1.

Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 13. júla 2017, OZ/EIB (T-607/16, neuverejnený, EU:T:2017:495), sa zrušuje v rozsahu, v akom ním bol zamietnutý jednak návrh na náhradu škody uvedený v žalobe OZ, založený na zodpovednosti Európskej investičnej banky (EIB) za údajné nezákonné konanie v rámci vyšetrovania vrátane porušenia práva odvolateľky na to, aby bola spravodlivo vypočutá vo svojej veci, a jednak návrh na zrušenie uvedený v tejto žalobe.

2.

V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.

3.

Rozhodnutie prezidenta Európskej investičnej banky zo 16. októbra 2015, ktorým sa nevyhovelo sťažnosti vo veci sexuálneho obťažovania, ktorú podala OZ, sa zrušuje.

4.

V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

5.

Európska investičná banka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila OZ tak v prvostupňovom konaní, ako aj v konaní o odvolaní.

—

sa v zásade nemôže v rámci opravného prostriedku, ktorý podal na základe článku 27 ods. 1 tohto nariadenia v tomto druhom členskom štáte proti rozhodnutiu o jeho odovzdaní, dovolávať kritéria zodpovednosti stanoveného v článku 9 uvedeného nariadenia,

—

sa výnimočne môže v rámci takéhoto opravného prostriedku dovolávať tohto kritéria zodpovednosti v situácii, na ktorú sa vzťahuje článok 20 ods. 5 toho istého nariadenia, pokiaľ tento štátny príslušník tretej krajiny predložil príslušnému orgánu žiadajúceho členského štátu dôkazy, ktoré jasne preukazujú, že sa má považovať za členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti podľa uvedeného kritéria zodpovednosti.

1.

Článok 9 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke [Európskej únie] a článok 5 ods. 1 písm. a) a b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok sa majú vykladať v tom zmysle, že neoprávňujú majiteľa individuálnej ochrannej známky tvorenej testovým certifikátom zabrániť tomu, aby tretia osoba umiestňovala označenie zhodné alebo podobné tejto ochrannej známke na tovary, ktoré nie sú zhodné ani podobné tovarom alebo službám, pre ktoré bola uvedená ochranná známka zapísaná.

2.

Článok 9 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 a článok 5 ods. 2 smernice 2008/95/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že oprávňujú majiteľa individuálnej ochrannej známky s dobrým menom, tvorenej testovým certifikátom, zabrániť tomu, aby tretia osoba umiestňovala označenie zhodné alebo podobné tejto ochrannej známke na tovary, ktoré nie sú zhodné ani podobné tovarom alebo službám, pre ktoré bola uvedená ochranná známka zapísaná, za predpokladu, že sa preukáže, že týmto umiestnením označenia tretia osoba neoprávnene získava prospech z rozlišovacej spôsobilosti alebo z dobrého mena tej istej ochrannej známky alebo škodí tejto rozlišovacej spôsobilosti alebo tomuto dobrému menu, a že uvedená tretia osoba v takom prípade nepreukáže, že má na toto umiestnenie označenia „náležitý dôvod“ podľa týchto ustanovení.

—

pred odopretím práva na odpočítanie dane preskúmal, či osoba, ktorá vystavila túto nesprávnu faktúru, mohla vrátiť príjemcovi tejto faktúry nesprávne zaplatenú sumu DPH a mohla opraviť uvedenú faktúru v rámci postupu odstránenia nezrovnalostí vo faktúre v súlade s uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou na účely získania dane, ktorú nesprávne odviedla do štátnej pokladnice, alebo

—

rozhodol, že sám vráti príjemcovi tejto istej faktúry daň, ktorú nesprávne zaplatil osobe, ktorá vystavila túto faktúru, a ktorú táto osoba následne nesprávne odviedla do štátnej pokladnice.

1.

Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 13. decembra 2017, CJ/ECDC (T-602/16, neuverejnený, EÚ:T:2017:893), sa zrušuje.

2.

Rozhodnutie revízneho hodnotiteľa Európskeho centra pre prevenciu a kontrolu chorôb (ECDC) z 21. septembra 2015, ktorým sa s konečnou platnosťou uzatvára hodnotiaca správa CJ za rok 2011, sa zrušuje.

3.

Európske centrum pre prevenciu a kontrolu chorôb znáša svoje vlastné trovy konania a je povinné nahradiť trovy konania CJ tak v prvom stupni, ako aj v konaní o odvolaní.

1.

Článok 1 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že z pôsobnosti tejto smernice nie je vylúčená zmluvná podmienka, o akú ide vo veci samej, ktorá, pokiaľ ide o určenie právomoci súdu rozhodovať spory medzi zmluvnými stranami, všeobecne odkazuje na uplatniteľné vnútroštátne právo.

2.

Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni procesným pravidlám, na ktoré odkazuje zmluvná podmienka, umožňujúcim predajcovi alebo dodávateľovi vybrať si v prípade žaloby pre údajné neplnenie zmluvy zo strany spotrebiteľa medzi súdom príslušným podľa bydliska žalovaného a súdom príslušným podľa miesta plnenia zmluvy, pokiaľ výberom podľa miesta plnenia zmluvy nevzniknú pre spotrebiteľa také procesné podmienky, ktoré môžu neprimeraným spôsobom obmedziť jeho právo na účinný opravný prostriedok, ktoré mu priznáva právny poriadok Únie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

The Green Effort znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) a Fédération internationale de l’automobile (FIA).

1.

Článok 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/64/ES z 13. novembra 2007 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 97/7/ES, 2002/65/ES, 2005/60/ES a 2006/48/ES a ktorou sa zrušuje smernica 97/5/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že pod pojem „platobné služby“ v zmysle tohto ustanovenia patrí vykonanie inkasa iniciované príjemcom z platobného účtu, ktorého nie je majiteľom, ku ktorému majiteľ zaťaženého účtu neudelil súhlas.

2.

Článok 58 smernice 2007/64 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „užívateľ platobných služieb“ v zmysle tohto článku sa vzťahuje na majiteľa platobného účtu, z ktorého bolo vykonané inkaso bez jeho súhlasu.

1.

Článok 7 bod 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu nie je príslušný na rozhodovanie sporu týkajúceho sa žaloby o náhradu podanej podľa článku 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, a smerujúcej proti leteckej spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte z dôvodu, že táto letecká spoločnosť má v obvode súdu, ktorému bol spor predložený, organizačnú zložku, bez toho, aby sa táto organizačná zložka zúčastnila na právnom vzťahu medzi spoločnosťou a dotknutým cestujúcim.

2.

Článok 26 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie sa neuplatňuje v prípade, ako je ten vo veci samej, keď žalovaný nepredložil pripomienky alebo sa konania nezúčastnil.

1.

Otázka 1

2.

Otázka 2

1.

Otázka 1

2.

Otázka 2

1.

Predstavuje zmena rezervácie letu cestujúceho, ktorý sa dostavil na odbavenie na letisko a ktorému bola potvrdená rezervácia na určitý let, proti jeho vôli na neskorší let prípad odmietnutia nástupu do lietadla v zmysle článku 4 ods. 3 nariadenia (ES) č. 261/2004 (1) o právach cestujúcich v leteckej doprave, ak sa let, ktorého sa potvrdená rezervácia cestujúceho týka, uskutoční?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Má sa ustanovenie článku 5 ods. 1 písm. c) bodu iii) nariadenia o právach cestujúcich v leteckej doprave analogicky uplatniť na prípady odmietnutia nástupu do lietadla v zmysle článku 4 ods. 3 nariadenia o právach cestujúcich v leteckej doprave?

1.

Má sa článok 10 ods. 2 písm. p) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES (1) z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS vykladať v tom zmysle, že za požadované údaje o „čase“ alebo o „iných podmienkach vykonania [práva na odstúpenie od zmluvy]“ sa považujú aj podmienky začatia plynutia lehoty na odstúpenie od zmluvy?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

Bráni článok 10 ods. 2 písm. p) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS výkladu v tom zmysle, že informácia o odstúpení od zmluvy je „zrozumiteľná“ a „stručná“, ak sama o sebe neobsahuje úplné povinné údaje, ktoré sa majú poskytnúť o začiatku plynutia lehoty na odstúpenie, ale v tejto súvislosti len odkazuje na vnútroštátne zákonné ustanovenie, v tejto veci na § 492 ods. 2 BGB (občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) v znení platnom 12. júna 2014, ktoré následne odkazuje na ďalšie vnútroštátne ustanovenia, v prejednávanej veci na článok 247 § 3 až § 13 Einführungsgesetz zum Bürgerlichen Gesetzbuch (zákon, ktorým sa zavádza občiansky zákonník, ďalej len „EGBGB“) v znení platnom do 12. júna 2014, a spotrebiteľ preto musí preštudovať množstvo zákonných ustanovení rôznych zákonov, aby mu bolo jasné, aké údaje treba povinne uviesť, aby v prípade jeho zmluvy o úvere začala plynúť lehota na odstúpenie od zmluvy?

3.

V prípade zápornej odpovede na druhú otázku (a ak aj napriek odkazu na vnútroštátne zákonné ustanovenia nevznikajú žiadne zásadné výhrady):

Bráni článok 10 ods. 2 písm. p) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS takému výkladu, podľa ktorého informácia o práve na odstúpenie od zmluvy je „zrozumiteľná“ a „stručná“, ak odkaz na vnútroštátne zákonné ustanovenie, v prejednávanej veci na § 492 ods. 2 BGB v znení platnom od 30. júla 2010 do 12.júna 2014, ktorý ďalej odkazuje na ďalšie vnútroštátne právne predpisy — v prejednávanom prípade na článok 247 § 3 až § 13 EGBGB v znení platnom od 4. augusta 2011 do 12. júna 2014 —, nevyhnutne vedie k tomu, že spotrebiteľ musí nad rámec jednoduchého preštudovania ustanovení zákona vykonať aj právnu subsumpciu, napríklad pokiaľ ide o otázku, či sa mu poskytol úver za podmienok, ktoré sú bežné pre zmluvy zabezpečené nehnuteľnosťou a ich dočasné financovanie, alebo či ide o viazané zmluvy, aby mu bolo jasné, aké údaje treba povinne uviesť, aby v prípade jeho zmluvy o úvere začala plynúť lehota na odstúpenie od zmluvy?

1.

Má vlastník hektára, na ktorý možno poskytnúť podporu, k dispozícii tento hektár v zmysle článku 24 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1307/2013 (1), ak žiadna tretia osoba nemá užívacie právo k hektáru, na ktorý možno poskytnúť podporu, najmä nie užívacie právo odvodené od vlastníka, alebo plochu nemá k dispozícii tretia osoba alebo nikto, ak tretia osoba v skutočnosti vykonáva poľnohospodársku činnosť na tejto ploche bez užívacieho práva?

2.

Má sa formulácia „akákoľvek plocha, ktorá oprávňovala poľnohospodára na platby v roku 2008 v rámci režimu jednotnej platby alebo režimu jednotnej platby na plochu ustanovených v hlave III a v hlave IV A nariadenia (ES) č. 1782/2003 (2)“ v článku 32 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1307/2013 vykladať v tom zmysle, že plocha v roku 2008 musela spĺňať predpoklady, ktoré hlava III, resp. hlava IV A nariadenia (ES) č. 1782/2003 vyžadujú v súvislosti s nárokom na platby v rámci režimu jednotnej platby alebo režimu jednotnej platby na plochu?

3.

V prípade zápornej odpovede na druhú otázku: Má sa formulácia „akákoľvek plocha, ktorá oprávňovala poľnohospodára na platby v roku 2008 v rámci režimu jednotnej platby alebo režimu jednotnej platby na plochu ustanovených v hlave III a v hlave IV A nariadenia (ES) č. 1782/2003“ v článku 32 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1307/2013 vykladať v tom zmysle, že na účely klasifikovania zalesnenej pôdy podľa článku 31 nariadenia (ES) č. 1257/1999 (3) ako hektár, na ktorý možno poskytnúť podporu, v zmysle článku 32 ods. 2 písm. b) bodu ii) nariadenia (ES) č. 1307/2013 sa vyžaduje, aby bol prostredníctvom plochy využitý nárok na vyňatie pôdy z produkcie alebo iný platobný nárok v zmysle článku 44 ods. 1 alebo článku 54 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1782/2003?

4.

V prípade zápornej odpovede na tretiu otázku: Má sa formulácia „akákoľvek plocha, ktorá oprávňovala poľnohospodára na platby v roku 2008 v rámci režimu jednotnej platby alebo režimu jednotnej platby na plochu ustanovených v hlave III a v hlave IV A nariadenia (ES) č. 1782/2003“ v článku 32 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1307/2013 vykladať v tom zmysle, že na účely klasifikovania zalesnenej pôdy podľa článku 31 nariadenia (ES) č. 1257/1999 ako hektár, na ktorý možno poskytnúť podporu, v zmysle článku 32 ods. 2 písm. b) bodu ii) nariadenia (ES) č. 1307/2013 sa vyžaduje, aby poľnohospodár v roku 2008 podal žiadosť podľa článku 22 ods. 1 a/alebo článku 34 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1782/2003 a spĺňal ostatné predpoklady priamej platby podľa hlavy III alebo IV A?

1.

Má sa článok 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ (1)vykladať v tom zmysle, že „odmietnutie vykonania vojenskej služby v čase konfliktu“ si nevyžaduje, aby dotknutá osoba odmietla vykonať vojenskú službu vo formalizovanom postupe odmietnutia, ak právna úprava štátu pôvodu neupravuje právo na odmietnutie vykonania vojenskej služby?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

Chráni článok 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ prostredníctvom „odmietnutia vykonania vojenskej služby v čase konfliktu“ aj tie osoby, ktoré sa po uplynutí lehoty na odklad vojenskej služby neprihlásia na vojenskej správe štátu pôvodu a útekom sa vyhnú nútenému odvodu?

3.

V prípade kladnej odpovede na druhú otázku:

Má sa článok 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ vykladať v tom zmysle, že pre osobu podliehajúcu brannej povinnosti, ktorá nemá informácie o svojej budúcej oblasti vojenského nasadenia, by vojenská služba priamo alebo nepriamo zahŕňala „trestné činy alebo akty, na ktoré sa vzťahujú dôvody vylúčenia, ako sú stanovené v článku 12 ods. 2“ už len z toho dôvodu, že ozbrojené sily jej štátu pôvodu sa opakovane a systematicky dopúšťajú takýchto zločinov alebo činov, pričom nasadzujú osoby podliehajúce brannej povinnosti?

4.

Má sa článok 9 ods. 3 smernice 2011/95/EÚ vykladať v tom zmysle, že aj v prípade prenasledovania podľa článku 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95/EÚ musí podľa článku 2 písm. d) smernice 2011/95/EÚ existovať spojenie medzi dôvodmi uvedenými v článku 10 smernice 2011/95/EÚ a činmi, ktoré sa podľa článku 9 ods. 1 a 2 smernice 2011/95/EÚ považujú za prenasledovanie, alebo stav, keď chýba ochrana proti takýmto činom?

5.

V prípade kladnej odpovede na štvrtú otázku: ide o spojenie, v zmysle článku 9 ods. 3 v spojení s článkom 2 písm. d) smernice 2011/95/EÚ, medzi prenasledovaním formou stíhania alebo potrestania za odmietnutie vykonať vojenskú službu, a dôvodom prenasledovania už v tom prípade, ak stíhanie alebo potrestanie nadväzuje na odmietnutie?

1.

Ide v prípade prepravy paliet z jedného členského štátu do iného členského štátu na účely ich následného prenájmu v členskom štáte určenia zdaniteľnej osobe so sídlom v Rumunsku, ktorá je v Rumunsku identifikovaná na účely DPH, o prepravu, ktorá sa nepovažuje za premiestnenie, v súlade s článkom 17 ods. 2 smernice 2006/112/ES (1)?

2.

Bez ohľadu na odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku, považuje sa za zdaniteľnú osobu podľa článku 2 bodu 1 smernice 2008/9/ES (2) zdaniteľná osoba v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2006/112/ES, ktorá nie je usadená v členskom štáte vrátenia dane, ale má sídlo na území iného členského štátu, hoci je táto osoba identifikovaná na účely DPH, alebo mala by sa identifikovať na účely DPH v členskom štáte vrátenia dane?

3.

Predstavuje okolnosť spočívajúca v neexistujúcej identifikácii na účely DPH v členskom štáte vrátenia dane, s ohľadom na ustanovenia smernice 2008/9/ES, dodatočnú podmienku k podmienkam stanoveným v článku 3 smernice 2008/9/ES, aby zdaniteľná osoba usadená v inom členskom štáte, t. j. neusadená v členskom štáte vrátenia dane, mohla mať v situácii, aká nastala v prejednávanej veci, nárok na vrátenie dane?

4.

Má sa článok 3 smernice 2008/9/ES vykladať v tom zmysle, že bráni praxi vnútroštátneho správneho orgánu spočívajúcej v nepriznaní nároku na vrátenie DPH z dôvodu nesplnenia podmienky stanovenej výlučne vo vnútroštátnej právnej úprave?

—

Má sa uvedené ustanovenie vykladať reštriktívne a doslovne, t. j. iba pokiaľ ide o prípad, ak cudzie rozhodné právo neupravuje nijakým spôsobom rozvod manželstva, alebo sa má vykladať extenzívne, čiže tak, že sa vzťahuje aj na situáciu, keď cudzie rozhodné právo rozvod síce pripúšťa, ale iba za mimoriadne obmedzujúcich podmienok predpokladajúcich povinné konanie o rozluke predchádzajúce rozvodu, t. j. konanie, ktoré právny poriadok štátu konajúceho súdu zodpovedajúcim spôsobom procesne neupravuje?

1.

Predstavuje rozhodnutie o predĺžení platnosti povolenia dohodu o projekte, ktorá by mohla viesť k uplatneniu článku 6 ods. 3 smernice Rady 92/43/EHS (1) z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len „smernica o biotopoch“)?

2.

Ovplyvňuje odpoveď na prvú otázku niektorý z týchto dôvodov?

3.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, aké úvahy [je] príslušný orgán povinný zohľadniť pri vykonávaní skríningu v 1. etape podľa článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch? Vyžaduje sa napríklad od príslušného orgánu, aby zohľadnil niektoré alebo všetky z nasledujúcich úvah: (i) či existujú zmeny navrhovaných prác a použitia; (ii) či došlo k zmene environmentálneho pozadia, napr. z hľadiska určenia lokalít európskeho významu po dátume rozhodnutia o udelení súhlasu; (iii) či došlo k významným zmenám vo vedeckých poznatkoch, napr. aktuálnejšie prieskumy týkajúce sa oprávnených záujmov lokalít európskeho významu? Prípadne je príslušný orgán povinný posúdiť vplyvy celého projektu na životné prostredie?

4.

Je potrebné rozlišovať medzi (i) povolením, ktoré stanovuje lehotu na dobu činnosti (fáza prevádzky) a (ii) povolením, ktoré iba stanovuje lehotu na dobu, počas ktorej je možné vykonávať stavebné práce (fáza výstavby) avšak za predpokladu, že stavebné práce budú dokončené v rámci tejto lehoty, neukladá žiadnu časovú lehotu na činnosť alebo prevádzku?

5.

Do akej miery, ak je vôbec stanovená, podlieha povinnosť vnútroštátneho súdu vykladať právne predpisy v čo najväčšej možnej miere v súlade s ustanoveniami smernice o biotopoch a Aarhuského dohovoru podmienke že účastníci konania musia výslovne nastoliť tieto otázky výkladu? Konkrétnejšie, ak vnútroštátne právo stanovuje dva rozhodovacie procesy, z ktorých iba jeden zabezpečuje dodržiavanie smernice o biotopoch, je vnútroštátny súd povinný vykladať vnútroštátnu právnu úpravu v tom zmysle, že sa možno odvolávať len na rozhodovací proces, ktorý je v súlade s právnou úpravou, bez ohľadu na to, že sa takéhoto presného výkladu účastníci konania v prejednávanej veci výslovne nedomáhali?

6.

Ak je odpoveď na bod A) druhej otázky vyššie taká, že je relevantné posúdiť, či bolo rozhodnutie (doba platnosti ktorého má byť predĺžená) vydané podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré riadne neprebrali smernicu o biotopoch, je vnútroštátny súd povinný neuplatniť pravidlo vnútroštátneho procesného práva, ktoré vylučuje, aby namietateľ spochybnil platnosť predchádzajúceho (uplynutého) povolenia v rámci následnej žiadosti o vydanie povolenia? Je takéto pravidlo vnútroštátneho procesného práva nezlučiteľné s povinnosťou poskytnúť prostriedky nápravy, ktorá bola nedávno opätovne potvrdená v rozsudku vo veci C-348/15, Stadt Wiener (4)?

1.

Má sa „ochrana štátu štátneho občianstva“ v zmysle článku 11 ods. 1 písm. e) a článku 2 písm. e) smernice 2004/83/ES (1) chápať ako ochrana zo strany štátu?

2.

Pri rozhodovaní otázky, či existuje opodstatnená obava z prenasledovania v zmysle článku 2 písm. e) smernice 2004/83/ES, a otázky, či existuje ochrana proti takémuto prenasledovaniu podľa článku 7 smernice 2004/83/ES, sa má „test ochrany“ alebo „skúmanie ochrany“ uplatniť na obe otázky? Ak áno, riadi sa v každom z uvedených prípadov rovnakými kritériami?

3.

Ak ponecháme bokom uplatniteľnosť ochrany zo strany neštátnych aktérov podľa článku 7 ods. 1 písm. b) a za predpokladu, že odpoveď na otázku 1) vyššie je kladná, má sa účinnosť alebo dostupnosť ochrany posudzovať výlučne odkazom na ochranné úkony/funkcie štátnych aktérov, alebo je možné zohľadňovať ochranné úkony/funkcie, ktoré vykonávajú súkromní aktéri (občianska spoločnosť), ako sú rodiny a/alebo klany?

4.

Sú [ako sa predpokladá v otázkach 2) a 3)] kritériá, ktorými sa riadi „skúmanie ochrany“, ktoré sa má vykonať pri posudzovaní zániku v kontexte článku 11 ods. 1 písm. e), rovnaké ako v kontexte článku 7?

—

rozhodol, že Írsko si tým, že nezriadilo vyšetrovací orgán, ktorý je nezávislý, pokiaľ ide o jeho organizáciu, právnu štruktúru a prijímanie rozhodnutí, od všetkých strán, ktorých záujmy by mohli byť v konflikte s jemu zverenými úlohami, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/18/ES (1), ktorou sa ustanovujú základné zásady upravujúce vyšetrovanie nehôd v sektore námornej dopravy a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 1999/35/ES a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/59/ES,

—

zaviazal Írsko na náhradu trov konania.

1.

Odporuje článku 41 ods. 1 a článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj odôvodneniam 10, 29, 107, 109 a 111 a článku 1 ods. 2 a článku 72 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES (1) vnútroštátny predpis alebo prax týkajúca sa výkladu a uplatňovania tohto predpisu, ktorá s prihliadnutím na zmluvný právny vzťah medzi zmluvnými stranami stanovuje, že nielen obstarávateľ sa dopustil porušenia z dôvodu protiprávneho neuskutočnenia verejného obstarávania, keďže údajne porušil predpisy týkajúce sa úpravy zmlúv, a z dôvodu nedodržania ustanovení, ktorými sa spravuje úprava zmlúv, ale dopustil sa ho aj úspešný uchádzač, ktorý s obstarávateľom uzavrel zmluvu, na základe toho, že na protiprávnu úpravu zmlúv sa vyžaduje spoločný postup zmluvných strán[?]

2.

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, odporuje odôvodneniam 19, 20 a 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/66/ES z 11. decembra 2007, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice Rady 89/665/EHS a 92/13/EHS, pokiaľ ide o zvýšenie účinnosti postupov preskúmania v oblasti zadávania verejných zákaziek (2), článku 2 ods. 2 smernice Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác (3) a článku 2 ods. 2 smernice Rady 92/13/EHS z 25. februára 1992, ktorou sa koordinujú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia o uplatňovaní právnych predpisov spoločenstva, o postupoch verejného obstarávania subjektov pôsobiacich vo vodnom, energetickom, dopravnom a telekomunikačnom sektore (4), s prihliadnutím na článok 41 ods. 1 a článok 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj odôvodnenia 10, 29, 107, 109 a 111 a článok 1 ods. 2 a článok 72 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES vnútroštátny predpis alebo prax týkajúca sa výkladu a uplatňovania tohto predpisu, ktorá dovoľuje, aby sa aj na úspešného uchádzača, ktorý uzavrie s obstarávateľom zmluvu, uplatnila sankcia (pokuta), ktorá je odlišná od skrátenia doby platnosti zmluvy, z dôvodu protiprávneho neuskutočnenia verejného obstarávania a nedodržania ustanovení o úprave zmlúv[?]

3.

V prípade, ak bude odpoveď na prvé dve otázky záporná, vnútroštátny súd žiada Súdny dvor Európskej únie, aby mu tiež poskytol usmernenie, pokiaľ ide o otázku, či na stanovenie výšky sankcie (pokuty) postačuje okolnosť, že medzi zmluvnými stranami existuje zmluvný právny vzťah, bez toho, aby sa preskúmalo, ako postupovali zmluvné strany pri úprave zmluvy a akou mierou sa nej podieľali.

1.

Je povinnosť vnútroštátneho súdu vykladať smernicu 2006/115/ES (1) o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva („smernica“) z hľadiska účelu a cieľa Rímskeho dohovoru (2) a/alebo WPPT (3) obmedzená na pojmy, ktoré smernica výslovne používa, alebo sa alternatívne vzťahuje aj na pojmy, ktoré možno nájsť výlučne v uvedených medzinárodných dohodách? Do akej miery sa má konkrétne článok 8 smernice vykladať z hľadiska požiadavky „vnútroštátneho zaobchádzania“, tak ako je uvedená v článku 4 WPPT?

2.

Má členský štát k dispozícii voľnú úvahu, aby stanovil kritériá na určenie, ktorých výkonných umelcov možno považovať za „príslušných výkonných umelcov“ v zmysle článku 8 smernice? Môže konkrétne členský štát obmedziť právo podieľať sa na primeranej odmene len na prípady, v ktorých (i) sa buď výkon uskutoční v Európskom hospodárskom spoločenstve („EHP“), alebo (ii) výkonní umelci majú prechodný alebo trvalý pobyt v krajine EHP?

3.

Aká je miera voľnej úvahy členského štátu, keď reaguje na výhradu, ktorú uplatní iná zmluvná strana podľa článku 15 ods. 3 WPPT? Je konkrétne členský štát povinný vo svojej reakcii presne použiť výrazy použité druhou zmluvnou stranou v jej výhrade? Má zmluvná strana povinnosť neuplatniť pravidlo 30 dní uvedené v článku 5 Rímskeho dohovoru, ak môže vyústiť do situácie, v ktorej výrobca zmluvnej strany uplatňujúcej výhradu získa v zmysle článku 15 ods. 1 odmenu, pričom výkonní umelci podieľajúci sa na rovnakom zvukovom zázname odmenu nezískajú? Môže alternatívne zmluvná strana, ktorá reaguje na výhradu, poskytnúť štátnym príslušníkom zmluvnej strany, ktorá uplatnila výhradu, rozsiahlejšie práva ako poskytla táto zmluvná strana, to znamená môže reagujúca zmluvná strana poskytnúť práva, ktoré zmluvná strana uplatňujúca výhradu neposkytuje v rovnakej miere?

4.

Je za akýchkoľvek okolností prípustné vyhradiť právo na primeranú odmenu len pre výrobcov zvukového záznamu, a teda odmietnuť toto právo výkonným umelcom, ktorých výkon bol zachytený na tento zvukový záznam?

1.

Vzhľadom na to, že Portugalsko neinformovalo Európsku komisiu o technických predpisoch uvedených v legislatívnom dekréte 442/89 z 2. decembra, nemôžu sa tieto normy, najmä uvedený článok 3 [v citovanom znení] a článok 9, uplatniť, takže jednotlivci sa môžu domáhať ich neuplatnenia?

2.

Vzhľadom na to, že Portugalsko neinformovalo Európsku komisiu o technických predpisoch uvedených v legislatívnom dekréte 282/2003 z 8. novembra, nemajú sa uvedené normy, najmä už citované články 2 a 3, uplatniť na poskytovateľov služieb v Portugalsku?

—

určiť, že Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska si tým, že zaviedlo nové zjednodušené pravidlá, ktoré rozširujú nulovú sadzbu, a výnimku od bežnej požiadavky registrácie dane z pridanej hodnoty stanovenej pôvodným Terminal Markets Order 1973, bez toho, aby požiadali Komisiu o súhlas Rady, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 395 ods. 2 smernice Rady 2006/112/ES (1) z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica o DPH“),

—

zaviazať Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska na náhradu trov konania.

1.

Predstavuje odlišné zaobchádzanie vyhradené iba učiteľom katolíckeho náboženstva, akými sú žalobcovia, diskrimináciu na základe náboženského vyznania podľa článku 21 Charty základných práv Európskej únie a smernice 2000/78/ES (1), resp. okolnosť, že osvedčenie o spôsobilosti, ktorého pracovník je už držiteľom, možno odňať, je spôsobilým dôvodom na to, aby sa iba s učiteľmi katolíckeho náboženstva, akými sú žalobcovia, zaobchádzalo odlišne ako s ostatnými pedagogickými pracovníkmi, bez toho aby mali úžitok zo zamedzovacieho opatrenia stanoveného v doložke 5 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999 a uvedenej v prílohe smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (2)?

2.

Za predpokladu existencie priamej diskriminácie podľa článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78/ES na základe náboženského vyznania (čl. 1), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, sa kladie Súdnemu dvoru otázka o prostriedkoch, ktoré môže vnútroštátny súd použiť na odstránenie jej následkov vzhľadom na to, že všetci učitelia iní ako učitelia katolíckeho náboženstva boli adresátmi mimoriadneho plánu prijímania pedagogických pracovníkov podľa zákona č. 107/2015 a boli zaradení do stálej služby s nadväzujúcou zmluvou na dobu neurčitú, a teda, má vnútroštátny súd založiť pracovný vzťah na dobu neurčitú so žalovaným orgánom verejnej správy?

3.

Má sa doložka 5 rámcovej dohody uvedená v smernici 1999/70/ES vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je tá, o ktorú ide, podľa ktorej sa všeobecne právne predpisy upravujúce pracovné vzťahy a zamerané na sankcionovanie zneužívania zmlúv na dobu určitú automatickou zmenou zmluvy na dobu určitú na zmluvu na dobu neurčitú, ak pracovný pomer trvá aj po určitom dátume, neuplatňujú na školské odvetvie s osobitným odkazom na pedagogických pracovníkov vyučujúcich katolícke náboženstvo, čím sa umožní neobmedzene v čase opakované uzatváranie pracovných zmlúv na dobu určitú; predovšetkým, potreba dohody s diecéznym biskupom môže predstavovať objektívny dôvod v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody alebo naopak, má sa považovať za zakázanú diskrimináciu podľa čl. 21 Charty základných práv Európskej únie?

4.

V prípade kladnej odpovede na tretiu prejudiciálnu otázku umožnia článok 21 Charty základných práv Európskej únie, doložka 4 rámcovej dohody uvedená v smernici 1999/70/ES a/alebo čl. 1 smernice 2000/78/ES neuplatniť právne predpisy, ktoré bránia automatickej zmene zmluvy na dobu určitú na zmluvu na dobu neurčitú, ak pracovný vzťah trvá aj po určitom dátume?

1.

O uplatniteľnosti článku 3 ods. 2 písm. a) v jeho dvoch častiach, v prípade meškania letu:

2.

O dôkaznom bremene v súvislosti s „dostavením sa na odbavenie“:

V prípade kladnej odpovede na otázku 1) a), teda v prípade uplatnenia článku 3 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004 na náhradu požadovanú cestujúcim, ktorý je poškodený z dôvodu meškania letu:

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Spoločnosť Adapta Color, SL je povinná nahradiť trovy konania.

1.

Žaloba sa zamieta ako zjavne neprípustná.

2.

Spoločnosť Electroquimica Onubense, SL je povinná nahradiť trovy konania.

1.

Návrh na nariedenie predbežných opatrení sa zamieta.

2.

Uznesenie zo 14. februára 2019, Lantmännen a Lantmännen Agroetanol/Komisia (T-79/19 R), sa odkladá.

3.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

—

vyhlásil za prípustnú prejednávanú žalobu na nečinnosť Európskej komisie a založil mimozmluvnú zodpovednosť Komisie na základe článku 340 ZFEÚ,

—

vyhlásil za prípustnú prejednávanú žalobu o neplatnosť implicitného rozhodnutia Európskej komisie o odmietnutí konať, a to v liste z 20. decembra 2018,

—

vo veci samej po prvé

—

po druhé

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že Švajčiarsko porušilo dohodu medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb (Ú. v. ES L 114, 2002, s. 6) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ L 255, 2005, s. 22). Žalobca sa totiž domnieva, že Švajčiarska konfederácia prijala v júli 2013 ustanovenia obmedzujúce usadenie lekárov v oblastiach s nadbytočným počtom pracovníkov, na ktorých sa vzťahuje švajčiarsky systém povinného zdravotného poistenia, a že toto ustanovenie je nepriamou diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti, keďže toto obmedzenie sa netýka lekárov, ktorí majú 3 roky praxe vo švajčiarskych univerzitných nemocniciach.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na neexistencii diskriminačných opatrení zo strany Európskej únie voči lekárom, ktorí sú švajčiarskymi štátnymi príslušníkmi, v súlade so zásadou vzájomnosti v medzinárodnom práve, ktorá má byť podľa žalobcu konštatovaná Všeobecným súdom.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na protiprávnej nečinnosti Komisie v rozsahu, v akom Komisia mala povinnosť konať, pretože je strážkyňou Zmlúv na základe článku 17 ods. 1 ZEÚ a základných práv občanov Európskej únie. V tomto ohľade sa žalobca odvoláva na zásadu ochrany legitímnej dôvery voči orgánom a zásadu právnej istoty nadobudnutých práv.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na tom, že nezareagovanie Komisie na výzvu žalobcu, aby použila naliehavý postup, v skutočnosti predstavuje implicitné odmietnutie, a teda rozhodnutie nepriaznivo zasahujúce do právneho postavenia.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na mimozmluvnej zodpovednosti Európskej komisie na základe článku 340 ZFEÚ pre nečinnosť.

—

zrušil rozhodnutie Komisie zo 17. januára 2019 vo veci Ares(2018)6073379, a

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Nesprávne uplatnenie článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia (ES) č. 1049/2001 (1) (Ochrana obchodných záujmov)

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na nesprávnom uplatnení článku 7 ods. 1 a článku 8 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1049/2001 (posudzovanie žiadostí).

—

zrušil rozhodnutia menovacieho orgánu EUIPO, oznámené listom zo 6. júna 2018, nepovýšiť žalobcu do ďalšej platovej triedy (AST 8) v rámci povyšovania za rok 2014, povyšovania za rok 2015, povyšovania za rok 2016 a povyšovania za rok 2017, ako aj

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Porušenie článku 45 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, zjavne nesprávne posúdenie a nesprávne uplatnenie alebo nesúlad s rozsudkom zo 14. novembra 2017, Vincenti/EUIPO (T-586/16, EU:T:2017:803)

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobca vytýka, že menovací orgán žalovaného porušil článok 45 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), dopustil sa zjavne nesprávneho posúdenia, neuplatnil alebo nesprávne uplatnil rozsudok zo 14. novembra 2017, Vincenti/EUIPO (T-586/16, EU:T:2017:803), keďže tento orgán nepripustil žalobcu, ako tak mal urobiť k relevantným dátumom, aby sa zúčastnil jednotlivých povyšovaní, ale miesto toho vykonal paušálne posúdenie pri prijímaní napadnutých rozhodnutí 6. júna 2018. Odmietnutie povýšiť žalobcu nemalo byť v súlade s týmto rozsudkom založené na okolnostiach, ktoré v čase, keď mal menovací orgán prijať rozhodnutie, ešte neboli Úradu známe.

Žalobca ďalej tvrdí, že paušálne odmietnutie povýšiť ho štyri roky za sebou s odkazom na to isté správanie je nezákonné, pretože predstavuje podobne prísnu sankciu, ako je sankcia článku 9 ods. 1 písm. e) a f) prílohy IX k služobnému poriadku a z toho dôvodu predstavuje v konečnom dôsledku dlhodobé odmietnutie povýšiť ho so sankčným charakterom, pričom obchádza právo na obhajobu, na ktoré má žalobca v disciplinárnom konaní nárok, ako aj zásadu ne bis in idem.

Žalobca tiež tvrdí, že napadnuté rozhodnutia Úradu ho znevýhodnili z dôvodu jeho dlhotrvajúcej choroby, keďže žalovaný pozitívne nezarátal obdobie jeho choroby ako obdobie, v ktorom zlepšil vytýkané konanie, čo predstavuje zjavne nesprávne posúdenie, nesprávne uplatnenie článku 45 služobného poriadku a rozsudku zo 14. novembra 2017, Vincenti/EUIPO (T-586/16, EU:T:2017:803).

2.

Porušenie práva žalobcu byť vypočutý podľa článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie a žalobcovho procesného práva podľa článku 5 rozhodnutia Komisie C(2013) 8968 final zo 16. decembra 2013, ktorým sa vydávajú všeobecné vykonávacie ustanovenia k článku 45 služobného poriadku, konkrétne podľa článku 5 ods. 5 a 7 tohto rozhodnutia

V rámci tohto žalobného dôvodu žalobca tvrdí, že žalovaný porušil žalobcove základné právo byť vypočutý pred tým, ako sa príjme rozhodnutie, ktoré mu spôsobuje ujmu, keďže žalobca nemal možnosť vopred vyjadriť svoj postoj. Žalovaný to nepopiera.

Podľa žalobcu porušil žalovaný preto nepriamo aj žalobcove procesné práva podľa článku 5 rozhodnutia Komisie C(2013) 8968 final zo 16. decembra 2013, ktorým sa vydávajú všeobecné vykonávacie ustanovenia k článku 45 služobného poriadku, konkrétne podľa článku 5 ods. 5 a 7 tohto rozhodnutia, ktoré navyše odzrkadľujú vysokú dôležitosť porušeného základného práva byť vypočutý a potvrdzujú, že žalobca mal aj v prejednávanom prípade pred prijatím napadnutých rozhodnutí právo byť vypočutý.

—

zrušil rozhodnutia EUIPO, oznámené listom zo 4. júna 2018, ktorými nebolo vyhovené návrhom podaným žalobkyňou jej listom z 25. januára 2018, a ktorými sa domáhala

—

zaviazal EUIPO, aby žalobkyni nahradil škodu v primeranej výške stanovenej súdom za morálnu a nemajetkovú ujmu, ktorá jej vznikla vyššie uvedeným rozhodnutím EUIPO,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Zjavne nesprávne posúdenie, neuplatnenie voľnej úvahy žalovaného, porušenie zásad zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania, ako aj porušenie zákazu svojvoľného rozhodovania

2.

Protiprávnosť ustanovenia o skončení zmluvy na základe porušenia usmernení, zásad riadnej správy vecí verejných, zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania, ako aj zásady, že ukončenie zmluvy na dobu určitú dočasného zamestnanca vyžaduje oprávnený dôvod (iusta causa) a porušenie článku 30 Charty základných práv Európskej únie, smernice 1999/70/ES (1), rámcovej dohody [najmä jej článku 1 písm. b) a článku 5 ods. 1], ako aj článku 4 dohovoru MOP č. 158 o skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa

3.

Porušenie usmernení, ktoré predstavuje aj podstatnú procesnú vadu, ako aj porušenie zásad zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania, zásady riadnej správy vecí verejných a riadneho finančného hospodárenia, práva každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať [článok 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie], povinnosti starostlivosti žalovaného o zamestnancov a povinnosti zohľadniť oprávnené záujmy žalobkyne, ako aj zjavne nesprávne posúdenie pri vyvažovaní záujmov žalobkyne so služobným záujmom a porušenie zákazu svojvoľného rozhodovania

4.

Na základe porušenia článku 8 ods. 1 druhej a tretej vety podmienok zamestnávania, ako aj zákazu opakovane uzatváraných pracovných vzťahov, platí zmluva žalobkyne na dobu neurčitú bez ustanovenia o skončení zmluvy

5.

Protiprávne zachovanie ustanovenia o skončení zmluvy v rámci protokolu o opätovnom začlenení, ako aj porušenie legitímnej dôvery, oprávnených záujmov žalobkyne a povinnosti starostlivosti uplatnením sporného ustanovenia

6.

Porušenie legitímnej dôvery žalobkyne, povinnosti starostlivosti žalovaného voči nej a nezohľadnenie oprávnených záujmov žalobkyne z dôvodu odmietnutia predĺžiť pracovnú zmluvu, ako aj zjavne nesprávne posúdenie pri skúmaní služobného záujmu

—

zrušil a zmenil napadnuté rozhodnutie,

a v dôsledku toho

—

uznal platnosť ochrannej známky Európskej únie „goclean“ č. 13 270 046, zapísanej 9. februára 2013, pre všetky alebo pre niektoré z výrobkov v triede 11 (splachovacie nádrže WC, WC misy, rozvody vody),

—

uložil EUIPO a ďalšiemu účastníkovi konania pred odvolacím senátom Ceramica Cielo SpA, spoločne alebo samostatne povinnosť nahradiť trovy konania žalobkyne v rámci tohto konania ako aj v rámci skorších konaní pre námietkovým oddelením a odvolacím senátom.

—

porušenie a nesprávne uplatnenie článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia (EÚ) 2017/1001,

—

výklad rozlišovacej spôsobilosti v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia (EÚ) 2017/1001,

—

nedôvodné posúdenie ochrannej známky ako sloganu,

—

porušenie a nesprávne uplatnenie článku 95 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2017/1001 z hľadiska jeho článku 59,

—

porušenie a nesprávne uplatnenie článku 7 ods. 3 a článku 59 ods. 2 nariadenia (EÚ) 2017/1001.

—

zrušil rozhodnutie Európskej komisie C(2018)7141 final z 31. októbra 2018, vo veci štátnej pomoci SA.44678 (2018/N) — Litva — Úprava podpory pre terminál LNG v Litve,

—

uložil Komisii a prípadným vedľajším účastníkom konania na podporu Komisie povinnosť nahradiť trovy konania.

—

Žalobkyne tvrdia, že všetky dôkazy v tejto veci svedčia o tom, že Komisia mala mať pochybnosti o zlučiteľnosti štátnej pomoci s vnútorným trhom, a mala teda začať formálne vyšetrovanie. Dôkazy platia tak pokiaľ ide o dĺžku predbežného vyšetrovania, iné okolnosti, za ktorých bolo napadnuté rozhodnutie prijaté, ako aj pokiaľ ide o nedostatky, ktoré sa odrážajú v obsahu rozhodnutia, ktoré je nedostatočne odôvodnené a poznačené závažnými nesprávnymi posúdeniami. Žalobkyne okrem toho tvrdia, že Komisia nezohľadnila veľmi relevantné aspekty, ktoré mali byť zvážené pred tým, než dospela k záveru, že má dostatok informácií, aby mohla vyhlásiť pomoc za zlučiteľnú s vnútorným trhom.

—

Žalobkyne najmä tvrdia, že: i) posúdenie potreby služby všeobecného hospodárskeho záujmu (SVHZ) a jej rozsahu je chybné a nedostatočné, ii) Komisia sa dopustila chyby, keď dospela k záveru, že pomoc je v súlade s rámcom SVHZ, iii) napadnuté rozhodnutie dostatočne neposúdilo poslednú zmenu podpory, a preto chýba zodpovedajúce odôvodnenie, iv) posúdenie nevyhnutnosti a primeranosti opatrení pomoci v napadnutom rozhodnutí je nesprávne a nedostatočné, a v) napadnuté rozhodnutie dostatočne nezohľadňuje významný vplyv na hospodársku súťaž v oblasti dodávok plynu v Litve a obchod s ostatnými členskými štátmi.

—

zrušil rozhodnutie Komisie BUDG/DGAl/C/4/PL/Ares(2019) s. 283284 z 24. januára 2019, a

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že napadnuté rozhodnutie porušuje článok 266 ZFEÚ v rozsahu, v akom zamieta vrátiť pokuty zaplatené žalobkyňou podľa rozhodnutia Komisie C(2016) 3920 z 29. júna 2016.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že napadnuté rozhodnutie porušuje článok 266 ZFEÚ v rozsahu v akom de facto znovu uplatňuje rozhodnutie K(2010) 727 v konečnom znení z 8. februára 2010 alebo rozhodnutie Komisie C(2016) 3920 z 29. júna 2016, ktoré boli oba zrušené rozsudkom Všeobecného súdu z 15. júla 2015, GEA Group/Komisia, T-189/10, EU:T:2015:504 a rozsudkom z 18. októbra 2018, GEA Group/Komisia, T-640/16, EU:T:2018:700.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne (lokality Großbreitenbach a Schleusingen) náhrada vo výške viac ako 20 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne (lokalita Steinbach am Wald) náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

najsubsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade lokality Steinbach am Wald náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o rok 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

najsubsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

primárne,

—

subsidiárne,

—

uložil žalovaným povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na zneužití práva žalovanými, pretože využili po sebe idúce pracovné zmluvy na dobu určitú a porušili zásadu proporcionality.

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na tom, že žalovaní porušili zásadu rovného zaobchádzania a zásadu zákazu diskriminácie.

3.

Tretí žalobný dôvod sa zakladá na tom, že žalovaní porušili právo žalobcov byť vypočutí.

4.

Štvrtý žalobný dôvod sa zakladá na tom, že žalovaní vyvolali právnu neistotu u žalobcov a porušili právo na riadnu správu.

5.

Piaty žalobný dôvod sa zakladá na tom, že žalovaní porušili zásadu konzultácie so zástupcami zamestnancov.

6.

Šiesty žalobný dôvod sa zakladá na tom, že žalovaní porušili Európsky kódex dobrej správnej praxe.

7.

Siedmy žalobný dôvod sa zakladá na tom, že žalovaní porušili právo pracovníkov na voľný pohyb.

Žalobcovia navyše tvrdia, že došlo k diskriminácii medzi pracovníkmi v inštitúciách, a to najmä pokiaľ ide o práva priznané dočasným zamestnancom, okrem iného nevyplatenie rôznych dávok, príspevkov na dôchodkové zabezpečenie, náhradu výdavkov a prípadne nezohľadnenie odpracovanej doby zamestnania v dĺžke 20 rokov.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

najsubsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o rok 2012,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o rok 2012,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

najsubsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

najsubsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

najsubsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166, pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

najsubsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) 3166 v rozsahu, v akom sa požaduje náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

vyhlásil túto žalobu za prípustnú a dôvodnú, a v dôsledku toho

—

rozhodol, že žalobkyňa nie je povinná splniť výzvy na úhradu č. 3241901815 (94 445,00 eur) a 3241901886 (121 517,00 eur) vystavené 4. februára 2019, a ak je to potrebné, aby tieto výzvy na úhradu vyhlásil za neplatné v súlade s článkami 263 a 264 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

—

uložil Európskej komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania, ktorých výška je predbežne stanovená na 8000 eur.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že nebola oznámená záverečná audítorská správa a žalobkyňa nemala možnosť predložiť svoje stanovisko pri znalosti veci. Toto neoznámenie má za následok, že výzvy na úhradu vystavené Komisiou nie sú odôvodnené.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že audítor a Komisia nedodržali pravidlá stanovenia oprávnených nákladov. Žalobkyňa spochybňuje prístup Komisie, ktorá svojím rozhodnutím doplnila požiadavku, ktorá nebola upravená najmä ustanoveniami použiteľnými na prácu na diaľku, takže postup Komisie bol v rozpore s jej prístupom pri predchádzajúcich auditoch týkajúcich sa žalobkyne.

—

zrušil vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2019/73 zo 17. januára 2019 (1) v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a,

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na tom, že žalovaná sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že pri nákupoch hliníkových surovín, ktoré vykonala žalobkyňa, došlo k významnému štátnemu zásahu a že v podstate neodrážajú trhové hodnoty podľa článku 2 ods. 7 písm. c) prvej zarážky nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1036 z 8. júna 2016 (2).