ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 11. februára 2003 (*)

„Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda – Zásada ne bis in idem – Pôsobnosť – Právoplatné rozhodnutia, ktorými prokurátor zastavuje trestné stíhania bez účasti súdu potom ako obvinený splní určité podmienky“

V spojených veciach C‑187/01 a C‑385/01,

ktorých predmetom sú návrhy podané podľa článku 35 EU, ktorými Oberlandesgericht Köln (Nemecko) a Rechtbank van eerste aanleg te Veurne (Belgicko) navrhujú, aby v súvislosti s trestnými konaniami pred týmto vnútroštátnym súdom proti

Hüseyin Gözütok (C‑187/01)

a

Klaus Brügge (C‑385/01)

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky, Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s.9), podpísaná 19. júna 1990 v Schengene (Luxembursko),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J. P. Puissochet, M. Wathelet, R. Schintgen (spravodajca) a C. W. A. Timmermans, sudcovia C. Gulmann, A. La Pergola, P. Jann a V. Skouris, F. Macken a N. Colneric, S. von Bahr a J. N. Cunha Rodrigues,

generálny advokát: D. Ruiz Jarabo Colomer,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        pán Gözütok, v zastúpení: N. Hack, Rechtsanwalt (C‑187/01),

–        nemecká vláda, v zastúpení: W. D. Plessing, splnomocnený zástupca (C‑187/01 a C‑385/01),

–        belgická vláda, v zastúpení: A. Snoecx, splnomocnená zástupkyňa (C‑385/01),

–        francúzska vláda, v zastúpení: R. Abraham a G. de Bergues, C. Isidoro, splnomocnení zástupcovia (C‑187/01),

–        holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, splnomocnená zástupkyňa (C‑187/01 a C 385/01),

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: W. Bogensberger a C. Ladenburger (C‑187/01), W. Bogensberger a R. Troosters (C‑385/01), splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli pán Gözütok, v zastúpení: N. Hack, nemecká vláda, v zastúpení: A. Dittrich, splnomocnený zástupca, belgická vláda, v zastúpení: A. Snoecx, J. Devadder a W. Detavernier, splnomocnení zástupcovia, francúzska vláda, v zastúpení: R. Abraham, talianska vláda, v zastúpení: G. Aiello, avvocato dello Stato, holandská vláda, v zastúpení: C. Wissels, splnomocnená zástupkyňa, a Komisia, v zastúpení: W. Bogensberger a R. Troosters, na pojednávaní 9. júla 2002,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 19. septembra 2002,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uzneseniami z 30. marca 2001 a zo 4. mája 2001, ktoré boli doručené Súdnemu dvoru 30. apríla 2001 a 8. októbra 2001 Oberlandesgericht Köln (vec C‑187/01) a Rechtbank van eerste aanleg te Veurne (vec C‑385/01), na základe článku 35 EÚ položili prejudiciálnu otázku o výklade článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 39, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s.9, ďalej len „DVSD“), ktorý bol podpísaný 19. júna 1990 v Schengene.

2        Tieto otázky boli položené v rámci dvoch trestných konaní, z ktorých prvé prebiehalo v Nemecku proti pánovi Gözütok pre trestný čin, ktorý spáchal v Holandsku a druhé v Belgicku proti pánovi Brügge pre trestný čin, ktorého sa dopustil na tomto území, napriek tomu, že trestné konania pre rovnaké činy začaté v inom členskom štáte proti týmto dvom obvineným boli po uhradení sumy, ktorú stanovil prokurátor v rámci konaní, ktorými sa zastavili trestné stíhania, právoplatne skončené.

 Právny rámec

3        Podľa článku 1 protokolu, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis do rámca Európskej únie a ktorý tvorí prílohu Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Amsterdamskou zmluvou (ďalej len „protokol“), je trinásť členských štátov Európskej únie vrátane Belgického kráľovstva, Spolkovej republiky Nemecko a Holandského kráľovstva oprávnených založiť medzi sebou užšiu spoluprácu v rámci pôsobnosti Schengenského acquis tak, ako je vymedzené v prílohe uvedeného protokolu.

4        K takto definovanému schengenskému acquis patrí predovšetkým dohoda podpísaná 14. júna 1985 v Schengene medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom odstraňovaní kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 13; Mim. vyd. 19/002, s. 3, ďalej len „Schengenská dohoda“), ako aj DVSD.

5        Schengenská dohoda a DVSD sa zameriavajú „na dosiahnutie zrušenia kontroly na spoločných hraniciach pri pohybe osôb …“ (druhý pododsek preambuly DVSD) s tým, že „stále užšia únia národov členských štátov Európskych spoločenstiev sa musí prejaviť vo voľnom prekračovaní vnútorných hraníc pre všetkých štátnych príslušníkov členských štátov …“ (prvý pododsek preambuly Schengenskej dohody). V súlade s prvým pododsekom preambuly protokolu sa Schengenské acquis zameriava na „rozvoj Európskej integrácie a najmä na umožnenie rýchlejšieho rozvoja Európskej únie na oblasť slobody, bezpečnosti a práva“. V zmysle článku 2 prvého pododseku, štvrtej zarážky EU, zachovávanie a rozvíjanie tohto priestoru, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb, sa zaraďujú medzi ciele Európskej únie.

6        Podľa článku 2 ods. 1 prvého pododseku protokolu sa schengenské acquis okamžite uplatňuje v trinástich členských štátoch uvedených v článku 1 tohto protokolu od dátumu nadobudnutia účinnosti Amsterdamskej zmluvy.

7        Podľa článku 2 ods. 1 druhého pododseku protokolu prijala Rada 20. mája 1999 rozhodnutie 1999/436/ES, ktorým sa v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii stanovuje právny základ pre všetky ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré tvoria Schengenské acquis (Ú. v. ES L 176, s.17; Mim. vyd. 19/001 s. 152). Ako vyplýva z článku 2 tohto rozhodnutia v spojení s jeho prílohou A, Rada určila, že články 34 EU a 31 EU, ktoré sú súčasťou hlavy VI zmluvy o Európskej únií pod názvom „Ustanovenia o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach“ sú právnym základom článkov 54 až 58 DVSD.

8        Články 54 až 58 DVSD sú súčasťou kapitoly 3 nazvanej „Zákaz dvojitého trestu“ obsiahnutej v hlave III s názvom „Polícia a bezpečnosť“. Tieto články stanovujú:

„Článok 54

Osoba, proti ktorej jedna zmluvná strana trestné stíhanie skončila právoplatným rozhodnutím nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia sankcia už bola vykonaná alebo sa práve vykonáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaná.“.

Článok 55

„1. Pri ratifikácii, prijatí alebo schválení tohto dohovoru môže jedna zmluvná strana prehlásiť, že v jednom alebo v niekoľkých nižšie uvedených prípadoch nie je viazaná článkom 54:

a)      keď predmetom rozsudku vynesenom v zahraničí bol čin celkom alebo čiastočne spáchaný na tamojšom území; táto výnimka však neplatí v poslednom prípade, ak bol čin spáchaný čiastočne na území tej zmluvnej strany, na ktorej bol rozsudok vynesený;

b)      keď predmetom rozsudku vynesenom v zahraničí je čin zameraný proti bezpečnosti štátu alebo iným rovnako podstatným záujmom tejto zmluvnej strany;

c)      keď predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí je čin, ktorý spáchal pracovník tejto zmluvnej strany a porušil týmto činom svoje služobné povinnosti.

2.      Zmluvná strana, ktorá urobí takéto prehlásenie týkajúce sa výnimiek obsiahnutých v ods. 1 písmeno b), označí druhy trestných činov, na ktoré by sa mohli tieto výnimky vzťahovať.

3.      Zmluvná strana môže takéto prehlásenie týkajúce sa jednej alebo niekoľkých výnimiek obsiahnutých v ods. 1 vziať kedykoľvek späť.

4.       Nemožno uplatniť výnimky, ktoré boli predmetom prehlásenia podľa ods. 1, ak dotyčná zmluvná strana požiada inú zmluvnú stranu o stíhanie toho istého činu alebo vysloví súhlas s vydaním dotyčnej osoby.

…

Článok 58

Vyššie uvedené ustanovenia nie sú v rozpore s používaním ďalších ustanovení vnútroštátneho práva o zákaze dvojitého trestu v súvislosti so súdnymi výnosmi vydanými v zahraničí.“

 Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

Vec C‑187/01

9        Pán Gözütok je tureckým štátnym príslušníkom, ktorý už niekoľko rokov býva v Holandsku. V meste Heerlen prevádzkuje zariadenie rýchleho občerstvenia s označením „Coffee- and Teahouse Schorpioen“.

10      V rámci dvoch prehliadok nebytových priestorov, ktoré vykonala holandská polícia 12. januára 1996 a 11. februára 1996 v tomto zariadení, sa našlo a zaistilo, 1 kg hašiša, 1,5 kg marihuany, 41 hašišových cigariet 56 g hašiša, 200 g marihuany a 10 hašišových cigariet.

11      Zo spisu vyplýva, že trestné stíhanie proti pánovi Gözütok prebiehajúce v Holandsku bolo začaté na základe prehliadky nebytových priestorov vykonanej 12. januára a 11. februára 1996 sa zastavilo po tom, čo obvinený prijal návrh prokurátora v rámci konania, ktorým sa zastavilo trestné stíhanie, a zaplatil prokurátorom určené sumy 3 000 a 750 NLG.

12      Článok 74 odsek 1 Wetboek van Strafrecht (holandský trestný zákon) stanovuje:

„v priestupkovom konaní a v konaní o trestných činoch, okrem tých, ktorých trest odňatia slobody prevyšuje 6 rokov, môže prokurátor zastaviť trestné stíhanie pred začatím hlavného pojednávania, pričom stanoví jednu alebo viac podmienok. Ak obvinený splní uvedené podmienky, trestné stíhanie sa zastaví.“

13      Medzi tieto podmienky môže patriť zaplatenie určitej peňažnej sumy vo výške od 5 NLG do hornej hranici peňažného testu, ktorý možno uložiť za spáchaný trestný čin.

14      Pozornosť nemeckých orgánov sa po signalizácii nemeckej banky 31. januára 1996 o podozrivých pohyboch na účte pána Gözütoka upriamila na túto osobu.

15      Po získaní informácií od holandskej polície o protiprávnej činnosti pána Gözütoka, bol 15. marca 1996 zatknutý nemeckou políciou a 1. júna 1996 obvinený Staatsanwaltschaft Aachen (prokurátor v Achene), že počas obdobia od 12. januára 1996 do 11. februára 1996 najmenej dvakrát obchodoval v Holandsku, z toho raz s nie zanedbateľným množstvom omamných a psychotropných látok.

16      Amtsgericht Aachen (Nemecko) odsúdil pána Gözütoka a uložil mu trest odňatia slobody na jeden rok a päť mesiacov so skúšobnou dobou.

17      Na základe odvolaní, ktoré podali pán Gözütok a prokurátor, Landericht Aachen (Nemecko) uznesením z 27. augusta 1997 zastavil trestné stíhanie vedené proti pánovi Gözütokovi z dôvodu, že v súlade s článkom 54 DVSD právoplatné zastavenie trestného stíhania holandskými orgánmi zaväzuje nemecké trestné orgány. Podľa tohto súdneho orgánu k zastaveniu trestného stíhania došlo po návrhu prokurátora o zmier („transactie“), ktorý je porovnateľný s právoplatným odsúdením („rechtskräftige Verurteilung“) v zmysle nemeckej verzii článku 54 DVSD, a to aj napriek tomu, že na tomto zmieri sa nezúčastňuje sudca a rozhodnutie nemá formu rozsudku.

18      Proti uvedenému uzneseniu Landericht Aachen podal prokurátor odvolanie na Oberlandesgericht Köln, ktorý sa však domnieval, že na vyriešenie sporu je potrebný výklad článku 54 DVSD, prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudicálnu otázku:

„Má sa podľa článku 54 DVSD zastaviť trestné stíhanie v Spolkovej republike Nemecko za rovnaké činy, pre ktoré sa konanie v Holandsku podľa holandského práva zastavilo? Obdobne v prípade, ak rozhodnutie holandského prokurátora o zastavení trestného stíhania po splnení určitých podmienok („transactie“ podľa holandského práva) vylúči akékoľvek trestné konanie pred holandskými súdmi, pričom právny poriadok iných zmluvných strán stanovuje, že takéto rozhodnutie podlieha schváleniu súdom?“

Vec C‑385/01

19      Pán Brügge, nemecký štátny príslušník s bydliskom v Rheinbach (Nemecko), bol belgickým prokurátorom trestne stíhaný za trestný čin úmyselného ublíženia na zdraví s následkom práceneschopnosti alebo poruchy zdravia podľa paragrafov 392, 398 ods. 1 a 399 ods. 1 belgického trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť 9. októbra 1997 v Oostduinkerke (Belgicko) proti pani Leliaert.

20      Pani Leliaert si ako poškodená v trestnom konaní na Rechtbank van eerste aanleg te Veurne (Súd prvého stupňa vo Veurne), kde bol predvolaný pán Brügge uplatnila náhradu spôsobenej morálnej ujmy vo výške 20 000 BEF spolu s úrokmi od 9. októbra 1997.

21      Staatsanwaltschaft Bonn (prokurátor v Bone) v rámci nariadeného vyšetrovania vedeného proti pánovi Brügge za činy, pre ktoré bol postavený pred Rechtbank van eerste aanleg te Veurne, mu listom z 22. júla 1998 navrhol zmier, ktorý podmienil zaplatením sumy 1000 DEM. Po zaplatení navrhovanej sumy pánom Brügge, prokurátor zastavil trestné stíhanie 13. augusta 1998.

22      Zo spisu vyplýva, že zmier bol uzavretý na základe paragrafu 153a v spojení s paragrafom 153 ods. 1 druhá veta Strafprozessordnung (nemecký trestný poriadok), v zmysle ktorého bez súhlasu príslušného súdneho orgánu môže prokurátor za určitých podmienok zastaviť trestné stíhanie, najmä vtedy, ak obvinený zaplatil určitú sumu peňazí v prospech verejnoprávnej inštitúcie alebo daňového úradu.

23      Keďže sa Rechtbank van eerste aanleg te Veurne domnieval, že výsledok konania závisí od výkladu článku 54 DVSD, prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má podľa článku 54 [DVSD] belgický prokurátor právo predvolať nemeckého štátneho príslušníka pred belgického trestného sudcu a žiadať jeho odsúdenie, ak nemecký prokurátor za rovnaké činy tomuto nemeckému štátnemu príslušníkovi navrhol zmier a tento uhradil prokurátorom navrhovanú sumu?“

24      Po vypočutí generálneho advokáta, Súdny dvor pre účely vyhlásenia jedného konečného rozsudku navrhol v súlade s článkom 43 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora spojiť obe veci, pretože spolu súvisia.

 O prejudiciálnych otázkach

25      Vnútroštátne súdy sa svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne v podstate pýtajú, či zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 DVSD sa vzťahuje aj na konanie o zastavení trestného stíhania, teda aj na sporné konania vo veciach samých.

26      Zo znenia článku 54 DVSD vyplýva, že nijaká osoba nesmie byť pre ten istý čin, pre ktorý jedna zmluvná strana skončila jej trestné stíhanie „právoplatným rozhodnutím“ stíhaná iným členským štátom.

27      Konanie o zastavení trestného stíhania, tak ako v spornom konaní v pôvodných veciach, predstavuje postup, v ktorom prokurátor ako príslušným vnútroštátnym poriadkom na tento úkon oprávnený orgán rozhoduje po tom ako obvinený splní určené povinnosti, najmä zaplatí istú peňažnú čiastku, ktorú určil o zastavení trestného stíhania proti tomuto obvinenému.

28      V prvom rade treba poznamenať, že v rámci tohto konania sa trestné stíhanie skončí prostredníctvom rozhodnutia, ktoré vydal orgán oprávnený sa zúčastňovať trestného súdnictva v príslušnom vnútroštátnom poriadku.

29      V druhom rade treba podčiarknuť, že účinky konania tohto druhu, tak ako sú upravené príslušným vnútroštátnym zákonom, závisia od záväzku obvineného splniť isté povinnosti nariadené prokurátorom, ktoré postihuje jeho nezákonné správanie, ktoré sa mu kladie za vinu.

30      Za týchto podmienok, treba uzavrieť, že pokiaľ po takom konaní ako je konanie v pôvodných veciach, je trestné stíhanie zastavené, musí sa dotknutá osoba považovať za osobu, proti ktorej trestné stíhanie za činy, ktoré sa jej kladú za vinu, sa „skončilo právoplatným rozhodnutím“ v zmysle článku 54 DVSD. Navyše, ak už raz obvinený splnení uložené povinnosti, musí sa sankcia vyplývajúca z konania o zastavení trestného stíhania považovať v zmysle toho istého ustanovenia za „vykonanú“.

31      Skutočnosť, že sa nijaký súdny orgán nezúčastnil tohto konania, a že vydané rozhodnutie nemá formu rozsudku nemôžu spochybniť tento výklad, pretože tieto procesné a formálne náležitosti nemajú nijaký dopad na účinky tohto konania, opísané v bode 28 a 29 tohto rozsudku, ktoré vzhľadom na to, že článok 54 DVSD nestanovuje výslovne inak sa musia považovať za dostatočné na umožnenie uplatnenia zásady ne bis in idem stanovenej v tomto ustanovení.

32      Je potrebné poznamenať, že nijaké z ustanovení hlavy VI zmluvy o Európskej únií týkajúcich sa policajnej a súdnej spolupráci v trestnej oblasti, ktorej články 34 a 31 boli určené za právny základ článkov 54 až 58 DVSD, ani Schengenská dohoda alebo DVSD nepodmieňujú uplatňovanie článku 54 DVSD harmonizáciou a ešte menej aproximáciou trestnej legislatívy členských štátov v oblasti postupov skončenia trestného stíhania.

33      Za týchto podmienok zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 DVSD, ktorá sa uplatňuje v konaní o zastavení trestného stíhania či už s účasťou alebo bez účasti súdnych orgánov alebo na rozsudky, nevyhnutne predpokladá, že existuje vzájomná dôvera medzi členskými štátmi v ich jednotlivé systémy trestného súdnictva, a že každý z nich akceptuje uplatnenie platného trestného práva v iných členských štátoch, a to aj napriek tomu, ak by uplatnením vlastného vnútroštátneho práva dospel k inému riešeniu.

34      Z tých istých dôvodov uplatnenie zásady ne bis in idem v jednom členskom štáte tak ako je stanovená v článku 54 DVSD na konanie o zastavení trestného stíhania, ktoré prebehlo v inom členskom štáte bez účasti súdneho orgánu nemôže závisieť na podmienke, že právny poriadok prvého štátu tiež nevyžaduje takúto účasť súdneho orgánu.

35      Tento výklad článku 54 DVSD sa núka o to viac, že je jediným, ktorý uprednostňuje predmet a cieľ tohto ustanovenia pred procesnými a čisto formálnymi aspektmi, ktoré sú rôzne v dotknutých členských štátoch, a zaručuje riadne uplatnenie uvedenej zásady.

36      V tomto zmysle treba zdôrazniť, že z článku 2 prvého odseku, štvrtej zarážky EÚ vyplýva, že Amsterdamskou zmluvou si Európska únia dala za cieľ zachovávať a rozvíjať úniu ako priestor slobody, bezpečnosti a práva, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb.

37      Okrem toho, z prvého odseku preambuly protokolu vyplýva, že cieľom uplatnenia Shengenského acquis v rámci Európskej únie, ktorého súčasťou je článok 54 DVSD, je rozvoj európskej integrácie a najmä umožnenie rýchlejšieho rozvoja Európskej únie, ktorej cieľom je zachovanie a rozvoj v oblasti slobody, bezpečnosti a práva.

38      Článok 54 DVSD, ktorého cieľom je vylúčiť to, aby osoba nebola z dôvodu, že vykonáva svoje právo na voľný pohyb, stíhaná pre tie isté činy, na území viacerých členských štátov môže užitočne prispieť k naplneniu tohto cieľa len pokiaľ sa rovnako uplatní aj na rozhodnutia, ktoré nemajú formu rozsudku, a ktorými sa právoplatne skončilo trestné stíhanie v členskom štáte, hoci aj bez účasti súdneho orgánu.

39      Vnútroštátne právne poriadky, ktoré upravujú taký inštitút zastavenia trestného stíhania ako v pôvodných veciach, ho používajú len za určitých okolností alebo len na niektoré taxatívne vymenované alebo určené trestné činy, medzi ktoré však vo všeobecnosti nepatria tie najzávažnejšie, a za ktoré možno uložiť trest nepresahujúci istý stupeň prísnosti.

40      Za týchto podmienok obmedzenie uplatnenia článku 54 DVSD len na rozhodnutia vydané súdnym orgánom alebo vo forme rozsudku, ktorým sa právoplatne končí trestné stíhanie, by malo za následok, že zásada ne bis in idem zakotvená v tomto ustanovení a cieľom ktorého je uľahčenie slobody pohybu, bude na prospech iba obvineným, ktorí budú uznaní za vinných z trestných činov, pri ktorých z dôvodu ich závažnosti alebo uloženého trestu, uplatnenie inštitútu zjednodušeného konania, ktorým je zastavenie trestného stíhania, pri určitých trestných veciach, tak ako v pôvodných veciach, nebude možné.

41      Nemecká, holandská a francúzska vláda namietajú, že nielen znenie článku 54 DVSD ale rovnako štruktúra tohto ustanovenia a najmä jeho vzťahy z článkami 55 a 58 tohto dohovoru, tiež úmysel zmluvných strán a niektoré iné medzinárodné texty s podobným cieľom bránia tomu, aby sa článok 54 vykladal v tom zmysle, že sa uplatňuje aj na konania o zastavení trestného stíhania bez účasti súdneho orgánu. Belgická vláda dodáva, že pri uplatnení tohto posledného ustanovenia, rozhodnutie, ktoré je vydané v takom konaní ako vo veci C‑385/01 sa môže považovať za konečný rozsudok len vtedy, ak práva obete boli dôkladne chránené.

42      Po prvé, pokiaľ ide o znenie článku 54 DVSD, treba pripomenúť, že tak ako vyplýva z bodov 26 až 38 tohto rozsudku, prihliadnuc na predmet a na cieľ tohto ustanovenia, používanie pojmov „právoplatn[é] rozhodnut[ie]“ nie je v rozpore s výkladom tohto ustanovenia v tom zmysle, že sa rovnako uplatňuje na konania bez účasti súdneho orgánu o zastavení trestného stíhania, tak ako v sporných konaniach v pôvodných veciach.

43      Po druhé, keďže sa ani zďaleka nevyžaduje, aby sa článok 54 DVSD vzťahoval len na rozsudky alebo na konania o zastavení trestného stíhania s účasťou súdneho orgánu, sú články 55 a 58 DVSD v súlade s výkladom tohto ustanovenia, tak ako to vyplýva z bodov 26 až 38 tohto rozsudku.

44      Na jednej strane, pokiaľ článok 55 DVSD umožňuje členským štátom odchýliť sa od uplatnenia zásady ne bis in idem pre niektoré taxatívne vymenované činy, ktoré sú predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí, tak sa musí logicky týkať rovnakých úkonov a procesných konaní, na základe, ktorých môže konanie proti osobe pre uvedené činy skončiť „právoplatným rozhodnutím“ v zmysle článku 54 DVSD. Tento záver sa núka o to viac, že vo väčšine jazykových verzií sa v článkoch 54 a 55 DVSD používa jeden pojem pre pomenovanie týchto úkonov a procesných konaní.

45      Na druhej strane uplatnenie článku 54 DVSD na konania o zastavení trestného stíhania, tak ako v pôvodných veciach, nezbavuje článok 58 DVSD jeho potrebného účinku. Podľa znenia tohto ustanovenia sa členským štátom umožňuje použiť vnútroštátne ustanovenia, ktoré majú širší rozsah než článok 54 DVSD a rovnako než akékoľvek ustanovenie tohto dohovoru týkajúce sa zásady ne bis in idem. Okrem toho im toto ustanovenie umožňuje uplatňovať zásadu ne bis in idem nielen na iné súdne rozhodnutia ako tie, ktoré patria do pôsobnosti uvedeného článku 54 ale vo všeobecnosti priznáva právo uplatniť vnútroštátne ustanovenia, ktoré dávajú tejto zásade väčší dosah alebo podriaďujú jej uplatnenie menej reštriktívnym podmienkam, bez ohľadu na povahu dotknutého rozhodnutia vydaného v cudzine.

46      Pokiaľ ide o vôľu zmluvných strán vyplývajúcu z niektorých prác národných parlamentov týkajúcich sa procesu ratifikácie DVSD alebo dohody medzi členskými štátmi o zásade zákazu dvojitého trestu z 25. mája 1987, ktorá vo svojom článku 1 v podstate obsahuje zhodné ustanovenie s ustanovením článku 54 DVSD, treba len skonštatovať, že tieto práce predchádzali začleneniu Schengenského acquis do rámca Európskej únie Amsterdamskou zmluvou.

47      Na záver, pokiaľ ide o námietky belgickej vlády, podľa ktorej uplatnenie článku 54 DVSD na konanie o trestnom zmieri môže ohroziť práva obetí trestných činov, treba skonštatovať, že jediným cieľom zásady ne bis in idem, tak ako je upravená v tomto článku, je predísť tomu, aby osoba, proti ktorej bolo trestné stíhanie skončené právoplatným rozhodnutím bolo vedené nové trestné stíhanie za ten istý čin v druhom členskom štáte. Zásada ne bis in idem nebráni obeti alebo inej poškodenej osobe podať občianskoprávnu žalobu na náhradu škody, ktorú utrpela alebo pokračovať v konaní o takejto žalobe.

48      Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné na položené otázky odpovedať tak, že zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 DVSD sa rovnako uplatňuje na konania o zastavení trestného stíhania, tak ako v sporných konaniach v pôvodných veciach, v ktorých prokurátor v jednom členskom štáte skončí bez účasti súdu trestné konanie vedené v tomto štáte po tom, čo obvinený splní určité povinnosti, najmä zaplatí určitú peňažnú sumu, ktorú stanovil prokurátor.

 O trovách

49      Nemecká, belgická, francúzska a holandská vláda ako aj Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami podanými Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

o otázkach, ktoré mu predložili Oberlandesgericht Köln a Rechtbank van eerste aanleg te Veurne uzneseniami z 30. marca 2001 a 4. mája 2001, rozhodol takto:

Zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, ktorý bol podpísaný 19. júna 1990 v Schengene sa rovnako uplatňuje na konania o zastavení trestného stíhania, tak ako v sporných konaniach v pôvodných veciach, v ktorých prokurátor v jednom členskom štáte skončí bez účasti súdu trestné konanie vedené v tomto štáte po tom, čo obvinený splní určité povinnosti, najmä zaplatí určitú peňažnú sumu, ktorú stanovil prokurátor.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. februára 2003.

* Jazyky konania: nemčina a holandčina.