ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 15. decembra 1995 (*)

„Voľný pohyb pracovníkov – Pravidlá hospodárskej súťaže uplatniteľné na podniky – Profesionálni futbalisti – Prestupové pravidlá stanovujúce novému klubu povinnosť zaplatiť odškodnenie pôvodnému klubu – Obmedzenie počtu hráčov so štátnou príslušnosťou iného členského štátu, ktorí môžu nastúpiť na zápas“

Vo veci C‑415/93,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým Cour d’appel de Liège (Belgicko) navrhuje, aby v súvislosti s konaniami pred týmto vnútroštátnym súdom medzi:

Union royale belge des sociétés de football association ASBL

a

Jean-Marc Bosman,

medzi

Royal club liégeois SA

a

Jean-Marc Bosman,

SA d'économie mixte sportive de l'union sportive du littoral de Dunkerque,

Union royale belge des sociétés de football association ASBL,

Union des associations européennes de football (UEFA),

a medzi

Union des associations européennes de football (UEFA),

a

Jean-Marc Bosman,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článkov 48, 85 a 86 Zmluvy EHS,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr C. N. Kakouris, D. A. O. Edward a G. Hirsch, sudcovia G. F. Mancini (spravodajca), J. C. Moitinho de Almeida, P. J. G. Kapteyn, C. Gulmann, J. L. Murray, P. Jann a H. Ragnemalm,

generálny advokát: C. O. Lenz,

tajomníci: R. Grass, tajomník, a D. Louterman-Hubeau, hlavná referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Union royale belge des sociétés de football association ASBL, v zastúpení: G. Vandersanden a J.-P. Hordies, advokáti zapísaní v advokátskej komore v Bruseli, R. Rasir a F. Moïses, advokáti zapísaní v advokátskej komore v Liège,

–        Únia európskych futbalových asociácií (UEFA), v zastúpení: I. S. Forrester, QC,

–        pán Bosman, v zastúpení: L. Misson, J.-L. Dupont, M.-A. Lucas a M. Franchimont, advokáti zapísaní v advokátskej komore v Liège,

–        francúzska vláda, v zastúpení: H. Duchène, tajomníčka pre zahraničné záležitosti na riaditeľstve pre právne záležitosti ministerstva zahraničných vecí, a C. de Salins, zástupkyňa riaditeľa na tom istom riaditeľstve,

–        talianska vláda, v zastúpení: profesor Ferrari Bravo, vedúci oddelenia pre diplomatické spory ministerstva zahraničných vecí, za právnej pomoci D. Del Gaizo, avvocato dello Stato,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: F. E. González Díaz, člen jej právneho servisu, G. de Bergues, vnútroštátny úradník poskytnutý právnemu servisu, a Th. Margellos, advokát zapísaný v advokátskej komore v Aténach,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Union royale belge des sociétés de football association ASBL, v zastúpení: F. Moïses, J.-P. Hordies a G. Vandersanden, Únia európskych futbalových asociácií (UEFA), v zastúpení: I. S. Forrester a E. Jakhian, advokáti zapísaní v advokátskej komore v Bruseli, pán Bosman, v zastúpení: L. Misson a J.-L. Dupont, dánska vláda, v zastúpení: P. Biering, vedúci kancelárie ministerstva zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, nemecká vláda, v zastúpení: E. Röder, ministerialrat na spolkovom ministerstve hospodárstva, francúzska vláda, v zastúpení: C. de Salins a P. Martinet, tajomník pre zahraničné záležitosti na riaditeľstve pre právne záležitosti ministerstva zahraničných vecí, splnomocnení zástupcovia, talianska vláda, v zastúpení: D. Del Gaizo, a Komisia, v zastúpení: F. E. González Díaz, G. de Bergues a M. Wolfcarius, členka právneho servisu, na pojednávaní z 20. júna 1995,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 20. septembra 1995,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Rozsudkom z 1. októbra 1993 doručeným Súdnemu dvoru 6. októbra 1993 položil Cour d’appel de Liège (odvolací súd v Liège) podľa článku 177 Zmluvy EHS prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článkov 48, 85 a 86 tejto Zmluvy.

2        Tieto otázky vyplynuli v rámci rôznych konaní: po prvé medzi Union royale belge des sociétés de football association ASBL (ďalej len „URBSFA“) a pánom Bosmanom, po druhé medzi Royal Club liégeois SA (ďalej len „RCL“) a pánom Bosmanom, SA d'économie mixte sportive de l'union sportive du littoral de Dunkerque (ďalej len „klub Dunkerque“), URBSFA a Úniou európskych futbalových asociácií (UEFA) (ďalej len „UEFA“), a po tretie medzi UEFA a pánom Bosmanom.

 Organizačné pravidlá futbalu

3        Šport futbalového zväzu, bežne nazývaný „futbal“, profesionálny alebo amatérsky, sa v organizovanej podobe uskutočňuje v kluboch, ktoré sa v každom členskom štáte zoskupujú do národných zväzov nazývaných aj federácie. Len v Spojenom kráľovstve je niekoľko národných zväzov, konkrétne štyri, z ktorých jeden je pre Anglicko, druhý pre Wales, tretí pre Škótsko a štvrtý pre Severné Írsko. URBSFA je belgický národný zväz. Na národných zväzoch sú závislé ďalšie sekundáre alebo vedľajšie zväzy poverené organizáciou futbalu v niektorých sektoroch alebo v niektorých regiónoch. Zväzy organizujú národné šampionáty rozdelené do niekoľkých líg podľa športovej úrovne klubov, ktoré sa ich zúčastňujú.

4        Národné zväzy sú členmi Fédération internationale de football association (Medzinárodná federácia futbalových asociácií) (ďalej len „FIFA“), združenia podľa švajčiarskeho práva, ktoré organizuje futbal na celosvetovej úrovni. FIFA je rozdelená na kontinentálne konfederácie, ktorých predpisy podliehajú jej schváleniu. Konfederáciou pre Európu je UEFA, ktorá je tiež združením podľa švajčiarskeho práva. Jej členmi je asi päťdesiat zväzov, hlavne národných zväzov tých členských štátov, ktoré sa podľa stanov UEFA zaviazali dodržiavať stanovy, ako aj predpisy a rozhodnutia UEFA.

5        Každý futbalový zápas organizovaný pod záštitou niektorého národného zväzu sa musí odohrať medzi klubmi, ktoré sú členmi tohto zväzu, alebo klubmi, ktoré sú členmi pridružených sekundárnych alebo vedľajších zväzov. Mužstvá zostavené jednotlivými klubmi sú tvorené hráčmi, ktorí sú registrovaní národným zväzom ako hráči hrajúci za tieto kluby. Každý profesionálny hráč musí byť registrovaný vo svojom národnom zväze a takisto musí byť uvedený ako súčasný alebo bývalý zamestnanec niektorého klubu.

 Prestupové pravidlá

6        Podľa federálneho predpisu URBSFA z roku 1983 platného v čase skutkového stavu vo veci samej treba rozlišovať tri vzťahy: príslušnosť k zväzu, ktorá viaže hráča k národnému zväzu, členstvo v klube, ktoré viaže hráča ku klubu, a registrácia práva hráča hrať za klub, ktorá je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa hráč mohol zúčastniť oficiálnych súťaží. Prestup sa definuje ako operácia, ktorou hráč, ktorý prislúcha k zväzu, zmení svoje členstvo v klube. Pri dočasnom prestupe je hráč i naďalej členom svojho klubu, ale jeho registrácia práva hrať za klub platí pre iný klub.

7        V zmysle rovnakého predpisu sa končí platnosť zmlúv profesionálnych hráčov, ktorých dĺžka platnosti je od jedného do piatich rokov, k 30. júnu. Pred uplynutím platnosti zmluvy, najneskôr však do 26. apríla, musí klub navrhnúť hráčovi uzatvorenie novej zmluvy, ktorý je v opačnom prípade považovaný na účely prestupov za amatérskeho hráča, a teda sa naňho vzťahujú iné ustanovenia predpisu. Hráč sa môže slobodne rozhodnúť uvedený návrh prijať alebo odmietnuť.

8        V prípade odmietnutia sa hráč zapíše do zoznamu hráčov, ktorých sa v čase od 1. mája do 31. mája môže týkať tzv. „nútený“ prestup, t. j. prestup bez súhlasu klubu, ktorého je členom, ale na základe odškodnenia uhradeného klubu, ktorého je členom novým klubom za tzv. „výcvik“, vypočítaného vynásobením hrubého ročného príjmu hráča koeficientom od 14 do 2 v závislosti od veku hráča.

9        Dňa 1. júna sa začína obdobie tzv. „voľných“ prestupov, ktoré sa uskutočňujú so súhlasom obidvoch klubov a hráča, najmä pokiaľ ide o výšku odškodnenia za prestup, ktoré je nový klub povinný zaplatiť bývalému klubu, pretože v opačnom prípade mu hrozia sankcie, ktoré môžu vyústiť až do vylúčenia nového klubu kvôli dlhom.

10      Ak k prestupu nedošlo, klub, ktorého je hráč členom, musí hráčovi ponúknuť novú zmluvu na jednu sezónu s rovnakými podmienkami, aké boli navrhované v dobe pred 26. aprílom. Ak hráč ponuku odmietne, klub mu môže najneskôr do 1. augusta pozastaviť činnosť, inak sa hráč nanovo kvalifikuje ako amatérsky hráč. Hráč, ktorý naďalej odmieta podpísať zmluvy, ktoré mu navrhuje jeho klub, môže dosiahnuť prestup ako amatérsky hráč bez súhlasu svojho klubu po tom, čo dve sezóny nehral.

11      Predpisy UEFA a FIFA nie sú priamo uplatniteľné na hráčov, ale sú zahrnuté do predpisov národných zväzov, ktoré majú ako jediné právomoc zabezpečiť ich uplatnenie a riadiť vzťahy medzi klubmi a hráčmi.

12      UEFA, URBSFA a RCL uviedli na vnútroštátnom súde, že ustanovenia uplatniteľné v rozhodnom čase prestupov medzi klubmi rôznych členských štátov alebo medzi klubmi z rôznych národných zväzov v rámci toho istého členského štátu boli obsiahnuté v dokumente s názvom „Zásady spolupráce medzi členskými zväzmi UEFA a ich klubmi“, ktorý schválil výkonný výbor UEFA 24. mája 1990 a ktorý je účinný od 1. júla 1990.

13      Tento dokument predpokladá, že po skončení platnosti zmluvy môže hráč slobodne uzavrieť novú zmluvu s klubom, ktorý si sám vyberie. Tento klub musí o tejto skutočnosti ihneď informovať bývalý klub, ktorý podá správu národnému zväzu, ktorý je povinný vystaviť medzinárodné osvedčenie o prestupe. Bývalý klub má však právo dostať od nového klubu odškodnenie za profesionálny rast alebo výcvik hráča, ktorého sumu určí v prípade nezhody komisia zriadená v rámci UEFA pomocou tabuľky koeficientov od 12 do 1 v závislosti od veku hráča, pričom príslušný koeficient sa vynásobí hrubým príjmom hráča za posledný rok, maximálne však 5 000 000 SFR.

14      Dokument stanovuje, že hospodárske vzťahy medzi obidvoma klubmi, pokiaľ ide o odškodnenie za profesionálny rast alebo výcvik hráča, nemajú vplyv na činnosť hráča, ktorý bude môcť slobodne hrať za svoj nový klub. Ak však nový klub ihneď nezaplatí bývalému klubu uvedené odškodnenie, kontrolná a disciplinárna komisia UEFA prevezme prípad a svoje rozhodnutie oznámi príslušnému národnému zväzu, ktorý bude môcť zároveň uložiť sankcie klubu, ktorý si neplní svoje záväzky.

15      Vnútroštátny súd je toho názoru, že v prípade, ktorý je predmetom konaní vo veci samej, neuplatnili URBSFA a RCL predpis UEFA, ale predpis FIFA.

16      V rozhodnom čase stanovoval predpis FIFA najmä to, že profesionálny hráč nemohol opustiť národný zväz, ku ktorému bol príslušný, pokým bol viazaný zmluvou a predpismi svojho klubu a národného zväzu, a to bez ohľadu na ich prísnosť. Medzinárodný prestup bol podmienený vystavením osvedčenia o prestupe bývalým národným zväzom, ktorým tento zväz potvrdzuje, že všetky finančné záväzky vrátane prípadnej sumy za prestup boli uhradené.

17      Až následne po tom, ako nastal skutkový stav vo veci samej, začala UEFA rokovania s Komisiou Európskych spoločenstiev. V apríli 1991 sa usilovala dosiahnuť najmä to, aby do každej zmluvy profesionálneho hráča bolo vložené ustanovenie, ktoré by mu umožnilo uzavrieť po skončení platnosti zmluvy novú zmluvu s klubom, ktorý si sám vyberie, a pre tento klub ihneď hrať. Ustanovenia v tomto zmysle boli vložené do „Zásad spolupráce medzi členskými zväzmi UEFA a ich klubmi“, ktoré boli schválené v decembri 1991 a nadobudli účinnosť 1. júla 1992.

18      V apríli 1991 FIFA tiež prijala nový predpis o postavení a prestupoch futbalistov. Tento dokument stanovuje vo svojom zmenenom a doplnenom znení z decembra 1991 a z decembra 1993, že hráč môže uzavrieť s novým klubom zmluvu, ak zmluva, ktorá ho viaže s jeho klubom, skončila, bola zrušená alebo skončí do šiestich mesiacov.

19      Osobitné pravidlá sú vydané pre „neamatérskych“ hráčov, ktorí sú definovaní ako hráči, ktorí za účasť na futbalových zápasoch alebo za akúkoľvek inú činnosť, ktorá s tým súvisí, dostali odmenu vo výške presahujúcej sumu nákladov, ktoré im vznikli pri výkone tejto činnosti, pokiaľ opäť nezískali štatút amatéra.

20      Pri prestupe neamatérskeho hráča alebo hráča, ktorý sa stane neamatérom do troch rokov od svojho prestupu, má jeho bývalý klub nárok na odškodnenie za profesionálny rast alebo výcvik, ktorého výška je vecou dohody medzi obidvoma klubmi. V prípade nezhody medzi nimi sa spor postúpi FIFA alebo príslušnej konfederácii.

21      Tieto pravidlá boli doplnené predpisom UEFA upravujúcim „určenie výšky odškodnenia za prestup“, ktorý bol prijatý v júni 1993, nadobudol účinnosť od 1. augusta 1993 a nahrádza „Zásady spolupráce medzi členskými zväzmi UEFA a ich klubmi“ z roku 1991. Tento nový predpis zachováva zásadu, podľa ktorej nemajú hospodárske vzťahy medzi obidvoma klubmi žiadny vplyv na športovú činnosť hráča, ktorý môže slobodne hrať za klub, s ktorým uzavrel novú zmluvu. Ďalej ustanovuje, že v prípade nezhody medzi zúčastnenými klubmi určí príslušná komisia UEFA výšku odškodnenia za profesionálny rast alebo výcvik hráča. V prípade neamatérskych hráčov sa výška odškodnenia vypočíta podľa výšky hrubého príjmu hráča za posledných dvanásť mesiacov alebo podľa pevného ročného príjmu zaručeného novou zmluvou zvýšeného o 20 % v prípade hráčov, ktorí najmenej dvakrát hrali v národnom reprezentačnom mužstve svojich krajín, ktorý sa vynásobí koeficientom od 12 do 0 v závislosti od veku hráča.

22      Z dokumentov, ktoré UEFA predložila Súdnemu dvoru, vyplýva, že predpisy platné v iných členských štátoch takisto obsahujú ustanovenia zaväzujúce nový klub zaplatiť za stanovených podmienok bývalému klubu pri prestupe hráča medzi dvoma klubmi z toho istého národného zväzu odškodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast hráča.

23      V Španielsku a vo Francúzsku možno odškodnenie požadovať iba vtedy, ak má prestupujúci hráč menej ako 25 rokov alebo ak tento hráč podpísal so svojím bývalým klubom svoju prvú zmluvu ako profesionálny hráč. Hoci v Grécku nie je novému klubu výslovne uložená povinnosť zaplatiť odškodnenie, medzi klubom a hráčom sa môže zmluvne stanoviť podmienka úhrady istej sumy pri odchode hráča, ktorú podľa údajov UEFA v skutočnosti najčastejšie uhrádza nový klub.

24      Pravidlá, ktoré sa v tejto súvislosti uplatňujú, môžu v jednotlivých prípadoch vyplývať z vnútroštátnych právnych predpisov, predpisov národných futbalových zväzov alebo aj kolektívnych zmlúv.

 Ustanovenia o štátnej príslušnosti

25      Od šesťdesiatych rokov prijali mnohé národné futbalové zväzy pravidlá obmedzujúce možnosť angažovania alebo nasadzovania do zápasov hráčov cudzej štátnej príslušnosti (ďalej len „ustanovenia o štátnej príslušnosti“). Na účely uplatňovania týchto ustanovení je štátna príslušnosť definovaná vo vzťahu k možnosti hráča byť kvalifikovaný ako hráč národného alebo reprezentačného mužstva krajiny.

26      V roku 1978 sa UEFA zaviazala pánovi Davignonovi, členovi Komisie Európskych spoločenstiev, jednak zrušiť obmedzenia počtu zmlúv, ktoré môže každý klub uzatvoriť s hráčmi z iných členských štátov, a jednak ustanoviť počet týchto hráčov, ktorí sa môžu zúčastniť každého zápasu, na dvoch, pričom toto obmedzenie sa netýka hráčov, ktorí sú usadení v danom členskom štáte viac ako päť rokov.

27      V roku 1991 po ďalších rokovaniach s pánom Bangemannom, podpredsedom Komisie, prijala UEFA pravidlo nazývané „3 + 2“ umožňujúce národným zväzom obmedziť počet zahraničných hráčov, ktorých môže klub nominovať na prvoligový zápas v rámci národných šampionátov, na troch, ku ktorým môžu pridať dvoch takých hráčov, ktorí hrali nepretržite po dobu piatich rokov v krajine príslušného národného zväzu, z toho tri roky v juniorskej kategórii. Toto obmedzenie sa týka aj zápasov v rámci súťaží klubových mužstiev organizovaných UEFA.

 Skutkový stav v konaniach vo veci samej

28      Pán Bosman, profesionálny futbalista a belgický štátny príslušník, bol od roku 1988 v pracovnoprávnom vzťahu s RCL, belgickým prvoligovým futbalovým klubom, pričom platnosť zmluvy, ktorá mu zabezpečovala priemernú mesačnú mzdu 120 000 BFR vrátane odmien, skončila 30. júna 1990.

29      Dňa 21. apríla 1990 navrhol RCL pánovi Bosmanovi uzatvorenie novej zmluvy na jednu sezónu s mesačnou mzdou zníženou na 30 000 BFR, teda na minimálnu sumu ustanovenú federálnym predpisom URBSFA. Keďže pán Bosman zmluvu odmietol podpísať, bol zapísaný do zoznamu hráčov určených na prestup. Suma odškodnenia za jeho výcvik bola stanovená podľa predmetného predpisu na 11 743 000 BFR.

30      Keďže žiadny klub neprejavil záujem o nútený prestup, pán Bosman nadviazal kontakt s druholigovým francúzskym klubom Dunkerque, ktorý mu ponúkol mesačnú mzdu 100 000 BFR plus príplatok pri uzavretí zmluvy vo výške približne 900 000 BFR.

31      Dňa 27. júla 1990 RCL zároveň uzavrel zmluvu s klubom Dunkerque o dočasnom prestupe pána Bosmana na obdobie jedného roka na základe odškodnenia vo výške 1 200 000 BRF, ktoré musí klub Dunkerque zaplatiť RCL a ktoré je splatné dňom, keď Francúzska futbalová federácia (ďalej len „FFF“) dostane osvedčenie o prestupe vydané URBSFA. Touto zmluvou sa okrem iného poskytlo klubu v Dunkerque neodvolateľné prednostné právo na definitívny prestup hráča za sumu 4 800 000 BFR.

32      Obidve zmluvy, jedna uzavretá medzi klubom Dunkerque a RCL a druhá medzi klubom Dunkerque a pánom Bosmanom, však obsahovali odkladaciu podmienku, podľa ktorej osvedčenie o prestupe musel URBSFA poslať FFF do dátumu odohrania prvého zápasu v sezóne, ktorý sa mal konať 2. augusta 1990.

33      Keďže RCL mal pochybnosti o platobnej schopnosti klubu Dunkerque, nepožiadal URBSFA, aby predmetné osvedčenie poslal FFF. Preto ani jedna zmluva nenadobudla účinnosť. RCL okrem toho 31. júla 1990 pozastavil pánovi Bosmanovi činnosť, čím mu zabránil hrať počas celej sezóny.

34      Dňa 8. augusta 1990 podal pán Bosman žalobu proti RCL na Tribunal de première instance de Liège. Zároveň s touto žalobou podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým požadoval, aby sa, po prvé, RCL a URBSFA stanovila povinnosť vyplácať mu preddavok 100 000 BFR mesačne, až kým si nenájde nového zamestnávateľa, po druhé, žalovanému zakázalo brániť mu v prijatí do zamestnania najmä vyžadovaním zaplatenia peňažnej sumy a po tretie, Súdnemu dvoru položila prejudiciálna otázka.

35      Uznesením z 9. novembra 1990 sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia uložil RCL a URBSFA vyplácať pánovi Bosmanovi preddavok 30 000 BFR mesačne a nariadil im zdržať sa znemožňovania pánovi Bosmanovi v prijatí do nového zamestnania. Okrem toho položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku (vo veci C‑340/90) týkajúcu sa výkladu článku 48 Zmluvy z hľadiska pravidiel upravujúcich prestupy profesionálnych hráčov (ďalej len „prestupové pravidlá“).

36      Medzičasom v októbri 1990 bol pán Bosman angažovaný druholigovým francúzskym klubom Saint-Quentin, a to s odkladacou podmienkou, že predbežné opatrenie, ktorého nariadenie navrhoval, bude vydané. Jeho zmluva však bola zrušená na konci prvej sezóny. Vo februári 1992 podpísal pán Bosman novú zmluvu s francúzskym klubom Saint-Denis de la Réunion, ktorá bola takisto zrušená. Po ďalšom hľadaní v Belgicku a vo Francúzsku pána Bosmana nakoniec angažoval belgický treťoligový klub Olympic de Charleroi.

37      Podľa vnútroštátneho súdu existuje dôvodné podozrenie, že pán Bosman bol napriek svojmu štatútu „slobody“, ktorý mu bol priznaný predbežným opatrením, bojkotovaný všetkými európskymi klubmi, ktoré ho mohli angažovať.

38      Dňa 28. mája 1991 zmenil Cour d'appel de Liège uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, ktoré vydal Tribunal de première instance de Liège, v rozsahu, v akom sa týkalo položenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Potvrdil však povinnosť RCL platiť mesačný preddavok pánovi Bosmanovi a prikázal RCL a URBSFA, aby dali pána Bosmana k dispozícii každému klubu, ktorý bude mať záujem o jeho služby, bez možnosti požadovať odškodnenie. Uznesením z 19. júna 1991 bola vec C‑340/90 vymazaná z registra Súdneho dvora.

39      V rámci žaloby vo veci samej podanej na Tribunal de première instance de Liège URBSFA, ktorá na rozdiel od konania o nariadenie predbežného opatrenia nebola účastníkom konania, dobrovoľne vstúpila do tohto konania 3. júna 1991 ako vedľajší účastník konania. Pán Bosman 20. augusta 1991 navrhol, aby UEFA vstúpila do konania, ktorý viedol proti RCL a URBSFA, a aby tak priamo voči nej mohol podať žalobu z dôvodu jej zodpovednosti za prijatie predpisov, ktoré mu spôsobili ujmu. RCL 5. decembra 1991 podal návrh na vstup klubu Dunkerque do konania ako vedľajšieho účastníka s cieľom chrániť sa pred prípadným odsúdením. Dňa 15. októbra 1991 z vlastnej iniciatívy vstúpil do konania francúzsky profesijný odborový zväz Union nationale des footballeurs professionnels (ďalej len „UNFP“) a 27. decembra 1991 združenie podľa holandského práva Vereniging van conntractspelers (ďalej len „VVCS“).

40      Novými návrhmi podanými 9. apríla 1992 zmenil pán Bosman svoju pôvodnú žalobu proti RCL a podal novú preventívnu žalobu proti URBSFA a svoju žalobu rozšíril proti UEFA. V rámci týchto konaní sa domáhal, aby prestupové pravidlá a ustanovenia o štátnej príslušnosti boli v jeho prípade vyhlásené za neuplatniteľné a aby RCL, URBSFA a UEFA boli povinní z dôvodu nesprávneho postupu pri jeho neúspešnom prestupe do klubu Dunkerque zaplatiť mu jednak sumu 11 368 350 BFR ako náhradu za škodu, ktorú utrpel od 1. augusta 1990 do konca jeho kariéry, a jednak sumu 11 743 000 BFR ako ušlý zisk od začiatku jeho kariéry z dôvodu uplatnenia prestupových pravidiel. Okrem toho sa domáhal, aby bola Súdnemu dvoru položená prejudiciálna otázka.

41      Rozsudkom z 11. júna 1992 sa Tribunal de première instance de Liège vyhlásil za príslušný rozhodnúť vo veci samej. Okrem toho rozhodol, že žaloby pána Bosmana proti RCL, URBSFA a UEFA, ktorými sa domáha určenia, že prestupové pravidlá a ustanovenia o štátnej príslušnosti boli v jeho prípade neuplatniteľné, a uloženia sankcií za postup týmto trom organizáciám, sú prípustné. Súd na druhej strane zamietol návrh RCL na vstup klubu Dunkerque do konania ako vedľajšieho účastníka a jeho zodpovednosť, keďže mu nebolo preukázané neplnenie jeho povinností. Napokon určil, že preskúmanie nárokov vznesených pánom Bosmanom voči UEFA a URBSFA si vyžaduje aj preskúmanie súladu prestupových pravidiel so Zmluvou, a položil Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu článkov 48, 85 a 86 Zmluvy (vec C‑269/92).

42      URBSFA, RCL a UEFA podali odvolanie proti tomuto rozhodnutiu. Keďže odvolania mali odkladný účinok, konanie pred Súdnym dvorom bolo prerušené. Uznesením z 8. decembra 1993 bola vec C‑269/92 nakoniec vymazaná z registra na základe nového rozsudku vydaného Cour d'appel de Liège, ktorý je základom pre toto konanie.

43      Proti UNFP a VVCS, ktorí nevstúpili do odvolacieho konania ako vedľajší účastníci, neboli podané žiadne odvolania.

44      V rozsudku, ktorým bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, Cour d'appel de Liège potvrdil rozhodnutie Tribunal de première instance de Liège v rozsahu, v akom sa Tribunal de première instance označil za príslušný a v akom boli žaloby vyhlásené za prípustné, a konštatoval, že posúdenie nárokov vznesených pán Bosmanom proti UEFA a URBSFA si vyžaduje aj preskúmanie zákonnosti prestupových pravidiel. Ďalej sa domnieval, že je potrebné preskúmať zákonnosť ustanovení o štátnej príslušnosti, keďže žaloba pána Bosmana je založená na článku 18 belgického občianskeho súdneho poriadku, ktorý pripúšťa žaloby podané „s cieľom zabrániť porušeniu vážne ohrozeného práva“. Pán Bosman teda predložil rôzne objektívne skutočnosti vyvolávajúce dojem, že k ujme, ktorej sa obáva, teda k tomu, že ustanovenia o štátnej príslušnosti budú tvoriť prekážku v jeho kariére, skutočne dôjde.

45      Vnútroštátny súd bol najmä toho názoru, že článok 48 Zmluvy môže rovnako ako článok 30 zakázať nielen diskrimináciu, ale aj nediskriminačné obmedzenia voľného pohybu pracovníkov, pokiaľ nemôžu byť odôvodnené naliehavými požiadavkami.

46      Pokiaľ ide o článok 85 Zmluvy, bol toho názoru, že predpisy FIFA, UEFA a URBSFA by mohli byť rozhodnutiami združení podnikateľov, ktorými kluby obmedzujú hospodársku súťaž pri získavaní hráčov. Po prvé, odškodnenia za prestupy plnia odradzujúcu úlohu a spôsobujú zníženie odmien profesionálnych športovcov. Po druhé, ustanovenia o štátnej príslušnosti zakazujú využívať služby ponúkané zahraničnými hráčmi nad určitú hranicu. Nakoniec, obchod medzi členskými štátmi spôsobuje predovšetkým obmedzenie mobility hráčov.

47      Cour d'appel sa nazdáva, že URBSFA alebo futbalové kluby spoločne môžu mať dominantné postavenie v zmysle článku 86 Zmluvy, a že obmedzenia hospodárskej súťaže uvedené v článku 85 môžu byť zneužitiami zakázanými článkom 86.

48      Cour d'appel zamietol návrhy UEFA, aby tento súd položil Súdnemu dvoru otázku, či by odpoveď na otázku predloženú vo veci prestupov bola iná v prípade existencie predpisu, ktorý by hráčovi umožňoval slobodne hrať za nový klub, hoci nový klub nezaplatil bývalému klubu odškodnenie. Z tohto hľadiska predovšetkým uviedol, že z dôvodu prísnych sankcií hroziacich klubom, ktoré nezaplatia odškodnenie za prestupy, závisí možnosť hráča hrať v novom klube od hospodárskych vzťahov medzi klubmi.

49      S ohľadom na vyššie uvedené Cour d'appel de Liège rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„Majú sa články 48, 85 a 86 Rímskej zmluvy z 25. marca 1957 vykladať v tom zmysle, že zakazujú:

–        futbalovému klubu požadovať a prijať peňažnú sumu za angažovanie niektorého z jeho hráčov, ktorému skončila zmluva, novým zamestnávateľským klubom,

–        národným a medzinárodným športovým zväzom alebo federáciám vkladať do svojich príslušných predpisov ustanovenia obmedzujúce prístup zahraničných hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi Európskeho spoločenstva, do súťaží organizovaných týmito zväzmi či federáciami?“

50      URBSFA 3. júna 1994 podala odvolanie proti rozsudku, ktorý vydal Cour d'appel, a žiadala rozšíriť rozsudok aj na RCL, UEFA a klub Dunkerque. Listom zo 6. októbra 1994 oznámil generálny prokurátor pri belgickom Cour de cassation Súdnemu dvoru, že odvolanie nemá v tomto prípade odkladný účinok.

51      Rozsudkom z 30. marca 1995 Cour de cassation odvolanie zamietol a rozhodol, že týmto zamietnutím je návrh na rozšírenie rozsudku bezpredmetným. Cour de cassation zaslal kópiu tohto rozsudku Súdnemu dvoru.

 O návrhu na vykonanie dôkazu

52      Listom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 16. novembra 1995 predložila UEFA návrh, aby Súdny dvor nariadil vykonanie dôkazu v zmysle článku 60 rokovacieho poriadku s cieľom získať podrobnejšie informácie o úlohe, ktorú zohrávajú odškodnenia za prestup pri financovaní malých alebo stredne veľkých futbalových klubov, o mechanizmoch rozdeľovania príjmov v existujúcich futbalových štruktúrach a takisto o prítomnosti alebo absencii alternatívnych mechanizmov, keby prípadne zanikol systém odškodnenia za prestupy.

53      Po opätovnom vypočutí generálneho advokáta je Súdny dvor toho názoru, že tento návrh musí byť zamietnutý. Bol totiž predložený v čase, keď bolo podľa článku 59 ods. 2 rokovacieho poriadku skončené ústne konanie. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva (pozri rozsudok zo 16. júna 1971, Prelle/Komisia, 77/70, Zb. s. 561, bod 7), že takémuto návrhu možno vyhovieť iba vtedy, ak sa týka takých skutočností, ktoré môžu mať rozhodujúci vplyv a dotknutá osoba ich nemohla uplatniť pred skončením ústnej časti konania.

54      V takomto prípade stačí zistenie, že UEFA mohla predložiť svoj návrh ešte pred skončením ústnej časti konania. Okrem toho otázka, či cieľ zachovať finančnú a športovú rovnováhu a najmä zabezpečiť financovanie malých klubov môže byť dosiahnutý inými prostriedkami ako prerozdelením časti príjmov z futbalu, bola vznesená predovšetkým pánom Bosmanom v jeho písomných pripomienkach.

 O právomoci Súdneho dvora odpovedať na prejudiciálne otázky

55      URBSFA, UEFA, niektoré vlády, ktoré predložili svoje pripomienky, a počas písomnej časti konania aj Komisia namietali z rôznych dôvodov právomoc Súdneho dvora odpovedať na všetky alebo na časť prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom.

56      Po prvé, UEFA a URBSFA tvrdili, že konania vo veci samej sú procesnými prostriedkami na dosiahnutie toho, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré nie sú objektívne potrebné na rozhodnutie vo veci samej. Predpis UEFA nebol totiž pri neúspešnom prestupe pána Bosmana do klubu Dunkerque použitý, a keby aj bol použitý, na tento prestup by sa nebola vzťahovala povinnosť úhrady odškodnenia za prestup, a teda sa mohol uskutočniť. Preto nemá výklad práva Spoločenstva vyžiadaný vnútroštátnym súdom žiadny vzťah k skutočnostiam alebo k predmetu konaní vo veci samej a podľa ustálenej judikatúry nemá Súdny dvor právomoc odpovedať na predložené otázky.

57      Po druhé, URBSFA, UEFA, dánska, francúzska a talianska vláda a vo svojich písomných pripomienkach aj Komisia tvrdili, že otázky týkajúce sa ustanovení o štátnej príslušnosti nesúvisia s konaniami, ktoré sa týkajú výlučne uplatnenia prestupových pravidiel. Prekážky rozvoja kariéry, ktoré podľa pána Bosmana vyplývajú z týchto ustanovení o štátnej príslušnosti, sú čisto hypotetické a nie sú dôvodom na to, aby sa Súdny dvor vyslovoval v tejto súvislosti k výkladu Zmluvy.

58      Po tretie, URBSFA a UEFA uviedli na pojednávaní, že podľa rozsudku Cour de cassation de Belgique z 30. marca 1995 neuznal Cour d'appel de Liège prípustnosť návrhov podaných pánom Bosmanom, aby ustanovenia o štátnej príslušnosti nachádzajúce sa v predpise URBSFA boli v jeho prípade vyhlásené za neuplatniteľné. Za takýchto okolností sa konania vo veci samej netýkajú uplatňovania ustanovení o štátnej príslušnosti a Súdny dvor by nemal odpovedať na otázky položené v tejto súvislosti. Francúzska vláda sa pripojila k tomuto záveru pod podmienkou, že sa preverí dosah rozsudku, ktorý vydal Cour de cassation.

59      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci spolupráce Súdneho dvora s vnútroštátnymi súdmi ustanovenej v článku 177 Zmluvy prislúcha iba vnútroštátnemu sudcovi, ktorý koná vo veci a ktorý musí niesť zodpovednosť za prijímané súdne rozhodnutie, posúdiť z hľadiska osobitostí prípadu jednak to, či je na vydanie rozsudku potrebné rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, a jednak to, či sú otázky, ktoré kladie Súdnemu dvoru, právne relevantné. Z toho vyplýva, že ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudok z 5. októbra 1995, Aprile, C‑125/94, Zb. s. I‑2919, body 16 a 17).

60      Súdny dvor však s cieľom zistiť svoju právomoc považoval za svoju povinnosť preskúmať okolnosti, za akých sa na neho obrátil vnútroštátny súd. Duch spolupráce, v ktorom sa nesie prejudiciálne konanie, predpokladá, že vnútroštátny súd bude zo svojho pohľadu brať ohľad na úlohu zverenú Súdnemu dvoru, ktorou je prispievať k výkonu spravodlivosti v členských štátoch a nie vyslovovať názory na všeobecné alebo hypotetické otázky (pozri najmä rozsudok zo 16. júla 1992, Meilicke, C‑83/91, Zb. s. I‑4871, bod 25).

61      S ohľadom na toto poslanie Súdny dvor dospel k záveru, že nemôže rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom, ak je celkom zrejmé, že výklad alebo posúdenie platnosti predpisu Spoločenstva, vyžiadané vnútroštátnym súdom, nemajú žiadny vzťah k skutočnostiam alebo k predmetu konania vo veci samej (pozri najmä rozsudok z 26. októbra 1995, Furlanis costruzioni generali, C‑143/94, Zb. s. I‑3653, bod 12), alebo v tom prípade, ak ide o hypotetický problém a Súdny dvor nemá k dispozícii podstatné skutkové alebo právne okolnosti potrebné na poskytnutie užitočných odpovedí na otázky, ktoré mu boli položené (pozri najmä rozsudok Meilicke, už citovaný, bod 32).

62      V tomto prípade treba najprv poukázať na to, že konania vo veci samej posudzované ako celok nemajú hypotetický charakter a že vnútroštátny súd poskytol Súdnemu dvoru presný skutkový a právny rámec a uviedol dôvody, ktoré ho viedli k záveru, že rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej.

63      Ďalej, hoci podľa tvrdenia URBSFA a UEFA nebol predpis UEFA uplatnený pri neúspešnom prestupe pána Bosmana do klubu Dunkerque, faktom zostáva, že sa spomína v preventívnych žalobách pána Bosmana proti URBSFA a UEFA (pozri bod 40 vyššie) a že výklad poskytnutý Súdnym dvorom, pokiaľ ide o súlad prestupového systému stanoveného predpisom UEFA s právom Spoločenstva, by mohol byť užitočný pre vnútroštátny súd.

64      Pokiaľ ide o otázky týkajúce sa ustanovení o štátnej príslušnosti, ukazuje sa, že žaloby podané v tejto súvislosti v rámci konaní vo veci samej boli posúdené ako prípustné na základe vnútroštátneho procesného ustanovenia, ktoré umožňuje podať aj určovaciu žalobu s cieľom zabrániť porušeniu vážne ohrozeného práva. Ako vyplýva z rozsudku vnútroštátneho súdu, tento súd dospel k záveru, že uplatnenie ustanovení o štátnej príslušnosti môže skutočne tvoriť prekážku v kariére pána Bosmana tým, že mu to zníži šance zamestnať sa alebo byť nominovaný do súťaže klubom iného členského štátu. Vnútroštátny súd na základe toho vyvodil záver, že návrhy podané pánom Bosmanom, aby ustanovenia o štátnej príslušnosti boli v jeho prípade vyhlásené za neuplatniteľné, splnili podmienky stanovené uvedeným ustanovením.

65      V tomto konaní neprislúcha Súdnemu dvoru znovu sa zaoberať týmto posúdením. Hoci majú žaloby v konaniach vo veci samej určovací charakter a tým, že ich cieľom je zabrániť porušeniu ohrozeného práva, musia nevyhnutne vychádzať z predpokladov, ktoré sú svojou povahou neisté, sú prípustné aj podľa vnútroštátneho práva, tak ako ho vykladal vnútroštátny súd. Za takýchto okolností sú otázky položené týmto súdom objektívne potrebné na vyriešenie sporov, o ktorých rozhoduje.

66      Z rozsudku, ktorý vydal Cour de cassation 30. marca 1995, nakoniec nevyplýva, že ustanovenia o štátnej príslušnosti nesúvisia s konaniami vo veci samej. Cour de cassation iba rozhodol, že odvolanie podané URBSFA proti rozsudku súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vychádzalo z nesprávneho výkladu rozsudku. URBSFA totiž vo svojom odvolaní tvrdila, že uvedený súd uznal za prípustnú jednu žalobu pána Bosmana, ktorou sa domáhal toho, aby ustanovenia o štátnej príslušnosti obsiahnuté v jej predpisoch boli v jeho prípade vyhlásené za neuplatniteľné. Z rozsudku, ktorý vydal Cour de cassation, totiž vyplýva, že podľa Cour d'appel bolo cieľom žaloby pána Bosmana odstránenie prekážok v jeho kariére, ktoré by mohli vyplynúť z uplatnenia nie ustanovení o štátnej príslušnosti uvedených v predpise URBSFA, ktoré sa vzťahujú na hráčov inej štátnej príslušnosti ako belgickej, ale z obdobných ustanovení uvedených v predpisoch UEFA a iných národných zväzov, ktoré sú jej členmi, ktoré sa naňho mohli vzťahovať ako na športovca, ktorý je belgickým štátnym príslušníkom.

67      Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na otázky, ktoré mu položil Cour d'appel de Liège.

 O výklade článku 48 Zmluvy z hľadiska prestupových pravidiel

68      Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článku 48 Zmluvy odporuje uplatnenie pravidiel stanovených športovými zväzmi, podľa ktorých profesionálny futbalový hráč, ktorý je štátnym príslušníkom niektorého členského štátu, nemôže byť po skončení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, angažovaný klubom z iného členského štátu, pokiaľ tento klub nezaplatil pôvodnému klubu odškodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast.

 O uplatňovaní článku 48 na pravidlá vydávané športovými zväzmi

69      V tejto súvislosti treba najprv preskúmať niektoré tvrdenia, ktoré boli uvedené v súvislosti s uplatnením uvedeného ustanovenia na pravidlá vydávané športovými zväzmi.

70      URBSFA tvrdila, že iba veľké európske kluby možno považovať za podniky, zatiaľ čo kluby ako RCL vykonávajú iba zanedbateľnú hospodársku činnosť. Otázka položená vnútroštátnym súdom v súvislosti s prestupovými pravidlami sa navyše netýka pracovnoprávnych vzťahov medzi hráčmi a klubmi, ale hospodárskych vzťahov medzi klubmi, ako aj dôsledkov slobody byť pridružený k športovému zväzu. Článok 48 Zmluvy teda nemožno uplatniť na prípad, o aký ide v konaní vo veci samej.

71      UEFA medziiným tvrdila, že orgány Spoločenstva vždy rešpektovali autonómnosť športového hnutia, že je veľmi ťažké rozlišovať hospodárske a športové aspekty futbalu a že rozhodnutie Súdneho dvora o situácii profesionálnych športovcov by mohlo spochybniť organizáciu futbalu ako takého. Hoci by sa článok 48 Zmluvy mal uplatňovať na profesionálnych hráčov, vzhľadom na osobitosť tohto športu by mala existovať istá pružnosť.

72      Nemecká vláda najprv zdôraznila, že vo väčšine prípadov nemá šport, akým je futbal, charakter hospodárskej činnosti. Ďalej tvrdila, že šport má vo všeobecnosti niektoré prvky podobné kultúre, a pripomenula, že v zmysle článku 128 ods. 1 Zmluvy ES musí Spoločenstvo rešpektovať národnú a regionálnu kultúrnu rozmanitosť členských štátov. Nakoniec poukázala na slobodu združovania a autonómnosť, ktorú majú podľa vnútroštátneho práva športové zväzy, a uviedla, že v zmysle zásady subsidiarity považovanej za všeobecnú zásadu sa zásahy verejných orgánov a najmä orgánov Spoločenstva v tejto oblasti musia obmedziť len na najnevyhnutnejšiu mieru.

73      V odpovedi na tieto tvrdenia treba pripomenúť, že vzhľadom na ciele Spoločenstva spadá športová činnosť pod právo Spoločenstva vtedy, ak je hospodárskou činnosťou v zmysle článku 2 Zmluvy (pozri rozsudok z 12. decembra 1974, Walrave, 36/74, Zb. s. 1405, bod 4). Takým prípadom je aj činnosť profesionálnych alebo poloprofesionálnych futbalistov, keď vykonávajú túto činnosť za mzdu alebo poskytujú služby za odplatu (pozri rozsudok zo 14. júla 1976, Donà, 13/76, Zb. s. 1333, bod 12).

74      Zároveň treba poukázať na to, že v každom prípade na účely uplatnenia ustanovení Spoločenstva o voľnom pohybe pracovníkov nie je potrebné, aby bol zamestnávateľ podnikom, jedinou požiadavkou je existencia pracovnoprávneho vzťahu alebo vôľa vytvoriť takýto vzťah.

75      Skutočnosť, že prestupové pravidlá upravujú skôr hospodárske vzťahy medzi klubmi ako pracovnoprávne vzťahy medzi klubmi a hráčmi, nevylučuje uplatnenie článku 48 Zmluvy. Okolnosť, že zamestnávateľské kluby sú povinné zaplatiť pri angažovaní hráča z iného klubu odškodnenie, sa dotýka možností hráčov nájsť si zamestnanie, ako aj podmienok, za akých je im toto zamestnanie ponúknuté.

76      Pokiaľ ide o ťažkosti pri oddelení ekonomických a športových aspektov futbalu, Súdny dvor uznal v bodoch 14 a 15 už citovaného rozsudku Donà že ustanoveniam Spoločenstva o voľnom pohybe osôb a služieb neodporuje právna úprava alebo prax založená na dôvodoch, ktoré nemajú hospodársky charakter, a týkajú sa špecifického charakteru a špecifických podmienok niektorých športových stretnutí. Zdôraznil však, že obmedzenie pôsobnosti predmetných ustanovení sa musí obmedzovať len na svoj vlastný účel. Nemožno sa ho teda dovolávať s cieľom vylúčiť niektorú športovú činnosť z pôsobnosti Zmluvy.

77      So zreteľom na prípadné dôsledky tohto rozsudku na organizáciu futbalu ako takého podľa ustálenej judikatúry platí, že hoci musia byť praktické dôsledky každého súdneho rozhodnutia starostlivo zvažované, nemalo by sa ísť až tak ďaleko, aby sa ovplyvnila objektivita práva a ohrozilo jeho uplatnenie kvôli účinkom, ktoré môže mať súdne rozhodnutie. Okrem toho by sa také účinky mali v prípade potreby vziať do úvahy pri rozhodovaní, či vo výnimočných prípadoch treba obmedziť časové účinky rozsudku (pozri najmä rozsudok zo 16. júla 1992, Legros a i., C‑163/90, Zb. s. I‑4625, bod 30).

78      Argument založený na údajnej podobnosti športu a kultúry nemožno prijať, pretože otázka položená vnútroštátnym súdom sa netýka podmienok výkonu obmedzených právomocí Spoločenstva, akými sú tie, ktoré sú uvedené v článku 128 ods. 1, ale rozsahu voľného pohybu pracovníkov zaručeného článkom 48, ktorý je základnou slobodou v systéme Spoločenstiev (pozri najmä rozsudok z 31. marca 1993, Kraus, C‑19/92, Zb. s. I‑1663, bod 16).

79      Pokiaľ ide o argumenty založené na zásade slobody združovania, treba uznať, že táto zásada zakotvená v článku 11 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorá vyplýva zo spoločných ústavných tradícií členských štátov, patrí k základným právam, ktoré sú podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora potvrdenej preambulou Jednotného európskeho aktu a článkom F ods. 2 Zmluvy o Európskej únii chránené v právnom poriadku Spoločenstva.

80      Pravidlá vydávané športovými zväzmi, na ktoré sa vnútroštátny súd odvoláva, však nemožno považovať za nevyhnutné na zabezpečenie výkonu tejto slobody týmito zväzmi, klubmi alebo ich hráčmi, ani za jej nevyhnutný dôsledok.

81      Nakoniec zásada subsidiarity, tak ako ho vykladá nemecká vláda, teda že zásahy verejných orgánov a najmä orgánov Spoločenstva sa v tejto oblasti musia obmedziť len na najnevyhnutnejšiu mieru, nemôže mať za následok to, že autonómnosť, ktorú majú súkromné zväzy pri prijímaní športových predpisov, obmedzuje výkon práv priznaných Zmluvou jednotlivcom.

82      Po zamietnutí námietok týkajúcich sa uplatnenia článku 48 Zmluvy na športové činnosti, akými sú činnosti profesionálnych futbalistov, treba pripomenúť, že tak ako rozhodol Súdny dvor v bode 7 už citovanom rozsudku Walrave, tento článok sa neuplatňuje iba na činnosť verejných orgánov, ale vzťahuje sa aj na predpisy inej povahy zamerané na spoločnú úpravu práce vykonávanej za mzdu.

83      Súdny dvor totiž usúdil, že zrušenie prekážok voľného pohybu osôb medzi členskými štátmi by bolo ohrozené, ak by odstránenie štátnych bariér mohlo byť zmarené prekážkami vyplývajúcimi z výkonu právnej autonómnosti zväzov a organizácií, na ktoré sa nevzťahuje verejné právo (pozri rozsudok Walrave, už citovaný, bod 18).

84      Súdny dvor ďalej zistil, že pracovné podmienky sú v jednotlivých členských štátoch upravené jednak zákonmi alebo inými právnymi predpismi a jednak zmluvami a inými aktmi uzavretými alebo prijatými súkromnými osobami. Keby bola teda pôsobnosť článku 48 Zmluvy obmedzená na akty verejných orgánov, mohol by vzniknúť nesúlad pri jeho uplatnení (pozri rozsudok Walrave, už citovaný, bod 19). Toto riziko je obzvlášť zrejmé v prípade, o aký ide v konaní vo veci samej, pretože ako bolo zdôraznené v bode 24 tohto rozsudku, prestupové pravidlá boli vydané v každom štáte rôznymi subjektmi alebo rôznymi postupmi.

85      UEFA namieta, že takýto výklad vedie k tomu, že článok 48 Zmluvy má viac obmedzujúci charakter pre jednotlivcov ako pre členské štáty, ktoré môžu ako jediné využiť obmedzenia odôvodnené verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia.

86      Táto argumentácia vychádza z nesprávneho predpokladu. Nič totiž nebráni tomu, aby sa jednotlivci odvolávali na dôvody verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a ochrany verejného zdravia. Verejný alebo súkromný charakter predmetných predpisov nemá žiaden vplyv na dosah alebo obsah uvedených dôvodov.

87      Článok 48 Zmluvy sa preto uplatňuje na pravidlá vydávané športovými zväzmi ako URBSFA, FIFA alebo UEFA, ktoré určujú podmienky výkonu zárobkovej činnosti profesionálnych športovcov.

 O otázke, či má situácia, ktorou sa zaoberá vnútroštátny súd, čisto vnútroštátny charakter

88      UEFA tvrdí, že konania vedené na vnútroštátnom súde sa týkajú výlučne vnútornej situácie belgického štátu, na ktorú sa nevzťahuje článok 48 Zmluvy. Tieto spory sa totiž týkajú belgického hráča, ktorého prestup nebol úspešný z dôvodu postupu belgického klubu a belgického zväzu.

89      Z ustálenej judikatúry samozrejme vyplýva (pozri najmä rozsudky z 28. marca 1979, Saunders, 175/78, Zb. s. 1129, bod 11; z 28. júna 1984, Moser, 180/83, Zb. s. 2539, bod 15; z 28. januára 1992, Steen, C‑332/90, Zb. s. I‑341, bod 9, a Kraus, už citovaný, bod 15), že ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe pracovníkov a najmä jej článok 48 nemožno uplatňovať na čisto vnútroštátne situácie daného členského štátu, tzn. ak chýba akýkoľvek faktor, ktorý by potvrdil akúkoľvek súvislosť so situáciami predpokladanými právom Spoločenstva.

90      Zo skutkových zistení vnútroštátneho súdu však vyplýva, že pán Bosman uzavrel pracovnú zmluvu s klubom iného členského štátu s cieľom výkonu zárobkovej činnosti na území tohto štátu. Tak ako pán Bosman správne uviedol, prijal tým skutočne ponúknuté pracovné miesto v zmysle článku 48 ods. 3 písm. a).

91      Keďže predmetnú situáciu v konaniach vo veci samej nebolo možné kvalifikovať ako čisto vnútroštátnu, argument UEFA treba zamietnuť.

 O existencii prekážok voľného pohybu pracovníkov

92      Treba preskúmať, či prestupové pravidlá tvoria prekážku voľného pohybu pracovníkov, ktorú článok 48 Zmluvy zakazuje.

93      Tak ako Súdny dvor už niekoľkokrát konštatoval, voľný pohyb pracovníkov je jednou zo základných zásad Spoločenstva a ustanovenia Zmluvy, ktoré túto slobodu zaručujú, majú priamy účinok od skončenia prechodného obdobia.

94      Súdny dvor zároveň dospel k názoru, že všetky ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe pracovníkov majú štátnym príslušníkom Spoločenstva uľahčiť výkon všetkých povolaní na území Spoločenstva a vylučujú opatrenia, ktoré by mohli znevýhodniť príslušníkov Spoločenstva pri výkone hospodárskej činnosti na území iného členského štátu (pozri rozsudky zo 7. júla 1988, Stanton, 143/87, Zb. s. 3877, bod 13, a zo 7. júla 1992, Singh, C‑370/90, Zb. s. I‑4265, bod 16).

95      V týchto súvislostiach majú príslušníci členských štátov najmä právo, ktoré im priamo vyplýva zo Zmluvy, odísť z krajiny pôvodu na územie iného členského štátu a zdržiavať sa tam s cieľom výkonu hospodárskej činnosti (pozri najmä rozsudky z 5. februára 1991, Roux, C‑363/89, Zb. s. I‑273, bod 9, a Singh, už citovaný, bod 17).

96      Ustanovenia, ktoré bránia príslušníkovi členského štátu odísť zo svojej krajiny pôvodu s cieľom výkonu práva voľného pohybu alebo ho od odchodu odrádzajú, sú preto prekážkami tejto slobody, aj keď sa uplatňujú nezávisle na štátnej príslušnosti dotknutých pracovníkov (pozri tiež rozsudok zo 7. marca 1991, Masgio, C‑10/90, Zb. s. I‑1119, body 18 a 19).

97      Súdny dvor uviedol v rozsudku z 27. septembra 1988 Daily Mail and General Trust (81/87, Zb. s. 5483, bod 16), že hoci majú ustanovenia Zmluvy o slobode usadiť sa za cieľ zabezpečiť najmä prospech z vnútroštátneho zaobchádzania v hostiteľskom členskom štáte, zakazujú tiež členskému štátu pôvodu brániť svojmu štátnemu príslušníkovi alebo spoločnosti založenej podľa jeho zákonov a zodpovedajúcej definícii z článku 58 usadiť sa v inom členskom štáte. Práva zaručené článkami 52 a nasl. Zmluvy by boli zbavené svojej podstaty, keby členský štát pôvodu mohol zakázať podnikom odísť z jeho územia s cieľom usadiť sa v inom členskom štáte. Rovnaké úvahy vznikajú, pokiaľ ide o článok 48, v súvislosti s predpismi obmedzujúcimi voľný pohyb štátnych príslušníkov členského štátu, ktorí chcú vykonávať zárobkovú činnosť v inom členskom štáte.

98      Je pravda, že prestupové pravidlá, ktoré sú predmetom konaní vo veci samej, platia aj pre prestupy hráčov medzi klubmi, ktoré sú členmi rôznych národných zväzov v rámci toho istého členského štátu, a že prestupy medzi klubmi, ktoré sú členmi toho istého národného zväzu, sú upravené obdobnými pravidlami.

99      Ako však upozornil pán Bosman, dánska vláda a generálny advokát v bodoch 209 a 210 svojich návrhov, tieto pravidlá môžu obmedziť voľný pohyb hráčov, ktorí chcú vykonávať svoju činnosť v inom členskom štáte, tým, že im bránia alebo ich odrádzajú od toho, aby odišli z klubov, ktorých sú členmi, a to aj po uplynutí platnosti pracovných zmlúv, ktorými sú s klubmi viazaní.

100    Keďže tieto pravidlá ustanovujú, že profesionálny futbalista nemôže vykonávať svoju činnosť v novom klube so sídlom v inom členskom štáte, pokiaľ tento klub nezaplatil bývalému klubu odškodnenie za prestup, ktorého výška bola dojednaná medzi obidvoma klubmi alebo bola určená podľa predpisov športových zväzov, tvoria prekážku voľného pohybu pracovníkov.

101    Tak ako správne zdôraznil vnútroštátny súd, toto určenie neovplyvnila okolnosť, že v prestupových pravidlách, ktoré prijala v roku 1990 UEFA, je ustanovené, že hospodárske vzťahy medzi dvoma klubmi nemajú vplyv na činnosť hráča, ktorý môže slobodne hrať za svoj nový klub. Nový klub je totiž stále povinný zaplatiť odškodnenie, inak mu hrozia sankcie, ktoré môžu vyústiť až do vylúčenia klubu kvôli dlhom, čo mu účinne bráni v angažovaní hráča z klubu iného členského štátu bez úhrady príslušnej sumy odškodnenia.

102    Tento záver nebol vyvrátený ani judikatúrou Súdneho dvora, na ktorú sa odvolávali URBSFA a UEFA, ktorá vylučuje uplatnenie článku 30 Zmluvy na opatrenia, ktoré obmedzujú alebo zakazujú niektoré spôsoby predaja, pokiaľ sa vzťahujú na všetky zúčastnené subjekty vykonávajúce svoju činnosť na vnútroštátnom území a pokiaľ sa z právneho i skutkového hľadiska dotýkajú uvádzania na trh domácich výrobkov a rovnako aj výrobkov pochádzajúcich z iných členských štátov (pozri rozsudok z 24. novembra 1993 Keck a Mithouard, C‑267/91 a C‑268/91, Zb. s. I‑6097, bod 16).

103    Stačí totiž uviesť, že hoci predmetné pravidlá v konaniach vo veci samej platia aj pre prestupy medzi klubmi, ktoré sú členmi rôznych národných zväzov v jednom členskom štáte a zodpovedajú pravidlám, ktorými sa riadia prestupy medzi klubmi, ktoré sú členmi toho istého zväzu, nič to nemení na tom, že priamo ovplyvňujú prístup hráčov k trhu práce v iných členských štátoch, a tak môžu predstavovať prekážku voľnému pohybu pracovníkov. Nemožno ich teda postaviť na roveň predpisom o spôsoboch predaja tovarov, v prípade ktorých rozsudok Keck a Mithouard rozhodol, že nespadajú do pôsobnosti článku 30 Zmluvy (pozri tiež rozsudok týkajúci sa slobodného poskytovania služieb z 10. mája 1995, Alpine Investments, C‑384/93, Zb. s. I‑1141, body 36 až 38).

104    Z toho dôvodu predstavujú prestupové pravidlá prekážky voľného pohybu pracovníkov, ktoré článok 48 Zmluvy v zásade zakazuje. Inak by tomu bolo iba vtedy, keby uvedené predpisy sledovali legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou a boli by odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. V tomto prípade by navyše uplatnenie týchto pravidiel muselo zabezpečiť uskutočnenie uvedeného cieľa a nesmelo by prekročiť hranicu nevyhnutnú na jeho dosiahnutie (pozri najmä rozsudky Kraus, už citovaný, bod 32, a z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, Zb. s. I‑4165, bod 37).

 O existencii oprávnených dôvodov

105    URBSFA, UEFA, ako aj francúzska a talianska vláda najprv tvrdili, že prestupové pravidlá sú odôvodnené snahou udržať finančnú a športovú rovnováhu medzi klubmi a podporiť vyhľadávanie talentov a výchovu mladých hráčov.

106    Vzhľadom na značný spoločenský význam športovej činnosti a najmä futbalu v Spoločenstve treba uznať, že ciele spočívajúce v zabezpečení rovnováhy medzi klubmi ochranou istej rovnosti príležitostí a neistoty výsledkov, ako aj v podporovaní angažovania a výchovy mladých hráčov, sú legitímne.

107    Pokiaľ ide o prvý z uvedených cieľov, pán Bosman správne poukázal na to, že uplatnenie prestupových pravidiel nie je primeraným prostriedkom na zachovanie finančnej a športovej rovnováhy vo svete futbalu. Pravidlá nebránia najbohatším klubom zaistiť si služby najlepších hráčov a ani tomu, aby disponibilné finančné prostriedky boli rozhodujúcim prvkom športovej súťaže, čím sa výrazne narušuje rovnováha medzi klubmi.

108    Pokiaľ ide o druhý cieľ, treba pripustiť, že perspektíva vyberania odškodnení za prestupy, profesionálny rast alebo výcvik hráčov je skutočne spôsobilá podporovať futbalové kluby v tom, aby vyhľadávali talenty a vychovávali mladých hráčov.

109    Keďže však nie je možné s istotou predpovedať športovú budúcnosť mladých hráčov a len obmedzený počet týchto hráčov bude hrať profesionálny futbal, majú tieto odškodnenia náhodný a neistý charakter a v každom prípade nezávisia od skutočných nákladov vynakladaných klubmi na výchovu tak budúcich profesionálnych hráčov, ako aj tých hráčov, ktorí sa profesionálnymi hráčmi nikdy nestanú. Za takýchto okolností nemôže byť perspektíva vyberania odškodnení za prestupy rozhodujúcim faktorom podpory angažovania a výchovy mladých športovcov a ani primeraným prostriedkom financovania týchto činností, najmä v prípade malých klubov.

110    Ako totiž uviedol generálny advokát v bodoch 226 a nasl. svojich návrhov, rovnaké ciele možno dosiahnuť spôsobom, ktorý je prinajmenšom rovnako účinný, inými prostriedkami, ktoré netvoria prekážku voľného pohybu pracovníkov.

111    Takisto sa tvrdilo, že prestupové pravidlá sú nevyhnutné na zachovanie svetovej organizácie futbalu.

112    V tejto súvislosti treba uviesť, že toto konanie sa týka uplatnenia uvedených pravidiel v Spoločenstve a nie vzťahov medzi národnými zväzmi členských štátov a zväzmi tretích krajín. Uplatnenie rozdielnych pravidiel na prestupy medzi klubmi z národných zväzov Spoločenstva a na prestupy medzi týmito klubmi a klubmi združenými v národných zväzoch tretích krajín nie je totiž takej povahy, že by spôsobovalo osobitné problémy. Ako vyplýva z horeuvedených bodov 22 a 23, pravidlá, ktoré doteraz upravovali prestupy v rámci národných zväzov niektorých členských štátov, sa odlišujú od tých, ktoré platia na medzinárodnej úrovni.

113    Napokon tvrdenie, podľa ktorého sú uvedené pravidlá potrebné na kompenzáciu nákladov, ktoré museli kluby vynaložiť na zaplatenie odškodnení pri angažovaní svojich hráčov, nemožno prijať, pretože smeruje k ospravedlneniu zachovania prekážok voľného pohybu pracovníkov len na základe skutočnosti, že tieto prekážky mohli v minulosti existovať.

114    Na prvú otázku teda treba odpovedať tak, že článku 48 Zmluvy odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých profesionálny futbalista, ktorý je štátnym príslušníkom niektorého členského štátu, nemôže byť po skončení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, zamestnaný klubom z iného členského štátu, pokiaľ tento klub nezaplatil pôvodnému klubu odškodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast.

 O výklade článku 48 Zmluvy z hľadiska ustanovení o štátnej príslušnosti

115    Vnútroštátny sudca sa svojou druhou otázkou v podstate pýta, či článok 48 Zmluvy vylučuje uplatnenie predpisov vydaných športovými zväzmi, podľa ktorých môžu futbalové kluby nominovať na zápasy v rámci súťaží, ktoré organizujú futbalové zväzy, iba obmedzený počet profesionálnych hráčov z iných členských štátov.

 O existencii prekážky voľného pohybu pracovníkov

116    Ako už uviedol Súdny dvor v bode 87, článok 48 Zmluvy sa uplatňuje na pravidlá vydávané športovými zväzmi, ktoré určujú podmienky výkonu zárobkovej činnosti profesionálnych hráčov. Treba teda preskúmať, či ustanovenia o štátnej príslušnosti tvoria prekážku voľného pohybu pracovníkov zakázanú článkom 48.

117    Článok 48 ods. 2 výslovne stanovuje, že voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.

118    Toto ustanovenie bolo vykonané najmä článkom 4 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15), v zmysle ktorého sa ustanovenia zákona, iného právneho predpisu alebo správneho opatrenia členských štátov, ktoré číselne alebo percentuálne obmedzujú zamestnávanie cudzincov v ktoromkoľvek podniku, odvetví alebo regióne, prípadne na celoštátnej úrovni, nepoužijú na štátnych príslušníkov ostatných členských štátov.

119    Rovnakej zásade odporuje to, aby ustanovenia uvedené v predpisoch športových zväzov obmedzovali právo profesionálnych hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, zúčastniť sa na futbalových stretnutiach (pozri rozsudok Donà, už citovaný, bod 19).

120    Z tohto hľadiska skutočnosť, že sa tieto ustanovenia netýkajú zamestnávania týchto hráčov, ktoré nie je obmedzené, ale možnosti pre ich kluby nominovať ich na oficiálny zápas, nie je relevantná. Pokiaľ je účasť na týchto športových stretnutiach hlavným predmetom činnosti profesionálneho hráča, je zrejmé, že pravidlo, ktoré ju obmedzuje, obmedzuje zároveň aj možnosti zamestnania tohto hráča.

 O existencii oprávnených dôvodov

121    Po potvrdení existencie prekážky treba preskúmať, či môže byť odôvodnená z hľadiska článku 48 Zmluvy.

122    URBSFA, UEFA, ako aj nemecká, francúzska a talianska vláda tvrdia, že ustanovenia o štátnej príslušnosti sú odôvodnené dôvodmi, ktoré nemajú hospodársky charakter a týkajú sa výlučne športu ako takého.

123    Po prvé, slúžia na zachovanie tradičného zväzku medzi každým klubom a jeho krajinou, ktorý má veľký význam v tom, že verejnosti umožňuje stotožniť sa s obľúbeným klubom a zabezpečuje účinné reprezentovanie krajiny klubmi zúčastňujúcimi sa medzinárodných súťaží.

124    Po druhé, sú tieto ustanovenia potrebné na vytvorenie dostatočnej rezervy domácich hráčov, aby národné mužstvá mohli nasadiť najlepších hráčov do všetkých postavení v mužstve.

125    Po tretie, prispievajú k zachovaniu športovej rovnováhy medzi klubmi tým, že najbohatším klubom bránia vo využívaní služieb najlepších hráčov.

126    UEFA nakoniec zdôrazňuje, že pravidlo „3 + 2“ bolo vypracované v spolupráci s Komisiou a že musí byť pravidelne revidované s ohľadom na vývoj politiky Spoločenstva.

127    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v bodoch 14 a 15 už citovaného rozsudku Donà Súdny dvor uznal, že ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe osôb nebránia prijatiu predpisov alebo praxe vylučujúcich zahraničných hráčov z niektorých stretnutí, akými sú napríklad zápasy medzi národnými mužstvami rôznych krajín, z dôvodov, ktoré nemajú hospodársky charakter a týkajú sa špecifického charakteru a špecifických podmienok týchto stretnutí, a teda iba športu ako takého. Súdny dvor však zdôraznil, že toto obmedzenie pôsobnosti predmetných ustanovení sa musí obmedzovať na svoj vlastný účel.

128    V danom prípade sa ustanovenia o štátnej príslušnosti netýkajú špecifických športových stretnutí medzi reprezentačnými mužstvami krajín, ale všetkých oficiálnych stretnutí medzi klubmi a na základe toho podstaty činnosti vykonávanej profesionálnymi hráčmi.

129    Za týchto okolností nemožno ustanovenia o štátnej príslušnosti považovať za zlučiteľné s článkom 48 Zmluvy, inak by toto ustanovenie stratilo svoj potrebný účinok a poprelo by základné právo slobodného prístupu k zamestnaniu, ktoré Zmluva priznáva ako individuálne právo každému pracovníkovi Spoločenstva (pozri k tomuto bodu rozsudok z 15. októbra 1987, Heylens, 222/86, Zb. s. 4097, bod 14).

130    Žiaden z argumentov predložených športovými zväzmi a vládami, ktoré predložili pripomienky, nie je takej povahy, aby mohol tento záver spochybniť.

131    Po prvé, treba zdôrazniť, že zväzok medzi futbalovým klubom a členským štátom, v ktorom je klub usadený, nemožno považovať za nevyhnutne spojený so športovou činnosťou, práve tak ako ho nemožno považovať za zväzok spájajúci tento klub s jeho štvrťou, mestom alebo regiónom, alebo v prípade Spojeného kráľovstva s územím pokrytým každým zo štyroch zväzov. Hoci sa národné šampionáty hrajú medzi klubmi z rôznych regiónov, miest alebo štvrtí, žiadne pravidlo neobmedzuje právo klubov nominovať na tieto futbalové zápasy hráčov z iných regiónov, miest alebo štvrtí.

132    Účasť na medzinárodných súťažiach je vyhradená klubom, ktoré dosiahli najlepšie športové výsledky vo svojich krajinách, pričom štátna príslušnosť ich hráčov nemá nijaký osobitný význam.

133    Po druhé, treba poukázať na to, že hoci národné mužstvá musia byť zložené z hráčov so štátnou príslušnosťou danej krajiny, títo hráči nemusia mať nevyhnutne registrované právo hrať pre kluby tejto krajiny. V zmysle predpisov športových zväzov totiž platí, že kluby, ktoré zamestnávajú zahraničných hráčov, sú povinné umožniť týmto hráčom zúčastniť sa niektorých stretnutí za národné reprezentačné mužstvo ich krajiny.

134    Okrem toho, hoci má voľný pohyb pracovníkov otvorením trhu práce jedného členského štátu pre štátnych príslušníkov iných členských štátov za následok obmedzenie možností pre domácich pracovníkov nájsť si zamestnanie na území svojho štátu, na druhej strane tým istým pracovníkom zároveň otvára nové perspektívy zamestnania v iných členských štátoch. To sa týka samozrejme aj profesionálnych futbalistov.

135    Po tretie, pokiaľ ide o cieľ zachovať športovú rovnováhu, treba uviesť, že ustanovenia o štátnej príslušnosti, ktoré bránia najbohatším klubom najímať najlepších zahraničných hráčov, nemôžu tento cieľ dosiahnuť, pokiaľ žiadne pravidlo neobmedzí možnosť týchto klubov angažovať najlepších domácich hráčov, ktorá túto rovnováhu ohrozuje rovnakým spôsobom.

136    Nakoniec, pokiaľ ide o argument týkajúci sa účasti Komisie na vypracovaní pravidla „3 + 2“, treba uviesť, že Komisia nie je oprávnená dávať záruky týkajúce sa súladu určitého správania so Zmluvou okrem prípadov, keď jej takéto právomoci boli výslovne priznané (pozri tiež rozsudok z 27. mája 1981, Essevi a Salengo, 142/80 a 143/80, Zb. s. 1413, bod 16). V žiadnom prípade nie je oprávnená schváliť správanie, ktoré by bolo v rozpore so Zmluvou.

137    Z uvedeného vyplýva, že článku 48 Zmluvy odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých môžu futbalové kluby nominovať na futbalové zápasy v rámci súťaží organizovaných športovými zväzmi iba obmedzený počet profesionálnych hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov.

 O výklade článkov 85 a 86 Zmluvy

138    Keďže obidva druhy pravidiel, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky, sú v rozpore s článkom 48, k výkladu článku 85 a 86 Zmluvy sa netreba vyjadrovať.

 O časovej účinnosti tohto rozsudku

139    UEFA a URBSFA upozornili Súdny dvor vo svojich písomných a ústnych pripomienkach na vážne dôsledky, ktoré by z jeho rozsudku mohli vyplynúť pre organizáciu futbalu ako takého, ak by dospel k názoru, že prestupové pravidlá a ustanovenia o štátnej príslušnosti sú nezlučiteľné so Zmluvou.

140    Pán Bosman navrhol Súdnemu dvoru možnosť časovo obmedziť účinky rozsudku, pokiaľ ide o prestupové pravidlá, zároveň však naznačil, že také riešenie nie je nevyhnutné.

141    Podľa ustálenej judikatúry platí, že výklad pravidla práva Spoločenstva podaný Súdnym dvorom v rámci právomoci, ktorú mu priznáva článok 177 Zmluvy, vysvetľuje a v prípade potreby definuje význam a pôsobnosť tohto pravidla, tak ako má alebo malo byť chápané alebo uplatňované od okamihu nadobudnutia jeho účinnosti. Z toho vyplýva, že takto vyložené pravidlo môže a musí byť uplatnené samotným súdom aj na právne vzťahy vzniknuté a vytvorené pred vydaním rozsudku vo veci žiadosti o výklad, ak sú inak splnené podmienky umožňujúce podať na príslušné súdy návrh na začatie konania týkajúceho sa uplatnenia tohto pravidla (pozri najmä rozsudok z 2. februára 1988, Blaizot, 24/86, Zb. s. 379, bod 27).

142    Iba výnimočne môže Súdny dvor pri uplatnení všeobecnej zásady právnej istoty vyplývajúcej z právneho poriadku Spoločenstva obmedziť možnosť všetkých dotknutých osôb dovolávať sa ustanovenia, ku ktorému poskytol výklad, s cieľom spochybnenia právnych vzťahov založených v dobrej viere. Podobné obmedzenie môže povoliť iba Súdny dvor v samotnom rozsudku, ktorým rozhoduje o požadovanom výklade (pozri najmä rozsudky Blaizot, už citovaný, bod 28, a Legros a i., už citovaný, bod 30).

143    V tomto konaní mohli osobitosti pravidiel vydaných športovými zväzmi o prestupoch hráčov medzi klubmi rôznych členských štátov a takisto skutočnosť, že rovnaké alebo obdobné pravidlá sa uplatňovali na prestupy medzi klubmi z toho istého národného zväzu, ako aj na prestupy medzi klubmi z rôznych národných zväzov toho istého členského štátu, vytvoriť stav neistoty, pokiaľ ide o zlučiteľnosť týchto pravidiel s právom Spoločenstva.

144    Za týchto okolností naliehavé požiadavky právnej istoty bránia spochybňovaniu právnych situácií, ktoré už v minulosti stratili svoje účinky. Treba však ustanoviť výnimku v prospech osôb, ktoré vo vhodnom čase podnikli kroky na obhajobu svojich práv. Nakoniec treba upresniť, že obmedzenie účinkov uvedeného výkladu možno povoliť iba v súvislosti s odškodneniami za prestup, výcvik alebo profesionálny rast, ktoré sú ku dňu vydania tohto rozsudku už zaplatené alebo sú splatné na základe záväzku vzniknutého pred týmto dátumom.

145    Preto treba rozhodnúť, že priameho účinku článku 48 Zmluvy sa nemožno dovolávať na podporu nárokov týkajúcich sa odškodnenia za prestup, výcvik alebo profesionálny rast, ktoré bolo ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku zaplatené alebo je splatné na základe záväzku vzniknutého pred týmto dátumom, s výnimkou osôb, ktoré pred týmto dátumom podali na súd žalobu alebo vzniesli obdobný návrh podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva.

146    Naproti tomu nemožno pripustiť obmedzenie časových účinkov tohto rozsudku v prípade ustanovení o štátnej príslušnosti. Na základe už citovaných rozsudkov Walrave a Donà nemohli totiž dotknuté osoby považovať diskrimináciu vyplývajúcu z týchto ustanovení za zlučiteľnú s článkom 48 Zmluvy.

 O trovách

147    Trovy konania, ktoré vznikli dánskej, nemeckej, francúzskej a talianskej vláde a Komisii Európskych spoločenstiev v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru, nemôžu byť nahradené. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach položených rozsudkom Cour d'appel de Liège z 1. októbra 1993 takto:

1.      Článku 48 Zmluvy EHS odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých profesionálny futbalista, ktorý je štátnym príslušníkom niektorého členského štátu, nemôže byť po skončení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, zamestnaný klubom z iného členského štátu, pokiaľ tento klub nezaplatil pôvodnému klubu odškodnenie za prestup, výcvik alebo profesionálny rast.

2.      Článku 48 Zmluvy EHS odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých môžu futbalové kluby nominovať na futbalové zápasy v rámci súťaží organizovaných športovými zväzmi iba obmedzený počet profesionálnych hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov.

3.      Priameho účinku článku 48 Zmluvy EHS sa nemožno dovolávať na podporu nárokov týkajúcich sa odškodnenia za prestup, výcvik alebo profesionálny rast, ktoré bolo ku dňa vydania tohto rozsudku zaplatené alebo je splatné na základe záväzku vzniknutého pred týmto dátumom, s výnimkou osôb, ktoré pred týmto dátumom podali na súd žalobu alebo vzniesli obdobný návrh podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. decembra 1995.

* Jazyk konania: francúzština.