7.11.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 307/1

(1)

Predmetom konania je prevod Wohnungsbau-Kreditanstalt Berlin (Berlínskej banky na podporu bytovej výstavby) vrátane jej majetku zo strany spolkovej krajiny Berlín na Landesbank Berlin – Girozentrale. Konanie súvisí s ďalšími šiestimi konaniami voči Nemecku z dôvodu majetkových prevodov na krajinské banky, najmä na Westdeutsche Landesbank Girozentrale (ďalej len „WestLB“).

(2)

Komisia 12. januára 1993 zaslala Nemecku žiadost' o informácie týkajúce sa okolností a dôvodov zvýšenia kapitálu vo WestLB integráciou Ústavu na podporu bytovej výstavby (Wohnungsbauförderanstalt – ďalej len „Wfa“), ako aj podobných zvýšení vlastných zdrojov krajinských bánk iných spolkových krajín. Nemecko vo svojich listoch z marca a septembra 1993 informovalo o prevode Wohnungsbau-Kreditanstalt Berlin na Landesbank Berlin – Girozentrale. Komisia v novembri a decembri 1993 požiadala Nemecko o ďalšie informácie; Nemecko ich predložilo v marci 1994. V prvej žiadosti Komisie bola otázka berlínskej banky explicitne uvedená.

(3)

Listami z 31. mája 1994 a 21. decembra 1994 Spolkový zväz nemeckých bánk (Bundesverband deutscher Banken e.V. „BdB“), ktorý zastupuje súkromné banky so sídlom v Nemecku, Komisii okrem iného oznámil, že 31. decembrom 1992 došlo k začleneniu Wohnungsbau-Kreditanstalt Berlin („WBK“) vrátane jej majetku do Landesbank Berlin – Girozentrale, pričom úlohy WBK zároveň prešli na predtým založenú Investitionsbank Berlin/Berlínsku investičnú banku/(„IBB“), organizačne vedenú ako útvar Landesbank Berlin. BdB s tým spojené zvýšenie vlastných zdrojov Landesbank Berlin vníma ako deformáciu hospodárskej sút'aže v jej prospech, pretože za toto zvýšenie nebola dohodnutá odmena v súlade so zásadou trhovo konajúceho investora. V druhom z uvedených listov preto BdB podal formálnu st'ažnost' a vyzval Komisiu, aby voči Nemecku začala konanie podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy o ES (teraz článok 88 ods. 2). St'ažnost' sa ďalej týkala podobných majetkových prevodov v prospech Westdeutsche Landesbank, Norddeutsche Landesbank, Landesbank Schleswig-Holstein, Hamburger Landesbank, resp. Bayerische Landesbank. Vo februári a v marci 1995 a v decembri 1996 sa pripojili k st'ažnosti viaceré jednotlivé banky združené v BdB.

(4)

Komisia najskôr prešetrila majetkový prevod v prospech WestLB. V rozhodnutí 2000/392/ES (2) v roku 1999 nakoniec vyhlásila, že rozdiel medzi zaplatenou sumou a bežnou trhovou cenou považuje za opatrenie pomoci nezlučiteľné so spoločným trhom a nariadila vrátenie tejto pomoci. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie 6. marca 2003 (3) vzhľadom na nedostatočné zdôvodnenie dvoch prvkov pri výpočte výšky odmeny zrušil, ale inak ho v plnom rozsahu potvrdil. Súčasne s týmto rozhodnutím Komisia, oboznámená s dohodou medzi st'ažovateľom a všetkými siedmimi zúčastnenými krajinskými bankami, prijala nové rozhodnutie, v ktorom zohľadnila kritické body zo strany súdu.

(5)

Komisia zaslala 1. septembra 1999 Nemecku žiadost' o informácie týkajúce sa prevodov v prospech iných krajinských bánk vrátane Landesbank Berlin („LBB“).

(6)

Spolková vláda nato listom z 8. decembra 1999 zaslala informácie o prevode WBK na Landesbank Berlin, ktoré boli neskôr doplnené listom z 22. januára 2001. Okrem toho sa problematikou prevodu a možným vrátením poskytnutej pomoci zaoberali zástupcovia Nemecka a Komisie v súvislosti s prešetrovaním pomoci na reštrukturalizáciu v prospech Bankgesellschaft Berlin AG („BGB“), ku ktorej patrí Landesbank Berlin od roku 1994.

(7)

Listom z 2. júla 2002 Komisia Nemecku oznámila svoje rozhodnutie začat' vo veci pomoci konanie podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES.

(8)

Po schválení žiadosti Nemecka o predĺženie termínu predloženia informácií poskytlo Nemecko listom z 9. septembra 2002 svoje pripomienky a ďalšie informácie. Ďalšie otázky boli predmetom stretnutia so zástupcami Nemecka 27. septembra 2002.

(9)

Rozhodnutie Komisie o začatí konania bolo uverejnené 4. októbra 2002 v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev  (4) . Komisia vyzvala ostatných účastníkov, aby k nemu zaujali stanovisko. Ako odpoveď dostala pripomienky jednej konkurenčnej banky a BdB; obidve odpovede boli v novembri 2002 zaslané Nemecku, aby k nim zaujalo stanovisko. Odpoveď Nemecka prišla listom zo 16. decembra 2002.

(10)

Na požiadanie Nemecko poskytlo ďalšie údaje o potenciálnej pomoci v listoch z 22. a 27. januára 2003, 28. februára 2003 a 19. augusta 2003.

(11)

Vo svojom rozhodnutí z 18. februára 2004 Komisia schválila pomoc na reštrukturalizáciu v prospech Bankgesellschaft Berlin AG, ku ktorej patrí LBB. Toto rozhodnutie zahrnulo aj dohodu uzatvorenú 23. decembra 2002 medzi spolkovou krajinou Berlín a BGB o prístupe k eventuálnym nárokom spolkovej krajiny Berlín na vrátenie pomoci na základe konania o pomoci, ktorá bola kvalifikovaná ako pomoc na reštrukturalizáciu (5).

(12)

Komisia si listom zo 7. apríla 2004 vyžiadala od Nemecka ďalšie informácie vo veci všetkých konaní týkajúcich sa krajinských bánk. Odpovede jej boli zaslané v listoch z 1., resp. 2. júna 2004 a tiež 28. júna 2004.

(13)

Dňom 31. augusta 2004 bola Investitionsbank Berlin (bývalá WBK) vyčlenená z majetku LBB. Podrobnú dokumentáciu zákonných a iných úprav k tomuto kroku zaslalo Nemecko Komisii 25. augusta 2004.

(14)

Listom z 27. septembra 2004 zaslalo Nemecko Komisii návrh dohody medzi st'ažovateľom BdB, spolkovou krajinou Berlín a Landesbank Berlin, ktorú potom Komisia dostala už podpísanú 8. októbra 2004. Dohoda sa týkala primeranej odmeny za prevod majetkových účastí na LBB, vykonaný k 1. januáru 1993. Okrem toho došlo aj v ostatných piatich prípadoch vo veci majetkových prevodov na krajinské banky k príslušným dohodám, ktoré boli zaslané Komisii.

(15)

LBB bola zriadená v roku 1990, pričom bola na ňu formou univerzálneho právneho následníctva prevedená vtedajšia Sparkasse der Stadt Berlin West. O krátky čas bola na ňu takisto prevedená Sparkasse der Stadt Berlin z východnej časti mesta. Odvtedy sa sporiteľničná činnost' v oblasti mesta Berlín vykonáva v rámci osobitného, právne nesamostatného útvaru LBB pod názvom „Berliner Sparkasse“.

(16)

LBB je verejno-právnou inštitúciou, ktorej zriaďovateľom je spolková krajina Berlín. V čase prevodu WBK po skončení roku 1992 bola LBB v 100 %-nom vlastníctve spolkovej krajiny Berlín. Bilančná suma LBB dosahovala zhruba 85 mld. DEM a počet zamestnancov takmer 7 000. LBB je univerzálnou bankou zameranou na obchod s privátnymi a firemnými klientmi (retailové bankovníctvo), financovanie nehnuteľností a obchod s verejným sektorom. Takisto má aktivity v zahraničnom obchode. Ťažiskovou oblast'ou LBB v roku 1992 boli retailové obchody realizované v Berliner Sparkasse.

(17)

Od roku 1994 patrí LBB do koncernu BGB, takzvanej „inštitucionálnej skupiny“, založenej v tomto roku zlúčením viacerých úverových inštitúcií, kontrolovaných spolkovou krajinou Berlín. Ako holding sa BGB od roku 1994 formou netypických tichých vkladov podieľa približne na 75 % majetku a ziskov LBB – s výnimkou centrálnej krajinskej podpornej inštitúcie IBB. Po tom, ako spolková krajina ako zriaďovateľ krajinskej banky odstúpila v roku 1998 svoje nároky na podiel zo zisku BGB, sa BGB stala 100 %-ným majiteľom. Bilančná suma koncernu BGB dosahovala v roku 2001 takmer 190 mld. eur, v roku 2002 približne 175 mld. eur a v roku 2003 približne 153 mld. eur. Bilančná suma LBB predstavovala okolo 87 mld. eur v roku 2001, zhruba 85 mld. eur v roku 2002 a zhruba 93 mld. eur v roku 2003. V súčasnosti vlastní spolková krajina Berlín asi 81 % podielov v BGB. Ostatnými vlastníkmi sú Norddeutsche Landesbank približne s 11 % a Gothaer Finanzholding AG (Parion Versicherungsgruppe/Skupina poist'ovní Parion/) približne s 2 %. Približne 6 % podielov majú drobní vlastníci.

(18)

Počas roku 2001 sa BGB dostala do akútnej krízy, predovšetkým v dôsledku riskantných obchodov s nehnuteľnost'ami, a kvôli nedostatočným koeficientom vlastného, resp. základného vlastného kapitálu jej hrozili opatrenia zo strany Spolkového úradu bankového dohľadu (BAKred, dnes BAFin) (6). Následne dostala BGB v auguste 2001 kapitálový vklad vo výške 2 mld. eur, z toho zhruba 1,8 mld. eur od spolkovej krajiny Berlín, ktorý Komisia najprv schválila ako krátkodobú pomoc na záchranu. Po objavení nových rizík dostala BGB od spolkovej krajiny Berlín ďalšiu pomoc, ktorá bola spolu s kapitálovým vkladom oznámená Komisii ako reštrukturalizačné opatrenie a ktorú Komisia podrobila dôkladnému skúmaniu (7).

(19)

18. februára 2004 Komisia prieskumné konanie ukončila a schválila poskytnutie pomoci v celkovej hodnote približne 9,7 mld. eur. Toto rozhodnutie zastrešilo okrem prísunu kapitálu a ďalekosiahlych garancií v rámci tzv. odvrátenia rizík aj dohodu medzi spolkovou krajinou Berlín a BGB o prístupe k eventuálnym nárokom spolkovej krajiny Berlín na vrátenie pomoci z tohto konania o posúdení pomoci, ktorá bola uzatvorená 23. decembra 2002 („Dohoda o vrátení pomoci“) (8).

(20)

Táto dohoda pre prípad, že Komisia v tomto konaní rozhodne o vrátení pomoci, upravuje povinnost' spolkovej krajiny Berlín vložit' do LBB príspevok na ozdravenie vo výške, ktorá je potrebná na to, aby sa zabránilo poddimenzovaniu dohodou stanovených kapitálových kvót v LBB a/alebo v koncerne BGB v dôsledku hroziacej povinnosti vrátenia pomoci (9). Toto ďalšie opatrenie bolo považované za potrebné v roku 2002 na obnovenie rentability koncernu BGB z dôvodu vysokého rizika možného vrátenia pomoci. Presná hospodárska hodnota tohto opatrenia sa v rámci rozhodnutia o BGB ešte nedala vyčíslit', pretože šetrenie ešte nebolo uzatvorené. Pre účely vyhodnotenia vplyvu reštrukturalizačnej pomoci na hospodársku sút'až, najmä pre posúdenie primeranosti kompenzačných opatrení zameraných na redukciu prítomnosti na trhu, ktoré ponúklo Nemecko, bola teoretická horná hranica tohto opatrenia stanovená na 1,8 mld. eur.

(21)

Na záver možno zhrnút', že dohoda o vrátení pomoci bola pri výške kompenzačných opatrení Nemecka považovaná za ďalšiu pomoc v prospech koncernu BGB, hoci uplatnenie tejto dohody je obmedzené len na prípad rozhodnutia Komisie o vrátení pomoci a na tým prípadne spôsobený deficit kapitálových kvót uvedených v dohode.

(22)

V rámci reštrukturalizácie bankových podielov spolkovej krajiny Berlín, ktorá nakoniec v roku 1994 vyústila do vytvorenia skupiny BGB, bola v roku 1990 najskôr zriadená LBB, na ktorú boli potom prevedené sporiteľne – najprv zo Západného, potom z Východného Berlína. V ďalšom kroku sa v roku 1992 spolková krajina Berlín o.i. rozhodla zriadit' IBB ako organizačne a hospodársky samostatnú verejnoprávnu inštitúciu bez právnej subjektivity v rámci LBB, ktorá by plnila úlohu centrálneho podporného ústavu spolkovej krajiny. WBK bola dovtedy samostatnou verejno-právnou inštitúciou, ktorej zriaďovateľ, spolková krajina Berlín, niesla zo zákona zodpovednost' a ručenie. Bola jej zverená všeobecno-prospešná úloha vytvárat' a udržiavat' bytové priestory. WBK mala teraz so svojimi úlohami prejst' na IBB, ktorá bola poverená úlohami rozšírenej podpory, napr. v oblasti infraštruktúry a ochrany životného prostredia. Transakcia sa uskutočnila k 31. decembru 1992, pričom celý majetok WBK bol formou univerzálneho právneho následníctva prevedený na LBB.

(23)

Prevodom sa základný kapitál LBB zvýšil o bývalý základný kapitál WBK vo výške 187,5 mil. DEM. Táto suma sa odvtedy nepočíta do majetku IBB. Fondy zo zisku WBK predstavovali k 31. decembru 1992 sumu 1,9058 mld. DEM. Tieto rezervné fondy WBK boli a sú vykazované ako účelový rezervný fond IBB.

(24)

BAKred stanovil vlastný kapitál LBB na ručenie k 31. decembru 1992 na 3,127714 mld. DEM, čo predstavuje zvýšenie o 1,902714 mld. DEM. BAKred pritom zohľadnil zvýšenie základného kapitálu o 187,5 mil. DEM a fondy rezerv WBK bez výsledku roku 1992. V nasledujúcich rokoch kapitál IBB na ručenie prevedený ako účelový rezervný fond neustále narastal.

(25)

Podľa smernice Rady 89/647/EHS z 18. decembra 1989 o ukazovateli platobnej schopnosti úverových inštitúcií (10) (ďalej v texte „Smernica o platobnej schopnosti“) a smernice Rady 89/299/EHS zo 17. apríla 1989 o vlastných zdrojoch úverových inštitúcií (11) (ďalej len „Smernica o vlastných zdrojoch“), ktorými sa mení zákon o bankovníctve („KWG“) štvrtou novelou KWG z roku 1993, musia banky disponovat' vlastnými zdrojmi vo výške 8 % svojich rizikovo vážených aktív. Najmenej 4 percentuálne body z neho musia predstavovat' takzvaný základný vlastný kapitál (kapitál prvej triedy), ktorý sa skladá z tých častí kapitálu, ktoré sú úverovej inštitúcii k dispozícii neobmedzene a bezprostredne na krytie rizík a strát, akonáhle sa tieto vyskytnú. Základný vlastný kapitál má pre celkové vybavenie banky vlastnými zdrojmi v zmysle bankového práva rozhodujúci význam, pretože doplnkový kapitál (kapitál druhej triedy) sa na krytie bankových obchodov zat'ažených rizikom uznáva iba do výšky základného vlastného kapitálu. V rámci štvrtej novely KWG museli nemecké banky k 30.6.1993 prispôsobit' svoje vlastné zdroje novým požiadavkám.

(26)

Podľa Nemecka neboli nové pravidlá pre prevod WBK na LBB rozhodujúce, pretože LBB by aj bez rezervného fondu z WBK bola jednoznačne splnila nové kapitálové požiadavky. Treba však povedat', že na začiatku 90. rokov sa predovšetkým v Berlíne vychádzalo z očakávania rastu po zjednotení, ktoré otváralo perspektívy na rozšírenie obchodov aj vo finančnom sektore. Keď však chceli banky svoje obchodné objemy podstatne zvýšit', vyžadovalo si to, najmä z hľadiska nových pravidiel pre platobnú schopnost', väčšiu kapitálovú základňu. Prevodom WBK získala LBB podstatne silnejšiu kapitálovú základňu pre svoje obchodné úvery na voľnom trhu, čo jej umožnilo značne rozšírit' obchodnú činnost'.

(27)

LBB platila, resp. platí v priemere 0,25 % (12) za možnost' disponovat' účelovým rezervným fondom IBB, samozrejme, len za použitú sumu. Platby nesmerujú spolkovej krajine Berlín, ale idú IBB. Pritom treba mat' na zreteli, že suma účelového rezervného fondu IBB bola podstatne vyššia ako suma, ktorá bola čerpaná. S čerpaním sa začalo až od roku 1995.

(28)

Východiskovým bodom posudzovania zo strany Komisie bola zásada trhovo konajúceho investora. Podľa tejto zásady skutočnost', že sa podniky nachádzajú vo verejnom vlastníctve a teda získavajú prostriedky od štátu, nepredstavuje štátnu pomoc. Iba ak takýto verejný podnik dostane k dispozícii prostriedky za podmienok, ktoré by nebol získal za normálnych trhových podmienok, ide o zvýhodnenie prostredníctvom prísunu štátnych prostriedkov.

(29)

Podľa názoru Komisie bolo preto v danom prípade potrebné preskúmat', či spolková krajina Berlín poskytla predmetné prostriedky za podmienok, za ktorých by bol aj súkromný investor – takzvaný trhovo konajúci investor – ochotný prenechat' svoje peniaze súkromnému podniku. Poskytnutie prostriedkov je pre trhovo konajúceho investora neprijateľné najmä vtedy, ak nemôže v primeranom časovom období od takejto investície očakávat' úročenie, bežné na trhu.

(30)

Pri priemernej sadzbe 0,25 % za príslušné čerpané sumy nemohlo, podľa názoru Komisie, íst' o primeranú odmenu pre spolkovú krajinu, keďže dlhodobá bezriziková úroková miera (dlhopisy spolkovej vlády s 10-ročnou splatnost'ou) bola v roku 1992 na úrovni dobrých 7 %. Ďalej Komisia poznamenala, že odmena nie je adresovaná priamo spolkovej krajine, ale IBB, ktorá je oddelením LBB, aj keď je ako verejnoprávna inštitúcia bez právnej subjektivity a centrálna podporná inštitúcia spolkovej krajiny v rámci LBB organizačne a ekonomicky samostatná. Okrem toho boli čerpané sumy podľa dostupných informácií značne nižšie ako hodnota účelového rezervného fondu, ktorú mala LBB k dispozícii ako vlastný kapitál na ručenie. Zvýšený základ vlastného kapitálu LBB však práve umožnil zvýšit' kapacitu poskytovania úverov, a tým rozšírit' svoj obchod.

(31)

V rámci predbežného posúdenia Komisia konštatovala, že údaje o príslušnej výške kapitálu IBB, použiteľného na ručenie, o čerpaní a odmene nie sú úplné, resp. vôbec neexistujú a pre začiatok vychádzala z predbežnej výšky prevedených a použiteľných prostriedkov „okolo 2 mld. DEM“.

(32)

Komisia však pripustila, že účelový rezervný fond LBB nezabezpečil žiadnu likviditu, pretože rezervný fond zo zisku WBK vykazovaný ako účelový rezervný fond IBB, bol podľa zákona o zriadení IBB z 25. novembra 1992 bez ohľadu na jeho funkciu ako vlastný kapitál na ručenie v zmysle KWG určený prednostne na financovanie podporných úloh IBB a LBB nemohla použit' prevedené prostriedky priamo pre svoje úverové obchody. Aby skutočne mohla rozšírit' svoju obchodnú činnost', musela preto LBB dodatočný objem úverov refinancovat' v plnej výške na kapitálovom trhu, takže spolková krajina nemohla očakávat' rovnaké výnosy ako investor, ktorý vložil likvidný kapitál.

(33)

Čo sa týka výpočtu odmeny podľa zásady trhovo konajúceho investora, Komisia informovala, že v tomto štádiu zamýšľa, so zreteľom na osobitné okolnosti prípadu, použit' metodiku, popísanú v rozhodnutí 2000/392/ES.

(34)

Podľa tejto metodiky sa primeraná odmena za kapitál, ktorý môže byt' použitý na krytie obchodov na voľnom trhu, vypočíta na základe trhovo obvyklej odmeny za normálnu, likvidnú investíciu základného kapitálu. V súvislosti s tým je potom potrebné uplatnit' prirážku alebo zrážku, ktorá by zohľadnila osobitosti predmetného opatrenia (pred zdanením investície). Aby sa zohľadnila absencia likvidity v predmetnej nelikvidnej investícii do základného kapitálu, treba okrem toho odpočítat' čisté náklady na refinancovanie (hrubé náklady na refinancovanie mínus príslušné dane, najmä daň z príjmu právnických osôb).

(35)

Nemecko uviedlo, že LBB bola tak pred prevodom, ako aj po prevode podnikom s dobrými výnosmi a výnos vlastného kapitálu údajne dosahoval 5,37 % v roku 1991 a 13,5 % v roku 1992 ako aj 30,88 % v roku 1993. Na margo toho Komisia poznamenala, že základ týchto výpočtov nebol doložený. Bez ďalších informácií nebolo skúmanie tohto argumentu, ktorý podľa Nemecka dokazoval, že opatrenie nemalo charakter pomoci, možné. Nemecké úrady okrem toho tvrdili, že spolková krajina Berlín dostala predajom tichého vkladu v roku 1994, resp. nárokov zo zisku v roku 1994 – v oboch prípadoch bez IBB – spoločnosti BGB dostatočnú odmenu za ručiacu funkciu kapitálu IBB uznaného bankovým dohľadom. Aj v tomto smere však chýbali ďalšie údaje a informácie.

(36)

Na záver Komisia konštatovala, že chýbajú dôležité údaje pre primerané a dostatočne podrobné posúdenie prísunu prostriedkov a odmenu zaň. Preto v uznesení o začatí formálneho vyšetrovacieho konania Nemecko požiadala o poskytnutie takýchto informácií, úplného prehľadu všetkých prevedených prostriedkov, koľko je z toho vlastný kapitál LBB na ručenie, čerpaných prostriedkov a odmeny, zdôvodnenie výšky odmeny, základy výpočtu výnosnosti vlastného kapitálu LBB a tiež aktualizovaných číselných údajov a informácií o všetkých faktoroch, ktoré podľa názoru Nemecka zaručovali trhovo bežné výnosy.

(37)

Na základe dostupných skutočností však Komisia vyjadrila vážne pochybnosti, či spolková krajina Berlín dostala za prevod približne 2 mld. DEM, ktoré mala LBB evidentne k dispozícii takmer úplne ako základňu pre kapitál na ručenie, čo ju dostávalo do výhodnej pozície v porovnaní s konkurenciou, odmenu/úrokovú mieru v bežnej trhovej výške. Komisia dospela k predbežnému výsledku, podľa ktorého pravdepodobne existovala alebo hrozila deformácia hospodárskej sút'aže a – z dôvodu rastúcej integrácie trhov finančných služieb – poškodzovanie obchodu medzi členskými krajinami. Na základe toho sa bolo treba na opatrenie pozerat' v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES s najväčšou pravdepodobnost'ou ako na poskytnutie pomoci. Vzhľadom na to, že v danej situácii nebolo možné uplatnit' žiadnu ustanovenie o výnimke podľa článku 87 ods. 2 a 3 Zmluvy o ES, prikláňala sa Komisia k názoru, že v prípade, ak by išlo o poskytnutie pomoci, bol by to podnet k pochybnostiam o jej zlučiteľnosti so Spoločným trhom.

(38)

Pretože ani Nemecko, ani iné právnické alebo fyzické osoby nepotvrdili, že LBB poskytuje služby vo všeobecnom hospodárskom záujme v zmysle článku 86 ods. 2 Zmluvy o ES, nemohla Komisia dospiet' k záveru, že pomoc by mohla byt' schválená na základe článku 86 ods. 2 Zmluvy o ES. Komisia vychádzala z toho, že ak sa na tejto skutočnosti nič nezmení, nie je tento bod posudzovania predmetného opatrenia pre konečné rozhodnutie relevantný.

(39)

Komisia ďalej vyhlásila, že v rámci svojho predbežného posúdenia a v súlade s článkom 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (13) vychádza z toho, že pri tomto opatrení, ak je pomocou, ide o novú, nie o existujúcu pomoc. V tejto súvislosti Komisia poukázala na článok 15 ods. 2 uvedeného nariadenia a upozornila na to, že premlčacia lehota bola prerušená opatreniami popísanými v uznesení o začatí konania, ako sú listy Komisie z 12. januára 1993, 10. novembra 1993, 13. decembra 1993 a 1. septembra 1999, samotné uznesenie o začatí konania a následné rozhodnutie 2000/392/ES v prípade ’WestLB’. Pretože potenciálna pomoc nebola oznámená a od svojej implementácie je účinná, Komisia tiež konštatovala, že rozhodnutie o začatí konania nič nezmenilo na odkladnom účinku článku 88 ods. 3 tretia veta Zmluvy o ES vzhľadom na povinnost' Nemecka neimplementovat' opatrenie do konečného rozhodnutia Komisie.

(40)

Nemecko najprv vo svojom stanovisku vysvetlilo dôvody pre prevod vtedajšej WBK (potom IBB) a vyhlásilo, že cieľovou predstavou spolkovej krajiny v tom čase bolo vytvorenie „úderného bankového koncernu“, čo sa zdalo výhodné tak fúzujúcim úverovým inštitúciám, ako aj vlastníkovi, spolkovej krajine Berlín a jej bankovým pracoviskám. Nemecko pritom opakovane zdôraznilo, že zabezpečenie kapitálovej štruktúry podľa nových smerníc o platobnej schopnosti v LBB – na rozdiel od WestLB – nehralo pri prevode žiadnu úlohu, čo sa prejavilo aj tým, že do konca roku 1995 LBB vôbec nečerpala vlastný kapitál IBB na ručenie (predtým WBK).

(41)

Nemecko potvrdilo, že z vlastného kapitálu LBB na ručenie, ktoré úrad bankového dohľadu uznal k 31. decembru 1992, zodpovedalo 1,902714 mld. DEM zvýšeniu v dôsledku prevodu prostriedkov. Z toho 187,5 mil. DEM pripadlo na zvýšenie základného kapitálu LBB (14) a 1,715214 mld. DEM na fondy rezerv zo zisku WBK, pričom ročný zisk vo výške 190,586 mil. DEM zostal nezohľadnený. Po 31. decembri 1992, teda k 1. januáru 1993, prešli všetky náležitosti WBK na IBB a táto bola prevedená na LBB. Prevedený kapitál a účelový rezervný fond mala LBB k dispozícii po 31. decembri 1992, resp. k 1. januáru 1993 ako základný vlastný kapitál.

(42)

V nasledujúcich rokoch, podľa údajov Nemecka, účelový rezervný fond IBB priebežne rástol. Účelový rezervný fond IBB však LBB nemala k dispozícii v plnej výške, pretože čast' z neho bola každý rok potrebná na krytie ručenia podporných obchodov IBB. Nemecko zaslalo presné údaje za jednotlivé roky od 1993 do 2003, ktoré sú uvedené v tabuľke v bode 149.

(43)

Odčlenením IBB od LBB bol k 1. septembru 2004 účelový rezervný fond prevedený naspät' na spolkovú krajinu Berlín, pričom približne 1,1 mld. eur z tohto účelového rezervného fondu vložila spolková krajina vo forme dvoch tichých vkladov do LBB.

(44)

Svojho času prevzaté základný kapitál IBB vo výške 187,5 mil. DEM zostalo v základnom kapitále LBB. A LBB bola zasa v roku 1994 (75,01 % podielov) a 1998 (24,99 % podielov) predaná BGB.

(45)

Nemecko doplnilo aj iné údaje. Tiež opakovane vyhlásilo, že len čast' účelového rezervného fondu bola naozaj použitá na krytie ručenia. Podľa týchto údajov sa pohybovala suma čiastočne čerpaná od decembra 1995 na krytie ručenia medzi zhruba 212 mil. DEM v roku 1995 a […] (15) mld. DEM v posledných rokoch. Odmeny, vyplatené IBB za čerpanie od decembra 1995 (medzi 1 mil. DEM za obdobie 1995/1996 a […] mil. DEM za rok 2001) boli vypočítané mesačne na báze úrokovej miery, ktorá sa v predmetnom období pohybovala medzi 0,2 % (1998) a 0,35 % (1996). Presné údaje, uvedené Nemeckom, obsahuje tabuľka v bode 147.

(46)

Ako zdôvodnenie stanovenia odmeny za prípadné čerpanie účelového rezervného fondu IBB predložilo Nemecko uznesenie predstavenstva z júna 1993. Hovorí sa v ňom, že „... inštitúcii Investitionsbank Berlin prináleží táto odmena za zat'aženie vlastného kapitálu (čerpanie) vo výške nákladov, ktoré by boli potrebné na obstaranie podriadeného kapitálu na ručenie“. V roku 1995 bolo toto uznesenie konkretizované v tom smere, že odmena bola postavená na úroveň prirážky za podriadený charakter kapitálu. Ako dôvod sa udáva, že LBB by si alternatívne mohla zaobstarat' na trhu podriadené prostriedky, ktoré by jej boli k dispozícii nielen vo svojej ručiacej, ale aj výnosovej funkcii.

(47)

Keďže účelový rezervný fond IBB plnil iba ručiacu funkciu, bol rozdiel medzi úrokovou mierou normálneho cudzieho kapitálu, ktorý túto ručiacu funkciu nespĺňa, a kapitálom, ktorý môže plniť aj ručiacu funkciu, vypočítaný ako „cena“ za nakúpenú úžitkovú funkciu. Táto prirážka bola vypočítaná v bázických bodoch v porovnaní s LIBOR (London Interbank Offered Rate) na základe vlastných obchodných podmienok, resp. externých trhových údajov platných pre podriadené dlhy. Výpočtové podklady a štatistiky boli priložené.

(48)

Rozhodnutie, aby sa odplata uhrádzala len za čerpanú časť účelového rezervného fondu IBB, zdôvodnilo Nemecko okrem iného tým, že tento účelový rezervný fond bol prednostne k dispozícii IBB a v prípade, že by nepostačoval, bola by LBB ako prvá povinná redukovať svoje rizikové aktíva, resp. zásobiť sa na trhu doplnkovými prostriedkami. Spolková krajina Berlín má ako majiteľ IBB právo hocikedy čerpať časti účelového rezervného fondu.

(49)

V tejto súvislosti Nemecko ďalej uviedlo, že likvidita účelového rezervného fondu IBB je ako celok viazaná v existujúcich obchodoch IBB a na základe svojho charakteru financovania nemôže byť k dispozícii LBB. IBB musí sama tie úvery, ktoré poskytuje, kryť svojím vlastným imaním a pritom používať účelový rezervný fond. Nemecko vyhlásilo, že kvôli tejto osobitosti sa majetok WBK nedá porovnávať s voľne disponibilnou finančnou investíciou a že takto možno hovoriť len o funkcii ručenia, a teda aj funkcii rozšírenia obchodu.

(50)

To, či odmena bude platená spolkovej krajine alebo IBB, je z tohto hľadiska nepodstatné, pretože spolková krajina by ako nositeľ záruky tak za IBB ako aj za LBB profitovala v každom prípade – buď v dôsledku prírastku hodnoty a rozdeľovania zisku LBB, alebo dotácií do účelového rezervného fondu IBB prislúchajúcemu spolkovej krajine.

(51)

Odhliadnuc od týchto komentárov k priamemu odmeňovaniu zastávalo Nemecko celkom zásadne názor, že pri investičnom rozhodovaní na tom, resp. len na tom nezáleží a že „v súlade s judikatúrou... treba rozlišovať investora, ktorý v danom podniku nevlastní nejaké väčšie akcie a ani sa o to neusiluje, ale je zainteresovaný na priebežnom úročení svojej investície od investorov orientovaných na dlhodobé horizonty investícií, ako napr. holdingy“. Poslední sa orientujú podľa dlhodobých výnosových očakávaní a zohľadňujú aj strategické úvahy.

(52)

Spolková krajina ako jediný majiteľ LBB vychádzala v čase investície zo snahy úplne a bezprostredne profitovať z prírastku hodnoty LBB, spôsobeného začlenením WBK. Keď za základ zoberieme meradlo Komisie v rozhodnutí 2000/392/ES (16), potom „za finančné opatrenie neprijateľné pre trhovo konajúceho investora, treba považovať také, kedy finančná situácia podniku nedovoľuje očakávať normálny výnos (v podobe dividend alebo prírastku hodnoty) v primeranom časovom horizonte.“ V takomto prípade záleží na očakávaných výnosoch v momente investičného rozhodnutia.

(53)

Nemecko najprv oznámilo, že LBB dosiahla v roku 1992 výnos z vlastného kapitálu vo výške 13,5 % a v roku 1993 vo výške 30,83 %. Tieto číselné údaje oznámené už v roku 1999 sa vzťahovali na pomer „hospodárskeho výsledku pred zdanením/bilančného vlastného kapitálu na začiatku toho istého roku“. Nemecko však pri predkladaní týchto údajov nezahrnulo do vlastného kapitálu LBB účelový rezervný fond IBB od roku 1993. Na výzvu Komisie to bolo skorigované pri predkladaní číselných radov zahŕňajúcich dlhšie obdobie. Pre obdobie rokov 1985 až 1992 vyplynul z týchto údajov priemerný výnos z vlastného kapitálu vo výške zhruba 13 %.

(54)

Nemecko vyhlásilo, že tieto ukazovatele sa pohybujú v rozsahu hodnôt, ktoré v predmetnom období dosahovali súkromné nemecké banky. Najprv však chýbali údaje o iných bankách získané porovnateľnou metodikou. Neskôr Nemecko predložilo vlastné výpočty na báze verejne dostupných účtov ziskov a strát 35 nemeckých bánk (17). Podľa toho dosahoval priemerný výnos týchto bánk z vlastného kapitálu vypočítaný na základe „hospodárskeho výsledku pred zdanením/bilančného vlastného kapitálu na začiatku toho istého roku“ v roku 1992 11 % a v období od 1988 do 1992 takmer 13 %.

(55)

Nemecko ďalej vyhlásilo, že pre investičné rozhodnutie je z podnikovo-hospodárskeho hľadiska výnosnosť rozhodujúca. Táto sa dá v banke vypočítať najskôr na základe výsledku z bežnej obchodnej činnosti, resp. hospodárskeho výsledku v pomere k bilančnému vlastnému kapitálu, pretože vtedy zostávajú mimoriadne výnosy a náklady nezohľadnené. V LBB sa v rokoch 1990-1992 prejavili mimoriadne vstupy, najmä v dôsledku integrovania „Sparkasse Ost“ a s tým súvisiaceho budovania vlastnej penzijnej poisťovne pri súčasnom uhradení odstupného za odchod z penzijnej poisťovne štátu a spolkových krajín, ako aj prevencie všeobecných bankových rizík bývalej „Sparkasse Ost“.

(56)

Čo sa týka metodicky porovnateľných výnosov vlastného kapitálu iných bánk v rovnakom časovom období, Nemecko uviedlo, že až od roku 1993 bola zavedená požiadavka vykazovať výsledok mimoriadnych obchodov, ako aj normálnej obchodnej činnosti vo výkaze ziskov a strát oddelene, čo sa nedá porovnávať s metodikou platnou do roku 1993, pretože dovtedy boli mimoriadne výnosy a náklady – okrem iných položiek – zlúčené v položke „ostatné výnosy/náklady“, a preto sa ani nedali presne identifikovať. Pre obdobie pred touto hranicou Nemecko predložilo vlastné výpočty. Okrem toho v ďalšom priebehu konania Nemecko korigovalo, resp. doplnilo metódu výpočtu výnosov vlastného kapitálu LBB, aby sa zabezpečila porovnateľnosť údajov o LBB s oficiálnou štatistikou Spolkovej banky týkajúcou sa všetkých nemeckých bánk. Podľa Nemecka to však nezmenilo nič na základnom hodnotení, že výnosy vlastného kapitálu LBB dosahujú priemerné ukazovatele odvetvia.

(57)

Podľa názoru Nemecka všetky číselné údaje dokazujú, že LBB bola v čase prísunu prostriedkov podnikom s dobrou výnosovosťou. Spolková krajina Berlín bola jediným investorom, ktorému patrí všetok obchodný zisk banky, či je to už vo forme rozdelenia zisku alebo nárastu hodnoty. Z tohto hľadiska sa spolková krajina nemusela deliť s inými podielnikmi o očakávaný nárast výnosov a kvázi „interné presuny v rámci koncernu“ možno z hľadiska trhovo konajúceho investora považovať za rozumné správanie. Otázka, či a v akej výške zaplatila LBB odmenu za prísun prostriedkov, takto stráca z hľadiska hospodárskej podstaty prevodu význam.

(58)

Tohto kritéria hodnotenia sa Komisia dôsledne pridržiavala vo svojom rozhodnutí 2000/392/ES: „Prostriedkom na zabezpečenie primeraných výnosov z poskytnutého kapitálu by bola zodpovedajúca zmena vlastníckych pomerov vo WestLB v prospech spolkovej krajiny, ak celkové výnosy banky zodpovedajú normálnym výnosom, ktoré od svojej investície očakáva trhovo konajúci investor. Tým by sa skúmanie otázky, či je odmena vo výške 0,6 % primeraná, stalo bezpredmetné – ale spolková krajina sa rozhodla pre iný postup“ (18).

(59)

Nemecko v tejto súvislosti ďalej vyhlásilo, že prírastok hodnoty LBB v dôsledku začlenenia majetku WBK po začlenení LBB do BGB pripadol spolkovej krajine. 100 %-ný prevod hospodárskych prostriedkov LBB na BGB, ktorý sa uskutočnil v troch etapách v rokoch 1994 a 1998, bol vykonaný na základe znaleckých posudkov rozličných audítorov a jednej investičnej banky, ktoré sa týkali zachovania hodnoty vložených tichých vkladov spolkovej krajiny do LBB a trhovej primeranosti protihodnoty – prevedených akcií BGB, aj v porovnaní s inými akcionármi. Nemecko predložilo predmetné výpisy z týchto znaleckých posudkov a príslušnú korešpondenciu s audítormi. Podľa toho bola hodnota LBB v roku 1993 odhadovaná zhruba na 3,5 mld. DEM (bez samotnej IBB, ale so zreteľom na zvýšený podiel základného kapitálu LBB v dôsledku účelového rezervného fondu) a k 31. decembru 1997 ju už ďalší znalec odhadol na takmer 6 mld. DEM.

(60)

Nemecko sa mimochodom domnievalo, že metodika použitá v rozhodnutí 2000/392/ES je chybná, pretože vychádza z porovnania s likvidnou, bežnou investíciou do základného kapitálu. Táto metóda však z hľadiska predmetnej transakcie nevyhovuje. V tomto smere by bolo vhodné už pri východiskovej hodnote použiť porovnateľné nástroje vlastného kapitálu. To môže byť síce spojené s ťažkosťami, ako uviedla Komisia už v prípade WestLB; tieto ťažkosti sa však nedajú odstrániť jednoducho tým, že siahneme po celkom nevhodnom nástroji vlastného kapitálu, teda kvázi po nejakej „obchádzke“.

(61)

Okrem toho je zameranie sa na priemerný výnos nesprávnym meradlom. Už výnos pod úrovňou pásma, v ktorom sa investori rozhodujú pre možnú investíciu, by nebol prijateľný ani pre súkromného investora. Nesprávna je v konečnom dôsledku aj zrážka zahŕňajúca iba čisté náklady na refinancovanie namiesto celkových nákladov na refinancovanie. Prípadné úspory podniku na daniach sú z hľadiska investora nepodstatné. Rovnako aj iná kontrolná úvaha ukazuje, že tento prístup je neprijateľný, pretože pri prenechaní nelikvidného kapitálu by mal investor naďalej k dispozícii jeho výnosovú funkciu, takže by ho opäť mohol investovať a dostať minimálne bezrizikovú úrokovú sadzbu, a teda získať „dvojitý“ výnos.

(62)

Okrem toho Nemecko zastáva názor, že v dôsledku uplynutia lehoty (článok 15 ods. 1 nariadenia (ES) č. 659/1999) Komisia nemá právo požadovať prípadné vrátenie poskytnutej pomoci. Zásadné uznesenie o prevode majetku WBK bolo vydané už 16. júna 1992, teda viac ako desať rokov pred začatím konania, rozhodnutie o ktorom bolo doručené 4. júla 2002. Pritom išlo o zásadný zámer zlúčiť bankové podiely spolkovej krajiny a WBK do jedného holdingu (neskoršia BGB), ak malo byť zabezpečené pokračovanie podporných obchodov WBK, plnenie štátnych úloh a oslobodenie od daní. Rozhodnutie bolo odvtedy verejnosti známe a Komisia bola v roku 1999 o dátume rozhodnutia informovaná.

(63)

Vo viacerých svojich rozhodnutiach považuje Komisia za dátum implementácie pomoci už vyhlásenie o zámeroch príslušnej korporácie, aj keď podmienečne. Takto to Komisia napríklad hodnotila aj pri rozhodnutí o poskytnutí pomoci na záchranu pre BGB (19), hoci pre uznesenie z 22. mája 2002 ešte chýbal súhlas poslaneckej snemovne a Komisie.

(64)

Podľa názoru Nemecka nedošlo tiež k prerušeniu lehoty podľa článku 15 ods. 2 veta 2 nariadenia (ES) č. 659/1999. V zmysle toho môže byť lehota prerušená len na základe opatrení Komisie. Takáto skutočnosť nastala len na základe listu oznamujúceho začatie konania zo 4. júla 2002, a nie na základe samotnej žiadosti o informáciu, čo nie je opatrením Komisie alebo kompetentného člena Komisie. Treba pritom mať na zreteli aj fakt, že premlčacia doba je tu pre účely právnej bezpečnosti, a to tak vo vzťahu Komisia – členské štáty, ale aj samotného príjemcu pomoci. Pretože Nemecko bolo až pri začatí konania po prvýkrát vyzvané, aby predložilo kópiu listu príjemcovi pomoci, čo sa uskutočnilo 9. júla 2002, mohlo prerušenie premlčacej doby nadobudnúť účinnosť až od tohto dňa. Pretože predmetné opatrenie, ktoré malo byť predmetom kontroly prítomnosti pomoci, bolo prijaté uznesením z 16. júna 1992, bolo by, ak vôbec, v zmysle článku 15 ods. 3 nariadenia (ES) č. 659/1999 hodnotené ako existujúca pomoc.

(65)

Po uverejnení oznámenia o začatí konania v Úradnom vestníku (20) dostala Komisia v októbri, resp. novembri stanovisko Berliner Volksbank („BV“) a stanovisko Spolkového zväzu nemeckých bánk („BdB“).

(66)

Podľa názoru BV sa na prevod WBK treba pozerať ako na poskytnutie pomoci, pretože kapitál bol poskytnutý k dispozícii za podmienok, ktoré by pre trhovo konajúceho investora neboli prijateľné. Uskutočnené platby smerovali z LBB do IBB, ktorá sama bola organizačným útvarom LBB; okrem toho bola dohodnutá úroková sadzba vo výške 0,25 % hlboko pod úrovňou bežných trhových sadzieb, o čom svedčia napríklad rozhodnutia 2000/392/ES (WestLB) ako aj 95/547/ES (21) a 98/490/ES (22) (Crédit Lyonnais), základom ktorých boli očakávané výnosy vlastného kapitálu minimálne vo výške 12 %. Takáto pomoc by viedla k zásadnej deformácii hospodárskej súťaže v celom Spoločenstve, najmä však v oblasti Berlína, kde je BGB spolu s LBB lídrom trhu v obchode s privátnymi a firemnými klientmi (vrátane Berliner Bank a Berliner Sparkasse). BV je naproti tomu malým konkurentom so zodpovedajúcim trhovým podielom na úrovni 5-7 % a preto je osobitne postihnutá negatívnym účinkom pomoci. Stanovisko sa končí výzvou, aby Komisia nariadila vrátenie pomoci.

(67)

BdB najprv vyhlásil, že na predmetné konanie sa treba pozerať ako na komplex skúmania situácie zo strany Komisie, týkajúcej sa prevodu inštitúcií spolkových krajín na podporu bytovej výstavby na krajinské banky, činné v oblasti obchodov na voľnom trhu. Pritom, na rozdiel od tvrdenia Nemecka, boli aj v prípade LBB rozhodujúce sprísnené kapitálové požiadavky v zmysle smernice o platobnej schopnosti bánk. O tejto motivácii svedčí tak okamih prevodu, ako aj vyjadrenia vtedajšieho senátora pre financie, ktorý svojho času spomenul očakávané prísnejšie európske požiadavky na vlastný kapitál. V tomto smere neexistuje z hľadiska pomoci zásadný rozdiel medzi tu posudzovaným prevodom WBK na LBB a prevodom WfA na WestLB, takže tu možno prevziať metodiku, použitú v rozhodnutí Komisie 2000/392/ES.

(68)

BdB ďalej poznamenal, že tu nejde len o účelový rezervný fond, ale aj o prevod kapitálu WBK v hodnote 187,5 mil. DEM, ktorý bol pričlenený k upísanému vlastnému kapitálu LBB, čo predstavuje peňažné plnenie, nakoľko to ovplyvňuje rating a tiež podmienky na zaobstaranie cudzích zdrojov. Oveľa väčší význam má však právne uznanie celkového zvýšenia základného vlastného kapitálu zo strany bankového dohľadu spojené s prevodom. A pretože tento, napriek prednostnému využitiu účelového rezervného fondu na podporné úlohy, mohol byť plne k dispozícii ako kapitál na ručenie, nie je účelová viazanosť dôležitá. Smerodajný je hospodársky prospech z funkcie rozšírenia obchodu, nakoľko práve základný vlastný kapitál má značný pákový účinok (12,5-násobné zvýšenie možnosti poskytovania úverov pri 100 % rizikovo vážených aktívach, ako napr. podnikové úvery; 25-násobné pri 50 % rizikovo vážených aktívach, ako napríklad úvery pre verejný sektor. Pri zaobstaraní doplnkového kapitálu možno so základným vlastným kapitálom v (hypotetickej) výške 1 mld. eur a s rizikovou váhou 50 % poskytnúť dokonca úvery vo výške 50 mld. eur.

(69)

V súvislosti so stanovením trhovo spravodlivej odmeny poukázal BdB na osvedčenú metodiku Komisie použitú v rozhodnutí 2000/392/ES, a tam použité orientačné hodnoty trhovo obvyklých výnosov vo výške 12 %, ako aj na prirážky a zrážky z titulu osobitosti transakcie uskutočnené v druhom kroku. V žiadnom prípade nemožno za trhovo spravodlivú odmenu považovať zaplatených 0,25 % v prospech IBB, ani predaj tichých podielov a odstúpenia nárokov na zisk v prospech BGB v roku 1994, resp. 1998.

(70)

Po prvé, platba len za čerpanú sumu nie je spravodlivá, po druhé, IBB patrí k LBB, takže LBB zaplatila kvázi sama sebe, a nie spolkovej krajine. Okrem toho, tvrdenie Nemecka, že odmena za záručnú funkciu účelového rezervného fondu bola príslušne realizovaná v rámci zdôvodnenia atypického tichého vkladu BGB do LBB v roku 1994, nie je presvedčivé, pretože tu chýbajú dôležité vecné údaje o predmetných hodnotách a zúženie pohľadu len na záujmy príjemcu pomoci je zásadne nesprávne. Pre hodnotenie pomoci je dôležitý prevod WBK na LBB k 31. decembru 1992, výhody pre LBB, ktoré s tým súvisia a z toho vyplývajúca deformácia hospodárskej súťaže, a nie to, či boli dodatočne splnené podmienky pomoci. Okrem toho pri začlenení LBB do BGB ide len o interný proces v rámci koncernu, pretože aj v BGB má väčšinu spolková krajina. Podobne možno posudzovať aj odstúpenie nárokov zo zisku v prospech BGB vo zvyšnom rozsahu 24,99 % v roku 1998. V každom prípade však do roku 1998 nemožno hovoriť o úplnom odstránení prvku pomoci.

(71)

Oveľa neskôr po termíne určenom v nariadení (ES) č. 659/1999 na predloženie stanovísk tretích strán, doplnil BdB tento bod a uviedol, že predajná hodnota LBB zisťovaná pre účely založenia BGB, resp. za účelom realizácie tichého vkladu do LBB, nezahŕňala hodnotu IBB, takže podľa názoru BdB sa zdá vylúčené, aby v predajnej hodnote tichého vkladu do LBB bola zahrnutá ručiaca funkcia účelového rezervného fondu IBB.

(72)

K lehote vrátenia pomoci v trvaní 10 rokov podľa článku 15 ods. 1 nariadenia (ES) č. 659/1999 BdB vyhlásil, že začala plynúť až prijatím zákona o zriadení IBB k 31. decembru 1992 a môže sa teda skončiť najskôr 31. decembra 2002. Okrem toho bola však táto lehota podľa článku 15 ods. 2 nariadenia (ES) č. 659/1999 prerušená opatreniami Komisie. Tento predpis má veľmi široký výklad a zahŕňa každý úkon Komisie v rámci šetrenia okolností, ako napr. žiadosť o poskytnutie informácií. Oporné body pre ďalší výklad tohto predpisu obsahuje nariadenie Rady (EHS) č. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlčaní stíhania a výkonu rozhodnutia vo veciach obchodného a súťažného práva Európskeho hospodárskeho spoločenstva (23), podľa ktorého prerušenie nadväzuje na „konanie zamerané na vyšetrovanie alebo stíhanie protiprávneho konania“. Mimochodom, Nemecko žiadalo Komisiu, aby najprv vyčkala na vysvetlenie sporných otázok v prípade WestLB a už preto nebolo možné odvolávať sa na premlčanie.

(73)

Nemecko vo svojom vyjadrení zo 16. decembra 2002 zásadne poukázalo na svoje vlastné stanovisko k rozhodnutiu o začatí konania a na svoju informáciu, že v danom prípade nejde o poskytnutie pomoci. Okrem toho sa obmedzilo na súhrnné vyjadrenie k jednotlivým bodom obidvoch stanovísk.

(74)

Vzhľadom na hodnotenie BV a BdB, že v prípade transferu WBK išlo o pomoc, Nemecko uviedlo, že len čisté sledovanie mesačnej odplaty je pre analýzu nedostatočné. Oveľa dôležitejšie sú referenčné veličiny, ako napríklad – v závislosti od použitia kapitálu – úročenie (úveru) vrátane záruk, dividend alebo prírastku kapitálu. V prípade LBB však v rozhodujúcom časovom období rokov 1992/1993 išlo o inštitúciu s dobrou výnosovou schopnosťou, takže začlenenie majetku WBK do vlastného kapitálu LBB na ručenie bolo ekonomicky účelným krokom. Preto ani – na rozdiel od tvrdenia BdB a BV – nie je možné navzájom porovnávať WestLB a LBB. Odhliadnuc od toho je vzhľadom na (svojho času) prebiehajúce súdne konanie vo veci WestLB chybou hovoriť o tam použitej metodike ako o osvedčenej metóde, ako to tvrdí BdB.

(75)

Na rozdiel od tvrdenia BdB je nesporné a v uznesení o začatí konania aj uvedené, že prevodom WBK sa popri možnosti využiť ručiacu funkciu účelového rezervného fondu zo strany LBB zvýšilo aj bilančný vlastný kapitál LBB o187,5 mil. DEM a bolo aj právne uznané bankovým dohľadom ako vlastný kapitál na ručenie. Nakoľko je bilančný vlastný kapitál peňažnou výhodou, problém tu na rozdiel od prípadu WestLB nevzniká, pretože sa nerozlišuje medzi právne uznanou a neuznanou časťou kapitálu. Vzhľadom na zvýšenie bilančného vlastného kapitálu a prevedené rezervné fondy tu nejde o pomoc (pozri tiež body 40 až 64).

(76)

Celkovo je mylné domnievať sa, že pri základnom kapitále v hypotetickej výške 1 mld. eur možno poskytnúť úvery vo výške 50 mld. eur. Je síce nesporné, že účelový rezervný fond IBB možno z dôvodu právneho uznania použiť na ručenie i rozšírenie obchodov, ale tieto výhody sú obmedzené na skutočné čerpanie zo strany LBB. Vykonštruovaný pákový efekt 1:50 nemá žiadny podklad.

(77)

Pri uplatnení zásady trhovo konajúceho investora by muselo ísť o investora nachádzajúceho sa v porovnateľnej situácii. V tomto prípade sa spolková krajina ako investor rozhodla viazať likviditu účelového rezervného fondu v obchodoch IBB a neposkytovať tento kapitál na financovanie LBB. Spolková krajina dosahuje prostredníctvom tohto kapitálu vlastné výnosy (pozri body 40 až 64). Okrem toho patrí osobitný majetok IBB naďalej výlučne spolkovej krajine aj po začlenení LBB do BGB. Preto by nebolo správne tvrdiť, že LBB vyplatila odmeny smerované IBB vlastne sama sebe. Pre trhovo konajúceho investora je okrem toho normálne, že odstúpi nároky na odmenu tretím osobám, najmä v tom prípade, ak tieto tretie osoby predstavujú podnik alebo majetok, ktorý je vo výhradnom vlastníctve investora.

(78)

Nakoniec, čo sa týka stanoviska BV a ňou uvádzaného porovnania trhových podielov BV a BGB, treba poznamenať, že trhová pozícia BV v Berlíne je silnejšia ako udáva. Je to druhý najväčší úverový ústav a jeho trhové podiely môžu dosahovať 60-70 % príslušných hodnôt BGB a aj v oblasti vkladov súkromných klientov je to ešte asi 1/3 trhového podielu BGB.

(79)

Dňa 7. októbra 2004 informovalo Nemecko Komisiu o výsledkoch dohody medzi sťažovateľom BdB, spolkovou krajinou Berlín a LBB. Bez ohľadu na pretrvávajúce zásadné právne chápanie zmluvných strán dohody sa strany dohodli o tom, čo považujú za vhodné parametre pre stanovenie primeranej odplaty za majetok WBK. Strany sa obrátili na Komisiu s prosbou, aby pri svojom rozhodovaní zohľadnila výsledky tejto dohody.

(80)

Strany najprv na základe, konkrétne uvedenom už v rozhodnutí 2000/392/ES, stanovili primeranú sadzbu minimálnej odplaty za účelový rezervný fond WBK vo výške 10,19 %. Vzhľadom na výlučné vlastníctvo spolkovej krajiny Berlín nebola dohodnutá nijaká ďalšia prirážka, ako napríklad za chýbajúce hlasovacie práva. Na záver bola určená zrážka za chýbajúcu likviditu kapitálu vo výške 3,62 % (na báze bezrizikovej úrokovej sadzby ako hrubé náklady na refinancovanie, z toho zhruba 50 % dane z príjmu právnickej osoby plus príplatok na solidaritu pre výpočet čistých nákladov na refinancovanie). Výsledkom je vypočítaná primeraná odplata vo výške 6,57 %.

(81)

K odmene za tú časť majetku WBK, ktorú nemožno využiť pre obchody LBB na voľnom trhu, sa vyrovnanie nevyjadruje.

(82)

Pre základný kapitál IBB vo výške 187,5 mil. DEM, začlenený do základného kapitálu LBB, sa nevyčísľovala žiadna zrážka na náklady na refinancovanie, lebo v tomto prípade ide o likvidné prostriedky. Pretože základný kapitál bol v dvoch krokoch v rokoch 1994 a 1998 prevedený na BGB, strany sa dohodli na tom, že je potrebné uhradiť odmenu za základný kapitál len v týchto dvoch časových bodoch – a to úmerne.

(83)

Spornou zostala otázka, či treba zarátať prípadný nárast hodnoty v dôsledku začlenenia LBB. Podľa názoru Landesbank bol predajom LBB v roku 1994 a 1998 docielený nárast hodnoty.

(84)

So zreteľom na možné premlčanie nároku na vrátenie pomoci uviedlo Nemecko ako rozhodujúci moment uznesenie Berlínskeho senátu o založení berlínskeho bankového holdingu zo 16. júna 1992. V uznesení, ktoré má Komisia k dispozícii, je však stanovené iba – že treba „reštrukturalizovať majetkové účasti Berlína v bankách“. Pritom sa predpokladá „vytvorenie Berliner Banken-Holding AG/Berlínskeho bankového holdingu, a. s. /, ktorý by zastrešoval Landesbank Berlin – Girozentrale -, Berliner Bank AG a ... Berliner Pfandbrief-Bank“. Toto uznesenie nemalo za následok prevod majetku.

(85)

Posudzované opatrenie, t.j. prevod majetku WBK na LBB, sa uskutočnilo až k 31. decembru 1992. Hospodársky efekt tohto opatrenia, t.j. vlastného kapitálu LBB a s tým spojená väčšia možnosť poskytovať úvery, nadobudol preto účinnosť až 1. januára 1993. Pred týmto dátumom nemohlo ísť v tomto prípade o poskytnutie štátnej pomoci.

(86)

Ani keby schválenie opatrenia bolo datované celé mesiace pred dátumom prevodu, t.j. 16. júna 1992, nemožno hovoriť, ako to uvádza Nemecko, o premlčaní práva Komisie požadovať vrátenie pomoci podľa článku 15 ods. 1 nariadenia (ES) č. 659/1999. Nemecko zastáva názor, že až uznesenie o začatí konania zo 4. júla 2002 predstavuje opatrenie Komisie schopné prerušiť premlčaciu dobu, okrem iného aj preto, že Nemecko bolo až týmto uznesením vyzvané, aby poslalo kópiu tohto listu príjemcovi pomoci.

(87)

Proti tomuto názoru možno namietať. Článok 15 ods. 2 nariadenia (ES) č. 658/1999 sa týka „každého opatrenia“ Komisie, nie formálneho začatia konania. V tomto prípade boli rôzne opatrenia Komisie, najmä rôzne žiadosti o zaslanie informácií týkajúcich sa LBB, a v každom prípade žiadosť o zaslanie informácií zo septembra 1999 postačujúce na prerušenie premlčacej doby. Pritom nie je potrebné, aby LBB bola o opatreniach Komisie informovaná. Vo svojom rozsudku z 10. apríla 2003 v prípade T-366/00 (Département du Loiret/Kommission) (24), Súd prvej inštancie konštatoval, že skutočnosť, že príjemca pomoci nevedel o žiadosti Komisie o zaslanie informácií adresovanej členským štátom nesníma jej právnu účinnosť vo vzťahu k príjemcovi pomoci. Komisia nie je povinná informovať potenciálnych účastníkov vrátane príjemcu pomoci o opatreniach, ktoré podnikne v súvislosti s protiprávnou pomocou ešte pred začatím správneho konania. Súd preto dospel k rozhodnutiu, že v prípade predmetnej žiadosti o poskytnutie informácie ide o opatrenie podľa článku 15 nariadenia (ES) č. 659/1999, ktoré prerušilo premlčaciu lehotu pred jej uplynutím, aj keby príjemca pomoci nebol v danom čase o tejto korešpondencii informovaný (25). Okrem toho sa zdá nepravdepodobné, že by LBB nebola vedela o žiadosti Komisie o poskytnutie informácií v dobe, keď Nemecko v decembri 1999 na túto žiadosť odpovedalo.

(88)

Na záver treba konštatovať, že Komisia má v danom prípade právo žiadať vrátenie pomoci.

(89)

Podľa článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES v prípade, že v Zmluve o ES nie je určené inak, štátna alebo zo štátnych prostriedkov poskytnutá pomoc, ktorá zvýhodnením určitých podnikov alebo výrobných odvetví deformuje alebo hrozí deformáciou hospodárskej súťaže, je nezlučiteľná so zásadami Spoločného trhu, ak poškodzuje obchod medzi členskými štátmi.

(90)

Prevodom sa spolková krajina rozhodla pre zvýšenie kapitálu LBB začlenením WBK/IBB, ktoré boli poverené plnením všeobecne prospešných úloh, a ktorých zriaďovateľom a vlastníkom bola spolková krajina Berlín. Týmto začlenením sa zvýšil vlastný kapitál LBB na ručenie právne uznaný listom z 24. februára 1993, o približne 1,9 mld. DEM. Z toho 187,5 mil. DEM pripadlo na zvýšenie základného kapitálu LBB prostredníctvom základného kapitálu bývalej WBK (26) a približne 1,715 mld. DEM na fondy rezerv zo ziskov WBK (bez zisku za rok 1992 vo výške takmer 200 mil. DEM), čo sa odvtedy vykazuje ako účelový rezervný fond IBB, ktorého výška priebežne narastá.

(91)

Prevodom približne 1,9 mld. DEM a jeho právnym uznaním za základný vlastný kapitál sa podstatne zvýšila kapacita LBB pre poskytovanie úverov a tým aj jej možnosť na rozšírenie obchodov na voľnom trhu. Pri rizikovej váhe všetkých pohľadávok 100 % (napr. úvery nebankovým subjektom) a bez ďalšieho obstarania doplnkových prostriedkov dosahuje potenciál rozšírenia obchodov teoreticky 12,5-násobok dodatočne vlastného kapitálu na ručenie (ide tu takmer o 24 mld. DEM). Aký vysoký je tento potenciál v skutočnosti, nemožno presne povedať, pretože to súvisí s takými faktormi ako je štruktúra klientov, strategické plánovanie a iné nepredvídateľné vonkajšie vplyvy. Otázka, či a ako presne úverová inštitúcia nové vlastné zdroje využíva, nie je však pri skúmaní procesu rozhodujúca.

(92)

Bez ohľadu na to, či IBB naďalej potrebuje časť prostriedkov na krytie podporných obchodov, prevedené prostriedky boli právne uznané a mohli byť teda použité na záručné účely v hospodárskej súťaži LBB s inými úverovými inštitúciami. Je mimo akejkoľvek pochybnosti, že na LBB boli takto prevedené štátne prostriedky, ktoré mohli LBB zabezpečiť hospodársku výhodu oproti iným konkurentom, nakoľko tieto prostriedky nedostala za trhových podmienok.

(93)

Pri skúmaní, či prevod štátnych prostriedkov na podnik verejného sektora tento podnik zvýhodnil a môže ísť teda o poskytnutie štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES, uplatňuje Komisia zásadu „trhovo konajúceho investora“. Túto zásadu už súd prvej inštancie akceptoval a ďalej rozvinul vo viacerých rozhodnutiach, naposledy v rozhodnutí zo 6. marca 2003 týkajúcom sa podobného prevodu majetku na WestLB (27).

(94)

Podľa zásady trhovo konajúceho investora sa za zvýhodnenie podniku nepovažuje, ak štátna pomoc bola poskytnutá za podmienok, „za ktorých by bol súkromný investor konajúci za normálnych trhových podmienok ochotný prenechať prostriedky súkromnému podniku“ (28). O zvýhodnenie v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES ide vtedy, ak predpokladaná úprava odplaty a/alebo finančná situácia podniku je taká, že sa nedá očakávať normálna výnosnosť v primeranom časovom horizonte.

(95)

Podľa článku 295 Zmluvy o ES zostáva majetkové usporiadanie v jednotlivých členských krajinách nedotknuté. To však v žiadnom prípade neoprávňuje na konanie v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže.

(96)

Nemecko vyhlásilo, že kvôli účelovému viazaniu majetku WBK nemôžu byť tieto prostriedky rentabilne využité inak, ako ich začlenením do podobnej verejno-právnej ustanovizne. A preto prevod predstavuje komerčne najrozumnejšie využitie tohto majetku. Takto by každá odmena za začlenenie, t.j. dodatočný výnos z kapitálu WBK, bola dostačujúca na ospravedlnenie prevodu z hľadiska „zásady trhovo konajúceho investora“.

(97)

S touto argumentáciou nemožno súhlasiť. Môže byť pravdou, že začlenenie WBK do LBB a z toho vyplývajúca možnosť LBB použiť časť kapitálu WBK pre potreby kapitálovej vybavenosti v obchodoch na voľnom trhu, bola hospodársky najrozumnejším využitím. Akonáhle sa však verejné peniaze a iné aktíva začnú používať pre komerčné aktivity zasahujúce do hospodárskej súťaže, treba začať uplatňovať bežné trhové pravidlá. Znamená to, že akonáhle sa štát rozhodne pre (aj) komerčné využívanie majetku určeného na verejné účely, potom musí za to požadovať odmenu zodpovedajúcu bežnej trhovej výške takejto odmeny.

(98)

Základnou otázkou tohto posudzovania zostáva, či by súkromný investor porovnateľnej veľkosti ako správne ustanovizne verejného sektora konajúci v normálnych trhových podmienkach, za rovnakých okolností súhlasil s otáznym prísunom kapitálu, ako uvádza Súd prvej inštancie v rozsudku o WestLB s odkazom na doterajšiu jurisdikciu (29). V konečnom dôsledku treba, ako uvádza súd ďalej s odkazom na iné rozsudky, „porovnať správanie verejného investora so správaním súkromného investora z hľadiska toho, ako by sa správal súkromný investor v danom prípade so zreteľom na informácie, ktoré boli k dispozícii v príslušnom čase a na očakávaný vývoj“ (30). Tým chceme povedať, že pri hodnotení pomoci záleží na okamihu vykonania investície a na očakávaniach investora, daných v tomto okamihu dostupnými informáciami. Ide teda najmä o pravdepodobné výnosy.

(99)

Spolková krajina Berlín bola výlučným vlastníkom LBB (a WBK). Aj keby táto okolnosť dovoľovala abstrahovať od výlučného ponímania pevne dohodnutej odplaty – priemerne 0,25 % za časť účelovej rezervy, ktorú LBB čerpala od decembra 1995 – nemôže fakt vlastníctva spolkovej krajiny Berlín v danom prípade slúžiť na ospravedlnenie nízkej priamej odmeny.

(100)

Odvolávanie sa na vlastníctvo spolkovej krajiny by predpokladalo, že existoval dostatočný podnikateľský plán, znalecký posudok majetku alebo iné hodnotenie očakávaných výnosov problematickej investície. K danému momentu však takéto podklady neexistovali. Komisia preto nedisponuje žiadnymi možnosťami na preverenie údajov spolkovej krajiny.

(101)

Komisia preto zastáva názor, že v tomto prípade musí byť stanovená primeraná odmena na základe priamej, trhovej odmeny.

(102)

Ako sa uvádza v rozhodnutí 2000/392/ES a potvrdzuje v rozhodnutí Súdu prvej inštancie, odmena prislúcha zásadne za celú hodnotu prevedeného majetku. Keďže BAKred uznal prostriedky v plnej výške ako základný kapitál, boli od 1. januára 1993, okrem čiastok každoročne potrebných na podporné obchody, k dispozícii LBB ako prostriedky na ručenie. Od každoročne narastajúcich súm treba však odpočítať kapitál potrebný na krytie podporných obchodov, ktorý LBB nemohla použiť.

(103)

Hodnota účelového majetku WBK/IBB a kapitál, použitý IBB na podporné obchody boli od začiatku roka 1993 variabilné, resp. priebežne narastali. Hodnoty sú uvedené v tabuľke pod bodom 142.

(104)

Základný kapitál WBK/IBB vo výške 187,5 mil. DEM začlenený do LBB bol likvidným kapitálom. V roku 1994 bolo 75,01 % LBB predaných BGB, v roku 1998 zvyšných 24,99 % za cenu 1,5 mld. DEM. Tým sa základný kapitál od roku 1998 spojil so základným kapitálom BGB.

(105)

Na základe toho existujú teda tri možnosti výpočtu primeranej odmeny: po prvé, likvidný kapitál vo výške 187,5 mil. DEM na rok 1993 a na roky 1994 až 1997 v odhadovanej výške 46,9 mil. DEM (čo zodpovedá 24,99 % podielov); po druhé, účelová rezerva, po tretie, prostriedky potrebné na realizáciu podporných obchodov. Pretože pre prvé dva nástroje možno použiť rovnakú minimálnu výnosovosť, môžeme sa nimi v ďalšej časti zaoberať najprv spoločne.

(106)

Finančné investície rôznej hospodárskej kvality sú spojené s rôznou výnosnosťou. Pri skúmaní, či je investícia akceptovateľná pre investora v normálnych trhových podmienkach, treba preto vychádzať z osobitného hospodárskeho charakteru dotknutého kapitálového opatrenia a z hodnoty kapitálu poskytnutého LBB.

(107)

Pri určovaní primeranej odmeny hrá dôležitú úlohu skutočnosť, s akými inými nástrojmi vlastného kapitálu je porovnateľné začlenenie prostriedkov WBK, pretože odmena za rôzne nástroje na trhu je rozdielna. Pre účely dohody vychádzali BdB, spolková krajina a LBB z porovnateľnosti s investíciou do základného kapitálu.

(108)

Aj Komisia je toho názoru, že začlenenie WBK sa najviac podobá investícii do základného kapitálu. Po prvé, možno to bezpochyby predpokladať pre základný kapitál a netreba sa tým ďalej zaoberať. Po druhé, platí to však aj pre účelovú rezervu, ktorá tiež BAKred uznal ako základný vlastný kapitál.

(109)

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pomerne široký súbor inovatívnych nástrojov na nástroje vlastného kapitálu, ktoré majú dnes úverové inštitúcie vo viacerých krajinách k dispozícii, ešte v Nemecku neexistovali, keď bol v roku 1993 schválený prevod WBK na LBB. Niektoré z týchto nástrojov boli vyvinuté až potom, niektoré už síce existovali, ale v Nemecku neboli ešte uznané. Takto je porovnanie účelového rezervného fondu s takýmito inovatívnymi nástrojmi, ktoré boli väčšinou vyvinuté neskôr a čiastočne sú k dispozícii len v iných krajinách, nepresvedčivé.

(110)

Komisia je tiež toho názoru, že porovnanie s tichými vkladmi nie je vhodné na stanovenie primeranej odmeny za účelový rezervný fond uznaný za základný vlastný kapitál. Pre Komisiu je pritom dôležitý fakt, že začlenenie sa nerealizovalo formou tichého vkladu, ale účelového rezervného fondu. Aj BAKred uznal začlenenie ako rezervu, a nie ako tichý vklad podľa § 10 KWG. To, že to nemecký úrad bankového dohľadu hodnotil ako rezervu, svedčí o tom, že poskytnutý kapitál je skôr porovnateľný so základným kapitálom, ako s tichými vkladmi.

(111)

Okrem toho riziko, že dôjde aspoň k čiastočnej strate vloženého kapitálu v prípade platobnej neschopnosti, resp. likvidácie, nezaostáva za rizikom investície do základného kapitálu, nakoľko majetok WBK tvorí podstatnú súčasť vlastného kapitálu LBB a LBB pokryla majetok, ktorý jej bol daný k dispozícii, na dlhé roky v značnom rozsahu rizikovými aktívami.

(112)

„Normálny“ prísun kapitálu do banky jej zabezpečí tak likviditu, ako aj základňu vlastných zdrojov, ktorá je podľa požiadaviek bankového dohľadu potrebná na rozšírenie jej obchodnej činnosti. Aby bolo možné kapitál plne využiť, t.j. aby sa jej 100 % rizikovo vážené aktíva dali rozšíriť o koeficient 12,5 (t.j. 100 delené ukazovateľom platobnej schopnosti vo výške 8 %), musí sa banka 11,5-krát refinancovať na finančných trhoch. Zjednodušene povedané, rozdiel medzi 12,5-krát získaným a 11,5-krát zaplateným úrokom z tohto kapitálu mínus ostatné náklady banky (napr. správne náklady) predstavuje zisk z vlastného kapitálu (31).

(113)

Odhliadnuc od základného kapitálu vo výške 187,5 mil. DEM nepriniesol prevod majetku WBK pre LBB spočiatku žiadnu likviditu. LBB vznikajú preto dodatočné náklady na financovanie vo výške kapitálu, ak si chce potrebné prostriedky požičať na finančných trhoch, aby mohla úplne vyčerpať obchodné možnosti, ktoré sa jej na základe dodatočného vlastného kapitálu otvárajú, t.j. aby mohla rizikovo vážené aktíva rozšíriť o 12,5-násobok kapitálovej čiastky (resp. získať existujúci majetok v tejto výške) (32).

(114)

Kvôli týmto dodatočným nákladom, ktoré pri iných formách prísunu kapitálu nevznikajú, treba pri určení primeranej odmeny počítať s príslušnou zrážkou z titulu nedostatočnej likvidity. Trhovo konajúci investor nemôže očakávať, že dostane rovnakú odmenu ako pri prísune kapitálu v hotovosti.

(115)

Komisia pritom zastáva názor, že by sa nemala zohľadňovať plná úroková miera pri refinancovaní. Náklady na refinancovanie sú prevádzkovými nákladmi a teda znižujú zdaniteľný príjem. Čistý hospodársky výsledok banky sa teda neznižuje o sumu dodatočne zaplatených úrokov. Časť týchto nákladov sa totiž kompenzuje nižšou daňou z príjmu právnickej osoby. Zohľadniť možno len čisté náklady ako dodatočné zaťaženie LBB v dôsledku osobitného charakteru prevedeného kapitálu. Celkovo teda Komisia uznáva, že LBB vznikli dodatočné „náklady na likviditu“ vo výške „nákladov na refinancovanie mínus dane“.

(116)

Na rokovaniach za účelom dosiahnutia dohody stanovili zmluvné strany, rovnako ako v prípade hamburskej krajinskej banky, v ktorej sa prevod uskutočnil v rovnakom čase, za základ dlhodobú bezrizikovú úrokovú mieru vo výške 7,23 %. Okrem toho sa strany dohodli, že budú uvažovať s paušálnou sadzbou dane vo výške 50 % (33). Na základe toho strany dospeli k čistej sadzbe refinancovania vo výške 3,62 %, a tým aj k príslušnej zrážke na likviditu. Táto zrážka platí len pre účelovú rezervu.

(117)

Trhovo konajúci investor opiera svoje očakávanie výnosov o priemerné historické výnosy, ktoré sú vo všeobecnosti východiskom aj pre usudzovanie o budúcej životaschopnosti podniku, ako aj o závery získané analýzou obchodného modelu podniku platnou v čase investície, analýzou stratégie a kvality vedenia podniku alebo relatívnych perspektív daného odvetvia hospodárstva. Ak podnik potrebuje kapitál, musí prípadného investora presvedčiť o tom, že je schopný dlhodobo dosahovať aspoň výnosy, aké na trhu priemerne dosahujú podniky s porovnateľným rizikovým profilom v porovnateľnom odvetví hospodárstva. Ak podnik nespĺňa očakávania, kladené aspoň na priemernú rentabilitu, investor môže od investície upustiť a bude zvažovať investíciu do iného podniku, ktorý sľubuje vyššie výnosy pri rovnakom riziku.

(118)

Na zistenie minimálnej výšky odmeny existujú rôzne metódy siahajúce od najrozličnejších variantov finančných odhadov až po metódu Capital Asset Pricing Model (CAPM). Na vysvetlenie rozličných prístupov je účelné rozlišovať medzi dvomi komponentmi – bezrizikovým výnosom a prémiou za podstúpené riziko špecifickou pre daný projekt: primeraná minimálna výnosnosť rizikovej investície = bezriziková základná sadzba + prémia za podstúpené riziko pre rizikovú investíciu. Primeranú minimálnu výnosnosť rizikovej investície možno teda charakterizovať ako sumu bezrizikovej výnosovej sadzby a dodatočnej prémie za podstúpené riziko špecifické pre danú investíciu.

(119)

Analogicky je základom každého určovania výnosov existencia formy investície bez rizika nesplatenia s predpokladaným bezrizikovým výnosom. Zvyčajne sa ako bezriziková základná sadzba používa očakávaná výnosnosť pevne úročených cenných papierov štátnych emitentov (respektíve index spojený s takýmito cennými papiermi), lebo to sú investičné formy s porovnateľne nízkym rizikom. Rozdiely medzi jednotlivými metódami existujú však z hľadiska určovania prémie za podstúpené riziko:

(120)

CAPM je hlavnou metódou na výpočet výnosu investícií veľkých podnikov kótovaných na burze. Pretože LBB nie je podnikom kótovaným na burze, nie je možné priamo odvodiť jej koeficient beta. Použitie CAPM je preto možné len na základe odhadu koeficientu beta.

(121)

Nemecko má vo všeobecnosti k používaniu CAPM kritický postoj. Strany sa však nakoniec dohodli, že CAPM sa stane základom ich úvah a takto sa dopracovali k primeranej sadzbe odmeny za začlenenie základných prostriedkov a účelovej rezervy do LBB vo výške 10,19 %.

(122)

Za základ svojich výpočtov strany zobrali metódu CAPM, pričom použili bezrizikovú základnú úrokovú sadzbu pre LBB vo výške 7,23 % k 31. decembru 1992. Výpočet týchto úrokových sadzieb sa uskutočnil za predpokladu, že majetok WBK bude LBB k dispozícii natrvalo. Strany preto upustili od použitia bezrizikového výnosu v pevnom investičnom intervale vychádzajúceho z rozhodného dňa, ktorý platila na trhu v čase fúzie (napr. 10-ročné výnosy štátnych dlhopisov), pretože takýto prístup ponecháva bez pozornosti reinvestičné riziko, t.j. riziko, že po uplynutí investičného intervalu sa už nebude investovať vo výške bezrizikovej úrokovej miery. Podľa názoru strán sa investičné riziko najlepšie zohľadní tak, že za základ stanovíme „Total Return Index“. Preto strany použili performance index REX10, určený nemeckou burzou (Deutsche Börse AG), ktorý odráža cenový priebeh a výnos investície do dlhopisov Spolkovej republiky Nemecko so splatnosťou desať rokov. Uvedený rad indexov obsahuje príslušné koncoročné stavy REX10 Performance Index od roku 1970. Strany potom zisťovali ročný výnos, ktorý odráža trend, zachytený v REX10 Performance Index v rokoch 1970 až 1992, a takto sa dostali k horeuvedenej bezrizikovej základnej sadzbe vo výške 7,23 % (31. december 1992).

(123)

Keď máme na pamäti, že kapitálový vklad by mal byť LBB k dispozícii natrvalo, možno tento postup zisťovania bezrizikových základných sadzieb v tomto osobitnom prípade považovať za vhodný. Aj použitý performance index REX10 možno považovať za všeobecne uznaný zdroj údajov. Zistené bezrizikové základné sadzby takto možno považovať za správne.

(124)

Odhad koeficientu beta na 0,74 sa robil na základe posudku KPMG o tzv. upravených koeficientoch beta všetkých nemeckých úverových inštitúcií kótovaných na burze, ktorý má Komisia k dispozícii. S prihliadnutím na tento posudok a z hľadiska obchodného zamerania LBB možno tento koeficient beta považovať za primeraný.

(125)

Aj trhová riziková prémia vo výške 4,0 % je z hľadiska Komisie únosná. Už v konaní, ktoré vyústilo do rozhodnutia 2000/392/ES, sa opakovane hovorilo o takzvanej všeobecnej dlhodobej trhovej rizikovej prémii, teda o rozdiele medzi dlhodobými priemernými výnosmi bežného akciového portfólia a štátnych dlhopisov. Spomínaný znalecký posudok ku konaniu určil v závislosti od použitej metodiky, časového hľadiska a databázy rozpätia od približne 3 % do 5 %. Stanovisko vypracované pre BdB alternatívne počíta so sadzbou 3,16 % a 5 %, iné stanovisko, vypracované pre WestLB v rovnakom konaní alternatívne počíta so sadzbou 4,5 % a 5 % a Lehman Brothers, ktorý tiež pracoval z poverenia WestLB, počíta so sadzbou 4 %. Na základe toho nemala Komisia v danom prípade nijaký dôvod odchýliť sa od trhovej rizikovej prémie použitej v dohode. Opierajúc sa o CAPM, podľa názoru Komisie netreba pochybovať o tom, že výšku minimálnej odmeny vypočítanú stranami možno považovať za primeranú.

(126)

Komisia preto určila ako primeranú minimálnu odmenu vo výške 10,19 % ročne (po zrazení podnikovej dane a pred investorskou daňou).

(127)

Treba skúmať, či existujú dôvody na zmenu vypočítanej minimálnej odplaty. Podľa postupu v konaniach s inými krajinskými bankami oprávňujú takúto prirážku z titulu osobitosti transakcie tri nasledujúce fakty: po prvé, nevydanie nových podielov v spoločnosti a s tým spojených hlasovacích práv, po druhé, mimoriadny objem prevodu majetku a po tretie, chýbajúca funkčnosť investície.

(128)

Podobne ako aj v iných konaniach nepovažuje Komisia prirážky z titulu dvoch posledných uvedených aspektov za oprávnené. Čo sa týka nevydania nových podielov v spoločnosti a s tým spojených hlasovacích práv, prirážka tiež nie je možná, nakoľko spolková krajina Berlín už vlastnila 100 % hlasovacích práv.

(129)

Pri akciách odmena závisí priamo od výsledkov podniku a prejavuje sa hlavne vo forme dividend a účasti na prírastku hodnoty podniku (vyjadrené napr. rastom akciových kurzov). Spolková krajina dostane paušálnu odmenu, ktorá by mala zahŕňať obidva aspekty odmeny za „normálny“ prísun kapitálu. Bolo by možné argumentovať, že pevná odmena, ktorú dostane spolková krajina namiesto odmeny spojenej priamo s výsledkami LBB, je výhodou, ktorá ospravedlňuje zníženie sadzby odplaty. Či je takáto pevná odmena naozaj výhodnejšia ako variabilná, závisiaca od zisku, závisí od výsledkov podniku v budúcnosti. Ak sa výsledky zhoršia, potom bude pevná sadzba pre investora výhodou, ak sa však zlepšia, bude nevýhodou. Skutočný vývoj však nemožno dodatočne použiť na posúdenie investičného rozhodnutia. Berúc toto všetko do úvahy, Komisia sa domnieva, že sadzbu odmeny z tohto dôvodu netreba redukovať.

(130)

Na základe všetkých týchto úvah Komisia dospela k záveru, že normálny minimálny trhový výnos kapitálu a účelového rezervného fondu by predstavoval 10,19 % p. a. (po zdanení podniku). Z dôvodu nedostatočnej likvidity účelovej rezervy treba uplatniť zrážku vo výške 3,62 % kvôli čistým nákladom na financovanie.

(131)

Aj prostriedky potrebné na podporné obchody majú pre LBB materiálnu hodnotu a ich ekonomickú funkciu možno porovnať so zárukou alebo ručením. Trhovo konajúci investor by za takéto riziko požadoval primeranú odmenu. Dohoda medzi BdB, spolkovou krajinou a LBB sa touto otázkou nezaoberá.

(132)

V prípade WestLB (34) považovalo Nemecko východiskovú sadzbu odmeny vo výške 0,3 % ročne pred zdanením za primeranú. Na základe toho, že WestLB a LBB sú v zásade porovnateľné a tiež z nedostatku iných podkladov Komisia predpokladá, že táto sadzba zodpovedá odmene, ktorú by LBB musela začiatkom 90-tych rokov na trhu zaplatiť za prevzatie zmenkovej záruky v jej prospech.

(133)

Dôvody, ktoré v rozhodnutí 2000/392/ES viedli k zvýšeniu východiskovej sadzby, tu nie sú aktuálne. V rozhodnutí 2000/392/ES bola uplatnená prirážka k uvedenej sadzbe vo výške 0,3 % ročne (pred zdanením) o ďalšie 0,3 % ročne, pretože, na jednej strane, zmenkové záruky sú obyčajne spojené s určitými transakciami a sú časovo obmedzené (v prípade WestLB tomu tak nebolo) a, na druhej strane, suma poskytnutá WestLB vo výške viac ako 3,4 miliardy DEM presahuje sumu, ktorú za normálnych okolností takéto bankové záruky kryjú.

(134)

Zvýšenie odmeny 0,3 % z dôvodu mimoriadnej výšky „záruky“ sa pri cca. 170 až 350 mil. DEM ročne nezdá vhodné. Zvýšenie tejto sadzby na základe skutočnosti, že majetok WBK je LBB k dispozícii v podstate neobmedzene, možno okrem toho spochybniť z rovnakých dôvodov, z akých sa tiež neuplatnila prirážka k odmene za kapitál slúžiaci na krytie obchodov na voľnom trhu, pretože spolková krajina mala možnosť tento majetok LBB skutočne odňať a koncom augusta 2004 tak aj urobila.

(135)

Prémia za záruku je prevádzkovým nákladom LBB a preto znižuje zdaniteľný zisk. Odplata za majetok WBK sa uhrádza zo zisku po zdanení. Preto treba sadzbu vo výške 0,3 % prispôsobiť sadzbe dane. Komisia rovnako ako pri nákladoch na refinancovanie – v tomto prípade v prospech LBB – vychádza z jednotnej sadzby dane vo výške 50 %. Komisia preto určila sadzbu vo výške 0,15 % p.a. po zdanení.

(136)

Podľa vyššie uvedených výpočtov považuje Komisia odmenu vo výške 10,19 % p.a. po zdanení za základný kapitál, vo výške 6,57 % p.a. po zdanení za tú časť účelovej rezervy, ktorú mohla LBB použiť na krytie svojej obchodnej činnosti a vo výške 0,15 % p.a. po zdanení za prostriedky, potrebné na podporné obchody, ale vykazované v súvahe ako vlastný kapitál, za trhovo primeranú.

(137)

Z uvedených vymeriavacích základov a odmien za rôzne druhy prevedeného kapitálu vyplývajú sumy zhrnuté v tabuľke pod bodom 142, ktoré je potrebné zaplatiť za jednotlivé prvky a roky ako primeranú odmenu.

(138)

Oproti tomu treba uvažovať tie čiastky, ktoré boli v čase investície ako zložky odmeny už pevne dohodnuté. Podľa názoru Komisie ide pritom iba o dohodnutú odmenu vo variabilnej výške (pozri tabuľku pod bodom 142) za čerpanie prostriedkov z účelového rezervného fondu. Ďalšie zložky, ako realizovaný prírastok hodnoty a vyplatené výnosy vo výške DEM 238 mil. v roku 1993, ktoré uvádza Nemecko, započítať nemožno.

(139)

Nemecko navrhlo, že od sumy, uvádzanej ako odmena, by sa mali odpočítať prírastky hodnoty dosiahnuté pri odpredaji majetku v rokoch 1994 a 1998, ako aj vyplatené výnosy vo výške DEM 238 mil. DEM. Platby realizované po investícii, ako aj dosiahnuté prírastky hodnoty však nemôžu byť rozhodujúce podľa zásady trhovo konajúceho investora, ktorý môže na základe informácií dostupných k momentu investície, očakávať buď primeraný výnos alebo si dohodnúť priamu výplatu odmeny. Preto dopredu nevypočítateľné výplaty výnosov alebo prírastky hodnoty nemôžu byť smerodajné. Rozhodujúca nie je ani otázka, či nárast hodnoty v dôsledku predaja je výnosom, alebo nie. V konečnom dôsledku nie je ani jasné, prečo sa mala uskutočniť výplata výnosov vo výške 238 mil. DEM na základe vloženej účelovej rezervy; pritom treba tiež mať na zreteli alikvótne vyjadrenie platby, a to v pomere, v akom sa nachádzala účelová rezerva k ostatnému vlastnému kapitálu LBB.

(140)

Okrem toho Nemecko tvrdilo, že dôvodom prevodu boli potenciálne synergické efekty, a nie zvýšenie vlastného kapitálu LBB. Pretože tieto synergické efekty ani neznižujú použiteľnosť prevedeného kapitálu pre LBB, ani nezvyšujú náklady LBB v súvislosti s prevodom, nemali by teda mať ani vplyv na výšku odplaty, ktorú by trhovo konajúci investor mohol požadovať od banky za poskytnutý kapitál. Aj keby spolková krajina naozaj profitovala zo synergií, každý účastník hospodárskej súťaže by bol konkurenciou nútený „zaplatiť“ spolkovej krajine za finančný nástroj dodatočne k primeranej odplate za poskytnutý vlastný kapitál aj „odmenu“ vo forme takýchto výhod. Komisia teda zastáva názor, že pri prípadných synergických efektoch nejde o odmenu LBB zaplatenú za prevod WBK.

(141)

Rozdiel medzi dohodnutou odmenou vo výške asi 0,25 % p.a. a medzi primeranou odmenou vo výške 6,57 % p.a. (za tú časť účelovej rezervy IBB, ktorú možno použiť na krytie obchodov na voľnom trhu), resp. 10,19 % p.a. za základný kapitál WBK ako aj 0,15 % p.a. (za tú časť majetku, ktorá sa rovná bankovej záruke) predstavuje teda pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES.

(142)

Zloženie prvku pomoci je na základe toho takéto:

(143)

Odčlenením IBB od LBB bol k 1. septembru 2004 účelový rezervný fond vrátený spolkovej krajine Berlín, pričom približne 1,1 mld. eur tejto účelovej rezervy bolo vo forme dvoch tichých vkladov spolkovej krajiny vložených do LBB. Týmto odčlenením sa k 1. septembru 2004 skončilo zvýhodnenie, ktoré je predmetom tohto posudzovania.

(144)

V dôsledku liberalizácie poskytovania finančných služieb a integrácie finančných trhov do bankového sektora sa Spoločenstvo stáva stále citlivejšie na deformácie hospodárskej súťaže. Tento vývoj sa ešte priostruje vytváraním hospodárskej a menovej únie, ktorou sa odstraňujú posledné prekážky konkurencie na trhoch finančných služieb.

(145)

Zvýhodnená Landesbank Berlin pôsobí ako v regionálnom tak i v medzinárodnom bankovníctve. LBB sa považuje za univerzálnu obchodnú banku, centrálnu banku sporiteľní a štátnu a komunálnu banku. Napriek svojmu názvu, svojej tradícii a úlohám daným zo zákona LBB v žiadnom prípade nie je iba lokálnou či regionálnou bankou.

(146)

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že LBB poskytuje bankové služby v hospodárskej súťaži s inými európskymi bankami mimo Nemecka a – keďže banky z iných európskych krajín pôsobia v Nemecku – v rámci Nemecka.

(147)

Je tiež potrebné poukázať na to, že medzi vlastným imaním úverovej inštitúcie a jej bankovými aktivitami je veľmi úzka súvislosť. Banka môže pracovať a rozširovať svoje komerčné činnosti iba s dostatočným uznaným vlastným imaním. Keďže LBB prostredníctvom štátneho opatrenia bola vybavená takýmto vlastným imaním na účely platobnej schopnosti, došlo k bezprostrednému ovplyvneniu obchodných možností banky.

(148)

Preto je potrebné konštatovať, že pomoc v prospech LBB viedla k deformácii hospodárskej súťaže a negatívne ovplyvnila obchod medzi členskými štátmi.

(149)

Na základe všetkých týchto úvah je možné konštatovať, že sú splnené všetky kritériá článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES a prevod majetku WBK predstavuje štátnu pomoc v zmysle príslušného článku. Preto teraz treba skúmať, či je táto pomoc zlučiteľná so spoločným trhom. Treba však poznamenať, že nemecká vláda neuplatnila vzhľadom na prípadné prvky pomoci v rámci prevodu majetku nijaké ustanovenia o výnimkách zo Zmluvy.

(150)

Žiadne z ustanovení o výnimkách podľa článku 87 ods. 2 Zmluvy o ES nie je použiteľné. Pomoc nemá ani sociálny charakter, ani nie je poskytnutá jednotlivým spotrebiteľom. Rovnako sa ňou neodstraňujú ani škody spôsobené prírodnými katastrofami alebo inými mimoriadnymi udalosťami, ani nekompenzuje hospodárske ujmy zapríčinené rozdelením Nemecka.

(151)

Pretože pomoc nie je regionálne zameraná – nie je určená na podporu hospodárskeho rozvoja oblastí s mimoriadne nízkou životnou úrovňou alebo s výraznou nezamestnanosťou, ani na podporu rozvoja určitých sektorov hospodárstva – nevzťahujú sa na ňu ani článok 87 ods. 3 písm. a), ani regionálne aspekty článku 87 ods. 3 písm. c) Zmluvy o ES. Pomoc nie je určená ani na podporu dôležitého zámeru v spoločnom európskom záujme. Podpora kultúry a zachovanie kultúrneho dedičstva rovnako nie sú účelom pomoci.

(152)

Pretože v období, keď bolo opatrenie implementované, nešlo o hospodárske prežitie LBB, otázka, či by zrútenie jednej jedinej veľkej banky akou je LBB, mohlo vyvolať v Nemecku všeobecnú krízu bankového sektora, nie je aktuálna. Kladná odpoveď by podľa článku 87 ods. 3) písm. b) Zmluvy o ES mohla ospravedlniť pomoc na odstránenie značného narušenia nemeckého hospodárskeho života.

(153)

Podľa článku 87 ods. 3 písmeno c) Zmluvy o ES možno pomoc považovať za zlučiteľnú so spoločným trhom, keď podporuje rozvoj určitých hospodárskych odvetví. V zásade by to mohlo platiť aj pre pomoc na reštrukturalizáciu v bankovom sektore. V danom prípade však nie sú splnené predpoklady na uplatnenie tohto ustanovenia o výnimke. LBB nebola považovaná za podnik v ťažkostiach, v ktorom by na obnovenie rentability bolo možné použiť štátnu pomoc.

(154)

Článok 86 ods. 2 Zmluvy o ES, ktorý za určitých okolností pripúšťa výnimky z ustanovení pravidiel o štátnej pomoci, v zásade platí aj pre sektor finančných služieb. Komisia to potvrdila vo svojej správe o „Službách vo všeobecnom hospodárskom záujme v bankovom sektore“ (36).

(155)

Nemecko si ani neuplatnilo skutočnosť, že by pri eventuálnom zvýhodnení LBB v dôsledku prevodu majetku WBK išlo len o kompenzáciu nákladov LBB vznikajúcich plnením úloh verejného záujmu. Podľa názoru Komisie je jasné, že prevod bol uskutočnený preto, aby bola LBB schopná splniť nové kapitálové požiadavky a nie ako odmenu za služby vo všeobecnom hospodárskom záujme.

(156)

Keďže žiadna z týchto výnimiek zo zásadného zákazu poskytovania štátnej pomoci podľa článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES neplatí, nemožno túto pomoc považovať za zlučiteľnú so zmluvou.

(157)

Prevod majetku WBK nemožno považovať za inštitucionálny záväzok (Anstaltslast), ani za záväzok ručiteľa (Gewährträgerhaftung), nespadá teda pod existujúce schémy pomoci.

(158)

Na jednej strane skutkový stav záväzku ručiteľa ručiť v prípade zlyhania voči veriteľom pre prípad, že majetok banky už nestačí na ich uspokojenie, už vopred nie je splnený. Prísun kapitálu sa jednak nezameriava na uspokojenie veriteľov LBB, pričom na druhej strane ani majetok LBB nebol vyčerpaný.

(159)

Na druhej strane nie je uplatniteľný ani skutkový stav inštitucionálneho záväzku. Inštitucionálny záväzok zaväzuje zriaďovateľa vybaviť LBB prostriedkami potrebnými na riadnu prevádzku Landesbank/Krajinskej banky/, pokiaľ sa rozhodne pre jej ďalšiu existenciu. LBB však v čase prísunu kapitálu v žiadnom prípade nebola v stave, že by riadna prevádzka už nebola možná. Prísun kapitálu teda nebol nevyhnutný na udržanie riadnej prevádzky LBB. LBB mohla preto v zmysle vedomého hospodárskeho zreteľa spolkovej krajiny ako spoluvlastníka aj v budúcnosti využívať trhové príležitosti v rámci hospodárskej súťaže. Na takéto normálne hospodárske rozhodnutie spolkovej krajiny však nie je možné uplatniť „núdzový predpis“ inštitucionálnej povinnosti. Vzhľadom na to, že žiadne z existujúcich ustanovení o pomoci podľa článku 87 ods. 1 a článku 88 ods. 1 Zmluvy o ES nie je uplatniteľné, prísun kapitálu je potrebné v zmysle článku 87 ods. 1 a článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES klasifikovať ako novú pomoc.

(160)

Pomoc vyplývajúca zo začlenenia WBK/IBB k 1. 1. 1993 nemožno uznať za zlučiteľnú so zásadami spoločného trhu ani podľa článku 87 ods. 2, resp. ods. 3 Zmluvy o ES, ani podľa žiadneho iného ustanovenia Zmluvy o ES. Preto je potrebné pomoc vyhlásiť za nezlučiteľnú so spoločným trhom a žiadať od Nemecka vrátenie pomoci,

7.11.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 307/22

(1)

Bundesverband deutscher Banken e.V. (Spolkový zväz nemeckých bánk, registrované združenie) (ďalej len „BdB“), zastupujúci približne 300 súkromných bánk v Nemecku, sa vo svojej sťažnosti z 23. marca 1993 obrátil na Komisiu so žiadosťou, aby začala konanie proti Nemecku podľa článku 226 Zmluvy o ES. Zväz si uplatnil sťažnosť, podľa ktorej Spolkový orgán bankového dohľadu (ďalej len „BAKred“) konal v rozpore s článkom 4 ods. 1 smernice č. 89/299/EHS tým, že majetok Wohnungsbauförderungsanstalt des Landes Nordrhein-Westfalen (Ústavu na podporu bytovej výstavby) (ďalej len „Wfa“), ktorý sa zlúčil s Westdeutsche Landesbank Girozentrale (ďalej len „WestLB“), klasifikoval ako vlastné zdroje WestLB.

(2)

V liste z 31. mája 1994 informoval BdB Generálne riaditeľstvo IV, ktoré má na starosti hospodársku súťaž, o prevode majetku a v tejto súvislosti sa vyjadril o deformácii hospodárskej súťaže v prospech WestLB. BdB podal 21. decembra 1994 formálnu sťažnosť a vyzval Komisiu, aby začala proti Nemecku konanie podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES. Vo februári a v marci 1995 a tiež v decembri 1996 sa k sťažnosti pripojilo desať bánk tohto zväzu.

(3)

V snahe posúdiť, či prevod majetku napĺňa podstatu štátnej pomoci, požiadala Komisia nemecké orgány v liste z 12. januára, 9. februára, 10. novembra a 13. decembra 1993, ako aj zo 16. januára 1996 o dodatočné informácie. Tieto jej boli zaslané v listoch z 9. februára a 16. marca 1993, 8. marca 1994, 12. apríla a 26. apríla 1996 a tiež zo 14. januára 1997. Ďalšie listy a podklady prišli od rôznych iných účastníkov. Zástupcovia Komisie sa v rokoch 1994 až 1997 viackrát stretli so zástupcami nemeckých orgánov, WestLB a iných krajinských bánk, ako aj so zástupcami sťažovateľa.

(4)

Po tejto výmene informácií považovala Komisia za potrebné pristúpiť k otvoreniu konania podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES. Urobila tak rozhodnutím z 1. októbra 1997. Dospela v ňom k záveru, že problematické opatrenie pravdepodobne predstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES a že na preskúmanie prípadu potrebuje dodatočné informácie. Pritom ju zaujímali predovšetkým informácie o opatreniach, ktorými si spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko (ďalej len „spolková krajina“) zabezpečila primeranú účasť na dodatočných ziskoch, ktoré môže WestLB dosiahnuť navýšením kapitálu, údaje o dôsledkoch absencie likvidného charakteru prevedeného kapitálu, o dôsledkoch okolnosti, že vplyv spolkovej krajiny na WestLB sa nezvýšil, a o dôsledkoch prioritného charakteru fixnej odmeny, ako aj prípadných iných faktorov pri stanovení primeranej odmeny, informácie o výške kapitálu Wfa použitého na kapitálovú vybavenosť obchodnej činnosti WestLB, o sume, ktorá ho prevyšuje a ktorá je vykazovaná v súvahe WestLB, o daňových úľavách, o zbavení zodpovednosti za záväzky, o rentabilite WestLB a údajných synergických efektoch.

(5)

Rozhodnutie Komisie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev  (2). Pri tejto príležitosti požiadala účastníkov o stanovisko. Komisia dostala stanoviská WestLB (19. mája 1998), Association Française des Banques (26. mája 1998), British Bankers' Association (2. júna 1998) a stanovisko BdB (4. júna 1998). Tieto stanoviská boli listom z 15. júna 1998 zaslané na vyjadrenie Nemecku, ktoré Nemecko po predĺžení termínu predložilo v liste z 11. augusta 1998.

(6)

V dňoch 15. januára a 16. septembra 1998 sa konalo stretnutie so zástupcami BdB a 9. septembra 1998 so zástupcami WestLB. V liste z 22. septembra 1998 pozvali odbory Komisie na spoločné rokovanie o rozličných aspektoch tejto záležitosti nemecké orgány, WestLB a BdB. BdB v liste z 30. októbra 1998 zaslal informačný materiál. Rokovanie s tromi zúčastnenými stranami sa konalo 10. novembra 1998. Následne požiadali odbory Komisie nemecké orgány a BdB v liste zo 16. novembra 1998 o predloženie ďalších informácií a podkladov.

(7)

Po predĺžení stanoveného termínu BdB predložil požadované informácie v liste zo 14. januára 1999. Nemecké orgány takisto po predĺžení termínu predložili niekoľko informácií v liste z 15. januára 1999 a zo 7. apríla 1999.

(8)

Keďže nemecké orgány nechceli niektoré údaje Komisii oznámiť, Komisia Nemecku rozhodnutím z 3. marca 1999, ktoré mu bolo doručené listom z 24. marca, nariadila, že tieto informácie musí poskytnúť. Nemecká vláda vyhovela tomuto nariadeniu po predĺžení termínu v liste z 22. apríla 1999.

(9)

Komisia zadala vypracovanie nezávislej štúdie o primeranej odmene, ktorú by mala spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko požadovať za prevod Wfa na WestLB. Poradenská firma, ktorá tým bola poverená, sa rovnako zúčastnila porady troch zúčastnených strán 10. novembra 1998 a 18. júna 1999 predložila štúdiu Komisii. 8. júla 1999 vyniesla Komisia rozhodnutie 2000/392/ES o problematickom opatrení, ktoré vykonalo Nemecko v prospech Westdeutsche Landesbank Girozentrale (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) (3). Rozhodnutie bolo oznámené Nemecku 4. augusta 1999, ktoré ho potom v liste zo 6. augusta 1999 poslalo spolkovej krajine. Spolková krajina informovala WestLB v liste z 9. augusta 1999, ktorý banka dostala ešte v ten istý deň. V článku 1, 2 a 3 tohto rozhodnutia sa uvádza:

Článok 1

Štátna pomoc, ktorú Nemecko poskytlo v prospech Westdeutsche Landesbank Girozentrale v celkovej výške 1 579 700 000 DEM (807 700 000 EUR) v rokoch 1992 až 1998, je nezlučiteľná so spoločným trhom.

Článok 2

(1)   Nemecko prijme všetky potrebné opatrenia na zrušenie protiprávne poskytnutej pomoci uvedenej v článku 1 a jej vrátenie príjemcom.

(2)   Vymáhanie pomoci sa uskutoční v súlade s postupom vnútorštátnych právnych predpisov. Vymáhaná suma pomoci sa zvyšuje o úroky vypočítané odo dňa vyplatenia pomoci príjemcovi až do jej skutočného splatenia na základe referenčnej sadzby použitej na výpočet dotačného ekvivalentu regionálnej pomoci.

Článok 3

Nemecko do dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia informuje Komisiu o tom, aké opatrenia sa prijali na splnenie rozhodnutia.“

(10)

WestLB a spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko podali 12. októbra 1999 žalobu proti tomuto rozhodnutiu na Súde prvého stupňa Európskych spoločenstiev. WestLB, spolková krajina a Nemecko, ako vedľajší účastník sporu, požadovali, aby napadnuté rozhodnutie bolo vyhlásené za neplatné a Komisii bolo uložené uhradiť náklady konania. Okrem toho spolková krajina požadovala, aby si BdB svoje vlastné náklady musel hradiť sám. Komisia a BdB, ako vedľajší účastník sporu, požadovali, aby boli obidve žaloby zamietnuté ako neodôvodnené a aby žalobcovia uhradili náklady konania (BdB pritom zahrnul svoje vlastné náklady).

(11)

Okrem toho 8. októbra 1999 podalo Nemecko žalobu proti tomuto rozhodnutiu na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev rovnako s návrhom, aby rozhodnutie bolo vyhlásené za neplatné a Komisii bolo uložené uhradiť náklady konania. Toto konanie však bolo odložené vzhľadom na obsahovo totožné konanie na súde prvého stupňa.

(12)

Rozhodnutím súdu z 22. augusta 2000 bolo Nemecko pripustené ako vedľajší účastník sporu na podporu žalobcov a BdB ako vedľajší účastník sporu na podporu Komisie ako obžalovanej. Rozhodnutím súdu z 11. júla 2001 boli obidve právne veci spojené do spoločného ústneho pojednávania so spoločným rozhodnutím. Ústne pojednávanie sa konalo 5. a 6. júna 2002.

(13)

Súd prvého stupňa 6. marca 2003 vyniesol rozsudok (4), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie Komisie vyhlásené za neplatné a Komisii bolo uložené uhradiť náklady žalobcov, ako aj svoje vlastné náklady, a Nemecku ako i BdB ich vlastné náklady.

(14)

Súd vyhlásil rozhodnutie Komisie za neplatné z dôvodu nedostatočného zdôvodnenia nasledujúcich dvoch bodov určovania výšky trhovo správnej odmeny. Po prvé, bolo prijaté vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia o zdôvodnení výšky odmeny za likvidný kmeňový kapitál ako východiska výpočtu, kde Komisia stanovila sadzbu 12 % p. a. (po zdanení podniku a pred zdanením investora). Po druhé, nasledovalo vyhlásenie neplatnosti výšky príplatku k tejto odmene, kde Komisia stanovila sadzbu 1,5 % p. a. (po zdanení podniku a pred zdanením investora). V ostatných bodoch potvrdil súd rozhodnutie Komisie v plnom rozsahu.

(15)

V liste z 20. a 29. januára, 6. februára a 28. mája 2004 Komisia požiadala nemecké orgány o aktualizáciu údajov dôležitých pre rozhodnutie, ktoré jej boli po predĺžení termínov 10. marca a 14. júna 2004 zaslané a ústne posúdené 28. júla 2004. Ďalšie stanovisko spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko k tejto záležitosti bolo doručené 26. augusta 2004. V liste zo 6. októbra 2004 Nemecko zaslalo ďalšie požadované informácie.

(16)

V júli 2004 predložil sťažovateľ BdB, spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko a WestLB AG predbežnú dohodu o primeranej odmene, ktorá bola Komisii doručená 19. júla 2004 a ktorá mala byť podľa jej názoru základom oboch bodov, ktoré súd napadol. Konečné znenie tejto dohody bolo Komisii odovzdané 13. októbra 2004.

(17)

Komisia vo svojom novom rozhodnutí prepracovala v intenciách súdu obidva body, ktoré kritizoval ako nedostatočné (zdôvodnenie základnej odmeny a možného príplatku). Inak Komisia trvala na svojom zásadnom hodnotení, ktoré uviedla v pôvodnom rozhodnutí. Boli však už do neho zahrnuté aj výsledky rozhovorov medzi sťažovateľom BdB a spolkovou krajinou Severné Porýnie-Vestfálsko, resp. WestLB AG o výške primeranej odmeny. V tomto rozhodnutí Komisia urobila časovo podmienenú aktualizáciu ohľadne stavu konania, charakteristiky podniku a výpočtu rozsahu pomoci vrátane konštatovania skutkovej podstaty ukončenia pomoci na základe údajov, ktoré predložilo Nemecko za obdobie od vydania prvého rozhodnutia, resp. zredukovala niektoré pasáže, ktoré už pre nové rozhodnutie neboli potrebné.

(18)

V období pre túto pomoc rozhodujúcom, teda od začlenenia Wfa 31. decembra 1991 až do rozdelenia WestLB 1. augusta 2002, keď sa skutková podstata pomoci ukončila, bola WestLB verejnou úverovou bankou podľa právnych predpisov spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko. K 31. decembru 1991 jej priznaný vlastný kapitál predstavoval 5,1 mld. DEM. Zo zákona bola poverená tromi úlohami: bola centrálnou bankou miestnych sporiteľní tejto spolkovej krajiny a od 17. júla 1992 aj sporiteľní v spolkovej krajine Brandenbursko. Plnila úlohy štátnej a komunálnej banky tým, že z poverenia svojich podielových vlastníkov realizovala finančné obchody a tiež vykonávala všeobecné bankové činnosti. Bez ohľadu na osobitné predpisy krajinského práva podliehala WestLB nemeckému bankovému zákonu, a teda aj kontrole bankového dohľadu.

(19)

WestLB bola v 100 %-nom verejnom vlastníctve. Najväčší podiel nominálneho kapitálu mala v rukách spolková krajina (43,2 %). Ďalšími podielovými vlastníkmi boli krajinské zväzy Porýnie a Vestfálsko-Lippe (každý 11,7 %), ako aj Rheinischer a Westfälisch-Lippischer Sparkassen- und Giroverband (Porýnsky a vestfálsko-lipský sporiteľničný a žírový zväz) (každý 16,7 %). Tieto podiely zostali počas celého rozhodujúceho obdobia od 31. decembra 1991 do 1. augusta 2002 nezmenené.

(20)

Verejní vlastníci preberali ručenie za WestLB ako verejno-právnu inštitúciu v rámci zodpovednosti verejnej správy za jej podniky (Anstaltslast) a v rámci ručenia zriaďovateľa (Gewährträgerhaftung). Anstaltslast znamená, že vlastníci WestLB sú povinní zabezpečiť hospodársku stránku a funkčnosť inštitúcie počas celej jej existencie. Táto garancia nezakladala ručenie vlastníkov voči veriteľom banky, upravovala iba vzťahy medzi verejnými orgánmi a bankou. V rámci ručenia zriaďovateľa (Gewährträgerhaftung) ručia vlastníci za všetky záväzky banky v prípade, že ich nemožno uspokojiť z majetku banky. Zriaďovateľ ručil voči veriteľom banky. Obidve záruky neboli časovo ani hodnotovo obmedzené.

(21)

WestLB bola pôvodne regionálnym zariadením, ktoré sa zameriavalo na dopĺňanie činnosti lokálnych sporiteľní, ktoré zasa pôvodne plnili prevažne sociálne funkcie, keď ponúkali finančné služby v tých oblastiach, kde trh dostatočne nefungoval. Sporiteľne sa však už dosť dávno transformovali na univerzálne banky. To isté platilo aj pre WestLB, ktorá sa v posledných desaťročiach čoraz silnejšie profilovala ako nezávislá obchodná banka a v rozhodujúcom časovom období bola silným konkurentom na nemeckých a európskych bankových trhoch.

(22)

Výškou bilančnej sumy patril koncern WestLB v rozhodujúcom časovom období medzi päť najväčších nemeckých bánk. Koncern WestLB poskytoval finančné služby podnikom a verejným zariadeniam a bol činný aj na medzinárodných kapitálových trhoch tak na vlastný účet, ako aj pre iných emitentov dlhopisov. Tak ako mnohé iné nemecké univerzálne banky, aj WestLB vlastnila kapitálové podiely vo finančných inštitúciách a iných podnikoch. Významnú časť svojich obchodov realizovala tiež mimo Nemecka.

(23)

Na základe osobitných právnych predpisov mohla WestLB až do svojho rozdelenia v auguste 2002 – inak ako súkromné banky, ale rovnako ako iné verejné banky – okrem toho vykonávať hypotekárne a sporiteľničné obchody pod tým istým organizačným zastrešením ako iné svoje obchody. Z tohto dôvodu mohla byť WestLB v rozhodujúcom časovom období až do rozdelenia považovaná za jednu z najuniverzálnejších bánk Nemecka.

(24)

Na druhej strane WestLB neudržiavala hustú sieť pobočiek pre súkromných klientov. V tomto trhovom segmente pracovali lokálne sporiteľne, pre ktoré bola WestLB centrálou.

(25)

Výnosovosť WestLB, meraná ziskom pred zdanením v percentuálnom pomere k vlastnému kapitálu na úrovni koncernu, bola v osemročnom priemere pred začlenením Wfa (1984 – 1991) nanajvýš 6,6 %, bez jasnej tendencie rastu. V porovnaní s priemernou nemeckou aj európskou úrovňou možno tento výsledok považovať za mimoriadne nízky.

(26)

Koncern WestLB zvýšil svoju bilančnú sumu od roku 1991, teda pred prevodom, do konca roku 2001, keď bola vypracovaná posledná výročná správa pred rozdelením, z 270 mil. DEM na 840 mil. DEM, teda viac ako na trojnásobok.

(27)

Zákonom z 2. júla 2002 rozdelila krajinská vláda Severné Porýnie-Vestfálsko WestLB k termínu 1. augusta 2002 (so spätným bilančným účinkom k 1. januáru 2002) na verejnoprávnu materskú spoločnosť, Landesbank Nordrhein-Westfalen (Krajinská banka Severného Porýnia-Vestfálska) a súkromnú dcérsku spoločnosť, WestLB AG. Do WestLB AG boli sústredené obchody bývalej WestLB na voľnom trhu a do Landesbank Nordrhein-Westfalen jej obchody vo verejnom záujme. WestLB AG je podľa informácie Nemecka právne identická s WestLB a možno ju považovať za dlžníka celej pohľadávky na vrátenie pomoci (5). Wfa bol pri delení začlenený do Landesbank Nordrhein-Westfalen, čím bol vyňatý z obchodu na voľnom trhu, ktorý sa sústreďuje vo WestLB AG. V stanovách Landesbank Nordrhein-Westfalen sa však určilo, že kapitál Wfa sa nesmie použiť na krytie obchodu záložnými listami, ktorý v nej bol ponechaný, a za to sa v budúcnosti bude hradiť poplatok vo výške 0,6 % p. a. na prípadnú záručnú funkciu spolkovej krajiny.

(28)

Wfa bol založený v roku 1957 a do 31. decembra 1991 existoval ako verejno-právna inštitúcia. Ako taký bol samostatným právnym subjektom so základným kapitálom vo výške 100 mil. DEM (50 mil. EUR), a jeho výlučným vlastníkom bola spolková krajina. Podľa § 6 ods. 1 bývalého zákona Severného Porýnia-Vestfálska na podporu bytovej výstavby (6) mal Wfa jedinú úlohu – podporovať bytovú výstavbu poskytovaním úverov so zníženou alebo nulovou úrokovou sadzbou. Pre verejno-prospešný charakter svojej činnosti bol ústav oslobodený od dane z príjmu právnických osôb, majetkovej dane a kapitálovej živnostenskej dane.

(29)

Na Wfa, ako verejno-právnu inštitúciu, sa vzťahovala zodpovednosť verejnej správy (Anstaltslast) a ručenie zriaďovateľa (Gewährträgerhaftung) – spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko za všetky záväzky ústavu. Tieto záruky sa zachovali aj po prevode.

(30)

Hlavným zdrojom financovania podpory bytovej výstavby bol a je „Krajinský majetok pre bytovú výstavbu“, ktorý vznikol z úrokových príjmov za úvery na bytovú výstavbu, poskytnuté Wfa a z každoročných dotácií z rozpočtu spolkovej krajiny. Tento majetok, určený podľa § 16 bývalého zákona na podporu bytovej výstavby výlučne na financovanie úverov na bytovú výstavbu, bol na 75 % použitý na refinancovanie Wfa, t. j. 24,7 mld. DEM (12,6 mld. EUR) k 31. decembru 1991.

(31)

Pred prevodom spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko ručila za všetky záväzky Wfa v súvislosti s podporou bytovej výstavby. Garancia Wfa bola každý rok vo výške záväzku uhradeného spolkovou krajinou pretransformovaná na pohľadávku krajiny na úhradu voči Wfa, čím sa hodnota krajinského majetku na podporu bytovej výstavby príslušne zredukovala. Tieto záväzky Wfa by sa stali splatnými až vtedy, keby Wfa pri plnení jej verejných úloh už nebola odkázaná na príjmy z úrokov a splátky úverov. Koncom roka 1991 predstavovali asi 7,4 mld. DEM (3,78 mld. EUR) a v súvahe sa nevykazovali priamo, ale len „pod čiarou“.

(32)

Podľa smernice Rady 89/647/EHS (7) a smernice o vlastných prostriedkoch musia banky disponovať vlastnými prostriedkami vo výške minimálne 8 % (8) svojich rizikovo vážených aktív a podsúvahových transakcií podieľajúcich sa na riziku (9). Tieto smernice podmienili zmeny v zákone o bankách, ktoré boli prijaté 1. januára 1992. Nové požiadavky vstúpili do platnosti 30. júna 1993 (10). Dovtedy museli nemecké úverové ústavy disponovať vlastnými prostriedkami vo výške 5,6 % svojich rizikovo vážených aktív (11).

(33)

Čo sa týka nového prahu vo výške 8 %, aspoň polovicu z toho musia tvoriť základné vlastné prostriedky (Tier one), ktoré obsahujú kapitál, čo je banke neobmedzene a priamo k dispozícii, aby bolo možné pokryť prípadné straty. Základné vlastné prostriedky sú v celkovej vybavenosti banky vlastnými prostriedkami preto také dôležité, lebo „doplnkový vlastný kapitál“, teda ďalšie vlastné prostriedky nižšej kvality sa na krytie obchodov banky podieľajúcich sa na riziku uznávajú len do výšky existujúcich základných vlastných prostriedkov.

(34)

Okrem toho je poskytovanie veľkých úverov bankou obmedzené výškou jej vlastných zdrojov. V momente prevodu Wfa nemohol podľa zákona o bankách (§ 13) jednotlivý úver prekročiť 50 % vlastných prostriedkov banky a celkový súhrn úverov presahujúcich vyše 15 % vlastných prostriedkov, osemnásobok vlastných prostriedkov banky. Po zmene zákona o bankách v roku 1994 v rámci dodržania smernice Rady 92/121/EHS (12) bol najvyšší možný úver banky obmedzený na 25 % vlastných prostriedkov a súhrn všetkých veľkých úverov, prevyšujúcich 10 % vlastných prostriedkov banky, nesmel prekročiť osemnásobok všetkých vlastných prostriedkov banky (13).

(35)

Článok 12 Druhej smernice Rady 89/646/EHS z 15. decembra 1989 na koordináciu právnych a správnych predpisov o začatí a výkone činnosti úverových ústavov a na zmenu smernice 77/780/EHS (14) obmedzuje ďalej objem majetkových účastí v iných úverových a bankových ústavoch. Podľa osobitného ustanovenia bankového zákona (§ 12), ktoré nevychádza z práva spoločenstiev, ale vyskytuje sa aj v iných členských štátoch, je okrem toho celková suma dlhodobých investícií – vrátane majetkových účastí v podnikoch mimo finančného sektoru – obmedzená do výšky celkových vlastných prostriedkov banky.

(36)

K 30. júnu 1993 sa museli nemecké banky prispôsobiť novým požiadavkám na vlastný kapitál. Už pred zavedením smernice o kapitálovej primeranosti do nemeckého práva boli mnohé krajinské banky, medzi nimi aj WestLB, pomerne slabo vybavené vlastnými prostriedkami. Podľa prieskumného zisťovania, ktoré robila Nemecká spolková banka v decembri 1991 s použitím ustanovení smernice, vykazovali spolkové banky priemerný koeficient kapitálovej primeranosti 6,3 %, zatiaľ čo od 30. júna 1993 mala táto hodnota predstavovať 8 % (15). Tieto úverové ústavy museli teda nevyhnutne zvýšiť základ vlastného kapitálu, aby zabránili obmedzeniu expanzie svojho podniku a vôbec si mohli udržať svoj terajší objem obchodov. Ak banka nemôže preukázať vlastný kapitál v potrebnej výške, potom jej orgán bankového dohľadu nariadi okamžite prijať opatrenia na splnenie predpisov o kapitálovej primeranosti, či je to už zapožičaním dodatočných vlastných prostriedkov, alebo znížením rizikovo vážených aktív.

(37)

Zatiaľ čo súkromné banky museli svoju potrebu zvýšených vlastných prostriedkov uspokojovať na kapitálovom trhu, verejné banky nemuseli ísť touto cestou, pretože ich verejní vlastníci sa rozhodli, že sa nebudú ani čiastočne privatizovať. Z dôvodu všeobecne napätej rozpočtovej situácie však verejní vlastníci nemohli ani dotovať kapitál (16). Namiesto toho sa našli iné riešenia na zaobstaranie dodatočného vlastného kapitálu. V prípade WestLB sa spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko rozhodla začleniť Wfa do WestLB a takto rozšíriť jej vlastné prostriedky. Podobné transakcie v prospech jednotlivých krajinských bánk sa realizovali aj v niektorých iných spolkových krajinách.

(38)

Krajinský snem Severného Porýnia-Vestfálska schválil 18. decembra 1991 zákon na reguláciu podpory bytovej výstavby (17). Článok 1 tohto zákona nariadil prevod Wfa na WestLB. Tento prevod nadobudol účinnosť 1. januára 1992.

(39)

V zdôvodnení zákona bol prevod odôvodnený predovšetkým navýšením vlastných prostriedkov WestLB, aby bola banka schopná čeliť prísnejším požiadavkám na vybavenosť vlastným kapitálom, ktoré mali platiť od 30. júna 1993. Vďaka prevodu to bolo možné realizovať bez dodatočného finančného zaťaženia krajinského rozpočtu. Ako vedľajší efekt spojenia činnosti Wfa zameranej na podporu bytovej výstavby s činnosťou WestLB sa uvádzala vyššia efektivita.

(40)

V rámci prevodu zrušila spolková krajina garanciu Wfa vo výške asi 7,4 mld. DEM (3,78 mld. EUR) za záväzky spolkovej krajiny na základe úverov na podporu bytovej výstavby (pozri časť II bod 2.).

(41)

WestLB sa stala univerzálnou právnou nástupkyňou Wfa (s výnimkou ručenia Wfa voči spolkovej krajine z dôvodov podpory bytovej výstavby zrušeného pred prevodom). Z Wfa sa stal organizačne a ekonomicky samostatný verejno-právny ústav bez právnej subjektivity v rámci WestLB. Základný kapitál a rezervy Wfa sa musia vykazovať v súvahe WestLB ako mimoriadne rezervy. Spolková krajina naďalej ručí na základe zodpovednosti verejnoprávnej inštitúcie a ručenia zriaďovateľa za záväzky Wfa.

(42)

Prevedený majetok, teda základný kapitál, rezervy, majetok spolkovej krajiny na podporu bytovej výstavby a iné pohľadávky Wfa, ako aj budúce splátky zo stavebných úverov zostali aj po ich prevode na WestLB na základe článku 2 § 16 ods. 2 spomínaného bankového zákona určené na podporu bytovej výstavby. Ten istý predpis určoval, že prevedený majetok bude súčasne slúžiť ako vlastný kapitál v zmysle bankového zákona (a teda aj smernice o vlastných prostriedkoch), na základe ktorého sa bude vyčísľovať koeficient kapitálovej primeranosti banky. Podľa toho bude slúžiť aj ako kapitálové krytie pre obchody WestLB na voľnom trhu.

(43)

Pri príležitosti prevodu vlastníci WestLB zmenili a doplnili rámcovú zmluvu a dohodli, že majetok, určený na podporu bytovej výstavby zostane vždy zachovaný, aj keby samotná WestLB mala utrpieť straty, ktorými by sa znížil pôvodný kapitál. Kapitál Wfa by mal interne ručiť až po ostatných vlastných prostriedkoch WestLB. V rámcovej zmluve bolo upresnené, že zodpovednosť verejných vlastníkov WestLB (Anstaltslast) sa vzťahuje aj na mimoriadne rezervy Wfa. V prípade rozpustenia WestLB by mala spolková krajina prednostný nárok na kapitál Wfa. Okrem toho sa dohodlo, že navýšenie vlastného kapitálu WestLB začlenením Wfa predstavuje peňažné plnenie spolkovej krajiny a vlastníci by mali za to stanoviť výšku ročnej odmeny, hneď ako budú k dispozícii prvé výsledky obchodných rokov, počínajúc rokom 1992 (18). To bolo aj predmetom poznámky k protokolu o rámcovej zmluve z 11. novembra 1993. Napriek tejto internej dohode o zabezpečení majetku Wfa a internej podriadenosti kapitálu Wfa sa vo vzťahoch WestLB navonok nerozlišuje medzi funkciou Wfa ako zariadenia na podporu bytovej výstavby na jednej strane a funkciou jej vlastných prostriedkov ako záručného vlastného kapitálu WestLB na strane druhej. Prevedený majetok je WestLB k dispozícii ako celok a bezprostredne na krytie strát alebo v prípade konkurzu pre pohľadávky veriteľov.

(44)

V obstarávacej zmluve k zákonu na podporu bytovej výstavby, uzatvorenej medzi spolkovou krajinou a WestLB, sa predpokladá, že WestLB použije osobitnú rezervu pre vlastnú obchodnú činnosť len vtedy, ak bude zabezpečené plnenie zákonom určených úloh Wfa.

(45)

Hoci Wfa stratil svoju právnu nezávislosť tým, že sa stal oddelením na podporu bytovej výstavby WestLB, a bol integrovaný do účtovníctva WestLB, operačne do WestLB nebol zaradený. Wfa zostal zachovaný ako samostatná jednotka v rámci WestLB pod názvom Ústav na podporu bytovej výstavby Severného Porýnia-Vestfálska – Anstalt Westdeutscher Landesbank Girozentrale. Toto nové oddelenie WestLB na podporu bytovej výstavby sa síce zohľadňuje vo výkazníctve WestLB, má však aj vlastné výkazníctvo. Bývalé oddelenie WestLB na podporu bytovej výstavby bolo zlúčené s Wfa.

(46)

Prevedený majetok Wfa vo forme základného kapitálu, rezerv, iných majetkových hodnôt a budúcich ziskov zostáva vyhradený na podporu bytovej výstavby, musí sa teda spravovať oddelene od inej obchodnej činnosti WestLB. Toto oddelenie je súčasne predpokladom toho, aby bolo možné činnosť naďalej uznávať za verejno-prospešnú činnosť podľa nemeckého daňového práva. Keďže nemecké orgány vychádzajú z toho, že Wfa zostal po začlenení naozaj verejno-prospešným zariadením, neboli zrušené daňové úľavy uvedené v časti II bod 2.

(47)

Konkurenti WestLB sa postavili proti fúzii medzi monopolným Wfa a WestLB aj preto, lebo sa obávali, že WestLB využije informácie v oblasti podpory bytovej výstavby na získavanie nových klientov pre svoje komerčné obchody. Príslušné orgány sa zaviazali, že zabezpečia, aby týmto zlúčením nenastala deformácia trhu a to tak, že podpora bytovej výstavby bude personálne, informačne atď. oddelená od komerčných útvarov WestLB (19).

(48)

Rozdelením WestLB k 1. augustu 2002 (spätná účinnosť v bilancii k 1. januáru 2002) na základe zákona Severného Porýnia-Vestfálska z 2. júla bol Wfa pričlenený ku Krajinskej banke Severného Porýnia-Vestfálska a tým aj vyňatý z operácií na voľnom trhu WestLB AG, kam bol dovtedy zaradený.

(49)

Nominálna hodnota majetku Wfa, ktorý k 31. decembru 1991 prešiel na WestLB, predstavovala asi 24,9 mld. DEM (12,73 mld. EUR), z čoho takmer 24,7 mld. DEM (12,68 mld. EUR) pripadalo na majetok spolkovej krajiny na podporu bytovej výstavby. Keďže tieto finančné prostriedky slúžili na financovanie úverov na bytovú výstavbu, ktoré mali buď zvýhodnené alebo nulové úroky a často boli na dlhé obdobia oslobodené od splácania, bolo potrebné nominálny kapitál veľmi silne diskontovať, aby sa dala zistiť skutočná hodnota.

(50)

WestLB si k 1. januáru 1992 dala vypracovať znalecké stanovisko k zisteniu majetku Wfa. Toto stanovisko bolo odovzdané 30. apríla 1992. Treba pripomenúť, že hodnota sa zisťovala až potom, ako spolková krajina rozhodla o prevode Wfa.

(51)

Čo sa týka oceňovanej metódy, audítori vyhlásili, že Wfa vzhľadom na trvalý záväzok reinvestovať všetky budúce príjmy do úverov na bytovú výstavbu so zníženým alebo nulovým úrokom, nemal v skutočnosti kapitalizovanú hodnotu výnosu. Táto povinnosť však odpadá v prípade predaja Wfa. Výhoda Wfa pre WestLB spočíva, po prvé, v navýšení vlastných prostriedkov a z toho vyplývajúcej možnosti rozšírenia obchodnej činnosti a, po druhé, zo zlepšenia bonity v dôsledku značného navýšenia vlastného kapitálu. Keďže WestLB nevyplýva z normálnej činnosti Wfa žiadna výhoda, musí sa hodnota Wfa stanoviť na základe možného výťažku z jej predaja, a to bez povinnosti reinvestovať, ktorá existuje len vo vnútornom vzťahu. Majetok by sa teda mal oceniť z hľadiska normálnej výnosovosti, musel by byť teda diskontovaný na hodnotu, na základe ktorej by nominálna návratnosť mohla byť považovaná za normálnu trhovú výnosnosť.

(52)

Audítori korigovali hodnotu rozličných položiek majetku a záväzkov Wfa – úvery na bytovú výstavbu boli z nominálnej hodnoty 30,7 mld. DEM (15,7 mld. EUR) zredukované na 13,5 mld. DEM (6,9 mld. EUR), čo zodpovedá korekcii o 56 % – a vyčíslili čistý majetok Wfa na 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR). To zodpovedá celkovému diskontu 76 % oproti vtedajšej nominálnej hodnote čistého majetku Wfa vo výške 24,9 mld. DEM (12,7 mld. EUR). Po tejto oprave bola suma 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR) ako „mimoriadna rezerva Ústavu na podporu bytovej výstavby“ zaradená do účtovnej evidencie WestLB.

(53)

Po tom, ako WestLB požiadala Spolkový orgán bankového dohľadu (BAKred), aby uznal sumu 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR) ako základné vlastné prostriedky WestLB, poveril tento inú audítorskú spoločnosť stanovením hodnoty. Posudok bol vypracovaný 30. septembra 1992. Predmetom kontroly, ktorú zadal BAKred, bola dôveryhodnosť ocenenia hodnoty pre WestLB a prijatie metodického prístupu k hodnoteniu. Ale najmä z dôvodu výberu inej diskontnej sadzby a iného hodnotenia predčasného splácania sa zistila čistá hodnota majetku Wfa v rozsahu od 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) do 5,4 mld. DEM (2,76 mld. EUR).

(54)

Na základe tohto hodnotenia nakoniec BAKred 30. decembra 1992 uznal 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) ako základné vlastné prostriedky WestLB v zmysle bankového zákona. Suma vykázaná v súvahe WestLB ako vlastný kapitál -5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR) – rovnako ako suma uznaná ako základné vlastné prostriedky sa odvtedy nemenili.

(55)

Obidve hodnotenia prevedeného majetku vychádzali zo situácie, ktorá vznikla po zrušení záväzku ručenia voči spolkovej krajine odhadovaného vo výške 7,3 mld. DEM (3,73 mld. EUR).

(56)

WestLB disponovala 31. decembra 1991 uznanými vlastnými prostriedkami vo výške 5,1 mld. DEM (2,6 mld. EUR), z ktorých 500 mil. DEM (260 mil. EUR) bolo na upisovacie práva. Koeficient kapitálovej primeranosti podľa bankového zákona pred jeho novelizáciou za účelom prispôsobenia bankovým smerniciam Spoločenstva predstavoval asi 6,1 %, a tým o 0,5 percentuálnych bodov presahoval minimálnu kvótu predpísanú zákonom.

(57)

Keďže BAKred uznal kapitál Wfa za vlastné prostriedky WestLB, zvýšili sa tým vlastné prostriedky WestLB na celkove 9,1 mld. DEM (4,65 mld. EUR), teda o 79 %. Vzhľadom na prevedenie 100 mil. DEM (50 mil. EUR) zo zisku do rezerv sa vlastné prostriedky WestLB zvýšili na 9,2 mld. DEM (4,7 mld. EUR) k 31. decembru 1992. Vzhľadom na kapitál a rizikovo vážené aktíva Wfa to zodpovedalo koeficientu primeranosti 8,7 %.

(58)

Tabuľka 1: Potreba kapitálu a vlastné prostriedky WestLB a Wfa (podľa údajov nemeckých orgánov)

(59)

Tento koeficient kapitálovej primeranosti vo výške 8,7 % zohľadňuje zvýšenie rizikovo vážených aktív WestLB, predstavujúce 8,2 mld. DEM (4,19 mld. EUR), resp. 9,9 % v roku 1992, ktoré nesúvisí s podporou bytovej výstavby. Keby sa toto zvýšenie bolo dosiahlo bez prevodu Wfa, bol by koeficient kapitálovej primeranosti WestLB k 31. decembru 1992 klesol na 5,7 %, teda takmer na úroveň minimálnej požiadavky 5,6 %.

(60)

Zatiaľ čo celý kapitál Wfa je účelovo viazaný na podporu bytovej výstavby, je len časť vlastných prostriedkov Wfa v zmysle predpisov o kapitálovej primeranosti potrebná na krytie rizikovo vážených aktív. Podľa informácií nemeckých orgánov bolo na tento účel v dobe, keď nové požiadavky na kapitálovú primeranosť vstúpili do platnosti, potrebných 1,5 mld. DEM (770 mil. EUR). Zvyšných 2,5 mld. DEM (1,28 mld. EUR) mohla teda WestLB v tomto čase použiť ako vlastné prostriedky na krytie svojich obchodov na voľnom trhu.

(61)

V koncerne WestLB bol koeficient kapitálovej primeranosti k 31. decembru 1991 s hodnotou 5,8 % o 0,2 percentuálneho bodu vyšší ako vtedajší minimálny podiel. O rok neskôr, keď BAKred uznal kapitál Wfa, bol tento podiel vzhľadom na rizikovo vážené aktíva Wfa okolo 8,1 %. Keby sa prevod majetku nebol uskutočnil a keby koncern nebol zvýšil rizikovo vážené aktíva, ktoré nesúviseli s podporou bytovej výstavby, bol by koeficient kapitálovej primeranosti koncernu klesol na 5,3 % a bol by tak o 0,3 percentuálnych bodov pod vtedajšou platnou minimálnou hodnotou.

(62)

30. júna 1993, keď pre nemecké banky začali platiť nové požiadavky na vlastný kapitál podľa smernice o kapitálovej primeranosti, predstavoval koeficient kapitálovej primeranosti koncernu (vrátane požiadaviek na vlastný kapitál Wfa) podľa nových predpisov 9 %, teda 1 percentuálny bod nad minimálnou hodnotou (pritom na základné koeficient kapitálovej primeranosti pripadalo 6,3 percentuálnych bodov a na doplnkové vlastné prostriedky 2,7 percentuálnych bodov). Bez dotácie vlastného kapitálu začlenením Wfa a bez rizikových aktív by bol koncern 30. júna 1993 dosiahol koeficient kapitálovej primeranosti okolo 7,2 %. Podiel 9 % bol dosiahnutý zaobstaraním ďalších doplnkových vlastných prostriedkov vo forme podriadených dlhov vo výške okolo 2,9 mld. DEM (1,48 mld. EUR) začiatkom roka 1993. WestLB si v priebehu roka 1993 požičala celkom 3,1 mld. DEM (1,59 mld. EUR) doplnkových vlastných prostriedkov, čím sa vlastné prostriedky koncernu v zmysle zákona o bankách do konca toho istého roka zvýšili na 12,9 mld. DEM (6,6 mld. EUR). Koeficienty kapitálovej primeranosti boli oproti 30. júnu na konci roka 1993 trocha nižšie.

(63)

Tabuľka 2: Potreba kapitálu a vlastné prostriedky koncernu WestLB (podľa údajov nemeckých orgánov)

(64)

Vďaka vlastným prostriedkom prvého radu v hodnote 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) sa v absolútnych číslach teoreticky zvýšila možnosť, aby sa obchodný objem so 100 % rizikovo vážených aktív podľa starého znenia bankového zákona (minimálny koeficient kapitálovej primeranosti 5,6 %) rozšíril o 72 mld. DEM (36,8 mld. EUR). Na základe minimálneho koeficientu kapitálovej primeranosti 8 %, platného od 30. júna 1993, by príslušná hodnota predstavovala 50 mld. DEM (25,6 mld. EUR). Keď vychádzame z toho, že voľnotrhový obchod koncernu WestLB mal k dispozícii 2,5 mld. DEM (1,28 mld. EUR) kapitálu Wfa, potom sa jeho kapacita na poskytnutie 100 % rizikovo vážených úverov zvýšila o 31,3 mld. DEM (16 mld. EUR).

(65)

V skutočnosti bol však prípustný úverový objem rozšírený intenzívnejšie, pretože aktíva banky normálne nenesú 100 % riziko. Koncom roka 1993 predstavovali rizikovo vážené aktíva koncernu WestLB (vrátane činnosti Wfa) 148,6 mld. DEM (76 mld. EUR). Bilančná suma dosiahla 332,6 mld. DEM (170,1 mld. EUR). Z toho vyplýva priemerná riziková váha 45 % (25). Pri konštantnej štruktúre rizika bolo možné disponibilnými základnými vlastnými prostriedkami vo výške 2,5 mld. DEM (1,28 mld. EUR) na základe predpokladaného podielu vlastných prostriedkov 8 % podľa bankovej smernice dosiahnuť celkový rast (resp. krytie vlastnej obchodnej činnosti) asi 69,4 mld. DEM (35,5 mld. EUR). Keďže zvýšenie základných vlastných prostriedkov WestLB umožnilo zaobstarať si ešte ďalšie doplnkové vlastné prostriedky (až do výšky základných vlastných prostriedkov), jej skutočná kapacita na poskytovanie úverov nepriamo vzrástla ešte viac.

(66)

Možné sú viaceré závery. Po prvé, bez navýšenia kapitálu by sa WestLB ťažko udržala nad úrovňou minimálneho koeficientu kapitálovej vybavenosti podľa zákona o bankách v jeho znení pred prispôsobením sa smerniciam Spoločenstva o bankovníctve. Po druhé, bez prevodu majetku Wfa by koncern WestLB mohol dosiahnuť minimálny koeficient kapitálovej vybavenosti len znížením svojich rizikovo vážených aktív alebo mobilizovaním iných zdrojov vlastných prostriedkov (napr. rozpustením tichých rezerv). Obstaranie doplnkových vlastných prostriedkov by bolo pomohlo iba dočasne, pretože výška tohto kapitálu je obmedzená výškou disponibilných základných vlastných prostriedkov. Po tretie, navýšenie kapitálu v spojitosti s novými doplnkovými vlastnými prostriedkami, ktoré boli zaobstarané v roku 1993, prevyšovalo sumu, ktorú koncern potreboval na splnenie prísnych požiadaviek novelizovaného bankového zákona na vybavenosť vlastným kapitálom.

(67)

Čo sa týka obmedzenia bankového dohľadu pre veľké úvery, podľa starého znenia bankového zákona predstavoval 50 %-ný prah asi 2,5 mld. DEM (1,28 M mld. EUR) pred tým, ako bol uznaný kapitál Wfa. Po uznaní kapitálu Wfa a odvode 100 mil. DEM (50 mil. EUR) do rezerv tvorených zo ziskov tento prah stúpol takmer na 4,6 mld. DEM (2,35 mld. EUR). 15 %-ný prah pre veľké úvery, ktoré nesmú úhrnne prekročiť osemnásobok vlastného kapitálu banky, zodpovedal k 31. marcu 1992 760 mil. DEM (390 mil. EUR). O rok neskôr, teda po uznaní kapitálu Wfa, stúpol tento prah takmer na 1,4 mld. DEM (720 mil. EUR). Kapacita WestLB na poskytovanie veľkých úverov sa následkom prevodu Wfa zvýšila o 32 mld. DEM (16,4 mld. EUR) (teda o osemnásobok zvýšenia vlastných prostriedkov) (26).

(68)

Prevod Wfa nemal za následok žiadnu zmenu vlastníckych pomerov vo WestLB. Z tohto dôvodu nedostane spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko za poskytnutý kapitál odmenu ani vo forme vyššieho podielu na vyplácaných dividendách, ani vyššieho podielu na kapitálových výnosoch z majetkových účastí vo WestLB.

(69)

Pri príležitosti prevodu Wfa sa zmenila rámcová zmluva medzi vlastníkmi WestLB. Podľa § 5 ods. 2 zmluvy predstavuje rozšírenie základne vlastného kapitálu WestLB spolkovou krajinou podľa názoru vlastníkov pre nich finančnú výhodu. Výška odmeny za poskytnutý kapitál by mala byť stanovená po zverejnení prvých výsledkov WestLB za obchodný rok 1992, teda krátko po prevode. Podobná formulácia týkajúca sa hodnoty prevodu a odmeny je uvedená aj v zdôvodnení zákona o prevode.

(70)

Nakoniec bola odmena za poskytnutý kapitál stanovená na 0,6 % ročne. WestLB ju musí platiť zo ziskov po zdanení, čo pre WestLB znamená daň z pridanej hodnoty na vstupe okolo 1,1 % (27). Odmena je nárokovateľná iba v prípade, že podnik dosiahne zisk.

(71)

Základom pre platbu je kapitál Wfa uznaný BAKred za základné vlastné prostriedky, 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR). Platí sa len za tú časť kapitálu, ktorú Wfa nepoužije na výbavu svojej činnosti na podporu bytovej výstavby. Táto časť, ktorá je WestLB k dispozícii pre jej obchodnú činnosť, predstavovala po nadobudnutí platnosti nových požiadaviek na vlastný kapitál 2,5 mld. DEM (1,28 mld. EUR) a odvtedy sa už zvýšila (28).

(72)

Tabuľka 3: Účelové rezervy na podporu bytovej výstavby a potreba vlastných prostriedkov Wfa (podľa údajov nemeckých orgánov)

(73)

Podľa názoru BdB sa uplatnenie zásady trhovo konajúceho investora nedá obmedziť len na stratové podniky a tie, ktoré treba ozdraviť. Takýto investor sa pri svojom investičnom rozhodovaní neriadi len otázkou, či daný podnik vôbec rentabilne hospodári, ale skúma, či výnosy zodpovedajú bežnej trhovej sadzbe. Keby sa kapitálové dotácie verejného sektora preverovali z hľadiska poskytovania pomoci len vtedy, keď ide o stratové podniky, viedlo by to k znevýhodneniu súkromných podnikov, čo nie je zlučiteľné s článkom 86 ods. 1 Zmluvy o ES.

(74)

Ani článok 295 Zmluvy o ES sa nedá použiť na to, aby bol prevod majetku Wfa vyňatý z pôsobnosti súťažného práva. Z článku sa však dá odvodiť právo spolkovej krajiny vytvoriť takýto osobitný majetok; keď však prejde do podniku činného na komerčnom základe, mali by sa uplatňovať pravidlá hospodárskej súťaže.

(75)

BdB uviedol, že uznané základné vlastné prostriedky vo výške 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) sa dali rovnako, ako aj všetky ostatné základné vlastné prostriedky použiť na kapitálové vybavenie obchodnej činnosti a súčasne umožnili tak ako všetky iné základné vlastné prostriedky zaobstaranie doplnkového vlastného kapitálu z dôvodov kapitálovej primeranosti. Takto spolková krajina pomohla WestLB, operujúcej so slabým základom vlastného kapitálu, aby nielenže nemusela obmedzovať svoje obchodné aktivity, ale ešte mohla aj rozšíriť svoje obchody, súvisiace s rizikom. Suma, o ktorú vlastné prostriedky prevyšujú skutočnú potrebu vlastného kapitálu, ovplyvňuje okrem toho náklady na financovanie na kapitálových trhoch. Investor, ktorý sa správa trhovo, by podľa BdB neinvestoval nijaký kapitál do podniku, ktorého finančné výsledky sú už roky slabé a nič nenaznačuje, že by sa mali podstatne zlepšiť, t. j. neexistujú žiadne náznaky, že by v budúcnosti bolo možné očakávať vyššiu rentabilitu.

(76)

BdB zdôraznil, že WestLB súrne potrebovala základné vlastné prostriedky a jej základné vlastné prostriedky sa prevodom Wfa takmer zdvojnásobili – zo 4,7 mld. DEM (2,4 mld. EUR) na 8,7 mld. DEM (4,45 mld. EUR). Čo sa týka vtedajšej slabej výnosovej situácie WestLB, nijaký súkromný investor by vo WestLB nebol tak významne navýšil vlastný kapitál. Na zaobstaranie kapitálu v týchto podmienkach by súkromný investor požadoval prirážku minimálne 0,5 percentuálnych bodov k bežnej výnosovosti vlastného kapitálu. Podľa informácií BdB dosahovala rentabilita WestLB desať rokov pred prevodom v priemere 5,6 % pred zdanením. Vo veľkých súkromných nemeckých bankách dosahovala táto hodnota od 12,4 % do 18,6 %, čo je priemer 16,8 % (pred zdanením). Iné krajinské banky dosahovali výnosy 9 % do 11 %. BdB predložil výpočet rentability vlastného kapitálu v nemeckých bankách, ktorý pre BdB vypracovala externá poradenská firma.

(77)

Čo sa týka vhodnej metódy výpočtov pre porovnanie údajov o rentabilite, zastáva BdB názor, že treba vypočítať historickú výnosovosť ako aritmetický priemer, nie ako geometrický priemer („Compound annual growth rate“). Posledná metóda predpokladá, že investor reinvestuje dividendy, a dodatočné výnosy z toho zahrnie do výpočtu. To, ako budú dividendy investované, nemôže pôvodné investičné rozhodnutie ovplyvniť, ale treba sa na to pozerať ako na nové, samostatné investičné rozhodovanie. Preto treba použiť metódu s aritmetickým priemerom.

(78)

Keby sa však použila metóda „Compound annual growth rate“, dosahovala by priemerná výnosnosť niektorých veľkých súkromných nemeckých bánk v období rokov 1982 až 1992 po zdanení hodnotu 12,54 %. Pri výpočte tejto hodnoty zohľadnil BdB podľa vlastných údajov všetky možné dĺžky investícií a predajov medzi rokmi 1982 a 1992, aby sa zabránilo skresleniu, ktoré by z toho mohlo vyplynúť, že by sa ako základný rok bral len jeden rok a tento by mohol vykazovať mimoriadne vysoké alebo nízke akciové kurzy; súčasné použitie mnohých dĺžok držby slúži na vyrovnanie kolísaní akciového trhu. BdB tvrdil, že príslušné čísla WestLB sú príliš nízke, pretože príjmy z predaja odberných práv neboli zohľadnené.

(79)

Pokiaľ ide o „Capital Asset Pricing Model“, ktorý sa použil v hlavnom posudku WestLB na zdôvodnenie odmeny za poskytnutý kapitál vo výške 0,6 %, predložil BdB vlastný externý posudok. Toto šetrenie priviedlo k výnosnosti vlastného kapitálu vo výške 12,21 % (s použitím rizikovej prirážky, aká bola v rokoch 1982-1991 na nemeckom trhu bežná), resp. 14,51 % (keď sa vychádzalo z vyššieho očakávania rizikovej prémie), čo je hodnota vyššia než uvádza WestLB. Rozdiel možno zdôvodniť dvomi faktormi. Po prvé, BdB použil pre vlastný kapitál vyššiu rizikovú prirážku (3,16 % resp. 5 %). Po druhé, BdB použil vyšší faktor beta pre úverové ústavy (1,25 %). Bezriziková základná úroková sadzba je rovnaká ako vo výpočtoch WestLB. Vzhľadom na rozdielne metódy výpočtu výnosu vlastného kapitálu uviedol BdB najprv ako normálne očakávanú hodnotu výnosu vlastného kapitálu hodnotu 14 % až 16 %.

(80)

Ďalej BdB uviedol, že súkromný menšinový akcionár by neposkytol nijaký kapitál bez toho, aby požadoval zvýšenie svojho podielu v podniku. Len tak by sa mohol adekvátne podieľať na zisku podniku a mať väčší vplyv na podnik.

(81)

BdB zdôraznil, že dohoda medzi podielovými vlastníkmi WestLB, podľa ktorej má kapitál Wfa ručiť len v druhom rade po ostatnom záručnom vlastnom kapitále WestLB, nemá v skutočnosti nijakú silu, pretože spolková krajina je už na základe zodpovednosti verejno-právnej inštitúcie (Anstaltslast) povinná poskytnúť WestLB kapitál v prípade, že sa dostane do ťažkostí. Tým spolková krajina ako vlastník WestLB ručí nielen za všetky pasíva WestLB, no okrem toho aj za vložený vlastný kapitál Wfa bez toho, aby za to dostala nejakú protihodnotu. To znamená, že zníženie rizika prevedeného kapitálu by mohlo mať za následok len vyššie riziko pre spolkovú krajinu ako podielnika WestLB. Rizikový profil majetku Wfa sa teda v ničom neodlišuje od normálneho vlastného kapitálu.

(82)

K porovnaniu s nástrojmi vlastného kapitálu na finančnom trhu, ktorými argumentuje Nemecko a WestLB, BdB uviedol, že upisovacie práva a „Cumulative perpetual stock“ nie sú porovnateľné s majetkom Wfa. Po prvé, nie sú uznané ako základné vlastné prostriedky („Cumulative perpetual stock“ nie sú v Nemecku uznávané ani za doplnkové vlastné prostriedky). Vďaka svojej kvalite základných vlastných prostriedkov umožnil majetok Wfa WestLB, aby si mohla navýšiť svoje vlastné prostriedky zaobstaraním doplnkových vlastných prostriedkov. Po druhé, sú uvedené nástroje termínované, a upisovacie práva by stratili svoju kvalitu doplnkových vlastných prostriedkov dva roky pred splatnosťou. Majetok Wfa je však WestLB k dispozícii neobmedzene. Po tretie, takéto nástroje normálne tvoria iba obmedzenú časť vlastných prostriedkov banky a predpokladajú značné množstvo základných vlastných prostriedkov. Po štvrté, s nástrojmi kapitálového trhu možno na trhoch obchodovať, takže investor môže svoju investíciu ukončiť, kedykoľvek chce. Spolková krajina takúto možnosť nemá; ako odškodnenie za to, že takéto obchodné šance nemôže využiť, by súkromný investor požadoval príplatok minimálne 0,5 percentných bodov k normálnej rendite.

(83)

BdB predložil Komisii aj údaje o zložení vlastného kapitálu niektorých veľkých nemeckých súkromných bánk a ich koeficienty kapitálovej primeranosti za obdobie po roku 1990. Z týchto údajov vyplýva, že nemecké banky nemali na začiatku deväťdesiatych rokov medzi svojimi základnými vlastnými prostriedkami žiadne hybridné kapitálové nástroje (alebo ich prinajmenšom nepoužívali). Z týchto údajov ďalej vyplýva, že úverové ústavy svojimi koeficientami kapitálovej primeranosti výrazne prekračovali požadovanú minimálnu hodnotu 4 % pre základné vlastné prostriedky a 8 % pre všetky vlastné prostriedky.

(84)

BdB sa dotkol aj rámcovej zmluvy medzi spoločníkmi WestLB, podľa ktorej ručí kapitál Wfa len v druhom rade po ostatnom záručnom vlastnom kapitále. Keďže výraz „ostatný záručný vlastný kapitál“ sa vzťahuje aj na doplnkové nástroje vlastného kapitálu ako sú upisovacie práva a podriadené dlhy, a tým zhoršuje ich kvalitu, je zmluva „dohodou na úkor tretej osoby“ a je teda neplatná. Riziko osobitných rezerv Wfa je preto vyššie ako upisovacích práv a podriadených dlhov.

(85)

Na základe všetkých týchto dôvodov BdB vychádzal z toho, že odmena WestLB vo výške 0,6 % nie je bežným trhovým úročením. Vzhľadom na okolnosť, že WestLB si musela zaobstarať likvidné prostriedky, aby mohla plne využiť majetok Wfa a že nedošlo k žiadnemu podielu na náraste rezerv, pretože podiel spolkovej krajiny na WestLB sa nezvýšil, považoval BdB sadzbu v rozsahu 14 až 17 % za korektnú odmenu. Takáto rendita by mala byť vyplatená na celú uznanú sumu 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR).

(86)

BdB vo svojej sťažnosti akceptoval existenciu „nevýhod pre likviditu“, takže pri výpočte primeranej kapitálovej výnosnosti je potrebná zrážka minimálne 7 percentných bodov. Keďže však vlastný kapitál slúži aj na podloženie bilančne neutrálnych obchodov, mala by byť zrážka 7 % zredukovaná.

(87)

BdB vo svojich pripomienkach k rozhodnutiu Komisie otvoriť konanie podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES uvádza, že „nevýhody pre likviditu“ by pri výpočte primeranej rentability na majetok Wfa nemali byť zohľadnené. Uvedená nevýhoda sa vyrovná už diskontovaním majetku Wfa na skutočnú hodnotu 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR). Rozličné bankové obchody, ako napr. záruky, okrem toho nepredpokladali žiadnu likviditu. Ak by sa teda mali účtovať nejaké nevýhody, tak potom len malá zrážka v hodnote 2,7 percentných bodov, aby sa vyrovnala skutočnosť, že majetok Wfa nie je viazaný v ziskových obchodných oblastiach. K tomuto bodu BdB predložil stanovisko externého znalca.

(88)

BdB ďalej uviedol, že náklady na refinancovanie, ktoré WestLB uviedla ako 7,5 %, sú v každom prípade príliš vysoké. Na základe zisťovania priemerných úrokových sadzieb pre rôzne nástroje refinancovania v jednotlivých rokoch a vzhľadom na bilančnú štruktúru WestLB dosahovala priemerná refinančná sadzba WestLB na trhoch v rokoch 1992 až 1996 hodnotu medzi 6,07 a 6,54 %. BdB predložil Komisii aj údaje o nákladoch na refinancovanie niektorých veľkých nemeckých súkromných bánk v období prevodu Wfa; hodnoty ležali značne pod 7,5 %, ktoré WestLB v ranom štádiu konania udávala ako primerané náklady na refinancovanie. V tomto smere treba podľa názoru BdB rozlišovať medzi hodnotou pred a po zdanení. Náklady na refinancovanie znižujú zdaniteľný zisk. Ak je potrebné zohľadniť náklady na refinancovanie, potom by sa príslušné sadzby mali zisťovať až po odvedení daní.

(89)

Ako sa už uviedlo, BdB predložil návrh, aby sa primeraná odmena vyplácala z celej sumy uznanej ako základné vlastné prostriedky, teda 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR). BdB sa však vo svojich pripomienkach taktiež vyjadril, že WestLB má osoh nielen z tejto sumy, uznanej BAKred ako základné vlastné prostriedky, ale aj z prebytku vo výške 1,9 mld. DEM (970 mil. EUR). Poslednou sumou síce nemožno podložiť nijaké obchody, ale možno ju vykazovať v súvahe ako vlastný kapitál. Ratingové agentúry a investori nepozerajú na uznané základné vlastné prostriedky, ale na celkový vlastný kapitál, vykazovaný v súvahe, pretože tento je základom pre odvetvové odhady prostriedkov, ktoré sú k dispozícii na krytie strát. Znamená to, že táto suma zvyšuje bonitu WestLB, za čo by sa mala platiť odmena porovnateľná s garančnou prémiou.

(90)

Podľa BdB uvádzané synergické efekty neboli skutočným dôvodom prevodu majetku. Je to jasne vidieť aj na tom, že v zákone o prevode bolo opatrenie zdôvodnené nevyhnutnosťou posilniť konkurenčnú schopnosť WestLB, a že bolo dohodnuté zaplatiť za to peňažnú odmenu.

(91)

Okrem toho BdB položil otázku, ako sa dajú dosiahnuť synergické efekty, keď komerčná činnosť Wfa a WestLB, ako je to uvedené v príslušných právnych predpisoch, má zostať ekonomicky, organizačne, aj personálne vzájomne oddelená. Ak by sa v činnosti Wfa objavili synergické efekty, viedlo by to k redukcii nákladov na podporu bývania, ale nedalo by sa o tom hovoriť ako o odmene, ktorú dostane spolková krajina od WestLB.

(92)

BdB uvádza, že majetok Wfa zostane aj po prevode oslobodený od dane z príjmu fyzických osôb, majetkovej a živnostenskej dane. Oslobodenie verejných úverových ústavov od daní má však oprávnenie len vtedy, ak tieto zariadenia robia výlučne obchody vo verejnom záujme a ak nie sú konkurentmi súkromných ústavov, ktoré nie sú zbavené povinnosti platiť dane.

(93)

BdB vysvetľuje, že normálna banka, ktorá navýši svoj kapitál, musí z dodatočného kapitálu platiť ročne 0,6 % majetkovej dane a 0,8 % živnostenskej dane. Oproti iným bankám je preto situácia WestLB lepšia. Oslobodenie od dane z príjmu fyzických osôb nepriamo zvýhodňuje WestLB. Zrieknutie sa daňových príjmov sa považuje za štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES.

(94)

Pred prevodom boli Wfa odpustené záväzky voči spolkovej krajine vo výške 7,3 mld. DEM (3,77 mld. EUR). Spolková krajina sa zriekla povinného ručenia Wfa bez toho, aby za to od Wfa alebo od WestLB požadovala odmenu. Trhovo sa správajúci investor by za takéto zrieknutie požadoval odmenu. Zrieknutie sa povinného ručenia bolo rozhodujúcim predpokladom pre uznanie 4 mld. DEM (2,5 mld. EUR) ako základných vlastných prostriedkov Spolkovým orgánom bankového dohľadu (BAKred). Takto bolo odpustenie záväzkov priamym bonusom pre WestLB.

(95)

Okrem WestLB a BdB sa k rozhodnutiu Komisie otvoriť konanie podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES vyjadrili ešte dve ďalšie zainteresované strany.

(96)

Francúzska banková asociácia Association Française des Banques uvádza, že včlenenie vlastných prostriedkov do WestLB, za ktoré je požadovaná len bezvýznamná odmena, ako aj existujúca záruka spolkovej krajiny za banku mali za následok deformácie hospodárskej súťaže v neprospech francúzskych bánk. Keďže podielnici WestLB požadovali renditu vlastného kapitálu, ktorá je výrazne nižšia ako bežná úroveň, môže WestLB poskytovať svoje služby za cenu, ktorá je nižšia ako vynaložené náklady („dumping“). Vďaka ručeniu zriaďovateľa má WestLB hodnotenie „Triple-A“, na základe čoho sa môže na trhoch refinancovať za veľmi výhodných podmienok.

(97)

Tieto výhody WestLB znevýhodňujú francúzske banky, činné v Nemecku. Súčasne by mohla WestLB na základe týchto špecifických okolností rozšíriť svoju činnosť vo Francúzsku, hlavne v oblasti komunálneho financovania. Hospodárska súťaž v bankovom sektore v Nemecku, Francúzsku a iných členských štátoch je skreslená.

(98)

Britská banková asociácia (British Bankers' Association) uvádza, že WestLB je aktívnym konkurentom nenemeckých bánk v rámci Nemecka na celom európskom trhu. Pomoci v prospech WestLB preto poškodzujú obchod v rámci Spoločenstva. Žiada Komisiu, aby napomohla presadeniu zásad vnútorného trhu a banky vo verejnom vlastníctve nevyčleňovala z platnosti predpisov o hospodárskej súťaži.

(99)

Po zverejnení rozhodnutia Komisie o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES, predložila WestLB ako stanovisko kópiu pripomienok Nemecka k tejto záležitosti a vyhlásila, že plne súhlasí s týmto oznámením. Argumenty Nemecka teda vo všeobecnosti vyjadrujú aj pozíciu WestLB, preto tu bude uvedená len stručne.

(100)

Podľa názoru WestLB sa princíp trhovo konajúceho investora nedá uplatňovať na hospodársky zdravé a so ziskom pracujúce podniky. Potvrdil to aj Súdny dvor, ktorý tento princíp uplatnil vždy len vtedy, keď dotyčný podnik v momente investičného rozhodnutia mal už dlhodobo značné straty a bol činný v sektore so štrukturálne predimenzovanými kapacitami. V jurisdikcii sa nenájde nijaký precedens k uplatneniu tohto princípu na zdravé a rentabilné podniky.

(101)

Z dôvodov osobitnej úlohy Wfa nemožno jej majetok porovnávať s normálnymi vlastnými prostriedkami. Začlenenie inak nepoužiteľného majetku Wfa do WestLB je ekonomicky najúčelnejším použitím tohto majetku. Prevodom majetku spolková krajina optimalizovala objem majetku, účelovo vyčlenený pre podporu bytovej výstavby. Súkromný vlastník by konal rovnako.

(102)

Zvýšenie podielu spolkovej krajiny po prevode majetku by podľa názoru WestLB bolo nielenže nepotrebné, ale aj nezlučiteľné so špeciálnym rizikovým profilom majetku Wfa. Keďže neprináša žiadnu likviditu, nie je začlenenie Wfa porovnateľné s iným prísunom kapitálu. Ani iné nástroje vlastného kapitálu na trhu nie sú spojené s hlasovacími právami.

(103)

Keďže odmena, ktorú dostáva spolková krajina, je primerane vysoká, netreba požadovať zvýšenie rentability WestLB. Tiež nie je pochopiteľné, prečo by trhovo konajúci investor požadoval určitú výšku zisku, keď investuje do prosperujúceho podniku. Keďže WestLB doteraz dosahovala zisky, nie je potrebný nijaký plán reštrukturalizácie. Takýto plán vyžaduje Súdny dvor len ak ide o pomoc na reštrukturalizáciu podnikov v strate.

(104)

Podľa názoru WestLB je výška odmeny za kapitál Wfa primeraná. Na podporu svojho tvrdenia predložila WestLB posudok jednej investičnej banky, ktorú poverila hodnotením správnosti odmeny. V znaleckom posudku sa porovnáva rizikový profil majetku Wfa s ostatnými nástrojmi vlastného kapitálu na kapitálových trhoch; vyplýva z toho, že pre osobitné rezervy Wfa je primeranou odmenou marža 0,9 % až 1,4 %. Tomu zodpovedá aj to, že WestLB vznikajú za použitie majetku Wfa náklady vo výške 1,1 % (pred zdanením). WestLB upozorňuje, že k úplnému využitiu majetku Wfa treba pripočítať ešte dodatočné náklady na refinancovanie; v rôznych dokumentoch sa vyčísľujú na 7,5 % až 9,3 %.

(105)

WestLB tiež tvrdí, že údaje o rendite vlastného kapitálu nemeckých bánk, ktoré predložil BdB, nemožno z viacerých dôvodov považovať za správne. Investičné obdobie, ktoré použil BdB pre výpočty, vedie kvôli mimoriadnemu vývoju burzových kurzov k obzvlášť vysokým výnosom. Aritmetický priemer, ktorý použil BdB, vedie k nekorektným výsledkom; skôr sa dá pracovať s geometrickým priemerom („Compound annual growth rate“). BdB vychádza vo svojich výpočtoch z investičných období, ktoré nie sú pre investičné rozhodnutie v roku 1992 relevantné, a kvôli zohľadneniu všetkých možných období držby viacnásobne započítava niektoré roky. Veľké nemecké banky, ktoré BdB používa na výpočet priemernej výnosovosti vlastného kapitálu, sa kvôli rozdielnej kľúčovej obchodnej činnosti nedajú porovnávať s WestLB. Keď priemernú výnosovosť 16,6 %, udávanú BdB, očistíme od všetkých týchto faktorov, dostaneme hodnotu 5,8 %.

(106)

Podľa WestLB bolo začlenenie Wfa do WestLB sprevádzané značnou úsporou nákladov pre Wfa. V prvých dvoch rokoch bolo možné počet pracovníkov Wfa (predtým 588 osôb: osadenstvo „starého Wfa“ plus zamestnanci oddelenia bytovej výstavby WestLB, kde náklady pred transferom znášal Wfa) znížiť o 53 osôb. V prvých rokoch prinieslo začlenenie Wfa ročný synergický efekt vo výške 13 mil. DEM (7 mil. EUR). Znižovanie stavu zamestnancov bude pokračovať, takže po roku 1997 by sa úspory mohli ročne zvýšiť približne na 25 mil. DEM (13 mil. EUR). Z týchto súm by profitovala výlučne podpora bytovej výstavby v spolkovej krajine. V inom dokumente sa hovorí o synergii vo výške minimálne 35 mil. DEM (18 mil. EUR) ročne.

(107)

Pri začleňovaní prebrala WestLB náklady vo výške 33 mil. DEM (17 mil. EUR) na zmenu dôchodkového systému pre zamestnancov Wfa a v tejto súvislosti aj uhradila príslušnú platbu do poisťovne spolku a spolkových krajín. O túto platbu sa znížia neskoršie náklady Wfa.

(108)

Podľa WestLB zodpovedá oslobodenie Wfa od určitých daní nemeckému daňovému systému, podľa ktorého sa dotknuté dane nevzťahujú na zariadenia, ktoré slúžia verejným cieľom a nekonkurujú zariadeniam platiacim dane. Samotná WestLB podlieha neobmedzene všetkým týmto daniam, a z daňového oslobodenia Wfa pre ňu nevyplývajú nijaké výhody. Majetková daň nebola zrušená už od 1. januára 1997, daň zo živnostenského kapitálu od 1. januára 1998.

(109)

Odpustenie problematických záväzkov sa udialo pred prevodom a následným hodnotením majetku Wfa. Suma 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) predstavuje takto situáciu bez záväzkov. Keďže odmena sa vzťahuje na túto sumu, WestLB nevyplýva z odpustenia nijaká výhoda.

(110)

Podľa názoru Nemecka proces v zmysle Zmluvy o ES neobsahoval prvky štátnej pomoci v prospech WestLB. Spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko dostala trhovo primeranú odmenu. Pre ostatných podielnikov WestLB proces tiež nie je faktom štátnej pomoci, pretože ponechanie vlastníckej štruktúry po začlenení Wfa je na základe primeranej odmeny zo strany WestLB oprávnené. Ani oslobodenie Wfa od daní nie je prvkom štátnej pomoci v prospech WestLB, lebo sa netýka komerčnej činnosti banky.

(111)

Podľa názoru Nemecka je Komisia oprávnená skúmať tento prípad len na základe okolností, platných v momente investičného rozhodovania, t. j. koncom roka 1991. Len tieto okolnosti sa mohli stať základom investičného rozhodnutia spolkovej krajiny. Neskoršie otázky a vývoj, ako je uznanie záručnéhoho kapitálu spolkovým orgánom bankového dohľadu, ročné oceňovanie a zaradenie majetku a záväzkov Wfa do súvahy WestLB nepatria do predmetu skúmania Komisie.

(112)

Podľa tvrdenia Nemecka úvahy o začlenení Wfa do WestLB prebiehali už v 70. a 80. rokoch. Motívom týchto úvah bola snaha zefektívniť podporu bytovej výstavby. Pred fúziou bol proces získania úveru na bytovú výstavbu značne komplikovaný, pretože okrem kompetentných pracovísk verejného sektora ho museli schvaľovať tak Wfa, ako aj WestLB. V rámci WestLB existovalo vlastné oddelenie pod názvom „Podpora bytovej výstavby“, náklady na prevádzku ktorého hradil Wfa. Táto štruktúra bola sprevádzaná dvojitými pozíciami, dvojitým vedením spisov a ďalšími faktormi, znižujúcimi efektivitu. Od fúzie sa príjemcovia podpory obracajú len na jedného kontaktného partnera namiesto dvoch.

(113)

Nové pravidlá o kapitálovej primeranosti by podľa Nemecka bola mohla WestLB splniť aj tým, že by si požičala doplnkové vlastné prostriedky. Pre zabezpečenie dlhodobej funkčnosti banky je však účelné navýšiť základné vlastné prostriedky. Toto všetko ukazuje, že primárnym motívom zlúčenia nebolo zvýšenie vlastného kapitálu WestLB, ale možné synergické efekty a zlepšenie metód podpory bytovej výstavby. Zmena požiadaviek na kapitálovú primeranosť bola len spúšťacím momentom v tomto procese.

(114)

V príslušnej legislatívnej iniciatíve sa hovorí, že účelová viazanosť majetku spolkovej krajiny na podporu bytovej výstavby musí zostať zachovaná, jeho podstata zabezpečená a nástroje politiky bytovej výstavby takisto musia zostať zachované. V súlade s tým musí WestLB držať Wfa ako organizačne a hospodársky samostatnú inštitúciu, ktorá zostavuje vlastnú ročnú závierku. V prípade rozpustenia WestLB má spolková krajina prednostný nárok na čistý majetok Wfa. Všetky príjmy Wfa sa musia používať len na podporu bytovej výstavby. Len tú časť vlastných prostriedkov Wfa, ktoré samotný Wfa nepotrebuje na zabezpečenie svojich majetkových hodnôt, môže WestLB použiť na účely schválené bankovým dohľadom. Spolková krajina si zabezpečí osobitný vplyv na Wfa prostredníctvom dohľadu, informačných a kooperačných práv.

(115)

Smerom navonok je ručenie osobitnej rezervy neobmedzené. V prípade konkurzu alebo likvidácie WestLB by mali veritelia zabezpečený priamy prístup k osobitnej rezerve Wfa. Aj prípadná strata je plne zúčtovateľná so osobitnou rezervou. Smerom dovnútra však majitelia WestLB upravili poradie nárokov na záručný kapitál Wfa iným spôsobom. Tu ručí majetok Wfa len v druhom rade po ostatnom vlastnom kapitále WestLB. Keďže táto interná dohoda sa netýka zákonného ručenia smerom navonok, uznal BAKred 30. decembra 1992 osobitné rezervy vo výške 4,0 mld. DEM (2,05 mld. DEM) za základné vlastné prostriedky.

(116)

Nemecko pripomenulo, že spolková krajina nie je v žiadnom prípade povinná uvažovať o privatizácii ako o alternatíve k pričleneniu kapitálu Wfa, aby sa WestLB takto umožnilo využiť kapitálové trhy a zaobstarať si tam potrebný vlastný kapitál. Spolková krajina nie je povinná otvoriť WestLB súkromnému kapitálu. Takáto argumentácia by nebola zlučiteľná s článkom 295 EG Zmluvy o ES.

(117)

Zvýšenie celkovej rentability WestLB nebolo potrebné, pretože opatrenia na zvýšenie výnosov sú potrebné len vtedy, keď štát investuje kapitál do stratového podniku. Súdny dvor aplikoval zásadu trhovo konajúceho investora vždy len na štátne intervencie v stratových podnikoch a na ekonomické sektory s nadmernými štrukturálnymi kapacitami. Zo súdnych rozhodnutí sa nedá odvodiť, že by Komisia preverovala investície štátu do zdravých a prosperujúcich podnikov v tom smere, či dosiahnu aspoň priemernú výnosnosť. Štát môže zohľadniť aj dlhodobé strategické úvahy, disponuje určitou podnikateľskou slobodou a v rámci tohto akčného priestoru nie je Komisia oprávnená skúmať podnikateľské rozhodnutia. Ak možno vychádzať z toho, že dotknutý podnik dlhodobo nie je v strate, Komisia nemôže požadovať nejakú minimálnu výnosnosť. Implikované priemerné hodnoty rentability už viedli aj k tomu, že mnohé podniky sa so svojou rentabilitou ocitli pod odvetvovým priemerom. Tiež nie je jasné, ktoré podniky a časové úseky by mali byť použité na výpočet priemernej rendity. Štát sa nemusí vo svojich podnikateľských rozhodnutiach orientovať len na úvahy o rentabilite. Dokonca aj súkromný investor by mohol brať do úvahy celkom iné aspekty. Je vecou podnikateľskej slobody pokračovať v prevádzkovaní podnikov s podpriemernou rentabilitou a zabezpečiť im prísun kapitálu. Štát sa dostane na hranicu svojho konania vtedy, keď sa už jeho správanie v porovnaní s možným správaním súkromného investora nedá ekonomicky obhájiť.

(118)

Uskutočnená transakcia sa však dá zdôvodniť aj podľa princípu trhovo konajúceho investora ako opatrenie, ktoré by bol prijal aj súkromný vlastník. Vložený majetok nie je z dôvodu svojej účelovej viazanosti porovnateľný s „normálnym“ prísunom vlastného kapitálu; začlenenie Wfa je komerčne najrozumnejším a najefektívnejším použitím majetku Wfa. Spolková krajina využila majetok Wfa jeho začlenením do WestLB maximálne rentabilne. Keď porovnáme Wfa so súkromným majetkom, viazaným na všeobecno-prospešné ciele (napr. nadácia), potom by sa súkromný vlastník majetku zachoval rovnako, aby mohol inak nepoužiteľný účelovo viazaný majetok urobiť dostupným hospodárskemu využitiu.

(119)

Podľa názoru Nemecka predstavuje verejný účel majetku Wfa úlohu vo všeobecnom ekonomickom záujme, ktorá nemôže byť na základe článku 295 Zmluvy o ES predmetom kontroly Komisie. Členské štáty sa môžu slobodne rozhodnúť o vytvorení takéhoto účelovo viazaného majetku.

(120)

Podľa názoru Nemecka je spôsob, akým bude zaplatená primeraná odmena, z hľadiska pomoci irelevantný. Keďže spolková krajina dostala primeranú odmenu, nebolo zvýšenie jej podielu v WestLB ani potrebné, ani oprávnené, lebo v opačnom prípade by spolkovej krajine vznikla dodatočná ekonomická výhoda bez príslušnej protihodnoty. Takéto zvýšenie podielov by nebolo vhodné ani z hľadiska osobitného charakteru majetku Wfa (nízka likvidita, podriadené ručenie v rámci podniku). Okrem toho ani určité kapitálové nástroje, porovnateľné s majetkom Wfa, nie sú spojené s hlasovacími právami. Keďže dohodnutá odmena je primeraná, nemajú iní podielnici nijaké dodatočné príjmy, ktoré by im neprislúchali za normálnych trhových podmienok a ani sa tým nezvyšuje atraktivita WestLB pre iných investorov. Keďže sú podielnici WestLB pevne daní a žiadni noví (súkromní) vlastníci k nim nemôžu pribudnúť, bola by okrem toho aj príliš nízka hypotetická odmena bez akéhokoľvek vplyvu na možných súkromných investorov. A dokonca aj keby iní podielnici naozaj získali výhodu, bol by dôsledok pre sporiteľne príliš malý na to, aby ho pocítili.

(121)

Keďže spolková krajina dostala fixnú, primeranú odmenu a WestLB vždy bola a naďalej je rentabilným podnikom, ktorý môže dohodnutú odmenu bez problémov splatiť, je skutočná výška výnosu vlastného kapitálu WestLB bezvýznamná, takže nebol dôvod, aby spolková krajina požadovala vyššiu rentabilitu banky.

(122)

Podľa názoru Nemecka WestLB zaplatila primeranú odmenu za prevedený majetok. To, že WestLB má za kapitál, ktorý jej bol daný k dispozícii, zaplatiť odmenu, považovala spolková krajina vždy za predpoklad uskutočnenia prevodu. O výške a základe výpočtu odmeny zúčastnené strany podrobne diskutovali. Keďže v roku 1991 ešte nebolo známe, akú sumu uzná BAKred ako základné vlastné prostriedky, bola odmena stanovená len v hrubých črtách a nie konkrétne k okamihu prevodu majetku. Skutočná sadzba 0,6 % bola potom stanovená v roku 1993 po rokovaniach s inými podielnikmi WestLB (31). Nemecko nepredložilo Komisii nijaké podklady s vysvetleniami, ako bola táto hodnota stanovená; ale tvrdilo, že nie úvahy, ktoré boli základom stanovenia sadzby, sú dôležité z hľadiska posudzovania pomoci, ale len výsledok, a ten je primeraný. Fixná odmena sa platí z disponibilného zisku, teda pred vyplatením dividend. Ak nemôže byť v niektorom roku odmena vyplatená kvôli chýbajúcemu zisku, neexistuje právny nárok na kompenzačné platby v nasledujúcich rokoch (32). Hodnota 0,6 % zodpovedá nákladom pred zdanením WestLB vo výške okolo 1,1 %.

(123)

V nasledujúcej tabuľke sú uvedené platby WestLB spolkovej krajine ako odmena za prevod majetku:

(124)

Tabuľka 4: platby WestLB spolkovej krajine ako odmena za prevod majetku Wfa (sumy v mil. DEM; informácie nemeckej strany)

(125)

Nemecko predložilo znalecké posudky externej poradenskej firmy, ktoré dala vypracovať WestLB, aby sa zistilo, aká vysoká bola v roku 1991 primeraná odmena za kapitálové investície s rovnakým rizikovým profilom ako majetok Wfa. V týchto znaleckých posudkoch sa skúma rizikový profil tak smerom von, ako aj dnu a tiež podmienky vyplatenia odmeny. Tieto parametre sa porovnávajú s rozličnými kapitálovými nástrojmi, existujúcimi na medzinárodných kapitálových trhoch, aby sa tak zistila primeraná odmena. Vysvetlenie porovnania je uvedené v nasledujúcej časti. Posudky dospeli k záveru, že sadzba odmeny v rozpätí 0,9 ž 1,4 % je primeraná. Keďže výška odmeny dosahuje pre WestLB 0,6 % na náklady pred zdanením vo výške 1,1 %, je odmena považovaná za primeranú. Dodatočne k tejto priamej odmene treba brať do úvahy aj synergické efekty prevodu majetku.

(126)

Posudky vychádzajú z konštatovania, že výnosnosť kapitálového nástroja závisí od profilu jeho rizika, čím je riziko vyššie, tým vyššia je riziková prirážka, t. j. úrokový rozdiel v porovnaní s bezpečnými štátnymi obligáciami, ktorú treba zaplatiť. Pri analýze rizikového profilu kapitálového nástroja sú preto mimoriadne dôležité tieto tri faktory: modalita prebiehajúcich úrokových platieb, postavenie investora v prípade straty a postavenie investora v prípade konkurzu, resp. likvidácie. V posudkoch sú charakterizované rôzne vlastnosti (33) viacerých kapitálových nástrojov, existujúcich na finančných trhoch (kmeňové akcie, tiché účasti, upisovacie listy, „Perpetual preferred share“, „Trust preferred securities“ a podriadené dlhy), ktoré sa porovnávajú s majetkom Wfa. Podľa posudkov sa majetok Wfa dá najlepšie porovnať s upisovacími listami, „Perpetual preferred shares“ a tichými účasťami (34). Z uvedených kapitálových nástrojov nie sú v Nemecku uznané „Trust preferred shares“ a „Perpetual preferred shares“. Podľa posudkov boli koncom roku 1991 v Nemecku k dispozícii tieto kapitálové nástroje kvality základných vlastných prostriedkov: kmeňové akcie, prioritné akcie a tiché účasti.

(127)

V posudkoch je zdôraznené, že majetok Wfa by bol v prípade konkurzu WestLB k dispozícii veriteľom (funkcia ručenia). WestLB by mohla súčasne vyrovnať straty v neobmedzenej výške prostredníctvom osobitnej rezervy Wfa (funkcia vyrovnania straty). Interné dohody a účelové viazanie majetku Wfa nemajú v tejto súvislosti význam. Smerom dovnútra však osobitná rezerva ručí v druhom rade po inom vlastnom kapitále WestLB, a to je základ pre rozhodnutie investora.

(128)

Svojou funkciou vyrovnania straty sa dá osobitná rezerva Wfa porovnať s „Perpetual preferred shares“. Ale keďže sa osobitná rezerva Wfa použije až vtedy – a paralelne s upisovacími listami (ktoré sú doplnkovými vlastnými prostriedkami) – keď sú ostatné základné vlastné prostriedky WestLB spotrebované, a aj upisovacie listy už boli čiastočne spolu s týmito ostatnými základnými vlastnými prostriedkami spotrebované, jej riziko menšie ako riziko upisovacích listov. To isté platí aj pre tiché spoločenstvo.

(129)

Čo sa týka funkcie ručenia, osobitná rezerva by bola síce nárokovaná až po ostatných základných vlastných prostriedkoch, ale pred tichými účasťami, upisovacími listami a inými vlastnými prostriedkami. V dôsledku toho znáša osobitná rezerva Wfa vyššie riziko ako upisovacie listy a tiché účasti. Aj z hľadiska záručnej funkcie sa osobitná rezerva Wfa dá rizikovo porovnať s „Perpetual preferred shares“. Keďže pravdepodobnosť konkurzu WestLB je veľmi nízka, je aj toto riziko prakticky zanedbateľné, a prípadné náklady na riziko by investor odhadol ako veľmi nízke.

(130)

Úroky z majetku Wfa by boli platené z rozdeliteľného zisku a mali by prednosť pred výplatou dividend. Ak by zisk nevystačil, odmena by sa nevyplácala. Táto úprava v zásade zodpovedá pravidlám pri „Perpetual preferred shares“. Upisovacie listy sú menej rizikové, pretože ušlé výplaty úrokov sa odkladajú a dajú sa kumulatívne vyplatiť v ďalších rokoch. Aj tichá účasť pripúšťa dodatočné kumulatívne platby. V prípade osobitnej rezervy Wfa sa riziko nesplatenia vzťahuje len na rizikovú prirážku (z dôvodov „nepriaznivých vplyvov na likviditu“, pozri nižšie), zatiaľ čo u obidvoch druhých nástrojov sa to týka celého kupónu (bezriziková rendita plus riziková marža). Z hľadiska výplaty úrokov je teda riziko osobitnej rezervy Wfa mierne pod úrovňou ostatných troch nástrojov.

(131)

Posudky dospeli k záveru, že riziková prirážka na osobitnú rezervu Wfa musí byť nižšia ako na upisovacie listy a tiché účasti, aj ako na „Perpetual preferred shares“. Pre upisovacie listy sa uvádza „historická marža“ pred zdanením vo výške 1,0 až 1,2 %, pre tiché účasti 1,1 až 1,5 % a pre „perpetual preferred shares“1,5 až 2,0 % (35). Pre osobitné rezervy Wfa sa na roky 1993 až 1996 počíta s hodnotou 1,1 % (36). Pre rok 1992 sa uvádza hodnota 255 % (37). Zohľadniť treba aj synergické efekty. Posudky dospeli k záveru, že odmena, ktorú zaplatila WestLB v roku 1992, bola príliš vysoká a v rokoch 1993 a 1996 primeraná.

(132)

Podľa názoru Nemecka znamená prísun kapitálu v hotovosti zvýšenie vlastných prostriedkov a zabezpečí likviditu. Likvidné prostriedky možno znovu investovať a získať úroky, za ktoré môže investor požadovať odmenu. Začlenenie Wfa zvyšuje vlastné prostriedky WestLB, ale neprináša žiadnu likviditu. Kapitál Wfa je účelovo viazaný na podporu bytovej výstavby. Na rozdiel od prísunu hotového kapitálu nemôže WestLB opätovne investovať likvidné prostriedky, ale na to, aby dosiahla rovnaký výsledok, si musí zaobstarať likviditu na kapitálovom trhu. Znamená to dodatočné úrokové náklady. Kvôli tejto chýbajúcej likvidite môže spolková krajina, ako sa to uvádza v znaleckých posudkoch, požadovať len odmenu vo výške rizikovej prirážky, t. j. rozdielu medzi celkovou výnosnosťou investície a príslušným štátnym dlhopisom.

(133)

Ďalej sa uvádza, že prakticky všetky rizikové aktívne obchody úverového ústavu si vyžadujú likviditu, ako napr. tiež swapové, forwardové a derivátne obchody. Iba udeľovanie záruk a garancií možno robiť bez nárokov na likviditu, príslušné obchody sa však ani neuvádzajú v bilancii banky.

(134)

Pre zohľadniteľné náklady na refinancovanie sa použije rentabilita bezrizikových dlhodobých nemeckých spolkových dlhopisov (splatnosť 10 rokov). Koncom roku 1991 predstavovali príslušné výnosy 8,26 %. Skutočné priemerné náklady na refinancovanie WestLB dosiahli v novembri 1991 výšku 9,28 %.

(135)

Podľa názoru Nemecka odmena sa má podľa protokolárneho zápisu k rámcovej zmluve platiť za osobitnú rezervu Wfa využitú v ročnom priemere pre vlastné obchody WestLB, a to prvýkrát v roku 1993. V skutočnosti však WestLB neplatí odmenu za použitú, ale za použiteľnú časť, t. j. za časť osobitnej rezervy, ktorá nebola použitá pre vlastné obchody Wfa.

(136)

„Zvyšná kapitálová suma“, t. j. podiel osobitnej rezervy, použitý pre vlastné obchody Wfa, ako aj 1,9 mld. DEM (970 mil. EUR), ktoré sa objavujú ako vlastný kapitál v súvahe WestLB, ale BAKred ich neuznal ako základné vlastné prostriedky, nemá pre WestLB hospodársky význam, lebo sa nimi nedajú kryť dodatočné rizikové aktívne obchody. 1,9 mld. DEM (970 mil. EUR) vykazovaných v bilancii vzniklo len ako rozdiel v priebehu hodnotenia. Keďže ratingové agentúry a investori so skúsenosťami na trhu sa orientujú len podľa uznanej sumy, nemá 1,9 mld. DEM (970 mil. EUR) pre WestLB hospodársky význam. Nijaký súkromný investor by za to na trhu nemohol požadovať odmenu, pretože banka by mala vždy iné možnosti, ako si na trhu zaopatriť vlastný kapitál (napr. ako normálny prísun kapitálu v hotovosti), ktorý by bol uznaný za základné vlastné prostriedky.

(137)

Aktíva a pasíva Wfa sa podľa Nemecka každoročne odúročia, aby mohli byť vykázané v bilancii WestLB v čistej hodnote. Keďže umorovacie a úrokové platby sa opakovane vypožičiavajú za nízke úroky ako úvery na bytovú výstavbu, je možné, že nominálna suma majetku Wfa sa zvyšuje, zatiaľ čo odúročená a rizikovo vážená hodnota klesá.

(138)

Podľa informácie Nemecka spolková krajina očakáva od začlenenia Wfa synergické efekty, ktoré boli dlhodobo odhadnuté na viac ako 30 mil. DEM (15 mil. EUR) ročne. Vzniknú zjednodušením agendy podpory bytovej výstavby, o. i. tým, že odpadne predchádzajúca duplicita úkonov, zjednoduší a urýchli sa komunikácia, a budú nižšie náklady na koordináciu. Po fúzii potrebuje Wfa menej personálu a nemusí uhrádzať vyrovnávacie platby za práce, ktoré predtým vykonávalo oddelenie podpory bytovej výstavby WestLB pre Wfa. Očakávania spolkovej krajiny sa skutočne splnili a začlenenie Wfa do WestLB bolo jedinou cestou, ako sa v podnikovom hospodárstve dali tieto synergické efekty dosiahnuť. Okrem toho je spôsob dosiahnutia synergického efektu vecou podnikateľského rozhodnutia krajiny, ktorého sloboda je chránená článkom 295 Zmluvy o ES.

(139)

Nemecko poukázalo na to, že WestLB vyplatila v roku 1992 33 mil. DEM (17 mil. EUR) na súčasné a budúce penzijné nároky zamestnancov Wfa, čím za znížili budúce náklady na Wfa. Tieto platby sa v obchodných knihách WestLB budú počas 15 rokov odpisovať sumou 1,6 mil. DEM (0,8 mil. EUR) ročne.

(140)

Oslobodenie Wfa od dane z majetku, kapitálu a z príjmu právnických osôb vyplýva z nemeckého daňového systému. Wfa a iné verejno-právne podniky sú oslobodené od daní, lebo nie sú konkurentmi finančných inštitúcií platiacich dane, ale zariadeniami, ktoré štát používa na určité podporné ciele. Keďže na daňových úľavách sa ušetria vyššie sumy, môže štát poskytovať menej podporných prostriedkov na činnosť Wfa. WestLB platí zo všetkých jej príjmov (teda aj z toho, čo bolo dosiahnuté v obchodných oblastiach voľného trhu s podporou vlastného kapitálu Wfa) dane v plnej výške a neprofituje z daňových úľav Wfa, pretože suma, uznaná ako základné vlastné prostriedky, sa tým nezvyšuje. Aj keby oslobodenie od daní malo za následok zvýšenie uznaného kapitálu, WestLB by z toho neprofitovala, pretože by potom musela z rozdielu platiť primeranú odmenu.

(141)

Čo sa týka dane z majetku a živnostenskej kapitálovej dane, majetok môže byť zdanený len raz a to tam, kde sa bezprostredne využíva. Keďže na tomto stupni bezprostredného použitia, teda pri podpore bytovej výstavby, je majetok Wfa oslobodený od daní, nemôže byť predmetom zdanenia v ďalšom, sekundárnom použití. To je nezlučiteľné so systematikou nemeckého daňového práva. To isté platí pre začlenenie súkromného zariadenia, oslobodeného od daní, do súkromnej banky. Keďže toto daňové oslobodenie neprináša WestLB nijakú nepeňažnú majetkovú výhodu, nepredstavuje ani štátnu pomoc. Okrem toho sa už od roku 1997, resp. 1998 živnostenská kapitálová daň a majetková daň nevyberá, pretože ju Spolkový ústavný súd vyhlásil za protiústavnú.

(142)

Nemecko uvádza, že oslobodením od povinného ručenia sa zabráni tomu, aby sa krajinský majetok na podporu bytovej výstavby kontinuálne znižoval. Odpustenie záväzkov neznižuje majetok spolkovej krajiny, pretože v prípade likvidácie Wfa jej pripadne príslušne veľký majetok na podporu bytovej výstavby. Keďže by sa záväzky Wfa, ktoré boli zrušené, mohli stať splatnými len v prípade likvidácie, celková hospodárska situácia spolkovej krajiny sa oslobodením od povinného ručenia nemení. V konečnom dôsledku sa spolková krajina zriekla iba nároku voči sebe samej.

(143)

Odpustenie záväzkov zohľadnil BAKred v hodnotení záručného kapitálu, a na základe toho WestLB platí primeranú odmenu. Pre WestLB nevznikla v dôsledku povinného ručenia nijaká finančná výhoda.

(144)

K stanoviskám obidvoch bankových zväzov Nemecko uvádza, že paušálne výčitky nie sú podložené faktami alebo konkrétnymi sťažnosťami úverových ústavov na činnosť WestLB na trhoch. Otázka zodpovednosti verejnej správy (Anstaltslast) a ručenia zriaďovateľa (Gewährträgerhaftung), nastolená v tejto súvislosti, s daným prípadom nesúvisí a musí byť riešená samostatne.

(145)

Čo sa týka stanoviska BdB, Nemecko zdôrazňuje, že začlenenie Wfa zďaleka nebolo riešením ad hoc, ale vychádzalo z dlhodobých strategických úvah, najmä čo sa týka zvýšenia efektivity Wfa. V rozhodcovskej praxi Súdneho dvora neexistuje nijaký prípad, v ktorom by sa investícia štátu do zdravého, rentabilne pracujúceho podniku, považovala za štátnu pomoc. Prípad, na ktorý poukazoval BdB, sa týkal stratových podnikov. Keďže WestLB neustále už od svojho založenia dosahovala zisky, nemožno tu aplikovať princíp trhovo konajúceho investora. Podporuje to aj jurisdikcia Súdneho dvora, ktorý tento princíp nikdy neuplatnil na zdravé a prosperujúce podniky. Ani súkromný investor sa neriadi iba očakávanou renditou, ale zohľadňuje aj iné strategické úvahy. Pri pomoci, poskytovanej na záchranu a reštrukturalizáciu, treba vychádzať z iných úvah, ako pri zvyšovaní kapitálu prosperujúceho podniku. Investície štátu sa jednoducho nedajú posudzovať podľa toho, či sa dosahuje priemerná sektorová rentabilita. V opačnom prípade by každá investícia štátu do banky s podpriemernou rentabilitou bola štátnou pomocou, zatiaľ čo by do toho istého podniku súčasne investovali súkromní investori. Investori sa neorientujú podľa priemeru v odvetví, ale podľa budúcich očakávaní.

(146)

Predpisy o štátnej pomoci umožnili iba preskúmanie podmienok začlenenia majetku Wfa, nie však zvláštností tohto majetku, ktoré sú chránené článkom 295 Zmluvy o ES. Keďže osobitný charakter majetku Wfa je pod ochranou tohto článku, nemožno vložený kapitál Wfa porovnávať s normálnym prísunom likvidného vlastného kapitálu. Rovnako ako Wfa by mohla byť použitá aj súkromná nadácia bez toho, aby tým bolo dotknuté účelovo viazané použitie výnosov.

(147)

Čo sa týka rizikového profilu kapitálu Wfa, treba rozlišovať medzi spolkovou krajinou ako vlastníkom WestLB a ako investorom osobitnej rezervy Wfa. Ako investor Wfa znáša spolková krajina nízke riziko, pretože medzi podielnikmi WestLB bolo dohodnuté, že smerom dovnútra ručí osobitná rezerva len v druhom rade. Riziko spolkovej krajiny ako investora Wfa sa obmedzuje na prevedený majetok a nie vyššie, ako tvrdí BdB.

(148)

Nemecko tvrdí, že výpočty výnosovosti, ktoré predložil BdB (a ktoré pochádzajú z posudku nezávislého znalca) nie sú správne a toto tvrdenie opiera o posudok, ktorý bol vypracovaný na objednávku WestLB. Podľa posledného posudku hlavné nedostatky spočívajú v nekorektnej metóde výpočtu (aritmetický priemer namiesto geometrického „Compound annual growth rate“) a zahrnutie irelevantných investičných období. Po očistení od týchto chýb sa zníži rentabilita veľkých nemeckých súkromných bánk z 16,86 % pred zdanením na 7,0 %. Ani päť nemeckých súkromných bánk, ktoré sa uvádzajú vo výpočtoch, nemožno porovnávať s WestLB, keďže ich ťažiskové činnosti sú odlišné. Pri výpočte, ktorého základom sú porovnateľné banky, sa výnosovosť vlastného kapitálu zníži na 5,8 %. Okrem toho bolo v posudku BdB použité nereprezentatívne sledované obdobie rokov 1982 až 1992, v priebehu ktorého boli zaznamenané dva vzostupy burzových kurzov. Keby sledované obdobie bolo kratšie, výnosovosť by naďalej klesala.

(149)

Nemecko odmieta argumentáciu BdB, že kvôli chýbajúcej likvidite nevznikajú žiadne náklady na refinancovanie, pretože pri diskontovaní nominálnej hodnoty majetku Wfa bol nedostatok likvidity už zohľadnený. Podľa názoru Nemecka diskontovanie nemá nič spoločné s aspektom likvidity, ale len s okolnosťou, že majetok Wfa sa skladá hlavne z neúročených a nízko úročených dlhodobých aktív a pasív. Aj argument, že aj pri predpokladaní refinančných nákladov je oprávnené len malé zníženie výnosovosti 2,7 % pred zdanením, Nemecko odmieta. Stanovisko znalca, ktoré v tomto smere BdB predložil, je chybné, pretože sa tu neprípustným spôsobom zmiešavajú výnosy banky z bankových obchodov s výnosmi externého investora. Posudok BdB okrem toho vychádza z hrubých výnosov, zatiaľ čo správne by sa mali porovnávať čisté výnosy. V tomto smere predložila nemecká vláda vlastný posudok, vypracovaný externou poradenskou firmou.

(150)

Synergické efekty by vznikli len vo Wfa a nie v rámci WestLB, pretože by boli odstránené duplicitné úkony a paralelné správne útvary (premiestnenie bývalého oddelenia bytovej výstavby WestLB). Synergické efekty preto nastanú celkom nezávisle od ekonomického, organizačného a personálneho rozdelenia Wfa a WestLB. Viedli by k tomu, že by sa znížili kapitálové príspevky spolkovej krajiny do Wfa a boli by priamym dôsledkom prevodu Wfa na WestLB.

(151)

O rozdieli medzi bilančne vykazovanou osobitnou rezervou Wfa a sumou, uznanou zo strany BAKred, boli tretie strany jasne informované. Z hľadiska veriteľa nemá kapitál, ktorý nebol uznaný bankovým dohľadom, kvalitu ručenia kapitálu. Iba tá časť, ktorú môže WestLB použiť na pokrytie svojich bankových obchodov, je pre banku hospodársky užitočná, za rozdiel prevyšujúci túto sumu nemôže spolková krajina požadovať odmenu.

(152)

Odpustenie záväzkov Wfa bolo zohľadnené pri hodnotení majetku Wfa zo strany BAKred, a na tomto základe platí WestLB odmenu. Tým, že Wfa bol zbavený povinného ručenia, nie je ovplyvnená celková hospodárska pozícia spolkovej krajiny. Ani daňové úľavy sa nejavia ako výhoda pre WestLB.

(153)

Sťažovateľ BdB, spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko a WestLB AG oznámili 13. októbra 2004 Komisii dohodu týkajúcu sa konania o poskytnutí štátnej pomoci WestLB. Bez ohľadu na pretrvávajúce zásadné právne chápanie zmluvných strán dohody sa strany dohodli o tom, čo považujú za vhodné parametre stanovenia primeranej odmeny a primeranú odmenu samotnú. Strany sa obrátili na Komisiu s prosbou, aby pri svojom rozhodovaní zohľadnila výsledky tejto dohody.

(154)

Strany najprv na základe Capital Asset Pricing Modell (CAPM) stanovili očakávanú minimálnu odmenu za hypotetickú investíciu kmeňového kapitálu do WestLB v relevantnom období jej vykonania. Podľa toho má primeraná odmena za tú časť kapitálu Wfa, ktorú BAKred uznal ako základný kapitál a ktorú Wfa nepoužíva na pokrytie svojej vlastnej činnosti na podporu bytovej výstavby, predstavovať 10,19 % p. a.

(155)

Pri zisťovaní tejto minimálnej odmeny boli pritom použité dlhodobé bezrizikové úrokové sadzby, vypočítané pre krajinské banky s použitím rastového indexu nemeckej burzy REX10 (REX10 Performance Index der Deutschen Börse AG) a koeficienty beta, stanovené na základe znaleckého posudku KPMG z 26. mája 2004, vypracovanie ktorého si objednala jedna z krajinských bánk. Konkrétne pre WestLB vyšla v relevantnom období bezriziková základná úroková sadzba vo výške 7,15 %. Ako koeficient beta bola na základe stanoviska KPMG k relevantnému časovému obdobiu dosadená hodnota 0,76. Prémia za riziko bola stanovená jednotne na 4 %.

(156)

Východisková úroková sadzba 10,16 % (1. január 1991) bola vypočítaná takto: bezriziková úroková sadzba 7,15 % + (všeobecná prémia za riziko 4,0 % x koeficient beta 0,76)

(157)

Potom bola stanovená zrážka kvôli chýbajúcej likvidite účelového majetku. Základom sa pritom stala uvedená bezriziková úroková sadzba 7,15 % ako hrubé náklady na refinancovanie. Pre zistenie smerodajných čistých nákladov bolo smerodajné daňové zaťaženie WestLB v období kapitálového prísunu paušalizované 50 %-ami, z čoho vyplýva zrážka 3,57 %.

(158)

Napokon nasledovala prirážka vo výške 0,3 % pre chýbajúce hlasovacie práva.

(159)

Z uvedeného vyplýva celková primeraná odmena za účelovo viazaný majetok vo výške 6,92 % (po zdanení) za tú časť kapitálu Wfa, ktorú BAKred uznal ako základný kapitál a ktorý Wfa nepoužil na krytie svojej vlastnej činnosti na podporu bytovej výstavby.

(160)

Strany sa dohodli, že realizáciou modelu materského a dcérskeho podniku k 1. januáru 2002 bolo začlenenie Wfa zbavené skutkovej podstaty štátnej pomoci.

(161)

Pre hodnotenie opatrenia podľa ustanovení Zmluvy o ES o štátnej pomoci treba najprv preskúmať, či opatrenie napĺňa skutkovú podstatu štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES.

(162)

Wfa bol verejno-právnym podnikom, ktorého jediným podielnikom bola spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko. Jeho úlohou bola podpora bytovej výstavby prostredníctvom poskytovania nízko úročených a bezúročných úverov. Spolková krajina ručila za všetky jeho záväzky v rámci zodpovednosti verejno-právnej inštitúcie (Anstaltslast) a ručenia zriaďovateľa (Gewährträgerhaftung). Hlavný zdroj financovania Wfa, majetok spolkovej krajiny na podporu bytovej výstavby, bol tvorený ročnou dotáciou z rozpočtu spolkovej krajiny a príjmami z úrokov stavebných úverov.

(163)

Ak sa takýto štátny majetok komerčnej hodnoty bez dostatočnej odmeny prevedie na nejaký podnik, je jasné, že ide o štátne prostriedky v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES.

(164)

Pri preverovaní, či takýto prevod štátnych prostriedkov na podnik verejného sektora nezvýhodňuje tento podnik a či teda nemôže byť štátnou podporou v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES, uplatňuje Komisia zásadu „trhovo konajúceho investora“. Túto zásadu už Súdny dvor akceptoval (a ďalej rozvinul) v celom rade rozhodnutí. Posúdenie podľa tejto zásady je uvedené v časti 3. Ak pôjde o prípad štátnej pomoci, potom je WestLB, t. j. podnik v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES, jednoznačne zvýhodnená.

(165)

V dôsledku liberalizácie poskytovania finančných služieb a integrácie finančných trhov do bankového sektora sa Spoločenstvo stáva stále citlivejšie na deformácie hospodárskej súťaže. Tento vývoj sa ešte priostruje vytváraním hospodárskej a menovej únie, ktorou sa odstraňujú posledné prekážky konkurencii na trhoch finančných služieb.

(166)

Podľa svojej výročnej správy za rok 1997 sa WestLB považuje za univerzálnu a medzinárodne činnú obchodnú banku, centrálnu banku pre sporiteľne a štátnu a komunálnu banku. Sama sa charakterizuje ako európska banková skupina v obchode s veľkými klientmi s aktivitami na najvýznamnejších svetových finančných a hospodárskych miestach. Ťažiskom jej zahraničnej prítomnosti je Európa, kde si udržiava dcérske spoločnosti, pobočky a zastúpenia vo všetkých dôležitých krajinách. Koncern WestLB má pracoviská vo viac ako 35 krajinách sveta.

(167)

Napriek svojmu názvu, tradícii a úlohám daným zo zákona, nie je WestLB žiadna lokálna alebo regionálna banka. Jej prítomnosť v Európe a na medzinárodných trhoch bola popísaná už v časti II bod 1. Zo zahraničného obchodu pochádzalo v roku 1997 48 % nekonsolidovaných výnosov. Ako sa uvádza vo výročnej správe za rok 1997, vďačí banka za svoj rast v tomto roku predovšetkým rozšíreniu zahraničných obchodov.

(168)

Uvedené jednoznačne dokazuje, že WestLB poskytuje svoje bankové služby v hospodárskej súťaži s inými európskymi bankami mimo Nemecka a – keďže banky z iných európskych krajín sú činné v Nemecku – v rámci Nemecka. Svedčia o tom aj stanoviská bankových asociácií dvoch členských štátov. Preto je isté, že poskytnutie pomoci WestLB deformuje hospodársku súťaž a poškodzuje obchod medzi členskými štátmi.

(169)

Rovnako treba poukázať na to, že existuje veľmi tesná súvislosť medzi vlastným kapitálom úverového ústavu a jeho bankovými aktivitami. Len s dostatočným množstvom vlastného kapitálu môže banka pracovať a rozširovať svoju komerčnú činnosť. A pretože WestLB bola štátnym opatrením vystrojená takýmto vlastným kapitálom pre účely vybavenosti vlastným kapitálom, ovplyvnilo to priamo obchodné možnosti banky.

(170)

Na posúdenie, či kapitálové opatrenie vykonané verejno-právnym vlastníkom podniku vykazuje prvky štátnej pomoci, uplatňuje Komisia zásadu „trhovo konajúceho investora“. Túto zásadu použila Komisia už v mnohých prípadoch a Súdny dvor ju akceptoval a ďalej rozvinul vo viacerých rozhodnutiach (38). Komisii to umožňuje zohľadniť špeciálne okolnosti každého prípadu, napríklad určité stratégie holdingovej spoločnosti alebo podnikateľskej skupiny, alebo rozlišovať medzi krátkodobými a dlhodobými záujmami nejakého investora. Zásada trhovo konajúceho investora bude uplatnená aj v tomto prípade.

(171)

Podľa tejto zásady sa nehodnotí ako štátna pomoc, ak je kapitál poskytnutý za podmienok, „za ktorých by bol súkromný investor, konajúci za normálnych trhových podmienok, ochotný prenechať prostriedky súkromnému podniku“ (39). Finančné opatrenie sa považuje za neprijateľné pre trhovo konajúceho investora najmä vtedy, keď je finančná situácia podniku taká, že sa nedá očakávať normálna výnosnosť (v podobe dividend alebo prírastku hodnoty) v primeranom časovom horizonte (40).

(172)

Komisia musí svoje hodnotenie samozrejme opierať o údaje, ktoré mal investor o problematickom finančnom opatrení k dispozícii v čase svojho rozhodovania. Prevod Wfa bol schválený príslušnými orgánmi v roku 1991. Preto musí Komisia posudzovať transakciu na základe údajov, hospodárskej a trhovej situácie, ktoré boli platné vtedy. Údaje v tomto rozhodnutí, ktoré sa týkajú neskorších rokov, slúžia len na to, aby sa ukázali dôsledky prevodu na situáciu WestLB a nie na dodatočné ospravedlnenie alebo spochybnenie transakcie.

(173)

Nemecko Komisii pripomenulo, že prípad treba skúmať len v kontexte pomerov v okamihu prevodu, t. j. koncom roka 1991, a neskorší vývoj treba zanedbať. To by mohlo znamenať, že Komisia by nemohla zohľadniť ani okolnosť, že ako základné vlastné prostriedky uznal BAKred len 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) namiesto požadovaných 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR), ani skutočnosť, že v roku 1993 bola dohodnutá odmena 0,6 %. V okamihu prevodu nebola stanovená výška odmeny, hoci spolková krajina a WestLB sa dohodli na hodnote Wfa vo výške 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR). Komisia preto považuje za potrebné, aby sa pri posudzovaní transakcie zohľadnili aj pomery v čase, keď bola výška odmeny napokon stanovená.

(174)

Komisia nezdieľa názor Nemecka a WestLB, že zásada trhovo konajúceho investora nie je použiteľná pre zdravý a prosperujúci podnik, a že to vyplýva z jurisdikcie Súdneho dvora. Skutočnosť, že zásada sa doteraz uplatňovala hlavne pre podniky v ťažkostiach, ešte neobmedzuje jej použitie aj pre vyššie uvedenú kategóriu podnikov.

(175)

Pomoc na reštrukturalizáciu môže byť podniku poskytnutá iba vtedy, ak existuje reštrukturalizačný plán na obnovenie životaschopnosti podniku, t. j. „normálnej“ výnosovosti, s ktorou bude podnik, ktorý prijal pomoc, schopný ďalšej existencie na základe vlastných síl, lebo táto „trhovo obvyklá“ výnosnosť je prijateľná pre trhovo konajúceho investora. V prípadoch, kedy Súdny dvor rozhodoval o takýchto záležitostiach, nikdy nespochybnil, že Komisia požaduje nielen krytie nákladov alebo symbolickú renditu, ale aj úplnú „trhovo obvyklú“ renditu.

(176)

Neexistuje nijaké pravidlo, podľa ktorého by okolnosť, že podnik dosahuje zisky, dopredu vylučovala možnosť, že prísun kapitálu obsahuje charakter štátnej pomoci. Aj vtedy, keď podnik pracuje so ziskom, môže trhovo konajúci investor upustiť od (ďalšej) kapitálovej dotácie, ak nemôže očakávať primerané výnosy (v podobe dividend alebo prírastku hodnoty) z investovaného kapitálu. Ak by podnik v čase investície nedosahoval očakávanú primeranú výnosnosť, potom by trhovo konajúci investor požadoval opatrenia na jej zvýšenie. Preto je zásada trhovo konajúceho investora použiteľná pre všetky podniky verejného sektoru nezávisle od toho, či hospodária so ziskom alebo stratou.

(177)

Primeranosť pravdepodobnej kapitálovej výnosovosti zasa závisí od toho, čo môže trhovo konajúci investor očakávať od porovnateľných investícií pri porovnateľnom riziku. Je jasné, že podnik, ktorý dlhodobo dosahuje zlé výsledky a nevykazuje žiadne náznaky zlepšenia, nie je dlhodobo životaschopný. Noví investori by požiadavky podniku na ďalší kapitál zamietli, a existujúci investori by sa nakoniec stiahli – pričom by sa prípadne zmierili aj so stratami -, len aby mohli svoj kapitál investovať rentabilnejšie. Komisia vo svojom oznámení členským štátom o uplatňovaní predpisov o štátnej pomoci na verejné podniky poukázala na to, že pri porovnávaní správania štátu so správaním trhovo konajúceho investora, „najmä v prípadoch, kedy podnik nehospodári so stratou“ bude finančnú situáciu podniku hodnotiť k okamihu, kedy sa predpokladá prísun dodatočného kapitálu (41).

(178)

Okrem toho treba mať na pamäti, že „zdravé a prosperujúce podniky“ nemožno stotožňovať s podnikmi, ktoré nemajú straty. Podnik, ktorý vykazuje len nízke zisky, prípadne ani zisky, ani straty, nemožno v skutočnosti považovať za zdravý a prosperujúci. Je určite ťažké stanoviť „priemernú rentabilitu“, lebo to závisí od celého radu faktorov, napr. od rizika hospodárskeho sektoru, v ktorom podnik realizuje svoju činnosť. Ale podniky, ktoré po určitú dobu dosahujú zisk, ktorý je nižší ako v iných podnikoch s porovnateľnou štruktúrou rizika, budú, ako už bolo povedané, v dlhodobej perspektíve vytlačené z trhu. Pozícia, ktorú zastáva Nemecko a WestLB, by viedla k situácii, že štát by bez ohľadu na predpisy Zmluvy o ES o štátnej pomoci mohol investovať do podnikov, ktoré dosiahnu ročný zisk 1 euro.

(179)

Určite nie je úlohou Komisie, aby systematicky začínala konanie okamžite, keď nejaký verejný podnik dosahuje podpriemernú rentabilitu. Aj súkromné podniky niekedy majú podpriemernú ziskovosť (je logické, že od stredovej hodnoty existujú odchýlky v obidvoch smeroch). Normálny podnik na trhu by sa však v takom prípade snažil zvýšiť svoju rentabilitu a realizovať reštrukturalizačné a iné opatrenia, aby tento stav nebol trvalý. Investori na trhu očakávajú, že v tomto smere budú prijaté primerané opatrenia.

(180)

Ako už bolo spomenuté, malo by sa tiež rozlišovať medzi existujúcimi a novými investíciami, pretože východiskové body – ale nie základné princípy – pre investičné rozhodnutia sú rôzne. V prípade existujúcej investície je investor skôr ochotný krátkodobo sa zmieriť aj s nižšou (alebo aj zápornou) rentabilitou, ak počíta so zlepšením situácie. Zaiste by investor mohol zvýšiť aj svoju investíciu do podniku s nižšou rentabilitou, ale určite by to neurobil, ak by v dlhodobom horizonte nemohol očakávať zlepšenie situácie a primerané výnosy. Na druhej strane, ak však očakáva, že kombinácia rizika a rentability dopadne horšie ako v porovnateľných podnikoch, bude uvažovať o odstúpení od investície. V prípade novej investície bude asi investor od začiatku menej ochotný zmieriť sa s nižšou rentabilitou (42). Ale ako už bolo povedané, sú zásady rozhodovania vo všetkých situáciách rovnaké: dlhodobo očakávané výnosy z investície (pri zohľadnení rizika a iných faktorov) musia byť minimálne rovnako vysoké ako výnosy porovnateľných investícií. Ak to tak nie je, podnik nebude môcť získať potrebné prostriedky a preto nebude v dlhodobom horizonte životaschopný.

(181)

Podľa názoru WestLB môže otázka, či banka v rokoch pred prevodom dosahovala priemerné zisky, v zásade zostať nezodpovedaná, ak bude dohodnutá pevná odmena a ak sa výnosovosť na udržanie odmeny zdá dlhodobo dostatočná. S týmto názorom možno v zásade súhlasiť. Ale takisto treba mať na zreteli, že dlhodobá životaschopnosť závisí od toho, či podnik zo svojho vlastného kapitálu dosahuje priemerné výnosy.

(182)

Vzhľadom na pravdepodobné správanie trhovo konajúceho investora nie je dôležité, že si aj iné banky v dôsledku prísnejších predpisov o kapitálovej vybavenosti museli zaobstarať dodatočný kapitál. Smernica nezaväzuje banky, aby si požičali dodatočný kapitál. Ona len stanovuje minimálny podiel kapitálu v pomere k rizikovo váženým aktívam; je teda právnou domnienkou o tom, čo je pre životaschopnosť banky nevyhnutné. Znamená to, že trhovo konajúci investor by svoju banku podľa možnosti nútil, aby svoje riziká reštrukturalizovala, aby mohla vyhovieť novým predpisom o kapitálovej vybavenosti namiesto toho, aby zvyšoval kapitál banky. Tým by sa obchodný objem banky priamo znížil a tým by sa redukovala aj jej prítomnosť na trhoch.

(183)

Keď sa verejný vlastník rozhodne, že pre banku je vhodný prísun kapitálu, aby tak splnila požiadavky na vlastný kapitál, vzniká otázka, či by mimoriadne okolnosti, za ktorých bol kapitál poskytnutý, boli prijateľné pre trhovo konajúceho investora. Ak je na splnenie požiadaviek na kapitálovú vybavenosť potrebné kapitálové opatrenie, mohol by trhovo konajúci investor byť ochotný ho realizovať, aby udržal hodnotu už vykonaných investícií. Nástojil by však na primeranom výnose zo svojej kapitálovej investície. Trhovo konajúci investor by pravdepodobne očakával vyšší výnos zo svojej kapitálovej investície do banky, ktorej kapitálové rezervy sú spotrebované a ktorá naliehavo potrebuje nový kapitál, pretože pre neho je táto okolnosť spojená s vyšším rizikom.

(184)

Z hľadiska „zásady trhovo konajúceho investora“ je základnou otázka, či by takýto investor poskytol WestLB kapitál, ktorý má osobitný charakter majetku Wfa, za tých istých podmienok, najmä čo sa týka pravdepodobného výnosu investície. Na túto otázku sa pokúsime odpovedať v ďalšej časti.

(185)

Podľa názoru Nemecka nemusela spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko plánovať privatizáciu WestLB, aby posilnila jej základ vlastného kapitálu, spolková krajina kľudne mohla previesť Wfa na WestLB za účelom dosiahnutia synergických efektov a podľa práva Spoločenstva spolková krajina nebola povinná plánovať prevod Wfa na súkromný úverový ústav. S týmto stanoviskom možno len súhlasiť. Nemecko ďalej uvádza, že verejno-právne poslanie Wfa je úlohou vo všeobecnom hospodárskom záujme a z toho dôvodu Wfa na základe článku 295 nepodlieha kontrole zo strany Komisie.

(186)

Kým verejné ustanovizne plnia výlučne verejné úlohy a nekonkurujú komerčným podnikom, nemožno na ne uplatňovať pravidlá o hospodárskej súťaži. Iná je situácia, ak existuje vplyv na hospodársku súťaž. Článok 86 ods. 2 Zmluvy o ES slúži na riešenie situácií, v ktorých by mohlo byť potrebné odkloniť sa od pravidiel hospodárskej súťaže, aby sa tak zabezpečili služby vo všeobecnom hospodárskom záujme. Článok 86 ods. 2 Zmluvy o ES je predmetom časti V bod 6. Na druhej strane, Zmluva podľa článku 295 ponecháva usporiadanie majetku v jednotlivých členských štátoch nedotknuté, čo však neoprávňuje na porušovanie pravidiel Zmluvy o hospodárskej súťaži.

(187)

Nemecké orgány a WestLB vyhlásili, že kvôli účelovému viazaniu majetku Wfa podľa zákona o podpore bytovej výstavby nemôžu byť tieto prostriedky rentabilne využité inak, ako ich začlenením do podobnej verejno-právnej ustanovizne. A preto prevod predstavuje komerčne najrozumnejšie využitie tohto majetku. Takto by každá odmena za začlenenie, t. j. dodatočný výnos z kapitálu Wfa, bola dostačujúca na ospravedlnenie prevodu z hľadiska „zásady trhovo konajúceho investora“ S touto argumentáciou nemožno súhlasiť. Môže byť pravdou, že začlenenie Wfa do WestLB a z toho vyplývajúca možnosť WestLB použiť časť kapitálu Wfa pre potreby kapitálovej vybavenosti, bolo hospodársky najrozumnejším využitím. Členským štátom nemožno brániť, aby verejné prostriedky použili na verejné, štátne ciele a v tejto súvislosti nepožadovali nijaký, alebo len nízky zisk. Komisia nespochybňuje právo členských štátov zriaďovať osobitné fondy na plnenie úloh vo všeobecnom hospodárskom záujme. Akonáhle sa však verejné peniaze a iné aktíva začnú používať pre komerčné aktivity zasahujúce do hospodárskej súťaže, treba začať uplatňovať bežné trhové pravidlá. Znamená to, že akonáhle sa štát rozhodne pre (aj) komerčné využívanie majetku, určeného na verejné účely, potom musí za to požadovať odmenu, zodpovedajúcu bežnej úrovni takejto odmeny na trhu.

(188)

Spomínaným prevodom ako odpoveďou na potrebu dodatočných základných vlastných prostriedkov spoločnosti WestLB sa orgány spolkovej krajiny rozhodli pre spôsob navýšenia kapitálu s veľmi špecifickými vlastnosťami. Základná koncepcia spočívala v tom, že verejno-prospešný úverový ústav, plniaci osobitnú úlohu (Wfa), sa zlúči s normálnou obchodnou bankou, ktorá vyvíja svoju činnosť v podmienkach hospodárskej súťaže, aby (z hľadiska kritérií kapitálovej vybavenosti) nadbytočný kapitál všeobecne prospešnej inštitúcie mohol byť použitý pre potreby inštitúcie, operujúcej na voľnom trhu. Prevedený majetok súčasne ostal určený na svoj pôvodný účel. Bolo teda použité riešenie „inštitúcie v inštitúcii“, pričom majetok Wfa tvorí nezávislý a „uzatvorený“ okruh, v ktorom sa zisky vytvorené Wfa pripisujú na jeho účet a aj v ňom zostávajú.

(189)

Komisii nie je známy nijaký precedens navýšenia kapitálu takýmto „neúplným splynutím“, ak by to mohlo mať význam z hľadiska posudzovania pomoci. Podľa názoru Komisie však treba, ak sa nejaký členský štát rozhodne pre takúto konštrukciu, podrobne skúmať, aký to bude mať finančný a ekonomický vplyv na tú časť inštitúcie, ktorá funguje v rámci verejnej súťaže. Len tak možno zabrániť tomu, aby sa využívali netransparentné konštrukcie na obchádzanie predpisov Zmluvy o ES o štátnej pomoci. Treba posúdiť, nakoľko je začlenenie napriek vytvoreniu oddelených okruhov ekonomicky prospešné pre časť podniku, operujúcu na voľnom trhu.

(190)

Na tomto mieste treba poznamenať, že komplexnosť prípadu a absencia bezprostredne porovnateľných transakcií na voľnom trhu toto posúdenie veľmi sťažuje. Preto Komisia venovala veľa času zberu informácií a analýze prípadu. Okrem toho poverila externého znalca vypracovaním stanoviska k transakcii a odmene, ktorú by bolo možno považovať za trhovú. Až na základe všetkých dostupných informácií a po starostlivom preskúmaní Komisia nakoniec vypracovala svoje závery a prijala toto rozhodnutie.

(191)

Ak sa trhovo konajúci investor rozhodne zvýšiť vlastný kapitál banky, potom požaduje primeraný podiel na jej ziskoch. Jednou z ciest na jeho zabezpečenie je zodpovedajúca zmena vlastníckych pomerov. Takýmto spôsobom môže primerane participovať na dividendách banky a na možnom otvorenom i skrytom prírastku hodnoty ako dôsledku vyšších výnosových možností. Prostriedkom na zabezpečenie primeraných výnosov z poskytnutého kapitálu by preto bolo zvýšenie účasti spolkovej krajiny na WestLB, ak celková rentabilita banky zodpovedá normálnym výnosom, ktoré by trhovo konajúci investor od svojej investície očakával. Tým by sa bola ušetrila odpoveď na otázku, či je odmena vo výške 0,6 % primeraná; ale spolková krajina sa nerozhodla postupovať týmto spôsobom.

(192)

Podľa nemeckých orgánov nebolo znovurozdelenie podielov WestLB vzhľadom na osobitný charakter transakcie možné, najmä kvôli koncepcii uzatvoreného okruhu a (len interne platnému) prednostnému prístupovému právu spolkovej krajiny k čistému majetku Wfa v prípade likvidácie WestLB, o čom sa dohodli vlastníci WestLB.

(193)

V takomto prípade by však spolková krajina na základe zásady trhovo konajúceho investora musela za poskytnutie kapitálu požadovať primeranú odmenu v inej forme. Ak sa naproti tomu spolková krajina zriekne trhovo primeranej odmeny, nespráva sa ako trhovo konajúci investor a poskytuje WestLB zvýhodnenie, ktoré má kvalitu štátnej pomoci.

(194)

Podľa názoru Nemecka a WestLB má pre banku hospodársky význam len tá časť uznaných základných vlastných prostriedkov, ktorú môže WestLB použiť na krytie svojich komerčných aktivít a preto môže spolková krajina požadovať odmenu len za túto časť. BdB tvrdí, že celá suma 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR) je spojená s rizikom a preto treba odmenu platiť za ňu. Výška tejto odmeny za uznané základné vlastné prostriedky vo výške 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) a zvyšok, 1,9 mld. DEM (970 mil. EUR), by mala byť rozdielna.

(195)

Poradcovia Komisie opierajú svoje hodnotenie o predpoklad, že spolková krajina a WestLB stanovili hodnotu majetku Wfa k okamihu prevodu majetku na 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR) a že trhovo konajúci investor by preto zásadne požadoval odmenu za túto hodnotu, nezávisle od ďalšieho vývoja, akým je napríklad uznanie kapitálu (alebo len jeho časti) ako základné vlastné prostriedky zo strany BAKred. Pre stanovenie výšky odmeny za kapitálovú investíciu sú rozhodujúce okolnosti v čase investičného rozhodovania, nie však udalosti, ktoré nastúpili neskôr. Poradcovia Komisie však tiež pripúšťajú, že transakcia by bola mohla mať iný priebeh, keby bola prebiehala za bežných trhových podmienok.

(196)

Podľa názoru Komisie mohla následnosť krokov prevodu skutočne smerovať k rovnako vysokej odmene za celý kapitál, vykázaný v súvahe WestLB. Prevod bol najskôr schválený a vykonaný, a potom požiadali BAKred, aby uznal osobitnú rezervu Wfa za základné vlastné prostriedky a odmena bola potom určená až takmer po dvoch rokoch od rozhodnutia o prevode. V normálnych trhových podmienkach by však žiadna banka neakceptovala zaevidovanie Wfa s 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR) do svojich obchodných kníh a za túto sumu zaplatiť jednotnú odmenu bez toho, aby sa najskôr vyjasnilo, či ju orgán bankového dohľadu uzná ako základné vlastné prostriedky. Ako zdôraznili aj externí znalci Komisie, rozumne konajúci investor by sa takto určite nesprával, t. j. nesúhlasil by so substančným prísunom kapitálu bez toho, aby sa predtým dohodol o vhodnej metóde na zistenie výšky odmeny. Podľa názoru Komisie však možno poradie udalostí objasniť osobitnými okolnosťami prípadu. Spolková krajina mala dlhodobý finančný vzťah s bankou a bola jej hlavným vlastníkom. Existoval len malý počet (len verejných) podielnikov, čo v praxi znamená, že je potrebné menej transparentnosti a zverejnenia ako v prípade podniku s veľkým počtom („vonkajších“) vlastníkov majetkových účastí alebo kótovanie na burze. Na základe týchto osobitných okolností bolo možné schváliť prevod majetku, a konečnú odmenu určiť až potom, keď bola známa skutočná použiteľnosť kapitálu Wfa pre bankové obchody na voľnom trhu.

(197)

Na účely stanovenia primeranej odmeny bolo treba rozlišovať medzi časťami osobitnej rezervy Wfa podľa jej úžitku pre WestLB. 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR) bolo zanesených ako vlastný kapitál do bilancie WestLB. 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) uznal BAKred ako základné vlastné prostriedky. Iba 2,5 mld. DEM (1,28 mld. EUR) týchto prostriedkov umožnilo WestLB, aby rozšírila svoje aktivity, a mali sa stať hlavný základom pre odmenu smerujúcu spolkovej krajine. Zvyšné uznané základné vlastné prostriedky vo výške 1,5 mld. DEM (770 mil. EUR) sa vykazujú v súvahe, ale sú potrebné na krytie obchodov na podporu bytovej výstavby. 1,9 mld. DEM (970 mil. EUR) sa objavujú v súvahe, ale nie sú uznané ako vlastné prostriedky pre účely kapitálovej vybavenosti. Takýmto spôsobom suma, ktorú WestLB vykazuje vo svojej súvahe, ale ktorú nemôže použiť na rozšírenie svojich obchodných aktivít na voľnom trhu, predstavuje 3,4 mld. DEM (1,74 mld. EUR).

(198)

Vlastný kapitál však nemá svoj význam iba z hľadiska bankového dohľadu. Výška vlastného kapitálu, vykazovaná v súvahe, dáva investorom banky aj predstavu o jej serióznosti a má teda vplyv na podmienky, za akých si môže banka požičať cudzí kapitál. Na rozdiel od argumentov Nemecka a WestLB zohľadňujú veritelia a ratingové agentúry nielen uznané vlastné prostriedky, ale aj celkovú finančnú situáciu banky. Uznané vlastné prostriedky tvoria len časť takejto analýzy, ktorou sa zisťuje bonita banky. Suma 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR) bola stanovená spolkovou krajinou a WestLB ako pravdepodobná hodnota, ktorá by sa dala dosiahnuť predajom Wfa cudziemu subjektu. Keby tento odhad nebol správny, neboli by audítori WestLB akceptovali ponechanie tejto sumy v súvahe. Suma, ktorú uznal BAKred vo výške 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) vychádza z veľmi opatrného hodnotenia orgánu dohľadu. Treba poukázať na to, že aj hodnotenie, urobené pre BAKred, vykazovalo rozpätie od 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) do 5,4 mld. DEM (2,76 mld. EUR). Preto by potenciálny veriteľ mohol celkovú sumu vo výške 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR) považovať za istotu pre svoje peniaze, čo zlepšuje úverovú bonitu WestLB. Tento pozitívny vplyv prevodu majetku na bonitu banky bol konštatovaný aj v ocenení Wfa, ktoré bolo pre WestLB vypracované v roku 1992. Keďže suma 3,4 mld. DEM (1,74 mld. EUR) nemôže byť použitá na rozšírenie obchodnej činnosti, ale zlepšuje serióznosť banky v očiach veriteľov, je jej ekonomická funkcia – aj keď je vykazovaná v súvahe ako vlastný kapitál – z tohto hľadiska porovnateľná minimálne s bankovou garanciou.

(199)

Keďže takto má aj suma 3,4 mld. DEM (1,74 mld. EUR) pre WestLB ekonomický význam, požadoval by trhovo konajúci investor za to odmenu. Výška takejto odmeny by bola určite nižšia ako za sumu vo výške 2,5 mld. DEM (1,28 mld. EUR), ktorá má pre WestLB väčší úžitok, pretože podľa predpisov o kapitálovej vybavenosti môže byť použitá ako vlastné prostriedky na rozšírenie obchodov na voľnom trhu.

(200)

Finančné investície rôznej hospodárskej kvality sú spojené s rôznou výnosnosťou. Pri skúmaní, či je investícia akceptovateľná pre investora v normálnych trhových podmienkach treba preto vychádzať z osobitného hospodárskeho charakteru dotknutého kapitálového opatrenia a z hodnoty kapitálu, poskytnutého WestLB.

(201)

Sťažovateľ pôvodne tvrdil, že problematická transakcia je štátnou pomocou spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko na záväzky WestLB. WestLB však vykazuje prevedený kapitál ako vlastný kapitál vo svojej súvahe, a BAKred uznal sumu vo výške 4,0 mld. DEM (2,05 mld. EUR) za základné vlastné prostriedky v zmysle smernice o vlastných prostriedkoch, z čoho môže WestLB použiť 2,5 mld. DEM (1,28 mld. EUR) na krytie svojich obchodov na voľnom trhu. Koherentné posúdenie kapitálového opatrenia podľa článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES preto predpokladá, že v zásade bude klasifikované ako prísun kapitálu a že zaň bude požadovaná primeraná odmena. Jedno a to isté kapitálové opatrenie nemožno z hľadiska bankového dohľadu považovať za navýšenie kapitálu a z hľadiska ustanovení Zmluvy o ES o štátnej pomoci za záruku. Táto zásadná klasifikácia však nevylučuje, aby Komisia časť tohto kapitálu, ktorú nemôže WestLB používať rovnako ako „normálny“ vlastný kapitál, kvôli jeho osobitnému charakteru a pre účely výpočtu primeranej odmeny, porovnávala so zárukou.

(202)

Nemecko tvrdilo, že porovnanie s inými transakciami nie je možné, ak sa má primeraná odmena za poskytnutý kapitál stanoviť porovnaním prevodu majetku s rozličnými nástrojmi vlastného kapitálu, ktoré sú bežné na trhu. V tomto smere Nemecko predložil externé znalecké posudky, ktorých výsledky už boli uvedené vyššie a ktoré prišli k záveru, že kapitál Wfa možno najlepšie porovnať s upisovacími listami, „Perpetual preferred stock“ a tichou kapitálovou účasťou.

(203)

Podľa názoru Komisie je však ťažké porovnávať začlenenie Wfa do WestLB kvôli osobitnému charakteru tejto transakcie s nejakým nástrojom, ktorý vtedy existoval na trhu. Ak sa aj transakcia niektorými svojimi aspektmi podobá určitým nástrojom, predsa existuje tak veľa rozdielov oproti každému jednému nástroju, že každé porovnanie má len obmedzenú platnosť. Znalecké posudky, predložené Nemeckom, nie sú okrem toho skutočne úplné, pretože o niektorých možných nástrojoch, napr. o akciách bez hlasovacieho práva, sa vôbec nehovorí.

(204)

Treba si uvedomiť, že nástroje, ktoré používa Nemecko na porovnanie, slúžia bankám spravidla na zaobstaranie len veľmi obmedzenej časti ich vlastných prostriedkov. Sú doplnkovými nástrojmi, ktoré dopĺňajú „základný vlastný kapitál“, ktorý sa skladá hlavne zo základného kapitálu a voľných rezerv. Prevodom majetku Wfa naproti tomu boli navýšené vlastné prostriedky WestLB na účely kapitálovej vybavenosti z 5,09 mld. DEM (2,6 mld. EUR) na 9,09 mld. DEM (4,65 mld. EUR), t. j. o 80 %. Ak berieme do úvahy len zvýšenie o 2,5 mld. DEM (1,28 mld. EUR), ktoré môže WestLB použiť na krytie obchodnej činnosti, aj tak to ešte znamená navýšenie kapitálu WestLB o 50 %. Podiel hybridných nástrojov, ktorý sa vtedy používal, tvoril maximálne 20 %. S jedným porovnateľným nástrojom by nebolo bývalo možné zvýšiť kapitál WestLB rovnakým spôsobom – a natrvalo (43).

(205)

Treba poukázať aj na to, že aj ratingové agentúry vyvíjali tlak na to, aby sa robilo určité „dobrovoľné samoobmedzenie“ čo sa týka podielu týchto nástrojov na vlastných prostriedkoch, a to tak, že agentúry tento podiel pozorne sledovali.

(206)

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pomerne široké inštrumentárium hybridných nástrojov vlastného kapitálu základných vlastných prostriedkov a doplnkových vlastných prostriedkov, ktoré je dnes k dispozícii úverovým ústavom vo viacerých krajinách, ešte v Nemecku neexistovalo, keď bol v roku 1991 schválený prevod Wfa na WestLB a keď v roku 1993 musela WestLB splniť prísnejšie požiadavky na kapitálovú primeranosť, ktoré v tomto období vstúpili do platnosti. Niektoré z týchto nástrojov boli vyvinuté až potom, niektoré už síce existovali, ale v Nemecku neboli ešte uznané. V praxi boli k dispozícii a používali sa hlavne upisovacie listy a podriadený dlh (obidva ako doplnkové vlastné prostriedky, pričom druhý nástroj bol uznaný až od roku 1993). Takto je porovnanie kapitálu Wfa s takýmito hybridnými nástrojmi, ktoré boli väčšinou vyvinuté neskôr a čiastočne sú k dispozícii len v iných krajinách, nepresvedčivé. Aj samotné Nemecko (nepriamo) odmieta takéto porovnanie s tým, že požaduje, aby Komisia posúdila prípad na základe skutkového stavu, ktorý existoval v čase schválenia v roku 1991.

(207)

V posudku Nemecka sa hovorí, že konkurz WestLB je natoľko nepravdepodobný, že toto riziko prakticky nepripadá do úvahy. Keby sme sa prísne pridržiavali tejto argumentácie, znamenalo by to, že investor, ktorý sa rozhodne investovať do podniku, považovaného za bezpečný, nemôže požadovať rizikovú prirážku k výnosu bezrizikových štátnych dlhopisov. To však určite nezodpovedá danostiam trhu. Aj keď riziko konkurzu môže byť pri určitej finančnej investícii veľmi nízke, predsa ho len trhovo konajúci investor berie do úvahy. Pri takýchto investíciách do bánk, ako aj v iných prípadoch „bezpečných“ kapitálových podielov, bude požadovať značnú prirážku.

(208)

Čo sa týka obidvoch nástrojov vlastného kapitálu, ktoré v porovnaní vypracovanom Nemeckom hrajú ústrednú úlohu ako najbližšie referenčné veličiny, a to „Perpetual preferred shares“ a upisovacie listy, je potrebné upozorniť na niekoľko špecifických bodov. „Perpetual preferred shares“ patria v niektorých krajinách medzi základné vlastné prostriedky (základný kapitál), ale v Nemecku ešte stále nie sú takto uznané. Upisovacie listy patria len k doplnkovým vlastným prostriedkom, zatiaľ čo kapitál Wfa má kvalitu základných vlastných prostriedkov. Preto má kapitál Wfa pre WestLB oveľa väčší úžitok, lebo si na jeho základe môže zaopatriť doplnkové vlastné prostriedky (napr. upisovacie listy) v rovnakej výške a tým si rozšíriť základ vlastného kapitálu. A takisto, ak by po rokoch straty nasledovali opäť ziskové roky, na nominálnu hodnotu by sa najprv dopĺňali upisovacie listy a až potom kapitál Wfa. Okrem toho je kapitál Wfa pre WestLB k dispozícii bez akéhokoľvek časového obmedzenia, zatiaľ čo upisovacie listy sa vydávajú zvyčajne na desať rokov. Ďalej treba opakovane upozorniť, že takýto enormný objem prísunu kapitálu je atypický a na poradie v prípade strát sa treba pozerať v tejto súvislosti. Keďže podiel majetku Wfa je relatívne vysoký, bol by v prípade väčších strát relatívne rýchlo napadnutý.

(209)

Na základe všetkých týchto dôvodov zastáva Komisia názor, že porovnanie s hybridnými nástrojmi vlastného kapitálu, urobené Nemeckom, nie je kvôli osobitostiam kapitálu Wfa vhodné na to, aby slúžilo ako základ pre stanovenie primeranej odmeny za kapitál Wfa (44).

(210)

Vzhľadom na vzťah medzi kapitálom Wfa a inými nástrojmi vlastného kapitálu BdB tvrdí, že dohoda o podriadenosti v rámcovej zmluve medzi podielovými vlastníkmi WestLB je neplatná, pretože je na úkor tretích osôb, keďže sa v nej hovorí, že osobitná rezerva Wfa – pri stratách WestLB – je použiteľná až v druhom rade po ostatnom vlastnom kapitále WestLB. Možno však súhlasiť s argumentáciou nemeckej vlády a WestLB, že dohoda sa týka výlučne vzťahu medzi osobitnou rezervou Wfa a ostatnými základnými vlastnými prostriedkami, ktoré dali k dispozícii podielnici, t. j. konkrétne základného kapitálu a rezerv, ale nie je úmyslom, aby kapitál Wfa bol podriadený voči dodatočným vlastným prostriedkom ako sú upisovacie listy a podriadené záväzky.

(211)

Argumenty Nemecka a WestLB o nevýhodách pre likviditu sú v zásade pochopiteľné. „Normálny“ prísun kapitálu do banky jej zabezpečí tak likviditu, ako aj základ vlastných prostriedkov, ktorá je podľa požiadaviek bankového dohľadu potrebná na rozšírenie jej obchodnej činnosti. Aby bolo možné kapitál plne využiť, t. j. aby sa jej 100 % rizikovo vážené aktíva dali rozšíriť o koeficient 12,5 (t. j. 100 delené koeficientom kapitálovej primeranosti 8 %), musí sa banka 11,5-krát refinancovať na finančných trhoch. Zjednodušene povedané, rozdiel medzi 12,5-krát získaným a 11,5-krát zaplateným úrokom z tohto kapitálu mínus ostatné náklady banky (napr. správne náklady) predstavuje zisk z vlastného kapitálu (45). Keďže kapitál Wfa nezabezpečuje WestLB spočiatku nijakú likviditu – nakoľko prevedený majetok a všetky výnosy Wfa sú zo zákona vyhradené pre podporu bytovej výstavby – vznikajú WestLB dodatočné náklady na financovanie vo výške kapitálu, ak si chce potrebné prostriedky požičať na finančných trhoch, aby mohla úplne vyčerpať obchodné možnosti, ktoré sa jej na základe dodatočného vlastného kapitálu otvárajú, t. j. aby mohla rizikovo vážené aktíva rozšíriť o 12,5 násobok kapitálovej sumy (resp. získať existujúci majetok v tejto výške) (46). Kvôli týmto dodatočným nákladom, ktoré pri normálnom vlastnom kapitále nevznikajú, treba pri stanovení primeranej odmeny zaviesť príslušnú zrážku. Trhovo konajúci investor nemôže očakávať, že dostane rovnakú odmenu ako pri prísune kapitálu v hotovosti.

(212)

Na rozdiel od WestLB a Nemecka však Komisia zastáva názor, že by sa nemala zohľadňovať plná úroková miera pri refinancovaní. Náklady na refinancovanie sú prevádzkovými nákladmi a teda znižujú zdaniteľný príjem. Čistý hospodársky výsledok banky sa teda neznižuje o sumu dodatočne zaplatených úrokov. Časť týchto nákladov sa totiž kompenzuje nižšou daňou z príjmu fyzickej osoby. Zohľadniť možno len čisté náklady ako dodatočné zaťaženie WestLB v dôsledku osobitného charakteru prevedeného kapitálu. Celkove teda Komisia uznáva, že WestLB vznikli dodatočné „náklady na likviditu“ vo výške „nákladov na refinancovanie mínus dane“.

(213)

Primeraná odmena za sumu 2,5 mld. DEM sa dá určite vypočítať rôznymi spôsobmi. Ako sa tu však uvádza, všetky spôsoby výpočtu odmeny za kmeňový kapitál, poskytnutý k dispozícii, vychádzajú z rovnakých princípov. Na základe týchto princípov uskutočnila Komisia výpočet v dvoch krokoch: najprv sa vypočíta minimálna odmena, ktorú by očakával investor za (hypotetickú) investíciu do kmeňového kapitálu WestLB. Následne sa skúma, či by sa na trhu v súvislosti s osobitosťami dotknutej transakcie vyžadovala prirážka alebo zrážka, prípadne môže Komisia vykonať metodicky dostatočne zdôvodnenú kvantifikáciu.

(214)

Očakávaný výnos investície a investičné riziko sú dva podstatné určujúce faktory investičného rozhodovania trhovo konajúceho investora. Aby sa dala stanoviť ich výška, zohľadňuje investor vo svojej kalkulácii všetky dostupné firemné a trhové informácie. Opiera sa pritom o priemerné historické výnosy, ktoré sú všeobecným východiskom aj pre životaschopnosť podniku v budúcnosti, a tiež o analýzu obchodného modelu podniku platnú v čase investície, analýzu stratégie a kvality vedenia podniku alebo relatívnych perspektív daného odvetvia hospodárstva.

(215)

Trhovo konajúci investor sa pre investíciu rozhodne len vtedy, ak v porovnaní s najbližšou alternatívou použitia kapitálu umožňuje vyššie výnosy, resp. je spojená s nižším rizikom. Teda investor nebude investovať do podniku, ktorého očakávaná rentabilita je nižšia ako priemerne očakávaná rentabilita iných podnikov s porovnateľným rizikovým profilom. V tomto prípade možno predpokladať, že existujú dostatočné alternatívy k predpokladanému investičnému zámeru, ktoré sľubujú vyššie výnosy pri rovnakom riziku.

(216)

Na zistenie primeranej výšky odmeny existujú rôzne metódy, siahajúce od najrozličnejších variantov finančných odhadov až po metódu CAPM. Na vysvetlenie rozličných prístupov je účelné rozlišovať medzi dvomi komponentmi – bezrizikovým výnosom a prémie za podstúpené riziko špecifickej pre daný projekt:

Primeraná minimálna výnosnosť rizikovej investície

=

bezriziková základná sadzba + prémia za podstúpené riziko pre rizikovú investíciu.

Primeranú minimálnu výnosnosť rizikovej investície možno teda charakterizovať ako súčet bezrizikovej výnosovej sadzby a dodatočnej prémie za podstúpené riziko špecifické pre danú investíciu.

(217)

Analogicky je základom každého určovania výnosov existencia formy investície bez rizika nesplatenia s predpokladaným bezrizikovým výnosom. Zvyčajne sa ako bezriziková základná sadzba používa očakávaná výnosnosť pevne úročených cenných papierov štátnych emitentov (respektíve index spojený s takýmito cennými papiermi), lebo to sú investičné formy s porovnateľne nízkym výnosom. Rozdiely medzi jednotlivými metódami existujú však z hľadiska určovania prémie za podstúpené riziko:

minimálny výnos

=

bezriziková základná sadzba + (prémia za podstúpené trhové riziko × beta)

Riziková prémia investície do vlastného kapitálu vzniká vynásobením prémie za podstúpené trhové riziko koeficientom beta (prémia za podstúpené trhové riziko × beta). Koeficient beta kvantifikuje riziko podniku vo vzťahu k celkovému riziku všetkých podnikov.

(218)

CAPM je vedúcou metódou na výpočet výnosu investícií veľkých podnikov, kótovaných na burze. Keďže WestLB nie je podnikom, kótovaným na burze, nie je možné priamo odvodiť jej koeficient beta. Použitie CAPM je preto možné len na základe odhadu koeficientu beta.

(219)

Komisia má k dispozícii šesť posudkov, v ktorých bola prémia za podstúpené trhové riziko, resp. celková výnosnosť vypočítaná podľa rozličných modelov, pričom všetky posudky zisťovali rizikovú prémiu za začlenenie Wfa do WestLB nie priamo, ale za predpokladu (hypotetickej) investície kmeňového kapitálu do WestLB.

(220)

Tento graf je zhrnutím výsledkov týchto znaleckých posudkov. Pri použití uvedených metód zisťovania očakávanej výnosovosti rizikovej investície teda vyplývajú takéto minimálne výnosy investície do kmeňového kapitálu WestLB:

(221)

Vypracované posudky a stanoviská vedú k záveru, že minimálna výnosovosť (hypotetickej) investície do kmeňového kapitálu WestLB v relevantnom období fúzie sa pohybuje medzi 10 % a 13 % (47). Len dva posudky počítajú so značne vyššou minimálnou renditou. V rokovaniach medzi sťažovateľom BdB, spolkovou krajinou Severné Porýnie-Vestfálsko a WestLB AG v júli 2004 bola ako primeraná odmena uznaná sadzba 10,19 %. Táto hodnota sa tiež nachádza vo vymedzenom trhovom koridore. Komisia sa preto, inak ako vo svojom prvom rozhodnutí vo veci WestLB v roku 1999, kedy stanovila minimálnu odmenu vo výške 12 % p. a., teraz rozhodla uznať za trhovo obvyklú odmenu za investíciu do WestLB, blízku kmeňovému kapitálu, k 31. decembru 1991 hodnotu, vypočítanú zmluvnými stranami, vo výške 10,19 % p. a. Komisia teda na tomto základe stanovila primeranú minimálnu odmenu za prevod majetku Wfa vo výške 10,19 % p. a. (po podnikateľskej a investorskej dani).

(222)

WestLB v konaní najprv uvádzala, že jej refinančné náklady predstavovali v čase prevodu majetku na základe jej finančnej štruktúry 9,2 %. V priebehu konania vo viacerých publikáciách a rozhovoroch uvádzala WestLB a Nemecko náklady na refinancovanie vo výške 7,0 % a 7,5 % (48). Vo vzájomnej dohode uviedli strany v súlade s nimi vypočítanou dlhodobou bezrizikovou základnou úrokovou mierou v období k 31. decembru 1991 ako základ sadzbu vo výške 7,15 %. Okrem toho sa strany dohodli, že budú uvažovať paušálnu daňovú sadzbu vo výške 50 %. Na základe toho strany dospeli k čistej sadzbe refinancovania vo výške 3,57 % pre kapitál, ktorý je k dispozícii na krytie obchodov na voľnom trhu a tým aj k príslušnej zrážke na likviditu.

(223)

V súvislosti so skutočnosťou, že uvedené sumy sa pohybujú v rámci, ktorý už predtým Nemecko uvádzalo, Komisia nevidí dôvod pochybovať o ich pravdivosti a prijíma ich ako základ pre zisťovanie faktu pomoci. Komisia síce vo svojom prvom rozhodnutí vo veci WestLB akceptovala dlhodobú bezrizikovú základnú úrokovú mieru pre nemecké štátne dlhopisy s desaťročnou splatnosťou, ktorá koncom roka 1991 predstavovala 8,26 %, ako minimálne hrubé náklady na refinancovanie. Pri tejto úrokovej miere však ide o prístup, závislý od rozhodujúceho dňa, ktorý nezohľadňuje, že majetok Wfa by mal byť WestLB k dispozícii natrvalo. V rámci svojich diskusií o dlhodobej bezrizikovej základnej úrokovej miere strany preto upustili od použitia bezrizikovej rendity v pevnom investičnom intervale, vychádzajúcej z rozhodného dňa, ktorá platila na trhu v čase fúzie, pretože takýto prístup ponecháva bez pozornosti reinvestičné riziko, t. j. riziko, že po uplynutí investičného intervalu sa už nebude investovať vo výške bezrizikovej úrokovej miery. Podľa názoru strán sa investičné riziko najlepšie zohľadní tak, že za základ stanovíme „Total Return Index“. Preto strany použili performančný index REX10, určený nemeckou burzou (Deutsche Börse AG), ktorý odráža performanciu investície so splatnosťou presne desať rokov do dlhopisov v Spolkovej republike Nemecko. Uvedený rad indexov obsahuje príslušné koncoročné stavy REX10 Performance Index od roku 1970. Strany potom zisťovali ročný výnos, ktorý odráža trend, zachytený v REX10 Performance Index v rokoch 1970 až 1991, ktorý bol prijatý za základ, a takto sa dostali k uvedenej bezrizikovej základnej sadzbe vo výške 7,15 % (31. december 1991).

(224)

Keď máme na pamäti, že kapitálový vklad by mal byť WestLB k dispozícii natrvalo, možno tento postup zisťovania bezrizikových základných sadzieb v tomto špeciálnom prípade považovať za vhodný. Aj použitý performančný index REX10 možno považovať za všeobecne známy zdroj údajov. Zistené bezrizikové základné sadzby takto možno považovať za správne.

(225)

Aj preto sa Komisia v tomto prípade rozhodla vziať za základ dlhodobú bezrizikovú úrokovú mieru, stanovenú stranami k 31. decembru 1991 na 7,15 % ako minimálne hrubé náklady na refinancovanie. Pri paušálnej daňovej sadzbe 50 % (49) k momentu fúzie sa takto aj Komisia dostala k čistej sadzbe refinancovania a tým aj zrážke na likviditu v hodnote 3,75 % p. a. pre kapitál Wfa, použiteľný na krytie obchodov na voľnom trhu.

(226)

V praxi sa pri určení odmeny zohľadňujú atypické okolnosti, ktoré predstavujú odchýlku od normálneho prípadu investície kmeňového kapitálu do dotknutého podniku, väčšinou vo forme prirážok alebo zrážok. Preto treba preskúmať, či na základe osobitostí, predovšetkým konkrétneho rizikového profilu prevodu Wfa, neexistujú dôvody na modifikáciu práve určenej minimálnej odmeny vo výške 10,19 %, ktorú by očakával súkromný investor za svoju (hypotetickú) investíciu do kmeňového kapitálu WestLB, a či k tomu môže Komisia poskytnúť metodicky dostatočne zdôvodnenú kvantifikáciu. V tejto súvislosti sa javí vhodné preskúmať tri aspekty: po prvé, neuskutočnené vydanie nových podielov na spoločnosti a s tým súvisiace hlasovacie práva, po druhé, mimoriadny objem prevedeného majetku a, po tretie, chýbajúca funkčnosť investície.

(227)

Fúziou spolková krajina nezískala nijaké dodatočné hlasovacie práva. Zrieknutím sa hlasovacích práv si investor necháva ujsť možnosť ovplyvniť rozhodnutia vedenia banky. Keby hlasovacie práva spolkovej krajiny boli posilnené, vlastnila by spolková krajina viac ako 70 % hlasovacích práv. To znamená, spolková krajina by sa z menšinového vlastníka (so 42 % podielov) stala väčšinovým vlastníkom. Ako kompenzáciu za vyššie riziko možnej straty bez toho, aby to bolo vyvážené patrične vyšším vplyvom na podnik, by trhovo konajúci investor (aj pri zmiernení rizika internými dohodami s inými podielnikmi) požadoval vyššiu odmenu. Jasne sa to ukazuje pri prioritných akciách bez hlasovacieho práva. Za zrieknutie sa hlasovacieho práva sa ponúka vyššie úročenie a prednosť pri odbere. Vychádzajúc zo zvýšenej odmeny za prioritné akcie oproti kmeňovým akciám a v súlade so sťažovateľom BdB, spolkovou krajinou Severné Porýnie-Vestfálsko a WestLB AG, ktorí na základe svojich rokovaní v júli 2004 v tomto bode považujú sadzbu 0,3 % p. a. (po zdanení) za primeranú, považuje Komisia prirážku minimálne 0,3 % p. a. (po podnikovej dani) za správnu.

(228)

Objem prevedeného majetku a vplyv, ktorý to malo na WestLB z hľadiska smernice o kapitálovej vybavenosti, bol spomenutý už vyššie. Začlenením Wfa sa základný kapitál WestLB zdvojnásobil, a to bez akvizičných a správnych nákladov. V danom prípade bol však veľký objem majetku Wfa hodnotený – aj keď nie ako jediný rozhodujúci – príznak podobnosti transakcie s navýšením kmeňového kapitálu. I z tohto hľadiska by opakované zohľadnenie objemu prevodu Wfa v rámci prirážky malo nedovolený efekt „dvojitého“ zohľadnenia. Komisia sa preto v danom prípade – na rozdiel od svojho prvého rozhodnutia vo veci WestLB – rozhodla nepožadovať prirážku z hľadiska objemu.

(229)

Nakoniec treba poukázať aj na chýbajúcu funkčnosť investície, t. j. možnosť investovaný kapitál zasa hocikedy z podniku stiahnuť. Normálne môže investor nástroj vlastného kapitálu na trhu predať tretej osobe a tým svoju investíciu ukončiť. Keď sa na to pozrieme bližšie, vyzerá normálny prísun kmeňového kapitálu nasledovne: investor vloží na aktívnej strane súvahy majetok (či už ako hotovosť alebo vecný vklad). Na pasívnej strane tomu spravidla zodpovedá obchodovateľný podiel v prospech investora, napr. v akciovej spoločnosti sú to akcie. Tieto akcie môže predať tretím osobám. Tým si síce nemôže vybrať svoj pôvodne vložený majetok. Ten teraz patrí k záručnému vlastnému kapitálu spoločnosti a nepodlieha disponovaniu investora. Predajom akcie však môže realizovať hospodársku protihodnotu. Jeho kapitálová investícia je teda funkčná. Kvôli osobitým okolnostiam prevodu majetku Wfa však spolková krajina takúto možnosť nemá. Napriek tomu však Komisia, na rozdiel od svojho prvého rozhodnutia vo veci WestLB, nevidí v tomto prípade podnet na ďalšiu prirážku. Spolková krajina síce nemala možnosť voľným obchodovaním s investíciou realizovať hospodársku protihodnotu, ale existovala aspoň zásadná možnosť zákonným nariadením vyňať majetok Wfa z WestLB a potom prípadnou novou investíciou do iných inštitúcií dosiahnuť vyššie výnosy.

(230)

Celkove Komisia považuje úrokovú prirážku v minimálnej výške 0,3 % p. a. (po zdanení) za zrieknutie sa hlasovacích práv za primeranú (50).

(231)

Pri akciách odmena závisí priamo od výsledkov podniku a prejavuje sa hlavne vo forme dividend a účasti na prírastku hodnoty podniku (vyjadrené napr. rastom akciových kurzov). Spolková krajina dostane paušálnu odmenu, ktorá by mala zahŕňať obidva aspekty odmeny za „normálny“ prísun kapitálu. Bolo by možné argumentovať, že pevná odmena, ktorú dostane spolková krajina namiesto odmeny spojenej priamo s výsledkami WestLB, je výhodou, ktorá ospravedlňuje zníženie sadzby odmeny. Či je takáto pevná odmena naozaj výhodnejšia ako variabilná, závisiaca od zisku, závisí od výsledkov podniku v budúcnosti. Ak sa výsledky zhoršia, potom bude pevná sadzba pre investora výhodou, ak sa však zlepšia, bude nevýhodou. Skutočný vývoj však nemožno dodatočne použiť na posúdenie investičného rozhodnutia. V danom prípade treba mať tiež na pamäti, že v prípade straty sa žiadna odmena platiť nebude a rozhodnutie o kumulatívnych dodatočných platbách závisí len od WestLB. Paušálny charakter odmeny nebude teda na prospech investorovi v tom zmysle, že by tento preto súhlasil so znížením odmeny. Berúc toto všetko do úvahy, Komisia sa domnieva, že sadzbu odmeny z tohto dôvodu netreba redukovať.

(232)

Rovnako sa treba zmieniť, že o odmene za poskytnutý kapitál sa v normálnom prípade dohodne podnik s investorom. V danom prípade sa však o výške odmeny, ktorú má zaplatiť WestLB, zrejme dohodli jej podieloví vlastníci, čo sa nezdá normálne. Výška odmeny by nemala závisieť od toho, čo sú ochotní akceptovať iní podieloví vlastníci, ale od rizika pre spolkovú krajinu a od použiteľnosti pre WestLB. Nemecko tiež nepredložilo žiadne podklady o rokovaniach o odmene a o stanovení jej výšky. Určite možno súhlasiť s Nemeckom, keď poukazuje na to, že pre hodnotenie faktu pomoci Komisiou je rozhodujúci len výsledok, t. j. výška odmeny, a nie spôsob, akým bola stanovená. Z hľadiska Komisie je však spôsob stanovenia výšky odmeny a úvahy, ktoré pritom hrali úlohu, dôkazom toho, keďže sa spolková krajina správala ako trhovo konajúci investor.

(233)

Ďalej sa vlastníci podielov WestLB dohodli, že výška odmeny má byť stanovená až vtedy, keď budú známe finančné výsledky hospodárenia WestLB za roky nasledujúce po roku 1992. Podľa názoru Komisie by však finančné výsledky banky pre určenie odmeny nemali mať význam. Takáto odmena by totiž nemala závisieť od skutočných výsledkov, dosiahnutých WestLB, ale od rizika pre spolkovú krajinu a od potenciálneho úžitku prevodu majetku pre banku. Trhovo konajúci investor by nebol ochotný akceptovať kvôli zlým výsledkom daného podniku nižšiu paušálnu odmenu. Takáto dohoda teda nesvedčí o správaní, zodpovedajúcom správaniu trhovo konajúceho investora.

(234)

V prípravných fázach šetrenia Komisie sa medzi sťažovateľom a WestLB konali rokovania s cieľom dosiahnuť riešenie aj bez uskutočnenia konania podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES, t. j. nájsť na spoločnom základe výšku odmeny, ktorú by bolo možné považovať za trhovo primeranú. Tieto rozhovory však neviedli k výsledku. V priebehu rokovaní však WestLB navrhla zaručiť spolkovej krajine okrem už dohodnutej paušálnej odmeny vo výške 0,6 % právo, že pri likvidácii WestLB dostane primerané odškodnenie za prírastok hodnoty, ktorý vznikne WestLB rozšírením obchodnej činnosti v dôsledku prevodu majetku Wfa; to znamená, že spolková krajina by získala dodatočný podiel na voľných rezervách a tichých účastiach WestLB. Táto skutočnosť poukazuje na to, že hodnota vloženého kapitálu bola pre WestLB v skutočnosti vyššia, ako by to zodpovedalo dohodnutej odmene. Trhovo konajúci investor by takúto hypotetickú „odmenu“ ani neakceptoval, pretože by pri trvalej investícii do podniku ako WestLB nikdy nebol schopný ju speňažiť; bola by preňho teda bezcenná.

(235)

Na základe všetkých týchto úvah a v súlade so sťažovateľom BdB, spolkovou krajinou Severné Porýnie-Vestfálsko a WestLB AG Komisia dospela k záveru, že primeranou odmenou za dotyčný kapitál bude 6,92 % (po zdanení podniku), totiž 10,19 % (po zdanení podniku) normálny výnos dotyčného kapitálu plus prirážka 0,3 percentuálnych bodov (po zdanení podniku) za osobitosti transakcie mínus 3,75 % kvôli nákladom na financovanie, ktoré vzniknú WestLB z dôvodu nedostatočnej likvidity prevedeného majetku.

(236)

Ako sa už uvádzalo, aj podiel vlastného kapitálu vo výške 3,4 mld. DEM (1,74 mld. EUR) má pre WestLB materiálnu hodnotu a jeho ekonomickú funkciu možno porovnať so zárukou alebo ručením. Za to, že sa vystaví takémuto riziku, by trhovo konajúci investor požadoval primeranú odmenu.

(237)

V rozhodnutí o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES Komisia uviedla sadzbu 0,3 %, ktorú Nemecko stanovilo ako primeranú províziu za aval pre banku ako WestLB. V tomto smere však treba vziať do úvahy najmä dva faktory. Po prvé, suma 3,4 mld. DEM (1,74 mld. EUR) je vyššia ako to, čo zvyčajne takéto bankové záruky kryjú. Po druhé, bankové záruky sa zvyčajne viažu na určité transakcie a sú časovo obmedzené. Naproti tomu zostáva osobitná rezerva Wfa v WestLB k dispozícii bez časového obmedzenia. Oba faktory vyžadujú zvýšenie odmeny asi na 0,5 až 0,6 %. Keďže platby za záruky sú normálne podnikovými výdavkami a preto znižujú zdaniteľný zisk, treba pre odmenu, ktorá má byť spolkovej krajine zaplatená za kapitál Wfa, ale zo ziskov po zdanení, túto sadzbu príslušne modifikovať. Po zvážení všetkých týchto hľadísk dospela Komisia k záveru, že sadzba odmeny vo výške 0,3 % po zdanení je pre tento druh kapitálu korektná.

(238)

Nemecké orgány uviedli, že vlastným dôvodom prevodu boli potenciálne synergické efekty a nie navýšenie vlastného kapitálu WestLB. Fakt, že sa skúmanie efektivity podpory bytovej výstavby začalo už v 70. rokoch, je celkom možné. Napriek tejto dlhodobej diskusii sa však prevod neuskutočnil pred rokom 1991, kedy potreba kapitálu WestLB donútila verejných vlastníkov, aby v tomto smere začali konať. Z podkladov – najmä z príslušných podkladov zákona o prevode, zo zdôvodnenia zákona alebo z protokolov diskusií v krajinskom sneme – jednoznačne vyplýva, že vlastným cieľom prevodu bol fakt, aby bola WestLB vybavená vlastným kapitálom v súlade s novými predpismi o kapitálovej primeranosti. Synergické efekty boli považované za pozitívny (vedľajší) efekt, ale v tomto období určite neboli hlavným dôvodom pre uskutočnenie transakcie.

(239)

Nemecké orgány a WestLB tvrdili, že spolková krajina dostala nielen odmenu vo výške 0,6 % za sumu 2,5 mld. DEM (1,28 mld. EUR), ale okrem toho profitovala zo synergických efektov vo výške asi 30 mil. DEM (15 mil. EUR) ročne v dôsledku prevodu a začlenenia majetku Wfa a prevzatia penzijných záväzkov Wfa zo strany WestLB vo výške 33 mil. DEM (17 mil. EUR). Úspory vďaka synergiám vznikli v dôsledku zlúčenia Wfa s bývalým oddelením WestLB na podporu bytovej výstavby, ktoré umožnilo organizačne zoštíhliť podporu bytovej výstavby v spolkovej krajine a zredukovať personál.

(240)

Synergické efekty sú normálnym dôsledkom zlúčenia. Nie je však jasné, ako sú takéto synergické efekty zlučiteľné s koncepciou uzatvoreného okruhu a konkurenčnej neutrality Wfa, ktorú hlása spolková krajina. Za predpokladu, že synergie boli možné až po prevode, hoci obidva útvary zostali vzájomne jasne oddelené a že boli výsledkom zlúčenia Wfa s oddelením WestLB na podporu bytovej výstavby, ktoré už predtým pracovalo výlučne pre Wfa, nie je pochopiteľné, prečo takéto synergie neboli možné aj bez prevodu.

(241)

Mimochodom, ak takéto synergie a úspory vzniknú vo Wfa, bude to na prospech podpory bytovej výstavby (a teda aj spolkovej krajiny) vďaka redukcii nákladov, nemožno to však považovať za protihodnotu, ktorú WestLB platí za poskytnutie základných vlastných prostriedkov. Keďže sa týmito synergiami neznižuje ani použiteľnosť prevedeného kapitálu pre WestLB, ani sa nezvyšujú náklady, vyplývajúce z prevodu pre WestLB, nemôžu mať synergie ani nijaký vplyv na výšku odmeny, ktorú by za poskytnutie kapitálu banke mohol požadovať trhovo konajúci investor. Aj keby spolková krajina naozaj profitovala zo synergií, každý účastník hospodárskej súťaže by bol už konkurenciou nútený „zaplatiť“ spolkovej krajine za finančný nástroj (Wfa) dodatočne k primeranej odmene za poskytnutý vlastný kapitál aj „odmenu“ vo forme takýchto výhod.

(242)

Napokon synergie v dôsledku spojenia normálne vznikajú v oboch podnikoch, ktoré sa ho zúčastňujú. Len ťažko možno pochopiť, prečo WestLB z týchto výhod vôbec nechcela profitovať.

(243)

Ak WestLB uskutočnila platby za penzijné záväzky Wfa, ktorými sa redukujú ročné náklady Wfa, potom sa na takéto platby nemožno pozerať ako na synergie v dôsledku zlúčenia. Možno ich však považovať za nepriamu odmenu WestLB pre spolkovú krajinu. Prospech by mal vzniknúť v rámci podpory bytovej výstavby a zvýšiť tam disponibilné prostriedky.

(244)

Komisia teda zastáva názor, že pri oznámených synergických efektoch nejde o odmenu WestLB, zaplatenú za prevod Wfa, je však ochotná sumu 33 mil. DEM (17 mil. EUR), ktorú WestLB v roku 1992 zaplatila za penzijné náklady Wfa 33 mil. DEM (17 mil. EUR) považovať za časť odmeny WestLB uhradenej za prevod.

(245)

Na rozdiel od názoru strán dohody dospela Komisia k názoru, že do skúmania faktu pomoci treba zahrnúť aj rok 2002 a to alikvótne do 1. augusta 2002. Nemecko síce opakovane uviedlo, že na základe spätnej platnosti posudzovania súvahy a výsledovky v prípade zákonom nariadeného prechodu Wfa do Landesbank Nordrhein-Westfalen k 1. januáru 2002 možno fakt pomoci považovať za odstránený k 1. januáru 2002. Odhliadnuc od bilančných dôsledkov, kapitál Wfa mala WestLB k dispozícii na krytie obchodov na voľnom trhu skutočne až do 1. augusta 2002. Pre otázku, ktorou sa tu zaoberáme, je toto rozhodujúce hľadisko.

(246)

Presvedčivá nie je najmä námietka, že nielen výnosy Wfa a oblastí podpory, ale aj celého verejného obchodu so záložnými listami prešli novým nariadením už k 1. januáru 2002 na krajinskú banku a straty výnosov pre WestLB, predpokladané v priamej súvislosti s budúcim rozpustením Wfa, sú už značne vyššie ako primeraná odmena za kapitál Wfa, čo by malo byť uznané ako primeraná kompenzácia. Komisia dospela k záveru, že ujma z odčlenenia podporovaných obchodov a verejného obchodu so záložnými listami nemôže byť odmenou za používanie kapitálu Wfa, ktoré bolo možné do 1. augusta 2002. Nielenže tak podporované obchody, ako aj verejný obchod so záložnými listami boli kryté kapitálom Wfa, ale aj celý obchod WestLB na voľnom trhu. WestLB musí preto platiť odmenu vo výške 6,92 % alikvótne do 1. augusta 2002.

(247)

Podľa vyššie uvedených výpočtov považuje Komisia odmenu vo výške 6,92 % p. a. po zdanení za tú časť kapitálu, ktorú mohla WestLB použiť na krytie svojej obchodnej činnosti, a to 2,5 mld. DEM (1,28 mld. EUR) ku koncu roka 1993, a 0,3 % po zdanení za rozdiel medzi touto časťou a sumou, vykazovanou v súvahe WestLB ako vlastný kapitál v hodnote 5,9 mld. DEM (3,02 mld. EUR), teda 3,4 mld. DEM (1,74 mld. EUR) koncom roka 1993, čo zodpovedá trhu.

(248)

WestLB uhradila odmenu vo výške 0,6 % len za sumu, ktorú mohla použiť na krytie svojej obchodnej činnosti. Odmena bola prvýkrát uhradená za rok 1993. Ako Komisia uviedla v predchádzajúcej časti, akceptuje platby WestLB v roku 1992 za penzijné pohľadávky Wfa ako dodatočnú odmenu pre spolkovú krajinu.

(249)

Prvok pomoci možno vypočítať ako rozdiel medzi skutočnými platbami a platbami, ktoré by zodpovedali trhovým podmienkam.

(250)

Tabuľka 5: Výpočet prvku pomoci

(251)

Podľa vyhlásenia Komisie v rozhodnutí o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES môže byť prvkom štátnej pomoci oslobodenie určitého podniku od normálnych daní, ktoré musia odvádzať jeho konkurenti. Ak je v rámci konštrukcie „inštitúcia v inštitúcii“ zahrnutý všeobecne prospešný útvar, oslobodený od daní, treba prijať opatrenia, ktoré by zabezpečili, aby sa daňové úľavy vzťahovali iba na všeobecne prospešnú inštitúciu a netýkali sa podniku, ktorý vyvíja svoju činnosť v rámci verejnej súťaže.

(252)

WestLB nemusela za prevedený majetok platiť ani majetkovú daň ani daň zo živnostenského kapitálu. Okrem toho sa na činnosť Wfa ani po prevode nevzťahovala daň z príjmov právnických osôb. Podľa názoru Nemecka by touto daňovou úpravou WestLB nemala byť zvýhodnená oproti iným daňovým subjektom a ani v skutočnosti nebola.

(253)

Zisky, ktoré WestLB vytvorí v rámci voľného trhu v dôsledku použitia kapitálu Wfa na plnenie kritérií kapitálovej vybavenosti, sa normálne zdaňujú. Od daní sú oslobodené iba zisky v oblasti podpory bytovej výstavby. Oslobodenie od majetkovej dane a dane zo živnostenského kapitálu sa tiež obmedzuje len na podporu bytovej výstavby. Komisia nemôže rozhodovať o tom, či tu ide o porušenie nemeckých predpisov o oslobodení verejno-prospešných zariadení od daní; môže hodnotiť toto opatrenie jedine vzhľadom na ustanovenia Zmluvy o ES o poskytovaní štátnej pomoci.

(254)

V dôsledku oslobodenia Wfa v rámci WestLB od majetkovej, kapitálovej a podnikovej dane sa zvýšili zisky Wfa (resp. znížili sa straty), znížila sa potenciálna potreba, aby spolková krajina investovala do podpory bytovej výstavby dodatočný kapitál, a zvýšili sa čisté aktíva Wfa. Keďže Wfa potrebovala len určitú časť tejto (rozšírenej) základne vlastného kapitálu ako základné vlastné prostriedky pre vlastný obchod, mohla časom rásť aj tá časť kapitálu, ktorý mala k dispozícii WestLB na krytie svojej vlastnej obchodnej činnosti. Keby však tento podiel bol rástol, zvyšoval by sa aj základ pre výpočet odmeny spolkovej krajine. Keby sa odmena stanovila v primeranej výške, neviedli by daňové úľavy na podporu bytovej výstavby k deformácii hospodárskej súťaže v prospech WestLB. Podľa uvedených výpočtov predstavuje primeraná odmena 6,92 % p. a., resp. 0,3 % p. a. po odvedení daní.

(255)

Nemecko tvrdí, že odpustenie povinného ručenia nepoškodilo finančnú situáciu spolkovej krajiny a nestalo sa konkurenčnou výhodou pre Wfa alebo WestLB. Keďže sa majetok Wfa (majetok spolkovej krajiny na podporu bytovej výstavby) už každoročne nezmenšuje plnením príslušných záväzkov, boli by v prípade rozpustenia možné vyššie zisky, ktoré by pripadli spolkovej krajine. Okrem toho nemecké orgány vyhlasujú, že bez tohto odpustenia by BAKred nebol akceptoval sumu 4 mld. DEM (2,05 mld. EUR) ako základné vlastné prostriedky Wfa.

(256)

Zrušením ručenia určite stúpla hodnota Wfa. Keďže však odmena, ktorú platí WestLB, vychádza z ocenenia Wfa po tomto zrušení, čiže tento prírastok hodnoty bol už zohľadnený, zrušenie nie je výhodou pre WestLB, pretože odmena je v súlade s trhovými podmienkami.

(257)

Na základe všetkých týchto úvah možno konštatovať, že sú splnené všetky kritériá článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES a prevod Wfa teda obsahuje prvky štátnej pomoci v zmysle príslušného článku. Preto teraz treba skúmať, či je táto pomoc zlučiteľná so spoločným trhom. Treba však poznamenať, že nemecká vláda neuplatnila vzhľadom na prípadné prvky pomoci v rámci prevodu Wfa nijaké ustanovenia o výnimkách zo Zmluvy.

(258)

Žiadne z ustanovení o výnimkách podľa článku 87 ods. 2 Zmluvy o ES nie je použiteľné. Pomoc nemá ani sociálny charakter, ani nie je poskytnutá jednotlivým spotrebiteľom. Rovnako sa ňou neodstraňujú ani škody, spôsobené prírodnými katastrofami alebo inými mimoriadnymi udalosťami, ani nevyrovnáva hospodárske ujmy, zapríčinené rozdelením Nemecka.

(259)

Keďže pomoc nie je regionálne zameraná – nie je určená na podporu hospodárskeho rozvoja oblastí s mimoriadne nízkou životnou úrovňou alebo s výraznou nezamestnanosťou, ani na podporu rozvoja určitých sektorov hospodárstva – neplatí na ňu ani článok 87 ods. 3 písm. a), ani regionálne aspekty článku 87 ods. 3 písmeno c Zmluvy o ES. Pomoc nie je určená ani na podporu dôležitého zámeru v spoločnom európskom záujme. Podpora kultúry a zachovanie kultúrneho dedičstva rovnako nie sú účelom pomoci.

(260)

Keďže v období, keď bolo opatrenie implementované, nešlo o hospodárske prežitie WestLB, otázka, či by zrútenie jednej jedinej veľkej banky ako je WestLB mohlo vyvolať v Nemecku všeobecnú krízu bankového sektora, nie je aktuálna. Kladný prípad by podľa článku 87 ods. 3 písmeno b Zmluvy o ES mohol ospravedlniť pomoc na odstránenie značného narušenia nemeckého hospodárskeho života.

(261)

Podľa článku 87 ods. 3 písmeno c Zmluvy o ES možno pomoc považovať za zlučiteľnú so spoločným trhom, keď podporuje rozvoj určitých hospodárskych odvetví. V zásade by to mohlo platiť aj pre pomoc na reštrukturalizáciu v bankovom sektore. V danom prípade však nie sú splnené predpoklady na uplatnenie tohto ustanovenia o výnimke. WestLB nebola považovaná za podnik v ťažkostiach, v ktorom by na obnovenie rentability bolo možné použiť štátnu pomoc.

(262)

Článok 86 ods. 2 Zmluvy o ES, ktorý za určitých okolností pripúšťa výnimky z ustanovení Zmluvy o štátnej pomoci, v zásade platí aj pre sektor finančných služieb. Komisia to potvrdila vo svojej správe o „Službách vo všeobecnom hospodárskom záujme v bankovom sektore“ (52). Je však jasné, že prevod bol uskutočnený preto, aby bola WestLB schopná splniť nové požiadavky na vlastný kapitál a nie kvôli nejakým službám vo všeobecnom hospodárskom záujme. Napokon Nemecko si ani neuplatnilo skutočnosť, že by WestLB mala byť prevodom Wfa odškodnená za poskytovanie určitých služieb vo všeobecnom hospodárskom záujme. Preto ani toto ustanovenie o výnimke nemôže byť v tomto prípade použité.

(263)

Keďže žiadna z týchto výnimiek zo zásadného zákazu poskytovania štátnej pomoci podľa článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES neplatí, nemožno túto pomoc považovať za zlučiteľnú so Zmluvou.

(264)

Komisia konštatovala, že Nemecko poskytlo pomoc protiprávne, v rozpore s článkom 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Pomoc je na základe toho protiprávna.

(265)

Pomoc nemôže byť uznaná za zlučiteľnú so zásadami spoločného trhu ani podľa článku 87 ods. 2, resp. ods. 3, ani podľa žiadneho iného ustanovenia Zmluvy o ES. Na základe toho bola pomoc vyhlásená za nezlučiteľnú so spoločným trhom, musí byť odstránená a prvok pomoci tohto protiprávneho opatrenia musí nemecká vláda vyžiadať naspäť,

(+)

Dôverné informácie, ďalej označené ako […]

(#)

Čísla týkajúce sa WestLB AG, v ktorej bol v roku 2002 zlúčený obchod na voľnom trhu bývalej Westdeutsche Landesbank Girozentrale.

(#)

Keďže kapitál Wfa bol pre obchody na voľnom trhu na základe rozdelenia WestLB k dispozícii len do 1. augusta 2002, treba rozdiel vo výške […] medzi celkovou sumou uznaných základných vlastných prostriedkov […] a sumou viazanou Wfa vo výške 632 mil. DEM vynásobiť faktorom 7/12. Z toho potom pre obchody WestLB na voľnom trhu v danom roku vyplýva priemerný disponibilný kapitál v hodnote […].

7.11.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 307/58

(1)

Predmetom konania je prevod troch krajinských správcovských inštitúcií na (ďalej len „LTS“) spolkovou krajinou Dolné Sasko na Norddeutsche Landesbank – Girozentrale (ďalej len „NordLB“). Konanie súvisí so šiestimi ďalšími konaniami proti Nemecku z dôvodu prevodov majetku na krajinské banky, najmä na Westdeutsche Landesbank Girozentrale (ďalej len „WestLB“).

(2)

Komisia požiadala Nemecko listom z 12. januára 1993 o informácie týkajúce sa navýšenia kapitálu v banke WestLB v dôsledku integrácie s Inštitútom na podporu bytovej výstavby Wohnungsbauförderanstalt (ďalej len „WfA“), ako aj podobných navýšení vlastných prostriedkov krajinských bánk ostatných spolkových krajín. V liste sa uvádza aj otázka, v ktorých krajinských bankách došlo k prevodu verejného majetku určeného na pomoc i žiadosť o informácie k dôvodom, ktoré by oprávňovali tieto transakcie.

(3)

Nemecko odpovedalo listom zo 16. marca 1993 a listom zo 17. septembra 1993. Komisia si vyžiadala ďalšie informácie listom z 10. novembra 1993 a listom z 13. decembra 1993, na ktoré Nemecko odpovedalo listom z 8. marca 1994.

(4)

Spolkový zväz nemeckých bánk Bundesverband deutscher Banken e.V. (ďalej len „BdB“), ktorý zastupuje komerčné banky so sídlom v Nemecku, listom z 31. mája 1994 a listom z 21. decembra 1994 oznámil Komisii okrem iného, že zákonom zo 17. decembra 1991 sa previedli podiely spolkovej krajiny Dolné Sasko na majetku k podpore bytového fondu, poľnohospodárstva a živnostenského podnikania s účinnosťou od 31. decembra 1991 na NordLB. BdB považuje navýšenie vlastných prostriedkov NordLB, ktoré s tým bolo spojené, ako ohrozenie hospodárskej súťaže v prospech banky, keďže nedošlo k dohode o odmene za túto transakciu, ktorá by bola v súlade so správaním investora konajúceho trhovo. Druhým uvedeným listom preto podal BdB formálne sťažnosť a vyzval Komisiu začať proti Nemecku konanie podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy o ES (teraz článok 88 ods. 2 Zmluvy o ES). Vo februári a marci 1995 a v decembri 1996 sa pridali viaceré jednotlivé banky k sťažnosti svojho zväzu.

(5)

Komisia v úvode preverila prevod majetku na WestLB, vyhlásila však, že preverí prevody na iné krajinské banky, najmä na NordLB, vzhľadom na výsledky vo veci WestLB (2). Rozhodnutím 2000/392/ES (3) v tejto veci vyhlásila v roku 1999 opatrenie pomoci (rozdiel medzi zaplatenou odmenou a trhovo obvyklou odmenou) za nezlučiteľnú so spoločným trhom a nariadila vrátenie pomoci. Súd prvého stupňa Európskeho spoločenstva toto rozhodnutie zrušil rozsudkom zo 6. marca 2003 z dôvodu nedostatočného odôvodnenia dvoch prvkov pri stanovení výšky odmeny, v ostatných častiach však rozhodnutie potvrdil v plnom rozsahu. Komisia vydala 20. októbra 2004 po upozornení o dorozumení medzi sťažovateľom, WestLB a spolkovou krajinou Severné Porýnie-Vestfálsko nové rozhodnutie, ktoré zohľadnilo body kritizované súdom.

(6)

Komisia v nadväznosti na rozhodnutie 2000/392/ES požiadala Nemecko listom z 1. septembra 1999 o informácie k prevodom na ostatné krajinské banky. Nemecko odpovedalo v liste z 8. decembra 1999 informáciami k prevodu krajinských správcovských inštitúcií spolkovej krajiny na NordLB, ktoré boli po ďalšej žiadosti Komisie doplnené listom z 22. januára 2001.

(7)

Komisia požiadala listom z 1. marca 2001 o ďalšie údaje, najmä k prevodom kapitálu zväzu Niedersächsischer Sparkassen und Giroverband (ďalej len „NSGV“), na ktorý Nemecko odpovedalo listom z 15. mája 2001.

(8)

Komisia listom z 13. novembra 2002 oznámila Nemecku svoje rozhodnutie začať s ohľadom na prevod majetku na podporu zo spolkovej krajiny Dolné Sasko na NordLB konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES. Komisia zároveň začala aj konanie z dôvodu podobných prevodov majetku na Bayerische Landesbank – Girozentrale, na Landesbank Schleswig-Holstein – Girozentrale, na Hamburgische Landesbank – Girozentrale a Landesbank Hessen-Thüringen. Už v júli 2002 začala Komisia konanie týkajúce sa prevodu majetku na Landesbank Berlin.

(9)

Rozhodnutia o začatí konaní boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (4). Komisia vyzvala ostatné zainteresované strany o zaujatie stanoviska.

(10)

Nemecko zaujalo listom z 11. apríla 2003 stanovisko k začatiu konania vo veci NordLB.

(11)

Listom z 29. júla 2003 zaujal BdB stanovisko spoločne ku všetkým rozhodnutiam o začatí konaní z 13. novembra 2002. K stanovisku BdB zaslalo Nemecko listom z 30. októbra 2003 reakciu krajinskej vlády Severného Porýnia-Vestfálska a WestLB AG, ktorá sa vzťahuje na konanie proti prevodu LTS na NordLB.

(12)

Nemecko na ďalšiu žiadosť Komisie o informácie z 1. septembra 2003 postúpilo listom z 28. októbra 2003 ďalšie informácie a reagovalo na stanovisko BdB k NordLB.

(13)

Komisia 7. apríla 2004 a 3. mája 2004 listom požiadala Nemecko o ďalšie informácie, na ktoré odpovedalo listom z 27. mája 2004 a listom z 28. júna 2004. Nemecko postúpilo 16. augusta a 9. septembra 2004 doplňujúce stanoviská k svojmu predchádzajúcemu návrhu.

(14)

Sťažovateľ BdB, spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko a WestLB AG postúpili 19. júla 2004 predbežnú dohodu o primeranej odmene za prevedený majetok. Na tejto odmene by sa podľa ich názoru malo zakladať rozhodnutie Komisie. Rovnako postúpili BdB, spolková krajina Dolné Sasko a NordLB návrh dohody o primeranej odmene za prevedený majetok LTS. Následne boli Komisii doručené viaceré listy týchto zúčastnených strán i Nemecka. Konečné znenie dohody o prevode majetku LTS na NordLB bolo Komisii doručené 7. októbra 2004.

(15)

NordLB, do ktorej boli vložené LTS, je verejnoprávny úverový ústav právnej formy ústavu verejného práva so sídlom v Hannoveri, Braunschweigu, Magdeburgu a Schwerine. S koncernovou bilančnou sumou asi 193 mld. eur (rozhodujúci deň 31. december 2003) je jednou z najväčších bánk Nemecka. NordLB v súčasnosti zamestnáva asi 9 500 pracovníkov.

(16)

NordLB vznikla v roku 1970 spojením štyroch verejnoprávnych úverových inštitútov (Niedersächsische Landesbank, Braunschweigische Staatsbank vrátane Braunschweigische Landessparkasse, Hannoversche Landeskreditanstalt a Niedersächsische Wohnungskreditanstalt-Stadtschaft).

(17)

V čase, v ktorom nadobudol účinnosť preverovaný prevod kapitálu boli vlastníkmi NordLB spolková krajina Dolné Sasko s podielom 60 % a zväz Niedersächsischer Sparkassen- und Giroverband (ďalej len „NSGV“), združenie verejného práva, s podielom 40 %.

(18)

V dvoch štátnych zmluvách z roku 1991, resp. 1992 sa spolkové krajiny Dolné Sasko, Sasko-Anhaltsko a Meklenbursko – Predné Pomoransko zhodli o prevádzkovaní NordLB ako spoločného ústavu krajín. S účinnosťou od 12. januára 1993 sa zmenila štruktúra vlastníckych podielov a ručiteľov takto: krajina Dolné Sasko 40 %, NSGV 26,66 %, krajina Sasko-Anhaltsko 10 %, krajina Meklenbursko – Predné Pomoransko 10 %, Sparkassenbeteiligungsverband Sachsen-Anhalt (ďalej len „SBV“) 6,66 %, Sparkassenbeteiligungszweckverband Mecklenburg-Vorpommern (ďalej len „SZV“) 6,66 %.

(19)

Podľa stanov prináležia NordLB úlohy krajinskej banky, centrálnej sporiteľne a komerčnej banky. Ďalej môže prevádzkovať iné obchody akéhokoľvek druhu, ktoré slúžia účelu banky, jej nositeľov i komunálnych združení v spolkových krajinách. V regióne Braunschweigu operuje NordLB ako sporiteľňa. NordLB ponúka finančné služby pre súkromných klientov, firemných klientov, inštitucionálnych klientov, štát a obce a je významným aktérom na medzinárodných kapitálových trhoch, a to tak na vlastný účet i pre iných emitentov dlžobných titulov. Ako mnohé iné nemecké univerzálne banky vlastní aj NordLB celý rad podielov na finančných inštitúciách a ďalších podnikoch.

(20)

NordLB je zastúpená na významných finančných a obchodných trhoch sveta. Banka prevádzkuje burzovú kanceláriu vo Frankfurte, pobočky v Londýne, New Yorku, Singapure, Štokholme, Helsinkách a Šanghaji, zastúpenia v Osle, Taline a Pekingu a taktiež dcérske spoločnosti v Londýne, Zürichu, Luxemburgu, Rige, Vilniuse a Varšave.

(21)

V roku 2003 dosahoval podiel vlastných prostriedkov NordLB na úrovni inštitútu 11,5 % a na úrovni koncernu 10,1 %; podiel vlastného kapitálu dosahoval na úrovni inštitútu 7,1 % a 6,3 % na úrovni koncernu. Výnosnosť vlastného kapitálu bola v roku 2003 [...] (5) %.

(22)

V roku 1948 zriadila spolková krajina Dolné Sasko „správnu inštitúciu“, ktorej úlohou bola podpora sociálnej bytovej výstavby. Na základe takzvanej dohody o správe medzi spolkovou krajinou a NordLB prevzala NordLB správu majetku na podporu a úlohy, ktoré vykonávala správna inštitúcia. Na základe tejto a ďalších zmlúv o správe rovnakého druhu sa NordLB stala právnym – ale nie hospodárskym – vlastníkom a fiduciárnym správcom majetku na podporu bytovej výstavby, agrárnu a hospodársku podporu krajiny. Podporné pôžičky boli poskytované vo vlastnom mene, ale ekonomicky na účet krajiny.

(23)

Spolu tri správcovské inštitúcie nie sú právne samostatné, sú však vedené ako samostatné, ekonomicky, personálne a organizačne oddelené obchodné úseky NordLB. Tieto tri správcovské inštitúcie sú oslobodené od dane z príjmu právnických osôb, živnostenskej dane a dane z majetku.

(24)

LTS-Wohnungswesen spravuje majetok na bytovú výstavbu a taktiež krajinské záruky na podporu bytovej výstavby. Podporuje najmä novú výstavbu a modernizáciu bytov v osobnom vlastníctve a nájomných bytov i kúpu a nadobudnutie bytov do vlastníctva.

(25)

LTS-Agrar spravuje verejné pôžičky a dotácie na podporu poľnohospodárstva, najmä agrárne investície do rastlinnej výroby a opatrenia lesného hospodárstva.

(26)

LTS-Wirtschaft schvaľuje a spravuje pôžičky a dotácie v oblasti podpory hospodárstva, ťažiskovo investície drobných a stredných podnikov i zakladania existencie. Má na starosť iniciatívu Spoločenstva INTERREG a je uznávaným finančným sprostredkovateľom v rámci „Joint European Venture“ (JEV).

(27)

Podľa smernice Rady 89/647/EHS z 18. decembra 1989 o kapitálovej primeranosti úverových inštitúcií (6) (ďalej len „smernica o kapitálovej primeranosti“) a smernice Rady 89/299/EHS zo 17. apríla 1989 o vlastných zdrojoch úverových inštitúcií (7) (ďalej len „smernica o vlastných zdrojoch“), podľa ktorých bol novelizovaný zákon o poskytovaní úverov (ďalej len „KWG“), musia banky disponovať záručným kapitálom vo výške 8 % svojich vážených rizikových aktív. Minimálne štyri percentuálne body z toho musí predstavovať takzvaný vlastný kapitál (kapitál „prvého poradia“), zahŕňajúci kapitálové súčasti, ktoré sú úverovej inštitúcii neobmedzene a bezprostredne k dispozícii na okamžité krytie rizík alebo strát. Vlastný kapitál má rozhodujúci význam pre celkové vybavenie banky vlastnými prostriedkami v zmysle dohľadu, pretože doplnkový kapitál (kapitál „druhého poradia“) sa uznáva na krytie rizikových obchodov banky len do výšky existujúceho vlastného kapitálu.

(28)

K 30. júnu 1993 mali nemecké banky prispôsobiť primeranosť svojho záručného kapitálu novým požiadavkám podľa smernice o kapitálovej primeranosti a smernice o vlastných zdrojoch (8).

(29)

Pred realizáciou smernice o kapitálovej primeranosti do nemeckého práva boli mnohé krajinské banky pomerne slabo vybavené záručným kapitálom. Pre dotknuté úverové inštitúcie bolo preto naliehavo potrebné posilnenie základne vlastného kapitálu, aby zabránili obmedzeniu svojej podnikovej expanzie alebo aspoň zachovali svoj jestvujúci objem obchodu.

(30)

Z dôvodu napätej situácie v štátnom rozpočte však štátni vlastníci nemohli poskytnúť čerstvý kapitál, na druhej strane si neželali ani privatizáciu a financovanie dodatočného kapitálu cez finančné trhy. Z tohto dôvodu padlo rozhodnutie uskutočniť prevody majetku, resp. kapitálu, napr. v prípade WestLB majetku Inštitútu na podporu bytovej výstavby spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko (ďalej len „WfA“), v prípade NordLB uvedeného majetku na podporu troch LTS.

(31)

Zákon o prevode majetku na podporu spolkovej krajiny Dolné Sasko do záručného vlastného kapitálu Norddeutsche Landesbank – Girozentrale (9), ktorý bol prijatý 17. decembra 1991 dolnosaským krajinským snemom, splnomocnil ministerstvo financií spolkovej krajiny previesť podiely spolkovej krajiny na majetku na podporu troch LTS na NordLB ako vlastný kapitál za trhovú hodnotu. Okrem toho sa spolková krajina zaviazala, udržať prevedený majetok na podporu v sume na trhovej hodnote minimálne 1,5 mld. DEM.

(32)

Spolková krajina Dolné Sasko a NordLB uzavreli na základe zákona 20. decembra 1991 zmluvu o vklade, ktorou spolková krajina previedla svoje podiely na príslušnom majetku na podporu na NordLB ako záručný vlastný kapitál. Účelom prevodu majetku na podporu bolo navýšenie vlastného kapitálu NordLB uznaného bankovým dohľadom o 1,5 mld. DEM.

(33)

NordLB požiadala 21. februára 1992 audítorskú spoločnosť Treuarbeit AG o stanovenie hodnoty vloženého majetku k 31. decembru 1991. Spoločnosť dospela k záveru, že prevedený majetok má celkovú hodnotu 1,7544 mld. DEM, a potvrdila, že účelová rezerva vytvorená v súvislosti s vkladom a vykazovaná v súvahe NordLB k 31. decembru 1991 ako vlastný kapitál vo výške 1,5 mld. DEM je hodnotná.

(34)

Hodnota majetku, ktorý previedla spolková krajina Dolné Sasko do NordLB, sa priebežne zisťuje. Nasledujúca tabuľka predstavuje zistené hodnoty do konca roku 2003:

(35)

Na základe posudku spoločnosti Treuarbeit AG požiadala NordLB 26. februára 1992 Spolkový orgán dohľadu nad poskytovaním úverov (ďalej len „BAKred“) o uznanie účelovej rezervy vo výške 1,5 mld. DEM ako záručných vlastných prostriedkov podľa § 10 ods. 2 veta 2 KWG.

(36)

Orgán BAKred uznal 26. júla 1993 sumu 1,5 mld. DEM predbežne ako záručný vlastný kapitál. Po objasnení, ktoré si vyžiadal BAKred od spolkovej krajiny Dolné Sasko ohľadne jeho záväzku na udržanie hodnoty aktív na minimálne 1,5 mld. DEM, orgán dohľadu uznal 22. novembra 1993 definitívne, že už netrvajú jeho počiatočné pochybnosti o hodnotnosti účelovej rezervy. Predtým ako orgán BAKred formálne uznal majetky LTS ako vlastný kapitál, strpel BAKred skutočné užívanie majetkov na podporu na podloženie záruky, ak to bolo potrebné, aby boli splnené príslušné platné predpisy o primeranosti vlastných zdrojov.

(37)

Hodnota 1,5 mld. DEM sa od okamihu vkladu vykazovala ako súhrnná účelová rezerva pod vlastným kapitálom NordLB, zatiaľ čo príslušný rozdiel k hodnote majetku sa zúčtoval ako rezerva na záväzky zo zmluvy o vklade.

(38)

Nemecko uviedlo, že z vloženého majetku bolo ročne potrebných približne 100 mil. DEM na podloženie samotných podporných operácií. Celkový zvyšok majetku bol od uznania orgánom BAKred k dispozícii NordLB na podloženie komerčných operácií. Pred uznaním orgánom BAKRed bola k dispozícii pre komerčný obchod len tá časť aktív, ktorá bola skutočne potrebná na splnenie predpisov o primeranosti vlastných zdrojov.

(39)

Pre komerčný obchod boli k dispozícii tieto sumy: