(1)

Potenciál rastu elektronického obchodu v Únii zatiaľ nie je plne rozvinutý. Stratégia pre jednotný digitálny trh v Európe komplexne rieši hlavné prekážky rozvoja cezhraničného elektronického obchodu v Únii s cieľom uvoľniť tento potenciál. Zabezpečenie lepšieho prístupu spotrebiteľov k digitálnemu obsahu a digitálnym službám a uľahčenie dodávania digitálneho obsahu a digitálnych služieb pre podniky môže prispieť k podpore digitálneho hospodárstva Únie a k stimulácii celkového rastu.

(2)

V článku 26 ods. 1 a 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) sa stanovuje, že Únia prijíma opatrenia s cieľom vytvoriť vnútorný trh alebo zabezpečiť jeho fungovanie, ktorý má zahŕňať oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru a služieb. V článku 169 ods. 1 a článku 169 ods. 2 písm. a) ZFEÚ sa stanovuje, že Únia má prispievať k dosiahnutiu vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 ZFEÚ v rámci dobudovania vnútorného trhu. Cieľom tejto smernice je nastoliť správnu rovnováhu medzi dosiahnutím vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa a podporou konkurencieschopnosti podnikov a zároveň zaručiť dodržiavanie zásady subsidiarity.

(3)

S cieľom dosiahnuť skutočný jednotný digitálny trh, zvýšiť právnu istotu a znížiť transakčné náklady, najmä pre malé a stredné podniky (ďalej len „MSP“), by sa mali harmonizovať určité aspekty týkajúce sa zmlúv na dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, pričom základom je vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa.

(4)

Podniky, najmä MSP, musia často znášať dodatočné náklady vyplývajúce z rozdielov vo vnútroštátnych záväzných pravidlách spotrebiteľského zmluvného práva a z právnej neistoty pri ponúkaní cezhraničného digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb. Podniky takisto znášajú náklady spojené s prispôsobovaním svojich zmlúv osobitným záväzným pravidlám dodávania digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, ktoré sa uplatňujú už v niekoľkých členských štátoch, čo vytvára rozdiely medzi rozsahom a obsahom osobitných vnútroštátnych pravidiel, ktorými sa takéto zmluvy riadia.

(5)

Spotrebitelia nemajú vždy istotu pri cezhraničných nákupoch, najmä pri nákupoch online. Jedným z hlavných faktorov, ktoré zapríčiňujú tento nedostatok dôvery spotrebiteľov, je neistota týkajúca sa ich kľúčových zmluvných práv a chýbajúci jasný zmluvný rámec pre digitálny obsah alebo digitálne služby. Mnohí spotrebitelia sa stretli s problémami súvisiacimi s kvalitou digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, alebo s prístupom k tomuto obsahu či službám. Napríklad dostávajú nesprávny alebo chybný digitálny obsah alebo digitálne služby, alebo im nefunguje prístup k danému digitálnemu obsahu alebo digitálnej službe. V dôsledku toho vzniká spotrebiteľom finančná a nefinančná ujma.

(6)

S cieľom napraviť takéto problémy by podniky aj spotrebitelia mali mať možnosť opierať sa o plne harmonizované zmluvné práva v istých hlavných oblastiach týkajúcich sa dodávania digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb v Únii. Úplná harmonizácia niektorých kľúčových regulačných aspektov by podstatne zvýšila právnu istotu pre spotrebiteľov a podniky.

(7)

Harmonizované pravidlá spotrebiteľského zmluvného práva vo všetkých členských štátoch by uľahčili podnikom, najmä MSP, dodávať digitálny obsah alebo digitálne služby v celej Únii. Poskytli by podnikom stabilné zmluvné právo pri dodávaní digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb v iných členských štátoch. Takisto by umožnili predísť právnej fragmentácii, ktorá by inak vznikala zavádzaním nových vnútroštátnych právnych predpisov špecificky upravujúcich digitálny obsah a digitálne služby.

(8)

Prínosom pre spotrebiteľov by mali byť harmonizované práva pre dodávanie digitálneho obsahu a digitálnych služieb, ktoré poskytujú vysokú úroveň ochrany. Spotrebitelia by mali mať jasné záväzné práva, keď dostanú digitálny obsah alebo digitálne služby alebo prístup k nim kdekoľvek v Únii. Takéto práva by mali zvýšiť ich dôveru pri nákupoch digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb. Zároveň by to malo prispieť k znižovaniu ujmy spotrebiteľov, ktorá im v súčasnosti vzniká, pretože by bol k dispozícii súbor jasných práv, ktoré im umožnia riešiť problémy, ktorým čelia v súvislosti s digitálnym obsahom alebo digitálnymi službami.

(9)

Táto smernica by mala v plnej miere harmonizovať určité kľúčové pravidlá, ktoré zatiaľ neboli regulované na úrovni Únie ani na vnútroštátnej úrovni.

(10)

V tejto smernici by sa mal jasným a jednoznačným spôsobom vymedziť rozsah jej pôsobnosti a mali by sa v nej stanoviť jasné hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, ktoré patria do rozsahu jej pôsobnosti. Tak rozsah pôsobnosti tejto smernice ako aj jej hmotnoprávne pravidlá by mali byť technologicky neutrálne a nadčasové.

(11)

V tejto smernici by sa mali stanoviť spoločné pravidlá pre určité požiadavky týkajúce sa zmlúv medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi o dodávaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Na tento účel by sa mali v plnej miere harmonizovať pravidlá týkajúce sa súladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby so zmluvou, prostriedkov nápravy v prípade nesúladu alebo nedodania a spôsobov uplatnenia týchto prostriedkov nápravy, ako aj úpravy digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Plne harmonizované pravidlá týkajúce sa niektorých základných prvkov spotrebiteľského zmluvného práva by mali uľahčiť podnikom, najmä MSP, ponúkať ich výrobky v iných členských štátoch. Plne harmonizované hlavné pravidlá by mali priniesť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a vyššiu prosperitu. Členským štátom sa v rozsahu pôsobnosti tejto smernice bráni v tom, aby stanovili ďalšie formálne alebo hmotnoprávne požiadavky. Členské štáty by napríklad nemali stanoviť pravidlá prenesenia dôkazného bremena odlišné od tých, ktoré sú stanovené v tejto smernici, alebo povinnosť spotrebiteľa informovať obchodníka o nesúlade v určitej lehote.

(12)

Touto smernicou by nemalo byť dotknuté vnútroštátne právo v rozsahu, v akom táto smernica neupravuje riešené oblasti, ako napríklad vnútroštátne pravidlá týkajúce sa uzavretia, platnosti, neplatnosti alebo účinkov zmlúv alebo zákonnosť digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Touto smernicou by sa tiež nemal určiť právny charakter zmlúv o dodávaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby a otázka, či takéto zmluvy predstavujú napríklad zmluvu o predaji, o službách, nájme alebo či ide o zmluvu sui generis, by mala byť ponechaná na vnútroštátne právo. Touto smernicou by tiež nemali byť dotknuté ani vnútroštátne pravidlá, ktoré nie sú osobitne zamerané na spotrebiteľské zmluvy a ustanovujú špecifické prostriedky nápravy v prípade určitých typov nedostatkov, ktoré v čase uzavretia zmluvy neboli zjavné, najmä vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa môžu ustanovovať osobitné pravidlá zodpovednosti obchodníka za skryté vady. Touto smernicou by nemali byť dotknuté ani vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa stanovujú mimozmluvné prostriedky nápravy spotrebiteľa v prípade nesúladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby vo vzťahu k osobám v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií, alebo iným osobám, ktoré plnia záväzky takýchto osôb.

(13)

Členské štáty majú takisto naďalej možnosť napríklad upraviť pohľadávky spotrebiteľa voči inej tretej strane, než je obchodník, ktorý dodáva alebo sa zaväzuje dodať digitálny obsah alebo digitálnu službu, ako je napríklad vývojový pracovník, ktorý nie je zároveň obchodníkom podľa tejto smernice.

(14)

Členské štáty by tiež mali mať možnosť napríklad regulovať dôsledky nedodania alebo nesúladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby v prípade, že príčinou takéhoto nedodania alebo nesúladu je prekážka, ktorá je mimo kontroly obchodníka a ak od obchodníka nebolo možné očakávať, že prekážke zabráni alebo ju odstráni alebo jej následky, ako napríklad v prípade vyššej moci.

(15)

Členské štáty by mali mať tiež možnosť napríklad upraviť práva zmluvných strán pozastaviť plnenie ich povinností alebo časti povinností, kým si povinnosti nesplní druhá strana. Napríklad, členské štáty by mali mať možnosť upraviť otázku, či v situáciách, keď došlo k nesúladu, má spotrebiteľ nárok pozastaviť zaplatenie ceny alebo jej časti, až kým obchodník neuvedie digitálny obsah alebo digitálnu službu do súladu, alebo či je obchodník oprávnený pozastaviť akúkoľvek náhradu spotrebiteľovi v súvislosti s ukončením zmluvy, až kým spotrebiteľ nesplní svoju povinnosť stanovenú v tejto smernici vrátiť hmotný nosič obchodníkovi.

(16)

Členské štáty by tiež mali mať naďalej možnosť rozšíriť uplatňovanie pravidiel tejto smernice na zmluvy, ktoré sú vylúčené z rozsahu pôsobnosti tejto smernice, alebo takéto zmluvy upraviť iným spôsobom. Napríklad, členské štáty by mali mať možnosť rozšíriť ochranu, ktorú spotrebiteľom poskytuje táto smernica, aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú spotrebiteľmi v zmysle tejto smernice, ako sú napríklad mimovládne organizácie, začínajúce podniky alebo MSP.

(17)

Vymedzenie pojmu spotrebiteľ by sa malo vzťahovať na fyzické osoby konajúce na účely, ktoré sa netýkajú ich obchodnej ani podnikateľskej činnosti, remesla ani povolania. Členské štáty by však mali mať naďalej možnosť určiť v prípade dvojúčelových zmlúv, pri ktorých sa zmluva uzavrie na účely, ktoré patria čiastočne do rámca obchodnej činnosti príslušnej osoby a čiastočne ho presahujú a obchodný účel je obmedzený tak, aby nebol v celkovom kontexte zmluvy prevládajúci, či by mala byť uvedená osoba považovaná za spotrebiteľa a za akých podmienok.

(18)

Táto smernica by sa mala vzťahovať na každú zmluvu, v rámci ktorej obchodník dodáva alebo sa zaväzuje dodávať digitálny obsah alebo digitálnu službu spotrebiteľovi. Poskytovatelia platforiem by sa mali podľa tejto smernice považovať za obchodníkov, ak konajú na účely súvisiace so svojou vlastnou obchodnou činnosťou a ako priamy zmluvný partner spotrebiteľa pre dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Členské štáty by mali mať naďalej možnosť rozšíriť uplatňovanie tejto smernice na poskytovateľov platforiem, ktorí nespĺňajú požiadavky na to, aby boli považovaní za obchodníkov podľa tejto smernice.

(19)

Smernica by mala riešiť problematiku jednotlivých kategórií digitálneho obsahu, digitálnych služieb a ich dodávania. S cieľom reagovať na rýchly technologický vývoj a udržanie nadčasového charakteru pojmu digitálny obsah alebo digitálna služba by sa táto smernica mala vzťahovať okrem iného na počítačové programy, aplikácie, video súbory, audio súbory, hudobné súbory, digitálne hry, elektronické knihy (e-knihy) alebo iné elektronické publikácie, ale aj digitálne služby, ktoré umožňujú vytváranie, spracúvanie, prístup alebo uchovávanie dát v digitálnej forme vrátane softvéru ako služby, napríklad výmenu video súborov a audio súborov alebo hostiteľské služby pre iné súbory, textové editory alebo hry ponúkané v prostredí kumulovaných serverových výpočtov (cloud computing) a sociálnych médií. Keďže existuje veľa spôsobov dodávania digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, napríklad prenos na hmotnom nosiči, jeho sťahovanie spotrebiteľmi na ich zariadenia, internetové vysielanie, umožnenie prístupu k skladovacím kapacitám digitálneho obsahu alebo prístup k využívaniu sociálnych médií, táto smernica by sa mala uplatňovať na všetok digitálny obsah bez ohľadu na médium použité na prenos digitálneho obsahu alebo digitálnej služby alebo na poskytnutie prístupu k digitálnemu obsahu alebo k digitálnej službe. Táto smernica by sa však nemala vzťahovať na služby prístupu k internetu.

(20)

Táto smernica a smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/771 (3) by sa mali navzájom dopĺňať. Zatiaľ čo v tejto smernici sa stanovujú pravidlá pre určité požiadavky týkajúce sa zmlúv o dodávaní digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, v smernici (EÚ) 2019/771 sa stanovujú pravidlá pre určité požiadavky týkajúce sa zmlúv o predaji tovaru. S cieľom splniť očakávania spotrebiteľov a zabezpečiť jasný a jednoduchý právny rámec pre obchodníkov s digitálnym obsahom by sa táto smernica mala vzťahovať aj na digitálny obsah, ktorý sa dodáva na hmotnom nosiči, ako sú DVD, CD, USB kľúče a pamäťové karty, ako aj na samotný hmotný nosič za predpokladu, že hmotný nosič slúži výlučne ako nosič digitálneho obsahu. Namiesto ustanovení tejto smernice o povinnosti obchodníka dodávať a o prostriedkoch nápravy pre spotrebiteľa v prípade nedodania tovaru by sa však mali uplatňovať ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ (4) o povinnostiach týkajúcich sa dodávok tovaru a prostriedkov nápravy v prípade nedodania. Okrem toho by sa ustanovenia smernice 2011/83/EÚ, napríklad o práve na ukončenie zmluvy a povahe zmluvy, podľa ktorej sa predmetný tovar dodáva, mali naďalej uplatňovať aj na takýto hmotný nosič a na digitálny obsah, ktorý sa na ňom dodáva. Touto smernicou nie sú dotknuté ani práva šírenia uplatniteľné na tieto tovary podľa autorského práva.

(21)

Smernica (EÚ) 2019/771 by sa mala uplatňovať na zmluvy o predaji tovaru vrátane tovaru s digitálnymi prvkami. Pojem tovar s digitálnymi prvkami by sa mal vzťahovať na tovar, ktorý obsahuje digitálny obsah alebo digitálnu službu alebo je s digitálnym obsahom alebo digitálnou službou prepojený takým spôsobom, že absencia tohto digitálneho obsahu alebo digitálnej služby by zabránila tovaru plniť jeho funkcie. Digitálny obsah alebo digitálna služba, ktoré sú týmto spôsobom súčasťou tovaru alebo sú s ním prepojené, by mali patriť do rozsahu pôsobnosti smernice (EÚ) 2019/771, ak sa dodávajú s tovarom na základe kúpnej zmluvy týkajúcej sa tohto tovaru. Či je dodanie začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby súčasťou kúpnej zmluvy s predávajúcim by malo závisieť od obsahu tejto zmluvy. Malo by to zahŕňať začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálne služby, ktorých dodanie sa výslovne vyžaduje na základe zmluvy. Malo by to tiež zahŕňať kúpne zmluvy, ktoré možno chápať ako zmluvy upravujúce dodanie špecifického digitálneho obsahu alebo špecifickej digitálnej služby, pretože sú bežné pre tovar rovnakého druhu a spotrebiteľ by ich mohol odôvodnene očakávať vzhľadom na charakter tovaru a vzhľadom na akékoľvek verejné vyhlásenia vydané predávajúcim alebo v jeho mene, alebo inými osobami v rámci predchádzajúcich článkov reťazca transakcií vrátane výrobcu. Ak sa napríklad inzerovala hybridná televízia ako zahŕňajúca konkrétnu video aplikáciou, uvedená video aplikácia by sa považovala za súčasť kúpnej zmluvy. Platilo by to bez ohľadu na to, či sa digitálny obsah alebo digitálna služba predinštaluje v tovare samotnom alebo sa musí následne stiahnuť na iné zariadenie a s tovarom sa len prepojí.

Napríklad smartfón by sa mohol podľa kúpnej zmluvy dodávať so štandardizovanou predinštalovanou aplikáciou ako napríklad budík alebo fotoaparát. Ako ďalší možný príklad možno uviesť inteligentné hodinky. V takomto prípade by sa hodinky samotné považovali za tovar s digitálnymi prvkami, ktorý môže svoje funkcie plniť iba prostredníctvom aplikácie, ktorá sa poskytuje na základe kúpnej zmluvy, ale spotrebiteľ si aplikáciu musí stiahnuť do smartfónu; aplikácia by potom bola prepojeným digitálnym prvkom. Platilo by to aj vtedy, ak začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálnu službu nedodáva predávajúci sám, ale ho podľa kúpnej zmluvy dodáva tretia strana. Aby sa zamedzilo neistote pre obchodníkov i pre spotrebiteľov, v prípade pochybností o tom, či poskytovanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby je súčasťou kúpnej zmluvy, mala by sa uplatňovať smernica(EÚ) 2019/771. Okrem toho, založenie dvojstranného zmluvného vzťahu medzi predávajúcim a spotrebiteľom, ktorého súčasťou je dodanie začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, by nemalo byť ovplyvnené skutočnosťou, že na to, aby mohol spotrebiteľ využívať digitálny obsah alebo digitálnu službu, musí súhlasiť s licenčnou zmluvou tretej strany.

(22)

Naopak, ak absencia začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby nebráni tomu, aby tovar plnil svoje funkcie, alebo ak spotrebiteľ uzavrie zmluvu o dodaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktorá nie je súčasťou kúpnej zmluvy týkajúcej sa tovaru s digitálnymi prvkami, uvedená zmluva by sa považovala za oddelenú od zmluvy o predaji tovaru aj vtedy, keď predávajúci koná ako sprostredkovateľ uvedenej druhej zmluvy s obchodníkom, ktorý je treťou stranou, a mohla by patriť do rozsahu pôsobnosti tejto smernice. Napríklad, ak si spotrebiteľ stiahne hernú aplikáciu z obchodu s aplikáciami do smartfónu, zmluva o dodaní hernej aplikácie je oddelená od zmluvy o predaji samotného smartfónu. Smernica (EÚ) 2019/771 by sa preto mala uplatňovať len na kúpne zmluvy týkajúce sa smartfónov, zatiaľ čo dodanie hernej aplikácie by mohlo patriť do pôsobnosti tejto smernice, ak sú splnené podmienky tejto smernice. Ďalším príkladom by bolo, ak je výslovne dohodnuté, že si spotrebiteľ kúpi smartfón bez špecifického operačného systému a následne uzavrie zmluvu o dodaní operačného systému od tretej strany. V takomto prípade by dodanie samostatne zakúpeného operačného systému nebolo súčasťou kúpnej zmluvy, a preto by nepatrilo do rozsahu pôsobnosti smernice (EÚ) 2019/771, ale by mohlo patriť do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, ak sú splnené podmienky tejto smernice.

(23)

Spotrebitelia využívajú digitálne vyjadrenie hodnoty, ako sú elektronické poukážky alebo elektronické kupóny, na platbu za rôzne tovary alebo služby na jednotnom digitálnom trhu. Takéto digitálne vyjadrenie hodnoty nadobúda význam v súvislosti s dodaním digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, a preto by sa malo považovať za spôsob platby v zmysle tejto smernice. Digitálne vyjadrenie hodnoty by sa malo chápať tak, že zahŕňa aj virtuálne meny, pokiaľ sú uznané podľa vnútroštátneho práva. Diferenciácia podľa metód platby by mohla viesť k diskriminácii a mohla by vytvoriť nespravodlivý stimul pre podniky, ktoré majú tendenciu ponúkať digitálny obsah alebo digitálnu službu za digitálne vyjadrenie hodnoty. Keďže však digitálne vyjadrenie hodnoty neslúži na žiadny iný účel, len ako spôsob platby, ako také by sa nemalo považovať za digitálny obsah ani za digitálnu službu v zmysle tejto smernice.

(24)

Digitálny obsah alebo digitálne služby sa často dodávajú aj vtedy, ak spotrebiteľ neplatí ako cenu peňažnú úhradu, ale poskytuje obchodníkovi osobné údaje. Takéto obchodné modely sa už v rôznych formách používajú na značnej časti trhu. Hoci sa v plnej miere uznáva, že ochrana osobných údajov je základným právom, a preto osobné údaje nemožno považovať za komoditu, táto smernica by mala zabezpečiť, aby mali spotrebitelia v kontexte takýchto obchodných modelov nárok na zmluvné prostriedky nápravy. Táto smernica by sa preto mala uplatňovať na zmluvy, podľa ktorých obchodník dodáva alebo sa zaväzuje dodávať digitálny obsah alebo digitálnu službu spotrebiteľovi a spotrebiteľ poskytuje alebo sa zaväzuje poskytovať osobné údaje. Osobné údaje by sa obchodníkovi mohli poskytnúť buď v čase uzavretia zmluvy alebo neskôr, napríklad keď spotrebiteľ poskytne obchodníkovi súhlas s tým, že obchodník použije akékoľvek osobné údaje, ktoré môže spotrebiteľ nahrať alebo vytvoriť s použitím digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. V práve Únie o ochrane osobných údajov sa stanovuje úplný zoznam právnych dôvodov zákonného spracúvania osobných údajov. Táto smernica by sa mala uplatňovať na každú zmluvu, v rámci ktorej spotrebiteľ dodáva alebo sa zaväzuje dodať osobné údaje obchodníkovi. Táto smernica by sa napríklad mala uplatňovať v prípadoch, keď si spotrebiteľ otvorí účet na sociálnych médiách a poskytuje meno a e-mailovú adresu, ktoré sa používajú na iné účely, než je len dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby alebo na iné účely, než je dodržiavanie zákonných požiadaviek. Rovnako by sa mala uplatňovať na prípady, keď spotrebiteľ udelí súhlas s tým, aby obchodník použil akýkoľvek materiál, ktorý predstavuje osobné údaje, ako sú fotografie alebo príspevky, ktoré spotrebiteľ nahrá, na marketingové účely. Členské štáty by však mali mať naďalej možnosť určiť, či sú splnené požiadavky na vytvorenie, existenciu a platnosť zmluvy podľa vnútroštátneho práva.

(25)

V prípade, keď sa digitálny obsah a digitálne služby nedodávajú výmenou za cenu, táto smernica by sa nemala uplatňovať na situácie, keď obchodník zhromažďuje osobné údaje výlučne s cieľom dodať digitálny obsah alebo digitálnu službu, alebo výlučne na účel splnenia zákonných požiadaviek. Takéto situácie môžu zahŕňať napríklad prípady, keď registráciu spotrebiteľa vyžadujú platné zákony z dôvodu bezpečnosti a na identifikačné účely. Táto smernica by sa takisto nemala uplatňovať na situácie, keď obchodník zhromažďuje iba metaúdaje, ako sú informácie týkajúce sa zariadenia spotrebiteľa alebo histórie prehľadávania, s výnimkou prípadov, keď sa táto situácia považuje za zmluvu podľa vnútroštátneho práva. Nemala by sa uplatňovať ani na situácie, keď je spotrebiteľ bez uzavretia zmluvy s obchodníkom vystavený reklamným oznamom výlučne s cieľom získať prístup k digitálnemu obsahu alebo digitálnej službe. Členské štáty by však mali mať naďalej možnosť rozšíriť uplatňovanie tejto smernice na takéto situácie alebo situácie, ktoré sú vylúčené z rozsahu pôsobnosti tejto smernice, upraviť iným spôsobom.

(26)

Táto smernica by sa mala uplatňovať na zmluvy týkajúce sa rozvoja digitálneho obsahu, ktorý je prispôsobený na mieru podľa osobitných požiadaviek spotrebiteľa, vrátane softvéru na mieru. Táto smernica by sa mala takisto uplatňovať na dodávanie elektronických súborov vyžadovaných na 3D tlač tovaru, pokiaľ sa na takéto súbory vzťahuje vymedzenie pojmu digitálny obsah alebo digitálne služby v zmysle tejto smernice. Touto smernicou by sa však nemali upravovať žiadne práva či povinnosti týkajúce sa tovaru vyrobeného s využitím technológie 3D tlače.

(27)

Keďže táto smernica by sa mala uplatňovať na zmluvy, ktorých predmetom je dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby spotrebiteľovi, nemala by sa uplatňovať vtedy, keď je hlavným predmetom poskytovanie odborných služieb, napríklad prekladateľských, architektonických služieb, právnych služieb alebo iných služieb odborného poradenstva, ktoré často poskytuje obchodník osobne, a to bez ohľadu na to, či obchodník používa digitálne prostriedky na produkciu výstupu ako služby alebo na jeho dodanie alebo postúpenie spotrebiteľovi. Podobne by sa táto smernica nemala uplatňovať na verejné služby, ako sú napríklad služby sociálneho zabezpečenia alebo verejné registre, pri ktorých sa digitálne prostriedky používajú len na prenos alebo doručenie služby spotrebiteľovi. Táto smernica by sa tiež nemala uplatňovať na verejné listiny a iné notárske úkony bez ohľadu na to, či sa vykonávajú, zaznamenávajú, reprodukujú alebo prenášajú digitálnymi prostriedkami.

(28)

Trh interpersonálnych komunikačných služieb bez číslovania, ktoré nie sú spojené s verejne pridelenými číslovacími prostriedkami, sa rýchlo vyvíja. Vznik nových digitálnych služieb, ktoré umožňujú interpersonálnu komunikáciu cez internet, ako sú webové e-mailové služby a služby posielania správ online, viedol v posledných rokoch k nárastu počtu spotrebiteľov, ktorí takéto služby využívajú. Z týchto dôvodov je v súvislosti s takýmito službami potrebné poskytnúť účinnú ochranu spotrebiteľa. Táto smernica by sa preto mala uplatňovať aj na interpersonálne komunikačné služby bez číslovania.

(29)

Táto smernica by sa nemala uplatňovať na zdravotnú starostlivosť v zmysle v vymedzenia v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/24/EÚ (5). Vylúčenie „zdravotnej starostlivosti“ z rozsahu pôsobnosti tejto smernice by sa malo uplatňovať aj na akýkoľvek digitálny obsah alebo digitálnu službu, ktorá predstavuje zdravotnícku pomôcku v zmysle vymedzenia v smernici Rady 93/42/EHS (6) alebo 90/385/EHS (7) alebo smernici Európskeho parlamentu a Rady 98/79/ES (8), ak takéto zdravotnícke pomôcky predpisuje alebo poskytuje zdravotnícky pracovník v zmysle vymedzenia v smernici 2011/24/EÚ. Táto smernica by sa však mala uplatňovať na akýkoľvek digitálny obsah alebo digitálnu službu, ktorá predstavuje zdravotnícku pomôcku, napríklad na zdravotné aplikácie, ktorú môže spotrebiteľ získať bez toho, aby ju predpisoval alebo poskytoval zdravotnícky pracovník.

(30)

Právo Únie týkajúce sa finančných služieb obsahuje viaceré pravidlá týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Finančné služby, ako sa vymedzujú v právne uplatniteľnom v danej oblasti, predovšetkým v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ES (9), zahŕňajú aj digitálny obsah alebo digitálne služby týkajúce sa finančných služieb alebo poskytujúce prístup k finančným službám, a preto sa na ne vzťahuje ochrana podľa práva Únie v oblasti finančných služieb. Zmluvy týkajúce sa digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, ktoré predstavujú finančné služby, by preto mali byť vylúčené z rozsahu pôsobnosti tejto smernice.

(31)

Táto smernica by sa nemala uplatňovať na digitálny obsah alebo digitálnu službu, ktorá sa poskytuje verejnému publiku ako súčasť umeleckého výkonu alebo iného podujatia, ako napríklad digitálna kinematografická projekcia alebo audiovizuálne scénické predstavenie. Táto smernica by sa však mala uplatňovať, ak sa digitálny obsah alebo digitálna služba poskytujú verejnému publiku prostredníctvom prenosu signálu, ako napríklad služby digitálnej televízie.

(32)

Voľný softvér a softvér s otvoreným zdrojovým kódom, kde je zdrojový kód voľne zdieľaný a používatelia môžu voľne využívať, používať, upravovať a distribuovať softvér alebo jeho upravené verzie, môžu prispievať k výskumu a inováciám na trhu s digitálnym obsahom a digitálnymi službami. Aby sa zabránilo vytváraniu prekážok brániacich tomuto vývoju trhu, táto smernica by sa nemala uplatňovať ani na voľný softvér a softvér s otvoreným zdrojovým kódom za predpokladu, že sa nedodáva výmenou za cenu a že osobné údaje spotrebiteľa sa používajú výlučne na zvýšenie bezpečnosti, kompatibility alebo interoperability softvéru.

(33)

Digitálny obsah alebo digitálne služby sa často kombinujú s poskytovaním tovaru alebo iných služieb a ponúkajú sa spotrebiteľovi v rámci tej istej zmluvy obsahujúcej balík rozličných prvkov, ako je napríklad poskytovanie digitálnej televízie a nákup elektronického zariadenia. V takýchto prípadoch zmluva medzi spotrebiteľom a obchodníkom obsahuje prvky zmluvy o dodávaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ale tiež prvky iných typov zmlúv, ako sú napríklad zmluvy o predaji tovaru alebo služieb. Táto smernica by sa mala uplatňovať len na tie prvky celkovej zmluvy, ktorých podstatou je dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb. Ostatné prvky zmluvy by mali podliehať pravidlám uplatniteľným na takéto zmluvy podľa vnútroštátneho práva alebo prípadne pravidlám podľa iného práva Únie, ktorými sa upravuje konkrétne odvetvie alebo predmet. Podobne aj všetky účinky, ktoré by mohlo mať ukončenie jedného prvku kombinovanej zmluvy na ostatné prvky uvedenej kombinovanej zmluvy, by sa mali upravovať vnútroštátnym právom. S cieľom zabezpečiť súlad s odvetvovými ustanoveniami smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1972 (10), ktorý upravuje kombinované zmluvy, v prípade, keď obchodník ponúka v zmysle uvedenej smernice digitálny obsah alebo digitálnu službu v kombinácii s interpersonálnou komunikačnou službou s číslovaním alebo službu prístupu k internetu, ustanovenia tejto smernice o zmene digitálneho obsahu by sa nemali uplatňovať na prvok balíka týkajúci sa digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Príslušné ustanovenia smernice (EÚ) 2018/1972 by sa mali namiesto toho uplatňovať na všetky prvky balíka vrátane digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.

(34)

Ustanovenia tejto smernice týkajúce sa kombinovaných zmlúv by sa mali uplatňovať len na prípady, keď ten istý obchodník ponúka rôzne prvky balíka tomu istému spotrebiteľovi na základe jednej zmluvy. Touto smernicou by nemali byť dotknuté vnútroštátne právne predpisy, ktoré upravujú podmienky, za ktorých sa zmluva na dodanie digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb môže považovať za zmluvu, ktorá je prepojená s inou zmluvou alebo dopĺňa inú zmluvu, ktorú spotrebiteľ uzavrel s tým istým alebo iným obchodníkom, prostriedky nápravy, ktoré sa v rámci každej zmluvy uplatňujú, ani účinok, ktorý by ukončenie jednej zmluvy malo na ďalšiu zmluvu.

(35)

Obchodná prax spájania ponúk digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb do balíka s poskytovaním tovaru alebo iných služieb podlieha smernici Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES (11) o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu. Toto spájanie nie je podľa smernice 2005/29/ES samo osebe zakázané. Je však zakázané, ak sa na základe individuálneho posúdenia podľa kritérií stanovených v uvedenej smernici považuje za neprijateľné. Právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže takisto umožňuje riešiť praktiky viazania produktov a spájania produktov do balíka v prípade, ak ovplyvňujú priebeh hospodárskej súťaže a poškodzujú spotrebiteľov.

(36)

Táto smernica by sa nemala dotýkať iného práva Únie, ktorým sa riadi konkrétne odvetvie alebo predmet ochrany, ako sú telekomunikácie, elektronický obchod a ochrana spotrebiteľa. Nemalo by ňou byť dotknuté právo Únie ani vnútroštátne právo v oblasti autorských práv a s nimi súvisiacich práv vrátane prenosnosti online obsahových služieb.

(37)

Výkon činností patriacich do pôsobnosti tejto smernice by mohol zahŕňať aj spracovanie osobných údajov. V práve Únie sa stanovuje komplexný rámec pre ochranu osobných údajov. Predovšetkým, touto smernicou nie je dotknuté nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 (12) ani smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES (13). Uvedený rámec sa uplatňuje na akékoľvek osobné údaje spracúvané v súvislosti so zmluvami, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. Osobné údaje by sa preto mali zhromažďovať alebo inak spracúvať v súlade s nariadením (EÚ) 2016/679 a smernicou 2002/58/ES. V prípade konfliktu medzi touto smernicou a právom Únie v oblasti ochrany osobných údajov by malo mať prednosť právo Únie.

(38)

Touto smernicou by sa nemali upravovať podmienky pre zákonné spracúvanie osobných údajov, keďže táto záležitosť je upravená najmä v nariadení (EÚ) 2016/679. V dôsledku toho je akékoľvek spracovanie osobných údajov v súvislosti so zmluvou, ktorá patrí do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, zákonné, len ak je v súlade s ustanoveniami nariadenia (EÚ) 2016/679, pokiaľ ide o právny základ spracovania osobných údajov. Ak k spracovaniu osobných údajov dochádza na základe súhlasu, najmä podľa článku 6 ods. 1 písm. a) nariadenia (EÚ) 2016/679, uplatňujú sa osobitné ustanovenia uvedeného nariadenia vrátane tých, ktoré sa týkajú podmienok hodnotenia toho, či bol súhlas vyjadrený slobodne. Táto smernica by nemala upravovať platnosť udeleného súhlasu. Nariadenie (EÚ) 2016/679 obsahuje aj komplexné práva týkajúce sa vymazania údajov a prenosnosti údajov. Touto smernicou nie sú dotknuté uvedené práva, ktoré sa uplatňujú na akékoľvek osobné údaje, ktoré poskytne spotrebiteľ obchodníkovi alebo ktoré získava obchodník v súvislosti s akoukoľvek zmluvou, ktorá spadá do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, a keď spotrebiteľ ukončí zmluvu v súlade s touto smernicou.

(39)

Právo na vymazanie a právo spotrebiteľa odvolať súhlas so spracúvaním osobných údajov by sa mali uplatňovať v plnom rozsahu aj v súvislosti so zmluvami, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. Právom spotrebiteľa na ukončenie zmluvy v súlade s touto smernicou by nemalo byť dotknuté právo spotrebiteľa odvolať akýkoľvek súhlas vyjadrený v súvislosti so spracúvaním osobných údajov spotrebiteľa podľa nariadenia (EÚ) 2016/679.

(40)

Touto smernicou by sa nemali upravovať dôsledky odvolania súhlasu spotrebiteľa so spracúvaním osobných údajov spotrebiteľa na zmluvy, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. Takéto dôsledky by mali aj naďalej zostať predmetom vnútroštátneho práva.

(41)

Existujú rôzne spôsoby, ako môže obchodník dodať digitálny obsah alebo digitálne služby spotrebiteľom. Je vhodné stanoviť jednoduché a jasné pravidlá, pokiaľ ide o spôsoby a lehoty na splnenie uvedenej povinnosti dodať, ktorá je hlavnou zmluvnou povinnosťou obchodníka zabezpečením dostupnosti digitálneho obsahu alebo digitálnej služby spotrebiteľovi alebo poskytnutím prístupu k nim. Digitálny obsah alebo digitálna služba by sa mali považovať za dostupné alebo sprístupnené spotrebiteľovi vtedy, keď digitálny obsah alebo digitálna služba alebo akékoľvek prostriedky vhodné na prístup k nim alebo na ich stiahnutie sa dostali do dosahu spotrebiteľa a nevyžaduje sa žiaden ďalší zásah obchodníka, aby sa spotrebiteľovi umožnilo používať digitálny obsah alebo digitálnu službu v súlade so zmluvou. Berúc do úvahy, že obchodník v zásade nezodpovedá za konanie alebo opomenutie tretej strany, ktorá prevádzkuje fyzický alebo virtuálny priestor, napríklad elektronickú platformu alebo cloudové úložisko, ktorý si spotrebiteľ zvolil na dodanie alebo uchovávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, malo by postačovať, aby obchodník dodal digitálny obsah alebo digitálnu službu uvedenej tretej strane. Fyzický alebo virtuálny priestor však nemožno považovať za priestor, ktorý si spotrebiteľ zvolil, v prípade, že ho má obchodník pod svojou kontrolou alebo je s obchodníkom zmluvne prepojený, alebo v prípade, keď si spotrebiteľ zvolil uvedený fyzický alebo virtuálny priestor na dodanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, avšak táto možnosť bola jedinou, ktorú obchodník ponúkol na dodanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby alebo na prístup k nim.

Ak fyzický alebo virtuálny priestor nemôže byť považovaný za priestor vybratý spotrebiteľom, povinnosť obchodníka dodať digitálny obsah alebo digitálnu službu sa nepovažuje za splnenú, ak sa digitálny obsah alebo digitálna služba dodajú do fyzického alebo virtuálneho prostredia, ale spotrebiteľ nemôže získať digitálny obsah alebo digitálnu službu alebo k nim nemá prístup v súlade s touto smernicou. V takýchto prípadoch by mal mať spotrebiteľ rovnaké prostriedky nápravy, ktoré by sa uplatnili, keby obchodník digitálny obsah alebo digitálnu službu nedodal. Pokiaľ ide o čas dodania, v súlade s trhovou praxou a technickými možnosťami, a s cieľom poskytnúť určitý stupeň flexibility, by sa digitálny obsah alebo digitálna služba mali dodať bez zbytočného odkladu, pokiaľ sa zmluvné strany nerozhodli dohodnúť sa inak s cieľom využiť iné modely dodávania.

(42)

Digitálny obsah alebo digitálna služba by mali zodpovedať požiadavkám dohodnutým medzi obchodníkom a spotrebiteľom v zmluve. Mal by byť najmä v súlade s opisom, množstvom, napríklad počtom hudobných súborov, ktoré sú prístupné, kvalitou, napríklad rozlíšenie obrázka, ako aj s jazykom a verziou dohodnutou v zmluve. Mali by sa tiež vyznačovať bezpečnosťou, funkčnosťou, kompatibilitou, interoperabilitou a inými vlastnosťami, ako sa vyžaduje v zmluve. Požiadavky uvedené v zmluve by mali zahŕňať požiadavky vyplývajúce z predzmluvných informácií, ktoré v súlade so smernicou 2011/83/EÚ tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Tieto požiadavky by mohli byť stanovené aj v dohode o úrovni poskytovaných služieb, ak takýto typ dohody tvorí podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva súčasť zmluvného vzťahu medzi spotrebiteľom a obchodníkom.

(43)

Pojem funkčnosti by sa mal chápať tak, že odkazuje na spôsoby, ktorými možno digitálny obsah alebo digitálnu službu využívať. Napríklad neprítomnosť alebo prítomnosť akýchkoľvek technických obmedzení, napríklad ochrany prostredníctvom správy digitálnych práv alebo regionálneho kódovania, by mohlo mať vplyv na schopnosť digitálneho obsahu alebo digitálnej služby vykonávať všetky svoje funkcie s ohľadom na svoj účel. Pojem interoperabilita súvisí s tým, či a do akej miery je digitálny obsah alebo digitálna služba schopná fungovať s iným hardvérom alebo softvérom než s tými, s ktorými sa digitálny obsah alebo digitálne služby rovnakého druhu bežne používajú. Úspešné fungovanie by napríklad mohlo zahŕňať schopnosť digitálneho obsahu alebo digitálnej služby vymieňať si informácie s iným softvérom alebo hardvérom a využívať vymieňané informácie.

(44)

Vzhľadom na to, že digitálny obsah a digitálne služby sa neustále vyvíjajú, obchodníci sa môžu so spotrebiteľmi dohodnúť, že im poskytnú ich aktualizácie a prvky, keď budú k dispozícii. Z tohto dôvodu by sa súlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby mal posudzovať aj vo vzťahu k tomu, či sú digitálny obsah alebo služba aktualizované spôsobom, aký sa stanovil v zmluve. Nedodanie aktualizácií, ktoré sa dohodli v zmluve by sa malo považovať za nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby so zmluvou. Okrem toho by sa za nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby mali považovať aj chybné alebo neúplné aktualizácie, keďže uvedený stav by znamenal, že sa takéto aktualizácie nevykonali spôsobom stanoveným v zmluve.

(45)

S cieľom dosiahnuť súlad a zabezpečiť, aby spotrebitelia neboli zbavení svojich práv, napríklad v prípadoch, keď zmluva stanovuje veľmi nízke normy, digitálny obsah alebo digitálna služba by nemali byť v súlade len so subjektívnymi požiadavkami na súlad, ale mali by navyše spĺňať objektívne požiadavky na súlad stanovené v tejto smernici. Súlad by sa mal posudzovať okrem iného vzhľadom na účel, na ktorý sa digitálny obsah alebo digitálna služba rovnakého druhu bežne používajú. Takisto by sa mali vyznačovať kvalitou a vlastnosťami výkonu, ktoré sú bežné pre digitálny obsah alebo digitálnu službu rovnakého druhu a ktoré spotrebitelia môžu odôvodnene očakávať vzhľadom na charakter digitálneho obsahu alebo digitálnej služby a vzhľadom na akékoľvek verejné vyhlásenia o konkrétnych vlastnostiach digitálneho obsahu alebo digitálnej služby vydané obchodníkom alebo v jeho mene, alebo inými osobami v rámci predchádzajúcich článkov reťazca transakcií.

(46)

Mal by sa objektívne zaistiť štandard odôvodnenosti, pokiaľ ide o akýkoľvek odkaz v tejto smernici na to, čo osoba môže odôvodnene očakávať, a to so zreteľom na povahu a účel digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, okolnosti prípadu a zvyklosti a prax zainteresovaných strán. Predovšetkým by sa malo objektívne zaistiť, čo sa považuje za primeranú lehotu na uvedenie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby do súladu so zmluvou so zreteľom na povahu nesúladu.

(47)

V záujme zachovania súladu a bezpečnosti digitálneho obsahu alebo digitálnej služby by mal obchodník počas obdobia, ktoré by spotrebiteľ odôvodnene očakával, poskytovať spotrebiteľovi aktualizácie vrátane bezpečnostných aktualizácií. Napríklad pokiaľ ide o digitálny obsah alebo digitálnu službu, ktorých účel je časovo obmedzený, povinnosť poskytovať aktualizácie by sa mala obmedziť na daný čas, zatiaľ čo v prípade iných druhov digitálneho obsahu alebo digitálnej služby by obdobie, počas ktorého by sa spotrebiteľovi mali poskytovať aktualizácie, mohlo byť rovnaké ako obdobie zodpovednosti za nesúlad alebo by sa mohlo predĺžiť nad rámec tohto obdobia, čo by sa mohlo týkať najmä bezpečnostných aktualizácií. Malo by byť na spotrebiteľovi, aby sa rozhodol, či poskytnuté aktualizácie nainštaluje. Ak sa spotrebiteľ rozhodne aktualizácie neinštalovať, nemal by očakávať, že sa zachová súlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Obchodník by mal informovať spotrebiteľa, že rozhodnutie spotrebiteľa neinštalovať aktualizácie, ktoré sú potrebné na zachovania súladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, vrátane bezpečnostných aktualizácií, bude mať dosah na zodpovednosť obchodníka za súlad týchto prvkov digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktorých príslušné aktualizácie majú zachovať súlad. Táto smernica by nemala mať vplyv na povinnosť poskytovať bezpečnostné aktualizácie stanovenú v práve Únie alebo vo vnútroštátnom práve.

(48)

Na spracúvanie osobných údajov v súvislosti s akoukoľvek zmluvou, ktorá patrí do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, by sa malo v plnej miere uplatňovať nariadenie (EÚ) 2016/679 alebo akékoľvek iné právne predpisy Únie v oblasti ochrany údajov. Okrem toho by touto smernicou nemali byť dotknuté práva, povinnosti ani mimozmluvné prostriedky nápravy stanovené v nariadení (EÚ) 2016/679. Skutočnosti, ktoré vedú k nesúladu s požiadavkami stanovenými v nariadení (EÚ) 2016/679 vrátane základných zásad, ako sú napríklad požiadavky na minimalizáciu údajov, špecificky navrhnutú ochranu údajov a štandardnú ochranu údajov, sa môžu v závislosti od okolností prípadu tiež považovať za nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby so subjektívnymi alebo objektívnymi požiadavkami súladu stanovenými v tejto smernici. Jedným príkladom by mohol byť prípad, keď obchodník výslovne prevezme v zmluve záväzok - alebo sa zmluva môže uvedeným spôsobom interpretovať - ktorý súvisí aj s povinnosťami obchodníka vyplývajúcimi z nariadenia (EÚ) 2016/679. V uvedenom prípade sa takýto zmluvný záväzok môže stať súčasťou subjektívnych požiadaviek súladu. Druhým príkladom by mohol byť prípad, keď nesúlad s povinnosťami podľa nariadenia (EÚ) 2016/679 by mohol zároveň spôsobiť, že digitálny obsah alebo digitálna služba budú nevhodné na zamýšľaný účel, a preto predstavujú nesúlad s objektívnou požiadavkou súladu, ktoré vyžadujú, aby boli digitálny obsah alebo digitálne služby vhodné na účely, na ktoré sa digitálny obsah alebo digitálna služba rovnakého druhu bežne používajú.

Išlo by napríklad o prípad, keď obchodník so softvérom na šifrovanie údajov nevykoná vhodné opatrenia, ako sa vyžaduje v nariadení (EÚ) 2016/679, aby sa zabezpečilo, že sa neoprávneným príjemcom neumožní prístup k špecificky navrhnutým osobným údajom, a tým sa šifrovací softvér stane nespôsobilým na zamýšľaný účel, ktorým je bezpečný prenos údajov zo strany spotrebiteľa zamýšľanému príjemcovi. Napokon by sa mohli vyskytnúť prípady, keď nesúlad obchodníka s jeho povinnosťami podľa nariadenia (EÚ) 2016/679 môže predstavovať aj nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby s objektívnou požiadavkou súladu, ktorá vyžaduje, aby digitálny obsah alebo digitálna služba mali také vlastnosti, ktoré sú bežné pre digitálny obsah alebo digitálne služby rovnakého druhu, a ktoré môže spotrebiteľ odôvodnene očakávať. Ak napríklad obchodník so žiadosťou o online nákup neprijme opatrenia stanovené v nariadení (EÚ) 2016/679 týkajúce sa bezpečnosti spracovania osobných údajov spotrebiteľa a v dôsledku toho je informácia o kreditnej karte spotrebiteľa vystavená škodlivému softvéru alebo sledovaciemu programu (spyware), uvedené neprijatie opatrení by mohlo tiež predstavovať nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby v zmysle tejto smernice, keďže spotrebiteľ by odôvodnene očakával, že žiadosť tohto druhu by za normálnych okolností mala disponovať prvkami, ktoré by bránili zverejňovaniu údajov o platbe. Ak skutočnosti, ktoré vedú k nesúladu s požiadavkami podľa nariadenia (EÚ) 2016/679, tiež predstavujú nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby so subjektívnymi alebo objektívnymi požiadavkami súladu, ako stanovuje v tejto smernici, spotrebiteľ by mal mať nárok na prostriedky nápravy v prípade nesúladu stanovené v tejto smernici okrem prípadov, keď je už zmluva neplatná alebo napadnuteľná podľa vnútroštátneho práva.

(49)

S cieľom zabezpečiť dostatočnú pružnosť by zmluvné strany mali mať možnosť odchýliť sa od objektívnych požiadaviek súladu. Takéto odchýlenie by malo byť možné, len ak bol o ňom spotrebiteľ výslovne informovaný a s takýmto odchýlením vyjadrí osobitný súhlas, a to mimo iných vyhlásení alebo dohôd a aktívnym a jednoznačným spôsobom. Obidve podmienky by sa napríklad mohli realizovať označením rámčeka, stlačením tlačidla alebo aktivovaním podobnej funkcie.

(50)

Pri uplatňovaní pravidiel tejto smernice by obchodníci mali využívať normy, otvorené technické špecifikácie, osvedčené postupy a kódexy správania, a to aj pokiaľ ide o bežne používaný a strojovo čitateľný formát údajov pre spätné získanie iného obsahu než osobné údaje, ktorý spotrebiteľ poskytol alebo vytvoril pri používaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, a to i v súvislosti s bezpečnosťou informačných systémov a digitálneho prostredia, či už sú uvedené pravidlá stanovené na medzinárodnej úrovni, na úrovni Únie alebo na úrovni konkrétneho priemyselného odvetvia. V tejto súvislosti by mohla Komisia požiadať obchodné združenia a iné reprezentatívne organizácie o vypracovanie medzinárodných noriem a noriem Únie a kódexu správania, ktoré by mohli podporiť jednotné uplatňovanie tejto smernice.

(51)

Mnohé druhy digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb sa dodávajú sústavne počas určitého obdobia, napríklad prístup ku cloudovým službám. Je preto nevyhnutné zabezpečiť, aby digitálny obsah alebo digitálna služba boli v súlade po celý čas trvania zmluvy. Krátkodobé prerušenia dodávok digitálneho obsahu alebo digitálnej služby by sa mali považovať za prípady nesúladu, ak sú tieto prerušenia viac ako zanedbateľné alebo sa opakujú. Okrem toho vzhľadom na časté vylepšovanie digitálneho obsahu a digitálnych služieb, najmä aktualizáciami, by spotrebiteľovi mala byť dodaná najnovšia verzia digitálneho obsahu alebo digitálnej služby dostupná v čase uzavretia zmluvy, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak.

(52)

Aby digitálny obsah alebo digitálna služba riadne fungovali, musia sa správne integrovať do hardvérového a softvérového prostredia spotrebiteľa. Nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby vyplývajúci z nesprávnej integrácie by sa mal považovať za nesúlad so samotným digitálnym obsahom alebo digitálnou službou, pokiaľ digitálny obsah alebo digitálna služba boli integrované obchodníkom alebo pod jeho kontrolou, alebo spotrebiteľom podľa pokynov obchodníka na integráciu, a ak príčinou nesprávnej integrácie boli nedostatky v pokynoch na integráciu, ako je neúplnosť alebo nejasnosť pokynov, ktoré sťažujú použitie pokynov na integráciu pre priemerného spotrebiteľa.

(53)

Obmedzenia používania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby spotrebiteľom v súlade s touto smernicou by mohlo vyplývať z obmedzení uložených držiteľom práv duševného vlastníctva v súlade s právom duševného vlastníctva. Takéto obmedzenia môžu vyplývať z licenčnej zmluvy koncového používateľa, podľa ktorej sa digitálny obsah alebo digitálna služba dodáva spotrebiteľovi. To môže byť napríklad prípad, keď licenčná zmluva koncového používateľa zakazuje spotrebiteľovi využívať určité prvky súvisiace s funkčnosťou digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Takéto obmedzenie by mohlo mať za následok, že digitálny obsah alebo digitálna služba sú v rozpore s objektívnymi požiadavkami súladu stanovenými v tejto smernici, ak sa to týka prvkov, ktoré sa zvyčajne nachádzajú v digitálnom obsahu alebo digitálnych službách rovnakého druhu, a ktoré môže spotrebiteľ odôvodnene očakávať. V takýchto prípadoch by mal mať spotrebiteľ možnosť uplatniť si voči obchodníkovi, ktorý digitálny obsah alebo digitálnu službu dodal, prostriedky nápravy stanovené podľa tejto smernice v prípade nesúladu. Obchodník by sa mohol vyhnúť takejto zodpovednosti len tým, že splní podmienky na odchýlenie sa od objektívnych požiadaviek súladu, ako sa stanovuje v tejto smernici, a to len vtedy, ak obchodník výslovne informuje spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy, že konkrétna charakteristika digitálneho obsahu alebo digitálnej služby sa odchyľuje od objektívnych požiadaviek súladu a spotrebiteľ výslovne a samostatne akceptoval uvedenú odchýlku.

(54)

Právne nedostatky sú obzvlášť dôležitou otázkou vo vzťahu k digitálnemu obsahu alebo digitálnym službám, ktoré podliehajú právam duševného vlastníctva. Obmedzenia používania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby spotrebiteľom v súlade s touto smernicou by mohlo byť dôsledkom porušenia práv tretích strán. Takéto porušenie by mohlo účinne zabrániť spotrebiteľovi vo využívaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby alebo niektorých jej prvkov, napríklad, keď spotrebiteľ vôbec nemá prístup k digitálnemu obsahu alebo digitálnej službe, alebo keď ho nemá zákonne. Dôvodom môže byť skutočnosť, že tretia strana oprávnene núti obchodníka, aby zastavil porušovanie týchto práv a prestal ponúkať dotknutý digitálny obsah alebo digitálnu službu, alebo k tomu, aby spotrebiteľ nemohol digitálny obsah alebo digitálnu službu využívať bez porušenia práva. V prípade porušenia práv tretej strany, ktoré vedie k obmedzeniu brániacemu alebo obmedzujúcemu používanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby v súlade so subjektívnymi a objektívnymi požiadavkami súladu, by mal mať spotrebiteľ nárok na prostriedky nápravy v prípade nesúladu, pokiaľ vnútroštátne právo neustanovuje neplatnosť zmluvy alebo jej zrušenie, napríklad z dôvodu porušenia právnej záruky proti odňatiu držby.

(55)

Obchodník by mal mať zodpovednosť voči spotrebiteľovi v prípade nesúladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ako aj nedodania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Keďže digitálny obsah alebo digitálne služby sa spotrebiteľom môžu dodávať ako jediné dodanie alebo viac jednotlivých dodaní alebo nepretržite v priebehu určitého obdobia, je vhodné, aby sa príslušný čas na účely stanovenia súladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby určil podľa týchto rozličných typov dodania.

(56)

Digitálny obsah alebo digitálne služby sa spotrebiteľom môžu dodávať ako jediné dodanie, napríklad ak si spotrebitelia stiahnu e-knihu a uložia si ju na svojom osobnom zariadení. Podobne môže dodanie pozostávať zo série takýchto jednotlivých dodaní, napríklad ak spotrebitelia dostanú odkaz na stiahnutie novej e-knihy každý týždeň. Rozlišujúcim prvkom tejto kategórie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby je skutočnosť, že spotrebitelia potom majú možnosť prístupu k digitálnemu obsahu alebo digitálnej službe a ich využívania po neobmedzenú dobu. V takýchto prípadoch by sa súlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby mal posudzovať v čase dodania, a preto by mal byť obchodník zodpovedný len za nesúlad, ktorý existuje v čase jediného dodania alebo každého jednotlivého dodania. V záujme zabezpečenia právnej istoty by obchodníci a spotrebitelia mali mať možnosť spoľahnúť sa na harmonizované minimálne obdobie, počas ktorého by mal byť obchodník zodpovedný za nesúlad. Pokiaľ ide o zmluvy, v ktorých sa stanovuje jediné dodanie alebo súbor jednotlivých dodaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, členské štáty by mali zabezpečiť, aby obchodníci niesli zodpovednosť počas obdobia nie kratšieho ako dva roky odo dňa dodania, ak je obchodník podľa ich príslušného vnútroštátneho práva zodpovedný len za akýkoľvek nesúlad, ktorý sa prejaví počas obdobia po dodaní.

(57)

Digitálny obsah alebo digitálne služby by sa mohli spotrebiteľom dodávať aj nepretržite počas určitého obdobia. Nepretržité dodávanie môže predstavovať prípady, keď obchodník sprístupňuje spotrebiteľom určitú digitálnu službu počas určitého alebo neurčitého obdobia, ako napríklad dvojročná zmluva o cloudovom úložisku alebo neobmedzené členstvo na platforme sociálnych médií. Charakteristickým prvkom tejto kategórie je skutočnosť, že spotrebiteľom sú digitálny obsah alebo digitálna služba prístupné alebo dostupné len počas obmedzeného trvania zmluvy alebo počas platnosti zmluvy na dobu neurčitú. Preto je odôvodnené, aby bol v takýchto prípadoch obchodník zodpovedný len za nesúlad, ktorý sa prejaví počas uvedeného obdobia. Prvok nepretržitého dodávania nemusí nevyhnutne znamenať dlhodobé dodávanie. Prípady ako internetové vysielanie videí by sa mali považovať za nepretržité dodávanie počas určitého obdobia bez ohľadu na skutočné trvanie audiovizuálneho súboru. Prípady, v ktorých sa konkrétne prvky digitálneho obsahu alebo digitálnej služby sprístupňujú pravidelne alebo pri viacerých príležitostiach počas obmedzeného trvania zmluvy alebo počas platnosti zmluvy na dobu neurčitú, by sa tiež mali považovať za nepretržité dodávanie počas určitého obdobia, napríklad keď sa v zmluve stanovuje, že kópia antivírusového softvéru sa môže používať jeden rok a bude sa automaticky aktualizovať prvý deň každého mesiaca počas tejto doby, alebo že obchodník vydá aktualizácie vždy, keď budú k dispozícii nové prvky digitálnej hry, a digitálny obsah alebo digitálna služba sú dostupné alebo prístupné spotrebiteľom iba počas obmedzeného trvania zmluvy alebo počas platnosti zmluvy na dobu neurčitú.

(58)

Členské štáty by mali mať naďalej možnosť upravovať vnútroštátne premlčacie doby. Takéto premlčacie doby by však nemali byť prekážkou toho, aby si spotrebitelia mohli uplatňovať svoje práva počas celého obdobia, počas ktorého je obchodník zodpovedný za nesúlad. Preto aj napriek tomu, že táto smernica by nemala harmonizovať začiatok plynutia vnútroštátnych premlčacích dôb, mala by zabezpečiť, aby takéto doby stále umožnili spotrebiteľom uplatňovať prostriedky nápravy za akýkoľvek nesúlad, ktorý sa prejaví aspoň počas obdobia, počas ktorého je obchodník zodpovedný za nesúlad.

(59)

Vzhľadom na špecifický charakter a vysokú komplexnosť digitálneho obsahu a digitálnych služieb, ako aj vzhľadom na lepšie vedomosti obchodníka a jeho prístup k know-how, technickým informáciám a vyspelej technickej pomoci, dokáže obchodník v porovnaní so spotrebiteľom pravdepodobne lepšie posúdiť, prečo digitálny obsah alebo digitálna služba nie sú dodané alebo nie sú v súlade. Obchodník môže takisto pravdepodobne lepšie posúdiť, či je nedodanie alebo nesúlad zapríčinený nekompatibilitou digitálneho prostredia spotrebiteľa s technickými požiadavkami pre digitálny obsah alebo digitálnu službu. Preto v prípade sporu je síce na spotrebiteľovi, aby poskytol dôkaz o tom, že digitálny obsah alebo digitálna služba nie je v súlade, ale spotrebiteľ by nemal mať povinnosť preukázať, že nesúlad existoval v čase dodania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, alebo v prípade nepretržitej dodávky, počas trvania zmluvy.

Namiesto toho by malo byť úlohou obchodníka preukázať, že digitálny obsah alebo digitálna služba boli v tom čase alebo počas tohto obdobia v súlade. Uvedené dôkazné bremeno by mal niesť obchodník v prípade nesúladu, ktorý sa prejaví do jedného roka od času dodania tovaru, ak sa v zmluve stanovuje jediné dodanie alebo súbor jednotlivých dodaní, a počas trvania zmluvy, ak sa v zmluve stanovuje nepretržité dodávanie počas určitého obdobia. Ak však obchodník preukáže, že digitálne prostredie spotrebiteľa nezodpovedá technickým požiadavkám, o ktorých obchodník informoval spotrebiteľa jasným a zrozumiteľným spôsobom pred uzavretím zmluvy, spotrebiteľ by mal niesť dôkazné bremeno preukázania, že nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby existoval v čase dodania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ak sa v zmluve stanovuje jediné dodanie alebo súbor jednotlivých dodaní, alebo počas doby trvania zmluvy, ak sa v zmluve stanovuje nepretržité dodávanie počas určitého obdobia.

(60)

Bez toho, aby bolo dotknuté základné právo na ochranu súkromného života vrátane dôvernosti komunikácií a na ochranu osobných údajov spotrebiteľa by mal spotrebiteľ spolupracovať s obchodníkom s cieľom umožniť, aby sa obchodník uistil, či príčina nesúladu spočíva v digitálnom prostredí spotrebiteľa pri použití technicky dostupných prostriedkov, ktoré sú pre spotrebiteľa najmenej narúšajúce. Často tak možno urobiť napríklad tým, že sa obchodníkovi poskytnú automaticky generované správy o incidentoch alebo s podrobnosťami o internetovom pripojení spotrebiteľa. Len vo výnimočných a riadne odôvodnených prípadoch, napriek tomu, že sa čo najlepšie využili všetky iné prostriedky a iný spôsob už nie je možný, budú spotrebitelia musieť umožniť virtuálny prístup k svojmu digitálnemu prostrediu. Ak však spotrebiteľ nespolupracuje s obchodníkom a spotrebiteľ bol informovaný o dôsledkoch odmietnutia spolupráce, malo by byť na spotrebiteľovi, aby preukázal nielen to, že digitálny obsah alebo digitálna služba nie sú v súlade, ale aj to, že digitálny obsah alebo digitálna služba neboli v súlade v čase dodania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ak sa v zmluve stanovuje jediné dodanie alebo súbor jednotlivých dodaní, alebo počas doby trvania zmluvy, ak sa v zmluve stanovuje nepretržité dodávanie počas určitého obdobia.

(61)

Ak obchodník nedodal digitálny obsah alebo digitálnu službu, spotrebiteľ by mal obchodníka vyzvať, aby digitálny obsah alebo digitálnu službu dodal. V takýchto prípadoch by mal obchodník konať bez zbytočného odkladu alebo v dodatočnej lehote, na ktorej sa zmluvné strany výslovne dohodli. Vzhľadom na to, že sa digitálny obsah alebo digitálna služba dodávajú v digitálnej forme, vo väčšine situácií by si dodanie, ktorým sa digitálny obsah alebo digitálna služba sprístupnia spotrebiteľovi, nemalo vyžadovať žiadny dodatočný čas. Preto by v takýchto prípadoch povinnosť obchodníka dodať digitálny obsah alebo digitálnu službu bez zbytočného odkladu malo znamenať okamžite ju poskytnúť. Ak obchodník nedodá digitálny obsah alebo digitálnu službu, spotrebiteľ by mal byť oprávnený ukončiť zmluvu. Za osobitných okolností, napríklad ak je zrejmé, že obchodník nedodá digitálny obsah alebo digitálnu službu, alebo ak je určitý čas na dodanie pre spotrebiteľa nevyhnutný, spotrebiteľ by mal byť oprávnený ukončiť zmluvu bez toho, aby najprv vyzval obchodníka o dodanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.

(62)

V prípade nesúladu by spotrebitelia mali mať nárok na uvedenie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby do súladu, na primeranú zľavu z ceny alebo na ukončenie zmluvy.

(63)

V závislosti od technických charakteristík digitálneho obsahu alebo digitálnej služby by obchodník mal mať možnosť vybrať si konkrétny spôsob uvedenia digitálneho obsahu alebo digitálnej služby do súladu, napríklad vydaním aktualizácií alebo sprístupnením novej kópie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby spotrebiteľovi.

(64)

Vzhľadom na rozmanitosť digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb nie je vhodné stanoviť pevné lehoty na výkon práv alebo splnenie povinností súvisiacich s digitálnym obsahom alebo digitálnymi službami. Takéto lehoty by nezohľadňovali takúto rozmanitosť a v závislosti od prípadu by mohli byť buď príliš krátke, alebo príliš dlhé. Preto je vhodnejšie požadovať, aby sa digitálny obsah a digitálne služby uviedli do súladu v rámci primeranej lehoty. Takáto požiadavka by zmluvným stranám nemala brániť v tom, aby sa dohodli na konkrétnej lehote na uvedenie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby do súladu. Digitálny obsah alebo digitálna služba by sa mali uviesť do súladu bez akýchkoľvek poplatkov. Spotrebiteľ by predovšetkým nemal znášať nijaké náklady spojené s vývojom aktualizovanej verzie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.

(65)

Tam, kde uvedenie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby do súladu nie je z právneho alebo faktického hľadiska možné, alebo ak obchodník odmieta uviesť digitálny obsah alebo digitálnu službu do súladu, pretože by to pre obchodníka znamenalo neprimerané náklady, alebo ak obchodník neuviedol digitálny obsah alebo digitálnu službu do súladu v primeranej lehote, bezplatne a bez spôsobenia značných ťažkostí pre spotrebiteľa, spotrebiteľ by mal mať nárok na prostriedky nápravy v podobe zľavy z ceny alebo ukončenia zmluvy. V určitých situáciách je odôvodnené, že spotrebiteľ by mal mať nárok na zníženie ceny alebo na okamžité ukončenie zmluvy, napríklad ak obchodník predtým neuviedol úspešne digitálny obsah alebo digitálnu službu do súladu alebo v prípade, že vzhľadom na závažnú povahu nesúladu od spotrebiteľa nemožno očakávať, že si zachová dôveru v schopnosť obchodníka uviesť digitálny obsah alebo digitálnu službu do súladu. Napríklad, spotrebiteľ by mal mať nárok priamo žiadať o zľavu alebo ukončenie zmluvy, ak mu bol dodaný antivírusový softvér, ktorý je sám infikovaný vírusmi a predstavoval by prípad nedostatku súladu veľmi závažnej povahy. To isté by sa malo uplatňovať v prípade, keď je zrejmé, že obchodník neuvedie digitálny obsah alebo digitálnu službu do súladu v primeranej lehote alebo bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa.

(66)

V situácii, keď má spotrebiteľ nárok na zľavu z ceny, ktorú zaplatil za digitálny obsah alebo digitálnu službu, ktoré sa dodávajú počas určitého obdobia, malo by sa pri výpočte zľavy z ceny zohľadniť zníženie hodnoty digitálneho obsahu alebo digitálnej služby vzhľadom na nesúlad, ako aj vzhľadom na dĺžku času, počas ktorého spotrebiteľ nemohol využívať digitálny obsah alebo digitálnu službu v súlade.

(67)

Ak sa digitálny obsah alebo digitálna služba dodávajú výmenou za cenu, spotrebiteľ by mal mať nárok na ukončenie zmluvy, len ak nesúlad nie je zanedbateľný. Ak sa však digitálny obsah alebo digitálna služba nedodá výmenou za cenu, ale spotrebiteľ poskytne osobné údaje, spotrebiteľ by mal mať nárok na ukončenie zmluvy aj v prípadoch, keď je nesúlad zanedbateľný, pretože prostriedok nápravy v podobe zľavy z ceny nie je spotrebiteľovi k dispozícii. V prípadoch, keď spotrebiteľ platí cenu a poskytuje osobné údaje, by spotrebiteľ mal mať v prípade nesúladu nárok na všetky dostupné prostriedky nápravy. Najmä za predpokladu, že sú splnené všetky ostatné podmienky, spotrebiteľ by mal mať nárok na uvedenie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby do súladu, na zľavu z ceny vo vzťahu k vynaloženým peniazom za digitálny obsah alebo digitálnu službu alebo na ukončenie zmluvy.

(68)

Ak spotrebiteľ ukončí zmluvu, obchodník by mu mal vrátiť zaplatenú sumu. Existuje však potreba vyvážiť legitímne záujmy spotrebiteľov a obchodníkov v prípade, že digitálny obsah alebo digitálna služba sú dodávané počas určitého obdobia a digitálny obsah alebo digitálna služba boli v súlade len istý čas v rámci tohto obdobia. Preto by spotrebiteľ mal mať po ukončení nárok iba na časť zaplatenej ceny, ktorá zodpovedá a je primeraná dĺžke času, počas ktorej digitálny obsah alebo digitálna služba neboli v súlade. Spotrebiteľ by mal mať nárok aj na akúkoľvek časť ceny zaplatenej vopred za každé obdobie, ktoré by zostalo po ukončení zmluvy.

(69)

Keď spotrebiteľ poskytne obchodníkovi osobné údaje, obchodník mal by dodržiavať povinnosti podľa nariadenia (EÚ) 2016/679. Takéto povinnosti by sa mali sa dodržiavať aj v prípadoch, keď spotrebiteľ platí cenu a poskytuje osobné údaje. Po ukončení zmluvy by sa mal obchodník takisto zdržať používania akéhokoľvek iného obsahu než sú osobné údaje, ktoré poskytol alebo vytvoril spotrebiteľ pri používaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktoré dodal obchodník. Takýto obsah by mohol zahŕňať digitálne fotografie, videá a zvukové súbory a obsah vytvorený na mobilných zariadeniach. Obchodník by však mal byť oprávnený naďalej využívať obsah, ktorý poskytol alebo vytvoril spotrebiteľ, v prípadoch, keď takýto obsah buď nemá žiadne využitie mimo kontextu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby dodaných obchodníkom, týka sa len činnosti spotrebiteľa, obchodník ho zoskupil s inými údajmi a nemôže byť odčlenený vôbec alebo len s neprimeraným úsilím, alebo ho spoločne vygeneroval spotrebiteľ a iné osoby a ostatní spotrebitelia ho môžu naďalej využívať.

(70)

Spotrebiteľ by mohol byť odradený od uplatnenia prostriedkov nápravy v prípade nesúladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ak je spotrebiteľovi odoprený prístup k inému obsahu než k osobným údajom, ktoré spotrebiteľ poskytol alebo vytvoril prostredníctvom použitia digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. S cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ mohol využívať účinnú ochranu v súvislosti s právom ukončiť zmluvu, obchodník by mal preto takýto obsah sprístupniť spotrebiteľovi na jeho žiadosť po ukončení zmluvy.

(71)

Spotrebiteľ by mal byť oprávnený získať späť obsah v primeranej lehote bez toho, aby mu obchodník kládol prekážky, v bežne používanom strojovo čitateľnom formáte a bez poplatkov, s výnimkou nákladov, ktoré spotrebiteľovi vznikli v súvislosti s jeho vlastným digitálnym prostredím, napríklad nákladov na sieťové pripojenie, keďže tieto náklady nie sú konkrétne spojené so spätným získavaním obsahu. Povinnosť obchodníka sprístupniť takýto obsah by sa však nemala uplatňovať v prípade, že obsah je účelný len v kontexte využívania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, alebo ak sa vzťahuje len na činnosť spotrebiteľa pri používaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, alebo ak bol zlúčený s inými údajmi zo strany obchodníka a nemôže byť odčlenený vôbec alebo len s neprimeraným úsilím. V takýchto prípadoch obsah nemá významné praktické využitie alebo význam pre spotrebiteľa, pričom sa zohľadňujú aj záujmy obchodníka. Okrem toho povinnosť obchodníka sprístupniť spotrebiteľovi po ukončení zmluvy akýkoľvek obsah, ktorý nie je osobným údajom a ktorý poskytol alebo vytvoril spotrebiteľ, by nemala byť dotknutá právom obchodníka nesprístupniť určitý obsah v súlade s platnými právnymi predpismi.

(72)

Ak sa zmluva ukončí, od spotrebiteľa by sa nemalo vyžadovať, aby platil za využívanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby za akékoľvek obdobie, počas ktorého digitálny obsah alebo digitálna služba neboli v súlade, pretože by to zbavovalo spotrebiteľa účinnej ochrany. Spotrebiteľ by mal však tiež prestať využívať digitálny obsah alebo digitálnu službu alebo ich sprístupňovať tretím stranám, napríklad tak, že vymaže digitálny obsah alebo každú použiteľnú kópiu, alebo digitálny obsah alebo digitálnu službu inak zneprístupní.

(73)

Zásada zodpovednosti obchodníka za škody je základným prvkom zmlúv o dodávaní digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb. Preto by mal mať spotrebiteľ nárok žiadať náhradu za ujmu zapríčinenú nesúladom so zmluvou alebo nedodaním digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Kompenzácia by mala spotrebiteľovi zaistiť situáciu, ktorá by sa čo najviac priblížila k situácii, v ktorej by spotrebiteľ bol, keby mu boli digitálny obsah alebo digitálna služba dodané riadne a v súlade so zmluvou. Keďže takéto právo na náhradu škody už existuje vo všetkých členských štátoch, touto smernicou by nemali byť dotknuté vnútroštátne pravidlá týkajúce sa kompenzácie spotrebiteľov za ujmu spôsobenú porušením týchto pravidiel.

(74)

Táto smernica by sa mala zaoberať aj otázkou zmien, ako sú napríklad aktualizácie a inovácie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby uskutočňované obchodníkmi, ktoré obchodník dodáva alebo sprístupňuje spotrebiteľovi počas určitého obdobia. Vzhľadom na rýchlo sa vyvíjajúcu povahu digitálneho obsahu a digitálnych služieb môžu byť takéto aktualizácie, inovácie a podobné zmeny nevyhnutné a pre spotrebiteľa často predstavujú výhodu. Niektoré zmeny, napríklad tie, ktoré sú zakotvené v zmluve ako aktualizácie, môžu predstavovať súčasť zmluvných záväzkov. V prípade iných zmien sa môže požadovať, aby spĺňali objektívne požiadavky súladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby stanovené v tejto smernici. Ostatné zmeny, ktoré by sa líšili od objektívnych požiadaviek súladu a ktoré sú predvídateľné v čase uzavretia zmluvy, by však museli byť výslovne dohodnuté pri uzavretí zmluvy.

(75)

Okrem týchto zmien, ktorých cieľom je zachovanie súladu, by obchodník mal mať za určitých podmienok možnosť meniť vlastnosti digitálneho obsahu alebo digitálnej služby pod podmienkou, že sa v zmluve pre takúto zmenu uvádza oprávnený dôvod. Medzi takéto oprávnené dôvody by mohli patriť situácie, keď je zmena nevyhnutná na prispôsobenie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby novému technickému prostrediu alebo zvýšenému počtu používateľov, alebo z iných významných prevádzkových dôvodov. Takéto zmeny sú často v prospech spotrebiteľa, keďže vylepšujú digitálny obsah alebo digitálnu službu. Preto by zmluvné strany mohli zahrnúť do zmluvy ustanovenia, ktoré dovoľujú obchodníkovi vykonať zmeny. S cieľom dosiahnuť rovnováhu medzi záujmami spotrebiteľa a podnikov by sa takáto možnosť obchodníka mala kombinovať s právom spotrebiteľa ukončiť zmluvu, ak takéto zmeny negatívne ovplyvňujú využívanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby alebo prístup k nim, a to vo väčšom rozsahu. Rozsah, v akom zmeny negatívne ovplyvňujú využívanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby alebo prístup k nim zo strany spotrebiteľa, by sa mal objektívne stanoviť so zreteľom na povahu a účel digitálneho obsahu alebo digitálnej služby a na kvalitu, funkčnosť, kompatibilita a ďalšie hlavné vlastnosti, ktoré sú bežné pre digitálny obsah alebo digitálne služby rovnakého druhu. Pravidlá stanovené touto smernicou vzťahujúce sa na takéto aktualizácie, inovácie alebo podobné zmeny, by sa však nemali týkať situácií, keď zmluvné strany uzavrú novú zmluvu na dodanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, napríklad v dôsledku distribúcie novej verzie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.

(76)

Spotrebitelia by mali byť informovaní o zmenách jasným a zrozumiteľným spôsobom. V prípade, že zmena má negatívny vplyv vo viac ako zanedbateľnom rozsahu na prístup alebo používanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby spotrebiteľom, spotrebiteľ by mal byť informovaný spôsobom, ktorý umožní uchovávanie informácií na trvalom nosiči. Trvalý nosič by mal spotrebiteľovi umožniť uchovávať informácie tak dlho, ako je potrebné z hľadiska ochrany záujmov spotrebiteľa vyplývajúcich zo vzťahu spotrebiteľa s obchodníkom. Takéto nosiče by mali zahŕňať najmä papier, DVD, CD-ROM-y, USB kľúče, pamäťové karty alebo pevné disky počítačov, ako aj e-maily.

(77)

Ak zmena negatívne ovplyvňuje viac než zanedbateľným spôsobom prístup k digitálnemu obsahu alebo digitálnej službe alebo ich využívanie zo strany spotrebiteľa, spotrebiteľ by mal mať v dôsledku takejto zmeny nárok bezplatne zmluvu ukončiť. Alternatívne môže obchodník rozhodnúť, že umožní spotrebiteľovi zachovať prístup k digitálnemu obsahu alebo digitálnej službe bez dodatočných nákladov bez zmeny a v súlade so zmluvou, pričom v takom prípade by spotrebiteľ nemal byť oprávnený ukončiť zmluvu. Ak však digitálny obsah alebo digitálna služba, ktorú obchodník umožnil spotrebiteľovi zachovať, už nie je v súlade so subjektívnymi a objektívnymi požiadavkami súladu, spotrebiteľ by mal mať možnosť využiť prostriedky nápravy v prípade nesúladu, ako sa stanovuje v tejto smernici. Ak požiadavky na takúto zmenu stanovené v tejto smernici nie sú splnené a zmena má za následok nesúlad, mali by zostať nedotknuté práva spotrebiteľa na uvedenie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby do súladu so zmluvou, na zníženie ceny alebo ukončenie zmluvy, ako sa stanovuje v tejto smernici. Podobne, ak v nadväznosti na zmenu vznikne nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktorý však nie je spôsobený zmenou, mal by mať spotrebiteľ naďalej nárok na využitie prostriedkov nápravy, ako sa stanovuje v tejto smernici, v prípade nesúladu vo vzťahu k tomuto digitálnemu obsahu alebo digitálnej službe.

(78)

Nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktorá bola dodaná spotrebiteľovi, je často spôsobený niektorou z transakcií v reťazci, ktorý spája pôvodného navrhovateľa s konečným obchodníkom. Hoci konečný obchodník by mal byť zodpovedný voči spotrebiteľovi v prípade nesúladu, je dôležité zaistiť, aby obchodník mal primerané práva voči jednotlivým osobám v reťazci transakcií, aby tak mohol prevziať svoju zodpovednosť voči spotrebiteľovi. Takéto práva by mali byť obmedzené na obchodné transakcie a preto by sa nemali vzťahovať na situácie, keď je obchodník zodpovedný voči spotrebiteľovi za nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktoré pozostávajú alebo vychádzajú zo softvéru, ktorý bol dodaný bez zaplatenia ceny na základe bezplatnej licencie s otvoreným zdrojovým kódom osobou v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií. Malo by však byť vecou členských štátov, aby podľa vnútroštátneho práva určovali osoby v reťazci transakcií, na ktorých sa konečný obchodník môže obrátiť, a spôsoby a podmienky takýchto konaní.

(79)

Osoby alebo organizácie, ktoré majú podľa vnútroštátneho práva legitímny záujem na ochrane zmluvných práv spotrebiteľov a práv spotrebiteľov na ochranu údajov, by mali mať právo podať návrh na začatie konania s cieľom zabezpečiť uplatňovanie vnútroštátneho práva na transpozíciu tejto smernice, a to či už pred súdom, alebo správnym orgánom, ktorý má právomoc rozhodovať o sťažnostiach, alebo dať podnet na začatie príslušného právneho konania.

(80)

Žiadnym ustanovením tejto smernice by nemalo byť dotknuté uplatňovanie pravidiel medzinárodného práva súkromného, najmä nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 (14) a (EÚ) č. 1215/2012 (15).

(81)

Príloha k nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2017/2394 (16) by mala byť zmenená tak, aby obsahovala odkaz na túto smernicu s cieľom uľahčiť cezhraničnú spoluprácu pri presadzovaní tejto smernice.

(82)

Príloha I k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES (17) by mala byť zmenená tak, aby obsahovala odkaz na túto smernicu s cieľom zabezpečiť, aby kolektívne záujmy spotrebiteľov stanovené v tejto smernici boli chránené.

(83)

Spotrebitelia by mali mať možnosť využívať svoje práva podľa tejto smernice, len čo sa začnú uplatňovať zodpovedajúce vnútroštátne transpozičné opatrenia. Uvedené vnútroštátne transpozičné opatrenia by sa preto mali uplatňovať aj na zmluvy na dobu neurčitú alebo dobu určitú, ktoré boli uzavreté pred dátumom uplatňovania, a ktoré stanovujú dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb počas určitého obdobia, či už priebežne, alebo prostredníctvom súboru jednotlivých dodaní, ale len pokiaľ ide o digitálny obsah alebo digitálnu službu, ktoré sa dodávajú odo dňa uplatňovania vnútroštátnych transpozičných opatrení. Aby sa však zabezpečila rovnováha medzi oprávnenými záujmami spotrebiteľov a obchodníkov, vnútroštátne opatrenia, ktorými sa transponujú ustanovenia tejto smernice o zmene digitálneho obsahu alebo digitálnej služby a práve na nápravu, by sa mali uplatňovať len na zmluvy uzavreté po dátume uplatňovania podľa tejto smernice.

(84)

V súlade so spoločným politickým vyhlásením členských štátov a Komisie z 28. septembra 2011 o vysvetľujúcich dokumentoch (18) sa členské štáty zaviazali, že v odôvodnených prípadoch k svojim oznámeniam o transpozičných opatreniach pripoja jeden alebo viacero dokumentov vysvetľujúcich vzťah medzi prvkami smernice a zodpovedajúcimi časťami vnútroštátnych transpozičných nástrojov. V súvislosti s touto smernicou sa zákonodarca domnieva, že zasielanie takýchto dokumentov je odôvodnené.

(85)

S európskym dozorným úradníkom pre ochranu údajov sa konzultovalo v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 (19) a európsky dozorný úradník vydal stanovisko 14. marca 2017 (20).

(86)

Keďže ciele tejto smernice, a to prispieť k fungovaniu vnútorného trhu konzistentným odstraňovaním prekážok súvisiacich so zmluvným právom týkajúcim sa dodávania digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, a zároveň predísť právnej fragmentácii, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodov zabezpečenia celkového súladu vnútroštátnych zákonov prostredníctvom harmonizovaných pravidiel zmluvného práva, ktorým by sa zároveň uľahčili koordinované opatrenia na presadzovanie práva, ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie uvedených cieľov.

(87)

Táto smernica rešpektuje základné práva a slobody a dodržiava zásady uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie, vrátane zásad zakotvených v článkoch 16, 38 a 47,

(1)

V záujme zachovania si konkurencieschopnosti na svetových trhoch potrebuje Únia zlepšiť fungovanie vnútorného trhu a úspešne čeliť viacerým výzvam, ktoré dnes prináša čoraz väčšia orientácia hospodárstva na technológie. V stratégii pre digitálny jednotný trh sa stanovuje komplexný rámec na uľahčenie integrácie digitálneho rozmeru do vnútorného trhu. Prvý pilier stratégie pre digitálny jednotný trh rieši fragmentáciu obchodu v rámci EÚ prostredníctvom skúmania všetkých hlavných prekážok rozvoja cezhraničného elektronického obchodu, ktorý predstavuje najdôležitejšiu časť cezhraničného predaja tovaru realizovaného medzi podnikom a koncovým spotrebiteľom.

(2)

V článku 26 ods. 1 a 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) sa stanovuje, že Únia má prijať opatrenia s cieľom vytvoriť vnútorný trh alebo zabezpečiť jeho fungovanie, ktorý má zahŕňať oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru a služieb. V článku 169 ods. 1 a článku 169 ods. 2 písm. a) ZFEÚ sa stanovuje, že Únia má prispievať k dosiahnutiu vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 ZFEÚ v rámci dobudovania vnútorného trhu. Cieľom tejto smernice je nastoliť správnu rovnováhu medzi dosiahnutím vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa a podporou konkurencieschopnosti podnikov a zároveň zaručiť dodržiavanie zásady subsidiarity.

(3)

S cieľom dosiahnuť skutočný jednotný digitálny trh, zvýšiť právnu istotu a znížiť transakčné náklady, najmä pre malé a stredné podniky (ďalej len „MSP“), by sa mali harmonizovať určité aspekty týkajúce sa zmlúv o predaji tovaru, pričom základom je vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa.

(4)

Elektronický obchod je kľúčovou hnacou silou pre rast v rámci vnútorného trhu. Jeho rastový potenciál však nie je ani zďaleka plne využitý. S cieľom posilniť konkurencieschopnosť Únie a podporiť rast, potrebuje Únia konať rýchlo a povzbudiť hospodárske subjekty k plnému využívaniu potenciálu, ktorý ponúka vnútorný trh. Plný potenciál vnútorného trhu možno využiť len vtedy, ak všetci účastníci trhu majú bezproblémový prístup k cezhraničnému predaju tovaru vrátane transakcií elektronického obchodu. Pravidlá zmluvného práva, na základe ktorých účastníci trhu uzavierajú transakcie, patria medzi kľúčové faktory ovplyvňujúce rozhodnutia podnikov o tom, či budú ponúkať tovar cezhranične. Uvedené pravidlá ovplyvňujú aj ochotu spotrebiteľov osvojiť si tento druh nákupu a dôverovať mu.

(5)

Technologický vývoj viedol k zväčšeniu trhu s tovarom, ktorého súčasťou je digitálny obsah alebo digitálne služby alebo ktorý je s takýmto obsahom alebo službami prepojený. V dôsledku zvyšujúceho sa počtu takýchto zariadení a ich rýchlo narastajúceho využívania zo strany spotrebiteľov je potrebné prijať opatrenia na úrovni Únie s cieľom zaistiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a zvýšiť právnu istotu, pokiaľ ide o pravidlá uplatniteľné na zmluvy o predaji takýchto výrobkov. Zvýšenie právnej istoty by pomohlo posilniť dôveru spotrebiteľov a predajcov.

(6)

Pravidlá Únie uplatniteľné na predaj tovaru sú naďalej fragmentované, hoci pravidlá týkajúce sa podmienok dodania a, pokiaľ ide o zmluvy uzavreté na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov, požiadaviek na predzmluvné informácie a právo ukončiť zmluvu už boli v plnej miere harmonizované smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/38/EÚ (3). Ďalšie kľúčové zmluvné prvky, ako sú napr. kritériá súladu, prostriedky nápravy v prípade nesúladu so zmluvou a hlavné podmienky ich uplatnenia, sú v súčasnosti predmetom minimálnej harmonizácie podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES (4). Členským štátom sa umožnilo ísť nad rámec noriem Únie a zaviesť alebo zachovať pravidlá, ktoré zaručujú dosiahnutie ešte vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa. Pri zavádzaní týchto pravidiel riešili rôzne aspekty, a to v rôznom rozsahu. Vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa transponuje smernica 1999/44/ES, sa tak dnes do značnej miery líšia, pokiaľ ide o základné prvky, ako sú absencia alebo existencia hierarchie prostriedkov nápravy.

(7)

Existujúce rozdiely môžu mať na podniky a spotrebiteľov nepriaznivý vplyv. Podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 (5) musia podniky, ktoré orientujú svoje činnosti na spotrebiteľov v iných členských štátoch, zohľadniť záväzné pravidlá zmluvného práva krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Keďže uvedené pravidlá sa v jednotlivých členských štátoch líšia, podnikom môžu vznikať dodatočné náklady. Mnohé podniky môžu preto uprednostňovať pokračovanie v obchodovaní na domácom trhu alebo iba vývoz do jedného alebo dvoch členských štátov. Uvedená voľba minimalizácie vystavenia sa nákladom a rizikám spojeným s cezhraničným obchodom má za následok stratu príležitostí pre obchodnú expanziu a pre dosiahnutie úspor z rozsahu. Obzvlášť sú tým dotknuté MSP.

(8)

Hoci spotrebitelia požívajú vysokú úroveň ochrany pri nákupe zo zahraničia v dôsledku uplatňovania nariadenia (ES) č. 593/2008, právna fragmentácia negatívne ovplyvňuje aj úroveň dôvery spotrebiteľov v cezhraničné transakcie. I keď niektoré faktory k tejto nedôvere prispievajú, hlavným zdrojom obavy spotrebiteľov je neistota v oblasti kľúčových zmluvných práv. Táto neistota existuje nezávisle od toho, či spotrebitelia sú alebo nie sú chránení záväznými pravidlami spotrebiteľského zmluvného práva svojho vlastného členského štátu v prípade, že na nich predávajúci orientujú svoje cezhraničné činnosti, alebo či spotrebitelia uzavierajú alebo neuzavierajú cezhraničné zmluvy s predávajúcimi, ktorý nevykonáva svoje obchodné činnosti v členskom štáte spotrebiteľa.

(9)

Hoci online predaj tovaru predstavuje prevažnú väčšinu cezhraničného predaja Únii, rozdiely vo vnútroštátnych systémoch zmluvného práva sa dotýkajú maloobchodníkov využívajúcich kanály predaja na diaľku, ako aj maloobchodníkov realizujúcich osobný predaj, a bránia im v expanzii cez hranice. Táto smernica by sa mala vzťahovať na všetky predajné kanály, aby sa vytvorili rovnaké podmienky pre všetky podniky predávajúce tovar spotrebiteľom. Stanovením jednotných pravidiel vzťahujúcich sa na všetky predajné kanály by táto smernica mala zabrániť akýmkoľvek rozdielom, ktoré by vytvorili neprimeranú záťaž pre rastúci počet maloobchodníkov predávajúcich prostredníctvom viacerých kanálov v Únii. Potreba konzistentných pravidiel predaja a záruk pre všetky predajné kanály bola potvrdená Komisiou v rámci kontroly vhodnosti spotrebiteľského a obchodného práva Únie uverejnená 29. mája 2017, ktorá sa takisto vzťahovala na smernicu 1999/44/ES.

(10)

Táto smernica by sa mala vzťahovať na pravidlá, ktoré sa uplatňujú na predaj tovaru vrátane tovaru s digitálnymi prvkami, len pokiaľ ide o kľúčové prvky zmluvy potrebné na prekonanie prekážok na vnútornom trhu súvisiacich so zmluvným právom. Na tento účel by sa mali plne harmonizovať pravidlá týkajúce sa požiadaviek na súlad, prostriedkov nápravy dostupných pre spotrebiteľov v prípade nesúladu tovaru so zmluvou a hlavných podmienok ich uplatnenia, a mala by sa zvýšiť úroveň ochrany spotrebiteľa v porovnaní s úrovňou ochrany poskytovanou v smernici 1999/44/ES. Plne harmonizované pravidlá týkajúce sa niektorých základných prvkov spotrebiteľského zmluvného práva by uľahčili podnikom, najmä MSP, ponúkať ich výrobky v iných členských štátoch. Plne harmonizované hlavné pravidlá by mali priniesť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a vyššiu prosperitu.

(11)

Táto smernica dopĺňa smernicu 2011/83/EÚ. Zatiaľ čo v smernici 2011/83/EÚ sa uvádzajú najmä ustanovenia týkajúce sa požiadaviek na predzmluvné informácie, práva na ukončiť zmluvy uzavreté na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov a pravidiel o dodaní a prechode rizika, táto smernica zavádza pravidlá týkajúce sa súladu tovaru, prostriedkov nápravy v prípade nesúladu a spôsobov ich uplatnenia.

(12)

Táto smernica by sa mala uplatňovať len na hmotné hnuteľné predmety, ktoré predstavujú tovar v zmysle tejto smernice. Členské štáty by preto mali mať možnosť upravovať zmluvy o predaji nehnuteľného majetku, ako napríklad obytné budovy, a jeho hlavné prvky, ktoré majú predstavovať hlavnú časť takéhoto nehnuteľného majetku.

(13)

Táto smernica a smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/770 (6) by sa mali navzájom dopĺňať. Zatiaľ čo smernica (EÚ) 2019/770 stanovuje pravidlá pre určité požiadavky týkajúce sa zmlúv o dodávaní digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, v tejto smernici sa stanovujú pravidlá pre určité požiadavky týkajúce sa zmlúv o predaji tovaru. S cieľom splniť očakávania spotrebiteľov a zabezpečiť jasný a jednoduchý právny rámec pre obchodníkov s digitálnym obsahom alebo digitálnymi službami, smernica (EÚ) 2019/770 sa uplatňuje na dodávky digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb vrátane digitálneho obsahu, ktorý sa dodáva na hmotnom nosiči, ako sú DVD, CD, USB kľúče a pamäťové karty, ako aj na samotný hmotný nosič za predpokladu, že hmotný nosič slúži výlučne ako nosič digitálneho obsahu. Táto smernica by sa naopak mala uplatňovať na zmluvy o predaji tovaru vrátane tovaru s digitálnymi prvkami, ktorý na plnenie svojich funkcií vyžaduje digitálny obsah alebo digitálnu službu.

(14)

Pojem „tovar“ stanovený podľa tejto smernice by mal chápať tak, že zahŕňa „tovar s digitálnymi prvkami“ a mal by sa preto vzťahovať aj na akýkoľvek digitálny obsah alebo digitálnu službu, ktoré sú súčasťou takéhoto tovaru alebo sú s takýmto tovarom prepojené takým spôsobom, že absencia uvedeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby by zabránila tovaru plniť jeho funkcie. Digitálnym obsahom, ktorý je súčasťou tovaru alebo je s ním prepojený, môžu byť akékoľvek údaje, ktoré sa vytvárajú a dodávajú v digitálnej forme, ako napríklad operačné systémy, aplikácie a akýkoľvek ďalší softvér. Digitálny obsah môže byť inštalovaný vopred v momente uzavretia kúpnej zmluvy alebo v prípade, ak to uvedená zmluva stanovuje, možno ho nainštalovať následne. Digitálne služby prepojené s tovarom môžu zahŕňať služby, ktoré umožňujú vytváranie, spracovanie alebo uchovávanie údajov v digitálnej forme alebo prístup k nim, ako napríklad softvér ako služba ponúkaný v prostredí kumulovaných serverových výpočtov (cloud computing), nepretržité dodávanie údajov o premávke v navigačnom systéme alebo nepretržité dodávanie individuálne prispôsobených tréningových plánov v prípade inteligentných hodiniek.

(15)

Táto smernica by sa mala uplatňovať na zmluvy o predaji tovaru, vrátane tovaru s digitálnymi prvkami, v prípade ktorých by absencia začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby zabránila tovaru plniť jeho funkcie a za predpokladu, že uvedený digitálny obsah alebo digitálna služba sú dodávané spolu s tovarom na základe kúpnej zmluvy týkajúcej sa tohto tovaru. Či je dodanie začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby súčasťou kúpnej zmluvy s predávajúcim by malo závisieť od obsahu danej zmluvy. To by malo zahŕňať začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálne služby, ktorých dodávanie je výslovne vyžadované v zmluve. Malo by to tiež zahŕňať kúpne zmluvy, ktoré možno chápať ako zmluvy upravujúce dodanie špecifického digitálneho obsahu alebo špecifickej digitálnej služby, pretože tieto sú pre tovar rovnakého druhu bežné a spotrebiteľ by ich mohol vzhľadom na charakter tovaru odôvodnene očakávať, zohľadňujúc akékoľvek verejné vyhlásenia vydané predávajúcim alebo v jeho mene, alebo inými osobami v rámci predchádzajúcich článkov reťazca transakcií vrátane výrobcu. Ak sa napríklad inzerovala hybridná televízia ako zahŕňajúca konkrétnu video aplikáciu, uvedená video aplikácia by bola považovaná za súčasť kúpnej zmluvy. Malo by to platiť bez ohľadu na to, či sa digitálny obsah alebo digitálna služba predinštaluje v tovare samotnom alebo sa musí následne stiahnuť na iné zariadenie a s tovarom sa len prepojí. Napríklad smartfón by sa mohol podľa kúpnej zmluvy dodávať s normalizovanou predinštalovanou aplikáciou, ako je budík alebo fotoaparát. Ďalším možným príkladom sú inteligentné hodinky. V takomto prípade by sa hodinky samotné mali považovať za tovar s digitálnymi prvkami, ktorý môže svoje funkcie plniť iba prostredníctvom aplikácie, ktorá sa poskytuje na základe kúpnej zmluvy, ale spotrebiteľ si ju musí stiahnuť do smartfónu; aplikácia by potom bola prepojeným digitálnym prvkom. Malo by to platiť aj vtedy, ak začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálnu službu nedodáva predávajúci sám, ale ho podľa kúpnej zmluvy dodáva tretia strana. Aby sa zamedzilo neistote pre predajcov i pre spotrebiteľov, v prípade pochybností o tom, či dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby je súčasťou kúpnej zmluvy, by sa mali uplatňovať pravidlá tejto smernice. Okrem toho, založenie dvojstranného zmluvného vzťahu medzi predávajúcim a spotrebiteľom, ktorého súčasťou je dodanie začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, by nemalo byť ovplyvnené skutočnosťou, že na to, aby mohol spotrebiteľ využívať digitálny obsah alebo digitálnu službu, musí súhlasiť s licenčnou zmluvou s treťou stranou.

(16)

Naopak, ak absencia začleneného alebo prepojeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby nebráni tomu, aby tovar plnil svoje funkcie, alebo ak spotrebiteľ uzavrie zmluvu o dodaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktorá nie je súčasťou zmluvy týkajúcej sa predaja tovaru s digitálnymi prvkami, uvedená zmluva by sa mala považovať za oddelenú od zmluvy o predaji tovaru aj vtedy, keď predávajúci koná ako sprostredkovateľ uvedenej druhej zmluvy s dodávateľom, ktorý je treťou stranou, a mohla by patriť do rozsahu pôsobnosti smernice (EÚ) 2019/770, ak sú splnené podmienky uvedenej smernice. Napríklad, ak si spotrebiteľ stiahne hernú aplikáciu z obchodu s aplikáciami do smartfónu, zmluva o dodaní hernej aplikácie je oddelená od zmluvy o predaji samotného smartfónu. Táto smernica by sa preto mala uplatňovať len na kúpnu zmluvu týkajúcu sa smartfónu, zatiaľ čo dodanie hernej aplikácie by malo patriť do pôsobnosti smernice (EÚ) 2019/770, ak sa splnia podmienky uvedenej smernice. Ďalším príkladom by bolo“ ak by sa výslovne dohodlo, že si spotrebiteľ kúpi smartfón bez špecifického operačného systému a následne uzavrie zmluvu o dodaní operačného systému od tretej strany. V takomto prípade by dodanie samostatne zakúpeného operačného systému nebolo súčasťou kúpnej zmluvy, a preto by nepatrilo do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, ale mohlo by patriť do rozsahu pôsobnosti smernice (EÚ) 2019/770, ak sa splnia podmienky uvedenej smernice.

(17)

Na účely právnej istoty by táto smernica mala stanoviť vymedzenie pojmu kúpna zmluva a tiež jasne vymedziť jej rozsah pôsobnosti. Rozsah pôsobnosti tejto smernice by sa mal tiež vzťahovať na zmluvy týkajúce sa tovaru, ktorý sa ešte len musí zhotoviť alebo vyrobiť, okrem iného aj na základe špecifikácií spotrebiteľa. Okrem toho by do rozsahu pôsobnosti tejto smernice mohla patriť inštalácia tovaru, ak je táto inštalácia súčasťou kúpnej zmluvy a musí ju vykonať predávajúci alebo sa inštalácia musí vykonať na jeho zodpovednosť. Ak zmluva zahŕňa tak prvky predaja tovaru, ako aj dodávania služieb, to, či je za kúpnu zmluvu v zmysle tejto smernice možné označiť celú zmluvu, by malo stanoviť vnútroštátne právo.

(18)

Touto smernicou by nemalo byť dotknuté vnútroštátne právo v rozsahu, v akom príslušné otázky nie sú upravené v tejto smernici, najmä pokiaľ ide o otázky zákonnosti tovaru, škody a aspektov všeobecného zmluvného práva, ako je napríklad uzavretie, platnosť, neplatnosť alebo účinky zmlúv. To isté by malo platiť vo vzťahu k dôsledkom ukončenia zmluvy a určitým aspektom súvisiacim s opravou a výmenou tovaru, ktoré nie sú upravené touto smernicou. Pri úprave práva zmluvných strán pozastaviť plnenie ich záväzkov alebo ich časti, kým si záväzky nesplní druhá strana, by členské štáty mali mať naďalej možnosť upravovať podmienky a spôsoby týkajúce sa odloženia zaplatenia ceny spotrebiteľom. Členské štáty by tiež mali mať naďalej možnosť upravovať nárok spotrebiteľa na náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia tejto smernice zo strany predávajúceho. Touto smernicou by tiež nemali byť dotknuté ani vnútroštátne pravidlá, ktoré sa osobitne netýkajú spotrebiteľských zmlúv a stanovujú špecifické prostriedky nápravy v prípade určitých typov nedostatkov, ktoré v čase uzavretia kúpnej zmluvy neboli zjavné, predovšetkým vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa môžu ustanovovať osobitné pravidlá zodpovednosti predávajúceho za skryté vady. Touto smernicou by nemali byť dotknuté ani vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa stanovujú mimozmluvné prostriedky nápravy spotrebiteľa v prípade nesúladu tovaru vo vzťahu k osobám v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií, ako sú napríklad výrobcovia alebo iné osoby, ktoré plnia záväzky takýchto osôb.

(19)

Táto smernica by nemala mať vplyv na slobodu členských štátov umožniť spotrebiteľom zvoliť si konkrétny prostriedok nápravy, ak sa nesúlad tovaru prejaví krátko po jeho dodaní, najmä na vnútroštátne ustanovenia, ktoré ustanovujú právo spotrebiteľa odmietnuť vadný tovar počas špecifickej krátkej lehoty po dodaní tovaru, ktorá by nemala presiahnuť 30 dní, a považovať zmluvu za vypovedanú alebo požiadať o okamžitú výmenu.

(20)

Členské štáty by mali mať naďalej možnosť regulovať povinnosti predávajúceho týkajúce sa poskytovania informácií v súvislosti s uzavretím zmluvy alebo jeho povinnosťou upozorniť spotrebiteľa napríklad o určitých vlastnostiach tovaru, vhodnosti materiálov, ktoré poskytol spotrebiteľ, alebo možných nevýhodách vyplývajúcich zo špecifických požiadaviek spotrebiteľa, napríklad jeho požiadavky použiť pri šití večerných šiat špecifickú látku.

(21)

Členské štáty by naďalej mali mať možnosť rozšíriť uplatňovanie pravidiel tejto smernice na zmluvy, ktoré sú vylúčené z rozsahu pôsobnosti tejto smernice, alebo takéto zmluvy upraviť iným spôsobom. Členské štáty by napríklad naďalej mali mať možnosť rozšíriť ochranu priznanú spotrebiteľom na základe tejto smernice aj na fyzické alebo na právnické osoby, ktoré nie sú spotrebiteľmi v zmysle tejto smernice, ako sú napríklad mimovládne organizácie, začínajúce podniky (startupy) alebo MPS.

(22)

Vymedzenie pojmu spotrebiteľ by sa malo vzťahovať na fyzické osoby konajúce na účely, ktoré sa netýkajú ich obchodnej ani podnikateľskej činnosti, remesla ani povolania. V prípade dvojúčelových zmlúv by však členské štáty tiež mali mať naďalej možnosť stanoviť, ak sa zmluva uzavrie na účely čiastočne v rámci a čiastočne mimo obchodnej činnosti príslušnej osoby a ak obchodný účel je obmedzený tak, aby neprevažoval v celkovom kontexte zmluvy, či a za akých podmienok by sa takáto osoba tiež mala považovať za spotrebiteľa.

(23)

Táto smernica by sa mala vzťahovať na každú zmluvu, v rámci ktorej predávajúci prevádza alebo sa zaväzuje previesť vlastníctvo tovaru na spotrebiteľa. Poskytovatelia platforiem by mohli byť považovaní za predajcov podľa tejto smernice, ak konajú na účely, ktoré sa týkajú ich vlastného podnikania a ako priami zmluvní partneri spotrebiteľa pri predaji tovaru. Členské štáty by mali mať naďalej možnosť rozšíriť uplatňovanie tejto smernice na poskytovateľov platforiem, ktorí nespĺňajú požiadavky na to, aby boli považovaní za predávajúceho podľa tejto smernice.

(24)

Aby sa potreba právnej istoty vyvážila primeranou flexibilitou právnych pravidiel, každý odkaz v tejto smernici na to, čo možno očakávať od osoby alebo čo môže osoba očakávať, by sa mal chápať ako odkaz na to, čo možno odôvodnene očakávať. Štandard odôvodniteľnosti sa musí zaistiť objektívne so zreteľom na povahu a účel zmluvy, okolnosti prípadu a zvyklosti a prax zúčastnených zainteresovaných strán.

(25)

Je potrebné plne harmonizovať pravidlá určenia, či je tovar v súlade, aby sa ozrejmilo, čo môže spotrebiteľ očakávať od tovaru a za čo ručí predávajúci v prípade nesplnenia očakávaní. Akýkoľvek odkaz na súlad v tejto smernici by mal odkazovať na súlad tovaru s kúpnou zmluvou. V záujme ochrany legitímnych záujmov oboch strán kúpnej zmluvy by sa súlad mal posudzovať tak na základe subjektívnych, ako aj objektívnych požiadaviek súladu.

(26)

Tovar by preto mal spĺňať požiadavky, na ktorých sa v kúpnej zmluve dohodli predávajúci a spotrebiteľ. Takéto požiadavky by sa mohli okrem iného vzťahovať na kvantitu, kvalitu, druh a opis tovaru, jeho vhodnosť na konkrétny účel, ako aj dodanie tovaru s dohodnutým príslušenstvom a pokynmi. Požiadavky uvedené v kúpnej zmluve by mali zahŕňať požiadavky vyplývajúce z predzmluvných informácií, ktoré v súlade so smernicou 2011/83/EÚ tvoria neoddeliteľnú súčasť kúpnej zmluvy.

(27)

Pojem funkčnosť by sa mal chápať tak, že odkazuje na spôsoby, akými tovar môže plniť svoje funkcie s ohľadom na svoj účel. Pojem interoperabilita sa týka toho, či a do akej miery môže tovar fungovať s hardvérom alebo softvérom, ktoré sú odlišné od tých, s ktorými sa tovar rovnakého druhu bežne používa. Úspešné fungovanie by napríklad mohlo zahŕňať schopnosť tovaru vymieňať si informácie s iným takýmto softvérom alebo hardvérom a použiť vymieňané informácie.

(28)

Vzhľadom na to, že začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálne služby sa neustále vyvíjajú, predajcovia sa môžu so spotrebiteľmi dohodnúť, že im poskytnú aktualizácie pre takýto tovar. Aktualizácie dohodnuté v kúpnej zmluve môžu skvalitniť a zlepšiť prvok digitálneho obsahu alebo digitálnej služby tovaru, rozšíriť ich funkcie, prispôsobiť ich technickému pokroku, chrániť ich pred novými bezpečnostnými hrozbami alebo môžu slúžiť na iné účely. Súlad tovaru s digitálnym obsahom alebo digitálnymi službami, ktoré sú súčasťou tovaru alebo sú s ním prepojené, by sa preto mal posudzovať aj vo vzťahu k tomu, či sú prvok digitálneho obsahu alebo digitálnej služby tovaru aktualizované v súlade s kúpnou zmluvou. Nedodanie aktualizácií, ktoré boli dohodnuté v kúpnej zmluve, by sa malo považovať za nesúlad tovaru. Okrem toho by sa za nesúlad tovaru mali považovať aj chybné alebo neúplné aktualizácie, keďže uvedený stav by znamenal, že takéto aktualizácie sa nevykonali spôsobom stanoveným v kúpnej zmluve.

(29)

Aby sa dosiahol súlad, tovar by mal spĺňať nielen subjektívne požiadavky súladu, ale mal by navyše spĺňať aj objektívne požiadavky súladu stanovené v tejto smernici. Súlad by sa mal posudzovať okrem iného s ohľadom na účely, na ktoré by sa bežne používal tovar rovnakého druhu, či sa tovar dodáva s príslušenstvom a pokynmi, ktoré môže spotrebiteľ odôvodnene očakávať, alebo či tovar zodpovedá vzorke alebo modelu, ktoré dal predávajúci spotrebiteľovi k dispozícii. Tovar by tiež mal mať kvalitu a vlastnosti, ktoré sú bežné pre tovary rovnakého druhu, a ktoré môže spotrebiteľ odôvodnene očakávať vzhľadom na charakter tovaru a pri zohľadnení všetkých verejných vyhlásení vydaných predávajúcim alebo v jeho mene alebo inými osobami v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií.

(30)

Okrem zmluvne dohodnutých aktualizácií by predávajúci mal poskytovať aj aktualizácie vrátane bezpečnostných aktualizácií s cieľom zabezpečiť zachovanie súladu tovaru s digitálnymi prvkami. Záväzok predávajúceho by mal byť obmedzený na aktualizácie, ktoré sú potrebné na zachovanie súladu takéhoto tovaru s objektívnymi a subjektívnymi požiadavkami na súlad stanovenými v tejto smernici. Pokiaľ sa zmluvné strany nedohodli inak, predávajúci by nemal byť povinný poskytovať inovované verzie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby tovaru ani zlepšiť alebo rozšíriť funkcie tovaru nad rámec požiadaviek súladu. Ak aktualizácia poskytnutá predávajúcim alebo treťou stranou, ktorá dodáva digitálny obsah alebo digitálnu službu na základe kúpnej zmluvy, spôsobuje nesúlad tovaru s digitálnymi prvkami, predávajúci by mal byť zodpovedný za opätovné uvedenie tovaru do súladu. Spotrebiteľ by mal naďalej mať možnosť vybrať si, či poskytnuté aktualizácie nainštaluje. Ak sa spotrebiteľ rozhodne nenainštalovať aktualizácie, ktoré sú potrebné na zachovanie súladu tovaru s digitálnymi prvkami, spotrebiteľ by nemal očakávať, že takýto tovar zostane v súlade. Predávajúci by mal informovať spotrebiteľa o tom, že rozhodnutie spotrebiteľa nenainštalovať aktualizácie, ktoré sú potrebné na zachovanie súladu tovaru s digitálnymi prvkami, vrátane bezpečnostných aktualizácií, bude mať vplyv na zodpovednosť predávajúceho za súlad tých vlastností tovaru s digitálnymi prvkami, ktorých súlad sa má príslušnými aktualizáciami zachovať. Táto smernica by nemala mať vplyv na povinnosť poskytovať bezpečnostné aktualizácie stanovenú v inom práve Únie alebo vo vnútroštátnom práve.

(31)

V prípade tovaru s digitálnymi prvkami, pri ktorom sa začlenený alebo prepojený digitálny obsah alebo digitálna služba dodávajú v rámci jediného dodania, predávajúci by mal byť zodpovedný v zásade iba za nesúlad, ktorý existuje v čase dodania. V súvislosti s povinnosťou poskytovať aktualizácie by sa však mala zohľadňovať skutočnosť, že digitálne prostredie akéhokoľvek takéhoto tovaru sa neustále mení. Aktualizácie sú preto nevyhnutným nástrojom, ktorý zabezpečuje, že tovar je schopný fungovať rovnakým spôsobom ako v čase dodania. Navyše platí, že tovar s digitálnymi prvkami nie je na rozdiel od tradičného tovaru úplne oddelený od sféry predávajúceho, pretože predávajúci alebo tretia osoba, ktorá dodáva digitálny obsah alebo digitálnu službu na základe kúpnej zmluvy, dokáže aktualizovať tovar na diaľku, zvyčajne cez internet. Preto, ak sa digitálny obsah alebo digitálna služba dodáva v rámci jediného dodania, predávajúci by mal byť povinný poskytovať aktualizácie potrebné na zachovanie súladu tovaru s digitálnymi prvkami počas doby, ktorú môže spotrebiteľ odôvodnene očakávať, a to aj v prípade, keď bol tovar v súlade v čase dodania. Doba, počas ktorej môže spotrebiteľ odôvodnene očakávať prijímanie aktualizácií, by sa mala posudzovať na základe druhu a účelu tovaru a digitálnych prvkov, pričom by sa mali zohľadniť okolnosti a povaha kúpnej zmluvy. Spotrebiteľ by zvyčajne očakával, že bude aktualizácie dostávať aspoň počas doby, počas ktorej predávajúci nesie zodpovednosť za nesúlad, pričom v niektorých prípadoch by spotrebiteľ mohol odôvodnene očakávať aj dlhšiu dobu, napríklad najmä v súvislosti s bezpečnostnými aktualizáciami. V iných prípadoch, napríklad pokiaľ ide o tovar s digitálnymi prvkami, ktorého účel je časovo obmedzený, by sa povinnosť predávajúceho poskytovať aktualizácie za bežných okolností obmedzila na uvedený čas.

(32)

Na účely dosiahnutia udržateľnejších modelov spotreby a obehového hospodárstva je potrebné zabezpečiť dlhšiu trvanlivosť tovaru. Podobne je na účely zvýšenia dôvery vo fungovanie vnútorného trhu nevyhnutné, aby sa na trh Únie nedostávali nevyhovujúce výrobky, a to posilnením dohľadu nad trhom a aby sa hospodárskym subjektom poskytli správne stimuly. Prijímanie právnych predpisov Únie zameraných na konkrétne výrobky je preto v tomto smere najvhodnejším spôsobom ako zaviesť požiadavky na trvanlivosť a iné požiadavky vzťahujúce sa na určité druhy alebo skupiny výrobkov pri využití upravených kritérií. Táto smernica by preto mala dopĺňať ciele uvedené v takýchto právnych predpisoch Únie zameraných na konkrétne výrobky a mala by zahŕňať životnosť ako objektívne kritérium na posudzovanie súladu tovaru. Životnosť by v tejto smernici mala odkazovať na schopnosť tovaru zachovať si svoje požadované funkcie a výkonnosť v rámci bežného používania. Aby bol tovar v súlade, mal by mať životnosť, ktorá je bežná pre tovar rovnakého druhu a ktorú môže spotrebiteľ odôvodnene očakávať vzhľadom na povahu konkrétneho tovaru vrátane možnej potreby primeranej údržby tovaru, napríklad pravidelných prehliadok alebo výmeny filtrov v aute, a na všetky verejné vyhlásenia akejkoľvek osoby tvoriace prepojenie v reťazci transakcií alebo v jej mene. Pri posudzovaní by sa mali zohľadňovať aj všetky ostatné relevantné okolnosti, ako je napríklad cena tovaru a intenzita alebo frekvencia používania tovaru zo strany spotrebiteľa. Navyše, pokiaľ sú v predzmluvnom vyhlásení, ktoré je súčasťou kúpnej zmluvy, uvedené osobitné informácie o životnosti, spotrebiteľ by mal mať možnosť spoľahnúť sa na ne ako na súčasť subjektívnych požiadaviek súladu.

(33)

Podľa tejto smernice by mal byť predávajúci povinný dodať spotrebiteľovi tovar, ktorý je v čase dodania v súlade. Je možné, že predajcovia budú často využívať náhradné diely na splnenie svojej povinnosti opraviť tovar v prípade nesúladu v čase dodania. Hoci by sa touto smernicou nemala ukladať povinnosť predávajúcich zabezpečiť dostupnosť náhradných dielov počas určitej doby y ako objektívna požiadavka súladu, nemalo by to mať vplyv na iné ustanovenia vnútroštátneho práva, na základe ktorých sú predávajúci, výrobca alebo iné osoby tvoriace prepojenie v reťazci transakcií povinní zabezpečiť dostupnosť náhradných dielov alebo o takejto dostupnosti spotrebiteľov informovať.

(34)

Veľké množstvo tovaru sa musí inštalovať pred tým, ako ho bude môcť spotrebiteľ účinne využiť. Okrem toho v prípade tovaru s digitálnymi prvkami je inštalácia digitálneho obsahu alebo digitálnej služby zvyčajne nevyhnutná na to, aby spotrebiteľ mohol takýto tovar používať na účely, na ktoré je určený. Každý nesúlad, ktorý vyplýva z nesprávnej inštalácie tovaru vrátane nesprávnej inštalácie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktoré sú súčasťou tovaru alebo sú s ním prepojené, by sa preto mal považovať za nesúlad, ak inštaláciu vykonal predávajúci alebo sa inštalácia uskutočnila pod jeho kontrolou. V prípade, že tovar mal inštalovať spotrebiteľ, nesúlad vyplývajúci z nesprávnej inštalácie by sa mal považovať za nesúlad tovaru bez ohľadu na to, či inštaláciu uskutočnil spotrebiteľ alebo tretia strana v rámci zodpovednosti spotrebiteľa, ak nesprávnu inštaláciu spôsobili nedostatky v návode na inštaláciu, ako napríklad neúplné alebo nejasné pokyny, ktoré spôsobujú, že takýto návod je pre bežného spotrebiteľa zložitý.

(35)

Súlad by sa mal vzťahovať na vecné aj právne vady. Obmedzenia vyplývajúce z porušenia práv tretej strany, predovšetkým práv duševného vlastníctva, by mohli zabrániť použitiu tovaru v súlade so zmluvou alebo takéto použitie obmedziť. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby mal spotrebiteľ v takýchto prípadoch nárok na prostriedky nápravy z dôvodu nesúladu, ako sa stanovuje v tejto smernici, pokiaľ vnútroštátne právo nestanovuje v takýchto prípadoch neplatnosť zmluvy alebo jej zrušenie.

(36)

S cieľom zabezpečiť dostatočnú pružnosť, napríklad v súvislosti s predajom použitého tovaru, by zmluvné strany mali mať možnosť odchýliť sa od objektívnych požiadaviek na súlad stanovených v tejto smernici. Takéto odchýlenie by malo byť možné, len ak bol o ňom spotrebiteľ osobitne informovaný a s takouto odchýlkou vyjadrí osobitný súhlas, a to mimo iných vyhlásení alebo dohôd a aktívnym a jednoznačným spôsobom.

(37)

Posilnenie právnej istoty pre spotrebiteľov a predajcov si vyžaduje jasné určenie času, kedy by sa mal posudzovať súlad tovaru. Časom relevantným pre posúdenie súladu tovaru by mal byť moment dodania tovaru. To by sa malo vzťahovať aj na tovar so začleneným alebo prepojeným digitálnym obsahom alebo digitálnou službou, ktorý sa dodáva v rámci jediného dodania. Ak sa však má digitálny obsah alebo digitálna služba, ktoré sú začlenené do tovaru alebo sú s ním prepojené, dodávať priebežne počas určitej doby, rozhodujúcim časom na účely posúdenia súladu uvedeného digitálneho obsahu alebo digitálnej služby by nemal byť určitý moment, ale skôr určitá doba, ktorá sa začína dodaním. Z dôvodov právnej istoty by uvedená doba mala byť rovnaká ako doba, počas ktorej je predávajúci zodpovedný za nesúlad.

(38)

Táto smernica by nemala upravovať význam pojmu „dodanie“, ktorý by sa mal ponechať na vnútroštátne právo, predovšetkým pokiaľ ide o otázku, čo musí predávajúci urobiť, aby splnil svoju povinnosť dodať tovar. Odkazmi na čas dodania tovaru v tejto smernici by navyše nemali byť dotknuté pravidlá prenosu rizika stanovené v smernici 2011/83/EÚ a vykonávané v práve členských štátov.

(39)

Tovar s digitálnymi prvkami by sa mal považovať za dodaný spotrebiteľovi vtedy, keď bola dodaná fyzická zložka tovaru a zároveň sa uskutočnilo jediné dodanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby alebo sa začalo nepretržité dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby počas určitej doby. To znamená, že predávajúci by mal spotrebiteľovi tiež sprístupniť digitálny obsah alebo digitálnu službu takým spôsobom, aby sa digitálny obsah alebo digitálna služba, alebo akékoľvek prostriedky vhodné na ich sťahovanie alebo prístup k nim, dostali do sféry spotrebiteľa a neboli potrebné žiadne ďalšie kroky zo strany predávajúceho na to, aby spotrebiteľ mohol využívať digitálny obsah alebo digitálnu službu v súlade so zmluvou, napríklad poskytnutím odkazu alebo možnosti stiahnutia. Relevantným momentom pre stanovenie súladu by preto mal byť čas dodania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ak bola fyzická zložka dodaná skôr. V dôsledku toho sa dá zabezpečiť jednotný začiatok doby zodpovednosti pre fyzickú zložku na jednej strane a digitálny prvok na strane druhej. Navyše v mnohých prípadoch spotrebiteľ nie je schopný zistiť chybu vo fyzickej zložke pred dodaním digitálneho obsahu alebo digitálnej služby.

(40)

Ak tovar vyžaduje inštaláciu predávajúcim, spotrebiteľ nie je v určitých prípadoch schopný pred dokončením inštalácie tovar použiť alebo zistiť jeho chybu. V súlade s tým, ak sa má tovar na základe kúpnej zmluvy inštalovať predávajúcim alebo v rámci jeho zodpovednosti, tovar by sa mal považovať za dodaný spotrebiteľovi v momente dokončenia inštalácie.

(41)

Aby sa zabezpečila právna istota pre predávajúcich a celková dôvera spotrebiteľov v cezhraničné nakupovanie, je potrebné stanoviť dobu, počas ktorej má spotrebiteľ nárok na prostriedky nápravy v prípade akéhokoľvek nesúladu, ktorý existoval v čase relevantnom pre stanovenie súladu. Vzhľadom na to, že veľká väčšina členských štátov pri vykonávaní smernice 1999/44/ES stanovila dobu dvoch rokov a účastníci trhu v praxi považujú uvedenú dobu za primeranú, mala by sa zachovať. tá istá doba by mala platiť v prípade tovaru s digitálnymi prvkami. Ak sa však v zmluve stanovuje nepretržité dodávanie počas viac ako dvoch rokov, spotrebiteľ by mal mať nárok na prostriedky nápravy v prípade akéhokoľvek nesúladu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ku ktorému dôjde alebo ktorý sa prejaví počas lehoty, počas ktorej sa podľa zmluvy má dodávať digitálny obsah alebo digitálna služba. Aby sa zabezpečilo, že členské štáty budú disponovať flexibilitou v súvislosti so zvyšovaním úrovne ochrany spotrebiteľov v ich vnútroštátnom práve, členské štáty by mali mať možnosť stanoviť dlhšie doby zodpovednosti predávajúceho, ako sú lehoty stanovené v tejto smernici.

(42)

Z dôvodov súladu s existujúcimi vnútroštátnymi právnymi systémami by členské štáty mali mať možnosť stanoviť buď to, že predávajúci je zodpovedný za nesúlad, ktorý sa prejaví v rámci špecifickej doby, pričom táto možnosť by prípadne mohla byť spojená s premlčacou dobou, alebo to, že na prostriedky nápravy dostupné spotrebiteľovi sa uplatňuje len premlčacia doba. V prvom prípade by členské štáty mali zabezpečiť, aby sa doba zodpovednosti predávajúceho neobchádzala premlčacou dobou pre prostriedky nápravy dostupné spotrebiteľovi. Preto aj napriek tomu, že by sa touto smernicou nemal harmonizovať začiatok plynutia vnútroštátnych premlčacích dôb, mala by zabezpečiť, aby takéto premlčacie doby neobmedzili právo spotrebiteľov uplatňovať prostriedky nápravy pri akomkoľvek nesúlade, ktorý sa prejaví v dobe, keď predávajúci nesie zodpovednosť za nesúlad. V druhom prípade by členské štáty mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť len premlčaciu dobu pre prostriedky nápravy dostupné spotrebiteľovi bez zavedenia špecifickej doby, počas ktorej sa nesúlad musí prejaviť nato, aby zodpovednosť niesol predávajúci. S cieľom zabezpečiť, aby boli spotrebitelia chránení rovnako aj v takýchto prípadoch, by členské štáty mali zabezpečiť, aby v prípade, keď sa uplatňuje iba premlčacia doba, malo by to spotrebiteľom stále umožniť uplatňovať prostriedky nápravy pri akomkoľvek nesúlade, ktorý sa prejaví aspoň počas doby stanovenej v tejto smernici ako doba zodpovednosti.

(43)

S ohľadom na určité aspekty by mohlo byť opodstatnené odlišné zaobchádzanie s použitým tovarom. Hoci doba zodpovednosti alebo premlčacia doba v dĺžke dvoch rokov alebo viac zvyčajne vyvažuje záujmy predávajúceho aj spotrebiteľa, v súvislosti s použitým tovarom by to nemuselo platiť. Členským štátom by sa preto malo povoliť, aby umožnili zmluvným stranám dohodnúť sa na kratšej dobe zodpovednosti alebo premlčacej dobe pre takýto tovar. Ponechanie tejto otázky na zmluvnej dohode medzi zmluvnými stranami zvyšuje zmluvnú slobodu a zabezpečuje, že spotrebiteľ musí byť informovaný tak o tom, že ide o použitý tovar, ako aj o kratšej dobe zodpovednosti alebo premlčacej dobe. Takáto zmluvne dohodnutá doba by však nemala byť kratšia ako jeden rok.

(44)

Táto smernica by nemala upravovať podmienky, podľa ktorých sa môže doba zodpovednosti stanovená v tejto smernici alebo premlčacia doba pozastaviť alebo prerušiť. Členské štáty by preto mali mať možnosť stanoviť pozastavenie alebo prerušenie doby zodpovednosti alebo premlčacej doby, napríklad v prípade opravy, výmeny alebo rokovaní medzi predávajúcim a spotrebiteľom s cieľom urovnať spor zmierom.

(45)

V lehote jedného roka, alebo v lehote dvoch rokov, ak si členské štáty zvolia uplatňovanie dvojročného obdobia, by spotrebiteľ mal preukázať iba nesúlad tovaru bez toho, aby bolo potrebné preukazovať aj to, že nesúlad v skutočnosti existoval už v čase relevantnom pre stanovenie súladu. Na vyvrátenie tvrdenia spotrebiteľa by predávajúci musel preukázať, že nesúlad v danom čase neexistoval. Domnienka, že nesúlad existoval už v čase relevantnom pre stanovenie súladu, by mohla byť navyše v niektorých prípadoch nezlučiteľná s povahou tovaru alebo povahou nesúladu. Prvý prípad by mohol platiť pre tovary, ktorých kvalita sa zhoršuje v dôsledku ich povahy, ako sú rýchlo sa kaziace produkty, napríklad kvety, alebo tovar, ktorý je určený iba na jedno použitie. Príkladom druhého prípadu by bol nesúlad, ktorý môže byť len dôsledkom činnosti spotrebiteľa alebo zrejmej externej príčiny, ktoré nastali po tom, čo bol tovar dodaný spotrebiteľovi. Ak sa v prípade tovaru s digitálnymi prvkami v zmluve stanovuje nepretržité dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, spotrebiteľ by nemal mať povinnosť dokazovať, že digitálny obsah alebo digitálna služba nebola v súlade počas príslušnej doby na stanovenie súladu. Na vyvrátenie tvrdenia spotrebiteľa by predajca mal preukázať, že v danej dobe bol digitálny obsah alebo digitálna služba v súlade.

(46)

Členským štátom by sa malo umožniť zachovať alebo zaviesť predpisy stanovujúce, že na to, aby spotrebiteľ mohol uplatniť svoje práva, musí informovať predávajúceho o nesúlade v lehote nie kratšej ako dva mesiace odo dňa, keď spotrebiteľ zistil takýto nesúlad. Členským štátom by sa malo umožniť zabezpečiť, aby spotrebitelia mali vyššiu úroveň ochrany tým, že takúto povinnosť nezavedú.

(47)

S cieľom zvýšiť právnu istotu a odstrániť jednu z hlavných prekážok vnútorného trhu by táto smernica mala v plnej miere harmonizovať prostriedky nápravy, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii v prípade nesúladu tovaru, ako aj podmienky, za ktorých možno takéto prostriedky nápravy uplatniť. Spotrebitelia by v prípade nesúladu mali mať predovšetkým nárok na uvedenie tovaru do súladu alebo na primeranú zľavu z ceny alebo na ukončenie zmluvy.

(48)

Pokiaľ ide o uvedenie tovaru do súladu, spotrebitelia by mali mať možnosť voľby medzi opravou a výmenou. Umožnenie spotrebiteľom požadovať opravu by malo podporiť udržateľnú spotrebu a mohlo by prispieť k dlhšej životnosti výrobkov. Voľba spotrebiteľa medzi opravou a výmenou by mala byť obmedzená len vtedy, ak by zvolená možnosť bola právne alebo fakticky nemožná alebo by viedla k neprimeraným nákladom pre predávajúceho v porovnaní s druhou možnosťou. Napríklad by mohlo byť neprimerané požadovať výmenu tovaru v dôsledku malého škrabanca, ak by takáto výmena tovaru mohla spôsobiť značné náklady a tento škrabanec by sa pritom dal ľahko opraviť.

(49)

Predávajúcemu by sa malo umožniť odmietnuť uvedenie tovaru do súladu, ak nie je oprava ani výmena možná alebo by predávajúcemu v ich dôsledku vznikli neprimerané náklady. To isté by malo platiť, ak nie je oprava ani výmena možná a alternatívna náprava by viedla k neprimeraným nákladom pre predávajúceho. Napríklad, ak sa tovar nachádza na inom mieste ako na mieste, kde bol pôvodne dodaný, poštovné a dopravné náklady by pre predávajúceho mohli byť neprimerané.

(50)

Keď sa prejaví nesúlad, spotrebiteľ by mal o tom informovať predávajúceho a dať predávajúcemu príležitosť na uvedenie tovaru do súladu. Predávajúci by tak mal urobiť v primeranej lehote. V súlade s tým by spotrebiteľ v zásade nemal mať okamžite nárok na zľavu z ceny alebo ukončenie zmluvy, ale mal by predávajúcemu poskytnúť primeranú lehotu na opravu alebo výmenu nevyhovujúceho tovaru. Ak predávajúci tovar v uvedenej lehote neopravil alebo nevymenil, spotrebiteľ by mal mať nárok žiadať a získať zľavu z ceny alebo ukončenie zmluvy bez ďalšieho odkladu.

(51)

Ak oprava alebo výmena nepriniesli spotrebiteľovi riadnu nápravu nesúladu, spotrebiteľ by mal mať nárok na zľavu z ceny alebo ukončenie zmluvy. Platí to predovšetkým v prípade, keď predávajúci opravu alebo výmenu nedokončil alebo keď je z okolností zrejmé, že predávajúci opravu alebo výmenu nedokončí, alebo keď predávajúci uvedenie tovaru do súladu odmietol, pretože oprava ani výmena nie je možná alebo by predávajúcemu spôsobili neprimerané náklady.

(52)

V niektorých situáciách by mohlo byť odôvodnené, aby mal spotrebiteľ okamžite nárok na zľavu z ceny alebo na ukončenie zmluvy. Ak predávajúci prijal opatrenia na uvedenie tovaru do súladu, ale nesúlad sa prejaví aj neskôr, malo by sa objektívne určiť, či by mal spotrebiteľ akceptovať ďalšie pokusy predávajúceho uviesť tovar do súladu, a to s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, ako napríklad druh a hodnotu tovaru a povahu a závažnosť nesúladu. Najmä v prípade drahého alebo zložitého tovaru by mohlo byť opodstatnené, aby sa predávajúcemu umožnil ďalší pokus o nápravu nesúladu. Zohľadniť by sa malo aj to, či od spotrebiteľa možno očakávať zachovanie dôvery v schopnosť predávajúceho uviesť tovar do súladu alebo nie, napríklad z dôvodu, že sa rovnaký problém vyskytne dvakrát. Podobne by mohol byť nesúlad v určitých situáciách takej závažnej povahy, že spotrebiteľ si nemôže zachovať dôveru v schopnosť predávajúceho uviesť tovar do súladu ako napríklad v prípade, keď nesúlad závažne ovplyvňuje schopnosť spotrebiteľa bežným spôsobom používať tovar a od spotrebiteľa nemožno očakávať, že bude dôverovať tomu, že oprava alebo výmena zo strany predávajúceho by problém vyriešila.

(53)

S cieľom zachovať rovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán by spotrebiteľ mal mať právo ukončiť zmluvu len v prípadoch, keď nesúlad nie je zanedbateľný.

(54)

Členské štáty by mali mať možnosť upraviť podmienky, za ktorých môže namiesto dlžníka konať iná osoba, napríklad podmienky, za ktorých môže povinnosť predávajúceho opraviť tovar splniť spotrebiteľ alebo tretia strana na náklady predávajúceho.

(55)

S cieľom chrániť spotrebiteľov pred rizikom závažného oneskorenia by sa každá oprava alebo výmena mala úspešne dokončiť v primeranej lehote. Primeraná lehota na dokončenie opravy alebo výmeny by mala zodpovedať najkratšiemu možnému času potrebnému na dokončenie opravy alebo výmeny. Uvedená lehota by sa mala objektívne určiť s ohľadom na povahu a zložitosť tovaru, povahu a závažnosť nesúladu a úsilie potrebné na dokončenie opravy alebo výmeny. Pri vykonávaní tejto smernice by členské štáty mali byť schopné poskytnúť výklad pojmu primeraná lehota na vykonanie opravy alebo výmeny stanovením konkrétnych lehôt, ktoré by sa mohli vo všeobecnosti považovať za primerané na opravu alebo výmenu, najmä so zreteľom na konkrétne kategórie výrobkov.

(56)

V tejto smernici by sa nemali stanoviť ustanovenia, o tom, kde sa majú plniť záväzky dlžníka. V tejto smernici by sa preto nemalo vymedziť, kde sa nachádza miesto dodania, ani stanoviť, kde by sa mala uskutočniť oprava alebo výmena. Takéto otázky by sa mali ponechať na vnútroštátne právo.

(57)

Ak predávajúci uvedie tovar do súladu prostredníctvom výmeny, spotrebiteľ by nemal byť povinný zaplatiť za bežné používanie tovaru pred jeho výmenou. Používanie tovaru by sa malo považovať za bežné, ak je v súlade s povahou a účelom tovaru.

(58)

Aby spotrebitelia mohli účinne uplatňovať právo na ukončenie zmluvy, v situáciách, keď spotrebiteľ nadobudne viac tovarov a nesúlad sa týka iba niektorých tovarov dodaných na základe zmluvy, mal by mať spotrebiteľ právo ukončiť zmluvu aj vo vzťahu k ostatnému tovaru nadobudnutému spolu s tovarom, ktorý nie je v súlade, a to aj v prípade, že tento ostatný tovar je v súlade, pokiaľ od spotrebiteľa nemožno odôvodnene očakávať, že si ponechá iba tovar, ktorý je v súlade.

(59)

Keď spotrebiteľ ukončí zmluvu z dôvodu nesúladu, v tejto smernici by sa mali stanoviť pravidlá len pokiaľ ide o hlavné účinky práva na ukončenie zmluvy a spôsoby jeho uplatnenia, najmä povinnosť zmluvných strán vrátiť, čo dostali. Predávajúci by teda mal byť povinný vrátiť sumu, ktorú spotrebiteľ uhradil ako cenu, a spotrebiteľ by mal vrátiť tovar.

(60)

Touto smernicou by nemala byť dotknutá sloboda členských štátov upraviť iné dôsledky ukončenia zmluvy ako dôsledky stanovené v tejto smernici, ako sú napríklad dôsledky zníženia hodnoty tovaru alebo jeho zničenia či straty. Členské štáty by tiež mali mať možnosť upraviť spôsoby náhrady ceny spotrebiteľovi, napríklad spôsoby týkajúce sa prostriedkov použitých na takúto náhradu alebo týkajúce sa prípadných nákladov a poplatkov vynaložených v dôsledku náhrady. Členské štáty by takisto mali mať napríklad slobodu stanoviť určité lehoty na náhradu ceny alebo vrátenie tovaru.

(61)

Zásada zodpovednosti predávajúceho za škodu je základným prvkom kúpnych zmlúv. Spotrebitelia by preto mali mať nárok uplatňovať si náhradu akejkoľvek škody spôsobenej porušením tejto smernice predávajúcim vrátane náhrady škody spôsobenej v dôsledku nesúladu. Takáto náhrada škody by mala čo najviac zaistiť, aby bol spotrebiteľ v situácii, v akej by sa nachádzal, ak by tovar bol v súlade. Keďže existencia takéhoto práva na náhradu škody je už zabezpečená vo všetkých členských štátoch, touto smernicou by nemali byť dotknuté vnútroštátne pravidlá týkajúce sa odškodnenia spotrebiteľov za ujmu spôsobenú porušením daných pravidiel. Členské štáty by tiež mali mať naďalej možnosť upravovať nárok spotrebiteľa na náhradu škody v situáciách, ak oprava alebo výmena spôsobila závažné ťažkosti alebo sa oneskorila.

(62)

Aby sa zaistila transparentnosť, mali by sa stanoviť určité požiadavky pokiaľ ide o obchodné záruky spolu s požiadavkami na predzmluvné informácie o existencii a podmienkach obchodných záruk uvedených v smernici 2011/83/EÚ. Okrem toho, aby sa posilnila právna istota a aby sa zabránilo zavádzaniu spotrebiteľov, v tejto smernici by sa malo stanoviť, že keď podmienky obchodnej záruky obsiahnuté v súvisiacej reklame sú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré sú uvedené v záručnom liste, uplatnia sa výhodnejšie podmienky. V tejto smernici by napokon mali byť stanovené pravidlá týkajúce sa obsahu záručného listu a spôsobu, akým má byť sprístupnený spotrebiteľom. Záručný list by mal napríklad obsahovať podmienky obchodnej záruky a uvádzať, že zákonná záruka súladu nie je ovplyvnená obchodnou zárukou, pričom treba jasne uviesť, že podmienky obchodnej záruky vytvárajú záväzok, ktorý dopĺňa zákonnú záruku súladu. Členské štáty by mali mať možnosť stanoviť pravidlá týkajúce sa iných aspektov obchodných záruk, na ktoré sa táto smernica nevzťahuje, napríklad spojiť s obchodnou zárukou okrem poskytovateľa záruky iných dlžníkov, a to za predpokladu, že tieto pravidlá nezbavujú spotrebiteľov ochrany, ktorú im poskytujú plne harmonizované ustanovenia tejto smernice týkajúce sa obchodných záruk. Členské štáty by mali mať naďalej možnosť vyžadovať, aby sa obchodné záruky poskytovali bezplatne, ale mali by zabezpečiť, aby akýkoľvek záväzok predávajúceho alebo výrobcu, ktorý spadá pod vymedzenie pojmu obchodné záruky stanovené v tejto smernici, bol v súlade s harmonizovanými pravidlami tejto smernice.

(63)

Vzhľadom na to, že predávajúci má voči spotrebiteľovi zodpovednosť za akýkoľvek nesúlad tovaru, ktorý je dôsledkom konania alebo opomenutia predávajúceho alebo tretej strany, predávajúci by mal možnosť uplatniť si nárok na nápravu voči osobe zodpovednej v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií. Takéto nápravné opatrenia by mali zahŕňať nápravné opatrenia v prípade nesúladu, ktorý je dôsledkom opomenutia aktualizácie vrátane bezpečnostnej aktualizácie, ktorá by bola potrebná na zachovanie tovaru s digitálnymi prvkami v súlade. Táto smernica by sa však nemala dotknúť zásady zmluvnej slobody medzi predávajúcim a ostatnými zmluvnými stranami v reťazci transakcií. Podrobnosti týkajúce sa uplatňovania tohto práva, najmä podrobnosti o tom, voči komu a akým spôsobom sa tieto prostriedky nápravy majú uplatňovať a či sú tieto prostriedky nápravy povinného charakteru, by mali stanoviť členské štáty. Otázka, či aj spotrebiteľ môže vzniesť nárok priamo voči osobe v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií, by sa v tejto smernici nemala upravovať, s výnimkou prípadov, keď výrobca ponúkne spotrebiteľovi obchodnú záruku na tovar.

(64)

Osoby alebo organizácie, ktoré majú podľa vnútroštátnych právnych predpisov legitímny záujem na ochrane zmluvných práv spotrebiteľov, by mali mať právo podať návrh na začatie konania či už pred súdom, alebo správnym orgánom, ktorý má právomoc rozhodovať o sťažnostiach, alebo na začatie príslušného súdneho konania.

(65)

Žiadnym ustanovením tejto smernice by nemalo byť dotknuté uplatňovanie pravidiel medzinárodného práva súkromného, najmä nariadenia (ES) č. 593/2008 a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 (7).

(66)

Smernica 1999/44/ES by sa mala zrušiť. Dátum jej zrušenia by mal zodpovedať dátumu transpozície tejto smernice. Aby sa zaistilo, že zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné nato, aby členské štáty dosiahli súlad s touto smernicou, budú v prípade zmlúv uzavretých od dátumu transpozície uplatňované jednotným spôsobom, táto smernica by sa nemala uplatňovať na zmluvy uzavreté pred dátumom jej transpozície.

(67)

Príloha nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/2394 (8) by sa mala zmeniť tak, aby obsahovala odkaz na túto smernicu, s cieľom uľahčiť cezhraničnú spoluprácu pri presadzovaní tejto smernice.

(68)

Príloha I smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES (9) by sa mala zmeniť tak, aby obsahovala odkaz na túto smernicu, s cieľom zabezpečiť, aby boli chránené kolektívne záujmy spotrebiteľov stanovené v tejto smernici.

(69)

V súlade so spoločným politickým vyhlásením členských štátov a Komisie z 28. septembra 2011 o vysvetľujúcich dokumentoch (10) sa členské štáty zaviazali, že v odôvodnených prípadoch k svojim oznámeniam o transpozičných opatreniach pripoja jeden alebo viacero dokumentov vysvetľujúcich vzťah medzi prvkami smernice a zodpovedajúcimi časťami vnútroštátnych transpozičných nástrojov. V súvislosti s touto smernicou sa zákonodarca domnieva, že zasielanie takýchto dokumentov je odôvodnené.

(70)

Keďže cieľ tejto smernice, a to prispieť k fungovaniu vnútorného trhu konzistentným odstraňovaním prekážok cezhraničného predaja tovaru v Únii súvisiacich so zmluvným právom, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov z dôvodu, že každý členský štát samostatne nie je schopný odstrániť existujúcu fragmentáciu právneho rámca prostredníctvom zaručenia súladu svojho práva s právnymi predpismi ostatných členských štátov, ale z dôvodov odstráneniam hlavných prekážok súvisiacich so zmluvným právom prostredníctvom úplnej harmonizácie, ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity stanovenou v článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(71)

Je vhodné, aby Komisia päť rokov po nadobudnutí účinnosti tejto smernice preskúmala jej uplatňovanie, najmä pokiaľ ide o ustanovenia o prostriedkoch nápravy, dôkaznom bremene, a to aj vzhľadom na použitý tovar a tovar predávaný na verejných aukciách, ako aj o obchodnej záruke výrobcu týkajúcej sa životnosti tovaru. Komisia by mala posúdiť aj to, či uplatňovanie tejto smernice a smernice (EÚ) 2019/770 zabezpečuje konzistentný a koherentný právny rámec, pokiaľ ide o dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb a tovaru s digitálnymi prvkami.

(72)

Táto smernica rešpektuje základné práva a slobody a dodržiava zásady uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie, vrátane zásad zakotvených v jej článkoch 16, 38 a 47,