1.

Článok 1 ods. 1 smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania

sa má vykladať v tom zmysle, že:

na účely posúdenia, či výpovede pracovných zmlúv založené na tom, že zamestnanci odmietli, aby sa na ich pracovnú zmluvu uplatnili ustanovenia kolektívnej zmluvy týkajúce sa vnútornej mobility, majú byť považované za patriace pod pojem „prepúšťanie“ v zmysle prvého pododseku písm. a) uvedeného ustanovenia, musí vnútroštátny súd preskúmať, či vzhľadom na túto kolektívnu zmluvu a ustanovenia pracovnej zmluvy sú dotknutí zamestnanci povinní súhlasiť so zmenou geografického pridelenia navrhovanou zamestnávateľom, a v prípade zápornej odpovede, či táto zmena predstavuje podstatnú zmenu podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy, takže ju treba zohľadniť pri výpočte počtu prepustení, ku ktorým došlo. Ak by táto podmienka nebola splnená, vypovedanie pracovnej zmluvy v dôsledku nesúhlasu zamestnanca s takou zmenu by predstavovalo ukončenie tejto zmluvy na podnet zamestnávateľa z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov v zmysle článku 1 ods. 1 druhého pododseku tejto smernice, takže by sa takisto muselo zohľadniť pri výpočte počtu prepustení, ku ktorým došlo.

2.

Článok 2 smernice 98/59

sa má vykladať v tom zmysle, že:

informovanie zástupcov zamestnancov a porady s nimi, ku ktorým došlo pred uzavretím kolektívnej zmluvy o vnútornej mobilite, možno považovať za porady v zmysle tohto článku, pokiaľ sú dodržané povinnosti informovania stanovené v jeho odseku 3.