20.12.2012

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 351/1

---

NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 1215/2012

z 12. decembra 2012

o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

(prepracované znenie)

EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 67 ods. 4 a článok 81 ods. 2 písm. a), c) a e),

so zreteľom na návrh Európskej komisie,

po postúpení návrhu legislatívneho aktu národným parlamentom,

so zreteľom na stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru (1),

konajúc v súlade s riadnym legislatívnym postupom (2),

keďže:

(1)

Komisia prijala 21. apríla 2009 správu o uplatňovaní nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (3). V správe sa dospelo k záveru, že uvedené nariadenie sa vo všeobecnosti uplatňuje v uspokojivej miere, napriek tomu je však žiaduce zlepšiť uplatňovanie niektorých jeho ustanovení, ďalej zjednodušiť voľný obeh rozsudkov a zlepšiť prístup k spravodlivosti. Keďže sa má vykonať niekoľko zmien a doplnení tohto nariadenia, malo by sa z dôvodu prehľadnosti prepracovať.

(2)

Európska rada prijala na svojom zasadnutí 10. a 11. decembra 2009 v Bruseli nový viacročný program s názvom Štokholmský program – otvorená a bezpečná Európa, ktorá slúži občanom a chráni ich (4). V Štokholmskom programe Európska rada vyjadrila názor, že počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje tento program, by sa malo pokračovať v procese odstránenia všetkých medzistupňov (vyhlásenie vykonateľnosti). Zrušenie vyhlásenia vykonateľnosti by mal zároveň sprevádzať aj súbor záruk.

(3)

Únia si stanovila za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti okrem iného uľahčením prístupu k spravodlivosti, a to predovšetkým prostredníctvom zásady vzájomného uznávania súdnych a mimosúdnych rozhodnutí v občianskych veciach. Na postupné vytvorenie takéhoto priestoru musí Únia prijať opatrenia v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach s cezhraničnými dôsledkami, najmä ak sú potrebné pre riadne fungovanie vnútorného trhu.

(4)

Niektoré odlišnosti vnútroštátnych právnych noriem upravujúcich právomoc súdov a uznávanie rozsudkov bránia zdravému fungovaniu vnútorného trhu. Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zabezpečujúce rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v niektorom členskom štáte.

(5)	Takéto opatrenia spadajú do oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach v zmysle článku 81 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“).

(6)	Na dosiahnutie cieľa voľného obehu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach je potrebné a vhodné, aby normy upravujúce právomoc súdov, uznávanie a výkon rozsudkov sa upravili právnym aktom Únie, ktorý je záväzný a priamo uplatniteľný.

(7)

Vtedajšie členské štáty Európskych spoločenstiev uzavreli 27. septembra 1968 podľa článku 220 štvrtej zarážky Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva bruselský Dohovor o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, postupne zmenený a doplnený dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (5) (ďalej len „Bruselský dohovor z roku 1968“). Vtedajšie členské štáty Európskych spoločenstiev a niektoré štáty EFTA uzavreli 16. septembra 1988 lugánsky Dohovor o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (6) (ďalej len „Lugánsky dohovor z roku 1988“), ktorý je paralelným dohovorom k Bruselskému dohovoru z roku 1968. Lugánsky dohovor z roku 1988 začal platiť pre Poľsko 1. februára 2000.

(8)

Rada prijala 22. decembra 2000 nariadenie (ES) č. 44/2001, ktoré v prípade území členských štátov, na ktoré sa vzťahuje ZFEÚ, nahrádza Bruselský dohovor z roku 1968, a to medzi členskými štátmi s výnimkou Dánska. Na základe rozhodnutia Rady 2006/325/ES (7) uzavrelo Spoločenstvo s Dánskom dohodu, ktorá zabezpečuje uplatňovanie ustanovení nariadenia (ES) č. 44/2001 v Dánsku. Lugánsky dohovor z roku 1988 bol revidovaný Dohovorom o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (8), ktorý 30. októbra 2007 v Lugane podpísali Spoločenstvo, Dánsko, Island, Nórsko a Švajčiarsko (ďalej len „Lugánsky dohovor z roku 2007“).

(9)	Bruselský dohovor z roku 1968 sa naďalej uplatňuje na územia členských štátov, ktoré spadajú do územnej pôsobnosti dohovoru a ktoré sú vylúčené z pôsobnosti tohto nariadenia podľa článku 355 ZFEÚ.

(10)

Rozsah pôsobnosti tohto nariadenia by sa mal vzťahovať na všetky hlavné občianske a obchodné veci okrem určitých presne vymedzených vecí, najmä vyživovacej povinnosti, ktorá by mala byť vyňatá z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia v nadväznosti na prijatie nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (9).

(11)

Na účely tohto nariadenia by súdy alebo tribunály členských štátov mali zahŕňať súdy alebo tribunály spoločné pre niekoľko členských štátov, ako je napríklad Súdny dvor BENELUX-u, ak vykonáva právomoc vo veciach, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia. Rozsudky vydané takýmito súdmi by sa preto mali uznávať a vykonávať v súlade s týmto nariadením.

(12)

Toto nariadenie by sa nemalo uplatňovať na rozhodcovské konanie. Žiadne ustanovenie tohto nariadenia by nemalo brániť súdom členského štátu, ktoré začali konať vo veci, v ktorej účastníci uzavreli rozhodcovskú zmluvu, aby v súlade so svojim vnútroštátnym právnym poriadkom odkázali účastníkov na rozhodcovské konanie, prerušili alebo zastavili konanie alebo preskúmali, či je rozhodcovská zmluva neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie. Na rozhodnutie vydané súdom členského štátu o tom, či je rozhodcovská zmluva neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie, by sa nemali uplatňovať ustanovenia o uznaní a výkone uvedené v tomto nariadení bez ohľadu na to, či o tejto otázke súd rozhodol ako o hlavnej alebo predbežnej otázke. Ak však súd členského štátu pri vykonávaní právomoci podľa tohto nariadenia alebo podľa vnútroštátneho právneho poriadku určí, že rozhodcovská zmluva je neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie, nemalo by to brániť tomu, aby sa rozsudok súdu vo veci samej uznal, prípadne vykonal, v súlade s týmto nariadením. Tým by nemala byť dotknutá právomoc súdov členských štátov rozhodnúť o uznaní a výkone rozhodcovských rozhodnutí v súlade s Dohovorom o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí podpísaným 10. júna 1958 v New Yorku (ďalej len „Newyorský dohovor z roku 1958“), ktorý má prednosť pred týmto nariadením. Toto nariadenie by sa nemalo uplatňovať na žiadnu žalobu alebo vedľajšie konanie súvisiace najmä s ustanovením rozhodcovského súdu, právomocami rozhodcov, vedením rozhodcovského konania alebo akýmkoľvek iným aspektom takéhoto konania, ani na žiadnu žalobu alebo rozsudok týkajúci sa zrušenia, preskúmania, odvolania, uznania alebo výkonu rozhodcovského rozhodnutia.

(13)	Medzi konaniami, na ktoré sa uplatňuje toto nariadenie a územím členských štátov by mala existovať väzba. Preto by sa spoločné normy právomoci mali v zásade uplatňovať, ak má žalovaný bydlisko na území niektorého z členských štátov.

(14)

Na žalovaného, ktorý nemá bydlisko v niektorom z členských štátov, by sa v zásade mali uplatňovať normy právomoci platné na území členského štátu konajúceho súdu. S cieľom zaručiť ochranu spotrebiteľov a zamestnancov, ochrániť právomoc súdov členských štátov v prípadoch, keď majú výlučnú právomoc, a rešpektovať zmluvnú voľnosť účastníkov by sa určité normy právomoci ustanovené v tomto nariadení mali uplatňovať bez ohľadu na bydlisko žalovaného.

(15)

Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.

(16)

Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.

(17)

Vlastník predmetu kultúrnej hodnoty, ktoré sú vymedzené v článku 1 ods. 1 smernice Rady 93/7/EHS z 15. marca 1993 o navrátení predmetov kultúrnej hodnoty nezákonne vyvezených z územia členského štátu (10), by mal mať podľa tohto nariadenia možnosť začať konanie o občianskoprávnom nároku na vrátenie takéhoto predmetu kultúrnej hodnoty, na základe vlastníckeho práva k nemu, na súdoch v mieste, kde sa nachádza daný predmet kultúrnej hodnoty v čase začatia konania. Takýmto konaním by nemalo byť dotknuté konanie začaté na základe smernice 93/7/EHS.

(18)	V oblasti poistenia, spotrebiteľských a pracovných zmlúv by slabší účastník mal byť chránený normami právomoci, ktoré lepšie chránia jeho záujmy než všeobecné normy.

(19)	Okrem zmlúv poistných, spotrebiteľských či pracovných, v ktorých je voľnosť účastníkov zmluvy dojednať si právomoc súdov obmedzená, by sa zmluvná voľnosť účastníkov mala rešpektovať, s výnimkou kritérií výlučnej právomoci upravených týmto nariadením.

(20)	Ak je spornou otázka, či je dohoda o voľbe súdu v prospech súdu alebo súdov členského štátu vecne neplatná, o tejto otázke by sa malo rozhodnúť v súlade s právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa nachádza súd alebo súdy zvolené v dohode, vrátane kolíznych noriem tohto členského štátu.

(21)

V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v rôznych členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. Mal by existovať jasný a účinný spôsob na riešenie prípadov prekážky začatej veci a súvisiacich vecí, ako aj na odstránenie problémov, ktoré vyplývajú z rozdielneho určovania času, kedy sa začalo konanie, v právnych poriadkoch jednotlivých štátov. Na účely tohto nariadenia by sa mal tento čas definovať osobitne.

(22)

Avšak s cieľom zvýšiť účinnosť dohôd o výlučnej voľbe súdu a zabraňovať nekalému taktizovaniu v súdnom konaní je potrebné vytvoriť výnimku zo všeobecného pravidla týkajúceho sa prekážky začatej veci, aby sa vyhovujúcim spôsobom riešila osobitná situácia, keď môže dôjsť k súbežným konaniam. Ide o situáciu, keď sa konanie začalo na súde, ktorý nebol zvolený v dohode o výlučnej voľbe súdu, a následne sa začalo konanie na zvolenom súde v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi. V takom prípade by mal byť súd, ktorý začal konanie ako prvý, prerušiť konanie hneď potom, ako začal konať zvolený súd, a to až dovtedy, kým tento druhý súd nevyhlási, že právomoc podľa dohody o výlučnej voľbe súdu nemá. Cieľom je zaručiť, aby sa v takejto situácii poskytla zvolenému súdu prednosť v rozhodovaní o platnosti dohody a o rozsahu jej uplatniteľnosti na spor, o ktorom koná. Zvolený súd by mal mať možnosť konať bez ohľadu na to, či súd, ktorý nebol zvolený, už o prerušení konania rozhodol. Táto výnimka by sa nemala vzťahovať na situácie, keď účastníci medzi sebou dojednali konfliktné dohody o výlučnej voľbe súdu alebo ak súd zvolený v dohode o výlučnej voľbe súdu začal konať ako prvý. V takých prípadoch by sa malo uplatňovať všeobecné pravidlo tohto nariadenia o prekážke začatej veci.

(23)

Týmto nariadením by sa mal zaviesť pružný mechanizmus, ktorý by súdom členských štátov umožňoval zohľadňovať konania prebiehajúce na súdoch v tretích štátoch, pričom by sa malo prihliadať predovšetkým na to, či bude možné uznať a vykonať rozsudok tretieho štátu v dotknutom členskom štáte podľa právneho poriadku uvedeného členského štátu, a na riadny výkon spravodlivosti.

(24)

Pri zohľadňovaní riadneho výkonu spravodlivosti by mal súd dotknutého členského štátu posúdiť všetky okolnosti veci, v ktorej koná. Medzi tieto okolnosti by mohol patriť vzťah medzi skutkovými okolnosťami veci, účastníkmi a dotknutým tretím štátom, štádium, do ktorého konanie v treťom štáte dospelo do času začatia konania na súde členského štátu, ako aj otázku, či sa očakáva, že súd tretieho štátu vydá rozsudok v primeranom čase. V rámci uvedeného posudzovania by sa mohla preskúmať aj otázka, či má súd tretieho štátu výlučnú právomoc v danom prípade za okolností, za ktorých by mal výlučnú právomoc súd členského štátu.

(25)

Pojem predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení by mal zahŕňať napríklad ochranné príkazy zamerané na získanie informácií alebo zabezpečenie dôkazov, ako sú uvedené v článkoch 6 a 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (11). Nemal by však zahŕňať opatrenia, ktoré nemajú ochranný charakter, ako sú napríklad opatrenia nariaďujúce vypočutie svedka. Nemalo by tým byť dotknuté uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach (12).

(26)

Vzájomná dôvera vo výkon súdnictva v Únii opodstatňuje zásadu, že rozsudky vydané v jednom z členských štátoch by sa mali uznávať vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania. Cieľ urýchliť cezhraničné súdne konania a obmedziť vynaložené náklady okrem toho opodstatňuje zrušenie vyhlásenia vykonateľnosti rozsudku pred jeho výkonom v dožiadanom členskom štáte. V dôsledku toho by sa s rozsudkom vydaným súdom v členskom štáte malo nakladať tak, ako keby bol tento rozsudok vydaný v dožiadanom členskom štáte.

(27)	Na účely voľného obehu rozsudkov by sa mal rozsudok vydaný v jednom členskom štáte uznať a vykonať v inom členskom štáte, a to aj vtedy, ak bol vydaný proti osobe, ktorá nemá bydlisko v žiadnom z členských štátov.

(28)

Ak rozsudok obsahuje opatrenie alebo príkaz, ktoré nie sú známe v právnom poriadku dožiadaného členského štátu, toto opatrenie alebo tento príkaz vrátane akéhokoľvek v ňom uvedeného práva, by sa mali v najväčšej možnej miere prispôsobiť opatreniu alebo príkazu, ktoré sú podľa právneho poriadku tohto členského štátu spojené s rovnocennými účinkami a sledujú podobné ciele. Ako a kto vykoná prispôsobenie by mali určiť jednotlivé členské štáty.

(29)

Priamy výkon rozsudku v dožiadanom členskom štáte, ktorý bol vydaný v inom členskom štáte, bez vyhlásenia jeho vykonateľnosti by nemal ohroziť dodržanie práv na obhajobu. Preto by mala mať osoba, proti ktorej sa žiada o výkon, možnosť žiadať o zamietnutie uznania alebo výkonu rozsudku, ak sa domnieva, že existuje niektorý z dôvodov na zamietnutie uznania. Medzi nimi by mal byť dôvod, že táto osoba nemala možnosť zabezpečiť si obhajobu v prípade, že rozsudok bol vydaný bez jej účasti v konaní o občianskoprávnom nároku súvisiacom s trestným konaním. Mali by sem patriť aj dôvody, na ktoré by sa mohlo odvolávať na základe dohody medzi dožiadaným členským štátom a tretím štátom uzatvorenej podľa článku 59 Bruselského dohovoru z roku 1968.

(30)

Účastník, ktorý napadol výkon rozsudku vydaného v inom členskom štáte, by mal mať, pokiaľ je to možné a v súlade s právnym poriadkom dožiadaného členského štátu, možnosť uplatniť okrem dôvodov zamietnutia uvedených v tomto nariadení v tom istom konaní aj dôvody zamietnutia, ktoré sú k dispozícii podľa vnútroštátneho právneho poriadku, a to v lehotách stanovených v tomto právnom poriadku. Uznanie rozsudku by sa však malo zamietnuť len vtedy, ak existuje jeden alebo viacero dôvodov zamietnutia uvedených v tomto nariadení.

(31)	Kým sa nerozhodne o opravnom prostriedku proti výkonu rozsudku, súdy v dožiadanom členskom štáte by mali mať v priebehu celého konania o takomto opravnom prostriedku, vrátane odvolania, možnosť povoliť výkon s výhradou obmedzenia výkonu alebo poskytnutia záruky.

(32)

Na účely informovania osoby, proti ktorej sa žiada výkon, o výkone rozsudku vydaného v inom členskom štáte, by sa tejto osobe malo v primeranom čase pred prvým opatrením v rámci výkonu doručiť osvedčenie vyhotovené podľa tohto nariadenia, ku ktorému sa v prípade potreby pripojí rozsudok. V tejto súvislosti prvé opatrenie v rámci výkonu znamená prvé opatrenie v rámci výkonu rozsudku po tomto doručení.

(33)

Ak predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, nariadi súd, ktorý má právomoc rozhodovať vo veci samej, mal by sa zaručiť ich voľný obeh podľa tohto nariadenia. Predbežné, a to aj ochranné opatrenia, ktoré boli nariadené bez predvolania žalovaného na súd, by sa však nemali uznať a vykonať podľa tohto nariadenia, okrem prípadu, že rozsudok obsahujúci opatrenie bol žalovanému doručený pred začatím výkonu. Nemalo by to brániť uznaniu a výkonu takýchto opatrení podľa vnútroštátneho právneho poriadku. Ak predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, nariadi súd členského štátu, ktorý nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, účinok týchto opatrení by mal podľa tohto nariadenia byť obmedzený na územie tohto členského štátu.

(34)

Treba zaručiť kontinuitu medzi Bruselským dohovorom z roku 1968, nariadením (ES) č. 44/2001 a týmto nariadením a musia sa určiť prechodné ustanovenia na tento účel. Rovnaká potreba kontinuity sa týka aj výkladu Bruselského dohovoru z roku 1968 a nariadení, ktoré ho nahradili, Súdnym dvorom Európskej únie.

(35)	Rešpektovanie medzinárodných záväzkov, ktoré členské štáty prijali, znamená, že toto nariadenie nemá vplyv na dohovory upravujúce špecifické otázky, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty.

(36)

Bez toho, aby boli dotknuté záväzky členských štátov podľa zmlúv, týmto nariadením by nemalo byť dotknuté uplatňovanie dvojstranných dohovorov a dohôd medzi tretím štátom a členským štátom, ktoré sa uzatvorili pred nadobudnutím účinnosti nariadenia (ES) č. 44/2001 a ktoré sa týkajú vecí upravených v tomto nariadení.

(37)

S cieľom zabezpečiť, aby sa osvedčenia, ktoré sa majú používať v rámci uznania alebo výkonu rozsudkov, verejných listín a súdnych zmierov podľa tohto nariadenia, mohli priebežne aktualizovať, by sa Komisii mala udeliť právomoc prijímať akty v súlade s článkom 290 ZFEÚ, pokiaľ ide o zmeny a doplnenia príloh I a II k tomuto nariadeniu. Je osobitne dôležité, aby Komisia počas prípravných prác uskutočnila primerané konzultácie, a to aj na expertnej úrovni. Pri príprave a vypracovávaní delegovaných aktov by mala Komisia zabezpečiť súčasné, včasné a primerané postúpenie príslušných dokumentov Európskemu parlamentu a Rade.

(38)	V tomto nariadení sa rešpektujú základné práva a dodržiavajú zásady uznané v Charte základných práv Európskej únie, najmä právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ktoré sú zaručené v článku 47 charty.

(39)

Keďže cieľ tohto nariadenia nemožno uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“). V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku toto nariadenie neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(40)

Spojené kráľovstvo a Írsko sa v súlade s článkom 3 Protokolu o postavení Spojeného kráľovstva a Írska, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a k vtedajšej Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, podieľali na prijatí a uplatňovaní nariadenia (ES) č. 44/2001. V súlade s článkom 3 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a k ZFEÚ, Spojené kráľovstvo a Írsko oznámili želanie zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tohto nariadenia.

(41)

V súlade s článkom 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska pripojeného k Zmluve o EÚ a k ZFEÚ sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tohto nariadenia a nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu, a to bez toho, aby tým bola dotknutá možnosť Dánska uplatňovať obsah zmien a doplnení nariadenia (ES) č. 44/2001 na základe článku 3 Dohody z 19. októbra 2005 medzi Európskym spoločenstvom a Dánskym kráľovstvom o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (13),

PRIJALI TOTO NARIADENIE:

KAPITOLA I

ROZSAH PÔSOBNOSTI A VYMEDZENIE POJMOV

Článok 1

1.   Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).

2.   Toto nariadenie sa neuplatňuje na:

a)	osobný stav a právnu spôsobilosť fyzických osôb, majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku alebo zo vzťahu, ktorý má podľa rozhodného práva porovnateľné účinky ako manželský zväzok;

b)	konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania;

c)	sociálne zabezpečenie;

d)	rozhodcovské konanie;

e)	vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva;

f)	dedenie zo závetu a zo zákona vrátane vyživovacej povinnosti z dôvodu smrti.

Článok 2

Na účely tohto nariadenia:

a)

„rozsudok“ je každé rozhodnutie súdu alebo tribunálu členského štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj rozhodnutia o určení trov alebo výdavkov súdnym úradníkom. Na účely kapitoly III zahŕňa „rozsudok“ aj predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, ktoré boli nariadené súdom alebo tribunálom, ktorý má na základe tohto nariadenia právomoc rozhodovať vo veci samej. Nezahŕňa predbežné opatrenie vrátane ochranného opatrenia, ktoré sa nariadilo takýmto súdom alebo tribunálom bez predvolania žalovaného na súd, okrem prípadu, že rozsudok obsahujúci toto opatrenie sa žalovanému doručil skôr, ako sa začal výkon;

b)	„súdny zmier“ je zmier schválený súdom členského štátu alebo uzavretý na súde členského štátu počas konania;

c)	„verejná listina“ je písomnosť, ktorá bola úradne vyhotovená alebo zaregistrovaná ako verejná listina v členskom štáte pôvodu a ktorej pravosť: i) súvisí s podpisom a obsahom listiny a ii) bola potvrdená verejným orgánom alebo iným orgánom oprávneným na tento účel;

d)	„členský štát pôvodu“ je členský štát, v ktorom bol, podľa okolností veci, vydaný rozsudok, schválený alebo uzavretý súdny zmier, alebo v ktorom bola úradne vyhotovená alebo zaregistrovaná verejná listina;

e)	„dožiadaný členský štát“ je členský štát, v ktorom sa dovoláva uznania rozsudku alebo v ktorom sa žiada o výkon rozsudku, súdneho zmieru alebo verejnej listiny;

f)	„súd pôvodu“ je súd, ktorý vydal rozsudok, ktorého uznania sa dovoláva, alebo o ktorého výkon sa žiada.

Článok 3

Na účely tohto nariadenia pojem „súd“ zahŕňa tieto orgány v rozsahu, v akom majú právomoc vo veciach, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia:

a)	v Maďarsku notár (közjegyző) v skrátených konaniach týkajúcich sa platobných rozkazov (fizetési meghagyásos eljárás);

b)	vo Švédsku exekučný orgán (Kronofogdemyndigheten) v skrátených konaniach týkajúcich sa platobných rozkazov (betalningsföreläggande) a pomoci (handräckning).

KAPITOLA II

PRÁVOMOC

ODDIEL 1

Všeobecné ustanovenia

Článok 4

1.   Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

2.   Na osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi členského štátu, na území ktorého majú bydlisko, sa vzťahujú normy právomoci použiteľné na štátnych občanov tohto členského štátu.

Článok 5

1.   Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.

2.   Na osoby uvedené v odseku 1 sa nevzťahujú najmä kritériá vnútroštátnej právomoci, ktoré majú členské štáty oznámiť Komisii podľa článku 76 ods. 1 písm. a).

Článok 6

1.   Ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nie je inak stanovené v článku 18 ods. 1, článku 21 ods. 2 a v článkoch 24 a 25.

2.   Proti takémuto žalovanému môže ktorákoľvek osoba s bydliskom na území členského štátu, bez ohľadu na svoje štátne občianstvo, využiť kritériá právomoci platné v uvedenom členskom štáte, a najmä kritériá, ktoré členské štáty majú oznámiť Komisii podľa článku 76 ods. 1 písm. a), rovnako ako štátni občania tohto členského štátu.

ODDIEL 2

Osobitná právomoc

Článok 7

Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

1.

a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby; b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby: — pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať, — pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť; c) ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a);

2.	vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok;

3.	vo veciach občianskoprávnych nárokov na náhradu škody alebo navrátenie do pôvodného stavu v súvislosti s trestným činom na súde konajúcom v tejto trestnej veci, ak tento súd má podľa vnútroštátneho právneho poriadku právomoc konať v občianskych veciach;

4.

v konaniach vo veciach občianskych nárokov na vrátenie predmetu kultúrnej hodnoty vymedzeného v článku 1 bode 1 smernice 93/7/EHS, na základe vlastníckeho práva k nemu, ktoré začala osoba domáhajúca sa vrátenia takéhoto predmetu, na súdoch podľa miesta, kde sa nachádza predmet kultúrnej hodnoty v čase začatia konania;

5.	v sporoch týkajúcich sa činnosti organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky na súdoch podľa bydliska organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky;

6.	v spore proti zriaďovateľovi („settlor“), správcovi („trustee“) alebo oprávnenému („beneficiary“) z poručníckeho fondu („trust“) zriadeného zo zákona alebo na základe písomnej listiny alebo zriadeného ústne a potvrdeného písomne na súdoch členského štátu, v ktorom má poručnícky fond bydlisko;

7.

v spore týkajúcom sa zaplatenia odmeny požadovanej za záchranu nákladu alebo prepravného na súde, z úradnej moci ktorého tento náklad alebo prepravné boli: a) zaistené na účely zabezpečenia takejto platby alebo b) mohli byť takto zaistené, ale bola zložená kaucia alebo iná zábezpeka; pričom toto ustanovenie sa uplatní, len ak sa tvrdí, že žalovaný má práva k tomuto nákladu alebo prepravnému alebo takéto práva mal v čase záchrany.

Článok 8

Osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať:

1.	ak ide o jedného z viacerých žalovaných, na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek zo žalovaných za predpokladu, že nároky sú navzájom tak súvisiace, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne, a tak predísť možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach;

2.	ako tretiu osobu v konaní o záruke alebo ručení alebo v inom konaní súvisiacom s treťou osobou na súde, na ktorom sa vedie hlavné konanie, ak sa toto konanie nezačalo výlučne s úmyslom vyňať ju z právomoci súdu, ktorý by inak mal právomoc;

3.	pri vzájomnom nároku vyplývajúcom z tej istej zmluvy alebo skutočnosti ako pôvodný nárok na súde, ktorý koná o pôvodnom nároku;

4.	vo veciach súvisiacich so zmluvou, ak žalobu možno spojiť so žalobou proti tomu istému žalovanému vo veciach vecných práv k nehnuteľnosti, na súde členského štátu, na území ktorého sa majetok nachádza.

Článok 9

Ak podľa tohto nariadenia má súd členského štátu právomoc vo veciach týkajúcich sa zodpovednosti za používanie alebo prevádzku lode, má tento súd alebo iný súd určený na tento účel vnútroštátnym právnym poriadkom členského štátu právomoc konať tiež o návrhoch na obmedzenie rozsahu zodpovednosti.

ODDIEL 3

Právomoc vo veciach poistenia

Článok 10

Vo veciach poistenia sa právomoc určuje podľa tohto oddielu bez toho, aby bol dotknutý článok 6 a článok 7 bod 5.

Článok 11

1.   Poistiteľa s bydliskom v členskom štáte možno žalovať:

a)	na súdoch členského štátu, na území ktorého má bydlisko;

b)	na území iného členského štátu, ak žalobu podal poistník, poistený alebo oprávnený z poistenia, na súdoch podľa miesta bydliska žalobcu, alebo

c)	ak ide o spolupoistiteľa, na súdoch členského štátu, v ktorom sa vedie konanie proti hlavnému poistiteľovi.

2.   Poistiteľ, ktorý nemá bydlisko v členskom štáte, ale má organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo inú pobočku v niektorom z členských štátov, sa na účely sporov vyplývajúcich z činnosti tejto organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky považuje za poistiteľa s bydliskom v tomto členskom štáte.

Článok 12

Pokiaľ ide o poistenie zodpovednosti za škodu alebo poistenie nehnuteľného majetku, možno poistiteľa okrem toho žalovať na súdoch podľa miesta, kde došlo k poistnej udalosti. To isté platí, ak je hnuteľný a nehnuteľný majetok krytý rovnakou poistkou a obidva boli poškodené tou istou udalosťou.

Článok 13

1.   Pokiaľ ide o poistenie zodpovednosti za škodu, možno poistiteľa tiež pribrať do konania, ktoré začal poškodený proti poistenému, ak to pripúšťa právny poriadok štátu, ktorého súd koná.

2.   Články 10, 11 a 12 sa uplatnia na konania začaté poškodeným proti poistiteľovi, ak sú takéto priame žaloby prípustné.

3.   Ak právny poriadok, ktorým sa spravujú takéto priame žaloby, určuje, že poistníka alebo poisteného možno pribrať ako účastníkov konania, má nad nimi právomoc ten istý súd.

Článok 14

1.   Bez toho, aby bolo dotknuté ustanovenie článku 13 ods. 3, môže poistiteľ začať konanie len na súdoch členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko bez ohľadu na to, či je tento poistníkom, poisteným alebo oprávneným z poistenia.

2.   Ustanovenia tohto oddielu nemajú vplyv na právo uplatniť vzájomný nárok na súde, na ktorom sa koná podľa tohto oddielu o pôvodnom nároku.

Článok 15

Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou:

1.	dojednanou po vzniku sporu;

2.	ktorá umožňuje poistníkovi, poistencovi alebo oprávnenému z poistenia začať konanie na iných súdoch ako sú uvedené v tomto oddiele;

3.

dojednanou medzi poistníkom a poistiteľom, ak obaja mali v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, ak táto dohoda dáva právomoc súdom uvedeného členského štátu aj pre prípad, že k poistnej udalosti dôjde v cudzine, za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom uvedeného členského štátu;

4.	dojednanou s poistníkom, ktorý nemá bydlisko v členskom štáte, okrem prípadov, keď je poistenie povinné alebo sa vzťahuje na nehnuteľný majetok na území členského štátu; alebo

5.	ktorá sa týka poistnej zmluvy, ktorá poisťuje jedno riziko alebo viaceré riziká uvedené v článku 16.

Článok 16

Toto sú riziká, na ktoré odkazuje článok 15 bod 5:

1.

akákoľvek strata alebo škoda na: a) námorných lodiach, zariadeniach umiestnených v pobrežných vodách alebo na otvorenom mori alebo lietadlách, vyplývajúca z nebezpečenstva týkajúceho sa ich využívania na obchodné účely; b) prepravovanom tovare, okrem batožiny cestujúcich, ak tento tovar je výlučne alebo čiastočne prepravovaný takýmito loďami alebo lietadlami;

2.

všetky druhy zodpovednosti okrem zodpovednosti za telesné zranenie cestujúcich alebo stratu alebo poškodenie ich batožiny: a) z používania alebo prevádzky lodí, zariadení alebo lietadiel uvedených v bode 1 písm. a), pokiaľ vo vzťahu k posledne uvedeným právny poriadok členského štátu, v ktorom je takéto lietadlo registrované, nevylučuje voľbu právomoci súdu vo veciach poistenia takýchto rizík; b) za stratu alebo škodu spôsobenú prepravovaným tovarom uvedeným v bode 1 písm. b);

3.	akékoľvek finančné straty súvisiace s používaním alebo prevádzkovaním lodí, zariadení alebo lietadiel podľa bodu 1 písm. a), najmä strata prepravného alebo dopravného;

4.	akékoľvek riziko alebo právny nárok spojený s rizikami alebo nárokmi uvedenými v bodoch 1 až 3;

5.	bez toho, aby boli dotknuté body 1 až 4, všetky „veľké riziká“ vymedzené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) (14).

ODDIEL 4

Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv

Článok 17

1.   Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 6 a článku 7 bodu 5, ak ide:

a)	o zmluvu o predaji tovaru na splátky;

b)	o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo

c)

vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.

2.   Ak spotrebiteľ uzatvorí zmluvu s účastníkom, ktorý nemá bydlisko v členskom štáte, ale má organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo inú pobočku v niektorom z členských štátov, tento účastník sa na účely sporov vyplývajúcich z činnosti tejto organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky považuje za účastníka s bydliskom v tomto členskom štáte.

3.   Tento oddiel sa neuplatní na prepravné zmluvy s výnimkou tých, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu.

Článok 18

1.   Spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo – bez ohľadu na bydlisko druhého účastníka – na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.

2.   Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

3.   Tento článok nemá vplyv na právo uplatniť vzájomný nárok na súde, na ktorom sa koná podľa tohto oddielu o pôvodnom nároku.

Článok 19

Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou:

1.	dojednanou po vzniku sporu;

2.	ktorá umožňuje spotrebiteľovi začať konanie na iných súdoch, než tých, ktoré sú uvedené v tomto oddiele, alebo

3.	dojednanou medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy, ak obaja majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, a ktorá udeľuje právomoc súdom tohto členského štátu za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom tohto členského štátu.

ODDIEL 5

Právomoc vo veciach individuálnych pracovných zmlúv

Článok 20

1.   Vo veciach individuálnych pracovných zmlúv sa právomoc určí podľa tohto oddielu bez toho, aby bol dotknutý článok 6, článok 7 bod 5, a v prípade konania začatého proti zamestnávateľovi článok 8 ods. 1.

2.   Ak zamestnanec uzavrie individuálnu pracovnú zmluvu so zamestnávateľom, ktorý nemá bydlisko v členskom štáte, ale má organizačnú zložku, obchodné zastúpenie alebo inú pobočku v niektorom členskom štáte, potom sa na účely sporov vyplývajúcich z činnosti tejto organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky pokladá za zamestnávateľa s bydliskom v tomto členskom štáte.

Článok 21

1.   Zamestnávateľa s bydliskom v členskom štáte možno žalovať:

a)	na súdoch členského štátu, v ktorom má bydlisko, alebo

b)

v inom členskom štáte: i) na súdoch podľa miesta, kde alebo odkiaľ zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu, alebo na súdoch podľa miesta, kde naposledy prácu vykonával, alebo ii) ak zamestnanec prácu nevykonáva alebo nevykonával obvykle v jednej krajine, na súdoch podľa miesta, kde sa nachádza alebo nachádzala prevádzkareň, ktorá zamestnanca najala.

2.   Zamestnávateľa, ktorý nemá bydlisko v členskom štáte, možno žalovať na súde členského štátu v súlade s odsekom 1 písm. b).

Článok 22

1.   Zamestnávateľ môže začať konanie len na súdoch členského štátu, v ktorom má zamestnanec bydlisko.

2.   Ustanovenia tohto oddielu nemajú vplyv na právo uplatniť vzájomný nárok na súde, na ktorom sa koná podľa tohto oddielu o pôvodnom nároku.

Článok 23

Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou:

1.	dojednanou po vzniku sporu alebo

2.	ktorá umožní zamestnancovi začať konanie na iných súdoch, než tých, ktoré sú uvedené v tomto oddiele.

ODDIEL 6

Výlučná právomoc

Článok 24

Výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov:

1.

v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza. Avšak v konaniach, ktorých predmetom je nájom nehnuteľnosti na dočasné súkromné užívanie na dobu maximálne šesť za sebou nasledujúcich mesiacov, právomoc majú tiež súdy členského štátu, v ktorom má bydlisko žalovaný, za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a že prenajímateľ a nájomca majú bydlisko v tom istom členskom štáte;

2.

v konaniach, ktorých predmetom je platnosť založenia, neplatnosť alebo zánik obchodných spoločností alebo iných právnických osôb alebo združení fyzických a právnických osôb, alebo platnosť rozhodnutí ich orgánov, súdy členského štátu, v ktorom má spoločnosť, právnická osoba alebo združenie sídlo; sídlo súd určí podľa vlastných noriem medzinárodného práva súkromného;

3.	v konaniach, ktorých predmetom je platnosť zápisov do verejných registrov, súdy členského štátu, v ktorom sa vedie register;

4.

v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných obdobných práv, ktoré sa musia registrovať alebo pri ktorých sa musí žiadať o ochranu, a to bez ohľadu na to, či je táto otázka predmetom žaloby alebo obrany proti žalobe, súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli, alebo v ktorom sa podľa právneho nástroja Únie alebo medzinárodného dohovoru za poskytnuté považujú. Bez toho, aby bola dotknutá právomoc Európskeho patentového úradu podľa Dohovoru o udeľovaní európskeho patentu podpísaného 5. októbra 1973 v Mníchove, súdy každého členského štátu majú výlučnú právomoc v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti akéhokoľvek európskeho patentu udeleného tomuto členskému štátu;

5.	v konaniach týkajúcich sa výkonu rozsudku súdu členského štátu, v ktorom sa rozsudok vykonal alebo sa má vykonať.

ODDIEL 7

Voľba právomoci

Článok 25

1.   Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:

a)	písomná, alebo písomne potvrdená;

b)	vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo

c)	v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.

2.   Komunikácia elektronickou cestou, ktorá poskytuje trvalý záznam o dohode, sa považuje za „písomnú“.

3.   Súd alebo súdy členského štátu, ktorých právomoc bola zvolená listinou zriaďujúcou poručnícky fond („trust“), majú výlučnú právomoc v sporoch proti zriaďovateľovi, správcovi alebo oprávnenému, ak ide o vzťahy medzi týmito osobami alebo o ich práva či povinnosti vyplývajúce z poručníckeho fondu.

4.   Dohody alebo ustanovenia listiny zriaďujúcej poručnícky fond o voľbe právomoci sú právne neúčinné, ak sú v rozpore s článkami 15, 19 alebo 23 alebo ak súdy, ktorých právomoc sa má nimi vylúčiť, majú výlučnú právomoc podľa článku 24.

5.   Dohoda o voľbe právomoci, ktorá je súčasťou zmluvy, sa považuje za dohodu nezávislú od ostatných ustanovení zmluvy.

Platnosť dohody o voľbe právomoci nemožno napadnúť len z dôvodu, že je neplatná zmluva.

Článok 26

1.   Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 24.

2.   Vo veciach uvedených v oddieloch 3, 4 alebo 5, v ktorých je žalovaným poistník, poistený, oprávnený z poistenia, poškodený, spotrebiteľ alebo zamestnanec, súd pred založením si právomoci podľa odseku 1 zabezpečí, aby bol žalovaný poučený o svojom práve namietať absenciu právomoci súdu a o dôsledkoch jeho účasti alebo neúčasti na konaní.

ODDIEL 8

Skúmanie právomoci a prípustnosti

Článok 27

Ak má súd členského štátu konať vo veci, v ktorej majú výlučnú právomoc súdy iného členského štátu na základe článku 24, aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

Článok 28

1.   Ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, pokiaľ si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.

2.   Súd preruší konanie dovtedy, kým sa nepreukáže, že žalovaný mal možnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocennú písomnosť v dostatočnom čase, aby si mohol pripraviť svoju obhajobu, alebo že sa na tento účel prijali všetky potrebné kroky.

3.   Článok 19 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch (doručovanie písomností) (15) sa uplatní namiesto odseku 2 tohto článku, ak sa písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť musela doručovať z jedného členského štátu do iného členského štátu podľa uvedeného nariadenia.

4.   Ak nemožno uplatniť nariadenie (ES) č. 1393/2007, uplatní sa článok 15 haagskeho Dohovoru z 15. novembra 1965 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach, ak sa písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť musela doručovať do cudziny podľa tohto dohovoru.

ODDIEL 9

Prekážka začatej veci – súvisiace veci

Článok 29

1.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 31 ods. 2, ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.

2.   V prípadoch uvedených v odseku 1 je konajúci súd, na svoju žiadosť, bezodkladne informovaný ktorýmkoľvek iným konajúcim súdom o dátume, keď tento súd začal konať podľa článku 32.

3.   Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.

Článok 30

1.   Ak sa koná o súvisiacich veciach na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže prerušiť konanie.

2.   Ak konanie na súde, ktorý začal konať ako prvý, prebieha na prvom stupni, iný súd môže tiež na žiadosť jedného z účastníkov odmietnuť vykonávať svoju právomoc, ak súd, ktorý začal konať ako prvý, má právomoc rozhodovať vo všetkých týchto veciach a ak jeho právny poriadok pripúšťa ich zlúčenie.

3.   Na účely tohto článku sa veci považujú za súvisiace, ak sú navzájom tak úzko spojené, že je vhodné prerokovať a rozhodnúť ich spoločne, a tak sa vyhnúť riziku nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach.

Článok 31

1.   Ak sú veci vo výlučnej právomoci niekoľkých súdov, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech súdu, ktorý začal konať ako prvý.

2.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 26, ak začne konať súd členského štátu, ktorý má výlučnú právomoc na základe dohody uvedenej v článku 25, akýkoľvek súd iného členského štátu preruší konanie dovtedy, kým súd konajúci na základe dohody nevyhlási, že nemá právomoc podľa tejto dohody.

3.   Keď súd zvolený v dohode potvrdí svoju právomoc v súlade s dohodou, súd iného členského štátu odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.

4.   Odseky 2 a 3 sa neuplatnia na veci uvedené v oddieloch 3, 4 alebo 5, ak je žalobcom poistník, poistený, oprávnený z poistenia, poškodený, spotrebiteľ alebo zamestnanec a dohoda nie je podľa ustanovení týchto oddielov platná.

Článok 32

1.   Na účely tohto oddielu sa konanie na súde považuje za začaté:

a)	momentom podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súde za predpokladu, že žalobca neopomenul následne prijať kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil doručenie žalovanému, alebo

b)	ak sa písomnosť musí doručiť pred podaním na súd, momentom jej prevzatia orgánom povereným doručovaním za predpokladu, že žalobca neopomenul následne prijať kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil podanie písomnosti na súde.

Orgánom povereným doručovaním uvedeným v písmene b) je orgán, ktorý ako prvý dostane písomnosti určené na doručenie.

2.   Súd alebo orgán poverený doručovaním, uvedené v odseku 1, zaznamenajú dátum podania písomnosti, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocennej písomnosti, alebo dátum prijatia písomností určených na doručenie.

Článok 33

1.   Ak je právomoc založená na článku 4 alebo na článkoch 7, 8 alebo 9 a na súde tretieho štátu sa vedie konanie v čase, keď súd v členskom štáte začne konať o žalobe v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi ako na súde tretieho štátu, súd členského štátu môže konanie prerušiť, ak:

a)	sa očakáva, že súd tretieho štátu vydá rozsudok, ktorý bude možné v tomto členskom štáte uznať a prípadne vykonať a

b)	súd členského štátu je presvedčený, že prerušenie konania je potrebné v záujme riadneho výkonu spravodlivosti.

2.   Súd členského štátu môže kedykoľvek pokračovať v konaní, ak:

a)	konanie na súde tretieho štátu bolo tiež prerušené alebo zastavené;

b)	súd členského štátu považuje za nepravdepodobné, že konanie na súde tretieho štátu bude v primeranom čase ukončené, alebo

c)	pokračovanie v konaní je v záujme riadneho výkonu spravodlivosti nevyhnutné.

3.   Súd členského štátu zastaví konanie, ak sa konanie na súde tretieho štátu skončilo, pričom bol vydaný rozsudok, ktorý možno v tomto členskom štáte uznať a prípadne vykonať.

4.   Súd členského štátu uplatní tento článok na návrh jednej zo zmluvných strán alebo, ak je to prípustné podľa vnútroštátneho právneho poriadku, aj bez návrhu.

Článok 34

1.   Ak je právomoc založená na článku 4 alebo na článkoch 7, 8 alebo 9 a na súde tretieho štátu sa koná o žalobe v čase, keď súd v členskom štáte začal konať vo veci, ktorá súvisí so žalobou na súde tretieho štátu, súd členského štátu môže konanie prerušiť, ak:

a)	je vhodnejšie o súvisiacich žalobách konať a rozhodnúť spoločne, a tak predísť riziku nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach;

b)	sa očakáva, že súd tretieho štátu vydá rozsudok, ktorý bude možné v uvedenom členskom štáte uznať a prípadne vykonať a

c)	súd členského štátu je presvedčený, že prerušenie konania je potrebné v záujme riadneho výkonu spravodlivosti.

2.   Súd členského štátu môže kedykoľvek pokračovať v konaní, ak:

a)	sa súd členského štátu domnieva, že už neexistuje riziko nezlučiteľných rozsudkov;

b)	konanie na súde tretieho štátu bolo tiež prerušené alebo zastavené;

c)	súd členského štátu považuje za nepravdepodobné, že konanie na súde tretieho štátu bude v primeranom čase ukončené, alebo

d)	pokračovanie v konaní je v záujme riadneho výkonu spravodlivosti nevyhnutné.

3.   Súd členského štátu môže zastaviť konanie, ak konanie na súde tretieho štátu skončilo, pričom bol vydaný rozsudok, ktorý možno v tomto členskom štáte uznať a prípadne vykonať.

4.   Súd členského štátu uplatní tento článok na návrh jednej zo zmluvných strán alebo, ak je to prípustné podľa vnútroštátneho právneho poriadku, aj bez návrhu.

ODDIEL 10

Predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení

Článok 35

Na súdy členského štátu možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto členského štátu, aj keby mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu.

KAPITOLA III

UZNANIE A VÝKON

ODDIEL 1

Uznanie

Článok 36

1.   Rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.

2.   Každý zainteresovaný účastník môže postupom ustanoveným v oddiele 3 pododdiele 2 podať návrh na rozhodnutie o tom, že neexistujú dôvody na zamietnutie uznania uvedené v článku 45.

3.   Ak výsledok konania na súde členského štátu závisí na posúdení zamietnutia uznania ako predbežnej otázky, potom tento súd má právomoc v tejto otázke.

Článok 37

1.   Účastník, ktorý sa chce v určitom členskom štáte dovolávať rozsudku vydaného v inom členskom štáte, predloží:

a)	vyhotovenie rozsudku, ktoré spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti a

b)	osvedčenie vydané podľa článku 53.

2.   V prípade potreby môže súd alebo orgán, na ktorom sa účastník dovoláva rozsudku vydaného v inom členskom štáte, požiadať dovolávajúceho sa účastníka, aby v súlade s článkom 57 predložil preklad alebo prepis obsahu osvedčenia uvedeného v odseku 1 písm. b). Ak súd alebo orgán nemôže konať bez prekladu rozsudku, môže požiadať účastníka o takýto preklad namiesto prekladu obsahu osvedčenia.

Článok 38

Súd alebo orgán, na ktorom sa účastník dovoláva rozsudku vydaného v inom členskom štáte, môže čiastočne alebo úplne prerušiť konanie, ak:

a)	je rozsudok v členskom štáte pôvodu napadnutý, alebo

b)	sa podal návrh na rozhodnutie o tom, že neexistujú dôvody na zamietnutie uznania uvedené v článku 45, alebo návrh na rozhodnutie o zamietnutí uznania na základe niektorého z týchto dôvodov.

ODDIEL 2

Výkon

Článok 39

Rozsudok vydaný v členskom štáte, ktorý je v tomto členskom štáte vykonateľný, je vykonateľný v iných členských štátoch bez toho, aby bolo potrebné vyhlásenie jeho vykonateľnosti.

Článok 40

Vykonateľný rozsudok je zo zákona spojený s oprávnením prijať akékoľvek ochranné opatrenia, ktoré existujú v právnom poriadku dožiadaného členského štátu.

Článok 41

1.   S výhradou ustanovení tohto oddielu sa výkon rozsudkov vydaných v inom členskom štáte spravuje právnym poriadkom dožiadaného členského štátu. Rozsudok vydaný v členskom štáte, ktorý je vykonateľný v dožiadanom členskom štáte, sa v ňom vykoná za rovnakých podmienok ako rozsudok vydaný v dožiadanom členskom štáte.

2.   Bez ohľadu na odsek 1 sa dôvody zamietnutia alebo prerušenia výkonu podľa právneho poriadku dožiadaného členského štátu uplatnia, pokiaľ nie sú nezlučiteľné s dôvodmi uvedenými v článku 45.

3.   Od účastníka, ktorý žiada o výkon rozsudku vydaného v inom členskom štáte, nemožno žiadať, aby mal v dožiadanom členskom štáte poštovú adresu. Nemožno od tohto účastníka ani žiadať, aby mal v dožiadanom členskom štáte splnomocneného zástupcu, pokiaľ ustanovenie takéhoto zástupcu nie je povinné, a to bez ohľadu na štátne občianstvo alebo bydlisko účastníkov.

Článok 42

1.   Na účely výkonu rozsudku vydaného v členskom štáte v inom členskom štáte predloží navrhovateľ príslušnému orgánu výkonu:

a)	vyhotovenie rozsudku, ktoré spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti;

b)	osvedčenie vydané podľa článku 53, ktoré osvedčuje vykonateľnosť rozsudku a ktoré obsahuje výpis rozsudku a prípadne aj relevantné informácie o náhrade trov konania a výpočte úrokov.

2.   Na účely výkonu rozsudku vydaného v členskom štáte v inom členskom štáte, ktorým sa nariaďuje predbežné opatrenie vrátane ochranného opatrenia, predloží navrhovateľ príslušnému orgánu výkonu:

a)	vyhotovenie rozsudku, ktoré spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti;

b)	osvedčenie vydané podľa článku 53, ktoré obsahuje opis opatrenia a osvedčuje, že: i) súd má právomoc rozhodovať vo veci samej; ii) rozsudok je vykonateľný v členskom štáte pôvodu a

c)	dôkaz o doručení rozsudku, ak sa opatrenie nariadilo bez predvolania žalovaného na súd.

3.   Príslušný orgán výkonu môže v prípade potreby od navrhovateľa požadovať, aby v súlade s článkom 57 predložil preklad alebo prepis obsahu osvedčenia.

4.   Príslušný orgán výkonu smie od navrhovateľa požadovať, aby predložil preklad rozsudku, iba ak nevie konať bez takého prekladu.

Článok 43

1.   Ak sa žiada o výkon rozsudku vydaného v inom členskom štáte, osvedčenie vydané podľa článku 53 sa doručí osobe, proti ktorej sa žiada o výkon, pred prvým opatrením v rámci výkonu rozsudku. K osvedčeniu sa pripojí rozsudok, ak sa tejto osobe nedoručil už skôr.

2.   Ak má osoba, proti ktorej sa žiada o výkon, bydlisko v inom členskom štáte, ako je členský štát pôvodu, môže s cieľom namietať proti výkonu požiadať o preklad rozsudku, ak rozsudok nie je vyhotovený v niektorom z týchto jazykov alebo ak k nemu nie je pripojený preklad do niektorého z týchto jazykov:

a)	jazyk, ktorému rozumie, alebo

b)	úradný jazyk členského štátu, v ktorom má bydlisko, alebo – ak je v tomto členskom štáte niekoľko úradných jazykov – úradný jazyk alebo jednej z úradných jazykov miesta, v ktorom má bydlisko.

Ak sa žiada o preklad rozsudku podľa prvého pododseku, nemožno prijať žiadne opatrenie v rámci výkonu s výnimkou ochranných opatrení, kým sa tento preklad neposkytne osobe, proti ktorej sa žiada o výkon.

Tento odsek sa neuplatní, ak sa už osobe, proti ktorej sa žiada o výkon, doručil rozsudok v niektorom z jazykov uvedených v prvom pododseku alebo ku ktorému sa pripojil preklad do niektorého z týchto jazykov.

3.   Tento článok sa neuplatní na výkon ochranného opatrenia zahrnutého do rozsudku alebo ak osoba, ktorá žiada o výkon, podá návrh na vydanie ochranného opatrenia podľa článku 40.

Článok 44

1.   V prípade návrhu na zamietnutie výkonu rozsudku podľa oddielu 3 pododdielu 2 môže súd v dožiadanom členskom štáte na návrh osoby, proti ktorej sa žiada výkon:

a)	obmedziť vykonávacie konanie na ochranné opatrenia;

b)	podmieniť výkon poskytnutím záruky podľa svojho uváženia, alebo

c)	čiastočne alebo úplne zastaviť vykonávacie konanie.

2.   Príslušný orgán v dožiadanom členskom štáte zastaví na návrh osoby, proti ktorej sa žiada o výkon, vykonávacie konanie, ak je vykonateľnosť rozsudku pozastavená v členskom štáte pôvodu.

ODDIEL 3

Zamietnutie uznania a výkonu

Pododdiel 1

Zamietnutie uznania

Článok 45

1.   Uznanie rozsudku sa na návrh zainteresovaného účastníka zamietne:

a)	ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom (ordre public) dožiadaného členského štátu;

b)

v prípade, že bol rozsudok vydaný bez účasti žalovaného v konaní, ak sa mu nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom čase a takým spôsobom, aby si mohol zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, že žalovaný opomenul začať konanie, ktorým by napadol rozsudok, keď tak mohol urobiť;

c)	ak je rozsudok nezlučiteľný s rozsudkom vydaným medzi rovnakými účastníkmi v dožiadanom členskom štáte;

d)	ak je rozsudok nezlučiteľný so skorším rozsudkom vydaným v inom členskom štáte alebo v treťom štáte v rovnakej veci a medzi rovnakými účastníkmi za predpokladu, že skorší rozsudok spĺňa podmienky na jeho uznanie v dožiadanom členskom štáte, alebo

e)	ak je rozsudok v rozpore s: i) oddielmi 3, 4 alebo 5 kapitoly II, ak bol žalovaným poistník, poistený, oprávnený z poistenia alebo poškodený, spotrebiteľ alebo zamestnanec, alebo ii) oddielom 6 kapitoly II.

2.   Pri skúmaní kritérií právomoci uvedených v odseku 1 písm. e) je súd, na ktorý sa podal návrh, viazaný skutkovými zisteniami, na ktorých si súd pôvodu založil svoju právomoc.

3.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1 písm. e), právomoc súdu pôvodu sa nesmie skúmať. Kritériá, na ktorých sa založila právomoc, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa odseku 1 písm. a).

4.   Návrh na zamietnutie uznania sa podáva postupmi ustanovenými v pododdiele 2 a prípadne v oddiele 4.

Pododdiel 2

Zamietnutie výkonu

Článok 46

Výkon rozsudku sa na návrh osoby, proti ktorej sa žiada o výkon, zamietne, ak sa preukáže existencia niektorého z dôvodov uvedených v článku 45.

Článok 47

1.   Návrh na zamietnutie výkonu sa podáva súdu, ktorý dotknutý členský štát oznámil Komisii podľa článku 75 písm. a) ako súd, na ktorý sa má podať návrh.

2.   Konanie o zamietnutie výkonu sa v rozsahu, v ktorom nie je upravené v tomto nariadení, spravuje právnym poriadkom dožiadaného členského štátu.

3.   Navrhovateľ predloží súdu vyhotovenie rozsudku a v prípade potreby jeho preklad alebo prepis.

Súd môže upustiť od predloženia písomností uvedených v prvom pododseku, ak ich už má alebo ak považuje za neprimerané žiadať od navrhovateľa, aby ich predložil. V tomto druhom prípade môže súd požiadať druhého účastníka, aby predložil uvedené písomnosti.

4.   Od účastníka, ktorý žiada o zamietnutie výkonu rozsudku vydaného v inom členskom štáte, nemožno žiadať, aby mal v dožiadanom členskom štáte poštovú adresu. Nemožno od tohto účastníka ani žiadať, aby mal v dožiadanom členskom štáte splnomocneného zástupcu, pokiaľ ustanovenie takéhoto zástupcu nie je povinné, a to bez ohľadu na štátne občianstvo alebo bydlisko účastníkov.

Článok 48

Súd o návrhu na zamietnutie výkonu rozhodne bezodkladne.

Článok 49

1.   Proti rozhodnutiu o návrhu na zamietnutie výkonu môže podať opravný prostriedok každý z účastníkov.

2.   Opravný prostriedok sa podáva na súd, ktorý dotknutý členský štát oznámil Komisii podľa článku 75 písm. b) ako súd, na ktorý sa má podať takýto opravný prostriedok.

Článok 50

Rozhodnutie vydané v konaní o opravnom prostriedku možno napadnúť len opravným prostriedkom, ktorý dotknutý členský štát oznámil Komisii podľa článku 75 písm. c).

Článok 51

1.   Súd, na ktorý sa podal návrh na zamietnutie výkonu, alebo súd, ktorý koná o opravnom prostriedku podľa článku 49 alebo článku 50, môže prerušiť konanie, ak sa proti rozsudku podal riadny opravný prostriedok v členskom štáte pôvodu alebo ak lehota na podanie takéhoto opravného prostriedku ešte neuplynula. V tomto druhom prípade môže súd určiť lehotu, v ktorej sa riadny opravný prostriedok musí podať.

2.   V prípade rozsudku vydaného na Cypre, v Írsku alebo vo Veľkej Británii sa za riadny opravný prostriedok na účely odseku 1 považuje akýkoľvek opravný prostriedok existujúci v členskom štáte pôvodu.

ODDIEL 4

Spoločné ustanovenia

Článok 52

Za žiadnych okolností sa rozsudok vydaný v členskom štáte nesmie v dožiadanom členskom štáte skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej.

Článok 53

Súd pôvodu na žiadosť zainteresovaného účastníka vydá osvedčenie na tlačive v prílohe I.

Článok 54

1.   Ak rozsudok obsahuje opatrenie alebo príkaz, ktoré nie sú známe v právnom poriadku dožiadaného členského štátu, toto opatrenie alebo tento príkaz sa v čo najväčšej miere prispôsobia opatreniu alebo príkazu, ktoré právny poriadok tohto členského štátu pozná a ktoré sú spojené s rovnocennými účinkami a sledujú podobné ciele a záujmy.

Takéto prispôsobenie nesmie viesť k účinkom, ktoré by išli nad rámec účinkov ustanovených v právnom poriadku členského štátu pôvodu.

2.   Ktorýkoľvek účastník môže na súde napadnúť prispôsobenie opatrenia alebo príkazu.

3.   V prípade potreby sa od účastníka, ktorý sa dovoláva rozsudku alebo žiada o jeho výkon, môže žiadať preklad alebo prepis rozsudku.

Článok 55

Rozsudok vydaný v niektorom členskom štáte, ktorým sa ukladá pokuta, je vykonateľný v dožiadanom členskom štáte len vtedy, ak jej výšku určil s konečnou platnosťou súd pôvodu.

Článok 56

Od účastníka, ktorý v jednom členskom štáte žiada o výkon rozsudku vydaného v inom členskom štáte, nemožno požadovať zloženie záruky, zálohy alebo preddavku, bez ohľadu na ich označenie, len z dôvodu, že je cudzím štátnym občanom alebo že nemá bydlisko alebo pobyt v dožiadanom členskom štáte.

Článok 57

1.   Ak sa podľa tohto nariadenia vyžaduje preklad alebo prepis, takýto prepis alebo preklad sa vyhotoví v úradnom jazyku príslušného členského štátu alebo, ak je v tomto členskom štáte viacero úradných jazykov, v jednom z úradných jazykov súdneho konania, v súlade s právnym poriadkom tohto členského štátu, v mieste, v ktorom sa dovoláva rozsudku vydaného v inom členskom štáte, alebo v ktorom sa podáva návrh.

2.   Na účely tlačív uvedených v článkoch 53 a 60 sa preklad alebo prepis môže vyhotoviť aj do ktoréhokoľvek iného úradného jazyka alebo jazykov inštitúcií Únie, ktoré príslušný členský štát označil za prijateľné.

3.   Preklad podľa tohto nariadenia vypracuje osoba oprávnená na vykonávanie prekladov v niektorom z členských štátov.

KAPITOLA IV

VEREJNÉ LISTINY A SÚDNE ZMIERY

Článok 58

1.   Verejná listina, ktorá je vykonateľná v členskom štáte pôvodu, sa vykoná v iných členských štátoch bez toho, aby sa vyžadovalo vyhlásenie vykonateľnosti. Výkon verejnej listiny možno zamietnuť, len ak je v zjavnom rozpore s verejným poriadkom (ordre public) dožiadaného členského štátu.

Ustanovenia kapitoly III oddielu 2, oddielu 3 pododdielu 2 a oddielu 4 sa uplatnia na verejné listiny primerane.

2.   Verejná listina musí spĺňať požiadavky na preukázanie jej pravosti v členskom štáte pôvodu.

Článok 59

Súdny zmier, ktorý je vykonateľný v členskom štáte pôvodu, sa vykoná v inom členskom štáte za rovnakých podmienok ako verejné listiny.

Článok 60

Príslušný orgán alebo súd členského štátu pôvodu vydá na žiadosť zainteresovaného účastníka na tlačive v prílohe II osvedčenie obsahujúce zhrnutie vykonateľnej povinnosti zaznamenanej vo verejnej listine alebo dohody medzi zúčastnenými stranami obsiahnutej v súdnom zmieri.

KAPITOLA V

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

Článok 61

V kontexte tohto nariadenia sa na písomnosti vydané v členskom štáte nevyžaduje vyššie overenie ani splnenie inej podobnej formálnej náležitosti.

Článok 62

1.   Na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.

2.   Ak účastník nemá bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, potom na určenie, či má účastník bydlisko v inom členskom štáte, súd použije právny poriadok tohto členského štátu.

Článok 63

1.   Na účely tohto nariadenia má obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb bydlisko v mieste, kde má:

a)	registrované sídlo;

b)	ústredie alebo

c)	hlavné miesto podnikateľskej činnosti.

2.   Na účely Cypru, Írska a Spojeného kráľovstva sa pod „sídlom“ rozumie „registered office“, alebo pri jeho absencii „place of incorporation“ (miesto registrácie), alebo pri jeho absencii miesto, podľa ktorého právneho poriadku došlo k „formation“ (založeniu).

3.   Na určenie, či má poručnícky fond („trust“) bydlisko v členskom štáte, na ktorého súd bola vo veci podaná žaloba, súd uplatní normy medzinárodného práva súkromného svojho štátu.

Článok 64

Bez vplyvu na priaznivejšie ustanovenia vnútroštátnych právnych noriem osoby s bydliskom v členskom štáte, proti ktorým konajú trestné súdy iného členského štátu, ktorého nie sú štátnymi občanmi, pre neúmyselný trestný čin môžu obhajovať osoby, ktoré sú na to kvalifikované, aj v ich neprítomnosti. Súd, ktorý vo veci koná, však môže nariadiť osobnú účasť obžalovaného; ak sa nedostaví, rozsudok vydaný vo veci občianskoprávneho nároku bez toho, aby táto osoba mala príležitosť zabezpečiť si obhajobu, sa nemusí uznať ani vykonať v ostatných členských štátoch.

Článok 65

1.   Právomoc určenú v článku 8 ods. 2 a článku 13 v konaniach o žalobách týkajúcich sa záruky alebo ručenia alebo v inom konaní týkajúcom sa tretej osoby možno uplatniť v členských štátoch uvedených v zozname, ktorý vyhotovila Komisia podľa článku 76 ods. 1 písm. b) a článku 76 ods. 2, len pokiaľ to pripúšťa ich vnútroštátny právny poriadok. Osobu s bydliskom v inom členskom štáte možno vyzvať, aby vstúpila do konania pred súdmi týchto členských štátov podľa pravidiel týkajúcich sa oznámení o pribratí tretej osoby do konania uvedených v tomto zozname.

2.   Rozsudky vydané v členskom štáte na základe článku 8 bodu 2 alebo článku 13 sa uznajú a vykonávajú v súlade s kapitolou III v ktoromkoľvek inom členskom štáte. Akékoľvek účinky, ktoré môžu mať rozsudky vydané v členských štátoch zahrnutých v zozname uvedenom v odseku 1 podľa ich právneho poriadku na základe odseku 1 na tretie osoby, sa uznajú vo všetkých členských štátoch.

3.   Členské štáty zahrnuté v zozname uvedenom v odseku 1 poskytnú v rámci Európskej justičnej siete pre občianske a obchodné veci zriadenej rozhodnutím Rady 2001/470/ES (16) (ďalej len „Európska justičná sieť“) informácie o tom, ako možno podľa ich vnútroštátneho právneho poriadku stanoviť účinky rozsudkov uvedené v druhej vete odseku 2.

KAPITOLA VI

PRECHODNÉ USTANOVENIA

Článok 66

1.   Toto nariadenie sa uplatňuje len na konania začaté, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery schválené alebo uzavreté od 10. januára 2015.

2.   Bez ohľadu na článok 80 sa nariadenie (ES) č. 44/2001 naďalej uplatňuje na rozsudky vydané v konaniach začatých, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery, ktoré sa schválili alebo uzavreli pred 10. januárom 2015, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti uvedeného nariadenia.

KAPITOLA VII

VZŤAH K INÝM PRÁVNYM NÁSTROJOM

Článok 67

Toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení upravujúcich právomoc a uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach, ktoré sú obsiahnuté v právnych nástrojoch Únie alebo vnútroštátnych právnych predpisoch harmonizovaných v súlade s týmito právnymi nástrojmi.

Článok 68

1.   Toto nariadenie nahrádza medzi členskými štátmi Bruselský dohovor z roku 1968, s výnimkou území členských štátov, na ktoré sa vzťahuje územná pôsobnosť dohovoru a ktoré sú vylúčené z pôsobnosti tohto nariadenia podľa článku 355 ZFEÚ.

2.   V rozsahu, v ktorom toto nariadenie nahrádza ustanovenia Bruselského dohovoru z roku 1968 medzi členskými štátmi, akýkoľvek odkaz na tento dohovor treba chápať ako odkaz na toto nariadenie.

Článok 69

S výnimkou článku 70 a článku 71 nahrádza toto nariadenie medzi členskými štátmi dohovory upravujúce tie isté veci, na ktoré sa uplatňuje toto nariadenie. Nahrádzajú sa najmä dohovory zahrnuté v zozname, ktorý vyhotovila Komisia podľa článku 76 ods. 1 písm. c) a článku 76 ods. 2.

Článok 70

1.   Dohovory uvedené v článku 69 zostávajú naďalej v platnosti vo vzťahu k veciam, na ktoré sa toto nariadenie neuplatňuje.

2.   Zostávajú v platnosti ohľadne rozsudkov vydaných, verejných listín vyhotovených alebo zaregistrovaných a súdnych zmierov schválených alebo uzavretých pred nadobudnutím účinnosti nariadenia (ES) č. 44/2001.

Článok 71

1.   Toto nariadenie nemá vplyv na dohovory, ktorých sú členské štáty zmluvnými stranami a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach.

2.   Na účely jednotného výkladu sa odsek 1 bude uplatňovať takto:

a)

toto nariadenie nebráni súdu členského štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohovoru týkajúceho sa špecifickej veci, aby si založil právomoc podľa tohto dohovoru, aj keď žalovaný má bydlisko v inom členskom štáte, ktorý nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru. Súd konajúci o žalobe však musí vždy uplatniť článok 28 tohto nariadenia;

b)	rozsudok vydaný súdom členského štátu na základe právomoci založenej podľa dohovoru v špecifickej veci sa uznáva a vykonáva v inom členskom štáte podľa tohto nariadenia.

Ak dohovor v špecifickej veci, ktorého zmluvnými stranami sú členský štát pôvodu, ako aj dožiadaný členský štát, upravuje podmienky uznania a výkonu rozsudkov, uplatnia sa tieto podmienky. Vždy sa však môžu uplatniť ustanovenia tohto nariadenia o uznaní a výkone rozsudkov.

Článok 72

Toto nariadenie nemá vplyv na dohody, ktorými sa členské štáty pred nadobudnutím účinnosti nariadenia (ES) č. 44/2001 zaviazali podľa článku 59 Bruselského dohovoru z roku 1968 neuznať rozsudky vydané najmä v iných zmluvných štátoch tohto dohovoru proti žalovaným s bydliskom alebo obvyklým pobytom v treťom štáte, ak v prípadoch uvedených v článku 4 dohovoru sa právomoc na vydanie rozsudku mohla založiť len na kritériu právomoci uvedenom v druhom odseku článku 3 dohovoru.

Článok 73

1.   Týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie Lugánskeho dohovoru z roku 2007.

2.   Týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie Newyorského dohovoru z roku 1958.

3.   Týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie dvojstranných dohovorov a dohôd medzi tretím štátom a členským štátom, ktoré sa uzavreli pred nadobudnutím účinnosti nariadenia (ES) č. 44/2001 a ktoré sa týkajú vecí upravených v tomto nariadení.

KAPITOLA VIII

ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

Článok 74

Členské štáty poskytnú v rámci Európskej justičnej siete a na účely sprístupnenia informácií verejnosti, opis vnútroštátnych noriem a postupov, ktorými sa spravuje výkon rozhodnutí, ako aj informáciu o orgánoch príslušných na výkon rozhodnutí, a ďalej informácie o prípadných obmedzeniach výkonu, najmä o normách na ochranu povinného a o premlčacích alebo prekluzívnych lehotách.

Členské štáty tieto informácie pravidelne aktualizujú.

Článok 75

Do 10. januára 2014 členské štáty oznámia Komisii:

a)	súdy, na ktoré sa má podať návrh na zamietnutie výkonu podľa článku 47 ods. 1;

b)	súdy, na ktoré sa má podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu vo veci návrhu na zamietnutie výkonu podľa článku 49 ods. 2;

c)	súdy, na ktoré sa má podať akýkoľvek ďalší opravný prostriedok podľa článku 50 a

d)	jazyky prijateľné pre preklady tlačív podľa ustanovení článku 57 ods. 2.

Komisia zverejní tieto informácie ľubovoľnými vhodnými spôsobmi, najmä prostredníctvom Európskej justičnej siete.

Článok 76

1.   Členské štáty oznámia Komisii:

a)	kritériá právomoci uvedené v článku 5 ods. 2 a článku 6 ods. 2;

b)	pravidlá týkajúce sa oznámení o pribratí tretej osoby do konania uvedené v článku 65 a

c)	dohovory uvedené v článku 69.

2.   Komisia na základe oznámení členských štátov uvedených v odseku 1 vyhotoví zodpovedajúce zoznamy.

3.   Členské štáty oznámia Komisii akékoľvek následné zmeny a doplnenia, ktoré je potrebné vykonať v týchto zoznamoch. Komisia zodpovedajúcim spôsobom zoznamy zmení a doplní.

4.   Komisia uverejní zoznamy a ich akékoľvek následné zmeny a doplnenie v Úradnom vestníku Európskej únie.

5.   Komisia uverejní všetky informácie oznámené podľa odsekov 1 a 3 akýmikoľvek vhodnými prostriedkami, najmä prostredníctvom Európskej justičnej siete.

Článok 77

Komisia je splnomocnená v súlade s článkom 78 prijať delegované akty týkajúce sa zmien a doplnení príloh I a II.

Článok 78

1.   Právomoc prijímať delegované akty sa Komisii udeľuje za podmienok stanovených v tomto článku.

2.   Právomoc prijímať delegované akty uvedené v článku 77 sa Komisii udeľuje na dobu neurčitú od 9. januára 2013.

3.   Delegovanie právomoci uvedené v článku 77 môže Európsky parlament alebo Rada kedykoľvek odvolať. Rozhodnutím o odvolaní sa ukončuje delegovanie právomoci v ňom uvedenej. Rozhodnutie nadobúda účinnosť dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie alebo k neskoršiemu dátumu, ktorý je v ňom určený. Nie je ním dotknutá platnosť delegovaných aktov, ktoré už nadobudli účinnosť.

4.   Komisia oznamuje delegovaný akt Európskemu parlamentu a Rade súčasne, a to hneď po jeho prijatí.

5.   Delegovaný právny akt prijatý podľa článku 77 nadobudne účinnosť, len ak Európsky parlament alebo Rada voči nemu nevzniesli námietku v lehote dvoch mesiacov odo dňa oznámenia uvedeného aktu Európskemu parlamentu a Rade alebo ak pred uplynutím uvedenej lehoty Európsky parlament a Rada informovali Komisiu o svojom rozhodnutí nevzniesť námietku. Na podnet Európskeho parlamentu alebo Rady sa táto lehota predĺži o dva mesiace.

Článok 79

Komisia do 11. januára 2022 predloží Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru správu o uplatňovaní tohto nariadenia. Táto správa obsahuje posúdenie prípadnej potreby ďalšieho rozšírenia pôsobnosti kritérií právomoci na žalovaných, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte, a to so zreteľom na uplatňovanie tohto nariadenia a možný medzinárodný vývoj. V prípade potreby sa k uvedenej správe pripojí návrh na zmeny a doplnenia tohto nariadenia.

Článok 80

Týmto nariadením sa zrušuje nariadenie (ES) č. 44/2001. Odkazy na zrušené nariadenie sa považujú za odkazy na toto nariadenie a znejú v súlade s tabuľkou zhody uvedenou v prílohe III.

Článok 81

Toto nariadenie nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

Uplatňuje sa od 10. januára 2015 s výnimkou článkov 75 a 76, ktoré sa uplatňujú od 10. januára 2014.

---

(1)  Ú. v. EÚ C 218, 23.7.2011, s. 78.

(2)  Pozícia Európskeho parlamentu z 20. novembra 2012 (zatiaľ neuverejnená v úradnom vestníku) a rozhodnutie Rady zo 6. decembra 2012.

(3)  Ú. v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1.

(4)  Ú. v. EÚ C 115, 4.5.2010, s. 1.

(5)  Ú. v. ES L 299, 31.12.1972, s. 32, Ú. v. ES L 304, 30.10.1978, s. 1, Ú. v. ES L 388, 31.12.1982, s. 1, Ú. v. ES L 285, 3.10.1989, s. 1, Ú. v. ES C 15, 15.1.1997, s. 1. Text úplného znenia pozri v Ú. v. ES C 27, 26.1.1998, s. 1.

(6)  Ú. v. ES L 319, 25.11.1988, s. 9.

(7)  Ú. v. EÚ L 120, 5.5.2006, s. 22.

(8)  Ú. v. EÚ L 147, 10.6.2009, s. 5.

(9)  Ú. v. EÚ L 7, 10.1.2009, s. 1.

(10)  Ú. v. ES L 74, 27.3.1993, s. 74.

(11)  Ú. v. EÚ L 157, 30.4.2004, s. 45.

(12)  Ú. v. ES L 174, 27.6.2001, s. 1.

(13)  Ú. v. EÚ L 299, 16.11.2005, s. 62.

(14)  Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2009, s. 1.

(15)  Ú. v. EÚ L 324, 10.12.2007, s. 79.

(16)  Ú. v. ES L 174, 27.6.2001, s. 25.

---

---

---

---

20.12.2012

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 351/33

---

NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 1216/2012

z 12. decembra 2012,

ktorým sa v súvislosti s pristúpením Chorvátska k Európskej únii zavádzajú osobitné dočasné opatrenia na prijímanie úradníkov a dočasných zamestnancov Únie

EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 336,

so zreteľom na návrh Európskej komisie predložený po konzultáciách s Výborom pre služobný poriadok,

po postúpení návrhu legislatívneho aktu národným parlamentom,

so zreteľom na stanovisko Súdneho dvora (1),

so zreteľom na stanovisko Dvora audítorov (2),

konajúc v súlade s riadnym legislatívnym postupom (3),

keďže:

(1)

V súvislosti s pristúpením Chorvátska k Európskej únii 1. júla 2013 by sa mali prijať osobitné dočasné opatrenia, ktoré sa odchýlia od Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a od Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie stanovených v nariadení Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 (4).

(2)	Vzhľadom na veľkosť Chorvátska a na počet potenciálne dotknutých osôb by osobitné dočasné opatrenia mali zostať v platnosti počas dostatočne dlhého obdobia. Dátum 30. jún 2018 sa v tejto súvislosti javí ako najvhodnejší termín skončenia platnosti týchto opatrení.

(3)	Vzhľadom na potrebu uskutočniť plánovaný nábor pracovníkov čo najskôr po pristúpení by sa toto nariadenie malo prijať pred skutočným dátumom pristúpenia,

PRIJALI TOTO NARIADENIE:

Článok 1

Nábor úradníkov

1.   Bez ohľadu na článok 4 druhý a tretí odsek, článok 7 ods. 1, článok 27 a článok 29 ods. 1 písm. a) a b) služobného poriadku môžu byť od skutočného dátumu pristúpenia Chorvátska až do 30. júna 2018 vymenovaní na voľné pracovné miesta úradníkov chorvátski štátni príslušníci, a to do maximálne stanoveného počtu pracovných miest a s prihliadnutím na diskusiu o rozpočte.

2.   Menovania takýchto úradníkov na pracovné miesta sa uskutočnia po skutočnom dátume pristúpenia a s výnimkou vyšších úradníkov (generálni riaditelia alebo zamestnanci v rovnocennej funkcii v triede AD 16 alebo AD 15 a riaditelia alebo zamestnanci v rovnocennej funkcii v triede AD 15 alebo AD 14) po výberových konaniach buď na základe kvalifikačných predpokladov alebo skúšok, alebo kvalifikačných predpokladov aj skúšok zorganizovaných v súlade s prílohou III k služobnému poriadku.

Článok 2

Nábor dočasných zamestnancov

1.   Článok 1 ods. 1 sa uplatňuje mutatis mutandis na nábor chorvátskych štátnych príslušníkov na miesta dočasných zamestnancov.

2.   Menovania takýchto dočasných zamestnancov sa uskutočnia po skutočnom dátume pristúpenia.

Článok 3

Nadobudnutie účinnosti

Toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

---

(1)  Stanovisko z 12. novembra 2012 (zatiaľ neuverejnené v úradnom vestníku).

(2)  Ú. v. EÚ C 364, 23.11.2012, s. 1.

(3)  Pozícia Európskeho parlamentu z 20. novembra 2012 (zatiaľ neuverejnená v úradnom vestníku) a rozhodnutie Rady z 12. decembra 2012.

(4)  Ú. v. ES L 56, 4.3.1968, s. 1.

---

20.12.2012

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 351/34

---

NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 1217/2012

z 12. decembra 2012

o prideľovaní colných kvót uplatňovaných na vývoz dreva z Ruskej federácie do Európskej únie

EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 207,

so zreteľom na návrh Európskej komisie,

po postúpení návrhu legislatívneho aktu národným parlamentom,

konajúc v súlade s riadnym legislatívnym postupom (1),

keďže:

(1)	S ohľadom na hospodársky význam dovozu surového dreva pre Úniu a význam, ktorý má Ruská federácia pre Úniu ako dodávateľ surového dreva, Komisia prerokovala s Ruskou federáciou záväzky Ruskej federácie týkajúce sa zníženia alebo odstránenia vývozného cla na surové drevo.

(2)	Uvedené záväzky, ktoré sa po pristúpení Ruskej federácie k Svetovej obchodnej organizácii (WTO) stali súčasťou jej WTO zoznamu koncesií a záväzkov týkajúcich sa tovaru, zahŕňajú colné kvóty na vývoz určitých druhov ihličnatého dreva, z ktorých časť sa pridelila na vývoz do Únie.

(3)	V súvislosti s rokovaniami o pristúpení Ruskej federácie k WTO Komisia v mene Únie prerokovala Dohodu vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Ruskou federáciou o správe colných kvót uplatňovaných na vývoz dreva z Ruskej federácie do Európskej únie (2) (ďalej len „dohoda“).

(4)	Únia a Ruská federácia taktiež prerokovali protokol o technických postupoch podľa dohody (3) (ďalej len „protokol“).

(5)	Dňa 14. decembra 2011 prijala Rada rozhodnutie 2012/105/EÚ (4), ktorým sa oprávňuje podpísanie dohody a protokolu a ich predbežného vykonávania odo dňa pristúpenia Ruskej federácie k WTO. Dohoda a protokol boli podpísané 16. decembra 2011. Ruská federácia pristúpila k WTO 22. augusta 2012.

(6)

V súlade s ustanoveniami dohody Únia spravuje svoj podiel na pridelených colných kvótach v súlade so svojimi internými postupmi. V rozhodnutí 2012/105/EÚ sa stanovuje, že Komisia prijme podrobné pravidlá pre spôsob prideľovania povolení na využitie kvóty podľa protokolu a akékoľvek ďalšie ustanovenia, ktoré Únia potrebuje na správu množstiev colných kvót pridelených na vývoz do Únie. Vo vykonávacom nariadení Komisie (EÚ) č. 498/2012 (5) sa stanovili potrebné prechodné vykonávacie pravidlá s cieľom umožniť Únii plne operatívne riadenie svojho podielu colných kvót dovtedy, kým sa Ruská federácia nestane členom WTO. Uvedené nariadenie prestane platiť vtedy, keď sa dohoda a protokol uzavrú a vstúpia do platnosti.

(7)

S cieľom zabezpečiť jednotné podmienky vykonávania dohody a protokolu po ich nadobudnutí platnosti by sa mali na Komisiu preniesť vykonávacie právomoci. Uvedené právomoci by sa mali vykonávať v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 182/2011 zo 16. februára 2011, ktorým sa ustanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorého členské štáty kontrolujú plnenie vykonávacích právomocí Komisie (6).

(8)

S cieľom zabezpečiť hospodárskym subjektom právnu istotu a právnu kontinuitu, nové vykonávacie akty, ktoré sa majú prijať podľa tohto nariadenia, by mali zachovať právne účinky prechodných opatrení, ktoré boli prijaté na základe vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 498/2012. S uvedenými prechodnými opatreniami by sa preto malo zaobchádzať, ako keby boli prijaté na základe zodpovedajúcich ustanovení uvedených nových vykonávacích aktov,

PRIJALI TOTO NARIADENIE:

Článok 1

1.   S cieľom vykonať dohodu medzi Európskou úniou a Ruskou federáciou týkajúcu sa správy colných kvót uplatňovaných na vývoz dreva z Ruskej federácie do Únie a protokol o technických postupoch podľa tejto dohody Komisia prijme vykonávacie akty stanovujúce podrobné pravidlá pre spôsob prideľovania povolení na využitie kvóty podľa článku 5 ods. 2 protokolu a stanovujúce akékoľvek ďalšie ustanovenia, ktoré Únia potrebuje na správu množstiev colných kvót pridelených na vývoz do Únie. Uvedené vykonávacie akty sa prijmú v súlade s postupom preskúmania uvedeným v článku 2 ods. 2.

2.   Vykonávacie akty uvedené v odseku 1 zachovajú právne účinky prechodných opatrení prijatých podľa vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 498/2012.

Článok 2

1.   Komisii pomáha Výbor pre dovoz dreva zriadený článkom 5 rozhodnutia 2012/105/EÚ. Uvedený výbor je výborom v zmysle nariadenia (EÚ) č. 182/2011. Výbor pre dovoz dreva môže preskúmať akúkoľvek záležitosť týkajúcu sa uplatňovania dohody a protokolu, ktorú predloží Komisia, alebo na žiadosť členského štátu.

2.   Ak sa odkazuje na tento odsek, uplatňuje sa článok 5 nariadenia (EÚ) č. 182/2011.

Článok 3

Toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie.

---

(1)  Pozícia Európskeho parlamentu z 21. novembra 2012 (zatiaľ neuverejnená v úradnom vestníku) a rozhodnutie Rady z 3. decembra 2012.

(2)  Ú. v. EÚ L 57, 29.2.2012, s. 3.

(3)  Ú. v. EÚ L 57, 29.2.2012, s. 5.

(4)  Ú. v. EÚ L 57, 29.2.2012, s. 1.

(5)  Ú. v. EÚ L 152, 13.6.2012, s. 28.

(6)  Ú. v. EÚ L 55, 28.2.2011, s. 13.

---

20.12.2012

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 351/36

---

NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 1218/2012

z 12. decembra 2012

o vykonávaní Dohody vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Brazíliou podľa článku XXVIII Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) z roku 1994 o úprave koncesií týkajúcich sa spracovaného hydinového mäsa stanovených v zozname EÚ, ktorý tvorí prílohu k dohode GATT z roku 1994, a Dohody vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Thajskom podľa článku XXVIII Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) z roku 1994 o úprave koncesií týkajúcich sa spracovaného hydinového mäsa stanovených v zozname EÚ, ktorý tvorí prílohu k dohode GATT z roku 1994, ktorým sa mení a dopĺňa príloha I k nariadeniu Rady (EHS) č. 2658/87 o colnej a štatistickej nomenklatúre a o Spoločnom colnom sadzobníku

EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 207 ods. 2,

so zreteľom na návrh Európskej komisie,

po postúpení návrhu legislatívneho aktu národným parlamentom,

konajúc v súlade s riadnym legislatívnym postupom (1),

keďže:

(1)	Nariadením Rady (EHS) č. 2658/87 (2) sa stanovila nomenklatúra tovaru („kombinovaná nomenklatúra“) a stanovili sa zmluvné colné sadzby Spoločného colného sadzobníka.

(2)

Svojím rozhodnutím 2012/792/EÚ zo 6. decembra 2012 o uzavretí Dohody vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Brazíliou podľa článku XXVIII Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) z roku 1994 o úprave koncesií týkajúcich sa spracovaného hydinového mäsa stanovených v zozname EÚ, ktorý tvorí prílohu k dohode GATT z roku 1994, a Dohody vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Thajskom podľa článku XXVIII Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) z roku 1994 o úprave koncesií týkajúcich sa spracovaného hydinového mäsa stanovených v zozname EÚ, ktorý tvorí prílohu k dohode GATT z roku 1994 (3) (ďalej len „dohody“), Rada schválila v mene Únie dohody s cieľom ukončiť rokovania začaté podľa článku XXVIII GATT 1994.

(3)	O dohodách sa rokovalo na základe kódov kombinovanej nomenklatúry platných v danom čase.

(4)	V poslednej verzii prílohy I k nariadeniu (EHS) č. 2658/87, ako sa ustanovuje vo vykonávacom nariadení Komisie (EÚ) č. 1006/2011 (4), boli colné podpoložky 16 023 940 a 16 023 980 zlúčené do novej colnej podpoložky 16 023 985. V prílohe k tomuto nariadeniu sa zohľadňuje táto nová situácia.

(5)

Všeobecné colné sadzby pre colné položky, ktoré boli predmetom rokovaní, sú momentálne stanovené pod úrovňou nových zmluvných colných sadzieb, ktoré sú výsledkom úpravy koncesií podľa článku XXVIII GATT 1994. Podľa nariadenia (EHS) č. 2658/87 sa však všeobecné colné sadzby používajú, ak sú nižšie ako zmluvné colné sadzby.

(6)	Všeobecná colná sadzba stanovená v Spoločnom colnom sadzobníku by sa preto mala zvýšiť na úroveň zmluvnej colnej sadzby.

(7)	Príloha I k nariadeniu (EHS) č. 2658/87 by sa preto mala zodpovedajúcim spôsobom zmeniť a doplniť,

PRIJALI TOTO NARIADENIE:

Článok 1

V nariadení (EHS) č. 2658/87 sa druhá časť („Zoznam ciel“) v prílohe I mení podľa ciel uvedených v prílohe k tomuto nariadeniu.

Všeobecné colné sadzby sa stanovujú na úroveň zmluvných colných sadzieb.

Článok 2

V nariadení (EHS) č. 2658/87 sa v prílohe 7 oddielu III tretej časti („Colné kvóty WTO, ktoré sa majú otvoriť príslušnými orgánmi Spoločenstva“) prílohy I menia colné kvóty a dopĺňajú sa o objemy a clá uvedené v prílohe k tomuto nariadeniu.

Článok 3

Toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

Uplatňuje sa odo dňa nadobudnutia platnosti dohôd.

---

(1)  Pozícia Európskeho parlamentu z 21. novembra 2012 (zatiaľ neuverejnená v úradnom vestníku) a rozhodnutie Rady z 12. decembra 2012.

(2)  Ú. v. ES L 256, 7.9.1987, s. 1.

(3)  Pozri stranu 47 tohto úradného vestníka.

(4)  Vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 1006/2011 z 27. septembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa príloha I k nariadeniu Rady (EHS) č. 2658/87 o colnej a štatistickej nomenklatúre a o Spoločnom colnom sadzobníku (Ú. v. EÚ L 282, 28.10.2011, s. 1).

---

---

20.12.2012

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 351/40

---

NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 1219/2012

z 12. decembra 2012,

ktorým sa ustanovujú prechodné opatrenia pre bilaterálne investičné dohody medzi členskými štátmi a tretími krajinami

EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 207 ods. 2,

so zreteľom na návrh Európskej komisie,

po postúpení návrhu legislatívneho aktu národným parlamentom,

konajúc v súlade s riadnym legislatívnym postupom (1),

keďže:

(1)

Po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy sú priame zahraničné investície zahrnuté do zoznamu záležitostí patriacich do oblasti spoločnej obchodnej politiky. V súlade s článkom 3 ods. 1 písm. e) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) má Únia výlučnú právomoc, pokiaľ ide o spoločnú obchodnú politiku. V uvedenej oblasti môže preto vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty len Únia. Členské štáty tak môžu urobiť len vtedy, ak ich na to Únia splnomocní v súlade s článkom 2 ods. 1 ZFEÚ.

(2)

V tretej časti hlave IV kapitole 4 ZFEÚ sa popritom stanovujú spoločné pravidlá týkajúce sa pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a tretími krajinami, okrem iného aj pokiaľ ide o pohyby kapitálu zahŕňajúce investície. Uvedené pravidlá môžu byť ovplyvnené medzinárodnými dohodami týkajúcimi sa zahraničných investícií, ktoré uzavreli členské štáty.

(3)	Týmto nariadením nie je dotknuté rozdelenie právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi v súlade so ZFEÚ.

(4)

V čase nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy mali členské štáty uzavretý značný počet bilaterálnych investičných dohôd s tretími krajinami. ZFEÚ neobsahuje žiadne výslovné prechodné ustanovenia týkajúce sa takýchto dohôd, na ktoré sa teraz vzťahuje výlučná právomoc Únie. Niektoré z týchto dohôd môžu okrem toho obsahovať ustanovenia, ktoré vplývajú na spoločné pravidlá pre pohyb kapitálu stanovené v tretej časti hlave IV kapitole 4 ZFEÚ.

(5)

Aj keď bilaterálne investičné dohody sú pre členské štáty naďalej záväzné podľa medzinárodného práva verejného a budú postupne nahrádzané dohodami Únie týkajúcimi sa toho istého predmetu úpravy, podmienky ich ďalšej existencie a ich vzťah k politikám Únie v oblasti investícií si vyžadujú primerané riadenie. Tým, že Únia bude uplatňovať svoju právomoc, sa uvedený vzťah bude ďalej rozvíjať.

(6)

V záujme investorov Únie a ich investícií v tretích krajinách, ako aj v záujme členských štátov, ktoré prijímajú zahraničných investorov a investície, by sa mala zachovať platnosť bilaterálnych investičných dohôd, v ktorých sa konkretizujú a zaručujú podmienky investovania, a postupne by sa tieto dohody mali nahrádzať investičnými dohodami Únie, v ktorých sa zabezpečí vysoký štandard ochrany investícií.

(7)	V tomto nariadení by sa mala riešiť otázka statusu bilaterálnych investičných dohôd členských štátov, ktoré boli podpísané pred 1. decembrom 2009, v rámci práva Únie. V súlade s týmto nariadením sa môže zachovať platnosť týchto dohôd alebo tieto dohody môžu platnosť nadobudnúť.

(8)	V tomto nariadení by sa tiež mali ustanoviť podmienky, za ktorých sa členské štáty oprávňujú uzatvárať bilaterálne investičné dohody a/alebo zachovávať ich platnosť, ak boli podpísané v období medzi 1. decembrom 2009 a 9. januárom 2013.

(9)	Okrem toho by sa v tomto nariadení mali stanoviť podmienky, za ktorých sa členské štáty oprávňujú meniť a dopĺňať alebo uzatvárať bilaterálne investičné dohody s tretími krajinami po 9. januári 2013.

(10)	Zachovávanie platnosti bilaterálnych investičných dohôd s tretími krajinami členskými štátmi podľa tohto nariadenia či udelenie oprávnenia začať rokovania alebo uzatvoriť takéto dohody by nemalo brániť tomu, aby Únia viedla rokovania alebo uzatvárala investičné dohody.

(11)

Od členských štátov sa vyžaduje, aby prijali opatrenia nevyhnutné na odstránenie prípadných nezlučiteľností s právom Únie, ktoré sa nachádzajú v bilaterálnych investičných dohodách uzavretých medzi nimi a tretími krajinami. Vykonávaním tohto nariadenia nie je dotknuté uplatňovanie článku 258 ZFEÚ, pokiaľ ide o neplnenie záväzkov zo strany členských štátov, ktoré vyplývajú z práva Únie.

(12)

Oprávnením zmeniť a doplniť bilaterálne investičné dohody alebo ich uzatvoriť, ktoré sa ustanovuje v tomto nariadení, by sa malo členským štátom predovšetkým umožniť, aby riešili všetky nezlučiteľnosti svojich bilaterálnych investičných dohôd s právom Únie, okrem tých nezlučiteľností, ktoré vyplývajú z rozdelenia právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi a ktorými sa zaoberá toto nariadenie.

(13)

Komisia by mala Európskemu parlamentu a Rade predložiť správu o uplatňovaní tohto nariadenia. V tejto správe by sa okrem iného malo preskúmať, či je aj naďalej potrebné uplatňovať kapitolu III. Ak sa v správe odporučí nepokračovať v uplatňovaní ustanovení kapitoly III alebo sa v nej navrhne tieto ustanovenia zmeniť, môže sa k nej v prípade potreby pripojiť legislatívny návrh.

(14)	Európsky parlament, Rada a Komisia by mali zabezpečiť, aby sa so všetkými informáciami, ktoré sa klasifikujú ako dôverné, zaobchádzalo v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (2).

(15)	Toto nariadenie by sa nemalo vzťahovať na investičné dohody medzi členskými štátmi.

(16)	Je nevyhnutné ustanoviť určité opatrenia na zabezpečenie toho, aby bilaterálne investičné dohody, ktorých platnosť sa zachováva podľa tohto nariadenia, boli naďalej vykonateľné, okrem iného aj vo vzťahu k urovnávaniu sporov, pričom sa zároveň bude rešpektovať výlučná právomoc Únie.

(17)

S cieľom zabezpečiť jednotné podmienky vykonávania tohto nariadenia by sa mali na Komisiu preniesť vykonávacie právomoci. Uvedené právomoci by sa mali vykonávať v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 182/2011 zo 16. februára 2011, ktorým sa ustanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorého členské štáty kontrolujú vykonávanie vykonávacích právomocí Komisie (3).

(18)	Tieto právomoci by sa mali na Komisiu preniesť konkrétne vzhľadom na to, že postupmi uvedenými v článkoch 9, 11 a 12 sa členské štáty splnomocňujú konať v oblastiach výlučnej právomoci Únie, o ktorých sa musia rozhodnutia prijímať na úrovni Únie.

(19)	Na prijímanie oprávnení podľa článkov 9, 11 a 12 by sa mal uplatňovať konzultačný postup vzhľadom na to, že tieto oprávnenia sa udeľujú na základe jasne vymedzených kritérií ustanovených v tomto nariadení,

PRIJALI TOTO NARIADENIE:

KAPITOLA I

ROZSAH PÔSOBNOSTI

Článok 1

Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti

1.   Bez toho, aby bolo dotknuté rozdelenie právomocí ustanovené v ZFEÚ, sa v tomto nariadení rieši otázka statusu bilaterálnych investičných dohôd členských štátov v rámci práva Únie a ustanovujú sa podmienky a postupy, na základe ktorých sa členské štáty oprávňujú meniť a dopĺňať bilaterálne investičné dohody alebo ich uzatvárať.

2.   Pojem „bilaterálna investičná dohoda“ na účely tohto nariadenia znamená akúkoľvek dohodu s treťou krajinou, ktorá obsahuje ustanovenia o ochrane investícií. Toto nariadenie sa vzťahuje len na tie ustanovenia bilaterálnych investičných dohôd, ktoré sa zaoberajú ochranou investícií.

KAPITOLA II

ZACHOVANIE PLATNOSTI EXISTUJÚCICH BILATERÁLNYCH INVESTIČNÝCH DOHÔD

Článok 2

Oznámenie Komisii

Členské štáty do 8. februára 2013 alebo do 30 dní od dátumu svojho pristúpenia k Únii oznámia Komisii všetky bilaterálne investičné dohody s tretími krajinami podpísané pred 1. decembrom 2009 alebo pred dátumom svojho pristúpenia, podľa toho, ktorý dátum je neskorší, ktorých platnosť si želajú zachovať alebo ktorých nadobudnutie platnosti si želajú povoliť podľa tejto kapitoly. Oznámenie zahŕňa kópiu týchto bilaterálnych investičných dohôd. Členské štáty taktiež oznámia Komisii všetky následné zmeny v právnom statuse týchto dohôd.

Článok 3

Zachovanie platnosti

Bez toho, aby boli dotknuté záväzky členských štátov vyplývajúce z práva Únie, platnosť bilaterálnych investičných dohôd oznámených podľa článku 2 tohto nariadenia je možné zachovať alebo tieto dohody môžu nadobudnúť platnosť v súlade so ZFEÚ a týmto nariadením dovtedy, kým nenadobudne platnosť bilaterálna investičná dohoda medzi Úniou a tou istou treťou krajinou.

Článok 4

Uverejnenie

1.   Každých 12 mesiacov Komisia uverejňuje v Úradnom vestníku Európskej únie zoznam bilaterálnych investičných dohôd oznámených podľa článku 2, článku 11 ods. 6 alebo článku 12 ods. 6.

2.   Prvé uverejnenie zoznamu bilaterálnych investičných dohôd, ako sa uvádza v odseku 1 tohto článku, sa uskutoční najneskôr tri mesiace od konečného termínu na oznámenia podľa článku 2.

Článok 5

Posúdenie

Komisia môže v rámci postupného nahrádzania bilaterálnych investičných dohôd oznámených podľa článku 2 posúdiť bilaterálne investičné dohody oznámené podľa článku 2 prostredníctvom zhodnotenia, či jedno alebo viaceré ustanovenia týchto dohôd nepredstavujú závažnú prekážku rokovaniu Únie o bilaterálnych investičných dohodách s tretími krajinami alebo ich uzatvoreniu zo strany Únie.

Článok 6

Povinnosť spolupráce

1.   Členské štáty prijmú v rámci postupného nahrádzania bilaterálnych investičných dohôd oznámených podľa článku 2 akékoľvek primerané opatrenia, aby zabezpečili, že ustanovenia bilaterálnych investičných dohôd oznámených podľa článku 2 nebudú predstavovať závažnú prekážku rokovaniu Únie o bilaterálnych investičných dohodách s tretími krajinami alebo ich uzatvoreniu zo strany Únie.

2.   Ak Komisia dospeje k záveru, že v rámci postupného nahrádzania bilaterálnych investičných dohôd oznámených podľa článku 2 jedno alebo viaceré ustanovenia bilaterálnych investičných dohôd oznámených podľa článku 2 predstavujú závažnú prekážku rokovaniu Únie o bilaterálnych investičných dohodách s tretími krajinami alebo ich uzatvoreniu zo strany Únie, Komisia a dotknutý členský štát urýchlene začnú konzultácie a spolupracujú s cieľom stanoviť primerané opatrenia na vyriešenie danej záležitosti. Tieto konzultácie nesmú trvať dlhšie ako 90 dní.

3.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, môže Komisia do 60 dní od ukončenia konzultácií oznámiť primerané opatrenia, ktoré má dotknutý členský štát prijať s cieľom odstrániť prekážky uvedené v odseku 2.

KAPITOLA III

OPRÁVNENIE ZMENIŤ A DOPLNIŤ ALEBO UZATVORIŤ BILATERÁLNE INVESTIČNÉ DOHODY

Článok 7

Oprávnenie zmeniť a doplniť alebo uzatvoriť bilaterálnu investičnú dohodu

Členský štát je oprávnený za podmienok ustanovených v článkoch 8 až 11 začať rokovania s treťou krajinou o zmene a doplnení existujúcej alebo o uzatvorení novej bilaterálnej investičnej dohody.

Článok 8

Oznámenie Komisii

1.   Ak má členský štát v úmysle začať rokovania s treťou krajinou s cieľom zmeniť a doplniť alebo uzatvoriť bilaterálnu investičnú dohodu, písomne oznámi svoje úmysly Komisii.

2.   Oznámenie uvedené v odseku 1 obsahuje relevantnú dokumentáciu a uvádzajú sa v ňom ustanovenia, ktorými sa rokovania majú zaoberať alebo o ktorých sa má opätovne rokovať, ciele rokovaní a všetky ďalšie relevantné informácie.

3.   Oznámenie uvedené v odseku 1 sa zasiela najmenej päť mesiacov predtým, ako sa majú začať formálne rokovania.

4.   Ak informácie oznámené zo strany členského štátu nepostačujú na účely oprávnenia začať formálne rokovania v súlade s článkom 9, môže Komisia požiadať o dodatočné informácie.

5.   Komisia sprístupňuje oznámenie uvedené v odseku 1 tohto článku a na požiadanie aj priloženú dokumentáciu ostatným členským štátom za dodržania požiadaviek na dôvernosť informácií stanovených v článku 14.

Článok 9

Oprávnenie začať formálne rokovania

1.   Komisia udelí členským štátom oprávnenie začať formálne rokovania s treťou krajinou na zmenu a doplnenie alebo na uzavretie bilaterálnych investičných dohôd, pokiaľ nedospeje k záveru, že začatie takýchto rokovaní:

a)	by bolo v inom rozpore s právom Únie než sú nezlučiteľnosti vyplývajúce z rozdelenia právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi;

b)	by bolo nadbytočné, keďže Komisia predložila odporúčanie začať rokovania s dotknutou treťou krajinou alebo rozhodla o predložení takéhoto odporúčania v súlade s článkom 218 ods. 3 ZFEÚ;

c)	by nebolo v súlade so zásadami a cieľmi vonkajšej činnosti Únie, ako sa vypracovali v súlade so všeobecnými ustanoveniami uvedenými v hlave V kapitole 1 Zmluvy o Európskej únii, alebo

d)	by predstavovalo závažnú prekážku rokovaniu Únie o bilaterálnych investičných dohodách s tretími krajinami alebo ich uzatvoreniu zo strany Únie.

2.   V rámci oprávnenia uvedeného v odseku 1 môže Komisia od členského štátu požadovať, aby do takýchto rokovaní a prípadnej bilaterálnej investičnej dohody začlenil alebo aby z týchto rokovaní a prípadnej bilaterálnej investičnej dohody odstránil určité doložky, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie konzistentnosti s politikou Únie v oblasti investícií alebo súladu s právom Únie.

3.   Oprávnenie uvedené v odseku 1 tohto článku sa udeľuje v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 16 ods. 2. Komisia prijme svoje rozhodnutie do 90 dní od doručenia oznámenia uvedeného v článku 8. Ak sú na prijatie rozhodnutia potrebné dodatočné informácie, začína doba 90 dní plynúť od dátumu doručenia dodatočných informácií.

4.   Komisia informuje Európsky parlament a Radu o rozhodnutiach prijatých podľa odseku 3.

5.   Ak Komisia neudelí oprávnenie podľa odseku 1, informuje o tom dotknutý členský štát a svoje rozhodnutie odôvodní.

Článok 10

Účasť Komisie na rokovaniach

Komisii sa poskytujú informácie o pokroku a výsledkoch rokovaní o zmene a doplnení alebo o uzavretí bilaterálnej investičnej dohody v priebehu rôznych štádií a Komisia môže požiadať o účasť na rokovaniach týkajúcich sa investícií medzi členským štátom a treťou krajinou.

Článok 11

Oprávnenie podpísať a uzatvoriť bilaterálnu investičnú dohodu

1.   Dotknutý členský štát pred podpísaním bilaterálnej investičnej dohody oznámi Komisii výsledok rokovaní a predloží jej text takejto dohody.

2.   Tento článok sa uplatňuje aj na bilaterálne investičné dohody, o ktorých sa rokovania uskutočnili pred 9. januárom 2013, ale nevzťahuje sa na ne oznamovacia povinnosť podľa článku 2 alebo článku 12.

3.   Komisia po prijatí oznámenia posúdi, či prerokovaná bilaterálna investičná dohoda nie je v rozpore s požiadavkami uvedenými v článku 9 ods. 1 a 2.

4.   Ak Komisia zistí, že výsledkom rokovaní je bilaterálna investičná dohoda, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 9 ods. 1 a 2, udelí členskému štátu oprávnenie, aby takúto dohodu podpísal a uzatvoril. Na takéto dohody sa uplatňujú články 3, 5 a 6, ako keby sa tieto dohody oznámili podľa článku 2.

5.   Rozhodnutia podľa odseku 4 tohto článku sa prijímajú v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 16 ods. 2. Komisia prijme svoje rozhodnutie do 90 dní od doručenia oznámení uvedených v odsekoch 1 a 2 tohto článku. Ak sú na prijatie rozhodnutia potrebné dodatočné informácie, začína doba 90 dní plynúť od dátumu doručenia dodatočných informácií.

6.   Ak Komisia udelí oprávnenie podľa odseku 4, oznámi dotknutý členský štát Komisii uzatvorenie a nadobudnutie platnosti bilaterálnej investičnej dohody, ako aj všetky následné zmeny právneho statusu takejto dohody.

7.   Komisia informuje Európsky parlament a Radu o rozhodnutiach prijatých podľa odseku 4.

8.   Ak Komisia neudelí oprávnenie podľa odseku 4, informuje o tom dotknutý členský štát a svoje rozhodnutie odôvodní.

KAPITOLA IV

ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

Článok 12

Dohody podpísané členskými štátmi od 1. decembra 2009 do 9. januára 2013

1.   Ak členský štát od 1. decembra 2009 do 9. januára 2013 podpísal bilaterálnu investičnú dohodu, oznámi tento členský štát Komisii do 8. februára 2013 túto dohodu, ktorej platnosť si želá zachovať alebo si želá, aby nadobudla platnosť. Oznámenie zahŕňa kópiu takejto dohody.

2.   Komisia po prijatí oznámenia vykoná posúdenie toho, či bilaterálna investičná dohoda oznámená podľa odseku 1 tohto článku nie je v rozpore s požiadavkami uvedenými v článku 9 ods. 1 a 2.

3.   Ak Komisia zistí, že bilaterálna investičná dohoda oznámená podľa odseku 1 tohto článku spĺňa požiadavky uvedené v článku 9 ods. 1 a 2, udelí oprávnenie na zachovanie alebo nadobudnutie platnosti takejto dohody podľa práva Únie.

4.   Komisia prijme rozhodnutie uvedené v odseku 3 tohto článku do 180 dní odo dňa doručenia oznámenia uvedeného v odseku 1 tohto článku. Ak sú na prijatie rozhodnutia potrebné dodatočné informácie, začína doba 180 dní plynúť od dátumu doručenia dodatočných informácií. Rozhodnutia podľa odseku 3 tohto článku sa prijímajú v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 16 ods. 2.

5.   Ak bilaterálna investičná dohoda nebola povolená podľa odseku 3, členský štát nepodnikne žiadne ďalšie kroky k jej uzatvoreniu a odvolá alebo zruší kroky, ktoré už vykonal.

6.   Ak Komisia udelí oprávnenie podľa odseku 3 tohto článku, oznámi dotknutý členský štát Komisii nadobudnutie platnosti bilaterálnej investičnej dohody, ako aj akékoľvek následné zmeny právneho statusu tejto dohody. Články 3, 5 a 6 sa uplatňujú na takúto dohodu, ako keby bola oznámená podľa článku 2.

7.   Komisia informuje Európsky parlament a Radu o rozhodnutiach prijatých podľa odseku 3.

8.   Ak Komisia neudelí oprávnenie podľa odseku 3, informuje o tom dotknutý členský štát a svoje rozhodnutie odôvodní.

Článok 13

Správanie členských štátov, pokiaľ ide o bilaterálnu investičnú dohodu s treťou krajinou

Ak bilaterálna investičná dohoda patrí do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, dotknutý členský štát:

a)

bez zbytočného odkladu informuje Komisiu o všetkých zasadnutiach, ktoré sa uskutočnia na základe ustanovení takejto dohody. Komisii sa poskytne program a všetky relevantné informácie umožňujúce porozumieť témam, o ktorých sa má diskutovať na týchto zasadnutiach. Komisia môže dotknutý členský štát požiadať o ďalšie informácie. Ak by záležitosť, o ktorej sa má diskutovať, mohla ovplyvniť vykonávanie politík Únie, ktoré sa týkajú investícií, a to predovšetkým aj spoločnej obchodnej politiky, môže Komisia dotknutý členský štát požiadať, aby zaujal určitú pozíciu;

b)

bez zbytočného odkladu informuje Komisiu o všetkých tvrdeniach, ktoré mu boli určené v tom zmysle, že určité opatrenie nie je s takouto dohodou zlučiteľné. Členský štát takisto bezodkladne informuje Komisiu o každej žiadosti o urovnanie sporu podanej podľa bilaterálnej investičnej dohody, a to hneď, ako sa členský štát o takejto žiadosti dozvie. Členský štát a Komisia v plnom rozsahu spolupracujú a prijímajú všetky opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie účinnej obrany, ktoré môžu prípadne zahŕňať účasť Komisie na danom postupe;

c)

vyžiada si súhlas Komisie pred uplatnením akýchkoľvek príslušných mechanizmov na urovnávanie sporov vedených proti tretej krajine, ktoré zahŕňa bilaterálna investičná dohoda, a uplatní takéto mechanizmy, ak ho o to Komisia požiada. Takéto mechanizmy zahŕňajú konzultácie s druhou stranou bilaterálnej investičnej dohody a urovnanie sporu, ak sú v takejto dohode ustanovené. Členský štát a Komisia v plnom rozsahu spolupracujú pri vykonávaní postupov v rámci príslušných mechanizmov, ktoré prípadne môžu zahŕňať účasť Komisie na príslušných postupoch.

Článok 14

Dôvernosť informácií

Pri oznamovaní rokovaní a ich výsledkov Komisii v súlade s článkami 8 a 11 môžu členské štáty uviesť, či sa ktorékoľvek z poskytnutých informácií majú považovať za dôverné a či ich možno sprístupniť ostatným členským štátom.

Článok 15

Preskúmanie

1.   Do 10. januára 2020 Komisia predloží Európskemu parlamentu a Rade správu o uplatňovaní tohto nariadenia.

2.   Správa obsahuje prehľad oprávnení, o ktoré sa požiadalo a ktoré boli udelené podľa kapitoly III, ako aj preskúmanie potreby ďalšieho uplatňovania uvedenej kapitoly.

3.   Ak sa v správe odporučí nepokračovať v uplatňovaní kapitoly III alebo zmeniť jej ustanovenia, k správe sa priloží príslušný legislatívny návrh.

Článok 16

Postup výboru

1.   Komisii pomáha Výbor pre investičné dohody. Uvedený výbor je výborom v zmysle nariadenia (EÚ) č. 182/2011.

2.   Ak sa odkazuje na tento odsek, uplatňuje sa článok 4 nariadenia (EÚ) č. 182/2011.

Článok 17

Nadobudnutie účinnosti

Toto nariadenie nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

---

(1)  Pozícia Európskeho parlamentu z 10. mája 2011 (zatiaľ neuverejnená v úradnom vestníku) a pozícia Rady v prvom čítaní zo 4. októbra 2012 (Ú. v. EÚ C 352 E, 16.11.2012, s. 23). Pozícia Európskeho parlamentu z 11. decembra 2012 (zatiaľ neuverejnená v úradnom vestníku).

(2)  Ú. v. ES L 145, 31.5.2001, s. 43.

(3)  Ú. v. EÚ L 55, 28.2.2011, s. 13.

---

---

20.12.2012

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 351/47

---

ROZHODNUTIE RADY

zo 6. decembra 2012

o uzatvorení Dohody vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Brazíliou podľa článku XXVIII Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) z roku 1994 o úprave koncesií týkajúcich sa spracovaného hydinového mäsa stanovených v zozname EÚ, ktorý tvorí prílohu k dohode GATT z roku 1994, a Dohody vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Thajskom podľa článku XXVIII Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) z roku 1994 o úprave koncesií týkajúcich sa spracovaného hydinového mäsa stanovených v zozname EÚ, ktorý tvorí prílohu k dohode GATT z roku 1994

(2012/792/EÚ)

RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 207 ods. 4 prvý pododsek v spojení s jej článkom 218 ods. 6 písm. a) bodom v),

so zreteľom na návrh Európskej komisie,

so zreteľom na stanovisko Európskeho parlamentu,

keďže:

(1)

Rada splnomocnila 25. mája 2009 Komisiu, aby začala rokovania podľa článku XXVIII GATT 1994 s cieľom nanovo prerokovať koncesie v prípade colných položiek pre spracované hydinové mäso patriace do kapitoly 16 kombinovanej nomenklatúry podľa článku 1 nariadenia Rady (EHS) č. 2658/87 z 23. júla 1987 o colnej a štatistickej nomenklatúre a o Spoločnom colnom sadzobníku (1) (ďalej len „KN“).

(2)	Tieto rokovania vyústili do dohôd vo forme výmeny listov parafovaných s Thajskom 22. novembra 2011 a s Brazíliou 7. decembra 2011 (ďalej len „dohody“).

(3)	V súlade s rozhodnutím Rady 2012/231/EÚ z 23. apríla 2012 (2) boli dohody v mene Únie podpísané 26. júna 2012 s Brazíliou a 18. júna 2012 s Thajskom.

(4)	Tieto dohody by sa mali schváliť,

PRIJALA TOTO ROZHODNUTIE:

Článok 1

Dohoda vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Brazíliou podľa článku XXVIII Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) z roku 1994 o úprave koncesií týkajúcich sa spracovaného hydinového mäsa stanovených v zozname EÚ, ktorý tvorí prílohu k dohode GATT z roku 1994, a Dohoda vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Thajskom podľa článku XXVIII Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) z roku 1994 o úprave koncesií týkajúcich sa spracovaného hydinového mäsa stanovených v zozname EÚ, ktorý tvorí prílohu k dohode GATT z roku 1994, sa týmto v mene Únie schvaľujú.

Znenie dohôd je pripojené k tomuto rozhodnutiu.

Článok 2

Predseda Rady v mene Únie vydá oznámenia stanovené v dohodách.

Článok 3

Toto rozhodnutie nadobúda účinnosť dňom nasledujúcim po jeho prijatí.

---

(1)  Ú. v. ES L 256, 7.9.1987, s. 1.

(2)  Ú. v. EÚ L 117, 1.5.2012, s. 1.

---

---

---