19.7.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 262/1

1.

2.

2.1.

2.2.

2.3.

2.4.

2.5.

2.6.

3.

3.1.

3.1.1.

3.1.2.

3.2.

3.2.1.

3.2.2.

3.2.3.

4.

4.1.

4.2.

4.2.1.

4.2.2.

4.2.3.

4.3.

5.

5.1.

5.2.

5.2.1.

5.2.2.

5.2.3.

5.3.

5.3.1.

5.3.2.

5.3.3.

5.4.

5.4.1.

5.4.2.

5.4.3.

5.4.4.

5.4.5.

5.4.6.

5.4.7.

5.4.8.

6.

6.1.

6.2.

6.3.

7.

7.1.

7.2.

7.2.1.

7.2.2.

7.2.3.

7.3.

7.4.

8.

1.

Komisia chce v rámci modernizácie štátnej pomoci poskytnúť ďalšie objasnenie kľúčových koncepcií týkajúcich sa pojmu štátna pomoc uvedenému v článku 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a prispieť tak k zjednodušeniu, sprehľadneniu a zosúladeniu používania tohto pojmu v Únii.

2.

Toto oznámenie sa týka len pojmu štátna pomoc uvedeného v článku 107 ods. 1 zmluvy, ktorý Komisia aj vnútroštátne orgány (vrátane vnútroštátnych súdov) musia uplatňovať v spojení s notifikačnou povinnosťou a povinnosťou zdržať sa konania stanovenými v článku 108 ods. 3 zmluvy. Netýka sa zlučiteľnosti štátnej pomoci s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 2 a 3 a článku 106 ods. 2 zmluvy; jej posúdenie je úlohou Komisie.

3.

Keďže pojem štátna pomoc je objektívna a právna koncepcia vymedzená priamo v zmluve, (1) toto oznámenie objasňuje, ako Komisia chápe článok 107 ods. 1 zmluvy v zmysle výkladu Súdneho dvora a Všeobecného súdu (ďalej len „súdy Únie“). Pokiaľ ide o otázky, ktoré ešte neboli zvažované súdmi Únie, Komisia vysvetlí, ako by sa v jej chápaní mal pojem štátna pomoc vykladať. Názory vyjadrené v tomto oznámení platia bez toho, aby bol nimi dotknutý výklad pojmu štátna pomoc súdmi Únie (2). Primárnym referenčným zdrojom na účely výkladu zmluvy je vždy judikatúra súdov Únie.

4.

Treba zdôrazniť, že Komisia je viazaná týmto objektívnym pojmom a má iba obmedzený priestor na vlastné uváženie pri jeho uplatňovaní, a to konkrétne tam, kde sú hodnotenia Komisie technickej alebo komplexnej povahy, najmä v situáciách, ktoré si vyžadujú komplexné hospodárske posúdenie (3).

5.

V článku 107 ods. 1 zmluvy sa štátna pomoc vymedzuje ako „pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru […], pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“ (4). Toto oznámenie ozrejmí rozličné prvky pojmu štátna pomoc: existencia podnikateľa (teda podniku), pripísateľnosť opatrenia štátu, jeho financovanie zo štátnych zdrojov, poskytnutie výhody, selektívnosť opatrenia a jeho vplyv na hospodársku súťaž a obchod medzi členskými štátmi. Okrem toho vzhľadom na potrebu konkrétnych usmernení, ktorú vyjadrili členské štáty, v tomto oznámení sa uvádza konkrétne objasnenie vo vzťahu k verejnému financovaniu infraštruktúry.

6.

Pravidlá štátnej pomoci sa uplatňujú len vtedy, keď je príjemcom pomoci „podnik“.

7.

Súdny dvor opakovane definoval podniky ako subjekty vykonávajúce hospodársku činnosť bez ohľadu na ich právne postavenie a spôsob ich financovania (5). Označenie konkrétneho subjektu za podnik teda plne závisí od povahy jeho činnosti. Táto všeobecná zásada má tri podstatné dôsledky.

8.

Po prvé, status subjektu podľa vnútroštátneho práva nerozhoduje. Napríklad subjekt, ktorý je podľa vnútroštátneho práva združením alebo športovým klubom, môže byť v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy pokladaný za podnik. To isté platí aj pre podnik, ktorý je formálne súčasťou verejnej správy. Jediným relevantným kritériom je to, či subjekt vykonáva hospodársku činnosť.

9.

Po druhé, uplatnenie pravidiel štátnej pomoci nezávisí od toho, či bol subjekt založený s cieľom dosahovať zisk. Aj neziskové subjekty môžu ponúkať tovar a služby na trhu (6). Ak však neziskový subjekt neponúka tovar ani služby, nepodlieha kontrole štátnej pomoci.

10.

Po tretie, klasifikácia subjektu ako podniku sa vždy týka konkrétnej činnosti. Subjekt vykonávajúci hospodárske aj nehospodárske činnosti sa pokladá za podnik len v súvislosti s vykonávaním hospodárskej činnosti (7).

11.

Viaceré oddelené právne subjekty možno na účely uplatnenia pravidiel štátnej pomoci pokladať za subjekty tvoriace jednu hospodársku jednotku. Táto hospodárska jednotka sa potom pokladá za relevantný podnik. Súdny dvor v tejto súvislosti považuje za relevantnú existenciu kontrolného podielu a iných funkčných, hospodárskych a organických prepojení (8).

12.

Na objasnenie rozdielu medzi hospodárskymi a nehospodárskymi činnosťami Súdny dvor opakovane rozhodol, že každá činnosť, ktorá spočíva v ponuke tovaru a služieb na trhu, je hospodárskou činnosťou (9).

13.

Otázka existencie trhu s určitým službami môže závisieť od spôsobu organizácie týchto služieb v dotknutom členskom štáte (10), takže medzi jednotlivými členskými štátmi sa môže líšiť. Klasifikácia danej činnosti sa okrem toho môže časom zmeniť vzhľadom na politickú vôľu alebo hospodársky vývoj. Činnosť, ktorá dnes nepredstavuje hospodársku činnosť, sa ňou v budúcnosti môže stať a naopak.

14.

Rozhodnutie orgánu verejnej moci nedovoliť tretím stranám poskytovať určitú službu (napríklad preto, lebo chce túto službu poskytovať interne) nevylučuje existenciu hospodárskej činnosti. Napriek tomuto uzavretiu trhu hospodárska činnosť môže existovať, ak by boli iné subjekty ochotné a schopné poskytovať službu na danom trhu. Zo všeobecnejšieho hľadiska skutočnosť, že konkrétna služba sa poskytuje interne, nie je pre hospodársku povahu činnosti podstatná (11).

15.

Keďže rozdiel medzi hospodárskymi a nehospodárskymi činnosťami závisí do určitej miery od politickej vôle a hospodárskeho vývoja v príslušnom členskom štáte, nie je možné vypracovať úplný zoznam činností, ktoré by sa a priori nikdy nemohli pokladať za hospodárske. Tento zoznam by neposkytoval skutočnú právnu istotu, takže by nebol veľmi užitočný. V bodoch 17 až 37 sa teda pozornosť upriamuje skôr na objasnenie tohto rozdielu v súvislosti s niekoľkými dôležitými oblasťami.

16.

Samotná skutočnosť, že subjekt drží podiely podniku, ktorý poskytuje tovar alebo služby na trhu, neznamená, že tento subjekt by sa mal automaticky považovať za podnik v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy, a to ani vtedy, keď drží jeho kontrolný podiel. Ak táto držba podielov umožňuje len výkon práv spojených so statusom akcionára, prípadne prijímanie dividend, ktoré sú len výnosom z vlastníctva majetku, tento subjekt sa nebude považovať za podnik, ak sám neposkytuje tovar alebo služby na trhu (12).

17.

Článok 107 ods. 1 zmluvy sa neuplatňuje v prípade, že štát „vykonáva verejnú právomoc“ (13), ani v prípade, že verejné subjekty konajú „ako verejné orgány“ (14). Subjekt možno pokladať za subjekt vykonávajúci verejnú právomoc, ak predmetná činnosť tvorí súčasť základných funkcií štátu, alebo je spojená s týmito funkciami svojou povahou, cieľom a pravidlami, ktorým podlieha (15). Vo všeobecnosti možno povedať, že pokiaľ sa členský štát nerozhodne zaviesť trhové mechanizmy, činnosti, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou právomocí úradnej moci a ktoré vykonáva štát, nie sú hospodárskymi činnosťami. Príkladmi takýchto činností sú:

18.

Pokiaľ verejný subjekt vykonáva hospodársku činnosť, ktorú možno oddeliť od výkonu verejných právomocí, tento subjekt koná v súvislosti s touto činnosťou ako podnik. Ak túto hospodársku činnosť, naopak, nemožno oddeliť od výkonu verejných právomocí, činnosti, ktoré vykonáva tento subjekt, zostávajú ako celok spojené s výkonom týchto verejných právomocí, takže sa naň nevzťahuje pojem podnik (23).

19.

Zaradenie systémov sociálneho zabezpečenia medzi systémy zahŕňajúce hospodárske činnosti závisí od ich formy a štruktúry. V judikatúre sa v podstate rozlišuje medzi systémami opierajúcimi sa o zásadu solidarity a hospodárskymi systémami.

20.

Systémy sociálneho zabezpečenia založené na solidarite, ktoré nezahŕňajú hospodársku činnosť, majú zvyčajne tieto vlastnosti:

21.

Takéto systémy založené na solidarite je nutné odlišovať od systémov zahŕňajúcich hospodársku činnosť (30). Systémy zahŕňajúce hospodársku činnosť sa zväčša vyznačujú:

22.

Niektoré systémy kombinujú prvky obidvoch kategórií. V týchto prípadoch závisí zaradenie systému od analýzy rozličných prvkov a ich príslušného významu (35).

23.

Systémy zdravotnej starostlivosti v členských štátoch Únie sa od seba výrazne líšia. Od týchto vnútroštátnych osobitostí závisí, či a do akej miery spolu rozliční poskytovatelia zdravotnej starostlivosti navzájom súťažia.

24.

V niektorých členských štátoch sú verejné nemocnice neoddeliteľnou súčasťou národných systémov zdravotnej starostlivosti a sú takmer úplne založené na zásade solidarity (36). Tieto nemocnice sa financujú priamo z príspevkov do systému sociálneho zabezpečenia a iných štátnych zdrojov a svoje služby poskytujú bezplatne na základe univerzálneho pokrytia (37). Súdy Únie potvrdili, že tam, kde existuje takáto štruktúra, príslušné organizácie nekonajú ako podniky (38).

25.

V prípade takejto štruktúry aj činnosti, ktoré samy osebe môžu mať hospodársku povahu, ale vykonávajú sa len na účely poskytovania inej nehospodárskej služby, majú nehospodársku povahu. Organizáciu, ktorá nakupuje tovar – aj keď ide o veľké množstvá – na účely ponuky nehospodárskej služby, nemožno označiť za podnik len preto, že je kupujúcim na danom trhu (39).

26.

V mnohých iných členských štátoch nemocnice a iní poskytovatelia zdravotnej starostlivosti ponúkajú svoje služby za odmenu, ktorú inkasujú priamo od pacientov alebo od ich poisťovne (40). V týchto systémoch existuje určitý stupeň hospodárskej súťaže medzi nemocnicami, pokiaľ ide o poskytovanie služieb zdravotnej starostlivosti. V takom prípade skutočnosť, že službu zdravotnej starostlivosti poskytuje verejná nemocnica, nestačí na to, aby sa činnosť označila za nehospodársku.

27.

Súdy Únie takisto ozrejmili, že služby zdravotnej starostlivosti poskytované nezávislými a inými súkromnými lekármi za odplatu na ich vlastné riziko sa pokladajú za hospodársku činnosť (41). Rovnaké zásady sa vzťahujú na lekárne.

28.

Verejné vzdelávanie organizované v rámci vnútroštátneho systému vzdelávania, ktoré financuje a nad ktorým vykonáva dohľad štát, možno pokladať za nehospodársku činnosť. Súdny dvor rozhodol, že štát: „zriadením a udržaním takéhoto systému verejného vzdelávania financovaného vo všeobecnosti z verejných zdrojov a nie žiakmi alebo ich rodičmi sa … nezúčastňuje na odplatných činnostiach, ale plní svoju úlohu voči obyvateľom v sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti“ (42).

29.

Na nehospodársku povahu verejného vzdelávania nemá v zásade vplyv ani skutočnosť, že žiaci alebo ich rodičia musia niekedy zaplatiť poplatok za výučbu alebo zápis do školy, ktorý predstavuje príspevok na prevádzkové náklady systému. Tieto finančné príspevky často kryjú iba zlomok skutočných nákladov na službu, a preto ich nemožno pokladať za odmenu za poskytovanú službu. Nemenia teda nehospodársku povahu služby poskytovania všeobecného vzdelávania, ktorá sa prevažne financuje z verejných zdrojov (43). Tieto zásady sa môžu vzťahovať na služby verejného vzdelávania, napríklad na odbornú prípravu (44), súkromné a verejné základné školy (45) a materské školy, (46) pedagogickú činnosť vykonávanú vo vedľajšom pracovnom pomere na univerzitách (47) a poskytovanie vzdelávania na univerzitách (48).

30.

Tieto služby verejného vzdelávania treba odlíšiť od služieb financovaných prevažne rodičmi alebo žiakmi alebo z komerčných príjmov. Napríklad vysokoškolské vzdelávanie hradené v plnej výške študentmi patrí jednoznačne do druhej kategórie. V niektorých členských štátoch môžu verejné subjekty ponúkať aj služby vzdelávania, ktoré je potrebné vzhľadom na ich povahu, štruktúru financovania a vzhľadom na existenciu konkurenčných súkromných organizácií pokladať za hospodársku činnosť.

31.

Komisia sa vzhľadom na zásady uvedené v bodoch 28, 29 a 30 domnieva, že určité činnosti univerzít a výskumných organizácií nepatria do rozsahu pravidiel štátnej pomoci. Týka sa to ich primárnych činností, konkrétne:

32.

Komisia sa domnieva, že činnosti v oblasti prenosu poznatkov (licencie, tvorba vedľajších produktov alebo iné formy spravovania poznatkov, ktoré vytvorila výskumná organizácia alebo infraštruktúra) sú nehospodárske, ak sú vykonávané buď výskumnou organizáciou alebo výskumnou infraštruktúrou (vrátane ich oddelení alebo pobočiek), alebo spoločne s ďalšími takýmito subjektmi alebo v ich mene, a ak sa všetky zisky z uvedených činností opätovne investujú do základných činností príslušnej výskumnej organizácie alebo výskumnej infraštruktúry (49).

33.

Kultúra je prostriedkom vyjadrenia identity, hodnôt a významov, odzrkadľuje spoločnosti Únie a formuje ich. Oblasť kultúry a ochrany kultúrneho dedičstva zahŕňa širokú škálu účelov a činností, okrem iného múzeá, archívy, knižnice, umelecké a kultúrne centrá alebo priestory, divadlá, opery, koncertné siene, archeologické náleziská, pamiatky, historické sídla a budovy, tradičné zvyklosti a remeslá, festivaly a výstavy, ako aj kultúrne a umelecké vzdelávacie činnosti. Bohaté európske prírodné dedičstvo vrátane ochrany biodiverzity, biotopov a druhov poskytuje cenné výhody pre spoločnosti v Únii.

34.

Vzhľadom na svoju osobitú povahu môžu byť určité činnosti v oblasti kultúry a ochrany kultúrneho dedičstva a prírody organizované nekomerčným spôsobom, a byť teda nehospodárskej povahy. Verejné financovanie týchto činností preto nemusí predstavovať štátnu pomoc. Komisia zastáva názor, že verejné financovanie činností v oblasti kultúry alebo ochrany kultúrneho dedičstva, ktoré sú prístupné pre verejnosť a nespoplatnené, plní čisto sociálny a kultúrny účel nehospodárskej povahy. Podobne peňažný príspevok vyberaný od návštevníkov kultúrnej ustanovizne alebo od účastníkov činnosti v oblasti kultúry alebo ochrany kultúrneho dedičstva, vrátane ochrany prírody, otvorenej pre širokú verejnosť, ktorý pokrýva len zlomok skutočných nákladov, nemení nehospodársku povahu tejto činnosti, keďže takéto peňažné príspevky nemôžu byť považované za skutočnú odplatu za poskytované služby.

35.

Naopak však činnosti v oblasti kultúry alebo ochrany kultúrneho dedičstva (vrátane ochrany prírody), ktoré sú z väčšej časti financované prostredníctvom vstupného, používateľských poplatkov alebo inými obchodnými prostriedkami (napr. obchodné výstavy, kiná, komerčné hudobné predstavenia a festivaly, ako aj umelecké školy z väčšej časti financované prostredníctvom školného), by sa mali považovať za činnosti hospodárskej povahy. Podobne činnosti v oblasti kultúry alebo ochrany kultúrneho dedičstva výlučne v prospech určitých podnikov, a nie širokej verejnosti (napr. zreštaurovanie historickej budovy používanej určitou súkromnou spoločnosťou) by sa mali za bežných okolností považovať za činnosti hospodárskej povahy.

36.

Okrem toho mnohé činnosti v oblasti kultúry alebo ochrany kultúrneho dedičstva sú objektívne nenahraditeľné (napr. prevádzkovanie verejných archívov, v ktorých sa uchovávajú jedinečné dokumenty), čím sa vylučuje existencia skutočného trhu. Komisia zastáva názor, že takéto činnosti by sa tiež mali považovať za činnosti nehospodárskej povahy.

37.

V prípadoch, keď subjekt vykonáva kultúrne činnosti alebo činnosti ochrany kultúrneho dedičstva, z ktorých niektoré sú nehospodárskymi činnosťami uvedenými v odsekoch 34 a 36 a niektoré hospodárskymi činnosťami, na verejné financovanie, ktoré získa, sa budú vzťahovať pravidlá štátnej pomoci iba v tom rozsahu, v akom pokrýva náklady spojené s hospodárskymi činnosťami (50).

38.

Poskytnutie výhody priamo alebo nepriamo zo štátnych zdrojov a pripísateľnosť tohto opatrenia štátu sú dve oddelené a kumulatívne podmienky existencie štátnej pomoci (51). Pri posudzovaní opatrenia podľa článku 107 ods. 1 zmluvy sa však často skúmajú spoločne, pretože sa obe týkajú štátneho pôvodu predmetného opatrenia.

39.

V prípadoch, keď orgán verejnej moci poskytne pomoc príjemcovi, toto opatrenie je vo svojej podstate pripísateľné štátu, aj keď je predmetný orgán po právnej stránke autonómny od iných orgánov verejnej moci. To isté platí, ak orgán verejnej moci poverí súkromný alebo verejný subjekt spravovaním opatrenia poskytujúceho výhodu. Právo Únie nemôže povoliť obchádzanie pravidiel štátnej pomoci vytvorením autonómnych inštitúcií poverených poskytovaním pomoci (52).

40.

Pripísateľnosť je však menej zjavná, ak sa výhoda poskytuje prostredníctvom verejných podnikov (53). V týchto prípadoch je nutné určiť, či orgány verejnej moci možno pokladať za zapojené nejakým spôsobom do prijatia tohto opatrenia (54).

41.

Samotná skutočnosť, že opatrenie prijal verejný podnik, nie je ako taká dostatočnou podmienkou na to, aby sa mohlo považovať za pripísateľné štátu (55). Nie je však potrebné preukázať, že orgány verejnej moci v konkrétnom prípade vyslovene podnietili verejný podnik k prijatiu predmetného opatrenia pomoci (56). Keďže vzťahy medzi štátom a verejnými podnikmi sú nevyhnutne blízke, existuje reálne riziko, že štátna pomoc môže byť prostredníctvom uvedených podnikov ako sprostredkovateľov poskytnutá netransparentným spôsobom a v rozpore s pravidlami štátnej pomoci stanovenými v zmluve (57). Práve z dôvodu privilegovaných vzťahov medzi štátom a verejnými podnikmi je navyše pre tretiu stranu vo všeobecnosti veľmi ťažké preukázať, že opatrenia prijaté týmto podnikom sa v konkrétnom prípade vskutku vykonali na pokyn orgánov verejnej moci (58).

42.

Pripísateľnosť opatrenia pomoci, ktoré prijal verejný podnik, štátu, možno preto vyvodiť zo súboru ukazovateľov vyplývajúcich z okolností prípadu a z kontextu, v ktorom sa dané opatrenie prijalo (59).

43.

K možným ukazovateľom na stanovenie toho, či opatrenie je pripísateľné, patria tieto ukazovatele (60):

44.

Opatrenie nie je pripísateľné členskému štátu, ak je členský štát povinný prijať ho podľa práva Únie bez akejkoľvek možnosti voľného uváženia. V takom prípade opatrenie vyplýva z právnych predpisov Únie a nie je pripísateľné štátu (64).

45.

Toto však neplatí v situáciách, keď právo Únie jednoducho umožňuje prijať určité vnútroštátne opatrenia a členský štát môže na základe voľného uváženia i) prijať predmetné opatrenia alebo ii) stanoviť charakteristiky konkrétneho opatrenia, ktoré sú relevantné z hľadiska štátnej pomoci (65).

46.

Opatrenia prijaté spoločne viacerými členskými štátmi sú podľa článku 107 ods. 1 zmluvy pripísateľné všetkým príslušným členským štátom (66).

47.

Za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy sa pokladajú len výhody poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov (67).

48.

Štátne zdroje zahŕňajú všetky zdroje verejného sektora (68) vrátane zdrojov vnútroštátnych (decentralizovaných, federatívnych, regionálnych alebo iných) subjektov (69) a za istých okolností aj zdroje súkromných subjektov (pozri body 57 a 58). Nie je podstatné, či je alebo nie je inštitúcia v rámci verejného sektora autonómna (70). Poskytnutie finančných prostriedkov centrálnou bankou členského štátu konkrétnym úverových inštitúciám vo všeobecnosti zahŕňa presun štátnych zdrojov (71).

49.

Prostriedky verejných podnikov takisto predstavujú štátne zdroje v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy, pretože štát môže usmerňovať ich použitie (72). Na účely uplatňovania práva štátnej pomoci môžu aj presuny v rámci štátom vlastnenej skupiny predstavovať štátnu pomoc, napríklad ak sa zdroje prevedú z materskej spoločnosti na jej dcérsku spoločnosť (aj keď ide z hospodárskeho hľadiska o jeden podnik) (73). Otázke, či je presun týchto zdrojov pripísateľný štátu, sa venuje pozornosť v oddiele 3.1. Skutočnosť, že verejný podnik je príjemcom opatrenia pomoci, neznamená, že nemôže poskytnúť pomoc inému príjemcovi prostredníctvom iného opatrenia pomoci (74).

50.

Skutočnosť, že opatrenie, ktorým sa poskytne výhoda, nie je financované priamo štátom, ale verejným alebo súkromným subjektom, ktorý zriadil štát na účely vykonania pomoci alebo ho tým poveril, nevyhnutne neznamená, že toto opatrenie nie je financované zo štátnych zdrojov (75). Opatrenie prijaté orgánom verejnej moci, ktorým sa zvýhodňujú určité podniky alebo výrobky, nestráca povahu bezodplatnej výhody len preto, lebo je v celom rozsahu alebo sčasti financované z príspevkov, ktoré uložil orgán verejnej moci a ktoré sa vybrali od príslušných podnikov (76).

51.

Presun štátnych zdrojov môže mať mnoho foriem, ako sú priame granty, úvery, záruky, priame investície do kapitálu spoločností a vecné plnenie. Za presun štátnych zdrojov sa považuje aj jasný a konkrétny záväzok poskytnúť štátne zdroje neskôr. K skutočnému presunu finančných prostriedkov nemusí dôjsť; stačí, ak sa štát vzdá príjmov. Vzdanie sa príjmov, ktoré by inak boli vyplatené štátu, predstavuje presun štátnych zdrojov (77). Napríklad „výpadok“ príjmov z daní a zo systému sociálneho zabezpečenia v dôsledku štátom poskytnutého oslobodenia od dane alebo zníženia dane alebo oslobodenia od príspevkov do systému sociálneho zabezpečenia či ich zníženia, alebo oslobodenia od povinnosti zaplatiť pokutu či iné peňažné sankcie spĺňajú podmienku štátnych zdrojov podľa článku 107 ods. 1 zmluvy (78). Vytvorenie konkrétneho rizika vzniku ďalšej záťaže pre štát v budúcnosti prostredníctvom záruky alebo zmluvnej ponuky je na účely článku 107 ods. 1 postačujúce (79).

52.

Ak orgány verejnej moci alebo verejné podniky poskytujú tovar alebo služby za cenu, ktorá je nižšia ako trhové ceny, alebo investujú do podniku spôsobom, ktorý nie je v súlade s kritériom súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, ako je opísaný v bode 73, znamená to vzdanie sa štátnych zdrojov (ako aj poskytnutie výhody).

53.

Poskytnutie prístupu k verejnému vlastníctvu alebo prírodným zdrojom alebo poskytnutie osobitných alebo výlučných práv (80) bez primeranej odmeny v súlade s trhovými cenami môže predstavovať vzdanie sa príjmov štátu (ako aj poskytnutie výhody) (81).

54.

V týchto prípadoch je nutné určiť, či štát okrem svojej úlohy správcu príslušného/dotknutého verejného majetku pôsobí aj ako regulátor, ktorý sleduje politické ciele, a to tak, že pri výbere príslušných podnikov uplatňuje kvalitatívne kritériá (stanovené ex ante transparentným a nediskriminačným spôsobom) (82). Ak štát pôsobí ako regulátor, môže legitímne rozhodnúť nemaximalizovať príjmy, ktoré by sa inak mohli dosiahnuť, bez toho, aby toto rozhodnutie podliehalo pravidlám štátnej pomoci, a to za predpokladu, že so všetkými dotknutými subjektmi sa zaobchádza v súlade so zásadou nediskriminácie a že existuje inherentná súvislosť medzi dosiahnutím regulačného cieľa a vzdaním sa príjmov (83).

55.

Presun štátnych zdrojov je v každom prípade prítomný, ak orgány verejnej moci v danom prípade neúčtujú v rámci svojho všeobecného systému bežnú sumu za prístup k verejnému vlastníctvu alebo prírodným zdrojom alebo za poskytnutie určitých osobitných alebo výlučných práv.

56.

Negatívny nepriamy účinok na príjmy štátu vyplývajúci z regulačných opatrení nepredstavuje presun štátnych zdrojov, ak je inherentnou črtou opatrenia (84). Napríklad výnimka z ustanovení pracovného práva, ktorou sa mení rámec zmluvných vzťahov medzi podnikmi a zamestnancami, nepredstavuje presun štátnych zdrojov napriek tomu, že môže znamenať zníženie platieb príspevkov do systému sociálneho zabezpečenia alebo daní splatných štátu (85). Podobne vnútroštátne právne predpisy, v ktorých sa stanovuje minimálna cena určitého tovaru, nezahŕňajú presun štátnych zdrojov (86).

57.

Pôvod zdrojov nie je relevantný, pokiaľ pred ich priamym alebo nepriamym presunom príjemcom sa dostanú pod verejnú kontrolu, a vnútroštátne orgány ich teda majú k dispozícii, (87) a to ani vtedy, keď sa príslušné zdroje nestanú majetkom orgánu verejnej moci (88).

58.

Dotácie, ktoré sa financujú z parafiškálnych poplatkov alebo povinných príspevkov uložených štátom a spravujú a rozdeľujú sa v súlade s ustanoveniami príslušných predpisov, predstavujú presun štátnych zdrojov, aj keď ich nevykonávajú orgány verejnej moci (89). Samotná skutočnosť, že dotácie sa sčasti financujú z dobrovoľných súkromných príspevkov, nestačí na vylúčenie prítomnosti štátnych zdrojov, pretože rozhodujúcim faktorom nie je pôvod zdrojov, ale miera, do akej orgán verejnej moci zasahuje do definície opatrenia a jeho spôsobu financovania (90). Presun štátnych zdrojov možno vylúčiť len za veľmi osobitných okolností, a to najmä vtedy, ak sú zdroje získané od členov odborovej organizácie vyčlenené v záujme členov na financovanie osobitného účelu, o ktorom rozhoduje súkromná organizácia, a majú čisto komerčný účel, a ak členský štát pôsobí len ako nástroj slúžiaci k tomu, aby príspevok zavedený odborovými organizáciami vyhlásil za povinný (91).

59.

Presun štátnych zdrojov existuje aj v prípade, že zdroje majú spoločne k dispozícii viaceré členské štáty, ktoré spoločne rozhodujú o ich použití (92). Platí to napríklad pre finančné prostriedky z Európskeho mechanizmu pre stabilitu (EMS).

60.

Zdroje pochádzajúce od Únie (napr. zo štrukturálnych fondov), od Európskej investičnej banky alebo z Európskeho investičného fondu, alebo od medzinárodných finančných inštitúcií, ako sú Medzinárodný menový fond alebo Európska banka pre obnovu a rozvoj, sa považujú za štátne zdroje, ak vnútroštátne orgány môžu rozhodovať o ich použití na základe voľného uváženia (najmä o výbere príjemcov) (93). Ak sú tieto zdroje naopak priamo poskytnuté od Únie, Európskej investičnej banky alebo z Európskeho investičného fondu, a vnútroštátne orgány nemajú v ich prípade možnosť voľného uváženia, nepredstavujú štátne zdroje [napr. finančné prostriedky poskytnuté v rámci priameho hospodárenia podľa rámcového programu Horizont 2020, programu EÚ pre konkurencieschopnosť podnikov a malých a stredných podnikov (COSME) alebo fondov transeurópskej dopravnej siete (TEN-T)].

61.

Regulácia, ktorá vedie k prerozdeleniu finančných prostriedkov od jedného súkromného subjektu druhému bez akéhokoľvek ďalšieho zapojenia štátu, v zásade nepredstavuje presun štátnych zdrojov, ak sa prostriedky presúvajú priamo od jedného súkromného subjektu druhému a neprechádzajú cez verejný alebo súkromný subjekt poverený štátom na vykonanie presunu (94).

62.

Ak napríklad členský štát uloží súkromným dodávateľom elektrickej energie povinnosť nakupovať elektrickú energiu vyrábanú z obnoviteľných zdrojov energie za pevne stanovené minimálne ceny, nejde o priamy ani nepriamy presun štátnych zdrojov podnikom, ktoré vyrábajú tento typ elektrickej energie (95). Štát v tomto prípade nepoveril dotknuté podniky (teda súkromných dodávateľov elektrickej energie) správou schémy pomoci, ale viaže ich len povinnosť nakupovať konkrétny typ elektrickej energie za vlastné finančné prostriedky.

63.

Presun štátnych zdrojov je však prítomný vtedy, keď poplatky zaplatené súkromnými osobami prechádzajú cez verejný alebo súkromný subjekt, ktorý je poverený ich postupovať príjemcom.

64.

Platí to napríklad aj vtedy, keď je súkromný subjekt zo zákona poverený výberom týchto poplatkov v mene štátu a ich postupovaním príjemcom, ale nesmie používať výnosy z týchto poplatkov na iné účely ako na tie, ktoré sú stanovené v zákone. Predmetné sumy v tomto prípade zostávajú pod verejnou kontrolou a sú teda k dispozícii vnútroštátnym orgánom, čo je dostatočným dôvodom na to, aby sa považovali za štátne zdroje (96). Keďže táto zásada platí pre verejné i súkromné subjekty poverené výberom poplatkov a spracovaním platieb, zmena postavenia sprostredkovateľa z verejného na súkromný subjekt nie je z hľadiska kritéria štátnych zdrojov relevantná, ak štát tento subjekt aj naďalej prísne monitoruje (97).

65.

Mechanizmus na kompenzáciu dodatočných nákladov v plnej výške, ktorý je uplatňovaný v prípade podnikov z dôvodu povinnosti vykupovať určitý výrobok od určitých poskytovateľov za cenu vyššiu než cena trhová a ktorý financujú všetci koneční spotrebitelia daného výrobku, takisto predstavuje zásah prostredníctvom štátnych zdrojov, a to aj vtedy, ak je tento mechanizmus sčasti založený na priamom presune zdrojov medzi súkromnými subjektmi (98).

66.

Výhodou v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy je každá hospodárska výhoda, ktorú by podnik nemohol získať za bežných trhových podmienok, teda bez zásahu štátu (99). Oddiel 4.2 tohto oznámenia obsahuje podrobné usmernenie o tom, kedy možno výhodu považovať za výhodu získanú za bežných trhových podmienok.

67.

Relevantný je len vplyv opatrenia na podnik, a nie príčina ani cieľ zásahu štátu (100). Výhoda je prítomná vždy, keď sa v dôsledku zásahu štátu (101) zlepší finančná situácia podniku za podmienok, ktoré sú odlišné od bežných trhových podmienok. Posudzuje sa to tak, že finančná situácia podniku po prijatí opatrenia sa porovná s jeho finančnou situáciou v prípade, že by sa opatrenie neprijalo (102). Keďže podstatný je len vplyv opatrenia na podnik, nie je dôležité, či je výhoda pre podnik povinná v tom zmysle, že sa jej nemohol vyhnúť alebo ju odmietnuť (103).

68.

Presná forma opatrenia je takisto nepodstatná pri určovaní toho, či opatrenie poskytuje podniku hospodársku výhodu (104). Z hľadiska pojmu štátna pomoc je relevantné nielen poskytnutie pozitívnych hospodárskych výhod, ale výhodu môže predstavovať aj oslobodenie od hospodárskej záťaže (105). Takéto oslobodenie od hospodárskej záťaže predstavuje širokú kategóriu zahŕňajúcu akékoľvek zníženie poplatkov, ktoré sú spravidla zahnuté do rozpočtu podniku (106). Patria sem všetky situácie, keď sú hospodárske subjekty oslobodené od nákladov nutne spojených s ich hospodárskou činnosťou (107). Ak napríklad členský štát uhradí časť nákladov určitého podniku na zamestnancov, oslobodzuje tento podnik od nákladov, ktoré sú nutne spojené s jeho hospodárskou činnosťou. Výhoda existuje aj v prípade, keď orgány verejnej moci zaplatia prémiu pracovníkom určitého podniku, aj keď tento podnik nemal žiadnu právnu povinnosť vyplatiť takúto prémiu (108). Týka sa to aj situácií, keď niektorí prevádzkovatelia nemusia znášať náklady, ktoré iní porovnateľní prevádzkovatelia za bežných okolností v rámci daného právneho poriadku musia znášať, bez ohľadu na skutočnosť, že dotknutá činnosť, na ktorú sa náklady vzťahujú, nemá hospodársku povahu (109).

69.

Náklady vyplývajúce z regulačných povinností uložených štátom (110) možno v zásade považovať za súvisiace s nákladmi nutne spojenými s hospodárskou činnosťou, takže akákoľvek kompenzácia týchto nákladov predstavuje poskytnutie výhody podniku (111). To znamená, že skutočnosť, že prínos nepresahuje rámec kompenzácie nákladov vyplývajúcich z uloženia regulačnej povinnosti, v zásade nevylučuje existenciu výhody. To isté platí aj pre oslobodenie od nákladov, ktoré by podniku nevznikli, ak by neexistoval stimul vyplývajúci z opatrenia štátu, pretože bez tohto stimulu by podnik inak štruktúroval svoje činnosti (112). Existencia výhody nie je vylúčená ani vtedy, keď je opatrenie kompenzáciou za poplatky iného charakteru, ktoré nesúvisia s týmto opatrením (113).

70.

Pokiaľ ide o kompenzáciu nákladov, ktoré vznikli pri poskytovaní služby všeobecného hospodárskeho záujmu, Súdny dvor v rozsudku vo veci Altmark jasne uviedol, že poskytnutie výhody možno vylúčiť v prípade splnenia štyroch kumulatívnych podmienok (114). Po prvé, podnik, ktorý prijíma takúto kompenzáciu, musí byť skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme, a tieto záväzky musia byť jasne definované. Po druhé, kritériá, na základe ktorých sa vypočíta kompenzácia, musia byť vopred objektívne a transparentne stanovené. Po tretie, kompenzácia nemôže prekročiť sumu, ktorá je potrebná na pokrytie všetkých nákladov alebo ich časti, vzniknutých pri plnení záväzkov služby vo verejnom záujme, berúc do úvahy príslušné príjmy, ako aj primeraný zisk. Po štvrté, ak sa výber podniku, ktorý bude poverený realizáciou záväzkov súvisiacich so službou vo verejnom záujme, neuskutoční prostredníctvom postupu verejného obstarávania, ktorý umožňuje vybrať uchádzača schopného poskytovať tieto služby komunite za najnižšiu cenu, výška nevyhnutnej kompenzácie sa musí určiť na základe analýzy nákladov, ktoré by typický dobre riadený podnik primerane vybavený prostriedkami potrebnými na splnenie požiadaviek na poskytnutie služby vo verejnom záujme vynaložil na realizáciu týchto záväzkov pri zohľadnení príslušných príjmov a primeraného zisku dosiahnutých pri realizácii týchto záväzkov. Komisia bližšie objasnila svoje chápanie týchto podmienok vo svojom oznámení o uplatňovaní pravidiel štátnej pomoci Európskej únie na náhrady za služby všeobecného hospodárskeho záujmu (115).

71.

Existencia výhody je vylúčená v prípade vrátenia nezákonne vybratej dane (116), povinnosti vnútroštátnych orgánov nahradiť škodu, ktorú spôsobili určitým podnikom (117), alebo v prípade vyplatenia náhrady za vyvlastnenie (118).

72.

Samotná skutočnosť, že konkurenčné podniky v iných členských štátoch sú vo výhodnejšom postavení, nevylučuje existenciu výhody (119), pretože pojem výhoda je založený na analýze finančnej situácie podniku v jeho vlastnom právnom a skutkovom kontexte v prípade poskytnutia a neposkytnutia konkrétneho opatrenia.

73.

Právny poriadok Únie je z hľadiska úpravy vlastníckych vzťahov neutrálny (120) a žiadnym spôsobom sa nedotýka práva členských štátov pôsobiť ako hospodárske subjekty. Keď však orgány verejnej moci priamo alebo nepriamo vykonávajú hospodárske transakcie v akejkoľvek forme (121), podliehajú pravidlám štátnej pomoci Únie.

74.

Hospodárske transakcie, ktoré vykonávajú verejné subjekty (vrátane verejných podnikov), neposkytujú výhodu druhej strane, a teda nepredstavujú pomoc, ak sa vykonávajú v súlade s bežnými trhovými podmienkami (122). Táto zásada sa zaviedla s ohľadom na rôzne hospodárske transakcie. Súdy Únie zaviedli „zásadu súkromného investora v trhovom hospodárstve“ na účely zistenia prítomnosti štátnej pomoci v prípadoch verejnej investície (najmä pri kapitálových injekciách): na stanovenie toho, či investícia verejného subjektu predstavuje štátnu pomoc, je potrebné posúdiť, či by súkromný investor porovnateľnej veľkosti pôsobiaci v bežných podmienkach trhového hospodárstva mohol mať záujem uskutočniť za podobných podmienok predmetnú investíciu (123). Súdy Únie podobne zaviedli aj „kritérium súkromného veriteľa“, prostredníctvom ktorého skúmajú, či opätovné prerokovanie dlhu verejnými veriteľmi zahŕňa štátnu pomoc, pričom porovnávajú správanie verejného veriteľa so správaním hypotetických súkromných veriteľov v podobnej situácii (124). Súdy Únie napokon zaviedli „kritérium súkromného predávajúceho“, prostredníctvom ktorého skúmajú, či predaj uskutočnený verejným subjektom zahŕňa štátnu pomoc, pričom posudzujú, či by súkromný predávajúci mohol za bežných trhových podmienok získať rovnakú alebo lepšiu cenu (125).

75.

Uvedené kritériá sú obmenami rovnakej základnej koncepcie, podľa ktorej by sa správanie verejných subjektov malo porovnávať so správaním podobných súkromných hospodárskych subjektov za bežných trhových podmienok s cieľom stanoviť, či hospodárske transakcie, ktoré tieto subjekty vykonávajú, poskytujú druhým stranám výhodu. Komisia bude preto v tomto oznámení vo všeobecnosti odkazovať na kritérium „súkromného subjektu v trhovom hospodárstve“ ako na relevantnú metódu posúdenia toho, či sa súbor hospodárskych transakcií uskutočnených verejnými subjektmi realizuje za bežných trhových podmienok, a teda či tieto transakcie zahŕňajú poskytnutie výhody (ktorá by neexistovala za bežných trhových podmienok) druhej strane. Všeobecné zásady a príslušné kritériá pre uplatnenie kritéria súkromného subjektu v trhovom hospodárstve sú uvedené v oddieloch 4.2.2 a 4.2.3.

76.

Účelom kritéria súkromného subjektu v trhovom hospodárstve je posúdiť, či štát poskytol výhodu podniku tým, že v súvislosti s určitou transakciou nekonal ako subjekt v trhovom hospodárstve. Z tohto hľadiska nie je podstatné, či zásah predstavuje racionálny spôsob dosahovania cieľov verejnej politiky (napr. zamestnanosti) verejnými subjektmi. Podobne ani samotná ziskovosť či neziskovosť príjemcu nie je rozhodujúcim ukazovateľom pri určovaní súladu predmetnej hospodárskej transakcie s trhovými podmienkami. Rozhodujúcim prvkom je to, či verejné subjekty konali tak, ako by konal subjekt v trhovom hospodárstve v podobnej situácii. Ak tak nekonali, podnik, ktorý je príjemcom opatrenia, získal hospodársku výhodu, ktorú by nezískal za bežných trhových podmienok (126), čím sa v porovnaní so svojimi konkurentmi dostal do výhodnejšieho postavenia (127).

77.

Na účely uplatnenia kritéria súkromného subjektu v trhovom hospodárstve sa majú zohľadniť len prínosy a záväzky súvisiace s postavením štátu ako hospodárskeho subjektu, s vylúčením tých, ktoré sa viažu na jeho postavenie ako orgánu verejnej moci (128). Kritérium súkromného subjektu v trhovom hospodárstve sa neuplatňuje za bežných okolností vtedy, keď štát koná ako orgán verejnej moci, a nie ako hospodársky subjekt. Ak sa zásah štátu uskutoční napríklad z dôvodov súvisiacich s verejnou politikou (napríklad na účely sociálneho alebo regionálneho rozvoja), správanie štátu môže, hoci je racionálne z hľadiska verejnej politiky, zároveň zohľadňovať aspekty, ktoré by subjekt v trhovom hospodárstve spravidla nezohľadnil. Kritérium súkromného subjektu v trhovom hospodárstve by sa malo teda uplatňovať s vylúčením zohľadnenia akýchkoľvek aspektov, ktoré výlučne súvisia s postavením členského štátu ako orgánu verejnej moci (napríklad zohľadnenie aspektov sociálnej, regionálnej alebo sektorovej politiky) (129).

78.

Otázka súladu zásahu štátu s trhovými podmienkami sa musí posudzovať ex ante s ohľadom na informácie dostupné v čase rozhodovania o zásahu (130). Každý obozretný subjekt v trhovom hospodárstve by v skutočnosti spravidla uskutočnil vlastné ex ante posúdenie stratégie a finančného výhľadu projektu (131), napríklad vo forme podnikateľského plánu. Nestačí sa spoliehať na hospodárske hodnotenia ex post obsahujúce retrospektívne zistenie, že investícia vykonaná dotknutým členským štátom bola vlastne zisková (132).

79.

Ak členský štát tvrdí, že konal ako subjekt v trhovom hospodárstve, musí v prípade pochybností predložiť dôkaz preukazujúci, že rozhodnutie uskutočniť transakciu sa prijalo na základe hospodárskych hodnotení porovnateľných s tými, ktoré by za podobných okolností uskutočnil racionálny subjekt v trhovom hospodárstve (s podobnými charakteristikami ako príslušný verejný subjekt) s cieľom zistiť výnosnosť alebo hospodárske výhody transakcie (133).

80.

Súlad transakcie s trhovými podmienkami sa musí overiť globálnym posúdením účinkov transakcie na dotknutý podnik bez ohľadu na to, či by subjekty v trhovom hospodárstve mali k dispozícii konkrétne prostriedky použité na uskutočnenie tejto transakcie. Uplatniteľnosť kritéria súkromného subjektu v trhovom hospodárstve nemožno vylúčiť napríklad len preto, lebo štát použil prostriedky fiškálnej povahy (134).

81.

V určitých prípadoch sa viacero po sebe nasledujúcich opatrení v rámci zásahu štátu môže na účely článku 107 ods. 1 zmluvy považovať za jeden zásah. Môže ísť napríklad o situáciu, keď sú po sebe nasledujúce zásahy tak úzko navzájom prepojené, najmä pokiaľ ide o ich chronológiu, účel a situáciu podniku v čase týchto zásahov, že ich nemožno od seba oddeliť (135). Napríklad séria zásahov štátu, ktoré sa v pomerne krátkom časovom období uskutočnia v súvislosti s rovnakým podnikom, sú navzájom prepojené alebo boli všetky plánované či predvídateľné v čase prvého zásahu, sa môžu posudzovať ako jeden zásah. Naopak, ak bol neskorší zásah dôsledkom udalostí, ktoré sa nedali predvídať v čase skoršieho zásahu (136), obe opatrenia by sa spravidla mali posudzovať oddelene.

82.

Pri posudzovaní súladu určitých transakcií s trhovými podmienkami by sa mali vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti daného prípadu. Môžu sa napríklad vyskytnúť výnimočné okolnosti, za ktorých nákup tovaru alebo služieb zo strany orgánu verejnej moci nemožno považovať za nákup v súlade s trhovými podmienkami, a to ani vtedy, ak sa uskutočnil za trhové ceny (137).

83.

Pri uplatňovaní kritéria súkromného subjektu v trhovom hospodárstve je užitočné rozlišovať medzi situáciami, keď súlad transakcie s trhovými podmienkami možno zistiť priamo na základe trhových údajov týkajúcich sa transakcie, a situáciami, keď je vzhľadom na neprítomnosť týchto údajov nutné súlad transakcie s trhovými podmienkami posudzovať inými dostupnými metódami.

84.

Súlad transakcie s trhovými podmienkami možno zistiť priamo na základe trhových informácií týkajúcich sa transakcie v týchto situáciách:

85.

V týchto prípadoch, ak sa na základe konkrétnych trhových informácií o transakcii preukáže, že transakcia nie je v súlade s trhovými podmienkami, by spravidla nebolo vhodné použiť iné metódy oceňovania na dosiahnutie odlišného záveru (138).

86.

Ak transakciu za rovnakých podmienok (a teda s rovnakou mierou rizika a ziskov) uskutočňujú verejné a súkromné subjekty, ktoré sú v porovnateľnej situácii (napr. v rámci verejno-súkromného partnerstva), takúto transakciu (transakciu pari passu) (139) možno spravidla označiť za transakciu, ktorá je v súlade trhovými podmienkami (140). Naproti tomu, ak sa verejné a súkromné subjekty, ktoré sú v porovnateľnej situácii, zapoja do rovnakej transakcie v rovnakom čase, ale za odlišných podmienok, spravidla to znamená, že zásah verejného subjektu nie je v súlade s trhovými podmienkami (141).

87.

Na to, aby transakciu bolo možné považovať za transakciu pari passu, je potrebné posúdiť najmä tieto kritériá:

88.

Podmienka pari passu nemusí byť v niektorých prípadoch uplatniteľná, ak je účasť verejného sektora (vzhľadom na jej jedinečnú povahu alebo rozsah) taká, že by ju v praxi subjekt v trhovom hospodárstve nemohol zaistiť.

89.

Ak sa predaj a nákup majetku, tovaru a služieb (alebo iné porovnateľné transakcie (145)) uskutočnia prostredníctvom súťažného (146), transparentného, nediskriminačného a nepodmieneného postupu verejného obstarávania v súlade so zásadami ZFEÚ týkajúcimi sa verejného obstarávania (147) (pozri body 90 až 94), možno predpokladať, že uvedené transakcie sú v súlade s trhovými podmienkami, a to za predpokladu, že na účely výberu kupujúceho alebo predávajúceho sa použili príslušné kritériá stanovené v bodoch 95 a 96. Naproti tomu, ak sa členský štát z dôvodov súvisiacich s verejnou politikou rozhodne poskytnúť podporu na určitú činnosť a vyhlási napríklad súťažné obstarávanie, v rámci ktorého uvedie výšku poskytnutých finančných prostriedkov, ako napríklad v prípade podpory na výrobu obnoviteľnej energie alebo na samotnú dostupnosť kapacity na výrobu elektrickej energie, takéto opatrenie nepatrí do rozsahu pôsobnosti tohto pododdielu ii). V takejto situácii môže verejné obstarávanie len minimalizovať poskytnutú sumu, nemôže však vylúčiť výhodu.

90.

Postup verejného obstarávania musí byť súťažný, aby sa umožnila účasť na ňom všetkým kvalifikovaným uchádzačom, ktorí o ňu majú záujem.

91.

Postup musí byť transparentný, aby umožňoval rovnocenné a náležité informovanie všetkých uchádzačov, ktorí majú záujem o účasť, vo všetkých fázach postupu verejného obstarávania. Medzi kľúčové prvky transparentného postupu výberu patria prístupnosť informácii, dostatok času pre uchádzačov, ktorí majú záujem o účasť, a jasné kritériá výberu a zadania zákazky. Verejné obstarávanie musí byť dostatočne zverejnené, aby ho všetci potenciálni uchádzači mohli vziať na vedomie. Úroveň propagácie potrebná na zaistenie dostatočného zverejnenia v danom prípade závisí od charakteru majetku, tovaru alebo služieb. Majetok, tovar a služby, ktoré môžu na základe svojej vysokej hodnoty alebo iných vlastností pritiahnuť uchádzačov pôsobiacich na celoeurópskej alebo medzinárodnej úrovni, by sa mali zverejniť takým spôsobom, aby pritiahli potenciálnych uchádzačov pôsobiacich na celoeurópskej alebo medzinárodnej úrovni.

92.

Nevyhnutnými podmienkami na zaistenie súladu výslednej transakcie s trhovými podmienkami sú nediskriminačné zaobchádzanie so všetkými uchádzačmi vo všetkých fázach postupu a objektívne kritériá výberu a zadania zákazky stanovené pred samotným postupom. V záujme zabezpečenia rovnocenného zaobchádzania by kritériá zadania zákazky mali uchádzačom umožňovať objektívne porovnanie a posúdenie ich ponúk.

93.

Využívanie a dodržiavanie postupov stanovených v smerniciach o verejnom obstarávaní (148) sa môže považovať za dostatočné na splnenie uvedených požiadaviek za predpokladu splnenia podmienok týkajúcich sa využitia príslušného postupu. To neplatí v osobitných situáciách, ktoré znemožňujú určiť trhovú cenu, ako je využitie rokovacieho konania bez uverejnenia oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania. Ak je predložená iba jedna ponuka, postup za bežných okolností nepostačuje na zabezpečenie trhovej ceny, pokiaľ však i) nie je navrhnutý tak, aby existovali obzvlášť spoľahlivé záruky na zabezpečenie skutočnej a účinnej hospodárskej súťaže, pričom nie je zrejmé, že len jeden subjekt dokáže reálne predložiť dôveryhodnú ponuku, alebo ii) orgány verejnej moci neoverili prostredníctvom dodatočných prostriedkov, že výsledok zodpovedá trhovej cene.

94.

Verejné obstarávanie na predaj majetku, tovaru alebo služieb je nepodmienené, keď potenciálny kupujúci má vo všeobecnosti možnosť nadobudnúť majetok, tovar alebo služby, ktoré sa majú predať, a využívať ich na vlastné účely bez ohľadu na to, či vykonáva určité podnikateľské činnosti. Ak existuje podmienka, že kupujúci má prevziať osobitné záväzky v prospech orgánov verejnej moci alebo vo všeobecnom verejnom záujme, ktoré by súkromný predávajúci nepožadoval – iné ako záväzky vyplývajúce zo všeobecných vnútroštátnych právnych predpisov alebo z rozhodnutia plánujúcich orgánov – verejné obstarávanie sa nedá považovať za nepodmienené.

95.

Keď verejné subjekty predávajú majetok, tovar a služby, jediným podstatným kritériom výberu kupujúceho by mala byť najvyššia cena (149), pričom do úvahy sa berú aj požadované zmluvné podmienky (napr. predajné záruky predajcu alebo iné popredajné záväzky). Zvažovať sa majú len dôveryhodné (150) a záväzné ponuky (151).

96.

Keď verejné subjekty nakupujú majetok, tovar a služby, všetky osobitné podmienky verejného obstarávania by mali byť nediskriminačné a mali by úzko a objektívne súvisieť s predmetom a konkrétnym hospodárskym cieľom zákazky. Mali by umožňovať, aby hospodársky najvýhodnejšia ponuka zodpovedala trhovej hodnote. Kritériá by mali byť teda vymedzené tak, aby umožňovali účinný súťažný postup verejného obstarávania, ktorý úspešnému uchádzačovi prinesie bežnú návratnosť, nie vyššiu. V praxi to znamená, že sa majú realizovať verejné obstarávania, ktoré podstatným spôsobom zdôrazňujú „cenovú“ zložku ponuky alebo pri ktorých je z iného dôvodu pravdepodobné, že sa dosiahne súťažný výsledok (napr. niektoré reverzné verejné obstarávania s dostatočne jasnými kritériami zadania zákazky).

97.

Ak sa transakcia uskutočnila prostredníctvom verejného obstarávania alebo na základe podmienok pari passu, je to priamy a špecifický dôkaz súladu s trhovými podmienkami. Skutočnosť, že sa transakcia neuskutočnila prostredníctvom verejného obstarávania alebo zásah verejných subjektov nie je „pari passu“ so zásahom súkromných subjektov, však automaticky neznamená, že transakcia nie je v súlade s trhovými podmienkami (152). V takýchto prípadoch možno súlad s trhovými podmienkami posúdiť prostredníctvom i) referenčného porovnávania alebo ii) iných metód oceňovania (153).

98.

Na účely stanovenia súladu transakcie s trhovými podmienkami možno transakciu posúdiť s ohľadom na podmienky, za ktorých porovnateľné súkromné subjekty uskutočnili porovnateľné transakcie v porovnateľných situáciách (referenčné porovnávanie).

99.

Pri identifikácii vhodného referenčného kritéria je potrebné venovať osobitnú pozornosť typu subjektu (napr. holdingová skupina, špekulatívny fond alebo dlhodobý investor, ktorý chce dosiahnuť dlhodobejšie zisky), typu transakcie (napr. majetková účasť, dlhová transakcia) a príslušnému trhu resp. príslušným trhom (napr. finančné trhy, rýchlo rastúce trhy s technológiami, trhy s verejnými službami alebo infraštruktúrou). V prípade, že došlo k významným hospodárskym zmenám, je mimoriadne dôležité aj načasovanie transakcií. V prípade potreby môže byť nutné upraviť disponibilné trhové referenčné kritériá podľa konkrétnych aspektov transakcie zahŕňajúcej štátne zdroje (napríklad podľa situácie podniku, ktorý je príjemcom transakcie, a príslušného trhu (154)). Referenčné porovnávanie nemusí byť vhodnou metódou na stanovenie trhových cien, ak disponibilné referenčné kritériá neboli vymedzené s ohľadom na aspekty trhu alebo ak sú existujúce ceny výrazne narušené verejnými zásahmi.

100.

Referenčným porovnávaním sa často nestanoví jedna presná referenčná hodnota, ale skôr rozsah možných hodnôt na základe posúdenia súboru porovnateľných transakcií. Ak je cieľom ocenenia stanoviť, či je zásah štátu v súlade s trhovými podmienkami, spravidla je vhodné použiť merítka strednej hodnoty, napríklad priemer alebo medián súboru porovnateľných transakcií.

101.

To, či je transakcia v súlade s trhovými podmienkami, možno tiež určiť pomocou všeobecne uznávanej štandardnej metódy oceňovania (155). Táto metóda musí vychádzať z dostupných objektívnych, overiteľných a spoľahlivých údajov (156), ktoré by mali byť dostatočne podrobné a mali by odzrkadľovať hospodársku situáciu v čase rozhodovania o transakcii s ohľadom na úroveň rizika a budúcich očakávaní (157). V závislosti od hodnoty transakcie by sa spoľahlivosť ocenenia mala spravidla potvrdiť vykonaním analýzy citlivosti, posúdením rôznych podnikateľských scenárov, prípravou pohotovostných plánov a porovnaním výsledkov pomocou alternatívnych metód oceňovania. Ak sa transakcia odloží na neskôr a je potrebné vziať do úvahy aktuálne zmeny trhových podmienok, môže byť nutné vykonať nové ocenenie (ex ante).

102.

Všeobecne uznávanou štandardnou metódou stanovenia (ročnej) návratnosti investície je výpočet miery vnútornej návratnosti (158). Investičné rozhodnutie možno vyhodnotiť aj z hľadiska jeho čistej aktuálnej hodnoty (159), ktorá vo väčšine prípadov prinesie výsledky zodpovedajúce miere vnútornej návratnosti (160). Pri posudzovaní toho, či sa investícia uskutočnila za trhových podmienok, sa návratnosť investície musí porovnať s bežnou očakávanou trhovou návratnosťou. Bežnú očakávanú návratnosť (kapitálové náklady investície) možno definovať ako priemernú očakávanú návratnosť, ktorú trh vyžaduje od investície na základe všeobecne prijímaných kritérií, najmä rizika investície, s ohľadom na finančné postavenie spoločnosti a osobitné charakteristiky odvetvia, regiónu alebo krajiny. Ak bežnú návratnosť nemožno primerane očakávať, investícia by sa s najväčšou pravdepodobnosťou za trhových podmienok neuskutočnila. Vo všeobecnosti platí, že čím riskantnejší je projekt, tým vyššiu mieru návratnosti budú investori požadovať, a teda tým vyššie budú kapitálové náklady.

103.

Výber vhodnej metódy ocenenia môže závisieť od situácie na trhu (161), disponibility údajov alebo typu transakcie. Kým investor sa napríklad snaží dosiahnuť zisk investovaním do podnikov (v takom prípade bude zrejme najvhodnejšou metódou vnútorná miera návratnosti alebo čistá aktuálna hodnota), veriteľ chce dosiahnuť zaplatenie súm (istiny a všetkých úrokov), ktoré mu dlžník dlží, v rámci zmluvne a zákonne stanoveného obdobia (162) (v takom prípade môže byť vhodnejšie ocenenie zábezpeky, napr. hodnoty aktív). V prípade predajov pozemkov je v zásade uspokojivým riešením vypracovanie posudku nezávislým expertom ešte pred rokovaním o predaji na účely stanovenia trhovej hodnoty na základe všeobecne akceptovaných trhových ukazovateľov a noriem oceňovania (163).

104.

Metódy stanovenia miery vnútornej návratnosti alebo čistej aktuálnej hodnoty investície zvyčajne nevedú k jednej presnej hodnote, ktorú možno prijať, ale skôr k rozsahu možných hodnôt (v závislosti od hospodárskych, právnych a iných osobitných okolností transakcie obsiahnutých v danej metóde oceňovania). Ak je cieľom ocenenia stanoviť, či je zásah štátu v súlade s trhovými podmienkami, spravidla je vhodné použiť merítka strednej hodnoty, napríklad priemer alebo medián súboru porovnateľných transakcií.

105.

Obozretné subjekty v trhovom hospodárstve zvyčajne posudzujú svoje zásahy s použitím viacerých odlišných metodík s cieľom potvrdiť odhadované výsledky (výpočty čistej aktuálnej hodnoty sa napríklad overia s použitím metód referenčného porovnávania). Ak sa výsledky rôznych metodík približujú k rovnakej hodnote, je to ďalším ukazovateľom toho, že sa stanovila skutočná trhová cena. Prítomnosť doplnkových metód oceňovania, ktoré navzájom potvrdzujú zistenia, sa teda bude pri posudzovaní súladu transakcie s trhovými podmienkami považovať za pozitívny ukazovateľ.

106.

Pri posudzovaní súladu transakcie s trhovými podmienkami by sa mala zohľadniť skutočnosť, že príslušný verejný subjekt má predchádzajúci hospodársky vzťah k danému podniku, za predpokladu, že porovnateľný súkromný subjekt mohol takýto predchádzajúci vzťah mať (napríklad ako akcionár podniku) (164).

107.

Na účely kritéria súkromného subjektu v trhovom hospodárstve sa predchádzajúci vzťah musí posudzovať s použitím kontrafaktuálnych scenárov. Napríklad v prípade kapitálového alebo dlhového zásahu vo verejnom podniku, ktorý sa ocitol v ťažkostiach, by sa očakávaná návratnosť tejto investície mala porovnať s očakávanou návratnosťou v kontrafaktuálnom scenári likvidácie spoločnosti. V prípade, že by likvidácia priniesla vyššie zisky alebo nižšie straty, obozretný subjekt v trhovom hospodárstve by si zvolil túto možnosť (165). Analyzované náklady na likvidáciu by na tieto účely nemali zahŕňať náklady spojené s povinnosťami orgánov verejnej moci, ale len náklady, ktoré by vznikli racionálnemu subjektu v trhovom hospodárstve (166), pričom zohľadniť sa musí aj vývoj sociálneho, hospodárskeho a environmentálneho prostredia, v ktorom tento subjekt pôsobí (167).

108.

Rovnako ako akékoľvek iné transakcie, úvery a záruky poskytnuté verejnými subjektmi (vrátane verejných podnikov) môžu predstavovať štátnu pomoc, ak nie sú v súlade s trhovými podmienkami.

109.

Pokiaľ ide o záruky, spravidla sa musí analyzovať trojuholníková situácia zahŕňajúca verejný subjekt, ktorý je ručiteľom, situácia dlžníka, ako aj situácia veriteľa (168). Vo väčšine prípadov môže byť pomoc prítomná len na úrovni dlžníka, pretože verejná záruka mu môže poskytnúť výhodu tým, že mu umožní požičať si so sadzbou, ktorú by na trhu nebolo možné získať bez záruky (169) (alebo si požičať v situácii, v ktorej by výnimočne nebolo možné na trhu získať úver pri akejkoľvek sadzbe). Za určitých osobitných okolností však poskytnutie verejnej záruky môže predstavovať pomoc aj pre veriteľa, najmä vtedy, keď sa záruka poskytuje ex post v súvislosti s jestvujúcim záväzkom medzi veriteľom a dlžníkom, keď úplné postúpenie výhody dlžníkovi nie je zabezpečené (170) alebo keď sa zaručený úver používa na splatenie nezaručeného úveru (171).

110.

Každá záruka poskytnutá za výhodnejších podmienok, ako sú trhové podmienky, s ohľadom na hospodársku situáciu dlžníka poskytuje dlžníkovi výhodu (dlžník zaplatí poplatok, v ktorom sa primerane neodzrkadľuje riziko ručiteľa) (172). Neobmedzené záruky vo všeobecnosti nie sú v súlade s bežnými trhovými podmienkami. Platí to aj pre implicitné záruky vyplývajúce zo zodpovednosti štátu za dlhy podnikov v platobnej neschopnosti, na ktoré sa nevzťahujú všeobecné pravidlá konkurzného konania (173).

111.

Pri absencii špecifických trhových informácií o danej dlhovej transakcii sa súlad dlhového nástroja s trhovými podmienkami môže zistiť na základe porovnania s porovnateľnými transakciami na trhu (teda prostredníctvom referenčného porovnávania). V prípade úverov a záruk možno informácie o nákladoch financovania podniku získať napríklad z iných (nedávnych) úverov, ktoré predmetný podnik dostal, z výnosov z dlhopisov vydaných podnikom alebo z rozpätí pre swap na kreditné zlyhanie daného podniku. Porovnateľnými transakciami na trhu môžu byť aj podobné transakcie týkajúce sa úveru alebo záruky, ktoré uskutočnila vzorka spoločností na porovnávanie, dlhopisy vydané vzorkou spoločností na porovnávanie alebo rozpätia pre swap na kreditné zlyhanie vzorky spoločností na porovnávanie. Pokiaľ ide o záruky, ak sa na finančných trhoch nedá nájsť zodpovedajúca referenčná cena, celkové náklady financovania zaručeného úveru vrátane úrokovej sadzby úveru a poplatku za záruku by sa mali porovnať s trhovou cenou podobného nezaručeného úveru. Metódy referenčného porovnávania možno doplniť metódami oceňovania na základe návratnosti kapitálu (174).

112.

V záujme zjednodušenia posudzovania súladu opatrenia s kritériom súkromného subjektu v trhovom hospodárstve vytvorila Komisia náhradné ukazovatele na zistenie toho, či poskytnuté úvery a záruky predstavujú pomoc.

113.

V prípade úverov je metodika výpočtu referenčnej sadzby, ktorá by sa mala používať ako náhradný ukazovateľ trhovej ceny v situáciách, keď nie je jednoduché identifikovať porovnateľné transakcie na trhu [čo je pravdepodobnejšie pre transakcie zahŕňajúce nižšie sumy a/alebo transakcie zahŕňajúce malé a stredné podniky (MSP)], uvedená v oznámení o referenčných sadzbách (175). Treba pripomenúť, že táto referenčná sadzba je len náhradným ukazovateľom (176). Ak sa porovnateľné transakcie bežne uskutočňovali za nižšiu cenu, ako je cena stanovená ako náhradná referenčná sadzba, členský štát môže túto nižšiu cenu považovať za trhovú cenu. Ak, naopak, tá istá spoločnosť nedávno uskutočnila podobné transakcie za vyššiu cenu, ako je referenčná sadzba, a jej finančná situácia a prostredie trhu sa výrazne nezmenili, referenčná sadzba nemusí v tomto konkrétnom prípade predstavovať spoľahlivý náhradný ukazovateľ trhovej sadzby.

114.

Komisia vypracovala podrobné usmernenie o náhradných ukazovateľoch (a nevyvrátiteľných domnienkach, tzv. bezpečných prístavoch, pre MSP) v súvislosti so zárukami v oznámení o zárukách (177). Podľa uvedeného oznámenia na vylúčenie prítomnosti pomoci spravidla stačí, aby dlžník nebol vo finančných ťažkostiach, aby záruka bola spojená s konkrétnou transakciou, aby veriteľ niesol časť rizika a aby dlžník zaplatil za záruku trhovo orientovanú cenu.

115.

Výhoda môže byť poskytnutá aj iným podnikom ako tým, ktorým sa priamo presunú štátne zdroje (nepriama výhoda) (178). Opatrenie môže takisto predstavovať zároveň priamu výhodu pre podnik, ktorý je príjemcom opatrenia, i nepriamu výhodu pre iné podniky, napríklad pre podniky pôsobiace na nasledujúcich úrovniach činnosti (179). Priamym príjemcom výhody môže byť podnik alebo subjekt (fyzická alebo právnická osoba), ktorý nevykonáva žiadnu hospodársku činnosť (180).

116.

Tieto nepriame výhody je potrebné odlíšiť od čisto sekundárnych hospodárskych účinkov, ktoré sú súčasťou takmer všetkých opatrení štátnej pomoci (napr. prostredníctvom zvýšenia výroby). Na tieto účely by sa mali vopred preskúmať predvídateľné účinky daného opatrenia. Nepriama výhoda je prítomná vtedy, keď je opatrenie navrhnuté tak, že jeho sekundárne účinky sú nasmerované na identifikovateľné podniky alebo skupiny podnikov. To sa deje napríklad vtedy, keď je priama pomoc de facto alebo de jure podmienená nákupom tovaru alebo služieb, ktoré vyrábajú alebo poskytujú len určité podniky (napr. len podniky sídliace v určitých oblastiach) (181).

117.

Na to, aby sa na opatrenie štátu vzťahoval článok 107 ods. 1 zmluvy, musí toto opatrenie zvýhodňovať „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“. Nie na všetky opatrenia, ktoré zvýhodňujú hospodárske subjekty, sa však vzťahuje pojem pomoc – týka sa len tých opatrení, ktoré selektívnym spôsobom zvýhodňujú niektoré podniky alebo kategórie podnikov, alebo niektoré odvetvia hospodárstva.

118.

Článok 107 ods. 1 zmluvy sa nevzťahuje na opatrenia čisto všeobecného uplatnenia, ktorými sa nezvýhodňujú určité podniky alebo výroba iba určitého tovaru. V judikatúre sa však ozrejmilo, že aj zásahy, ktoré sa na prvý pohľad týkajú podnikov vo všeobecnosti, môžu byť do určitej miery selektívne, a teda sa môžu pokladať za opatrenia určené na zvýhodnenie určitých podnikov alebo výrobu určitého tovaru (182). Veľký počet oprávnených podnikov (ktorý môže dokonca zahŕňať všetky podniky z daného odvetvia) ani rozmanitosť a veľkosť odvetví, do ktorých podniky patria, nie sú dôvodom na vyvodenie záveru, že opatrenie štátu predstavuje všeobecné opatrenie hospodárskej politiky, ak toto opatrenie nemôžu využiť všetky odvetvia hospodárstva (183). Skutočnosť, že pomoc nie je zameraná na jeden alebo viac konkrétnych a vopred vymedzených prijímateľov, ale že podlieha súboru objektívnych kritérií, podľa ktorých sa môže v rámci vopred určených celkových rozpočtových prostriedkov poskytnúť nekonečnému počtu príjemcov, ktorí nie sú na začiatku individuálne určení, nestačí na spochybnenie selektívnej povahy opatrenia (184).

119.

Na objasnenie pojmu selektívnosť v rámci práva štátnej pomoci je užitočné rozlišovať medzi materiálnou a regionálnou selektívnosťou. Okrem toho je užitočné uviesť ďalšie usmernenia o niektorých otázkach týkajúcich sa daňových (alebo podobných) opatrení.

120.

Materiálna selektívnosť opatrenia znamená, že opatrenie sa týka len určitých podnikov (skupiny podnikov) alebo určitých odvetví hospodárstva v príslušnom členskom štáte. Materiálnu selektívnosť možno stanoviť de jure alebo de facto.

121.

Selektívnosť de jure vyplýva priamo z právnych kritérií na poskytnutie opatrenia, ktoré je oficiálne vyhradené len pre určité podniky (napríklad tie, ktoré majú určitú veľkosť, pôsobia v určitých odvetviach alebo majú určitú právnu formu (185), spoločnosti zapísané v obchodnom registri alebo novokótované na regulovanom trhu v konkrétnom období (186), spoločnosti patriace do skupiny s určitými charakteristikami alebo poverené určitými funkciami v rámci skupiny (187), spoločnosti v ťažkostiach (188) alebo vývozné podniky alebo podniky vykonávajúce činnosti súvisiace s vývozom (189)). O selektívnosti de facto možno hovoriť v prípadoch, keď oficiálne kritériá uplatňovania opatrenia sú síce formulované všeobecne a objektívne, ale štruktúra opatrenia je taká, že jeho účinky výrazne zvýhodňujú konkrétnu skupinu podnikov (ako v príkladoch v predchádzajúcej vete) (190).

122.

Selektívnosť de facto môže byť výsledkom podmienok alebo prekážok vytvorených členskými štátmi, ktoré bránia určitým podnikom využiť opatrenie. Napríklad uplatnenie daňového opatrenia (napr. daňového úveru) len na investície prekračujúce určitú hraničnú hodnotu (inú ako malú hraničnú hodnotu z dôvodov administratívnej účelnosti) môže znamenať, že opatrenie je de facto vyhradené pre podniky so značnými finančnými zdrojmi (191). Opatrenie, ktorým sa poskytnú určité výhody iba na krátke obdobie, môže byť takisto de facto selektívne (192).

123.

Všeobecné opatrenia, ktoré sa prima facie týkajú všetkých podnikov, ale sú obmedzené právomocou voľného uváženia verejnej správy, sú selektívne (193). Platí to v prípade, keď splnenie daného kritéria automaticky nevedie k nároku na opatrenie.

124.

Orgány verejnej správy majú pri uplatňovaní opatrenia právomoc voľného uváženia najmä vtedy, keď sú kritériá poskytnutia pomoci formulované veľmi všeobecným alebo neurčitým spôsobom, ktorý nevyhnutne obsahuje určitú možnosť voľného uváženia pri posudzovaní. Jedným z príkladov je, že daňová správa môže zmeniť podmienky poskytnutia daňovej úľavy podľa charakteristík investičného projektu, ktorý jej bol predložený na posúdenie. Podobne, ak má daňová správa široký priestor na voľné uváženie pri určovaní príjemcov alebo podmienok, za ktorých sa poskytuje daňové zvýhodnenie, na základe kritérií, ktoré nesúvisia s daňovým systémom, ako je napríklad zachovanie zamestnanosti, musí sa vykonávanie tohto voľného uváženia považovať za zvýhodňovanie „určitých podnikateľov alebo výroby určitých druhov tovaru“ (194).

125.

Skutočnosť, že si oslobodenie od dane vyžaduje vydanie správneho povolenia vopred, automaticky neznamená, že ide o selektívne opatrenie. K takejto situácii nedochádza, ak je vopred vydané správne povolenie založené na objektívnych, nediskriminačných a vopred známych kritériách, a teda je obmedzený priestor orgánov verejnej správy pre voľné uváženie. Takáto schéma vopred vydávaných správnych povolení musí byť takisto založená na procesnom systéme, ktorý je ľahko prístupný a schopný zaistiť, že žiadosť o povolenie sa bude riešiť objektívne a nestranne v rámci primeranej lehoty, pričom musí byť takisto možné napadnúť zamietnutie vydania povolenia v rámci súdneho alebo kvázisúdneho konania (195).

126.

Keď členské štáty prijmú pozitívne opatrenia ad hoc, ktorými zvýhodnia jeden alebo viacero jasne identifikovaných podnikov (napríklad poskytnutie peňažných prostriedkov alebo aktív určitým podnikom), zvyčajne možno jednoducho dospieť k záveru, že tieto opatrenia majú selektívny charakter, pretože zvýhodnené zaobchádzanie je obmedzené na jeden podnik alebo niekoľko podnikov (196).

127.

Situácia je zvyčajne menej jasná, keď členské štáty prijmú širšie opatrenia týkajúce sa všetkých podnikov, ktoré spĺňajú určité kritériá, pričom týmito opatreniami sa znižujú poplatky, ktoré by tieto podniky za bežných okolností museli hradiť (napríklad oslobodenie od dane alebo odvodov do systému sociálneho zabezpečenia pre podniky spĺňajúce určité kritériá).

128.

V týchto prípadoch by sa selektívnosť opatrení mala spravidla posudzovať analýzou v troch krokoch. Po prvé sa musí identifikovať referenčný systém. Po druhé je potrebné stanoviť, či dané opatrenie predstavuje výnimku v rámci tohto systému tým, že sa pri ňom rozlišuje medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sú vzhľadom na vlastné ciele systému v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii. Stanovenie toho, či existuje výnimka, je kľúčovým prvkom tejto časti testu a umožňuje dospieť k záveru v súvislosti s tým, či je opatrenie prima facie selektívne. Ak predmetné opatrenie nepredstavuje výnimku v rámci referenčného systému, nie je selektívne. Ak však áno (a teda je prima facie selektívne), musí sa v treťom kroku testu určiť, či je táto výnimka odôvodnená povahou alebo všeobecnou štruktúrou (referenčného) systému (197). Ak je prima facie selektívne opatrenie odôvodnené povahou alebo všeobecnou štruktúrou systému, nebude sa považovať za selektívne, a nebude sa naň teda vzťahovať článok 107 ods. 1 zmluvy (198).

129.

Túto analýzu v troch krokoch však v niektorých prípadoch nemožno použiť vzhľadom na praktické účinky predmetných opatrení. Treba zdôrazniť, že v článku 107 ods. 1 zmluvy sa nerozlišuje medzi opatreniami zásahu štátu podľa ich príčin alebo cieľov, ale tieto opatrenia sú tu definované na základe ich účinkov bez ohľadu na použité metódy (199). To znamená, že v určitých výnimočných prípadoch nestačí posúdiť, či sa dané opatrenie odchyľuje od pravidiel referenčného systému definovaných príslušným členským štátom. Je tiež potrebné vyhodnotiť, či hranice referenčného systému boli navrhnuté konzistentným spôsobom, alebo, naopak, jednoznačne svojvoľne alebo neobjektívne tak, aby zvýhodnili určité podniky, ktoré sú v porovnateľnej situácii vzhľadom na základnú logiku predmetného systému.

130.

V spojených veciach C-106/09 P a C-107/09 P (200) týkajúcich sa daňovej reformy v Gibraltári preto Súdny dvor rozhodol, že hoci referenčný systém definovaný príslušným členským štátom bol založený na kritériách všeobecného charakteru, v praxi diskriminoval medzi spoločnosťami, ktoré sa nachádzali v porovnateľnej situácii vzhľadom na cieľ daňovej reformy. To viedlo k poskytnutiu selektívnej výhody „offshore“ spoločnostiam (201). Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že skutočnosť, že „offshore“ spoločnosti neboli zdanené, nebol náhodný dôsledok režimu, ale nevyhnutný dôsledok toho, že základy posúdenia boli osobitne stanovené tak, aby „offshore“ spoločnosti nemali žiadny základ dane (202).

131.

Podobné overenie môže byť nevyhnutné aj v niektorých prípadoch, ktoré sa týkajú účelových daní, ak existujú prvky, ktoré nasvedčujú tomu, že hranice dane boli stanovené jednoznačne svojvoľne alebo neobjektívne tak, aby zvýhodňovali určité výrobky alebo určité činnosti, ktoré sú v porovnateľnej situácii vzhľadom na základnú logiku týchto daní. Napríklad vo veci Ferring  (203) Súdny dvor považoval daň uvalenú na priamy predaj liekov farmaceutickými laboratóriami, ale nie na predaj veľkoobchodníkmi, za selektívnu. Vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti – napríklad jasný cieľ opatrenia a jeho účinky – Súdny dvor neskúmal len to, či by predmetné opatrenie viedlo k výnimke v rámci referenčného systému, ktorý táto daň predstavovala. Porovnával aj situácie farmaceutických laboratórií (na ktoré sa vzťahuje táto daň) a veľkoobchodníkov (na ktorých sa nevzťahuje), pričom dospel k záveru, že neuloženie dane z priameho predaja veľkoobchodníkmi sa rovnalo poskytnutiu prima facie selektívneho oslobodenia od dane (204).

132.

Referenčný systém predstavuje referenčné kritérium, na základe ktorého sa posudzuje selektívnosť opatrenia.

133.

Referenčný systém sa skladá zo stabilného súboru pravidiel, ktoré vo všeobecnosti platia – na základe objektívnych kritérií – pre všetky podniky patriace do jeho rozsahu pôsobnosti definovaného jeho cieľom. Uvedenými pravidlami sa zvyčajne definuje nielen rozsah pôsobnosti systému, ale aj podmienky, za ktorých sa systém uplatňuje, práva a povinnosti podnikov, na ktoré sa vzťahuje, a technické aspekty fungovania systému.

134.

V prípade daní je referenčný systém založený na takých prvkoch ako základ dane, zdaniteľné osoby, zdaniteľné udalosti a sadzby dane. Referenčný systém by napríklad mohol byť identifikovaný vzhľadom na systém dane z príjmu právnických osôb (205), systém DPH (206) alebo všeobecný systém zdanenia poistenia (207). To isté platí aj pre účelové (samostatné) dane, napríklad dane uložené na určité výrobky alebo činnosti, ktoré majú negatívny vplyv na životné prostredie alebo zdravie, ktoré v skutočnosti nie sú súčasťou širšieho daňového systému. V dôsledku toho a s výhradou osobitných prípadov uvedených v bodoch 129 až 131 je referenčným systémom v zásade samotná daň (208).

135.

Ďalším krokom analýzy po stanovení referenčného systému je posúdenie, či sa v danom opatrení rozlišuje medzi podnikmi v zmysle výnimky v rámci tohto systému. Na to je potrebné určiť, či opatrenie môže zvýhodniť určité podniky alebo výrobu určitého tovaru v porovnaní s inými podnikmi, ktoré sú v podobnej skutkovej a právnej situácii vzhľadom na vlastný cieľ referenčného systému (209). Externé politické ciele – napríklad ciele regionálnej, environmentálnej či priemyselnej politiky – nemôžu byť uvádzané členským štátom ako odôvodnenie pre odlišné zaobchádzanie s podnikmi (210).

136.

Štruktúra niektorých účelových daní (a najmä ich daňové základy), ako sú environmentálne a zdravotné dane vyberané s cieľom odradiť od určitých činností alebo výroby určitých výrobkov, ktoré majú nepriaznivé účinky na životné prostredie alebo ľudské zdravie, bude v tomto smere spravidla zahŕňať sledované politické ciele. Rôzne zaobchádzanie s činnosťami alebo výrobkami, ktorých situácia je odlišná od situácie činností alebo výrobkov podliehajúcich dani, pokiaľ ide o vlastný sledovaný cieľ, v týchto prípadoch nepredstavuje výnimku (211).

137.

Ak sa nejakým opatrením zvýhodňujú určité podniky alebo výroba určitého tovaru, ktoré sú v porovnateľnej právnej a skutkovej situácii, toto opatrenie je prima facie selektívne.

138.

Opatrenie, ktoré sa odchyľuje od referenčného systému (selektívnosť prima facie), je neselektívne, ak je odôvodnené povahou alebo všeobecnou štruktúrou daného systému. Ide o prípady, keď je opatrenie priamo odvodené od vlastných základných alebo určujúcich zásad referenčného systému alebo keď je výsledkom inherentných mechanizmov potrebných na účinné fungovanie systému (212). Na druhej strane nie je možné odvolávať sa na externé politické ciele, ktoré nie sú inherentnou súčasťou systému (213).

139.

Základom možného odôvodnenia môže byť napríklad potreba boja proti podvodom alebo daňovým únikom, potreba zohľadniť osobitné účtovné požiadavky, zvládnuteľnosť administratívnych aspektov, zásada daňovej neutrality (214), progresívny charakter dane z príjmu a jej prerozdeľovací účel, potreba vyhnúť sa dvojitému zdaneniu (215) alebo cieľ optimalizácie vymáhania daňových dlhov.

140.

Členské štáty by však v záujme zabezpečenia súladu výnimiek s logikou a všeobecnou štruktúrou daňového systému mali zaviesť a uplatňovať vhodné postupy kontroly a monitorovania (216). Na to, aby výnimky bolo možné odôvodniť povahou alebo všeobecnou štruktúrou systému, je takisto nevyhnutné zaistiť, aby tieto opatrenia boli primerané a aby nešli nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa, a to v tom zmysle, že cieľ by nebolo možné dosiahnuť opatreniami menšieho rozsahu (217).

141.

Členský štát, ktorý zavádza rozlišovanie medzi podnikmi, musí vedieť preukázať, že toto rozlišovanie je skutočne odôvodnené povahou a všeobecnou štruktúrou predmetného systému. (218)

142.

V zásade sa kritérium regionálnej selektívnosti stanovené v článku 107 ods. 1 zmluvy nevzťahuje len na tie opatrenia, ktoré sa uplatňujú na celom území členského štátu. Ako je však uvedené ďalej, referenčný systém nemusí byť nevyhnutne vymedzený ako celé územie členského štátu (219). Z toho vyplýva, že nie všetky opatrenia, ktoré sa uplatňujú len na určité časti územia členského štátu, sú automaticky selektívne.

143.

Ako je stanovené v judikatúre (220), opatrenia s regionálnym alebo miestnym rozsahom pôsobnosti nemusia byť selektívne, ak spĺňajú určité požiadavky. Táto judikatúra sa doteraz zaoberala len daňovými opatreniami. Keďže je však regionálna selektívnosť všeobecným pojmom, zásady stanovené súdmi Únie, pokiaľ ide o daňové opatrenia, sa uplatňujú aj na iné druhy opatrení.

144.

Na posúdenie regionálnej selektívnosti treba rozlišovať medzi tromi scenármi (221):

145.

Existenciu inštitucionálnej autonómnosti možno zistiť vtedy, keď rozhodnutie o daňovom opatrení prijal regionálny alebo miestny orgán na základe svojho ústavného, politického a administratívneho statusu, ktorý je oddelený od statusu ústrednej vlády. Vo veci Azory Súdny dvor konštatoval, že v portugalskej ústave sa Azory uznávajú ako autonómny región s vlastným politickým a administratívnym statusom a samosprávnymi inštitúciami, ktoré majú aj vlastné daňové právomoci a právomoc prispôsobiť vnútroštátne daňové predpisy konkrétnym regionálnym osobitostiam (226).

146.

Posúdenie splnenia tohto kritéria by v každom jednotlivom prípade malo zahŕňať najmä preskúmanie ústavy a ďalších relevantných právnych predpisov daného členského štátu s cieľom overiť, či predmetný región má naozaj samostatný politický a administratívny status a či má vlastné samosprávne inštitúcie s vlastnými daňovými právomocami.

147.

Existenciu procesnej autonómnosti možno zistiť vtedy, keď rozhodnutie o daňovom opatrení bolo prijaté bez toho, aby ústredná vláda mohla priamo zasahovať do jeho obsahu.

148.

Podstatným kritériom pri stanovovaní existencie procesnej autonómnosti nie je rozsah právomocí, ktoré má príslušný orgán na nižšej ako celoštátnej úrovni, ale schopnosť tohto orgánu prijať vzhľadom na svoje právomoci nezávislé rozhodnutie o daňovom opatrení, teda bez toho, aby ústredná vláda mohla priamo zasahovať do jeho obsahu.

149.

Skutočnosť, že medzi ústrednými a regionálnymi (alebo miestnymi) orgánmi existuje konzultačný alebo zmierovací postup na zabránenie konfliktom, automaticky neznamená, že orgán nižšej ako štátnej úrovne nedisponuje procesnou autonómnosťou, ak daný orgán, a nie ústredná vláda, má konečné slovo pri prijímaní predmetného opatrenia (227).

150.

Samotná skutočnosť, že právne predpisy, ktoré prijíma orgán na nižšej ako celoštátnej úrovni, podliehajú súdnemu preskúmaniu, neznamená, že daný orgán nedisponuje procesnou autonómnosťou, pretože existencia takéhoto preskúmania je inherentnou črtou právneho štátu (228).

151.

Na to, aby regionálne (alebo miestne) daňové opatrenie nepredstavovalo štátnu pomoc, nemusí byť úplne oddelené od všeobecnejšieho daňového systému. Predovšetkým nie je nutné, aby predmetný daňový systém (vymeriavacie základy, daňové sadzby, pravidlá vymáhania daní a oslobodenia od dane) bol úplne decentralizovaný, a teda v kompetencii orgánu na nižšej ako celoštátnej úrovni (229). Napríklad decentralizáciu dane z príjmu právnických osôb obmedzenú na právomoc upravovať sadzby v rámci vymedzeného rozsahu bez decentralizácie možnosti meniť vymeriavacie základy (napríklad úľavy na dani, oslobodenia od dane atď.) možno považovať za vyhovujúcu podmienke procesnej autonómnosti, ak vopred vymedzený rozsah sadzby umožňuje príslušnému regiónu vykonávať zmysluplné autonómne právomoci v súvislosti so zdanením bez toho, aby ústredná vláda mohla priamo zasahovať, pokiaľ ide o obsah.

152.

Existenciu hospodárskej a finančnej autonómnosti možno zistiť vtedy, keď orgán na nižšej ako celoštátnej úrovni zodpovedá za politické a finančné dôsledky opatrenia na zníženie dane. Nemožno ju stanoviť, ak orgán na nižšej ako celoštátnej úrovni nie je zodpovedný za riadenie rozpočtu, teda keď nemá kontrolu nad príjmami aj výdavkami.

153.

Pri stanovovaní existencie hospodárskej a finančnej autonómnosti teda finančné dôsledky daňového opatrenia v regióne nesmú byť ovplyvnené pomocou alebo dotáciami od iných regiónov alebo ústrednej vlády. Existencia priamej príčinnej súvislosti medzi daňovým opatrením prijatým orgánom na nižšej ako celoštátnej úrovni a finančnou podporou od iných regiónov alebo ústrednej vlády príslušného členského štátu teda vylučuje existenciu autonómnosti (230).

154.

Existenciu hospodárskej a finančnej autonómnosti nespochybňuje skutočnosť, že výpadok v príjmoch z daní v dôsledku uplatnenia decentralizovaných právomocí v oblasti daní (napr. nižšej sadzby dane) sa kompenzuje súčasným zvýšením týchto príjmov v dôsledku príchodu nových podnikov, ktoré pritiahli nižšie sadzby.

155.

Kritériá autonómnosti si nevyžadujú, aby sa pravidlá výberu daní decentralizovali, a teda dostali do kompetencie regionálnych alebo miestnych orgánov, ani to, aby dané orgány reálne vyberali dane. Ústredná vláda môže byť aj naďalej zodpovedná za výber decentralizovaných daní, ak náklady na výber nesie orgán na nižšej ako celoštátnej úrovni.

156.

Členské štáty môžu slobodne rozhodovať o hospodárskej politike, ktorú považujú za najvhodnejšiu, a najmä môžu rozložiť daňovú záťaž naprieč rôznymi faktormi výroby tak, ako to považujú za primerané. V každom prípade však členské štáty musia túto právomoc vykonávať v súlade s právom Únie (231).

157.

Skutočné družstvá sa v zásade riadia zásadami fungovania, ktorými sa odlišujú od iných hospodárskych subjektov (232). Predovšetkým podliehajú osobitným požiadavkám na členstvo a svoje činnosti vykonávajú v prospech svojich členov (233), nie v záujme vonkajších investorov. Rezervy a aktíva sa navyše neprerozdeľujú a musia sa použiť v spoločnom záujme členov. Družstvá tiež majú vo všeobecnosti obmedzený prístup na kapitálové trhy a majú nízke ziskové rozpätia.

158.

Situáciu družstiev možno vzhľadom na tieto osobitosti považovať za skutkovo a právne neporovnateľnú so situáciou obchodných spoločností, takže zvýhodnené daňové zaobchádzanie v prípade družstiev nemusí patriť do pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci, ak (234):

159.

Ak sa však zistí, že situácia skúmaného družstva je porovnateľná so situáciou obchodných spoločností, je potrebné zahrnúť toto družstvo do toho istého referenčného rámca ako obchodné spoločnosti a podrobiť ho analýze v troch krokoch stanovenej v bodoch 128 až 141. V treťom kroku uvedenej analýzy je potrebné preskúmať, či je predmetný daňový režim odôvodnený logikou daňového systému (235).

160.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že opatrenie musí byť v súlade so základnými alebo určujúcimi zásadami daňového systému členského štátu (s odkazom na inherentné mechanizmy uvedeného systému). Výnimku pre družstvá v tom zmysle, že sa nezdaňujú ako družstvá, možno napríklad odôvodniť skutočnosťou, že rozdeľujú celý svoj zisk medzi svojich členov a daň sa následne vyberá od týchto jednotlivých členov. Zníženie zdanenia musí byť v každom prípade primerané a nesmie presiahnuť rámec toho, čo je nevyhnutné. Príslušný členský štát musí navyše uplatňovať primerané postupy kontroly a monitorovania (236).

161.

Vo všeobecnosti sa uznáva, že investičné nástroje, napríklad podniky kolektívneho investovania (238), by mali podliehať primeranej úrovni zdanenia, pretože v zásade fungujú ako sprostredkovateľské subjekty medzi investormi (treťou stranou) a cieľovými spoločnosťami, do ktorých sa investuje. Neexistencia osobitných daňových pravidiel pre investičné fondy alebo spoločnosti môže mať za následok to, že s investičným fondom sa bude zaobchádzať ako so samostatným daňovníkom – pričom na všetky príjmy alebo zisky sprostredkovateľského nástroja sa bude vzťahovať ďalšia vrstva zdanenia. Členské štáty sa v tejto súvislosti vo všeobecnosti snažia znížiť nepriaznivý vplyv zdanenia na investície vykonávané prostredníctvom investičných fondov alebo spoločností v porovnaní s priamymi investíciami individuálnych investorov a pokiaľ možno zaistiť, aby celková konečná daňová záťaž súboru rôznych typov investícií bola približne rovnaká bez ohľadu na nástroj použitý na investovanie.

162.

Daňové opatrenia zamerané na zaistenie daňovej neutrality investícií vykonávaných prostredníctvom fondov alebo spoločností kolektívneho investovania by sa nemali považovať za selektívne, pokiaľ ich účinkom nie je zvýhodnenie určitých podnikov kolektívneho investovania alebo určitých typov investícií (239), ale zníženie alebo odstránenie dvojitého hospodárskeho zdanenia v súlade so všeobecnými zásadami príslušného daňového systému. Na účely tohto oddielu daňová neutralita znamená, že s daňovníkmi sa zaobchádza rovnako bez ohľadu na to, či do aktív, ako sú štátne cenné papiere alebo akcie akciových spoločností, investujú priamo alebo nepriamo prostredníctvom investičných fondov. Daňový režim pre podniky kolektívneho investovania rešpektujúci účel fiškálnej transparentnosti na úrovni sprostredkovateľského nástroja teda môže byť odôvodnený logikou predmetného daňového systému za predpokladu, že zabránenie dvojitému hospodárskemu zdaneniu je inherentnou zásadou predmetného daňového systému. Zvýhodnené daňové zaobchádzanie obmedzené na jasne definované investičné nástroje, ktoré spĺňajú konkrétne podmienky (240), na úkor iných investičných nástrojov, ktoré sú v porovnateľnej právnej a skutkovej situácii, by sa naopak malo považovať za selektívne (241), napríklad, keby daňové pravidlá poskytovali zvýhodnené zaobchádzanie pre vnútroštátny podnik, fondy so sociálnym účinkom alebo dlhodobé investičné fondy, pričom by takéto zvýhodnené zaobchádzanie neposkytovali pre fondy harmonizované na úrovni EÚ, teda EuVECA (242), EuSEF (243) alebo ELTIF (244).

163.

Daňová neutralita však neznamená, že tieto investičné nástroje by mali byť úplne oslobodené od akejkoľvek dane alebo že správcovia fondov by mali byť oslobodení od dane z poplatkov, ktoré si účtujú za správu podkladových aktív, do ktorých sa investovalo prostredníctvom fondov (245). Neodôvodňuje ani výhodnejšie daňové zaobchádzanie s kolektívnym investovaním v porovnaní s individuálnym investovaním v rámci predmetných daňových režimov (246). V týchto prípadoch by daňový režim bol neprimeraný a prekračoval by rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, ktorým je zabránenie dvojitému zdaneniu, a predstavoval by teda selektívne opatrenie.

164.

Daňové amnestie zvyčajne zahŕňajú imunitu vo vzťahu k trestným sankciám, pokutám a (niektorým alebo všetkým) platbám úrokov. Kým určité daňové amnestie si vyžadujú zaplatenie plnej sumy dlžnej dane (247), iné umožňujú odpustenie časti sumy dlžnej dane (248).

165.

Opatrenie daňovej amnestie, ktoré sa týka podnikov, možno vo všeobecnosti považovať za všeobecné opatrenie, ak sú splnené podmienky uvedené ďalej (249).

166.

Po prvé, opatrenie je reálne otvorené pre všetky podniky všetkých veľkostí alebo zo všetkých odvetví, ktoré majú ku dňu stanovenému v opatrení nesplnené daňové záväzky, pričom by nemalo zvýhodňovať žiadnu vopred vymedzenú skupinu podnikov. Po druhé, neumožňuje žiadnu selektívnosť de facto v prospech určitých podnikov alebo odvetví. Po tretie, činnosti daňovej správy sa obmedzujú na kontrolu uplatňovania daňovej amnestie bez akýchkoľvek právomocí na základe voľného uváženia zasahovať do poskytovania alebo intenzity opatrenia. Opatrenie neznamená oslobodenie od overovania.

167.

Časovo obmedzené uplatňovanie daňových amnestií, ktoré platia len počas krátkeho obdobia (250) na daňové záväzky splatné pred vopred vymedzeným dátumom, ktoré sú stále nezaplatené v čase vyhlásenia daňovej amnestie, je inherentnou súčasťou koncepcie daňovej amnestie, ktorej cieľom je zlepšiť výber daní a dodržiavanie predpisov zo strany daňovníkov.

168.

Opatrenia daňovej amnestie možno považovať za všeobecné opatrenia aj vtedy, keď sa nimi sleduje cieľ vnútroštátnych zákonodarcov zaistiť súlad so všeobecnou zásadou právneho štátu, napríklad so zásadou, že rozsudok sa musí vyniesť v primeranej časovej lehote (251).

169.

Prostredníctvom daňového rozhodnutia sa vopred stanoví uplatňovanie bežného daňového systému v konkrétnom prípade vzhľadom na osobitné skutočnosti a okolnosti. Mnohé vnútroštátne daňové orgány vydávajú v záujme právnej istoty predbežné správne rozhodnutia o tom, ako sa bude z daňového hľadiska zaobchádzať s určitými transakciami (252). Môže sa tak učiniť s cieľom vopred stanoviť spôsob uplatňovania ustanovení dvojstrannej daňovej zmluvy alebo vnútroštátnych daňových predpisov v konkrétnom prípade alebo spôsob, akým sa stanovia „zisky v súlade so zásadou trhového odstupu“ pri transakciách medzi stranami, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu, keď neistota odôvodňuje predbežné rozhodnutie, ktorým sa zabezpečí, aby sa všetky vnútroskupinové transakcie museli uskutočňovať podľa zásady trhového odstupu. (253) Členské štáty môžu svojim daňovníkom, pokiaľ ide o uplatňovanie všeobecných daňových pravidiel, zabezpečiť právnu istotu a predvídateľnosť, pričom najlepšie to možno dosiahnuť prostredníctvom transparentnej správnej rozhodovacej praxe a uverejňovaním rozhodnutí.

170.

Pri vydaní daňového rozhodnutia sa však musia rešpektovať pravidlá štátnej pomoci. Ak sa daňovým rozhodnutím podporí výsledok, ktorý spoľahlivým spôsobom neodzrkadľuje výsledok zvyčajného uplatňovania všeobecného daňového systému, takéto daňové rozhodnutie môže poskytovať selektívnu výhodu subjektom, na ktoré sa vzťahuje, pokiaľ takéto selektívne zaobchádzanie vedie k zníženiu daňových záväzkov príslušného subjektu v členskom štáte v porovnaní so spoločnosťami, ktoré sú v podobnej skutkovej a právnej situácii.

171.

Súdny dvor rozhodol, že zníženie základu dane podniku, ktoré je výsledkom uplatňovania daňového opatrenia umožňujúceho daňovníkovi využívanie prevodných cien pri vnútroskupinových transakciách, ktoré nie sú podobné cenám, aké by boli účtované v podmienkach voľnej hospodárskej súťaže medzi nezávislými podnikmi rokujúcimi za porovnateľných okolností na základe zásady trhového odstupu, poskytuje danému daňovníkovi selektívnu výhodu na základe skutočnosti, že jeho daňová povinnosť podľa všeobecného daňového systému je znížená oproti daňovej povinnosti nezávislých spoločností, ktorých základ dane je vypočítaný na základe ich skutočne zaznamenaných ziskov (254). Ak sa teda daňovým rozhodnutím podporí metodika transferového oceňovania na určenie zdaniteľného zisku subjektu v rámci korporátnej skupiny, ktorá vedie k výsledku neporovnateľnému s výsledkom, ktorý by sa dosiahol pri uplatnení bežných trhových postupov v súlade so zásadou trhového odstupu, takéto daňové rozhodnutie poskytuje selektívnu výhodu svojmu príjemcovi. Snaha o dosiahnutie výsledku porovnateľného s výsledkom, ktorý by sa dosiahol pri uplatnení bežných trhových postupov, znamená, že akákoľvek odchýlka od najlepšieho odhadu výsledku, ktorý by sa dosiahol pri uplatnení bežných trhových postupov, je nevyhnutne obmedzená a úmerná neistote prirodzene spojenej so zvolenou metódou transferového oceňovania alebo so štatistickými nástrojmi použitými pri danom výpočte výsledku porovnateľného s výsledkom, ktorý by sa dosiahol pri uplatnení bežných trhových postupov.

172.

Táto zásada trhového odstupu nevyhnutne tvorí súčasť posúdenia Komisie týkajúceho sa daňových opatrení v prospech korporátnych skupín podľa článku 107 ods. 1 zmluvy bez ohľadu na to, či členský štát začlenil túto zásadu do svojho vnútroštátneho právneho systému, ako aj na to, akým spôsobom tak urobil. Používa sa na stanovenie toho, či zdaniteľný zisk korporátnej skupiny na účely dane z príjmov právnických osôb bol určený na základe metodiky, prostredníctvom ktorej sa spoľahlivo dosahujú výsledky porovnateľné s výsledkami, ktoré by sa dosiahli pri uplatnení bežných trhových postupov. Daňovým rozhodnutím podporujúcim takúto metodiku sa zabezpečí, že danej spoločnosti nie je poskytnuté zvýhodnené zaobchádzanie podľa bežných pravidiel zdaňovania ziskov právnických osôb v dotknutom členskom štáte v porovnaní so samostatnými podnikmi, ktoré sú zdaňované na základe ich účtovného zisku, ktorý odráža ceny stanovené na trhu, dohodnuté na základe zásady trhového odstupu. Zásada trhového odstupu, ktorú uplatňuje Komisia pri posudzovaní rozhodnutí transferového oceňovania podľa pravidiel štátnej pomoci je teda uplatnením článku 107 ods. 1 zmluvy, ktorým sa zakazuje nerovnaké zaobchádzanie pri zdaňovaní podnikov v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii. Táto zásada je pre členské štáty záväzná a musia sa ňou riadiť aj vnútroštátne daňové predpisy (255).

173.

Pri overovaní toho, či je rozhodnutie transferového oceňovania v súlade so zásadou trhového odstupu obsiahnutou v článku 107 ods. 1 zmluvy, Komisia môže zohľadniť usmernenie poskytnuté Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (ďalej len „OECD“), najmä „Smernicu OECD o transferovom oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti a správu daní“. Uvedená smernica sa nezaoberá štátnou pomocou ako takou, ale zachytáva medzinárodný úzus týkajúci sa transferového oceňovania a poskytuje užitočné usmernenie pre daňové správy a nadnárodné spoločnosti, pokiaľ ide o zabezpečenie súladu výsledkov metodiky transferového oceňovania s trhovými podmienkami. Z toho vyplýva, že ak je dohoda o transferovom oceňovaní v súlade s usmernením poskytnutým OECD v smernici o transferovom oceňovaní vrátane usmernenia o výbere najvhodnejšej metódy a spoľahlivo vedie k výsledku, ktorý by sa dosiahol za bežných trhových podmienok, daňové rozhodnutie podporujúce uvedenú dohodu pravdepodobne nebude predstavovať štátnu pomoc.

174.

Daňové rozhodnutia poskytujú teda selektívnu výhodu subjektom, na ktoré sa vzťahujú, ak:

175.

Urovnania v daňovej oblasti sa vo všeobecnosti objavujú v súvislosti so spormi medzi daňovníkom a daňovými orgánmi o sumu dlžnej dane. Sú bežným postupom vo viacerých členských štátoch. Daňovým orgánom umožňujú vyhnúť sa dlhým právnym sporom pred celoštátnymi súdmi a zaistiť rýchle vymoženie dlžnej dane. Hoci právomoc členských štátov v tejto oblasti nie je spochybňovaná, o štátnu pomoc môže ísť v rámci uzatvárania urovnaní v daňovej oblasti najmä vtedy, keď sa zdá, že suma dlžnej dane sa znížila bez jasného odôvodnenia (napríklad optimalizáciou vymáhania dlhu) alebo neúmerným spôsobom v prospech daňovníka (260).

176.

V tejto súvislosti transakcia medzi daňovou správou a daňovníkom môže predstavovať selektívnu výhodu, najmä ak (261):

177.

Daňové opatrenia čisto technickej povahy, ako sú pravidlá odpisovania a amortizácie, vo všeobecnosti nepredstavujú štátnu pomoc. Metódy výpočtu odpisovania aktív sa medzi členskými štátmi líšia, ale môžu byť inherentnou súčasťou daňových systémov, do ktorých patria.

178.

Problémy pri posudzovaní možnej selektívnosti v súvislosti s odpisovou sadzbou niektorých druhov aktív spočívajú v nutnosti stanoviť referenčnú hodnotu (od ktorej by sa konkrétna sadzba alebo metóda odpisovania prípadne odchyľovala). Kým z účtovného hľadiska je účelom tohto opatrenia vo všeobecnosti zohľadniť pokles hospodárskej hodnoty aktív s cieľom poskytnúť pravdivý obraz finančnej situácie spoločnosti, v daňovom procese sa sledujú iné účely, napríklad umožnenie spoločnostiam rozložiť odpočítateľné náklady v čase.

179.

Stimuly týkajúce sa odpisovania (napríklad kratšie odpisové obdobie, výhodnejšia metóda odpisovania (262), včasné odpisovanie atď.) pre niektoré typy aktív alebo podnikov, ktoré nevychádzajú zo základných zásad príslušných pravidiel odpisovania, môžu znamenať existenciu štátnej pomoci. Pravidlá zrýchleného a včasného odpisovania prenajatých aktív možno, naopak, považovať za všeobecné opatrenia, ak sú predmetné nájomné zmluvy skutočne dostupné pre spoločnosti všetkých veľkostí a zo všetkých odvetví (263).

180.

Ak daňový orgán môže na základe voľného uváženia stanoviť rôzne odpisové obdobia alebo rôzne metódy oceňovania pre jednotlivé podniky alebo odvetvia, existuje tu zjavne prezumpcia selektívnosti. Podobne uplatňovanie určitého systému odpisovania, ktoré je podmienené schválením daňovou správou vopred, zahŕňa selektívnosť, ak schválenie nie je obmedzené na vopred vykonané overenie splnenia právnych požiadaviek (264).

181.

Osobitné právne predpisy, ktoré neobsahujú prvky voľného uváženia a ktoré napríklad umožňujú stanoviť daň z príjmu na pevnom základe, môžu byť odôvodnené povahou a všeobecnou štruktúrou systému, ak napríklad zohľadňujú osobitné účtovné požiadavky alebo význam pozemkov v rámci aktív, ktoré sú špecifické pre určité odvetvia.

182.

Takéto predpisy preto nie sú selektívne, ak sú splnené tieto podmienky:

183.

Uplatňovanie pravidiel proti zneužívaniu môže byť odôvodnené ako opatrenia zabrániť daňovníkom vo vyhýbaní sa daňovým povinnostiam (265). Tieto pravidlá však môžu byť selektívne, ak sa nimi poskytuje výnimka (neuplatňovanie pravidiel proti zneužívaniu) konkrétnym podnikom alebo transakciám, ktorá nie je v súlade so základnou logikou predmetných pravidiel proti zneužívaniu (266).

184.

Hoci spotrebné dane sú na úrovni Únie do veľkej miery harmonizované (čo môže mať vplyv na kritérium pripísateľnosti (267)), automaticky to neznamená, že akékoľvek oslobodenie od dane v týchto oblastiach by bolo mimo pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci. Znížením spotrebnej dane sa môže v skutočnosti poskytnúť selektívna výhoda podnikom, ktoré používajú predmetný výrobok ako vstupný zdroj alebo ho predávajú na trhu (268).

185.

Podpora podnikov z verejných zdrojov predstavuje podľa článku 107 ods. 1 zmluvy štátnu pomoc len vtedy, keď „narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“, a pokiaľ „ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“.

186.

Toto sú dva odlišné a nevyhnutné prvky pojmu pomoc. V praxi sa však pri posudzovaní štátnej pomoci tieto kritériá často posudzujú spolu, pretože spravidla sa považujú za neoddeliteľne spojené (269).

187.

Opatrenie poskytnuté štátom sa pokladá za opatrenie narúšajúce hospodársku súťaž alebo hroziace narušením hospodárskej súťaže, ak sa ním môže zlepšiť konkurenčné postavenie príjemcu v porovnaní s inými podnikmi, s ktorými súťaží (270). Z praktického hľadiska sa teda narušenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy vo všeobecnosti pokladá za existujúce vtedy, keď štát poskytne finančnú výhodu podniku v liberalizovanom odvetví, v ktorom existuje alebo môže existovať hospodárska súťaž (271).

188.

Samotná skutočnosť, že orgány poveria vykonaním služby vo verejnom záujme interného poskytovateľa (hoci mohli poveriť vykonaním tejto služby tretiu stranu), nevylučuje možné narušenie hospodárskej súťaže. Možné narušenie hospodárskej súťaže je však vylúčené, ak sú splnené tieto kumulatívne podmienky:

189.

Podpora z verejných zdrojov môže narúšať hospodársku súťaž aj vtedy, keď nepomáha podniku, ktorý je jej príjemcom, rozširovať sa a získať podiel na trhu. Stačí, aby mu pomoc umožňovala udržať si silnejšie konkurenčné postavenie, než aké by mal, ak by pomoc nedostal. Na to, aby sa v tejto súvislosti pomoc považovala za narúšajúcu hospodársku súťaž spravidla stačí, ak pomoc poskytuje príjemcovi výhodu tým, že ho oslobodzuje od výdavkov, ktoré by inak musel vynaložiť v rámci svojho každodenného podnikania (274). V rámci vymedzenia pojmu štátna pomoc sa nevyžaduje, aby narušenie hospodárskej súťaže alebo vplyv na obchod boli významné alebo značné. Samotná skutočnosť, že výška pomoci je nízka alebo že podnik, ktorý je jej príjemcom, je malý, nevylučuje narušenie hospodárskej súťaže alebo hrozbu narušenia hospodárskej súťaže (275), pokiaľ však pravdepodobnosť tohto narušenia nie je len hypotetická (276).

190.

Podpora podnikov z verejných zdrojov predstavuje podľa článku 107 ods. 1 zmluvy štátnu pomoc len vtedy, keď „ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“. V tejto súvislosti nie je potrebné určiť, že pomoc má skutočný vplyv na obchod medzi členskými štátmi, ale len to, či môže mať vplyv na tento obchod (277). Súdy Únie v prvom rade rozhodli, že „ak finančná pomoc priznaná štátom posilňuje postavenie podniku v porovnaní s inými podnikmi, ktoré si konkurujú v obchode v rámci [Únie], tento obchod sa musí považovať za ovplyvnený pomocou“ (278).

191.

Podpora z verejných zdrojov môže byť pokladaná za podporu, ktorá môže mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi aj vtedy, keď sa príjemca priamo nepodieľa na cezhraničnom obchode. Dotácia môže napríklad subjektom v inom členskom štáte sťažiť vstup na trh tým, že zachová alebo zvýši miestnu ponuku (279).

192.

Relatívne nízka úroveň pomoci alebo relatívne malá veľkosť podniku, ktorý je príjemcom pomoci, totiž a priori nevylučujú možnosť, že obchod medzi členskými štátmi bude ovplyvnený (280). Dokonca i dotácia z verejných zdrojov poskytnutá podniku, ktorý poskytuje len miestne alebo regionálne služby a neposkytuje žiadne služby mimo svojho štátu pôvodu, môže mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi, ak by tieto služby mohli poskytovať aj podniky z iných členských štátov (i vzhľadom na právo usadiť sa) a daná možnosť nie je len hypotetická. Ak napríklad členský štát poskytne podniku dotáciu z verejných zdrojov na poskytovanie dopravných služieb, poskytovanie uvedených služieb sa v dôsledku dotácie môže zachovať alebo zvýšiť, pričom výsledkom bude to, že podniky sídliace v iných členských štátoch budú mať menšiu šancu poskytovať svoje dopravné služby na trhu v danom členskom štáte (281). Pravdepodobnosť tohto vplyvu však môže byť nižšia, ak je rozsah hospodárskej činnosti veľmi malý, pričom svedčiť o tom môže napríklad veľmi malý obrat.

193.

K ovplyvneniu obchodu môže v zásade dôjsť dokonca aj vtedy, keď príjemca vyváža celú svoju výrobu alebo jej väčšiu časť mimo Úniu, avšak v takých situáciách nie je vplyv taký bezprostredný a nemožno ho predpokladať len na základe toho, že trh je otvorený hospodárskej súťaži (282).

194.

Pri určovaní vplyvu na obchod nie je nevyhnutné definovať trh ani podrobne skúmať vplyv opatrenia na konkurenčné postavenie príjemcu a jeho konkurentov (283).

195.

Vplyv na obchod medzi členskými štátmi však nemôže byť čisto hypotetický alebo predpokladaný. Je potrebné určiť, prečo opatrenie narúša hospodársku súťaž prípadne hrozí jej narušením a prečo na základe jeho predvídateľných účinkov môže mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi (284).

196.

Komisia už vo viacerých rozhodnutiach dospela k záveru, že vzhľadom na osobitné okolnosti prípadov malo opatrenie iba miestny vplyv, takže neovplyvnilo obchod medzi členskými štátmi. V uvedených prípadoch sa Komisia predovšetkým ubezpečila, že príjemca dodával tovar alebo služby v obmedzenej oblasti v rámci členského štátu a neexistovala pravdepodobnosť, že by prilákal zákazníkov z iných členských štátov, ako aj o tom, že sa nedalo predpokladať, že by opatrenie malo viac než len okrajový vplyv na podmienky cezhraničných investícií alebo usadenie sa.

197.

Hoci nie je možné vymedziť všeobecné kategórie opatrení, ktoré obvykle spĺňajú tieto kritériá, minulé rozhodnutia poskytujú príklady situácií, v ktorých Komisia zistila, že vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu podpora z verejných zdrojov nemohla ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Príklady takýchto prípadov sú:

198.

Hoci sú okolnosti, za ktorých sa pomoc poskytuje, vo väčšine prípadov dostatočné na preukázanie toho, že pomoc môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením, tieto okolnosti by sa mali riadne určiť. V prípade schém pomoci bežne stačí preskúmať vlastnosti konkrétnej schémy (295).

199.

Usmernenia týkajúce sa pojmu štátna pomoc, ako sa uvádzajú v tomto oznámení, sa uplatňujú na verejné financovanie infraštruktúry majúcej hospodárske využitie, tak, ako sa uplatňujú na akékoľvek iné verejné financovanie, ktoré podporuje hospodársku činnosť (296). Avšak vzhľadom na strategický význam verejného financovania infraštruktúry, a to nielen z hľadiska podpory rastu, a otázky, ktoré často v tejto súvislosti vznikajú, je vhodné stanoviť konkrétne usmernenia o tom, kedy verejné financovanie infraštruktúry zvýhodňuje nejaký podnik, poskytuje výhodu a má vplyv na hospodársku súťaž a na obchod medzi členskými štátmi.

200.

Projekty v oblasti infraštruktúry často zahŕňajú niekoľko kategórií zainteresovaných strán a každá súvisiaca štátna pomoc môže potenciálne predstavovať výhodu z hľadiska budovania (vrátane rozširovania alebo zlepšovania), prevádzky alebo využívania infraštruktúry (297). Na účely tohto oddielu je preto užitočné rozlišovať medzi staviteľmi a/alebo prvými vlastníkmi („staviteľ/vlastník“ (298)) infraštruktúry, prevádzkovateľmi (t. j. podnikmi, ktoré priamo infraštruktúru využívajú na účely poskytovania služieb konečným používateľom vrátane podnikov, ktoré nadobudnú infraštruktúru od staviteľa/vlastníka na účely jej hospodárskeho využívania, alebo ktoré získajú koncesiu alebo licenciu na využívanie a prevádzkovanie infraštruktúry) a konečnými používateľmi infraštruktúry, hoci tieto funkcie sa môžu v niektorých prípadoch prelínať.

201.

Verejné financovanie veľkej časti infraštruktúry bolo tradične považované za patriace mimo rozsah pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci, keďže budovanie a prevádzkovanie infraštruktúry sa považovalo za súčasť všeobecných opatrení verejnej politiky, a nie za hospodársku činnosť (299). V poslednom období však viaceré faktory, ako napríklad liberalizácia, privatizácia, integrácia trhov a technický pokrok, rozšírili rozsah komerčného využívania infraštruktúry.

202.

V rozsudku vo veci Aéroports de Paris  (300) Všeobecný súd potvrdil tento vývoj, keď objasnil, že prevádzku letiska je nutné vnímať ako hospodársku činnosť. Rozsudkom vo veci Leipzig/Halle  (301) sa nedávno potvrdilo, že výstavba vzletovej a pristávacej dráhy komerčného letiska je sama o sebe hospodárskou činnosťou. Hoci sa tieto prípady konkrétne týkajú letísk, zásady vyplývajúce z judikatúry súdov Únie majú zjavne širšiu interpretáciu, takže platia aj v prípade výstavby iných typov infraštruktúry, ktoré sú neoddeliteľne spojené s hospodárskou činnosťou (302).

203.

Na druhej strane, financovanie infraštruktúry, ktorá sa nemá komerčne využívať, je v zásade vylúčené z uplatňovania pravidiel štátnej pomoci. Týka sa to napríklad infraštruktúry, ktorá sa využíva na činnosti, ktoré štát spravidla vykonáva v rámci výkonu svojich verejných právomocí (napríklad vojenské zariadenia, riadenia letovej prevádzky na letiskách, majáky a iné zariadenia na potreby všeobecnej navigácie vrátane vnútrozemskej vodnej dopravy, protipovodňovej ochrany a riadenia vodných zdrojov vo verejnom záujme v prípade nízkeho vodného stavu, polícia a colné orgány), alebo infraštruktúry, ktorá sa nepoužíva na účely ponúkania tovaru alebo služieb na trhu (napríklad cesty, ktoré sa dávajú bezplatne na verejné využitie). Takéto činnosti nemajú hospodársku povahu, a preto patria mimo rozsah pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci, rovnako ako verejné financovanie súvisiacej infraštruktúry (303).

204.

V prípade, že sa infraštruktúra pôvodne využívaná na nehospodárske činnosti neskôr pridelí na hospodárske využitie (napríklad ak sa vojenské letisko zmení na civilné), pri posudzovaní súladu s pravidlami štátnej pomoci sa do úvahy budú brať len náklady na transformáciu infraštruktúry na hospodárske využitie (304).

205.

Ak sa určitá infraštruktúra používa na hospodárske aj nehospodárske činnosti, pravidlá štátnej pomoci sa budú vzťahovať na verejné financovanie jej vybudovania iba v tom rozsahu, v akom pokrýva náklady spojené s hospodárskymi činnosťami.

206.

Ak subjekt vykonáva hospodárske aj nehospodárske činnosti, členské štáty musia zabezpečiť, aby verejné financovanie poskytnuté na nehospodárske činnosti nebolo možné použiť na krížové subvencovanie hospodárskych činností. Dá sa to zabezpečiť najmä obmedzením verejného financovania na čisté náklady (vrátane kapitálových nákladov) nehospodárskych činností, ktoré sa určia na základe jasného oddelenia účtov.

207.

Ak sa v prípade zmiešaného použitia infraštruktúra využíva takmer výlučne na nehospodársku činnosť, Komisia sa domnieva, že jej financovanie ako celok môže patriť mimo rozsah pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci, a to za predpokladu, že hospodárske využitie je čisto sprievodnou činnosťou, teda činnosťou, ktorá je priamo spojená s prevádzkou infraštruktúry a je pre ňu nevyhnutná alebo je neoddeliteľne spojená s jej hlavným nehospodárskym využitím. Za takýto by sa mal považovať prípad, keď hospodárske činnosti spotrebúvajú tie isté vstupy ako základné nehospodárske činnosti, napríklad materiál, vybavenie, prácu alebo fixný kapitál. Sprievodné hospodárske činnosti musia mať vzhľadom na kapacitu infraštruktúry obmedzený rozsah (305). Ako príklad takýchto sprievodných hospodárskych činností možno uviesť výskumnú organizáciu, ktorá príležitostne prenajíma svoje zariadenia a laboratóriá priemyselným partnerom (306). Komisia sa takisto domnieva, že verejné financovanie poskytnuté na obvyklé vybavenie (napr. reštaurácie, obchody alebo platené parkovanie) infraštruktúr, ktoré sa používajú takmer výlučne na nehospodársku činnosť, spravidla nemá žiaden vplyv na obchod medzi členskými štátmi, keďže nie je pravdepodobné, že by toto obvyklé vybavenie prilákalo zákazníkov z iných členských štátov, pričom nie je pravdepodobné, že ich financovanie má viac než len okrajový vplyv na cezhraničné investície alebo usádzanie sa.

208.

Ako Súdny dvor potvrdil vo svojom rozsudku vo veci Leipzig/Halle, budovanie infraštruktúry alebo jej časti môže byť súčasťou výkonu verejných právomocí štátu (307). V takomto prípade verejné financovanie infraštruktúry (alebo príslušnej časti infraštruktúry) nepodlieha pravidlám štátnej pomoci.

209.

Vzhľadom na neistotu, ktorá existovala pred rozsudkom vo veci Aéroports de Paris, orgány verejnej moci mohli legitímne usúdiť, že verejné financovanie infraštruktúry poskytnuté pred vyhlásením uvedeného rozsudku nepredstavovalo štátnu pomoc a že takéto opatrenia sa teda nemuseli Komisii notifikovať. Z toho vyplýva, že Komisia nemôže na základe pravidiel štátnej pomoci spochybniť opatrenia financovania, ktoré boli s konečnou platnosťou prijaté pred vyhlásením rozsudku vo veci Aéroports de Paris  (308). Pokiaľ ide o opatrenia financovania, ktoré neboli s konečnou platnosťou prijaté pred vyhlásením rozsudku vo veci Aéroports de Paris, neznamená to žiadnu prezumpciu existencie alebo neexistencie štátnej pomoci alebo legitímnych očakávaní; tieto bude nutné overiť v každom prípade zvlášť (309).

210.

Dôvod, prečo Komisia v určitých prípadoch usúdila, že určité opatrenia nemôžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ako sa uvádza v bodoch 196 a 197, môže byť relevantný aj pre určité verejné financovanie infraštruktúry, najmä miestnej alebo mestskej infraštruktúry, aj keď je komerčne využívaná. Pre takéto prípady je charakteristická predovšetkým miestna spádová oblasť, ako aj skutočnosť, že je nepravdepodobné, že by cezhraničné investície mali väčší než len okrajový vplyv. Napríklad je nepravdepodobné, že by výstavba miestnych rekreačných zariadení, zdravotníckych zariadení, malých letísk alebo prístavov, ktoré slúžia prevažne miestnym používateľom a pri ktorých je vplyv na cezhraničné investície len okrajový, ovplyvnila obchod. Dôkazy na preukázanie toho, že obchod nie je ovplyvnený, by mohli zahŕňať údaje preukazujúce, že dochádza len k obmedzenému využívaniu príslušnej infraštruktúry používateľmi z iného ako daného členského štátu a že cezhraničné investície na posudzovanom trhu sú len minimálne, resp. že neexistuje pravdepodobnosť, že by mohli byť nepriaznivo ovplyvnené.

211.

Existujú okolnosti, za ktorých určité infraštruktúry nie sú vystavené priamej hospodárskej súťaži zo strany iných infraštruktúr rovnakého typu alebo infraštruktúr iného typu ponúkajúcich služby s výrazným stupňom nahraditeľnosti, alebo priamo tieto služby (310). Neexistencia priamej hospodárskej súťaže medzi infraštruktúrami je typická pre komplexné sieťové infraštruktúry (311), ktoré sú prirodzenými monopolmi, to znamená, že v ich prípade by duplicita nebola hospodársky výhodná. Podobne môžu existovať odvetvia, v ktorých má súkromné financovanie budovania infraštruktúr len zanedbateľný rozsah (312). Komisia sa domnieva, že vplyv na obchod medzi členskými štátmi a narušenie hospodárskej súťaže je spravidla vylúčené, pokiaľ ide o výstavbu infraštruktúry v prípadoch, keď súčasne i) infraštruktúra zvyčajne nie je vystavená žiadnej priamej hospodárskej súťaži, ii) súkromné financovanie je v predmetnom odvetví a členskom štáte bezvýznamné a iii) infraštruktúra nie je navrhnutá tak, aby selektívne zvýhodňovala konkrétny podnik alebo odvetvie, ale predstavuje prínos pre celú spoločnosť.

212.

Aby celé verejné financovanie konkrétneho projektu nespadalo do pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci, členské štáty musia zabezpečiť, aby sa financovanie poskytnuté na budovanie infraštruktúry v situáciách uvedených v bode 211 nemohlo použiť na krížové alebo nepriame subvencovanie iných hospodárskych činností vrátane prevádzkovania infraštruktúry. Krížové subvencovanie je možné vylúčiť tak, že sa zabezpečí, aby vlastník infraštruktúry nevykonával žiadnu inú hospodársku činnosť, prípadne – ak vlastník infraštruktúry vykonáva nejakú hospodársku činnosť – tak, že sa bude viesť oddelené účtovníctvo, náklady a výnosy budú prideľované vhodným spôsobom a zabezpečí sa, aby verejné financovanie neposkytovalo výhodu pre iné činnosti. Neexistenciu nepriamej pomoci, najmä pre prevádzkovateľa infraštruktúry, možno zabezpečiť napríklad prostredníctvom vypísania verejnej súťaže na túto prevádzku.

213.

Tento oddiel poskytuje prehľad o tom, ako Komisia plánuje posudzovať povahu štátnej pomoci na financovanie infraštruktúry v rôznych odvetviach, so zreteľom na hlavné znaky, aké verejné financovanie infraštruktúry zvyčajne a v súčasnosti vykazuje vzhľadom na podmienky uvedené vyššie. Nie je ním dotknutý výsledok konkrétneho individuálneho posudzovania projektov vzhľadom na ich špecifické charakteristiky, spôsob, akým konkrétny členský štát organizoval poskytovanie služieb súvisiacich s využívaním infraštruktúry, a rozvoj obchodných služieb a vnútorného trhu. Nemá za cieľ nahradiť individuálne posúdenie toho, či sú všetky prvky pojmu štátna pomoc splnené, pokiaľ ide o konkrétne opatrenie financovania v prípade konkrétnej infraštruktúry. Komisia poskytla podrobnejšie usmernenia týkajúce sa konkrétnych odvetví tiež v niekoľkých zo svojich usmernení a rámcov.

214.

Letisková infraštruktúra pozostáva z rôznych typov infraštruktúry. Z ustálenej judikatúry súdov Únie vyplýva, že väčšina letiskovej infraštruktúry (313) je určená na poskytovanie letiskových služieb leteckým spoločnostiam za poplatok (314), čo predstavuje hospodársku činnosť, a preto sa na jej financovanie vzťahujú pravidlá štátnej pomoci. Podobne, ak je infraštruktúra určená na neletecké obchodné služby pre iných používateľov, na jej verejné financovanie sa vzťahujú pravidlá štátnej pomoci (315). Keďže letiská často medzi sebou súťažia, financovanie letiskovej infraštruktúry má takisto potenciál ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi. Naopak, verejné financovanie infraštruktúr určených na činnosti, ktoré patria do zodpovednosti štátu v rámci výkonu jeho verejných právomocí, nepatrí do rozsahu pravidiel štátnej pomoci. K týmto činnostiam, ktoré sa vo všeobecnosti považujú za činnosti nehospodárskej povahy, patrí riadenie letovej prevádzky, záchrana a protipožiarna ochrana lietadiel, polícia, colné orgány a činnosti potrebné na zabezpečenie civilného letectva na letisku pred protiprávnymi činmi.

215.

Podobne, ako to vyplýva z rozhodovacej praxe Komisie (316), verejné financovanie prístavnej infraštruktúry podporuje hospodársku činnosť, a preto v zásade podlieha pravidlám štátnej pomoci. Rovnako ako v prípade letísk, prístavy môžu medzi sebou súťažiť, preto financovanie prístavnej infraštruktúry má takisto potenciál ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi. Investície do infraštruktúry, ktorá je nevyhnutná pre činnosti, ktoré patria do zodpovednosti štátu v rámci výkonu jeho verejných právomocí, však nepatria do rozsahu pravidiel štátnej pomoci. K takýmto činnostiam, ktoré majú vo všeobecnosti nehospodársku povahu, patrí kontrola námornej dopravy, protipožiarna ochrana, polícia a colné orgány.

216.

Širokopásmová infraštruktúra sa používa na umožnenie poskytovania telekomunikačného pripojenia koncovým používateľom. Poskytovanie pripojenia koncovým používateľom za odplatu predstavuje hospodársku činnosť. Širokopásmová infraštruktúra je v mnohých prípadoch budovaná prevádzkovateľmi bez akéhokoľvek štátneho financovania, čo je dôkazom výrazného trhového financovania, pričom v mnohých zemepisných oblastiach súťaží viacero sietí rôznych prevádzkovateľov (317). Širokopásmové infraštruktúry sú súčasťou veľkých, prepojených a obchodne využívaných sietí. Z týchto dôvodov verejné financovanie širokopásmovej infraštruktúry na poskytovanie pripojenia koncovým používateľom podlieha pravidlám štátnej pomoci, ako sa uvádza v usmerneniach pre uplatňovanie pravidiel štátnej pomoci v súvislosti s rýchlym zavádzaním širokopásmových sietí (318). Naopak, pripojenie pre výlučne verejné orgány predstavuje nehospodársku činnosť a verejné financovanie tzv. uzavretej siete preto nepredstavuje štátnu pomoc (319).

217.

Energetická infraštruktúra  (320) sa používa na poskytovanie energetických služieb za odplatu, čo predstavuje hospodársku činnosť. Energetická infraštruktúra je do veľkej miery budovaná účastníkmi trhu, čo je dôkazom výrazného trhového financovania, a financovaná prostredníctvom používateľských taríf. Verejné financovanie energetickej infraštruktúry preto podporuje hospodársku činnosť a je pravdepodobné, že bude mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi, a preto v zásade podlieha pravidlám štátnej pomoci (321).

218.

Verejné financovanie výskumných infraštruktúr môže podporovať hospodársku činnosť, a preto sa naň vzťahujú pravidlá štátnej pomoci, pokiaľ je príslušná infraštruktúra naozaj určená na vykonávanie hospodárskych činností (ako je prenajímanie zariadení alebo laboratórií podnikom, poskytovanie služieb podnikom alebo vykonávanie zmluvného výskumu). Verejné financovanie výskumných infraštruktúr používaných na nehospodárske činnosti, ako napríklad nezávislého výskumu na zvýšenie poznatkov a lepšie pochopenie naproti tomu nepatrí do rozsahu pravidiel štátnej pomoci. Pre podrobnejšie usmernenia na rozlišovanie medzi hospodárskymi a nehospodárskymi činnosťami v oblasti výskumu pozri vysvetlenia poskytnuté v Rámci pre štátnu pomoc na výskum, vývoj a inovácie (322).

219.

Hoci prevádzka železničnej infraštruktúry  (323) môže predstavovať hospodársku činnosť (324), budovanie železničnej infraštruktúry, ktorá sa sprístupní potenciálnym používateľom za rovnakých a nediskriminačných podmienok, na rozdiel od prevádzky infraštruktúry, zvyčajne spĺňa podmienky stanovené v bode 211 a jej financovanie preto obvykle neovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi, ani nenarušuje hospodársku súťaž. Aby celé financovanie konkrétneho projektu nespadalo do pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci, členské štáty musia takisto zabezpečiť splnenie podmienok stanovených v bode 212. To isté platí aj v prípade investícií do železničných mostov, železničných tunelov a mestskej dopravnej infraštruktúry  (325).

220.

Zatiaľ čo v prípade ciest sprístupnených na bezplatné verejné používanie ide o všeobecné infraštruktúry, verejné financovanie ktorých nepodlieha pravidlám štátnej pomoci, prevádzka mýtnych ciest v mnohých prípadoch predstavuje hospodársku činnosť. Budovanie napríklad cestnej infraštruktúry (326) vrátane mýtnych ciest však na rozdiel od prevádzky mýtnych ciest a pod podmienkou, že nejde o vyhradenú infraštruktúru, zvyčajne spĺňa podmienky stanovené v bode 211 a jej financovanie preto spravidla neovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi, ani nenarušuje hospodársku súťaž (327). Aby celé verejné financovanie konkrétneho projektu nespadalo do pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci, členské štáty musia takisto zabezpečiť splnenie podmienok stanovených v bode 212. To isté platí aj v prípade investícií do mostov, tunelov a vnútrozemských vodných ciest (napr. rieky a kanály).

221.

Hoci prevádzka vodovodných a kanalizačných sietí  (328) predstavuje hospodársku činnosť, vybudovanie komplexnej vodovodnej a kanalizačnej siete ako také bežne spĺňa podmienky stanovené v bode 211 a jeho financovanie preto zvyčajne nenarúša hospodársku súťaž, ani nemá vplyv na obchod medzi členskými štátmi. Aby celé financovanie konkrétneho projektu nespadalo do pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci, členské štáty musia takisto zabezpečiť splnenie podmienok stanovených v bode 212.

222.

Ak sú všetky prvky článku 107 ods. 1 zmluvy v prípade staviteľa/vlastníka infraštruktúry splnené, štátna pomoc pre staviteľa/vlastníka infraštruktúry je prítomná bez ohľadu na to, či staviteľ alebo vlastník túto infraštruktúru sám priamo využíva na poskytovanie tovarov alebo služieb alebo či ju sprístupňuje tretiemu subjektu, ktorý poskytuje služby koncovým používateľom infraštruktúry (napríklad ak vlastník letiska udelí koncesiu na poskytovanie služieb na letisku).

223.

Hospodárske subjekty využívajúce infraštruktúru, na ktorú bola poskytnutá pomoc, na poskytovanie služieb koncovým používateľom, získavajú výhodu, ak im využívanie infraštruktúry dáva hospodársku výhodu, ktorú by za bežných trhových podmienok nezískali. Táto situácia bežne nastáva vtedy, ak za právo využívať infraštruktúru platia menšiu sumu, než akú by museli platiť za využívanie porovnateľnej infraštruktúry za bežných trhových podmienok. V oddiele 4.2 je uvedené usmernenie ako zistiť, či sú podmienky prevádzky v súlade s trhovými podmienkami. V súlade s uvedeným oddielom sa Komisia domnieva, že hospodárska výhoda pre prevádzkovateľa môže byť vylúčená najmä v prípade, keď je koncesia na prevádzku infraštruktúry (alebo jej časti) udelená za kladnú cenu prostredníctvom verejného obstarávania, ktoré spĺňa všetky príslušné podmienky stanovené v bodoch 90 až 96 (329).

224.

Komisia však pripomína, že ak členský štát nesplní svoju notifikačnú povinnosť a existujú pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci pre staviteľa/vlastníka s vnútorným trhom, Komisia môže vydať príkaz, ktorým bude vyžadovať od členského štátu pozastavenie vykonávania opatrenia a predbežne vymáhať všetky vyplatené finančné prostriedky až do prijatia rozhodnutia o zlučiteľnosti príslušnej pomoci. Okrem toho, vnútroštátne súdy sú povinné tak urobiť aj na žiadosť konkurentov. Okrem toho, ak po posúdení opatrenia Komisia prijme rozhodnutie, v ktorom pomoc vyhlási za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariadi jej vymáhanie, vplyv na prevádzkovateľa infraštruktúry nemožno vylúčiť.

225.

Ak prevádzkovateľ infraštruktúry získal štátnu pomoc alebo jeho zdroje predstavujú štátne zdroje, je schopný poskytovať výhodu používateľom infraštruktúry (ak sú podnikmi). Táto situácia však nenastáva v prípade, že podmienky používania sú v súlade s kritériom súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, t. j. infraštruktúra sa používateľom sprístupňuje za trhových podmienok.

226.

V súlade so všeobecnými zásadami vysvetlenými v oddiele 4.2 výhodu pre používateľov v takýchto prípadoch možno vylúčiť, ak poplatky za používanie infraštruktúry boli stanovené prostredníctvom verejného obstarávania, ktoré spĺňa všetky príslušné podmienky stanovené v bodoch 90 až 96.

227.

Ako je vysvetlené v oddiele 4.2, ak nie je k dispozícii takýto špecifický dôkaz, možno otázku, či je transakcia v súlade s trhovými podmienkami, posúdiť vzhľadom na podmienky, za ktorých využívanie porovnateľnej infraštruktúry umožňujú porovnateľní súkromní prevádzkovatelia v porovnateľnej situácii (referenčné porovnávanie), ak je takéto porovnanie možné.

228.

Ak nie je možné použiť žiadne z uvedených kritérií posúdenia, súlad transakcie s trhovými podmienkami možno zistiť pomocou všeobecne uznávanej štandardnej metódy oceňovania. Komisia sa domnieva, že kritérium súkromného subjektu v trhovom hospodárstve možno splniť v prípade verejného financovania verejnej infraštruktúry, ktorá nie je vyhradená pre žiadneho konkrétneho používateľa/žiadnych konkrétnych používateľov, ak z hľadiska ex ante používatelia infraštruktúry prispievajú ku kumulatívnej ziskovosti projektu/prevádzkovateľa. Toto je prípad, keď prevádzkovateľ infraštruktúry stanovuje obchodné dohody s jednotlivými používateľmi, ktoré umožnia pokryť všetky náklady vyplývajúce z takýchto dohôd vrátane primeraného ziskového rozpätia na základe spoľahlivých strednodobých vyhliadok. Pri tomto posúdení by sa mali vziať do úvahy všetky prírastkové výnosy a všetky očakávané prírastkové náklady, ktoré prevádzkovateľovi v súvislosti s činnosťou príslušného používateľa vzniknú (330).

229.

Týmto oznámením sa nahrádzajú tieto oznámenia Komisie:

230.

Toto oznámenie nahrádza všetky protichodné vyhlásenia týkajúce sa pojmu štátna pomoc, ktoré sú prípadne obsiahnuté v existujúcich oznámeniach a rámcoch Komisie, s výnimkou tvrdení, ktoré sa týkajú špecifických sektorov a sú odôvodnené ich osobitosťami.