21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/1

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/2

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/2

1.

Je vnútroštátne ustanovenie, na základe ktorého užívateľ železničnej infraštruktúry, od ktorého prevádzkovateľ infraštruktúry požaduje v občianskoprávnom konaní zaplatenie poplatku za používanie, alebo ktorý v rámci takéhoto konania požaduje vrátenie zaplateného poplatku za používanie, dovolávať, že poplatok, ktorý stanovil prevádzkovateľ infraštruktúry, nie je primeraný, v súlade s ustanoveniami smernice (1), ktoré sa týkajú nezávislosti riadenia podnikov infraštruktúry (článok 4 ods. 1, 4 a 5), princípov spoplatňovania (články 7 až 12) a úloh regulačného orgánu (článok 30)?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Je vnútroštátne ustanovenie, podľa ktorého súd v prípade, že dospeje k záveru, že stanovený poplatok nie je primeraný, môže a má povinnosť stanoviť výšku dlžného poplatku rozsudkom, v súlade s uvedenými ustanoveniami smernice?

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/3

—

zrušil rozsudok Všeobecného súdu z 10. mája 2016 vo veci T-806/14,

—

zrušil rozhodnutie odvolacieho senátu vo veci R0644/2014 5, alebo vrátil vec Všeobecnému súdu, ak je to potrebné,

—

zaviazal EUIPO, aby znášal svoje vlastné trovy konania a nahradil trovy odvolateľky vynaložené v konaní pred Súdnym dvorom, Všeobecným súdom a odvolacím senátom.

I.

Prvý odvolací dôvod: Porušenie článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 (1) – Uplatnenie nesprávnych kritérií

I.

Druhý odvolací dôvod: Porušenie článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 – Neuplatnenie zásady špeciality

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/4

—

zrušil rozhodnutie Všeobecného súdu z 1. júna 2016 vo veci T-34/15,

—

uložil EUIPO a vedľajšiemu účastníkovi v konaní na prvom stupni povinnosť znášať ich vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Wolf Oil.

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/5

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/5

1.

Má sa článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 (1) z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach vykladať v tom zmysle, že pod pojem „zmluvné veci“ spadá aj nárok na poskytnutie náhrady podľa článku 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 (2) z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, ktorý sa uplatňuje voči prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi, ktorý nie je zmluvným partnerom dotknutého cestujúceho?

2.

V prípade, že sa uplatní článok 5 bod 1 nariadenia (ES) č. 44/2001:

Má sa pri preprave osôb dvoma letmi, bez podstatného zdržania sa na prestupnom letisku, cieľové miesto cestujúceho považovať za miesto zmluvného plnenia v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia (ES) č. 44/2001 aj vtedy, ak je nárok na poskytnutie náhrady podľa článku 7 nariadenia (ES) č. 261/2004, uplatňovaný žalobou, založený na porušení na prvom úseku trasy a žaloba smeruje proti prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi prvého letu, ktorý nie je zmluvným partnerom zo zmluvy o leteckej preprave?

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/6

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/7

1.

Pokiaľ ide o vnútroštátny právny poriadok, v ktorom zákonodarca výslovne a s určitosťou nestanovil, v akom štádiu konania môžu byť rozhodnutia napadnuté, a túto otázku vždy posudzuje súd osobitne pri každej konkrétnej žalobe v súlade s pravidlami common law, vzťahuje sa nárok na „nie nedostupne drahé“ konanie upravený v článku 11 ods. 4 smernice 2011/92/EÚ na konanie pred vnútroštátnym súdom, v ktorom sa určuje, či bola konkrétna dotknutá žaloba podaná v správnom štádiu konania?

2.

Vzťahuje sa požiadavka upravená v článku 11 ods. 4 smernice 2011/92/EÚ (1), podľa ktorej konanie nesmie byť „nedostupne drahé“, na všetky prvky súdneho konania, v ktorom je napadnutá zákonnosť (z hľadiska vnútroštátneho práva alebo práva EÚ) rozhodnutia, skutku alebo nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení smernice o účasti verejnosti, alebo len na prvky takého konania súvisiace s právom EÚ (alebo osobitne len na prvky takého konania súvisiace s problematikou týkajúcou sa ustanovení smernice o účasti verejnosti)?

3.

Zahŕňa výraz „rozhodnuti[e], skut[ok] alebo nečinnos[ť]“ v článku 11 ods. 1 smernice 2011/92/EÚ rozhodnutia správnych orgánov prijaté pri posudzovaní žiadosti o schválenie rozvoja bez ohľadu na to, či také rozhodnutia správnych orgánov nezvratne a s konečnou platnosťou určujú alebo neurčujú právne nároky jednotlivých strán?

4.

Aby vnútroštátny súd zabezpečil účinnú súdnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo životného prostredia EÚ, má svoje vnútroštátne právo vykladať spôsobom, ktorý je v čo najvyššej možnej miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podpísaného v Aarhuse 25. júna 1998, a) v konaní pre neplatnosť postupu schvaľovania rozvoja v súvislosti s projektom spoločného záujmu, ktorý bol určený podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 347/2013 (2) zo 17. apríla 2013 o usmerneniach pre transeurópsku energetickú infraštruktúru, a/alebo b) v konaní pre neplatnosť postupu schvaľovania rozvoja, keď sa rozvoj týka európskej lokality určenej v zmysle smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov voľne žijúcich živočíchov a rastlín?

5.

Ak je odpoveď na otázku 4.a) a/alebo b) kladná, bráni ustanovenie, podľa ktorého žalobcovia musia „spln[iť] podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, priamemu účinku dohovoru v situácii, keď žalobcovia splnili všetky podmienky na podanie žaloby stanovené vo vnútroštátnom práve a/alebo sú jednoznačne oprávnení podať žalobu a) v konaní pre neplatnosť postupu schvaľovania rozvoja v súvislosti s projektom spoločného záujmu, ktorý bol určený podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 347/2013 zo 17. apríla 2013 o usmerneniach pre transeurópsku energetickú infraštruktúru, a/alebo b) v konaní pre neplatnosť postupu schvaľovania rozvoja, keď sa rozvoj týka európskej lokality určenej v zmysle smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov voľne žijúcich živočíchov a rastlín?

6.

Je členský štát oprávnený prijať právnu úpravu stanovujúcu výnimky z pravidla, podľa ktorého konanie vo veciach životného prostredia nesmie byť nedostupne drahé, pokiaľ taká výnimka nie je stanovená v smernici 2011/92/EÚ ani v Dohovore EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podpísanom v Aarhuse 25. júna 1998?

7.

Je konkrétne zlučiteľná s dohovorom požiadavka stanovená vo vnútroštátnom práve, podľa ktorej je príčinná súvislosť medzi údajným protiprávnym konaním alebo rozhodnutím a poškodením životného prostredia podmienkou uplatnenia vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa vykonáva článok 9 ods. 4 Dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podpísaného v Aarhuse 25. júna 1998 s cieľom zabezpečiť, aby konanie vo veciach životného prostredia nebolo nedostupne drahé?

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/8

1.

Ukladajú článok 19 ZEÚ a tiež články 263, 266 a 267 ZFEÚ, ako aj zásada lojálnej spolupráce (článok 4 ods. 3 ZEÚ), na základe ktorých sú členské štáty a ich príslušné orgány povinné prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby napravili porušenie práva Únie a aby dosiahli súlad s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, najmä ak ide o otázku platnosti aktov orgánov Únie s účinkom erga omnes, povinnosť členských štátov zrušiť alebo príslušným spôsobom zmeniť právny predpis, ktorým sa prebrala smernica, ktorú následne Súdny dvor vyhlásil za neplatnú z dôvodu rozporu s ustanoveniami (porušenia ustanovení) Zmlúv alebo Charty základných práv Európskej únie, a to s cieľom zabezpečiť vykonanie rozsudku Súdneho dvora a týmto spôsobom napraviť porušenie Zmlúv alebo Charty a predísť ďalším porušeniam v budúcnosti?

2.

Má sa v súvislosti s predchádzajúcou otázkou článok 266 ZFEÚ (bývalý článok 233 ZES) vykladať v tom zmysle, že pojem „orgán alebo úrad alebo agentúra“ zahŕňa (v širšom zmysle alebo analogicky) aj členský štát, ktorý do svojho právneho poriadku prebral smernicu, následne vyhlásenú za neplatnú z dôvodu porušenia Zmlúv alebo Charty, alebo možno v takom prípade uplatniť analogicky článok 260 ods. 1 ZFEÚ?

3.

V prípade v zásade kladnej odpovede na predchádzajúce otázky, t. j. ak existuje povinnosť členských štátov prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby napravili porušenie primárneho práva Únie, tým že zrušia alebo príslušným spôsobom zmenia právny predpis, ktorým sa prebrala smernica, ktorú následne Súdny dvor vyhlásil za neplatnú z dôvodu rozporu s Chartou alebo so Zmluvami, vzťahuje sa táto povinnosť aj na vnútroštátne súdy, v tom zmysle, že sú povinné pozastaviť uplatňovanie právneho predpisu, ktorým sa prebrala smernica vyhlásená za neplatnú – v prejednávanej veci ide o smernicu 2006/24/ES (1) –, a to (aspoň pokiaľ ide o časť) porušujúcu Chartu alebo Zmluvy a následne nezohľadniť dôkazy získané na základe týchto aktov (smernice a vnútroštátneho predpisu, ktorým sa smernica prebrala)?

4.

Patrí vnútroštátny predpis, ktorým sa preberá smernica 2006/24, vyhlásená za neplatnú na základe rozsudku Súdneho dvora z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland Ltd (2) (C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238) z dôvodu porušenia Charty, do rozsahu pôsobnosti práva Únie v súlade s požiadavkou podľa článku 51 ods. 1 Charty, a to z jednoduchého dôvodu, že sa ním preberá smernica 2006/24 nezávisle od následného vyhlásenia neplatnosti uvedenej smernice Súdnym dvorom?

5.

Vzhľadom na skutočnosť, že cieľom prijatia smernice 2006/24, ktorú Súdny dvor vyhlásil následne za neplatnú, bolo vykonať na úrovni EÚ, v súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES, harmonizovaný rámec pre uchovávanie údajov poskytovateľmi komunikačných služieb na účel predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov tak, aby neexistovali prekážky vnútorného trhu elektronických komunikácií, zapadá vnútroštátny predpis, ktorým sa preberá smernica 2006/24 do rámca článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, s tým dôsledkom, že patrí do rozsahu pôsobnosti práva Únie v súlade s požiadavkou podľa článku 51 ods. 1 Charty?

6.

Vzhľadom na skutočnosť, že prípadný odsudzujúci trestný rozsudok vydaný voči štátnemu príslušníkovi členského štátu Únie, ako by tomu bolo v prejednávanej veci, bude nevyhnutne zahŕňať obmedzenie výkonu práv na voľný pohyb, ktoré dotknutej osobe priznáva právo Únie, hoci sú tieto práva v zásade opodstatnené, má sa iba z tohto dôvodu predpokladať, že príslušné trestné konanie celkovo patrí do rozsahu pôsobnosti práva Únie v súlade s požiadavkou podľa článku 51 ods. 1 Charty?

V prípade, že odpoveď na predchádzajúce otázky v zásade smeruje k uplatniteľnosti Charty v súlade s jej článkom 51 ods. 1:

7.

Je skutočnosť, že údaje uchovávané podľa smernice 2006/24 a/alebo článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 sú prístupné polícii, ktorá ich môže použiť v priebehu vyšetrovania trestného činu v naliehavých prípadoch a najmä v prípadoch flagrante delicto, a to bez predchádzajúceho povolenia súdu (alebo nezávislého správneho orgánu) poskytnutého v zmysle vopred stanovenými hmotnoprávnych a procesných požiadaviek, v súlade s článkami 7, 8 a 52 ods. 1 Charty?

8.

Vedie prípadný súhlas osoby, ktorej údaje sa nahlasujú, podľa článkov 7, 8 a 52 ods. 1 Charty k tomu, že v priebehu vyšetrovania trestného činu políciou alebo inými, nie výlučne súdnymi orgánmi, ktoré by požiadali o prístup k údajom uchovávaným podľa smernice 2006/24 a/alebo článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 a o ich použitie, najmä ak cieľom predmetného vyšetrovania nie je predchádzať, vyšetriť a stíhať konkrétne určené trestné činy, ktoré vnútroštátny zákonodarca označil za závažné, nie je potrebné predchádzajúce povolenie súdu (alebo nezávislého správneho orgánu) na prístup k týmto údajom a ich použitie poskytnuté v súlade s vopred stanovenými hmotnoprávnymi a procesnými požiadavkami, a to najmä pri zohľadnení skutočnosti, že požadované údaje nevyhnutne zahŕňajú aj údaje tretích osôb (napríklad: volajúci – volaný)?

9.

Je samotný súhlas prokurátora s prístupom k údajom uchovávaným podľa smernice 2006/24 a/alebo článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 a s ich použitím v priebehu vyšetrovania trestného činu v súlade s článkami 7, 8 a 52 ods. 1 Charty, a to v prípade, že v danej veci chýba predchádzajúce povolenie súdu (alebo nezávislého správneho orgánu), ktoré by sa poskytlo v súlade s vopred stanovenými hmotnoprávnymi a procesnými požiadavkami, najmä ak cieľom predmetného vyšetrovania nie je predchádzať, vyšetriť a stíhať konkrétne určené trestné činy, ktoré vnútroštátny zákonodarca označil za závažné?

10.

Predstavuje pojem „závažné trestné činy“ uvedený v článku 1 ods. 1 smernice 2006/24, s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland Ltd (C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, body 60 a 61), samostatný pojem práva Európskej únie, a v prípade kladnej odpovede, aký je vecný obsah tohto pojmu, na základe ktorého možno považovať trestný čin za dostatočne závažný na to, aby odôvodnil prístup k údajom uchovávaným podľa smernice 2006/24 a ich použitie?

11.

Opisujú články 7, 8 a 52 ods. 1 Charty, s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland Ltd (C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, body 60 a 61) a bez ohľadu na prípadnú samostatnosť výrazu „závažné trestné činy“ uvedeného v článku 1 ods. 1 smernice 2006/24, všeobecné kritériá, na základe ktorých sa má určitý trestný čin považovať za dostatočne závažný na to, aby odôvodnil prístup k údajom uchovávaným podľa smernice 2006/24 a/alebo článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 a ich použitie a, v prípade kladnej odpovede, aké sú to kritériá?

12.

V prípade v zásade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku, spočíva predmetné overenie proporcionality v konečnom dôsledku v posúdení povahy vyšetrovaného trestného činu a) iba Súdnym dvorom alebo b) vnútroštátnym súdom na základe všeobecných kritérií stanovených Súdnym dvorom?

13.

S ohľadom na rozsudok Súdneho dvora z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland Ltd (C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, body 58 až 68, ako aj výrok), je prístup k uchovávaným údajom a ich použitie v rámci trestného konania na základe všeobecného režimu uchovávania údajov, zavedeného smernicou 2006/24 a/alebo článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58, t. j. režimu spĺňajúceho podmienky stanovené v bodoch 60, 61, 62, 67 a 68 uvedeného rozsudku, nie však podmienky podľa bodov 58, 59, 63 a 64 tohto rozsudku v súlade s článkami 7, 8 a 52 ods. 1 Charty?

[t. j. režim uchovávania, ktorý jednak vyžaduje predchádzajúce povolenie súdu v súlade s vopred stanovenými hmotnoprávnymi a procesnými podmienkami, najmä na účel predchádzania, vyšetrovania a stíhania trestných činov, ktoré vnútroštátny zákonodarca presne určil a vymenoval, pričom ich kvalifikoval ako závažné, a ktorý zabezpečuje účinnú ochranu uchovávaných údajov pred rizikom zneužitia a pred každým neoprávneným prístupom a použitím (pozri body 60, 61, 62, 67 a 68 uvedeného rozsudku), jednak umožňuje uchovávať údaje a) bez rozdielu pre všetky osoby využívajúce elektronické komunikačné služby bez toho, aby v súvislosti s týmito osobami (obžalovanými alebo obvinenými) existoval akýkoľvek dôkaz poukazujúci na súvislosť, hoci vzdialenú medzi týmito osobami a závažným trestným činom predtým, než dôjde ku skutočnosti, vo vzťahu ku ktorej sa od poskytovateľov komunikačných služieb príslušné informácie vyžiadali; b) bez toho, aby sa požadované údaje pred vznikom udalosti, ktorá je predmetom vyšetrovania, museli týkať i) určitého časového obdobia a/alebo určitej zemepisnej oblasti a/alebo určitého okruhu osôb, ktoré by mohli byť nejakým spôsobom zapojené do spáchania závažného trestného činu, alebo ii) osôb, uchovávanie údajov ktorých môže z iných dôvodov prispieť k predchádzaniu, vyšetrovaniu alebo stíhaniu závažných trestných činov; c) po dobu (v prejednávanej veci 12 mesiacov) stanovenú bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom rozlišovalo medzi kategóriami údajov uvedenými v článku 5 predmetnej smernice 2006/24, na základe ich prípadnej použiteľnosti na účely sledovaného cieľa alebo podľa dotknutých osôb (pozri body 58, 59, 63 a 64 citovaného rozsudku)]

14.

V prípade, že odpoveď na predchádzajúcu otázku je v zásade v tom zmysle, že prístup k uvedeným údajom a ich použitie nie je v súlade s článkami 7, 8 a 52 ods. 1 Charty, má vnútroštátny súd neuplatniť vnútroštátny akt, ktorým sa prebrala smernica 2006/24, vyhlásená Súdnym dvorom za neplatnú, alebo akt založený na článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, a to z dôvodu rozporu s Chartou a nemá z tohto dôvodu brať do úvahy údaje uchovávané a nadobudnuté na ich základe?

15.

S ohľadom na smernicu 2006/24, najmä jej odôvodnenie 6, podľa ktorého „Právne… odlišnosti vo vnútroštátnych ustanoveniach o uchovávaní údajov na účely predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov sú prekážkou vnútorného trhu elektronických komunikácií“, na cieľ deklarovaný v článku 1 ods. 1 tejto smernice, ktorým je „zosúladenie ustanovení členských štátov“, ako aj na zvyšné odôvodnenia, najmä odôvodnenia 3, 4, 5, 11 a 21, ako aj s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora z 10. februára 2009, Írsko/Parlament a Rada (C-301/06, EU:C:2009:68, body 70 až 72), predstavuje zachovanie zákona, ktorým sa do vnútroštátneho práva prebrala smernica 2006/24 v platnosti, a to napriek skutočnosti, že Súdny dvor vyhlásil túto smernicu za neplatnú, prekážku vytvorenia a fungovania vnútorného trhu za predpokladu, že nijaký novší predpis práva Únie zatiaľ nenadobudol účinnosť?

16.

Konkrétne, predstavuje zachovanie zákona, ktorým sa do vnútroštátneho práva prebrala smernica 2006/24 v platnosti napriek skutočnosti, že Súdny dvor vyhlásil túto smernicu za neplatnú, alebo platnosti vnútroštátneho zákona podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, prekážku vytvorenia a fungovania vnútorného trhu, a to iba z dôvodu, že kumulatívne alebo alternatívne platí, že:

17.

V prípade kladnej odpovede na aspoň jednu z predchádzajúcich otázok, má vnútroštátny súd v súlade s právom Únie neuplatniť vnútroštátny akt, ktorým sa prebrala smernica 2006/24, vyhlásená Súdnym dvorom za neplatnú z dôvodu, že bráni vytvoreniu a fungovaniu vnútorného trhu s tým dôsledkom, že nezoberie do úvahy uchovávané údaje, ku ktorým mu bol umožnený prístup na základe smernice 2006/24 alebo vnútroštátneho právneho predpisu prijatého v rámci vykonávania článku 15 ods. 1 smernice 2002/58?

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/11

1.

Má sa právo Únie v súčasnom stave, predovšetkým všeobecná zásada rovnosti zaobchádzania, všeobecná zásada zákazu diskriminácie na základe veku v zmysle článku 6 ods. 3 ZEÚ a článku 21 Charty základných práv Európskej únie, zákazu diskriminácie v oblasti voľného pohybu pracovníkov v zmysle článku 45 ZFEÚ a smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (1), vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava vo veci samej, ktorá na účely odstránenia diskriminácie na základe veku, konštatovanej Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku Gotthard Starjakob  (2) (konkrétne nezohľadnenie obdobia služby pred dovŕšením veku 18 rokov zamestnancovi ÖBB), síce zohľadňuje malej časti zamestnancov ÖBB diskriminovanej starou právnou úpravou obdobia služby dosiahnuté pred 18. rokom veku (avšak len tú službu, ktorá bola vecne vykonávaná u ÖBB a obdobných verejných železničných podnikoch a/alebo podnikoch poverených správou železničnej infraštruktúry v EÚ, v EHS a krajinách spojených s Úniou asociačnými dohodami a/alebo dohodami o voľnom pohybe), u väčšej časti pôvodne diskriminovaných zamestnancov ÖBB však akékoľvek iné obdobie služby pred 18. rokom veku nezohľadňuje, predovšetkým nezohľadňuje ani tú službu, ktorá umožňuje zamestnancovi ÖBB lepšie zvládnuť prácu, ako napríklad prácu pre súkromné a iné verejné dopravné podniky a/alebo podniky poverené správou infraštruktúry, ktoré vyrábajú, prevádzkujú alebo udržiavajú infraštruktúru používanú zamestnávateľom (koľajové vozidlá, kladenie koľajníc a rozvodov, elektrické a elektronické zariadenia, stavadlá, výstavba železničných staníc a podobne) alebo pre porovnateľné podniky, a tým v konečnom dôsledku fakticky zachováva nerovnaké zaobchádzanie na základe veku s prevažnou väčšinou zamestnancov ÖBB diskriminovaných starou právnou úpravou?

2.

Spĺňa konanie členského štátu, ktorý je 100 %-ným vlastníkom železničného dopravného podniku a faktickým zamestnávateľom zamestnancov zamestnaných v tomto podniku, podmienky stanovené Súdnym dvorom v jeho judikatúre pre zodpovednosť členského štátu na základe práva Únie, predovšetkým dostatočne závažného porušenia práva Únie, napríklad článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 1 smernice 2000/78/ES, vyloženého viacerými rozsudkami Súdneho dvora (David Hütter  (3), Siegfried Pohl  (4), Gotthard Starjakob), ak sa tento štát zmenou zákona s retroaktívnym účinkom v rokoch 2011 a 2015 výlučne z rozpočtových dôvodov pokúšal eliminovať právo týchto zamestnancov vyplývajúce z práva Únie na doplatenie odmeny z dôvodu konštatovanej diskriminácie, okrem iného na základe veku, určenej viacerými rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie (David Hütter, Siegfried Pohl, Gotthard Starjakob), ktorá bola konštatovaná aj vo viacerých vnútroštátnych súdnych rozhodnutiach, okrem iného aj v rozhodnutí Oberster Gerichtshof (Najvyšší súdny dvor) (8 ObA 11/15y)?

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/12

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/12

—

zrušil rozsudok a s ním aj rozhodnutie (1) z dôvodov uvedených v druhom odvolacom dôvode a určil, že konanie spoločnosti Telefónica nepredstavovalo obmedzenie hospodárskej súťaže na základe cieľa,

—

subsidiárne, zrušil rozsudok z dôvodov uvedených v prvom odvolacom dôvode a vrátil vec Všeobecnému súdu, aby vykonal zamietnutý dôkaz výsluchom svedkov a rozhodol vo veci samej o žalobe o neplatnosti podanej na Všeobecný súd z hľadiska výsledku vykonaného dôkazu,

—

ešte subsidiárnejšie a z dôvodov uvedených v treťom odvolacom dôvode:

—

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania, ktoré vynaložila Telefónica v prvostupňovom konaní, ako aj v tomto konaní pred Súdnym dvorom,

—

pripustil rozsah tohto podania, ktorý mierne prekračuje dĺžku odporúčanú účastníkom konania pred Súdnym dvorom v praktických pokynoch Súdneho dvora, pričom sa zohľadní hospodársky dopad veci na odvolateľku, ako aj zložitosť uvedených argumentov.

1.

Porušenie článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článku 68 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z dôvodu zamietnutia vypočutia svedkov. – Zamietnutie navrhovaného dôkazu vypočutím svedkov dostalo spoločnosť Telefónica do situácie, keď sa nemohla brániť, keďže jej bol odopretý dôkaz, ktorý je zásadný a rozhodujúci pre správne rozhodnutie vo veci. Ku konaniu Všeobecného súdu treba uviesť štyri základné námietky: i) námietka teleologického rozporu, ii) námietka neprimeranosti dôkazného bremena, iii) námietka prejudikovania výsledku dôkazu výsluchom svedkov a iv) námietka nevyváženého posúdenia.

2.

Porušenie článku 101 ZFEÚ vyplývajúca z nesprávneho uplatnenia judikatúry, pokiaľ ide o obmedzenia na základe cieľa a povinnosti uviesť odôvodnenie a prezumpcie neviny.

3.

Nesprávne posúdenie závažnosti protiprávneho konania a existencie poľahčujúcich okolností v rámci konania spoločnosti Telefónica. – Telefónica tvrdí, že Všeobecný súd pri svojom posudzovaní nezohľadnil dodatočné faktory, ktoré poukazujú na nižšiu závažnosť konania spoločnosti Telefónica a ktoré by viedli k ďalšiemu zníženiu pokuty už uloženej Komisiou.

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/14

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Søndagsavisen A/S znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

3.

Dánske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/14

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Perry Ellis International Group Holdings Ltd je povinná nahradiť trovy konania.

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/15

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Guccio Gucci SpA je povinná nahradiť trovy konania, vrátane trov konania, ktoré vznikli Guess? IP Holder LP v konaní pred odvolacím senátom Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO).

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/16

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Guccio Gucci SpA je povinná nahradiť trovy konania, vrátane trov konania, ktoré vznikli Guess? IP Holder LP v konaní pred odvolacím senátom Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO).

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/16

1.

Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2.

Konanie o návrhoch na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podali European Crop Protection Association (ECPA), Dow AgroSciences Ltd a Dow AgroSciences Iberica SA, sa zastavuje.

3.

Pesticide Action Network Europe (PAN Europe), Bee Life European Beekeeping Coordination (Bee Life) a Unione nazionale associazioni apicoltori italiani (Unaapi) znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.

4.

PAN Europe, Bee Life, Unaapi, Komisia, ECPA, Dow AgroSciences a Dow AgroSciences Iberica znášajú každá svoje vlastné trovy týkajúce sa návrhov na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/17

—

zrušil oznámenia o dlhu č. 3241608864, ktoré sa týka sumy 63 653,58 eura, a č. 3241608865, ktoré sa týka sumy 9 690,30 eura, z 28. júna 2016, ktoré vydala žalovaná.

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/18

—

zrušil rozhodnutie Komisie z 13. júla 2016, ktoré bolo prijaté podľa nariadenia (ES) č. 1049/2001 (1) a týkalo sa žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom zaregistrovaným pod číslom GESTDEM 2015/5711,

—

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na nedodržaní procesných lehôt stanovených v nariadení č. 1049/2001.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na tom, že so žiadosťou o prístup k dokumentom sa nesprávne zaobchádzalo ako s novou žiadosťou.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na neoprávnenom rozšírení pôsobnosti žiadosti o prístup k dokumentom v potvrdzujúcom štádiu.

4.

Štvrtý žalobný dôvod založený na tom, že žalovaná zahrnula do napadnutého rozhodnutia dokumenty, ktoré mali byť oznámené tretej strane a ktorých zverejnenie by porušilo článok 113 nariadenia č. 1224/2009 (2).

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/19

—

zrušil vykonávacie rozhodnutie Komisie C(2016) 2136 z 11. júla 2016, ktorým sa zamieta žiadosť o čiastočné dočasné preskúmanie obmedzené na otázky dovozu v súvislosti s konečným antidumpingovým clom uloženým vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 917/2011 na dovoz keramických obkladačiek s pôvodom v Čínskej ľudovej republike,

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/19

—

zrušil znesenie Súdu pre verejnú službu z 18. júla 2016, ktorým zamieta jej žalobu,

—

vyhovel návrhom, ktoré predložila v konaní na prvom stupni,

—

uložil ďalšiemu účastníkovi konania povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

1.

Prvý odvolací dôvod, ktorý má dve časti, sa zakladá na porušení článku 11 ods. 4, 5 a 6 rozhodnutia výkonného riaditeľa Európskej agentúry pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej únie („Frontex“) z 27. augusta 2009 o hodnotení zamestnancov („rozhodnutie z 27. augusta 2009“),ktorý treba vykladať s prihliadnutím na článok 41 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie.

2.

Druhý odvolací dôvod sa zakladá na porušení článku 2 ods. 2 rozhodnutia z 27. augusta 2009 spočívajúcom v nesprávnom posúdení rozdielu úloh medzi overovateľom a hodnotiteľom, ako je stanovený v rámci Frontex-u.

21.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 428/20

—

určil, že jednak usmernenie predsedu Komisie Európskej únie, zaslané listom z 28. júna 2016 elektronickou cestou členom Kolégia komisárov EÚ, uvedené v prejave predsedu Junckera na plenárnom zasadaní Európskeho parlamentu v Bruseli 28. júna 2016 (SPEECH/16/2356), ktorým boli zakázané všetky formálne a neformálne rokovania Komisie s vládou Spojeného kráľovstva predtým, ako oznámi svoje vystúpenie z EÚ podľa článku 50 ZEÚ, a jednak vyhlásenie predsedu Komisie Európskej únie, že vyššie uvedené usmernenie dal Kolégiu komisárov EÚ formou „nariadenia predsedu“, ako výslovne uviedol v tomto prejave na plenárnom zasadnutí Európskeho parlamentu v Bruseli dňa 28. júna 2016 a ako je zaznamenané tak v anglickej, ako aj francúzskej tlačovej správe Komisie o tomto prejave (SPEECH/16/2353), podľa článku 264 ods. 1 ZFEÚ za neplatné a

—

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod, založený na chýbajúcom alebo nedostatočnom právnom základe napadnutých opatrení.

Žalobkyne tvrdia, že:

2.

Druhý žalobný dôvod, založený na tom, že napadnuté opatrenia predstavujú diskrimináciu Spojeného kráľovstva a jeho občanov na základe štátnej príslušnosti, v rozpore s článkom 18 ZFEÚ napadnutými opatreniami.

Žalobkyne tvrdia, že:

3.

Tretí žalobný dôvod, založený na tom, že napadnuté opatrenia porušujú základné práva žalobkýň, ktoré im vyplývajú z práva Európskej únie.

Žalobkyne tvrdia, že:

4.

Štvrtý žalobný dôvod, založený na domnienke, že napadnuté opatrenia boli prijaté v rozpore so zásadou lojálnej spolupráce podľa článku 4 ods. 3 ZFEÚ.

Žalobkyne tvrdia, že napadnuté opatrenia výslovne zakazujú Komisii a jej úradníkom dodržať zásadu lojálnej spolupráce tým spôsobom, že podporia Spojené kráľovstvo a ostatné inštitúcie Únie pri plnení úloh, ktoré im vyplývajú zo Zmlúv.

5.

Piaty žalobný dôvod, založený na protiprávnosti napadnutých opatrení v rozsahu, v akom boli tieto celkovo alebo čiastočne prijaté, aby sa občanom iných členských štátov EÚ zabránilo v slobode prejavu (pokiaľ ide o členstvo v EÚ), ako ju chráni článok 11 Charty základných práv.