28.8.2010   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 227/1

1.

2.

3.

4.

5.

6.

7.

8.

9.

10.

11.

12.

13.

14.

Príloha 1

Príloha 2

Príloha 3

Príloha 4

Príloha 5

Príloha 6

Príloha 7

1.1.

Tento predpis stanovuje požiadavky, ktoré majú spĺňať mechanické spojovacie zariadenia a komponenty, aby sa mohli považovať medzinárodne za vzájomne zlučiteľné.

1.2.

Tento predpis sa vzťahuje na zariadenia a komponenty určené pre:

1.3.

Tento predpis sa vzťahuje na:

2.1.

Pojem „mechanické spojovacie zariadenia a komponenty“ predstavujú všetky tie prvky na ráme, na nosných častiach karosérie a na podvozku motorového vozidla a prívesu, ktorých pomocou sú spojené tak, aby vytvorili súpravu vozidiel alebo kĺbové vozidlá. Zahŕňajú pevné alebo odpojiteľné časti, ktoré slúžia na pripojenie alebo činnosť mechanického spojovacieho zariadenia alebo komponentu.

2.2.

Požiadavka samočinného spojenia je splnená vtedy, ak zacúvanie ťažným vozidlom proti prívesu zabezpečí bez vonkajšieho zásahu úplné zapadnutie spojenia, samočinné uzamknutie a indikáciu správneho uzamknutia.

V prípade hákových spojení je požiadavka samočinného spojenia splnená vtedy, ak sa spájacie zamykacie zariadenie otvorí alebo uzavrie bez vonkajšieho zásahu po zasunutí oka oja do háku.

2.3.

Štandardné mechanické spojovacie zariadenia a komponenty spĺňajú štandardné rozmery a charakteristické hodnoty stanovené v tomto predpise. V rámci svojej triedy sú vzájomne zameniteľné nezávisle od výrobcu.

2.4.

Neštandardné mechanické spojovacie zariadenia a komponenty nespĺňajú vo všetkých ohľadoch štandardné rozmery ani charakteristické hodnoty stanovené v tomto predpise, ale môžu sa pripojiť k štandardným spojovacím zariadeniam a komponentom v príslušnej triede.

2.5.

Neštandardné rôzne mechanické spojovacie zariadenia a komponenty nespĺňajú štandardné rozmery a charakteristické hodnoty stanovené v tomto predpise a nemôžu byť pripojené k štandardným spojovacím zariadeniam a komponentom. Zahŕňajú napríklad zariadenia, ktoré nezodpovedajú žiadnej z tried A až L a T uvedených v bode 2.6, ako sú zariadenia určené na použitie na mimoriadne ťažkú prepravu a rôzne zariadenia spĺňajúce existujúce vnútroštátne normy.

2.6.

Mechanické spojovacie zariadenia a komponenty sa klasifikujú podľa typu takto:

2.7.

Riadiace kliny sú zariadenia alebo komponenty montované na návesoch, ktoré korigujú trajektóriu návesu v súvislosti s točnicou.

2.8.

Diaľkové ovládacie zariadenia sú zariadenia a komponenty, ktoré umožňujú ovládať spojovacie zariadenie z bočnej strany vozidla alebo z kabíny vozidla.

2.9.

Diaľkové oznamovače sú zariadenia a komponenty, ktoré oznamujú vodičovi vozidla v jeho kabíne, že spojovacie zariadenie bolo účinné a že boli zapojené bezpečnostné zariadenia.

2.10.

Pojem „typ spojovacieho zariadenia alebo komponentu“ znamená zariadenie alebo komponent, ktoré sa nelíšia v takých podstatných aspektoch, ako je:

2.11.

Charakteristické hodnoty D, Dc, S, V a U sú vymedzené alebo stanovené takto:

2.11.1.

Hodnota D alebo Dc je teoretickou referenčnou hodnotou pre horizontálne sily v ťažnom vozidle a prívese a používa sa ako základ pre horizontálne zaťaženia v dynamických skúškach. Pre mechanické spojovacie zariadenia a komponenty nevhodné na prenášanie vertikálnych nosných zaťažení je hodnota: Pre mechanické spojovacie zariadenia a komponenty pre prívesy s nápravou v strede, ako je vymedzené v bode 2.13, je hodnota: Pre točnice triedy G, návesné čapy triedy H a dosky triedy J, ako je vymedzené v bode 2.6, je hodnota: pričom:   T je technicky prípustná maximálna hmotnosť ťažného vozidla v tonách vrátane vertikálneho zaťaženia prívesu s nápravou v strede, ak je to nevyhnutné.   R je technicky prípustná maximálna hmotnosť úplného prívesu s ojom voľným pre pohyb vo vertikálnej rovine alebo technicky prípustná maximálna hmotnosť návesu (2).   C je hmotnosť v tonách nápravového zaťaženia prívesu s nápravou v strede, ako je definovaná v odseku 2.13, keď je spojený s ťažným vozidlom a má technicky prípustnú maximálnu hmotnosť (2). Pre kategóriu prívesov so strednou nápravou (3) O1 a O2 určuje technicky prípustnú maximálnu hmotnosť výrobca ťažného vozidla.   g je gravitačné zrýchlenie (predpokladá sa 9,81 m/s2).   U je podľa vymedzenia v bode 2.11.2.   S je podľa vymedzenia v bode 2.11.3.

2.11.4.

Hodnota V je teoretická referenčná hodnota amplitúdy vertikálnej sily pôsobiaca na spojovacie zariadenie prívesu s nápravou v strede s technicky prípustnou maximálnou hmotnosťou presahujúcou 3,5 tony. Hodnota V sa berie ako základňa pre vertikálne zaťaženia pri dynamických skúškach. (pozri poznámku nižšie) pričom:   a je ekvivalentné vertikálne zrýchlenie na spojovacom zariadení závislé od druhu zavesenia zadnej nápravy ťažného vozidla.   Pre vzduchové zavesenie (alebo ekvivalentné zavesenia s rovnocennými charakteristikami tlmenia): a = 1,8 m/s2.   Pre ostatné druhy zavesenia: a = 2,4 m/s2.   X je dĺžka úložnej plochy prívesu v metroch (pozri obrázok 1).   L je vzdialenosť od stredu oka oja k stredu zmontovanej nápravy v metroch (pozri obrázok 1). Poznámka: (ak je výsledkom hodnota menšia než 1,0, použije sa hodnota rovnajúca sa aspoň 1). Obrázok 1 Rozmery prívesu s nápravou v strede

2.12.

Symboly a vymedzenia použité v prílohe 6 k tomuto predpisu.

Av= maximálne prípustné nápravové zaťaženie riadenej nápravy v tonách.

C= hmotnosť prívesu s nápravou v strede v tonách – pozri bod 2.11.1 tohto predpisu.

D= hodnota D vyjadrená v kN – pozri bod 2.11.1 tohto predpisu.

Dc= hodnota Dc vyjadrená v kN pre prívesy s nápravou v strede – pozri bod 2.11.1 tohto predpisu.

R= hmotnosť ťahaného vozidla v tonách – pozri bod 2.11.1 tohto predpisu.

T= hmotnosť ťažného vozidla v tonách – pozri bod 2.11.1 tohto predpisu.

Fa= statická zdvihová sila v kN.

Fh= horizontálna zložka testovacej sily v pozdĺžnej osi vozidla v kN.

Fs= vertikálna zložka testovacej sily v kN.

S= statické vertikálne zaťaženie v kg.

U= stanovené vertikálne zaťaženie točnice v tonách.

V= hodnota V v kN – pozri bod 2.11.4 tohto predpisu.

a= ekvivalent vertikálneho akceleračného faktora v bode spojenia prívesov s nápravou v strede závisiaci od spôsobu zavesenia zadnej(-ých) nápravy(-av) ťažného vozidla – pozri bod 2.11.4 tohto predpisu.

e= pozdĺžna vzdialenosť medzi bodom spojenia spojovacej gule, ktorá môže byť rozoberateľná, a vertikálnou rovinou upevňovacích bodov (pozri obrázky 20c až 20f) v mm.

f= vertikálna vzdialenosť medzi bodom spojenia spojovacích gúľ, ktorá môže byť rozobratá, a vertikálnou rovinou upevňovacích bodov (pozri obrázky 20c až 20f) v mm.

g= gravitačné zrýchlenie, predpokladá sa 9,81 m/s2.

L= teoretická dĺžka oja medzi stredom oka oja a stredom montážnej zostavy nápravy v metroch.

X= dĺžka nosnej plochy prívesu s nápravou v strede v metroch.

Indexy:

O= maximálna skúšobná sila;

U= minimálna skúšobná sila;

a= statická sila;

h= horizontálna;

p= pulzujúca;

res= výsledná;

s= vertikálna;

w= striedavá sila.

2.13.

Pod pojmom „príves s nápravou v strede“ sa rozumie príves s ojom, ktorým sa nedá pohybovať vo vertikálnej rovine nezávisle od prívesu a ktorý má nápravu alebo nápravy umiestnené blízko ťažiska prívesu, ak je tento príves rovnomerne naložený. Vertikálne zaťaženie pôsobiace na spojovacie zariadenie ťažného vozidla nesmie prekročiť 10 % maximálnej hmotnosti prívesu alebo 1 000 kg, podľa toho, ktorá z hodnôt je nižšia.

Pod maximálnou hmotnosťou prívesu s nápravou v strede sa rozumie celková hmotnosť prenášaná na vozovku nápravou alebo nápravami prívesu vtedy, ak je tento príves spojený s ťažným vozidlom a naložený na technicky prípustnú maximálnu hmotnosť (4).

2.14.

Pod pojmom „dokonalé mechanické spojenie“ sa rozumie, že konštrukcia a geometria zariadenia a jeho komponentov je taká, že sa neotvorí ani nerozpojí pôsobením akýchkoľvek síl alebo zložiek síl, ktorým je vystavené počas obvyklého používania alebo skúšania.

2.15.

Pod pojmom „typ vozidla“ sa rozumejú vozidlá, ktoré sa nelíšia v takých hlavných charakteristikách, ako je konštrukcia, rozmery, tvar a materiály príslušných častí týkajúcich sa upevnenia spojovacieho zariadenia alebo komponentu na ťažnom vozidle. Toto sa týka ťažného, ako aj prípojného vozidla.

3.1.

Žiadosť o schválenie podáva držiteľ obchodného názvu alebo značky alebo ním riadne splnomocnený zástupca.

3.2.

Žiadosť o každý typ mechanického spojovacieho zariadenia alebo komponentu budú sprevádzať tieto informácie napr. prostredníctvom formulára o oznámení uvedeného v prílohe 1:

4.1.

Každá vzorka vyhovuje charakteristikám o rozmeroch a pevnosti stanoveným v prílohách 5 a 6. Po ukončení skúšok uvedených v prílohe 6 nebudú žiadne praskliny, zlomeniny ani akákoľvek neprimeraná permanentná porucha, ktoré by mohli byť na ujmu uspokojivej prevádzke zariadenia alebo komponentu.

4.2.

Všetky časti mechanického spojovacieho zariadenia alebo komponentu, ktorých porucha by mohla mať za následok oddelenie vozidla a prívesu, sa vyrobia z ocele. Môžu sa používať aj iné materiály za predpokladu, že výrobca preukáže ich rovnocennosť k spokojnosti orgánu pre typové schválenie alebo technickej služby zmluvnej strany, ktorá uplatňuje tento predpis.

4.3.

Mechanické spojovacie zariadenia alebo komponenty musia byť bezpečné z hľadiska ich prevádzky a spojenie a rozpojenie môže vykonať jedna osoba bez použitia náradia. S výnimkou spojovacích zariadení triedy T sa povoľujú iba zariadenia so samočinným spojením na pripájanie prívesov s maximálnou technicky prípustnou hmotnosťou vyššou ako 3,5 tony.

4.4.

Mechanické spojovacie zariadenia a komponenty sa navrhnú a vyrobia takým spôsobom, aby pri bežnom používaní a pri správnej údržbe a výmene opotrebovaných častí naďalej uspokojivo fungovali a zachovali si charakteristické vlastnosti predpísané týmto predpisom.

4.5.

Všetky mechanické spojovacie zariadenia a komponenty sa navrhnú na účely pozitívneho mechanického zapojenia a uzavretá poloha musí byť zabezpečená aspoň raz pozitívnym mechanickým zapojením, pokiaľ nie sú stanovené ďalšie požiadavky v prílohe 5. Alternatívne môžu existovať dve alebo viaceré samostatné zostavy na zabezpečenie integrity zariadenia, avšak každá zostava sa navrhne na účely pozitívneho mechanického zapojenia a vykonajú sa skúšky jednotlivo pre akúkoľvek požiadavku uvedenú v prílohe 6. Pozitívne mechanické zapojenie sa uskutoční, ako je vymedzené v bode 2.14.

Sily pružiny sa môžu použiť iba na uzatvorenie zariadenia a na zamedzenie účinkom vibrácie, ktoré spôsobujú presunutie komponentov zariadenia do polôh, v ktorých sa môžu otvoriť alebo rozpojiť.

Porucha alebo vynechanie akejkoľvek jednotlivej pružiny neumožní otvorenie ani rozpojenie celého zariadenia.

4.6.

Ku každému zariadeniu alebo komponentu sa priložia montážne a prevádzkové pokyny udávajúce pre príslušné osoby dostatok informácií potrebných na ich montáž na vozidlo a ich správnu prevádzku. Informácie budú uvedené aspoň v jazyku štátu, v ktorom sa bude spojovacie zariadenie ponúkať na predaj. V prípade zariadení a komponentov dodávaných pre montážnu linku používanú výrobcami vozidla alebo karosérie sa nemusia vyžadovať montážne ani prevádzkové pokyny pre každé spojovacie zariadenie, ale potom výrobca vozidla alebo karosérie bude zodpovedný za to, aby zabezpečil, že operátorovi vozidla sa poskytnú informácie potrebné na prevádzku spojovacieho zariadenia alebo komponentu.

4.7.

Pre zariadenia a komponenty triedy A alebo triedy S určené na použitie s prívesmi s maximálne prípustnou hmotnosťou nepresahujúcou 3,5 tony, ktoré vyrábajú výrobcovia bez spolupráce s výrobcom vozidla a kde sú zariadenia a komponenty, ak je to vhodné, určené na montáž po predaji, výška a ostatné montážne prvky spojovacieho zariadenia sa overia vo všetkých prípadoch orgánom pre typové schvaľovanie alebo technickou službou v súlade s prílohou 7 bodom 1.

4.8.

Pre spojovacie zariadenia alebo komponenty určené pre ťažkú prevádzku a pre ostatné neštandardné rôzne spojovacie zariadenia alebo komponenty triedy S a triedy T sa uplatnia príslušné požiadavky v prílohách 5, 6 a 7 pre najbližšie štandardné alebo neštandardné zariadenie alebo komponent.

5.1.

Ak výrobca vozidla žiada o schválenie vozidla vybaveného mechanickým spojovacím zariadením alebo komponentom alebo povolí používanie určitého vozidla na vlečenie akéhokoľvek typu prívesu, tak potom na žiadosť bona fide žiadateľa o možné typové schválenie pre mechanické spojovacie zariadenie alebo komponent alebo orgánu pre typové schvaľovanie alebo technickej služby zmluvnej strany výrobca vozidla ochotne sprístupní tomuto žiadateľovi alebo orgánu, alebo technickej službe informácie, ktoré sa vyžadujú v bode 5.3, s cieľom umožniť výrobcovi spojovacieho zariadenia alebo komponentu správne navrhnúť a vyrobiť mechanické spojovacie zariadenie alebo komponent pre takéto vozidlo. Na žiadosť bona fide žiadateľa o možné typové schválenie pre mechanické spojovacie zariadenie alebo komponent sa poskytnú tomuto žiadateľovi všetky informácie uvedené v bode 5.3, ktorými disponuje orgán pre typové schválenie.

5.2.

Žiadosť o schválenie typu vozidla s ohľadom na upevnenie mechanického spojovacieho zariadenia alebo komponentu predkladá výrobca vozidla alebo ním riadne splnomocnený zástupca.

5.3.

V žiadosti sa uvedú nasledujúce informácie s cieľom umožniť orgánu pre typové schválenie vyplniť formulár o oznámení uvedený v prílohe 2:

6.1.

Mechanické spojovacie zariadenie alebo komponent upevnené na vozidlo sa schvália v súlade s požiadavkami bodov 3 a 4 a príloh 5 a 6 k tomuto predpisu.

6.2.

Montáž mechanického spojovacieho zariadenia alebo komponentu splní požiadavky prílohy 7 k tomuto predpisu.

6.3.

Poskytnú sa prevádzkové pokyny na používanie spojovacieho zariadenia alebo komponentu, ktoré zahrnú akékoľvek osobitné pokyny na prevádzku, ktoré sú odlišné od tých, ktoré sú bežné pri type spojovacieho zariadenia alebo komponentu a pokyny na spojenie a rozpojenie s rôznymi spôsobmi prevádzky, napríklad pri rôznych uhloch medzi ťažnými a ťahanými vozidlami. Každé vozidlo sa vybaví takýmito prevádzkovými pokynmi, ktoré budú aspoň v jazyku krajiny, v ktorej sa bude ponúkať na predaj.

7.1.

Typy mechanických spojovacích zariadení alebo komponentov predložené na schválenie sa označia obchodným názvom alebo značkou výrobcu, dodávateľa alebo žiadateľa.

7.2.

Zabezpečí sa dostatočne veľký priestor na uvedenie schvaľovacej značky uvedenej v bode 8.5 a vyobrazenej v prílohe 3. Tento priestor sa vyznačí na výkresoch uvedených v bode 3.2.2.

7.3.

Vedľa schvaľovacej značky uvedenej v bodoch 7.2 a 8.5 sa mechanické spojovacie zariadenie alebo komponent označí triedou spojovacieho zariadenia definovanou v bode 2.6 a príslušnými charakteristickými hodnotami definovanými v bode 2.11 a znázornenými v prílohe 4. Miesto pre tieto označenia sa uvedie na výkresoch uvedených v bode 3.2.2.

Charakteristické hodnoty nemusia byť vyznačené v prípadoch, keď sú tieto hodnoty definované v klasifikácii uvedenej v tomto predpise, napríklad triedy A50-1 až A50-5.

7.4.

Ak je mechanické spojovacie zariadenie alebo komponent schválený pre alternatívne charakteristické hodnoty v rámci tej istej triedy spojenia alebo zariadenia, vyznačia sa na zariadení alebo na komponente maximálne dve alternatívy.

7.5.

Ak je používanie mechanického spojovacieho zariadenia alebo komponentu obmedzené akýmkoľvek spôsobom, napríklad ak sa nemá používať s riadiacimi klinmi, vyznačí sa takéto obmedzenie na zariadení alebo na komponente.

7.6.

Všetky označenia musia byť trvalé a čitateľné v čase montáže zariadenia alebo komponentu na vozidlo.

8.1.

Ak vzorka(-y) určitého typu mechanického spojovacieho zariadenia alebo komponentu spĺňa(-jú) požiadavky tohto predpisu, schváli sa s ohľadom na uspokojivo splnené požiadavky bodu 10.

8.2.

Každému schválenému typu bude pridelené schvaľovacie číslo. Prvé dve číslice označujú číslo posledných zmien a doplnení zahŕňajúcich hlavné technické zmeny vykonané na tomto predpise v čase vydania schválenia. Tá istá zmluvná strana nesmie prideliť rovnaké číslo inému typu zariadenia alebo komponentu uvedenému v tomto predpise.

8.3.

Oznámenie o schválení alebo rozšírení, zamietnutí alebo odobratí schválenia alebo o trvalo ukončenej výrobe týkajúce sa typu mechanického spojovacieho zariadenia alebo komponentu schváleného podľa tohto predpisu sa oznámi stranám dohody z roku 1958, ktoré uplatňujú tento predpis prostredníctvom formulára o oznámení v súlade so vzorom v prílohe 1 alebo v prílohe 2 k tomuto predpisu.

8.4.

Okrem značky predpísanej v bode 7.1 sa na každé mechanické spojovacie zariadenie alebo komponent schválené podľa tohto predpisu pripevní na mieste uvedenom v bode 7.2 schvaľovacia značka opísaná v bode 8.5.

8.5.

Medzinárodná schvaľovacia značka pozostáva z:

9.1.

Akákoľvek úprava typu mechanického spojovacieho zariadenia alebo komponentu, alebo vozidla definovaného v bode 2.10 sa oznámi orgánu pre typové schvaľovanie alebo technickej službe, ktoré schválenie udelili. Orgán pre typové schvaľovanie alebo technická služba potom môže buď:

9.2.

Potvrdenie alebo zamietnutie schválenia s uvedením úpravy sa oznámi zmluvným stranám uplatňujúcim tento predpis postupom predpísaným v bode 8.3.

9.3.

Orgán pre typové schvaľovanie alebo technická služba vydávajúce rozšírené schválenie udelia sériové číslo takémuto rozšíreniu a oznámia to zmluvným stranám uplatňujúcim tento predpis postupom predpísaným v bode 8.3.

10.1.

Držiteľ schválenia musí zabezpečiť, aby sa výsledky zhody výrobných skúšok zaznamenali a aby sa pripojili doklady, ktoré budú prístupné v rámci obdobia určeného po dohode s orgánom pre schvaľovanie alebo s technickou službou. Toto obdobie nesmie prekročiť 10 rokov a začína sa dátumom definitívneho ukončenia výroby.

10.2.

Orgán pre typové schvaľovanie alebo technická služba, ktorí udelili typové označenie, môžu kedykoľvek overovať súlad kontrolných metód používaných v každom výrobnom zariadení. Zvyčajne sa tieto overovania vykonávajú jedenkrát každé dva roky.

11.1.

Schválenie udelené s ohľadom na typ mechanického spojovacieho zariadenia alebo komponentu podľa tohto predpisu môže byť odňaté vtedy, ak nie sú splnené požiadavky alebo ak zariadenie alebo komponent označený značkou schválenia nevyhovuje schválenému typu.

11.2.

Ak zmluvná strana dohody uplatňujúca tento predpis odníme schválenie, ktoré predtým udelila, bezodkladne to oznámi druhej zmluvnej strane uplatňujúcej tento predpis prostredníctvom formulára oznámenia v súlade so vzorom uvedeným v prílohe 1 alebo v prílohe 2 k tomuto predpisu.

14.1.

Zmluvné strany dohody z roku 1958, ktoré uplatňujú tento predpis, oznamujú sekretariátu Organizácie Spojených národov názvy a adresy technických služieb zodpovedných za vykonávanie schvaľovacích skúšok a názvy a adresy správnych orgánov, ktoré udeľujú schválenie a ktorým sa majú zasielať osvedčenia o schválení alebo o rozšírení, zamietnutí alebo odňatí schválenia alebo oznámenia o definitívnom zastavení výroby vydané v iných krajinách.

28.8.2010   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 227/62

(1)

Listom zo 4. decembra 2003 talianska vláda upozornila útvary Komisie na sériu článkov v talianskej tlači o svojom úmysle zaviesť zvýhodnené tarify za elektrickú energiu pre vybrané podniky na Sardínii.

(2)

Tieto tarify boli zavedené článkom 1 vyhlášky predsedu vlády zo 6. februára 2004. Vyhláška mala dva zreteľné účinky: a) zaviedla zvýhodnené tarify za elektrickú energiu pre spoločnosti Portovesme Srl (2), ILA (3) a Euroallumina (4) a b) predĺžila existujúcu zvýhodnenú taifu pre spoločnosť Alcoa Transformazioni (výrobcu primárneho hliníka, ďalej len „Alcoa“).

(3)

Listami z 22. januára 2004 a 19. marca 2004 Komisia požiadala o ďalšie informácie o týchto opatreniach. Talianske orgány odpovedali listami zo 6. februára 2004 a 9. júna 2004. Ďalšie objasnenia predložilo Taliansko v liste z 20. septembra 2004.

(4)

Listom zo 16. novembra 2004 Komisia informovala Taliansko, že v súvislosti s týmto opatrením pomoci sa rozhodla začať konanie podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES.

(5)

Rozhodnutie Komisie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie  (5). Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili pripomienky k týmto opatreniam.

(6)

Taliansko predložilo pripomienky v listoch zo 4. februára 2005 a 11. februára 2005.

(7)

Komisia dostala aj pripomienky iných zainteresovaných strán. V liste z 22. marca 2005 postúpila tieto pripomienky Taliansku, ktoré tak dostalo príležitosť na ne odpovedať. Pripomienky Talianska dostala Komisia listom z 20. septembra 2005.

(8)

Listom z 23. decembra 2005 Komisia požiadala o doplňujúce informácie, ktoré jej talianske orgány poskytli v liste z 3. marca 2006. O ďalšie objasnenia požiadala Komisia listom z 22. augusta 2006, na ktorý Taliansko odpovedalo listom z 28. septembra 2006.

(9)

Dňa 29. októbra 2008 bola táto vec rozdelená na časť A, ktorá zahŕňa opatrenia týkajúce sa spoločnosti Alcoa, a časť B, ktorá sa zaoberá spoločnosťami Portovesme, ILA a Euroallumina. Toto rozhodnutie sa týka len spoločnosti Alcoa (časť A).

(10)

V rámci podobnej veci týkajúcej sa štátnej pomoci (6) sa Komisia dozvedela o druhom predĺžení schémy, ktorou bola spoločnosti Alcoa udelená zvýhodnená tarifa za elektrickú energiu. Predĺženie bolo poskytnuté na základe článku 11 ods. 11 vládneho nariadenia č. 35 zo 14. marca 2005, ktorý bol zmenený na zákon č. 80/2005 zo 14. mája 2005 Neodkladné ustanovenia v rámci Akčného plánu hospodárskeho, sociálneho a územného rozvoja. Príjemcami pomoci boli Alcoa a tri nástupnícke spoločnosti, ktoré vznikli zo spoločnosti Terni (7).

(11)

Listom z 23. decembra 2005 Komisia požiadala talianske orgány o informácie, ktoré odpovedali listom z 24. februára 2006. Listami z 2. marca 2006 a 27. apríla 2006 Taliansko poskytlo doplňujúce informácie.

(12)

Listom z 19. júla 2006 Komisia informovala Taliansko, že sa v súvislosti s obidvoma schémami rozhodla začať konanie podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES (vec C 36/06).

(13)

Rozhodnutie Komisie začať konanie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie  (8). Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili pripomienky k uvedeným opatreniam.

(14)

Taliansko predložilo pripomienky v liste z 25. októbra 2006. Ďalšie informácie predložilo v listoch z 9. novembra 2006 a 7. decembra 2006.

(15)

Komisia dostala aj pripomienky iných zainteresovaných strán a postúpila ich Taliansku, ktoré tak dostalo príležitosť na ne odpovedať. Pripomienky Talianska dostala Komisia listom z 22. decembra 2006.

(16)

Listom z 20. februára 2007 Komisia požiadala o ďalšie informácie ohľadne schémy zvýhodnenej tarify. Taliansko poskytlo tieto informácie v listoch z 10. a 14. mája 2007.

(17)

Dňa 18. septembra 2007 bola táto vec rozdelená na časť A, ktorá sa týka troch nástupníckych spoločností vzniknutých zo spoločnosti Terni, a časť B, ktorá sa týka spoločnosti Alcoa. Dňa 20. novembra 2007 Komisia prijala konečné zamietavé rozhodnutie týkajúce sa týchto troch nástupníckych spoločností a nariadila vrátenie pomoci (9).

(18)

Komisia medzičasom listom z 19. januára 2007 začala vo veci schémy zvýhodnenej tarify pre Alcoa na Sardínii skúmať možnosť prijatia prechodných opatrení, ktoré záviseli od toho, či Taliansko zavedie program uvoľňovania virtuálnej kapacity (virtuálna elektráreň, ďalej len „VE“). Talianske orgány odpovedali listami zo 16. apríla 2007 a 5. novembra 2007. Dňa 13. marca 2008 sa uskutočnilo stretnutie talianskych orgánov a útvarov Komisie a Komisia požiadala Taliansko, aby do 12. mája 2008 zaujalo konečné stanovisko. Taliansko potom, čo listom z 29. mája 2008 požiadalo o predĺženie konečného termínu pre prijatie stanoviska, predložilo ďalšie informácie v listoch z 12. júna 2008 a 7. júla 2008.

(19)

Taliansko požiadalo o stretnutie s Komisiou, aby prezentovalo možné varianty pre VE. Stretnutie sa uskutočnilo 9. decembra 2008. Listami z 19. decembra 2008 a 19. mája 2009 Taliansko poskytlo doplňujúce informácie.

(20)

Ďalšie stretnutie sa uskutočnilo 26. mája 2009. Listami z 10. júla 2008 a 18. augusta 2009 Taliansko poskytlo doplňujúce informácie.

(21)

Výrobca hliníka Alcoa využíval od roku 1996 zvýhodnenú tarifu za elektrickú energiu pre svoje dve hlavné taviarne hliníka situované na Sardínii (Portovesme) a v regióne Veneto (Fusina). Táto tarifa bola pôvodne zavedená na obdobie 10 rokov (končiace sa 31. decembra 2005) v súvislosti s operáciou privatizácie. Komisia povolila tarifu na základe pravidiel štátnej pomoci vo svojom rozhodnutí, v ktorom skonštatovala, že nepredstavuje štátnu pomoc. Charakter tarify sa však časom upravil a Taliansko ju predĺžilo dvakrát, v roku 2004 a znovu v roku 2005.

(22)

Sporná tarifa je subvencovaná platbou v hotovosti, ktorú vykonáva verejný subjekt, tzv. Vyrovnávací fond pre odvetvie elektrickej energie (Cassa Conguaglio per il Settore Elettrico) (10), čo vedie k zníženiu ceny stanovenej zmluvne medzi spoločnosťou Alcoa a jej dodávateľom elektrickej energie spoločnosťou ENEL. Požadované zdroje sa vyberajú prostredníctvom parafiškálneho poplatku, ktorý platia všetci odberatelia elektrickej energie cez zložku A4 tarify za elektrickú energiu.

(23)

Schéma zvýhodnenej tarify, ktorú Alcoa využívala, je ustanovená príslušnými právnymi predpismi (2.2.1) a podrobnými predpismi, ktoré stanovil Úrad pre elektrickú energiu a plyn (Autorità per l’Energia Elettrica et il Gas – ďalej len „AEEG“) (2.2.2.1). Vyrovnávací fond je vykonávací orgán schémy (2.2.2.2). Analýza schémy zvýhodnenenj tarify pre Alcoa, ktorú Komisia vykoná, musí preto zohľadniť tak právne predpisy, ako aj taliansky regulačný kontext.

(24)

Príslušné právne predpisy sú: článok 1 vyhlášky predsedu vlády zo 6. februára 2004 (11) (ďalej len „vyhláška z roku 2004“) vykonávanej príslušnými regulačnými predpismi a článok 11 ods. 11 vládneho nariadenia č. 35 zo 14. marca 2005, ktorý bol zmenený na zákon č. 80/2005 „Neodkladné ustanovenia v rámci Akčného plánu hospodárskeho, sociálneho a územného rozvoja“ (ďalej len „zákon č. 80/2005“) vykonávaný príslušnými regulačnými predpismi (12).

(25)

Taliansko zriadilo AEEG v roku 1995 (13). AEEG je poverený vykonávaním širokého spektra regulačných úloh a má ďalekosiahle právomoci. Najmä stanovuje a aktualizuje tarify za elektrickú energiu, ako aj spôsoby získavania zdrojov požadovaných na krytie všeobecných systémových platieb (14). Pri vykonávaní týchto funkcií AEEG zohľadňuje politické údaje, ktoré podáva v súvislosti s poskytovaním služieb vo verejnom záujme krajiny (15).

(26)

AEEG, v rámci právomocí, ktoré mu boli pridelené, vydal v priebehu rokov viacero rozhodnutí (delibere), ktoré ustanovujú presné spôsoby pre riadenie schém zvýhodnených taríf v Taliansku.

(27)

Riadením príplatkov a iných príspevkov v sektore elektrickej energie je poverený vyrovnávací fond, verejný subjekt ustanovený legislatívnym nariadením č. 98 z 26. februára 1948. Vyrovnávací fond koná na základe pokynov od AEEG. Predovšetkým spravuje finančné toky súvisiace so zvýhodnenými tarifami za elektrickú energiu (výber poplatkov a platba konečným príjemcom).

(28)

V záujme posúdenia tarify pre spoločnosť Alcoa, ktorá je predmetom tohto rozhodnutia, je potrebné opätovne preveriť kontext, v ktorom bola zavedená, a jej vývoj v čase.

(29)

Začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia v rámci likvidácie štátneho konglomerátu EFIM (16) bol taliansky výrobca hliníka podnik Alumix reštrukturalizovaný, privatizovaný a predaný spoločnosti Alcoa. Alumix prevádzkoval dve hlavné taviarne primárneho hliníka, jednu v Portovesme na Sardínii a druhú vo Fusine, v regióne Veneto.

(30)

Nadobudnutie podniku Alumix spoločnosťou Alcoa bolo podmienené tým, že spoločnosť ENEL, štátny dodávateľ elektrickej energie, poskytne zvýhodnenú tarifu na dodávku elektrickej energie pre dve taviarne.

(31)

Zvýhodnená tarifa pre spoločnosť Alcoa bola ustanovená vyhláškou ministra z 19. decembra 1995 (ďalej len „vyhláška z roku 1995“). Táto vyhláška stanovila, že Alcoa bude využívať schému zvýhodnenej tarify uvedenú v rozhodnutí CIP 13/1992 do konca roku 2005 (17). Po tomto dátume bude spôsob, ktorý sa uplatňoval na spoločnosť Alcoa, uvedený do súladu so spôsobom uplatňovaným voči ostatným odberateľom elektrickej energie.

(32)

Komisia preskúmala zníženú tarifu podľa pravidiel štátnej pomoci vo veci C 38/92. Vo svojom rozhodnutí zo 4. decembra 1996 (18) (ďalej len „rozhodnutie o podniku Alumix“) Komisia rozhodla, že táto tarifa nepredstavuje štátnu pomoc na základe dôvodov zhrnutých ďalej.

(33)

V rámci posudzovaného mechanizmu štát stanovil tarifu, ktorá sa má účtovať spoločnosti Alcoa, a ENEL, v tom čase jediný dodávateľ elektrickej energie v Taliansku, jej poskytoval elektrickú energiu podľa predpísanej tarify. Ceny pre obidve taviarne boli stanovené na 10 rokov. Pre Sardíniu sa v roku 1996 stanovila tarifa vo výške 36,3 ITL/kWh, ktorá sa mala postupne zvyšovať tak, aby v roku 2005 dosiahla 39,6 ITL/kWh. Tarifa pre región Veneto mala v roku 2005 dosiahnuť 39,9 ITL/kWh. Po prepočítaní na euro boli tieto ceny v rozsahu od 18 do 20 EUR/MWh.

(34)

ENEL bol v tom čase štátnym subjektom (19) s monopolným postavením na dodávky elektrickej energie. Komisia preto preskúmala, či ENEL pôsobil pri uplatňovaní týchto cien na spoločnosť Alcoa ako rozumný trhový subjekt.

(35)

Komisia posúdila situáciu v dodávkach elektrickej energie v priebehu desaťročného obdobia v dvoch dotknutých regiónoch, na ktoré sa vzťahovala zvýhodnená tarifa. Zistila, že trh s elektrickou energiou na Sardínii a v regióne Veneto bol charakterizovaný nadprodukciou vo výrobe elektrickej energie a bolo nepravdepodobné, že sa v najbližších desiatich rokoch odstráni. Komisia ďalej zistila, že výrobcovia nemohli vyvážať elektrickú energiu z týchto regiónov; v prípade Sardínie kvôli nedostatočnému prepojeniu s talianskou pevninou a v prípade regiónu Veneto pre nedostatočný dopyt v susedných regiónoch (20).

(36)

Za týchto okolností Komisia dospela k záveru, že veľký priemyselný klient, ako je spoločnosť Alcoa, mal značnú vyjednávaciu silu voči ENEL-u, pretože uzavretie dvoch taviarní, ktoré patrili k najlepším zákazníkom ENEL-u v Taliansku, by pre ENEL znamenalo ešte väčšiu nadprodukciu a zhoršenie nákladovej štruktúry. Preto bolo v hospodárskom záujme ENEL-u dodávať taviarňam v Portovesme a Fusine elektrickú energiu za obzvlášť nízku cenu.

(37)

Komisia usúdila, že racionálne mysliaci dodávateľ elektrickej energie by mal byť pripravený predávať za cenu, ktorá pokrýva jeho priemerné hraničné výrobné náklady vypočítané na základe aktuálnej palivovej zmesi používanej elektrárňami v príslušných regiónoch plus malý príspevok k fixným nákladom. Ukázalo sa, že cena stanovená pre spoločnosť Alcoa spĺňa tieto kritériá. Pokiaľ ide o mierne ročné zvýšenia ceny pre spoločnosť Alcoa na ďalších desať rokov, Komisia ich považovala za opodstatnené na základe predpovede, že marginálne výrobné náklady spoločnosti ENEL sa v priebehu rokov znížia vďaka zlepšeniam palivovej zmesi a výrobných technológií.

(38)

Komisia teda dospela k záveru, že spoločnosť ENEL sa správala ako racionálne mysliaci trhový subjekt pri poskytovaní tarify, a preto vyhlásila, že toto opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES.

(39)

V rokoch, ktoré nasledovali bezprostredne po rozhodnutí o podniku Alumix, bol taliansky systém elektrickej energie reštrukturalizovaný s cieľom postupnej liberalizácie trhu EÚ s elektrickou energiou (21).

(40)

V roku 1997 bola štandardná tarifa za elektrickú energiu (22) reštrukturalizovaná a rozdelená na jednotlivé tarifné zložky (23). Tarifa pre spoločnosť Alcoa prešla prvou zmenou. Cena pre podnik Alumix, ktorá pred reformou predstavovala globálne číslo, bola rozčlenená na tarifné zložky tak, aby vyhovovala v rámci novej štandardnej tarifnej štruktúry. Tarifné zložky uplatňované na spoločnosť Alcoa boli znížené takým spôsobom, aby konečná cena presne zodpovedala cene stanovenej v rozhodnutí o podniku Alumix. V tejto fáze ENEL ako jediný dodávateľ elektrickej energie v Taliansku pokračoval ďalej v udeľovaní tarify: účtoval spoločnosti Alcoa cenu stanovenú pre podnik Alumix bez akejkoľvek kompenzácie za svoje dodávky.

(41)

V roku 1999, keď Taliansko prevzalo prvú liberalizačnú smernicu EÚ (24), spoločnosť ENEL prestala mať monopol na dodávky elektrickej energie v Taliansku a bola rozdelená na niekoľko subjektov.

(42)

V roku 2000 sa Taliansko rozhodlo začleniť tarifu pre podnik Alumix medzi „všeobecné platby systému elektrickej energie“ (25). Tento nový status viedol k prvej významnej zmene v mechanizme financovania tarify pre podnik Alumix. Zatiaľ čo spoločnosť ENEL predtým predávala elektrickú energiu priamo spoločnosi Alcoa za zvýhodnenú tarifu, podľa nového mechanizmu (26) dostal ENEL plnú bežnú cenu účtovanú veľkým priemyselným klientom a ostatní odberatelia elektrickej energie poskytli prostriedky potrebné na zabezpečenie, aby spoločnosť Alcoa ďalej platila cenu stanovenú pre podnik Alumix. V praxi bola spoločnosti Alcoa menovite účtovaná plná cena, spoločnosť však užívala výhodu z priamej zrážky na svojom účte. ENEL financoval túto zrážku zachovaním výnosov z novozavedenej parafiškálnej dane prostredníctvom zložky A4 tarify za elektrickú energiu, ktorú platili všetci užívatelia (27). V roku 2002 spoločnosť Alcoa uzavrela dvojstrannú zmluvu s ENEL-om pri nominálnej cene približne zodpovedajúcej štandardnej tarife účtovanej za dodávku vysokonapäťovej elektrickej energie.

(43)

Ďalšia významná zmena nastala v roku 2004 prijatím rozhodnutia AEEG č. 148/04, ktoré poverilo vyrovnávací fond úplným administratívnym riadením taríf. V rámci tohto systému si ENEL už viac neponechával výnosy zložky A4, ale ich v plnom rozsahu prevádzal do vyrovnávacieho fondu, ktorý vykonával výpočty a refundoval spoločnosť Alcoa. Týmto mechanizmom spoločnosť Alcoa v praxi platila cenu zmluvne dohodnutú s ENEL-om a ex post dostávala z vyrovnávacieho fondu kompenzačný príspevok, ktorý jej reálne umožňoval ďalej platiť cenu stanovenú pre podnik Alumix. Tento nový administratívny mechanizmus nadobudol účinnosť pre spoločnosť Alcoa v septembri 2004 a stále sa uplatňuje (28).

(44)

Vyhláškou z roku 2004 talianska vláda predĺžila do 30. júna 2007 zvýhodnenú tarifu za elektrickú energiu stanovenú vyhláškou z 19. decembra 1995 pre „dodávky elektrickej energie na výrobu hliníka, olova, striebra a zinku obmedzené na závody už existujúce v čase nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky, umiestnené v ostrovných oblastiach, ktoré majú nedostatočné, alebo nemajú žiadne spojenie s národnými sieťami elektrickej energie a plynu“ (29).

(45)

Vyhláška z roku 2004 bola v praxi určená na a) predĺženie existujúcej tarify uplatňovanej na spoločnosť Alcoa do júna 2007 a b) rozšírenie tej istej schémy na ďalšie tri spoločnosti situované na Sardínii: Portovesme, ILA a Euroallumina.

(46)

Predĺženie a rozšírenie tarify pre spoločnosť Alcoa stanovené vyhláškou z roku 2004 sa uskutočnilo na regulačnej úrovni rozhodnutím AEEG č. 148/04, ktoré zaviedlo aj zmeny v mechanizme financovania uvedené v odôvodnení 43.

(47)

Prvé predĺženie bolo predmetom konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa vyhlášky z roku 2004, ktoré sa začalo vo veci C 38/04 (30). Podľa Talianska (31) sa vyhláška z roku 2004 neuplatnila vo vzťahu k spoločnosti Alcoa, ktorá ďalej využívala zvýhodnenú tarifu na jej pôvodnom právnom základe vyplývajúcom z vyhlášky z roku 1995.

(48)

Článkom 11 ods. 11 zákona č. 80/2005 talianske orgány predĺžili do roku 2010 zvýhodnenú tarifu pre spoločnosť Alcoa za tarifných podmienok platných k 31. decembru 2004 (32). Podľa zákona č. 80/2005 malo predĺženie tarify nadobudnúť účinnosť 1. januára 2005. Tento dátum bol však následne zmenený rozhodnutím AEEG č. 286/05 na 1. január 2006 na základe pokynov od vnútroštátnych orgánov.

(49)

S cieľom určiť cenu, ktorú by mala spoločnosť Alcoa platiť po roku 2005, zákon č. 80/2005 zaviedol mechanizmus indexácie, podľa ktorého sa zvýhodnená cena (to značí cena stanovená v rozhodnutí o podniku Alumix na rok 2005) mala od 1. januára 2006 zvyšovať ročne o 4 % alebo, alternatívne, o priemerné percentuálne zvýšenie na amsterdamskej a frankfurtskej burze s elektrickou energiou (33).

(50)

Po konzultáciách s užívateľmi však AEEG predložil odlišný výklad aktualizovaného mechanizmu. V rozhodnutí AEEG č. 217/05 sa stanovilo, že zvýšenie ročnej tarify bude sledovať priemerné veľkoobchodné ceny, nepresiahne však 4 %. Tento aktualizovaný mechanizmus vyústil fakticky do menších ročných zvýšení zvýhodnenej tarify v porovnaní s tým, čo sa pôvodne stanovilo v právnych predpisoch.

(51)

Druhé predĺženie bolo predmetom konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré sa začalo vo veci C 36/06. Keď Komisia začala konania vo veci formálneho zisťovania v súvislosti s článkom 11 ods. 12 zákona č. 80/2005, AEEG rozhodnutím č. 190/06 vykonal platby podľa zákona č. 80/2005 s podmienkou, že spoločnosť Alcoa poskytne banke alebo materskej spoločnosti záruku na krytie rizika spojeného s vrátením pomoci.

(52)

Platby, ktoré vykonal vyrovnávací fond spoločnosti Alcoa v čase od januára 2006 do januára 2009, sú uvedené v tabuľke. Čísla za rok 2009 sú neúplné vzhľadom na to, že odzrkadľujú len platby vykonané v januári 2009, zatiaľ čo spoločnosť Alcoa ďalej dostávala platby v priebehu ďalších mesiacov.

(53)

Rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania sa zakladalo na nasledujúcich dôvodoch.

(54)

Komisia klasifikovala tarify zavedené vyhláškou z roku 2004 ako prevádzkovú pomoc a posúdila, či takáto pomoc mohla byť povolená na základe usmernení o národnej regionálnej pomoci (34), keďže Sardínia bola v roku 2004 podporovaným regiónom podľa článku 87 ods. 3 písm. a) Zmluvy o ES. Komisia vyjadrila pochybnosti o možnosti povoliť pomoc na tomto základe, pretože takáto pomoc ad hoc poskytnutá obmedzenému počtu podnikov zrejme nepodporuje regionálny rozvoj.

(55)

Pokiaľ ide o osobitný prípad spoločnosti Alcoa, Komisia zdôraznila, že, ako sa ukázalo, nová tarifa sa líšila od tarify pre podnik Alumix v tom, že tarifu pre podnik Alumix poskytol ENEL, monopolný dodávateľ elektrickej energie v Taliansku, zatiaľ čo nová tarifa zahŕňala selektívnu intervenciu štátu s cieľom kompenzovať rozdiel medzi trhovou cenou dohodnutou s výrobcom elektrickej energie a zvýhodnenou cenou stanovenou v roku 1996.

(56)

Okrem toho, Komisiu zaujímalo, či mohlo toto opatrenie mať účinok zníženia úrovne zdanenia uplatňovanej na spoločnosť. Takéto zníženie by muselo odvodzovať svoj právny základ zo smernice Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca Spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (35).

(57)

Rozhodnutie z roku 2006 o začatí konania vo veci formálneho zisťovania bolo zamerané na tarifu pre spoločnosť Alcoa (36). Komisia zdôraznila, že regulačný rámec a trhové podmienky, ktoré prevládali v čase rozhodnutia o podniku Alumix, boli veľmi odlišné od regulačného rámca a trhových podmienok, ktoré prevládali v období, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o začatí konania. Najmä trh s elektrickou energiou bol teraz liberalizovaný a správa schémy bola odovzdaná vyrovnávaciemu fondu. Komisia preto považovala za potrebné opätovne preskúmať, či tarifa pre spoločnosť Alcoa nepredstavuje štátnu pomoc.

(58)

Podľa Komisie tarifa predstavovala štátnu pomoc z dôvodov, že: a) zníženie tarify za elektrickú energiu vytvorilo hospodársku výhodu; b) rozhodnutie poskytnúť túto tarifu prijali talianske orgány a bolo financované prevodom štátnych zdrojov vo forme parafiškálnych poplatkov; c) opatrenie ohrozovalo hospodársku súťaž a d) opatrenie malo vplyv na obchod v rámci Spoločenstva vzhľadom na to, že s hliníkom sa rozsiahlo obchoduje na svetových trhoch. Komisia posúdila toto opatrenie ako prevádzkovú pomoc.

(59)

Komisia ďalej konštatovala, že jej predchádzajúce závery, podľa ktorých tarifa pre spoločnosť Alumix nepredstavuje štátnu pomoc, neznamenali, že nové opatrenie predstavuje existujúcu pomoc. Schválenie tarify pre spoločnosť Alumix zo strany Komisie opierajúce sa o hospodárske posúdenie okolností prevládajúcich v tom čase bolo časovo obmedzené a nemohlo sa vzťahovať na predĺženie tarify, ktoré poskytoval zákon č. 80/2005.

(60)

Pokiaľ ide o zlučiteľnosť, Komisia posúdila, či mohla byť zvýhodnená tarifa schválená na základe usmernení o národnej regionálnej pomoci.

(61)

Pokiaľ ide o závod v regióne Veneto, Komisia zdôraznila, že nebol situovaný v regióne, ktorý prichádzal do úvahy pre pomoc podľa článku 87 ods. 3 písm. a) Zmluvy o ES, a ako taký nespĺňal podmienky pre regionálnu pomoc.

(62)

Sardínia bola podľa článku 87 ods. 3 písm. a) podporovaný región do konca roku 2006. Komisia však vyjadrila pochybnosti o možnosti schváliť opatrenie na základe usmernení o národnej regionálnej pomoci (37) vzťahujúcich sa na dané obdobie.

(63)

Napriek tvrdeniu Talianska, že vysoké ceny za elektrickú energiu na Sardínii predstavovali nevýhodu pre rozvoj ostrova, Komisia konštatovala, že Taliansko nepreukázalo existenciu podstatne vyšších cien na Sardínii, či už v priemere alebo, konkrétne, pre energeticky náročné podniky (Taliansko nepredložilo údaje o dvojstranných zmluvách uzavretých medzi energeticky náročnými spoločnosťami a ich dodávateľmi, tvrdiac, že takéto údaje nie sú verejne dostupné). Okrem toho, Taliansko nevysvetlilo, prečo vyššie ceny predstavovali regionálnu nevýhodu, alebo ako tarifa prispela k regionálnemu rozvoju. Komisia pripomenula, že vo veci C 34/02 (38) neakceptovala, že nedostatok energetických spojení na Sardínii by sa mal považovať za nevýhodu pre rozvoj malých a stredných podnikov v regióne (a dospela k zamietavému rozhodnutiu). Komisia preto vyjadrila pochybnosti o nevyhnutnosti pomoci.

(64)

Komisia ďalej spochybnila, že takáto pomoc ad hoc bola úmerná regionálnym nevýhodám, majúc okrem toho na zreteli spôsob použitý na výpočet zvýhodnenej ceny, ktorý nemal žiadny vzťah k cenám používaným vo zvyšnej časti Talianska.

(65)

Komisia zdôraznila, že pomoc v skutočnosti nebola degresívna z hľadiska 4-percentného maxima uvaleného na zvýšenie tarify.

(66)

V súvislosti s obdobím, na ktoré sa vzťahujú usmernenia pre národnú regionálnu pomoc na roky 2007 – 2013 (39), Komisia zdôraznila, že Sardínia by prestala spĺňať podmienky pre regionálnu pomoc podľa článku 87 ods. 3 písm. a) Zmluvy o ES, a najmä pre prevádzkovú pomoc. Usúdila, že hoci by dvojročné prechodné obdobie mohlo byť povolené na základe usmernení pre postupné ukončenie existujúcich schém prevádzkovej pomoci, nezdá sa byť vhodné povoliť zavedenie novej prevádzkovej pomoci na niekoľko mesiacov s plánovaným postupným ukončením, majúc okrem toho na zreteli vyjadrené pochybnosti a deformujúci charakter pomoci.

(67)

Záverom Komisia vyjadrila pochybnosti o možnosti povoliť zvýhodnenú tarifu pre spoločnosť Alcoa, či už ako regionálnu pomoc alebo z akýchkoľvek iných dôvodov, ktoré Taliansko ani v jednom prípade neuviedlo.

(68)

Spoločnosť Alcoa vzniesla pred Súdom prvého stupňa námietku proti rozhodnutiu o začatí konania z roku 2006. Súd vyniesol rozsudok (ďalej len „rozsudok súdu“) 25. marca 2009, v ktorom podporil rozhodnutie a v plnom rozsahu zamietol argumenty spoločnosti Alcoa (40).

(69)

Výzva Komisie predložiť pripomienky k dvom rozhodnutiam o začatí podrobných zisťovaní podnietila reakcie spoločnosti Alcoa a príslušných tretích strán. Tu sú zhrnuté len pripomienky týkajúce sa tarify pre spoločnosť Alcoa.

(70)

Podľa spoločnosti Alcoa bola tarifa zameraná na riešenie zlyhania trhu, najmä zlyhania nedávno liberalizovaného trhu s elektrickou energiou s cieľom poskytovať konkurencieschopné ceny v dôsledku značnej trhovej sily subjektov pôsobiacich na trhu. Toto zlyhanie trhu je vraj obzvlášť evidentné na Sardínii. Za týchto okolností údajne existuje potreba regulačného opatrenia vrátane opatrenia vo forme tarifných mechanizmov, ktoré majú sprevádzať prechod od monopolu k úplnej hospodárskej súťaži.

(71)

Spoločnosť Alcoa vo svojej analýze trvá na tom, že tarifa nepredstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES, pretože okolnosti, ktoré opodstatnili rozhodnutie o podniku Alumix z roku 1996, že nešlo o žiadnu pomoc, sú stále platné. Tarifa najmä neposkytuje žiadnu výhodu, spôsob jej financovania nezahŕňa prevod štátnych zdrojov a, s prihliadnutím na osobitosti obchodu s primárnym hliníkom, tarifa nemá vplyv na obchod v rámci Spoločenstva ani nenarúša hospodársku súťaž.

(72)

Spoločnosť Alcoa ďalej tvrdí, že aj keby sa toto opatrenie klasifikovalo ako štátna pomoc, sardínska tarifa je zlučiteľná s pravidlami pre regionálnu pomoc.

(73)

Podľa spoločnosti Alcoa tarifa rieši zlyhanie trhu, nepredstavuje štátnu pomoc, v každom prípade by predstavovala skôr existujúcu než novú pomoc a jej vráteniu zabraňuje zásada oprávnených očakávaní.

(74)

Spoločnosť Alcoa predkladá obšírne základné informácie o výrobe hliníka a obchode s ním. Tavenie hliníka je energeticky najnáročnejší spomedzi všetkých priemyselných procesov (so spotrebou 15 KWh/kg vyrobeného hliníka). Celková svetová výroba hliníka v roku 2006 bola približne 33,7 milióna ton, z čoho len 4,5 milióna ton sa vyrobilo v rámci EHP. EÚ 25 a EHP sú významní sieťoví vývozcovia primárneho hliníka. V roku 2006 krajiny EÚ 25 vyviezli 4,7 milióna ton a očakáva sa, že v roku 2010 sa dovoz zvýši na 5,5 milióna ton. V roku 2006 hliníkový priemysel v EÚ zamestnával priamo 106 000 pracovníkov (41) a nepriamo poskytoval zamestnanie ďalším približne 300 000 osobám. V čase, keď spoločnosť Alcoa predložila svoje pripomienky, v EÚ 25 pracovalo celkovo 22 taviarní primárneho hliníka (31 v EHP) na plný výkon.

(75)

Primárny hliník je komodita a jeho svetová referenčná cena je stanovená na londýnskej burze s kovmi. Dve talianske taviarne vo Fusine a Portovesme vyrábajú približne 200 000 ton. Podľa spoločnosti Alcoa tento obmedzený objem výroby nemôže ovplyvniť ceny primárneho hliníka.

(76)

Elektrická energia je hlavná nákladová položka vo výrobe primárneho hliníka. Podľa spoločnosti Alcoa môžu taviarne pracovať len v prípade, ak môžu uzavrieť dlhodobé dohody o dodávkach s výrobcami elektrickej energie. Dlhodobé dohody založené na nákladoch môžu v súčasnosti stále ponúkať ochotní predajcovia, ako to ilustruje dohoda uzavretá medzi spoločnosťou Alcoa a Islandom (42). Podľa spoločnosti Alcoa však pri chýbajúcich dohodách založených na nákladoch sú taviarne nútené zastaviť prevádzku. Z tohto dôvodu boli od roku 2003 uzavreté tri taviarne v rámci EÚ 25 a boli ohlásené ďalšie plány na uzavretie závodov. Spoločnosť Alcoa vyvodzuje z toho záver, že bez predĺženia tarify bude nútená okamžite zastaviť prevádzku dvoch talianskych závodov vo Fusine (v regióne Veneto) a v Portovesme (na Sardínii).

(77)

Spoločnosť Alcoa poukazuje na to, že vlády viacerých členských štátov podporujú uzatváranie dlhodobých dodávateľských zmlúv založených na nákladoch medzi energeticky náročnými priemyselnými odberateľmi a výrobcami energie so zreteľom na skutočnosť, že trhy s elektrickou energiou nefungujú riadne. Tieto riešenia sa považujú za potrebné ako dočasné opatrenia, ktoré zabezpečia spravodlivú tvorbu cien a zabránia uzavretiu podnikov. Spoločnosť Alcoa predkladá stručný opis opatrení, ktoré prijali: Fínsko (konzorciá investujúce do nových jadrových reaktorov s odberovými právami za cenu stanovenú podľa výrobných nákladov), Nemecko (zľava 35 – 50 % prenosových nákladov plus zníženie poplatkov súvisiacich s obnoviteľnými druhmi energie pre veľkých priemyselných užívateľov), Španielsko (regulované tarify), Francúzsko (konzorciá veľkých užívateľov investujúce do nových jadrových reaktorov, regulované „návratné“ tarify), Švédsko (konzorciá na investovanie do nových jadrových reaktorov) a Belgicko (nákupné konzorcium).

(78)

Spoločnosť Alcoa podčiarkuje, že samotná Komisia pri prešetrovaní v energetickom odvetví (43) uznala, že trhy s elektrickou energiou v Európe nefungujú riadne. Spoločnosť Alcoa ďalej uvádza zoznam iniciatív, ktoré Komisia prijala alebo oznámila v sektore energetiky, ako je práca skupiny na vysokej úrovni pre konkurencieschopnosť, energetiku a životné prostredie (44).

(79)

Spoločnosť Alcoa uvádza, že tarifa nepredstavuje štátnu pomoc, pretože: a) nenastala žiadna významná zmena v okolnostiach, ktoré viedli Komisiu k záveru, že tarifa pre podnik Alumix neprináša výhodu; konkrétne cena, ktorú platí spoločnosť Alcoa, je stále zlučiteľná s parametrami, ktoré Komisia uviedla v rozhodnutí o podniku Alumix; b) opatrenie nenarúša hospodársku súťaž, ani nemá vplyv na obchod v rámci Spoločenstva a c) podľa relevantnej judikatúry súdov Spoločenstva toto opatrenie nezahŕňa prevod štátnych zdrojov.

(80)

Spoločnosť Alcoa tvrdí, že pri posudzovaní existencie výhody je rozhodujúcou otázka, či cena, ktorú platí spoločnosť Alcoa, je nižšia ako bežná trhová cena. Spoločnosť Alcoa dokazuje, že osobitná cena je ekvivalentná cene, ktorú by mala platiť za bežných trhových podmienok, to značí na úplne konkurenčnom trhu. V prípade podniku Alumix Komisia dospela k záveru, že na úplne konkurenčnom trhu by súkromný dodávateľ elektrickej energie predával energiu svojim najlepším odberateľom za marginálne náklady plus určitý malý príspevok k fixným nákladom a že štát by mohol stanoviť tarify na základe rovnakých kritérií. Podľa spoločnosti Alcoa sa má v tomto prípade prešetriť, či ceny, ktoré zaplatila, boli vyššie alebo nižšie ako marginálne náklady dodávateľa energie (plus určitý malý príspevok k fixným nákladom). Spoločnosť Alcoa predkladá výpočty na podporu svojho prípadu.

(81)

Spoločnosť Alcoa používala pre regióny Sardínia i Veneto minimálne celkové ceny IPEX (20,2 EUR/MWh a 21,0 EUR/MWh v rokoch 2005 a 2006) ako náhradné hodnoty pre marginálne náklady výrobcov, keďže žiadny dodávateľ by nepredával energiu na sekundárnych trhoch za ceny nižšie ako svoje marginálne náklady, a preto sú minimálne okamžité ceny vyššie ako marginálne výrobné náklady. Vierohodnosť už uvedených minimálnych cien možno podľa spoločnosti Alcoa potvrdiť ich porovnaním so štandardnými marginálnymi nákladmi pre uhoľné elektrárne, ktoré spoločnosť Alcoa odhaduje na 20 EUR/MWh.

(82)

Celkovo možno podľa spoločnosti Alcoa konštatovať, že metodiky uvedené v odôvodneniach 80 a 81 potvrdzujú v regióne Veneto, ako aj na Sardínii, že ceny, ktoré platí spoločnosť Alcoa spĺňajú kritériá stanovené v rozhodnutí o podniku Alumix.

(83)

Alcoa nesúhlasí s použitím priemerných cien na burze IPEX ako kritéria pre stanovenie existencie výhody, ktoré zrejme použila Komisia. Spoločnosť Alcoa trvá na tom, že priemerná cena IPEX nie je reprezentatívna pre cenu, ktorú platí veľký priemyselný odberateľ, ako je spoločnosť Alcoa, ktorá spotrebúva elektrickú energiu 24 hodín denne a ktorá namiesto toho, aby ju kupovala na sekundárnom trhu, uzatvára dlhodobé dvojstranné dodávateľské zmluvy.

(84)

Okrem toho, spoločnosť Alcoa vyhlasuje, že ENEL má dominantné postavenie v dodávkach elektrickej energie takmer v celom Taliansku. Konkrétne, na Sardínii je ENEL chránený pred konkurenciou zo strany dodávateľov pôsobiacich mimo Sardínie v dôsledku obmedzeného výkonu prepojovacieho vedenia medzi Sardíniou a talianskou pevninou. Preto sekundárny trh, ani trh pre dlhodobé dodávateľské zmluvy v Taliansku nie je zatiaľ charakterizovaný skutočne konkurenčnou štruktúrou. Ceny, ktoré ENEL účtuje spoločnosti Alcoa, preto neodzrkadľujú ceny, ktoré by zvyčajne prevládali na plne konkurenčnom trhu, či už na Sardínii alebo v regióne Veneto.

(85)

Záverom spoločnosť Alcoa tvrdí, že ceny, ktoré platila v Taliansku, predsa plne vyhovujú kritériám, ktoré Komisia stanovila v rozhodnutí o podniku Alumix, a presne odzrkadľujú, čo by sa stalo, keby trh riadne fungoval. Preto spoločnosť Alcoa nie je užívateľom výhody, ktorú by mohla získať na plne konkurenčnom trhu.

(86)

Spoločnosť Alcoa uvádza, že tarifa nemá vplyv na obchod v rámci Spoločenstva a nemôže narúšať hospodársku súťaž. Cena primárneho hliníka sa stanovuje na londýnskej burze s kovmi a kolísania miestnych výrobných nákladov sa nemôžu premietnuť do rozdielov v cenách. Objem výroby primárneho hliníka v Taliansku je podľa spoločnosti Alcoa taký nízky, že nemá možnosť ovplyvniť svetové ceny.

(87)

Dopyt po primárnom hliníku v EÚ 25 sa neustále zvyšoval (so 40-percentným rastom úrovne dopytu medzi rokmi 1996 a 2005). Európsky objem výroby však zaostával. V roku 2004 výroba v EÚ 25 pokryla iba 41 % dopytu EÚ 25, keď klesla z 50 % v roku 1996. Preto dochádza v EÚ k rastúcemu výrobnému deficitu a dopyt je v čoraz väčšej miere krytý z krajín, ktoré nie sú členmi EÚ.

(88)

Spoločnosť Alcoa tvrdí, že ak sa hliník v Taliansku prestane vyrábať, žiadny nový subjekt z Talianska alebo EÚ nemôže nahradiť kapacity zatvorené v Taliansku, pretože nové závody v EÚ už pracujú na plný výkon a žiadny existujúci výrobca alebo nový subjekt by nemal podnet zvýšiť svoju kapacitu vzhľadom na skutočnosť, že dlhodobé vyhliadky ohľadne budúcej dostupnosti cenovo prístupnej energie sú neisté.

(89)

Okrem toho, spoločnosť Alcoa tvrdí, že záujmy ostatných európskych výrobcov nie sú ohrozené ďalšou existenciou talianskych tarifných schém, pretože zabezpečujú cenu elektrickej energie, ktorá je len o niečo nižšia ako vážená priemerná cena, ktorú platia výrobcovia primárneho hliníka v EÚ 25.

(90)

Porovnanie priemerných taríf pre taviarne

(91)

Spoločnosť Alcoa sa odvoláva na judikatúru vo veciach PreussenElektra (45) a Pearle (46) s cieľom odôvodniť svoju argumentáciu, že dané opatrenie nie je financované zo štátnych zdrojov. Spoločnosť Alcoa tvrdí, že prostriedky potrebné na financovanie tarify prevádzajú súkromné subjekty (odberatelia elektrickej energie) súkromnému subjektu (spoločnosti Alcoa): úloha štátu je obmedzená na prijatie zákona stanovujúceho platbu požadovaných súm bez možnosti disponovať s prostriedkami podľa vlastného uváženia inak ako v rámci implementácie právneho režimu. Konkrétne, podľa spoločnosti Alcoa, vyrovnávací fond nemôže vykonávať žiadnu kontrolu nad prostriedkami a je len účtovným sprostredkovateľom.

(92)

Spoločnosť Alcoa ďalej uvádza, že aj v prípade, ak by sa usúdilo, že tarifa predstavuje štátnu pomoc, predstavovala by skôr „existujúcu pomoc“ než „novú pomoc“.

(93)

Spoločnosť Alcoa trvá na tom, že rozhodnutie o podniku Alumix nebolo časovo obmedzené a nestratilo účinnosť k 31. decembru 2005. Podľa názoru spoločnosti Alumix argumentácia Komisie, že „zmena okolností“ znamenala koniec vplyvu rozhodnutia o podniku Alumix, nemá opodstatnenie, pretože ani liberalizácia trhu, ani úloha, ktorou bol poverený vyrovnávací fond, nepriniesla žiadnu podstatnú zmenu, pokiaľ ide o výhodu (alebo skôr jej absenciu) vyplývajúcu zo schémy pre podnik Alumix. Spoločnosť Alcoa ďalej platila po reformách rovnakú cenu a táto cena nepriniesla žiadnu výhodu subjektu kupujúcemu túto energiu, ako sa to uznáva v rozhodnutí o podniku Alumix. Reformy teda nepredstavujú takú „zmenu okolností“, ktorá by rozhodnutie o podniku Alumix zbavila platnosti. Pokiaľ ide o úlohu, ktorou bol poverený vyrovnávací fond, podľa spoločnosti Alcoa mala zmena čisto administratívny charakter a neovplyvnila podstatu mechanizmu.

(94)

Spoločnosť Alcoa ďalej namieta, že aj keby bolo došlo k zmene okolností, spoločnosť by predsa len mala nárok na schému „existujúcej pomoci“ na základe prvej vety článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 (47) (opatrenie, ktoré sa stalo pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu). Uvádza, že to povrdzuje judikatúra belgických koordinačných centier (48). V tomto prípade súd rozhodol, že len čo sa zistilo, že konkrétna schéma pomoci nepredstavuje štátnu pomoc, jediný spôsob, akým môže Komisia prehodnotiť svoje stanovisko, spočíval v tom, aby sa riadila pravidlami o existujúcej pomoci, a účinok tohto prehodnotenia by preto mohol byť platný len v budúcnosti.

(95)

Podľa názoru spoločnosti Alcoa je irelevantné, že liberalizácia trhov s energiou nastala potom, čo Komisia prijala rozhodnutie o podniku Alumix, pretože liberalizácia neovplyvnila argumentáciu v prospech zistenia, že nešlo o žiadnu pomoc (skutočnosť, že ceny zahŕňali marginálne náklady), a nemohla viesť k zmene charakteru opatrenia. Komisia sa preto nemôže odvolávať na druhú vetu článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia (ES) č. 659/1999 (49), aby vyhlásila, že opatrenie predstavuje „novú pomoc“. Okrem toho, spoločnosť Alcoa uvádza, že aj za predpokladu, že liberalizácia nezohrala žiadnu úlohu, na základe rozsudku vo veci Alzetta (50) by Komisii nemalo byť bránené odvolávať sa na článok 1 písm. b) bod v) druhú vetu nariadenia (ES) č. 659/1999.

(96)

Okrem toho, liberalizácia trhu s elektrickou energiou nastala pred prijatím nariadenia (ES) č. 659/1999. Preto sa toto nariadenie nemôže uplatňovať na opatrenia v odvetví elektrickej energie, aj keby sa v dôsledku liberalizácie stali opatreniami pomoci, a tieto opatrenia sa namiesto toho riadia článkom 1 písm. b) bodom v) prvou vetou nariadenia (ES) č. 659/1999 (existujúca pomoc) a judikatúrou Súdu vo veci Alzetta.

(97)

Spoločnosť Alcoa ďalej uvádza, že aj keby sa súčasná schéma nepovažovala za existujúcu pomoc, spoločnosť by v každom prípade mala právo odvolávať sa na oprávnené očakávania vzhľadom na významné investície, ktoré uskutočnila v obidvoch závodoch, za predpokladu, že tarifa nepredstavovala pomoc, a na existenciu precedensov v praxi rozhodovania Komisie, čo naznačuje určité rozpätie v konaní podľa vlastného uváženia pri výklade pomoci ako existujúcej pomoci, konkrétne rozhodnutie Komisie týkajúce sa oslobodenia od dane pre zriaďovanie prevádzok v zahraničí (51).

(98)

Spoločnosť Alcoa trvá na tom, že pokiaľ ide o závod na Sardínii, napadnuté opatrenie v každom prípade spĺňa požiadavky na získanie výhody z regionálnej pomoci.

(99)

Spoločnosť Alcoa opisuje regionálne nevýhody Sardínie a problémy energeticky náročných odvetví, ktoré vyplývajú z nedostatočných prepojení Sardínie, pokiaľ ide o dodávky energie, a existencie dvojitého monopolu spoločností ENEL/ENDESA, ktorá narúša normálny proces hospodárskej súťaže a udržiava vysoké ceny aj pre veľkých užívateľov. Účelom tarify je odstrániť túto nevýhodu.

(100)

Spoločnosť Alcoa poukazuje na to, že zatvorenie taviarní by spôsobilo stratu 2 500 priamych pracovných miest. Malo by však aj nepriamy účinok na tisíce ďalších pracovných miest v dôsledku postavenia spoločnosti Alcoa ako jedného z hlavných zamestnávateľov v regióne. Tento vplyv by bol ešte dramatickejší v prípade náhleho zatvorenia v porovnaní s postupným vyraďovaním závodov z prevádzky.

(101)

Spoločnosť Alcoa tvrdí, že tarifa spĺňa kritériá proporcionality v tom zmysle, že je obmedzená na to, čo je potrebné na zabránenie zlyhaniu trhu (absencie konkurenčného trhu na Sardínii), a cena je v súlade s váženým priemerom cien elektrickej energie, ktorú platia iné taviarne v EÚ 25.

(102)

Podľa názoru spoločnosti Alcoa nedostatočné klesanie sa nedokázalo. Klesanie by sa malo posudzovať na základe marginálnych nákladov a Komisia by mala preukázať zvýšenie týchto nákladov, aby demonštrovala, že tarifa nie je degresívna. Pokiaľ ide o 4-percentné maximum zvýšenia tarify, ktoré napadla Komisia na základe toho, že nezabezpečuje klesanie, spoločnosť Alcoa tvrdí, že je normálne, že ceny by mali byť na určitú dobu pevné. Ďalej, uvedené maximum by malo odzrkadľovať normálny trend a nemalo by zohľadňovať abnormálne udalosti, ako mimoriadne zvýšenie cien ropy. Spoločnosť Alcoa ďalej poznamenáva, že Komisia akceptovala klesanie v prípadoch, keď sa výhoda zachovávala štyri až päť rokov a potom postupne klesala (52).

(103)

Podľa názoru spoločnosti Alcoa je taraifa dočasná, pretože má trvať dovtedy, kým nebude odstránený problém prepojenia s pevninou (predpokladá sa v roku 2010). Okrem toho, tvrdenie Komisie, že opatrenie bolo v platnosti dlhšie ako päť rokov, nie je opodstatnené, pretože tarifa doposiaľ nepredstavovala pomoc.

(104)

Napokon spoločnosť Alcoa tvrdí, že usmernenia z roku 2007 pre národnú regionálnu pomoc na roky 2007 – 2013 (53) sú v podstate neuplatniteľné, pretože tarifa bola udelená pred rokom 2007, a preto sa musí posudzovať v súlade s usmerneniami o národnej regionálnej pomoci z roku 1998 (54), ako sa uvádza v prechodných ustanoveniach usmernení z roku 2007.

(105)

Konkurent spoločnosti Portovesme Srl (55) predložil analýzu tarify pre podnik Alumix so záverom, že všetky zvýhodnené tarify, ktoré Taliansko zaviedlo na Sardínii na základe vyhlášky z roku 2004, predstavujú neoprávnenú štátnu pomoc, ktorá nemôže byť schválená ako regionálna prevádzková pomoc a mala by byť vyhlásená za nezlučiteľnú.

(106)

Dve združenia výrobcov hliníka uvádzajú, že tarify sú potrebné, aby sa zabránilo premiestneniu odvetvia mimo EÚ dovtedy, kým sa nenájdu dlhodobé riešenia.

(107)

Konkurent spoločnosti Portovesme Srl uvedený v odôvodnení 105 požiadal Komisiu, aby zohľadnila jeho príspevok vo veci C 13/06 (56) aj pri posudzovaní tejto veci. Spoločnosť opätovne zastáva názor, že by sa tarify mali vyhlásiť za nezlučiteľné.

(108)

Taliansko požiadalo Komisiu, aby ignorovala toto podanie ako irelevantné, pretože vec C 13/06 sa nezaoberá tým istým predmetom: opatrenia skúmané v rámci veci C 13/06 predstavujú novú pomoc, zatiaľ čo tarifa pre spoločnosť Alcoa znamená predĺženie existujúceho opatrenia. Okrem toho, predmetná tretia strana nie je výrobcom hliníka a opatrenie v prospech spoločnosti Alcoa sa jej netýka.

(109)

Komisia nemôže akceptovať žiadosť Talianska. Skutočnosť, že tarifa pre spoločnosť Alcoa má historické pozadie odlišné od historického pozadia iných taríf, neznamená, že predmetné pripomienky sú irelevantné, pokiaľ sa zaoberajú relevantnými otázkami, ako je charakter štátnej pomoci sardínskych taríf za elektrickú energiu, ich príspevok k regionálnemu rozvoju a ich vplyv na hospodársku súťaž. Okrem toho, v rámci zisťovania podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES tretia strana nemusí byť priamo a individuálne ovplyvnená opatrením, ku ktorému sa pripomienky predkladajú.

(110)

Taliansko poukazuje na to, že trh s elektrickou energiu v EÚ ešte nie je plne konkurenčný, čo uznáva aj samotná Komisia. Podniky, najmä energeticky náročné, nie sú schopné obstarať si elektrickú energiu v rôznych členských štátoch za porovnateľných podmienok.

(111)

V Taliansku, napriek liberalizácii tohto odvetvia, existujú štrukturálne nedostatky (ako nedostatočné prepojenie), ktoré sa premietajú do vysokých cien energie a koncentrovanej trhovej štruktúry, čo sťažuje oprávneným odberateľom vybrať si svojho dodávateľa elektrickej energie. Tieto problémy sú obzvlášť akútne na Sardínii, kde pôsobia len dvaja dodávatelia. Taliansko preto uvádza, že osobitný tarifný systém odzrkadľujúci profily dopytu by sa mal považovať za opodstatnený ako regulačné opatrenie stimulujúce mechanizmus, ktorý by našiel uplatnenie na plne konkurenčnom trhu. Táto intervencia údajne obnovuje rovnaké podmienky pre energeticky náročné podniky v rôznych členských štátoch.

(112)

Pokiaľ ide o spoločnosť Alcoa, Taliansko tvrdí, že Komisia vyhlásila o pôvodnej tarife pre podnik Alumix, ktorá bola stanovená vo vyhláške z roku 1995, že nepredstavuje štátnu pomoc preto, že objektívne súvisela so spotrebiteľskými návykmi taviarne a odzrkadľovala osobitosti ponuky a dopytu po energii v dotknutých regiónoch.

(113)

Podľa Talianska sa vyhláška z roku 2004 zakladá na tých istých skutkových okolnostiach, ktoré viedli Komisiu k záveru, že nešlo o štátnu pomoc, pri súčasnom zohľadnení krízy prebiehajúcej v odvetví kovov na Sardínii. Rozdiel medzi starým a novým systémom sa podľa jeho názoru týka len tarifnej štruktúry. Taliansko tvrdí, že tieto zmeny sa stali nevyhnutné po otvorení vnútorného trhu s energiou na zabezpečenie tarifnej neutrality.

(114)

Taliansko konkrétne uvádza, že tarifa pre spoločnosť Alcoa nespadá pod zákaz článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES, pretože neznamená prevod štátnych zdrojov a nemôže narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod v rámci Spoločenstva. Skutočnosť, že tarifná schéma nepredstavuje štátnu pomoc, bola dôvodom, prečo Taliansko nepovažovalo za potrebné oznámiť vyhlášku z roku 2004. Taliansko tvrdí, že po začatí podrobného zisťovania v každom prípade prestalo uplatňovať na spoločnosť Alcoa vyhlášku z roku 2004.

(115)

Pokiaľ ide o zapájanie štátnych zdrojov, Taliansko tvrdí, že tarifný systém je plne porovnateľný so schémou, o ktorej Súdny dvor vyhlásil vo veci PreussenElektra, že nezahŕňa štátne zdroje. Vyrovnávací fond, ako technický účtovný orgán pre systém, nemôže voľne disponovať finančnými zdrojmi, ktoré spravuje. Skutočnosť, že AEEG a ministerstvo financií vykonávajú kontrolu nad činnosťami vyrovnávacieho fondu, neznamená, že štát má možnosť voľne disponovať týmito zdrojmi.

(116)

Pokiaľ ide o vplyv na obchod v rámci Spoločenstva, spôsob argumentácie Talianska je totožný so spôsobom argumentácie spoločnosti Alcoa (pozri odôvodnenia 86 až 90).

(117)

Podľa Talianska tarifa uplatňovaná na Sardínii sa v každom prípade môže na tomto základe považovať za regionálnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom. Nedostatky trhu s elektrickou energiou na Sardínii predstavujú regionálnu nevýhodu, ktorú sa tarifa snaží zmierniť. Tarifa má kladné účinky na zamestnanosť a zachovanie sociálnej a hospodárskej štruktúry ostrova. Je úmerná nevýhodám, ktorým čelí príjemca pomoci, je krátkodobá a prechodná.

(118)

Taliansko nepovažuje za potrebné podľa pravidiel štátnej pomoci informovať o predĺžení tarify ustanovenej článkom 11 ods. 11 zákona č. 80/2005, keďže toto opatrenie naďalej nepredstavuje štátnu pomoc. Skutočne, Taliansko usudzuje, že predĺženie opatrenia, ktoré nie je štátnou pomocou, je odlišné od predĺženia opatrenia pomoci v tom, že v prípade predĺženia pomoci možno hovoriť o novej pomoci.

(119)

Taliansko, podobne ako spoločnosť Alcoa, tvrdí, že rozhodnutie o podniku Alumix nebolo časovo obmedzené. Uvádza, že bolo úmyselné a že samotná Komisia uznala, že tarifa je dlhodobým opatrením. Taliansko odôvodňuje svoje tvrdenie odkazom na bod v rozhodnutí o podniku Alumix, v ktorom Komisia vyhlasuje, že „reštrukturalizácia a obnova operácií podniku Alumix v záujme životaschopnosti zabezpečí, aby rozvoj týchto oblastí nebol krátkodobý, ale skôr dlhodobý“.

(120)

Taliansko tvrdí, že tarifa nepredstavuje výhodu z tých istých dôvodov už rozvinutých spoločnosťou Alcoa a uvedených v odôvodneniach (80) až (85), nemá vplyv na obchod (pozri odôvodnenia 86 až 90), ani nezahŕňa prevod štátnych zdrojov (pozri odôvodnenie 115).

(121)

Taliansko sa odvoláva na nadprodukciu vo výrobe elektrickej energie, ktorá prevláda na Sardínii, a zdôrazňuje, že v tejto situácii by spoločnosť Alcoa mala za normálnych podmienok značnú vyjednávaciu silu a dostala by konkurencieschopnú cenu len o málo vyššiu, ako sú marginálne výrobné náklady výrobcu. Skutočnosť, že toto nie je na Sardínii možné, je podľa Talianska spôsobené správaním sa dominantného prevádzkovateľa, ktorý môže stanoviť cenu na Sardínii a nemá žiadny obchodný záujem o predaj za nižšiu cenu, pričom vie, že spoločnosť Alcoa nemá možnosť kupovať potrebnú elektrickú energiu kdekoľvek inde. Okrem toho, v situácii dvojitého monopolu (ENEL a ENDESA, teraz E.ON) (57) môžu mať obaja prevádzkovatelia záujem účtovať cenu, ktorá je vyššia ako ekonomicky optimálna cena, aby sa vyhli zavedeniu „zlého precedensu“ vo zvyšnej časti Talianska. Vzhľadom na značnú trhovú silu, ktorú si zachovala bývalá monopolná spoločnosť ENEL (58), Taliansko dospieva k záveru, že existuje podstatný rozdiel medzi cenou pridelenou spoločnosti Alcoa v monopolnej situácii (schválenou Komisiou v rozhodnutí o podniku Alumix) a tarifou uplatňovanou za súčasných, veľmi nedokonalých trhových podmienok.

(122)

Taliansko namieta aj proti odkazu na priemerné ceny IPEX z tých istých dôvodov, aké sú opísané v odôvodnení 83.

(123)

Okrem toho, Taliansko tvrdí, že hospodárske základy rozhodnutia o podniku Alumix zostali v priebehu rokov nezmenené. Preto predĺženie tarify neprinieslo nič nového a nemožno ho označiť za predstavujúce novú pomoc. Podľa názoru Talianska je tiež nesprávne klasifikovať opatrenie ako neoprávnenú pomoc.

(124)

Taliansko tvrdí, že podľa jeho hodnotenia by Komisia mala zohľadniť aj závery prvej správy skupiny na vysokej úrovni o konkurencieschopnosti, energii a životnom prostredí, v ktorej sa poukazuje na dva nové faktory, ktoré obmedzili výrobu hliníka v posledných rokoch, menovite na globalizáciu referenčného trhu s hliníkom a otvorenie vnútorného trhu s energiou.

(125)

Konkrétne, problém vysokých nákladov za elektrickú energiu na výrobu hliníka na Sardínii a v regióne Veneto, ktorý bol uznaný v rozhodnutí o podniku Alumix, nebol od roku 1996 vyriešený. Jeho pretrvávanie odôvodňuje predĺženie tarify, ktoré malo byť v každom prípade dlhodobým opatrením na podporu priemyselného rozvoja. Taliansko poukazuje na to, že aj ďalšie okolnosti, ktoré Komisia zohľadnila v rozhodnutí o podniku Alumix, zostali nezmenené, najmä osobitné spotrebiteľské návyky taviarní hliníka a nedostatočný stupeň liberalizácie trhu s elektrickou energiou.

(126)

Taliansko tvrdí, že až do úplnej liberalizácie trhu je potrebné predĺžiť zvýhodnené tarify za elektrickú energiu a všetky podobné nástroje, ktoré zaviedli ostatné členské štáty s cieľom zabezpečiť a zvýšiť konkurencieschopnosť európskeho priemyslu.

(127)

Jediným dlhodobým riešením, ako znížiť náklady na elektrickú energiu, je podľa Talianska výstavba adekvátnej infraštruktúry vo výrobe elektrickej energie a prepojenia, ktoré skutočne otvorí trh pre nové subjekty. Taliansko poukazuje na plynovod GALSI, ktorý privedie alžírsky zemný plyn do Európy cez Sardíniu, a morský káblový systém SAPEI, ktorý zlepší prepojenie s talianskou pevninou. Táto infraštruktúra je v súčasnosti vo fáze výstavby. Taliansko preto tvrdí, že tarify musia zostať v platnosti dovtedy, kým sa nedokončí.

(128)

Taliansko tiež zdôrazňuje, že túto vec nemožno porovnávať s vecou C 34/02, ktorá bola citovaná v rozhodnutí o začatí konania v roku 2006 s cieľom poukázať na to, že Komisia už konštatovala, že nedostatočná kapacita elektrického prepojenia nepredstavuje pre Sardíniu regionálnu nevýhodu. Podľa Talianska sa citovaná vec týkala pomoci pre malé a stredné podniky, ktoré nie sú veľkými odberateľmi energie, a preto sú menej vystavené hrozbe nedostatku adekvátnej energetickej infraštruktúry a nedokonalosti trhu s elektrickou energiou na Sardínii než podniky ako Alcoa.

(129)

Taliansko ďalej poukazuje na to, že skupina na vysokej úrovni si je vedomá potreby zachovať na území EÚ energeticky náročné odvetvia, ako je odvetvie železných a neželezných kovov (59), zvýšením ich konkurencieschopnosti, a najmä podporením ich prístupu k elektrickej energii za konkurencieschopné ceny.

(130)

Taliansko predkladá podrobný opis opatrení, ktoré prijali iné členské štáty, menovite Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Fínsko a Grécko, s cieľom znížiť náklady energeticky náročných odvetví na elektrickú energiu a odvrátiť ich premiestnenie mimo EÚ. Taliansko poukazuje na to, že hoci môžu mať tieto opatrenia odlišné formy, vytvárajú také isté hospodárske účinky ako talianska zvýhodnená tarifa, a zdôrazňuje, že by bolo žiaduce, aby EÚ zosúladila uvedené opatrenia s cieľom vytvoriť rovnaké podmienky pre európske odvetvia a konkurentov v tretích krajinách. Z krátkodobého hľadiska by sa však opatrenia, ktoré prijalo Taliansko, nemali posudzovať ako pomoc a mali by sa hodnotiť podľa rovnakého meradla ako opatrenia, ktoré zaviedli iné členské štáty.

(131)

Komisia sa domnieva, že predovšetkým je potrebné objasniť časový a vecný rámec prešetrovania vymedzený v rozhodnutiach o začatí konania.

(132)

Potreba takéhoto objasnenia vyplýva zo skutočnosti, že keď vyhláška z roku 2004 nadobudla účinnosť v apríli 2004, bola zvýhodnená tarifa pre Alcoa povolená až do decembra 2005 ako štátna pomoc (rozhodnutie o podniku Alumix) (60).

(133)

Vzhľadom na časové prekrytie medzi schémou podniku Alumix a ustanoveniami napadnutými v roku 2004 je potrebné vysvetliť, či rozhodnutie o začatí konania z roku 2004 bolo namierené proti predĺženiu trvania tarify pre Alcoa tak, aby prekročila dobu trvania schémy podniku Alumix (počnúc 1. januárom 2006) alebo či spochybňovalo schému podniku Alumix ako takú počas celého obdobia apríl 2004 – december 2005 z dôvodu zmien v jej mechanizme financovania.

(134)

Dôsledné znenie samotného rozhodnutia naznačuje, že vo všeobecnosti spochybňuje novú tarifnú schému zavedenú vyhláškou z roku 2004 v prospech konkrétnych príjemcov (Portovesme Srl, ILA Spa, Euroallumina Spa a Alcoa) a nemôže sa vykladať ako spochybňujúca samotnú schému podniku Alumix.

(135)

Po prvé, posudzovanie spochybneného opatrenia je globálne a nerozlišuje medzi príjemcami. Predovšetkým sa podrobne nepopisuje, ani neposudzuje odlišné právne postavenie spoločnosti Alcoa ako príjemcu schválenej tarify podniku Alumix.

(136)

Po druhé, Komisiou zistené skutočnosti o podstatnom rozdiele medzi systémom podniku Alumix a novou tarifnou schémou (61) len dokazujú to, že vzhľadom na rozdielne mechanizmy financovania nemôžu sa výsledky podniku Alumix prenášať na novú tarifnú schému.

(137)

Po tretie, ak by cieľom rozhodnutia o začatí konania z roku 2004 bolo spochybniť pôvodnú schému podniku Alumix, spomínal by sa v ňom právny základ, podľa ktorého bola pôvodná tarifa poskytnutá (vyhláška z roku 1995), a uvádzalo by sa v ňom nejaké vysvetlenie toho, ako sa tarifná schéma zmenila v novom regulačnom rámci obmedzujúcom platnosť Komisiou zistených skutočností o podniku Alumix pred dátumom uplynutia platnosti tejto schémy.

(138)

Preto sa Komisia domnieva, že pokiaľ ide o spoločnosť Alcoa, v rozhodnutí o začatí konania z roku 2004 sa spochybnilo predĺženie platnosti schémy podniku Alumix po jej uplynutí 31. decembra 2005. Časový rozsah vyšetrovania z roku 2004 je teda obmedzený na obdobie po 1. januári 2006.

(139)

Ale k tomuto dátumu bola vyhláška z roku 2004 de facto nahradená zákonom č. 80/2005, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006 (pozri odôvodnenia 48 a 142). Preto vyhláška z roku 2004 nie je v podstate pre toto zisťovanie relevantná.

(140)

Znenie rozhodnutia o začatí konania z roku 2006 si nevyžaduje žiadny výklad: jednoznačne spochybňuje predĺženie platnosti tarify do roku 2010 stanovené v zákone č. 80/2005 (62), a nie schému podniku Alumix ako takú.

(141)

Pokiaľ ide o časový rámec zisťovania z roku 2006, Komisia pripomína, že v tejto veci nedošlo k žiadnemu vzájomnému prekrytiu medzi schémou podniku Alumix, ktorej platnosť uplynula v decembri 2005, a spochybňovaným predĺžením platnosti tarify, ktoré nadobudlo účinnosť 1. januára 2006 (pozri odôvodnenie 48). Uvádza sa to v bode 132 rozsudku súdu.

(142)

Keďže vyhláška z roku 2004 bola 1. januára 2006 nahradená zákonom č. 80/2005, nie je pre zisťovanie priamo relevantná. Zisťovanie sa preto sústreďuje na jedno podstatné opatrenie: predĺženie platnosti tarify spoločnosti Alcoa od 1. januára 2006 do 31. decembra 2010 na základe zákona č. 80/2005 spolu s príslušnými regulačnými ustanoveniami, ktoré prijal AEEG. Ale vzhľadom na to, že existovala len jedna tarifa pre Alcoa, nezávisle od právneho základu, z ktorého sa vychádzalo pri jej poskytnutí, ak sa Taliansko domnieva, že by sa vyhláška z roku 2004 mala vzťahovať na obdobie od januára 2006 do júna 2007, zistenia tohto rozhodnutia by sa mali považovať za uplatniteľné aj na opatrenie zavedené vyhláškou z roku 2004 (63).

(143)

Opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES, ak sú splnené tieto podmienky: a) opatrenie prináša príjemcovi hospodársku výhodu; b) opatrenie je poskytované štátom alebo zo štátnych zdrojov; c) opatrenie je selektívne a d) ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a môže narúšať hospodársku súťaž v rámci EÚ.

(144)

Taliansko aj Alcoa tvrdia, že tarifa nepredstavuje štátnu pomoc.

(145)

Je dôležité poznamenať, že Komisia pripomína, že podľa tarifnej schémy stanovenej v článku 11 ods. 11 zákona č. 80/2005 sa štát zaväzuje zachovať cenu elektrickej energie, ktorá je výrazne nižšia než cena, ktorú by mohla spoločnosť Alcoa získať (a získala) za skutočných trhových podmienok. Ak by bola spoločnosť Alcoa schopná získať túto cenu priamo od jedného z dodávateľov elektrickej energie v dotknutých regiónoch, nebol by potrebný zásah štátu. Ani Taliansko, ani spoločnosť Alcoa nespochybňujú tvrdenie, že v dotknutých regiónoch sú skutočné trhové ceny vyššie než cena, ktorú v skutočnosti zaplatila spoločnosť Alcoa vďaka splátkam vyrovnávacieho fondu.

(146)

Pokiaľ ide o metódu, ktorú navrhuje spoločnosť Alcoa na účely posúdenia existencie výhody (či je osobitná cena nižšia ako cena prevládajúca na plne konkurencieschopnom trhu), treba predovšetkým pripomenúť, že takýto druh odôvodňovania už bol odmietnutý rozhodnutím súdu (bod 71 rozsudku). Ani súdy Spoločenstva, ani Komisia nezohľadňovali pri posudzovaní existencie výhody podmienky, ktoré by prevládali na hypotetickom, lepšie fungujúcom trhu. Podmienky prevládajúce na skutočných dotknutých trhoch sa neustále považujú za referenčný rámec, ako to dokazuje napr. prípad holandských pestovateľov skleníkových kultúr (64), v ktorom Komisia použila test, ako by konal podnikateľský subjekt v trhovom hospodárstve, aby posúdila existenciu výhody pri niektorých cenách plynu.

(147)

Okrem toho argument spoločnosti Alcoa naznačuje, že ak trh nefunguje správne, táto skutočnosť by mohla byť pre členský štát dôvodom stanoviť ceny, ktoré stimulujú podmienky účinnej hospodárskej súťaže. Zdôvodnenie spočíva v tom, že ak sa za referenčný rámec považuje plne konkurencieschopný trh, ceny takto stanovené štátom nepredstavujú žiadnu výhodu. Takýto spôsob argumentácie je v rozpore s ustálenou zásadou judikatúry Spoločenstva, podľa ktorej „skutočnosť, že sa členský štát usiluje jednostrannými opatreniami prispôsobiť podmienky hospodárskej súťaže v konkrétnom odvetví hospodárstva podmienkam prevládajúcim v iných členských štátoch, nemôže zbaviť posudzované opatrenia ich charakteru pomoci“ (65). Komisia sa domnieva, že uvedená zásada sa rovnako uplatňuje aj na situáciu, keď sa členský štát usiluje prispôsobiť podmienky hospodárskej súťaže podmienkam prevládajúcim na plne konkurencieschopnom trhu.

(148)

Ďalej, keby sa postupovalo podľa návrhu spoločnosti Alcoa, dotácie poskytnuté členskými štátmi na pokrytie rozdielu medzi cenou voľne dohodnutou medzi dvomi trhovými subjektmi a teoretickou cenou, ku ktorej by sa mohlo dospieť dohodou za podmienok plnej konkurencieschopnosti, by nepredstavovali štátnu pomoc. Tým by sa poprel samotný cieľ kontroly štátnej pomoci.

(149)

Alcoa však tvrdí, že to je skutočná metóda, ktorú Komisia použila v prípade podniku Alumix.

(150)

Komisia pripomína, že metóda použitá v prípade podniku Alumix riešila veľmi špecifickú situáciu. V prípade podniku Alumix tarifu povolil ENEL, ktorý bol v tom čase monopolom v plnom štátnom vlastníctve, a to na trhu s elektrickou energiou, ktorý sa mal ešte len liberalizovať (66). V tejto situácii sa Komisia musela uistiť, či ENEL predával za umelo nízko stanovenú cenu alebo sa správal ako racionálne mysliaci subjekt trhového hospodárstva. Vzhľadom na monopol spoločnosti ENEL nad výrobou a dodávkami elektrickej energie, neexistovala žiadna cena konkurencieschopného trhu, na ktorú by sa Komisia mohla odvolávať pri posudzovaní existencie výhody. Preto Komisia odporučila metódu identifikácie najnižšej teoretickej trhovej ceny, za ktorú by bol racionálne uvažujúci dodávateľ pripravený predávať svojmu „najlepšiemu zákazníkovi“ (najväčšiemu zákazníkovi s vyrovnaným profilom spotreby) za špecifických podmienok na Sardínii a vo Venete: racionálne uvažujúci dodávateľ by sa usiloval o pokrytie aspoň marginálnych výrobných nákladov a časti fixných nákladov.

(151)

Táto metóda sa však nemôže uplatňovať za hranicami a mimo jej pôvodných súvislostí v situácii, keď ceny už nestanovuje štátny monopol, ale sú voľne dohodnuté na trhu, a cena spoločnosti Alcoa sa už nemôže chápať ako bežná obchodná transakcia, ale ide o jednoznačne dotovanú tarifu. Z dôvodu skutočností uvedených v odôvodneniach 39 až 43 schéma nepredstavuje tarifu v jej pravom zmysle, pretože to už nie je cena, ktorú účtuje dodávateľ spoločnosti Alcoa ENEL, ani čistá cena financovaná spoločnosťou ENEL, ale „konečná cena“ vyplývajúca zo spätnej platby z vyrovnávacieho fondu a cena, ktorá sa platí dodávateľovi spoločnosti Alcoa. Preto je analýza uvedená v rozhodnutí o podniku Alumix, ktorá skúmala správanie sa spoločnosti ENEL, očividne zbavená akejkoľvek relevantnosti, ako sa stanovuje v rozsudku súdu, predovšetkým v jeho bode 132.

(152)

Keďže kritériá podniku Alumix nie sú relevantné na účely stanovenia toho, či súčasná tarifná schéma prináša spoločnosti Alcoa výhodu, rovnako sú nerelevantné aj výpočty, ktoré predložili Taliansko a Alcoa a ktorých úlohou je dokázať, že cena ešte stále spĺňa kritériá podniku Alumix, keďže pokrýva marginálne výrobné náklady spoločnosti ENEL.

(153)

V každom prípade sa Komisia domnieva, že výpočty, ktoré predložili Taliansko a Alcoa, nevyjadrujú presne cenu, ktorú by Alcoa „normálne“ platila na perfektne konkurencieschopnom trhu, aj za predpokladu – ktorý bol odmietnutý – že za vhodnú referenčnú hodnotu by sa mohli považovať výrobcove marginálne výrobné náklady.

(154)

Predovšetkým minimálne ceny na burze IPEX, ktoré podľa spoločnosti Alcoa ukazujú, koľko by Alcoa „normálne“ platila na perfektnom trhu (20 EUR), zodpovedajú marginálnym výrobným nákladom elektrární s trvalým zaťažením (najlacnejších elektrární). Elektrická energia z elektrární s trvalým zaťažením sa však predáva za nízku cenu len počas hodín mimo špičky (67). Počas špičky sa všetka vyrobená elektrina (vrátane elektriny z elektrární s trvalým zaťažením) predáva za omnoho vyššiu cenu, keďže ju určuje marginálna elektráreň, ktorá je elektrárňou strednej alebo špičkovej hodnoty (68). Alcoa spotrebúva elektrickú energiu nielen počas hodín špičky, ale 24 hodín denne. Preto by hodnovernú reprezentatívnu cenu, ktorá by vyjadrovala perfektnú hospodársku súťaž, mal predstavovať časovo vážený priemer, ktorý zahŕňa niektoré prvky nízkych cien za hodiny s trvalým zaťažením, ale aj prvky vysokých cien za hodiny špičky.

(155)

Na Sardínii, kde nie je k dispozícii žiadny plyn, uhoľné elektrárne stanovujú cenu počas 80 % roku, kým elektrárne poháňané naftou stanovujú cenu počas zvyšných 20 % roku. Aj keď sa použijú veľmi mierne odhady spoločnosti Alcoa pre marginálne náklady na uhlie (20 EUR/MWh) a naftu (60 EUR/MWh), časovo vážený priemer v tejto oblasti by predstavoval 28 EUR/MWh, čo je viac ako 26 EUR/MWh, ktoré Alcoa v súčasnosti platí. Komisia sa preto domnieva, že aspoň v prípade Sardínie je tarifa pre Alcoa nižšia ako marginálne výrobné náklady výrobcov elektrickej energie, čím nespĺňa kritéria podniku Alumix, aj keby sa v tomto prípade uplatňovali.

(156)

Alcoa a Taliansko tvrdia, že Komisia sa mýli, keď navrhuje používať priemerné ceny IPEXu ako ukazovatele trhovej ceny, ktorú by veľkí priemyselní zákazníci normálne platili v dotknutých oblastiach (pozri odôvodnenie 83). V tomto prípade však ide o chybný výklad odôvodnení v rozhodnutí o začatí konania z roku 2006. V tomto rozhodnutí bolo porovnanie s priemernými cenami IPEXu použité len na odôvodnenie pochybností týkajúcich sa tvrdenia, že ceny elektrickej energie na Sardínii sú výrazne vyššie ako ceny v ostatných oblastiach Talianska. Komisia navrhuje, aby sa rozdiely v priemerných cenách IPEX-u medzi jednotlivými oblasťami považovali za ukazovatele rozdielov v bilaterálnych cenách.

(157)

Naopak, Komisia nikdy nenavrhovala, aby sa priemerné ceny IPEX-u považovali za ukazovatele trhovej ceny, ktorú by mohla získať spoločnosť Alcoa. V tomto prípade nie je potrebné používať odhad. Alcoa uzatvorila so spoločnosťou ENEL zmluvu na nominálnu cenu, ktorá bola podľa dostupných informácií približne ekvivalentná štandardnej tarife účtovanej spoločnosťou ENEL za vysokonapäťovú spotrebu. Táto zmluva predstavuje orientačný bod, vzhľadom na ktorý sa posudzuje a kvantifikuje zvýhodnenie spoločnosti.

(158)

Keďže sa vďaka tarife znižujú poplatky, ktoré vyplývajú zo zmluvy a ktoré by sa normálne zahrnuli do rozpočtu spoločnosti, opatrenie predstavuje v súlade s ustálenou judikatúrou hospodársku výhodu pre spoločnosť Alcoa (69). Komisia sa domnieva, že výhoda sa rovná kompenzačným príspevkom pochádzajúcim z vyrovnávacieho fondu a pokrývajúcim rozdiel medzi zmluvnou cenou a zvýhodnenou cenou. Tento záver platí pre dve taviarne spoločnosti Alcoa na Sardínii a vo Venete.

(159)

Keďže sa zvýhodnená tarifa za elektrickú energiu v Taliansku poskytuje výhradne spoločnosti Alcoa a niekoľkým ďalším podnikom na Sardínii, výhoda, ktorú im poskytuje, je selektívna.

(160)

Ustálenou judikatúrou je, že výhoda sa môže považovať za štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES len vtedy, ak sa poskytne priamo alebo nepriamo prostredníctvom štátnych zdrojov (70) a je pripísateľná štátu (71).

(161)

Ako sa uvádza v odôvodnení 43, posudzovaná tarifa je financovaná z parafiškálnych poplatkov, ktoré vyberá vyrovnávací fond prostredníctvom zložky A4 tarify za elektrickú energiu. Tento poplatok je povinný, keďže sa ukladá rozhodnutiami AEEG, ktorými sa vykonávajú vnútroštátne právne predpisy. Vyrovnávací fond je verejným orgánom zriadeným zo zákona, ktorý vykonáva svoje funkcie na základe presných pokynov stanovených v rozhodnutiach AEEG.

(162)

Ustálenou judikatúrou je aj to, že výnosy z odvodov, ktoré sú povinné podľa vnútroštátneho právneho poriadku a platia sa orgánu zriadeného zo zákona, predstavujú štátne zdroje v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy, ak sú určené na financovanie opatrenia, ktoré spĺňa ostatné kritériá tohto článku (72).

(163)

Taliansko a Alcoa sa odvolávajú na rozsudky vo veciach PreussenElektra (73) a Pearle (74), ktorými odôvodňujú tvrdenie, že posudzované opatrenie nie je financované zo štátnych zdrojov. Obidve strany tvrdia, že finančné prostriedky potrebné na financovanie tarify poskytli súkromné subjekty (spotrebitelia elektrickej energie) súkromnému subjektu (spoločnosti Alcoa) a úloha štátu bola obmedzená len na prijatie právneho predpisu nariaďujúceho vyplatenie požadovaných súm bez možnosti použiť finančné prostriedky na iné účely než na implementáciu schémy stanovenej zákonom. Podľa Talianska a spoločnosti Alcoa vyrovnávací fond nemôže vykonávať žiadnu kontrolu nad finančnými prostriedkami a je len účtovným sprostredkovateľom.

(164)

Vo veci PreussenElektra sa súd domnieval, že povinnosť nákupu uložená súkromným podnikom dodávajúcim elektrickú energiu a požadujúca nakupovanie elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov za minimálne ceny vyššie ako skutočná hospodárska hodnota tohto typu elektrickej energie nepredstavuje štátnu pomoc, pretože toto opatrenie nezahŕňa žiadny priamy alebo nepriamy prevod štátnych zdrojov. Podľa Talianska a spoločnosti Alcoa je posudzovaná vec porovnateľná s vecou PreussenElektra v tom, že finančné prostriedky boli tiež prevedené od súkromných subjektov (spotrebiteľov elektrickej energie) súkromnému subjektu (spoločnosti Alcoa), pričom štát nevykonáva žiadnu kontrolu nad príslušnými prostriedkami.

(165)

Komisia pripomína, že vo veci PreussenElektra prostriedky potrebné na financovanie opatrenia poskytli priamo dodávatelia elektrickej energie výrobcom energií z obnoviteľných zdrojov bez prevodu cez iný verejný orgán. Sumy prevádzané v tomto systéme nemohli byť nikdy poskytnuté k dispozícii orgánom členského štátu. Ale v posudzovanej veci sa finančné prostriedky prevádzali cez verejný orgán, vyrovnávací fond, ešte pred tým, ako sa dostali ku konečnému príjemcovi. Takže judikatúra vo veci PreussenElektra rieši rozdielne faktické okolnosti a nie je relevantná pre posudzovanú vec.

(166)

Rozsudok vo veci Pearle je v priamejšom vzťahu k posudzovanej veci. Jeho výklad zo strany Komisie sa však líši od výkladu Talianska a spoločnosti Alcoa. Vo veci Pearle súd dospel k záveru, že za určitých osobitných podmienok zdroje odvodov, ktoré sa prevádzajú cez verejný orgán, nepredstavujú štátne zdroje. Vo veci Pearle bolo opatrenie plne financované hospodárskym odvetvím z iniciatívy samotného tohto odvetvia. Finančné prostriedky sa vyberali prostredníctvom parafiškálnych odvodov prevádzaných cez verejný orgán, ktorý nikdy nemohol disponovať týmito finančnými prostriedkami. Okrem toho existuje zhoda medzi subjektmi, ktoré platili odvody, a subjektmi, ktoré užívali výhody tohto opatrenia.

(167)

Taliansko a Alcoa sa domnievajú, že kľúčovým kritériom vo veci Pearle je, či štát má právo disponovať finančnými prostriedkami iným spôsobom než v rámci implementácie zákonnej schémy. Tvrdia, že vyrovnávací fond nerozhoduje o vyplácaní finančných prostriedkov, ktoré sú určené na financovanie sadzieb, a nikdy sa nedostal „do blízkosti verejných financií“. Takže podľa Talianska a spoločnosti Alcoa štát nemôže voľne disponovať finančnými prostriedkami, ktoré následne nepredstavujú štátne zdroje.

(168)

Je dôležité poznamenať, že aj keď možno niektoré kritériá vo veci Pearle subjektívne považovať za dôležitejšie než iné, neexistuje medzi nimi žiadne „kľúčové kritérium“. Podmienky uvedené v rozsudku sú kumulatívne. Rovnaký je výklad Súdu prvého stupňa vo veci Earl Salvat (75), v ktorej sa skúmali spochybnené parafiškálne odvody podľa jednotlivých kritérií vo veci Pearle.

(169)

Predtým, ako Komisia preskúmala úlohu, ktorú zohrával vyrovnávací fond, uistila sa, či boli splnené všetky ostatné kritériá uvedené vo veci Pearle. Je jasné, že na rozdiel od spoločnosti Pearle bola tarifa pre Alcoa stanovená z iniciatívy štátu, a nie z iniciatívy hospodárskeho odvetvia. Okrem toho príjemcami opatrenia vo veci Pearle boli samotní prispievatelia poplatkov, takže zásah verejného orgánu nemal tendenciu vytvoriť výhodu, ktorá by predstavovala dodatočnú záťaž pre štát. V posudzovanej veci príjemca spoločnosť Alcoa neniesla finančnú záťaž odvodov, ktorá zostáva na spotrebiteľoch elektrickej energie. Takže nie je možné opodstatnene sa odvolávať na judikatúru vo veci Pearle nezávisle od toho, že Alcoa a Taliansko argumentujú úlohou vyrovnávacieho fondu len ako účtovného sprostredkovateľa.

(170)

Pokiaľ ide o vyrovnávací fond, Komisia pripomína, že podľa ustálenej judikatúry „sa nemá rozlišovať medzi prípadmi, kde pomoc poskytol priamo štát, a prípadmi, kde pomoc poskytol verejný orgán alebo súkromný subjekt poverený alebo zriadený štátom“ (76). Preto verejný alebo súkromný štatút vyrovnávacieho fondu nie je určujúcim na účely uplatňovania pravidiel štátnej pomoci. Skutočnosť, že vyrovnávací fond je verejným orgánom, neznamená automaticky, že sa má uplatňovať článok 87 Zmluvy o ES (77). Podobne ani samotný zásah súkromného subjektu nevylučuje uplatnenie tohto článku (78).

(171)

Analýza sa však nemôže obmedzovať len na právomoci vyrovnávacieho fondu ako verejného orgánu. Dôležitejšie je určiť, či vo všeobecnosti štát priamo alebo prostredníctvom iného ním povereného orgánu môže vykonávať kontrolu nad finančnými prostriedkami používanými na financovanie tarify. Rovnaká otázka by sa položila, keby bol vyrovnávací fond súkromným subjektom.

(172)

Nedávny rozsudok Súdneho dvora vo veci Essent (79) poskytuje v tomto bode definitívne poučenie. Vo vecii Essent Holandsko zaviedlo zákonom prirážku k cene elektrickej energie. Prirážku platili spotrebitelia elektrickej energie prevádzkovateľom siete, ktorí zas prevádzali finančné prostriedky poverenej spoločnosti SEP. SEP nemala žiadne rozhodovacie právo nad finančnými prostriedkami a svoju činnosť vykonávala pod prísnou kontrolou orgánov. Súd dospel k záveru, že výnosy z prirážky predstavovali štátne zdroje, pretože prirážka k cene elektrickej energie bola zavedená vnútroštátnym právnym predpisom, a preto predstavovala poplatok a spoločnosť SEP nemala právo používať výnosy z tohto poplatku na iné účely, ako tie, ktoré stanovoval zákon, takže zdroje zostali pod verejnou kontrolou a boli k dispozícii vnútroštátnym orgánom. Súd sa domnieval, že to postačuje na to, aby sa takéto finančné prostriedky považovali za štátne prostriedky.

(173)

Podobnosť s posudzovanou vecou je očividná. Prirážka k cene elektrickej energie použitá na financovanie tarify pre Alcoa je stanovená, ako vo veci Essent, zákonom. Vyrovnávací fond zohráva rovnakú úlohu ako SEP, keďže centralizuje a spravuje výnosy z parafiškálneho poplatku, a podlieha rovnakým obmedzeniam, keďže nemôže používať výnosy z poplatku na iné účely, než účely stanovené zákonom (financovanie zvýhodnených taríf). Štát zabezpečuje kontrolu a smerovanie využívania príslušných prostriedkov: vyrovnávací fond vykonáva svoje účtovné funkcie podľa presných pokynov od AEEG, ktorý koná v rámci svojich zákonných regulačných právomocí a/alebo v rámci implementácie vnútroštátnych právnych predpisov (pozri odôvodnenia 26 a 27). Takže prostriedky, s ktorými manipuluje vyrovnávací fond, zostávajú stále pod verejnou kontrolou.

(174)

Táto analýza je v súlade s rozhodnutím Komisie vo veci Taliansko, uviaznuté náklady sektoru elektriny (80), v ktorom sú finančné prostriedky spravované vyrovnávacím fondom v účte A6 charakterizované ako štátne zdroje.

(175)

V každom prípade boli finančné prostriedky spravované vyrovnávacím fondom nesporne kategorizované ako štátne zdroje v nedávnom rozsudku Súdu prvého stupňa vo veci Iride (81).

(176)

Taliansky kasačný súd už rozhodol o tom (rozsudok č. 11632/03 z 3. apríla 2003), že právna subjektivita vyrovnávacieho fondu je neoddeliteľná od právnej subjektivity talianskeho štátu a že finančné prostriedky prevedené do vyrovnávacieho fondu sa majú považovať za štátny majetok, aj keď boli získané od súkromných subjektov a boli určené pre súkromné podniky. Vo veci Iride žalobcovia Iride SpA a Iride Energia SpA podali žalobu pred Súdom prvého stupňa, v ktorej protestovali proti rozhodnutiu Komisie o kategorizácii súm spravovaných vyrovnávacím fondom v účte A6 ako štátnych zdrojov. Argumenty žalobcov boli veľmi podobné argumentom spoločnosti Alcoa. Žalobcovia namietali proti argumentácii rozhodnutia Kasačného súdu a tvrdili, že vyrovnávací fond vykonával len úlohu účtovného sprostredkovateľa medzi súkromnými osobami podliehajúcimi finančnej povinnosti a príjemcami príslušných čiastok, teda úlohu, ktorá vyrovnávaciemu fondu neumožňovala používať uložené finančné prostriedky ani počas krátkej doby. Podobne žalobcovia spochybnili uplatniteľnosť judikatúry vo veci PreussenElektra.

(177)

Súd prvého stupňa bol vo svojom rozsudku z 11. februára 2009 veľmi jednoznačný. Po zdôraznení skutočnosti, že nemá žiadnu súdnu právomoc spochybňovať výklad talianskych právnych predpisov, ktorý poskytol Kasačný súd, Súd prvého stupňa potvrdil, že finančné prostriedky uložené na účte A6 vyrovnávacieho fondu treba považovať za štátne zdroje, pretože okrem toho, že sú štátnym majetkom, sú aj pod neustálou štátnou kontrolou (82).

(178)

Tento záver sa týka účtu A6 vyrovnávacieho fondu používaného na financovanie uviaznutých nákladov talianskeho sektoru výroby elektrickej energie. Logicky sa však môže rozšíriť aj na zložku A4, z ktorej sa financovala posudzovaná tarifa. Rozsudok kasačného súdu bol založený na analýze právnej subjektivity vyrovnávacieho fondu, a preto sa jeho záver týkajúci sa štátneho majetku uplatňuje na všetky finančné prostriedky uložené vo vyrovnávacom fonde. To isté platí pre rozhodnutie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého štát môže kontrolovať prostriedky spravované vyrovnávacím fondom. Neexistuje žiadny rozdiel medzi účtom A6 a zložkou A4, okrem rozdielu v účele zhromaždených prostriedkov (v prípade účtu A6 pokrytie uviaznutých nákladov a v prípade zložky A4 financovanie zvýhodnených taríf). Preto treba sumy prevedené na spoločnosť Alcoa zo zložky A4 považovať za štátne zdroje.

(179)