25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/1

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/2

—

predsedníctvo Všeobecného súdu bude zabezpečovať predseda pán Jaeger,

—

podpredsedníctvo Všeobecného súdu bude zabezpečovať podpredseda pán Kanninen,

—

predsedníctvo päťčlenných a trojčlenných komôr budú zabezpečovať podpredseda pán Kanninen a predsedovia komôr pani Martins Ribeiro, páni Papasavvas, Prek, Dittrich, Frimodt Nielsen, van der Woude, Gratsias a Berardis,

—

rozhodnutie o pridelení sudcov do komôr z 23. októbra 2013 (Ú. v. EÚ C 334, 2013, s. 2), naposledy zmenené a doplnené rozhodnutím z 9. júna 2016 (Ú. v. EÚ C 243, 2016, s. 2), rozhodnutia z 13. mája 2015 o spôsobe zloženia veľkej komory a spôsobe určovania sudcu, ktorý nahrádza neprítomného sudcu (Ú. v. EÚ C 213, 2015, s. 2), a rozhodnutia z 23. septembra 2013 o kritériách prideľovania vecí do komôr a zložení odvolacej komory (Ú. v. EÚ C 313, 2013, s. 4 a 5) sa budú naďalej uplatňovať.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/3

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania a zberu hier, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie skutočne sledovaného cieľa týmto ustanovením, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/4

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania hry a prijímania stávok, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týmto ustanovením skutočne sledovaného cieľa, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/4

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania hry a prijímania stávok, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týmto ustanovením skutočne sledovaného cieľa, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/5

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania hry a prijímania stávok, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týmto ustanovením skutočne sledovaného cieľa, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/6

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania hry a prijímania stávok, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týmto ustanovením skutočne sledovaného cieľa, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/7

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania hry a prijímania stávok, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týmto ustanovením skutočne sledovaného cieľa, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/7

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania hry a prijímania stávok, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týmto ustanovením skutočne sledovaného cieľa, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/8

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania hry a prijímania stávok, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týmto ustanovením skutočne sledovaného cieľa, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/9

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania hry a prijímania stávok, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týmto ustanovením skutočne sledovaného cieľa, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/10

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/10

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania hry a prijímania stávok, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týmto ustanovením skutočne sledovaného cieľa, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/11

1.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa hazardných hier, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z dôvodu reorganizácie systému prostredníctvom zjednotenia dátumu uplynutia platnosti koncesií stanovuje vyhlásenie nového verejného obstarávania týkajúceho sa udelenia koncesií platných kratšie ako predchádzajúce koncesie.

2.

Články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu reštriktívnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré ukladá koncesionárovi hazardných hier, aby pri ukončení činnosti z dôvodu uplynutia platnosti koncesie bezodplatne postúpil užívanie vlastneného hmotného a nehmotného majetku, ktorý tvorí sieť prevádzkovania hry a prijímania stávok, pokiaľ toto obmedzenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týmto ustanovením skutočne sledovaného cieľa, čo prináleží posúdiť všeobecnému súdu.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/12

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/13

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/13

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/14

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/14

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/14

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/15

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/15

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/15

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/16

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/16

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/16

1.

Je možné taký postup vnútroštátneho orgánu, kedy ekonomickú a finančnú situáciu uchádzača vo verejnom obstarávaní na zákazku s predpokladanou hodnotou 3 milióny € na základe ním predloženého čestného prehlásenia a bankovej informácie, že účastník môže čerpať z osobitného bankového úveru bez účelovej viazanosti až do limitného rámca presahujúceho hodnotu zákazky, vyhodnotil ako nepreukázanie súťažnej podmienky o ekonomickej a finančnej situácii uchádzača, vykladať ako súladný s cieľom článku 47, najmä jeho odseku 1 písm. aj a odseku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/18/ES (1) z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby?

2.

Je možné situáciu na trhu s bankovými službami členského štátu, kedy banka vo svojom záväznom úverovom prísľube podmieňuje poskytnutie finančných prostriedkov splnením podmienok poskytnutia úveru uvedených v úverovej zmluve, ktoré v čase konania verejného obstarávania nie sú bližšie špecifikované, označiť v zmysle článku 47 ods. 5 citovanej smernice č. 2004/18/ES za opodstatnené dôvody, ktoré neumožňujú uchádzačovi poskytnúť dokumenty požadované verejným obstarávateľom, t. j. že za tejto situácie môže preukázať svoju ekonomickú a finančnú situáciu čestným prehlásením o existencii svojho postačujúceho úverového vzťahu s bankou?

3.

Je možné situáciu pri súdnom prieskume rozhodnutia vnútroštátneho orgánu verejného obstarávania o vylúčení neúspešného uchádzača, kedy už jednotlivé zákazky boli úspešným uchádzačom takmer zrealizované, vyhodnotiť ako objektívnu prekážku, ktorá neumožňuje vnútroštátnemu súdu naplniť obsah ustanovenia článku 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 3, 6, 7 a 8 smernice Rady 89/665/EHS (2) z 21. decembra 1989 o koordinácií zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác?

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/17

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/17

1.

Má sa článok 1 ods. 1 smernice 2003/49/ES (1) v spojení s článkom 1 ods. 4 smernice vykladať v tom zmysle, že ak spoločnosť sídliaca v členskom štáte, na ktorú sa vzťahuje článok 3 smernice, za takých okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, prijme úrok od dcérskej spoločnosti v inom členskom štáte, je „vlastníkom požitkov“ v podobe tohto úroku na účely smernice?

2.

Môže sa členský štát odvolávať na článok 5 ods. 1 smernice o uplatňovaní vnútroštátnych ustanovení na zabránenie podvodom alebo zneužívaniu alebo na článok 5 ods. 2 smernice len za predpokladu, že dotknutý členský štát prijal osobitné vnútroštátne ustanovenie, ktorým sa vykonáva článok 5 smernice, alebo že vnútroštátne právo obsahuje všeobecné ustanovenia či zásady týkajúce sa podvodov, zneužívania a daňových únikov, ktoré sa dajú vykladať v súlade s článkom 5?

3.

Je ustanovenie dohovoru o zamedzení dvojitého zdanenia uzatvoreného medzi dvoma členskými štátmi a vypracovaného v súlade s modelovou daňovou zmluvou OECD, podľa ktorého je zdaňovanie úrokov podmienené tým, či sa príjemca úrokov považuje za vlastníka požitkov v podobe úrokov, dojednaným ustanovením na zabránenie zneužívaniu, na ktoré sa vzťahuje článok 5 smernice?

4.

Ide o zneužívanie atď. v zmysle smernice 2003/49/ES, pokiaľ sú v členskom štáte, kde sídli platiteľ úrokov, úroky daňovo odpočítateľné a v členskom štáte, kde sídli príjemca úrokov, sa úroky nezdaňujú?

5.

Má členský štát, ktorý nechce uznať, že spoločnosť v inom členskom štáte je vlastníkom požitkov v podobe úrokov, a tvrdí, že spoločnosť v inom členskom štáte je tzv. umelou účelovou spoločnosťou, podľa smernice 2003/49/ES alebo článku 10 ES povinnosť uviesť, koho tento členský štát v takom prípade považuje za vlastníka požitkov?

6.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa smernice 2003/49/ES, pokiaľ ide o úroky prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), a materská spoločnosť v poslednom uvedenom členskom štáte sa v tomto členskom štáte považuje za osobu s obmedzenou daňovou povinnosťou v súvislosti s týmito úrokmi, bráni článok 43 ES v spojení s článkom 48 ES právnej úprave, na základe ktorej posledný uvedený členský štát požaduje od spoločnosti zodpovednej za vykonanie zrážky dane pri zdroji (dcérska spoločnosť), aby v prípade oneskorenej úhrady splatnej zrážkovej dane zaplatila úrok z omeškania s vyššou úrokovou sadzbou, než je sadzba úroku z omeškania, ktorú členský štát uplatňuje pri daňových dlhoch právnických osôb (vrátane úrokových príjmov) vymáhaných od spoločností sídliacich v tom istom členskom štáte?

7.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa smernice 2003/49/ES, pokiaľ ide o úroky prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), a materská spoločnosť v poslednom uvedenom členskom štáte sa v tomto členskom štáte považuje za zdaniteľnú osobu s obmedzenou daňovou povinnosťou v súvislosti s týmito úrokmi, bráni článok 43 ES v spojení s článkom 48 ES (subsidiárne s článkom 56 ES) samostatne alebo ako celok právnej úprave, na základe ktorej:

Vnútroštátny súd žiada Súdny dvor EÚ, aby zahrnul odpoveď na otázku 6 do svojej odpovede na otázku 7.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/20

1.

Môže sa členský štát odvolávať na článok 1 ods. 2 smernice (1) o uplatňovaní vnútroštátnych ustanovení na zabránenie podvodom alebo zneužívaniu len za predpokladu, že dotknutý členský štát prijal osobitné vnútroštátne ustanovenie, ktorým sa vykonáva článok 1 ods. 2 smernice, alebo že vnútroštátne právo obsahuje všeobecné ustanovenia či zásady týkajúce sa podvodov, zneužívania a daňových únikov, ktoré sa dajú vykladať v súlade s článkom 1 ods. 2?

2.

Je ustanovenie dohovoru o zamedzení dvojitého zdanenia uzatvoreného medzi dvoma členskými štátmi a vypracovaného v súlade s modelovou daňovou zmluvou OECD, podľa ktorého je zdaňovanie vyplatených dividend podmienené tým, či sa príjemca dividend považuje za vlastníka požitkov v podobe dividend, dojednaným ustanovením na zabránenie zneužívaniu, na ktoré sa vzťahuje článok 1 ods. 2 smernice?

3.

Prináleží v prípade kladnej odpovede Súdneho dvora na otázku 2 vnútroštátnym súdom, aby vymedzili obsah pojmu „vlastník požitkov“, alebo sa má pojem na základe smernice 90/435/EHS vykladať v tom zmysle, že pojmu, ktorý má preskúmať Súdny dvor EÚ, treba pripísať osobitný význam v zmysle práva EÚ?

4.

Pokiaľ Súdny dvor odpovie na otázku 2 kladne a na otázku 3 odpovie v tom zmysle, že vnútroštátnym súdom neprináleží vymedziť obsah pojmu „vlastník požitkov“, má sa tento pojem vykladať v tom zmysle, že spoločnosť so sídlom v členskom štáte, ktorej za takých okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, vyplatí dividendy dcérska spoločnosť z iného členského štátu, je „vlastníkom požitkov“ v podobe týchto dividend v zmysle výkladu tohto pojmu v práve EÚ?

5.

Ak sa vo veci vychádza z predpokladu, že existujú „vnútroštátn[e]… ustanoven[ia] nevyhnutn[é] k zamedzeniu daňových únikov a zneužívaniu daňového režimu“, pozri článok 1 ods. 2 smernice 90/435/EHS, že spoločnosť (A) so sídlom v členskom štáte vyplatila dividendy materskej spoločnosti (B) v inom členskom štáte, ktorá ich previedla na svoju materskú spoločnosť (C) so sídlom mimo EÚ/EHP, a tá zas vyplatila finančné prostriedky svojej materskej spoločnosti (D), ktorá tiež sídli mimo EÚ/EHP, že prvý uvedený štát a štát, v ktorom sídli spoločnosť C, nemajú podpísaný dohovor o zamedzení dvojitého zdanenia, že prvý uvedený štát a štát, v ktorom sídli spoločnosť D, majú podpísaný dohovor o zamedzení dvojitého zdanenia a že prvý uvedený štát by v zmysle svojich právnych predpisov v dôsledku toho nemal nárok na zrážkovú daň z dividend vyplatených spoločnosťou A spoločnosti D, keby bola spoločnosť D priamym vlastníkom spoločnosti A, dochádza k zneužívaniu v zmysle smernice, takže na spoločnosť B sa nevzťahuje jej ochrana?

6.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa článku 1 ods. 2 smernice 90/435/EHS, pokiaľ ide o dividendy prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), bráni článok 49 ZFEÚ v spojení s článkom 54 ZFEÚ právnej úprave, na základe ktorej posledný uvedený členský štát zdaňuje dividendy materskej spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte, pričom dotknutý členský štát považuje materské spoločnosti so sídlom na svojom území za inak podobných okolností za oslobodené od dane z takých dividend?

7.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa článku 1 ods. 2 smernice 90/435/EHS, pokiaľ ide o dividendy prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), a materská spoločnosť v poslednom uvedenom členskom štáte sa v tomto členskom štáte považuje za zdaniteľnú osobu s obmedzenou daňovou povinnosťou v súvislosti s predmetnými dividendami, bráni článok 49 ZFEÚ v spojení s článkom 54 ZFEÚ právnej úprave, na základe ktorej posledný uvedený členský štát požaduje od spoločnosti zodpovednej za vykonanie zrážky dane pri zdroji (dcérska spoločnosť), aby v prípade oneskorenej úhrady splatnej zrážkovej dane zaplatila úrok z omeškania s vyššou úrokovou sadzbou, než je sadzba úroku z omeškania, ktorú členský štát uplatňuje pri daňových dlhoch právnických osôb vymáhaných od spoločností sídliacich v tom istom členskom štáte?

8.

Pokiaľ Súdny dvor odpovie na otázku 2 kladne a na otázku 3 odpovie v tom zmysle, že vnútroštátnym súdom neprináleží vymedziť obsah pojmu „vlastník požitkov“, a ak spoločnosť (materskú spoločnosť) so sídlom v členskom štáte na základe toho nemožno považovať za oslobodenú od zrážkovej dane podľa smernice 90/435/EHS, čo sa týka dividend prijatých od spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), má posledný uvedený členský štát podľa smernice 90/435/EHS alebo článku 4 ods. 3 ZEÚ povinnosť uviesť, koho tento členský štát v takom prípade považuje za vlastníka požitkov?

9.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa smernice 90/435/EHS, pokiaľ ide o dividendy prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), bráni článok 49 ZFEÚ v spojení s článkom 54 ZFEÚ (subsidiárne článok 63 ZFEÚ) samostatne alebo ako celok právnej úprave, na základe ktorej:

Vnútroštátny súd žiada Súdny dvor EÚ, aby odpoveď na otázky 6 a 7 zahrnul do svojej odpovede na otázku 9.

10.

Za okolností, keď:

bráni článok 63 ZFEÚ právnej úprave, na základe ktorej členský štát, v ktorom sa nachádza dcérska spoločnosť, zdaňuje predmetné dividendy, pokiaľ dotknutý členský štát považuje spoločnosti sídliace na jeho území, ktoré spĺňajú kapitálovú požiadavku stanovenú v smernici 90/435/EHS, t. j. ktoré v zdaňovacom období 2011 vlastnia najmenej 10 % akciového kapitálu spoločnosti vyplácajúcej dividendy, za oslobodené od dane z takých dividend?

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/22

1.

Môže sa členský štát odvolávať na článok 1 ods. 2 smernice (1) o uplatňovaní vnútroštátnych ustanovení na zabránenie podvodom alebo zneužívaniu len za predpokladu, že dotknutý členský štát prijal osobitné vnútroštátne ustanovenie, ktorým sa vykonáva článok 1 ods. 2 smernice, alebo že vnútroštátne právo obsahuje všeobecné ustanovenia či zásady týkajúce sa podvodov a zneužívania, ktoré sa dajú vykladať v súlade s článkom 1 ods. 2?

2.

Je ustanovenie dohovoru o zamedzení dvojitého zdanenia uzatvoreného medzi dvoma členskými štátmi a vypracovaného v súlade s modelovou daňovou zmluvou OECD, podľa ktorého je zdaňovanie vyplatených dividend podmienené tým, či sa príjemca dividend považuje za vlastníka požitkov v podobe dividend, dojednaným ustanovením na zabránenie zneužívaniu, na ktoré sa vzťahuje článok 1 ods. 2 smernice?

3.

Prináleží v prípade kladnej odpovede Súdneho dvora na otázku 2 vnútroštátnym súdom, aby vymedzili obsah pojmu „vlastník požitkov“, alebo sa má pojem na základe smernice 90/435/EHS vykladať v tom zmysle, že pojmu, o ktorom má rozhodnúť Súdny dvor EÚ, treba pripísať osobitný význam v zmysle práva EÚ?

4.

Pokiaľ Súdny dvor odpovie na otázku 2 kladne a na otázku 3 odpovie v tom zmysle, že vnútroštátnym súdom neprináleží vymedziť obsah pojmu „vlastník požitkov“, má sa tento pojem vykladať v tom zmysle, že spoločnosť so sídlom v členskom štáte, ktorej za takých okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, vyplatí dividendy dcérska spoločnosť z iného členského štátu, je „vlastníkom požitkov“ v podobe týchto dividend v zmysle výkladu tohto pojmu v práve EÚ?

5.

Ak sa vo veci vychádza z predpokladu, že existujú „vnútroštátn[e]… ustanoven[ia] nevyhnutn[é] k zamedzeniu daňových únikov a zneužívaniu daňového režimu“, pozri článok 1 ods. 2 smernice 90/435/EHS, že spoločnosť (A) so sídlom v členskom štáte vyplatila dividendy materskej spoločnosti (B) v inom členskom štáte, ktorá ich previedla na svoju materskú spoločnosť (C) so sídlom mimo EÚ/EHP, a tá zas vyplatila finančné prostriedky svojej materskej spoločnosti (D), ktorá tiež sídli mimo EÚ/EHP, že prvý uvedený štát a štát, v ktorom sídli spoločnosť C, nemajú podpísaný dohovor o zamedzení dvojitého zdanenia, že prvý uvedený štát a štát, v ktorom sídli spoločnosť D, majú podpísaný dohovor o zamedzení dvojitého zdanenia a že prvý uvedený štát by v zmysle svojich právnych predpisov v dôsledku toho nemal nárok na zrážkovú daň z dividend vyplatených spoločnosťou A spoločnosti D, keby bola spoločnosť D priamym vlastníkom spoločnosti A, dochádza k zneužívaniu v zmysle smernice, takže sa na spoločnosť B nevzťahuje jej ochrana?

6.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa článku 1 ods. 2 smernice 90/435/EHS, pokiaľ ide o dividendy prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), bráni článok 43 ES v spojení s článkom 48 ES (a/alebo článok 56 ES) právnej úprave, na základe ktorej posledný uvedený členský štát zdaňuje dividendy materskej spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte, pričom dotknutý členský štát považuje materské spoločnosti so sídlom na svojom území za inak podobných okolností za oslobodené od dane z takých dividend?

7.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa článku 1 ods. 2 smernice 90/435/EHS, pokiaľ ide o dividendy prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), a materská spoločnosť v poslednom uvedenom členskom štáte sa v tomto členskom štáte považuje za zdaniteľnú osobu s obmedzenou daňovou povinnosťou v súvislosti s predmetnými dividendami, bráni článok 43 ES v spojení s článkom 48 ES (a/alebo článok 56 ES) právnej úprave, na základe ktorej posledný uvedený členský štát požaduje od spoločnosti zodpovednej za vykonanie zrážky dane pri zdroji (dcérska spoločnosť), aby v prípade oneskorenej úhrady splatnej zrážkovej dane zaplatila úrok z omeškania s vyššou úrokovou sadzbou, než je sadzba úroku z omeškania, ktorú členský štát uplatňuje pri daňových dlhoch právnických osôb vymáhaných od spoločností sídliacich v tom istom členskom štáte?

8.

Pokiaľ Súdny dvor odpovie na otázku 2 kladne a na otázku 3 odpovie v tom zmysle, že vnútroštátnym súdom neprináleží vymedziť obsah pojmu „vlastník požitkov“, a ak spoločnosť (materskú spoločnosť) so sídlom v členskom štáte na základe toho nemožno považovať za oslobodenú od zrážkovej dane podľa smernice 90/435/EHS, čo sa týka dividend prijatých od spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), má posledný uvedený členský štát podľa smernice 90/435/EHS alebo článku 10 ES povinnosť uviesť, koho tento členský štát v takom prípade považuje za vlastníka požitkov?

9.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa smernice 90/435/EHS, pokiaľ ide o dividendy prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), bráni článok 43 ES v spojení s článkom 48 ES (subsidiárne článok 56 ES) samostatne alebo ako celok právnej úprave, na základe ktorej:

10.

Za okolností, keď:

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/25

1.

Má sa článok 1 ods. 1 smernice 2003/49/ES (1) v spojení s článkom 1 ods. 4 smernice vykladať v tom zmysle, že ak spoločnosť sídliaca v členskom štáte, na ktorú sa vzťahuje článok 3 smernice, za takých okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, prijme úrok od dcérskej spoločnosti v inom členskom štáte, je „vlastníkom požitkov“ v podobe tohto úroku na účely smernice?

2.

Môže sa členský štát odvolávať na článok 5 ods. 1 smernice o uplatňovaní vnútroštátnych ustanovení na zabránenie podvodom alebo zneužívaniu alebo na článok 5 ods. 2 smernice len za predpokladu, že dotknutý členský štát prijal osobitné vnútroštátne ustanovenie, ktorým sa vykonáva článok 5 smernice, alebo že vnútroštátne právo obsahuje všeobecné ustanovenia alebo zásady týkajúce sa podvodov, zneužívania a daňových únikov, ktoré sa dajú vykladať v súlade s článkom 5?

3.

Je ustanovenie dohovoru o zamedzení dvojitého zdanenia uzatvoreného medzi dvoma členskými štátmi a vypracovaného v súlade s modelovou daňovou zmluvou OECD, podľa ktorého je zdaňovanie úrokov podmienené tým, či sa príjemca úrokov považuje za vlastníka požitkov v podobe úrokov, dojednaným ustanovením na zabránenie zneužívaniu, na ktoré sa vzťahuje článok 5 smernice?

4.

Ide o zneužívanie atď. v zmysle smernice 2003/49/ES, pokiaľ sú v členskom štáte, kde sídli platiteľ úrokov, úroky daňovo odpočítateľné a v členskom štáte, kde sídli príjemca úrokov, sa úroky nezdaňujú?

5.

Vzťahuje sa smernica 2003/49/ES na spoločnosť so sídlom v Luxembursku založenú a zapísanú do registra podľa luxemburského práva obchodných spoločností ako „société en commandite par actions“ (S.C.A.) a tiež označovanú ako „société d’investissement en capital à risque“ (SICAR) podľa luxemburského zákona z 15. júna 2004 o spoločnostiach investujúcich do rizikového kapitálu (SICAR)?

6.

Má členský štát, ktorý nechce uznať, že spoločnosť v inom členskom štáte je vlastníkom požitkov v podobe úrokov, a tvrdí, že spoločnosť v inom členskom štáte je tzv. umelou účelovou spoločnosťou, podľa smernice 2003/49/ES alebo článku 10 ES povinnosť uviesť, koho tento členský štát v takom prípade považuje za vlastníka požitkov?

7.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa smernice 2003/49/ES, pokiaľ ide o úroky prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), a materská spoločnosť v poslednom uvedenom členskom štáte sa v tomto členskom štáte považuje za osobu s obmedzenou daňovou povinnosťou v súvislosti s týmito úrokmi, bráni článok 43 ES v spojení s článkom 48 ES právnej úprave, na základe ktorej posledný uvedený členský štát požaduje od spoločnosti zodpovednej za vykonanie zrážky dane pri zdroji (dcérska spoločnosť), aby v prípade oneskorenej úhrady splatnej zrážkovej dane zaplatila úrok z omeškania s vyššou úrokovou sadzbou, než je sadzba úroku z omeškania, ktorú členský štát uplatňuje pri daňových dlhoch právnických osôb (vrátane úrokových príjmov) vymáhaných od spoločností sídliacich v tom istom členskom štáte?

8.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa smernice 2003/49/ES, pokiaľ ide o úroky prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), a materská spoločnosť v poslednom uvedenom členskom štáte sa v tomto členskom štáte považuje za zdaniteľnú osobu s obmedzenou daňovou povinnosťou v súvislosti s týmito úrokmi, bráni článok 43 ES v spojení s článkom 48 ES (subsidiárne s článkom 56 ES) samostatne alebo ako celok právnej úprave, na základe ktorej:

Vnútroštátny súd žiada Súdny dvor EÚ, aby zahrnul odpoveď na otázku 7 do svojej odpovede na otázku 8.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/27

1.

Má sa článok 1 ods. 1 smernice 2003/49/ES (1) v spojení s článkom 1 ods. 4 smernice vykladať v tom zmysle, že ak spoločnosť sídliaca v členskom štáte, na ktorú sa vzťahuje článok 3 smernice, za takých okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, prijme úrok od dcérskej spoločnosti v inom členskom štáte, je „vlastníkom požitkov“ v podobe tohto úroku na účely smernice?

2.

Môže sa členský štát odvolávať na článok 5 ods. 1 smernice o uplatňovaní vnútroštátnych ustanovení na zabránenie podvodom alebo zneužívaniu alebo na článok 5 ods. 2 smernice len za predpokladu, že dotknutý členský štát prijal osobitné vnútroštátne ustanovenie, ktorým sa vykonáva článok 5 smernice, alebo že vnútroštátne právo obsahuje všeobecné ustanovenia či zásady týkajúce sa podvodov, zneužívania a daňových únikov, ktoré sa dajú vykladať v súlade s článkom 5?

3.

Je ustanovenie dohovoru o zamedzení dvojitého zdanenia uzatvoreného medzi dvoma členskými štátmi a vypracovaného v súlade s modelovou daňovou zmluvou OECD, podľa ktorého je zdaňovanie úrokov podmienené tým, či sa príjemca úrokov považuje za vlastníka požitkov v podobe úrokov, dojednaným ustanovením na zabránenie zneužívaniu, na ktoré sa vzťahuje článok 5 smernice?

4.

Má členský štát, ktorý nechce uznať, že spoločnosť v inom členskom štáte je vlastníkom požitkov v podobe úrokov, a tvrdí, že spoločnosť v inom členskom štáte je tzv. umelou účelovou spoločnosťou, podľa smernice 2003/49/ES alebo článku 10 ES povinnosť uviesť, koho tento členský štát v takom prípade považuje za vlastníka požitkov?

5.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa smernice 2003/49/ES, pokiaľ ide o úroky prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), a materská spoločnosť v poslednom uvedenom členskom štáte sa v tomto členskom štáte považuje za osobu s obmedzenou daňovou povinnosťou v súvislosti s týmito úrokmi, bráni článok 43 ES v spojení s článkom 48 ES právnej úprave, na základe ktorej posledný uvedený členský štát požaduje od spoločnosti zodpovednej za vykonanie zrážky dane pri zdroji (dcérska spoločnosť), aby v prípade oneskorenej úhrady splatnej zrážkovej dane zaplatila úrok z omeškania s vyššou úrokovou sadzbou, než je sadzba úroku z omeškania, ktorú členský štát uplatňuje pri daňových dlhoch právnických osôb (vrátane úrokových príjmov) vymáhaných od spoločností sídliacich v tom istom členskom štáte?

6.

Ak sa spoločnosť sídliaca v členskom štáte (materská spoločnosť) v skutočnosti nepovažuje za oslobodenú od zrážkovej dane podľa smernice 2003/49/ES, pokiaľ ide o úroky prijaté od spoločnosti sídliacej v inom členskom štáte (dcérska spoločnosť), a materská spoločnosť v poslednom uvedenom členskom štáte sa v tomto členskom štáte považuje za zdaniteľnú osobu s obmedzenou daňovou povinnosťou v súvislosti s týmito úrokmi, bráni článok 43 ES v spojení s článkom 48 ES (subsidiárne s článkom 56 ES) samostatne alebo ako celok právnej úprave, na základe ktorej:

Vnútroštátny súd žiada Súdny dvor EÚ, aby zahrnul odpoveď na otázku 5 do svojej odpovede na otázku 6.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/29

1.

2.

Ak so zreteľom na spoluprácu členských štátov so Spojenými štátmi americkými v oblasti extradície nie je automaticky vylúčená uplatniteľnosť Zmlúv:

Majú sa článok 18 ods. 1 ZFEÚ a relevantná judikatúra Súdneho dvora, ktorá k nemu bola vydaná, vykladať v tom zmysle, že členský štát neoprávneným spôsobom porušuje zákaz diskriminácie vyplývajúci z článku 18 ods. 1 ZFEÚ, keď na základe normy ústavného práva (v tomto prípade článku 16 ods. 2 prvej vety GG) v prípade žiadostí tretích krajín o extradíciu rozdielne zaobchádza s vlastnými štátnymi príslušníkmi a so štátnymi príslušníkmi iných členských štátov EÚ, keďže vydáva iba cudzích štátnych príslušníkov?

3.

Ak sa v uvedených prípadoch potvrdí porušenie všeobecného zákazu diskriminácie vyplývajúceho z článku 18 ods. 1 ZFEÚ:

Má sa judikatúra Súdneho dvora Európskej únie chápať v tom zmysle, že v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, keď povoleniu extradície zo strany príslušného orgánu povinne predchádza kontrola zákonnosti prostredníctvom súdneho konania, ktorého výsledok je však pre orgán záväzný len vtedy, keď sa extradícia vyhlási za neprípustnú, môže o kvalifikované porušenie ísť už v prípade jednoduchého porušenia zákazu diskriminácie vyplývajúceho z článku 18 ods. 1 ZFEÚ alebo je potrebné zjavné porušenie?

4.

Ak nie je potrebné zjavné porušenie:

Má sa judikatúra Súdneho dvora vykladať v tom zmysle, že dostatočne kvalifikované porušenie sa v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, vylúči už preto, že pri chýbajúcej judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa konkrétnej situácie (v tomto prípade: vecná pôsobnosť všeobecného zákazu diskriminácie podľa článku 18 ods. 1 ZFEÚ pri spolupráci v oblasti extradície medzi členskými štátmi a Spojenými štátmi americkými) môže najvyšší vnútroštátny orgán výkonnej moci na odôvodnenie svojho rozhodnutia poukázať na súlad s rozhodnutiami vnútroštátnych súdov, ktoré boli predtým vydané v tej istej veci?

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/30

1)

Je v súlade s právom Spoločenstva – najmä s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (1) (ako aj so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (2) a tiež so Zmluvou o založení) vnútroštátna právna úprava, ktorá podnikateľskému subjektu zakazuje, aby jednotlivcom poskytoval službu umožňujúcu vyhotovovať prostredníctvom videozáznamu cez vzdialený prístup v tzv. režime cloud computing rozmnoženiny diel, chránených autorským právom, pre súkromnú potrebu, a to prostredníctvom jeho aktívneho zásahu do vyhotovovania záznamu a bez súhlasu držiteľa práv?

2)

Je v súlade s právom Spoločenstva – najmä s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ako aj so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode a tiež so Zmluvou o založení) vnútroštátna právna úprava, ktorá podnikateľskému subjektu umožňuje, aby jednotlivcom poskytoval službu umožňujúcu vyhotovovať prostredníctvom videozáznamu cez vzdialený prístup v tzv. režime cloud computing rozmnoženiny diel, chránených autorským právom, pre súkromnú potrebu, hoci táto služba zahŕňa jeho aktívny zásah do vyhotovovania záznamu, bez súhlasu držiteľa práv a za paušálny poplatok ako kompenzáciu pre držiteľa práv, ktorý v zásade podlieha režimu povinnej licencie?

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/31

1.

Bráni článok 49 ZFEÚ takej fínskej úprave, podľa ktorej sa situácia, v ktorej tuzemská spoločnosť prevádza aktíva prevádzkarne, ktorá sa nachádza v inom členskom štáte EÚ, formou prevodu podniku na spoločnosť so sídlom v tomto členskom štáte a za to ako protislužbu dostane nové podiely, pričom prevod aktív sa okamžite zdaní v roku prevodu, kedy sa uskutoční, zatiaľ čo v porovnateľnej vnútroštátnej situácii sa zdanenie uskutoční až v čase realizácie?

2.

Ide o nepriamu alebo priamu diskrimináciu, keď Fínsko uskutoční zdanenie okamžite v roku prevodu podniku predtým, ako sa zrealizoval zisk, a v tuzemských situáciách až v okamihu realizácie?

3.

V prípade kladnej odpovede na prvú a druhú otázku, možno obmedzenie slobody usadiť sa odôvodniť dôvodmi, ako je naliehavý dôvod všeobecného záujmu alebo zachovanie vnútroštátnej daňovej právomoci? Je zakázané obmedzenie v súlade so zásadou proporcionality?

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/32

—

zrušil rozsudok Všeobecného súdu (štvrtá komora) zo 16. marca 2016, Xinyi PV Products (Anhui) Holdings Ltd/Komisia, T-586/14, oznámený Komisii 17. marca 2016,

—

zamietol prvú časť prvého žalobného dôvodu, ktorý bol uplatnený v rámci žaloby podanej na prvom stupni, ako právne nedôvodnú,

—

pokiaľ ide o druhú časť prvého žalobného dôvodu a druhý až štvrtý žalobný dôvod uplatnený v žalobe podanej na prvom stupni, vrátil vec Všeobecnému súdu na nové posúdenie,

—

rozhodol, že o trovách prvostupňového konania a odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

—

Prvá časť: Opatrenia vykonávajúce päťročný plán sú prenesené z bývalého systému iného ako trhového hospodárstva,

—

Druhá časť: Podpora strategických oblastí obchodu („výber víťazov“) nepredstavuje v trhovom hospodárstve legitímny cieľ,

—

Tretia časť: Subvencie nie sú v trhovom hospodárstve neobmedzené, ale viažu sa k investícii,

—

Štvrtá časť: Skúmané opatrenia nie sú porovnateľné s protiprávnou a nezlučiteľnou štátnou pomocou zaznamenanou v Únii,

—

Piata časť: Nesprávny výklad pojmu „iné ako trhové hospodárstvo“,

—

Prvá časť: Všeobecný súd rozhodol vo veci, v ktorej nemal právomoc rozhodnúť (ultra vires), porušil dispozičnú zásadu a článok 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článok 44 ods. 1 a článok 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, v znení, v akom boli tieto ustanovenia účinné v čase podania žaloby na prvom stupni,

—

Druhá časť: Komisia nebola vypočutá, pokiaľ ide o údajnú porovnateľnosť štátnej pomoci uvedenej v rozsudkoch citovaných v bode 66 so skúmanými opatreniami,

—

Tretia časť: Všeobecný súd neodpovedal na tvrdenia Komisie týkajúce sa definície výrazu „iné ako trhové hospodárstvo“

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/33

1.

Uplatňuje sa požiadavka podľa článku 1 ods. 5 a článku 2 ods. 18 nariadenia (EÚ) č. 2015/751 (1) (ďalej len „nariadenie“), v zmysle ktorej sa má trojstranná kartová schéma vydávajúca platobné nástroje viazané na kartu s partnerom v rámci spoločného označovania považovať za štvorstrannú kartovú schému, len pokiaľ partner v rámci spoločného označovania alebo agent koná ako „vydavateľ“ v zmysle článku 2 ods. 2 a odôvodnenia 29 nariadenia (konkrétne, keď takýto partner alebo agent má s platiteľom zmluvný vzťah, predmetom ktorého je uzatváranie zmlúv, na základe ktorých platiteľovi poskytne platobný nástroj s cieľom iniciovať a spracovať platobné transakcie platiteľa viazané na kartu)?

2.

Ak je odpoveď na prvú otázku záporná, sú článok 1 ods. 5 a článok 2 ods. 18 nariadenia neplatné v rozsahu, v akom stanovujú, že takéto systémy sa považujú za štvorstranné kartové schémy, a to z dôvodu:

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/34

1.

Sú príslušné povolenia, vykonávacia právna úprava a/alebo administratívny postup v rozpore s niektorými príslušnými právnymi predpismi a/alebo zásadami práva Únie, ak, v prípade, že priamy predajca predáva tovar (ďalej len „propagačný materiál“) neregistrovaným maloobchodným predajcom alebo keď neregistrovaný maloobchodný predajca nakupuje tovar a služby od tretích osôb (ďalej len „tovar a služby od tretích osôb“), ktoré neregistrovaní predajcovia využívajú na podporu svojej hospodárskej činnosti spočívajúcej v predaji iného tovaru, ktorý je tiež zakúpený od priameho predajcu, a vzťahuje sa naň administratívny postup prijatý na základe výnimky, naposledy povolenej rozhodnutím Rady z 24. mája 1989 (89/534/EHS (1)) (ďalej len „výnimka“), priamemu predajcovi ukladajú povinnosť účtovať daň zaplatenú na výstupe z ceny, za ktorú neregistrovaný maloobchodný predajca predáva ostatný tovar, a to bez odpočtu DPH, ktorá vznikla neregistrovanému maloobchodnému predajcovi v súvislosti s týmto propagačným materiálom a/alebo tovarom a službami od tretích osôb?

2.

Malo Spojené kráľovstvo pri požiadaní Rady o povolenie výnimky, povinnosť informovať Komisiu o tom, že táto výnimka by mala zahrňovať DPH zaplatenú neregistrovanými maloobchodnými predajcami v súvislosti so zakúpením propagačného materiálu a/alebo tovarov a služieb od tretích osôb, ktoré použili na účely svojho podnikania a z toho vyplývajúcu úpravu dane, ktorá odrážala túto neodpočítateľnú daň zaplatenú na vstupe alebo preplatok dane zaplatenej na výstupe?

3.

Pre prípad, že odpovede na prvú a/alebo druhú otázku sú kladné:

4.

Má byť podľa článku 27 [smernice 77/388] (článok 395 [smernice 2006/112]) „daňový únik alebo vyhýbanie sa dani“ kvalifikované ako čistá daňová strata (zohľadňujúca daň zaplatenú na výstupe a daň zaplatenú na vstupe, odpočítateľnú v rámci štruktúry, ktorá vedie k nezaplateniu dane) členského štátu alebo ako hrubá daňová strata (zohľadňujúca len daň zaplatenú na výstupe v rámci štruktúry, ktorá vedie k nezaplateniu dane) členského štátu?

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/36

—

zrušil rozsudok,

—

zrušil rozhodnutie (1) v rozsahu, v akom zaväzuje Taliansku republiku, aby vymáhala pomoc alebo, ak sa tak nestane,

—

vrátil vec Všeobecnému súdu,

—

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

1.

Všeobecný súd nesprávne vyložil rozsudok z 10. decembra 2013 v tom zmysle, že sa sám považoval za povinného rozhodnúť, že legitímna dôvera spoločnosti Eurallumina bola ukončená zverejnením rozhodnutia o začatí konania z 2. februára 2002.

2.

V nadväznosti na toto pochybenie Všeobecný súd nenaplnil samotný zmysel vrátenia veci a nepreskúmal tvrdenia spoločnosti Eurallumina týkajúce sa pokračovania jej legitímnej dôvery alebo ich posúdil v skreslenom právnom rámci a nesprávne.

3.

Aj v uvedenom skreslenom právnom rámci sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že neprimerané oneskorenie Komisie pri vyšetrovaní nemohlo vytvoriť u spoločnosti Eurallumina legitímnu dôveru spočívajúcu v tom, že pomoc nebude vrátená.

4.

Všeobecný súd vykladal smernicu 2003/96 (2) contra legem v rozpore s právom Únie a jeho výkladovými zásadami.

5.

Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietol tvrdenia spoločnosti Eurallumina založené na jej investíciách v továrni na Sardínii.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/37

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Magic Mountain Kletterhallen GmbH, Kletterhallenverband Klever eV a Pedriza BV znášajú spoločne a nerozdielne trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii, ako aj svoje vlastné trovy konania.

3.

Deutscher Alpenverein eV a Deutscher Alpenverein, Sektion Berlin eV znášajú svoje vlastné trovy konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/38

1.

Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 157/2013 z 18. februára 2013, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz bioetanolu s pôvodom v Spojených štátoch amerických sa zrušuje v rozsahu v akom sa týka Patriot Renewable Fuels LLC, Plymouth Energy Company LLC, POET LLC a Platinum Ethanol LLC.

2.

V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/38

1.

Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 157/2013 z 18. februára 2013, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz bioetanolu s pôvodom v Spojených štátoch amerických sa zrušuje v rozsahu v akom sa týka Marquis Energy LLC.

2.

Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Marquis Energy.

3.

Európska komisia a ePURE, de Europese Producenten Unie van Hernieuwbare Ethanol znášajú svoje vlastné trovy konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/39

1.

Rozhodnutie Komisie K(2013) 8681 final zo 6. decembra 2013 sa zrušuje.

2.

Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/40

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Fútbol Club Barcelona je povinný nahradiť trovy konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/41

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Staatliche Porzellan-Manufaktur Meissen GmbH je povinná nahradiť trovy konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/41

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Loops, LLC je povinná nahradiť trovy konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/42

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Monster Energy Company je povinná nahradiť trovy konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/43

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Monster Energy Company je povinná nahradiť trovy konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/43

1.

Konanie o žalobe sa zastavuje.

2.

REWE Zentral AG je povinná nahradiť trovy konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/44

1.

Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2.

Istituto di ricerche economiche per la pesca e l’acquacoltura – IREPA Onlus znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii a Dvoru audítorov Európskej únie.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/45

1.

Žaloba sa zamieta ako zjavne bez právneho základu.

2.

Kohrener Landmolkerei GmbH a DHG Deutsche Heumilchgesellschaft mbH znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/45

—

vyhlásil vykonávacie rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/175 z 8. februára 2016 o opatrení, ktoré prijalo Španielsko podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/42/ES, pokiaľ ide o zákaz uvádzania určitého typu tlakových čističov na trh (Ú. v. EÚ L 33, 2016, s. 22) za neplatné,

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod: nesplnenie formálnych náležitostí

Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s povinnosťou odôvodnenia stanovenou v článku 296 ods. 2 ZFEÚ, pretože odôvodnenia si odporujú a sú nejasné.

Napadnuté rozhodnutie je navyše v rozpore so zásadou, podľa ktorej má Komisia povinnosť skúmať skutkový stav. V odôvodnení 4 Komisia nesprávne uvádza, že žalobkyňa vo vyhlásení ES o zhode odkazuje na normu EN 60335-2-67:2009, čo nie je presné.

2.

Druhý žalobný dôvod: porušenie článku 11 smernice 2006/42/ES (1)

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/46

—

zrušil napadnuté rozhodnutie a v tejto súvislosti zamietol námietku a povolil zápis prihlasovanej ochrannej známky,

—

uložil EUIPO a vedľajšiemu účastníkovi konania povinnosť nahradiť trovy konania prebiehajúceho na Všeobecnom súde a trovy vzniknuté v konaní pred odvolacím senátom.

—

porušenie článku 42 ods. 2 a 3 nariadenia č. 207/2009,

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/47

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

—

porušenie článku 15, článku 51 ods. 1 písm. a), článku 57 ods. 1, článku 63 ods. 2, článku 64, článku 75, článku 76 ods. 2 a článku 77 nariadenia č. 207/2009.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/48

—

zrušil napadnuté rozhodnutie a preto určil zánik spornej ochrannej známky v celom rozsahu, kvôli absencii jej riadneho používania vrátane používania pre tovary „kovové vývesné štíty“ patriace do triedy 6,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/48

—

zrušil rozhodnutie Rady (SZBP) 2016/318 zo 4. marca 2016, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine, ako aj vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) 2016/311 zo 4. marca 2016, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine v rozsahu v akom sa uplatňujú na žalobcu,

—

subsidiárne, určil, že (i) článok 1 ods. 1 rozhodnutia Rady 2014/119/SZBP z 5. marca 2014 (v znení zmien a doplnení) a (ii) článok 3 ods. 1 nariadenia Rady (EU) č. 208/2014 z 5. marca 2014 (v znení zmien a doplnení) sú v rozsahu, v akom sa vzťahujú na žalobcu, neuplatniteľné z dôvodu ich protiprávnosti,

—

zaviazal Radu na náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod na podporu návrhu na zrušenie, založený na tom, že Rada neurčila riadny právny základ pre napadnuté opatrenia.

2.

Druhý žalobný dôvod na podporu návrhu na zrušenie, založený na porušení práv žalobcu podľa článku 6 v spojení s článkami 2 a 3 ZEÚ a článkami 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie tým, že Rada vychádzala z toho, že súdne konanie na Ukrajine je v súlade so základnými ľudskými právami.

3.

Tretí žalobný dôvod na podporu návrhu na zrušenie založený na tom, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že boli splnené kritériá na zaradenie žalobcu do článku 1 ods. 1 rozhodnutia Rady 2014/119/SZBP z 5. marca 2014 (v znení zmien a doplnení) a článku 3 ods. 1 nariadenia Rady (EU) č. 208/2014 z 5. marca 2014 (v znení zmien a doplnení).

4.

Štvrtý žalobný dôvod na podporu návrhu na zrušenie, založený na tom, že Rada porušila právo žalobcu na obhajobu a právo na riadnu správu a účinnú súdnu ochranu. Podľa žalobcu Rada starostlivo a nestranne nepreskúmala, či uvádzané dôvody, ktoré majú odôvodniť jeho opätovné zaradenie, boli riadne podložené vzhľadom na jeho vyjadrenie predchádzajúce opätovnému zaradeniu.

5.

Piaty žalobný dôvod na podporu návrhu na zrušenie, založený na tom, že Rada bez odôvodnenia a neprimerane porušila základné práva žalobcu, vrátane jeho práva na ochranu vlastníctva a dobrého mena. Podľa žalobcu je dosah napadnutých opatrení ďalekosiahly, tak pokiaľ ide o jeho majetok, tak pokiaľ ide o jeho celosvetové dobré meno. Rada nepreukázala, že zmrazenie prostriedkov a hospodárskych zdrojov žalobcu súvisí s nejakým legitímnym cieľom alebo je ním odôvodnené, a to menej, že je takémuto cieľu primerané.

6.

Šiesty žalobný dôvod na podporu námietky protiprávnosti, založený na tom, že ak by sa článok 1 ods. 1 rozhodnutia Rady 2014/119/SZBP z 5. marca 2014 (v znení zmien a doplnení) a článok 3 ods. 1 nariadenia Rady (EU) č. 208/2014 z 5. marca 2014 (v znení zmien a doplnení) v rozpore s tvrdeniami uvedenými v treťom žalobnom dôvode vykladali tak, že zahŕňajú (a) akékoľvek vyšetrovanie zo strany ukrajinského orgánu bez ohľadu na to, či existuje nejaké súdne rozhodnutie alebo konanie, ktoré je jeho základom, preskúmava ho alebo dohliada nad ním; a/alebo (b) akékoľvek „zneužitie právomoci verejného činiteľa s cieľom neoprávneného zvýhodnenia“ bez ohľadu na to, či existuje obvinenie zo zneužitia štátnych prostriedkov, kritérium zaradenia by vzhľadom na svojvoľný rozsah a pôsobnosť, ktoré by vyplývali z takéhoto širokého výkladu, nemalo riadny právny základ a/alebo by bolo neprimerané cieľom uvedeným v článku 1 ods. 1 rozhodnutia Rady 2014/119/SZBP z 5. marca 2014 a článku 3 ods. 1 nariadenia Rady (EU) č. 208/2014 z 5. marca 2014. Tieto ustanovenia by teda boli protiprávne.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/50

—

zrušil rozhodnutie Rady (SZBP) 2016/318 zo 4. marca 2016, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine, ako aj vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) 2016/311 zo 4. marca 2016, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine v rozsahu v akom sa tieto akty uvádzajú žalobcu na zozname osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia,

—

zaviazal Radu na náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na tom, že zaradenie na zoznam je protiprávne, keďže postup zaradenia bol zmenený tak, že umožňuje zaradenie na základe samotného trestného stíhania, bez toho, aby bolo vydané súdne rozhodnutie.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na tom, že Rada uviedla iba nedostatočné a stereotypné odôvodnenie, keďže iba skopírovala text z právnej úpravy upravujúcej zaradenie na zoznam.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na tom, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keďže nemala dostatočne pevný skutkový základ pre zaradenie žalobcu na základe toho, že bol trestne stíhaný ukrajinskými orgánmi za zneužitie verejných prostriedkov alebo majetku.

4.

Štvrtý žalobný dôvod založený na tom, že opatrenia prijaté Radou nepredstavujú vo vzťahu k žalobcovi zahraničnopolitické opatrenia, ale opatrenia v rámci medzinárodnej spolupráce v trestnom konaní, ktoré boli teda prijaté na nesprávnom právnom základe.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/51

—

zrušil rozhodnutie ECB z 3. marca 2016, ktorým bola Trasta Komercbanka AS odňatá banková licencia a

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB nepreskúmala a dôkladne a nestranne neposúdila všetky skutkové aspekty a okrem iného na tvrdení, že ECB vhodne nereagovala na skutočnosť, že informácie a dokumenty predložené lotyšským regulačným orgánom neboli presné.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila zásadu proporcionality tým, že neuznala možnosť využitia alternatívnych opatrení.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila zásadu rovnakého zaobchádzania.

4.

Štvrtý žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila článok 19 a odôvodnenie 75 nariadenia JMD (1) a dopustila sa zneužitia právomoci.

5.

Piaty žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila zásady legitímnej dôvery a právnej istoty.

6.

Šiesty žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila procesné pravidlá, vrátane práva byť vypočutý, práva na prístup k spisu, práva na dostatočne odôvodnené rozhodnutie, článku 83 ods. 1 nariadenie o rámci JMD, (2) a práva na spravodlivé správne konanie.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/52

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania.

—

porušenie článku 57 ods. 2 a 3 nariadenia č. 207/2009.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/52

—

zrušil vykonávacie rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/417 zo 17. marca 2016, ktorým sa z financovania Európskou úniou vylučujú určité výdavky vynaložené členskými štátmi v rámci Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) (Ú. v. EÚ L 75, 2016, s. 16) v rozsahu, v akom vylúčilo z financovania sumu 385 762,22 eura na výdavky, ktoré Portugalsko deklarovalo v rámci opatrenia osobitnej podpory stanoveného podľa článku 68 nariadenia Rady (ES) č. 73/2009 z 19. januára 2009, v účtovných rokoch 2011, 2012 a 2013,

—

uložil Európskej komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 46 ods. 2 nariadenia Komisie č. 1122/2009 – dodržaní zo strany portugalských orgánov všetkých noriem týkajúcich sa kontrol „dodatočnej platby na hlavu ekvivalentnú dojnici“ v rámci osobitnej podpory zavedenej portugalskou vládou v súlade s článkom 86 nariadenia č. 73/2009.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 31 ods. 2 nariadenia Rady č. 1290/2005, kvôli tomu, že neboli splnené požiadavky stanovené Komisiou v jednotných usmerneniach zahrnutých do dokumentu č. VI/5330/97, na uplatňovanie finančnej opravy v rozsahu 2 %.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/53

—

zrušil vykonávacie rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/417 zo 17. marca 2016, ktorým sa z financovania Európskou úniou vylučujú určité výdavky vynaložené členskými štátmi v rámci Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV), oznámené pod číslom K(2016) 1509 a uverejnené 22. marca 2016 v Ú. v. EÚ L 75, 2016, s. 16:

—

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/55

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

zaviazal EUIPO a ďalšieho účastníka konania pred EUIPO v prípade, že do konania vstúpi ako vedľajší účastník, aby znášali svoje vlastné trovy konania a aby nahradili trovy konania žalobkyne v konaní pred Všeobecným súdom a odvolacím senátom EUIPO.

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009,

—

porušenie článkov 75 a nasl. nariadenia č. 207/2009,

—

porušenie povinnosti EUIPO vykonávať svoje právomoci v súlade so všeobecnými zásadami Európskej únie.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/56

—

zrušil rozhodnutie Rady (SZBP) 2016/411 z 18. marca 2016, ktorým sa mení rozhodnutie 2011/172/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu v Egypte (Ú. v. EÚ L 74, 2016, s. 40), v rozsahu, v akom sa vzťahuje na žalobkyňu,

—

vyhlásil, že článok 1 ods. 1 rozhodnutia Rady 2011/172/SZBP z 21. marca 2011 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu v Egypte (Ú. v. EÚ L 76, 2011, s. 63) a článok 2 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) č. 270/2011 z 21. marca 2011 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu v Egypte (Ú. v. EÚ L 76, 2011, s. 4) sú neuplatniteľné v rozsahu, v akom sa vzťahujú na žalobkyňu, a v dôsledku toho zrušil rozhodnutie Rady (SZBP) 2016/411, v rozsahu, v akom sa vzťahuje na žalobkyňu,

—

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada nesprávne určila príslušný právny základ pre článok 1 ods. 1 rozhodnutia 2011/172/SZBP (ďalej len „rozhodnutie“) a článok 2 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 270/2011 (ďalej len „nariadenie“). Neexistuje nijaký dôkaz o tom, že by Rada pri prijímaní napadnutého rozhodnutia akýmkoľvek spôsobom preskúmala právny základ článku 1 ods. 1 rozhodnutia napriek tomu, že je táto povinnosť výslovne stanovená v článku 5 rozhodnutia. Skutočnosť, že článok 1 ods. 1 mohol mať platný právny základ v čase, keď bol prvý krát prijatý, a to 21. marca 2011, neznamená, že toto ustanovenie má stále právny základ až do roku 2016, či ešte neskôr.

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada tým, že sa domnievala, že súdny proces v Egypte je v súlade so základnými ľudskými právami, porušila práva žalobkyne zakotvené v článku 6 ZEÚ, v spojení s článkami 2 a 3 ZEÚ, a článkoch 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie.

3.

Tretí žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada nesprávne posúdila, že kritérium na uvedenie žalobkyne na zoznam stanovené v článku 1 ods. 1 rozhodnutia a článku 2 ods. 1 nariadenia bolo splnené.

4.

Štvrtý žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada náležite neodôvodnila opätovné uvedenie žalobkyne na zoznam.

5.

Piaty žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada porušila právo žalobkyne na obhajobu a ich právo na dobrú správu veci verejných a účinné súdne preskúmanie. Konkrétne Rada dôkladne a nestranne nepreskúmala, či boli uvedené dôvody pre opätovné uvedenie na zoznam riadne odôvodnené s prihliadnutím na tvrdenia žalobkyne vyjadrené pred opätovným uvedením na zoznam.

6.

Šiesty žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada neodôvodnene, či neprimerane, porušila základné práva žalobkyne, vrátane jej práva na ochranu majetku a dobrej povesti. Dopad rozhodnutia Rady (SZBP) 2016/411 na žalobkyňu je závažný, či už z hľadiska jej majetku, alebo jej medzinárodnej povesti. Rada nepreukázala, že by zmrazenie aktív a ekonomických zdrojov žalobkyne súviselo s akýmkoľvek legitímnym cieľom, alebo by ním bolo odôvodnené, a dokonca ani to, že by boli tieto opatrenia vzhľadom na takýto cieľ primerané.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/57

—

zrušil rozhodnutie Rady (SZBP) 2016/411 z 18. marca 2016, ktorým sa mení rozhodnutie 2011/172/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu v Egypte (Ú. v. EÚ L 74, 2016, s. 40), v rozsahu, v akom sa vzťahuje na žalobcov,

—

vyhlásil, že článok 1 ods. 1 rozhodnutia Rady 2011/172/SZBP z 21. marca 2011 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu v Egypte (Ú. v. EÚ L 76, 2011, s. 63) a článok 2 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) č. 270/2011 z 21. marca 2011 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu v Egypte (Ú. v. EÚ L 76, 2011, s. 4) sú neuplatniteľné v rozsahu, v akom sa vzťahujú na žalobcov a v dôsledku toho zrušil rozhodnutie Rady (SZBP) 2016/411, v rozsahu, v akom sa vzťahuje na žalobcov,

—

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada nesprávne určila príslušný právny základ pre článok 1 ods. 1 rozhodnutia 2011/172/SZBP (ďalej len „rozhodnutie“) a článok 2 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 270/2011 (ďalej len „nariadenie“). Neexistuje nijaký dôkaz o tom, že by Rada pri prijímaní rozhodnutia Rady (SZBP) 2016/411 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) akýmkoľvek spôsobom preskúmala právny základ článku 1 ods. 1 rozhodnutia napriek tomu, že je táto povinnosť výslovne stanovená v článku 5 rozhodnutia. Skutočnosť, že článok 1 ods. 1 mohol mať platný právny základ v čase, keď bol prvý krát prijatý, a to 21. marca 2011, neznamená, že toto ustanovenie má stále právny základ až do roku 2016, či ešte neskôr.

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada tým, že sa domnievala, že súdny proces v Egypte je v súlade so základnými ľudskými právami, porušila práva žalobcov zakotvené v článku 6 ZEÚ, v spojení s článkami 2 a 3 ZEÚ, a článkoch 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie.

3.

Tretí žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada nesprávne posúdila, že kritérium na uvedenie žalobcov na zoznam stanovené v článku 1 ods. 1 rozhodnutia a článku 2 ods. 1 nariadenia bolo splnené.

4.

Štvrtý žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada náležite neodôvodnila opätovné uvedenie žalobcov na zoznam.

5.

Piaty žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada porušila právo žalobcov na obhajobu a ich právo na dobrú správu veci verejných a účinné súdne preskúmanie. Konkrétne Rada dôkladne a nestranne nepreskúmala, či boli uvedené dôvody pre opätovné uvedenie na zoznam riadne odôvodnené s prihliadnutím na tvrdenia žalobcov vyjadrené pred opätovným uvedením na zoznam.

6.

Šiesty žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že Rada neodôvodnene, či neprimerane, porušila základné práva žalobcov, vrátane ich práva na ochranu majetku a dobrej povesti. Dopad dotknutého rozhodnutia na žalobcov je závažný, či už z hľadiska ich majetku, alebo ich medzinárodnej povesti. Rada nepreukázala, že by zmrazenie aktív a ekonomických zdrojov žalobcov súviselo s akýmkoľvek legitímnym cieľom, alebo by ním bolo odôvodnené, a dokonca ani to, že by boli tieto opatrenia vzhľadom na takýto cieľ primerané.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/58

—

zrušil rozhodnutie Európskej Komisie (EÚ) K(2015) 8236 z 26. novembra 2015 o štátnej pomoci SA.38869 (2014/N), ktorú chce Poľsko poskytnúť spoločnosti Poczta Polska ako kompenzáciu čistých nákladov v súvislosti s povinnosťou poskytovania univerzálnych poštových služieb v rokoch 2013 až 2015,

—

zaviazal žalovanú na náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, nesprávnom uznaní splnenia požiadaviek vyplývajúcich z bodu 19 (oddielu 2.6 rámca) [Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (2011)], na porušení zásad vyplývajúcich zo Zmluvy týkajúcich sa zadania verejných zákaziek, ako aj nesprávnom výklade článku 7 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb (Ú. v. ES L 15, s. 14; Mim. vyd. 06/003, s. 71, ďalej len „poštová smernica“).

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ a nesprávnom uznaní splnenia požiadaviek vyplývajúcich z bodu 14 (oddielu 2.2) a bodu 60 (oddielu 2.10) rámca Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (2011).

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, nesprávnom uznaní splnenia požiadaviek vyplývajúcich z bodu 52 (oddielu 2.9) rámca Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (2011), ako aj článku 7 ods. 1, 3 a 5 poštovej smernice.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 7 ods. 1 poštovej smernice, pretože Európska komisia akceptovala financovanie nákladov univerzálnej služby formou viacerých výhradných a osobitných práv priznaných spoločnosti Poczta Polska.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na porušení článku 102 v spojení s článkom 106 ods. 1 ZFEÚ.

6.

Šiesty žalobný dôvod je založený na porušení článku 16 a článku 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.

7.

Siedmy žalobný dôvod je založený na porušení podstatných procesných požiadaviek a nedodržaní povinnosti odôvodnenia podľa článku 296 ZFEÚ.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/60

—

zrušil rozhodnutie Európskej Komisie (EÚ) K(2015) 8236 z 26. novembra 2015 o štátnej pomoci SA.38869 (2014/N), ktorú chce Poľsko poskytnúť spoločnosti Poczta Polska ako kompenzáciu čistých nákladov v súvislosti s povinnosťou poskytovania univerzálnych poštových služieb v rokoch 2013 až 2015,

—

zaviazal žalovanú na náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, nesprávnom uznaní splnenia požiadaviek vyplývajúcich z bodu 19 (oddielu 2.6 rámca) [Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (2011)], na porušení zásad vyplývajúcich zo Zmluvy týkajúcich sa zadania verejných zákaziek, ako aj nesprávnom výklade článku 7 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb (Ú. v. ES L 15, s. 14; Mim. vyd. 06/003, s. 71, ďalej len „poštová smernica“).

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ a nesprávnom uznaní splnenia požiadaviek vyplývajúcich z bodu 14 (oddielu 2.2) a bodu 60 (oddielu 2.10) rámca Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (2011).

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, nesprávnom uznaní splnenia požiadaviek vyplývajúcich z bodu 52 (oddielu 2.9) rámca Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (2011), ako aj článku 7 ods. 1, 3 a 5 poštovej smernice.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 7 ods. 1 poštovej smernice, pretože Európska komisia akceptovala financovanie nákladov univerzálnej služby formou viacerých výhradných a osobitných práv priznaných spoločnosti Poczta Polska.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na porušení článku 102 v spojení s článkom 106 ods. 1 ZFEÚ.

6.

Šiesty žalobný dôvod je založený na porušení článku 16 a článku 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.

7.

Siedmy žalobný dôvod je založený na porušení podstatných procesných požiadaviek a nedodržaní povinnosti odôvodnenia podľa článku 296 ZFEÚ.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/61

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/62

—

zrušil vykonávacie rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/417 zo 17. marca 2016 v rozsahu, v akom sa týmto rozhodnutím vylučuje z financovania Európskou úniou vo vzťahu k Belgickému kráľovstvu suma vo výške 9 601 619,00 eur (rozpočtová položka 6701),

—

subsidiárne čiastočne zrušil uvedené rozhodnutie o vylúčení sumy vo výške 9 601 619 eur z financovania Spoločenstvom, a to v rozsahu, v akom zahŕňa sumu vo výške 4 106 470,02 eura, ktorú EPZF získal predtým,

—

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 31 ods. 1 a článku 32 ods. 8 nariadenia Rady (ES) č. 1290/2005 z 21. júna 2005 o financovaní Spoločnej poľnohospodárskej politiky (Ú. v. 2005, L 209, s. 1), keďže Komisia nepreukázala, že výdavok belgickej platobnej agentúry nie je v súlade s právom Spoločenstva, a že neexistencia spätne získaných súm alebo nezrovnalosť sú dôsledkom nezrovnalostí alebo nedbalosti, ktoré je možné pripísať Belgickému úradu pre intervencie a náhrady (Bureau d’intervention et de restitution belge, BIRB)

2.

Druhý subsidiárne uvádzaný žalobný dôvod vychádza z porušenia článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1290/2005 a zásady proporcionality, keďže vylúčená suma nezodpovedá významu zisteného nesúladu a nebola zohľadnená finančná ujma, ktorú utrpela Európska únia.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/63

—

zrušil Final Report OF/2013/0086/B1 THOR (2015) 40189 – 26/11/2015 z dôvodu jeho zjavnej protiprávnosti,

—

následne zrušil odporúčania konaní, ktoré by mali nasledovať po vyšetrovaní OLAF THOR (2015) 4257 – 09/12/2015,

—

zaviazal žalovanú na náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na napadnuteľnosti aktov napadnutých touto žalobou na základe článku 263 ZFEÚ.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na nezákonnosti napadnutých aktov.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/64

—

zaviazal Európsku komisiu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená spoločnostiam Escarp. S.C.P., Agropecuaria Sebcar, S.L. a Rusfal 2000, S.L., v dôsledku jej postupu a nečinnosti v súvislosti s narušením trhu s broskyňami a nektárinkami v hospodárskom roku 2014, a najmä prijatím delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 913/2014 a delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 932/2014.

—

zaviazal Európsku komisiu, aby zaplatila:

—

zaviazal Európsku komisiu na náhradu trov konania.

—

prijala krízový mechanizmus, ktorý sama predtým označila za nevhodný a neúčinný, keďže organizácie producentov ich nevyužívajú, lebo sú príliš malé a nemajú prostriedky na ich využitie,

—

nezadovážila si informácie o trhu,

—

postupovala bez zadováženia sa náležitých údajov o stiahnutiach,

—

zasiahla neskoro,

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/66

—

vyhlásil túto žalobu za prípustnú a dôvodnú,

—

rozhodol o vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Európskej komisie,

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť škodu, ktorú utrpela žalobkyňa predbežne vyčíslenú na 496 000 eur,

—

uložil v každom prípade žalovanej povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na dostatočne závažnom porušení právnych noriem, ktorého sa dopustila Komisia tým, že na základe rozhodnutia Komisie 2008/969/ES, Euratom zo 16. decembra 2008 o systéme včasného varovania na použitie povoľujúcimi úradníkmi Komisie a výkonnými agentúrami (Ú. v. EÚ L 344, 2008, s. 125) aktivovala varovanie „W3b“ v systéme včasného varovania (EWS) voči žalobkyni na základe vyšetrovania Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF), pričom identifikovala mieru rizika spojeného so žalobkyňou ako úspešnou uchádzačkou verejnej zákazky na služby týkajúce sa projektu posilnenia boja proti neprihlásenej práci v Macedónskej republike. Tento žalobný dôvod má päť častí:

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na škode utrpenej žalobkyňou a na príčinnej súvislosti medzi zavineným správaním Komisie a touto škodou.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/67

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/67

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/67

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/68

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila pani Elia Fernández González.

25.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 270/69

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

HI znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Európska komisia.