22.10.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 280/1

(1)

V nariadení Rady (EÚ) č. 1262/2012 z 20. decembra 2012, ktorým sa na roky 2013 a 2014 určujú rybolovné možnosti pre plavidlá EÚ, pokiaľ ide o určité populácie hlbokomorských rýb (2), sa stanovujú kvóty na rok 2013.

(2)

Podľa informácií, ktoré Komisia dostala, sa výlovom v populácii uvedenej v prílohe k tomuto nariadeniu plavidlami plaviacimi sa pod vlajkou členského štátu uvedeného v danej prílohe alebo zaregistrovanými v tomto členskom štáte vyčerpala kvóta pridelená na rok 2013.

(3)

Je preto nevyhnutné zakázať rybolov danej populácie,

22.10.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 280/3

(1)

Rozhodnutím 2012/734/EÚ Rada schválila podpísanie dohody v mene Únie, ktorou sa zakladá pridruženie medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Strednou Amerikou na strane druhej (ďalej len „dohoda“). Podľa rozhodnutia 2012/734/EÚ sa dohoda bude vykonávať predbežne do ukončenia postupov potrebných na jej uzavretie.

(2)

Príloha II k dohode sa týka vymedzenia pojmu „pôvodné výrobky“ a metód administratívnej spolupráce. V dodatku 2A k uvedenej prílohe sa pre viaceré výrobky stanovuje možnosť udelenia výnimiek z pravidiel pôvodu uvedených v dodatku 2 k prílohe II v rámci ročných kvót. Keďže Únia sa rozhodla využiť túto možnosť, je potrebné stanoviť podmienky na uplatňovanie týchto výnimiek na dovozy zo Salvádoru.

(3)

Kvóty uvedené v dodatku 2A k prílohe II by sa mali spravovať na základe zásady „prvý príde, prvý berie“ v súlade s nariadením Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Spoločenstva (2).

(4)

Nárok na využívanie colných koncesií by mal byť podmienený predložením príslušného dôkazu o pôvode colným orgánom tak, ako sa stanovuje v dohode.

(5)

Keďže dohoda sa predbežne uplatňuje od 1. októbra 2013, toto nariadenie by sa malo uplatňovať od rovnakého dátumu.

(6)

Opatrenia stanovené v tomto nariadení sú v súlade so stanoviskom Výboru pre colný kódex,

22.10.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 280/13

(1)

Rozhodnutím 2012/734/EÚ Rada schválila podpísanie dohody v mene Únie, ktorou sa zakladá pridruženie medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Strednou Amerikou na strane druhej (ďalej len „dohoda“). Podľa rozhodnutia 2012/734/EÚ sa bude dohoda vykonávať predbežne do ukončenia postupov potrebných na jej uzavretie.

(2)

Príloha II k dohode sa týka vymedzenia pojmu „pôvodné výrobky“ a metód administratívnej spolupráce. V dodatku 2A k uvedenej prílohe sa pre viaceré výrobky stanovuje možnosť udelenia výnimiek z pravidiel pôvodu uvedených v dodatku 2 k prílohe II v rámci ročných kvót. Keďže Únia sa rozhodla využiť túto možnosť, je potrebné stanoviť podmienky na uplatňovanie týchto výnimiek na dovozy z Kostariky.

(3)

Kvóty uvedené v dodatku 2A k prílohe II by sa mali spravovať na základe zásady „prvý príde, prvý berie“ v súlade s nariadením Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Spoločenstva (2).

(4)

Nárok na využívanie colných koncesií by mal byť podmienený predložením príslušného dôkazu o pôvode colným orgánom tak, ako sa stanovuje v dohode.

(5)

Keďže dohoda sa predbežne uplatňuje od 1. októbra 2013, toto nariadenie by sa malo uplatňovať od rovnakého dátumu.

(6)

Opatrenia stanovené v tomto nariadení sú v súlade so stanoviskom Výboru pre colný kódex,

22.10.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 280/22

(1)

Vykonávacím nariadením (EÚ) č. 543/2011 sa v súlade s výsledkami Uruguajského kola mnohostranných obchodných rokovaní ustanovujú kritériá, na základe ktorých Komisia stanovuje paušálne hodnoty na dovoz z tretích krajín, pokiaľ ide o výrobky a obdobia uvedené v časti A prílohy XVI k uvedenému nariadeniu.

(2)

Paušálne dovozné hodnoty sa vypočítajú každý pracovný deň v súlade s článkom 136 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 543/2011, pričom sa zohľadnia premenlivé každodenné údaje. Toto nariadenie by preto malo nadobudnúť účinnosť dňom jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie,

22.10.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 280/24

(1)

Európsky fond na prispôsobenie sa globalizácii (EGF) bol zriadený s cieľom poskytovať doplňujúcu podporu pracovníkom prepusteným v dôsledku významných zmien v štruktúre svetového obchodu spôsobených globalizáciou a pomôcť im pri opätovnom začlenení sa do trhu práce.

(2)

Medziinštitucionálna dohoda zo 17. mája 2006 umožňuje mobilizáciu EGF v rámci ročného stropu vo výške 500 miliónov EUR.

(3)

Taliansko podalo 5. novembra 2012 žiadosť o mobilizáciu EGF v súvislosti s prepúšťaním v spoločnosti De Tomaso Automobili S.p.A. a do 5. marca 2013 ju doplnilo o dodatočné informácie. Táto žiadosť spĺňa požiadavky na stanovenie finančných príspevkov podľa článku 10 nariadenia (ES) č. 1927/2006. Komisia preto navrhuje uvoľniť prostriedky vo výške 2 594 672 EUR.

(4)

EGF by sa preto mal mobilizovať s cieľom poskytnutia finančného príspevku v súvislosti so žiadosťou Talianska,

22.10.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 280/25

(1)

Rada 25. októbra 2010 prijala rozhodnutie 2010/638/SZBP (1).

(2)

Na základe preskúmania rozhodnutia 2010/638/SZBP by sa reštriktívne opatrenia mali predĺžiť do 27. októbra 2014.

(3)

Rozhodnutie 2010/638/SZBP by sa preto malo zodpovedajúcim spôsobom zmeniť,

22.10.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 280/26

(1)

Listom z 2. februára 2007 Komisia požiadala Rumunsko, aby poskytlo informácie týkajúce sa zrieknutia sa pohľadávok a nového splátkového kalendára pre spoločnosť Petrotub Roman S.A. (ďalej len „Petrotub“) v súvislosti s jej privatizáciou v roku 2003 (po privatizácii sa spoločnosť premenovala na Mittal Steel Roman a následne na ArcelorMittal Tubular Products S.A. (2) – ďalej len „AM Roman“).

(2)

Listom z 25. septembra 2007 Komisia oznámila Rumunsku svoje rozhodnutie začať konanie podľa článku 108 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (3) v súvislosti s možnou pomocou pri privatizácii spoločnosti Petrotub. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie  (4). Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky k opatreniu.

(3)

Rumunsko predložilo svoje pripomienky listom z 26. novembra 2007, zaevidovaným k rovnakému dátumu. Spoločnosť ArcelorMittal (materská spoločnosť) a spoločnosť AM Roman (príslušná dcérska spoločnosť) predložili svoje pripomienky listami z 28. januára 2008, zaevidovanými 29. januára 2008, a tieto pripomienky boli oznámené Rumunsku 12. februára 2008. Rumunsko odpovedalo listom z 11. marca 2008, zaevidovaným k rovnakému dátumu.

(4)

Komisia si vyžiadala dodatočné informácie listami z 26. februára 2009, 8. októbra 2009 a 29. januára 2010. Rumunsko odpovedalo listami z 27. apríla 2009, 19. októbra 2009 a 3. februára 2010, pričom všetky listy boli zaevidované k rovnakým dátumom.

(5)

Spoločnosť AM Roman je výrobca bezšvových oceľových rúrok so sídlom v rumunskom regióne Roman, ktorý je príjemcom pomoci podľa článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ (5). Pred privatizáciou v roku 2003 bola táto spoločnosť, vtedy pod názvom Petrotub, výrobcom bezšvových oceľových rúrok, ktorých výroba sa skladala z oceľových rúrok valcovaných za tepla a za studena, s priemerom od 6 do 620 mm a hrúbkou steny od 0,5 do 70 mm. Tieto produkty majú rôzne využitie v energetických odvetviach (ropa, zemný plyn, chemikálie, jadrová a konvenčná energia) a v strojárstve a stavebníctve. Po privatizácii spoločnosť pokračovala v činnosti na trhu s tými istými produktmi. V súčasnosti spoločnosť ArcelorMittal Tubular Products Holding B.V. Rotterdam NLD (zo skupiny ArcerlorMittal) vlastní 69,76 % podiel v spoločnosti (6).

(6)

Dňa 23. júla 2003 rumunská privatizačná agentúra APAPS (dnes AVAS) (7) zverejnila svoj zámer predať 70 % podiel v spoločnosti Petrotub. Privatizácia prebehla prostredníctvom verejnej súťaže. Dňa 28. októbra 2003 bola so spoločnosťou LNM Holdings NV (teraz už ArcelorMittal) podpísaná dohoda o predaji s nákupnou cenou 6 miliónov USD (5,1 miliónov EUR (8)).

(7)

V súvislosti s privatizáciou agentúra APAPS súhlasila v mene rumunského štátu s odpísaním pohľadávky vo výške 22,5 miliónov EUR a s novým splátkovým kalendárom pre zvyšný dlh.

(8)

V roku 1998 spoločnosť Petrotub získala komerčný úver vo výške [30 – 50] (9) miliónov DEM [15 – 25 miliónov EUR] s trvaním do roku 2011 od nemeckej rozvojovej banky Kreditanstalt für Wiederaufbau (ďalej len „KfW“) na kúpu nového závodu od spoločnosti Mannesmann AG. Finančný balík banky KfW bol v jednotlivých segmentoch zaistený štátnymi zárukami poskytnutými Nemeckom a Rakúskom a bankovou zárukou rumunskej banky Banca Comercială Română (BCR). Na nemeckú štátnu záruku poskytol protizáruku rumunský štát. Rumunská protizáruka kryla 85 % z celkového úveru KfW vo výške 30 – 50 miliónov DEM. Rumunsko účtovalo spoločnosti Petrotub jednorazový poplatok vo výške [3 – 7 %].

(9)

V rozhodnutí o začatí konania Komisia informovala Rumunsko, že základom pre začatie konania vo veci formálneho zisťovania je oddiel B prílohy VII k protokolu o reštrukturalizácii oceliarstva zmluvy o pristúpení Rumunska (ďalej len „príloha VII“) a že v prípade neexistencie osobitných ustanovení v prílohe VII s ohľadom na právnu situáciu rumunských výrobcov rúrok v čase privatizácie Komisia na tomto základe vyšetrí existenciu a zlučiteľnosť štátnej pomoci pre spoločnosť AM Roman.

(10)

Komisia uviedla, že obstarávacia cena (5,1 miliónov EUR) nepokrýva stratu, ktorá vznikla štátu zrieknutím sa verejnej pohľadávky vo výške 22,5 miliónov EUR, s ktorým rumunská privatizačná agentúra APAPS v rámci privatizácie súhlasila.

(11)

Pred začatím konania vo veci formálneho zisťovania Rumunsko poskytlo správu vypracovanú externým konzultantom (10), aby dokázalo, že privatizácia za daných podmienok bola pre štát najvýhodnejším riešením.

(12)

V správe sa uvádza, že privatizácia viedla k najvýhodnejšej situácii pre rumunský štát. V nasledujúcej tabuľke sa porovnávajú odhadované sumy, ktoré môže každá verejná inštitúcia vo funkcii veriteľa získať pri scenári privatizácie a pri scenári likvidácie (11).

(13)

Správa bola založená na predpoklade, že v prípade likvidácie by sa uplatnila záruka z roku 1998 a štát (prostredníctvom ministerstva financií) by bol povinný uhradiť dlžnú sumu úveru banky KfW z roku 1998, ktorý si vzala spoločnosť Petrotub, t. j. [15 – 25] miliónov EUR. Inými slovami, v prípade likvidácie by štát nakoniec získal iba [2 – 9] miliónov EUR, čo je menej v porovnaní s celkovou sumou [4 – 9] miliónov EUR, získanou prostredníctvom privatizácie.

(14)

V rozhodnutí o začatí konania Komisia spochybnila, či by sa výsledky scenárov privatizácie a likvidácie mali odhadovať pre štát ako celok, ako sa navrhlo v znaleckom posudku, alebo samostatne pre každého verejného veriteľa, čo by bolo v súlade s rozsudkom vo veci HAMSA  (12).

(15)

Komisia okrem iného pochybovala aj o tom, že strata vo výške [15 – 25] miliónov EUR v dôsledku uplatnenia záruky z roku 1998 by sa mohla vziať do úvahy pri odhade výsledku likvidácie. V súlade s rozhodnutiami vo veciach HYTASA (13) a Gröditzer (14) by sa malo rozlišovať medzi povinnosťami, ktoré musí štát prebrať ako akcionár spoločnosti, a povinnosťami, ktoré musí prevziať ako orgán verejnej moci. Z toho vyplýva, že predpokladané náklady vo vzťahu k aktu orgánu verejnej moci nemožno brať do úvahy na účely odhadu nákladov, ktoré by mohol a bol ochotný vynaložiť súkromný akcionár. Komisia považuje skutočnosť, že rumunské ministerstvo financií v roku 1998 vydalo štátnu záruku pre spoločnosť Petrotub, za znak toho, že súkromný akcionár by takúto záruku vydať nemohol. Ďalšou indikáciou v tomto zmysle je skutočnosť, že záruka z roku 1998 bola poskytnutá s podmienkami, ktoré by súkromný prevádzkovateľ nemusel akceptovať.

(16)

Vo svojom podaní z 27. novembra 2007 Rumunsko argumentovalo hlavne tým, že privatizácia spoločnosti Petrotub v októbri 2003 nezahŕňala výhodu pre Petrotub alebo pre kupujúceho, a preto táto operácia nepredstavovala štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(17)

Rumunsko najprv zdôraznilo, že spoločnosť Petrotub bola predaná v rámci otvoreného, transparentného a nepodmieneného postupu verejného obstarávania – čo je podľa názoru rumunských orgánov skutočnosť, ktorá dokazuje, že spoločnosť Petrotub bola predaná za trhovú cenu a že pre kupujúceho z tejto kúpy nevyplývala žiadna výhoda. Po druhé, Rumunsko sa nazdávalo, že konalo rovnakým spôsobom, ako by konal každý súkromný predajca: pri voľbe medzi scenárom privatizácie a likvidácie sa štát rozhodol pre scenár, ktorý bol najvýhodnejší výhradne z hľadiska financií, bez toho, aby prihliadal na iné ako obchodné alebo politické záujmy takého druhu, ktoré sú svojou podstatou charakteristické pre výkon verejnej moci.

(18)

Pokiaľ ide o tento druhý argument, Rumunsko preukázalo, že podľa vnútroštátneho práva mala privatizačná agentúra AVAS povinnosť a právomoc odhadnúť a porovnať celkové výsledky privatizácie a likvidácie vo vzťahu k štátnemu rozpočtu ako celku. Inými slovami, privatizačná agentúra vyberá scenár, ktorý je najvýhodnejší pre štátny rozpočet ako celok, a to rovnakým spôsobom, akým to robí veľká holdingová spoločnosť zložená z viacerých veriteľov. Z tohto pohľadu a na rozdiel od názoru Komisie by štát nemohol a ani nemusel odhadnúť výsledky privatizácie a likvidácie oddelene pre každý príslušný štátny orgán.

(19)

Okrem toho bol štát pri odhade výsledkov likvidácie oprávnený zohľadniť stratu spojenú s uplatnením záruky z roku 1998, pretože za daných podmienok by takúto záruku spoločnosti Petrotub poskytol aj súkromný investor. Spoločnosť nebola v ťažkostiach v čase, keď bola poskytnutá záruka, a riziková prirážka účtovaná spoločnosti Petrotub za záruku bola primeraná odmena za poskytnutie akcionárskej záruky vystavenej v prospech spoločnosti, ktorá bola v tom čase v dobrom stave.

(20)

Okrem toho sa záruka z roku 1998 musí posudzovať z hľadiska príslušných pravidiel štátnej pomoci platných v tom čase. Oznámenie Komisie o krátkodobých zárukách na vývozné úvery platné v tom čase vylučovali dlhodobé záruky na vývozné úvery z rozsahu kontroly podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ (vtedy článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES) (15). Rumunsko ďalej zdôraznilo, že v roku 1998, keď bola poskytnutá záruka, bola spoločnosť Petrotub výrobcom rúrok, a preto sa na ňu nevzťahovala definícia ocele ESUO alebo ustanovenia protokolu č. 2 o oceli ESUO v európskej dohode o pridružení.

(21)

Spoločnosť AM Roman a jej materská spoločnosť ArcelorMittal plne podporili argumentáciu Rumunska. Tieto spoločnosti zároveň zdôraznili, že podľa rumunskej legislatívy platnej v tom čase a podľa pravidiel Európskej dohody pre štátnu pomoc štátna záruka poskytnutá v prospech spoločnosti Petrotub v roku 1998 nepredstavovala štátnu pomoc. Okrem toho záruka z roku 1998 predstavovala jasnú vymáhateľnú obchodnú povinnosť prijatú štátom ako väčšinovým akcionárom príslušnej spoločnosti, a preto sa môže zahrnúť do odhadu nákladov na likvidáciu. Spoločnosť ArcelorMittal ďalej zdôraznila, že za akvizíciu spoločnosti Petrotub zaplatila trhovú cenu, a preto by akákoľvek prípadná výhoda vyplývajúca z privatizácie, ku ktorej však nedošlo, v každom prípade zostala na strane štátu ako predávajúceho.

(22)

Tento postup sa týka udalostí, ktoré sa odohrali pred pristúpením Rumunska do Európskej únie (1. januára 2007). Spoločnosť Petrotub bola sprivatizovaná v októbri 2003. V roku 1998 rumunský štát vydal záruku v prospech spoločnosti Petrotub týkajúce sa úveru od KfW vo výške [30 – 50] miliónov DEM na kúpu nového závodu. Záruka z roku 1998 je viazaná na privatizáciu z roku 2003, keďže Rumunsko argumentovalo, že sa jeho náklady v prípade likvidácie musia vziať do úvahy pri posudzovaní privatizačnej operácie z roku 2003 v rámci testu subjektu trhového hospodárstva.

(23)

Všeobecným pravidlom je, že články 107 až 108 ZFEÚ sa nevzťahujú na opatrenia poskytnuté pred pristúpením, ktoré už po pristúpení nie sú uplatniteľné (16). Odchylne od tohto všeobecného pravidla, a preto vo výnimočných prípadoch, má Komisia právomoc preskúmať štátnu pomoc poskytnutú Rumunskom v súvislosti s reštrukturalizáciou jeho oceliarskeho priemyslu pred pristúpením na základe prílohy VII zmluvy o pristúpení Rumunska (17).

(24)

Príloha VII obsahuje ustanovenia umožňujúce Rumunsku uzavrieť reštrukturalizáciu jeho oceliarskeho priemyslu tak, ako sa začala pred pristúpením. Predvstupová reštrukturalizácia rumunského oceliarskeho odvetvia bola vykonaná na základe protokolu č. 2 o oceli ESUO pripojeného k európskej dohode o pridružení (ďalej len „protokol č. 2“), ktorý bol rozšírený dodatkovým protokolom podpísaným 23. októbra 2002 (ďalej len „dodatkový protokol“).

(25)

Protokolom č. 2 sa Rumunsku poskytla „dodatočná lehota“ päť rokov, od roku 1993 do konca roka 1998, na reštrukturalizáciu jeho oceliarskeho odvetvia ESUO so zreteľom na pristúpenie. „Dodatočná lehota“ bola predĺžená do konca roka 2004 dodatkovým protokolom, ktorý bol schválený rozhodnutím Rady z 29. júla 2002 a podpísaný 23. októbra 2002. Počas celkovej „dodatočnej lehoty“, t. j. od roku 1993 do konca roka 2004, malo Rumunsko povolené poskytovať pomoc na reštrukturalizáciu oceliarskeho priemyslu za podmienok vyplývajúcich z protokolu č. 2 (rozšíreného dodatkovým protokolom) a na základe národného programu reštrukturalizácie (ďalej len „NPR“), schváleného Spoločenstvom. Rumunský NPR schválila Rada 18. júla 2005 (18).

(26)

Príloha VII predstavuje „ochranný mechanizmus“ umožňujúci Komisii sledovať po 1. januári 2007 (dátume pristúpenia) pomoc, ktorú Rumunsko poskytlo oceliarskemu sektoru pred pristúpením na základe protokolu č. 2 (rozšíreného dodatkovým protokolom) a NPR. Ďalej sa prílohou VII splnomocňuje Komisia na spätné získanie pomoci poskytnutej v rozpore s protokolom č. 2 a NPR. Príloha VII je tak lex specialis, ktorý vo výnimočných prípadoch a odchylne od všeobecného režimu umožňuje spätné sledovanie a preverovanie štátnej pomoci, ktorú Rumunsko poskytlo svojmu oceliarskemu priemyslu pred pristúpením. V nedávnych rozsudkoch týkajúcich sa predvstupovej štátnej pomoci poskytnutej poľským oceliarskym spoločnostiam (19) Všeobecný súd potvrdil charakter lex specialis protokolu č. 8 zmluvy o pristúpení Poľska, ktorý obsahuje ustanovenia ekvivalentné s ustanoveniami prílohy VII.

(27)

V rámci tohto postupu musí Komisia posúdiť, či sa výnimočná právomoc spätnej kontroly opísaná v odôvodneniach 23 až 26 vzťahuje aj na opatrenia, ktoré Rumunsko poskytlo výrobcom rúrok pred pristúpením. Na tento účel sa právne základy vzťahujúce sa na tento prípad, ktoré tvorí príloha VII spolu s protokolom č. 2 a dodatkovým protokolom, musia vyložiť so zámerom určiť, či sa ich ustanovenia vzťahujú na opatrenia poskytnuté rumunským výrobcom rúrok pred pristúpením.

(28)

Všeobecne uznávanou právnou zásadou je, že ustanovenia lex specialis, ktoré sa odchyľujú od všeobecného režimu, sa musia vykladať v užšom zmysle. Užší výklad uvedených právnych základov (pozri odôvodnenia 29 až 43) vedie k záveru, že výnimočná právomoc Komisie na spätnú kontrolu je obmedzená na (potenciálnu) predvstupovú pomoc poskytnutú výrobcom ESUO, čo vylučuje (potenciálnu) pomoc poskytnutú výrobcom rúrok.

(29)

V bodoch 12 a 17 prílohy VII sa stanovujú právomoci Komisie na monitorovanie a spätnú kontrolu s ohľadom na predvstupovú pomoc poskytnutú rumunskému oceliarskemu priemyslu. V bode 12 sa splnomocňuje Komisia a Rada na monitorovanie plnenia rumunského NPR pred pristúpením a po ňom, až do roku 2009. V bode 17 sa oprávňuje Komisia nariadiť spätné získanie štátnej pomoci poskytnutej v rozpore s bodmi 1 až 3 prílohy VII (ako je uvedené v odôvodneniach 30 až 32).

(30)

V bode 1 prílohy VII sa stanovuje, že štátna pomoc poskytnutá Rumunskom na reštrukturalizáciu „určitých častí jeho oceliarskeho priemyslu“ od roku 1993 do roku 2004 sa považuje za zlučiteľnú s vnútorným trhom za predpokladu, že: „[…] obdobie stanovené v článku 9 ods. 4 protokolu č. 2 k európskej dohode […] týkajúce sa výrobkov ESUO bolo predĺžené do 31. decembra 2005“; podmienky stanovené v národnom programe reštrukturalizácie boli splnené; žiadna ďalšia štátna pomoc nebola vyplatená ani poskytnutá príjemcom NPR po 1. januári 2005 a „[…] po 31. decembri 2004 nebude rumunskému oceliarskemu priemyslu vyplatená ani poskytnutá žiadna štátna pomoc na reštrukturalizáciu“. Ďalej sa v ňom stanovuje, že: „Na účely týchto ustanovení a dodatku A sa štátna pomoc na reštrukturalizáciu chápe ako akékoľvek opatrenie týkajúce sa oceliarskych spoločností, ktoré predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES a ktoré nemožno považovať za zlučiteľné s vnútorným trhom v súlade s bežnými pravidlami uplatňovanými v Spoločenstve“.

(31)

V bode 2 prílohy VII sa stanovuje, že iba spoločnosti uvedené ako príjemcovia NPR (uvedené aj v dodatku A k prílohe VII) sú oprávnené prijímať štátnu pomoc v období rokov 1993 až 2004.

(32)

V bode 6 prílohy VII sa stanovuje, že spoločnosti, ktoré nie sú uvedené ako príjemcovia NPR „nevyužívajú štátnu pomoc na reštrukturalizáciu, ani žiadnu inú pomoc“ a ani nie sú povinné znížiť svoju kapacitu.

(33)

Prvý pododsek bodu 1 prílohy VII výslovne odkazuje na článok 9 ods. 4 protokolu č. 2 rozšíreného dodatkovým protokolom podpísaným 23. októbra 2002. Protokol č. 2 sa vzťahoval iba na oceľ ESUO, a dokonca v prílohe obsahoval výrobky z ocele ESUO. Táto príloha obsahovala rovnaký zoznam výrobkov ESUO ako príloha I k Zmluve o ESUO, v ktorej definícia „ocele ESUO“ výslovne vylučovala oceľové rúrky [„rúrky (bezšvové alebo zvárané) […] lesklé tyče a liatiny (rúrky, rúry a tvarovky a iné liatinové odliatky“)].

(34)

Platnosť Zmluvy o ESUO uplynula dňa 23. júla 2002. K tomuto dátumu sa štátna pomoc pre oceliarsky priemysel preniesla do rámca všeobecného režimu ES. Pri tejto príležitosti sa rozhodlo o rozšírení definície európskeho oceliarskeho sektora o výrobcov rúrok. Takáto definícia sa kodifikovala v článku 27 a prílohe B multisektorálneho rámca regionálnej pomoci na veľké investičné projekty (20), v ktorom sa definoval oceliarsky sektor EÚ tak, aby zahŕňal bezšvové rúrky a veľké zvárané rúry (s priemerom väčším ako 406,4 mm). Rozšírená definícia oceliarskeho sektora sa následne prevzala do prílohy I k Usmerneniam o národnej regionálnej pomoci na roky 2007 – 2013 (21) a do bodu 29 v článku 2 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách (22).

(35)

Napriek tomu ani protokol č. 2, ani dodatkový protokol neboli výslovne zmenené tak, aby zahŕňali túto rozšírenú definíciu oceliarskeho sektora EÚ zahŕňajúcu výrobcov rúrok. Platnosť protokolu č. 2 uplynula 31. decembra 1997. Dodatkový protokol predĺžil platnosť protokolu č. 2 od 1. januára 1998 o ďalších 8 rokov, alebo do dňa pristúpenia Rumunska (podľa toho, čo bude skôr). Dodatkový protokol sa vzťahuje na „výrobky z ocele“ vo všeobecnosti, ale jeho rozsah je tiež osobitne spojený s článkom 9 ods. 4 protokolu č. 2, ktorý sa vzťahoval iba na výrobky ESUO. Najmä podľa článku 2 dodatkového protokolu sa rozšírenie protokolu č. 2 podmienilo tým, že Rumunsko Komisii predloží NPR a plány reštrukturalizácie spoločnosti, aby príjemcovia NPR splnili „požiadavky článku 9 ods. 4 protokolu 2 k európskej dohode, ktoré posúdil a schválil ich vnútroštátny orgán pre štátnu pomoc (Rada pre hospodársku súťaž)“.

(36)

Preto by sa malo dospieť k záveru, že bodom 17 prílohy VII, v rámci výkladu v podľa bodov 1, 2 a 6 prílohy VII, spolu s protokolom č. 2 a dodatkovým protokolom, sa nedáva Komisii právomoc kontrolovať pomoc poskytnutú rumunským výrobcom rúrok pred pristúpením, najmä v období rokov 1993 až 2004.

(37)

Nezávisle od právneho výkladu rozsahu príslušných právnych základov (t. j. prílohy VII, protokolu č. 2 a dodatkového protokolu – pozri odôvodnenia 29 až 36) Komisia zároveň preskúmala otázku, či vykonávacie predpisy prijaté na účely aplikácie predpisov týkajúcich sa štátnej pomoci v európskej dohode o pridružení a protokole č. 2, prijaté v roku 2001 Spoločenstvom a Rumunskom (ďalej len „vykonávacie predpisy“ (23)), sú relevantné na určenie rozsahu právomoci Komisie v súvislosti s kontrolou so spätnou platnosťou vo veci potenciálnej pomoci poskytnutej rumunským výrobcom rúrok pred pristúpením.

(38)

Ako všeobecné pravidlo platí, že vykonávacie predpisy zahŕňajú procedurálne predpisy, ktoré treba odlíšiť od vecných predpisov týkajúcich sa štátnej pomoci obsiahnutých v európskej dohode o pridružení a protokole č. 2. Treba však poznamenať, že vykonávacie predpisy obsahujú aj podrobné predpisy o hodnotiacich kritériách zlučiteľnosti pomoci v súlade s európskou dohodou o pridružení a protokolom č. 2.

(39)

V článku 2 ods. 1 prvej vete vykonávacích predpisov sa stanovuje: „Posúdenie zlučiteľnosti poskytnutej individuálnej pomoci a programov pomoci s európskou dohodou, ako ustanovuje článok 1 týchto vykonávacích predpisov, sa vykonáva podľa kritérií vyplývajúcich z aplikácie predpisov článku 87 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva spolu s aktuálne platnými a budúcimi predpismi sekundárnych právnych predpisov, rámcami, usmerneniami a inými relevantnými správnymi normami platnými v Spoločenstve, ako aj z judikatúry Súdu prvého stupňa a Súdneho dvora Európskych spoločenstiev a všetkých rozhodnutí Asociačnej rady prijatých na základe článku 4 ods. 3.“ V uvedenom predpise je ustanovená všeobecná zásada, podľa ktorej vecné kritériá na posúdenie zlučiteľnosti štátnej pomoci vo všeobecnom chápaní s európskou dohodou majú „evolučný“ charakter v tom zmysle, že zohľadňujú aktuálne zmeny v legislatíve a judikatúre EÚ.

(40)

V článku 2 ods. 1 druhej vete sa uvádza podrobný odkaz na kritériá zlučiteľnosti na základe protokolu 2: „V rozsahu, v akom sa poskytnutá pomoc alebo programy pomoci v súlade so svojím účelom týkajú produktov zahrnutých v protokole č. 2 európskej dohody, prvá veta tohto odseku sa uplatňuje v úplnosti s výhradou, že posúdenie sa nevykonáva podľa kritérií vyplývajúcich z aplikácie ustanovení článku 87 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ale podľa kritérií vyplývajúcich z aplikácie ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele týkajúcich sa štátnej pomoci.“ Treba poznamenať, že z formulácie uvedeného ustanovenia jasne vyplýva, že na rozdiel od prípadu všeobecnej pomoci, ktorého sa týka článok 2 ods. 1 prvá veta (pozri odôvodnenie 41), v prípade pomoci, na ktorú sa vzťahuje protokol č. 2, evolúcia kritérií zlučiteľnosti súvisí so zmluvou o ESUO. Neexistuje jednoznačný odkaz na evolúciu kritérií zlučiteľnosti po uplynutí platnosti Zmluvy o ESUO v roku 2002.

(41)

V článku 2 ods. 2 a článku 2 ods. 3 vykonávacích predpisov sa stanovuje mechanizmus, ktorým Rumunsko musí včleniť zmeny kritérií zlučiteľnosti EÚ. Rumunsko je konkrétne informované o všetkých zmenách kritérií zlučiteľnosti Spoločenstva, ktoré neboli sprístupnené verejne, ale „ak Rumunsko nevznesie výhrady k takýmto zmenám do troch mesiacov odo dňa prevzatia oficiálneho oznámenia o týchto zmenách, stanú sa kritériami zlučiteľnosti v súlade s ods. 1 tohto článku. Ak Rumunsko vznesie výhrady s ohľadom na aproximáciu právnych predpisov spomínanú v európskej dohode, prebehne konzultácia podľa článku 7 a 8 týchto vykonávacích predpisov.“

(42)

I keď Rumunsko nevznieslo v trojmesačnej lehote výhrady k zmene definície Spoločenstva pre oceliarstvo, ktorá sa v roku 2002 rozšírila aj o výrobcov rúrok, takéto zmeny právnych predpisov Spoločenstva sa nemohli aplikovať na opatrenia mimo rozsahu európskej dohody o pridružení, a to konkrétne na opatrenia, na ktoré sa Zmluva o ESUO nevzťahuje. Navyše, keďže príloha VII má okrem toho charakter lex specialis, Komisia pri definovaní rozsahu jeho aplikácie nemôže vychádzať z rozšírenia definície sektora oceliarstva v Únii po uplynutí platnosti Zmluvy o ESUO. Preto treba uznať, že je nevyhnutné jednoznačné rozlíšenie medzi „evolučným“ charakterom práva na jednej strane, ktoré sa aplikuje na štátnu pomoc pre poľské oceliarstvo na základe európskej dohody pred pristúpením k EÚ, a na druhej strane medzi nevyhnutne presnou interpretáciou právomoci Komisie v súvislosti s kontrolou so spätnou splatnosťou vyplývajúcej z prílohy VII, protokolu č. 2 a dodatkového protokolu.

(43)

Na základe uvedených úvah (pozri najmä odôvodnenia 36 a 42) Komisia dospela k záveru, že nemá právomoc preskúmať opatrenia poskytnuté rumunským výrobcom rúrok pred pristúpením, konkrétne v rokoch 1993 – 2004, na základe prílohy VII. Toto konanie sa ukončuje zistením, že Komisia nemá právomoc posudzovať opatrenia, ktorých sa konanie týka,

22.10.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 280/32