1.

Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenená smernicou Rady 2010/45/EÚ z 13. júla 2010, v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni praxi, podľa ktorej daňový orgán odmietnutie priznať zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) súvisiacej s nadobudnutím tovaru – v prípade, že táto zdaniteľná osoba prijala dodanie tohto tovaru, použila ho na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení a toto dodanie bolo predmetom faktúry – odôvodňuje tým, že táto faktúra je fiktívna, keďže po prvé dodanie nevykonal vystaviteľ faktúry, po druhé sa tento vystaviteľ podieľal na transakcii, tak aby boli splnené podmienky na poskytnutie určitého úveru, po tretie je cena uvedená na faktúre príliš vysoká a uvedený vystaviteľ zaplatil DPH až oneskorene a len jej časť, a po štvrté faktúra obsahuje nesprávny dátum dodania. Na odôvodnenie takéhoto nepriznania práva na odpočítanie DPH musí daňový orgán z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že zdaniteľná osoba sa aktívne podieľala na podvode na DPH alebo že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že vystaviteľ faktúry sa dopustil takéhoto podvodu.

2.

Článok 178 písm. a) smernice 2006/112, zmenenej smernicou 2010/45,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby daňový orgán zamietol právo na vrátenie dane z pridanej hodnoty len z toho dôvodu, že zdaniteľná osoba má faktúru, ktorá nespĺňa podmienky vyžadované článkom 226 bodom 7 smernice 2006/112, zmenenej smernicou 2010/45, pričom však má tento orgán k dispozícii všetky informácie potrebné na to, aby mohol overiť, či sú splnené hmotnoprávne podmienky na uplatnenie tohto práva. Oprava faktúry nemôže byť podmienkou uplatnenia uvedeného práva, pokiaľ zdaniteľná osoba uvedené informácie poskytla.