NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DÁMASO RUIZ-JARABO COLOMER

prednesené 28. apríla 2005 (1)

Spojené veci C‑346/03 a C‑529/03

Francesco Atzori, Giuseppe Atzeni a Giuseppe Ignazio Boi

a

Marco Scalas a Renato Lilliu

proti

Regione Autonoma della Sardegna

[návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Tribunale di Cagliari (Taliansko)]

„Štátna pomoc – Rozhodnutie, ktorým sa vyhlasuje pomoc poskytnutá regiónom Sardínia poľnohospodárskym podnikom za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom – Prípustnosť prejudiciálnych otázok – Uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže v poľnohospodárstve – Zásada legitímnej dôvery – Vady konania – Odôvodnenie – Zlučiteľnosť pomoci“

Obsah

I –   Úvod

II – Právny rámec Spoločenstva

A –   Všeobecný režim štátnej pomoci

B –   Štátna pomoc v poľnohospodárstve

III – Skutkové okolnosti sporov vo veci samej

A –   Poskytnutie pomoci vládou regiónu Sardínia

1.     Regionálny zákon č. 44/1988

2.     Uplatňovanie regionálneho zákona č. 44/1988

a)     Rozhodnutie z 30. decembra 1988

b)     Rozhodnutie z 27. júna 1990

c)     Rozhodnutie z 20. novembra 1990

d)     Rozhodnutie z 26. júna 1992

3.     Regionálny zákon č. 17/1992

B –   Konanie pred Komisiou

C –   Rozhodnutie 97/612

1.     Odôvodnenie

2.     Výroková časť

D –   Vrátenie pomoci

E –   Spory pred Tribunale di Cagliari

IV – Žaloby o neplatnosť

V –   Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom

VI – Prípustnosť prejudiciálnych otázok

A –   Úvodne poznámky

B –   Všeobecné úvahy

C –   Žaloba o neplatnosť a prejudiciálna otázka týkajúca sa neplatnosti

1.     Žaloba o neplatnosť

a)     Všeobecná povaha

b)     Aktívna legitimácia jednotlivcov

i)     Napadnuteľné akty

ii)   Priama a osobná dotknutosť

2.     Prejudiciálna otázka týkajúca sa platnosti

3.     Vzťah medzi žalobou o neplatnosť a prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa platnosti

a)     Vzájomné dopĺňanie sa

b)     Súbežná existencia

D –   Obsah rozhodnutia a možnosť napadnúť ho

1.     Obsah

2.     Napadnuteľnosť

VII – Preskúmanie platnosti rozhodnutia

A –   Právny základ

1.     Vzťah medzi poľnohospodárskou politikou a hospodárskou súťažou

a)     Úvod

b)     Uplatňovanie pravidiel štátnej pomoci v poľnohospodárstve

c)     Sekundárne právo

2.     Právny základ rozhodnutia

a)     Systém pomoci podľa regionálneho zákona č. 44/1988

b)     Pomoc poskytnutá rozhodnutiami „Giunta regionale“

i)     Pestovanie v skleníku

ii)   Podniky lesného hospodárstva

iii) Chovatelia králikov

iv)   Zadĺžené poľnohospodárske podniky

c)     Záverečná úvaha

B –   Porušenie zásady legitímnej dôvery

1.     Podstata zásady

2.     Legitímna dôvera v oblasti štátnej pomoci

3.     Uplatnenie na predmetnú vec

a)     Protiprávnosť

b)     Nezlučiteľnosť

i)     Predbežné vyšetrovanie

ii)   Formálne konanie

c)     Celkové posúdenie

C –   Ďalšie vady

1.     Nezrovnalosti v konaní

2.     Odôvodnenie

3.     O zlučiteľnosti pomoci

a)     Článok 87 ES ods. 2 písm. b)

b)     Článok 87 ES ods. 3 písm. a) a c)

VIII – Dôsledky platnosti

IX – Návrh

I –    Úvod

1.     Dvaja giudici istruttori z občianskoprávnej sekcie Tribunale di Cagliari (Taliansko) sa obrátili na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa platnosti rozhodnutia 97/612/ES zo 16. apríla 1997 (ďalej len „rozhodnutie“),(2) ktorým Komisia vyhlásila štátnu pomoc, ktorú na základe regionálneho zákona č. 44/1988 poskytla vláda regiónu Sardínia v sektore poľnohospodárstva, za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

2.     Bez toho, aby tým boli dotknuté jednotlivé uvádzané dôvody neplatnosti uvedeného rozhodnutia, Súdny dvor sa musí vyjadriť k trom základným otázkam: k prípustnosti prejudiciálnych otázok, uplatňovaniu všeobecných pravidiel hospodárskej súťaže obsiahnutých v Zmluve na poľnohospodárstvo a k zásade legitímnej dôvery ako dôvodu neplatnosti.

3.     V prvom rade sa tu vynára špecifická otázka vzťahu medzi žalobou o neplatnosť a návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktorá čiastočne vedie ku kontroverznej problematike prístupu jednotlivcov k súdnictvu Spoločenstva, keďže na Súde prvého stupňa bol napadnutý akt, ktorého platnosť teraz spochybňujú talianski sudcovia.

4.     Po druhé sa odkazuje na zvolený právny základ rozhodnutia, ktorý je jadrom pochybností vnútroštátneho súdu, ktorý sa domnieva, že normy súťažného práva, z ktorých rozhodnutie vychádza, nie sú na tento prípad uplatniteľné.

5.     Ďalej je potrebné sa zaoberať vplyvom zásady legitímnej dôvery na štátnu pomoc, nielen ako predpokladom zodpovednosti štátu, ktorý si nesplní svoje povinnosti voči Spoločenstvu, za škodu, ale skôr ako dôvodom pre zrušenie aktov niektorej z jeho inštitúcií.

6.     Napokon je potrebné zamyslieť sa nad viacerými uvádzanými dôvodmi neplatnosti, ktoré súvisia s postupom prijímania rozhodnutia, jeho odôvodnením a so zlučiteľnosťou pomoci so spoločným trhom.

II – Právny rámec Spoločenstva

A –    Všeobecný režim štátnej pomoci

7.     Podľa Miltona a Rose Friedmanových „intervencia vlády v prospech podnikov jej krajiny spôsobuje, že podniky iných štátov žiadajú pomoc od svojej vlády, aby tak čelili opatreniam prijatým“(3) prvou vládou. Bez toho, aby tým bola dotknutá polemika o prežití podpôr – ktorá je prejavom širšej debaty o zasahovaní verejnej správy do hospodárskeho života –, toto pôsobenie štátu je dôvodom na to, aby sa Spoločenstvo týmito témami zaoberalo vzhľadom na vplyv, ktorý má štátna pomoc na vytvorenie vnútorného trhu, ktorého zavedenie so sebou prináša zostrenie hospodárskej súťaže medzi hospodárskymi subjektmi, a tým aj riziko, že nebude zachovaná neutralita.(4)

8.     Zmluva ES venuje tejto problematike tri ustanovenia, ktoré sú začlenené medzi normy o hospodárskej súťaži a – ako sa ukázalo – sú z právneho hľadiska mimoriadne životaschopné:(5)

1.      Článok 87 ES:

–       Odsek 1 vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom takú pomoc, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

Z tohto pravidla existujú dve výnimky, ktoré sú uvedené v nasledujúcich odsekoch.

–       V odseku 2 sa za zlučiteľnú uznáva (v každom prípade „je zlučiteľná“) pomoc sociálnej povahy, pomoc vyplývajúca z mimoriadnych udalostí a pomoc poskytovaná určitým oblastiam Spolkovej republiky Nemecko.

–       Odsek 3 umožňuje považovať za zlučiteľné (za zlučiteľné „možno považovať“) iné prípady pomoci na podporu hospodárskeho rozvoja oblastí s mimoriadne nízkou životnou úrovňou alebo s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou a ďalšie výslovne stanovené druhy pomoci.

2.      Článok 88 ES:(6)

–       Odsek 1 zaväzuje Komisiu skúmať systémy pomoci poskytovanej členskými štátmi.

–       Podľa odseku 2, ak táto inštitúcia zistí, že pomoc poskytnutá štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná so spoločným trhom, má vyzvať daný štát, aby túto pomoc zrušil alebo upravil – pričom sa môže priamo obrátiť na Súdny dvor –; za výnimočných okolností môže Rada rozhodnúť inak.

–       Odsek 3 zaväzuje členské štáty informovať Komisiu o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby sa v prípade, že sú nezlučiteľné so spoločným trhom, mohlo začať konanie podľa predchádzajúceho odseku.

3.      Článok 89 ES:

–       Umožňuje Rade vydať nariadenia potrebné na uplatnenie článkov 87 ES a 88 ES, ako aj stanoviť podmienky uplatnenia článku 88 ods. 3 ES a druhy pomoci, ktoré sú vyňaté z tohto postupu.

9.     Zo znenia týchto ustanovení vyplýva, že kontrola štátnej pomoci sa uskutočňuje v troch fázach: v prvej musia členské štáty oznamovať všetky zámery poskytnutia pomoci, v druhej Komisia tieto zámery skúma a vykonáva nepretržitý dohľad nad existujúcimi systémami pomoci, v poslednej fáze dochádza k vráteniu protiprávne poskytnutých výhod alebo výhod nezlučiteľných so spoločným trhom. V každom prípade efektívnosť tohto systému závisí od spolupráce medzi členskými štátmi a uvedenou inštitúciou, ktorá má výlučnú úlohu zabezpečiť systém nenarušenej hospodárskej súťaže.

B –    Štátna pomoc v poľnohospodárstve

10.   Uvedené normy ovplyvňujú akúkoľvek pomoc z verejných prostriedkov poskytnutú konkrétnym podnikom alebo sektoru výroby bez ohľadu na to, o akú hospodársku činnosť ide. Z týchto ustanovení však existuje niekoľko výnimiek v sektore dopravy (články 73 ES, 76 ES a 78 ES), ako aj v oblasti národnej bezpečnosti [článok 296 ods. 1 písm. b) ES].

11.   V sektore poľnohospodárstva tiež existuje špecifické pravidlo obsiahnuté v článku 36 ES, ktorý znie:

„Ustanovenia kapitoly o pravidlách hospodárskej súťaže sa vzťahujú na výrobu a obchod s poľnohospodárskymi výrobkami len v rozsahu, aký určí Rada podľa článku 37 ods. 2 a 3 a v súlade so stanoveným postupom a so zreteľom na ciele uvedené v článku 33.

Rada môže najmä schváliť poskytovanie pomoci:

a)      na ochranu podnikov znevýhodnených štrukturálnymi alebo prírodnými podmienkami;

b)      v rámci programov hospodárskeho rozvoja.“

12.   A tak na rozdiel od iných oblastí v tomto sektore právomoc Komisie kontrolovať podpory a dohliadať nad nimi nevyplýva priamo zo Zmluvy, ale z noriem prijatých Radou a s obmedzeniami, ktoré jej uloží.(7)

13.   Všetky nariadenia, ktoré zavádzajú spoločnú organizáciu trhu, však počítajú s tým, že sa v danej oblasti uplatnia pravidlá hospodárskej súťaže. Iba výrobky, pre ktoré ešte nebol zavedený takýto všeobecný režim, ako napríklad iné zemiaky ako škrobové, konské mäso, med, káva, alkohol poľnohospodárskeho pôvodu a ocot získaný z alkoholu, ako aj korok, podliehajú článku 4 nariadenia Rady č. 26 uplatňujúceho určité pravidlá hospodárskej súťaže vo výrobe a obchode s poľnohospodárskymi produktmi,(8) v zmysle ktorého:

„Ustanovenia článku [88] (1) a prvá veta článku [88] (3) zmluvy sa vzťahujú na pomoci, ktoré sú poskytované na výrobu alebo obchod s výrobkami uvedenými v prílohe II zmluvy.“

III – Skutkové okolnosti sporov vo veci samej

A –    Poskytnutie pomoci vládou regiónu Sardínia

1.      Regionálny zákon č. 44/1988

14.   Dňa 13. decembra 1988 autonómny región Sardínia schválil zákon č. 44(9), ktorým bol zriadený poľnohospodársky záručný fond.

15.   Na základe článku 5 sa poskytuje pomoc poľnohospodárskym podnikom, ktorých finančná situácia bola ovplyvnená nepriaznivými udalosťami. S cieľom prispieť k obnove likvidity týchto podnikov umožňuje poskytovať pôžičky so zníženým úrokom najviac na obdobie 15 rokov (vrátane 3‑ročnej doby odkladu platenia) na konsolidáciu krátkodobých pasív.

16.   Tieto úvery sa podľa odseku 4 uvedeného článku spravujú nielen právnym predpisom, ktorý ich zaviedol, ale aj zákonom č. 1760 z 5. júla 1928 o vykonávacích opatreniach na zavedenie poľnohospodárskeho úveru.(10)

2.      Uplatňovanie regionálneho zákona č. 44/1988

17.   Je v kompetencii „Giunta regionale“, aby prostredníctvom rozhodnutia ad hoc v jednotlivom prípade určila konkrétne podmienky poskytnutia úveru a predovšetkým nepriaznivé udalosti odôvodňujúce intervenciu, cieľový sektor alebo sektory, sumu pôžičky vo vzťahu k zadĺženiu podniku a trvanie pomoci. „Giunta regionale“ tak urobila v štyroch prípadoch.

a)      Rozhodnutie z 30. decembra 1988(11)

18.   Nepriaznivou udalosťou, ktorá vyvolala krízovú situáciu, bol pád cien produktov pestovaných v skleníku v takej miere, že ceny nepokrývali náklady.

19.   Podmienkou poskytnutia pôžičky bolo, aby krátkodobá zadĺženosť prijímajúceho podniku predstavovala najmenej 75 % hodnoty jeho hrubej produkcie počas posudzovaného roku. Doba financovania bola stanovená v maximálnej dĺžke prípustnej podľa základného právneho predpisu, t. j. na 15 rokov.

b)      Rozhodnutie z 27. júna 1990(12)

20.   Zoči-voči situácii podnikov lesnej výroby bolo rozhodnuté, že pomoc zakotvená v článku 5 regionálneho zákona č. 44/1988 bude poskytnutá podnikom vlastniacim lesy, ktoré ešte neumožňujú výrub so ziskom, na účely ozdravenia alebo konsolidácie dlhov týchto podnikov splatných pred 30. júnom 1990, ktoré vyplývali z investícií a riadenia výsadby, ako aj z krytia nekrytých bankových účtov a súm nárokovateľných zamestnancami (výplata miezd), majiteľmi pozemkov (zaplatenie nájomného) a dodávateľmi (zaplatenie za tovar).

21.   Rovnako ako v predchádzajúcom prípade pomoci jedinou požiadavkou bolo, aby celková krátkodobá zadĺženosť podniku predstavovala najmenej 75 % hodnoty hrubej produkcie, hoci doba splácania úveru bola stanovená na 13 rokov (s trojročným odkladom).

c)      Rozhodnutie z 20. novembra 1990(13)

22.   V dôsledku hromadnej nákazy, ktorá zasiahla región na jar roku 1990, klesol chovateľom králikov výnos z chovu.

23.   Chovatelia, ktorí stratili minimálne 20 % chovu, boli zvýhodnení hneď dvakrát: a) prostredníctvom pôžičiek so zníženým úrokom na 15 rokov (vrátane trojročného odkladu splácania), ktoré mohli byť použité na splatenie až dvoch ročných alebo štyroch polročných splátok už uzavretých dlhodobých pôžičiek; a b) prostredníctvom sumy zodpovedajúcej finančným potrebám dotknutých podnikov počas jedného roka.

d)      Rozhodnutie z 26. júna 1992(14)

24.   V tomto prípade bola pomoc poskytnutá všetkým poľnohospodárskym podnikom zadĺženým z dôvodu čoraz nevýhodnejších podmienok na trhu a ťažkostí spojených s klimatickými udalosťami.

25.   Krátkodobá zadĺženosť týchto podnikov sa musela rovnať aspoň 51 % ich hrubej produkcie v roku 1991. Pôžička poskytnutá na pätnásť rokov (vrátane trojročného odkladu splácania) mohla byť použitá na splácanie úverov na riadenie so zníženým úrokom, dlhov vyplývajúcich zo strednodobých pôžičiek s výnimkou pôžičiek uzavretých na nákup poľnohospodárskych strojov a splátok viacročných pôžičiek poskytnutých v dôsledku prírodných pohrôm.

3.      Regionálny zákon č. 17/1992

26.   Regionálny zákon č. 17 z 27. augusta 1992(15) obsahuje ustanovenia technického charakteru na vykonanie finančných operácií realizovaných na základe článku 5 regionálneho zákona č. 44/1988.

B –    Konanie pred Komisiou

27.   Dňa 1. septembra 1992 Taliansko upovedomilo Komisiu o regionálnom zákone č. 17/1992, pričom v tejto súvislosti opomenulo zmieniť sa o regionálnom zákone č. 44/1988 a o ostatných normách prijatých na jeho základe.

28.   Na toto oznámenie, ktorému bolo pridelené č. N 557/93, reagovala Komisia dvoma listami, prvým z 29. októbra 1992 a druhým z 27. mája 1999, v ktorých si od vnútroštátnych orgánov vyžiadala viac informácií. Tie jej boli poskytnuté 24. marca 1993, 2. apríla 1993 a 3. decembra 1993. Dňa 28. februára 1994 boli vyžiadané doplňujúce údaje, poskytnuté boli 25. apríla 1994.

29.   Dňa 1. augusta 1994 bolo prijaté rozhodnutie o začatí konania proti Taliansku na základe článku 93 ods. 2 Zmluvy ES (teraz článok 88 ES) jednak vo vzťahu k opatreniam pomoci stanoveným v článku 5 regionálneho zákona č. 44/1988 z dôvodu, že „… jeho príliš všeobecné znenie neposkytuje záruky, že budú rešpektované kritériá Spoločenstva na poskytovanie pomoci poľnohospodárskym podnikom v ťažkostiach“, a jednak vo vzťahu k rozhodnutiam regionálnej vlády Sardínie, keďže podľa informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii, boli nezlučiteľné s uvedenými kritériami Spoločenstva.

30.   Prostredníctvom oznámenia uverejneného v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev(16), v ktorom bol uverejnený zaslaný list, boli Taliansko, ostatné členské štáty a dotknuté tretie osoby vyzvané, aby predložili svoje pripomienky.

31.   Talianska vláda formulovala svoje tvrdenia v listoch z 30. januára, 25. augusta a 1. decembra 1995.

32.   Komisia sa však v rámci iného konania dozvedela o regionálnom zákone č. 33 z 5. decembra 1995(17), v ktorého článku 4 sa uvádzalo, že pomoc podľa článku 5 regionálneho zákona č. 44/1988 sa má poľnohospodárskym podnikom v ťažkostiach poskytnúť v súlade s „kritériami, ktoré v tejto oblasti prijalo Spoločenstvo“. Táto okolnosť viedla Komisiu k tomu, aby si 21. decembra 1995 vyžiadala ďalšie vysvetlenia, ktoré jej boli poskytnuté 22. februára 1996.

33.   Poskytnuté informácie Komisiu nepresvedčili a v rozhodnutí z 25. júla 1996 táto inštitúcia uviedla, že zmena vykonaná v roku 1995 sa preskúma v rámci celého systému. Tvrdila však, že jej nebol poskytnutý žiaden presný údaj, pokiaľ ide o uplatňovanie uvedenej reformy, a oznámila Taliansku, že informácie, ktoré má k dispozícii, jej neumožňujú o tejto zmene rozhodnúť.

C –    Rozhodnutie 97/612

34.   Týmto rozhodnutím vydaným 16. apríla 1997 bolo ukončené konanie, ktoré sa začalo 1. augusta 1994. Rozhodnutie je predmetom položených prejudiciálnych otázok, a preto je vhodné stručne vysvetliť jeho obsah, v ktorom je možné zreteľne odlíšiť dve časti: v prvej sú zhrnuté dôvody, ktoré odôvodňujú jednotlivé body výroku obsiahnutého v druhej časti.

1.      Odôvodnenie

35.   V odôvodnení je detailne vysvetlený regionálny zákon č. 44/1988 a rozhodnutia výkonného orgánu Sardínie, na základe ktorých bola poskytnutá pomoc, pochybnosti o ich zlučiteľnosti so spoločným trhom, pripomienky Talianska, ako aj stanovisko, podľa ktorého dané opatrenia sú protiprávne a nezlučiteľné so slobodnou hospodárskou súťažou.

36.   V odôvodnení sa tvrdí, že skutočnosť, že o prijatej legislatíve nebola Komisia upovedomená a že sa vykonávala bez toho, aby sa k nej Komisia mohla vyjadriť, „vyvolávajú mimoriadne závažnú situáciu“ vzhľadom na to, že Taliansko nepoprelo uplatniteľnosť noriem o pomoci poľnohospodárskym podnikom v ťažkostiach a ani nevyžadovalo, aby boli prevzaté kritériá usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach [neoficiálny preklad](18). V súvislosti s týmito usmerneniami sa dodáva, že hoci nadobudli účinnosť po začatí konania, poskytnutá pomoc sa nekvalifikuje ako pomoc na záchranu vzhľadom na druh dohodnutého úveru ani ako pomoc na reštrukturalizáciu vzhľadom na neexistenciu plánu zameraného na obnovenie hospodárskej životaschopnosti podnikov bez zmeny podmienok hospodárskej súťaže, ktorého funkciu nenahrádza analýza vykonaná bankami v súvislosti so solventnosťou dlžníkov.

37.   Tiež sú tu vysvetlené dôvody, pre ktoré Komisia nesúhlasí s argumentáciou talianskej vlády, pokiaľ ide o príčiny nadmerného zadĺženia podnikov požívajúcich zvýhodnenie: klimatické faktory (sucho) patria medzi bežné riziká poľnohospodárstva, krízu na trhu znášajú všetci podnikatelia, nedostatočná organizácia predaja nie je prvok, ktorý by bol cudzí obchodu, a zvýšené úrokové sadzby by odôvodňovali jedine dotácie obmedzené na nevyhnutné minimum pokrývajúce rozdiel medzi dohodnutou sadzbou a bežnou sadzbou.

38.   Konkrétne, pokiaľ ide o podniky lesného hospodárstva, rieši sa tu rozpor v konceptoch, na ktorých sú založené investičné náklady, pretože pomoc bola určená na splatenie dlhov vyplývajúcich z bežného vedenia podniku a na výplatu príspevkov sociálneho zabezpečenia, miezd alebo cien dodávok. Pokiaľ ide o chovateľov králikov, tiež nebolo zaručené schválenie plánu na odstránenie hromadnej nákazy ani zníženie pôžičky na nižšiu sumu, ako boli straty. V každom prípade nebolo preukázané, že by v prvom alebo druhom prípade boli dodržané kritériá upravujúce poskytovanie pomoci.

39.    Následne sa uvádza, že skúmaný systém má priamy vplyv na náklady a že podniky prijímajúce pomoc sú oproti iným výrobcom zvýhodnené, čím sa menia parametre, v rámci ktorých sa uskutočňuje obchod v Spoločenstve, a z toho sa odvodzuje nezlučiteľnosť systému so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 1 ES, pričom do úvahy nepripadajú výnimky stanovené v odsekoch 2 a 3 tohto ustanovenia.

40.   Výnimky uznané v článku 87 ods. 2 písm. a) a c) sú zjavne neaplikovateľné a nebola poskytnutá žiadna informácia, ktorá by odôvodňovala uplatnenie písmena b).

41.   Z výnimiek uvedených v odseku 3 vyplýva, že štátna intervencia musí byť potrebná na dosiahnutie niektorého z cieľov, ktoré uvádza samotné toto ustanovenie, čo však nie je možné, keďže „Taliansko neuviedlo a Komisia nenašla relevantné argumenty“ v tomto smere. Konkrétne, pokiaľ ide o osobitné situácie uvedené v písmenách a) a c), Komisia „sa domnieva, že vo svetle predchádzajúcej analýzy a relevantných právnych noriem Spoločenstva sú predmetné opatrenia operatívnou pomocou na fungovanie, ktorá svojou povahou nemôže viesť k trvalému zlepšeniu podmienok v sektore alebo v regióne“.

42.   Posledné úvahy v odôvodnení obhajujú nutnosť vrátenia neoprávnene poskytnutých finančných výhod, ktoré spočívajú v rozdiele medzi trhovými nákladmi bankových pôžičiek na konsolidáciu pasív a nákladmi, ktoré mali príjemcovia pomoci.

2.      Výroková časť

43.   V zmysle uvedených dôvodov rozhodnutie znie takto:

–       Pomoc, ktorú poskytol región Sicília na základe článku 5 regionálneho zákona č. 44/1988, ako aj na základe rozhodnutí „Giunta regionale“ z 30. decembra 1988, z 27. júna 1990, 20. novembra 1990 a 26. júna 1992, je protiprávna a nezlučiteľná so spoločným trhom (článok 1).

–       Taliansko musí v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia zrušiť pomoc a v lehote šiestich mesiacov prijať opatrenia na vrátenie už vyplatených súm (článok 2).

–       Taliansko musí Komisiu informovať o právnych predpisoch prijatých na vykonanie rozhodnutia tak, aby sa táto skutočnosť dala overiť (článok 3).

–       Adresátom rozhodnutia je „Talianska republika“ (článok 4).

D –    Vrátenie pomoci

44.   Autonómny región Sardínia vykonal rozhodnutie prostredníctvom týchto opatrení:

–       Pozastavil bankové prevody svojej časti úrokov počínajúc 1. polrokom 1997.

–       Zrušil článok 5 regionálneho zákona č. 44/1988.

–       Zrušil pomoc poskytnutú v zmysle dekrétov „Assessorato all’Agricultura“ z 18. decembra 1997.

45.   Ako vyplýva z prvého rozhodnutia, ktorým bola položená prejudiciálna otázka, o týchto opatreniach boli dotknuté osoby informované 16. novembra 2001.

E –    Spory pred Tribunale di Cagliari

46.   Giuseppe Atzeni a ďalších 51 osôb podalo na Tribunale di Cagliari občianskoprávnu žalobu proti autonómnemu regiónu Sardínia, ktorej bolo pridelené číslo konania 3/2003. To isté urobili aj Marco Antonio Scalas, Renato Lilliu a ďalších 389 dotknutých osôb a ich žalobe bolo na tomto súde pridelené číslo konania 5777/2003.

47.   V prvej veci sa žalobcovia domáhajú neuplatňovania regionálnych opatrení, ktorými bola pomoc zrušená, a navrhujú zaviazať žalovaného na výplatu súm pomoci, ktoré im mali byť vyplatené. Subsidiárne navrhujú určiť, že bola porušená právna úprava Spoločenstva, a žiadajú o náhradu spôsobenej škody.

48.   V druhom konaní žalobcovia žiadajú, aby boli oslobodení od povinnosti vrátiť už vyplatené sumy a aby región Sardínia previedol úverovým inštitúciám svoj podiel na úrokoch. Pre prípad, že by bol napadnutý akt platný, navrhujú určiť zodpovednosť verejnej správy a zodpovednosť za spôsobenú škodu.

49.   V obidvoch konaniach sa navrhuje, aby bola Súdnemu dvoru položená otázka o platnosti rozhodnutia Komisie.

IV – Žaloby o neplatnosť

50.   Pán Atzeni a ďalší poľnohospodári okrem toho, že žiadali o ochranu vnútroštátny súd, podali žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu Komisie na Súde prvého stupňa(19); ako bolo potvrdené na pojednávaní, páni Scalas a Lilliu tak neurobili.

51.   V rámci konania o tejto žalobe Komisia vzniesla námietku neprípustnosti z dvoch dôvodov: žaloba bola podaná po uplynutí lehoty a žalobcovia neboli napadnutým aktom individuálne dotknutí.

52.   Súd prvého stupňa v uznesení z 29. mája 2002(20) vyhovel prvej námietke a druhou sa už nezaoberal. Rozhodol, že vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené v úradnom vestníku 11. septembra 1997 a žalobcovia sa na súdny orgán Spoločenstva obrátili až 25. januára 2002, žaloba bola podaná oneskorene, a je preto neprípustná.

53.   V ďalších podobných žalobách bolo rozhodnuté rovnako.(21)

V –    Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom

54.   Giudici istruttori z občianskoprávnej sekcie Tribunale di Cagliari prerušili konanie v oboch veciach a obrátili sa na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa platnosti rozhodnutia.

55.   V uznesení z 29. apríla 2003, na základe ktorého sa začalo konanie vo veci C‑346/03, sa uvádzajú tieto vady:

„a)      nedostatok právomoci Komisie na prijatie napadnutého aktu v rozpore s článkami 32 ES, 33 ES, 34 ES, 35 ES, 36 ES, 37 ES a 38 ES;

b)      porušenie ustanovení upravujúcich konanie podľa článku 88 ods. 1 ES;

c)      porušenie ustanovení upravujúcich konanie podľa článku 88 ods. 2 a 3 ES;

d)      nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia podľa článku 253 ES v spojení s článkom 88 ods. 3 ES a článkom 87 ods. 1 ES;

e)      porušenie a nesprávne uplatnenie nariadenia Rady č. 797/85 o zvýšení efektívnosti poľnohospodárskych štruktúr [neoficiálny preklad];

f)      porušenie a nedodržanie ‚špecifického postupu Komisie stanoveného pre pomoc poľnohospodárskym podnikom v ťažkostiach‘ a ‚usmernení Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach‘“.

56.   V uznesení z 20. októbra 2003, na základe ktorého sa začalo konanie vo veci C‑529/03, sa okrem okolností uvedených v predchádzajúcom uznesení pripúšťa existencia ďalších dôvodov neplatnosti. V tejto súvislosti sa uvádza zásada legitímnej dôvery vzhľadom na dobu, ktorá uplynula medzi uverejnením regionálneho zákona č. 44/88, začatím konania o nesplnení povinnosti, prijatím rozhodnutia a oznámením žiadosti o vrátenie pomoci poľnohospodárom. Aj v tomto uznesení sa namieta nedostatočné odôvodnenie aktu Spoločenstva, pričom táto otázka sa rieši z iných uhlov pohľadu.

57.   Písomné pripomienky v lehote stanovenej v článku 20 rokovacieho poriadku predložili Súdnemu dvoru páni Scalas a Lilliu, t. j. žalobcovia vo veci samej, ktorá viedla ku konaniu C‑529/03, a Komisia.

58.   Uznesením zo 6. mája 2004 boli veci spojené na účely ústnej časti konania, prednesu návrhov a rozsudku.

59.   Na pojednávaní 16. februára 2005 sa zúčastnili zástupcovia pána Atzeniho a i. a pánov Scalasa a Lilliu, ako aj zástupca Komisie, aby ústne predniesli svoje tvrdenia.

60.   Takisto je potrebné preskúmať tretiu prejudiciálnu otázku, ktorú položil samotný Tribunale di Cagliari. Na jej základe sa začalo konanie vo veci C‑285/04, Medda, ktoré bolo prerušené v očakávaní rozhodnutia v dvoch veciach, ktoré sa tu prejednávajú.

VI – Prípustnosť prejudiciálnych otázok

A –    Úvodne poznámky

61.   Komisia vo svojich pripomienkach nastoľuje zaujímavý problém, a síce otázku procesných účinkov v prípade, keď je to isté rozhodnutie napadnuté súčasne priamo aj nepriamo. Táto téma nie je bezvýznamná, pretože môže spôsobiť neprípustnosť otázok položených talianskym súdom, čo je záležitosť, ktorá sa musí preskúmať z úradnej moci ako nevyhnutná prekážka konania.

62.   Situácia sa na prvý pohľad zdá byť jednoduchá: rozhodnutie určené členskému štátu, v ktorom sa konštatuje protiprávnosť štátnej pomoci a jej nezlučiteľnosť so spoločným trhom, napadnú jednotlivci: jednak žalobou o neplatnosť podanou na Súde prvého stupňa Európskych spoločenstiev, jednak napadnutím opatrení, ktoré ich štát prijal na vykonanie aktu Spoločenstva, ktorého platnosť sa rieši v konaniach prejednávaných na vnútroštátnych súdoch.

63.   Táto záležitosť je však zložitejšia, keďže v hre sú ďalšie faktory: Súd prvého stupňa sa nevyjadril k aktívnej legitimácii žalobcov, rozhodnutie sa neobmedzuje na analýzu poskytnutej pomoci, ale skúma tiež systém, ktorého sú súčasťou; a hlavne, spôsob, akým Zmluva ES upravuje možnosť jednotlivcov reagovať, sa nezdá byť uspokojivý.

B –    Všeobecné úvahy

64.   V každom právnom poriadku existujú normatívne akty rôznej povahy, ktoré sú usporiadané podľa zásady hierarchie. Na vrchole je ústava, po ktorej na nižších stupňoch nasledujú zákony a nariadenia. Ponechajúc stranou ústavu, pri ktorej sa zvrchovaný ľud stáva architektom systému, ide o všeobecné ustanovenia pochádzajúce od mocenských orgánov tvorených buď zástupcami občanov, alebo verejnou správou.

65.   Okrem toho sú tu ďalšie produkty rôznorodého významu, zvyčajne pochádzajúce od verejnej správy, ktorých odlíšenie od zákonov a nariadení nie je jednoduché, hoci existuje užitočná metóda, ktorá skôr než v zisťovaní, či sú tieto akty určené viacerým subjektom alebo len jednému adresátovi, spočíva v overení, či sa vyčerpajú svojím použitím, alebo vytvárajú právo.

66.   Tento pohľad ma privádza k dvom závažným úvahám. Po prvé, že je namieste obmedziť legitimáciu jednotlivca priamo napadnúť všeobecné predpisy na vyššom stupni hierarchie, konkrétne zákony, pretože ich schvaľujú orgány poverené ľudom a ich kritika sa realizuje vo voľbách; lenže bez toho, aby tým bol dotknutý fakt, že rozpor s ústavou sa rieši použitím iných nástrojov, toto odôvodnenie neposlúži v prípade noriem, ktoré nepochádzajú od legislatívnych orgánov. Po druhé, že občania musia normy napadnúť vo výslovne stanovených lehotách, čím sa chráni zásada právnej istoty; za určitých okolností je však v záujme zásady zákonnosti vhodné pripustiť ich napadnutie nepriamym spôsobom, prostredníctvom ich aplikačných aktov.

67.   Premietnutie uvedených ideí do rámca Spoločenstva naráža na ťažkosti vzhľadom na jedinečnosť platného právneho poriadku (bol označený ako „regulačný chaos“)(22) a obmedzenia uložené fyzickým a právnickým osobám pre napadnutie rozhodnutí prijatých inštitúciami, hoci Zmluva o Ústave pre Európu(23) situáciu zjednodušuje, keď v článkoch I‑33 a nasl. presne rozlišuje medzi legislatívnymi aktmi (zákony a rámcové zákony) a nelegislatívnymi aktmi (nariadenia a rozhodnutia)(24) a zároveň vymedzuje, v akých prípadoch sa jednotlivci môžu obrátiť na Súdny dvor.(25)

C –    Žaloba o neplatnosť a prejudiciálna otázka týkajúca sa neplatnosti

1.      Žaloba o neplatnosť(26)

a)      Všeobecná povaha

68.   Žaloba o neplatnosť vznikla s dvojakým cieľom: bdieť nad dodržiavaním práva Spoločenstva inštitúciami a brániť práva žalobcov (fyzických a právnických osôb, členských štátov a inštitúcií).(27)

69.   Jej predmet je obmedzený na akty prijaté spoločne Európskym parlamentom a Radou, akty Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a na akty Európskeho parlamentu, „ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám“ (článok 230 prvý odsek ES). Okrem toho je možné podať žalobu o neplatnosť proti opatreniam prijatým Radou guvernérov a Správnou radou Európskej investičnej banky (článok 237 písm. b) a c) ES).(28)

70.   Žalobnými dôvodmi môžu byť len nedostatok právomoci, porušenie podstatných formálnych náležitostí, porušenie Zmluvy alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa jej uplatňovania alebo zneužitie právomoci (článok 230 druhý odsek ES). Prvé dva dôvody sa týkajú vonkajšej zákonnosti a môžu byť uplatnené z úradnej moci,(29) druhé dva sa týkajú vnútornej zákonnosti a uplatniť ich musia dotknuté osoby.

71.   Obmedzenie aktívnej legitimácie je jednou z hlavných charakteristík tejto žaloby. Na rozdiel od privilegovaných žalobcov – členských štátov, Európskeho parlamentu, Komisie a Rady – Dvor audítorov a Európska centrálna banka k nej majú prístup len na ochranu svojich výhradných práv a fyzické a právnické osoby môžu spochybniť len rozhodnutia, ktoré sú im určené, alebo rozhodnutia, ktoré aj keď sú vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe, sa ich priamo a osobne týkajú (článok 230 tretí a štvrtí odsek ES).(30)

b)      Aktívna legitimácia jednotlivcov

72.   Z uvedených skutočností vyplýva, že právo jednotlivcov na prístup k Súdnemu dvoru je obmedzené z dvoch strán: jednak obmedzením aktov, ktoré je možné napadnúť, jednak spĺňaním určitých individuálnych charakteristík.

i)      Napadnuteľné akty

73.   Prvé obmedzenie vylučuje priame napadnutie všeobecných právnych predpisov, keďže to je možné výlučne vo vzťahu k rozhodnutiam. Neprichádza do úvahy vo vzťahu k nariadeniam, ibaže by v sebe ukrývali rozhodnutie, pretože v takom prípade podľa judikatúry voľba formy aktu nemení jeho povahu.(31)

74.   Vymedzenie prípadov, v ktorých je určitý akt napadnuteľný, je však komplikované. Je vhodné pripomenúť, že podľa rozsudku Confédération nationale des producteurs de fruits et légumes a i./Rada(32) je základným rozlišovacím kritériom rozsah pôsobnosti, keďže rozhodnutie má obmedzený okruh adresátov, zatiaľ čo nariadenie je určené kategóriám chápaným abstraktne a ako celok. Pritom široký rozsah pôsobnosti, a teda aj normatívna povaha rozhodnutia, nie sú spochybnené možnosťou zistiť – s väčšou alebo menšou presnosťou – počet, či dokonca identitu subjektov, na ktoré sa vzťahuje v určitom čase, ak platí, že táto skutočnosť je dôsledkom objektívneho skutkového a právneho stavu, ktorý daný akt definuje v súlade so svojím účelom.(33)

75.   Na druhej strane nie je možné ignorovať fakt, že rozhodnutia adresované členským štátom zvyknú mať v praxi normatívny charakter, pretože sú koncipované všeobecne a abstraktne na situácie vymedzené neutrálnymi parametrami.

ii)    Priama a osobná dotknutosť

76.   Aby niekto mohol podať žalobu o neplatnosť podľa práva Spoločenstva, nestačí, aby táto žaloba smerovala proti napadnuteľnému predpisu, ale ako som uviedol v návrhoch prednesených vo veci Comité de empresa de la Société française de production a i./Komisia,(34) „iba kumulatívna podmienka priamej a osobnej dotknutosti jednotlivca, ktorý nie je adresátom rozhodnutia, legitimuje na napadnutie tohto rozhodnutia“(bod 15).

77.   Pokiaľ ide o priamu dotknutosť, dochádza k nej v zásade vtedy, ak existuje príčinný vzťah medzi rozhodnutím a zmenou subjektívnych právnych pomerov dotknutej osoby, aj keď v určitých prípadoch si rozhodnutie vyžaduje prijatie vykonávacích opatrení zo strany vnútroštátnych orgánov.(35)

78.   Pokiaľ ide o druhú podmienku,(36) prevažuje doktrína prvýkrát predstavená v rozsudku Plaumann/Komisia,(37) a opakovane potvrdzovaná,(38) že akt Spoločenstva sa subjektov, ktoré nie sú jeho adresátmi, osobne týka iba vtedy, ak „sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené“.

79.   V tomto duchu rozsudok Van der Kooy a i./Komisia(39) vyhlásil, že podnik v zásade nemôže napadnúť rozhodnutie Komisie, ktorým sa zakazujú určité sektorové stimuly, ak sa naň vzťahujú len z dôvodu, že patrí do príslušného odvetvia a z dôvodu jeho postavenia ako potenciálneho príjemcu v rámci tohto režimu, pretože ide o opatrenia všeobecnej pôsobnosti, ktoré sa uplatňujú v objektívne vymedzených situáciách a z ktorých vznikajú právne účinky pre určitú kategóriu subjektov chápaných všeobecne a abstraktne (bod 15). Naopak, ako potvrdzuje už citovaný rozsudok Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, kogentná podmienka osobnej dotknutosti je splnená, ak má niekto postavenie príjemcu pomoci (body 34 až 36).(40)

2.      Prejudiciálna otázka týkajúca sa platnosti

80.   Zmluva zaviedla celý systém žalôb, na základe ktorého je Súdnemu dvoru zverená kontrola zákonnosti aktov inštitúcií.(41) Preto sú obmedzenia, ktoré charakterizujú žalobu o neplatnosť, kompenzované inými mechanizmami, medzi ktorými významné miesto zaujíma prejudiciálna otázka týkajúca sa platnosti,(42) ktorá sleduje ten istý cieľ.

81.   V týchto prípadoch sa dotknutá osoba obracia na vnútroštátny súd spochybňujúc akt vnútroštátnych orgánov a na svoju obranu tvrdí, že norma Spoločenstva, z ktorej akt vychádza, je protiprávna.

82.   Bez toho, aby tým boli dotknuté požiadavky stanovené procesným poriadkom každého členského štátu, táto právna úprava odstraňuje nevýhody vyplývajúce z lehoty a obmedzenej aktívnej legitimácie pre konanie na súdnych orgánoch Spoločenstva.

3.      Vzťah medzi žalobou o neplatnosť a prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa platnosti

83.   Skutočnosti uvedené v predchádzajúcich bodoch sú dôkazom toho, že tieto dve konania sa dopĺňajú a môžu existovať súbežne.

a)      Vzájomné dopĺňanie sa

84.   Na rozdiel od žaloby o neplatnosť predmetom prejudiciálneho konania môže byť okrem rozhodnutí a iných aktov podobnej povahy akékoľvek všeobecné ustanovenie. Ako vyplýva z už citovaného rozsudku Les Verts/Parlament, fyzické a právnické osoby sú tak chránené proti aktom všeobecnej povahy, ktoré nemôžu napadnúť priamo. Ak uplatňovanie týchto aktov na administratívnej úrovni prislúcha inštitúciám Spoločenstva, majú tieto osoby možnosť podať priamu žalobu na Súdny dvor proti vykonávacím aktom, ktorých sú adresátmi alebo ktoré sa ich priamo a osobne dotýkajú, a na podporu svojej žaloby sa môžu odvolať na protiprávnosť základného všeobecného aktu. Ak vykonanie týchto aktov prináleží vnútroštátnym orgánom, musia tvrdiť neplatnosť aktov všeobecnej povahy na vnútroštátnych súdoch a zároveň ich naviesť, aby sa v tejto súvislosti obrátili na Súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnych otázok (bod 23).

85.   Prejudiciálne konanie preto prichádza do úvahy iba vtedy, keď sa nedá použiť žaloba o neplatnosť(43) a bolo prijaté vnútroštátne vykonávacie opatrenie. Navyše v prípade neexistencie vnútroštátneho opatrenia je prejudiciálna otázka zjavne neprípustná. Ak sa však v tomto poslednom prípade nemôže uplatniť ani priama žaloba, je spochybnená úplnosť systému žalôb.(44)

b)      Súbežná existencia

86.   Už rozsudok Rau a i.(45) zdôraznil túto osobitosť, keď potvrdil, že možnosť priamo napadnúť rozhodnutie inštitúcie Spoločenstva „nevylučuje možnosť podať na vnútroštátnom orgáne žalobu proti aktu vnútroštátneho orgánu prijatého na jeho vykonanie, s tvrdením, že rozhodnutie je protiprávne“ (bod 12).

87.   Okrem toho, ak by sa so všeobecnou platnosťou umožnilo klásť prejudiciálne otázky týkajúce sa rozhodnutia, ktoré nebolo napadnuté vtedy, keď mohlo byť napadnuté, obišiel by sa prekluzívny účinok lehôt a dôsledky, ktoré z neho vyplývajú.(46) Z tohto dôvodu rozsudok Deggendorf(47) premietol na jednotlivcov doktrínu, ktorú samotný Súdny dvor vypracoval vo vzťahu k členským štátom, aby vyhlásil, že požiadavka právnej istoty bráni príjemcovi pomoci, ktorá bola predmetom rozhodnutia Komisie – ak mohol rozhodnutie napadnúť, ale nechal uplynúť lehotu striktne stanovenú Zmluvou –, aby spochybnil zákonnosť tohto aktu na vnútroštátnych súdoch žalobou podanou proti vnútroštátnym vykonávacím opatreniam (bod 17) dokonca aj vtedy – ako vyplýva z rozsudkov Accrington Beef(48) a Wiljo,(49) keď adresátom aktu je štát, avšak vždy za predpokladu, že orgány štátu o ňom informovali dotknutú osobu v takom čase, aby mala možnosť ho napadnúť.(50)

88.   Rozsudok Deggendorf je veľmi diskutabilný(51) a jedného dňa sa Súdny dvor musí rozhodnúť, či túto judikatúru upresní alebo ju prekoná, pretože vyvoláva závažné výhrady:

a)      Je založená na zásade právnej istoty, pričom táto zásada nehierarchizuje tieto dve konania a okrem toho nie vždy preváži nad zásadou zákonnosti. Je potrebné zdôrazniť, že samotné právo Únie pozná niekoľko prípadov, keď táto prednosť neplatí, tak napríklad námietka nezákonnosti zakotvená v článku 241 ES umožňuje spochybniť nariadenie, hoci uplynula lehota na jeho priame napadnutie. V mene právnej istoty môžu byť obmedzené účinky rozsudku z časového hľadiska, nie však súdna kontrola činnosti Spoločenstva.

b)      Nerozlišuje medzi všeobecnými právnymi predpismi a vykonávacími aktmi, ale presadzuje vždy rovnaké riešenie. Núti subjekty, aby vždy využili žalobu o neplatnosť, dokonca preventívne, a pritom im s určitosťou negarantuje prípustnosť žaloby vzhľadom na obmedzenia aktívnej legitimácie vyplývajúce z judikatúry.

c)      Je v rozpore s rozsudkami Foto-Frost, Binder a Behn Verpackungsbedarf,(52) v ktorých bol návrh na začatie prejudiciálneho konania pripustený bez problémov napriek tomu, že žalobcovia vo veci samej mohli na Súdnom dvore napadnúť rozhodnutia Komisie, ktorých neplatnosť bola napadnutá na vnútroštátnom súde. A nielen to, rozsudok Universität Hamburg(53) uznal, že zamietnutie žiadosti štátnym orgánom je jediný akt adresovaný jednotlivcovi, „s ktorým bol jednotlivec určite oboznámený v dostatočnom čase a ktorý mohol napadnúť súdnou cestou a nemať pritom problémy s preukázaním záujmu na podaní žaloby“, a preto „musí mať možnosť v rámci žaloby podanej podľa vnútroštátneho práva… tvrdiť nezákonnosť rozhodnutia Komisie, ktoré slúžilo ako základ pre vnútroštátne rozhodnutie prijaté v jeho neprospech“ (bod 10).

d)      Vyžaduje od vnútroštátneho sudcu, aby analyzoval aktívnu legitimáciu dotknutej osoby na podanie žaloby o neplatnosť na Súdny dvor a overil, či žalobu podala; už citovaný rozsudok Rau a i. však odmieta skúmať, „či žalobca vo veci samej má možnosť napadnúť rozhodnutie priamo na Súdnom dvore“ (bod 11). Navyše, ak by mal pochybnosti o tejto možnosti, musel by položiť otázku týkajúcu sa výkladu, od ktorej výsledku by záviselo položenie návrhu prejudiciálnej otázky týkajúcej sa platnosti. Tak vzniká príliš zložitý a umelý systém, ktorý má viac nevýhod ako výhod.

e)      Napokon nerešpektuje podstatu a povahu konania podľa článku 234 ES ako nástroja súdnej spolupráce, pretože ak dotknutá osoba nenájde dôvod pre žalobu o neplatnosť, vnútroštátny sudca nemôže nadviazať dialóg so Súdnym dvorom, aj keď sa domnieva, že východiskový akt Spoločenstva je protiprávny alebo že pri jeho vykonaní sa vyskytli vady, ktoré spočiatku neboli známe. To znamená, že ak položenie prejudiciálnej otázky závisí od správania strán, oslabuje sa spolupráca medzi súdmi, ktorú zaviedla Zmluva(54), pretože tak isto by mohla byť nepripustená otázka, v ktorej by sa platnosť aktu spochybňovala z iných dôvodov než tých, ktoré sa uvádzajú v žalobe o neplatnosť.

89.   Napokon treba zdôrazniť, že v prípade, keď vnútroštátny súd váha v súvislosti s platnosťou a na Súdnom dvore prebieha konanie o žalobe o neplatnosť, rozsudok Masterfoods y HB(55) mu priznáva možnosť prerušiť konanie až do vydania konečného rozhodnutia Súdneho dvora v súlade s článkom 230 ES alebo položiť prejudiciálnu otázku.

D –    Obsah rozhodnutia a možnosť napadnúť ho

1.      Obsah

90.   Článok 1 rozhodnutia vyhlasuje za protiprávne a nezlučiteľné so spoločným trhom: pomoc, ktorú poskytol región Sardínia podľa článku 5 regionálneho zákona č. 44/1988, a štyri už spomínané rozhodnutia „Giunta regionale“. Týka sa teda dvoch oblastí: systému pomoci ako takého a jeho konkrétnych prejavov.

91.   Prvý výrok má všeobecný a abstraktný charakter, keďže sa týka objektívne vymedzených, avšak neupresnených situácií; navyše predpokladá zrušenie vnútroštátnej právnej úpravy; a napokon – je adresovaný neurčitému počtu subjektov. Za týchto okolností nie sú jednotlivci aktom priamo a individuálne dotknutí, a teda nie sú aktívne legitimovaní, aby ho napadli priamo.

92.   Rozhodnutie Komisie sa však týka aj rozhodnutí, ktorými bola poskytnutá stimulačná pomoc osobám, ktoré môžu byť individualizované a na ktoré sa rozhodnutie výslovne vzťahuje, lebo ich zaväzuje túto pomoc vrátiť. Týmto subjektom je preto nutné priznať spôsobilosť na požadovanie zrušenia tých ustanovení, ktoré sa týkajú uvedených opatrení.

2.      Napadnuteľnosť

93.   Opísaná duálna optika má vplyv na možnosti, ako napadnúť rozhodnutie.

94.   Ak sa možno domnievať, že dotknuté osoby boli oprávnené napadnúť ho priamo, treba prejudiciálne otázky vyhlásiť za neprípustné. V opačnom prípade s takouto výhradou nemožno súhlasiť.

95.   Hoci sa v predmetnej veci z procesného hľadiska zdá správnejšie preskúmať najprv aktívnu legitimáciu žalobcov a až následne overiť, či konali v rámci stanovenej lehoty, Súd prvého stupňa sa obmedzil na konštatovanie zmeškania lehoty na podanie žaloby o neplatnosť a všímal si výlučne dátum uverejnenia rozhodnutia v úradnom vestníku a dátum podania žaloby.

96.   Na základe tejto tézy žalobcovia znášajú všetky nepriaznivé následky oneskoreného podania žaloby na Súdny dvor.

97.   V predmetnej veci však toto riešenie nie je nevyhnutné vzhľadom na jej okolnosti a úvahy, ktoré som vyložil v prechádzajúcich bodoch.

98.    Rozhodnutie nebolo určené príjemcom pomoci, ale talianskemu štátu; hoci sa ich v niektorých bodoch dotýkalo priamo a osobne, ani Taliansko, ani Komisia im ho neoznámili. Tento nedostatok osobného informovania sa dá zhojiť inými prostriedkami, treba sa však oň aspoň pokúsiť, pričom nikto na to nemá lepšie predpoklady ako ten, kto má k dispozícii príslušné registre poskytnutej pomoci.(56) Aby sme sa vyhli týmto problémom, bolo by asi užitočné zaviesť účinný systém oznamovania tak začiatku, ako aj konca konaní o neplatnosť alebo nezlučiteľnosť štátnej pomoci. Alebo prinajmenšom počítať lehotu na podanie žaloby o neplatnosť podľa teórie actio nata, t. j. od momentu, keď sa mohla žaloba prvý raz podať. Akékoľvek iné riešenie sa zdá byť oklamaním a ukrátením na práve fyzických a právnických osôb na obranu.(57)

99.   Okrem toho, keďže rozhodnutie má dvojitý obsah, nie je nezmyselné domnievať sa, že títo občania majú čiastočne zakázaný priamy prístup k súdnictvu Spoločenstva a že spochybniť jeho zákonnosť môžu len nepriamo.

100. Všetky tieto dôvody hovoria v prospech toho, aby Súdny dvor, ak má v tomto ohľade nejaké pochybnosti, prejudiciálne otázky pripustil.

VII – Preskúmanie platnosti rozhodnutia

101. Vnútroštátny sudcovia sa domnievajú, že rozhodnutie má viaceré vady, ktoré možno zoskupiť do troch kategórií: chýbajúci právny základ, porušenie zásady legitímnej dôvery a ostatné vady, či už formálneho charakteru – vady konania a nedostatočné odôvodnenie – alebo vecného – zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom.

A –    Právny základ

102. Prvý uvádzaný dôvod neplatnosti sa týka uplatňovania ustanovení Zmluvy o štátnej pomoci v sektore poľnohospodárstva. Tvrdí sa v ňom, že podľa článku 36 ES sa v tomto sektore článok 87 ES, na ktorom je založené rozhodnutie, neuplatňuje, pretože ho Rada nezahrnula do nariadenia č. 26.

103. Tieto tvrdenia odôvodňujú preskúmanie vzťahu medzi poľnohospodárstvom a slobodným trhom a jeho vplyvu na predmetnú vec.

1.      Vzťah medzi poľnohospodárskou politikou a hospodárskou súťažou

a)      Úvod

104. Spoločná poľnohospodárska politika je jedným z prostriedkov integrácie na dosiahnutie hospodárskych cieľov Spoločenstva. Táto myšlienka vysvetľuje, prečo je v prvom z ustanovení venovaných poľnohospodárstvu – v článku 32 ES –stanovené, že „spoločný trh sa vzťahuje na poľnohospodárstvo a obchod s poľnohospodárskymi výrobkami“, pričom medzi poľnohospodárske výrobky patria výrobky rastlinnej a živočíšnej výroby a rybného hospodárstva.

105. Význam, ktorý má poľnohospodárstvo od prvých chvíľ, nezakrýva skutočnosť, že rovnako ako v iných sektoroch, aj tu sa konsolidácia uskutočňuje aj negatívnou formou, a to nahradením štátnych zásahov výkonom hospodárskych slobôd na spoločnom trhu.(58)

106. Ako odhaľuje článok 2 ES a potvrdzujú iné ustanovenia Zmluvy, táto možnosť neznamená absolútny zákaz verejných zásahov. Pripúšťajú sa rôzne výnimky, aj keď sú podriadené vyššiemu záujmu Spoločenstva.

107. V tomto zmysle majú ciele uvedené v článku 33 ES hospodársku povahu, hoci v jednom z nich sa prejavuje sociálny dôraz, ktorým sú poznačené niektoré aspekty zakladateľskej zmluvy. Následne článok 34 počíta s vytvorením „spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov“, ktorá podľa toho, o aký výrobok ide, zahŕňa od stanovenia regulačných opatrení pre ceny, dotácie, výrobu a predaj cez spôsob skladovania a náhrad za prebytky, ako aj podobné mechanizmy na stabilizáciu dovozu a vývozu až po obyčajný odkaz na spoločné normy hospodárskej súťaže.(59)

108. Pomoc, ktorú štáty poskytujú poľnohospodárstvu, majú výraznú sektorovú povahu; sú to opatrenia hospodárskych zásahov podliehajúce kritériám všeobecnej právnej úpravy, avšak vyznačujú sa osobitosťami v závislosti od toho, v akom sektore sa realizujú, ako aj v závislosti od environmentálneho, zdravotného a sociálneho kontextu, ktorým sú často ovplyvnené.

109. Stavať sa preto automaticky proti akejkoľvek štátnej pomoci je nesprávne, pretože tieto zásahy sú často zamerané na posilnenie hospodárskej súťaže, pretože vracajú hospodárske subjekty do situácie rovnosti, ktorá bola porušená. Sú situácie, v ktorých pri dostatočnom odôvodnení a rešpektovaní základných zásad poskytovania pomoci prispievajú k slobodnej hospodárskej súťaži.

b)      Uplatňovanie pravidiel štátnej pomoci v poľnohospodárstve

110. Hoci od času, keď nadobudla Zmluva platnosť, ubehlo už veľa rokov, vzťahy medzi spoločnou poľnohospodárskou politikou a hospodárskou súťažou nie sú jasne vymedzené,(60) pretože právna úprava bola ponechaná na sekundárne právo. Niet pochýb o tom, že situácia európskeho poľnohospodárstva bránila tomu, aby sa automaticky používali pravidlá zabezpečujúce slobodnú hospodársku súťaž, avšak dnes tieto prekážky vymizli, aj keď v tomto ohľade treba vnímať ďalšie nuansy.(61) Ďalšia možnosť – vôbec nie zanedbateľná, keďže by tiež zapadala do systému Zmluvy, – by bola vypracovať osobitnú právnu úpravu pre túto oblasť.

111. V prospech prvej alternatívy vyznieva článok 32 ods. 2 ES, podľa ktorého „pokiaľ články 33 až 38 nestanovia inak, pravidlá stanovené na vytvorenie spoločného trhu sa vzťahujú aj na poľnohospodárske výrobky“, čím sa tento sektor podriaďuje všeobecnej právnej úprave spoločného trhu, pričom si zároveň chráni svoje osobité nároky.

112. Článok 36 ES zase podmieňuje používanie pravidiel hospodárskej súťaže tým, čo stanoví Rada „so zreteľom na ciele uvedené v článku 33“.(62) Z tohto znenia sa vyvodzuje existencia istej hierarchie, v ktorej má poľnohospodárska politika preferenčné postavenie, ako sa ukázalo v rozsudku McCarren(63), a ešte výraznejšie v rozsudku Maizena/Rada,(64) hoci takáto úprava znamená záchranu substrátu slobodnej hospodárskej súťaže, bez ktorej rešpektovania by bol oslabený spoločný trh.(65)

113. Ustanovenia Zmluvy venované poľnohospodárstvu netvoria uzavretý a nezávislý rámec, v ktorom by nebolo miesto pre ustanovenia upravujúce hospodársku súťaž. Tieto ustanovenia o hospodárskej súťaži sú však časťou celku(66) a nemožno ich ignorovať.(67)

114. Do tohto kontextu zapadá už citované nariadenie č. 26, pretože v praxi umožňuje vypracovanie vlastnej politiky hospodárskej súťaže pre poľnohospodársky sektor, aj keď sa tak ešte nestalo.(68) Naopak, ako som skôr uviedol, inštitúcie sa prostredníctvom sekundárneho práva usilovali o to, aby sa články 87 ES až 89 ES používali vo všetkých oblastiach tohto sektora.

c)      Sekundárne právo

115. Odkaz na vôľu Rady obsiahnutý v článku 36 ES mal rýchlu odozvu v nariadení č. 26 uplatniteľnom na obchod a získavanie produktov uvedených v prílohe I Zmluvy s výnimkou pomocných látok používaných vo výrobe – ako napríklad kvások,(69) hnojivá a fytosanitárne výrobky.(70)

116. Táto horizontálna právna úprava potvrdila nedodržiavanie článku 87 ES, článku 88 ods. 2 ES a článku 89 ES v tomto sektore, ale počiatočné odôvodnenie tohto neuplatňovania – spoločná politika v tejto oblasti bola len v zárodku – sa stráca so vznikom organizácií trhu, takže aj keď existovali návrhy na zrušenie týchto obmedzení(71), prienik uvedených článkov do poľnohospodárskej politiky bolo potrebné odsúhlasiť v každom čiastkovom nariadení, čo sa stalo pravidlom, prostredníctvom príslušných vyhlásení o dodržiavaní Zmluvy v oblasti štátnej pomoci, ak v príslušných ustanoveniach nie sú výslovne stanovené výnimky.

117. Iný je prípad výrobkov, na ktoré sa nevzťahuje spoločná organizácia trhu a ktoré by za absencie osobitných noriem a v zmysle uvedeného nariadenia podliehali výlučne článku 88 ods. 1 a ods. 3 prvej vete ES, čím by právomoc Komisie bola obmedzená na formuláciu odporúčaní o štátnej pomoci, ako bolo rozhodnuté v rozsudkoch St. Nikolaus Brennerei(72) a Société d’iniciatives et de coopération agricoles/Komisia.(73)

118. Tiež sa možno domnievať, že obmedzenia stanovené v nariadení č. 26 mali dočasný charakter, takže v súlade so systémom Zmluvy by sa po uplynutí prechodného obdobia mali články 87 a 88 ES vzťahovať na poľnohospodárstvo v plnom rozsahu.(74)

119. Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie právneho základu pre konanie Komisie v tejto oblasti je predovšetkým potrebné preukázať, či sa opiera o nariadenie, ktoré Komisiu na toto konanie výslovne splnomocňuje. Ďalej, ak je to vhodné a neexistuje spoločná organizácia trhu, treba preskúmať, či sa naň vzťahuje nariadenie č. 26. Napokon, ak to tak nie je, vynára sa otázka priameho uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže, tak ako bolo vysvetlené vyššie, s výhradou prijatých osobitných opatrení.

2.      Právny základ rozhodnutia

120. Rozhodnutie je založené na článku 88 ods. 2 ES (hoci sa tiež zmieňuje o odseku 3), ako aj na článku 87 ods. 3 ES. Vnútroštátny súd však má pochybnosť o tom, či je Komisia oprávnená použiť tieto ustanovenia vzhľadom na znenie nariadenia č. 26, pretože toto nariadenie umožňuje uplatniť len tie normy štátnej pomoci, ktoré sú v ňom uvedené, pričom predmetné ustanovenia medzi nimi nefigurujú.

121. Je preto potrebné dať prednosť špecifickým úpravám a posúdiť ich v dvojakom kontexte: jednak všeobecnom, zavedenom regionálnym zákonom č. 44/1988, a jednak v špecifických kontextoch, ktoré sú vymedzené rozhodnutiami prijatými na jeho základe – aby bolo možné vyvodiť všeobecný záver.

a)      Systém pomoci podľa regionálneho zákona č. 44/1988

122. Týmto právnym nástrojom sa vytvára záručný fond pre poľnohospodárstvo. Článok 5 konkrétne upravuje režim pomoci pre podniky, ktorých finančná situácia je ovplyvnená nepriaznivými okolnosťami.

123. Za takýchto okolností uplatnenie noriem Zmluvy o štátnych intervenciách vyplýva z nariadenia Rady (EHS) č. 797/85 z 12. marca 1985 o zvýšení efektívnosti poľnohospodárskych štruktúr [neoficiálny preklad],(75) ktoré bolo mnohokrát zmenené a doplnené, neskôr kodifikované a zrušené nariadením Rady (EHS) č. 2328/91 z 15. júla 1991, ktoré má rovnaký názov.(76)

124. Článok 1 nariadenia č. 797/85 zavádza spoločnú činnosť na zlepšenie efektívnosti poľnohospodárskych podnikov a prispenie k ich vývoju. Článok 1 nariadenia č. 2328/91 zase medzi cieľmi tejto činnosti uvádza jednak prispenie k zlepšeniu obchodu prostredníctvom konsolidácie a reorganizácie jeho štruktúr, ako aj prostredníctvom doplnkových činností [článok 1 ods. 1 písm. ii)], jednak zachovanie agrárneho spoločenstva, ktoré bude schopné podieľať sa na rozvoji sociálnej siete poľnohospodárskych oblastí a zabezpečiť poľnohospodárom spravodlivú životnú úroveň, ktorá zahŕňa náhrady za prirodzené znevýhodnenia horských a iných znevýhodnených oblastí [článok 1 ods. 1 písm. iii)].

125. Na regionálny zákon č. 44/1988 sa preto vzhľadom na jeho cieľ vzťahujú spomínané nariadenia.(77)

126. A tak, keďže nariadenie č. 797/85 prikazuje dodržiavať články 87 ES až 89 ES (článok 31) – robí tak aj nariadenie č. 2328/91 (článok 12 ods. 1 a článok 35) – na vnútroštátne opatrenia sa vzťahujú normy Spoločenstva o štátnej pomoci, pričom naopak nariadenie č. 26 sa na ne nevzťahuje.

127. V každom prípade, ak by v tejto veci bola nejaká pochybnosť, uplatnil by sa vyššie uvedený argument o priamej aplikácii ustanovení Zmluvy o hospodárskej súťaži na poľnohospodárstvo.

b)      Pomoc poskytnutá rozhodnutiami „Giunta regionale“

128. Ak základný právny rámec vytvorený talianskou normou, o ktorý sa opiera poskytovanie pomoci, podlieha právnej úprave štátnej pomoci, zdá sa byť logické tvrdenie, že to isté platí aj pre jej konkrétne prejavy. Táto okolnosť však nebráni tomu, aby sa analyzovalo, aká právna úprava Spoločenstva sa vzťahuje na rozhodnutie Komisie vo vzťahu k pomoci poskytnutej autonómnym regiónom Sardínia, čo však nič nemení na skutočnosti, že Súdnemu dvoru neprináleží vyjadrovať sa k regionálnemu zákonu.(78)

i)      Pestovanie v skleníku

129. Uznesením z 30. decembra 1988 boli poskytnuté pôžičky v dôsledku prudkého poklesu cien produktov pestovaných v skleníku.(79)

130. V súlade s predchádzajúcim odôvodnením patrí toto rozhodnutie do pôsobnosti nariadenia č. 797/85, ktoré oprávňuje Komisiu aplikovať všetky ustanovenia Zmluvy týkajúce sa štátnej pomoci.

ii)    Podniky lesného hospodárstva

131. Rozhodnutie z 27. júna 1990 zvýhodnilo podniky lesného hospodárstva, ktorých výsadba ešte neumožňovala ziskový výrub.

132. Hoci je pojem „poľnohospodárstvo“, ktorý používa Zmluva, veľmi široký, pretože zahŕňa tiež chov dobytka a rybárstvo, nezahŕňa lesné podniky a ani výrobky týchto podnikov sa nepovažujú za „poľnohospodárske“ na účely prílohy I, aj keď prepojenie týchto dvoch oblastí nie je neznáme.(80)

133. V tejto súvislosti je relevantný odkaz Komisie na rozsudok z 25. februára 1999(81), podľa ktorého „nie je možné domnievať sa, že príloha [I] sa vzťahuje aj na stromy a výrobky pochádzajúce z lesného hospodárstva, hoci niektoré z nich, ak sú posudzované izolovane, patria do pôsobnosti článkov [32 až 38] Zmluvy“.

134. Preto ak sa neuplatnia osobitné okolnosti uvedené v článku 36 ES, spravujú sa štátne zásahy automaticky normami Spoločenstva všeobecnej povahy.

iii) Chovatelia králikov

135. Králiky postihla epidémia, ktorá zasiahla región na jar roku 1990. Chovateľom bola poskytnutá pomoc rozhodnutím z 20. novembra toho istého roku.

136. Ide o sektor, ktorý sa na rozdiel od predchádzajúceho posudzuje ako poľnohospodárstvo, a preto sa naň vzťahuje nariadenie č. 797/85; je však predmetom osobitnej právnej úpravy, a síce nariadenia Rady č. 827/68 z 28. júna 1968 o spoločnej organizácii trhu s určitými výrobkami uvedenými v prílohe II Zmluvy.(82)

137. Podľa článku 5 tohto nariadenia sa články 87 ES až 89 ES „použijú na výrobu a obchod s výrobkami uvedenými v prílohe“, medzi ktoré patria aj „ostatné živé zvieratá“ (bod 01.06).

iv)    Zadĺžené poľnohospodárske podniky

138. Trhové podmienky a zhoršenie klimatických podmienok spôsobili, že rozhodnutím z 26. júna 1992 bola poskytnutá pomoc hospodárskym subjektom, ktoré spĺňali určité požiadavky.

139. V predmetnej veci treba vzhľadom na časové okolnosti zohľadniť nariadenie č. 2328/91, do ktorého vecnej pôsobnosti by spadalo regionálne rozhodnutie, čoho dôsledkom by bolo, že sa musia použiť všetky normy Zmluvy o hospodárskej súťaži.

c)      Záverečná úvaha

140. Predchádzajúce body odôvodňujú použitie článkov 87 ES až 89 ES vo vzťahu k regionálnemu zákonu č. 44/1988 a jeho štyrom praktickým prejavom. Existujú normy sekundárneho práva, ktoré to umožňujú, pritom niektoré ako tie, ktoré sú určené chovateľom králikov, majú špecifický charakter. Aj keby tomu však tak nebolo, Súdnemu dvoru sa tu naskytuje dobrá príležitosť potvrdiť, že rozhodnutie má oporu v Zmluve, ak zvážime jej znenie a jej ducha.

B –    Porušenie zásady legitímnej dôvery

141. V návrhoch na začatie prejudiciálneho konania sa veľký význam pripisuje dlhému obdobiu, ktoré uplynulo medzi uverejnením regionálneho predpisu, začatím konania o nesplnení povinnosti proti Taliansku, prijatím rozhodnutia Komisie a požadovaním vrátenia neoprávnene vyplatených súm, a tieto skutočnosti sa dávajú do súvisu so zásadou legitímnej dôvery, ktorá sa považuje za porušenú tým, že zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom nebola preskúmaná zavčasu.

1.      Podstata zásady

142. Legitímna dôvera úzko súvisí s právnou istotou, ktorej je špecifickým prejavom, ale nemá jej čisto objektívny charakter, pretože sa týka ochrany individualizovaných situácií. Tento subjektívny charakter spôsobuje, že ochranný účinok vo veľkej miere závisí od okolností konkrétneho prípadu.(83)

143. Túto zásadu Súdny dvor vyhlásil už pred časom(84) a jej uznanie znamenalo zdĺhavý a postupný proces, ktorý reagoval na vývoj práva Spoločenstva, čo sťažilo dosiahnutie jasnej a konzistentnej definície.(85)

144. Vo svetle vývoja judikatúry(86) musia byť na uplatnenie tejto zásady súčasne splnené viaceré požiadavky:(87) musí tu byť konanie orgánov Spoločenstva, ktoré odôvodňuje zákonné očakávania dotknutých osôb, pretože ako sa uvádza v rozsudku Kühn,(88) tejto zásady sa možno dovolávať len vtedy, ak samotná Komisia vyvolala situáciu, ktorá ju mohla vzbudiť; ďalej pravdepodobnosť, ktorú môže rozpoznať a uznať vonkajší pozorovateľ, že situácia danej osoby sa nezmení, takže táto pravdepodobnosť má objektívny základ a rozsah a mení sa na „oprávnené očakávania“, ktoré nie sú v rozpore s právnym poriadkom Únie; a napokon preváženie záujmu dotknutých osôb nad daným verejným záujmom.

145. Problém spočíva v odhalení „základu pre dôveru“, pretože situácia dotknutého subjektu si zasluhuje ochranu len v prípade jeho existencie.(89)

2.      Legitímna dôvera v oblasti štátnej pomoci

146. Protiprávne poskytnutá pomoc nezlučiteľná so spoločným trhom sa musí vrátiť vždy, okrem prípadov, keď by tým bola porušená všeobecná právna zásada.(90) Spomedzi týchto výnimiek má osobitný význam legitímna dôvera jednotlivcov, čo je otázka často analyzovaná v judikatúre, ktorá jej riešenie vidí rôzne podľa toho, či dovolávanie sa zásady má za cieľ vyhnúť sa povinnosti vyplývajúcej z aktu Spoločenstva, alebo napadnúť jeho platnosť súdnou cestou.(91)

147. Súdny dvor vyhlásil, že vzhľadom na imperatívny charakter kontroly, ktorú vykonáva Komisia, príjemcovia pomoci „môžu mať v zásade legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci len vtedy, ak je táto pomoc poskytnutá v súlade so [stanoveným] postupom“, a navyše dodal, že „podnikateľský subjekt konajúci s náležitou starostlivosťou musí byť spravidla schopný uistiť sa, že tento postup bol zachovaný“.(92) Konkrétne to znamená, že ak bola pomoc poskytnutá bez predchádzajúceho oznámenia, dotknutá osoba nemôže v danej chvíli legitímne veriť v zákonnosť jej poskytnutia.(93) Navyše, pokiaľ pomoc nebola schválená alebo dokonca pokiaľ neuplynie lehota stanovená na podanie žaloby proti príslušnému rozhodnutiu, nie je tu istota o zákonnosti pomoci.(94) Nie je preto možné dovolávať sa tejto zásady bez uistenia sa, že štát poskytujúci pomoc vykonal požadované predchádzajúce oznámenie,(95) pretože neznalosť systému Spoločenstva na kontrolu štátnej pomoci možno ťažko ospravedlniť.(96)

148. Takisto aj dokazovanie Komisie si vyžaduje čas, ako bolo zdôraznené v rozsudku z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia,(97) ktorý sa zaoberal tvrdením, že uplynutie dlhšieho obdobia medzi priznaním pomoci a prijatím rozhodnutia o vrátení pomoci spôsobilo vznik presvedčenia o zákonnosti pomoci. Predovšetkým vyžadoval, aby premlčacia doba na vymáhanie vrátenia vyplatených súm bola stanovená vopred, čo podobne ako v tejto veci v čase prijatia napadnutého aktu neplatilo (bod 89).(98) Na druhej strane však opierajúc sa o iné rozsudky(99) pripustil, že právna istota bráni tomu, aby inštitúcia Spoločenstva donekonečna odďaľovala výkon svojich právomocí (bod 90), aj keď v prípade, že pomoc nebola oznámená, je inštitúcia v omeškaní len od času, keď sa dozvedela o existencii pomoci dozvedela (bod 91).

149. Práve omeškanie v prijatí rozhodnutia bolo dôvodom nevymáhania vrátenia pomoci v jedinom prípade. To zdôraznil rozsudok RSV/Komisia(100) vzhľadom na mimoriadne okolnosti prípadu,(101) v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie, ktoré 26 mesiacov po oznámení vyhlásilo pomoc za nezlučiteľnú a nariadilo zrušiť pomoc určenú sektoru prijímajúcemu aj inú schválenú pomoc, ktorá mala pokryť dodatočné náklady na operáciu, na ktorú už bola tiež poskytnutá schválená pomoc.

3.      Uplatnenie na predmetnú vec

150. Štúdium rozhodnutia z vecného hľadiska odhalí dva javy: jednak absenciu oznámenia pomoci, ktorá podmieňuje jej nezákonnosť, jednak nesúlad so slobodnou hospodárskou súťažou, ktorý spôsobuje nezlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom. Tieto dve zistenia si vyžadujú spoločné posúdenie.

a)      Protiprávnosť

151. Rozhodnutie Komisie sa začína vyhlásením o protiprávnosti pomoci poskytnutej v zmysle článku 5 regionálneho zákona č. 44/1988 z dôvodu, že Komisia nebola informovaná ani o tejto norme, ani o rozhodnutiam prijatých na jej základe.

152. Neinformovanie je ľahko preukázateľná skutočnosť, ktorá sa v zásade nesnúbi s takým omeškaním, aké je v predmetnej veci.

153. Najprv je potrebné kvalifikovať poskytnutú pomoc na účely použitia článkov 87 ES až 89 ES. To nie je vždy ľahká úloha.

154. Okrem toho konštatované porušenia práva Spoločenstva sa netýkajú len formálnych záležitostí, ale aj samotnej podstaty predmetnej pomoci. V tejto otázke je dôležitý rozsudok Boussac,(102) v zmysle ktorého nie je možné požadovať vrátenie štátnej pomoci len z dôvodu, že nebola oznámená v súlade s článkom 88 ods. 3 ES, t. j. z dôvodu nezákonnosti (formelle Gemeinschaftsrechtswidrigkeit), ale je tiež potrebný výrok o jej nezlučiteľnosti so spoločným trhom (materielle Gemeinschaftsrechtswidrigkeit).

155. Nejde preto o témy izolované, ale veľmi úzko prepojené, čo ma vedie k preskúmaniu druhého aspektu rozhodnutia.

b)      Nezlučiteľnosť

156. Aby sa dalo posúdiť uplynuté časové obdobie, je potrebné zohľadniť údaje uvedené v opise skutkových okolností veci samej, tak pokiaľ ide o poskytnutie pomoci regionálnou vládou Sardínie, ako aj o opatrenia prijaté Komisiou.

157. Na základe detailnej analýzy možno presnejšie vnímať, že hoci regionálny zákon je z roku 1988, konanie sa začalo v roku 1994, rozhodnutie bolo prijaté v roku 1997 a vrátenie neoprávnene vyplatených súm sa požadovalo v roku 2001.

158. Pri skúmaní platnosti aktu Spoločenstva treba posúdiť starostlivosť, s akou postupovali inštitúcie. Konanie členského štátu má v menšom alebo väčšom rozsahu vplyv na jeho vnútornú sféru vzťahov s občanmi, ale nemôže vyvolať zrušenie rozhodnutia. Sporné lehoty preto začali plynúť od chvíle, keď sa Komisia prvý raz dozvedela o okolnostiach nasvedčujúcich existencii pomoci, čo sa stalo 1. septembra 1992, keď bola informovaná o regionálnom zákone č. 117/1992. Lehota uplynula v deň, keď bolo oznámené rozhodnutie inštitúcie.

159. Medzi týmito dvoma okamihmi sa nachádzajú dve fázy: predbežné vyšetrovanie a formálne konanie.

i)      Predbežné vyšetrovanie

160. Keďže regionálny zákon č. 44/1988 ani rozhodnutia „Giunta regionale“ neboli oznámené, v tejto fáze bolo potrebné presne zistiť relevantné skutočnosti, najmä povahu a rozsah pomoci a jej vplyv na spoločný trh.(103)

161. Táto fáza trvala od septembra 1992 do augusta 1994 a Komisia počas nej viackrát žiadala taliansku vládu o poskytnutie informácií; konkrétne tak urobila 29. októbra 1992 a 27. mája 1993 – na túto žiadosť boli poskytnuté odpovede 24. marca, 2. apríla a 3. decembra 1993 a naposledy 28. februára 1994, pričom v tomto prípade Komisia dostala odpoveď 25. apríla 1994.

162. Toto konanie preukazuje, že tu nebola nečinnosť, ktorá by odôvodňovala neplatnosť rozhodnutia. Hoci je pravda, že podstata tohto konania nebola vo fáze pred podaním žaloby známa, zjavné je omeškanie vnútroštátnych orgánov s vyhovením jednej zo žiadostí – z 27. mája 1993, na ktorú bolo odpovedané až po šiestich mesiacoch.

ii)    Formálne konanie

163. Toto druhé časové obdobie trvá od začatia formálneho konania v auguste 1994 až do vydania stanoviska v apríli 1997.

164. Osobitný význam má uverejnenie už spomínaného oznámenia Komisie v úradnom vestníku, ktoré bolo v zmysle článku 88 ods. 2 ES adresované členským štátom a tretím osobám, aby v lehote jedného mesiaca „predložili svoje pripomienky k plánovaným opatreniam“. V rozsudku Intermills/Komisia bolo zdôraznené, že toto ustanovenie „nevyžaduje individuálne oznámenie konkrétnym subjektom“, pretože jeho „jediným cieľom je zaviazať… k takému konaniu, aby boli všetky potenciálne dotknuté osoby informované a mali možnosť uplatniť svoje tvrdenia“, a tiež že „uverejnenie oznámenia v úradnom vestníku je primeraný prostriedok, ako všetkým dotknutým osobám oznámiť začatie konania“.(104)

165. Počas týchto 32 mesiacov došlo k mnohým udalostiam, ako napríklad k predloženiu pripomienok Talianska 30. januára, 25. augusta a 1. decembra 1995. Okrem toho sa v poslednom štvrťroku 1995 zmenila právna úprava, čo bolo dôvodom na vyžiadanie ďalších objasnení v decembri toho istého roku; objasnenia boli potom poskytnuté 22. februára 1996. Významná je tiež skutočnosť, že Komisia sa vzhľadom na okolnosti rozhodla preskúmať zmeny vykonané v roku 1995 spolu so všetkými rozhodnutiami o poskytnutí pomoci, čo bolo Taliansku oznámené rozhodnutím z 25. júla 1996, aj keď sa preskúmanie nemohlo uskutočniť vzhľadom na nedostatok informácií o účinkoch reformy.

166. Napriek tomu, že došlo k istému ťažko zdôvodniteľnému omeškaniu, nebola Komisia nečinná.

c)      Celkové posúdenie

167. Vo svetle uvedených skutočností, dvojakého obsahu rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, je nutné dôjsť k záveru, že nebola porušená legitímna dôvera príjemcov pomoci, pretože sa jednak potvrdilo, že regionálny zákon č. 44/1988 ani rozhodnutia prijaté na jeho vykonanie neboli oznámené a že začiatok konania bol zverejnený, jednak čas, ktorý uplynul do prijatia aktu Spoločenstva, nebol dostatočne dlhý.

C –    Ďalšie vady

168. Predtým, ako pristúpim k akejkoľvek ďalšej úvahe, treba zdôrazniť, že rozhodnutie vyhlásilo pomoc za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom. Prvý výrok vychádza z toho, že pomoc bola poskytnutá bez toho, aby ju v štádiu zámeru mohla Komisia preskúmať. Druhý výrok sa opiera o článok 87 ods. 1 ES, pretože neboli splnené podmienky na uplatnenie výnimiek uvedených v článku 87 ods. 2 a 3 ES.

169. Toto dvojaké odôvodnenie je vynútené požiadavkami, ktoré stanovil Súdny dvor, ktorý od vydania už citovaných rozsudkov Boussac a Tubemeuse rozlišuje medzi vecnou nezlučiteľnosťou na jednej strane a nezákonnosťou z procesného hľadiska na strane druhej, to znamená, že absencia formálneho oznámenia nemá vplyv na slobodnú súťaž.

170. V predmetnom prípade nie je predmetom sporu absencia oznámenia, ktorá spôsobuje nezákonnosť pomoci, ale zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom a prijatými opatreniami.

171. Ďalej je potrebné preskúmať vady konania, nedostatočné odôvodnenie a zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom.

1.      Nezrovnalosti v konaní

172. Až do prijatia už spomínaného nariadenia č. 659/1999 neexistovala norma, ktorá by pre Komisiu stanovovala, ako má postupovať v prípade štátnej pomoci, o poskytnutí ktorej už bolo rozhodnuté alebo ktorá už nadobudla účinnosť. Predtým sa riadila pravidlami, ktoré zaviedol Súdny dvor v rozsudku z 2. júla 1974 Taliansko/Komisia,(105) navrhnutím osobitného postupu kontroly, ktorého základom sú pravidlá platné v prípadoch, keď bola pomoc oznámená.

173. V už citovanom rozsudku Boussac boli objasnené tieto kroky:

–       Ak Komisia zistí, že bola poskytnutá alebo zmenená pomoc bez toho, aby o tom bola informovaná, vyžiada si od členského štátu pripomienky a následne mu môže nariadiť, aby okamžite pozastavil rozhodnutie o priznaní pomoci alebo vykonanie pomoci, a zároveň si môže vyžiadať všetky potrebné dokumenty, informácie a údaje.

–       Po poskytnutí týchto údajov Komisia preverí zlučiteľnosť opatrenia so spoločným trhom. Ak dotknutý štát neposkytne vysvetlenia, môže príslušným rozhodnutím skončiť konanie a prípadne vyžadovať vrátenie pomoci.

–       Ak štát nepozastaví poskytovanie pomoci, môže sa Komisia súčasne s vykonaním vecnej analýzy obrátiť priamo na Súdny dvor, aby určil, že bola porušená Zmluva.

174. Pokiaľ ide o predmetný prípad, keď sa Komisia dozvedela o údajnej pomoci, začala predbežné vyšetrovanie, ktoré vyústilo do formálneho konania podľa článku 88 ods. 2 ES, v rámci ktorého Taliansko viackrát predložilo svoje tvrdenia a ktoré sa skončilo sporným rozhodnutím.

175. V tomto slede udalostí sa nezaznamenalo žiadne podstatné porušenie práva, ktoré by viedlo k neplatnosti konečného aktu.

176. Okrem toho je potrebné mať na pamäti tieto skutočnosti:

a)      Na základe článku 5 regionálneho zákona č. 44/1988 – doplneného regionálnym zákonom č. 17/1992 – sa poskytovali nízkoúrokové pôžičky, ktoré podľa článku 5 ods. 4 okrem tohto zákona upravoval aj zákon z roku 1928 o vykonávacích opatreniach na zavedenie poľnohospodárskeho úveru, ktorý neupravuje pomoc, ale len prostriedok, v ktorom sa materializuje, a ani to nie v celom rozsahu.

Tvrdenie, že ide o pomoc plánovanú ešte pred platnosťou Zmluvy – čo je okolnosť, z ktorej by vyplývala povinnosť postupovať podľa článku 88 ods. 1 ES, ktorý zaväzuje Komisiu a členské štáty, aby priebežne skúmali „poskytovanú“ pomoc – je preto nekonzistentný, a naopak niet pochýb o tom, že ide o novú pomoc.(106)

b)      Rovnako nie je prípustné tvrdenie, že po oznámení regionálneho zákona č. 17/1992 nebola preskúmaná jeho zlučiteľnosť s vnútorným trhom, pretože toto oznámenie viedlo k začatiu predbežného vyšetrovania a k celej sérii už spomínaných krokov.

A preto hoci rozhodnutie skúma zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom, trvanie konania nemalo vplyv na jeho regulárnosť, ale na inú oblasť – zásadu legitímnej dôvery, ktorou som sa už zaoberal.

2.      Odôvodnenie

177. V návrhoch prednesených vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 11. novembra 2004, Portugalsko/Komisia,(107) som uviedol, že odôvodnenie aktu „predstavuje zásadný prvok“(108) a povinnosť uviesť ho je zavedená jednak v prospech jednotlivcov, jednak preto, aby mal Súdny dvor k dispozícii všetky informácie potrebné na riadny výkon súdnej kontroly.(109) Aj judikatúra trvala na tom, že Zmluva požaduje jasné a jednoznačné vyjadrenie dôvodov inštitúcie, ktorá prijala napadnuté rozhodnutie, aby dotknuté osoby poznali príčiny prijatia rozhodnutia a súdny orgán mohol plniť svoje poslanie; judikatúra však nevyžadovala špecifikáciu všetkých relevantných skutkových a právnych okolností, pretože do úvahy treba brať nielen doslovné znenie rozhodnutia, ale aj jeho kontext a celý súbor právnych noriem, ktoré upravujú predmetnú problematiku.(110)

178. Zložitá ekonomická povaha týchto systémov pomoci spôsobuje, že pri týchto témach má odôvodnenie rozhodnutí veľký význam. Už rozsudok z 12. júla 1973, Komisia/Nemecko,(111) upozornil, že rozhodnutie musí byť dostatočne presné a v už citovanom rozsudku Intermills/Komisia, ako aj v rozsudku Holandsko a Leeuwardeer Papierwarenfabriek/Komisia(112) bol práve z dôvodu nespĺňania tejto podmienky napadnutý akt zrušený. V už citovanom rozsudku Boussac však bolo rozhodnuté, že ak členský poskytne pomoc bez jej predchádzajúceho oznámenia, v rozhodnutí, ktorým sa vyhlasuje nezlučiteľnosť, nie je potrebné preukázať skutočný vplyv na hospodársku súťaž alebo obchod, pretože v opačnom prípade by boli porušitelia tejto povinnosti zvýhodnení oproti tým, ktorí zámery pomoci oznamujú (osobitne body 32 a 33).

179. V predmetnom prípade sú v odôvodnení rozhodnutia Komisie vysvetlené detaily týkajúce sa postupu jeho prijímania aj vnútroštátnych ustanovení. Tiež sú v ňom objasnené príčiny, pre ktoré má absencia oznámenia v tomto prípade veľmi závažné následky, ďalej prečo sa neuplatnia usmernenia o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach a prečo nie je možné súhlasiť s argumentáciou o príčinách, ktoré spôsobili nadmerné zadĺženie podnikov. Ďalej sa odôvodnenie zmieňuje o účinkoch pomoci a neuplatniteľnosti výnimiek stanovených v článku 87 ods. 2 písm. a) a c) ES. Napokon sa v ňom obhajuje nutnosť vymáhať zaplatené sumy.

180. Z toho vyplýva, že odôvodnenie je dostatočné. Je možné nesúhlasiť s rozsahom alebo obsahom poskytnutých vysvetlení, ale východiská rozhodnutia sú známe.

3.      O zlučiteľnosti pomoci

181. Štátna pomoc sa podobne ako iné obmedzenia hospodárskej súťaže musí posudzovať s ohľadom na štruktúru trhu a európsku integráciu,(113) pretože jej poskytnutie umelo porušuje rovnosť, pokiaľ ide o zdroje, a mení príležitosti podnikov, hoci môže – prinajmenšom dočasne – pomôcť pri prispôsobovaní sa novým situáciám, v boji proti nezamestnanosti a prispieť k harmonickému regionálnemu rozvoju.

182. Tento konflikt záujmov je zjavný v článku 87 ES, ktorý štátnu pomoc zakazuje (odsek 1), ale počíta s istými prípadmi, keď je zlučiteľná so spoločným trhom a s prípadmi, kde sa arbitrom zlučiteľnosti stáva Komisia (odseky 2 a 3).

183. Ako bolo veľmi skoro zdôraznené v rozsudku zo 14. decembra 1962, Komisia/Luxembursko a Belgicko,(114) výnimky zo všeobecnej právnej úpravy sa musia vykladať reštriktívne, pričom v rozsudku Syndicat national du comerce extérieur des céréales a i.(115) boli upresnené hranice výnimiek v sektore poľnohospodárstva. Ako bolo nedávno uvedené v rozsudku z 29. novembra 2004, Španielsko/Komisia,(116) „vplyv na obchod medzi členskými štátmi závisí od toho, či medzi podnikmi usadenými v týchto štátoch existuje v danom sektore účinná hospodárska súťaž“ (bod 29), čo je myšlienka, ktorú treba chápať v spojení s tvrdením obsiahnutým v rozsudku z 29. apríla 2004, Grécko/Komisia,(117) ktorý vychádzal z množstva precedensov a konštatoval, že „relatívne nízka suma pomoci(118) alebo skromná veľkosť prijímajúceho podniku a priori nevylučujú možnosť ovplyvnenia obchodu… alebo narušenia hospodárskej súťaže“ (bod 69), pretože rozhodujúcu úlohu pri posúdení účinkov pomoci zohrávajú iné okolnosti, a síce „kumulatívna povaha pomoci alebo skutočnosť, že príjemcovia pomoci pôsobia v sektore, ktorý je osobitne vystavený hospodárskej súťaži“ (bod 70), čo je prípad poľnohospodárstva.(119)

184. Na podporu tvrdenia o zákonnosti pomoci bol uvedený článok 87 ods. 2 písm. b) ES, ako aj článok 87 ods. 3 písm. a) a c) ES.

a)      Článok 87 ES ods. 2 písm. b)

185. Toto ustanovenie zakotvuje zlučiteľnosť „pomoci určenej na náhradu škody spôsobenej prírodnými katastrofami alebo mimoriadnymi udalosťami“ so spoločným trhom.

186. Už citovaný rozsudok z 11. novembra 2004, Španielsko/Komisia, vyžaduje, aby bol dodržaný „priamy vzťah medzi škodou spôsobenou mimoriadnou udalosťou a štátnou pomocou“ a aby sa „s presnosťou posúdila škoda, ktorú utrpeli dotknutí výrobcovia“ (bod 37).

187. V predmetnej veci nebola doložená žiadna katastrofa alebo zvláštna udalosť, ktoré by si vyžiadali osobitné ekonomické opatrenia na znovunastolenie rovnováhy, pretože takúto charakteristiku nespĺňa ani sucho – nech už akokoľvek dlhé –, ani kríza na trhu, zvýšené úrokové sadzby alebo nedostatočná organizácia predaja. Okrem toho tu chýba aspoň orientačný odhad škôd, ktoré boli spôsobené príjemcom pomoci. Napokon, dôvody uvedené v tejto súvislosti v rozhodnutí neboli vyvrátené.

b)      Článok 87 ES ods. 3 písm. a) a c)

188. Tieto ustanovenia oprávňujú Komisiu, aby za zlučiteľnú so spoločným trhom považovala „pomoc na podporu hospodárskeho rozvoja oblastí s mimoriadne nízkou životnou úrovňou alebo s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou“, ako aj tú pomoc, ktorej cieľom je „rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí, za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom“.

189. Podľa ustálenej judikatúry pri analýze prípadov zahrnutých v článku 87 ods. 3 ES „Komisia disponuje širokou diskrečnou právomocou, ktorej výkon zahŕňa posúdenie z ekonomického a sociálneho hľadiska, ktoré sa musí vykonať v kontexte Spoločenstva“, a na druhej strane „Súdny dvor v rámci kontroly zákonnosti výkonu tejto právomoci nemôže nahradiť posúdenie príslušnej inštitúcie svojím vlastným posúdením a musí sa obmedziť len na preskúmanie toho, či nebolo zjavne nesprávne alebo či nedošlo k zneužitiu právomoci“.(120)

190. Z relevantného konania v tejto veci ani z vysvetlení obsiahnutých v rozhodnutí nie je možné vyvodiť, že vec bola nesprávne posúdená. Tiež nič nenaznačuje tomu, žeby Komisia svoje právomoci vykonala na iný účel, než aký stanovuje právny poriadok.

191. Okrem toho samotné rozhodnutie sa zamýšľa nad už citovanými usmerneniami Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach, na ktoré sa odvolávalo Taliansko v správnom konaní. Usudzuje sa v ňom, že nie sú na daný prípad uplatniteľné, pretože v čase, keď nadobudli účinnosť, už bolo začaté príslušné konanie; ale aj keby boli zohľadnené, neboli by stanovené podmienky splnené v žiadnom z predmetných prípadov.

VIII – Dôsledky platnosti

192. Súlad rozhodnutia s právnym poriadkom v zmysle už citovaného rozsudku Tubemeuse znamená vrátenie vyplatených súm ako logický dôsledok nedodržania stanovených pravidiel.

193. Súdny dvor vyhlásil, že vzhľadom na neexistenciu úpravy konania na vymáhanie vrátenia pomoci v práve Spoločenstva – prinajmenšom do prijatia spomínaného nariadenia č. 659/1999 – treba použiť vnútroštátne predpisy,(121) pričom štát má povinnosť dobromyseľne spolupracovať pri prekonávaní prípadných prekážok.(122) V tomto zmysle sa v rozsudku z 29. júna 2004, Komisia/Rada,(123) uvádza, že povinnosť členských štátov zrušiť pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom „má za cieľ obnoviť predchádzajúcu situáciu“, čo sa dosiahne vrátením pomoci spolu s príslušnými úrokmi z omeškania, pretože v dôsledku vrátenia pomoci príjemca „stráca výhodu, ktorú na trhu požíval voči svojim konkurentom“ (bod 42).

194. V rámci predchádzajúcich úvah bolo objasnené, že členský štát neinformoval Komisiu o prijatých opatreniach, ďalej že dotknutým osobám neoznámil začatie konania, a keď im oznámil konečné rozhodnutie, ubehli už štyri roky od jeho prijatia, čo samozrejme neznamená, že sa o ňom nemohli dozvedieť skôr iným spôsobom.

195. V konaniach, z ktorých vyplynuli prejudiciálne otázky, boli zdôraznené uvedené skutočnosti, o ktoré sa opierajú žalobcovia, keď žiadajú o náhradu spôsobenej škody. Aj keď sa od Súdneho dvora nežiada, aby sa vyjadril k tejto otázke, nič nebráni tomu, aby bolo vnútroštátnemu súdu poskytnuté usmernenie pre riešenie tohto problému.

196. Polemika sa točí okolo prípadnej zodpovednosti štátu za porušenie práva Spoločenstva(124), najmä za porušenie povinnosti vopred informovať Komisiu, pretože druhá nastolená otázka sa musí posúdiť vo svetle vnútroštátneho práva, a to platí aj pre údajné porušenie legitímnej dôvery dotknutých osôb zo strany Talianska.

197. Ak teda príjemcovia pomoci, ktorá bola zrušená z dôvodu porušenia procesných noriem, podajú žaloby o náhradu škody(125), bude veľmi dôležité posúdiť, či došlo k „dostatočne závažnému“(126) porušeniu na to, aby vznikla povinnosť nahradiť škodu v zmysle rozsudku Brasserie du pêcheur a Factortame(127).

198. Toto konštatovanie prislúcha vnútroštátnemu súdu, ktorý sa v prípade pochybností môže opäť obrátiť na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou o výklade. V každom prípade však treba upozorniť, že ak bude uznané právo na náhradu škody, nemôže byť spôsobená škoda porovnateľná so sumou, ktorá sa má vrátiť, pretože to by znamenalo nepriame poskytnutie pomoci, ktorá je nezákonná a nezlučiteľná so spoločným trhom.

IX – Návrh

199. Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby Tribunale di Cagliari odpovedal takto:

Preskúmaním položených prejudiciálnych otázok nevyšla najavo žiadna skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť rozhodnutia Komisie 97/612/ES zo 16. apríla 1997 o pomoci poskytnutej regiónom Sardínia (Taliansko) v sektore poľnohospodárstva.

1 – Jazyk prednesu: španielčina.

2 – Ú. v. ES L 248, s. 27.

3 – Citácia z diela: Calvo Caravaca, A. L., a Carrascosa González, J.: Intervenciones del Estado y libre competencia en la Unión Europea, Colex, Madrid, 2001, s. 171.

4 – „… ak tento spôsob ekonomického intervencionizmu môže vyvolať závažné odozvy – prinajmenšom teoretické – v súvislosti s vnútorným hospodárskym systémom každého štátu, keď snahou je vytvorenie nadnárodného jednotného trhu, intervecionizmus každého štátu prostredníctvom poskytovania hospodárskej pomoci vlastným podnikom sa môže stať prakticky neprekonateľnou prekážkou“, Fernández Farreres, G.: „El control de las ayudas“, in: García de Enterría, E., González Campos, J., a Muñoz Machado, S., (ed.), Tratado de derecho comunitario europeo, zväzok II, Civitas, Madrid, 1986, s. 620.

5 – Valle Gálvez, A.: „Las ayudas de Estado en la Jurisprudencia del Tribunal de Justicia de las Comunidades Europeas“, in Rodríguez Iglesias, G. C., a Liñán Nogueras, D. J., (ed.), El derecho comunitario europeo y su aplicación judicial, Civitas, Madrid, 1993, s. 885.

6 –      Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie tohto článku (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), sa z časového hľadiska nemôže v predmetných prejudiciálnych konaniach zohľadniť; ak, tak len ako usmernenie.

7 – Oznámenie Komisie – Usmernenia Spoločenstva pre štátnu pomoc v sektore poľnohospodárstva [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 28, 2000, s. 2), bod 3.1.

8 – Ú. v. ES 1962, s. 993; Mim. vyd. 03/001, s. 6.

9 – Bollettino Ufficiale della Regione Sardegna č. 46 zo 14. decembra 1988.

10 – Tento zákon sa nachádza v prílohe č. 6 k pripomienkam Komisie.

11 – Toto rozhodnutie sa nachádza v prílohe č. 2 k pripomienkam Komisie.

12 – Toto rozhodnutie sa nachádza v prílohe č. 3 k pripomienkam Komisie.

13 – Toto rozhodnutie sa nachádza v prílohe č. 4 k pripomienkam Komisie.

14 – Toto rozhodnutie sa nachádza v prílohe č. 5 k pripomienkam Komisie. Zasadanie „Giunta regionale“, na ktorom bolo prijaté toto rozhodnutie, sa konalo 23. júna 1992.

15 – Bollettino Ufficiale della Regione Sardegna č. 35 z 1. septembra 1992.

16 – Oznámenie Komisie podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy ES adresované členským štátom a dotknutým tretím osobám v súvislosti s pomocou, ktorú Taliansko (región Sardínia) poskytlo poľnohospodárskym podnikom v ťažkostiach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 271, 1994, s. 14).

17 – Bollettino Ufficiale della Regione Sardegna č. 42 z 13. decembra 1995.

18 – Ú. v. ES C 368, 1994, s. 12. Posledná verzia bola uverejnená v Ú. v. EÚ C 244, 2004, s. 2.

19 – Vec T‑21/02.

20 – Uznesenie neuverejnené v Zbierke. Výrok bol uverejnený v Ú. v. ES C 202, 2002, s. 28.

21 – Napríklad vo veci T‑4/02 bolo v rozsudku z 29. mája 2002 tiež rozhodnuté, že žaloba bola podaná po uplynutí lehoty, a je preto neprípustná.

22 – Martín y Pérez de Nanclares, J.: „El proyecto de Constitución europea: reflexiones sobre los trabajos de la Convención“, Revista de Derecho Comunitario Europeo, Centro de Estudios Políticos y Constitucionales, č. 15, máj/august 2003, s. 564.

23 – Ú. v. EÚ C 310, 2004, s. 1.

24 – Z vecného hľadiska európsky zákon zodpovedá dnešnému nariadeniu a rámcový zákon smernici. Hlavnou funkciou nariadenia je vykonanie zákonov a určitých osobitných ustanovení Ústavy; rozhodnutie je zase záväzné v celom rozsahu, aj keď len pre svojich adresátov, ak sú označení.

25 – O otvorení prístupu k Súdnemu dvoru pozri: Louis, J. V.: „La fonction juridictionnelle, de Nice à Rome… et au-delà“, in: de Schutter, O., a Nihoul P., (koord.), Une Constitution pour l’Europe. Réflexions sur les transformations du droit de l’Union européenne, Larcier, Brusel, 2004, s. 135 a 136.

26 – Véase Rodríguez Curiel, J. W.: „Recursos contra la Komisia Europea en materia de ayudas de Estado interpuestos por personas físicas o jurídicas“, en Revista Española de Derecho Europeo, č. 2, apríl/jún 2002, s. 259 a nasl.

27 – Takto som sa vyjadril v návrhoch prednesených vo veci Ismeri Europa/Dvor audítorov (rozsudok z 10. júla 2001, C‑315/99 P, Zb. s. I‑5281). Pozri Waelbroeck, M., a Waelbroeck, D.: „Article 173“, in: Louis, J.-V., Vandersanden, G., Waelbroeck, D., a Waelbroeck, M.: Commentaire Megret. Le droit de la CEE, zväzok 10 (La Cour de Justice. Les actes des institutions), Éditions de l'Université de Bruxelles, Brusel, 1993, s. 98; a Vandersanden-Barav, Contentieux communautaire, Bruylant, Bruselas, 1977, s. 127.

28 – Castillejo Manzanares, R.: „El recurso de anulación“, in: Mariño, F., Moreno Catena, V., a Moreiro, C., (ed.), Derecho procesal comunitario, Tirant lo Blanch, Valencia, 2001, s. 151.

29 – Napríklad v rozsudku z 10. mája 1960, Nemecko/Vysoký úrad (19/58, Zb. s. 471), bolo vo vzťahu k nedostatku právomoci pripustené, že hoci je pravda, že tento dôvod nebol formálne uvedený ani v žalobe, ani v replike, je namieste ho preskúmať.

30 – Všeobecne pozri: Moitinho de Almeida, J. C.: „Evolución jurisprudencial en materia de acceso de los particulares a la jurisdicción comunitaria“, in: Rodríguez Iglesias, G.C., a Liñán Nogueras, D. J., (ed.), cit.dielo, s. 595 a nasl. Na druhej strane, ako som pripomenul v návrhoch prednesených vo veci C‑110/03, Belgicko/Komisia (rozsudok zo 14. apríla 2005, Zb. s. I 2801), aktívna legitimácia jednotlivcov na podanie žaloby o neplatnosť viedla k reštriktívnej judikatúre Súdneho dvora, ktorá bola predmetom kritiky zo strany právnej vedy. Pozri medzi inými SARMIENTO, D.: „La sentencia UPA (C 50/2000), los particulares y el activismo inactivo del Tribunal de Justicia“. In: Revista Española de Derecho Europeo, č. 3, júl – september 2002, s. 531 až 577; pozri tiež ORTEGA, M.: El acceso de los particulares a la justicia comunitaria, Ariel Practicum, Barcelona, 1999, najmä kapitolu 6 „Hacia una mejora del sistema de protección jurisdiccional de los particulares“. Generálny advokát Jacobs v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Unión de Pequeños Agricultores/Rada (rozsudok z 25. júla 2002, C‑50/2000, Zb. S. I‑6677) navrhol extenzívny výklad a uviedol, že „opatrenie Spoločenstva sa osobne týka jednotlivca, ak má alebo môže mať podstatné negatívne účinky na jeho záujmy“ (bod 102 štvrtý pododsek); jeho usmernenia sa najprv pridŕžal rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. mája 2002, Jégo-Quéré/Komisia (T‑177/01, Zb. s. II‑2365), ktorý bol zrušený rozsudkom Súdneho dvora z 1. apríla 2004 (C‑263/02 P, Zb. s. I 3425). Zmluva o Ústave pre Európu prijíma tento extenzívny prístup, pretože jej článok III‑365 ods. 4 rozlišuje dva prípady, v ktorých môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu: ak žaloba smeruje proti „aktom, ktoré sú jej adresované alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú“, alebo proti „podzákonným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia“, čo treba dať do vzťahu s novými právnymi nástrojmi, ktoré Ústava upravuje.

31 – Okrem iných rozsudky z 5. mája 1977, Koninklijke Scholten Honing/Rada a Komisia, 101/76, Zb. s. 797, body 6 a 7; zo 17. júna 1980, Calpak/Komisia, spojené veci 789/79 a 790/79, Zb. s. 1949, bod 7; z 29. januára 1985, Binderer/Komisia, 147/83, Zb. s. 257, bod 14; a z 13. decembra 1989, Grimaldi, C‑322/88, Zb. s. I‑4407, bod 14.

32 – Rozsudok zo 14. decembra 1962, spojené veci 16/62 a 17/62, Zb. s. 901, bod 2; tiež rozsudok zo 6. októbra 1982, Alusuisse/Rada a Komisia, 307/81, Zb. s. 3463, bod 8.

33 – Rozsudky z 29. júna 1993, Gibraltar/Rada, C‑298/89, Zb. s. I‑3605, bod 17; a z 18. mája 1994, Codorníu/Rada, C‑309/89, Zb. s. I‑1853, bod 18.

34 – Vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok 23. mája 2000 (C‑106/98 P, Zb. s. I‑3659).

35 – V tomto zmysle pozri Ortega. M.: cit. dielo., s. 54 až 64, a v ňom citovanú judikatúru.

36 – Doktrína považovala túto požiadavku za „takmer neprekonateľnú prekážku“, ako aj za „skutočnú skúšku ohňom“. Pozri Kovar, R., a Barav, A.: „Variations nouvelles sur un thème ancien: les conditions du recours individuel en annulation dans la CEE. À propos du cas d’un acte pris sous l'apparence d'un règlement“, Cahiers de Droit Européen, 1976, č. 1, s. 75; Cortés Martín, J. M.: „Afectación individual (230.4 CE): ¿un obstáculo infranqueable para la admisibilidad del recurso de anulación por los particulares?“, Revista de Derecho Comunitario Europeo, č. 16, september/december 2003, s. 1119 a nasl.

37 – Rozsudok z 15. júla 1963, 25/62, Zb. s. 199.

38 – Rozsudky z 2. júla 1964, Glucoseries Réunies/Komisia, 1/64, Zb. s. 813; z 23. novembra 1971, Bock/Komisia, 62/70, Zb. s. 897; z 24. februára 1987, Deutz und Geldermann/Rada, 26/86, Zb. s. 941; z 2. apríla 1998, Greenpace Council a i./Komisia, C‑321/95 P, Zb. s. I‑1651; a z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑298/00 P, Zb. s. I‑4087; tiež uznesenie z 21. júna 1993, Van Parijs a i./Rada a Komisia, C‑257/93, Zb. s. I‑3335.

39 – Rozsudok z 2. februára 1988, spojené veci 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219. Pozri analogicky rozsudky zo 7. decembra 1993, Federmineraria/Komisia, C‑6/92, Zb. s. I‑6357, bod 14, a z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, spojené veci C‑15/98 a C‑105/99, Zb. s. I‑8855, bod 33.

40 – Tiež rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 39. Pokiaľ ide o doktrínu, pozri: Koenig, C., Pechstein, M., a Sander, C.: EU-/EG-Prozessrecht, 2. vydanie., Tubinga, 2002, s. 203.

41 – Rozsudok z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, 294/83, Zb. s. 1339, bod 23.

42 – Spolu s námietkou nezákonnosti a žalobou pre mimozmluvnú zodpovednosť. Pokiaľ ide o námietku nezákonnosti, netreba zabúdať, že podľa rozsudku zo 14. decembra 1962, Wöhrmann/Komisia (spojené veci 31/62 a 33/62, Zb. s. 965), jej jediným účelom je chrániť subjekt pred uplatňovaním nariadenia, ktoré nie je v súlade s právom bez toho, aby bolo napadnuté nariadenie samotné. Pozri: Ortega, M.: cit. dielo., s. 139 až 158 a 159 až 188.

43 – Rozsudky zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78, Zb. s. 777, bod 39, a z 15. februára 2001, Nachi Europe, C‑239/99, Zb. s. I‑1197, bod 36.

44 – V tomto zmysle pozri Everling, U.: „L’avenir de l’organisation juridictionnel de l’Union européenne“, La reforme du système juridictionnel communautaire, Institut d’Etudes Européennes, Brusel, 1994, s. 22.

45 – Rozsudok z 21. mája 1987, spojené veci 133/85 až 136/85, Zb. s. 2289.

46 – Pozri Gröpl, C.: „Individualrechtsschutz gegen EG-Verordnungen. Rechtsschutzlücken im Konkurrenzverhältnis des Vorabentscheidungsverfahrens (Art. 177 Abs. 1 Buchst. b EGV) gegenüber der Nichtigkeitsklage (Art. 173 EGV)“, Europäische Grundrechts-Zeitschrift, 1995, s. 583 a nasl.; Pache, E.: „Keine Vorlage ohne Anfechtung? – Zum Verhältnis des Vorabentscheidungsverfahrens nach Art. 177 I lit. b EGV zur Nichtigkeitsklage nach Art. 173 IV EGV)“, Europäische Zeitschrift für Wirtschaftsrecht, 1994, s. 615 a nasl.; a Tomuschat, C.: Die gerichtliche Vorabentscheidung nach den Verträgen über die Europäischen Gemeinschaften, Mníchov, 1964, s. 87 a nasl.

47 – Rozsudok z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf, nazývaný „Deggendorf“, C‑188/92, Zb. s. I‑833.

48 – Rozsudok z 12. decembra 1996, C‑241/95, Zb. s. I‑6699.

49 – Rozsudok z 30. januára 1997, C‑178/95, Zb. s. I‑585.

50 – Niektorí autori sa domnievajú, že sa vyžaduje plná znalosť rozhodnutia Spoločenstva, možnosti napadnúť ho žalobou o neplatnosť a priamej a osobnej dotknutosti. Pozri Turner, S.: „Challenging EC law before national court: a further restriction of the rights of natural and legal persons?“, Irish Journal of European Law, 1/1995, s. 81.

51 – V právnej vede vyvolala závažné kritické ohlasy, ktoré zhrnul a majstrovsky analyzoval Barav, A.: „Deviation prejudicielle“, Les dynamiques du droit européen en début de siècle-Études en l’honneur de Jean-Claude Gautron, Éditions A. Pedone, Paríž, 2004, s. 227 a nasl.

52 –      Rozsudky z 22. októbra 1987, 314/85, Zb. s. I‑4199; z 12. júla 1989, 161/88, Zb. s. 2415; a z 28. júla 1990, C‑80/89, Zb. s. I‑2659, ktoré odpovedali na prejudiciálne otázky týkajúce sa platnosti rozhodnutí, v ktorým sa konštatovala zákonnosť vyberania cla a posteriori.

53 –      Rozsudok z 27. septembra 1983, 216/82, Zb. s. 2771.

54 –      V tomto zmysle pozri: Ritleng, D.: „Pour une systématique des contentieux au profit d’une protection juridictionnelle effective“, Mélanges en hommage à Guy Isaac – 50 ans du droit communautaire, zväzok 2, Presses de l’Université des sciences sociales de Toulouse, 2004, s. 735 a nasl., citovaný in: Barav, A.: cit. dielo., s. 244, poznámka 100.

55 – Rozsudok zo 14. decembra 2000, C‑344/98, Zb. s. I‑11369, bod 55.

56 – Vyžadovať od jednotlivcov, aby priebežne sledovali Úradný vestník Európskej únie a mohli tak čeliť prípadnému rozhodnutiu Spoločenstva, ktoré porušuje ich práva, sa zdá byť neprimerané. V tomto zmysle pozri: Hoskins, M.: „Case C‑188/92, TWD Textilwerke Deggendorf GmbH v. Bundesrepublik Deutschland, Judgment of 9 March 1994, [1994] ECR I‑833“, Common Market Law Review, 1994, s. 1402.

57 – Článok II‑107 Zmluvy o Ústave pre Európu vyhlasuje, že právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom má „každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené“.

58 – Roberti, G. M.: „Le contrôle de la Commission des Communautés européennes sur les aides nationales“, Actualité Juridique Droit Administratif, č. 6, 1993, s. 398, stavia štátnu pomoc na pomedzie pozitívnej a negatívnej integrácie, keďže jej jednotlivé prejavy sú často nástrojmi prvoradého významu pre realizáciu politík Spoločenstva.

59 – Pozri Martínez López-Muñiz, J. L., v predhovore ku knihe: Prieto Álvarez, T., Ayudas agrícolas nacionales en el Derecho comunitario, Marcial Pons, Madrid, 2001, s. 11 a nasl.

60 – Pozri Blaise, J. B.: „Liberté de concurrente en agriculture“, in: Raux, J., (ed.), Politique Agricole Commune et construction communautaire, Paríž, 1984, s. 21; tiež: Dehousse, F.: „Les règles de concurrence sur les aides d'Etat dans le secteur de l’agriculture“, Studia diplomatica, č. 1 – 2, 2000, s. 41 až 58.

61 – Hospodársky a sociálny výbor sa vyjadril v tomto zmysle v „Stanovisku k 20. správe o politike hospodárskej súťaže“ [neoficiálny preklad (21. správa o politike hospodárskej súťaže, 1991), v ktorom uviedol, že „všeobecné ustanovenia Zmluvy týkajúce sa hospodárskej súťaže sa musia uplatňovať aj v sektore poľnohospodárstva. Je však možné predstaviť si, že ich uplatňovanie bude výsledkom zváženia cieľov politiky hospodárskej súťaže na jednej strane a špecifickosti poľnohospodárskej politiky Spoločenstva na strane druhej“ (s. 263).

62 – V obdobnom duchu článok III‑230 bod 1 Zmluvy o Ústave pre Európu stanovuje, že„oddiel týkajúci sa pravidiel hospodárskej súťaže sa vzťahuje na výrobu a obchod s poľnohospodárskymi produktmi len v rozsahu určenom európskymi zákonmi alebo európskymi rámcovými zákonmi v súlade s článkom III‑231 ods. 2, zohľadňujúc pritom ciele uvedené v článku III‑227“.

63 – Rozsudok z 26. júna 1979, 177/78, Zb. s. 2161, bod 11.

64 – Rozsudok z 29. októbra 1980, 139/79, Zb. s. 3393, bod 23. V tom istom duchu sa vyjadril rozsudok z 5. októbra 1994, Nemecko/Rada, C‑280/93, Zb. s. I‑4973, body 59 a 61.

65 – Pozri Prieto Álvarez, T.: cit.dielo, s.  234 a nasl.

66 – V tomto zmysle pozri Barthélémy, M.: „La politique communautaire en matière d’aides d’Etat dans le secteur agricole“, in: Blumann, C., a Lange, D., (ed.), Les distorsions de concurrence en matière agricole dans la CEE, Revue de Droit Rural, č. 163, 1988, s. 80.

67 – Ako tvrdí časť právnej vedy, napríklad Muffat-Jeandet, D., v článku „Aides“, Encyclopédie Juridique Dalloz. Répertoire de Droit communautaire, zväzok I, Paríž, 1992.

68 – V tomto zmysle pozri Blaise, J. B.: cit. dielo., s. 23.

69 – Rozsudok z 25. marca 1981, Coöperatieve Stremsel- en Kleurselfabriek/Komisia, 61/80, Zb. s. 851, bod 21.

70 – Rozsudok z 15. decembra 1994, DLG, C‑250/92, Zb. s. I‑5641, bod 23.

71 – V marci 1966 Komisia poslala Rade oznámenie o kritériách na „zavedenie spoločnej politiky pomoci v poľnohospodárstve“, do ktorého zahrnula návrh zmeny nariadenia č. 26 v tom zmysle, aby sa na všetky výrobky uvedené v prílohe I k Zmluve vzťahoval článok 87 a nasl. [dokument KOM (66), konečné znenie, z 23. marca 1966, predložený Rade 25. marca 1966]. K tejto téme pozri Ventura, S.: Principes de Droit agraire communautaire, Bruylant, Brusel, 1967.

72 – Rozsudok z 21. februára 1984, 337/82, Zb. s. 1051, bod 12.

73 – Rozsudok z 5. júla 1984, 114/83, Zb. s. 2589, bod 27.

74 – Túto myšlienku už vyjadril generálny advokát Capotorti v návrhoch prednesených vo veci Hansen (rozsudok z 13. marca 1979, 91/78, Zb. s. 935). Po viacerých úvahách poznamenal, že „v rámci systému vymedzeného judikatúrou Súdneho dvora by uznanie plnej slobody členských štátov v oblasti štátnej pomoci v sektoroch poľnohospodárstva, ktoré zatiaľ nie sú regulované spoločnou organizáciou trhu (a ktoré možno ani nikdy nebudú), bolo skutočne nerozumné. V súlade so systematikou Zmluvy sa mi zdá byť nevyhnutné pripustiť, že na konci prechodného obdobia sa ustanovenia článkov [87 a 88] Zmluvy budú vzťahovať aj na poľnohospodársky sektor“. Súdny dvor sa k tejto otázke nevyjadril, pretože to nepovažoval za potrebné (bod 11 rozsudku).

75 – Ú. v. ES L 93, s. 1.

76 – Ú. v. ES L 218, s. 1. Podľa článku 41 nadobudlo účinnosť 9. augusta 1991.

77 – Hoci z časového hľadiska sa uplatňuje len nariadenie č. 797/85, to, ktoré nasleduje po ňom, má podobný obsah: v tejto súvislosti si treba všimnúť, že príloha II k nariadeniu č. 2328/91 poskytuje tabuľku zhody jednej právnej úpravy s druhou – tiež s nariadením Rady č. 1760/87 z 15. júla 1987, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (EHS) č. 797/85, 270/79, 1360/78 a 355/77, pokiaľ ide o poľnohospodárske štruktúry a prispôsobenie poľnohospodárstva novej situácii na trhoch, ako aj o zachovanie vidieckych oblastí [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 167, s. 1).

78 – Ako je vysvetlené v ďalšom texte, rozhodnutie z 27. júna 1990, ktoré sa týka podnikov lesného hospodárstva, nepatrí do oblasti „poľnohospodárstva“, aspoň nie z pohľadu práva Spoločenstva.

79 – V predchádzajúcich bodoch týchto návrhov, najmä v tých, ktoré sú zoskupené pod nadpisom „Poskytnutie pomoci vládou regiónu Sardínia“, podrobnejšie rozoberám toto aj ďalšie rozhodnutia.

80 – Tak napríklad nariadenie č. 797/85 predpokladá účasť usmerňovacej sekcie Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu na opatreniach v prospech poľnohospodárskych podnikov, ktoré sa týkajú lesov, ako napríklad: zalesňovanie, stavba vetrolamov a protipožiarnych hrádzí, vytyčovanie ciest a zlepšovanie využívania lesných plôch (článok 1 ods. 2 písm. d) a článok 20).

81 – Parlament/Rada, spojené veci C‑164/97 a C‑165/97, Zb. s. I‑1139.

82 – Ú. v. ES L 151, s. 16; Mim. vyd. 03/001, s. 140.

83 – Parejo Alfonso, L., de la Quadra-Salcedo Fernández del Castillo, T., Moreno Molina, A. M., a Estella de Noriega, A., (ed.): Manual de Derecho administrativo comunitario, Centro de Estudios Ramón Areces, Madrid, 2000, s. 75 a 76 a citovaná judikatúra.

84 – Hubeau, F.: „Le principe de la protection de la confiance légitime dans la jurisprudence de la Cour de justice des Communautés européennes“, Cahier de Droit Européen, č. 2 – 3, 1983, s. 149; a García Macho, R.: „Contenido y límites del principio de la confianza legítima: estudio sistemático en la jurisprudencia del Tribunal de Justicia“, Revista Española de Derecho Administrativo, č. 56, 1987, s. 563, – títo autori sa domnievajú, že tento termín už známy v nemeckom práve (Vertrauensschutz) bol prvýkrát použitý v rozsudku z 13. júla 1965, Lemmerz-Werke/Vysoký úrad (111/63, Zb. s. 835).

85 – Schwarze, J.: „Tendencies towards a Common Administrative Law, in“, European Law Review, č. 2, 1991, s. 870.

86 – Zhrnutie judikatúry sa okrem iného nachádza v: Castillo Blanco, F. A.: La protección de la confianza en el Derecho administrativo, Marcial Pons, Madrid, 1998, s. 163 až 199.

87 – Pozri tiež: Schwarze, J.: c. d., s. 949 a nasl.; Parejo Alfonso, L., a i.: c. d., s. 76 až 78; a Rodríguez Curiel, J. W.: „Principios generales del derecho y recuperación de ayudas de Estado ilegales. En especial la confianza legítima“, Gaceta Jurídica, č. 209, september/október 2000, s. 33 až 36.

88 – Rozsudok z 10. januára 1992, C‑177/90, Zb. s. I‑35, bod 14.

89 – Pescatore, P. „Les principes généraux du droit en tant que source du droit communautaire“, Rapport du 12^e  congrès de la Fédération internationale pour le droit européen, zväzok. I, Paríž, 1986, s. 35.

90 – Tento princíp potvrdený Súdnym dvorom je zakotvený v článku 14 ods. 1 už citovaného nariadenia č. 659/1999, ktoré nadobudlo účinnosť až po uverejnení rozhodnutia.

91 – Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, C‑169/95, Zb. s. I‑135, bod 49.

92 – Rozsudok z 11. novembra 2004, Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, spojené veci C‑183/02 P a C‑187/02 P, Zb. s. I‑10609, bod 44, v ktorom sa citujú rozsudky z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C‑5/89, Zb. s. I‑3437, bod 14; zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, už citovaný, bod 51, a z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, C‑24/95, Zb. s. I‑1591, bod 25.

93 – Rozsudok Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, už citovaný, bod 45, ktorý zase spomína rozsudok Alcan Deutschland, už tiež citovaný, body 30 a 31.

94 – Rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia (C‑91/01, Zb. s. I‑4355, bod 66), ktorý sa opiera o rozsudok Španielsko/Komisia, už citovaný (bod 53), a o rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 2002, Graphischer Maschinenbau/Komisia (T‑126/99, Zb. s. II‑2427, bod 42).

95 – Fastenrath, U.: „Verwaltungsrecht. Europarecht“, Juristenzeitung 1992, s. 1081.

96 – Pernice, I.: „Neues zum EG-Beihilfenverbot“, Europäische Zeitschrift für Wirtschaftsrecht, 1992, s. 66, od príjemcov pomoci vyžaduje, aby preukázali, že pomoc bola oznámená a že bolo začaté konanie podľa článku 88 ods. 3 ES; takisto odporúča členským štátom overiť, či ešte existujú opatrenia pomoci, ktoré neboli oznámené. Samotná Komisia upozornila na zrušiteľnosť neoznámenej pomoci v oznámení uverejnenom v Ú. v. ES C 318, 1983, s. 3 a 4.

97 – Vec C‑298/00 P, Zb. s. I‑4087.

98 – Článok 15 nariadenia č. 659/1999 stanovuje pre Komisiu premlčaciu lehotu na zákonné uplatnenie jej právomocí, pokiaľ ide o vymáhanie poskytnutej pomoci.

99 – Rozsudky zo 14. júla 1972, Geigy/Komisia, 52/69, Zb. s. 787, body 20 a 21; a z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, spojené veci C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 140.

100 – Rozsudok z 24. novembra 1987, 223/85, Zb. s. I‑4617.

101 – Neobvyklosť situácie bola zdôraznená aj v rozsudku z 28. januára 2003, Nemecko/Komisia (C‑334/99, Zb. s. I‑1139, bod 44). V právnej vede pozri: Götz, V.: „Handbuch des EU-Wirtschaftsrechts“,H. III, Subventionsrecht, bod 108, s. 34.

102 – Rozsudok zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, nazývaný „Boussac“, C‑301/87, Zb. s. I‑307, body 19 a nasl. Túto doktrínu rešpektovali aj rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný „Tubemeuse“ (C‑142/87, Zb. s. I‑959), body 15 a 20; z 21. novembra 1991, Fédération nationale du commerce extérieur des produits alimentaires a Syndicat national des négociants et transformateurs de saumon (C‑354/90, Zb. s. I‑5505), bod 13, a z 11. júla 1996, SFEI a i. (C‑39/94, Zb. s. I‑3547), bod 43.

103 – Rozsudok Boussac, už citovaný, priznáva Komisii pred začatím formálneho konania čas na premýšľanie a vyšetrovanie (bod 27).

104 – Rozsudok zo 14. novembra 1984, 323/82, Zb. s. 3809, bod 17.

105 – Vec 173/73, Zb. s. 709.

106 –      Ak by to tak nebolo a ak použijem príklad, ktorý navrhla Komisia vo svojich pripomienkach, odkaz na právnu úpravu zmlúv v Občianskom zákonníku z roku 1942 by znamenal, že opatrenia pochádzajú z tohto obdobia.

107 – Vec C‑249/02, Zb. s. I‑10717.

108 – Rozsudok z 23. februára 1988, Spojené kráľovstvo/Rada, 131/86, Zb. s. 905, bod 37.

109 – Rozsudok z 20. marca 1959, Nold KG/Vysoký úrad, 18/57, Zb. s. 89, a rozsudky, ktoré nasledovali po ňom.

110 – Rozsudky zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia, C‑350/88, Zb. s. I‑395, a z 15. apríla 1997, Irish Farmers Association a i., C‑22/94, Zb. s. I‑1809.

111 – Vec 70/72, Zb. s. 813, bod 23.

112 – Rozsudok z 13. marca 1985, spojené veci 296/82 a 318/82, Zb. s. 809.

113 – Calvo Caravaca, A. L., a Carrascosa González, J.: c. d., s. 231.

114 – Spojené veci 2/62 a 3/62, Zb. s. 813. Súdny dvor pri príležitosti výkladu zoznamu obsiahnutého v prílohe I k Zmluve potvrdil, že „z článku [32] ods. 2 vyplýva, že výnimky z pravidiel prijatých na vytvorenie spoločného trhu, ktoré sú prípustné v poľnohospodárstve, predstavujú výnimočné opatrenia, ktoré treba vykladať reštriktívne“.

115 – Rozsudok zo 17. decembra 1970, 34/70, Zb. s. 1233.

116 – Vec C‑73/03, neuverejnená v Zbierke.

117 – Vec C‑278/00, Zb. s. I‑8787.

118 – Zástupcovia žalobcov v sporoch vo veci samej na pojednávaní informovali, že pomoc sa pohybovala približne v rozmedzí 5 000 a 10 000 eur na príjemcu.

119 – V tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 2004, Španielsko/Komisia, už citovaný, vyhlasuje, že „pokiaľ ide o sektor poľnohospodárstva, niet pochýb o tom, že ide o sektor, ktorý je v Európskej únii mimoriadne vystavený hospodárskej súťaži“ (bod 29).

120 – Spomedzi najnovších pozri rozsudok z 26. septembra 2002, Španielsko/Komisia, C‑351/98, Zb. s. I‑8031, bod 74; z 13. februára 2003, Španielsko/Komisia, C‑409/00, Zb. s. I‑1487, bod 93, a z 29. apríla 2004, Grécko/Komisia, už citovaný, bod 97, ktorý sa opiera o rozsudok z 12. decembra 2002, Francúzsko/Komisia, C‑456/00, Zb. s. I‑11949, bod 41.

121 – Okrem iného rozsudok z 21. septembra 1983, Deutsche Milchkontor/Nemecko, spojené veci 205/82 až 215/82, Zb. s. 2633, bod 19, a v ňom citované rozsudky.

122 – Rozsudok z 15. januára 1986, Komisia/Belgicko, 52/84, Zb. s. 89, bod 16.

123 – Rozsudok vydaný vo veci C‑110/02, Zb. s. I‑6333, v ktorom sa spomínajú rozsudky zo 4. apríla 1995, Komisia/Taliansko, C‑350/93, Zb. s. I‑699, body 21 a 22, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C‑310/99, Zb. s. I‑2289, body 98 a 99.

124 – O vývoji judikatúry a počiatočnom chápaní tejto otázky pozri: Alonso García, R.: La responsabilidad de los Estados miembros por infracción del Derecho comunitario, Civitas, Madrid, 1997. Všeobecnú kritickú analýzu pozri in: García de Enterría, E.: „El principio de protección de la confianza legítima como supuesto título justificativo de la responsabilidad patrimonial del Estado legislador“, Revista de Administración Pública, september – december 2002, s. 173 až 206.

125 – Generálny advokát Léger v bode 74 návrhov prednesených vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 11. septembra 2003, Belgicko/Komisia (C‑197/99 P, Zb. s. I‑8461), zdôraznil, že „na vnútroštátnej úrovni je možné vyvodiť viacero závažných dôsledkov z vyhlásenia štátnej pomoci za nezákonnú“, a medzi nimi uviedol možnosť podať proti štátu žalobu o zodpovednosť za škodu buď zo strany príjemcu pomoci, alebo zo strany jeho súťažiteľov, ako už upozornil generálny advokát Tesauro v bode 7 poslednom odseku už citovaných návrhov vo veci Tubemeuse.

126 – Pozri Keppenne, J.-P.: Guide des aides d’État en droit communautaire, Bruylant, Brusel, 1999.

127 – Rozsudok z 5. marca 1996, spojené veci C‑46/93 a C‑48/93, Zb. s. I‑1029, bod 51.