(1)

Únia si dala za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

(2)

Justičná spolupráca v trestných veciach v Únii je založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a justičných rozhodnutí, ktorá sa od zasadnutia Európskej rady v Tampere 15. a 16. októbra 1999 všeobecne označuje za základný kameň justičnej spolupráce v trestných veciach v rámci Únie.

(3)

Medzi najúčinnejšie prostriedky boja proti trestnej činnosti patrí zaistenie a konfiškácia nástrojov na páchanie trestnej činnosti a príjmov z nej. Únia je odhodlaná zabezpečiť účinnejšiu identifikáciu, konfiškáciu a opätovné použitie majetkových hodnôt pochádzajúcich z trestnej činnosti v súlade so „Štokholmským programom – otvorená a bezpečná Európa, ktorá slúži občanom a chráni ich“ (2).

(4)

Keďže trestná činnosť má často nadnárodnú povahu, je na zaistenie a skonfiškovanie nástrojov na páchanie trestnej činnosti a príjmov z nej nevyhnutná účinná cezhraničná spolupráca.

(5)

Súčasný právny rámec Únie vo vzťahu k vzájomnému uznávaniu príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu tvoria rámcové rozhodnutia Rady 2003/577/SVV (3) a 2006/783/SVV (4).

(6)

Zo správ Komisie o vykonávaní rámcových rozhodnutí 2003/577/SVV a 2006/783/SVV vyplýva, že existujúci režim vzájomného uznávania príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu nie je úplne účinný. Uvedené rámcové rozhodnutia sa v členských štátoch nevykonávali a neuplatňovali jednotným spôsobom, čo viedlo k nedostatočnému vzájomnému uznávaniu a k cezhraničnej spolupráci, ktorá nie je optimálna.

(7)

Právny rámec Únie v oblasti vzájomného uznávania príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu zaostáva za najnovším legislatívnym vývojom na úrovni Únie a na úrovni jednotlivých štátov. Predovšetkým, v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ (5) sa stanovujú minimálne pravidlá zaistenia a konfiškácie majetku. Uvedené minimálne pravidlá sa týkajú konfiškácie nástrojov na páchanie trestnej činnosti a príjmov z nej, a to aj v prípade nevyhovujúceho zdravotného stavu alebo úteku podozrivej alebo obvinenej osoby, keď sa trestné konanie vo veci trestného činu už začalo, rozšírenej konfiškácie a konfiškácie majetku tretích osôb. Uvedené minimálne pravidlá sa týkajú aj zaisťovania majetku na účely prípadnej následnej konfiškácie. Typy príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu, na ktoré sa vzťahuje uvedená smernica, by mali takisto spadať pod právny rámec týkajúci sa vzájomného uznávania.

(8)

V rámci prijímania smernice 2014/42/EÚ Európsky parlament a Rada vo vyhlásení uviedli, že účinný systém zaisťovania a konfiškácie v Únii je neoddeliteľne spojený s riadnym fungovaním vzájomného uznávania príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu. Vzhľadom na potrebu zaviesť v Únii komplexný systém zaistenia a konfiškácie nástrojov na páchanie trestnej činnosti a príjmov z nej, Európsky parlament a Rada vyzvali Komisiu, aby predložila legislatívny návrh týkajúci sa vzájomného uznávania príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu.

(9)

Vo svojom oznámení z 28. apríla 2015 s názvom „Európsky program v oblasti bezpečnosti“ Komisia konštatovala, že justičná spolupráca v trestných veciach sa opiera o existenciu účinných cezhraničných nástrojov a že vzájomné uznávanie rozsudkov a justičných rozhodnutí je kľúčovým prvkom bezpečnostného rámca. Komisia takisto pripomenula potrebu zlepšiť vzájomné uznávanie príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu.

(10)

Vo svojom oznámení z 2. februára 2016 týkajúcom sa Akčného plánu na posilnenie boja proti financovaniu terorizmu Komisia zdôraznila potrebu zabezpečiť, aby boli páchatelia, ktorí financujú terorizmus, zbavení svojich majetkových hodnôt. Komisia vyhlásila, že v záujme narušovania organizovanej trestnej činnosti, ktorou sa financuje terorizmus, je nevyhnutné zbaviť týchto páchateľov príjmov z trestnej činnosti. Na tento účel Komisia vyhlásila, že je potrebné zabezpečiť, aby sa všetky druhy príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu vykonávali v maximálnom možnom rozsahu v celej Únii prostredníctvom uplatňovania zásady vzájomného uznávania.

(11)

V záujme zabezpečenia účinného vzájomného uznávania príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu by pravidlá uznávania a vykonávania týchto príkazov mali byť stanovené v právne záväznom a priamo uplatniteľnom akte Únie.

(12)

Je dôležité uľahčiť vzájomné uznávanie a vykonávanie príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu majetku stanovením pravidiel, podľa ktorých bude členský štát povinný bez ďalších formálnych náležitostí uznať a vykonať na svojom území príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu vydané iným členským štátom v rámci konania v trestných veciach.

(13)

Toto nariadenie by sa malo vzťahovať na všetky príkazy na zaistenie a na všetky príkazy na konfiškáciu vydané v rámci konania v trestných veciach. „Konanie v trestných veciach“ je autonómnym pojmom práva Únie, ktorý vykladá Súdny dvor Európskej únie bez ohľadu na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Tento pojem sa preto vzťahuje na všetky typy príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu majetku vydaných po konaní vo veci trestného činu, teda nielen na príkazy, na ktoré sa vzťahuje smernica 2014/42/EÚ. Vzťahuje sa aj na ostatné typy príkazov vydaných bez konečného odsudzujúceho rozsudku. Hoci takéto príkazy nemusia existovať v právnom systéme členského štátu, dotknutý členský štát by mal byť schopný uznať a vykonať takýto príkaz vydaný v inom členskom štáte. Konanie v trestných veciach by tiež mohlo zahŕňať vyšetrovanie trestného činu políciou a inými orgánmi presadzovania práva. Príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu vydané v rámci konania v občianskych alebo správnych veciach by mali byť z pôsobnosti tohto nariadenia vylúčené.

(14)

Toto nariadenie by sa malo vzťahovať na príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu, ktoré súvisia s trestnými činmi, na ktoré sa vzťahuje smernica 2014/42/EÚ, ako aj na príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu súvisiace s inými trestnými činmi. Trestné činy, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by preto nemali byť obmedzené na obzvlášť závažné trestné činy s cezhraničným rozmerom, pretože článok 82 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) nevyžaduje takéto obmedzenie v prípade opatrení, ktorými sa stanovujú pravidlá a postupy týkajúce sa zabezpečenia vzájomného uznávania rozsudkov v trestných veciach.

(15)

Spolupráca medzi členskými štátmi, ktorá je založená na zásade vzájomného uznávania a bezprostredného vykonávania justičných rozhodnutí predpokladá dôveru, že rozhodnutia, ktoré sa majú uznať a vykonať, budú vždy prijaté v súlade so zásadami zákonnosti, subsidiarity a proporcionality. Takáto spolupráca tiež predpokladá, že budú dodržané práva osôb, ktoré sú dotknuté príkazom na zaistenie alebo príkazom na konfiškáciu. Medzi takéto dotknuté osoby, ktorými môžu byť fyzické alebo právnické osoby, by mali patriť osoby, proti ktorým bol vydaný príkaz na zaistenie alebo príkaz na konfiškáciu, alebo osoby, ktoré vlastnia majetok, na ktorý sa taký príkaz vzťahuje, ako aj akékoľvek tretie osoby, ktorých práva k takému majetku sú takým príkazom priamo dotknuté, a to vrátane dobromyseľných tretích osôb. O tom, či sú také tretie osoby priamo dotknuté príkazom na zaistenie alebo príkazom na konfiškáciu, by sa malo rozhodnúť podľa práva vykonávajúceho štátu.

(16)

Toto nariadenie nemení povinnosť rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“).

(17)

Týmto nariadením sa rešpektujú základné práva a dodržiavajú zásady uznané v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“). Zahŕňa to zásadu, že akákoľvek diskriminácia z dôvodu pohlavia, rasového alebo etnického pôvodu, náboženstva, sexuálnej orientácie, štátnej príslušnosti, jazyka alebo politického zmýšľania či zdravotného postihnutia sa má zakázať. Toto nariadenie by sa malo uplatňovať v súlade s týmito právami a zásadami.

(18)

Procesné práva stanovené v smerniciach Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ (6), 2012/13/EÚ (7), 2013/48/EÚ (8), (EÚ) 2016/343 (9), (EÚ) 2016/800 (10) a (EÚ) 2016/1919 (11) by sa v rámci rozsahu pôsobnosti týchto smerníc mali vzťahovať na trestné konania, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, v členských štátoch, ktoré sú uvedenými smernicami viazané. Na všetky konania, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by sa v každom prípade mali vzťahovať záruky podľa charty. Konkrétne by sa základné záruky pre trestné konania stanovené v charte mali vzťahovať na konania v trestných veciach, ktoré nie sú trestnými konaniami, ale vzťahuje sa na ne toto nariadenie.

(19)

Zatiaľ čo pravidlami zasielania, uznávania a vykonávania príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu by sa mala zabezpečiť efektívnosť procesu vymáhania majetkových hodnôt pochádzajúcich z trestnej činnosti, zároveň sa majú dodržiavať základné práva.

(20)

Pri posudzovaní obojstrannej trestnosti by mal príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu overiť, či by skutkové okolnosti daného trestného činu, ako sú uvedené v osvedčení k príkazu na zaistenie alebo v osvedčení k príkazu na konfiškáciu, ktoré predložil príslušný orgán vydávajúceho štátu, ako také boli trestné vo vykonávajúcom štáte, ak by v ňom nastali v čase rozhodnutia o uznaní príkazu na zaistenie a príkazu na konfiškáciu.

(21)

Vydávajúci orgán by mal pri vydaní príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu zabezpečiť, aby boli dodržané zásady nevyhnutnosti a proporcionality. Podľa tohto nariadenia by sa príkaz na zaistenie alebo príkaz na konfiškáciu mal vydať a zaslať vykonávajúcemu orgánu v inom členskom štáte len vtedy, keď by sa mohol vydať a použiť výlučne vo vnútroštátnom prípade. Vydávajúci orgán by mal byť zodpovedný za posúdenie nevyhnutnosti a proporcionality takýchto príkazov v každom prípade, pretože uznávanie a vykonávanie príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu by sa nemalo odmietnuť z iných dôvodov, než sú stanovené v tomto nariadení.

(22)

V niektorých prípadoch môže byť príkaz na zaistenie vydaný orgánom, ktorý je určeným vydávajúcim štátom, ktorý má v trestných veciach právomoc vydať príkaz na zaistenie majetku alebo vykonať príkaz na zaistenie majetku v súlade s vnútroštátnym právom, a ktorý nie je sudcom, súdom alebo prokurátorom. V takýchto prípadoch by mal byť príkaz na zaistenie potvrdený sudcom, súdom alebo prokurátorom pred tým, ako sa zašle vykonávajúcemu orgánu.

(23)

Členské štáty by mali mať možnosť vydať vyhlásenie, v ktorom uvedú, že keď sa im zasiela osvedčenie k príkazu na zaistenie alebo osvedčenie k príkazu na konfiškáciu na účely uznania a výkonu príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu, vydávajúci orgán by mal zaslať pôvodný príkaz na zaistenie alebo príkaz na konfiškáciu, alebo jeho overenú kópiu spolu s osvedčením k príkazu na zaistenie alebo s osvedčením k príkazu na konfiškáciu. Členské štáty by mali informovať Komisiu, keď takéto vyhlásenie vydajú alebo vezmú späť. Komisia by mala takéto informácie sprístupniť všetkým členským štátom a Európskej justičnej sieti (ďalej len „EJS“), ustanovenej rozhodnutím Rady 2008/976/SVV. EJS by mala uvedené informácie sprístupniť na webovom sídle uvedenom v danom rozhodnutí (12).

(24)

Vydávajúci orgán by mal zaslať osvedčenie k príkazu na zaistenie alebo osvedčenie k príkazu na konfiškáciu spolu s príkazom na zaistenie alebo s príkazom na konfiškáciu, podľa potreby buď priamo vykonávajúcemu orgánu alebo prípadne ústrednému orgánu vykonávajúceho štátu akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu, za podmienok, ktoré vykonávajúcemu orgánu umožnia potvrdiť pravosť osvedčenia alebo príkazu, ako napríklad doporučenou zásielkou alebo zabezpečenou elektronickou poštou. Vydávajúci orgán by mal mať možnosť využiť na zaslanie akékoľvek relevantné cesty alebo prostriedky, napríklad zabezpečený telekomunikačný systém EJS, Eurojust alebo iné cesty, ktoré využívajú justičné orgány.

(25)

V prípade, ak sa vydávajúci orgán opodstatnene domnieva, že osoba, voči ktorej bol vydaný príkaz na zaistenie alebo príkaz na konfiškáciu týkajúci sa peňažnej sumy, má majetok alebo príjem v členskom štáte, mal by osvedčenie k príkazu na zaistenie alebo osvedčenie k príkazu na konfiškáciu súvisiace s príkazom zaslať tomuto členskému štátu. Na uvedenom základe by sa napríklad osvedčenie mohlo zaslať členskému štátu, v ktorom sa fyzická osoba, voči ktorej bol príkaz vydaný, zdržiava, alebo – ak nemá trvalé bydlisko – členskému štátu, v ktorom má obvyklý pobyt. Ak bol príkaz vydaný voči právnickej osobe, osvedčenie by sa mohlo zaslať členskému štátu, v ktorom má právnická osoba sídlo.

(26)

Na účely administratívneho zasielania a prijímania osvedčení týkajúcich sa príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu by členské štáty mali mať možnosť určiť jeden alebo viacero ústredných orgánov, ak je to potrebné vzhľadom na štruktúru ich vnútroštátnych právnych systémov. Takéto ústredné orgány by mohli tiež poskytovať administratívnu podporu, zohrávať koordinačnú úlohu a pomáhať pri zbere štatistických údajov, a tým uľahčovať a presadzovať vzájomné uznávanie príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu.

(27)

Ak sa osvedčenie k príkazu na konfiškáciu súvisiace s príkazom na konfiškáciu týkajúcim sa peňažnej sumy zasiela do viac ako jedného vykonávajúceho štátu, vydávajúci štát by sa mal usilovať vyhnúť sa tomu, aby bol konfiškovaný majetok vo vyššej ako potrebnej hodnote a aby celková suma získaná z vykonania príkazu nepresahovala maximálnu sumu v ňom uvedenú. Na tento účel by vydávajúci orgán mal okrem iného v osvedčení k príkazu na konfiškáciu uviesť ocenenie majetkových hodnôt v jednotlivých vykonávajúcich štátoch, ak je známa, aby ju mohli vykonávajúce orgány zohľadniť, udržiavať potrebný kontakt a dialóg s vykonávajúcimi orgánmi o majetku, ktorý sa má skonfiškovať a informovať príslušný vykonávajúci orgán alebo vykonávajúce orgány okamžite, ako zistí, že existuje riziko, že by mohlo dôjsť ku konfiškácii nad maximálnu sumu. Ak je to vhodné, Eurojust by mohol v rámci svojich právomocí vykonávať úlohu koordinátora, aby sa predišlo nadmernej konfiškácii.

(28)

Členské štáty by sa mali nabádať, aby vydali vyhlásenie, v ktorom uvedú, že ako vykonávajúce štáty akceptujú osvedčenia k príkazu na zaistenie, osvedčenia k príkazu na konfiškáciu, prípadne oboje, v jednom alebo viacerých iných úradných jazykoch Únie, ako je ich úradný jazyk alebo ako sú ich úradné jazyky.

(29)

Vykonávajúci orgán by mal uznať príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu a prijať opatrenia potrebné na ich vykonanie. Rozhodnutie o uznaní a vykonaní príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu by sa malo prijať a zaistenie alebo konfiškácia by sa mali vykonať rovnako rýchlo a prioritne ako v podobných vnútroštátnych prípadoch. S cieľom zabezpečiť rýchle a účinné prijatie rozhodnutia o uznaní príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu a ich rýchle a účinné vykonanie by sa mali stanoviť lehoty, ktoré by sa mali vypočítať v súlade s nariadením Rady (EHS, Euratom) č. 1182/71 (13). Pokiaľ ide o príkazy na zaistenie, vykonávajúci orgán by mal začať prijímať konkrétne opatrenia potrebné na vykonanie takýchto príkazov najneskôr do 48 hodín od prijatia rozhodnutia o ich uznaní a vykonaní.

(30)

Pri vykonávaní príkazu na zaistenie by vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán mali náležite zohľadniť dôvernú povahu vyšetrovania. Vykonávajúci orgán by mal najmä zaručiť dôvernosť skutočností a podstaty príkazu na zaistenie. Týmto nie je dotknutá povinnosť informovať dotknuté osoby o výkone príkazu na zaistenie v súlade s týmto nariadením.

(31)

Uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu by sa nemalo odmietnuť z iných dôvodov, než sú stanovené v tomto nariadení. Toto nariadenie by malo umožniť vykonávajúcim orgánom neuznať alebo nevykonať príkazy na konfiškáciu na základe zásady ne bis in idem, na základe práv dotknutých osôb alebo na základe práva byť prítomný na súdnom konaní.

(32)

Toto nariadenie by malo umožniť vykonávajúcim orgánom neuznať alebo nevykonať príkazy na konfiškáciu v prípade, že osoba, voči ktorej bol vydaný príkaz na konfiškáciu, sa osobne nezúčastnila na súdnom konaní, ktorého výsledkom je príkaz na konfiškáciu, ktorý je spojený s konečným odsudzujúcim rozsudkom. Uvedené by malo byť dôvodom neuznania alebo nevykonania len v prípade súdnych konaní, ktorých výsledkom sú príkazy na konfiškáciu, ktoré sú spojené s konečným odsudzujúcim rozsudkom, a nie v prípade konaní, ktorých výsledkom sú príkazy na konfiškáciu vydané bez predchádzajúceho odsúdenia. Na to, aby bolo možné využiť takýto dôvod neuznania, malo by sa uskutočniť aspoň jedno pojednávanie. Tento dôvod neuznania by sa nemal byť využiť, ak sa v príslušných vnútroštátnych procesných pravidlách neustanovuje uskutočnenie pojednávania. Takéto vnútroštátne procesné pravidlá by mali byť v súlade s chartou a EDĽP, predovšetkým pokiaľ ide o právo na spravodlivý proces. O takýto prípad ide napríklad vtedy, keď sa konanie vedie zjednodušeným spôsobom úplne alebo sčasti písomne, alebo v prípade konania, pre ktoré sa neustanovuje uskutočnenie pojednávania.

(33)

Iba za výnimočných okolností by malo byť možné neuznať alebo nevykonať príkaz na zaistenie alebo príkaz na konfiškáciu, ak by takéto uznanie alebo vykonanie bránili vykonávajúcemu štátu v uplatňovaní jeho ústavných pravidiel týkajúcich sa slobody tlače alebo slobody prejavu v iných médiách.

(34)

Základom vytvorenia priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Únii je vzájomná dôvera a domnienka, že ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie, a najmä základné práva. Vo výnimočných prípadoch, keď na základe konkrétnych a objektívnych dôkazov existujú podstatné dôvody domnievať sa, že vykonanie príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu by za konkrétnych okolností daného prípadu viedlo k zjavnému porušeniu relevantného základného práva ustanoveného v charte, by však mal mať vykonávajúci orgán možnosť rozhodnúť o tom, že dotknutý príkaz neuzná alebo nevykoná. Z tohto hľadiska by sa za relevantné základné práva mali považovať najmä právo na účinný prostriedok nápravy, právo na spravodlivé súdne konanie a právo na obhajobu. Právo vlastniť majetok by v zásade nemalo byť relevantné, pretože zaistenie a konfiškácia majetkových hodnôt nevyhnutne zahŕňajú zásah do práva osoby vlastniť majetok a pretože v práve Únie vrátane tohto nariadenia sú už ustanovené potrebné záruky v tomto ohľade.

(35)

Pred rozhodnutím o neuznaní alebo nevykonaní príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu z ktoréhokoľvek dôvodu pre neuznanie alebo nevykonanie by sa vykonávajúci orgán mal poradiť s vydávajúcim orgánom s cieľom získať akékoľvek potrebné dodatočné informácie.

(36)

Vydávajúci orgán by mal pri skúmaní žiadosti vykonávajúceho orgánu o určenie obdobia, počas ktorého má byť majetok zaistený, zohľadniť všetky okolnosti prípadu, najmä či by ďalšie trvanie príkazu na zaistenie mohlo spôsobiť neodôvodnenú škodu vo vykonávajúcom štáte. Vykonávajúci orgán sa nabáda, aby sa pred predložením formálnej žiadosti poradil s vydávajúcim orgánom.

(37)

Vydávajúci orgán by mal informovať vykonávajúci orgán, keď orgán vydávajúceho štátu dostane akúkoľvek peňažnú sumu, ktorá bola zaplatená v súvislosti s príkazom na konfiškáciu, pričom platí, že vykonávajúci štát by mal byť informovaný len vtedy, keď má suma zaplatená v súvislosti s príkazom vplyv na neuhradenú sumu, ktorá sa má skonfiškovať na základe príkazu.

(38)

Vykonávajúci orgán by mal mať možnosť odložiť vykonanie príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu, a to najmä v prípade, ak by jeho vykonanie mohlo narušiť prebiehajúce vyšetrovanie trestného činu. Ihneď ako zaniknú dôvody odkladu, vykonávajúci orgán by mal prijať opatrenia potrebné na vykonanie príkazu.

(39)

Po vykonaní príkazu na zaistenie a po rozhodnutí o uznaní a vykonaní príkazu na konfiškáciu by mal vykonávajúci orgán podľa možnosti o takomto výkone alebo rozhodnutí informovať dotknuté osoby, ak sú mu známe. Na tento účel by mal vykonávajúci orgán vynaložiť všetko primerané úsilie na to, aby identifikoval dotknuté osoby, overil, ako ich možno kontaktovať, a informoval ich o vykonaní príkazu na zaistenie alebo o rozhodnutí uznať a vykonať príkaz na konfiškáciu. Pri plnení uvedenej povinnosti by vykonávajúci orgán mohol požiadať vydávajúci orgán o pomoc, napríklad ak je zrejmé, že dotknuté osoby majú pobyt vo vydávajúcom štáte. Povinnosťou vykonávajúceho orgánu poskytnúť informácie dotknutým osobám, ktorá vyplýva z tohto nariadenia, nie je dotknutá žiadna povinnosť vydávajúceho orgánu informovať osoby podľa práva vydávajúceho štátu, napríklad o vydaní príkazu na zaistenie alebo o existujúcich opravných prostriedkoch podľa práva vydávajúceho štátu.

(40)

Vydávajúci orgán by mal byť bezodkladne informovaný, ak príkaz na zaistenie alebo príkaz na konfiškáciu nemožno vykonať. Takáto nemožnosť môže byť spôsobená tým, že majetok už bol skonfiškovaný, stratil sa, bol zničený alebo ho nemožno nájsť na mieste určenom vydávajúcim orgánom, alebo preto, že takéto miesto nebolo dostatočne presne určené napriek konzultáciám medzi vykonávajúcim orgánom a vydávajúcim orgánom. Za takýchto okolností by vykonávajúci orgán nemal byť povinný príkaz vykonať. Ak však vykonávajúci orgán následne získa informácie, ktoré mu umožnia určiť miesto, kde sa majetok nachádza, mal by mať možnosť príkaz vykonať bez toho, aby mu bolo zaslané nové osvedčenie v súlade s týmto nariadením.

(41)

Keď podľa práva vykonávajúceho štátu nie je vykonanie príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu právne možné, vykonávajúci orgán by mal kontaktovať vydávajúci orgán s cieľom rokovať o situácii a nájsť riešenie. Takýmto riešením by mohlo byť späťvzatie dotknutého príkazu vydávajúcim orgánom.

(42)

Ihneď po vykonaní príkazu na konfiškáciu by mal vykonávajúci orgán informovať vydávajúci orgán o výsledku vykonania. Ak je to možné, vykonávajúci orgán by mal vtedy informovať vydávajúci orgán aj o majetku alebo peňažnej sume, ktoré boli skonfiškované, a o iných skutočnostiach, ktoré považuje za relevantné.

(43)

Vykonávanie príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu by sa malo riadiť právom vykonávajúceho členského štátu a iba orgány tohto štátu by mali byť príslušné rozhodovať o postupoch jeho vykonania. Vo vhodných prípadoch by vydávajúci a vykonávajúci orgán mali mať možnosť vyzvať Eurojust alebo EJS, aby im v rámci ich právomoci poskytli pomoc v otázkach týkajúcich sa vykonania príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu.

(44)

Správne vykonávanie tohto nariadenia predpokladá úzku komunikáciu medzi zúčastnenými príslušnými vnútroštátnymi orgánmi najmä v prípadoch súčasného výkonu príkazu na konfiškáciu vo viac ako jednom členskom štáte. Príslušné vnútroštátne orgány by preto mali navzájom konzultovať vždy, keď je to potrebné, a to buď priamo, alebo vo vhodných prípadoch prostredníctvom Eurojustu alebo EJS.

(45)

V cezhraničných prípadoch by nemalo byť dotknuté právo obetí na náhradu škody a vrátenie majetku. V rámci pravidiel o nakladaní so zaisteným alebo skonfiškovaným majetkom by mala byť uprednostnená náhrada škody a vrátenie majetku obetiam. Pojem „obeť“ treba vykladať v súlade s právom vydávajúceho štátu, ktorý by mal mať možnosť ustanoviť aj to, že na účely tohto nariadenia sa za obeť môže považovať právnická osoba. Týmto nariadením by nemali byť dotknuté pravidlá náhrady škody a vrátenia majetku obetiam vo vnútroštátnych konaniach.

(46)

Ak bol vykonávajúci orgán informovaný o rozhodnutí vydanom vydávajúcim orgánom alebo iným príslušným orgánom vydávajúceho štátu na účely vrátenia zaisteného majetku obeti, mal by vykonávajúci orgán prijať potrebné opatrenia, aby zabezpečil, aby sa daný majetok zaistil a čo najskôr vrátil obeti. Vykonávajúci orgán by mal mať možnosť previesť majetok vydávajúcemu štátu, aby ho tento mohol vrátiť obeti, alebo by ho pod podmienkou súhlasu vydávajúceho štátu mohol vrátiť priamo obeti. Povinnosť vrátiť zaistený majetok obeti by mala podliehať týmto podmienkam: nárok obete na majetok by nemal byť spochybnený, teda by malo byť akceptované, že obeť je oprávneným vlastníkom majetku a neexistujú žiadne opodstatnené nároky, ktoré by to spochybňovali; majetok by nemal byť potrebný ako dôkaz v trestnom konaní vo vykonávajúcom štáte; a nemali by tým byť dotknuté práva dotknutých osôb, najmä práva dobromyseľných tretích osôb. Vykonávajúci orgán by mal zaistený majetok vrátiť obeti, len ak boli uvedené podmienky splnené. Ak sa vykonávajúci orgán domnieva, že uvedené podmienky nie sú splnené, mal by sa poradiť s vydávajúcim orgánom, napríklad požiadať o akékoľvek dodatočné informácie alebo prediskutovať situáciu s cieľom nájsť riešenie. Ak nemožno nájsť riešenie, vykonávajúci orgán by mal mať možnosť rozhodnúť, že zaistený majetok obeti nevráti.

(47)

Každý členský štát by mal zvážiť zriadenie vnútroštátneho centralizovaného úradu zodpovedného za správu zaisteného majetku na účely prípadnej neskoršej konfiškácie, ako aj za správu skonfiškovaného majetku. Zaistený majetok a skonfiškovaný majetok by sa mohol prioritne vyčleniť na projekty v oblasti presadzovania práva a predchádzania organizovanej trestnej činnosti a na iné projekty verejného záujmu a spoločenského významu.

(48)

Každý členský štát by mal zvážiť zriadenie vnútroštátneho fondu na zaručenie primeranej náhrady škody obetiam trestnej činnosti, ako napríklad rodín príslušníkov polície a štátnych zamestnancov, ktorí zomreli pri plnení svojich povinností alebo sú v jeho dôsledku trvalo zdravotne postihnutí. Členské štáty by mohli na tento fond vyčleniť časť skonfiškovaných majetkových hodnôt.

(49)

Členské štáty by nemali mať možnosť navzájom si nárokovať náhradu nákladov vyplývajúcich z uplatňovania tohto nariadenia. Ak však vykonávajúcemu štátu vzniknú vysoké alebo mimoriadne náklady, napríklad z dôvodu, že majetok bol zaistený počas dlhého obdobia, vydávajúci orgán by mal zvážiť akýkoľvek návrh vykonávajúceho orgánu na zdieľanie nákladov.

(50)

S cieľom umožniť v budúcnosti čo najrýchlejšie riešiť zistené problémy týkajúce sa obsahu osvedčení uvedených v prílohách k tomuto nariadeniu by sa mala na Komisiu delegovať právomoc prijímať akty v súlade s článkom 290 ZFEÚ, pokiaľ ide o zmeny uvedených osvedčení. Je osobitne dôležité, aby Komisia počas prípravných prác uskutočnila príslušné konzultácie, a to aj na úrovni odborníkov, a aby tieto konzultácie vykonávala v súlade so zásadami stanovenými v Medziinštitucionálnej dohode z 13. apríla 2016 o lepšej tvorbe práva (14). Predovšetkým v záujme rovnakého zastúpenia pri príprave delegovaných aktov sa všetky dokumenty doručujú Európskemu parlamentu a Rade v rovnakom čase ako odborníkom z členských štátov a odborníci Európskeho parlamentu a Rady majú systematicky prístup na zasadnutia skupín odborníkov Komisie, ktoré sa zaoberajú prípravou delegovaných aktov.

(51)

Keďže cieľ tohto nariadenia, ktorým je vzájomné uznávanie a vykonávanie príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodov jeho rozsahu a dôsledkov ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o EÚ. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku toto nariadenie neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(52)

Pokiaľ ide o zaistenie dôkazov, ustanovenia rámcového rozhodnutia 2003/577/SVV už nahradila smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ (15) v prípade členských štátov viazaných uvedenou smernicou. Pokiaľ ide o zaistenie majetku, ustanovenia rámcového rozhodnutia 2003/577/SVV by sa mali nahradiť týmto nariadením medzi členskými štátmi, ktoré sú ním viazané. Týmto nariadením by sa malo nahradiť aj rámcové rozhodnutie 2006/783/SVV medzi členskými štátmi, ktoré sú ním viazané. Ustanovenia rámcového rozhodnutia 2003/577/SVV týkajúce sa zaistenia majetku, ako aj ustanovenia rámcového rozhodnutia 2006/783/SVV by sa preto mali naďalej uplatňovať nielen medzi členskými štátmi, ktoré nie sú viazané týmto nariadením, ale aj medzi ktorýmkoľvek členským štátom, ktorý nie je viazaný týmto nariadením, a ktorýmkoľvek členským štátom, ktorý ním viazaný je.

(53)

Právna forma tohto aktu by nemala predstavovať precedens pre budúce právne akty Únie v oblasti vzájomného uznávania rozsudkov a justičných rozhodnutí v trestných veciach. Voľba právnej formy budúcich právnych aktov Únie by sa mala v jednotlivých prípadoch dôsledne zvážiť a okrem iného by sa pri nej mala zohľadniť účinnosť právneho aktu a zásady proporcionality a subsidiarity.

(54)

Členské štáty by mali zabezpečiť, aby v súlade s rozhodnutím Rady 2007/845/SVV (16) ich úrady pre vyhľadávanie majetku navzájom spolupracovali, aby uľahčili vypátranie a identifikáciu príjmov z trestnej činnosti alebo iného majetku súvisiaceho s trestnou činnosťou, ktorý sa môže stať predmetom príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu.

(55)

V súlade s článkom 3 a článkom 4a ods. 1 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, Spojené kráľovstvo oznámilo želanie zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tohto nariadenia.

(56)

V súlade s článkami 1 a 2 a článkom 4a ods. 1 protokolu č. 21, a bez toho, aby bol dotknutý článok 4 uvedeného protokolu, sa Írsko nezúčastňuje na prijatí tohto nariadenia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.

(57)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tohto nariadenia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu,

(1)

Nariadenie Rady (ES) č. 539/2001 (2) bolo opakovane podstatným spôsobom zmenené (3). V záujme jasnosti a prehľadnosti by sa malo uvedené nariadenie kodifikovať.

(2)

Toto nariadenie stanovuje úplnú harmonizáciu pre tretie krajiny, ktorých štátni príslušníci podliehajú povinnosti mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov (ďalej tiež „vízová povinnosť“), a pre tie krajiny, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti.

(3)

Určenie tretích krajín, ktorých štátni príslušníci podliehajú vízovej povinnosti alebo sú od tejto povinnosti oslobodení, by sa malo vykonať na základe starostlivo uváženého hodnotenia rôznych kritérií. Uvedené hodnotenie by sa malo vypracúvať pravidelne a mohlo by viesť k legislatívnym návrhom na zmenu prílohy I k tomuto nariadeniu, v ktorej sa uvádza zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a prílohy II k tomuto nariadeniu, v ktorej sa uvádza zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od povinnosti mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, ak pôjde o pobyty nepresahujúce spolu 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia bez ohľadu na možnosť uskutočniť za určitých okolností zmeny týchto príloh týkajúce sa konkrétnej krajiny, napríklad v dôsledku procesu liberalizácie vízového režimu alebo ako konečný dôsledok dočasného pozastavenia oslobodenia od vízovej povinnosti.

(4)

Zloženie zoznamov tretích krajín uvedených v prílohách I a II by malo byť v súlade s kritériami stanovenými v tomto nariadení a malo by tak aj zostať. Odkazy na tretie krajiny, pri ktorých sa situácia v súvislosti s týmito kritériami zmenila, by sa mali presunúť z jednej prílohy do druhej.

(5)

Vývoj v medzinárodnom práve, z ktorého vyplývajú zmeny v štatúte alebo označení niektorých štátov alebo subjektov, by sa mal premietnuť do príloh I a II.

(6)

Dohoda o Európskom hospodárskom priestore (4) oslobodzuje štátnych príslušníkov Islandu, Lichtenštajnska a Nórska od vízovej povinnosti, tieto krajiny by nemali byť zaradené do zoznamu v prílohe II.

(7)

S ohľadom na to, že Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi, na jednej strane, a Švajčiarskou konfederáciou, na strane druhej, o voľnom pohybe osôb (5) ustanovuje voľný pohyb bez víz pre štátnych príslušníkov Švajčiarska a členských štátov, Švajčiarsko by nemalo byť zaradené do zoznamu v prílohe II.

(8)

Pokiaľ ide o osoby uznané za utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia záväzkov podľa medzinárodných dohôd podpísaných členskými štátmi a najmä Európskej dohody Rady Európy o zrušení víz pre utečencov podpísanej v Štrasburgu 20. apríla 1959, rozhodnutie o vízovej povinnosti alebo oslobodení od nej sa má zakladať na tej tretej krajine, v ktorej majú tieto osoby trvalé bydlisko a v ktorej im boli vydané ich cestovné doklady. Avšak vzhľadom na rozdiely vo vnútroštátnom práve uplatniteľnom na osoby uznané za utečencov a na osoby bez štátnej príslušnosti, členské štáty by mali mať možnosť rozhodnúť, či by tieto kategórie osôb mali byť oslobodené od vízovej povinnosti, keď tretia krajina, v ktorej majú tieto osoby trvalé bydlisko a v ktorej im boli vydané ich cestovné doklady, je jednou z tretích krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od vízovej povinnosti.

(9)

V súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1931/2006 (6), by sa malo stanoviť oslobodenie od vízovej povinnosti pre držiteľov povolenia pre malý pohraničný styk.

(10)

Členské štáty by mali mať možnosť stanoviť oslobodenie od vízovej povinnosti pre držiteľov niektorých iných ako zvyčajných pasov.

(11)

V osobitných prípadoch, kde sú vymedzené osobitné vízové pravidlá, by členské štáty mali mať možnosť oslobodiť od vízovej povinnosti určité kategórie osôb alebo ju nariadiť v súlade s medzinárodným právom verejným alebo zvyklosťou.

(12)

Členské štáty by mali mať možnosť oslobodiť od vízovej povinnosti osoby, ktorým je priznané postavenie utečenca, všetky osoby bez štátnej príslušnosti, tých, na ktorých sa vzťahuje Dohovor Organizácie Spojených národov o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti z 28. septembra 1954, ako aj tých, na ktorých sa uvedený dohovor nevzťahuje, a žiakov, ktorí sa zúčastňujú školskej exkurzie, ak osoby týchto kategórií majú pobyt v niektorej z tretích krajín zaradených do zoznamu v prílohe II k tomuto nariadeniu.

(13)

Režim týkajúci sa oslobodenia od vízovej povinnosti by mal plne zodpovedať skutočnej praxi. Niektoré členské štáty udeľujú oslobodenie od vízovej povinnosti štátnym príslušníkom tretích krajín zaradených do zoznamu tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a ktorí sú príslušníkmi ozbrojených síl cestujúcich v rámci misií Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) alebo Partnerstva za mier. Z dôvodov právnej istoty by však mali byť tieto oslobodenia založené na medzinárodných záväzkoch, ktoré nie sú súčasťou práva Únie, uvedené v tomto nariadení.

(14)

Úplná vízová reciprocita je cieľom, ktorý by mala Únia vo svojich vzťahoch s tretími krajinami aktívne sledovať, a tým prispievať k zvýšeniu dôveryhodnosti a konzistentnosti vonkajšej politiky Únie.

(15)

Mal by sa stanoviť mechanizmus Únie, ktorý umožní realizáciu zásady reciprocity, ak sa jedna z tretích krajín zaradených do zoznamu v prílohe II, rozhodne uložiť štátnym príslušníkom jedného alebo viacerých členských štátov vízovú povinnosť. Uvedený mechanizmus by mal zabezpečiť reakciu Únie ako akt solidarity, ak takáto tretia krajina uplatňuje vízovú povinnosť voči štátnym príslušníkom aspoň jedného členského štátu.

(16)

Po prijatí oznámenia od členského štátu, že tretia krajina zaradená do zoznamu v prílohe II, uplatňuje voči štátnym príslušníkom daného členského štátu vízovú povinnosť, by mali všetky členské štáty reagovať spoločne, a dať tým odpoveď Únie na situáciu, ktorá ovplyvňuje Úniu ako celok a podrobuje jej občanov odlišnému zaobchádzaniu.

(17)

S cieľom zabezpečiť náležité zapojenie Európskeho parlamentu a Rady do druhej fázy uplatňovania mechanizmu reciprocity vzhľadom na mimoriadne citlivú politickú povahu pozastavenia oslobodenia od vízovej povinnosti pre všetkých štátnych príslušníkov tretej krajiny zaradenej do zoznamu v prílohe II, a jeho horizontálne dôsledky pre členské štáty, štáty pridružené k schengenskému priestoru a samotnú Úniu, najmä pre ich vonkajšie vzťahy a celkové fungovanie schengenského priestoru, by sa mala na Komisiu delegovať právomoc prijímať akty v súlade s článkom 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únii (ďalej len „ZFEÚ“), pokiaľ ide o niektoré prvky mechanizmu reciprocity. Priznanie tejto právomoci Komisii zohľadňuje potrebu politickej diskusie o vízovej politike Únie v schengenskom priestore. Uvedené odráža aj potrebu zabezpečiť dostatočnú transparentnosť a právnu istotu pri uplatňovaní mechanizmu reciprocity na všetkých štátnych príslušníkov dotknutej tretej krajiny, najmä prostredníctvom zodpovedajúcej dočasnej zmeny prílohy II k tomuto nariadeniu. Je osobitne dôležité, aby Komisia počas prípravných prác uskutočnila príslušné konzultácie, a to aj na úrovni odborníkov, a aby tieto konzultácie vykonávala v súlade so zásadami stanovenými v Medziinštitucionálnej dohode z 13. apríla 2016 o lepšej tvorbe práva (7). Predovšetkým v záujme rovnakého zastúpenia pri príprave delegovaných aktov, sa všetky dokumenty doručujú Európskemu parlamentu a Rade v rovnakom čase ako odborníkom z členských štátov, a odborníci Európskeho parlamentu a Rady majú systematicky prístup na zasadnutia skupín odborníkov Komisie, ktoré sa zaoberajú prípravou delegovaných aktov.

(18)

Týmto nariadením by sa mal stanoviť mechanizmus pre dočasné pozastavenie výnimky z vízovej povinnosti s treťou krajinou zaradenou do zoznamu v prílohe II (ďalej len „mechanizmus pozastavenia“) v núdzovej situácii, ktorá si vyžaduje okamžitú reakciu s cieľom riešiť ťažkosti, ktorým čelí aspoň jeden členský štát, a s ohľadom na celkový dosah núdzovej situácie na Úniu ako celok.

(19)

S cieľom zabezpečiť účinné uplatňovanie mechanizmu pozastavenia a určitých ustanovení mechanizmu reciprocity a najmä s cieľom umožniť primerané zohľadnenie všetkých relevantných faktorov a prípadných dôsledkov uplatňovania uvedených mechanizmov, by sa na Komisiu mali preniesť vykonávacie právomoci, pokiaľ ide o určovanie kategórií dotknutých štátnych príslušníkov tretej krajiny, na ktorých by sa malo vzťahovať dočasné pozastavenie oslobodenia od vízovej povinnosti v rámci mechanizmu reciprocity, a o zodpovedajúcom trvaní danej výnimky, ako aj pokiaľ ide o mechanizmus pozastavenia. Uvedené právomoci by sa mali vykonávať v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 182/2011 (8). Na prijímanie takýchto vykonávacích aktov by sa mal uplatňovať postup preskúmania.

(20)

Je potrebné predchádzať a bojovať proti každému zneužitiu vyplývajúcemu z oslobodenia od vízovej povinnosti na krátkodobý pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny, keď títo štátni príslušníci predstavujú ohrozenie verejného poriadku (ordre public) a vnútornej bezpečnosti dotknutého členského štátu.

(21)

Mechanizmus pozastavenia by mal umožniť členským štátom oznamovanie okolností vedúcich k možnému pozastaveniu a Komisii by mal umožniť aktivovať mechanizmus pozastavenia z vlastnej iniciatívy.

(22)

Používanie mechanizmu pozastavenia by sa malo uľahčiť predovšetkým pomocou krátkych referenčných období a lehôt, aby sa umožnil rýchly postup, a možné dôvody na pozastavenie by mali zahŕňať zhoršenie spolupráce v oblasti readmisie, ako aj výrazné zvýšenie rizika pre verejný poriadok alebo vnútornú bezpečnosť členských štátov. Uvedené zhoršenie spolupráce by malo spočívať vo výraznom zvýšení miery zamietnutých žiadostí o readmisiu vrátane žiadostí týkajúcich sa štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí prechádzali cez dotknutú tretiu krajinu, v prípade, že sa takáto readmisná povinnosť stanovuje v readmisnej dohode uzatvorenej medzi Úniou alebo členským štátom a danou treťou krajinou. Komisia by zároveň mala mať možnosť aktivovať mechanizmus pozastavenia v prípade, že daná tretia krajina v oblasti readmisie nespolupracuje, najmä ak bola medzi dotknutou treťou krajinou a Úniou uzatvorená readmisná dohoda.

(23)

Na účely mechanizmu pozastavenia výrazné zvýšenie znamená zvýšenie o viac ako 50 %. Podľa uváženia Komisie v konkrétnom prípade oznámenom dotknutým členským štátom, by tiež mohlo znamenať menšie zvýšenie.

(24)

Na účely mechanizmu pozastavenia nízka miera uznaných žiadostí o azyl znamená mieru uznaných žiadostí o azyl na úrovni približne 3 alebo 4 %. Podľa uváženia Komisie v konkrétnom prípade oznámenom dotknutým členským štátom, by mohla byť táto miera aj vyššia.

(25)

Je potrebné predchádzať a bojovať proti akémukoľvek zneužívaniu oslobodenia od vízovej povinnosti a bojovať proti nemu v prípadoch, keď vedie k zvýšeniu migračného tlaku, napríklad v dôsledku nárastu počtu neopodstatnených žiadostí o azyl, ako aj vtedy, keď vedie k predkladaniu neopodstatnených žiadostí o povolenie na pobyt.

(26)

S cieľom zabezpečiť, aby sa neustále plnili konkrétne požiadavky, ktoré sa použili na hodnotenia vhodnosti oslobodenia od vízovej povinnosti priznaného na základe úspešného ukončenia dialógu o liberalizácii vízového režimu, by Komisia mala monitorovať situáciu v dotknutých tretích krajinách. Komisia by mala venovať mimoriadnu pozornosť situácii v oblasti ľudských práv v dotknutých tretích krajinách.

(27)

Komisia by mala pravidelne podávať správy Európskemu parlamentu a Rade, a to najmenej raz ročne, počas obdobia siedmich rokov od nadobudnutia účinnosti liberalizácie vízového režimu pre konkrétnu tretiu krajinu, a po jeho uplynutí kedykoľvek to Komisia považuje za vhodné, alebo na požiadanie Európskeho parlamentu alebo Rady.

(28)

Komisia by mala pred prijatím rozhodnutia o dočasnom pozastavení oslobodenia štátnych príslušníkov tretej krajiny od vízovej povinnosti vždy zohľadniť situáciu v oblasti ľudských práv v danej tretej krajine a možné dôsledky, ktoré by na túto situáciu malo pozastavenie oslobodenia od vízovej povinnosti.

(29)

Pozastavenie oslobodenia od vízovej povinnosti prostredníctvom vykonávacieho aktu by sa malo vzťahovať na určité kategórie štátnych príslušníkov dotknutej tretej krajiny na základe uvedenia príslušných typov cestovných dokladov a v prípade potreby dodatočných kritérií, napríklad osoby, ktoré na územie členských štátov cestujú prvý raz. Vo vykonávacom akte by sa mali určiť kategórie štátnych príslušníkov, na ktoré by sa pozastavenie malo vzťahovať, pričom by sa mali zohľadniť konkrétne okolnosti, ktoré oznámil jeden alebo viacero členských štátov alebo ktoré sa uvádzajú v správe Komisie, ako aj zásada proporcionality.

(30)

S cieľom zabezpečiť náležité zapojenie Európskeho parlamentu a Rady do vykonávania mechanizmu pozastavenia vzhľadom na politicky citlivú povahu pozastavenia oslobodenia od vízovej povinnosti pre všetkých štátnych príslušníkov tretej krajiny zaradenej do zoznamu v prílohe II k tomuto nariadeniu, a na jeho horizontálne dosahy pre členské štáty a samotnú Úniu, najmä pre ich vonkajšie vzťahy a pre celkové fungovanie schengenského priestoru, by sa mala na Komisiu delegovať právomoc prijímať akty v súlade s článkom 290 ZFEÚ, pokiaľ ide o dočasné pozastavenie oslobodenia od vízovej povinnosti pre štátnych príslušníkov dotknutých tretích krajín. Je osobitne dôležité, aby Komisia počas prípravných prác uskutočnila príslušné konzultácie, a to aj na úrovni odborníkov, a aby tieto konzultácie vykonávala v súlade so zásadami stanovenými v Medziinštitucionálnej dohode z 13. apríla 2016 o lepšej tvorbe práva. Predovšetkým, v záujme rovnakého zastúpenia pri príprave delegovaných aktov, sa všetky dokumenty doručujú Európskemu parlamentu a Rade v rovnakom čase ako odborníkom z členských štátov, a odborníci Európskeho parlamentu a Rady majú systematicky prístup na zasadnutia skupín odborníkov Komisie, ktoré sa zaoberajú prípravou delegovaných aktov.

(31)

S cieľom zabezpečiť, aby sa vízový režim uplatňoval otvorene a aby dotknuté osoby boli informované, by mali členské štáty oznamovať Komisii a ostatným členským štátom opatrenia, ktoré prijmú v súlade s týmto nariadením. Z tých istých dôvodov by mali byť tieto informácie uverejnené aj v Úradnom vestníku Európskej únie.

(32)

Podmienky upravujúce vstup na územie členských štátov alebo vydávanie víz by nemali mať vplyv na pravidlá, ktorými sa upravuje uznávanie platnosti cestovných dokladov.

(33)

V súlade so zásadou proporcionality stanovenou v článku 5 Zmluvy o Európskej únii, je na zabezpečenie efektívneho fungovania spoločnej vízovej politiky potrebné a vhodné použitie nariadenia, ktorým sa stanoví zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc, ako aj zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci sú od tejto povinnosti oslobodení.

(34)

Týmto nariadením by nemalo byť dotknuté uplatňovanie medzinárodných dohôd, ktoré Európske spoločenstvo uzavrelo pred nadobudnutím účinnosti nariadenia (ES) č. 539/2001 a v dôsledku ktorých je nutné odchýliť sa od spoločnej vízovej politiky, pričom sa zohľadní judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.

(35)

Pokiaľ ide o Island a Nórsko, toto nariadenie predstavuje vývoj ustanovení schengenského acquis v zmysle Dohody uzavretej medzi Radou Európskej únie a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o pridružení Islandskej republiky a Nórskeho kráľovstva pri vykonávaní, uplatňovaní a vývoji schengenského acquis (9), ktoré patria do oblasti uvedenej v článku 1 bode B rozhodnutia Rady 1999/437/ES (10).

(36)

Pokiaľ ide o Švajčiarsko, toto nariadenie predstavuje vývoj ustanovení schengenského acquis v zmysle Dohody medzi Európskou úniou, Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o pridružení Švajčiarskej konfederácie k vykonávaniu, uplatňovaniu a vývoju schengenského acquis (11), ktoré patria do oblasti uvedenej v článku 1 bodoch B a C rozhodnutia 1999/437/ES v spojení s článkom 3 rozhodnutia Rady 2008/146/ES (12).

(37)

Pokiaľ ide o Lichtenštajnsko, toto nariadenie predstavuje vývoj ustanovení schengenského acquis v zmysle Protokolu medzi Európskou úniou, Európskym spoločenstvom, Švajčiarskou konfederáciou a Lichtenštajnským kniežatstvom o pristúpení Lichtenštajnského kniežatstva k Dohode medzi Európskou úniou, Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o pridružení Švajčiarskej konfederácie k vykonávaniu, uplatňovaniu a vývoju schengenského acquis (13), ktoré patria do oblasti uvedenej v článku 1 bodoch B a C rozhodnutia 1999/437/ES v spojení s článkom 3 rozhodnutia Rady 2011/350/EÚ (14).

(38)

Toto nariadenie predstavuje vývoj ustanovení schengenského acquis, na ktorých sa Spojené kráľovstvo nezúčastňuje v súlade s rozhodnutím Rady 2000/365/ES (15); Spojené kráľovstvo sa preto nezúčastňuje na prijatí tohto nariadenia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.

(39)

Toto nariadenie predstavuje vývoj ustanovení schengenského acquis, na ktorých sa Írsko nezúčastňuje v súlade s rozhodnutím Rady 2002/192/ES (16); Írsko sa preto nezúčastňuje na prijatí tohto nariadenia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu,

(1)

Digitalizácia hospodárstva postupuje čoraz rýchlejšie. Informačné a komunikačné technológie už nie sú osobitným sektorom, ale základom všetkých moderných inovačných hospodárskych systémov a spoločností. Ústredným prvkom týchto systémov sú elektronické údaje, ktoré môžu mať veľkú hodnotu pri analýze alebo v kombinácii so službami a s produktmi. Rýchly rozvoj dátového hospodárstva a vznikajúcich technológií, ako sú umelá inteligencia, produkty a služby internetu vecí, autonómne systémy a 5G, vyvoláva zároveň nové právne otázky týkajúce sa prístupu k údajom a ich opätovného použitia, právnej zodpovednosti, etiky a solidarity. Mala by sa zvážiť činnosť v otázkach právnej zodpovednosti, najmä prostredníctvom vykonávania samoregulačných kódexov a ďalších najlepších postupov, s ohľadom na odporúčania, rozhodnutia a opatrenia prijaté bez zásahu človeka v celom hodnotovom reťazci spracúvania údajov. Táto činnosť môže tiež zahŕňať vhodné mechanizmy na určenie právnej zodpovednosti, prenesenie zodpovednosti medzi spolupracujúce služby, poistenie a audit.

(2)

Hodnotové reťazce údajov sa zakladajú na rôznych činnostiach súvisiacich s údajmi: vytváranie a zhromažďovanie údajov, agregácia údajov a ich organizácia, spracúvanie údajov, analýza, marketing a distribúcia údajov, použitie a opätovné použitie údajov. Účinné a efektívne fungovanie spracúvania údajov je základným stavebným kameňom každého hodnotového reťazca údajov. Účinné a efektívne fungovanie spracúvania údajov a rozvoj dátového hospodárstva v Únii je však obmedzované, a to najmä prostredníctvom dvoch druhov prekážok pre mobilitu údajov pre vnútorný trh: požiadavkou na lokalizáciu údajov zavedenou orgánmi členských štátov a praktikami odkázanosti na určitého predajcu v súkromnom sektore.

(3)

Na služby spracúvania údajov sa uplatňuje sloboda usadiť sa a sloboda poskytovať služby v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“). Poskytovanie týchto služieb je však obmedzované alebo sa mu niekedy zabraňuje prostredníctvom určitých vnútroštátnych, regionálnych alebo miestnych požiadaviek na lokalizáciu údajov v rámci určitého územia.

(4)

Takéto prekážky pre voľný pohyb služieb spracúvania údajov a pre právo poskytovateľov služieb usadiť sa vyplývajú z požiadaviek v právnych predpisoch členských štátov lokalizovať údaje v určitej geografickej oblasti alebo na určitom území na účely spracúvania údajov. Rovnaký účinok majú aj iné pravidlá alebo administratívne postupy, a to v dôsledku ukladania osobitných požiadaviek, ktorými sa komplikuje spracúvanie údajov mimo určitej geografickej oblasti alebo územia v rámci Únie, ako sú napríklad požiadavky na používanie technologických zariadení, ktoré sú certifikované alebo schválené v rámci konkrétneho členského štátu. Právnou neistotou, ktorá sa týka rozsahu legitímnych a nelegitímnych požiadaviek na lokalizáciu údajov, sa ďalej obmedzujú možnosti dostupné účastníkom trhu a verejnému sektoru, pokiaľ ide o miesto spracúvania údajov. Týmto nariadením sa v žiadnom prípade neobmedzuje sloboda podnikov uzatvárať zmluvy, v ktorých sa stanovuje, kde majú byť údaje lokalizované. Toto nariadenie má slúžiť iba na ochranu uvedenej slobody tým, že sa ním zabezpečuje, aby dohodnutá lokalizácia mohla byť situovaná kdekoľvek v Únii.

(5)

Zároveň je mobilita údajov v Únii obmedzená aj prostredníctvom súkromných obmedzení: právne, zmluvné a technické problémy, ktorými sa používateľom služieb spracúvania údajov prekáža alebo zabraňuje v prenose ich údajov od jedného poskytovateľa služieb k druhému alebo späť do svojich vlastných informačných systémov (IT systémy), v neposlednom rade po vypovedaní ich zmluvy s poskytovateľom služieb.

(6)

Kombinácia týchto prekážok viedla k nedostatočnej hospodárskej súťaži medzi poskytovateľmi cloudových služieb v Únii, k rôznym problémom spojeným s odkázanosťou na určitého predajcu a k závažnej nedostatočnej mobilite údajov. Podobne politiky v oblasti lokalizácie údajov oslabujú schopnosť spoločností zameraných na výskum a vývoj uľahčovať spoluprácu medzi podnikmi, univerzitami a ostatnými výskumnými organizáciami s cieľom podnecovať inovácie.

(7)

Z dôvodu právnej istoty a kvôli potrebe rovnakých podmienok v rámci Únie je jednotný súbor pravidiel pre všetkých účastníkov trhu kľúčovým prvkom fungovania vnútorného trhu. V snahe odstrániť prekážky pre obchod a narušenia hospodárskej súťaže vyplývajúce z rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi a s cieľom zabrániť vzniku ďalších pravdepodobných prekážok pre obchod a značných narušení hospodárskej súťaže je potrebné prijať jednotné pravidlá uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

(8)

Právny rámec o ochrane fyzických osôb, pokiaľ ide o spracúvanie osobných údajov, a o rešpektovaní súkromného života a ochrane osobných údajov v elektronických komunikáciách a najmä nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 (3) a smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/680 (4) a 2002/58/ES (5) nie sú týmto nariadením dotknuté.

(9)

Rozširujúci sa internet vecí, umelá inteligencia a strojové učenie predstavujú hlavné zdroje iných ako osobných údajov, napríklad ako výsledok ich využívania v automatizovaných procesoch priemyselnej výroby. Medzi konkrétne príklady iných ako osobných údajov patria agregované a anonymizované súbory údajov používané na analýzu veľkých dát, údaje o precíznom poľnohospodárstve, ktoré môžu pomôcť monitorovať a optimalizovať využívanie pesticídov a vody, alebo údaje o potrebách údržby priemyselných strojov. Ak technologický vývoj umožňuje konvertovať anonymizované údaje na osobné údaje, takéto údaje sa považujú za osobné údaje a zodpovedajúcim spôsobom sa na ne má vzťahovať nariadenie (EÚ) 2016/679.

(10)

Podľa nariadenia (EÚ) 2016/679 nesmú členské štáty obmedziť ani zakázať voľný pohyb osobných údajov v rámci Únie z dôvodov súvisiacich s ochranou fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov. Týmto nariadením sa ustanovujú rovnaké zásady voľného pohybu v rámci Únie pre iné ako osobné údaje s výnimkou prípadov, keď sú obmedzenie alebo zákaz opodstatnené z dôvodov verejnej bezpečnosti. Nariadenie (EÚ) 2016/679 a toto nariadenie poskytujú jednotný súbor pravidiel, ktoré sa týkajú voľného pohybu rôznych druhov údajov. Okrem toho sa v tomto nariadení nestanovuje povinnosť uchovávať odlišné druhy údajov oddelene.

(11)

S cieľom vytvoriť rámec pre voľný tok iných ako osobných údajov v rámci Únie a základ pre rozvoj dátového hospodárstva a posilnenie konkurencieschopnosti priemyslu Únie je nevyhnutné stanoviť jasný, komplexný a predvídateľný právny rámec pre spracúvanie iných ako osobných údajov na vnútornom trhu. Prístupom založeným na zásadách, ktorým sa zabezpečuje spolupráca medzi členskými štátmi, ako aj samoregulácia, by sa malo zabezpečiť, že uvedený rámec je dostatočne flexibilný, aby sa v ňom mohli zohľadniť meniace sa potreby používateľov, poskytovateľov služieb a vnútroštátnych orgánov v Únii. Aby sa zamedzilo riziku prekrývania s existujúcimi mechanizmami, a tým aj vyššiemu zaťaženiu pre členské štáty aj podniky, nemali by sa zavádzať podrobné technické pravidlá.

(12)

Toto nariadenie by nemalo mať vplyv na spracúvanie údajov, pokiaľ je vykonávané ako súčasť činnosti, ktorá nepatrí do rozsahu pôsobnosti práva Únie. Malo by sa predovšetkým pripomenúť, že v súlade s článkom 4 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“), je národná bezpečnosť výlučnou zodpovednosťou každého členského štátu.

(13)

Voľný tok údajov v rámci Únie bude zohrávať významnú úlohu pri dosahovaní rastu a inovácií založených na údajoch. Podobne ako podniky a spotrebitelia aj verejné orgány a verejnoprávne inštitúcie členských štátov majú mať prospech z väčšej slobody výberu poskytovateľov služieb založených na údajoch, z konkurenčnejších cien a z efektívnejšieho poskytovania služieb občanom. Vzhľadom na veľké množstvo údajov, ktoré spracúvajú verejné orgány a verejnoprávne inštitúcie, je mimoriadne dôležité, aby šli pri zavádzaní služieb spracúvania údajov príkladom a aby sa pri využívaní služieb spracúvania údajov zdržali vytvárania obmedzení v oblasti lokalizácie údajov. Toto nariadenie by sa preto malo vzťahovať na verejné orgány a verejnoprávne inštitúcie. V tejto súvislosti by sa zásada voľného toku iných ako osobných údajov, ktorú stanovuje toto nariadenie, mala uplatňovať aj na všeobecné a konzistentné administratívne postupy a na iné požiadavky na lokalizáciu údajov v oblasti verejného obstarávania bez toho, aby bola dotknutá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ (6).

(14)

Tak, ako v prípade smernice 2014/24/EÚ, týmto nariadením nie sú dotknuté zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ktoré sa týkajú vnútornej organizácie členských štátov a ktorými sa rozdeľujú medzi verejnými orgánmi a verejnoprávnymi inštitúciami právomoci a povinnosti súvisiace so spracúvaním údajov bez zmluvnej odmeny súkromných subjektov, ako aj zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktorými sa zabezpečuje vykonávanie uvedených právomocí a povinností. Hoci sú verejné orgány a verejnoprávne inštitúcie nabádané k tomu, aby zvážili ekonomické a iné výhody zadávania zákaziek externým poskytovateľom služieb, môžu mať oprávnené dôvody zvoliť si, že si služby zabezpečia samy alebo využijú svoje vnútorné zdroje. Z toho vyplýva, že žiadne z ustanovení tohto nariadenia neukladá členským štátom povinnosť zadávať alebo externalizovať poskytovanie služieb, ktoré chcú poskytovať samy alebo organizovať inými prostriedkami ako verejnými zákazkami.

(15)

Toto nariadenie by sa malo uplatňovať na fyzické alebo právnické osoby, ktoré poskytujú služby spracúvania údajov používateľom s pobytom alebo miestom usadenia v Únii vrátane tých, ktorí poskytujú služby spracúvania údajov v Únii bez toho, aby v nej boli usadení. Toto nariadenie by sa preto nemalo uplatňovať na služby spracúvania údajov, ktoré sa uskutočňuje mimo Únie, a na požiadavky na lokalizáciu údajov, ktoré sa týkajú takýchto údajov.

(16)

V tomto nariadení sa nestanovujú pravidlá týkajúce sa určovania rozhodného práva v obchodných veciach, a preto ním nie je dotknuté nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 (7). Najmä pokiaľ rozhodné právo pre zmluvu nebolo zvolené v súlade s uvedeným nariadením, zmluva o poskytovaní služieb sa v zásade riadi právom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb.

(17)

Toto nariadenie by sa malo uplatňovať na spracúvanie údajov v širokom význame, a to pri zahrnutí používania všetkých druhov IT systémov, či už takých, ktoré sa nachádzajú v priestoroch používateľa, alebo u externých poskytovateľov služieb. Malo by sa vzťahovať na spracúvanie údajov na rôznych úrovniach intenzity, od uchovávania údajov [infraštruktúra ako služba – „Infrastructure-as-a-Service“ (IaaS)] až po spracúvanie údajov na platformách [platforma ako služba – „Platform-as-a-Service“ (PaaS)] alebo v aplikáciách [softvér ako služba – „Software-as-a-Service“ (SaaS)].

(18)

Požiadavky na lokalizáciu údajov predstavujú jasnú prekážku pre voľné poskytovanie služieb spracúvania údajov v celej Únii a pre vnútorný trh. Ako také by mali byť zakázané, pokiaľ nie sú opodstatnené z dôvodov verejnej bezpečnosti, ako sa vymedzuje prostredníctvom práva Únie, najmä v zmysle článku 52 ZFEÚ, a v súlade so zásadou proporcionality zakotvenou v článku 5 Zmluvy o EÚ. Na účely uplatňovania zásady voľného toku iných ako osobných údajov cez hranice, zabezpečenia rýchleho odstránenia existujúcich požiadaviek na lokalizáciu údajov a umožnenia toho, aby sa údaje z prevádzkových dôvodov spracúvali na viacerých miestach v celej Únii, a keďže sa týmto nariadením stanovujú opatrenia na zabezpečenie dostupnosti údajov na účely regulačnej kontroly, členské štáty by mali mať možnosť dovolávať sa len verejnej bezpečnosti ako odôvodnenia požiadavky na lokalizáciu údajov.

(19)

Pojem „verejná bezpečnosť“ v zmysle článku 52 ZFEÚ a ako ho vykladá Súdny dvor zahŕňa tak vnútornú, ako aj vonkajšiu bezpečnosť členského štátu, ako aj otázky verejnej bezpečnosti, s cieľom predovšetkým uľahčiť vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov. Predpokladá existenciu skutočnej a dostatočne vážnej hrozby ovplyvňujúcej jeden zo základných záujmov spoločnosti, akou je ohrozenie fungovania inštitúcií a základných verejných služieb a prežitie obyvateľstva, ako aj riziko vážneho narušenia zahraničných vzťahov, mierového spolužitia národov alebo riziko vojenských záujmov. V súlade so zásadou proporcionality by požiadavky na lokalizáciu údajov, ktoré sú odôvodnené verejnou bezpečnosťou, mali byť vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa a nemali by siahať nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.

(20)

S cieľom zabezpečiť účinné uplatňovanie zásady voľného toku iných ako osobných údajov cez hranice a zabrániť vzniku nových prekážok pre riadne fungovanie vnútorného trhu by členské štáty mali Komisii okamžite oznámiť každý návrh aktu, ktorý zavádza novú požiadavku na lokalizáciu údajov alebo ktorým sa upravuje už existujúca požiadavka na lokalizáciu údajov. Tieto návrhy aktov by sa mali predkladať a posudzovať v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 (8).

(21)

Okrem toho by s cieľom odstrániť možné existujúce bariéry počas prechodného obdobia 24 mesiacov odo dňa začatia uplatňovania tohto nariadenia členské štáty mali preskúmať existujúce zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia všeobecnej povahy stanovujúce požiadavky na lokalizáciu údajov a oznámiť Komisii spolu s odôvodnením každú takúto požiadavku na lokalizáciu údajov, o ktorej sa domnievajú, že je v súlade s týmto nariadením. Toto by malo Komisii umožniť posúdiť súlad všetkých zostávajúcich požiadaviek na lokalizáciu údajov. Komisia by mala mať možnosť v prípade potreby predložiť príslušnému členskému štátu pripomienky. Takéto pripomienky by mohli obsahovať odporúčanie na zmenu alebo zrušenie požiadavky na lokalizáciu údajov.

(22)

Povinnosti oznamovať existujúce požiadavky na lokalizáciu údajov a návrhy aktov Komisii ustanovené týmto nariadením by sa mali uplatňovať na regulačné požiadavky na lokalizáciu údajov a návrhy aktov všeobecnej povahy, ale nie na rozhodnutia adresované konkrétnej fyzickej alebo právnickej osobe.

(23)

S cieľom zabezpečiť transparentnosť požiadaviek na lokalizáciu údajov v členských štátoch stanovených v zákone, inom právnom predpise alebo správnom opatrení všeobecnej povahy pre fyzické a právnické osoby, ako napríklad poskytovateľov služieb a používateľov služieb spracúvania údajov, by členské štáty mali na národnom online jednotnom informačnom mieste uverejniť informácie o takýchto požiadavkách a pravidelne takéto informácie aktualizovať. Členské štáty by prípadne mali poskytovať aktuálne informácie o takýchto požiadavkách ústrednému informačnému miestu zriadenému podľa iného aktu Únie. Členské štáty by mali Komisii oznamovať adresy takýchto jednotných informačných miest s cieľom vhodne informovať fyzické a právnické osoby o požiadavkách na lokalizáciu údajov v celej Únii. Komisia by tieto informácie mala uverejniť na svojom webovom sídle spolu s pravidelne aktualizovaným konsolidovaným zoznamom požiadaviek na lokalizáciu údajov, ktoré sú platné v členských štátoch, vrátane súhrnných informácií o týchto požiadavkách.

(24)

Požiadavky na lokalizáciu údajov často vyplývajú z nedostatočnej dôvery v cezhraničné spracúvanie údajov vyplývajúcej z predpokladanej nedostupnosti údajov pre príslušné orgány členských štátov na účely, ako sú napríklad inšpekcie a audit na regulačné kontroly alebo kontroly dohľadu. Takýto nedostatok dôvery nemožno prekonať len neplatnosťou zmluvných podmienok zakazujúcich príslušným orgánom zákonný prístup k údajom na výkon ich služobných povinností. Preto by sa v tomto nariadení malo jasne stanoviť, že ním nie sú dotknuté právomoci príslušných orgánov požadovať alebo získať prístup k údajom v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom a že príslušným orgánom sa nemôže zamietnuť prístup k údajom na základe toho, že údaje sa spracúvajú v inom členskom štáte. Príslušné orgány by mohli uložiť funkčné požiadavky na podporu prístupu k údajom, ako je požiadavka, aby sa opisy systému uchovávali v dotknutom členskom štáte.

(25)

Fyzické alebo právnické osoby, na ktoré sa vzťahujú povinnosti poskytovať údaje príslušným orgánom, môžu splniť takéto povinnosti tým, že príslušným orgánom poskytnú a zaručia účinný a včasný elektronický prístup k údajom bez ohľadu na to, na území ktorého členského štátu sa dané údaje spracúvajú. Takýto prístup sa môže zabezpečiť prostredníctvom konkrétnych podmienok v zmluvách medzi fyzickou alebo právnickou osobou, na ktorú sa vzťahuje povinnosť poskytovať prístup, a poskytovateľom služieb.

(26)

Ak má fyzická alebo právnická osoba povinnosť poskytovať údaje a uvedenú povinnosť nesplní, mal by mať príslušný orgán možnosť požiadať o pomoc príslušné orgány v iných členských štátoch. V takýchto prípadoch by príslušné orgány mali využívať osobitné nástroje spolupráce ustanovené v práve Únie alebo v medzinárodných dohodách, a to v závislosti od predmetu úpravy v danom prípade, ako napríklad v oblasti policajnej spolupráce, trestnej alebo občianskej justície alebo v správnych veciach, rámcové rozhodnutie Rady 2006/960/SVV (9), smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ (10), Dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite (11), nariadenie Rady (ES) č. 1206/2001 (12), smernicu Rady 2006/112/ES (13) a nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 (14). Ak takéto osobitné mechanizmy spolupráce neexistujú, príslušné orgány by mali navzájom spolupracovať s cieľom zabezpečiť prístup k požadovaným údajom prostredníctvom určených jednotných kontaktných miest.

(27)

Ak žiadosť o pomoc zahŕňa získanie prístupu zo strany dožiadaného orgánu do akýchkoľvek priestorov fyzickej alebo právnickej osoby, a to aj k akýmkoľvek zariadeniam a prostriedkom spracúvania údajov, takýto prístup musí byť v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym procesným právom, a to aj s každou požiadavkou na získanie predchádzajúceho súdneho povolenia.

(28)

Toto nariadenie by používateľom nemalo umožňovať, aby sa pokúšali obchádzať uplatňovanie vnútroštátneho práva. Malo by preto ustanoviť, aby členské štáty uložili účinné, primerané a odrádzajúce sankcie používateľom, ktoré príslušným orgánom bránia získať prístup k ich údajom potrebným na výkon služobných povinností príslušných orgánov podľa práva Únie a vnútroštátneho práva. V naliehavých prípadoch, keď používateľ zneužíva svoje právo, by mali mať členské štáty možnosť uložiť prísne primerané dočasné opatrenia. Akékoľvek dočasné opatrenia vyžadujúce relokalizáciu údajov na obdobie dlhšie ako 180 dní po relokalizácii by sa odchyľovali od zásady voľného pohybu údajov na značne dlhé časové obdobie, a preto by sa mali oznamovať Komisii, aby sa preskúmala ich zlučiteľnosť s právom Únie.

(29)

Možnosť prenášať údaje bez prekážok je kľúčovým faktorom uľahčujúcim voľbu používateľa a účinnú hospodársku súťaž na trhoch so službami spracúvania údajov. Skutočné alebo vnímané problémy pri cezhraničnom prenose údajov, taktiež narušujú dôveru profesionálnych používateľov, keď využívajú cezhraničné ponuky a tým aj ich dôveru vo vnútorný trh. Zatiaľ čo jednotliví spotrebitelia majú výhody z existujúceho práva Únie, možnosť zmeniť poskytovateľa služieb sa pre tých používateľov, ktorí konajú v rámci ich obchodnej alebo podnikateľskej činnosti neuľahčuje. Konzistentné technické požiadavky v celej Únii, či už sa týkajú technickej harmonizácie, vzájomného uznávania alebo dobrovoľnej harmonizácie tiež prispievajú k rozvoju konkurencieschopného vnútorného trhu so službami spracúvania údajov.

(30)

S cieľom v plnej miere využiť výhody konkurenčného prostredia by profesionálni používatelia mali mať možnosť prijímať informované rozhodnutia a ľahko porovnávať jednotlivé zložky rôznych služieb spracúvania údajov ponúkaných na vnútornom trhu, a to aj pokiaľ ide o zmluvné podmienky prenosu údajov po skončení zmluvy. Na účely zosúladenia s inovačným potenciálom trhu a s cieľom zohľadniť skúsenosti a odborné znalosti poskytovateľov služieb a profesionálnych používateľov služieb spracúvania údajov by mali účastníci trhu vymedziť podrobné informácie a prevádzkové požiadavky na prenos údajov prostredníctvom samoregulácie, s podporou a pomocou Komisie a monitorovanou Komisiou, a to vo forme kódexov správania Únie, ktoré môžu obsahovať vzorové zmluvné podmienky.

(31)

Aby boli takéto kódexy správania účinné a aby uľahčovali zmenu poskytovateľov služieb a prenos údajov, mali by byť komplexné a mali by zahŕňať aspoň kľúčové aspekty, ktoré sú dôležité počas procesu prenosu údajov, ako napríklad postupy používané na zálohovanie údajov a ich lokalizáciu, dostupné formáty údajov a dostupnú dátovú podporu, požadovanú IT konfiguráciu a minimálnu šírku pásma siete, čas potrebný pred začatím procesu prenosu a časové obdobie, v ktorom budú údaje dostupné na účely prenosu, ako aj záruky na prístup k údajom v prípade konkurzu poskytovateľa služieb. Kódexy správania by mali jasne stanovovať, že odkázanosť na určitého predajcu nie je prijateľnou obchodnou praxou, mali by presadzovať technológie, ktoré zvyšujú dôveru, a mali by byť pravidelne aktualizované, aby držali krok s technologickým vývojom. Komisia by mala zabezpečiť, aby sa v priebehu tohto procesu konzultovali všetky príslušné zainteresované strany vrátane združení malých a stredných podnikov (MSP) a začínajúcich podnikov, používateľov a poskytovateľov cloudových služieb. Komisia by mala vyhodnotiť vypracovanie a účinnosť vykonávania takýchto kódexov správania.

(32)

Ak príslušný orgán jedného členského štátu požiada o pomoc iný členský štát na účely získania prístupu k údajom podľa tohto nariadenia, mal by prostredníctvom určeného jednotného kontaktného miesta predložiť určenému jednotnému kontaktnému miestu iného členského štátu náležite odôvodnenú žiadosť, ktorá by mala obsahovať písomné vysvetlenie dôvodov a právny základ pre požadovanie prístupu k údajom. Jednotné kontaktné miesto určené členským štátom, o ktorého pomoc sa žiada, by malo uľahčiť zaslanie žiadosti zodpovednému príslušnému orgánu dožiadaného členského štátu. Na účely zabezpečenia účinnej spolupráce by mal orgán, ktorému sa žiadosť zaslala, bezodkladne poskytnúť pomoc v reakcii na danú žiadosť alebo poskytnúť informácie o ťažkostiach, pokiaľ ide o vyhovenie takejto žiadosti, alebo o dôvodoch jej zamietnutia.

(33)

Zvýšením dôvery v bezpečnosť cezhraničného spracúvania údajov by sa mala znížiť tendencia účastníkov trhu a verejného sektora využívať lokalizáciu údajov ako prostriedok na zaistenie bezpečnosti údajov. Mala by sa tým tiež zvýšiť právna istota spoločností pokiaľ ide o súlad s uplatniteľnými bezpečnostnými požiadavkami v prípade, že vykonávaním svojich činností spracúvania údajov poveria externých poskytovateľov služieb, a to aj v inom členskom štáte.

(34)

Všetky bezpečnostné požiadavky týkajúce sa spracúvania údajov, ktoré sa na základe práva Únie alebo vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie uplatňujú opodstatneným a primeraným spôsobom v členskom štáte bydliska alebo sídla fyzických alebo právnických osôb, ktorých údaje sa spracúvajú, by sa mali aj naďalej uplatňovať na spracúvanie uvedených údajov v inom členskom štáte. Uvedené fyzické alebo právnické osoby by mali mať možnosť splniť takéto požiadavky buď sami alebo prostredníctvom zmluvných doložiek stanovených v zmluvách s poskytovateľmi služieb.

(35)

Bezpečnostné požiadavky stanovené na vnútroštátnej úrovni by mali byť potrebné a primerané vzhľadom na riziká súvisiace s bezpečnosťou spracúvania údajov v rozsahu pôsobnosti vnútroštátneho práva, v ktorom sú tieto požiadavky stanovené.

(36)

V smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1148 (15) sa stanovujú právne opatrenia na zvýšenie celkovej úrovne kybernetickej bezpečnosti v Únii. Služby spracúvania údajov predstavujú jednu z digitálnych služieb, na ktoré sa uvedená smernica vzťahuje. Podľa uvedenej smernice musia členské štáty zabezpečiť, aby poskytovatelia digitálnych služieb identifikovali riziká súvisiace s bezpečnosťou sietí a informačných systémov, ktoré používajú, a aby prijali vhodné a primerané technické a organizačné opatrenia na riadenie týchto rizík. Takými opatreniami by sa mala zaistiť úroveň bezpečnosti, ktorá zodpovedá miere daného rizika, a zohľadňovať bezpečnosť systémov a zariadení, riešenie incidentov, riadenie kontinuity činností, monitorovanie, audit a skúšanie, ako aj súlad s medzinárodnými štandardmi. Tieto prvky má Komisia ďalej špecifikovať vo vykonávacích aktoch podľa uvedenej smernice.

(37)

Komisia by mala predložiť správu o vykonávaní tohto nariadenia, najmä s cieľom určiť potrebu úprav vzhľadom na technologický rozvoj alebo rozvoj trhu. V uvedenej správe by sa malo predovšetkým posúdiť toto nariadenie, najmä jeho uplatňovanie pokiaľ ide o súbory údajov pozostávajúce z osobných aj iných ako osobných údajov, ako aj uplatňovanie výnimky verejnej bezpečnosti. Komisia by pred začatím uplatňovania tohto nariadenia mala tiež uverejniť informatívne usmernenia, ako spravovať súbory údajov pozostávajúce z osobných aj iných ako osobných údajov, aby spoločnosti vrátane MSP lepšie chápali vzájomné pôsobenie tohto nariadenia a nariadenia (EÚ) 2016/679 a aby zabezpečili súlad s oboma.

(38)

V tomto nariadení sa rešpektujú základné práva a dodržujú zásady uznané v Charte základných práv Európskej únie, pričom toto nariadenie by sa malo vykladať a uplatňovať v súlade s týmito právami a zásadami vrátane práva na ochranu osobných údajov, slobody prejavu a práva na informácie a slobody podnikania.

(39)

Keďže cieľ tohto nariadenia, a to zabezpečiť voľný tok iných ako osobných údajov v Únii, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodu jeho rozsahu a účinkov ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o EÚ. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku toto nariadene neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa,

(1)

Posledná podstatná zmena smernice Rady 89/552/EHS (4), následne kodifikovaná smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ (5), sa uskutočnila v roku 2007 prijatím smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/65/ES (6). Odvtedy sa trh audiovizuálnych mediálnych služieb výrazne a závratným tempom zmenil v dôsledku prebiehajúcej konvergencie televíznych a internetových služieb. Technický vývoj umožnil vznik nových druhov služieb a možností pre používateľov. Návyky sledovania sa výrazne zmenili, najmä u mladšej generácie. Zatiaľ čo televízna obrazovka zostáva dôležitým zariadením na zdieľanie audiovizuálnych diel, množstvo divákov začalo na sledovanie audiovizuálneho obsahu používať iné, prenosné zariadenia. Tradičný televízny obsah stále tvorí hlavný podiel priemerného denného času sledovania.

Čoraz dôležitejšie sú však nové typy obsahu, napríklad videoklipy alebo obsah vytvorený používateľmi, a veľmi populárne sú aj nové subjekty vrátane poskytovateľov služieb videa na požiadanie a platformy na zdieľanie videí. Táto konvergencia médií si vyžaduje aktualizovaný právny rámec s cieľom odzrkadľovať vývoj na trhu a dosiahnuť rovnováhu medzi prístupom k online obsahovým službám, ochranou spotrebiteľa a konkurencieschopnosťou.

(2)

Komisia 6. mája 2015 prijala oznámenie s názvom „Stratégia pre jednotný digitálny trh v Európe“, v ktorom ohlásila revíziu smernice 2010/13/EÚ.

(3)

Smernica 2010/13/EÚ by sa mala naďalej uplatňovať len na tie služby, ktorých hlavným účelom je poskytovanie programov s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať. Hlavný požadovaný účel by sa tiež mal považovať za splnený, ak má služba audiovizuálny obsah a formu, ktoré sú oddeliteľné od hlavnej činnosti poskytovateľa služby, ako sú samostatné časti online novín s audiovizuálnymi programami alebo videá vytvorené používateľmi, pričom tieto časti možno považovať za oddeliteľné od ich hlavnej činnosti. Služba by sa mala považovať len za neoddeliteľný doplnok hlavnej činnosti na základe prepojenia medzi audiovizuálnou ponukou a hlavnou činnosťou, ako napríklad poskytovanie spravodajstva v písomnej forme. Kanály alebo iné audiovizuálne služby, za ktoré je redakčne zodpovedný poskytovateľ, môžu samy osebe predstavovať audiovizuálne mediálne služby, dokonca aj keď sú ponúkané na platforme na zdieľanie videí, pre ktorú je charakteristická absencia redakčnej zodpovednosti. V takýchto prípadoch bude na poskytovateľoch s redakčnou zodpovednosťou dodržiavať smernicu 2010/13/EÚ.

(4)

Službami platformy na zdieľanie videí sa poskytuje audiovizuálny obsah, ku ktorému má v čoraz väčšej miere prístup široká verejnosť, najmä mladí ľudia. To isté platí aj pre služby sociálnych médií, ktoré sa stali dôležitým prostriedkom na zdieľanie informácií a na zábavu a vzdelávanie, a to aj prostredníctvom poskytovania prístupu k programom a videám vytvoreným používateľmi. Tieto služby sociálnych médií je potrebné zahrnúť do rozsahu pôsobnosti smernice 2010/13/EÚ, pretože sa snažia získať tých istých divákov a tie isté príjmy ako audiovizuálne mediálne služby. Okrem toho majú značný vplyv tým, že používateľom uľahčujú možnosť formovať a ovplyvňovať názory iných používateľov. S cieľom chrániť maloletých pred škodlivým obsahom a všetkých občanov pred obsahom, ktorým sa podnecuje k nenávisti, násiliu a terorizmu, by sa preto na uvedené služby mala vzťahovať smernica 2010/13/EÚ v rozsahu, v akom spĺňajú vymedzenie služby platformy na zdieľanie videí.

(5)

Hoci cieľom smernice 2010/13/EÚ nie je upravovať služby sociálnych médií ako také, smernica by sa mala na služby sociálnych médií vzťahovať v prípade, že poskytovanie programov a videí vytvorených používateľmi predstavuje zásadnú funkciu tejto služby. Poskytovanie programov a videí vytvorených používateľmi by sa mohlo považovať za zásadnú funkciu služby sociálnych médií, ak audiovizuálny obsah nie je len doplnkom činností danej služby sociálnych médií alebo ak nepredstavuje len ich menšiu časť. Komisia by mala na zabezpečenie jednoznačnosti, účinnosti a konzistentnosť vykonávania v prípade potreby, a po konzultácii s kontaktným výborom, vydať usmernenia o praktickom uplatňovaní kritéria zásadnej funkcie v rámci vymedzenia pojmu „služba platformy na zdieľanie videí“. Uvedené usmernenia by sa mali vypracovať s náležitým ohľadom na ciele všeobecného verejného záujmu, ktoré sa majú dosiahnuť opatreniami prijatými poskytovateľmi platformy na zdieľanie videí, a na právo na slobodu prejavu.

(6)

Ak oddeliteľná časť služby predstavuje službu platformy na zdieľanie videí na účely smernice 2010/13/EÚ, uvedená smernica by sa mala vzťahovať len na túto časť, a len pokiaľ ide o programy a o videá vytvorené používateľmi. Smernica 2010/13/EÚ by sa nemala vzťahovať na videoklipy, ktoré sú súčasťou redakčného obsahu elektronickej verzie novín a časopisov, ani na animované obrázky, ako napríklad GIF. Vymedzenie pojmu „služba platformy na zdieľanie videí“ by sa nemalo vzťahovať na nehospodárske činnosti, ako napríklad poskytovanie audiovizuálneho obsahu na súkromných internetových stránkach a nekomerčné záujmové spoločenstvá.

(7)

S cieľom zabezpečiť účinné vykonávanie smernice 2010/13/EÚ je rozhodujúce, aby členské štáty vytvorili a udržiavali aktuálne záznamy o poskytovateľoch mediálnych služieb a poskytovateľoch platformy na zdieľanie videí, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, a pravidelne tieto záznamy poskytovali príslušným nezávislým regulačným orgánom alebo subjektom a Komisii. Tieto záznamy by mali obsahovať informácie o kritériách, na ktorých je právomoc založená.

(8)

Určenie právomoci si vyžaduje posúdenie skutkového stavu vzhľadom na kritériá ustanovené v smernici 2010/13/EÚ. Posúdenie takéhoto skutkového stavu môže viesť k protichodným výsledkom. Pri uplatňovaní postupov spolupráce ustanovených v uvedenej smernici je dôležité, aby Komisia mohla svoje zistenia založiť na spoľahlivých faktoch. Skupina európskych regulačných orgánov pre audiovizuálne mediálne služby (ERGA) by preto mala byť na žiadosť Komisie oprávnená poskytovať stanoviská k právomoci. Ak sa Komisia pri uplatňovaní uvedených postupov spolupráce rozhodne viesť konzultácie so skupinou ERGA, mala by informovať kontaktný výbor, a to aj o oznámeniach prijatých od členských štátov v rámci týchto postupov spolupráce a o stanovisku skupiny ERGA.

(9)

Postupy a podmienky obmedzenia slobody poskytovať a využívať audiovizuálne mediálne služby by mali byť rovnaké tak pre lineárne, ako aj nelineárne služby.

(10)

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) možno obmedziť slobodu poskytovať služby, ktorá sa zaručuje podľa zmluvy, v prípade závažných dôvodov týkajúcich sa všeobecného verejného záujmu, ako je napríklad dosiahnutie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa, za predpokladu, že takéto obmedzenia sú odôvodnené, primerané a nevyhnutné. Členský štát by preto mal mať možnosť prijať určité opatrenia na zabezpečenie dodržiavania pravidiel ochrany spotrebiteľa, ktoré nepatria do oblastí koordinovaných smernicou 2010/13/EÚ. Opatrenia, ktoré prijal členský štát na presadenie svojho vnútroštátneho režimu ochrany spotrebiteľa, a to aj vo vzťahu k reklame na hazardné hry, by museli byť odôvodnené, primerané sledovanému cieľu a nevyhnutné, ako sa vyžaduje podľa judikatúry súdneho dvora. Prijímajúci členský štát nesmie v žiadnom prípade prijať žiadne opatrenia, ktorými by sa na jeho území mohlo brániť retransmisii televízneho vysielania pochádzajúceho z iného členského štátu.

(11)

Členský štát by pri oznamovaní Komisii, že sa poskytovateľ mediálnych služieb usadil v členskom štáte, ktorý má právomoc, s cieľom obísť prísnejšie pravidlá v oblastiach koordinovaných smernicou 2010/13/EÚ, ktoré by sa na daného poskytovateľa vzťahovali, ak by bol usadený v oznamujúcom členskom štáte, mal na tento účel predložiť dôveryhodné a náležite podložené dôkazy. V týchto dôkazoch by sa mal podrobne uviesť súbor potvrdzujúcich skutočností, na základe ktorých by bolo možné takéto obchádzanie náležite preukázať.

(12)

Komisia vo svojom oznámení Európskemu parlamentu a Rade s názvom „Lepšia právna regulácia v záujme lepších výsledkov – program EÚ“ zdôraznila, že pri zvažovaní politických riešení by brala do úvahy regulačné aj neregulačné prostriedky vychádzajúce zo Spoločenstva praxe a zásad pre lepšiu samoreguláciu a koreguláciu. Ukázalo sa, že viaceré kódexy správania ustanovené v oblastiach koordinovaných smernicou 2010/13/EÚ sú dobre navrhnuté, a to v súlade so zásadami pre lepšiu samoreguláciu a koreguláciu. Existencia legislatívnej podpory sa považovala za dôležitý predpoklad úspechu pri podpore dodržiavania samoregulačného alebo koregulačného kódexu. Rovnako je dôležité, aby sa v takýchto kódexoch ustanovili osobitné ciele, ktorými sa umožní pravidelné, transparentné a nezávislé monitorovanie a hodnotenie cieľov určených v kódexoch správania. Kódexy správania by mali zabezpečovať aj ich účinnú vymožiteľnosť. Tieto zásady by sa mali dodržiavať v rámci samoregulačných a koregulačných kódexov prijatých v oblastiach koordinovaných smernicou 2010/13/EÚ.

(13)

Skúsenosti ukázali, že pri zabezpečovaní vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa môžu samoregulačné a koregulačné nástroje vykonávané v súlade s rozličnými právnymi tradíciami členských štátov zohrávať dôležitú úlohu. Opatrenia zamerané na dosiahnutie cieľov všeobecného verejného záujmu v odvetví nastupujúcich audiovizuálnych mediálnych služieb sú účinnejšie, ak sa prijímajú s aktívnou podporou samotných poskytovateľov služby.

(14)

Samoregulácia predstavuje druh dobrovoľnej iniciatívy, ktorou sa hospodárskym subjektom, sociálnym partnerom, mimovládnym organizáciám a združeniam umožňuje navzájom a pre svoje potreby prijať spoločné usmernenia. Nesú zodpovednosť za rozvoj, monitorovanie a presadzovanie týchto usmernení, ako aj za ich dodržiavanie. Členské štáty by mali v súlade so svojimi rozličnými právnymi tradíciami uznať úlohu, ktorú môže účinná samoregulácia zohrávať pri dopĺňaní platných právnych, justičných a administratívnych mechanizmov, a jej prínos k dosahovaniu cieľov smernice 2010/13/EÚ. Hoci samoregulácia môže byť doplnkovým spôsobom vykonávania určitých ustanovení smernice 2010/13/EÚ, nemala by predstavovať náhradu povinností vnútroštátneho zákonodarcu. Koreguláciou sa v jej minimálnej podobe zabezpečí právne prepojenie medzi samoreguláciou a vnútroštátnym zákonodarcom v súlade s právnymi tradíciami členských štátov. V rámci koregulácie je regulačná úloha rozdelená medzi zainteresované strany a vládu alebo národné regulačné orgány alebo subjekty. Úloha príslušných verejných orgánov zahŕňa uznanie koregulačného systému, audit jeho procesov a financovanie uvedeného systému. Koregulácia by mala umožniť, aby štát zasiahol v prípade, že táto neplní svoj účel. Bez toho, aby boli dotknuté formálne povinnosti členských štátov týkajúce sa transpozície, smernicou 2010/13/EÚ sa nabáda na používanie samoregulácie a koregulácie. Tým by sa členským štátom nemala ukladať povinnosť, aby vytvorili samoregulačné alebo koregulačné režimy, alebo samoregulačné aj koregulačné režimy, ani by sa tým nemali narúšať alebo ohrozovať súčasné iniciatívy v oblasti koregulácie, ktoré už v členských štátoch existujú a účinne fungujú.

(15)

Transparentnosť vlastníctva médií je priamo spojená so slobodou prejavu, ktorá je základom demokratických systémov. Informácie o vlastníckej štruktúre poskytovateľov mediálnych služieb, ak takéto vlastníctvo zahŕňa kontrolu alebo uplatňovanie významného vplyvu v súvislosti s obsahom poskytovaných služieb, umožňujú používateľom urobiť si informovaný úsudok o takomto obsahu. Členské štáty by mali mať možnosť stanoviť, či a v akom rozsahu by informácie o vlastníckej štruktúre poskytovateľa mediálnych služieb mali byť prístupné používateľom za predpokladu, že sa rešpektuje podstata dotknutých základných práv a slobôd a že sú takéto opatrenia nevyhnutné a primerané.

(16)

Z dôvodu špecifickej povahy audiovizuálnych mediálnych služieb, najmä ich vplyvu na spôsob, akým si ľudia vytvárajú názory, majú používatelia oprávnený záujem vedieť, kto je za obsah týchto služieb zodpovedný. S cieľom posilniť slobodu prejavu, a tým aj podporiť pluralitu médií a zabrániť konfliktu záujmov, je dôležité, aby členské štáty zabezpečili, aby používatelia mali vždy jednoduchý a priamy prístup k informáciám o poskytovateľoch mediálnych služieb. Je na každom členskom štáte, aby rozhodol, najmä pokiaľ ide o informácie, ktoré sa môžu poskytnúť v súvislosti s vlastníckou štruktúrou a konečnými užívateľmi výhod.

(17)

V záujme zabezpečenia súdržnosti a právnej istoty pre podniky a orgány členských štátov by sa pojem „podnecovanie k násiliu alebo nenávisti“ mal v primeranej miere chápať v zmysle rámcového rozhodnutia Rady 2008/913/SVV (7).

(18)

Vzhľadom na vývoj spôsobov, akými sa šíri obsah prostredníctvom elektronických komunikačných sietí, je dôležité chrániť širokú verejnosť pred podnecovaním k terorizmu. Smernicou 2010/13/EÚ by sa preto malo zabezpečiť, aby audiovizuálne mediálne služby neobsahovali verejné podnecovanie k páchaniu trestného činu terorizmu. V záujme zabezpečenia súdržnosti a právnej istoty pre podniky a orgány členských štátov by sa pojem „verejné podnecovanie k páchaniu trestných činov terorizmu“ mal chápať v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/541 (8).

(19)

S cieľom umožniť divákom, vrátane rodičov a maloletých, prijímať informované rozhodnutia o sledovanom obsahu je nevyhnutné, aby poskytovatelia mediálnych služieb poskytovali dostatočné informácie o obsahu, ktorý by mohol narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých. Toto sa dá dosiahnuť napríklad prostredníctvom systému deskriptorov obsahu, zvukovej výstrahy, vizuálneho symbolu alebo akýchkoľvek iných prostriedkov opisujúcich povahu obsahu.

(20)

Vhodné opatrenia na ochranu maloletých uplatniteľné na služby televízneho vysielania by sa mali vzťahovať aj na audiovizuálne mediálne služby na požiadanie. Zvýšila by sa tým úroveň ochrany. Prístup na základe minimálnej harmonizácie umožňuje členským štátom dosiahnuť vyšší stupeň ochrany v prípade obsahu, ktorý by mohol narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých. Najškodlivejší obsah, ktorý by mohol narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých, ale ktorý nie je nevyhnutne trestným činom, by mal podliehať najprísnejším opatreniam, ako je kódovanie a účinná rodičovská kontrola, bez toho, aby bola dotknutá možnosť členských štátov prijať prísnejšie opatrenia.

(21)

V nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 (9) sa uznáva, že deti si zasluhujú osobitnú ochranu, pokiaľ ide o spracúvanie ich osobných údajov. Vytvorenie mechanizmov na ochranu detí poskytovateľmi mediálnych služieb nevyhnutne vedie k spracúvaniu osobných údajov maloletých. Vzhľadom na to, že takéto mechanizmy sa zameriavajú na ochranu detí, osobné údaje maloletých spracúvané v rámci technických opatrení na ochranu detí by sa nemali využívať na obchodné účely.

(22)

Zabezpečenie prístupnosti audiovizuálneho obsahu je kľúčovou požiadavkou v súvislosti so záväzkami prijatými podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. V kontexte smernice 2010/13/EÚ by sa mal pojem „osoby so zdravotným postihnutím“ vykladať s ohľadom na povahu služieb, na ktoré sa uvedená smernica vzťahuje a ktoré sú audiovizuálnymi mediálnymi službami. Právo osôb s postihnutím a starších osôb zúčastňovať sa na spoločenskom a kultúrnom živote Únie a začleniť sa doň je spojené s poskytovaním prístupných audiovizuálnych mediálnych služieb. Členské štáty by preto mali bezodkladne zabezpečiť, aby sa poskytovatelia mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, aktívne snažili sprístupniť obsah osobám so zdravotným postihnutím, najmä osobám so zrakovým alebo sluchovým postihnutím. Požiadavky v oblasti prístupnosti by sa mali plniť postupne a nepretržite, pričom by sa mali zohľadňovať praktické a nevyhnutné obmedzenia, ktoré by mohli zabrániť dosiahnutiu úplnej prístupnosti, ako napríklad programy a udalosti vysielané v reálnom čase. Členské štáty by s cieľom zmerať pokrok, ktorý dosiahli poskytovatelia mediálnych služieb pri postupnom sprístupňovaní svojich služieb osobám so zrakovým alebo sluchovým postihnutím, mali od poskytovateľov mediálnych služieb usadených na ich území vyžadovať, aby na tento účel pravidelne predkladali správy.

(23)

Prostriedky na dosiahnutie prístupnosti audiovizuálnych mediálnych služieb podľa smernice 2010/13/EÚ by mali zahŕňať posunkovú reč, titulkovanie pre nepočujúcich a nedoslýchavých, hovorené titulky a hlasový komentár, nemali by sa však na ne obmedzovať. Uvedená smernica sa však nevzťahuje na funkcie alebo služby, ktorými sa poskytuje prístup k audiovizuálnym mediálnym službám, ani na funkcie elektronických programových sprievodcov (EPG), ktorými sa podporuje prístupnosť. Uvedenou smernicou preto nie je dotknuté právo Únie zamerané na harmonizáciu prístupnosti služieb poskytujúcich prístup k audiovizuálnym mediálnym službám, ako sú napríklad internetové stránky, online aplikácie a EPG alebo poskytovanie informácií o prístupnosti, a to v prístupných formátoch.

(24)

V niektorých prípadoch nemusí byť možné poskytovať núdzové informácie spôsobom, ktorý je prístupný pre osoby so zdravotným postihnutím. Takéto výnimočné prípady by však nemali brániť tomu, aby sa núdzové informácie uverejňovali prostredníctvom audiovizuálnych mediálnych služieb.

(25)

Smernicou 2010/13/EÚ nie je dotknutá možnosť členských štátov ukladať povinnosti v záujme zabezpečenia náležitého zdôraznenia obsahu všeobecného záujmu podľa vymedzených cieľov všeobecného záujmu, ako je pluralita médií, sloboda prejavu a kultúrna rozmanitosť. Takéto povinnosti by sa mali uložiť len vtedy, ak je to potrebné na splnenie cieľov všeobecného záujmu jasne vymedzených členskými štátmi v súlade s právom Únie. Ak sa členské štáty rozhodnú zaviesť pravidlá týkajúce sa náležitého zdôraznenia, mali by podnikom uložiť len primerané povinnosti vychádzajúce z legitímnych verejnopolitických záujmov.

(26)

V záujme ochrany redakčnej zodpovednosti poskytovateľov mediálnych služieb a audiovizuálneho hodnotového reťazca je zásadne dôležité, aby bolo možné zaručiť integritu programov a audiovizuálnych mediálnych služieb dodávaných poskytovateľmi mediálnych služieb. Programy a audiovizuálne mediálne služby by sa nemali vysielať v skrátenej forme, pozmenené či prerušené alebo prekrývané na obchodné účely bez výslovného súhlasu poskytovateľa mediálnych služieb. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby si prekrývania, ktoré výlučne inicioval alebo povolil príjemca služby na súkromné použitie, ako napríklad prekrývania vyplývajúce zo služby pre individuálnu komunikáciu, nevyžadovali súhlas poskytovateľa mediálnych služieb. To by sa nemalo vzťahovať na ovládacie prvky akýchkoľvek užívateľských rozhraní potrebných na prevádzku zariadenia alebo navigáciu programu, ako napríklad nastavenia hlasitosti, funkcie vyhľadávania, navigačné ponuky alebo zoznamy kanálov. Rovnako by sa to nemalo vzťahovať ani na oprávnené prekrývania, ako sú napríklad varovné informácie, informácie vo všeobecnom verejnom záujme, titulky alebo komerčné oznamy, ktoré poskytuje poskytovateľ mediálnych služieb. Bez toho, aby bol dotknutý článok 3 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2120 (10), by sa to nemalo vzťahovať ani na techniky kompresie dát, ktorými sa znižuje veľkosť dátového súboru, a iné techniky na prispôsobenie služby spôsobom šírenia, ako napríklad rozlíšenie a kódovanie, bez akéhokoľvek pozmenenia obsahu.

Opatrenia na ochranu integrity programov a audiovizuálnych mediálnych služieb by sa mali uložiť vtedy, ak sú potrebné na splnenie cieľov všeobecného záujmu jasne vymedzených členskými štátmi v súlade s právom Únie. Takými opatreniami by sa podnikom mali ukladať primerané povinnosti vychádzajúce z legitímnych verejnopolitických záujmov.

(27)

Audiovizuálne komerčné oznamy týkajúce sa alkoholických nápojov v rámci audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie s výnimkou sponzorstva a umiestňovania produktov by mali byť v súlade s kritériami, ktoré sa uplatňujú na televíznu reklamu na alkoholické nápoje a na telenákup takýchto nápojov a ktoré sa ustanovujú v smernici 2010/13/EÚ. Podrobnejšie kritériá uplatniteľné na televíznu reklamu na alkoholické nápoje a na telenákup takýchto nápojov sa obmedzujú na reklamné spoty, ktoré sú svojou povahou od programu oddelené, a preto vylučujú ostatné komerčné oznamy, ktoré sú spojené s programom alebo tvoria neoddeliteľnú súčasť programu, ako je napríklad sponzorstvo a umiestňovanie produktov. Z toho vyplýva, že uvedené kritériá by sa nemali vzťahovať na sponzorstvo a umiestňovanie produktov v rámci audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie.

(28)

Existujú určité všeobecne uznávané usmernenia v oblasti výživy na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni, ako je napríklad profilový nutričný model Regionálneho úradu Svetovej zdravotníckej organizácie pre Európu, s cieľom rozlišovať potraviny na základe ich výživového zloženia v kontexte televíznej reklamy na potraviny zameranej na deti. Členské štáty by sa mali nabádať, a to aj prostredníctvom kódexov správania, na zabezpečenie toho, aby sa samoregulácia a koregulácia používali na účinné zníženie vystavenia detí audiovizuálnym komerčným oznamom o potravinách a nápojoch, ktoré majú vysoký obsah soli, cukru, tuku, nasýtených tukov alebo transmastných kyselín, prípadne ktoré inak nespĺňajú tieto vnútroštátne alebo medzinárodné výživové usmernenia.

(29)

Podobne by sa členské štáty mali nabádať, aby zabezpečili používanie samoregulačných a koregulačných kódexov správania na účinné zníženie vystavenia detí a maloletých audiovizuálnym komerčným oznamom o alkoholických nápojoch. Na úrovni Únie a na vnútroštátnej úrovni existujú určité samoregulačné alebo koregulačné systémy s cieľom zodpovedne propagovať alkoholické nápoje, a to aj v audiovizuálnych komerčných oznamoch. Tieto systémy by sa mali naďalej podporovať, najmä ak je ich cieľom zabezpečiť, aby súčasťou audiovizuálnych komerčných oznamov o alkoholických nápojoch boli upozornenia na dôležitosť zodpovedného pitia.

(30)

Je dôležité maloletých účinne chrániť pred vystavením audiovizuálnym komerčným oznamom týkajúcim sa propagovania hazardných hier. V tejto súvislosti existuje na úrovni Únie a na vnútroštátnej úrovni niekoľko samoregulačných alebo koregulačných systémov na propagovanie zodpovedného hrania hazardných hier, a to aj v audiovizuálnych komerčných oznamoch.

(31)

S cieľom odstrániť prekážky voľného obehu cezhraničných služieb v rámci Únie je nevyhnutné zabezpečiť účinnosť samoregulačných a koregulačných opatrení zameraných najmä na ochranu spotrebiteľov alebo zdravie obyvateľstva.

(32)

Trh televízneho vysielania sa vyvíja a preto je potrebná väčšia pružnosť, pokiaľ ide o audiovizuálne komerčné oznamy, najmä v prípade kvantitatívnych pravidiel pre lineárne audiovizuálne mediálne služby a umiestňovanie produktov. Vznik nových služieb, vrátane služieb bez reklamy, viedol k väčšiemu výberu pre divákov, ktorí môžu ľahko prejsť na alternatívne ponuky.

(33)

Liberalizácia umiestňovania produktov nepriniesla očakávané zvýšenie podielu využívania tejto formy audiovizuálnych komerčných oznamov. Konkrétne všeobecný zákaz umiestňovania produktov hoci s určitými výnimkami nevytvoril právnu istotu pre poskytovateľov mediálnych služieb. Umiestňovanie produktov by teda malo byť povolené až na výnimky vo všetkých audiovizuálnych mediálnych službách a službách platformy na zdieľanie videí.

(34)

Umiestňovanie produktov by nemalo byť povolené v spravodajských a publicistických programoch, programoch o spotrebiteľských záležitostiach, náboženských programoch a detských programoch. Je dokázané, že umiestňovanie produktov a vložená reklama môžu ovplyvniť správanie detí, pretože často nedokážu rozpoznať komerčný obsah. Preto treba naďalej zakazovať umiestňovanie produktov v detských programoch. Programy o spotrebiteľských záležitostiach sú programy, ktoré ponúkajú divákom poradenstvo alebo obsahujú hodnotenie nákupov produktov a služieb. Povolením umiestňovania produktov do takýchto programov by sa zotrel rozdiel medzi reklamným a redakčným obsahom pre divákov, ktorí môžu v takýchto programoch očakávať skutočné a pravdivé hodnotenie produktov alebo služieb.

(35)

Poskytovatelia audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie by mali podporovať produkciu a distribúciu európskych diel tým, že zabezpečia, aby ich katalógy obsahovali určitý minimálny podiel európskych diel a aby tieto diela boli dostatočne zdôraznené. Malo by sa nabádať na označovanie audiovizuálneho obsahu, ktorý možno považovať za európske dielo, v metadátach tak, aby boli takéto metadáta k dispozícii poskytovateľom mediálnych služieb. Zdôrazňovanie predstavuje podporu európskych diel prostredníctvom uľahčenia prístupu k takýmto dielam. Zdôrazňovanie možno zabezpečiť rôznymi spôsobmi, ako napríklad osobitnou sekciou pre európske diela prístupnou z domovskej stránky služby, možnosťou vyhľadávať európske diela vo vyhľadávacom nástroji dostupnom ako súčasť uvedenej služby, využívaním európskych diel v kampaniach uvedenej služby alebo podporou minimálneho percentuálneho podielu európskych diel z katalógu uvedenej služby, napríklad pomocou bannerov alebo podobných nástrojov.

(36)

Na zabezpečenie primeranej úrovne investícií do európskych diel by mali mať členské štáty možnosť stanoviť finančné záväzky voči poskytovateľom mediálnych služieb usadených na ich území. Tieto povinnosti môžu mať podobu priamych príspevkov na produkciu európskych diel a nadobudnutie práv na ne. Členské štáty môžu uložiť aj poplatky splatné fondu na základe príjmov vzniknutých z poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb, ktoré sa na ich území poskytujú a ktoré sa naň zameriavajú. V tejto smernici sa objasňuje, že vzhľadom na priamu súvislosť medzi finančnými záväzkami a rôznymi kultúrnymi politikami členských štátov môže členský štát uložiť takéto finančné záväzky aj poskytovateľom mediálnych služieb, ktorí sú usadení v inom členskom štáte a ktorých služby sa zameriavajú na jeho územie. V tomto prípade by sa mali finančné záväzky ukladať iba z príjmov vzniknutých prostredníctvom divákov v členskom štáte, na ktorý sa také služby zameriavajú. Poskytovatelia mediálnych služieb, od ktorých sa vyžaduje, aby v členskom štáte, na ktorý sa ich služby zameriavajú, prispievali do schém financovania filmov, by mali mať možnosť mať nediskriminačným spôsobom prospech z pomoci dostupnej v rámci príslušných schém financovania filmov pre poskytovateľov mediálnych služieb, a to aj v prípade, že v tomto členskom štáte nie sú usadení.

(37)

Vysielatelia v súčasnosti investujú do európskych audiovizuálnych diel viac ako poskytovatelia audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Preto, ak sa členský štát, na ktorý sa služby zameriavajú, rozhodne uložiť finančné záväzky vysielateľovi, na ktorého sa vzťahuje právomoc iného členského štátu, mali by sa zohľadniť priame príspevky na produkciu európskych diel a nadobudnutie práv na tieto diela, najmä koprodukcie, ktoré tento vysielateľ vyrobil, a to s náležitým ohľadom na zásadu proporcionality. Tým nie je dotknutá právomoc členských štátov stanovovať v súlade s ich kultúrnou politikou a za predpokladu, že je to v súlade s pravidlami štátnej pomoci, výšku finančných príspevkov splatných poskytovateľmi mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc.

(38)

Členský štát by sa pri individuálnom posudzovaní toho, či je audiovizuálna mediálna služba na požiadanie usadená v inom členskom štáte, zacielená na divákov na jeho území, mal riadiť ukazovateľmi, ako sú napríklad reklama alebo iná propagácia konkrétne zacielené na zákazníkov na jeho území, hlavný jazyk služby alebo existencia obsahu alebo komerčných oznamov konkrétne zacielených na divákov v členskom štáte, v ktorom sa služba prijíma.

(39)

Keď členský štát uloží poskytovateľom mediálnych služieb povinnosť uhrádzať finančné príspevky, takéto príspevky by mali slúžiť na primeranú podporu európskych diel, pričom je potrebné predchádzať rizikám dvojitého uloženia povinnosti uhrádzať takéto príspevky poskytovateľom mediálnych služieb. V prípade, ak členský štát, v ktorom je poskytovateľ mediálnych služieb usadený, uloží povinnosť uhrádzať takéto finančné príspevky, mal by vziať do úvahy aj akúkoľvek povinnosť uhrádzať finančné príspevky uložené v členských štátoch, na ktoré sa poskytovateľ zameriava.

(40)

S cieľom zabezpečiť, aby sa povinnosťami týkajúcimi sa podpory európskych diel neohrozoval vývoj trhu a aby sa umožňoval vstup nových subjektov na trh, by sa takéto požiadavky nemali vzťahovať na poskytovateľov bez významného postavenia na trhu. To platí najmä pre poskytovateľov s nízkym obratom alebo nízkou sledovanosťou. Nízku sledovanosť je možné stanoviť napríklad na základe času sledovania alebo predaja, v závislosti od povahy služby, pričom na stanovenie nízkeho obratu by sa mali vziať do úvahy rozdielne veľkosti audiovizuálnych trhov v členských štátoch. Rovnako by mohlo byť nevhodné ukladať takéto požiadavky v prípadoch, keď by vzhľadom na povahu alebo tematické zameranie audiovizuálnych mediálnych služieb boli nerealizovateľné alebo neopodstatnené.

(41)

Je dôležité, aby vysielatelia mali väčšiu pružnosť a aby mohli rozhodnúť o tom, kedy sa má odvysielať reklama s cieľom maximalizovať dopyt inzerentov a počet divákov. Aj v tejto súvislosti je však potrebné zachovať dostatočnú úroveň ochrany spotrebiteľa, lebo v dôsledku takejto pružnosti by mohli byť diváci v hlavnom vysielacom čase vystavení nadmernému objemu reklamy. V čase od 6.00 hod. do 18.00 hod. a od 18.00 hod. do 24.00 hod. by sa preto mali uplatňovať osobitné limity.

(42)

Neutrálne okná oddeľujú redakčný obsah od televíznej reklamy alebo telenákupných spotov, ako aj jednotlivé spoty. Umožňujú divákovi, aby jasne odlíšil, kedy končí jeden druh audiovizuálneho obsahu a začína ďalší. Je potrebné objasniť, že neutrálne okná sú vylúčené z kvantitatívneho limitu ustanoveného pre televíznu reklamu. Cieľom je zabezpečiť, aby čas použitý v neutrálnych oknách nemal vplyv na čas určený na reklamu a aby príjmy z reklamy neboli nepriaznivo ovplyvnené.

(43)

Vysielací čas vyhradený pre oznamy vysielateľa v súvislosti s jeho vlastnými programami a vedľajšími produktmi, ktoré sú od týchto programov priamo odvodené, alebo pre oznamy o verejných službách a pre vysielania výziev na dobročinné účely, ktoré sú bezodplatné s výnimkou nákladov vzniknutých v súvislosti s vysielaním takých výziev, by nemal byť zahrnutý do maximálnej dĺžky vysielacieho času, ktorý je možné vyhradiť pre televíznu reklamu a telenákup. Okrem toho sú mnohí vysielatelia súčasťou väčších vysielacích skupín a vysielajú oznámenia nielen v súvislosti s ich vlastnými programami a vedľajšími produktmi, ktoré sú od týchto programov priamo odvodené, ale aj v súvislosti s programami a audiovizuálnymi mediálnymi službami ostatných subjektov patriacich do tej istej vysielacej skupiny. Vysielací čas vyhradený pre takéto oznamy by tiež nemal byť zahrnutý do maximálnej dĺžky vysielacieho času, ktorý je možné vyhradiť pre televíznu reklamu a telenákup.

(44)

Poskytovatelia platformy na zdieľanie videí, na ktoré sa vzťahuje smernica 2010/13/EÚ, poskytujú služby informačnej spoločnosti v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES (11). Na týchto poskytovateľov sa teda vzťahujú ustanovenia o vnútornom trhu ustanovené v uvedenej smernici, ak sú usadení v členskom štáte. Je vhodné zabezpečiť, aby sa tie isté pravidlá uplatňovali aj na poskytovateľov platformy na zdieľanie videí, ktorí nie sú usadení v členskom štáte, s cieľom zabezpečiť účinnosť opatrení na ochranu maloletých a širokej verejnosti ustanovených v smernici 2010/13/EÚ a v čo najväčšej možnej miere zabezpečiť rovnaké podmienky, pokiaľ títo poskytovatelia majú buď materský podnik alebo dcérsky podnik, ktorý je usadený v členskom štáte, alebo ak sú títo poskytovatelia členom skupiny a iný podnik danej skupiny je usadený v členskom štáte. Vymedzenia pojmov uvedené v smernici 2010/13/EÚ by preto mali byť založené na zásadách a malo by sa nimi zabezpečiť, aby podniky nemali možnosť vylúčiť pôsobnosť uvedenej smernice vytvorením skupinovej štruktúry obsahujúcej viaceré vrstvy podnikov usadených v rámci Únie alebo mimo nej. Komisia by mala byť informovaná o poskytovateľoch v právomoci každého členského štátu podľa pravidiel o usadení ustanovených v smerniciach 2000/31/ES a 2010/13/EÚ.

(45)

Nové výzvy existujú najmä v súvislosti s platformami na zdieľanie videí, na ktorých používatelia, najmä maloletí, čoraz častejšie sledujú audiovizuálny obsah. V tejto súvislosti sú čoraz výraznejším dôvodom na obavy škodlivý obsah a nenávistné prejavy prezentované na platformách na zdieľanie videí. Je potrebné stanoviť primerané pravidlá s cieľom chrániť maloletých a širokú verejnosť pred takýmto obsahom.

(46)

Komerčné oznamy v rámci služieb platformy na zdieľanie videí sú už upravené prostredníctvom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES (12), v ktorej sa zakazujú nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom vrátane zavádzajúcich a agresívnych praktík vyskytujúcich sa v službách informačnej spoločnosti.

Pokiaľ ide o komerčné oznamy týkajúce sa tabakových a súvisiacich výrobkov na platformách na zdieľanie videí, existujúce zákazy ustanovené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/33/ES (13), ako aj zákazy uplatniteľné na komerčné oznamy týkajúce sa elektronických cigariet a plniacich fľaštičiek podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/40/EÚ (14) zabezpečujú dostatočnú ochranu spotrebiteľov pred tabakovými a súvisiacimi výrobkami. Keďže užívatelia sa na účely prístupu k audiovizuálnemu obsahu čoraz viac spoliehajú na služby platformy na zdieľanie videí, je potrebné zabezpečiť dostatočnú úroveň ochrany spotrebiteľa tak, že sa medzi všetkými poskytovateľmi v primeranom rozsahu zosúladia pravidlá pre audiovizuálne komerčné oznamy. Preto je dôležité, aby boli audiovizuálne komerčné oznamy na platformách na zdieľanie videí jasne identifikované a dodržiavali súbor minimálnych kvalitatívnych požiadaviek.

(47)

Podstatná časť obsahu prezentovaného prostredníctvom služieb platformy na zdieľanie videí nespadá pod redakčnú zodpovednosť poskytovateľa platformy na zdieľanie videí. Títo poskytovatelia však zvyčajne rozhodujú o organizácii obsahu, konkrétne programov, videí vytvorených používateľmi a audiovizuálnych komerčných oznamov, a to aj automatickými prostriedkami alebo algoritmami. Preto by sa od týchto poskytovateľov malo vyžadovať, aby prijali vhodné opatrenia na ochranu maloletých pred obsahom, ktorý by mohol narušiť ich telesný, duševný alebo morálny vývin. Tiež by sa od nich malo vyžadovať, aby prijali vhodné opatrenia na ochranu širokej verejnosti pred obsahom, ktorý zahŕňa podnecovanie k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo členovi skupiny založené na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) alebo ktorého šírenie predstavuje trestný čin podľa práva Únie.

(48)

Vzhľadom na povahu účasti poskytovateľov na obsahu prezentovanom prostredníctvom služieb platformy na zdieľanie videí by sa mali vhodné opatrenia na ochranu maloletých a širokej verejnosti týkať organizácie obsahu, a nie obsahu ako takého. Príslušné požiadavky ustanovené v smernici 2010/13/EÚ by sa preto mali uplatňovať bez toho, aby boli dotknuté články 12 až 14 smernice 2000/31/ES, v ktorých sa ustanovuje výnimka zo zodpovednosti za nezákonné informácie prenášané alebo automaticky, priebežne a dočasne ukladané určitými poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti. Pri poskytovaní služieb uvedených v článkoch 12 až 14 smernice 2000/31/ES by sa uvedené požiadavky mali uplatňovať aj bez toho, aby bol dotknutý článok 15 uvedenej smernice, v ktorom sa vylučuje ukladanie všeobecnej povinnosti monitorovať takéto informácie a aktívne vyhľadávať fakty alebo okolnosti poukazujúce na nezákonné aktivity týmto poskytovateľom, pričom by však zároveň nemali byť dotknuté ani povinnosti monitorovania v konkrétnych prípadoch, a najmä bez vplyvu na rozhodnutia vnútroštátnych orgánov v súlade s vnútroštátnym právom.

(49)

Pri vykonávaní vhodných opatrení, ktoré sa majú prijať na základe smernice 2010/13/EÚ, je vhodné zapojiť poskytovateľov platformy na zdieľanie videí v čo najväčšej možnej miere. Preto by sa malo nabádať na koreguláciu. Poskytovatelia platformy na zdieľanie videí by takisto mali mať naďalej možnosť prijať prísnejšie opatrenia na dobrovoľnej báze v súlade s právom Únie, rešpektujúc slobodu prejavu a informácií a pluralitu médií.

(50)

Právo na účinný prostriedok nápravy a právo na spravodlivý proces sú základnými právami ustanovenými v článku 47 charty. Ustanovenia smernice 2010/13/EÚ by sa preto nemali vykladať spôsobom, ktorý by stranám bránil v uplatňovaní ich práva na prístup k justičnému systému.

(51)

Pri prijímaní vhodných opatrení v súlade so smernicou 2010/13/EÚ na ochranu maloletých pred škodlivým obsahom a na ochranu širokej verejnosti pred obsahom obsahujúcim podnecovanie k násiliu, nenávisti a terorizmu by sa mali starostlivo vyvážiť uplatniteľné základné práva ustanovené v charte. Týka sa to najmä a v závislosti od okolností práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a ochrany osobných údajov, slobody prejavu a práva na informácie, slobody podnikania, zákazu diskriminácie a práv dieťaťa.

(52)

Kontaktný výbor sa usiluje o uľahčenie účinného vykonávania smernice 2010/13/EÚ a mali by sa s ním viesť pravidelné konzultácie o všetkých praktických problémoch vyplývajúcich z jej uplatňovania. Práca kontaktného výboru by sa nemala obmedzovať na existujúce otázky audiovizuálnej politiky, ale mala by zahŕňať aj príslušný vývoj v tomto sektore. Výbor sa skladá zo zástupcov príslušných vnútroštátnych orgánov členských štátov. Členské štáty sa nabádajú, aby pri vymenúvaní svojich zástupcov v kontaktnom výbore presadzovali rovnosť medzi mužmi a ženami.

(53)

Členské štáty by mali zabezpečiť, aby ich národné regulačné orgány alebo subjekty boli právne oddelené od vlády. To by však členským štátom nemalo brániť vo výkone dohľadu v súlade s ich vnútroštátnym ústavným právom. Požadovaný stupeň nezávislosti národných regulačných orgánov alebo subjektov by sa mal považovať za dosiahnutý, ak sú tieto regulačné orgány alebo subjekty vrátane tých, ktoré boli zriadené ako verejné orgány alebo subjekty, funkčne a skutočne nezávislé od svojich príslušných vlád a akýchkoľvek iných verejných alebo súkromných subjektov. Toto sa považuje za nevyhnutné na zabezpečenie nestrannosti rozhodnutí prijatých národným regulačným orgánom alebo subjektom. Požiadavkou nezávislosti by nemala byť dotknutá možnosť členských štátov zriaďovať regulačné orgány, ktoré vykonávajú dohľad nad rôznymi sektormi, napríklad audiovizuálnym a telekomunikačným sektorom. Národné regulačné orgány alebo subjekty by mali disponovať právomocami v oblasti presadzovania práva a zdrojmi potrebnými na výkon svojich úloh, pokiaľ ide o personál, odborné znalosti a finančné prostriedky. Národné regulačné orgány alebo subjekty zriadené podľa smernice 2010/13/EÚ by mali zabezpečiť rešpektovanie cieľov plurality médií, kultúrnej rozmanitosti, ochrany spotrebiteľa, riadneho fungovania vnútorného trhu a podporovania spravodlivej hospodárskej súťaže.

(54)

Keďže jedným z cieľov audiovizuálnych mediálnych služieb je slúžiť záujmom občanov a formovať verejnú mienku, je nevyhnutné, aby boli takéto služby schopné informovať jednotlivcov a spoločnosť v čo najpodrobnejšom rozsahu a čo najrozmanitejším spôsobom. Uvedený cieľ možno dosiahnuť len ak sú redakčné rozhodnutia bez štátneho zásahu alebo vplyvu národných regulačných orgánov alebo subjektov, ktorý presahuje rámec samotného vykonávania právnych predpisov a ktorý neslúži na zabezpečenie zákonom chráneného práva, ktoré sa musí chrániť bez ohľadu na určitý názor.

(55)

Na vnútroštátnej úrovni by mali existovať účinné odvolacie mechanizmy. Príslušný odvolací orgán by mal byť nezávislý od zainteresovaných strán. Takýmto orgánom môže byť súd. Odvolacím konaním by nemalo byť dotknuté rozdelenie kompetencií vo vnútroštátnych súdnych systémoch.

(56)

Komisia s cieľom zabezpečiť konzistentné uplatňovanie audiovizuálneho regulačného rámca Únie vo všetkých členských štátoch ustanovila rozhodnutím Komisie z 3. februára 2014 (15) skupinu ERGA. Úlohou skupiny ERGA je poskytovať technické odborné znalosti Komisii na podporu jej práce na zabezpečovaní konzistentného vykonávania smernice 2010/13/EÚ vo všetkých členských štátoch a uľahčovať spoluprácu medzi národnými regulačnými orgánmi alebo subjektmi navzájom, ako aj medzi národnými regulačnými orgánmi alebo subjektmi a Komisiou.

(57)

Skupina ERGA pozitívne prispieva ku konzistentnej regulačnej praxi a poskytuje Komisii vysokokvalitné poradenstvo o otázkach vykonávania smernice. Preto sa žiada, aby sa v smernici 2010/13/EÚ formálne uznala a posilnila jej úloha. Skupina ERGA by preto mala byť zriadená podľa uvedenej smernice.

(58)

Komisia by mala mať možnosť obrátiť sa na skupinu ERGA v akejkoľvek záležitosti súvisiacej s audiovizuálnymi mediálnymi službami a platformami na zdieľanie videí. Skupina ERGA by mala Komisii pomáhať prostredníctvom poskytovania technických odborných znalostí a poradenstva a uľahčovania výmeny najlepších postupov, a to vrátane samoregulačných a koregulačných kódexov správania. Komisia by predovšetkým mala so skupinou ERGA konzultovať uplatňovanie smernice 2010/13/EÚ s cieľom uľahčiť jej konzistentné vykonávanie. Skupina ERGA by na požiadanie Komisie mala poskytovať nezáväzné stanoviská k otázke právomoci, otázke opatrení, ktoré sa odchyľujú od zásady voľného príjmu, a otázke opatrení, ktorými sa rieši obchádzanie právomoci. Skupina ERGA by tiež mala mať možnosť poskytovať technické poradenstvo v súvislosti s akýmikoľvek regulačnými záležitosťami týkajúcimi sa rámca audiovizuálnych mediálnych služieb, a to aj pokiaľ ide o nenávistné prejavy a ochranu maloletých, ako aj v súvislosti s obsahom audiovizuálnych komerčných oznamov o potravinách s vysokým obsahom tuku, soli alebo sodíka a cukrov.

(59)

Mediálna gramotnosť predstavuje zručnosti, znalosti a porozumenie, ktoré občanom umožnia využívať médiá účinne a bezpečne. S cieľom umožniť, aby mali občania prístup k informáciám a aby mohli zodpovedne a bezpečne používať, kriticky posudzovať a vytvárať mediálny obsah, je potrebné, aby mali pokročilé zručnosti v oblasti mediálnej gramotnosti. Mediálna gramotnosť by sa nemala obmedzovať na učenie sa o nástrojoch a technológiách, ale jej zámerom by malo byť aj umožniť občanom nadobudnúť zručnosti v oblasti kritického myslenia potrebné na posudzovanie, analyzovanie zložitých skutočností a rozpoznanie rozdielu medzi názorom a faktom. Preto je nevyhnutné, aby poskytovatelia mediálnych služieb aj poskytovatelia platformy na zdieľanie videí, a to v spolupráci so všetkými ostatnými relevantnými zainteresovanými stranami, podporovali rozvoj mediálnej gramotnosti vo všetkých častiach spoločnosti u občanov všetkých vekových kategórií a pre všetky médiá, a aby sa dosahovanie pokroku v tejto oblasti podrobne sledovalo.

(60)

Smernicou 2010/13/EÚ nie je dotknutá povinnosť členských štátov rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť. Smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré sú uznané najmä v charte. Cieľom smernice 2010/13/EÚ je najmä zabezpečiť plné rešpektovanie práva na slobodu prejavu, slobodu podnikania, ako aj práva na súdne preskúmanie, a podporovať uplatňovanie práv dieťaťa zakotvených v charte.

(61)

V rámci všetkých opatrení, ktoré členské štáty prijmú v súlade so smernicou 2010/13/EÚ, sa musí dodržiavať sloboda prejavu a právo na informácie a pluralita médií, ako aj kultúrna a jazyková rozmanitosť v súlade s Dohovorom UNESCO o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov.

(62)

Právo na prístup k politickým spravodajským programom je kľúčové pre zabezpečenie základnej slobody prijímania informácií a zabezpečenie úplnej a riadnej ochrany záujmov divákov v Únii. Vzhľadom na rastúcu dôležitosť audiovizuálnych mediálnych služieb pre spoločnosť a demokraciu by sa vysielanie politických správ malo cezhranične sprístupňovať v rámci celej Únie, a to v čo najväčšom rozsahu a bez toho, aby boli dotknuté autorské práva.

(63)