28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/1

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/2

1.

Bráni zásada „náhradu škody hradí znečisťovateľ,“ uvedená v článku 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v spojení s článkami 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie stanovujúcimi základné zásady rovnosti a zákazu diskriminácie, ktoré sú premietnuté do právnej úpravy obsiahnutej v článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2009/72/ES (1), pokiaľ jej cieľom je vytvoriť, okrem iného, konkurencieschopný a nediskriminačný trh s elektrinou, ktorý môže byť obmedzený iba z dôvodov všeobecného ekonomického záujmu, vrátane dôvodu ochrany životného prostredia, takému zavedeniu daní, ktoré sa vzťahujú výlučne na spoločnosti vyrábajúce elektrickú energiu s využitím jadrovej energie, keď hlavným cieľom týchto daní nie je ochrana životného prostredia, ale zvýšenie príjmov v rámci systému financovania dodávok elektrickej energie, čím tieto spoločnosti budú vo väčšej miere znášať financovanie deficitu sadzieb v porovnaní s inými spoločnosťami vykonávajúcimi rovnakú činnosť?

2.

Umožňuje európska právna úprava, aby boli v rámci konkurenčného a nediskriminačného trhu s elektrinou, ukladané environmentálne dane, ktorých zavedenie odôvodňuje znečistením životného prostredia, ktoré je vlastné pre jadrovú činnosť bez toho, aby sa stanovila norma, ktorá by ich konkretizovala – v preambule zákona je to odôvodnené tak, aby sa pri dani z produkcie vyhoretého jadrového paliva a rádioaktívneho odpadu nezahrnula do textu predpisu s normatívnou silou internalizácia nákladov, ktoré sa majú pokryť, rovnako ako v prípade uloženia rádioaktívneho odpadu, kde taktiež neexistuje dostatok takejto konkretizácie, keďže náklady na nakladanie s odpadom a uloženie odpadu sú už pokryté inými poplatkami, kedy navyše, nie je jasne stanovený účel vybratých daní, pričom uvedené spoločnosti sú povinné prevziať občianskoprávnu zodpovednosť až do výšky 1 200 miliónov eur?

3.

Je splnená požiadavka obsiahnutá v článku 3 ods. 2 uvedenej smernice, podľa ktorej povinnosti uložené vo všeobecnom hospodárskom záujme, vrátane ochrany životného prostredia, sú jasne definované, transparentné, nediskriminačné a overiteľné, ak environmentálny účel a charakteristické znaky, ktoré definujú environmentálne dane nie sú konkretizované v texte predpisu s normatívnou silou?

4.

Je vnútroštátna právna úprava, ktorá sa týka financovania deficitu sadzieb pre všetky spoločnosti v sektore elektrickej energie, v rozpore so zásadou „náhradu škody hradí znečisťovateľ“ uvedenou v článku 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zásadami rovnosti a zákazu diskriminácie uvedenými v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie a článkoch 3 a 5 smernice 2005/89/ES (2), pokiaľ majú za cieľ zabezpečiť „riadne fungovanie vnútorného trhu s elektrickou energiou,“ a nútia členské štáty, aby zabezpečili „aby akékoľvek opatrenia prijaté v súlade s touto smernicou neboli diskriminačné a nepredstavovali neprimerané zaťaženie účastníkov trhu,“ ak táto vnútroštátna úprava ukladá jadrovým spoločnostiam (okrem vodných elektrárni, ktoré sú považované za obnoviteľné energie) povinnosť znášať daňové poplatky osobitnej povahy vo väčšej miere v porovnaní s inými spoločnosťami pôsobiacimi na trhu s elektrickou energiou, ktoré tieto poplatky nemusia znášať, hoci niektorí z nich spôsobujú väčšie znečistenie, pričom tieto poplatky sú odôvodnené ochranou životného prostredia pred rizikami a neistotami súvisiacimi s jadrovými činnosťami bez konkretizácie nákladov a použitia výnosov plynúcich z ochrany životného prostredia, pričom nakladanie a uloženie odpadov je už zahrnuté medzi inými poplatkami a vyžaduje sa prevzatie občianskoprávnej zodpovednosti jadrovými spoločnosťami, keďže sa narúša voľná hospodárska súťaž spočívajúca v požiadavkách liberalizovaného vnútorného trhu, nakoľko sú uprednostnení iní výrobcovia elektrickej energie, ktorí nemusia čeliť environmentálnym daniam, hoci používajú viac znečisťujúce zdroje výroby?

5.

Je v rozpore s článkom 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v ktorom je zakotvená zásada „náhradu škody hradí znečisťovateľ“, daň z produkcie vyhoretého jadrového paliva a rádioaktívneho odpadu pochádzajúceho z výroby jadrovej energie, ktorá sa vzťahuje výlučne na oblasť výroby jadrovej energie, zatiaľ čo jej nepodlieha žiadny iný sektor, ktorý by mohol produkovať daný odpad, čím spoločnosti, ktoré vykonávajú činnosť s použitím jadrových materiálov alebo jadrových zdrojov nie sú zdanené, napriek tomu, že majú vplyv na životné prostredie?

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/3

1.

Bráni zásada „náhradu škody hradí znečisťovateľ,“ uvedená v článku 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v spojení s článkami 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie stanovujúcimi základné zásady rovnosti a zákazu diskriminácie, ktoré sú premietnuté do právnej úpravy obsiahnutej v článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2009/72/ES (1), pokiaľ jej cieľom je vytvoriť, okrem iného, konkurencieschopný a nediskriminačný trh s elektrinou, ktorý môže byť obmedzený iba z dôvodov všeobecného ekonomického záujmu, vrátane dôvodu ochrany životného prostredia, takému zavedeniu daní, ktoré sa vzťahujú výlučne na spoločnosti vyrábajúce elektrickú energiu s využitím jadrovej energie, keď skutočným cieľom týchto daní nie je ochrana životného prostredia, ale zvýšenie príjmov v rámci systému financovania dodávok elektrickej energie, čím tieto spoločnosti budú vo väčšej miere znášať financovanie deficitu sadzieb v porovnaní s inými spoločnosťami vykonávajúcimi rovnakú činnosť?

2.

Bráni spomenutá európska právna úprava v rámci konkurenčného a nediskriminačného trhu s elektrinou uložiť environmentálne dane, ktorých zavedenie odôvodňuje znečistením životného prostredia, ktoré je vlastné pre jadrovú činnosť bez toho, aby sa stanovila norma, ktorá by ich konkretizovala – v preambule zákona je to odôvodnené tak, aby sa pri dani z produkcie vyhoretého jadrového paliva a rádioaktívneho odpadu nezahrnula do textu predpisu s normatívnou silou internalizácia nákladov, ktoré sa majú pokryť, rovnako ako v prípade uloženia rádioaktívneho odpadu, kde taktiež neexistuje dostatok takejto konkretizácie, keďže náklady na nakladanie s odpadom a uloženie odpadu sú už pokryté inými poplatkami, kedy navyše, nie je jasne stanovený účel vybratých daní, pričom uvedené spoločnosti sú povinné prevziať občianskoprávnu zodpovednosť až do výšky 1 200 miliónov?

3.

Bráni článok 3 ods. 2 smernice 2009/72/ES, podľa ktorého osobitné povinnosti pre oblasť výroby jadrovej energie, ktoré musia byť uložené z dôvodu verejného záujmu, vrátane ochrany životného prostredia, musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné a overiteľné, daniam upraveným v zákone č. 15/2012, ak environmentálny cieľ a znaky, ktoré charakterizujú environmentálne dane nemajú žiadnu konkretizáciu v texte predpisu s normatívnou silou?

4.

Je vnútroštátna právna úprava, ktorá sa týka financovania deficitu sadzieb pre všetky spoločnosti v sektore elektrickej energie, v rozpore so zásadou „náhradu škody hradí znečisťovateľ“ uvedenou v článku 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zásadami rovnosti a zákazu diskriminácie uvedenými v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie a článkoch 3 a 5 smernice 2005/89/ES (2), pokiaľ majú za cieľ zabezpečiť „riadne fungovanie vnútorného trhu s elektrickou energiou,“ a nútia členské štáty, aby zabezpečili, „aby akékoľvek opatrenia prijaté v súlade s touto smernicou neboli diskriminačné a nepredstavovali neprimerané zaťaženie účastníkov trhu,“ ak táto vnútroštátna úprava ukladá jadrovým spoločnostiam (okrem vodných elektrárni, ktoré sú považované za obnoviteľné energie) povinnosť znášať daňové poplatky osobitnej povahy vo väčšej miere v porovnaní s inými spoločnosťami pôsobiacimi na trhu s elektrickou energiou, ktoré tieto poplatky nemusia znášať, hoci niektorí z nich spôsobujú väčšie znečistenie, pričom tieto poplatky sú odôvodnené ochranou životného prostredia pred rizikami a neistotami súvisiacimi s jadrovými činnosťami bez konkretizácie nákladov a použitia výnosov plynúcich z ochrany životného prostredia, pričom náklady spojené s nakladaním a uložením odpadov sú už zahrnuté medzi inými poplatkami a vyžaduje sa prevzatie občianskoprávnej zodpovednosti jadrovými spoločnosťami, keďže sa narúša voľná hospodárska súťaž spočívajúca v požiadavkách liberalizovaného vnútorného trhu, nakoľko sú uprednostnení iní výrobcovia elektrickej energie, ktorí nemusia čeliť environmentálnym daniam, hoci používajú viac znečisťujúce zdroje výroby?

5.

Je v rozpore s článkom 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v ktorom je zakotvená zásada „náhradu škody hradí znečisťovateľ“, daň z produkcie vyhoretého jadrového paliva a rádioaktívneho odpadu pochádzajúceho z výroby jadrovej energie, ktorá sa vzťahuje výlučne na oblasť výroby jadrovej energie, zatiaľ čo jej nepodlieha žiadny iný sektor, ktorý by mohol produkovať daný odpad, čím spoločnosti, ktoré vykonávajú činnosť s použitím materiálov alebo jadrových zdrojov nie sú zdanené, napriek tomu, že majú vplyv na životné prostredie?

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/4

1.

Bráni zásada „náhradu škody hradí znečisťovateľ,“ uvedená v článku 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v spojení s článkami 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie stanovujúcimi základné zásady rovnosti a zákazu diskriminácie, ktoré sú premietnuté do právnej úpravy obsiahnutej v článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2009/72/ES (1), pokiaľ jej cieľom je vytvoriť, okrem iného, konkurencieschopný a nediskriminačný trh s elektrinou, ktorý môže byť obmedzený iba z dôvodov všeobecného ekonomického záujmu, vrátane dôvodu ochrany životného prostredia, takému zavedeniu daní, ktoré sa vzťahujú výlučne na spoločnosti vyrábajúce elektrickú energiu s využitím jadrovej energie, keď hlavným cieľom týchto daní nie je ochrana životného prostredia, ale zvýšenie príjmov v rámci systému financovania dodávok elektrickej energie, čím tieto spoločnosti budú vo väčšej miere znášať financovanie deficitu sadzieb v porovnaní s inými spoločnosťami vykonávajúcimi rovnakú činnosť?

2.

Umožňuje európska právna úprava, aby boli v rámci konkurenčného a nediskriminačného trhu s elektrinou, ukladané environmentálne dane, ktorých zavedenie odôvodňuje znečistením životného prostredia, ktoré je vlastné pre jadrovú činnosť bez toho, aby sa stanovila norma, ktorá by ich konkretizovala – v preambule zákona je to odôvodnené tak, aby sa pri dani z produkcie vyhoretého jadrového paliva a rádioaktívneho odpadu nezahrnula do textu predpisu s normatívnou silou internalizácia nákladov, ktoré sa majú pokryť, rovnako ako v prípade uloženia rádioaktívneho odpadu, kde taktiež neexistuje dostatok takejto konkretizácie, keďže náklady na nakladanie s odpadom a uloženie odpadu sú už pokryté inými poplatkami, kedy navyše, nie je jasne stanovený účel vybratých daní, pričom uvedené spoločnosti sú povinné prevziať občianskoprávnu zodpovednosť až do výšky 1 200 miliónov eur?

3.

Je splnená požiadavka obsiahnutá v článku 3 ods. 2 uvedenej smernice, podľa ktorej povinnosti uložené vo všeobecnom hospodárskom záujme, vrátane ochrany životného prostredia, sú jasne definované, transparentné, nediskriminačné a overiteľné, ak environmentálny účel a charakteristické znaky, ktoré definujú environmentálne dane nie sú konkretizované v texte predpisu s normatívnou silou?

4.

Je vnútroštátna právna úprava, ktorá sa týka financovania deficitu sadzieb pre všetky spoločnosti v sektore elektrickej energie, v rozpore so zásadou „náhradu škody hradí znečisťovateľ“ uvedenou v článku 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zásadami rovnosti a zákazu diskriminácie uvedenými v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie a článkoch 3 a 5 smernice 2005/89/ES (2), pokiaľ majú za cieľ zabezpečiť „riadne fungovanie vnútorného trhu s elektrickou energiou,“ a nútia členské štáty, aby zabezpečili „aby akékoľvek opatrenia prijaté v súlade s touto smernicou neboli diskriminačné a nepredstavovali neprimerané zaťaženie účastníkov trhu,“ ak táto vnútroštátna úprava ukladá jadrovým spoločnostiam (okrem vodných elektrárni, ktoré sú považované za obnoviteľné energie) povinnosť znášať daňové poplatky osobitnej povahy vo väčšej miere v porovnaní s inými spoločnosťami pôsobiacimi na trhu s elektrickou energiou, ktoré tieto poplatky nemusia znášať, hoci niektorí z nich spôsobujú väčšie znečistenie, pričom tieto poplatky sú odôvodnené ochranou životného prostredia pred rizikami a neistotami súvisiacimi s jadrovými činnosťami bez konkretizácie nákladov a použitia výnosov plynúcich z ochrany životného prostredia, pričom nakladanie a uloženie odpadov je už zahrnuté medzi inými poplatkami a vyžaduje sa prevzatie občianskoprávnej zodpovednosti jadrovými spoločnosťami, keďže sa narúša voľná hospodárska súťaž spočívajúca v požiadavkách liberalizovaného vnútorného trhu, nakoľko sú uprednostnení iní výrobcovia elektrickej energie, ktorí nemusia čeliť environmentálnym daniam, hoci používajú viac znečisťujúce zdroje výroby?

5.

Je v rozpore s článkom 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v ktorom je zakotvená zásada „náhradu škody hradí znečisťovateľ“, daň z produkcie vyhoretého jadrového paliva a rádioaktívneho odpadu pochádzajúceho z výroby jadrovej energie, ktorá sa vzťahuje výlučne na oblasť výroby jadrovej energie, zatiaľ čo jej nepodlieha žiadny iný sektor, ktorý by mohol produkovať daný odpad, čím spoločnosti, ktoré vykonávajú činnosť s použitím jadrových materiálov alebo jadrových zdrojov nie sú zdanené, napriek tomu, že majú vplyv na životné prostredie?

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/6

1.

Bráni zásada „náhradu škody hradí znečisťovateľ,“ uvedená v článku 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v spojení s článkami 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie stanovujúcimi základné zásady rovnosti a zákazu diskriminácie, ktoré sú premietnuté do právnej úpravy obsiahnutej v článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2009/72/ES (1), pokiaľ jej cieľom je vytvoriť, okrem iného, konkurencieschopný a nediskriminačný trh s elektrinou, ktorý môže byť obmedzený iba z dôvodov všeobecného ekonomického záujmu, vrátane dôvodu ochrany životného prostredia, takému zavedeniu daní, ktoré sa vzťahujú výlučne na spoločnosti vyrábajúce elektrickú energiu s využitím jadrovej energie, keď hlavným cieľom týchto daní nie je ochrana životného prostredia, ale zvýšenie príjmov v rámci systému financovania dodávok elektrickej energie, čím tieto spoločnosti budú vo väčšej miere znášať financovanie deficitu sadzieb v porovnaní s inými spoločnosťami vykonávajúcimi rovnakú činnosť?

2.

Umožňuje európska právna úprava, aby boli v rámci konkurenčného a nediskriminačného trhu s elektrinou, ukladané environmentálne dane, ktorých zavedenie odôvodňuje znečistením životného prostredia, ktoré je vlastné pre jadrovú činnosť bez toho, aby sa stanovila norma, ktorá by ich konkretizovala – v preambule zákona je to odôvodnené tak, aby sa pri dani z produkcie vyhoretého jadrového paliva a rádioaktívneho odpadu nezahrnula do textu predpisu s normatívnou silou internalizácia nákladov, ktoré sa majú pokryť, rovnako ako v prípade uloženia rádioaktívneho odpadu, kde taktiež neexistuje dostatok takejto konkretizácie, keďže náklady na nakladanie s odpadom a uloženie odpadu sú už pokryté inými poplatkami, kedy navyše, nie je jasne stanovený účel vybratých daní, pričom uvedené spoločnosti sú povinné prevziať občianskoprávnu zodpovednosť až do výšky 1 200 miliónov eur?

3.

Je splnená požiadavka obsiahnutá v článku 3 ods. 2 uvedenej smernice, podľa ktorej povinnosti uložené vo všeobecnom hospodárskom záujme, vrátane ochrany životného prostredia, sú jasne definované, transparentné, nediskriminačné a overiteľné, ak environmentálny účel a charakteristické znaky, ktoré definujú environmentálne dane nie sú konkretizované v texte predpisu s normatívnou silou?

4.

Je vnútroštátna právna úprava, ktorá sa týka financovania deficitu sadzieb pre všetky spoločnosti v sektore elektrickej energie, v rozpore so zásadou „náhradu škody hradí znečisťovateľ“ uvedenou v článku 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zásadami rovnosti a zákazu diskriminácie uvedenými v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie a článkoch 3 a 5 smernice 2005/89/ES (2), pokiaľ majú za cieľ zabezpečiť „riadne fungovanie vnútorného trhu s elektrickou energiou,“ a nútia členské štáty, aby zabezpečili „aby akékoľvek opatrenia prijaté v súlade s touto smernicou neboli diskriminačné a nepredstavovali neprimerané zaťaženie účastníkov trhu,“ ak táto vnútroštátna úprava ukladá jadrovým spoločnostiam (okrem vodných elektrárni, ktoré sú považované za obnoviteľné energie) povinnosť znášať daňové poplatky osobitnej povahy vo väčšej miere v porovnaní s inými spoločnosťami pôsobiacimi na trhu s elektrickou energiou, ktoré tieto poplatky nemusia znášať, hoci niektorí z nich spôsobujú väčšie znečistenie, pričom tieto poplatky sú odôvodnené ochranou životného prostredia pred rizikami a neistotami súvisiacimi s jadrovými činnosťami bez konkretizácie nákladov a použitia výnosov plynúcich z ochrany životného prostredia, pričom nakladanie a uloženie odpadov je už zahrnuté medzi inými poplatkami a vyžaduje sa prevzatie občianskoprávnej zodpovednosti jadrovými spoločnosťami, keďže sa narúša voľná hospodárska súťaž spočívajúca v požiadavkách liberalizovaného vnútorného trhu, nakoľko sú uprednostnení iní výrobcovia elektrickej energie, ktorí nemusia čeliť environmentálnym daniam, hoci používajú viac znečisťujúce zdroje výroby?

5.

Je v rozpore s článkom 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v ktorom je zakotvená zásada „náhradu škody hradí znečisťovateľ“, daň z produkcie vyhoretého jadrového paliva a rádioaktívneho odpadu pochádzajúceho z výroby jadrovej energie, ktorá sa vzťahuje výlučne na oblasť výroby jadrovej energie, zatiaľ čo jej nepodlieha žiadny iný sektor, ktorý by mohol produkovať daný odpad, čím spoločnosti, ktoré vykonávajú činnosť s použitím jadrových materiálov alebo jadrových zdrojov nie sú zdanené, napriek tomu, že majú vplyv na životné prostredie?

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/7

1.

Môže sa článok 12 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2006/783/SVV (1) vykladať tak, že pri výkone na území Holandska príkazu na konfiškáciu postúpeného štátom pôvodu môže byť uložená poriadková väzba v zmysle článku 577c trestného poriadku, aj pri zohľadnení rozhodnutia Hoge Raad z 20. decembra 2011, podľa ktorého sa má poriadková väzba pokladať za trest v zmysle článku 7 ods. 1 EDĽP (2)?

2.

Má pre možnosť uložiť poriadkovú väzbu význam, či aj právo štátu pôvodu pozná možnosť uloženia poriadkovej väzby?

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/8

—

zrušil rozhodnutie ôsmej komory Všeobecného súdu z 30. novembra 2017 (T-475/16),

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/8

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/9

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/9

1.

Má sa článok 6 ods. 2 písm. c) smernice 2002/65/ES (1) vykladať v tom zmysle, že mu odporuje také vnútroštátne ustanovenie alebo zvyklosť, o aké ide vo vnútroštátnom konaní, ktoré v prípade zmlúv o úvere uzatvorených na diaľku nestanovujú možnosť vylúčenia práva na odstúpenie, ak na výslovnú žiadosť spotrebiteľa je zmluva oboma stranami plne vykonaná predtým, ako spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie?

2.

Majú sa článok 4 ods. 2, článok 5 ods. 1, článok 6 ods. 1 druhý pododsek druhá zarážka a článok 6 ods. 6 smernice 2002/65/ES vykladať v tom zmysle, že na účely riadneho získania informácií a uplatnenia práva na odstúpenie zo strany spotrebiteľa podľa vnútroštátneho práva zodpovedajúcich článku 5 ods. 1, článku 3 ods. 1 bodu 3 písm. a) smernice 2002/65/ES sa má vychádzať iba z bežne informovaného, primerane pozorného a obozretného priemerného spotrebiteľa pri zohľadnení všetkých relevantných skutočností a všetkých okolností sprevádzajúcich uzatvorenie zmluvy?

3.

V prípade záporných odpovedí na otázky 1) a 2):

Má sa článok 7 ods. 4 smernice 2002/65/ES vykladať v tom zmysle, že mu odporuje právne ustanovenie členského štátu, ktoré po prejavenom odstúpení od zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej na diaľku stanovuje, že poskytovateľ má spotrebiteľovi nad rámec sumy, ktorú od spotrebiteľa získal podľa zmluvy na diaľku, zaplatiť aj náhradu za úžitok vyplývajúci z tejto sumy?

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/10

1.

Má sa článok 3 ods. 2, 4 a 5 nariadenia (ES) č. 1484/95 (1) v spojení s článkom 141 nariadenia č. 1234/2007 (2) vykladať v tom zmysle, že účelom v ňom opísaného kontrolného mechanizmu, a to aj v prípade dodatočnej kontroly, je len zabezpečiť, aby sa príslušné orgány včas dozvedeli o skutočnostiach alebo okolnostiach týkajúcich sa priebehu transakcii, ktoré vzbudzujú pochybnosti o správnosti uvedených dovozných cien CIF a môžu byť podnetom pre dôslednejšie overenie?

Alebo je správne opačné ponímanie, a kontrolný mechanizmus opísaný v článku 3 ods. 2, 4 a 5 nariadenia č. 1484/95 sa má, aj v prípade dodatočnej kontroly, vykladať v tom zmysle, že jeden alebo viac ďalších predajov uskutočnených dovozcom na spoločnom trhu za cenu nižšiu ako je uvedená dovozná cena CIF zásielky s prirátaním sumy splatných dovozných odvodov nezodpovedajú predpísaným (odbytovým) podmienkam na spoločnom trhu, takže už len z toho dôvodu vzniká povinnosť zaplatiť dodatočné clá? Má na zodpovedanie druhej otázky vplyv skutočnosť, či sa ďalší predaj, resp. ďalšie predaje vykonané dovozcom uskutočnil, resp. uskutočnili za cenu, ktorá je nižšia ako platná reprezentatívna cena? Má v tejto súvislosti význam skutočnosť, že reprezentatívna cena bola v čase pred 11. septembrom 2009 stanovená inak ako po tomto dátume? Je pre zodpovedanie tejto otázky dôležitá skutočnosť, či sú kupujúci v Únii a dovozca prepojené podniky?

2.

Pokiaľ z odpovede na otázky uvedené v bode 1 vyplýva, že ďalší predaj so stratou je dostatočnou indíciou na to, aby sa neuznala uvedená dovozná cena CIF, ako sa potom má určiť výška splatných dodatočných ciel? Má sa vymeriavací základ zistiť metódami na určenie colnej hodnoty, ktoré sú stanovené v článkoch 29 až 31 nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (3)? Alebo sa má vymeriavací základ zistiť výlučne podľa platnej reprezentatívnej ceny? Bráni v období pred 11. septembrom 2009 článok 141 ods. 3 nariadenia (ES) č. 1234/2007 použitiu reprezentatívnej ceny stanovenej v tomto období?

3.

Ak z odpovedí na otázky 1 a 2 vyplýva, že pre povinnosť platiť dodatočné clá je rozhodujúce, že dovezené výrobky boli na vnútornom trhu ďalej predané so stratou a že na výpočet výšky splatných dodatočných ciel sa ako vymeriavací základ musí použiť reprezentatívna cena, je potom článok 3 ods. 2, 4 a 5 nariadenia (ES) č. 1484/95 so zreteľom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 13. decembra 2001, Kloosterboer Rotterdam B.V., C-317/99, ECLI:EU:C:2001:681, zlučiteľný s článkom 141 nariadenia (ES) č. 1234/2007?

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/11

1.

Má sa článok 8 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 (1) vykladať v tom zmysle, že cestujúci lietadlom, ktorý má podľa smernice 90/314/EHS (2) (prebranej do vnútroštátneho práva) o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb nárok na náhradu svojich nákladov na letenku voči svojmu organizátorovi zájazdu, už nemôže žiadať náhradu od leteckého dopravcu?

2.

V prípade kladnej odpovede na otázku 1: Môže cestujúci lietadlom napriek tomu žiadať od leteckého dopravcu náhradu svojich nákladov na letenku, ak sa má vychádzať z toho, že jeho organizátor zájazdu nebude finančne schopný skutočne nahradiť náklady na letenku, pokiaľ by on bol niesol zodpovednosť, pričom ani neprijal žiadne preventívne opatrenia na to, aby náhradu zabezpečil?

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/12

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/12

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/13

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/13

1.

Nadobudnutý predmet bude prostredníctvom svojho spracovania a následného prevodu určený na ekonomickú činnosť uvedeného podnikateľa.

2.

Transakcie podliehajúce DPH sa budú realizovať po opätovnom uvedení nadobudnutého tovaru do obchodného obehu, a

3.

Právna úprava uplatniteľná v tom istom štáte neumožňuje pri takýchto transakciách podnikateľom alebo podnikateľským subjektom odpočítať zaplatenú sumu uvedenej dane za prvé z predmetných nadobudnutí.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/14

—

určil, že Poľská republika si tým, že na základe článku 13 bodov 1 až 3 ustawy z dnia 12 lipca 2017 r. o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych oraz niektórych innych ustaw (zákon z 12. júla 2017, ktorým sa mení zákon o organizácii všeobecných súdov a niektoré ďalšie zákony) zaviedla odlišný vek odchodu do dôchodku pre mužov a ženy, ktorí pôsobia ako sudcovia všeobecných súdov, sudcovia Najvyššieho súdu a prokurátori, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 157 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj článku 5 písm. a) a článku 9 ods. 1 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie) (1), ako aj

—

tým, že na základe článku 13 bodu 1 uvedeného zákona znížila vek odchodu do dôchodku pre sudcov všeobecných súdov a súčasne na základe článku 1 bodu 26 písm. b) a c) tohto zákona priznala ministrovi spravodlivosti právo rozhodnúť o predĺžení doby aktívnej služby sudcov, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku Zmluvy o Európskej únii v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie,

—

zaviazal Poľskú republiku na náhradu trov konania.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/15

—

„sale lease back“ je tvorený kombinovaným a súčasným poskytnutím práva dlhodobého nájmu (teda časovo obmedzeného vecného práva) zdaniteľnou osobou dvom finančnými inštitúciám a leasingu týmito dvomi finančnými inštitúciami zdaniteľnej osobe;

—

táto transakcia „sale lease back“ predstavuje čisto finančnú transakciu, ktorej účelom je zvýšiť likvidné prostriedky zdaniteľnej osoby;

—

transakcia „sale lease back“ (predaj a spätný prenájom) nepodliehala DPH;

—

investičný nehnuteľný majetok zostal v držbe zdaniteľnej osoby a bol súvisle a trvalo používaný na zdaniteľnú činnosť zdaniteľnej osoby tak pred, ako aj po transakcii.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/16

—

určil, že Poľská republika si tým, že neprijala všetky zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ z 26. februára 2014 o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu (1), alebo v každom prípade tým, že o nich neinformovala Komisiu, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 43 tejto smernice,

—

uložil Poľskej republike v súlade s článkom 260 ods. 3 ZFEÚ povinnosť zaplatiť penále vo výške 87 612 eur za každý deň odo dňa vyhlásenia rozsudku v tejto veci z dôvodu nesplnenia povinnosti oznámiť opatrenia prijaté na prebratie smernice 2014/26/EÚ,

—

zaviazal Poľskú republiku na náhradu trov konania.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/17

—

zrušil napadnutý rozsudok;

—

rozhodol o žalobe v prvom stupni tak, že jej vyhovie a zruší teda články 1 až 5 rozhodnutia Komisie (EÚ) 2016/154 z 22. júla 2015 o štátnej pomoci SA.13869 (C 68/2002) (ex NN 80/2002) (1);

—

rozhodol s konečnou platnosťou o prvom žalobnom dôvode a prvej časti druhého žalobného dôvodu žaloby podanej na prvom stupni, vyhovej prvej časti druhého žalobného dôvodu, a teda rozhodol, že zásada trhovo konajúceho hospodárskeho subjektu platí pro sporné opatrenie;

—

vrátil prejednávanú vec na nové rozhodnutie Všeobecnému súdu v inom zložení, aby rozhodol o ďalších žalobných dôvodoch a argumentoch navrhovateľky uvedených v jej žalobe z 22. decembra 2015 a rozhodol, že o trovách konania na prvom stupni sa rozhodne neskôr;

—

vrátil prejednávanú vec na nové rozhodnutie Všeobecnému súdu v inom zložení, aby rozhodol o všetkých žalobných dôvodoch a argumentoch navrhovateľky uvedených v jej žalobe z 22. decembra 2015 (ktorá obsahuje subsidiárne uvedené žalobné dôvody) a rozhodol, že o trovách konania na prvom stupni sa rozhodne neskôr

—

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania na tomto stupni.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/18

—

Talianka republika navrhuje, aby Súdny dvor na základe článku 56 a 58 Štatútu Súdneho dvora zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 25. januára 2018, oznámený 29. januára 2018, vo veci T-91/16 týkajúci sa zrušenia rozhodnutia Komisie K(2015) 9413 zo 17. decembra 2015, oznámeného 18. decembra 2015, týkajúceho sa zníženia príspevku z Európskeho sociálneho fondu na Operačný program Sicílie, ktorý patrí do rámca podpory štrukturálnej pomoci Spoločenstva v regiónoch, na ktoré sa vzťahuje cieľ č. 1 v Taliansku (Operačný program Sicílie 2000 – 2006), a aby zrušil aj posledné uvedené rozhodnutie.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/20

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

H je povinná nahradiť trovy konania.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/20

1.

Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2.

Alcogroup a Alcodis znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia.

3.

Orde van Vlaamse Balies, Ordre des barreaux francophones et germanophone a Ordre français des avocats du barreau de Bruxelles znášajú svoje vlastné trovy, ktoré im vznikli v tomto konaní.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/21

1.

Návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa zamieta.

2.

Uznesenie z 10. novembra 2016, Valencia Club de Fútbol/Komisia (T-732/16 R), sa zrušuje.

3.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/22

1.

Návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa zamieta.

2.

Uznesenie z 10. novembra 2016, Valencia Club de Fútbol/Komisia (T-732/16 R), sa zrušuje.

3.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/22

1.

Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2.

Eco-Bat Technologies Ltd, Berzelius Metall GmbH a Société traitements chimiques des métaux (STCM) sú povinné nahradiť trovy konania.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/23

1.

Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2.

UD znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/23

—

v celom rozsahu zmenil napadnuté rozhodnutie,

—

zapísal ochrannú známku.

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1001/2017.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/24

—

zrušil rozhodnutie generálneho tajomníka Európskeho parlamentu č. 2017-1635,

—

zrušil rozhodnutie prijaté generálnym tajomníkom Európskeho parlamentu 30. novembra 2017, ktorým sa nariaďuje vrátenie čiastky 264 196,11 eura.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na tom, že závery rozhodnutia generálneho tajomníka týkajúce sa vrátenia cestovných nákladov akreditovaných parlamentných asistentov sú v rozpore s objektívnymi skutočnosťami. Žalobca požadoval náhradu cestovných nákladov len v prípadoch, keď na ne mal nárok v súlade s rozhodnutím predsedníctva Európskeho parlamentu č. 2009/C 159/01, ktorým sa stanovujú vykonávacie opatrenia k štatútu poslancov Európskeho parlamentu.

Akreditovaní parlamentní asistenti, na ktorých odkazuje rozhodnutie a ktorí majú pracovnoprávny vzťah k Európskemu parlamentu plnia úlohy podporujúce prácu žalobcu ako poslanca pri výkone jeho funkcií poslanca v Bruseli a Štrasburgu.

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na porušení zásady rovnosti zbraní.

Žalobca sa nemohol oboznámiť s dôkazmi svedčiacimi v prospech skutočností uvedených v rozhodnutí generálneho sekretariátu. Žalobca podal žiadosť písomne, ale generálny sekretariát mu dôkazy nezaslal, a tým mu zabránil sa vyjadriť k veci samej. Rozhodnutie generálneho sekretariátu, na ktorom sa zakladá platobný rozkaz, ako právny akt týkajúci sa žalobcu, bolo prijaté v rozpore so zásadou nestranného a spravodlivého konania, zásadou rovnosti zbraní a právom žalobcu na obhajobu.

3.

Tretí žalobný dôvod sa zakladá na tom, že rozhodnutie generálneho sekretariátu je v rozpore s právom, pokiaľ ide o dôkazné bremeno. V rozpore s tvrdením obsiahnutým v rozhodnutí generálneho sekretariátu argumenty uvedené v bode 54 rozsudku Všeobecného súdu z 10. októbra 2014 vo veci T-479/13, Marciani/Parlament, nemožno považovať za relevantné v prejednávanej veci, najmä preto, že v prípade poslanca Marcianiho sa uplatnili pravidlá [týkajúce sa preplácania nákladov a diét poslancov], zatiaľ čo počas mandátu žalobcu ako poslanca už platilo nariadenie Rady (ES) č. 160/2009.

4.

Štvrtý žalobný dôvod sa zakladá na nedostatočnom právnom základe pre vrátenie mzdy vyplatenej akreditovaným parlamentným asistentom. Tento dôvod má dve časti:

Prvá časť vychádza z neexistencie právneho vzťahu medzi žalobcom a Európskym parlamentom. Od vstupu nariadenia (ES) č. 160/2009 do platnosti je to práve Európsky parlament, nie poslanec, kto má právny vzťah s akreditovaným parlamentným asistentom a EP neprepláca náklady, ale vypláca mzdu. Pokiaľ ide o pracovnoprávny vzťah akreditovaných parlamentných asistentov, žalobca nemá s EP žiadny pracovný pomer. EP nevyplácal žalobcovi príslušnú mzdu pre akreditovaných parlamentných asistentov. Vzhľadom na neexistenciu právneho vzťahu alebo akéhokoľvek právneho základu, žalobca nemôže mať žiadnu povinnosť vrátiť finančné prostriedky EP.

Druhá časť vychádza z toho, že činnosť, ktorá je mimo rámca činnosti akreditovaných parlamentných asistentov, neumožňuje, aby vznikol nárok na vrátenie vyplatenej mzdy. Článok 12 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie nevylučuje výkon činnosti mimo službu, ale podmieňuje ju súhlasom orgánu povereného menovaním. V prípade, že sa o súhlas nepožiada, však neexistujú žiadne sankcie vo forme vrátenia mzdy v plnom rozsahu.

5.

Piaty žalobný dôvod sa zakladá na zákaze retroaktívneho uplatňovania právneho predpisu, ktorý stanovuje povinnosti. Bod 8 rozhodnutí generálneho sekretariátu odkazuje na článok 39 vykonávacích opatrení v oblasti právneho odôvodnenia tvrdenia, hoci rozhodnutie predsedníctva Parlamentu č. 2015/C 397/03, ktorým sa menia vykonávacie opatrenia štatútu poslancov Európskeho parlamentu, uplatniteľné od 1. januára 2016, nemôže byť relevantný v tomto spore.

6.

Šiesty žalobný dôvod sa zakladá na určení čiastky a nesplnení povinnosti odôvodnenia a porušení zásady proporcionality. Požadovaná čiastka nie je odôvodnená ani podrobne, ani výpočtom, a predpokladá, že akreditovaný parlamentný asistent nikdy pre žalobcu nepracoval.

7.

Siedmy žalobný dôvod sa zakladá na tom, že posúdenie cestovného dokladu s dátumom cesty, ktorý bol pripojený k žiadosti o náhradu cestovných nákladov, sa odchýlilo od svojho účelu a vyvodilo z neho nesprávny dôsledok.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/26

—

nariadil žalovaným uhradiť žalobkyniam sumy uvedené v prílohe k tejto žalobe vrátane úrokov počítaných od 26. marca 2013 do rozhodnutia Všeobecného súdu,

—

uložil žalovaným povinnosť nahradiť trovy konania.

—

určil, že Európskej únii a/alebo žalovaným inštitúciám vznikla mimozmluvná zodpovednosť,

—

určil konanie, ktorým by sa mohla určiť nahraditeľná strata, ktorú žalobkyne v skutočnosti utrpeli,

—

uložil žalovaným povinnosť nahradiť trovy konania.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/26

—

zrušil podľa článku 263 ZFEÚ rozhodnutie Európskej centrálnej banky SNC-2016-0026 zo 14. marca 2018,

—

vyhlásil podľa článku 277 ZFEÚ, že článok 18 ods. 6 nariadenia o jednotnom mechanizme dohľadu (1) je protiprávny, a preto zrušil uvedené rozhodnutie, a

—

uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila článok 18 ods. 1 nariadenia o jednotnom mechanizme dohľadu a článok 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie tým, že uložila administratívnu peňažnú sankciu na základe právneho rámca založeného na práve EÚ bez priameho účinku a vnútroštátnom práve.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila článok 132 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 468/2014 (4), keďže nariaďuje uverejnenie administratívnej peňažnej sankcie na neanonymizovanom základe.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na tvrdení, že článok 18 ods. 6 nariadenia o jednotnom mechanizme dohľadu je protiprávny a v rozpore s článkom 263 šiestym odsekom ZFEÚ a článkom 47 Charty základných práv, keďže ukladá povinnosť uverejniť administratívnu peňažnú sankciu bez ohľadu na to, že žalobkyňa má v úmysle podať žalobu na Všeobecný súd v lehote stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/28

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

vyhlásil neplatnosť dizajnu Spoločenstva zapísaného pod č. 1 783 655-0002, ktorý vlastní majiteľ, zo všetkých dôvodov uvedených v tejto žalobe,

—

uložil ďalšiemu účastníkovi konania a majiteľovi sporného dizajnu povinnosť nahradiť trovy konania pred odvolacím senátom podľa článku 190 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu,

—

uložil EUIPO a prípadnému vedľajšiemu účastníkovi konania povinnosť nahradiť trovy konania.

—

nesprávny výklad a uplatnenie článku 6 nariadenia č. 6/2002,

—

porušenie článku 25 ods. 1 písm. e) nariadenia č. 6/2002,

—

porušenie článku 25 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 6/2002.

28.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 182/29

—

vyhlásil túto žalobu za prípustnú a dôvodnú,

—

zrušil rozhodnutie z 26. marca 2018, ktorým Európska komisia zamietla ponuku konzorcia, ktorého je žalobkyňa lídrom pre časť č. 3 v rámci verejného obstarávania „Framework contract for the implementation of external aid 2018 (SIEA EUROPAID/138778/DH/SER/MULTI“, ďalej len „verejné obstarávanie“) týkajúceho sa rámcovej zmluvy na poskytovanie služieb tretím krajinám, ktoré sú príjemcami vonkajšej pomoci EÚ, a zadala časť č. 3 ďalším desiatim uchádzačom,

—

na základe opatrení na zabezpečenie priebehu konania (článok 55 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyzval žalovanú, aby poskytla i) charakteristiky a výhody týkajúce sa desiatich vybraných ponúk pre časť č. 3, ako aj ich skóre pre podpoložky 1.1, 1.2, 1.3, 1.4, 1.5, 1.6 položky Celková organizácia a metodológia („Global Organisation and Methodology“), a skóre, ktoré dosiahlo desať ponúk za časť č. 3 za technickú položku („Technical score“) a za položku Finančné prostriedky („Financial score“) a ii) podrobnú správu hodnotiaceho výboru,

—

vyhlásil návrh na náhradu škody vo výške 2 400 000 eur brutto za prípustný a dôvodný,

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 106 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012, o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1, ďalej len „finančné nariadenie“) a článku 4 pokynov pre uchádzačov („Instructions to Tenderers“, ďalej len „pokyny“). Komisia sa tohto porušenia dopustila tým, že z dôvodov neoprávnenosti nevylúčila jedného z uchádzačov, ktorý patrí do konzorcia, ktorému bola zadaná zákazka.

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na zjavne nesprávnom posúdení Komisie a porušení ustanovení článku 110 ods. 5 finančného nariadenia, článku 151 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 1268/2012 z 29. októbra 2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie (Ú. v. EÚ L 362, 2012, s. 1, ďalej len „vykonávacie nariadenie“), povinnosti vyplývajúcej z článku 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) rešpektovať zásadu riadnej správy vecí verejných a článku 15 ods. 3 pokynov, pretože Komisia dostatočne pozorne neposúdila ponuky s neprirodzene nízkou cenou.

3.

Tretí žalobný dôvod sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia, ako vyplýva z článku 113 ods. 2 finančného nariadenia a článku 161 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

4.

Štvrtý žalobný dôvod sa zakladá na porušení práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty.

5.

Piaty žalobný dôvod sa zakladá na porušení zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie a zabezpečenia spravodlivej hospodárskej súťaže, článku 102 ods. 1 a 2 finančného nariadenia z dôvodu nezákonnosti ustanovení článku 7 pokynov.

6.

Šiesty žalobný dôvod sa zakladá na porušení zásady riadnej správy vecí verejných zakotvenej v článku 41 Charty z dôvodu nezákonnosti ustanovení článku 7 ods. 3 pokynov.