(1)

Listom z 30. decembra 2005 Associazione Bancaria Italiana (ďalej len „asociácia ABI“ alebo „navrhovateľ“) predložila Komisii sťažnosť týkajúcu sa rôznych opatrení, ktoré sú na prospech bankovým aktivitám Poste Italiane SpA (ďalej len „Poste Italiane“ alebo „PI“). Komisia bola najmä informovaná, že na základe dohody medzi Talianskou republikou (ďalej len „Taliansko“) a PI malo Taliansko úročiť finančné prostriedky pochádzajúce z vkladov na poštových bežných účtoch a uložené v talianskej štátnej pokladnici (ďalej len „štátna pokladnica“) úrokovou sadzbou približne 4 %, pričom PI mala na poštových bežných účtoch poskytovať úrokovú sadzbu vo výške približne 1 % (ďalej len „opatrenie“). Rozpätie medzi úrokovou sadzbou pri vkladoch (t. j. úroková sadzba, ktorú PI uhrádza majiteľom poštových bežných účtov) a úrokovými sadzbami pri úveroch (t. j. úroková sadzba, ktorú PI dostáva od štátnej pokladnice za finančné prostriedky uložené v štátnej pokladnici) bolo údajne vyššie než relevantné rozpätie „na trhu“, a preto z pohľadu navrhovateľa predstavuje štátnu pomoc.

(2)

Listom zo 7. februára 2006 Komisia predložila Taliansku viacero otázok v súvislosti s úročením vo vzťahu k poštovým bežným účtom. Taliansko na tieto otázky odpovedalo listom z 21. apríla 2006. Stretnutie medzi Talianskom a PI sa uskutočnilo 30. marca 2006.

(3)

Komisia listom z 26. septembra 2006 informovala Taliansko, že sa v súvislosti s uvedeným opatrením rozhodla začať konanie podľa článku 108 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“). Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky k uvedenému opatreniu. (2)

(4)

V rozhodnutí zo 16. júla 2008 (3) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2008“) Komisia dospela k záveru, že úročenie poskytnuté Talianskom predstavovalo štátnu pomoc, ktorá nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, a uložila jej okamžité vrátenie.

(5)

PI podala 4. decembra 2008 na Všeobecnom súde žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia z roku 2008.

(6)

Rozsudkom z 13. septembra 2013 vo veci T-525/08 (4) Všeobecný súd zrušil rozhodnutie z roku 2008 (ďalej len „rozsudok z roku 2013“).

(7)

Na webovom sídle Komisie (5) bola 30. októbra 2014 zverejnená výzva na predkladanie ponúk v súvislosti s vypracovaním správy o analýze a porovnaní výnosov z možného investovania finančných prostriedkov, ktoré PI získala z ponuky poštových bežných účtov v období 2005 až 2007.

(8)

Zmluva bola uzavretá s univerzitou v Perugii 19. decembra 2014. Správa bola dokončená v novembri 2015.

(9)

PI je poskytovateľom univerzálnych poštových služieb v Taliansku, ktorý vykonáva službu vo všeobecnom hospodárskom záujme, t. j. povinnosť poskytovať univerzálne služby (6), v súlade s druhou poštovou smernicou (7) a nariadeniami o univerzálnych poštových službách. Finančné služby v súčasnosti nespadajú do rozsahu služby vo všeobecnom hospodárskom záujme, ktorej vykonávaním je poverená PI.

(10)

Okrem poskytovania hlavných poštových služieb PI zároveň ponúka integrované produkty, ako aj komunikačné, logistické a finančné služby v celom Taliansku.

(11)

Bankové činnosti PI sa vykonávajú prostredníctvom plne integrovanej divízie pod názvom BancoPosta.

(12)

V období 2005 až 2007 bolo Taliansko hlavným akcionárom v PI so 65 % podielom, pričom Cassa Depositi e Prestiti (ďalej len „CDP“) bola menšinovým akcionárom s 35 % podielom. CDP bola súčasťou verejnej správy až do transformácie na spoločnosť s ručením obmedzením koncom roka 2003. Od roku 2003 zostala CDP pod kontrolou štátu aj napriek prevodu 30 % zo základného imania na 65 bankových nadácií (8). PI bola v čase, keď sa opatrenie uplatňovalo, takisto pod kontrolou štátu.

(13)

Posudzované opatrenie sa týka úročenia finančných prostriedkov, ktoré Poste Italiane získala z poštových bežných účtov a uložila v štátnej pokladnici počas trojročného obdobia 2005 – 2007.

(14)

Povinnosť uložiť finančné prostriedky v štátnej pokladnici (ďalej len „povinnosť investovať“) (9) bola stanovená zákonom č. 266 z 23. decembra 2005 (10) (ďalej len „zákon z roku 2005“), pričom úročenie bolo stanovené prostredníctvom dohovoru medzi Talianskom a PI, ktorý bol prijatý 23. februára 2006 (ďalej len „dohovor“).

(15)

Na základe vyhlášky z 5. decembra 2003 (11) možno vzťah medzi PI a štátnou pokladnicou znázorniť pomocou tohto diagramu:

(16)

Zákon z roku 2005 stanovuje, že finančný úrok uhrádzaný PI za vklady v štátnej pokladnici sa bude medzi Talianskom a PI určovať na základe trhových parametrov.

(17)

V nadväznosti na zákon z roku 2005 sa týmto dohovorom vymedzili konkrétne mechanizmy stanovovania úrokových sadzieb počas trojročného obdobia, pričom dohovor vstúpil do platnosti 4. apríla 2006 (12) so spätnou účinnosťou od 1. januára 2005. Výpočet ročnej úrokovej sadzby vychádzal predovšetkým z váženého priemeru výnosov z talianskych štátnych dlhopisov (13) so splatnosťou 30 rokov (80 %) a 10 rokov (10 %), ako aj z12-mesačných štátnych pokladničných poukážok (14) (10 %). Ročné úrokové sadzby štátnych cenných papierov a štátnych dlhopisov, ktoré sa v dohovore používajú ako referenčná hodnota, sa vypočítavali na základe jednoduchého priemeru 24 hodnôt sadzieb úročenia k 1. a 15. dňu každého mesiaca podľa MTS SpA (spoločnosť, ktorá spravuje elektronickú platformu pre obchodovanie s talianskymi štátnymi dlhopismi a inými cennými papiermi s pevne stanovenou lehotou splatnosti). Preto ustanovenie, ktoré sa týka aktualizácie parametrov v 15-dňových intervaloch, určuje pohyblivý charakter indexácie. Okrem toho v prípade významných zmien v krivke sadzieb (napríklad pri zmene vzťahu medzi dlhodobými a krátkodobými sadzbami) má PI možnosť upraviť schému výpočtu. Dohovor môže vypovedať ktorákoľvek strana na konci každého roka na základe oznámenia doručeného šesť mesiacov vopred.

(18)

Úroková sadzba v rokoch 2005, 2006 a 2007 predstavovala 3,9 %, 4,25 % a 4,7 % v uvedenom poradí.

(19)

Zákonom č. 296 z 27. decembra 2006 (ďalej len „zákon z roku 2006“) (15) Taliansko zmenilo zákon z roku 2005. Zákon z roku 2006 vymedzil nový investičný rámec: požiadavka, aby PI uložila finančné prostriedky pochádzajúce z poštových bežných účtov, ktorých majitelia sú súkromní klienti, (t. j. účtov, ktoré nepatria verejnej správe) bola zrušená a tieto prostriedky mala PI investovať do štátnych dlhopisov eurozóny (16). V zmysle zákona z roku 2006 sa nový investičný rámec začal postupne implementovať v priebehu roka 2007 a na konci uvedeného roka bola jeho implementácia dokončená.

(20)

V rozhodnutí z roku 2008 Komisia dospela k záveru, že posudzované opatrenie, (t. j. úročenie, ktoré štátna pokladnica poskytuje PI na základe dohovoru) predstavovalo štátnu pomoc, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom, a uložila jej okamžité a účinné vrátenie.

(21)

S cieľom dokázať existenciu výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ v rozhodnutí z roku 2008 Komisia porovnala úrokovú sadzbu poskytnutú štátnou pokladnicou spoločnosti PI na základe dohovoru (ďalej len „úroková sadzba podľa dohovoru“) a úrokovú sadzbu, ktorú by obozretný súkromný dlžník platil na trhu v podobnej situácii (ďalej len „sadzba poskytnutá obozretnému súkromnému dlžníkovi“).

(22)

Ako sa uvádza v odôvodnení 119 rozhodnutia z roku 2008, pri stanovení úročenia vkladov by obozretný súkromný dlžník vzal do úvahy predovšetkým tieto prvky:

(23)

Pokiaľ ide o hrubú sumu uložených finančných prostriedkov, Komisia v rozhodnutí z roku 2008 predpokladala, že v celkovom vyjadrení išlo o 35 miliárd EUR, čo predstavuje značné množstvo peňazí od jediného veriteľa. Komisia však poznamenala, že vklad spoločnosti PI v štátnej pokladnici predstavuje iba 2,8 % z nesplatenej sumy zo štátnych cenných papierov ku koncu roka 2005. Okrem toho záujem o talianske štátne dlhopisy v uvedenom období prevyšoval ponuku. Preto nič nenaznačovalo, že by na trhu bol nedostatok peňažných zdrojov a že vklad spoločnosti PI bol kľúčový z hľadiska prekonania takéhoto nedostatku (odôvodnenie 124 rozhodnutia z roku 2008).

(24)

Pokiaľ ide o stabilitu uložených finančných prostriedkov, Komisia uviedla, že 10 % vkladov na poštových bežných účtoch možno považovať za premenlivé a 90 % za stále (odôvodnenie 133 rozhodnutia z roku 2008).

(25)

Pokiaľ ide o priemernú dĺžku trvania/splatnosť vkladov, Komisia rozlišovala medzi aktívnym riadením zdrojov, ktoré by bolo možné v prípade neexistencie dohovoru, a pasívnym riadením zdrojov, ktoré vyplývalo z uvedenej povinnosti investovať. Obozretný súkromný dlžník by očakával, že povinnosť investovať sa zmení v priebehu maximálne piatich rokov, a túto skutočnosť by zohľadnil pri určovaní úrokovej sadzby pri úvere. Pokiaľ ide o aktívne riadenie zdrojov, Komisia konštatovala, že priemerná splatnosť za celkový objem prostriedkov uložených na poštových účtoch bola mierne nižšia ako päť rokov. V tomto zmysle by obozretný súkromný dlžník pri stanovení trhového úročenia stálej zložky vkladov vychádzal z výnosov 5-ročných dlhopisov (a nie z dlhopisov so splatnosťou 10 alebo 30 rokov, ako sa požaduje v dohovore). V súvislosti s pohyblivou zložkou vkladov by obozretný súkromný dlžník pri stanovení úročenia vychádzal z trojmesačných pokladničných poukážok (a nie z 12-mesačných pokladničných poukážok, ako sa požaduje v dohovore).

(26)

Pokiaľ ide o finančné riziká spojené s finančnými prostriedkami z poštových bežných účtov, Komisia konštatovala, že riziko likvidity v plnej miere znáša dlžník (t. j. štátna pokladnica), a nie PI. V dohovore sa uvádza, že v prípade, ak by majitelia bežných účtov uskutočnili výber zostatkov na svojich poštových bežných účtoch, štátna pokladnica by musela spoločnosti PI poskytnúť potrebné finančné prostriedky v rovnakej výške.

(27)

Komisia dospela k záveru (odôvodnenie 178 rozhodnutia z roku 2008), že sadzba podľa dohovoru prevyšovala sadzbu poskytnutú obozretnému súkromnému dlžníkovi o 1,09 % v roku 2005, o 0,65 % v roku 2006 a o 0,47 % v roku 2007. Komisia preto vyslovila záver, že opatrenie predstavovalo štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(28)

Okrem toho Komisia vo svojom posúdení prípadu preskúmala alternatívne možnosti investovania, ktoré by PI mala podľa Talianska k dispozícii v prípade neexistencie povinnosti investovať, a to najmä investovanie finančných prostriedkov, ktoré PI získala zo svojich poistných služieb, t. j. Poste Vita SpA, a alternatívne stratégie aktívneho riadenia zdrojov. V tomto kontexte Komisia skúmala, či takýmito alternatívnymi investíciami mohla PI získať podobné alebo vyššie výnosy ako výnosy stanovené v dohovore.

(29)

Komisia dospela k záveru, že takéto alternatívne investície by z hľadiska rizika/výnosov neumožňovali PI dosiahnuť podobné alebo vyššie výnosy v porovnaní s výnosmi stanovenými v dohovore.

(30)

Rozhodnutie z roku 2008 zrušil Všeobecný súd rozsudkom z roku 2013.

(31)

Všeobecný súd rozhodol, že existencia kladného rozdielu medzi sadzbou podľa dohovoru a sadzbou poskytnutou obozretnému súkromnému dlžníkovi nepostačovala na preukázanie výhody pre PI.

(32)

Všeobecný súd uviedol, že Komisia odhadla sadzbu poskytnutú obozretnému súkromnému dlžníkovi na základe štyroch parametrov uvedených v odôvodnení 22 predmetného rozhodnutia. Za týchto okolností Všeobecný súd dospel k záveru, že sadzba poskytnutá obozretnému súkromnému dlžníkovi nepredstavovala trhovú sadzbu (17).

(33)

Všeobecný súd konštatoval, že aj keby sadzba poskytnutá obozretnému súkromnému dlžníkovi nebola na úrovni trhovej sadzby, PI by získala výhodu len v prípade, ak by sadzba podľa dohovoru bola vyššia než výnos, ktorý by PI mohla odôvodnene dosiahnuť v prípade neexistencie povinnosti investovať.

(34)

Všeobecný súd rozhodol, že Komisia nemohla dospieť k záveru, že PI mala mať z opatrenia prospech, bez aktívneho preukázania, že v prípade neexistencie povinnosti investovať by PI nemohla dosiahnuť vyšší výnos investovaním vkladov pochádzajúcich z poštových bežných účtov v porovnaní so sadzbou podľa dohovoru.

(35)

Všeobecný súd konštatoval, že Komisia urobila v rozhodnutí z roku 2008 zjavnú chybu, keď dospela k záveru, že opatrenie bolo pre PI výhodné vzhľadom na kladný rozdiel medzi sadzbou podľa dohovoru a sadzbou poskytnutou obozretnému súkromnému dlžníkovi.

(36)

Všeobecný súd posúdil dôvody, ktoré Komisia predložila na účely spochybnenia relevantnosti prvkov prezentovaných Talianskom, ako nedostatočne odôvodnené.

(37)

Všeobecný súd takisto skonštatoval, že Komisia okrem toho posúdila výnosy, ktoré PI dosiahla investovaním finančných prostriedkov zo svojich poistných služieb, a výnosy dosiahnuté v rámci stratégie aktívneho riadenia zdrojov, pričom dospela k záveru, že takýmito alternatívnymi investičnými stratégiami sa z hľadiska rizika/výnosov počas príslušného obdobia nemohli dosiahnuť úrokové sadzby v podobnej alebo rovnakej výške, ako je sadzba stanovená dohovorom.

(38)

Všeobecný súd posúdil, či záver, ku ktorému Komisia dospela na základe svojho posúdenia alternatívnych investičných stratégií navrhnutých Talianskom a podľa ktorého opatrenie predstavovalo štátnu pomoc, bol správny.

(39)

Všeobecný súd rozhodol, že správcovské poplatky spojené s poštovými bežnými účtami a poistnými produktmi neboli z hľadiska výnosov dosiahnutých na základe sadzby podľa dohovoru a na základe alternatívnych investičných stratégií relevantné. V dôsledku toho súd skonštatoval, že postup Komisie, keď tieto poplatky odpočítala, bol nesprávny a že porovnanie medzi sadzbou podľa dohovoru a výnosmi „očistenými“ od takýchto správcovských poplatkov spojených s poistnými produktmi nebolo relevantné vo vzťahu k posúdeniu, či opatrenie predstavovalo štátnu pomoc.

(40)

Pokiaľ ide o stratégiu aktívneho riadenia zdrojov, Všeobecný súd uviedol, že Komisia nemohla vykonať zmysluplné porovnanie medzi sadzbou podľa dohovoru a výnosom dosiahnutým pri uplatnení stratégie aktívneho riadenia zdrojov, ak sa zamerala na obmedzené obdobie troch rokov, ktoré z pohľadu výnosov dosiahnutých na základe stratégie aktívneho riadenia zdrojov nebolo reprezentatívne.

(41)

Okrem toho Všeobecný súd konštatoval, že kapitálové zisky sú dôležitým parametrom stratégií aktívneho riadenia zdrojov, a preto by sa nemali vynechať z analýzy zlučiteľnosti opatrenia s vnútorným trhom. Komisia argumentovala, že kapitálové zisky mali byť z analýzy vynechané, pretože ich nebolo možné predvídať vopred, a preto výnosy získané na základe stratégie aktívneho riadenia zdrojov po odpočítaní týchto kapitálových ziskov boli nižšie než sadzba podľa dohovoru alebo sadzba poskytnutá obozretnému súkromnému dlžníkovi.

(42)

Všeobecný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k preukázaniu existencie výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ nebola skutočnosť, že výnosy získané na základe stratégie aktívneho riadenia zdrojov po odpočítaní kapitálových ziskov boli nižšie ako sadzba podľa dohovoru, relevantná.

(43)

Všeobecný súd uviedol, že Komisia pri svojom závere v rozhodnutí z roku 2008, že v prípade neexistencie povinnosti investovať nemohla PI dosiahnuť rovnaké alebo vyššie výnosy v porovnaní so sadzbou podľa dohovoru, vychádzala z chybných alebo nesprávnych informácií.

(44)

Všeobecný súd preto zrušil rozhodnutie z roku 2008. Proti rozsudku z roku 2013 nebolo podané odvolanie.

(45)

Asociácia ABI predložila listom z 27. decembra 2006 tieto pripomienky:

(46)

Taliansko predložilo listami z 31. októbra 2006, 29. decembra 2006, 16. februára 2007, 30. marca 2007, 2. apríla 2007, 1. júna 2007, 27. novembra 2007, 29. februára 2008, 7. marca 2008 a 23. apríla 2008 niekoľko argumentov.

(47)

Po prvé, Taliansko pripomenulo, že v zákone z roku 2005 a v dohovore sa uvádza, že finančné úroky uhrádzané PI museli byť stanovené v súlade s trhovými parametrami. Podľa Talianska z týchto úrokov neplynuli žiadne výhody.

(48)

Po druhé, Taliansko argumentovalo, že poštové bežné účty mali byť porovnávané s bežnými účtami v bankovníctve až od roku 2001, keď bol uvedený nový produkt „Conto BancoPosta“. Do roku 2001 sumy finančných prostriedkov uložených v štátnej pokladnici kolísali: výrazný pokles v objeme vkladov na bežných účtoch bol napr. zaznamenaný koncom deväťdesiatych rokov, najmä v období 1996 až 1997, v dôsledku prijatia zákona č. 662 z 23. decembra 1996, ktorým sa nariadilo zatvorenie účtov používaných štátnou pokladnicou na výplatu štátnych dôchodkov. Zatvorenie účtov spôsobilo pokles objemu uložených prostriedkov vo výške približne 11 miliárd eur (k 1. januáru 1997). Podľa Talianska je zložité stanoviť presnú príčinu tohto kolísania vzhľadom na vonkajšie politické faktory a skutočnosť, že v tom čase bola PI štátnou inštitúciou. Po transformácii PI na verejnú akciovú spoločnosť v roku 1998 bol zaznamenaný pravidelný a stabilný rast uložených finančných prostriedkov.

(49)

Taliansko uviedlo, že dohovor medzi štátnou pokladnicou a PI upravuje finančné vzťahy medzi oboma subjektmi transparentným spôsobom. Na jednej strane platnosť dohovoru bola stanovená na tri roky a jeho trvanie nebolo neobmedzené; na druhej strane sa v ňom predpokladala aj možnosť obidvoch strán vypovedať dohodu v prípade, ak by trhové podmienky nezaručovali súlad s mechanizmom úročenia zostatku.

(50)

Podľa Talianska výber pohyblivej úrokovej sadzby v dohovore prispel k zabezpečeniu súladu so sadzbami zodpovedajúcimi podmienkam na trhu. Najmä pohyblivá úroková sadzba predstavovala spravodlivú sadzbu pre štátnu pokladnicu, pretože náklady štátnej pokladnice boli v súlade s nákladmi alternatívnych zdrojov financovania, ako napr. strednodobý/dlhodobý dlh.

(51)

Taliansko uvádza, že PI uplatňovala od roku 2007 konzervatívny prístup k aktívnemu riadeniu zdrojov, ktorý je odlišný od prístupu uvedeného v dohovore, pretože jej umožňuje vytvoriť portfólio založené na rozdeľovaní aktív v súlade s cieľmi a finančnou stratégiou spoločnosti.

(52)

Taliansko informovalo Komisiu, že zákon, podľa ktorého bola PI povinná uložiť v štátnej pokladnici finančné prostriedky z poštových bežných účtov, bol zrušený v decembri 2006, a to zákonom z roku 2006. Podľa tohto zákona mala PI investovať vklady súkromných klientov na poštových bežných účtoch do štátnych dlhopisov eurozóny (pozri odôvodnenie 19). Zámerom nového zákona bolo poskytnúť PI väčšiu finančnú nezávislosť.

(53)

Na podporu svojho stanoviska k stabilite objemu vkladov Taliansko predložilo výsledky dvoch modelov: interných štatistických modelov vypracovaných PI a modelu vypracovaného PI a konzultantskou spoločnosťou […] zameraného na stanovenie obozretného vývoja finančných prostriedkov zhromaždených prostredníctvom poštových bežných účtov.

(54)

Interné modely vychádzali z analýzy denných odchýlok zostatkov na poštových bežných účtoch v porovnaní s priemernými zostatkami len na základe historického vývoja na bežných účtoch. Modely naznačujú rastúci trend pri finančných prostriedkoch uložených v štátnej pokladnici (finančné prostriedky na účtoch súkromných klientov tvoria približne 75 % z celkového objemu finančných prostriedkov na poštových bežných účtoch). Stála zložka vkladov vykazuje rastúci trend a dosahuje 90 % podiel na celkovom priemernom zostatku (z 85 % v roku 2002 na 92 % v roku 2006). Podobným spôsobom interné modely stanovujú pohyblivú zložku vkladov, ktorá klesla na približne 10 %.

(55)

Model […], ktorý Taliansko považuje za veľmi konzervatívny, preukázal, že dĺžka trvania celkového objemu poštových bežných účtov sa odlišuje od trvania jednotlivých poštových bežných účtov. Ak by sa niektorí klienti rozhodli z jedného dňa na druhý zrušiť svoj účet, účinok na celkový objem finančných prostriedkov zhromaždených PI by bol minimálny vzhľadom na veľký počet klientov a skutočnosť, že priemerný zostatok na týchto účtoch bol nízky, ako aj z dôvodu, že nové vklady klientov v podstate nahrádzajú účty, ktoré klienti rušia.

(56)

Druh obozretného modelu vypracovaného […] používali viaceré talianske banky pri aktívnom riadení likvidity v čase platnosti dohovoru s cieľom stanoviť dĺžku trvania (duráciu) svojich bežných účtov a následne zohľadniť túto dĺžku trvania v zodpovedajúcom investičnom portfóliu v rámci riadenia aktív a pasív, t. j. assets/liabilities management (ďalej len „ALM“). PI používala tento obozretný model na stanovenie dĺžky trvania vkladov na poštových bežných účtoch (ktorých majiteľmi sú retailoví klienti (20)) v rokoch 2005 – 2006, keď sa na PI vzťahovala povinnosť uložiť všetky finančné prostriedky v štátnej pokladnici (pasívne riadenie likvidity), a tiež v období od 1. januára 2007, odkedy PI investuje finančné prostriedky pochádzajúce z poštových bežných účtov súkromných klientov do štátnych dlhopisov eurozóny (aktívne riadenie likvidity).

(57)

Ako uvádza Taliansko, v kontexte pasívneho riadenia likvidity PI sa model […] usiloval o kvantifikáciu trvania stálych a pohyblivých zložiek vkladov stanovených prostredníctvom interných modelov na základe historickej volatility poštových bežných účtov a pravdepodobného správania majiteľov účtov. V špecifikácii jedného modelu (21)sa spomína veľmi dlhé trvanie v prípade približne dvoch tretín vkladov a trvanie od 0 do 10 rokov v prípade jednej tretiny vkladov. Podľa tohto profilu vkladov by zodpovedajúce investičné portfólio malo priemerné trvanie 4,1 roka a Macaulayova durácia (22) by predstavovala 3,2 roka. Pri alternatívnej špecifikácii modelu (23) bude mať zodpovedajúce investičné portfólio priemerné trvanie 4,9 roka a Macaulayovu duráciu 3,8 roka (24).

(58)

Ako uviedlo Taliansko, v kontexte aktívneho riadenia likvidity PI model […] podporoval PI pri vymedzení optimálneho rozdeľovania aktív. Na základe veľmi obozretných predpokladov sa uvádza, že pre PI bolo vhodné uplatniť zloženie aktív s priemernou životnosťou 4 až 5 rokov.

(59)

Pokiaľ ide o náklady na zhromažďovanie a ukladanie prostriedkov pochádzajúcich z poštových bežných účtov klientov PI, Taliansko poznamenáva, že analytické účtovníctvo PI umožňuje určiť náklady spojené s činnosťou PI ako celku, a nie v členení podľa jednotlivých produktov. Taliansko uviedlo, že marže PI boli nižšie ako zodpovedajúce marže v bankovom sektore.

(60)

Taliansko uviedlo, že dohovor umožňoval PI úročenie na základe výnosov štátnych dlhopisov ako hlavného nástroja financovania, ktorý má Taliansko k dispozícii.

(61)

Dohovor predovšetkým umožňoval PI úročenie na základe dlhodobých sadzieb, ktoré boli v súlade s časovým horizontom vkladov zhromaždených na poštových bežných účtoch. Dohovor takisto chránil štátnu pokladnicu pred nepriaznivými podmienkami na trhu tým, že umožňoval zrušenie dohovoru v prípade, ak by prestal byť v súlade s nákladmi alternatívnych zdrojov financovania.

(62)

Na základe porovnania medzi sadzbou predpokladanou v dohovore a nákladmi financovania štátnej pokladnice Taliansko uviedlo, že náklady štátnej pokladnice spojené so strednodobým/dlhodobým dlhom boli v súlade s sadzbou stanovenou v dohovore.

(63)

Okrem toho i) miera úročenia stanovená v dohovore je indexovaná na parametre spojené s talianskym verejným dlhom (štátne cenné papiere), ktoré predstavujú najvhodnejší referenčný rámec pre náklady financovania štátnej pokladnice; ii) stabilita vkladov overená prostredníctvom štatistických modelov a povinnosť investovať uložená PI spôsobujú, že investícia je z väčšej časti trvalá (bez zohľadnenia špecifických ochranných opatrení, ako napr. možnosť predčasnej výpovede alebo trojročná platnosť dohody, ktoré chránia štátnu pokladnicu pred neočakávanými zmenami na trhu), a iii) riziko likvidity, ktoré preberá štátna pokladnica, je obmedzené vzhľadom na preukázanú stabilitu poštových vkladov, keďže 10 % týchto vkladov je indexovaných na parametre krátkodobého charakteru.

(64)

Pokiaľ ide o dlhodobú zložku úrokovej sadzby pri úvere (90 %, z ktorých i) 10 % sa viaže na výnos 10-ročných talianskych štátnych dlhopisov a ii) 80 % sa viaže na výnos 30-ročných talianskych štátnych dlhopisov), Taliansko sa domnieva, že povinnosť investovať je odlišná od povinnosti investovať priamo do talianskych štátnych dlhopisov, ktorá umožňovala ich slobodný výber a spravovanie podľa vlastného uváženia.

(65)

Úroková sadzba pôžičky bola v súlade s podmienkami na trhu, pretože dĺžka trvania finančných prostriedkov uložených v štátnej pokladnici bola dlhodobá. Dôvodom bola skutočnosť, že povinnosť investovať nebola časovo obmedzená, ako aj stabilita finančných prostriedkov pochádzajúcich z poštových bežných účtov klientov PI a uložených v štátnej pokladnici. Okrem toho sa Taliansko domnievalo, že povinnosť investovať bránila PI v uplatňovaní aktívneho a potenciálne výhodnejšieho riadenia financovania. Ak by sa na PI nevzťahovala povinnosť investovať, Taliansko tvrdí, že PI mohla investovať 10 % zo svojich likvidných prostriedkov do krátkodobých dlhopisov a 90 % do dlhodobých dlhopisov.

(66)

Pokiaľ ide o súlad úrokovej sadzby poskytnutej PI so situáciou na trhu, Taliansko predložilo stanovisko audítorov PI a patronátne vyhlásenia od súkromných bánk a konzultantov. Audítori PI uviedli, že vklady na poštových bežných účtoch možno vzhľadom na ich charakteristiky a miery rastu považovať za stále. Súkromné banky a konzultanti (25) sa zhodli, že výnosy, ktoré dosiahla PI z peňažných prostriedkov zhromaždených na poštových bežných účtoch a vložených do štátnej pokladnice, boli podobné trhovým výnosom, ktoré PI mohla dosiahnuť uplatňovaním vhodných investičných stratégií a stratégií riadenia rizík.

(67)

Taliansko sa domnieva, že úročenie, ktoré PI získala vo vzťahu k prostriedkom uloženým v štátnej pokladnici, bolo v súlade úročením finančných prostriedkov, ktoré investovala Poste Vita. Taliansko tvrdí, že životné poistky sú produkty, ktoré možno považovať za porovnateľné s poštovými bežnými účtami, a že priemerná úroková sadzba pri investovaných výnosoch z týchto produktov (napr. Posta Più) predstavovala 4,68 % počas rokov 2002 – 2006, čo zodpovedá sadzbe podľa dohovoru (4,55 %).

(68)

Taliansko sa domnieva, že poštové bežné účty a životné poistenie boli porovnateľnými finančnými produktmi, pretože poštové účty predstavovali krátkodobé produkty, de facto však boli veľmi podobné strednodobým finančným nástrojom s minimálnym zaručeným kapitálom a výnosom.

(69)

Ako uvádza Taliansko, stratégia riadenia aktív a pasív ALM uplatňovaná spoločnosťou La Banque Postale (Francúzsko) vychádzala počas posudzovaného obdobia z podobného štatistického modelu, aký používala PI.

(70)

Uvedený štatistický model identifikuje stálu a pohyblivú časť finančných prostriedkov sústredených na poštových bežných účtoch. Stála časť prostriedkov sa investuje do dlhopisov štátov OECD a pohyblivá časť do dlhopisov tvorených krátkodobými nástrojmi. Na základe tohto modelu v roku 2005 výnos z investovania prostriedkov na bežných účtoch La Banque Postale predstavoval 4,4 % (oproti 3,9 % na základe východísk dohovoru).

(71)

Na príklade spoločnosti La Banque Postale sa predovšetkým preukázala skutočnosť, že uplatňovaním obozretnej stratégie ALM pri priemernej životnosti 5 rokov bolo možné dosiahnuť vyššie výnosy z investícií než výnosy stanovené dohovorom.

(72)

S cieľom preukázať, že úročenie stanovené dohovorom neposkytovalo PI žiadnu výhodu, Taliansko predložilo Komisii štúdiu vypracovanú […]

(73)

Zo štúdie […] vyplynula táto analýza:

(74)

Pokiaľ ide o porovnanie odmeny z vkladu v štátnej pokladnici s odmenou pochádzajúcou zo stratégií aktívneho riadenia zdrojov, Taliansko vysvetlilo, že v takomto porovnaní by sa muselo vziať do úvahy dlhšie časové obdobie – 10 rokov – s cieľom zohľadniť úplný hospodársky cyklus. Z tohto dôvodu sa v […] porovnal výnos stanovený na základe dohovoru s výnosmi pochádzajúcimi z alternatívnych stratégií za obdobie 10 rokov, a nie kratšie. Preto vo fáze rastu úrokových sadzieb má portfólio s fixnou sadzbou tendenciu dosahovať nižšiu výkonnosť ako portfólio s pohyblivou sadbou, pričom v prípade poklesu úrokových sadzieb je situácia opačná.

(75)

Podľa Talianska je v horizonte 10 rokov investičné portfólio s pohyblivou sadzbou porovnateľné s investičným portfóliom s fixnou sadzbou z dôvodu vyrovnávania ziskov a strát na kapitálovom účte. V priebehu 10 rokov majú v skutočnosti celkové výnosy portfólia s pohyblivou sadzbou a portfólia s fixnou sadzbou tendenciu byť rovnaké. Aktívne riadenie zdrojov jednoznačne vedie k lepším výnosom ako pasívne („parametrické“) investície, medzi ktoré patrí aj dohovor (napr. výnos zo štandardnej investície so splatnosťou 5 rokov použitej […] je rovnaký ako výnos na základe dohovoru s omnoho dlhším trvaním)

(76)

Okrem toho by podľa Talianska mala Komisia rozlišovať krátkodobé a dlhodobé riziká. Aj keď je pravda, že cenné papiere s fixnou sadzbou s desaťročnou splatnosťou môžu mať v krátkom období veľmi premenlivú výnosnosť, v horizonte 10 rokov ponúkajú úplne spoľahlivú mieru návratnosti (pretože je fixná). Celkovo majú v horizonte 10 rokov výnosy portfólia s fixnou sadzbou tendenciu vyrovnať sa výnosom portfólia s pohyblivou sadzbou, pričom riziko pri druhom z uvedených je vyššie (pretože podlieha ročným zmenám v úrokových výnosoch).

(77)

Okrem toho skutočné alternatívne investičné stratégie, ktoré sú flexibilné a môžu byť založené na všetkých možných finančných nástrojoch ponúkaných na trhu, poskytujú väčšiu možnosť dosiahnutia lepších výsledkov v porovnaní s pasívnymi investíciami, medzi ktoré patrí aj dohovor.

(78)

Okrem toho Taliansko zdôraznilo, že v čase podpisu dohovoru so štátnou pokladnicou nebol budúci vývoj úrokových sadzieb známy. Podľa Talianska bol výber pohyblivých parametrov na účely dohovoru ekonomicky racionálny, pretože bol spravodlivý pre obidve strany: PI a štátnu pokladnicu. Možnosť zrevidovať dohovor po troch rokoch a zrušiť ho každý rok umožnila ktorejkoľvek z týchto dvoch strán odstúpiť od dohody v prípade, že sa odmena stala nespravodlivou alebo nekonzistentnou v dôsledku vývoja úrokových sadzieb na trhu.

(79)

V štúdii […] sa tiež uvádza, že povinnosť investovať znamenala pre PI straty z ušlého zisku a riziká vyplývajúce z obmedzenej možnosti investovať. Vklad v štátnej pokladnici sa spájal výhradne s úverovým rizikom Talianska, čo PI bránilo v hľadaní možností diverzifikácie svojho vlastného portfólia na európskom trhu so štátnymi dlhopismi. Okrem toho takéto úverové riziko sprevádzalo riziko likvidity vzhľadom na dlhodobý charakter splatnosti vkladu bez predčasného vyplatenia.

(80)

Taliansko odôvodňuje porovnateľnosť mechanizmu úročenia na základe dohovoru (založeného na pohyblivých úrokových sadzbách) a kvantitatívnych modelov […] určených na dokázanie výhody aktívneho riadenia aktív (založeného na fixných úrokových sadzbách), pričom tvrdí, že investície s fixnou úrokovou sadzbou sú bežnou praxou trhových subjektov obchodujúcich s dlhopismi, ako aj praxou, ktorú PI uplatňuje od roku 2007. Okrem toho tvrdí, že takéto porovnanie mechanizmu úročenia na základe dohovoru s kvantitatívnymi modelmi RBS sa musí analyzovať so zreteľom na porovnanie pasívneho a aktívneho riadenia zdrojov, a nie na základe porovnania dvoch mechanizmov úročenia s fixnými a pohyblivými úrokovými sadzbami.

(81)

Napokon Taliansko tvrdí, že mechanizmus úročenia na základe dohovoru založený na krátkodobom úročení v prípade pohyblivej zložky prostriedkov vložených do štátnej pokladnice odhaduje primeraným spôsobom skutočné riziko likvidity znášané štátnou pokladnicou.

(82)

Podľa Talianska nemôže byť vklad v štátnej pokladnici úročený krátkodobou úrokovou sadzbou (napr. úroková sadzba 12-mesačných pokladničných poukážok) z dôvodu stability vkladov.

(83)

Taliansko uvádza, že ak sa za referenčný rok vezme rok 2005 (ako to urobila ABI), analýza je nepresná, pretože v roku 2005 dosahovali úrokové sadzby na krátkodobých pokladničných poukážkach najnižšie úrovne.

(84)

Pokiaľ ide o porovnanie ABI v súvislosti s úročením, ktoré získala CDP zo svojich likvidných prostriedkov vložených do štátnej pokladnice (úročenie rovnajúce sa pohyblivej šesťmesačnej sadzbe vypočítanej ako jednoduchý aritmetický priemer hrubých výnosov šesťmesačných pokladničných poukážok a mesačného indexu Rendistato), Taliansko uvádza, že PI nemožno porovnať s CDP, pretože ide o spoločnosť s odlišnou štruktúrou, činnosťou, podnikateľskými cieľmi, prevádzkou, organizáciou a investičnými stratégiami. Taliansko takisto tvrdí, že záver ABI, podľa ktorého by sa likvidné prostriedky PI investované do štátnej pokladnice mali úročiť na základe krátkodobých parametrov, je protichodný vzhľadom na skutočnosť, že mesačný index Rendistato je indexom strednodobej/dlhodobej výnosnosti.

(85)

Taliansko takisto tvrdí, že z dôvodu mimoriadneho charakteru jeho vkladov v štátnej pokladnici je ťažké nájsť jediný náhradný nástroj. Stabilita poštových bežných účtov však umožňuje porovnať vklad týchto prostriedkov do štátnej pokladnice s prostriedkami zhromaždenými z väčšej časti pomocou dlhodobých cenných papierov. Porovnanie s krátkodobými (12-mesačnými) pokladničnými poukážkami je vzhľadom na stabilitu poštových bežných účtov neopodstatnené.

(86)

S cieľom stanoviť, či opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, Komisia musí posúdiť, či i) opatrenie bolo poskytnuté štátom alebo zo štátnych zdrojov, ii) poskytuje hospodársku výhodu, iii) môže narušiť hospodársku súťaž uprednostnením niektorých podnikov alebo niektorých výrob určitých tovarov, a napokon iv) či ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Na to, aby opatrenie predstavovalo štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musí spĺňať všetky tieto podmienky.

(87)

Rozhodnutie z roku 2008 zrušil Všeobecný súd rozsudkom z roku 2013. Súd zastával najmä názor, že Komisia sa dopustila zjavnej chyby, keď na základe kladného rozdielu medzi sadzbou podľa dohovoru a sadzbou pre obozretného súkromného dlžníka dospela k záveru, že opatrenie predstavuje štátnu pomoc. Komisia mala na dokázanie toho, že opatrenie naozaj poskytuje takúto ekonomickú výhodu, jasne preukázať, že v prípade neexistencie povinnosti investovať by PI investovaním vkladov z poštových bežných účtov na trhu nemohla dosiahnuť výnosy, ktoré by boli vyššie alebo rovnaké ako sadzba podľa dohovoru.

(88)

Preto sa v tomto posúdení rieši otázka, či bola poskytnutá ekonomická výhoda, pretože opatrenie by v opačnom prípade nepredstavovalo štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(89)

Komisia zastáva názor, že porovnanie medzi dohovorom a alternatívnymi investíciami, ktoré má PI k dispozícii v prípade neexistencie povinnosti investovať, by malo z hľadiska integrovaného riadenia aktív/pasív náležite zohľadňovať riziká spojené s investíciami a ich interakcie s rizikami vyplývajúcimi z pasív PI (t. j. úhrn vkladov klientov). Porovnanie by sa preto malo vykonať buď medzi výnosom dostupným na základe dohovoru a výnosom investícií s mierou rizika podobnou miere rizika na základe dohovoru alebo medzi výnosmi upravenými o riziko.

(90)

Komisia takisto pripomína, že analýza možnej výhody poskytovanej PI na základe dohovoru sa musí vykonať ex ante. Odhadovanie výnosov dostupných pri alternatívnych investíciách by sa malo vykonávať na základe informácií, ktoré zmluvné strany mali k dispozícii v čase schválenia dohovoru.

(91)

Komisia najskôr preskúmala porovnania, ktoré predložilo Taliansko, ako je zhrnuté v oddiele 3.2.7. Taliansko tvrdilo, že alternatívne investície, ktoré by mala PI k dispozícii v prípade neexistencie povinnosti investovať, by zabezpečili podobné alebo vyššie výnosy ako dohovor, čo preukazuje, že dohovor nepredstavoval pre PI žiadnu výhodu. Komisia zistila, že z hľadiska rizík sa nepreukázala porovnateľnosť týchto navrhnutých alternatívnych investícií s dohovorom. Z toho vyplýva, že tieto investície nemôžu slúžiť ako základ pre posúdenie uvedené Všeobecným súdom, pretože neumožňujú dospieť k zmysluplnému záveru, či dohovor poskytol PI výhodu.

(92)

Taliansko navyše tvrdilo, že neexistencia akejkoľvek výhody ex ante pre PI vyplývala z možnosti, ktorá bola k dispozícii jednak PI, ako aj štátu, t. j. každý rok zrušiť dohovor v prípade, že sa úročenie stalo nespravodlivým (pozri odôvodnenie 78). Komisia však dospela k záveru, že táto možnosť nevylučuje možnú výhodu pre PI. Uvedená možnosť sa nevzťahovala na prvý rok a v ďalších rokoch Taliansko nemalo povinnosť uplatniť túto možnosť, a to ani v prípade, keď by to bolo vhodné.

(93)

Komisia na základe vyššie uvedených skutočností konštatuje, že argumenty predložené Talianskom nie sú dostatočné z hľadiska vyvodenia zmysluplného záveru o tom, či dohovorom získala PI výhodu alebo nie. Komisia následne uplatnila posúdenie, ktoré v tejto veci opísal Všeobecný súd. Na tento účel Komisia odhadla očakávané výnosy/riziká komplexného súboru alternatívnych investičných stratégií, ktoré by boli k dispozícii v prípade neexistencie povinnosti investovať. Pokiaľ ide o technickú podporu v týchto otázkach, Komisia prostredníctvom výberového konania vybrala univerzitu v Perugii, ktorej experti v novembri 2015 uverejnili správu (ďalej len „správa expertov“).

(94)

Správa expertov skúma investíciu, ktorú PI vykonala na základe povinnosti investovať a ktorej výnos upravuje dohovor, a možné alternatívne investičné stratégie na trhu, ktoré PI mohla v prípade, ak by sa na ňu nevzťahovala povinnosť investovať v rokoch 2005 až 2007, vziať do úvahy pri finančných prostriedkoch prijatých z poštových bežných účtov. V správe sa takisto stanovuje odhad pre profily rizík a výnosov len na základe informácií, ktoré PI mala k dispozícii v čase investície.

(95)

Správa expertov obsahuje simuláciu, ako by sa pasíva PI (t. j. vklady) mohli priebežne vyvíjať. Keďže tieto pasíva tvoria pohľadávky majiteľov bežných účtov, PI môže investovať len to, čo majitelia bežných účtov nevyberú. V dôsledku toho experti odhadujú tzv. modely pasív (ďalej len „MP“) na modelovanie objemu finančných prostriedkov, ktoré by mali byť PI k dispozícii počas určitého obdobia, a preto ich môže investovať. Na účely stanovenia tohto odhadu sa v správe expertov rozlišujú stále zložky pasív od pohyblivých zložiek. Do aktív s krátkodobou alebo dlhodobou splatnosťou sa podľa odhadovaného MP môžu investovať len stále zložky.

(96)

V správe expertov sa zohľadňujú dva modely pasív – MP1 a MP2, ktoré sa líšia v spôsobe, akým sa posudzuje stála zložka vkladov (t. j. časť, ktorá na základe modelových predpokladov nebude v priebehu nasledujúcich 30 rokoch podliehať výberom z účtov). Správa expertov v oboch scenároch predpokladá, že celkový objem prijatých finančných prostriedkov sa bude v priebehu času znižovať v dôsledku výberu vkladov z bežných účtov. MP1 alokuje odlivy s modelovou splatnosťou viac ako 30 rokov rovnomerne počas 30-ročného obdobia. MP2 alokuje všetky odlivy s modelovou splatnosťou viac ako 30 rokov na odliv v 30. roku. Rozdiel je na základe predpokladov správy expertov výrazný, keďže zhruba 60 % všetkých vkladov má modelovú splatnosť odlivu viac ako 30 rokov. Preto v prípade MP1 dochádza k odlivom pravidelne v období od prvého do tridsiateho roku, zatiaľ čo v prípade MP2 nastane medzi prvým a tridsiatym rokom len 40 % odlivov a zvyšných 60 % pripadne na tridsiaty rok.

(97)

Pokiaľ ide o otázku, ktorý z týchto dvoch modelov pasív by predstavoval vhodnejší predpoklad, podľa správy expertov je vhodnejším menej konzervatívny model pasív MP2. Na podporu tohto záveru sa v správe expertov uvádza, že PI sa od typickej komerčnej banky líši v tom, že i) PI nepodliehala obozretnej regulácii vzťahujúcej sa na banky a z tohto dôvodu ani požiadavke na vyššiu kapitálovú úroveň v prípade dlhodobých investícií; a že ii) PI nie je vystavená rovnakým rizikám masívnych výberov and kríze likvidity ako typická banka, pretože väčšina investorov považuje PI za štátnu inštitúciu. V správe expertov sa tvrdí, že toto vnímanie je v súlade s očakávaním, na základe ktorého by Taliansko v prípade krízy likvidity bolo nútené financovať akúkoľvek platobnú neschopnosť PI s cieľom zabrániť účinkom nákazy, ktoré by viedlo k zhoršeniu úverového ratingu celého objemu verejného dlhu.

(98)

Komisia zdôrazňuje, že podľa správy expertov finančné prostriedky, ktoré PI vložila do štátnej pokladnice, neboli de facto krátkodobého charakteru. Krátkodobý horizont vkladov naznačila ABI, ktorá tvrdí, že úročenie vkladu v štátnej pokladnici by malo zodpovedať jeho krátkodobému charakteru (pozri odôvodnenie 45). Komisia zároveň pripomína, že dlhodobý charakter vkladov, ktoré PI vložila do štátnej pokladnice, nie je podľa posúdenia v správe expertov dostatočný na účely stanovenia neexistencie štátnej pomoci. Podľa posúdenia, ktoré sa vyžaduje na základe rozsudku z roku 2013, je na účinné stanovenie toho, či opatrenie poskytlo PI výhodu, potrebné zmysluplné porovnanie výnosov a rizík tak v prípade povinnosti investovať, ako aj bez tejto povinnosti.

(99)

V správe expertov sa preto zostavil dynamický model úrokovej sadzby, ktorý umožňuje výpočet cien dlhopisov na základe modelu výnosovej krivky podľa úrokovej sadzby kedykoľvek v budúcnosti. V správe sa zohľadňujú tri scenáre úrokovej sadzby: stacionárne (stále), zvyšujúce a znižujúce sa úrokové sadzby, ktoré sa porovnávajú s výnosovou krivkou v čase uplatňovania dohovoru.

(100)

V správe expertov sa následne skúma charakteristika rizika a výnosov vo vzťahu ku konkrétnej investícii, ktorú PI uskutočnila na základe povinnosti investovať a ktorej výnos upravuje dohovor. Podľa nej riziko – ktoré je plnej miere pripisované zmenám úrokovej sadzby, ktorá ovplyvňuje ceny dlhopisov použitých na výpočet príslušnej sadzby úročenia na základe dohovoru – je v tomto prípade veľmi nízke. Úroveň rizika v skutočnosti dosahuje 0,11 % v prípade stálej, 0,17 % v prípade zvyšujúcej sa a 0,06 % v prípade znižujúcej sa úrokovej sadzby.

(101)

Vzhľadom na dostupné investičné stratégie PI mohla v čase investície investovať len do dlhopisov s investičným stupňom v eurozóne. Experti na účely porovnania preto berú do úvahy stratégie založené na talianskych štátnych dlhopisoch s rôznou splatnosťou, ako aj stratégiu, v ktorej sa používajú štátne dlhopisy eurozóny.

(102)

Správa expertov pri skúmaní dostupných investičných stratégií zohľadnila dve hlavné riziká: riziko vyplývajúce z rozdielu medzi splatnosťami aktív (talianskych štátnych dlhopisov) a pasív (vkladov) PI a riziko platobnej neschopnosti Talianska.

(103)

Rozdiel alebo prevod splatností medzi aktívami a pasívami vytvára riziko likvidity (t. j. riziko, že PI nebude mať v danom časovom okamihu dostatok likvidných prostriedkov na pokrytie žiadostí majiteľov bežných účtov o výber finančných prostriedkov). Takéto riziko likvidity je však obmedzené v situácii, keď sa aktíva (t. j. talianske štátne dlhopisy) ľahko predávajú. Ak by PI musela tieto dlhopisy predať pred uplynutím ich splatnosti, trhová cena by sa riadila obvyklou úrokovou sadzbou v danom čase, čím by sa PI stala zraniteľnou voči úrokovému riziku, čo by viedlo k prípadným kapitálovým ziskom alebo stratám. Správa expertov explicitne obsahuje modelovanie toho rizika.

(104)

Pokiaľ ide o riziko platobnej neschopnosti Talianska, v správe expertov sa uvádza, že na základe dohovoru by ho znášala aj PI. V správe expertov sa preto uvádza, že použitie talianskych štátnych dlhopisov v modeli umožňuje zahrnúť to isté riziko platobnej neschopnosti do oboch stratégií a predstavuje rovnocenné porovnanie bez explicitného modelovania.

(105)

V správe expertov sa analyzuje päť rôznych stratégií:

(106)

Správa expertov obsahuje simulácie uvedených piatich investičných stratégií. S výnimkou stratégie štátnych dlhopisov eurozóny sa v prípade všetkých stratégií odhaduje rizikovo-výnosový profil na základe troch rôznych scenárov úrokových sadzieb: stacionárne úrokové sadzby, zvyšujúce sa úrokové sadzby a znižujúce sa úrokové sadzby.

(107)

A napokon sa v správe expertov skúma, ktorú investičnú stratégiu uplatnila PI, keď sa na finančné prostriedky prestala v roku 2007 vzťahovať povinnosť investovať. V správe sa uvádza, že finančné prostriedky boli investované do štátnych dlhopisov eurozóny s päťročnou splatnosťou, pričom riziko/výnos takejto investície je stanovený na základe príslušného modelu. Správa expertov konštatuje, že stratégia bola neoptimálna, pretože viedla k nižšiemu výnosu s vyšším rizikom (0,65 %) v porovnaní s rizikom/výnosom, ktoré by sa dosiahli uplatnením jednej z alternatívnych investičných stratégií.

(108)

Po odhadnutí rizikovo-výnosových profilov pre všetky investičné stratégie experti následne použili teóriu oceňovania portfólia s cieľom určiť, či investícia, ktorú PI musela realizovať vzhľadom na povinnosť investovať a ktorej výnos sa riadil dohovorom, v skutočnosti poskytla PI ekonomickú výhodu (t. j. či výnos dosiahnutý na základe dohovoru pri zohľadnení rizika investície bol vyšší ako výnosy dosiahnuteľné pri rovnocenných úrovniach rizika v rámci alternatívnych investícií).

(109)

Na tento účel sa v správe expertov spájajú charakteristiky rizík/výnosov všetkých dostupných alternatívnych investícií do jednej investičnej funkcie, ktorá vyjadruje dosiahnuteľný trhový výnos v závislosti od prijatého rizika. Ak by sa charakteristiky rizík/výnosov na základe dohovoru mali nachádzať nad touto funkciou (t. j. ak by PI mala na základe dohovoru dosiahnuť pri rovnocennom riziku vyšší výnos, ako je výnos dostupný na trhu), mohlo by sa dospieť k záveru, že výhoda bola poskytnutá.

(110)

V správe sa na základe týchto úvah dospelo k záveru, že dohovor poskytol PI vyšší výnos len pri použití konzervatívneho modelu pasív MP1, a to len za predpokladu, že sa úrokové sadzby budú zvyšovať. Ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že PI bola neskôr ochotná prijať 0,65 % riziko, výhoda by pri takomto scenári predstavovala len 0,29 percentuálneho bodu. V prípade modelu pasív MP2 by výhoda nevyplývala zo žiadneho scenára úrokových sadzieb.

(111)

Komisia vzhľadom na konkrétne predpoklady alebo interpretácie uvedené v správe expertov považuje niektoré scenáre v porovnaní s inými za pravdepodobnejšie. Komisia konkrétne nesúhlasí s použitím modelu pasív MP2.

(112)

Komisia zdôrazňuje, že v správe expertov sa v zmysle požiadavky uvedenej v rozsudku z roku 2013 použili len tie informácie, ktoré boli dostupné pred uzavretím dohovoru, s výnimkou odkazu na 0,65 % úroveň rizika, ktorú PI akceptovala po skončení povinnosti investovať. Komisia nesúhlasí, aby sa hodnota 0,65 % použila ako vhodná úroveň rizika pri odhade očakávaného výnosu v prípade neexistencie povinnosti investovať.

(113)

Po prvé, voľba modelu pasív má dôležitý vplyv na očakávaný výnos rôznych investičných stratégií. Ako sa uvádza v odôvodneniach 96 – 97, medzi predpokladmi týkajúcimi sa odlivov vkladov, ktoré vyplývajú z voľby medzi modelom pasív MP 1 alebo modelom pasív MP2, sú výrazné rozdiely. Priemerné trvanie vkladov PI – t. j. vážený priemerný čas disponibility týchto vkladov v dostupnej forme – sa výrazne líši a pohybuje sa od zhruba deviatich rokov v prípade MP1 do štrnástich rokov v prípade MP2.

(114)

Komisia zdôrazňuje, že dĺžky trvania na základe MP1 aj MP2 prekračujú maximálnu dĺžku trvania päť rokov, ktoré Európsky orgán pre bankovníctvo (ďalej len „EBA“) odporúča na modelovanie pasív bez splatnosti, ako napr. vklady.

(115)

Komisia posúdila otázku priemerného trvania vkladov PI, ktoré sa malo použiť v rámci posúdenia požadovaného na základe rozsudku z roku 2013. Domnieva sa, že model MP2 je príliš optimistický, pokiaľ ide o priemernú očakávanú dobu držby vkladov klientov. Podľa návrhu uvedeného v správe expertov trvanie držby vkladov klientov PI však v praxi môže presiahnuť päť rokov, ktoré odporúča EBA. Komisia vo svojom posúdení vyvážene zvážila nasledujúce skutočnosti:

(116)

Komisia na základe vyššie uvedeného akceptuje MP1 ako realistický predpoklad z hľadiska stanovenia obozretnej investičnej stratégie, ktorú by PI uplatňovala počas predmetného obdobia v prípade neexistencie povinnosti investovať.

(117)

Komisia ďalej zdôrazňuje, že v správe expertov sa uvádza, že očakávaná sadzba podľa dohovoru je vyššia ako očakávaný výnos alternatívnych investičných stratégií len na základe scenára so zvyšujúcou sa úrokovou sadzbou, a to o 0,29 percentuálneho bodu (pozri odôvodnenie 110). Hodnota 0,29 percentuálneho bodu však bola vypočítaná na základe porovnania očakávaného výnosu na trhu pri úrovni rizika 0,65 %, zatiaľ čo výnos na základe dohovoru vykazuje úroveň rizika 0,17 % v prípade scenára so zvyšujúcou sa úrokovou sadzbou.

(118)

Komisia nezistila žiadny dôvod, ktorý by opodstatňoval porovnávanie výnosov pri rôznych úrovniach rizika, a to najmä z toho dôvodu, že použitá 0,65 % úroveň rizika bola v správe expertov vypočítaná na základe zohľadnenia investičnej stratégie, ktorú spoločnosť PI v konečnom dôsledku uplatnila po zrušení povinnosti investovať (pozri odôvodnenie 104). Použitie takejto úvahy v rámci metodiky, ktorá by mala zohľadňovať iba informácie dostupné z hľadiska ex ante, sa nejaví ako vhodné.

(119)

Úroveň rizika použitá na výpočet dosiahnuteľného trhového výnosu na účely porovnania so sadzbou podľa dohovoru by preto mala byť rovnaká ako riziko podľa dohovoru, t. j. 0,11 %, 0,17 % a 0,06 % pri scenári so stacionárnou úrokovou sadzbou, so zvyšujúcou sa úrokovou sadzbou a so znižujúcou sa úrokovou sadzbou v uvedenom poradí.

(120)

Na základe toho Komisia konštatuje, že v prípade MP1 by očakávaná výhoda na základe dohovoru bola v prípade scenára so zvyšujúcou sa úrokovou sadzbou približne 0,5 percentuálneho bodu, a nie 0,29 percentuálneho bodu. Dosiahnuteľné trhové výnosy v prípade stacionárnej a znižujúcej sa úrokovej sadzby by naďalej boli vyššie ako výnos na základe dohovoru, a to zhruba o 0,15 percentuálneho bodu v prípade stacionárnych sadzieb a 0,4 percentuálneho bodu v prípade znižujúcich sa sadzieb.

(121)

Očakávaná sadzba podľa dohovoru je v prípade scenára so stacionárnou sadzbou pri podobných úrovniach rizika a neexistencii povinnosti investovať nižšia ako očakávaný výnos alternatívnych investičných stratégií. V dôsledku toho sadzba podľa dohovoru nepredstavovala okamžitú výhodu pre PI.

(122)

Komisia nedisponuje ničím, na základe čoho by mohla predpokladať, že PI alebo Taliansko mohli v čase uzavretia dohovoru odôvodnene očakávať konkrétny trend sadzieb. Z tohto dôvodu je očakávaná sadzba podľa dohovoru pri aplikovaní rovnakej pravdepodobnosti na tri scenáre sadzieb (t. j. znižujúcich sa, stacionárnych a zvyšujúcich sa sadzieb) mierne nižšia ako očakávaný výnos alternatívnych investičných stratégií pri rovnakých úrovniach rizika a neexistencii povinnosti investovať. V dôsledku toho možno skonštatovať, že dohovor neposkytol PI žiadnu výhodu.

(123)

Komisia v tomto zmysle dospela k záveru, že dôkazy nie sú postačujúce na účely preukázania, že PI získala na základe dohovoru výhodu.