(1)

V smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ je potrebné vykonať viacero zmien (4). V záujme jasnosti by sa mala uvedená smernica prepracovať.

(2)

Únia by mala zabezpečiť spravodlivé zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín s oprávneným pobytom na území členských štátov a dôraznejšia integračná politika by sa mala zameriavať na to, aby sa týmto štátnym príslušníkom tretích krajín udelili práva a povinnosti porovnateľné s právami a povinnosťami občanov Únie.

(3)

Ustanovenia jednotného postupu vybavovania žiadostí vedúceho k jednotnému povoleniu, zahŕňajúcemu povolenie na pobyt aj povolenie na zamestnanie v rámci jedného správneho aktu, prispejú k zjednodušeniu a harmonizácii pravidiel, ktoré v súčasnosti platia v členských štátoch.

(4)

S cieľom umožniť prvotný vstup na svoje územie by členské štáty mali byť schopné vydať jednotné povolenie alebo, ak vydávajú takéto povolenia výlučne po vstupe na svoje územie, vízum. Členské štáty by mali vydávať takéto jednotné povolenia alebo víza v primeranej lehote.

(5)

V tejto smernici by sa mal ustanoviť súbor pravidiel upravujúcich postup posudzovania žiadostí o jednotné povolenie. Uvedený postup by mal byť efektívny a zvládnuteľný, zohľadňovať bežné pracovné zaťaženie administratívy členských štátov a zároveň by mal byť transparentný, spravodlivý a nediskriminačný, aby sa dotknutým osobám v primeranom čase ponúkla primeraná právna istota.

(6)

V Európskom pilieri sociálnych práv, ktorý bol vyhlásený 17. novembra 2017 v Göteborgu, sa stanovuje súbor zásad, ktoré majú slúžiť ako usmernenie na zabezpečenie rovnakých príležitostí a prístupu na trh práce, spravodlivých pracovných podmienok, sociálnej ochrany a sociálneho začlenenia. Preskúmanie smernice 2011/98/EÚ je súčasťou balíka opatrení v oblasti zručností a talentov, ktorý bol navrhnutý v nadväznosti na oznámenie Komisie z 23. septembra 2020 o Novom pakte o migrácii a azyle. Toto preskúmanie je tiež jedným z prvkov oznámenia Komisie zo 4. marca 2021 o Akčnom pláne na realizáciu Európskeho piliera sociálnych práv.

(7)

Ustanoveniami tejto smernice by nemala byť dotknutá právomoc členských štátov regulovať požiadavky na vydávanie jednotného povolenia na účely vykonávania práce. Touto smernicou by nemalo byť dotknuté právo členských štátov v súlade s článkom 79 ods. 5 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“). Členské štáty by na tomto základe mali mať možnosť považovať žiadosť o jednotné povolenie za neprípustnú alebo ju zamietnuť.

(8)

Táto smernica by sa mala vzťahovať na pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy medzi štátnymi príslušníkmi tretích krajín a zamestnávateľmi. Ak vnútroštátne právo členského štátu umožňuje prijímanie štátnych príslušníkov tretích krajín prostredníctvom agentúr dočasného zamestnávania, ktoré sú zriadené na jeho území a ktoré majú s pracovníkom pracovnoprávny vzťah, takíto štátni príslušníci tretích krajín by nemali byť vylúčení z rozsahu pôsobnosti tejto smernice. Všetky ustanovenia tejto smernice týkajúce sa zamestnávateľov by sa mali uplatňovať takisto na takéto agentúry.

(9)

Táto smernica by sa nemala vzťahovať na vyslaných štátnych príslušníkov tretích krajín. To by však nemalo brániť tomu, aby sa so štátnymi príslušníkmi tretích krajín s oprávneným pobytom legálne pracujúcimi v členskom štáte, ktorí sú vyslaní do iného členského štátu, naďalej zaobchádzalo rovnako ako so štátnymi príslušníkmi členského štátu pôvodu počas trvania vyslania, pokiaľ ide o tie podmienky zamestnania, ktorých sa netýka uplatňovanie smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/71/ES (5).

(10)

Táto smernica by sa nemala vzťahovať na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým sa poskytla ochrana v súlade s vnútroštátnym právom, medzinárodnými záväzkami alebo praxou členského štátu s výnimkou kapitoly III, ktorá by sa mala na nich uplatňovať, ak uvedení štátni príslušníci tretích krajín majú v súlade s vnútroštátnym právom oprávnenie pracovať a pracujú alebo pracovali.

(11)

Na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí získali postavenie osoby s dlhodobým pobytom v súlade so smernicou Rady 2003/109/ES (6), by sa táto smernica vzhľadom na ich celkovo výhodnejšie právne postavenie a špecifický typ ich povolenia na pobyt „osoba s dlhodobým pobytom – EÚ“ nemala vzťahovať.

(12)

Táto smernica by sa nemala vzťahovať na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli prijatí na územie členského štátu na sezónne práce a ktorí požiadali o prijatie alebo boli prijatí na územie členského štátu v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/36/EÚ (7), vzhľadom na to, že patria do rozsahu smernice 2014/36/EÚ, v ktorej sa stanovuje osobitný režim.

(13)

Povinnosťou členských štátov určiť, či žiadosť podáva štátny príslušník tretej krajiny alebo zamestnávateľ uvedeného štátneho príslušníka tretej krajiny, by nemala byť dotknutá prípadná úprava vyžadujúca účasť oboch v konaní. Členské štáty by mali posúdiť a preskúmať žiadosti o jednotné povolenie buď vtedy, keď štátny príslušník tretej krajiny má pobyt mimo územia členského štátu, do ktorého chce byť uvedený štátny príslušník tretej krajiny prijatý, alebo keď uvedený štátny príslušník tretej krajiny už má pobyt na území tohto členského štátu ako držiteľ platného povolenia na pobyt, ktoré vydal tento členský štát v súlade s nariadením Rady (ES) č. 1030/2002 (8). Členské štáty by tiež mali mať možnosť prijímať žiadosti od iných štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na ich území.

(14)

Ustanovenia tejto smernice o jednotnom postupe vybavovania žiadostí a jednotnom povolení by sa nemali týkať jednotných ani dlhodobých víz. Za predpokladu, že sú splnené požiadavky vymedzené v práve Únie alebo vo vnútroštátnom práve, a ak členský štát vydáva jednotné povolenia len na svojom území, dotknutý členský štát by mal udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny vízum požadované na získanie jednotného povolenia.

(15)

Lehota na prijatie rozhodnutia o žiadosti by mala zahŕňať čas potrebný na vykonanie kontrol situácie na trhu práce, ak sa takáto kontrola vykonáva v súvislosti s individuálnou žiadosťou o jednotné povolenie. Lehota na prijatie rozhodnutia preto nezahŕňa všeobecnú kontrolu situácie na trhu práce, ktorá nie je spojená s individuálnou žiadosťou o jednotné povolenie. Členské štáty by sa mali usilovať o včasné vydanie víza požadovaného na získanie jednotného povolenia.

(16)

Aby sa predišlo duplicite práce a predlžovaniu postupov by sa členské štáty mali snažiť vyžadovať od žiadateľov, aby relevantnú dokumentáciu prekladali len raz a mali by vykonať len jednu podstatnú kontrolu dokumentácie, ktorú žiadateľ predložil na účely vydania jednotného povolenia a v príslušných prípadoch aj víza požadovaného na získanie jednotného povolenia,.

(17)

Určením príslušného orgánu podľa tejto smernice by nemali byť dotknuté úlohy a povinnosti ostatných orgánov a prípadne sociálnych partnerov, pokiaľ ide o posúdenie žiadosti a vydanie rozhodnutia o nej.

(18)

Lehota na prijatie rozhodnutia o žiadosti by však nemala zahŕňať čas potrebný na uznanie odbornej kvalifikácie. Touto smernicou by nemali byť dotknuté vnútroštátne postupy v oblasti uznávania diplomov.

(19)

Akékoľvek dôsledky vyplývajúce z toho, že orgány neprijmú v stanovenej lehote žiadne rozhodnutie, by sa mali stanoviť vo vnútroštátnom práve a mali by umožňovať domáhať sa nápravy právnymi prostriedkami.

(20)

Ako sa uvádza v oznámení Komisie z 27. apríla 2022 o získavaní zručností a prilákaní talentov do EÚ, „partnerstvá zamerané na talenty“ sú jedným z kľúčových aspektov vonkajšieho rozmeru Nového paktu o migrácii a azyle. Cieľom týchto partnerstiev je posilniť spoluprácu medzi Úniou, členskými štátmi a partnerskými krajinami, podporiť medzinárodnú mobilitu pracovnej sily a rozvíjať talenty vzájomne prospešným a obehovým spôsobom. Urýchlenie spracovania žiadostí o jednotné povolenie v rámci obmedzení stanovených v tejto smernici by tiež mohlo prispieť k účinnému vykonávaniu „partnerstiev zameraných na talenty“ s kľúčovými partnerskými krajinami.

(21)

Členské štáty by mali mať v rámci obmedzení stanovených v tejto smernici možnosť urýchliť spracúvanie žiadostí o jednotné povolenie podaných štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí už sú držiteľmi jednotného povolenia, alebo podaných v ich mene, aby sa zvýšila efektívnosť a atraktívnosť trhov práce v Únii.

(22)

Formát jednotného povolenia by mal byť vypracovaný v súlade s nariadením (ES) č. 1030/2002, ktoré umožňuje členským štátom uviesť v ňom ďalšie informácie, najmä o tom, či je daná osoba oprávnená pracovať alebo nie. Okrem iného aj z dôvodov lepšej kontroly migrácie by členský štát mal nielen v jednotnom povolení, ale aj vo všetkých vydaných povoleniach na pobyt uvádzať informácie týkajúce sa oprávnenia pracovať bez ohľadu na typ povolenia alebo povolenia na pobyt, na základe ktorých bol štátny príslušník tretej krajiny prijatý na územie a umožnil sa mu prístup na trh práce v tomto členskom štáte. Štátni príslušníci tretích krajín by mali mať právo overiť si informácie obsiahnuté v papierovej podobe alebo v elektronickom formáte a v prípade potreby ich dať opraviť alebo vymazať v súlade s nariadením (ES) č. 1030/2002.

(23)

Ustanovenia tejto smernice o povoleniach na pobyt na iné ako pracovné účely by sa mali vzťahovať iba na formát takýchto povolení a nemali by mať vplyv na pravidlá Únie pre postupy prijímania a postupy vydávania takýchto povolení alebo na takéto vnútroštátne pravidlá.

(24)

Ustanovenia tejto smernice o jednotnom povolení a povolení na pobyt vydanom na iné ako pracovné účely by nemali brániť členským štátom v tom, aby vydali ďalší papierový doklad na uvádzanie podrobnejších informácií o pracovnoprávnom vzťahu, pre ktoré nie je v povolení na pobyt pre jeho formát dostatok miesta. Takýto doklad môže slúžiť na zabránenie vykorisťovaniu štátnych príslušníkov tretích krajín a boj proti nelegálnemu zamestnávaniu, no mal by byť pre členské štáty nepovinný a nemal by slúžiť ako náhrada za povolenie na zamestnanie, čo by ohrozovalo koncepciu jednotného povolenia. Technické možnosti, ktoré ponúka článok 4 nariadenia (ES) č. 1030/2002 a bod 20 písm. a) prílohy k nemu, sa môžu využiť aj na uchovávanie takýchto informácií v elektronickom formáte. Okrem toho sa od zamestnávateľov vyžaduje, aby v každom prípade informovali pracovníkov z tretích krajín o základných aspektoch pracovnoprávneho vzťahu a o každej jeho zmene v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1152 (9).

(25)

Podmienky a kritériá, na základe ktorých možno žiadosť o vydanie, zmenu alebo obnovenie jednotného povolenia o zamietnuť alebo na základe ktorých možno jednotné povolenie odňať, by mali byť objektívne a mali by byť stanovené vo vnútroštátnom práve vrátane povinnosti dodržiavať zásadu preferencie Únie vyjadrenú najmä v príslušných ustanoveniach aktov o pristúpení z roku 2003 a z roku 2005. Rozhodnutia o zamietnutí vydania povolenia alebo o jeho odňatí by mali byť riadne zdôvodnené. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie, zmenu alebo obnovenie jednotného povolenia a rozhodnutie o odňatí jednotného povolenia by sa malo zakladať na kritériách stanovených v práve Únie alebo vnútroštátnom práve a v príslušných prípadoch by malo zohľadňovať osobitné okolnosti prípadu a dodržiavať zásadu proporcionality. Za výnimočných a riadne odôvodnených okolností spojených s komplexnosťou žiadosti a v záujme žiadateľa by malo byť možné lehotu na prijatie rozhodnutia podľa tejto smernice predĺžiť o ďalších 30 dní. V prípade, že držiteľ jednotného povolenia zmení zamestnávateľa, by predĺženie o ďalších 15 dní malo byť riadne odôvodnené.

(26)

S cieľom zabezpečiť, aby štátni príslušníci tretích krajín a ich rodiny mali účinný prístup k svojim právam, by im členské štáty mali bezplatne poskytnúť dostupné informácie o dokladoch potrebných na podanie žiadosti o jednotné povolenie, ako aj o podmienkach vstupu a pobytu a o právach, povinnostiach a procesných zárukách na ich ochranu a na ochranu ich rodinných príslušníkov. Tieto informácie by mali zahŕňať informácie o sociálnych partneroch a mali by sa v nich osobitne uvádzať organizácie pracovníkov, aby sa zvýšila ich informovanosť v záujme ich lepšej ochrany pri práci.

(27)

V súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 (10) a s článkom 21 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej Spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (11) (Schengenský dohovor), by sa štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú držiteľmi platného cestovného dokladu a jednotného povolenia vydaného členským štátom, ktorý v plnej miere uplatňuje schengenské acquis, malo povoliť vstúpiť a voľne sa pohybovať na území členských štátov plne uplatňujúcich schengenské acquis na obdobie nepresahujúce tri mesiace počas akéhokoľvek šesťmesačného obdobia.

(28)

V prípade absencie horizontálnych právnych predpisov Únie sa práva štátnych príslušníkov tretích krajín líšia v závislosti od členského štátu, v ktorom pracujú, a od ich štátnej príslušnosti. S cieľom naďalej rozvíjať koherentnú prisťahovaleckú politiku, zmenšovať rozdiely v právach občanov Únie a štátnych príslušníkov tretích krajín legálne pracujúcich v členskom štáte a doplniť existujúce acquis v oblasti prisťahovalectva by sa mal ustanoviť súbor práv, najmä na určenie, v ktorých oblastiach sa zabezpečí rovnaké zaobchádzanie s vlastnými štátnymi príslušníkmi členského štátu a so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí zatiaľ nemajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom. Takéto ustanovenia by mali zaviesť rovnaké minimálne podmienky v rámci Únie, uznať, že títo štátni príslušníci tretích krajín podporujú svojou prácou a daňami hospodárstvo Únie, a obmedziť nekalú súťaž medzi vlastnými štátnymi príslušníkmi členského štátu a štátnymi príslušníkmi tretích krajín vyplývajúcu z prípadného zneužívania štátnych príslušníkov tretích krajín. Pojem „pracovník z tretej krajiny“ by sa mal v tejto smernici vymedziť ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prijatý na územie členského štátu, má v ňom oprávnený pobyt a môže v ňom pracovať v rámci pracovnoprávneho vzťahu v súlade s vnútroštátnym právom alebo praxou. V tejto súvislosti musí mať pracovník z tretej krajiny pracovnú zmluvu alebo byť v pracovnoprávnom vzťahu v zmysle vymedzenia vnútroštátneho práva, kolektívnych zmluvách alebo praxe členského štátu s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

(29)

Ak držiteľ jednotného povolenia zmení zamestnávateľa, nový zamestnávateľ by mal príslušným orgánom oznámiť konkrétne údaje týkajúce sa tohto zamestnania v súlade s postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve. Zmena podmienok zamestnania, ako je adresa zamestnávateľa, obvyklé miesto výkonu práce, pracovný čas a odmena sama osebe nepredstavuje zmenu zamestnávateľa.

(30)

Všetci štátni príslušníci tretích krajín s oprávneným pobytom a legálne pracujúci v členských štátoch by mali požívať aspoň spoločný súbor práv založený na rovnakom zaobchádzaní ako so štátnymi príslušníkmi členského štátu, v ktorom majú pobyt, a to bez ohľadu na to, na aký účel alebo na akom základe boli pôvodne prijatí. Právo na rovnaké zaobchádzanie v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, by sa malo priznať nielen tým štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí boli prijatí do členského štátu na účely práce, ale aj tým, ktorí boli prijatí na iné účely a ktorým sa umožnil prístup na trh práce v tomto členskom štáte v súlade s inými ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva, vrátane rodinných príslušníkov pracovníka z tretej krajiny, ktorí boli prijatí na územie členského štátu v súlade so smernicou Rady 2003/86/ES (12), a štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli prijatí na územie členského štátu v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/801 (13).

(31)

Právo na rovnaké zaobchádzanie vo vymedzených oblastiach by malo byť pevne spojené s oprávneným pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny a s umožnením jeho prístupu na trh práce v členskom štáte, ktoré sú zapísané v jeho jednotnom povolení zahŕňajúcom povolenie na pobyt a na zamestnanie a v povoleniach na pobyt vydaných na iné účely a obsahujúcich informácie o povolení na zamestnanie.

(32)

Právo na rovnaké zaobchádzanie s pracovníkmi z tretích krajín ako so štátnymi príslušníkmi členského štátu, pokiaľ ide o podmienky zamestnávania a pracovné podmienky uvedené v tejto smernici, prispieva k dôstojnej práci a predchádzaniu vykorisťovaniu pracovníkov z tretích krajín. Toto právo by malo zahŕňať aspoň podmienky zamestnania, odmeňovanie vrátane sadzieb za nadčasy, zrážok a ich doplatkov, nároky v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, uplatňovanie zásady rovnakej odmeny za rovnakú prácu, prepustenie, rovnaké zaobchádzanie s mužmi a ženami, odbornú prípravu, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, pracovný čas a dovolenku a sviatky. Právo na rovnaké zaobchádzanie by malo zahŕňať pracovné podmienky stanovené v práve Únie, vo vnútroštátnom práve, v kolektívnych zmluvách a praxi členského štátu za rovnakých podmienok, aké platia pre štátnych príslušníkov dotknutého členského štátu.

(33)

Členský štát by mal uznávať odborné kvalifikácie, ktoré štátny príslušník tretej krajiny nadobudol v inom členskom štáte, rovnako ako občanom Únie a mal by zohľadniť kvalifikácie nadobudnuté v tretej krajine v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES (14). Právom na rovnaké zaobchádzanie priznaným pracovníkom z tretích krajín, pokiaľ ide o uznávanie diplomov, osvedčení a iných odborných kvalifikácií v súlade s príslušnými vnútroštátnymi postupmi, by nemala byť dotknutá právomoc členských štátov umožniť týmto pracovníkom z tretích krajín vstup na svoj trh práce.

(34)

Pracovníci z tretích krajín by mali mať nárok na rovnaké zaobchádzanie v oblasti sociálneho zabezpečenia. Odvetvia sociálneho zabezpečenia sú vymedzené v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (15). Ustanovenia tejto smernice týkajúce sa rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, by sa mali vzťahovať aj na pracovníkov, ktorí boli prijatí do členského štátu a prichádzajú priamo z tretej krajiny. Touto smernicou by sa však nemali pracovníkom z tretích krajín priznávať práva nad úroveň tých, ktoré sú už ustanovené v existujúcich právnych predpisoch Únie v oblasti sociálneho zabezpečenia pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa nachádzajú v cezhraničnej situácii.

(35)

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku z 25. novembra 2020 vo veci C-302/19 (16) rozhodol, že členský štát nemôže odmietnuť alebo obmedziť nárok na dávku sociálneho zabezpečenia držiteľovi jednotného povolenia z dôvodu, že všetci rodinní príslušníci tohto držiteľa alebo niektorí z nich nemajú bydlisko na jeho území, ale v tretej krajine, pokiaľ takýto nárok priznáva svojim štátnym príslušníkom bez ohľadu na miesto bydliska ich rodinných príslušníkov.

(36)

Členské štáty by mali zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie aspoň tým štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú zamestnaní alebo ktorí sú po minimálnom období zamestnania evidovaní ako nezamestnaní. Žiadnymi obmedzeniami v rovnakom zaobchádzaní v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa tejto smernice by nemali byť dotknuté práva priznané na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1231/2010 (17).

(37)

Právo Únie neobmedzuje právomoc členských štátov ustanovovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia. Podmienky udeľovania dávok sociálneho zabezpečenia, ako aj výšku týchto dávok a trvanie ich poskytovania stanovujú jednotlivé členské štáty. Pri uplatňovaní tejto právomoci by však členské štáty mali dodržiavať právo Únie.

(38)

Rovnaké zaobchádzanie s pracovníkmi z tretích krajín by sa nemalo vzťahovať na opatrenia v oblasti odbornej prípravy, ktoré sú financované v rámci systémov sociálnej pomoci.

(39)

Členské štáty by mali zabezpečiť, aby nedochádzalo k diskriminácii pracovníkov z tretích krajín, pokiaľ ide o ich prístup k tovaru a službám, v prípade ktorých je zaručené rovnaké zaobchádzanie s pracovníkmi z tretích krajín ako so štátnymi príslušníkmi členského štátu, v ktorom majú pobyt, v súlade s touto smernicou a vnútroštátnym právom. Osobitná pozornosť by sa mala venovať predchádzaniu možnej diskriminácii v prístupe k súkromnému prenajatému bývaniu s cieľom zabezpečiť, aby podmienky bývania a nájomné zmluvy boli v súlade s vnútroštátnymi normami a vnútroštátnymi pravidlami pre súkromné nájomné vrátane noriem a pravidiel týkajúcich sa výšky nájomného. Osobitne dôležité je zabezpečiť, aby si pracovníci z tretích krajín mohli slobodne vybrať ubytovanie bez povinnosti bývať v ubytovaní poskytnutom zamestnávateľom, ako je to v prípade pracovníkov dotknutého členského štátu, v súlade s vnútroštátnym právom.

(40)

Členské štáty by s cieľom posilniť rovnaké zaobchádzanie s pracovníkmi z tretích krajín mali zaviesť účinné, primerané a odrádzajúce sankcie voči zamestnávateľom v prípade, že porušia vnútroštátne ustanovenia prijaté podľa tejto smernice, najmä pokiaľ ide o pracovné podmienky, slobodu združovania a zapájania sa a odvetvia sociálneho zabezpečenia v zmysle vymedzenia v nariadení (ES) č. 883/2004.

(41)

S cieľom zabezpečiť riadne presadzovanie vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice by členské štáty mali v príslušných prípadoch v spolupráci so sociálnymi partnermi v súlade s vnútroštátnym právom zabezpečiť vhodné mechanizmy monitorovania a v náležitých prípadoch účinné a primerané inšpekcie na svojich príslušných územiach v súlade s vnútroštátnym právom alebo správnou praxou. Útvary zodpovedné za inšpekciu práce alebo iné príslušné orgány by mali mať v prípade potreby prístup na pracovisko.

(42)

Členské štáty by takisto mali zabezpečiť, aby existovali účinné mechanizmy, pomocou ktorých sa pracovníci z tretích krajín môžu domáhať nápravy právnymi prostriedkami a podávať sťažnosti priamo alebo prostredníctvom tretích strán, ktoré majú v súlade s kritériami stanovenými vnútroštátnym právom, správnou praxou alebo platnými kolektívnymi zmluvami oprávnený záujem zabezpečiť dodržiavanie tejto smernice, ako sú odborové organizácie alebo iné združenia či príslušné orgány. Tieto účinné mechanizmy sú považované za potrebné pri riešení situácií, keď pracovníci z tretích krajín nie sú informovaní o existencii mechanizmov presadzovania alebo ich váhajú využiť vo vlastnom mene, napríklad zo strachu z možných dôsledkov. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby pracovníci z tretích krajín mali rovnaký prístup ako štátni príslušníci členského štátu, v ktorom majú pobyt, k súdnym konaniam vrátane súdnych a správnych konaní, sťažností, mediácie a iných mechanizmov, ktoré sú stanovené vo vnútroštátnom práve pre štátnych príslušníkov členského štátu. Členské štáty by tiež mali zaručiť prístup k právnej pomoci za rovnakých podmienok, aké platia pre vnútroštátnych pracovníkov v týchto konaniach, ak sú stanovené v ich vnútroštátnom práve.

(43)

V súvislosti s ochranou pracovníkov sa na vnútroštátnej úrovni už mali prijať a majú platiť podobné vnútroštátne opatrenia týkajúce sa monitorovania, posudzovania, inšpekcií, sankcií a zjednodušenia podávania sťažností.

(44)

Jednotné povolenie by malo počas obdobia svojej platnosti oprávňovať jeho držiteľa na zmenu zamestnávateľa. Členské štáty by okrem overenia, či držiteľ jednotného povolenia naďalej spĺňa požiadavky stanovené právom Únie alebo vnútroštátnym právom, mali mať možnosť zaviesť určité podmienky zmeny zamestnávateľa vrátane postupu oznamovania a kontroly situácie na trhu práce, ak dotknutý členský štát vykonáva v prípade žiadostí o jednotné povolenie kontroly situácie na trhu práce. S cieľom zabrániť potenciálnemu zneužitiu ustanovení tejto smernice týkajúcich sa zmeny zamestnávateľa by členské štáty mali mať takisto možnosť stanoviť minimálne obdobie, počas ktorého je držiteľ jednotného povolenia povinný pracovať u prvého zamestnávateľa, než zamestnávateľa zmení. Bez ohľadu na trvanie pracovnej zmluvy stanovenej vo vnútroštátnom práve by toto minimálne obdobie v žiadnom prípade nemalo presiahnuť šesť mesiacov. Vo výnimočných a riadne odôvodnených prípadoch, napríklad v prípade vykorisťovania držiteľa jednotného povolenia alebo ak si zamestnávateľ neplní právne povinnosti vo vzťahu k držiteľovi jednotného povolenia, by členské štáty mali umožniť zmenu zamestnávateľa pred uplynutím takéhoto minimálneho obdobia.

(45)

Jednotné povolenie by sa nemalo odňať skôr ako po troch mesiacoch v prípade nezamestnanosti alebo po šiestich mesiacoch, ak je štátny príslušník tretej krajiny držiteľom jednotného povolenia viac ako dva roky. Ak nezamestnanosť trvá dlhšie ako tri mesiace, členské štáty by mali mať možnosť požadovať, aby držitelia jednotného povolenia predložili dôkaz o tom, že majú dostatočné prostriedky, aby sa uživili.

(46)

S cieľom zlepšiť znalosti pracovníkov z tretích krajín a ich rodinných príslušníkov týkajúce sa postupu získavania jednotného povolenia a práv, povinností a procesných záruk sa členské štáty nabádajú, aby posilnili reklamné činnosti a informačné kampane zamerané na uvedené záležitosti vrátane, v príslušných prípadoch, činností a kampaní zameraných na tretie krajiny.

(47)

Táto smernica by sa mala uplatňovať bez toho, aby boli dotknuté priaznivejšie ustanovenia obsiahnuté v práve Únie a uplatniteľných medzinárodných nástrojoch.

(48)

Členské štáty by mali uviesť do účinnosti ustanovenia tejto smernice bez diskriminácie na základe rodovej príslušnosti, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických znakov, jazyka, náboženského vyznania alebo viery, politických alebo akýchkoľvek iných názorov, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, pôvodu, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, a to najmä v súlade so smernicou Rady 2000/43/ES (18) a smernicou Rady 2000/78/ES (19).

(49)

Keďže ciele tejto smernice, a to ustanovenie jednotného postupu vybavovania žiadostí o vydanie jednotného povolenia štátnym príslušníkom tretích krajín, aby mohli pracovať na území členského štátu, a spoločného súboru práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodov rozsahu a dôsledkov činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“). V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie týchto cieľov.

(50)

Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v Charte základných práv Európskej únie v súlade s článkom 6 ods. 1 Zmluvy o EÚ.

(51)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, a bez toho, aby bol dotknutý článok 4 uvedeného protokolu, sa Írsko nezúčastňuje na prijatí tejto smernice a nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu.

(52)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tejto smernice, nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu.

(53)

Povinnosť transponovať túto smernicu do vnútroštátneho práva by sa mala obmedziť na tie ustanovenia, ktoré predstavujú podstatnú zmenu v porovnaní s predchádzajúcou smernicou. Povinnosť transponovať ustanovenia, ktoré sa nezmenili, vyplýva z predchádzajúcej smernice.

(54)

Touto smernicou by nemali byť dotknuté povinnosti členských štátov týkajúce sa lehoty na transpozíciu smernice uvedenej v prílohe I do vnútroštátneho práva,