Stanovisko 1/03

Stanovisko vydané podľa článku 300 ods. 6 ES

„Právomoc Spoločenstva uzavrieť nový Lugánsky dohovor o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach“

Stanovisko Súdneho dvora (plénum) zo 7. februára 2006 

Abstrakt stanoviska

1.     Medzinárodné dohody – Uzavretie – Predbežné stanovisko Súdneho dvora

(Článok 300 ods. 6 ES; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 107 ods. 2)

2.     Medzinárodné dohody – Uzavretie – Právomoc Spoločenstva – Výlučná povaha

3.     Medzinárodné dohody – Uzavretie – Právomoc Spoločenstva – Výlučná povaha

(Článok 65 ES)

4.     Medzinárodné dohody – Uzavretie – Právomoc Spoločenstva – Výlučná povaha

5.     Medzinárodné dohody – Uzavretie – Právomoc Spoločenstva – Nový dohovor o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, nahrádzajúci platný Lugánsky dohovor – Výlučná povaha

(Nariadenie Rady č. 44/2001)

1.     Podľa článku 300 ods. 6 ES je možné požiadať o stanovisko Súdneho dvora k otázkam týkajúcich sa rozdelenia právomocí medzi Spoločenstvo a členské štáty na uzavretie určitej dohody s tretími štátmi.

(pozri bod 112)

2.     Keďže Spoločenstvo má iba prenesené právomoci, právomoc, ktorú navyše zmluva výslovne nepredvída a ktorá má výlučnú povahu, sa musí opierať o závery z konkrétneho posúdenia vzťahu medzi predpokladanou dohodou a platným právom Spoločenstva, z ktorých vyplýva, že jej uzavretie môže mať vplyv na pravidlá Spoločenstva.

V niektorých prípadoch k vylúčeniu vplyvu predpokladanej dohody na pravidlá Spoločenstva postačí skúmanie a porovnanie oblastí upravených predpokladanou dohodou a pravidlami Spoločenstva.

Nevyžaduje sa však úplná zhoda oblastí upravených medzinárodnou dohodou a právnou úpravou Spoločenstva. Pri zisťovaní splnenia kritéria „oblasť vo veľkej miere pokrytá pravidlami Spoločenstva“, uvedeného v stanovisku 2/91, je treba hodnotiť nielen rozsah predmetných pravidiel, ale aj ich povahu a obsah. Je takisto potrebné zohľadňovať nielen súčasný stav práva Spoločenstva v dotknutej oblasti, ale aj vyhliadky jeho vývoja, pokiaľ sú v čase hodnotenia predvídateľné.

Nakoniec, na zachovanie plnej účinnosti práva Spoločenstva je nevyhnutné zabezpečiť jednotné a vnútorne súdržné uplatňovanie pravidiel Spoločenstva a správne fungovanie režimu, ktorý zakladajú.

(pozri body 124 – 128)

3.     V rámci medzinárodnej dohody, každá prípadná iniciatíva smerujúca k odstráneniu rozporov medzi právom Spoločenstva a touto dohodou nevylučuje potrebu určiť, či takáto dohoda môže mať vplyv na pravidlá Spoločenstva, a to ešte pred uzavretím predpokladanej dohody.

V tomto smere „oddeľovacia doložka“ v určitej medzinárodnej dohode, podľa ktorej táto nemá vplyv na uplatňovanie práva Spoločenstva členskými štátmi ešte nepredstavuje záruku, že ohraničením pôsobnosti pravidiel Spoločenstva a ustanovení medzinárodnej dohody sa vylúči vplyv medzinárodnej dohody na pravidlá Spoločenstva, ale práve naopak, táto skutočnosť sa môže javiť ako náznak vplyvu na tieto pravidlá. Takýto mechanizmus určený na predchádzanie sporom pri vykonávaní dohody sám osebe nie je rozhodujúcim prvkom pre zodpovedanie otázky, či má Spoločenstvo výlučnú právomoc ju uzavrieť alebo či táto právomoc patrí členským štátom, čo je otázka, ktorú je potrebné zodpovedať pred uzavretím dohody.

(pozri body 129, 130)

4.     Právny základ pravidiel Spoločenstva a osobitne podmienka týkajúca sa správneho fungovania vnútorného trhu stanovená v článku 65 ES samy osebe nie sú podstatné pre zistenie, či medzinárodná dohoda má vplyv na pravidlá Spoločenstva. Právny základ vnútornej právnej úpravy sa totiž určuje na základe jej podstatnej časti, pričom pravidlo, na ktoré sa skúma vplyv, môže byť iba jej vedľajšou súčasťou. Účelom výlučnej právomoci Spoločenstva je najmä zabezpečiť účinnosť jeho práva a správne fungovanie režimov na ňom založených, a to bez ohľadu na prípadné obmedzenia stanovené zmluvou, o ktoré sa inštitúcie opierali pri prijímaní týchto pravidiel.

(pozri bod 131)

5.     Medzinárodnoprávna úprava obsahujúca pravidlá o riešení konfliktov medzi rôznymi pravidlami o právomoc vznikajúcimi v rôznych právnych poriadkoch a používajúce rôzne hraničné ukazovatele môže predstavovať mimoriadne zložitý systém, ktorý ak má byť súdržný, musí byť čo najucelenejší. Aj z najmenšej medzery v týchto pravidlách by totiž mohla vyplynúť právomoc viacerých súdov prejednať ten istý spor, ale aj absolútny nedostatok súdnej ochrany vtedy, keď by sa právomoc prejednať spor nedala priznať žiadnemu súdu.

V medzinárodných dohodách uzavretých členskými štátmi alebo Spoločenstvom s tretími štátmi normy o konflikte právomocí stanovujú kritériá na určenie právomoci nielen súdov tretích štátov, ale aj súdov členských štátov, v dôsledku čoho sa dotýkajú oblasti upravenej nariadením č. 44/2001 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach.

Toto nariadenie obsahuje súbor pravidiel vytvárajúcich ucelený systém, ktorý sa uplatňuje nielen na vzťahy medzi členskými štátmi týkajúce sa tak konaní prebiehajúcich pred súdmi rôznych členských štátov, ako aj uznávania a výkonu rozhodnutí vydaných súdmi jedného členského štátu v inom členskom štáte, ale aj vo vzťahoch medzi členským štátom a tretím štátom.

Preto vzhľadom na ucelený a súdržný systém pravidiel o právomoci upravený v nariadení č. 44/2001 každá medzinárodná dohoda, ktorá takisto obsahuje ucelený systém pravidiel o súdnej právomoci ako nový dohovor o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ktorý má nahradiť platný Lugánsky dohovor, môže mať vplyv na jeho pravidlá týkajúce sa právomoci.

Okrem toho, keďže pravidlá Spoločenstva týkajúce sa uznávania a výkonu rozhodnutí nemožno oddeliť od pravidiel týkajúcich sa súdnej právomoci, s ktorými tvoria ucelený a súdržný systém, nový Lugánsky dohovor má vplyv na jednotné a súdržné uplatňovanie pravidiel Spoločenstva o súdnej právomoci, o uznávaní a výkone rozhodnutí, ako aj na riadne fungovanie uceleného systému založeného týmito pravidlami.

Ďalej rôzne doložky predpokladanej dohody, ako sú výnimky upravené v oddeľovacej doložke tohto dohovoru v oblasti právomoci súdov a samotná zásada uznávania súdnych rozhodnutí bez osobitného konania, v členských štátoch vydané súdmi štátov, ktoré nie sú členmi Spoločenstva, nasvedčujú možnostiam vplyvu predpokladanej dohody na pravidlá Spoločenstva.

V dôsledku toho uzavretie nového Lugánskeho dohovoru patrí do výlučnej právomoci Spoločenstva.

(pozri body 141, 142, 144, 151, 156 – 160, 168, 170, 172, 173 a výrok)

STANOVISKO SÚDNEHO DVORA 1/03 (Plénum)

zo 7. februára 2006

„Právomoc Spoločenstva uzavrieť nový Lugánsky dohovor o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach“

Obsah

Opis okolností podania žiadosti o stanovisko

Príslušné ustanovenia Zmluvy ES

Právne akty Spoločenstva platné k dátumu žiadosti o stanovisko

Nariadenie (ES) č. 44/2001

Bruselský dohovor

Lugánsky dohovor

Priebeh prípravných prác týkajúcich sa predpokladanej dohody

Predmet predpokladanej dohody a žiadosť Rady o stanovisko

Písomné pripomienky členských štátov a inštitúcií

K prípustnosti žiadosti

K veci samej

K existencii výslovne prenesenej vonkajšej právomoci

K existencii implicitnej vonkajšej právomoci

K existencii výlučnej právomoci založenej na zásadách vyplývajúcich z rozsudku AETR

– Vymedzenie relevantnej oblasti

– „Oddeľovacia doložka“

– Totožnosť ustanovení predpokladanej dohody a vnútorných pravidiel Spoločenstva

Ústne pripomienky členských štátov a inštitúcií

K prvej otázke položenej Súdnym dvorom

K druhej otázke položenej Súdnym dvorom

K tretej otázke položenej Súdnym dvorom

K štvrtej otázke položenej Súdnym dvorom

Stanovisko Súdneho dvora

O prípustnosti žiadosti

K veci samej

K právomoci Spoločenstva uzatvárať medzinárodné dohody

K právomoci Spoločenstva uzavrieť nový Lugánsky dohovor

– K pravidlám o súdnej právomoci

– K pravidlám týkajúcim sa uznávania a výkonu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach

V konaní o vydanie stanoviska 1/03,

ktorého predmetom je žiadosť o stanovisko na základe článku 300 ods. 6 ES, podaná 5. marca 2003 Radou Európskej únie,

SÚDNY DVOR (plénum),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr C. W. A. Timmermans, A. Rosas (spravodajca), K. Schiemann, J. Makarczyk a J. Malenovský, sudcovia J.-P. Puissochet, R. Schintgen, N. Colneric, S. von Bahr, J. N. Cunha Rodrigues, R. Silva de Lapuerta, K. Lenaerts, P. Kūris, E. Juhász, G. Arestis, A. Borg Barthet, M. Ilešič, J. Klučka, U. Lõhmus a E. Levits,

tajomníci: H. von Holstein, zástupca tajomníka, a M.-F. Contet, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. októbra 2004,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–       Rada Európskej únie, v zastúpení: J. Schutte a J.‑P. Hix, splnomocnení zástupcovia,

–       česká vláda, v zastúpení: T. Boček, splnomocnený zástupca,

–       dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, splnomocnený zástupca,

–       nemecká vláda, v zastúpení: W.-D. Plessing a A. Dittrich, ako aj A. Tiemann, splnomocnení zástupcovia,

–       grécka vláda, v zastúpení A. Samoni-Rantou a S. Chala, splnomocnení zástupcovia,

–       španielska vláda, v zastúpení: N. Díaz Abad, splnomocnený zástupca,

–       francúzska vláda, v zastúpení: R. Abraham a G. de Bergues, ako aj A. Bodard-Hermant, splnomocnení zástupcovia,

–       Írsko, v zastúpení: D. O’Hagan a J. Gormley, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P. Sreenan, SC, a N. Hyland, BL,

–       talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca,

–       holandská vláda, v zastúpení: S. Terstal, splnomocnený zástupca,

–       poľská vláda, v zastúpení: S. Królak, splnomocnený zástupca,

–       portugalská vláda, v zastúpení: L. Fernandes a R. Correia, splnomocnení zástupcovia,

–       fínska vláda, v zastúpení: A. Guimaraes-Purokoski, splnomocnený zástupca,

–       švédska vláda, v zastúpení: A. Kruse, splnomocnený zástupca,

–       vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: R. Caudwell, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci: A. Dashwood, barrister,

–       Európsky parlament, v zastúpení: H. Duintjer Tebbens a A. Caiola, splnomocnení zástupcovia,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Iglesias Buhigues, A.‑M. Rouchaud-Joët a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

po tom, čo na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2005 boli vypočutí: prvý generálny advokát L. A. Geelhoed, generálni advokáti F. G. Jacobs, P. Léger, D. Ruíz‑Jarabo Colomer, A. Tizzano, C. Stix-Hackl, J. Kokott, a M. Poiares Maduro,

vydal toto

Stanovisko

1.     Žiadosť sa týka výlučnej alebo delenej právomoci Európskeho spoločenstva uzavrieť nový dohovor o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ktorý má nahradiť platný Lugánsky dohovor (ďalej len „predpokladaná dohoda“ alebo „nový Lugánsky dohovor“).

2.     V zmysle článku 300 ods. 6 ES „Európsky parlament, Rada, Komisia alebo členský štát si môžu vyžiadať stanovisko Súdneho dvora o zlučiteľnosti predpokladanej dohody s ustanoveniami tejto zmluvy. Ak je stanovisko Súdneho dvora záporné, dohoda môže nadobudnúť platnosť len v súlade s článkom 48 Zmluvy o Európskej únii“.

 Opis okolností podania žiadosti o stanovisko

 Príslušné ustanovenia Zmluvy ES

3.     Tretia časť Zmluvy ES obsahuje hlavu IV, ktorá bola do nej začlenená Amsterdamskou zmluvou a zmenená zmluvou z Nice, a ktorá obsahuje právny základ pre prijímanie právnych aktov Spoločenstva okrem iného v oblasti súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach.

4.     V tomto smere článok 61 písm. c) ES stanovuje:

„S cieľom postupne vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a práva Rada prijme:

…

c)      opatrenia v oblasti súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach tak, ako je to stanovené v článku 65“.

5.     Článok 65 ES znie takto:

„Opatrenia v oblasti súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach s cezhraničnými dopadmi, ktoré sa majú prijať v súlade s článkom 67, pokiaľ je to potrebné pre správne fungovanie vnútorného trhu, zahŕňajú:

a)      zlepšenie a zjednodušenie

–       systému cezhraničného doručovania súdnych a mimosúdnych dokumentov,

–       spolupráce pri získavaní dôkazov,

–       uznávanie a výkon rozhodnutí v občianskoprávnych a obchodných veciach, vrátane rozhodnutí v mimosúdne riešených veciach,

b)      podporu zlučiteľnosti pravidiel uplatniteľných v členských štátoch týkajúcich sa kolíznych noriem a sporov o príslušnosť,

c)      odstraňovanie prekážok riadneho fungovania občianskoprávneho konania, ak je to nutné, podporovaním zlučiteľnosti pravidiel občianskeho súdneho konania uplatniteľného v členských štátoch“.

6.     Článok 67 ods. 1 ES stanovuje:

„1. Počas prechodného obdobia piatich rokov po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy sa Rada uznáša jednomyseľne na návrh Komisie alebo z podnetu členského štátu, a po porade s Európskym parlamentom.

…“

7.     Je tiež potrebné spomenúť, že v zmysle článku 69 ES uplatňovanie hlavy IV tretej časti Zmluvy ES „podlieha ustanoveniam Protokolu o postavení Spojeného kráľovstva a Írska a Protokolu o postavení Dánska…“. Zo znenia oboch týchto protokolov vyplýva, že Protokol o postavení Dánska (ďalej len „dánsky protokol“) sa uplatňuje inak ako Protokol o postavení Spojeného kráľovstva a Írska. Protokol o postavení Spojeného kráľovstva a Írska totiž dovoľuje Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska, ako aj Írsku, byť viazaní aktmi prijatými na základe článku 61 písm. c) ES, pokiaľ si to želajú, bez toho, že boli povinní zrieknuť sa protokolu ako takého. Naopak, Dánske kráľovstvo takúto možnosť nemá. Preto nariadenia prijaté na základe spomenutej hlavy IV v oblasti súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach nie sú pre Dánsko záväzné a vo vzťahu k nemu nie sú uplatniteľné.

8.     Článok 293 ES (predtým článok 220 Zmluvy ES) sa nachádza v šiestej časti zmluvy, ktorá obsahuje všeobecné a záverečné ustanovenia, a stanovuje:

„V prípade potreby pristúpia členské štáty k vzájomným rokovaniam s cieľom zaručiť svojim štátnym príslušníkom:

…

–       zjednodušenie formálnych požiadaviek, ktoré upravujú vzájomné uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí a arbitrážnych nálezov.“

9.     Ako právny základ pre akty Spoločenstva boli prijaté aj iné ustanovenia zmluvy, ktoré obsahujú podporné ustanovenia o právomoci. Rada príkladne uvádza hlavu X nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146), založeného na článku 253 Zmluvy ES (teraz článok 308 ES), a článok 6 smernice 96/71/ES Európskeho Parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (Ú. v. ES L 1997, L 18, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 431), založené na článku 57 ods. 2 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 47 ods. 2 ES) a článku 66 Zmluvy ES (teraz článok 55 ES).

 Právne akty Spoločenstva platné k dátumu žiadosti o stanovisko

 Nariadenie (ES) č. 44/2001

10.   Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) zavádza všeobecný systém súdnej právomoci a uznávania a výkonu rozhodnutí, ktorý je uplatniteľný v Spoločenstve v občianskych a obchodných veciach.

11.   Toto nariadenie nahradilo medzi všetkými členskými štátmi s výnimkou Dánska Dohovor o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach uzavretý v Bruseli 27. septembra 1968 (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32) na základe článku 220 štvrtej zarážky Zmluvy EHS (neskôr článok 220, štvrtá zarážka Zmluvy ES, teraz článok 293, štvrtá zarážka ES) (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32) v znení zmenenom dohovorom z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska, a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (Ú. v. ES L 304, s. 1, a – zmenené znenie – s. 77), dohovorom z 25. októbra 1982 o pristúpení Helénskej republiky (Ú. v. ES L 388, s. 1), dohovorom z 26. mája 1989 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky (Ú. v. ES L 285, s. 1) a dohovorom z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva (Ú. v. ES C 15, 1997, s. 1, ďalej len „Bruselský dohovor“).

12.   V súlade s dánskym protokolom sa nariadenie č. 44/2001 na Dánsko nevzťahuje. Naopak, Spojené kráľovstvo a Írsko oznámili v súlade s článkom 3 Protokolu o postavení Spojeného kráľovstva a Írska, že si želajú podieľať sa na prijatí a uplatňovaní tohto nariadenia.

13.   Súdny dvor má právomoc vyložiť nariadenie č. 44/2001 v súlade s podmienkami stanovenými v článkoch 68 ES a 234 ES.

 Bruselský dohovor

14.   Keďže nariadenie č. 44/2001 nie je v zmysle dánskeho protokolu pre Dánske kráľovstvo záväzné a neuplatňuje sa vo vzťahu k nemu, vzťahy medzi týmto členským štátom a štátmi, pre ktoré je nariadenie č. 44/2001 záväzné upravuje naďalej Bruselský dohovor. Je však potrebné dodať, že 19. októbra 2005 bol v Bruseli podpísaný dohovor medzi Európskym spoločenstvom a Dánskym kráľovstvom o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, podpísanie ktorého bolo v mene Spoločenstva schválené rozhodnutím Rady 2005/790/ES z 20. septembra 2005 (Ú. v. ES L 299, s. 61), s výhradou rozhodnutia Rady o uzavretí dohody.

15.   Okrem toho pôsobnosť nariadenia č. 44/2001 je ohraničená článkom 299 ES, ktorý definuje územný rozsah pôsobnosti zmluvy, pričom Bruselský dohovor sa ako medzinárodnoprávny dohovor vzťahuje aj na niektoré zámorské územia patriace rôznym členským štátom. V prípade Francúzska ide o zámorské územia a Mayotte a v prípade Holandska o Arubu, pričom ostatné členské štáty nie sú týmto dotknuté. Bruselský dohovor sa teda naďalej uplatňuje aj vo vzťahu k týmto územiam.

16.   V súlade s protokolom o výklade dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach Súdnym dvorom, podpísaným v Luxemburgu 3. júna 1971 (Ú. v. ES L 204, 1975, s. 28), má Súdny dvor právomoc vykladať Bruselský dohovor.

 Lugánsky dohovor

17.   Pôvod Lugánskeho dohovoru o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach vyplýva zo založenia Európskeho združenia voľného obchodu (ďalej len „EZVO“) a zriadenia režimu podobného Bruselskému dohovoru medzi zmluvnými štátmi EZVO a členskými štátmi Európskej únie. Dohovor bol ratifikovaný dotknutými štátmi s výnimkou Lichtenštajnského kniežatstva. Z dôvodu neskoršieho vstupu viacerých členských štátov EZVO do Európskej únie zostávajú jeho jedinými zmluvnými stranami štáty, ktoré nie sú členskými štátmi Európskej únie, Islandská republika, Nórske kráľovstvo a Švajčiarska konfederácia, ku ktorým pribudla Poľská republika, ktorá ho ratifikovala 1. novembra 1999, ale 1. mája 2004 sa stala členským štátom Európskej únie.

18.   Lugánsky dohovor je súbežný s Bruselským dohovorom v tom smere, že jeho cieľom je uplatňovať medzi zmluvnými štátmi Bruselského dohovoru a členskými štátmi EZVO, ktoré sú zmluvnými stranami Lugánskeho dohovoru, ako aj vo vzájomných vzťahoch členských štátov EZVO, ktoré sú zmluvnými stranami Lugánskeho dohovoru režim, ktorý je až na niektoré výnimky totožný s režimom založeným Bruselským dohovorom.

19.   Súdny dvor nemá právomoc vykladať Lugánsky dohovor. Protokol č. 2 o jednotnom výklade dohovoru však zaviedol mechanizmus výmeny informácií týkajúcich sa súdnych rozhodnutí vydaných na základe tohto dohovoru a členské štáty Európskej únie, ako aj štáty, ktoré nie sú jej členom, podpísali vyhlásenia cieľom ktorých je zabezpečiť, aby sa tento dohovor, teda tie ustanovenia Bruselského dohovoru, ktoré sú ekvivalentné s ustanoveniami Lugánskeho dohovoru, vykladali v čo najväčšej možnej miere jednotne. Okrem toho, protokol č. 3 pripojený k Lugánskemu dohovoru o uplatňovaní jeho článku 57 stanovuje, že ak podľa jedného zmluvného štátu je akt inštitúcie Spoločenstva nezlučiteľný s dohovorom, zmluvné strany by mali uvažovať o jeho bezodkladnej zmene, čím nie je dotknutý postup podľa spomenutého protokolu č. 2.

 Priebeh prípravných prác týkajúcich sa predpokladanej dohody

20.   Počas zasadnutia, ktoré sa konalo 4. a 5. decembra 1997 Rada poverila ad hoc skupinu vytvorenú zo zástupcov členských štátov, ako aj zástupcov Islandskej republiky, Nórskeho kráľovstva a Švajčiarskej konfederácie pri Únii začatím prác na súbežnej revízii Bruselského a Lugánskeho dohovoru. Rokovania mali v podstate dvojaký cieľ, jednak zmodernizovať režim založený týmito dohovormi a jednak odstrániť rozdiely medzi nimi.

21.   Mandát ad hoc skupiny vyplýval z článku 220 Zmluvy ES a jej práce boli ukončené v apríli 1999. Skupina sa dohodla na texte, cieľom ktorého bola revízia Bruselského a Lugánskeho dohovoru. Táto dohoda bola na politickej úrovni potvrdená Radou na jej 2184. zasadnutí 27. a 28. mája 1999 (dokument 7700/99 JUSTCIV 60 z 30. apríla 1999).

22.   Po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy, ktorá Spoločenstvu zverila nové právomoci týkajúce sa súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach, už nebolo možné vykonať zmeny Bruselského dohovoru navrhnuté ad hoc skupinou prostredníctvom jeho revízie podľa článku 293 ES. Komisia preto 14. júla 1999 predložila Rade návrh nariadenia, ktoré malo začleniť výsledky práce tejto skupiny do práva Spoločenstva. Na základe článku 61 písm. c) ES a článku 67 ods. 1 ES Rada 22. decembra 2000 prijala nariadenie č. 44/2001, ktoré vstúpilo do platnosti 1. marca 2002.

23.   Pokiaľ ide o Lugánsky dohovor, Komisia predložila 22. marca 2002 odporúčanie k rozhodnutiu Rady, ktoré by jej povolilo začať rokovania o uzavretí dohovoru na jednej strane medzi Spoločenstvom a, so zreteľom na protokol o jeho postavení, s Dánskom a na druhej strane s Islandom, Nórskom, Švajčiarskom a Poľskom, o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ktorý by nahradil Lugánsky dohovor zo 16. septembra 1988 [dokument SEC(2002) 298, konečné znenie].

24.   Na svojom 2455. zasadnutí 14. a 15. októbra 2002 Rada poverila Komisiu začať rokovania smerujúce k prijatiu nového Lugánskeho dohovoru bez toho, že by odpovedala na otázku, či uzavretie dohovoru patrí do výlučnej právomoci Spoločenstva alebo do delenej právomoci Spoločenstva a členských štátov. Rada takisto prijala smernice pre rokovanie.

25.   Na svojom 2489. zasadnutí 27. a 28. februára 2003 sa Rada rozhodla predložiť túto žiadosť o stanovisko Súdnemu dvoru.

 Predmet predpokladanej dohody a žiadosť Rady o stanovisko

26.   Rada v bodoch 8 až 12 svojej žiadosti o stanovisko opisuje predmet predpokladanej dohody takto:

„8      Predpokladaná dohoda by mala vytvoriť nový (Lugánsky) dohovor o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach. Predmet a obsah predpokladanej dohody vyplýva zo smerníc pre rokovanie, ktoré odkazujú na text revízie (dok. 7700/99) a na nariadenie Rady č. 44/2001, pričom cieľom bolo v medziach možností zosúladiť základné ustanovenia predpokladanej dohody s nariadením č. 44/2001.

9      Bod 1 smerníc pre rokovanie stanovuje, že by bolo vhodné, aby predpokladaná dohoda prebrala znenie revízie, dohodnutej Radou 27. a 28. mája 1999, a že znenie hláv II až V dohody by sa malo prispôsobiť tak, aby sa v najväčšej možnej miere zabezpečil ich súlad so znením nariadenia č. 44/2001, pričom sa predpokladá, že znenie dohody a jej protokolov sa bude musieť prispôsobiť tomu, že Spoločenstvo bude jej zmluvnou stranou.“

10      Predpokladá sa preto, že podstatné ustanovenia predpokladanej dohody budú mať nasledujúcu podobu:

–       Prvá hlava o pôsobnosti by mala prebrať znenie prvého článku textu revízie.

–       Hlava II o právomoci by mala v medziach možností zodpovedať kapitole II nariadenia č. 44/2001. Ustanovenie článku 14 ods. 5 nariadenia č. 44/2001 by však malo v takomto prípade nahradiť článok 12a ods. 5 textu revízie.

–       Hlava III o uznávaní a výkone rozhodnutí by sa mala v rámci daných možností zhodovať s kapitolou III nariadenia č. 44/2001. Ustanovenie o právnej pomoci by však malo obsahovať druhý odsek.

–       Hlava IV o súdnych listinách a súdnych zmieroch by sa mala v rámci daných možností zhodovať s kapitolou IV nariadenia č. 44/2001.

–       Hlava V obsahujúca všeobecné ustanovenia by sa mala v rámci daných možností zhodovať s kapitolou V nariadenia č. 44/2001.

11      Bod 2 smerníc pre rokovanie sa týka ustanovení hlavy VII a nasl. predpokladanej dohody.

–       Bod 2 a) smerníc pre rokovanie stanovuje, že dohovor je potrebné doplniť tak, aby sa vytvorilo prepojenie s právom Spoločenstva a najmä s nariadením č. 44/2001. Za týmto účelom je potrebné použiť režim stanovený v článku 54 B (sic) [v skutočnosti ide o článok 54b] Lugánskeho dohovoru z roku 1988. Predovšetkým, rozhodnutia vydané v jednom členskom štáte by sa mali uznávať a vykonávať v inom členskom štáte v súlade s právom Spoločenstva.‘

–       Body 2 b) a c) smerníc pre rokovanie sa týkajú dohôd o osobitných otázkach a dohôd o neuznávaní.

–       Body 2 d) a e) smerníc pre rokovanie stanovujú, že predpokladaná dohoda musí obsahovať ustanovenia umožňujúce upraviť osobitné postavenie Dánska, francúzskych zámorských území, ako aj holandských Antíl a Aruby. Zatiaľ čo sa nariadenie č. 44/2001 na Dánsko, francúzske zámorské územia, ako ani na holandské Antily a Arubu neuplatňuje, predpokladaná dohoda by sa mala uplatňovať podľa vzoru Lugánskeho dohovoru z roku 1988 aj na tieto krajiny a územia.

–       Bod 2 f) smerníc pre rokovanie stanovuje, že predpokladaná dohoda vstúpi do platnosti po ratifikácii aspoň dvomi zmluvnými stranami. S výhradou uplatnenia prechodných ustanovení a vstupu do platnosti vo vzťahu k dotknutým stranám, predpokladaná dohoda medzi dotknutými zmluvnými stranami nahradí Lugánsky dohovor z roku 1988.

12      Text revízie okrem iného predvída určité zmeny záverečných ustanovení Lugánskeho dohovoru z roku 1988, najmä tých týkajúcich sa pristúpenia k nemu, ako aj ustanovení pripojených protokolov č. 1, 2 a 3.“

27.   Žiadosť Rady o stanovisko znie:

„Patrí uzavretie nového Lugánskeho dohovoru o súdnej právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ako je to uvedené v bodoch 8 až 12 tohto podania, do výlučnej právomoci Spoločenstva alebo do právomoci, o ktorú sa Spoločenstvo delí s členskými štátmi?“

28.   Na pojednávaní Rada spresnila, že v praxi sa často nastoľuje otázka právomoci uzatvárať medzinárodné dohovory o súdnej spolupráci v občianskoprávnych veciach podľa článku 65 ES, pričom členské štáty nie sú v tomto smere jednotné. Podľa svojho vyjadrenia sa Rada vo svojej žiadosti o stanovisko neprikláňa ani k názoru, že ide o výlučnú právomoc, ani k názoru, že ide o delenú právomoc, ale je odhodlaná, pokiaľ to bude možné, čo najsprávnejšie analyzovať rôzne aspekty judikatúry Súdneho dvora.

 Písomné pripomienky členských štátov a inštitúcií

29.   Žiadosť o stanovisko bola podľa článku 107 ods. 1 prvého pododseku rokovacieho poriadku doručená Komisii a Parlamentu, ktoré predložili svoje písomné pripomienky. Súdny dvor v zmysle článku 24 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora rovnako vyzval aj členské štáty, aby sa k tejto žiadosti vyjadrili. Písomné pripomienky predložila nemecká, grécka, španielska, francúzska vláda, Írsko, talianska, holandská, portugalská, fínska, švédska vláda a vláda Spojeného kráľovstva.

 K prípustnosti žiadosti

30.   Rada, ktorú podporuje španielska, francúzska a fínska vláda, ako aj Parlament a Komisia, usudzuje, že žiadosť o stanovisko je prípustná.

31.   Žiadosť totiž podľa nich spĺňa požiadavky stanovené v článku 107 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, podľa ktorého „stanovisko sa môže týkať tak otázky o zlučiteľnosti predpokladanej dohody s ustanoveniami Zmluvy o ES, ako aj otázky, či je Spoločenstvo alebo ktorákoľvek jeho inštitúcia oprávnená uzatvoriť takúto zmluvu“. Čo sa týka pojmu rozdelenia právomocí medzi Spoločenstvom a členskými štátmi z ustálenej judikatúry vyplýva, že žiadosť o stanovisko týkajúca sa otázky, či uzavretie zmluvy patrí plne do výlučnej právomoci Spoločenstva alebo do delenej právomoci Spoločenstva a členských štátov, je prípustná (stanovisko 2/00 zo 6. decembra 2001, Zb. s. I‑9713, bod 19). Taký je presne predmet otázky položenej Radou Súdnemu dvoru.

32.   Okrem toho, na presvedčenie o tom, či je predmetná dohoda „predpokladaná“ v zmysle článku 300 ods. 6 ES, je potrebné pripomenúť, že podľa Súdneho dvora postačuje, ak je známy predmet dohody (stanovisko 2/94 z 28. marca 1996, Zb. s. I‑1759, bod 11). V prejednávanej veci ide o tento prípad, keďže smernice pre rokovanie v dostatočnej miere určujú predmet a obsah tejto dohody, ako aj oblasti, ktoré má upravovať.

 K veci samej

33.   Vo svojej žiadosti o stanovisko Rada uvádza tri aspekty otázky právomoci Spoločenstva na uzavretie predpokladanej dohody. Najprv skúma prípadnú existenciu výslovne prenesenej vonkajšej právomoci, potom prípadnú existenciu implicitnej vonkajšej právomoci a nakoniec prípadnú výlučnosť tejto právomoci.

 K existencii výslovne prenesenej vonkajšej právomoci

34.   Rada, podporovaná v tomto bode všetkými členskými štátmi, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, ako aj Parlamentom a Komisiou, uvádza, že obsah predpokladanej dohody spadá do pôsobnosti článkov 61 písm. c) ES a 67 ES. Tento právny základ neupravuje výslovne vonkajšiu právomoc Spoločenstva.

 K existencii implicitnej vonkajšej právomoci

35.   Podľa Rady, všetkých členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, ako aj podľa Parlamentu a Komisie je na posúdenie skutočnosti, či je daná implicitná vonkajšia právomoc, vhodné zohľadniť stanovisko 1/76 z 26. apríla 1977 (Zb. s. 741), upresnené stanoviskom 1/94 z 15. novembra 1994 (Zb. s. I‑5267), pričom obsah týchto stanovísk Súdny dvor zhrnul v rozsudkoch nazývaných ako „otvorené nebo“, rozsudky z 5. novembra 2002, Komisia/Dánsko (C‑467/98, Zb. s. I‑9519, bod 56); Komisia/Švédsko (C‑468/98, Zb. s. I‑9575, bod 53); Komisia/Fínsko (C‑469/98, Zb. s. I‑9627, bod 57); Komisia/Belgicko (C‑471/98, Zb. s. I‑9681, bod 67); Komisia/Luxembursko (C‑472/98, Zb. s. I‑9741, bod 61); Komisia/Rakúsko (C‑475/98, Zb. s. I‑9797, bod 67), a Komisia/Nemecko (C‑476/98, Zb. s. I‑9855, bod 82).

36.   Uvádzajú, že podľa zásady vyslovenej v citovanom stanovisku 1/76 je implicitná vonkajšia právomoc daná nielen vtedy, ak vnútorná právomoc už bola vykonávaná s cieľom prijatia opatrení predstavujúcich uskutočnenie spoločných politík, ale aj vtedy, ak sa vnútorné opatrenia Spoločenstva prijmú až pri príležitosti uzavretia a vykonávania medzinárodnej dohody. Preto právomoc zaväzovať Spoločenstvo voči tretím štátom môže implicitne vyplývať z ustanovení zmluvy, ktoré zakladajú vnútornú právomoc, v rozsahu, v akom je účasť Spoločenstva na medzinárodnej zmluve potrebná na uskutočnenie niektorého z jeho cieľov (pozri stanovisko 1/76, citované, body 3 a 4, ako aj rozsudky otvorené nebo, citované, najmä rozsudok Komisia/Dánsko, bod 56).

37.   Vo svojej neskoršej judikatúre Súdny dvor spresnil, predovšetkým v súvislosti s existenciou výlučnej implicitnej právomoci, že citované stanovisko 1/76 sa vzťahuje na prípad, keď sa vnútorná právomoc dá riadne vykonať iba súčasne s výkonom vonkajšej právomoci (stanovisko 1/76, citované, bod 89), takže uzavretie medzinárodnej dohody je potrebné na uskutočnenie cieľov zmluvy, ktoré nemožno dosiahnuť prijatím samostatných pravidiel (znenie použité v rozsudkoch otvorené nebo, citovaných, najmä Komisia/Dánsko, bod 57). Podľa výrazu použitého Súdnym dvorom v bode 86 stanoviska 1/94 musí byť uskutočnenie cieľa Spoločenstva „nerozlučne spojené“ s uzavretím medzinárodnej dohody.

38.   Rada zdôrazňuje, že Spoločenstvo už prijalo vnútorné pravidlá týkajúce sa súdnej právomoci, uznávania a výkonu rozhodnutí v občianskych a súdnych veciach, čo odôvodňuje existenciu jej implicitnej vonkajšej právomoci uzavrieť predpokladanú dohodu. V tomto smere Rada cituje nariadenie č. 44/2001, a príkladne aj hlavu X nariadenia č. 40/94 a článok 6 smernice 96/71.

39.   Rada spresňuje, že ani členské štáty, ani Komisia sa nedovolávali nutnosti uzavretia predpokladanej dohody. Parlament usudzuje, že takáto nutnosť nie je daná. Súdna spolupráca v občianskoprávnych a obchodných veciach upravená v článku 65 ES by sa totiž mohla obmedziť na opatrenia adresované iba súdnym a administratívnym orgánom členských štátov bez toho, že by sa dotýkala ich vzťahov s tretími štátmi, ako sa uvádza v tomto článku, podľa ktorého sa navrhované opatrenia majú prijať „pre správne fungovanie vnútorného trhu“.

40.   Podľa nemeckej vlády je takáto nutnosť v každom prípade vylúčená, keďže vnútorná právna úprava nepredpisuje súbežnú účasť tretích štátov.

41.   Grécka vláda zastávajúca názor, že súdna právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach predstavujú tri samostatné oblasti, ktoré sú iba čiastočne pokryté nariadením č. 44/2001 usudzuje, že tá časť každej z týchto oblastí, ktorú nariadenie nepokrýva, nie je nerozlučne spojená s uzavretím medzinárodnej dohody. Tvrdiť opak by bolo v rozpore s autonómiou medzinárodného procesného práva. Toto nariadenie, ako čiastková právna úprava Spoločenstva preto nezakladá výlučnú vonkajšiu právomoc podľa kritérií uvedených v citovanom stanovisku 1/76.

42.   Fínska vláda a vláda Spojeného kráľovstva tvrdia, že uzavretie predpokladanej dohody nie je neoddeliteľné od vykonávania vnútornej právomoci Spoločenstva. Vláda Spojeného kráľovstva ako dôkaz uvádza skutočnosť, že Lugánsky dohovor bol uzavretý desať rokov po podpísaní Bruselského dohovoru a že prijatie nariadenia č. 44/2001, ku ktorému došlo dlho pred revíziou Lugánskeho dohovoru, nevyvolalo žiadne námietky.

 K existencii výlučnej právomoci založenej na zásadách vyplývajúcich z rozsudku AETR

43.   Podľa Rady, všetkých členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, ako aj podľa Parlamentu a Komisie relevantným súdnym rozhodnutím pre posúdenie, či je implicitná vonkajšia právomoc Spoločenstva výlučná alebo nie, je rozsudok z 31. marca 1971, Komisia/Rada, nazývaný „AETR“ (22/70, Zb. s. 263), spresnený stanoviskom 2/91 z 19. marca 1993 (Zb. s. I 1061) a citovaným stanoviskom 1/94, pričom Súdny dvor zhrnul svoj názor uvedený v citovaných rozsudkoch otvorené nebo, v ktorých rozlíšil tri prípady.

44.   Body 17 a 18 citovaného rozsudku AETR znejú takto:

„17      že osobitne v každom prípade, keď Spoločenstvo na vykonanie niektorej spoločnej politiky uvedenej v zmluve prijme ustanovenia, ktoré v akejkoľvek forme zakladajú spoločné pravidlá, členské štáty už nemajú právo jednotlivo a ani spoločne vstupovať do takých zmluvných záväzkov s tretími štátmi, ktoré by mohli mať vplyv na tieto pravidlá;

18      že podľa toho, ako dochádza k prijímaniu spoločných pravidiel, môže iba Spoločenstvo vstupovať do zmluvných záväzkov s tretími štátmi, a to v celom rozsahu pôsobnosti právneho poriadku Spoločenstva.“

45.   Body 81 až 84 citovaného rozsudku Komisia/Dánsko znejú takto:

„81      Je ešte potrebné určiť, za akých podmienok môžu mať skúmané medzinárodnoprávne záväzky vplyv na dosah spoločných pravidiel, a teda za akých podmienok nadobúda Spoločenstvo vonkajšiu právomoc z dôvodu vykonávania svojej vnútornej právomoci.

82      Podľa judikatúry Súdneho dvora je tomu tak vtedy, ak medzinárodné záväzky spadajú do rozsahu pôsobnosti spoločných pravidiel (rozsudok AETR, citovaný, bod 30), alebo v každom prípade do oblasti, ktorá je vo veľkej miere pokrytá týmito pravidlami (stanovisko 2/91, citované, bod 25). Čo sa týka druhého prípadu, Súdny dvor rozhodol, že členské štáty nemôžu vstupovať do medzinárodných záväzkov mimo rámca spoločných inštitúcií, a to ani vtedy, ak tieto záväzky nie sú v žiadnom rozpore so spoločnými pravidlami (stanovisko 2/91, citované, body 25 a 26).

83      Preto, ak Spoločenstvo do svojich vnútorných legislatívnych aktov zaviedlo ustanovenia týkajúce sa zaobchádzania s príslušníkmi tretích krajín alebo výslovne priznalo svojim inštitúciám právomoc rokovať s tretími krajinami, nadobúda výlučnú vonkajšiu právomoc v rozsahu pokrytom týmito aktmi (stanovisko 1/94, citované, bod 95, a stanovisko 2/92, [z 24. marca 1995, Zb. s. I 521,] bod 33).

84      Rovnako je tomu aj v prípade, keď chýba výslovné ustanovenie oprávňujúce inštitúcie Spoločenstva rokovať s tretími krajinami, ak Spoločenstvo plne harmonizovalo určitú oblasť, lebo takto prijaté pravidlá by mohli byť ovplyvnené v zmysle citovaného rozsudku AETR, pokiaľ by si členské štáty zachovali slobodu rokovať s tretími krajinami (pozri stanoviská 1/94, citované, bod 96, a 2/92, citované, bod 33).“

46.   Vláda Spojeného kráľovstva navrhuje, aby Súdny dvor opätovne preskúmal zásadu vyslovenú v bode 82 citovaného rozsudku Komisia/Dánsko z dôvodu týkajúcich sa všeobecných zásad zmluvy o obmedzeniach právomocí Spoločenstva, a vnútornej koherencie judikatúry v otázke vplyvu medzinárodnej dohody v zmysle rozsudku AETR.

47.   Vláda Spojeného kráľovstva po prvé tvrdí, že druhá časť kritéria stanoveného Súdnym dvorom v bode 82 citovaného rozsudku Komisia/Dánsko, ktorá odkazuje na bod 25 citovaného stanoviska 2/91, t. j. formulácia „v každom prípade oblasť, ktorá je už vo veľkej miere pokrytá spoločnými pravidlami“, nie je ani jasná, ani presná, čo vedie k neistote, a nie je prijateľná ako kritérium obmedzenia právomocí členských štátov, keďže v súlade s článkom 5 prvým odsekom ES má Spoločenstvo iba prenesené právomoci.

48.   Po druhé uvádza, že táto časť kritéria je ťažko zlučiteľná s osobitnými prípadmi vplyvu v zmysle citovaného rozsudku AETR uvádzanými ako príklady v bodoch 83 a 84 citovaného rozsudku Komisia/Dánsko. Táto časť totiž nie je rozhodujúca pre posúdenie toho, či existuje vplyv v zmysle rozsudku AETR, keď sú do určitého aktu zahrnuté ustanovenia týkajúce sa zaobchádzania s príslušníkmi tretích štátov, nakoľko výlučnosť právomoci je obmedzená len na osobitné oblasti upravené týmto aktom. Skôr by sa mala uplatniť prvá časť všeobecného kritéria, t. j. formulácia „ak medzinárodné záväzky spadajú do rozsahu pôsobnosti spoločných pravidiel“. Je tomu tak aj v treťom prípade, ktorý sa týka úplnej harmonizácie, čo nutne vylučuje to, že predmetná oblasť je pokrytá spoločnými pravidlami iba „vo veľkej miere“. Upustenie od tejto časti kritéria by preto umožnilo presnejšie definovať vplyv v zmysle citovaného rozsudku AETR, pričom by sa zabezpečilo plnenie záväzku lojálnej spolupráce zo strany členských štátov na medzinárodnej úrovni.

49.   Rada, podporovaná nemeckou a francúzskou vládou, po preskúmaní prípadu uvedeného v bode 83 citovaného rozsudku Komisia/Dánsko, ktorý odkazuje na bod 95 citovaného stanoviska 1/94 a bod 33 citovaného stanoviska 2/92, t. j. prípadu, „ak Spoločenstvo prijalo medzi svoje vnútorné legislatívne akty ustanovenia týkajúce sa zaobchádzania s príslušníkmi tretích krajín“ usudzuje, že sa nedotýka nariadenia č. 44/2001. Z článkov 2 a 4 tohto nariadenia totiž vyplýva, že rozhodujúcim kritériom jeho uplatnenia je bydlisko a nie štátna príslušnosť.

50.   Podľa talianskej vlády by sa dalo tvrdiť, že nariadenie č. 44/2001 je implicitne rozšírené na príslušníkov tretích krajín, keďže podľa jeho článku 4 sa súdna právomoc v prípade osôb, ktoré nemajú bydlisko v Spoločenstve, určuje podľa právneho poriadku každého členského štátu a články 32 až 37 nariadenia stanovujú režim uznávania rozhodnutí vydaných súdmi ostatných členských štátov.

51.   Podľa Komisie nariadenie č. 44/2001 obsahuje „ustanovenia týkajúce sa zaobchádzania s príslušníkmi tretích krajín“, keďže podľa jeho článkov 2 a 4 je použiteľné na vzťahy medzi štátmi mimo vonkajších hraníc Spoločenstva, bez akéhokoľvek zemepisného obmedzenia a tiež bez akéhokoľvek obmedzenia osobnej pôsobnosti.

52.   Nariadenie č. 44/2001 preto obsahuje pravidlá o územnej príslušnosti členských štátov vzťahujúcich sa na žalovaných s bydliskom mimo Spoločenstva, čo odôvodňuje výlučnú právomoc Spoločenstva na uzavretie predpokladanej dohody.

53.   Švédska vláda tvrdí, že právna úprava súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach nie je adresovaná priamo jednotlivcom, ale je skôr určená súdnym orgánom, ktoré ju musia používať. Rozhodujúcim faktorom pre určenie rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 preto nie je skutočnosť, či sa na príslušníka tretej krajiny jeho ustanovenia vzťahujú, ale naopak otázka, či príslušný súdny orgán má svoje sídlo v Únii.

54.   Rada, za implicitnej podpory väčšiny členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru a po preskúmaní druhého prípadu uvedeného v bode 83 citovaného rozsudku Komisia/Dánsko, ktorý odkazuje na bod 95 citovaného stanoviska 1/94 a na bod 33 citovaného stanoviska 2/92, t. j. prípadu, keď Spoločenstvo „výslovne priznalo svojim inštitúciám právomoc pre rokovanie s tretími krajinami“, usudzuje, že v prejednávanej veci nejde o tento prípad.

55.   Komisia uvádza, že Rada ju pravidelne oprávňuje na vedenie medzinárodných rokovaní týkajúcich sa ustanovení, ktoré sa majú začleniť do medzinárodnoprávnych nástrojov, a ktoré sa týkajú medzinárodných pravidiel o príslušnosti, ako aj uznávania a výkonu rozhodnutí, pričom členské štáty sa nikdy nedomáhali možnosti, aby sami rokovali o pravidlách určenia príslušnosti vzťahujúcich sa na žalovaných s bydliskom mimo členských štátov.

56.   Okrem toho talianska vláda, Parlament a Rada poukazujú na rozdiel medzi znením článku 71 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, v zmysle ktorého „toto nariadenie nemá vplyv na dohovory, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozhodnutí v špecifických veciach“, a znením článku 57 ods. 1 Bruselského dohovoru, podľa ktorého „tento dohovor nemá vplyv na dohovory, ktorých zmluvnými stranami sú alebo budú zmluvné štáty a ktoré upravujú súdnu právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí v špecifických veciach“. Z vypustenia výrazu „alebo budú zmluvnými stranami“ z článku 71 vyvodzujú záver, že nariadenie sa implicitne zakladá na predpoklade, že iba Spoločenstvo má právomoc na uzatváranie dohôd, ktoré sa vo všeobecnosti týkajú oblasti občianskeho a obchodného práva. Podľa Parlamentu sa tento výklad ešte viac žiada v prípade Lugánskeho dohovoru, ktorý sa týka celej oblasti pokrytej spomenutým nariadením.

57.   Portugalská vláda s týmto záverom nesúhlasí. Tvrdí, že znenie článku 71 nariadenia č. 44/2001 dokazuje, že v ňom obsiahnuté pravidlá majú vždy prednosť pred ostatnými pravidlami vyplývajúcich zo všeobecných dohovorov upravujúcich rovnaké situácie. V každom prípade predpokladaná dohoda v zásade upravuje situácie, na ktoré sa nariadenie nevzťahuje.

58.   Rada nakoniec po preskúmaní tretieho prípadu uvedeného v bode 84 citovaného rozsudku Komisia/Dánsko, ktorý odkazuje na bod 96 citovaného stanoviska 1/94 a na bod 33 citovaného stanoviska 2/92, t. j. prípadu, „ak Spoločenstvo plne harmonizovalo určitú oblasť“, zohľadňuje po prvé vymedzenie relevantnej oblasti, po druhé možný účinok „oddeľovacej doložky“ v predpokladanej dohode a po tretie prípadný dosah totožnosti ustanovení predpokladanej dohody a vnútorných pravidiel Spoločenstva.

–       Vymedzenie relevantnej oblasti

59.   Podľa Rady, ako aj väčšiny členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, na vymedzenie relevantnej oblasti sa nepostačí pridržiavať jej názvu, ale je potrebné konkrétne porovnať vecný, osobný a územný rozsah pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 a predpokladanej dohody a overiť, či jej ustanovenia majú vplyv na pravidlá obsiahnuté v právnej úprave Spoločenstva. Talianska vláda však tvrdí, že Súdny dvor nikdy neposudzoval vplyv medzinárodnoprávnych záväzkov, do ktorých vstúpili členské štáty, na ustanovenia práva Spoločenstva, ale vždy sa obmedzil iba na porovnanie právnych oblastí predstavovaných na jednej strane medzinárodnou zmluvou a na strane druhej právnou úpravou Spoločenstva.

60.   Viaceré zo spomenutých vlád zdôrazňujú, že rozsah dotknutej oblasti sa musí preskúmať so zreteľom na právny základ nariadenia č. 44/2001, ako aj na článok 65 ES. V zmysle tohto ustanovenia má Spoločenstvo právomoc prijímať opatrenia, „pokiaľ je to potrebné pre správne fungovanie vnútorného trhu“. Írsko a portugalská vláda takisto podotýkajú, že v písmene b) tohto článku sa nepoužíva výraz „zbližovanie pravidiel“, ale „podpora zlučiteľnosti pravidiel uplatniteľných v členských štátoch týkajúcich sa kolíznych noriem a sporov o príslušnosť“, čomu sa dá rozumieť tak, že v oblasti právomoci, uznávania a výkonu neexistuje všeobecný prenos vnútornej právomoci, ale takýto prenos je potrebné posudzovať v každom prípade osobitne. Švédska vláda zdôrazňuje aj rozdiel medzi vzájomným uznávaním a harmonizáciou samotných právnych predpisov a tvrdí, že ak nejde o harmonizáciu, členskému štátu nie je možné uložiť rozšírenie systému uznávania rozhodnutí na tretie štáty bez toho, aby vyjadril súhlas s tým, že právny poriadok tretieho štátu spĺňa požiadavky právnej istoty v miere postačujúcej na to, aby sa vzdal ochrany, ktorú poskytuje vlastným štátnym príslušníkom.

61.   Naopak, podľa talianskej vlády ustanovenia nariadenia č. 44/2001 vytvárajú ucelenú úpravu v oblasti súdnej právomoci, uznávania a výkonu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach. Tento výklad podľa nej potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa Bruselského dohovoru, v zmysle ktorej tento vytvoril konanie o vykonateľnosti rozhodnutí predstavujúce autonómny a ucelený systém, vrátane opravných prostriedkov (rozsudok z 2. júla 1985, Brasserie du Pêcheur, 148/84, Zb. s. 1981, bod 17). Preto právomoc na uzavretie predpokladanej dohody má výlučne Spoločenstvo.

62.   Podľa Parlamentu zahŕňa pojem právnej oblasti iba vecný rozsah pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 a nie je potrebné zohľadniť jeho osobný a územný rozsah pôsobnosti. Prichádza k záveru, že predpokladaná dohoda spadá v celom rozsahu do predmetu úpravy nariadenia, teda jeho súboru pravidiel na určenie súdnej právomoci, ako aj podmienok uznania a výkonu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach v prípade cezhraničných sporov v štátoch, pre ktoré je záväzná, a ktoré sú viazané aj nariadením a preto právomoc na uzavretie takejto dohody má výlučne Spoločenstvo.

63.   Podľa Komisie predpokladaná dohoda spadá v celom rozsahu do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001, keďže všetky situácie, na ktoré sa vzťahuje, sú už obsiahnuté v pravidlách Spoločenstva, cieľom ktorých je vyhnúť sa negatívnym alebo pozitívnym kompetenčným sporom. Pravidlá o právomoci je totiž potrebné považovať za pravidlá Spoločenstva, aj keď odkazujú na vnútroštátne právo. Podobne, nedostatok právomoci súdov Spoločenstva nemožno považovať za právne medzery alebo opomenutia, ktoré by mal vyplniť členský štát, ale za konečné rozhodnutia zákonodarcu Spoločenstva.

64.   Vo vzťahu k oblasti upravenej kapitolou II nariadenia č. 44/2001 o právomoci súdov členských štátov, Rada a väčšina členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, pripomínajú znenie článku 4 ods. 1 nariadenia, podľa ktorého „ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak články 22 a 23 neustanovujú niečo iné“. Nariadenie je preto možné vykladať v tom zmysle, že jeho kapitola II sa v zásade uplatní iba vtedy, ak má žalovaný bydlisko na území členského štátu a členské štáty sú až na niektoré výnimky naďalej oprávnené určiť právomoc svojich súdov v prípade, ak žalovaný nemá bydlisko v Spoločenstve. Predpokladaná dohoda preto nemá vplyv na pravidlo Spoločenstva.

65.   Podľa francúzskej vlády je možné sa domnievať, že článok 4 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 predstavuje prenos právomoci zo Spoločenstva na členské štáty, čo by odôvodňovalo právomoc Spoločenstva. Vyjadruje však svoj nesúhlas s týmto výkladom a spolu s vládou Spojeného kráľovstva zdôrazňuje, že toto ustanovenie má deklaratórnu povahu, pretože vyvodzuje dôsledky z článku 2 ods. 1 nariadenia, ktorý obmedzuje uplatnenie všeobecného pravidla o právomoci na žalovaných s bydliskom v niektorom členskom štáte. Tento výklad potvrdzuje aj použitie údaju v deviatom odôvodnení nariadenia, ktoré spresňuje, že „žalovaný, ktorý nemá bydlisko na území členského štátu, podlieha vo všeobecnosti vnútroštátnym normám o právomoci použiteľných na území členského štátu, ktorého súdu sa doručila žaloba…“.

66.   Fínska vláda popiera aj tvrdenie, že článok 4 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 je rovnocenný prijatiu spoločných pravidiel v zmysle citovaného rozsudku AETR. Je síce pravdou, že v rozsudku z 10. februára 1994, Mund & Fester (C 398/92, Zb. s. I 467), Súdny dvor rozhodol, že tak Bruselský dohovor, ako aj vnútroštátne ustanovenia, na ktoré odkazuje, sú spojené so zmluvou. Vo veci, v ktorej bol tento rozsudok vyhlásený, však nebol otázny výklad článku 4 Bruselského dohovoru (ktorý zodpovedá článku 4 nariadenia), ale išlo o situáciu, keď obaja účastníci mali bydlisko v zmluvnom štáte Bruselského dohovoru. Okrem toho skutočnosť, že určité ustanovenie odkazuje na zmluvu, ešte automaticky neznamená, že otázky spadajúce do rozsahu jeho pôsobnosti patria do právomoci Spoločenstva, pretože zmluva nepredstavuje iba prenos určitých právomocí na Spoločenstvo, ale takisto určuje povinnosti členských štátov, ktoré musia dodržiavať pri vykonávaní svojich vlastných právomocí (pozri najmä rozsudok z 5. novembra 2002, Komisia/Spojené kráľovstvo, C 466/98, Zb. s. I 9427, bod 41). Nakoniec, v pojme „právny poriadok členského štátu“ použitom v článku 4 ods. 1 nariadenia sú obsiahnuté aj dohovory v oblasti súdnej právomoci uzatvárané členskými štátmi a nie je odôvodnené sa domnievať, že Spoločenstvo nadobúda výlučnú právomoc uzatvárať medzinárodné dohovory v oblastiach spadajúcich do rozsahu pôsobnosti tohto pravidla iba vtedy, ak sa toto začlení do nariadenia.

67.   Rada a väčšina členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, uvádzajú, že nariadenie č. 44/2001 predvída určité výnimky, v ktorých na rozdiel od zásady uvedenej v jeho článku 4 ods. 1 sa právomoc súdov členských štátov určuje podľa nariadenia aj vtedy, ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu. Ide o nasledujúce prípady:

–       výlučná právomoc uvedená v článku 22 (napríklad spory týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnostiam, platnosť rozhodnutí právnických osôb, platnosť zápisu do verejných registrov, spory o výkon rozhodnutí),

–       voľba právomoci podľa článku 23 (v prípade uzavretia dohody o voľbe právomoci),

–       ustanovenia o právomoci, ktoré chránia účastníka pokladaného za slabšieho:

–       vo veciach poistenia (článok 9 ods. 2),

–       v oblasti spotrebiteľských zmlúv (článok 15 ods. 2),

–       v oblasti individuálnych pracovných zmlúv (článok 18 ods. 2),

–       ustanovenia o prekážke začatej veci a o súvisiacich veciach (články 27 až 30).

68.   Podľa Rady a väčšiny členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, by predpokladaná dohoda mohla v rozsahu týchto výnimiek zmeniť časť nariadenia č. 44/2001 týkajúcu sa súdnej právomoci. Nemecká vláda v tomto smere usudzuje, že pravidlá o právomoci stanovené v dohode môžu zmeniť obsah pravidiel o právomoci upravených nariadením, a preto pre niektoré časti nového Lugánskeho dohovoru je daná výlučná právomoc Spoločenstva. Portugalská vláda však tvrdí, že táto výnimka nemôže spochybniť pravidlo, a preto v tomto smere nie je potrebné zohľadniť všetky situácie, v ktorých by prípadne mohla byť daná výlučná právomoc Spoločenstva.

69.   Je tomu tak aj v prípade článku 54b ods. 2 Lugánskeho dohovoru, ktorý predvída niekoľko prípadov, v ktorých by sa predpokladaná dohoda s určitosťou uplatnila (prípad výlučnej právomoci, voľby právomoci, prekážky začatej veci a súvisiacich vecí a v oblasti uznávania a výkonu, a prípad, keď buď štát pôvodu, alebo štát, v ktorom sa žiada uznanie alebo výkon, nie je členom Spoločenstva)

70.   Takéto ustanovenie by mohlo mať vplyv aj na rozsah pôsobnosti nariadenia č. 44/2001. Ustanovenia predpokladanej dohody o výlučnej právomoci by totiž určili právomoci súdu tretieho štátu aj vtedy, ak by mal žalovaný bydlisko v Spoločenstve. Niekoľko takýchto výnimočných prípadov však nemôže mať vplyv na všeobecný dosah tohto nariadenia a odôvodniť výlučnú právomoc Spoločenstva.

71.   V tomto smere predkladá Írsko tri pripomienky. Predovšetkým, že sa dá iba ťažko určiť, v akom prípade by sa ustanovenie, akým je článok 54b ods. 2 Lugánskeho dohovoru mohlo dostať do rozporu s nariadením č. 44/2001 a s predpokladanou dohodou, keďže všetky prípady v ňom predvídané sú mimo pôsobnosť nariadenia. Ďalej, keďže toto ustanovenie by bolo totožné s citovaným článkom 54b ods. 2 v jeho platnom znení a keďže Spoločenstvo by bolo zmluvnou stranou nového Lugánskeho dohovoru, ktorý by mal byť zmiešanou zmluvou, nedá sa tvrdiť, že by členské štáty vstupovali do záväzkov s tretími štátmi, ktoré by mali vplyv na pravidlá Spoločenstva. Išlo by o iný prípad, ako ten, keď členský štát vstupuje do záväzkov s tretími štátmi bez účasti Spoločenstva. Nakoniec, jediným dôsledkom skutočnosti, že ustanovenie, akým je článok 54b ods. 2, má vplyv na pravidlá Spoločenstva, by bolo, že Spoločenstvo by malo výlučnú právomoc na dojednanie tohto ustanovenia, pričom by členským štátom zostala zachovaná právomoc týkajúca sa ostatných ustanovení predpokladanej dohody.

72.   Čo sa týka súdnej právomoci, Parlament tvrdí, že nariadenie č. 44/2001 sa neuplatňuje výlučne na spory, ktoré údajne vznikajú vo vnútri Spoločenstva, ale použije sa aj vtedy, ak je na súde členského štátu žalovaná osoba s bydliskom mimo Spoločenstva. Podľa Parlamentu pravidlo o právomoci uvedené v článku 4 nariadenia vytvoril zákonodarca Spoločenstva a členské štáty nie sú oprávnené ho meniť. Zmeniť by mohli iba svoje vnútroštátne zákony a to iba s povolením Spoločenstva. Predpokladaná dohoda by teda zmenila rozsah článku 4, keďže proti žalovaným s bydliskom v zmluvných štátoch Lugánskeho dohovoru by nebolo možné začať konanie pred súdom členského štátu na základe jeho vnútroštátnych pravidiel o právomoci, zatiaľ čo podľa uvedeného článku 4 by sa tieto pravidlá v zásade mohli uplatniť voči každému žalovanému s bydliskom mimo Spoločenstva.

73.   Komisia na základe rovnakej argumentácie, akú použil Parlament, usudzuje, že samotným predmetom rokovaní je dopad na nariadenie č. 44/2001. Vo vzťahu k pravidlám o právomoci by predpokladaná dohoda spôsobila neutralizáciu pravidla stanoveného v článku 4 nariadenia, ktoré priznáva právomoc súdom členského štátu voči žalovaným s bydliskom v štáte, ktorý nie je členom Spoločenstva, ale je zmluvnou stranou Lugánskeho dohovoru. Článok 4 by bol preto dotknutý, pokiaľ by členské štáty uzatvárali takéto ustanovenia za účelom rozšírenia jeho účinku na tretie štáty.

74.   Komisia preto nesúhlasí s tvrdeniami, podľa ktorých sa právomoc členských štátov zakladá na článku 4 nariadenia č. 44/2001. Po prvé tvrdí, a v tomto bode ju podporuje aj Parlament, že pravidlo obsiahnuté v tomto článku vytvoril zákonodarca Spoločenstva, takže členské štáty už nie sú oprávnené rozhodovať, že v ich vzťahoch s tretími štátmi sa nebudú uplatňovať vnútroštátne zákony, ale iné pravidlá. Po druhé je toho názoru, že akékoľvek pravidlo o právomoci dojednané v rámci predpokladanej dohody a uplatniteľné voči žalovaným s bydliskom mimo Spoločenstva, by malo vplyv na harmonizované pravidlá, nakoľko tieto majú za cieľ vyhnúť sa pozitívnym alebo negatívnym kompetenčným sporom a prípadom prekážky začatej veci alebo navzájom si odporujúcich rozhodnutí.

75.   Rada a väčšina členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, vo vzťahu k časti nariadenia č. 44/2001 týkajúcej sa uznávania a výkonu rozhodnutí, t. j. jeho kapitoly III, uvádzajú, že rozsah pôsobnosti predpokladanej dohody a nariadenia sa vôbec neprekrýva. Konkrétne, podľa nemeckej vlády sa nariadenie neuplatňuje na rozhodnutia, ktoré sú pre Spoločenstvo „cudzie“. Portugalská vláda si kladie otázku, akým spôsobom by mohlo stanovenie pravidiel o uznávaní rozhodnutí súdov v štátoch, ktoré nie sú členmi Spoločenstva, ovplyvniť vzájomné uznávanie rozhodnutí súdov v členských štátoch Spoločenstva. Nariadenie č. 44/2001 totiž upravuje uznávanie a výkon rozhodnutí vydaných v určitom členskom štáte iným členským štátom, pričom predpokladaná dohoda sa týka uznávania a výkonu rozhodnutia vydaného v treťom štáte členským štátom a rozhodnutia vydaného súdom členského štátu tretím štátom.

76.   Komisia naopak usudzuje, že kapitola III nariadenia č. 44/2001 by bola takisto ovplyvnená ustanoveniami dojednanými členskými štátmi. Zdôrazňuje skutočnosť, že nariadenie a predpokladaná dohoda obsahujú rovnaký súbor pravidiel, ktoré sa v zásade uplatňujú bez ohľadu na štát, v ktorom sa nachádza súd vydávajúci rozhodnutie.

77.   Parlament zastáva rovnaký názor. Aj podľa neho má predpokladaná dohoda vplyv na pravidlá obsiahnuté v nariadení č. 44/2001, keďže obmedzenie použitia kapitoly III nariadenia iba na rozhodnutia ostatných členských štátov predstavuje uvážené rozhodnutie zákonodarcu. Záväzok zaobchádzať rovnako s rozhodnutiami vydanými v zmluvných štátoch Lugánskeho dohovoru, ktorý vyplýva z nového Lugánskeho dohovoru, by tento právny stav zmenil.

–       „Oddeľovacia doložka“

78.   Rada a väčšina členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, skúmajú prípadný vplyv „oddeľovacej doložky“ uvedenej v bode 2 písm. a) smerníc pre rokovanie, ktorá odkazuje na zásady stanovené v článku 54b Lugánskeho dohovoru. Ako uvádza grécka vláda, táto doložka by mohla spôsobiť „oddelenie“ obmedzenej právnej oblasti, v ktorej by vznikla výlučná právomoc Spoločenstva, od ostatnej časti predpokladanej dohody. Účinkom doložky v jej znení podľa článku 54b ods. 1 Lugánskeho dohovoru by bolo v podstate to, že členské štáty vo svojich vzájomných vzťahoch budú uplatňovať nariadenie č. 44/2001 a nie nový Lugánsky dohovor

79.   Rada a spomínané vlády zaujali v tejto otázke svoje stanovisko so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, ako vyplýva z citovaných rozsudkov otvorené nebo, predovšetkým z bodu 101 rozsudku Komisia/Dánsko, ktorý znie:

„101      Toto konštatovanie nie je možné spochybniť poukazom na to, že tento článok 9 [dvojstrannej dohody nazývanej ako ‚otvorené nebo‘ uzavretej v roku 1995 medzi Dánskym kráľovstvom a Spojenými štátmi americkými v oblasti leteckej dopravy] ukladá povinnosť dodržiavať nariadenie [Rady (EHS) č. 2409/92 z 23. júla 1992 o cestovnom a sadzbách v leteckých dopravných službách (Ú. v. ES L 240, s. 15; Mim. vyd. 07/001, s. 427)] v prípade leteckej dopravy, na ktorú sa nariadenie vzťahuje. Iniciatíva Dánskeho kráľovstva smerujúca k zabezpečeniu dodržiavania nariadenia č. 2409/92 je síce chvályhodná, avšak nemení nič na tom, že nesplnenie povinnosti týmto členským štátom vyplýva zo skutočnosti, že na prevzatie takého záväzku – aj keď jeho obsah nie je v rozpore s právom Spoločenstva – nemal oprávnenie.“

80.   Rada uvádza, že v citovanom stanovisku 2/91 Súdny dvor zohľadnil Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 170 o bezpečnosti pri používaní chemických výrobkov pri práci, ktorý dovoľuje členom Medzinárodnej organizácie práce uplatňovať prísnejšie vnútroštátne predpisy. O to viac je potrebné zohľadniť pravidlo, ako je to obsiahnuté v článku 54b ods. 1 Lugánskeho dohovoru, ktoré stanovuje uplatňovanie vnútroštátnych pravidiel namiesto pravidiel upravených v predpokladanej dohode.

81.   Vláda Spojeného kráľovstva okrem iného zdôrazňuje rozdiel medzi ustanovením uvedeným v citovaných rozsudkoch otvorené nebo a článkom 54b Lugánskeho dohovoru. Na rozdiel od prípadov, v spomenutých rozsudkoch, v ktorých sa rozsah pôsobnosti dohody nazývanej „otvorené nebo“ uzavretej v roku 1995 so Spojenými štátmi americkými a napadnutej Komisiou prekrýval s rozsahom pôsobnosti pravidiel Spoločenstva, klauzula v odseku 1 tohto článku má za cieľ definovať rozsah pôsobnosti oboch súborov pravidiel, t. j. zabezpečiť, aby pravidlá obsiahnuté v týchto dvoch nástrojoch upravovali odlišné oblasti. Ako uvádza nemecká vláda, mohlo by sa zvoliť iné legislatívno-technické riešenie a pravidlá o uznávaní a o výkone by sa mohli formulovať reštriktívnejšie tak, aby sa uplatnili iba na vzťahy medzi členskými štátmi a ostatnými zmluvnými štátmi Lugánskeho dohovoru.

82.   Naopak, Parlament sa odvoláva na citovaný rozsudok Komisia/Dánsko a prichádza k záveru, že aj keby predpokladaná dohoda obsahovala ustanovenie zodpovedajúce článku 54b Lugánskeho dohovoru a neexistoval by rozpor medzi predpokladanou dohodou a nariadením č. 44/2001, uzavretie takejto dohody by neprislúchalo členským štátom.

83.   Komisia uvádza, že oddeľovacia doložka sa najčastejšie nachádza v „zmiešaných“ dohodách, a tvrdí, že želanie Rady obsiahnuté v smerniciach pre rokovanie začleniť ju do predpokladanej dohody sa dá považovať za nešťastný pokus o prejudikovanie jej zmiešaného charakteru. Podľa Komisie sa výlučná vonkajšia právomoc Spoločenstva rovnako, ako právny základ právnej úpravy Spoločenstva musí zakladať na objektívnych skutočnostiach, ktoré môže Súdny dvor overiť, a nie iba na prítomnosti oddeľovacej doložky v dotknutej medzinárodnej dohode. Ak nie je splnená táto požiadavka, mohlo by dôjsť k manipuláciám v súvislosti s otázkou, či vonkajšia právomoc Spoločenstva je alebo nie je výlučná.

84.   V tomto smere si Komisia kladie otázku o nutnosti doložky, cieľom ktorej je upraviť vzťah medzi právnou úpravou zakladajúcou režim Spoločenstva a medzinárodným dohovorom, ktorý má rozšíriť tento režim na tretie štáty, čo nemusí mať ipso facto vplyv na platné právo Spoločenstva. Keďže predpokladaná dohoda by pokrývala oblasti, v ktorých prebehla úplná harmonizácia, existencia oddeľovacej doložky nemá žiadny význam.

85.   Komisia zdôrazňuje, že oddeľovacia doložka obsiahnutá v medzinárodnej dohode v medzinárodnom práve súkromnom má svoje osobitné postavenie, nakoľko je výrazne odlišná od klasickej oddeľovacej doložky. V prejednávanej veci nie je cieľom zachovať uplatňovanie nariadenia č. 44/2001 zakaždým, keď je uplatniteľné, ale súdržným spôsobom upraviť prípady, v ktorých sa použije nariadenie, a v ktorých predpokladaná dohoda.

–       Totožnosť ustanovení predpokladanej dohody a vnútorných pravidiel Spoločenstva

86.   Rada nakoniec skúma dôsledky totožnosti ustanovení predpokladanej dohody a vnútorných pravidiel Spoločenstva. Robí tak so zohľadnením stanoviska generálneho advokáta Tizzana uvedeného v bode 72 jeho návrhov vo veciach, v ktorých boli vyhlásené citované rozsudky otvorené nebo. Podľa Tizzana „… v oblastiach upravených spoločnými pravidlami členské štáty nemôžu uzatvárať medzinárodné dohody, aj keď ich znenie doslovne preberá spoločné pravidlá alebo na ne odkazuje. Uzavretie dohôd tohto druhu by totiž mohlo mať dosah na jednotné uplatňovanie práva Spoločenstva, a to dvomi spôsobmi. Po prvé preto, lebo ‚recepcia‘ spoločných pravidiel v dohodách by nemohla zaručiť…, že tieto pravidlá sa potom budú uplatňovať jednotným spôsobom… Po druhé preto, lebo táto ‚recepcia‘ by v každom prípade zmenila povahu a právny režim spoločných pravidiel, čo by znamenalo značné a konkrétne riziko ich vyňatia spod kontroly vykonávanej Súdnym dvorom na základe zmluvy.“

87.   Podľa Rady so zreteľom na zhodu podstatných ustanovení oboch nástrojov, t. j. nariadenia č. 44/2001 a predpokladanej dohody, a na cieľ súbežného rozvoja predpokladanej dohody a vnútorných pravidiel Spoločenstva sa nedá vylúčiť záver, že Spoločenstvo má výlučnú právomoc týkajúcu sa celej predpokladanej dohody.

88.   Berúc ale do úvahy rozdiely medzi posudzovanými oblasťami možno sa takisto domnievať, že totožnosť ustanovení predpokladanej dohody a nariadenia č. 44/2001 nie je rozhodujúca. Keďže článok 4 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 uznáva oprávnenie členských štátov upraviť právomoc svojich súdov v prípade, ak žalovaný nemá bydlisko v členskom štáte, nič im nezakazuje „prekopírovať“ pravidlá obsiahnuté v nariadení do svojich vnútroštátnych právnych poriadkov bez toho, že by tým nariadenie bolo dotknuté. S týmto výkladom Rady sa stotožňuje nemecká, grécka vláda, Írsko, portugalská a fínska vláda. Nemecká vláda okrem toho spresňuje, že existencia právomoci Spoločenstva sa nemôže vyvodiť iba z konkrétneho znenia jedného ustanovenia. Z rozdelenia právomocí vyplýva aj to, kto rozhodne o znení tohto ustanovenia.

89.   Parlament sa odvoláva na návrhy generálneho advokáta Tizzana vo veciach, v ktorých boli vyhlásené citované rozsudky otvorené nebo a prichádza k záveru, že Spoločenstvo má v tejto oblasti výlučnú právomoc.

90.   Nesúhlasí však s argumentáciou Rady, v zmysle ktorej totožnosť ustanovení predpokladanej dohody a nariadenia č. 44/2001 vylučuje možnosť ich vzájomného rozporu. Usudzuje jednak, že otázka, či existuje rozpor, nie je rozhodujúca pre posúdenie rozsahu právomocí Spoločenstva, a jednak, že uplatnenie predpokladanej dohody môže viesť k vylúčeniu niektorých pravidiel v spomenutom nariadení, a preto aj napriek totožnosti predmetných ustanovení môže mať naň vplyv.

91.   Podľa Komisie z cieľa rokovaní týkajúcich sa nového Lugánskeho dohovoru, ktorým je jednoducho a jasne presadiť spoločné pravidlá nariadenia č. 44/2001 vo vzťahoch so štátmi, ktoré nie sú členmi Spoločenstva vyplýva, že právomoc Spoločenstva viesť tieto rokovania je nevyhnutne výlučná.

92.   Pripomína súbežnosť a vzťahy Bruselského a Lugánskeho dohovoru, a tvrdí, že osobitný dohovor bol uzavretý iba preto, lebo od tretích štátov nebolo možné žiadať, aby pristúpili k dohovoru, ktorý je založený na článku 293 ES, a ktorý priznáva právomoc Súdnemu dvoru. Pripomína, že boli vytvorené rôzne mechanizmy na zachovanie vnútornej súdržnosti výkladu oboch dohovorov.

93.   Podľa Komisie cieľ, jednoducho a jasne prebrať do nového Lugánskeho dohovoru spoločné pravidlá, vylučuje akúkoľvek právomoc členských štátov, pretože táto by nebola v súlade s jednotou vnútorného trhu a s jednotným uplatňovaním práva Spoločenstva. Jedine Spoločenstvo dokáže dohliadať na vnútornú súdržnosť vlastných spoločných pravidiel na medzinárodnej úrovni.

94.   Na doplnenie predloženej argumentácie týkajúcej sa judikatúry Súdneho dvora, ale aj v širšej perspektíve, Parlament upozorňuje Súdny dvor na právne a praktické problémy, ktoré môžu nastať v prípade uzavretia zmiešanej zmluvy, najmä na nutnosť umožniť ratifikáciu predpokladanej dohody všetkými členskými štátmi. Takisto zdôrazňuje požiadavku súdržnosti medzi vnútornými a vonkajšími aspektmi politiky Spoločenstva pri vytváraní priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

95.   V súvislosti s argumentáciou, podľa ktorej predpokladaná dohoda nebude na ujmu nariadenia č. 44/2001, ale naopak ho posilní rozšírením jeho uplatnenia na ďalšie európske štáty a tiež so zreteľom na skutočnosť, že táto dohoda sa okrem niektorých tretích štátov bude dotýkať aj všetkých členských štátov, si francúzska vláda kladie otázku, či by jedine Spoločenstvo nemalo byť oprávnené disponovať s vlastnou právnou úpravou, bez ohľadu na to, či predpokladaná dohoda je na ujmu alebo na prospech jeho právnej úprave. Členským štátom zostane právomoc uzatvárať iné dohody s tretími štátmi, ktoré sa nebudú dotýkať všetkých členských štátov s podmienkou, že takéto dohody nebudú mať vplyv na uplatňovanie nariadenia č. 44/2001. Podľa francúzskej vlády má Spoločenstvo výlučnú špecifickú právomoc na uzavretie predpokladanej dohody.

 Ústne pripomienky členských štátov a inštitúcií

96.   Aby sa členským štátom, ktoré vstúpili do Európskej únie po doručení žiadosti o stanovisko, umožnilo predložiť svoje pripomienky k tejto žiadosti, Súdny dvor usporiadal pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 19. októbra 2004. Pojednávania sa zúčastnila Rada, česká, dánska, nemecká, grécka, španielska, francúzska vláda, Írsko, holandská, poľská, portugalská a fínska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Parlament a Komisia. Prevažná väčšina pripomienok predložených Súdnemu dvoru sa týkala štyroch otázok, ktoré Súdny dvor písomne zaslal členským štátom a inštitúciám s výzvou, aby sa k nim na pojednávaní vyjadrili. Tieto otázky sa týkali:

–       relevantnosti znenia článkov 61 ES a 65 ES, najmä výrazu „potrebné na správne fungovanie vnútorného trhu“ v článku 65 ES,

–       relevantnosti otázky, v akej miere môže členský štát dojednávať napríklad dvojstrannú dohodu s tretím štátom o otázke upravenej v nariadení č. 44/2001 bez toho, že by nevyhnutne prijal rovnaké kritéria ako tie, ktoré sú uvedené v nariadení,

–       možnosti rozlišovania medzi ustanoveniami o súdnej právomoci a ustanoveniami o uznávaní a výkone rozhodnutí, ako aj

–       prípadnej potreby rozvinutia a spresnenia existujúcej judikatúry.

 K prvej otázke položenej Súdnym dvorom

97.   V súvislosti s relevantnosťou znenia článkov 61 ES a 65 ES a najmä výrazu „potrebné na správne fungovanie vnútorného trhu“ v článku 65 ES, nemecká vláda podporovaná francúzskou vládou, Parlamentom a Komisiou usudzuje, že tento výraz je vhodný iba pre posúdenie toho, či Spoločenstvo správne uplatnilo svoju vnútornú právomoc pri prijímaní nariadenia č. 44/2001. Podľa nemeckej vlády musí túto podmienku spĺňať každý vnútorný akt Spoločenstva prijatý na základe článku 65 ES. Naopak, na určenie existencie vonkajšej právomoci Spoločenstva v oblasti upravenej nariadením nie je nevyhnuté, aby aj predpokladaná dohoda bola potrebná na správne fungovanie vnútorného trhu. Vonkajšia právomoc totiž závisí iba od toho, v akej miere takáto dohoda ovplyvňuje alebo mení dosah vnútornej normy Spoločenstva. Okolnosť, že článok 65 ES sa vzťahuje iba na opatrenia potrebné na správne fungovanie vnútorného trhu, by podľa francúzskej vlády viedla k tomu, že Spoločenstvo by nemalo právomoc uzatvárať medzinárodné zmluvy a judikatúra založená na citovanom rozsudku AETR by nebola opodstatnená.

98.   Naopak, vláda Spojeného kráľovstva za podpory viacerých ďalších vlád sa nazdáva, že už samotné znenie článku 65 ES definuje rozsah a stupeň vnútorného režimu Spoločenstva. Z tohto znenia okrem iného vyplýva, že nariadenie č. 44/2001 nepredstavuje úplnú harmonizáciu pravidiel členských štátov v oblasti kompetenčných sporov súdov. Aj keď niektorým pravidlám v tomto nariadení možno priznať určitý vonkajší dosah, ako je tomu predovšetkým v prípade všeobecného pravidla o súdnej právomoci založenom na tom, že bydlisko žalovaného sa nachádza v Únii, podstatné je to, že tieto pravidlá sú súčasťou vnútorného režimu, cieľom ktorého je riešiť kompetenčné spory medzi súdmi členských štátov Únie. So zreteľom na vnútorný dosah článkov 61 ES a 65 ES, tieto nemôžu predstavovať právny základ pre vytvorenie kódexu Spoločenstva zavádzajúci pravidlá jeho medzinárodnej právomoci.

99.   Okrem toho česká vláda podporovaná gréckou, španielskou a fínskou vládou uvádza, že znenie článkov 61 ES a 65 ES potvrdzuje obmedzenie vnútornej právomoci Spoločenstva špecifickým cieľom správneho fungovania vnútorného trhu. V dôsledku toho by aj vonkajšia právomoc Spoločenstva mala byť obmedzená prostredníctvom rovnakého cieľa. Naopak, fínska vláda usudzuje, že možno len ťažko predpokladať, že predpokladaná dohoda by bola potrebná na správne fungovanie vnútorného trhu, keďže jej zmluvných strán, ktoré nie sú členmi Únie, sa nedotýka vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a ani fungovanie vnútorného trhu.

 K druhej otázke položenej Súdnym dvorom

100. Čo sa týka relevantnosti otázky, v akej miere môže členský štát dojednať dvojstrannú dohodu s tretím štátom o otázke upravenej v nariadení č. 44/2001 bez toho, aby nevyhnutne prijal rovnaké kritériá, ako tie uvedené v nariadení, väčšina členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, ako aj Parlament usudzujú, že relevantná je jedine otázka, či záväzky vyplývajúce z dvojstrannej dohody spadajú do pôsobnosti nariadenia alebo nie. Záver by bol preto rovnaký bez ohľadu na to, či táto dohoda po obsahovej stránke zodpovedá alebo nezodpovedá pravidlám Spoločenstva.

101. Znenie takejto dvojstrannej zmluvy by preto muselo byť koncipované obozretne, aby sa zabezpečilo, že jej ustanovenia sa nebudú dotýkať oblastí upravených nariadením č. 44/2001, a to prípadne aj prostredníctvom oddeľovacej doložky. Nemecká, grécka a fínska vláda si dokonca myslia, že prítomnosť takejto doložky je rozhodujúca. Naopak, podľa Komisie jej samotná existencia je jasným dôkazom vplyvu v zmysle citovaného rozsudku AETR.

102. Španielska vláda na pojednávaní uviedla, že v oblastiach neupravených nariadením č. 44/2001 zostáva členskému štátu zachované právo uzatvárať dohody s tretími štátmi. Vo vzťahu k dohodám týkajúcich sa oblastí upravených nariadením španielska vláda požiadala Súdny dvor, aby spresnil svoju judikatúru, nakoľko niektoré členské štáty môžu mať osobitný záujem na rokovaniach s tretími štátmi či už z dôvodu zemepisnej blízkosti, alebo existencie historických väzieb medzi oboma dotknutými štátmi.

103. Podľa Parlamentu, ak by sa v dvojstrannej dohode uzavretej medzi členským štátom a tretím štátom zakotvil iný hraničný ukazovateľ, ako je bydlisko žalovaného, upravený v nariadení č. 44/2001, malo by to nevyhnutne vplyv na nariadenie. Preto dvojstranná dohoda používajúca kritérium štátnej príslušnosti by bola nezlučiteľná s nariadením, keďže podľa použitého právneho predpisu a kritéria by bola založená právomoc dvoch odlišných súdov.

 K tretej otázke položenej Súdnym dvorom

104. Čo sa týka prípadnej možnosti rozlišovať medzi ustanoveniami o súdnej právomoci a ustanoveniami o uznávaní a výkone rozhodnutí, viacero vlád, konkrétne česká, nemecká, grécka, portugalská a fínska vláda, tvrdí, že takéto rozlišovanie je potrebné. Napríklad, podľa fínskej vlády zo štruktúry nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že kapitoly o súdnej právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí nie sú prepojené. Ide preto o dve oddelené a samostatné právne úpravy obsiahnuté v tom istom právnom predpise.

105. Naopak, španielska vláda usudzuje, že nie je potrebné takto rozlišovať. Na jednej strane je možné povedať, že obe oblasti pôsobnosti uvedených ustanovení zahrňujú časti, na ktoré sa právo Spoločenstva nevzťahuje. Na druhej strane obe skupiny ustanovení tvoria jeden celok so zreteľom na skutočnosť, že cieľom nariadenia č. 44/2001 je dosiahnuť zjednodušenie v oblasti uznávania a výkonu rozhodnutí.

106. Podobne aj Parlament a Komisia usudzujú, že nie je odôvodnené rozdeľovať predpokladanú dohodu na dve oddelené časti a prijať záver, že pre jednu z nich je daná výlučná právomoc Spoločenstva a pre druhú delená. Podľa Komisie, zjednodušený mechanizmus uznávania a výkonu rozhodnutí, tak ako je zavedený nariadením č. 44/2001 alebo ako vyplýva z Lugánskeho dohovoru, sa zakladá na skutočnosti, že pravidlá o právomoci sú harmonizované a medzi členskými štátmi existuje dostatočná vzájomná dôvera pre zabránenie tomu, aby sudcovia štátu, v ktorom sa žiada o uznanie alebo výkon, museli zakaždým osobitne skúmať, či bola rešpektovaná právomoc súdov pôvodného štátu. Z tohto pohľadu nie je možné rozlišovať medzi oblasťou právomoci a oblasťou uznávania a výkonu rozhodnutí.

 K štvrtej otázke položenej Súdnym dvorom

107. Čo sa týka prípadnej potreby rozvinutia alebo spresnenia existujúcej judikatúry, prevažná väčšina členských štátov, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, si želá objasnenie judikatúry vychádzajúcej z citovaného rozsudku AETR. Okrem toho, tieto isté vlády podporujú stanovisko zastávané vládou Spojeného kráľovstva v jej písomných pripomienkach, na základe ktorého by bolo vhodné prehodnotiť jedno z kritérií uvedených v tejto judikatúre, a to dotýkajúce sa skutočnosti, že medzinárodné záväzky spadajú do oblasti „vo veľkej miere“ upravenej spoločnými pravidlami. Napríklad podľa španielskej vlády by mal byť Súdny dvor mimoriadne opatrný pri použití doktríny implicitných vonkajších právomocí na prípad tvoriaci predmet prejednávanej žiadosti o stanovisko, keďže vznikla v súvislosti s otázkami patriacimi do oblasti hospodárstva, kde sa používajú kritériá odlišné od tých používaných v medzinárodnom práve súkromnom. Podľa Írska na určenie toho, že je daná implicitná vonkajšia právomoc Spoločenstva, by sa mala vyžadovať úplná harmonizácia.

108. Naopak, podľa francúzskej vlády a Komisie výlučná právomoc Spoločenstva vyplýva zo skutočnosti, že nový Lugánsky dohovor smeruje k rozšíreniu režimu spolupráce zavedeného nariadením č. 44/2001 na tretie štáty.

109. Nakoniec, čo sa týka relevantnosti skutočnosti, že predpokladaná dohoda má za cieľ prebrať pravidlá Spoločenstva, väčšina vlád tvrdí, že členským štátom nič nezakazuje prekopírovať ustanovenia práva Spoločenstva do svojich medzinárodnoprávnych záväzkov, voči ktorým nie je daná vonkajšia právomoc Spoločenstva. Hlavnou otázkou bude, či predpokladaná dohoda môže mať vplyv na vnútorné pravidlá Spoločenstva, a nie súbežnosť právomocí ako taká.

 Stanovisko Súdneho dvora

 O prípustnosti žiadosti

110. Žiadosť o stanovisko predložená Radou sa týka výlučnej alebo delenej povahy právomoci uzavrieť nový Lugánsky dohovor.

111. Rada je jednou z inštitúcií uvedených v článku 300 ods. 6 ES. Predmet a hlavné črty predpokladanej dohody boli dostatočne opísané v zmysle požiadaviek Súdneho dvora (stanoviská 1/78 zo 4. októbra 1979, Zb. s. 2871, bod 35, a 2/94, citované, body 10 až 18).

112. Okrem toho, podľa ustáleného výkladu Súdneho dvora je možné požiadať o stanovisko Súdneho dvora k otázkam týkajúcich sa rozdelenia právomocí medzi Spoločenstvo a členské štáty na uzavretie určitej dohody s tretími štátmi (pozri ako posledné v rade stanovisko 2/00, citované, bod 3). Článok 107 ods. 2 rokovacieho poriadku podporuje tento výklad.

113. Z toho vyplýva, že žiadosť o stanovisko je prípustná.

 K veci samej

 K právomoci Spoločenstva uzatvárať medzinárodné dohody

114. Právomoc Spoločenstva uzatvárať medzinárodné dohody môže vyplývať nielen z výslovného určenia v zmluve, ale implicitne aj z iných jej ustanovení ako aj z aktov prijatých inštitúciami Spoločenstva v ich rámci (pozri rozsudok AETR, citovaný, bod 16). Súdny dvor okrem toho prijal záver, že pokiaľ právo Spoločenstva zakladá vnútornú právomoc jeho inštitúcií na uskutočnenie určeného cieľa, Spoločenstvo zároveň disponuje právomocou uzavrieť medzinárodnoprávne záväzky potrebné na uskutočnenie tohto cieľa, aj keď mu na to chýba výslovné zmocnenie (stanoviská 1/76, citované, bod 3 a 2/91, citované, bod 7).

115. Táto právomoc Spoločenstva môže byť výlučná alebo delená s členskými štátmi. Vo vzťahu k výlučným právomociam Súdny dvor určil, že citované stanovisko 1/76 sa týka prípadov, keď sa vnútorná právomoc môže účinne vykonávať len s vykonávaním vonkajšej právomoci (pozri stanoviská 1/76, citované, body 4 a 7, a 1/94, citované, bod 85), pretože uzavretie medzinárodnej dohody je potrebné na uskutočnenie cieľov zmluvy, ktoré sa nedajú dosiahnuť vytvorením samostatných pravidiel (pozri najmä rozsudok Komisia/Dánsko, citovaný, bod 57)

116. V bode 17 citovaného rozsudku AETR Súdny dvor zakotvil zásadu, podľa ktorej v prípade, ak boli prijaté spoločné pravidlá, členské štáty nemajú právo ani jednotlivo a ani spoločne vstupovať do zmluvných záväzkov s tretími štátmi, ktoré by na ne mohli mať vplyv. Aj v takomto prípade má Spoločenstvo výlučnú právomoc uzatvárať medzinárodné dohody.

117. V prípade, ktorého sa týka toto stanovisko, má uvedená zásada význam pre posúdenie toho, či je vonkajšia právomoc Spoločenstva výlučná alebo delená.

118. V bode 11 citovaného stanoviska 2/91 Súdny dvor uviedol, že táto zásada sa môže uplatniť aj vtedy, ak boli prijaté pravidlá mimo spoločných politík, najmä tam, kde boli prijaté harmonizačné ustanovenia.

119. V tomto smere Súdny dvor pripomenul, že v každej oblasti zodpovedajúcej cieľom zmluvy, ukladá článok 10 ES členským štátom povinnosť uľahčiť dosiahnutie úloh Spoločenstva a neprijímať žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy (stanovisko 2/91, citované, bod 10).

120. Vo vzťahu k časti III Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o bezpečnosti pri používaní chemických výrobkov pri práci č. 170, ktorá patrí do oblasti vo veľkej miere pokrytej pravidlami Spoločenstva, Súdny dvor zohľadnil skutočnosť, že tieto pravidlá sa prijímali postupne za obdobie viac ako 25 rokov s vyhliadkou ešte dokonalejšej harmonizácie, a boli určené na jednej strane na odstránenie prekážok obchodu vznikajúcich z rozdielnych právnych úprav členských štátov a na druhej strane na zabezpečenie ochrany obyvateľstva, ako aj životného prostredia. Súdny dvor prijal záver, že táto časť spomenutého dohovoru mala vplyv na pravidlá Spoločenstva, a preto členské štáty nemohli vstupovať do záväzkov mimo rámca Spoločenstva (stanovisko 2/91, citované, body 25 a 26).

121. V citovanom stanovisku 1/94 a v citovaných rozsudkoch otvorené nebo Súdny dvor vymenoval tri prípady, v ktorých uznal výlučnú právomoc Spoločenstva. Tieto prípady, ktoré boli predmetom rozsiahlej diskusie v rámci prejednávanej žiadosti o stanovisko a ktoré sú uvedené v bode 45 tohto stanoviska sú však len príkladmi, ktoré boli formulované v osobitných súvislostiach zohľadnených Súdnym dvorom.

122. Súdny dvor, zohľadňujúc aj širšie súvislosti, priznal výlučnú právomoc Spoločenstvu najmä v prípade, keď by uzavretie medzinárodnej dohody členskými štátmi bolo nezlučiteľné s jednotou vnútorného trhu a s jednotným uplatňovaním práva Spoločenstva (rozsudok AETR, bod 31) alebo, ak by akákoľvek dohoda v danej oblasti mala nevyhnutne vplyv na pravidlá Spoločenstva v zmysle citovaného rozsudku AETR z dôvodu samotnej povahy ustanovení Spoločenstva, akými sú jeho legislatívne právne akty o zaobchádzaní s príslušníkmi tretích štátov alebo z dôvodu úplnej harmonizácie určitej oblasti (v tomto smere pozri stanovisko 1/94, citované, body 95 a 96, ako aj rozsudok Komisia/Dánsko, citovaný, body 83 a 84).

123. Naopak, Súdny dvor nepriznal výlučnú právomoc Spoločenstvu, pokiaľ medzinárodný dohovor nemôže brániť plnému uplatneniu jeho práva členskými štátmi, pretože ustanovenia tak práva Spoločenstva, ako aj medzinárodného dohovoru majú povahu minimálnych štandardov (stanovisko 2/91, citované, bod 18). Súdny dvor takisto neuznal potrebu výlučnej právomoci Spoločenstva, pokiaľ bola odôvodnená rizikom, že dvojstranné dohody narušia tok služieb na vnútornom trhu, a poukázal na to, že nič v zmluve nebráni inštitúciám, aby v spoločných pravidlách upravili zosúladené postupy voči tretím štátom alebo predpísali členským štátom, aký postoj majú zaujať navonok (stanovisko 1/94, citované, body 78 a 79, ako aj rozsudok Komisia/Dánsko, citovaný, body 85 a 86).

124. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že Spoločenstvo má iba prenesené právomoci, a preto právomoc, ktorú zmluva výslovne nepredvída, a ktorá má výlučnú povahu, sa musí opierať o závery z konkrétneho posúdenia vzťahu medzi predpokladanou dohodou a platným právom Spoločenstva, z ktorých vyplýva, že jej uzavretie môže mať vplyv na pravidlá Spoločenstva.

125. V niektorých prípadoch k vylúčeniu vplyvu predpokladanej dohody na pravidlá Spoločenstva postačí skúmanie a porovnanie oblastí upravených predpokladanou dohodou a pravidlami Spoločenstva (stanoviská 1/94, citované, bod 103; 2/92, citované, bod 34, a 2/00, citované, bod 46).

126. Nevyžaduje sa však úplná zhoda oblastí upravených medzinárodnou dohodou a právnou úpravou Spoločenstva. Pri zisťovaní splnenia kritéria „oblasť vo veľkej miere pokrytej pravidlami Spoločenstva“ (stanovisko 2/91, citované, body 25 a 26) je treba hodnotiť nielen rozsah predmetných pravidiel, ale aj ich povahu a obsah. Je takisto potrebné zohľadňovať nielen súčasný stav práva Spoločenstva v dotknutej oblasti, ale aj vyhliadky jeho vývoja, pokiaľ sú v čase hodnotenia predvídateľné (pozri v tomto zmysle stanovisko 2/91, citované, bod 25).

127. Zohľadnenie nielen rozsahu upravenej oblasti, ale aj povahy a obsahu pravidiel Spoločenstva je obsiahnuté aj v judikatúre Súdneho dvora uvedenej v bode 123 tohto stanoviska, v zmysle ktorej ak pravidlá Spoločenstva, ako aj ustanovenia medzinárodnej dohody majú povahu minimálnych štandardov, je možné vyvodiť záver, že nejde o vplyv medzinárodnej dohody na právo Spoločenstva, a to ani vtedy, ak pravidlá Spoločenstva a ustanovenia dohody upravujú tú istú oblasť.

128. Nakoniec, na zachovanie plnej účinnosti práva Spoločenstva je nevyhnutné zabezpečiť jednotné a vnútorne súdržné uplatňovanie pravidiel Spoločenstva a správne fungovanie režimu, ktorý zakladajú.

129. Každá prípadná iniciatíva smerujúca k odstráneniu rozporov medzi právom Spoločenstva a predpokladanou dohodou nevylučuje potrebu určiť, či takáto dohoda nebude mať vplyv na pravidlá Spoločenstva, a to ešte pred jej uzavretím (pozri v tomto zmysle najmä stanovisko 2/91, citované, bod 25, a rozsudok Komisia/Dánsko, citovaný, body 101 a 105).

130. V tomto smere „oddeľovacia doložka“ v určitej dohode, podľa ktorej táto nemá vplyv na uplatňovanie práva Spoločenstva členskými štátmi ešte nepredstavuje záruku, že ohraničením pôsobnosti pravidiel Spoločenstva a ustanovení medzinárodnej dohody sa vylúči vplyv medzinárodnej dohody na pravidlá Spoločenstva, ale práve naopak, táto skutočnosť sa môže javiť ako náznak vplyvu na tieto pravidlá. Takýto mechanizmus určený na predchádzanie sporom pri vykonávaní dohody sám osebe nie je rozhodujúcim prvkom pre zodpovedanie otázky, či má Spoločenstvo výlučnú právomoc ju uzavrieť, alebo či táto právomoc patrí členským štátom, čo je otázka, ktorú je potrebné zodpovedať pred uzavretím dohody (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Dánsko, citovaný, bod 101).

131. Nakoniec, právny základ pravidiel Spoločenstva a osobitne podmienka týkajúca sa správneho fungovania vnútorného trhu stanovená v článku 65 ES sami osebe nie sú podstatné pre zistenie, či medzinárodná dohoda má vplyv na pravidlá Spoločenstva. Právny základ vnútornej právnej úpravy sa totiž určuje na základe jej podstatnej časti, pričom pravidlo, na ktoré sa skúma vplyv, môže byť iba jej vedľajšou súčasťou. Účelom výlučnej právomoci Spoločenstva je najmä zabezpečiť účinnosť jeho práva a správne fungovanie režimov na ňom založených, a to bez ohľadu na prípadné obmedzenia stanovené zmluvou, o ktoré sa inštitúcie opierali pri prijímaní týchto pravidiel.

132. Ak medzinárodná dohoda obsahuje ustanovenia predvídajúce harmonizáciu zákonov alebo iných predpisov členských štátov tam, kde zmluva takúto harmonizáciu vylučuje, Spoločenstvo nemá právomoc na jej uzavretie. Tieto obmedzenia vonkajšej právomoci Spoločenstva sa týkajú samotnej existencie právomoci, a nie jej výlučnej povahy.

133. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné uskutočniť súhrnnú a konkrétnu analýzu na overenie toho, či Spoločenstvo má právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu a či je jeho právomoc výlučná. Na tento účel treba zohľadniť nielen oblasť upravenú ako pravidlami Spoločenstva, tak aj ustanoveniami predpokladanej dohody v rozsahu, v akom sú známe, ale aj povahu a obsah týchto pravidiel a ustanovení pre prijatie záveru, že dohoda nemôže spôsobiť ujmu jednotnému a vnútorne súdržnému uplatňovaniu pravidiel Spoločenstva a správnemu fungovaniu režimu, ktorý zakladajú.

 K právomoci Spoločenstva uzavrieť nový Lugánsky dohovor

134. Žiadosť o stanovisko sa netýka existencie samotnej právomoci Spoločenstva uzavrieť predpokladanú dohodu, ale toho, či je táto právomoc výlučná alebo delená. V tejto súvislosti postačí konštatovanie, že Spoločenstvo už prijalo vnútorné pravidlá týkajúce sa súdnej právomoci, uznávania a výkonu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, či už ide o nariadenie č. 44/2001 prijaté na základe článku 61 písm. c) ES a článku 67 ods. 1 ES, alebo osobitné ustanovenia uvedené v sektorových úpravách, akými sú hlava X nariadenia č. 40/94 alebo článok 6 smernice 96/71.

135. Nariadenie č. 44/2001 bolo prijaté s cieľom nahradiť Bruselský dohovor medzi členskými štátmi s výnimkou Dánskeho kráľovstva. Uplatňuje sa v oblasti občianskeho a obchodného práva v rámci pôsobnosti stanovenej v článku 1. Keďže účel a ustanovenia nariadenia boli z veľkej časti prebraté z Bruselského dohovoru, podľa potreby sa bude odkazovať na výklad tohto dohovoru Súdnym dvorom.

136. Účelom predpokladanej dohody je nahradiť Lugánsky dohovor, ktorý sa v piatom odôvodnení nariadenia č. 44/2001 označuje ako „paralelný dohovor k Bruselskému dohovoru“.

137. Hoci je známy text vyplývajúci z revízie dvoch vyššie uvedených dohovorov, ako aj smerníc pre rokovanie nového Lugánskeho dohovoru, treba zdôrazniť, že definitívne znenie dohovoru nie je isté.

138. Ako nariadenie č. 44/2001, tak aj predpokladaná dohoda sa v podstate skladajú z dvoch častí. Prvá časť dohody obsahuje pravidlá o súdnej právomoci, akými sú tiež pravidlá tvoriace obsah kapitoly II nariadenia č. 44/2001 a osobitných ustanovení uvedených v bode 134 tohto stanoviska. Druhá časť obsahuje pravidlá o uznávaní a výkone rozhodnutí, akými sú aj pravidlá obsiahnuté v kapitole III nariadenia č. 44/2001. Tieto dve časti sa budú hodnotiť osobitne.

–       K pravidlám o súdnej právomoci

139. Predmetom pravidiel o súdnej právomoci je stanoviť, ktorý súd má v danom prípade právomoc prejednať spor. Pravidlo o súdnej právomoci preto obsahuje ukazovateľ, pomocou ktorého sa dá spor „priradiť“ k súdu, ktorému sa prizná právomoc. Hraničné ukazovatele sa väčšinou líšia v závislosti od predmetu sporu. Môžu však takisto zohľadňovať dátum podania žaloby, charakteristické znaky žalobcu alebo žalovaného, ako aj iné prvky.

140. Rôznorodosť hraničných ukazovateľov používaných v rôznych právnych poriadkoch vedie ku konfliktom medzi pravidlami o právomoc. Tieto sa môžu riešiť buď pomocou výslovných ustanovení zákona miesta súdu, alebo použitím všeobecných právnych zásad spoločných pre viacero právnych poriadkov. Môže nastať aj prípad, že zákon prenechá žalobcovi možnosť voľby medzi rôznymi súdmi, právomoc ktorých je určená na základe niekoľkých odlišných hraničných ukazovateľov.

141. Z týchto skutočností vyplýva, že medzinárodnoprávna úprava, obsahujúca pravidlá o riešení konfliktov medzi rôznymi pravidlami o právomoc vznikajúcimi v rôznych právnych poriadkoch a používajúce rôzne hraničné ukazovatele môže predstavovať mimoriadne zložitý systém, ktorý ak má byť súdržný, musí byť čo najucelenejší. Aj z najmenšej medzery v týchto pravidlách by totiž mohla vyplynúť právomoc viacerých súdov prejednať ten istý spor, ale aj absolútny nedostatok súdnej ochrany vtedy, keď by sa právomoc prejednať spor nedala priznať žiadnemu súdu.

142. V medzinárodných dohodách, uzavretých členskými štátmi alebo Spoločenstvom s tretími štátmi, normy o konflikte právomocí stanovujú kritériá na určenie právomoci nielen súdov tretích štátov, ale aj súdov členských štátov, v dôsledku čoho sa dotýkajú oblasti upravenej nariadením č. 44/2001.

143. Účelom tohto nariadenia a osobitne jeho kapitoly II je zjednotenie pravidiel o súdnej právomoci v oblasti občianskeho a obchodného práva, a to nielen pre spory v rámci Spoločenstva, ale aj pre tie obsahujúce cudzí prvok, s cieľom odstrániť prekážky fungovania vnútorného trhu vyplývajúce z odlišností medzi vnútroštátnymi právnymi poriadkami (pozri druhé odôvodnenie nariadenia č. 44/2001 a vo vzťahu k Bruselskému dohovoru rozsudok z 1. marca 2005, Owusu, C 281/02, Zb. s. I 1383, bod 34).

144. Toto nariadenie obsahuje súbor pravidiel vytvárajúcich ucelený systém, ktorý sa uplatňuje nielen na vzťahy medzi členskými štátmi, týkajúce sa tak konaní prebiehajúcich pred súdmi rôznych členských štátov, ako aj uznávania a výkonu rozhodnutí vydaných súdmi jedného členského štátu v inom členskom štáte, ale aj vo vzťahoch medzi členským štátom a tretím štátom.

145. V súvislosti s Bruselským dohovorom Súdny dvor pripomenul, že pravidlá o právomoci sa uplatnia, ak je daný cudzí prvok, pričom na účely jeho článku 2 medzinárodná povaha dotknutého právneho vzťahu nemusí nevyhnutne vyplývať zo skutočnosti, že sa týka viacerých zmluvných štátov z dôvodu podstaty veci alebo bydliska účastníkov konania. Účasť zmluvného štátu a tretieho štátu z dôvodu bydliska žalobcu a žalovaného v prvom štáte a sústredenia sporných skutočností v druhom štáte môže takisto predstavovať medzinárodnú povahu právneho vzťahu. Takáto situácia môže totiž v zmluvnom štáte nastoliť otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci súdov, čo je práve jedným z cieľov Bruselského dohovoru, potvrdeným jeho tretím odôvodnením (rozsudok Owusu, citovaný, body 25 a 26).

146. Súdny dvor tiež uviedol, že pravidlá Bruselského dohovoru týkajúce sa výlučnej právomoci alebo výslovnej voľby právomoci sa môžu uplatniť na právne vzťahy týkajúce sa len jedného zmluvného štátu a jedného alebo viacerých tretích štátov (rozsudok Owusu, citovaný, bod 28). Takisto uviedol, že pravidlá Bruselského dohovoru o prekážke začatej veci a súvisiacich žalobách alebo o uznávaní a výkone rozhodnutí sa uplatnia vo vzťahoch medzi rôznymi zmluvnými štátmi, ak sa týkajú konaní prebiehajúcich na súdoch v rôznych zmluvných štátoch alebo rozhodnutí súdov zmluvného štátu, ktoré sa majú uznať a vykonať v inom zmluvnom štáte. Spory, ktoré sú predmetom týchto konaní alebo rozhodnutia prijaté v týchto konaniach majú medzinárodnú povahu, ak sa týkajú zmluvného štátu a tretieho štátu, a môže sa na ne vzťahovať všeobecné pravidlo právomoci podľa článku 2 Bruselského dohovoru (rozsudok Owusu, citovaný, bod 29).

147. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nariadenie č. 44/2001 obsahuje ustanovenia upravujúce jeho vzťah k iným platným alebo budúcim ustanoveniam práva Spoločenstva. V tomto zmysle jeho článok 67 potvrdzuje, že nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení upravujúcich právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí v špecifických veciach, ktoré sú obsiahnuté v právnych nástrojoch Spoločenstva alebo vo vnútroštátnych právnych normách harmonizovaných s týmito právnymi nástrojmi. Aj článok 71 ods. 1 nariadenia potvrdzuje, že toto nemá vplyv na uplatňovanie dohovorov, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty a ktorých obsah sa zhoduje s predchádzajúcimi ustanoveniami. Z odseku 2 písm. a) tohto článku vyplýva, že nariadenie nebráni súdu členského štátu, ktorý je zmluvnou stranou takého dohovoru, aby si podľa neho založil právomoc, aj keď žalovaný má bydlisko v členskom štáte, ktorý nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru.

148. So zreteľom na ucelenú a súdržnú povahu systému pravidiel o súdnej právomoci stanovených v nariadení č. 44/2001, musí byť jeho článok 4 ods. 1, podľa ktorého „ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nestanovia niečo iné články 22 a 23“ vykladaný tak, že tvorí súčasť systému vytvoreného nariadením, nakoľko danú situáciu upravuje s odkazom na právny poriadok členského štátu, na súde ktorého bola podaná žaloba.

149. Ak by takýto odkaz na vnútroštátny právny poriadok mohol založiť právomoc členských štátov uzavrieť medzinárodnú dohodu, je potrebné konštatovať, že podľa samotného článku 4 ods. 1, pokiaľ nie je možné použiť článok 22 a 23 nariadenia, jediným použiteľným kritériom je bydlisko žalovaného.

150. Aj pri rešpektovaní pravidla stanoveného v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, by sa predpokladaná dohoda stále mohla dostať do rozporu s jeho ďalšími ustanoveniami. V prípade žalovanej právnickej osoby so sídlom mimo Spoločenstva by sa takáto dohoda na základe kritéria sídla žalovaného mohla dostať do rozporu s ustanoveniami nariadenia o pobočkách, zastúpeniach a iných organizačných zložkách bez právnej subjektivity, a to s článkom 9 ods. 2 v prípade sporov vo veciach poistenia, článkom 15 ods. 2 v prípade sporov vo veciach spotrebiteľských zmlúv alebo článkom 18 ods. 2 v prípade sporov vo veciach individuálnych pracovných zmlúv.

151. Zo skúmania nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že vzhľadom na jeho ucelený a súdržný systém pravidiel o právomoci, každá medzinárodná dohoda, ktorá takisto obsahuje ucelený systém pravidiel o súdnej právomoci, môže mať vplyv na pravidlá nariadenia týkajúce sa právomoci. Je preto potrebné preskúmať predpokladanú dohodu, aby sa potvrdilo, či potvrdzuje takýto záver.

152. Nový Lugánsky dohovor by mal rovnaký predmet úpravy ako nariadenie č. 44/2001, ale širší územný rozsah pôsobnosti. Jeho ustanovenia by mali vytvoriť rovnaký systém ako nariadenie č. 44/2001, najmä použitím tých istých pravidiel o právomoci, čo by podľa väčšiny vlád, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, zaručilo súdržnosť medzi týmito právnymi nástrojmi, a tiež zabránilo akémukoľvek vplyvu dohovoru na pravidlá Spoločenstva

153. Totožnosť predmetu úpravy a znenia pravidiel Spoločenstva a ustanovení dohody sa musí zobrať do úvahy pri kontrole existencie vplyvu dohody na pravidlá Spoločenstva, ale tieto prvky sami osebe nepreukazujú nedostatok vplyvu. Súdržnosť vyplývajúca z uplatnenia tých istých pravidiel o právomoci nie je synonymom nedostatku vplyvu, keďže uplatňovanie pravidla o právomoci stanoveného v predpokladanej dohode môže viesť k priznaniu právomoci inému súdu ako tomu, ktorému by sa právomoc priznala na základe ustanovení nariadenia č. 44/2001. Preto ak Lugánsky dohovor obsahuje články, ktoré sú totožné s článkami 22 a 23 nariadenia č. 44/2001, a na ich základe sa prizná právomoc súdu tretieho štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohovoru, pričom žalovaný má bydlisko v členskom štáte, ak by dohovor nebol uzavretý, právomoc by mal súd členského štátu, zatiaľ čo pri použití dohovoru ju má súd tretieho štátu.

154. Nový Lugánsky dohovor by mal mať podobnú oddeľovaciu doložku, aká je v článku 54b platného Lugánskeho dohovoru. Ako však bolo uvedené v bode 130 tohto stanoviska, táto doložka určená na predchádzanie sporom pri vykonávaní oboch právnych nástrojov sama osebe neumožňuje zodpovedať na otázku, či Spoločenstvo má výlučnú právomoc na uzavretie predpokladanej dohody, pričom na túto otázku je potrebné zodpovedať ešte pred jej uzavretím. Naopak, takáto doložka sa môže javiť ako signál možného vplyvu ustanovení dohody na pravidlá Spoločenstva.

155. Ako to uviedla aj Komisia, oddeľovacia doložka v medzinárodnej dohode v oblasti medzinárodného práva súkromného má osobitnú povahu, a líši sa od klasickej doložky tohto typu. V danom prípade nie je cieľom zabezpečiť uplatnenie nariadenia č. 44/2001 v každom možnom prípade, ale súdržným spôsobom upraviť jeho vzťah k novému Lugánskemu dohovoru.

156. Okrem toho je namieste skonštatovať, že oddeľovacia doložka v článku 54b ods. 1 Lugánskeho dohovoru obsahuje výnimky stanovené v odseku 2 písm. a) a b) toho istého článku.

157. V tomto zmysle článok 54b ods. 2 písm. a) Lugánskeho dohovoru stanovuje, že tento sa použije zakaždým, keď má žalovaný bydlisko na území zmluvného štátu, ktorý nie je členom Európskej únie. Takže v prípade, ak je žalovanou napríklad právnická osoba, ktorá má pobočku, zastúpenie alebo inú organizačnú zložku bez právnej subjektivity v členskom štáte, toto ustanovenie môže mať vplyv na uplatňovanie nariadenia č. 44/2001, najmä jeho článku 9 ods. 2 v sporoch vo veciach poistenia, článku 15 ods. 2 v sporoch vo veciach spotrebiteľských zmlúv alebo článku 18 ods. 2 v sporoch vo veciach individuálnych pracovných zmlúv.

158. Situácia je rovnaká aj v prípade ďalších dvoch výnimiek upravených v oddeľovacej doložke Lugánskeho dohovoru, t. j. podľa jeho článku 54b ods. 2 písm. a) in fine, keď článok 16 dohovoru týkajúci sa výlučnej právomoci a článok 17 dohovoru týkajúci sa voľby právomoci priznávajú právomoc súdom zmluvného štátu, ktorý nie je členom Európskej únie, a podľa článku 54b ods. 2 písm. b) pri prekážke začatej veci alebo súvisiacich vecí v zmysle článku 21 a 22 tohto dohovoru, ak sa nároky uplatňujú v zmluvnom štáte, ktorý nie je členom Európskej únie, a v zmluvnom štáte, ktorý jej členom je. V rámci týchto výnimiek môže uplatňovanie dohovoru skutočne brániť uplatňovaniu pravidiel o právomoci upravených v nariadení č. 44/2001.

159. Niektoré vlády, predovšetkým portugalská, tvrdia, že niekoľko takýchto výnimiek nemôže spochybniť právomoc členských štátov uzavrieť predpokladanú dohodu, keďže túto ich právomoc je potrebné určiť podľa jej zásadných ustanovení. Írsko zdôrazňuje, že postačí, ak Spoločenstvo dojedná ustanovenia týkajúce sa týchto výnimiek a členským štátom zostane právomoc uzavrieť ostatné ustanovenia dohody.

160. Ako bolo uvedené v bodoch 151 až 153 tohto stanoviska, je potrebné zdôrazniť, že podstatné ustanovenia predpokladanej dohody môžu mať dopad na ucelenú a súdržnú povahu pravidiel o právomoci upravených v nariadení č. 44/2001. Výnimky z oddeľovacej doložky, ako aj potreba účasti Spoločenstva na rokovaniach, ktorú predvída Írsko, sú iba prejavmi vplyvu na pravidlá Spoločenstva.

161. Z hodnotenia ustanovení nového Lugánskeho dohovoru týkajúcich sa pravidiel o právomoci vyplýva, že tieto majú vplyv na jednotné a súdržné uplatňovanie pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa súdnej právomoci a správne fungovanie systému, ktorý je na ich základe založený.

–       K pravidlám týkajúcim sa uznávania a výkonu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach

162. Väčšina vlád, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru tvrdí, že pravidlá týkajúce sa uznávania a výkonu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach predstavujú oblasť oddeliteľnú od pravidiel o právomoci, a preto je dôvodné oddelene skúmať vplyv predpokladanej dohody na pravidlá Spoločenstva. V tomto smere tvrdia, že pôsobnosť nariadenia č. 44/2001 je obmedzená, pretože sa vzťahuje iba na uznávanie rozhodnutí vydaných v inom členskom štáte a tiež, že žiadna dohoda s odlišným rozsahom pôsobnosti nemôže ovplyvniť pravidlá Spoločenstva, pokiaľ sa týka rozhodnutí, ktoré sú „pre Spoločenstvo cudzie“.

163. Ako to však potvrdili iné vlády, ako aj Parlament a Komisia, je potrebné konštatovať, že pravidlá o právomoci a pravidlá o uznávaní a výkone rozhodnutí nepredstavujú v nariadení č. 44/2001 oddelené a samostatné súbory pravidiel, ale sú úzko prepojené. Ako pripomenula Komisia na pojednávaní, zjednodušený postup uznávania a výkonu rozhodnutí stanovený v článku 33 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého sa rozhodnutie vydané v jednom členskom štáte uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania, a ktorý podľa článku 35 ods. 3 nariadenia vedie k tomu, že právomoc súdov pôvodného štátu sa zásadne neskúma, pretože sa zakladá na vzájomnej dôvere členských štátov, najmä na dôvere sudcu štátu, v ktorom sa žiada uznanie alebo výkon voči sudcovi pôvodného štátu, a to najmä so zreteľom na pravidlá o priamej právomoci upravené v kapitole II. Vo vzťahu k Bruselskému dohovoru správa, ktorú predložil pán Jenard (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 1, 46) uvádza, že „veľmi prísne pravidlá o právomoci stanovené v hlave II, záruky poskytnuté v článku 20 dohovoru žalovanému, ktorý sa nedostaví na súd, umožnili, aby sudca, pred ktorým sa žiada uznanie alebo výkon rozhodnutia, už nevyžadoval overenie právomoci pôvodného sudcu.“

164. Viacero ustanovení nariadenia č. 44/2001 nasvedčuje prepojeniu medzi uznávaním a výkonom rozhodnutí a pravidlami o právomoci. Skúmanie právomoci pôvodného sudcu je zachované ako výnimka pri uplatnení článku 35 ods. 1 nariadenia, v prípadoch týkajúcich sa výlučnej právomoci, právomoci vo veciach poistenia a spotrebiteľských zmlúv. Článok 71 ods. 2 písm. b) a článok 72 nariadenia vytvárajú podobný vzťah medzi pravidlami o právomoci a pravidlami o uznávaní a výkone rozhodnutí.

165. Okrem toho ustanovenia nariadenia č. 44/2001 predvídajú možnosť konfliktu medzi rozhodnutiami, ktoré v spore medzi rovnakými účastníkmi prijali odlišné súdy. Článok 34 ods. 3 nariadenia spresňuje, že rozhodnutie sa neuzná, pokiaľ je nezlučiteľné s rozhodnutím vydaným v spore medzi rovnakými účastníkmi v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, pričom v zmysle bodu 4 toho istého článku sa rozhodnutie neuzná, ak je nezlučiteľné so skorším rozhodnutím vydaným v inom členskom štáte alebo v treťom štáte v rovnakej veci a medzi rovnakými účastníkmi za predpokladu, že skoršie rozhodnutie spĺňa podmienky na uznanie v členskom štáte, v ktorom sa žiada o jeho uznanie.

166. Ako už bolo spresnené v bode 147 tohto stanoviska, článok 67 nariadenia upravuje vzťah ním vytvoreného systému nielen k iným platným alebo budúcim ustanoveniam práva Spoločenstva, ale aj k existujúcim dohovorom, ktoré majú vplyv na pravidlá Spoločenstva týkajúce sa uznávania a výkonu, bez ohľadu na to, či tieto obsahujú pravidlá o právomoci alebo pravidlá o uznávaní a výkone rozhodnutí.

167. Pokiaľ ide o dohovory, stranami ktorých sú členské štáty, na ktoré sa vzťahuje článok 71 nariadenia č. 44/2001, odsek 2 písm. b) tohto článku vo svojom prvom pododseku stanovuje, že „ak dohovor v špecifickej veci, ktorého zmluvnými stranami sú členský štát pôvodu, ako aj dožiadaný členský štát, upravuje podmienky uznávania a výkonu rozsudkov [rozhodnutí – neoficiálny preklad], uplatnia sa tieto podmienky“. Nakoniec, článok 72 tohto nariadenia stanovuje, že „toto nariadenie nemá vplyv na dohody, ktorými sa členské štáty pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia zaviazali podľa článku 59 Bruselského dohovoru neuznať rozsudky [rozhodnutia – neoficiálny preklad] vydané, najmä v iných zmluvných štátoch [vydané v iných zmluvných štátoch – neoficiálny preklad] tohto dohovoru, proti žalovaným s bydliskom alebo obvyklým pobytom v treťom štáte, ak [pokiaľ by sa – neoficiálny preklad] v prípadoch uvedených v článku 4 dohovoru sa právomoc na vydanie rozsudku [rozhodnutia – neoficiálny preklad] mohla založiť len na kritériu právomoci uvedenom [len na základe právomoci uvedenej – neoficiálny preklad] v druhom odseku článku 3 dohovoru“.

168. Zo skúmania nariadenia č. 44/2001 teda vyplýva, že z dôvodu uceleného a súdržného systému, ktorý vytvára v prípade uznávania a výkonu rozhodnutí, predpokladaná dohoda obsahujúca ustanovenia týkajúce sa súdnej právomoci alebo uznávania a výkonu rozhodnutí by mohla mať vplyv na tieto pravidlá.

169. Keďže konečné znenie nového Lugánskeho dohovoru neexistuje, možnosti jeho vplyvu na pravidlá Spoločenstva sa preskúmajú tak, že sa príkladne posúdia ustanovenia platného Lugánskeho dohovoru.

170. Článok 26 prvý odsek súčasne platného Lugánskeho dohovoru stanovuje zásadu, v súlade s ktorou rozhodnutie vydané v zmluvnom štáte sa uznáva v ostatných zmluvných štátoch bez nutnosti ďalšieho konania. Takáto zásada má vplyv na pravidlá Spoločenstva, keďže rozširuje rozsah pôsobnosti uznávania súdnych rozhodnutí bez osobitného konania, a tým zvyšuje počet prípadov, keď sa uznajú rozhodnutia vydané súdmi štátov, ktoré nie sú členmi Spoločenstva a právomoc ktorých nevyplýva z nariadenia č. 44/2001.

171. V súvislosti s oddeľovacou doložkou v predpokladanej dohode, tak ako je upravená v článku 54b ods. 1 Lugánskeho dohovoru, a ako to vyplýva aj z bodov 130 a 154 tohto stanoviska, nie je zjavné, že by jej prítomnosť mohla zmeniť tento záver vo vzťahu k existencii výlučnej právomoci Spoločenstva uzavrieť predpokladanú dohodu.

172. Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že pravidlá Spoločenstva týkajúce sa uznávania a výkonu rozhodnutí nemožno oddeliť od pravidiel týkajúcich sa súdnej právomoci, s ktorými tvoria ucelený a súdržný systém, a že nový Lugánsky dohovor by mal vplyv na jednotné a súdržné uplatňovanie pravidiel Spoločenstva o súdnej právomoci, o uznávaní a výkone rozhodnutí, ako aj na riadne fungovanie uceleného systému založeného týmito pravidlami.

173. Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že Spoločenstvo má výlučnú právomoc uzavrieť nový Lugánsky dohovor.

Preto Súdny dvor (plénum) vydal toto stanovisko:

Uzavretie nového Lugánskeho dohovoru o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ako sa predpokladá v bodoch 8 až 12 žiadosti o stanovisko uvedené v bode 26 tohto stanoviska patrí v celom rozsahu do výlučnej právomoci Európskeho spoločenstva.

Podpisy