OZNÁMENIE KOMISIE

Usmernenia týkajúce sa práva občanov EÚ a ich rodín na voľný pohyb

(Text s významom pre EHP)

(C/2023/1392)

Obsah

Úvod

Oprávnené osoby (články 2 a 3 smernice 2004/38/ES)

2.1

Občan EÚ

2.1.1

Všeobecné pravidlá

2.1.2

Vracajúci sa štátni príslušníci

2.1.3

Cezhraniční pracovníci, cezhraničné samostatne zárobkovo činné osoby a cezhraniční poskytovatelia služieb

2.1.4

Osoby s dvojakým občianstvom

2.2

Rodinní príslušníci a ostatné oprávnené osoby

2.2.1

Všeobecné hľadiská

2.2.2

Najbližší rodinní príslušníci

2.2.3

Vzdialenejší rodinní príslušníci

2.2.4

Podporné doklady osvedčujúce rodinný vzťah s občanom EÚ

Právo na výstup a vstup (články 4 a 5 smernice 2004/38/ES)

3.1

Právo na výstup a vstup

3.1.1

Občania EÚ

3.1.2

Rodinní príslušníci z krajín mimo EÚ

3.1.3

Požiadavky na cestovné doklady

3.1.4

Formát preukazov totožnosti občanov EÚ

3.1.5

Praktická príručka pre príslušníkov pohraničnej stráže (Schengenská príručka)

3.1.6

Chýbajúce cestovné doklady

3.1.7

Odopretie vstupu a výstupu

3.2

Oslobodenie od vízovej povinnosti v prípade rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ

3.3

Vízové pravidlá

Právo na pobyt do troch mesiacov (článok 6 smernice 2004/38/ES)

Právo na pobyt na viac ako tri mesiace v prípade občanov EÚ a administratívne formality (články 7, 8, 14 a 22 smernice 2004/38/ES)

5.1

Pracovníci a samostatne zárobkovo činné osoby

5.1.1

Vymedzenie pracovníka a samostatne zárobkovo činných osôb

5.1.2

Zachovanie štatútu pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby

5.1.3

Občania EÚ pracujúci pre medzinárodné organizácie alebo so štatútom diplomata/konzulárneho zástupcu

5.2

Študenti a ekonomicky neaktívni občania EÚ

5.2.1

Dostatočné zdroje

5.2.2

Komplexné zdravotné poistenie

5.2.3

Študenti

5.2.4

Osoby, ktoré sa skutočne starajú o maloletých občanov EÚ

5.3

Podporné doklady na získanie potvrdenia o registrácii

5.4

Lehoty na spracovanie na účely vydania potvrdenia o registrácii

5.5

Systémy registrácie obyvateľstva

Právo na pobyt uchádzačov o zamestnanie [článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38/ES]

Právo na pobyt na viac ako tri mesiace a administratívne formality v prípade rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ a právo na prácu (článok 7, články 9 až 11 a články 22 a 23 smernice 2004/38/ES)

7.1

Podporné doklady na účely vydania pobytových preukazov

7.2

Lehoty na spracovanie na účely vydania pobytových preukazov

Zachovanie práva na pobyt rodinných príslušníkov v prípade smrti alebo odchodu občana EÚ a v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva (články 12 a 13 smernice 2004/38/ES)

8.1

Situácie zakladajúce právo na potenciálne zachovanie práva na pobyt

8.2

Zachované právo

8.3

Podmienky zachovania práva na pobyt

Trvalý pobyt (články 16 až 21 smernice 2004/38/ES)

9.1

Požiadavka oprávneného pobytu

9.2

Výpočet päťročného nepretržitého obdobia oprávneného pobytu

9.3

Odobratie práva na trvalý pobyt

9.4

Podporné doklady

9.5

Lehoty na spracovanie

Právo na prácu (článok 23 smernice 2004/38/ES)

Právo na rovnaké zaobchádzanie (článok 24 smernice 2004/38/ES)

11.1

Nárok na rovnaký prístup k sociálnej pomoci: obsah a podmienky

11.1.1

Obsah sociálnej pomoci

11.1.2

Kategórie osôb, ktoré majú nárok na rovnaké dávky sociálnej pomoci ako štátni príslušníci v hostiteľskom členskom štáte

11.1.3

Kategórie osôb, ktorým môže byť odopretý prístup k rovnakým dávkam sociálnej pomoci, ako majú štátni príslušníci hostiteľského členského štátu

11.2

Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (EÚ) č. 492/2011

11.3

Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia

11.4

Nárok na rovnaký prístup k zdravotnej starostlivosti: obsah a podmienky

Doklady o pobyte (články 8, 10, 19, 20 a 25 smernice 2004/38/ES)

12.1

Potvrdenia o registrácii a doklady potvrdzujúce trvalý pobyt vydané obyvateľom EÚ (články 8 a 19 smernice 2004/38/ES a článok 6 nariadenia 2019/1157): formát, minimálne informácie a doba platnosti

12.2

Pobytové preukazy a preukazy o trvalom pobyte vydávané rodinným príslušníkom z krajín mimo EÚ (články 10 a 20 smernice 2004/38/ES a články 7 a 8 nariadenia 2019/1157): formát a doba platnosti

12.3

Povaha a účinok dokladov o pobyte (článok 25 smernice 2004/38/ES)

12.4

Viaceré pobytové/prisťahovalecké statusy rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ

Obmedzenia práva na voľný pohyb a pobyt z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (články 27, 28 a 29 smernice 2004/38/ES)

13.1

Obmedzenia práva na voľný pohyb a pobyt z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti

13.1.1

Verejný poriadok a verejná bezpečnosť

13.1.2

Osobné správanie a hrozba

13.1.3

Posúdenie proporcionality

13.1.4

Preventívne opatrenia

13.2

Obmedzenia práva na voľný pohyb a pobyt z dôvodov verejného zdravia

Obmedzenia z iných dôvodov ako verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie (článok 15 smernice 2004/38/ES)

Procesné záruky (články 30 až 33 smernice 2004/38/ES)

Podvod a zneužívanie (článok 35 smernice 2004/38/ES)

16.1

Všeobecné hľadiská

16.2

Podvod

16.3

Zneužívanie

16.4

Účelové manželstvá

16.5

Zneužitie zo strany vracajúcich sa štátnych príslušníkov

16.6

Opatrenia a sankcie proti zneužívaniu a podvodu

Zverejňovanie/šírenie informácií (článok 34 smernice 2004/38/ES)

Právo na pobyt rodinných príslušníkov vracajúcich sa štátnych príslušníkov

Judikatúra vo veci Ruiz Zambrano

19.1

Účinné požívanie podstaty práv ako v prípade občanov EÚ

19.2

Vzťah závislosti

19.3

Pobyty na základe článku 20 ZFEÚ a získanie postavenia osoby s trvalým pobytom

19.4

Možnosť obmedzenia odvodeného práva na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ

1 Úvod

V článku 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) sa priznáva postavenie občana EÚ každej osobe, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Podľa tohto ustanovenia občania EÚ požívajú práva a podliehajú povinnostiam stanoveným v zmluvách. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) opakovane konštatoval, že postavenie občana Európskej únie má byť „základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov“ (1).

Podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ má každý občan EÚ právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam stanoveným v zmluvách a v opatreniach prijatých na ich vykonanie. Príslušné obmedzenia a podmienky sú uvedené v smernici 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov (ďalej len „smernica 2004/38/ES“) (2). Keďže v ZFEÚ je zakotvený aj voľný pohyb pracovníkov (článok 45), sloboda usadiť sa (článok 49) a sloboda poskytovať služby (článok 56), v smernici 2004/38/ES sa takisto zabezpečuje účinnosť týchto slobôd.

Okrem toho je právo na voľný pohyb a pobyt základným právom zakotveným v článku 45 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta základných práv“).

Ako bolo avizované v správe o občianstve za rok 2020 (3), účelom tohto oznámenia o usmerneniach (ďalej len „oznámenie“) je prispieť k účinnejšiemu a jednotnému uplatňovaniu právnych predpisov o voľnom pohybe v rámci celej EÚ, a tým poskytnúť väčšiu právnu istotu občanom EÚ, ktorí uplatňujú svoje právo na voľný pohyb.

Toto oznámenie sa zameriava predovšetkým na uplatňovanie smernice 2004/38/ES.

Okrem toho existujú okolnosti, v ktorých hoci sa smernica 2004/38/ES neuplatňuje priamo na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu, jej ustanovenia sa v spojení s článkami 20 a 21 ZFEÚ napriek tomu analogicky uplatňujú.

Súdny dvor ďalej vo svojom rozsudku vo veci Ruiz Zambrano (4) uznal, že článok 20 ZFEÚ môže predstavovať osobitný základ na poskytnutie odvodeného práva na pobyt rodičom, ktorí sú občanmi krajiny mimo EÚ, ako aj osobám, ktoré sa starajú o deti, ktoré sú občanmi EÚ, v členskom štáte, ktorého sú tieto deti štátnymi príslušníkmi, ak si tieto deti neuplatňujú právo na voľný pohyb.

Vzhľadom na tento vývoj preto toto oznámenie obsahuje aj určité usmernenia týkajúce sa konkrétneho uplatňovania článkov 20 a 21 ZFEÚ.

V relevantných prípadoch sú zahrnuté aj niektoré usmernenia a odkazy na príslušné dokumenty Európskej komisie o voľnom pohybe pracovníkov, samostatne zárobkovo činných osôb a poskytovateľov služieb.

Toto oznámenie vychádza z usmernenia z roku 2009 na lepšiu transpozíciu a uplatňovanie smernice 2004/38/ES (5), ako aj z oznámenia Komisie z roku 2013 s názvom Voľný pohyb občanov EÚ a ich rodín: päť opatrení, ktoré môžu priniesť zmenu (6), a nahrádza ich. Toto oznámenie, pokiaľ sa v ňom nestanovuje inak, nahrádza aj oznámenie Komisie z roku 1999 (7) o osobitných opatreniach týkajúcich sa pohybu a pobytu občanov Únie prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.

Cieľom tohto oznámenia je takisto poskytnúť aktualizované usmernenia všetkým zainteresovaným stranám a podporiť prácu vnútroštátnych orgánov, súdov a odborníkov pracujúcich v oblasti práva.

Keď citácie znenia smernice 2004/38/ES alebo rozsudkov Súdneho dvora obsahujú vizuálne zvýraznenie, takéto zvýraznenie pridala Komisia na znak dôrazu.

Pripomíname, že smernicu 2004/38/ES treba vykladať a uplatňovať v súlade so základnými právami, predovšetkým s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života, so zásadou nediskriminácie, s právami dieťaťa a právom na účinný prostriedok nápravy zaručenými v Charte základných práv a Európskom dohovore o ľudských právach (EDĽP) (8). Okrem toho musia členské štáty ako súčasť práv dieťaťa pri vykonávaní smernice 2004/38/ES vždy brať do úvahy najlepší záujem dieťaťa, ako sa stanovuje v Charte základných práv a v Dohovore OSN o právach dieťaťa z 20. novembra 1989.

V tejto súvislosti musia vnútroštátne orgány pri uplatňovaní zásady nediskriminácie venovať okrem iného, ale nie výlučne, osobitnú pozornosť osobám s menšinovým etnickým alebo rasovým pôvodom a zohľadňovať príslušné nástroje – pozri napríklad smernicu o rasovej rovnosti (9), akčný plán EÚ proti rasizmu na roky 2020 – 2025 vypracovaný Komisiou (10), strategický rámec EÚ pre rovnosť, začleňovanie a účasť Rómov vypracovaný Komisiou (11) a odporúčanie Rady z roku 2021 o rovnosti, začleňovaní a účasti Rómov (12).

Komisia takisto členským štátom pripomína, že takéto základné práva, najmä právo na súkromný a rodinný život, práva dieťaťa a zákaz diskriminácie na základe sexuálnej orientácie, rovnako chránia LGBTIQ občanov (13) a ich rodinných príslušníkov. V stratégii Komisie pre rovnosť LGBTIQ osôb bolo oznámené, že v tomto oznámení sa zohľadní rozmanitosť rodín, čím sa prispeje k uľahčovaniu vykonávania práva na voľný pohyb všetkých rodín vrátane dúhových. Toto oznámenie podporí dôsledné uplatňovanie pravidiel voľného pohybu vnútroštátnymi orgánmi bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, rodovú identitu či rodové vyjadrenie a pohlavné znaky v súlade so stratégiou Komisie pre rovnosť LGBTIQ osôb na roky 2020 – 2025 (14).

Keďže smernica 2004/38/ES je začlenená do Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP), toto oznámenie je relevantné aj pre výklad a uplatňovanie smernice 2004/38/ES vo vzťahoch s Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom (15). Odkazy na EÚ, Európsku úniu alebo Úniu by sa preto mali chápať tak, že sa v relevantných prípadoch vzťahujú aj na tieto štáty a ich štátnych príslušníkov.

Toto oznámenie slúži len ako usmerňovací dokument – právne záväzné je len samotné znenie právnych predpisov EÚ, ako ich vykladá Súdny dvor. V tomto oznámení sa zohľadňujú rozhodnutia Súdneho dvora zverejnené do 2. októbra 2023, pričom poskytnuté usmernenia sa môžu neskôr zmeniť vzhľadom na ďalší vývoj judikatúry Súdneho dvora.

Názory vyjadrené v tomto dokumente nemôžu predurčovať stanovisko, ktoré by Komisia mohla zaujať pred Súdnym dvorom. Informácie obsiahnuté v tomto dokumente majú všeobecný charakter a nevzťahujú sa na žiadne konkrétne osoby ani konkrétne subjekty. Komisia ani žiadna osoba konajúca v mene Komisie nie je zodpovedná za akékoľvek použitie týchto informácií.

2 Oprávnené osoby (články 2 a 3 smernice 2004/38/ES)

2.1 Občan EÚ

2.1.1 Všeobecné pravidlá

Smernica 2004/38/ES (16) sa uplatňuje iba na občanov EÚ, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a na ich rodinných príslušníkov, ktorí ich sprevádzajú alebo sa k nim pripájajú.

Príklad:

T., ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ, má pobyt v členskom štáte. Chce, aby sa tam k nej pripojil jej manžel, ktorý je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ. Keďže v tomto prípade nejde o občana EÚ, manželský pár nemôže využívať práva vyplývajúce zo smernice 2004/38/ES.

Občania EÚ s pobytom v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, zvyčajne nepožívajú práva zaručené právom EÚ o voľnom pohybe osôb, a na ich rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ sa vzťahujú vnútroštátne pravidlá o prisťahovalectve (17).

Príklady:

—

P. má pobyt v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom. Predtým nemal pobyt v inom členskom štáte. Keď chce, aby ho nasledovala jeho manželka, ktorá nie je občiankou EÚ, tento manželský pár nemôže uplatňovať práva podľa smernice 2004/38/ES a je plne na príslušnom členskom štáte, aby stanovil pravidlá o práve manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ, pripojiť sa k štátnemu príslušníkovi tohto členského štátu.

—	L. je štátnym príslušníkom členského štátu A. Päť rokov žije v krajine mimo EÚ. Teraz cestuje do členského štátu B, kam sa plánuje presťahovať – uplatňuje sa smernica 2004/38/ES.

Ako sa vysvetľuje v ďalšom texte, pravidlá o voľnom pohybe osôb sa však vzťahujú aj na občanov EÚ, ktorí sa vracajú do členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, po tom, čo mali pobyt v inom členskom štáte (18), a za určitých okolností aj na tých občanov EÚ, ktorí uplatnili svoje práva na voľný pohyb v inom členskom štáte bez toho, aby v ňom mali pobyt (19) (napríklad poskytovaním služieb v inom členskom štáte bez toho, aby v ňom mali pobyt) (pozri oddiely 2.1.2 – Vracajúci sa štátni príslušníci a 2.1.3 – Cezhraniční pracovníci, cezhraničné samostatne zárobkovo činné osoby a cezhraniční poskytovatelia služieb). Osobitné pravidlá sa uplatňujú aj na osoby s dvojakým občianstvom (pozri oddiel 2.1.4 – Osoby s dvojakým občianstvom).

2.1.2 Vracajúci sa štátni príslušníci

Súdny dvor rozhodol, že právo EÚ sa nielenže uplatňuje na občanov EÚ vykonávajúcich svoje právo na voľný pohyb a pobyt v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a priznáva sa im, ale že sa vzťahuje aj na tých občanov EÚ, ktorí sa vracajú do členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, po tom, ako využili svoje právo na voľný pohyb a zdržiavali sa v inom členskom štáte (20).

Zatiaľ čo vstup občanov EÚ do členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a pobyt v ňom sa riadi vnútroštátnym právom, rodinným príslušníkom vracajúceho sa občana EÚ sa môže udeliť odvodené právo na pobyt v členskom štáte, ktorého je tento občan EÚ štátnym príslušníkom, na základe pravidiel o voľnom pohybe osôb. Podľa judikatúry je však táto možnosť podmienená splnením podmienok podrobnejšie vysvetlených v oddiele 18 – Právo na pobyt rodinných príslušníkov vracajúcich sa štátnych príslušníkov.

2.1.3 Cezhraniční pracovníci, cezhraničné samostatne zárobkovo činné osoby a cezhraniční poskytovatelia služieb

a) Ak majú cezhraniční pracovníci alebo cezhraničné samostatne zárobkovo činné osoby štátnu príslušnosť iného členského štátu, ako je ich členský štát pobytu

Cezhraniční pracovníci sú pracovníci z EÚ, ktorí nemajú pobyt v členskom štáte, v ktorom pracujú, a cezhraničné samostatne zárobkovo činné osoby sú občania EÚ, ktorí vykonávajú samostatnú zárobkovú činnosť v jednom členskom štáte, ale pobyt majú v inom členskom štáte.

Ak majú štátnu príslušnosť iného členského štátu, ako je ich členský štát pobytu, vzťahuje sa na nich právo EÚ v oboch krajinách (ako na migrujúceho pracovníka/samostatne zárobkovo činnú osobu v členskom štáte zamestnania/samostatnej zárobkovej činnosti a na základe smernice 2004/38/ES ako na sebestačnú osobu v členskom štáte pobytu).

b) Cezhraniční pracovníci alebo cezhraniční poskytovatelia služieb, ktorí majú pobyt v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi

Na cezhraničných poskytovateľov služieb a cezhraničných pracovníkov, ktorí majú pobyt v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, sa nevzťahuje smernica 2004/38/ES, ale môžu sa odvolávať na článok 56, resp. článok 45 ZFEÚ. Konkrétnejšie v prípade poskytovateľov služieb z EÚ, ktorí majú sídlo v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, ale poskytujú služby príjemcom usadeným v iných členských štátoch, Súdny dvor rozhodol vo veci Carpenter (21), že sa môžu odvolávať na slobodu poskytovať služby (článok 56 ZFEÚ) s cieľom získať právo na pobyt v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, pre svojho manžela alebo manželku. Hoci sa smernica 2004/38/ES v takom prípade skutočne neuplatňuje, Súdny dvor dospel k záveru, že sa môže priznať odvodené právo na pobyt, pokiaľ by zamietnutie takéhoto práva malo odradzujúci účinok na výkon práv priznaných poskytovateľom služieb z EÚ (22). Judikatúra vo veci Carpenter sa rozšírila tak, aby sa na základe voľného pohybu pracovníkov (článok 45 ZFEÚ) vzťahovala na situáciu občanov EÚ, ktorí sú cezhraničnými pracovníkmi s pobytom v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi (23).

Znamená to, že v každej konkrétnej situácii je potrebné posúdiť, či poskytnutie odvodeného práva na pobyt rodinnému príslušníkovi občana EÚ je potrebné na účely „zaručenia skutočného výkonu základnej slobody“ (voľného pohybu pracovníkov alebo slobody poskytovať služby) (24). Preto teda prináleží príslušným orgánom, aby určili, či by zamietnutie mohlo mať odradzujúci účinok na skutočný výkon takejto slobody priznanej občanovi EÚ (25).

2.1.4 Osoby s dvojakým občianstvom

Existuje judikatúra, ktorá umožňuje určiť prípady, v ktorých sa na osobu s dvojakým občianstvom a jej rodinných príslušníkov vzťahuje smernica 2004/38/ES, a prípady, v ktorých sa ich situácia spravuje vnútroštátnym právom.

a) Osoby s dvojakým občianstvom EÚ/EÚ alebo osoby s dvojakým občianstvom EÚ/krajiny mimo EÚ s pobytom v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi

Na tieto osoby s dvojakým občianstvom sa takisto vzťahuje osobný rozsah pôsobnosti smernice 2004/38/ES.

Príklady:

—	A. má občianstvo členského štátu A a členského štátu B a má pobyt v členskom štáte C. Na A. sa vzťahuje osobný rozsah pôsobnosti smernice 2004/38/ES.

—	L. má občianstvo členského štátu A a zároveň aj občianstvo krajiny mimo EÚ. Má pobyt v členskom štáte B. Na L. sa vzťahuje osobný rozsah pôsobnosti smernice 2004/38/ES.

b) Osoby s dvojakým občianstvom EÚ/EÚ, či už na základe miesta narodenia, alebo na základe naturalizácie, ktorí sa presťahovali na účely pobytu do členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi

Občania EÚ, ktorí sa presťahujú na účely pobytu do členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, nie sú oprávnenými osobami podľa smernice 2004/38/ES a ich pobyt sa spravuje vnútroštátnym právom hostiteľského členského štátu. Keďže osoby, ktoré uplatnili svoje právo na voľný pohyb podľa článku 21 ZFEÚ, tým, že sa presťahovali na účely pobytu do hostiteľského členského štátu, ktorého sú takisto štátnymi príslušníkmi, majú stále právo viesť tam normálny rodinný život spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi. Na ich rodinných príslušníkov sa preto analogicky uplatňuje smernica 2004/38/ES (26).

Príklady:

—

Y. má od narodenia občianstvo členského štátu A aj občianstvo členského štátu B. V členskom štáte A mala pobyt do roku 2020. V roku 2020 sa presťahovala do členského štátu B so svojím manželom, ktorý je občanom krajiny mimo EÚ. Odvtedy pracuje v členskom štáte B. V členskom štáte B sa na Y. nevzťahuje osobný rozsah pôsobnosti smernice 2004/38/ES. Na jej pobyt sa vzťahuje vnútroštátne právo. Na jej manžela sa však smernica 2004/38/ES analogicky uplatňuje.

—

Z. je od narodenia štátnym príslušníkom členského štátu A. V roku 2010 sa presťahoval do členského štátu B, kde má pobyt podľa podmienok stanovených v smernici 2004/38/ES. V roku 2017 získal občianstvo členského štátu B, pričom si ponechal aj občianstvo štátu A, a preto sa na neho v členskom štáte B už nevzťahuje osobný rozsah pôsobnosti smernice 2004/38/ES. V roku 2020 sa oženil s občiankou krajiny mimo EÚ. Smernica 2004/38/ES sa preto analogicky uplatňuje na jeho manželku.

c) Osoby s dvojakým občianstvom EÚ/krajiny mimo EÚ, ktorí prišli do hostiteľského členského štátu ako štátni príslušníci krajiny mimo EÚ, neskôr boli naturalizovaní a ich krajina pôvodnej štátnej príslušnosti pristúpila k EÚ

Po získaní občianstva svojho hostiteľského členského štátu sa títo občania nestávajú oprávnenými osobami podľa smernice 2004/38/ES v hostiteľskom členskom štáte len na základe skutočnosti, že ich druhá krajina štátnej príslušnosti vstúpi do EÚ. Ich pobyt v hostiteľskom členskom štáte sa aj naďalej spravuje vnútroštátnym právom hostiteľského členského štátu.

Vzhľadom na to, že od okamihu pristúpenia ich druhej krajiny štátnej príslušnosti k EÚ sú štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu a oprávnene sa zdržiavajú na území iného členského štátu, však ich situácia patrí do rozsahu pôsobnosti práva EÚ (27). Na základe článku 21 ZFEÚ požívajú právo viesť normálny rodinný život spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi v hostiteľskom členskom štáte. Na ich rodinných príslušníkov sa preto analogicky uplatňuje smernica 2004/38/ES (28).

Príklad:

M. je od narodenia štátnou príslušníčkou štátu A (krajiny mimo EÚ). Do roku 2007 mala pobyt v štáte A. V roku 2007 sa presťahovala do členského štátu B, kde má pobyt ako samostatne zárobkovo činná osoba. V roku 2009 sa vydala za občianku krajiny mimo EÚ. Do roku 2012 mala pobyt ako štátna príslušníčka krajiny mimo EÚ v súlade s vnútroštátnym právom členského štátu B. V roku 2012 získala občianstvo členského štátu B a stala sa občiankou EÚ (osobou s dvojakým občianstvom EÚ/krajiny mimo EÚ). V roku 2013 štát A pristúpil k EÚ a M. sa stala osobou s dvojakým občianstvom EÚ/EÚ. Na pobyt M. v členskom štáte B sa smernica nevzťahuje. Na jej manželku sa však smernica 2004/38/ES analogicky uplatňuje.

d) Osoby s dvojakým občianstvom EÚ/krajiny mimo EÚ, ktoré prišli do hostiteľského členského štátu ako štátni príslušníci krajín mimo EÚ, potom ich krajina pôvodnej štátnej príslušnosti pristúpila k EÚ a neskôr boli naturalizovaní v hostiteľskom členskom štáte

Ak v príslušnom akte o pristúpení neexistuje prechodné ustanovenie o uplatňovaní právnych ustanovení EÚ týkajúcich sa voľného pohybu osôb na nový členský štát, títo občania sa môžu od okamihu pristúpenia ich krajiny pôvodnej štátnej príslušnosti k EÚ odvolávať na ustanovenia smernice 2004/38/ES, pokiaľ ide o obdobia pobytu pred pristúpením – za predpokladu, že počas svojho pobytu v hostiteľskom členskom štáte ako štátni príslušníci krajín mimo EÚ spĺňali príslušné podmienky. Ustanovenia smernice 2004/38/ES sa môžu uplatňovať na súčasné a budúce následky situácií týchto občanov a ich rodinných príslušníkov, ktoré nastali pred pristúpením (29).

Po získaní občianstva hostiteľského členského štátu však títo občania už nie sú oprávnenými osobami podľa smernice 2004/38/ES a ich pobyt sa spravuje vnútroštátnym právom hostiteľského členského štátu. Keďže si však uplatňujú právo na voľný pohyb podľa článku 21 ZFEÚ v hostiteľskom členskom štáte, ktorého sú teraz takisto štátnymi príslušníkmi, majú právo viesť tam normálny rodinný život spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi. Na ich rodinných príslušníkov sa preto analogicky uplatňuje smernica 2004/38/ES (30).

Príklad:

L. je od narodenia štátnym príslušníkom štátu A (krajiny mimo EÚ). Do roku 2007 mal pobyt v štáte A. Od roku 2009 má pobyt ako pracovník v členskom štáte B. V roku 2013 štát A pristúpil k EÚ. V roku 2014 získal občianstvo členského štátu B (a stal sa osobou s dvojakým občianstvom EÚ/EÚ). V roku 2022 sa jeho matka z krajiny mimo EÚ, ktorá je od neho závislá, chce k nemu pripojiť v členskom štáte B. Po tom, ako získal občianstvo členského štátu B, sa na pobyt L. v členskom štáte B prestala vzťahovať smernica 2004/38/ES. Na jeho matku, ktorá je od neho závislá, sa však smernica 2004/38/ES analogicky uplatňuje.

e) Osoby s dvojakým občianstvom EÚ/EÚ, ktoré mali vždy pobyt v jednom členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a nikdy si neuplatňovali právo na voľný pohyb

Na týchto občanov sa smernica 2004/38/ES nevzťahuje (31). Ide o čisto vnútroštátnu situáciu.

Príklad:

– Y. má od narodenia občianstvo členského štátu A aj občianstvo členského štátu B. Je vydatá za občana krajiny mimo EÚ. Vždy mala pobyt v členskom štáte A. Smernica 2004/38/ES sa na ich pobyt v členskom štáte A neuplatňuje.

f) Osoby s dvojakým občianstvom EÚ/krajiny mimo EÚ, ktorí prišli do hostiteľského členského štátu ako štátni príslušníci krajín mimo EÚ a neskôr boli naturalizovaní v uvedenom hostiteľskom členskom štáte

Na týchto občanov sa smernica 2004/38/ES nevzťahuje. Ide o čisto vnútroštátnu situáciu.

Príklad:

Y. je občanom krajiny mimo EÚ. V členskom štáte A má pobyt od roku 2015. V roku 2020 získal občianstvo členského štátu A. V roku 2022 sa k nemu v členskom štáte A chce pripojiť jeho šestnásťročná dcéra, ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ. Na ich pobyt v členskom štáte A sa smernica 2004/38/ES neuplatňuje.

2.2 Rodinní príslušníci a ostatné oprávnené osoby

2.2.1 Všeobecné hľadiská

Smernica 2004/38/ES sa vzťahuje na rodinných príslušníkov, ako sa vymedzujú v smernici 2004/38/ES (aj keď nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu EÚ).

Právo občanov EÚ na voľný pohyb by nemalo želaný účinok bez prijatia sprievodných opatrení, ktorými sa zaručuje, že občanov EÚ môžu sprevádzať ich rodiny (32). V smernici 2004/38/ES sa preto stanovuje odvodené právo na voľný pohyb pre rodinných príslušníkov občanov EÚ.

Smernica 2004/38/ES sa v zásade uplatňuje len na tých občanov EÚ, ktorí cestujú do iného členského štátu, ako je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, alebo ktorí sa tam už zdržiavajú (t. j. občan EÚ si uplatňuje alebo si už uplatnil právo na voľný pohyb) (33). To znamená, že na posúdenie toho, či sa na rodinného príslušníka vzťahuje smernica 2004/38/ES, je potrebné najprv analyzovať, či sa občan EÚ, od ktorého môže mať tento rodinný príslušník odvodené práva, nachádza v situácii, na ktorú sa smernica vzťahuje.

Pokiaľ ide o preukázanie postavenia, Súdny dvor objasnil, že „správne a súdne orgány členského štátu musia rešpektovať osvedčenia a obdobné dokumenty o stave osoby, ktoré vydali príslušné orgány iných členských štátov, pokiaľ nie je ich správnosť vážne spochybnená konkrétnymi dôkazmi vzťahujúcimi sa na konkrétny prípad“ (34). Uplatňuje sa to na doklady týkajúce sa občana EÚ alebo osvedčujúce rodinný vzťah s občanom EÚ. Na takéto uznanie sa nevyžaduje žiadne formálne uznanie rodinného vzťahu v práve iných členských štátov (35). Toto sa uplatňuje aj na účely smernice 2004/38/ES. Vzťahy, ako sú manželstvá osôb rovnakého pohlavia a rodičovstvo osôb rovnakého pohlavia, ktoré sú riadne potvrdené osvedčením vydaným členským štátom, musia byť preto uznané ostatnými členskými štátmi na účely smernice 2004/38/ES a práva EÚ, aj keď takéto vzťahy nie sú právne upravené vo vnútroštátnom práve (36). Na účely výkonu práv odvodených od práva EÚ pármi rovnakého pohlavia a ich deťmi nemožno uložiť požiadavky stanovené v práve hostiteľského členského štátu vrátane držby rodného listu vystaveného podľa jeho práva (37).

2.2.2 Najbližší rodinní príslušníci

„Najbližší“ rodinní príslušníci, uvedení v článku 2 bode 2 smernice 2004/38/ES, majú automatické právo na vstup a pobyt, a to bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. V článku 2 bode 2 sú uvedené tieto osoby:

—	manželský partner,

—	partner, s ktorým občan Únie uzavrel registrované partnerstvo na základe právnych predpisov členského štátu, ak právne predpisy hostiteľského členského štátu považujú registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvom,

—	priami potomkovia, ktorí sú mladší ako 21 rokov, alebo sú nezaopatrenými osobami a takéto osoby manželského partnera alebo partnera, ako je vymedzený vyššie,

—	závislí priami príbuzní po vzostupnej línii a takéto osoby manželského partnera alebo partnera, ako je vymedzený vyššie.

„Rodinní príslušníci“, na ktorých sa vzťahuje smernica 2004/38/ES, zodpovedajú „rodinným príslušníkom“, na ktorých sa vzťahuje nariadenie (EÚ) č. 492/2011 o slobode pohybu pracovníkov (38). To znamená, že na rodinných príslušníkov pracovníkov a samostatne zárobkovo činných osôb sa uplatňujú nielen ustanovenia smernice 2004/38/ES, ale aj ustanovenia nariadenia (EÚ) č. 492/2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (39) (ďalšie informácie nájdete v oddiele11.2 – Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (EÚ) č. 492/2011).

Okrem osôb uvedených v článku 2 bode 2 smernice 2004/38/ES z judikatúry vyplýva, že občania krajín mimo EÚ, ktorí sa skutočne starajú o maloletých občanov EÚ uplatňujúcich si právo na voľný pohyb (ktorí nie sú závislí od maloletého občana EÚ, ale sú osobami, od ktorých sú závislí maloletí občania EÚ), musia mať priznané právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, keďže v opačnom prípade by tým bolo právo tohto dieťaťa na pobyt zbavené želaného účinku [pozri oddiel 2.2.2.5 – Osoby, ktoré sa skutočne starajú o maloletých občanov EÚ].

2.2.2.1 Manželskí partneri

Manželstvo platne uzavreté kdekoľvek na svete musí byť na účely uplatňovania smernice 2004/38/ES v zásade uznané. Na nútené manželstvá, v ktorých jedna strana alebo obe strany uzavreli manželstvo bez svojho súhlasu alebo proti svojej vôli, sa nevzťahuje ochrana medzinárodného práva (40) ani práva EÚ. Nútené manželstvá treba odlišovať od dohodnutých manželstiev, keď sa obe strany plne a slobodne rozhodnú pre uzavretie manželstva, hoci rozhodujúcu úlohu pri voľbe partnera prevezme tretia strana, a od účelových manželstiev vymedzených v oddiele 16.4 – Účelové manželstvá.

Členské štáty nie sú povinné uznať polygamné manželstvá (41), právne uzavreté v krajine mimo EÚ, ktoré môžu byť v rozpore s ich vlastným právnym poriadkom (42). Týmto nie je dotknutá povinnosť náležite zohľadniť najlepšie záujmy detí pochádzajúcich z takýchto manželstiev.

Súdny dvor vo veci Coman objasnil, že pojem „manželský partner“ v zmysle smernice 2004/38/ES je rodovo neutrálny a zahŕňa manželských partnerov v manželstvách osôb rovnakého pohlavia (43). Právo EÚ teda bráni tomu, aby orgány členského štátu odopreli právo na vstup a pobyt manželskému partnerovi rovnakého pohlavia občana EÚ na základe neuznania manželstva osôb rovnakého pohlavia v členskom štáte. Súdny dvor vo svojom rozsudku konkrétne uviedol manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzavreté v hostiteľskom členskom štáte.

Súdny dvor vo veci Coman okrem toho objasnil, že na manželského partnera rovnakého pohlavia sa ako na rodinného príslušníka migrujúceho občana EÚ musia uplatňovať práva na vstup a pobyt odvodené od práva EÚ (44) (ako je právo na prácu a právo na rovnaké zaobchádzanie (45)). Postačuje povinné uznanie manželského partnera ako rodinného príslušníka v súvislosti s voľným pohybom. Manželstvo osôb rovnakého pohlavia nemusí byť uznané vo vnútroštátnom práve (ďalšie informácie sa nachádzajú v oddiele 2.2.1 – Všeobecné hľadiská a v oddiele 2.2.4 – Podporné doklady osvedčujúce rodinný vzťah s občanom EÚ).

Vo veci Coman sa Súdny dvor vo svojej analýze neobmedzil na ustanovenia týkajúce sa voľného pohybu. Analyzoval aj ustanovenia smernice 2004/38/ES so zreteľom na základné právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ktoré zaručuje Charta základných práv a ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva. Na tomto základe Súdny dvor dospel k záveru, že „[z] judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pritom vyplýva, že vzťah existujúci medzi homosexuálnym párom môže spadať pod pojem „súkromný život“, ako aj pod pojem „rodinný život“ z rovnakého dôvodu ako v prípade páru opačného pohlavia, ktorý sa nachádza v rovnakej situácii“. (46) Ochrana súkromného a rodinného života sú dôležitými prvkami, ktoré je potrebné zohľadniť pri zabezpečovaní riadneho uplatňovania práva na voľný pohyb pármi, ktoré tvoria LGBTIQ osoby.

Súdny dvor takisto objasnil, že na to, aby manželskí partneri mohli požívať právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, musia žiť v tom istom hostiteľskom členskom štáte, ale nevyžaduje sa, aby manželia žili spolu v tej istej domácnosti (47).

Okrem toho manželský zväzok nemožno považovať za ukončený, keďže ho neukončil príslušný orgán, aj keď manželia žijú oddelene (48).

2.2.2.2 Registrovaní partneri

V súčasnosti neexistuje judikatúra, v ktorej sa vykladá článok 2 bod 2 písm. b) smernice 2004/38/ES.

Na to, aby sa registrovaný partner/registrovaná partnerka považovali za najbližšieho rodinného príslušníka, registrované partnerstvo musí spĺňať všetky tieto tri podmienky:

a) registrované partnerstvo musí byť uzavreté „na základe legislatívy členského štátu“

Na registrované partnerstvá uzavreté mimo EÚ sa smernica 2004/38/ES nevzťahuje.

b) hostiteľský členský štát považuje registrované partnerstvo za rovnocenné s manželstvom

Hostiteľský členský štát, ktorý podľa svojich vnútroštátnych právnych predpisov neuznáva inštitút registrovaného partnerstva, nemusí uznať registrované partnerstvo uzavreté v inom členskom štáte za rovnocenné s manželstvom.

c) registrované partnerstvo je v súlade s podmienkami stanovenými v príslušných právnych predpisoch hostiteľského členského štátu

Členské štáty majú pri definovaní registrovaného partnerstva, ktoré považujú za rovnocenné s manželstvom, určitú mieru voľnej úvahy. Konkrétne registrované partnerstvo by sa preto mohlo uznať v jednom členskom štáte na účely vykonávania smernice 2004/38/ES, ale neuznať v inom členskom štáte.

S cieľom dosiahnuť väčšiu právnu istotu Komisia vyzýva všetky členské štáty, aby na webovom sídle Your Europe (49) zverejnili zoznam registrovaných partnerstiev uzavretých v iných členských štátoch, ktoré považujú za rovnocenné s manželstvom, a aby tento zoznam pravidelne aktualizovali.

Ak registrované partnerstvo nespĺňa tieto tri podmienky, potenciálne právo na vstup a pobyt partnera by sa malo posúdiť podľa článku 3 ods. 2 písm. b) smernice 2004/38/ES.

Príklad:

T. je občanom krajiny mimo EÚ a P. je občanom EÚ, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu A. V roku 2020 uzavreli registrované partnerstvo podľa právnych predpisov členského štátu A. Teraz majú v úmysle presťahovať sa do členského štátu B, ktorý vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch nestanovuje inštitút registrovaného partnerstva. Členský štát B nemusí uznávať inštitút registrovaného partnerstva. Malo by sa však posúdiť potenciálne právo T. na vstup a pobyt podľa článku 3 ods. 2 písm. b) smernice 2004/38/ES.

2.2.2.3 Potomkovia a predkovia

Súdny dvor objasnil, že pojem „priamy potomok“ občana EÚ sa vzťahuje na každý príbuzenský vzťah medzi rodičom a dieťaťom, či už biologický alebo právny, a má sa teda chápať tak, že zahŕňa tak biologické, ako aj osvojené dieťa občana EÚ (50). Článok 2 bod 2 písm. c) sa vzťahuje aj na „priameho potomka“ manželského partnera alebo registrovaného partnera občana EÚ. V rovnakom duchu sa článok 2 bod 2 písm. d) vzťahuje na závislých príbuzných po vzostupnej línii manželského partnera alebo registrovaného partnera občana EÚ.

Pojem priami príbuzní po zostupnej a vzostupnej línii sa preto vzťahuje na vzťahy na základe osvojenia.

Pokiaľ ide o deti rodičov rovnakého pohlavia uplatňujúcich si právo na voľný pohyb, Súdny dvor objasnil, že ak je jeden z rodičov občanom EÚ, všetky členské štáty musia uznať vzťah rodiča a dieťaťa uvedený v rodnom liste vyhotovenom členským štátom na účely výkonu práv požívaných podľa práva EÚ bez akýchkoľvek dodatočných formalít. To platí bez ohľadu na postavenie takéhoto vzťahu v práve iných členských štátov, a najmä v členskom štáte (členských štátoch) štátnej príslušnosti dieťaťa. Toto „neznamená, že členský štát, ktorého je dotknuté dieťa štátnym príslušníkom, je povinný vo svojom vnútroštátnom práve upraviť rodičovstvo osôb rovnakého pohlavia alebo uznať na iné účely ako výkon práv, ktoré tomuto dieťaťu vyplývajú z práva EÚ, rodičovský vzťah medzi uvedeným dieťaťom a osobami uvedenými ako jeho rodičia v rodnom liste vystavenom orgánmi hostiteľského členského štátu“ (51). Inými slovami, povinné uznávanie rodičovstva v kontexte voľného pohybu je postačujúce. Rodičovstvo osôb rovnakého pohlavia nemusí byť vo vnútroštátnom práve uznané na iné účely (52).

Vo veci VMA Súdny dvor takisto zdôraznil význam základných práv, najmä práva na súkromný a rodinný život a práv dieťaťa – „[v] situácii, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené článkom 7 Charty, ako aj práva dieťaťa zaručené jej článkom 24, najmä právo na zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa vo všetkých aktoch týkajúcich sa detí, ako aj právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s oboma svojimi rodičmi, sú zásadné“ (53). Súdny dvor dospel vo svojej analýze zameranej na základné práva k záveru, že by bolo v rozpore s článkami 7 a 24 Charty základných práv, aby v rámci výkonu svojho práva slobodne sa pohybovať dieťa prišlo o vzťah s jedným z jeho rodičov alebo aby sa mu výkon tohto práva veľmi sťažil (54). Okrem toho v súlade s právom EÚ nemožno zamietnuť uznanie vzťahu rodiča a dieťaťa na účely práv, ktoré dieťaťu vyplývajú z práva EÚ, odvolávaním sa na verejný poriadok z dôvodu, že rodičia sú rovnakého pohlavia (55).

Pokiaľ ide o rozsah uznania rodičovstva osôb rovnakého pohlavia, Súdny dvor vo veci VMA (56) rozhodol, že členské štáty sú povinné uznať rodičovstvo na účely výkonu práv tohto dieťaťa odvodených z práva EÚ. Niekoľkými príkladmi takýchto práv, ktoré Súdny dvor výslovne riešil, sú prístup k vzdelaniu (57), štipendiá (58) a zníženie nákladov na verejnú dopravu pre veľké rodiny (59).

Neexistujú tu obmedzenia, pokiaľ ide o stupeň príbuzenského vzťahu medzi občanmi EÚ a ich predkami či potomkami. To znamená, že sa vzťahuje aj napríklad na vnúčatá a závislých starých rodičov. Vnútroštátne orgány môžu požadovať dôkaz o vyhlasovanom rodinnom vzťahu (pozri oddiel 2.2.4 – Podporné doklady osvedčujúce rodinný vzťah s občanom EÚ).

Treba poznamenať, že právny vzťah medzi migrujúcim občanom EÚ a maloletou osobou, ktorý nepredstavuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom (napr. opatrovníci a deti zverené do pestúnskej starostlivosti), ale ktorý vedie k vytvoreniu skutočného rodinného života, požíva ochranu podľa smernice 2004/38/ES – za predpokladu, že tento vzťah možno riadne osvedčiť. V takom prípade dieťa nepožíva automatické právo na vstup a pobyt, ale podľa článku 3 ods. 2 smernice 2004/38/ES musí hostiteľský štát vstup a pobyt dieťaťa umožniť (60) (ďalšie informácie sú k dispozícii v oddiele 2.2.3 – Vzdialenejší rodinní príslušníci).

2.2.2.4 Závislosť priamych potomkov a priamych predkov

Podľa súčasnej judikatúry (61) Súdneho dvora postavenie „ závislého “ rodinného príslušníka vyplýva z faktickej situácie charakteristickej skutočnosťou, že materiálnu podporu uvedenému rodinnému príslušníkovi poskytuje občan EÚ alebo manželský partner/partner občana EÚ. Postavenie závislého rodinného príslušníka nie je predpokladom na priznanie práva na výživné a dôvody závislosti sú irelevantné (62). Nie je potrebné preskúmať, či by dotknutí rodinní príslušníci boli teoreticky schopní sa živiť sami napríklad vykonávaním plateného zamestnania. Skutočnosť, že rodinný príslušník má reálnu šancu nájsť si prácu a okrem toho má v úmysle pracovať v hostiteľskom členskom štáte, nemá význam pri výklade podmienky, či je „závislý“ (63).

Súdny dvor vo svojich rozsudkoch týkajúcich sa pojmu závislosť neuviedol žiadnu výšku životnej úrovne na stanovenie potreby finančnej pomoci zo strany občana EÚ.

V smernici 2004/38/ES sa nestanovuje žiadna požiadavka, pokiaľ ide o minimálne obdobie závislosti alebo o výšku poskytovanej materiálnej podpory, ak ide o skutočnú a vecnú závislosť.

Na účely stanovenia, či rodinní príslušníci predstavujú závislé osoby, sa musí v jednotlivých prípadoch posúdiť, či si vzhľadom na finančné a sociálne podmienky potrebujú hmotnú podporu na uspokojenie základných potrieb v krajine ich pôvodu alebo v krajine, z ktorej prišli (t. j. nie v hostiteľskom členskom štáte, v ktorom sa zdržiava občan EÚ). Určenie, či je osoba „závislá“ od občana EÚ, musí byť založené na posúdení situácie v čase, keď rodinný príslušník žiada o to, aby mohol sprevádzať uvedeného občana EÚ alebo sa k nemu pripojiť (64).

Od závislých rodinných príslušníkov sa vyžaduje, aby predložili listinný dôkaz preukazujúci existenciu takejto závislosti. Ako potvrdil Súdny dvor, tento dôkaz možno predložiť akýmkoľvek vhodným spôsobom (65). Ak sú dotknutí rodinní príslušníci schopní predložiť dôkaz o existencii ich závislosti inými prostriedkami ako potvrdením vydaným príslušným orgánom krajiny pôvodu alebo krajiny, z ktorej rodinní príslušníci prichádzajú, hostiteľský členský štát nesmie odmietnuť uznať ich práva. Samotný záväzok občana EÚ, že bude dotknutého rodinného príslušníka podporovať, však nestačí na preukázanie existencie závislosti. Viac informácií o posúdení podporných dokladov sa nachádza v oddiele 7.1 – Podporné doklady na účely vydania pobytových preukazov.

Príklady dôkazov osvedčujúcich závislosť:

—	doklad príslušného orgánu krajiny pôvodu alebo krajiny pobytu závislého rodinného príslušníka osvedčujúci existenciu situácie závislosti (66) ,

—

dôkaz o tom, že občan EÚ počas významného obdobia pravidelne zasiela sumu peňazí závislému rodinnému príslušníkovi, ktorú tento závislý rodinný príslušník potrebuje na uspokojovanie svojich základných potrieb v krajine pôvodu alebo v krajine pobytu (67) (to znamená, že je potrebné preukázať uskutočňovanie pravidelných platieb a že tieto platby sú potrebné na uspokojovanie potrieb tohto rodinného príslušníka),

—

dôkaz o tom, že občan EÚ počas významného obdobia pravidelne uskutočňuje priame platby základných nákladov (napr. škola, ubytovanie, elektrina a voda), ktoré tento závislý rodinný príslušník potrebuje na uspokojovanie svojich základných potrieb v krajine pôvodu alebo v krajine pobytu (to znamená, že je potrebné preukázať uskutočňovanie pravidelných platieb a že tieto platby sú potrebné na uspokojovanie potrieb tohto rodinného príslušníka).

Príklady dôkazov, ktoré nemožno vyžadovať:

—	osvedčenia, v ktorých sa uvádza, že závislý rodinný príslušník sa neúspešne pokúšal nájsť si prácu alebo získať sociálne dávky v krajine pôvodu alebo krajine pobytu a/alebo sa inak snažil zabezpečiť si živobytie (68) ,

—	(ak sa občan EÚ už zdržiava v hostiteľskom členskom štáte) preukázanie, že tento rodinný príslušník bol závislý od tohto občana EÚ v čase, keď sa tento občan EÚ usadil v hostiteľskom štáte, alebo krátko predtým (69) .

Nevyžaduje sa, aby sa tento rodinný príslušník zdržiaval v tej istej krajine ako občan EÚ alebo aby bol závislý od tohto občana EÚ v čase, keď sa tento občan EÚ usadil v hostiteľskom štáte, alebo krátko predtým (70).

Príklad:

R. je občanom krajiny mimo EÚ. Vždy mal pobyt v krajine mimo EÚ. Jeho dcéra M. je občiankou EÚ, ktorá je štátnou príslušníčkou členského štátu A. Pobyt mala v členskom štáte A, až kým sa v roku 2016 presťahovala do členského štátu B. Od roku 2018 M. posiela R. mesačné platby na pokrytie jeho nákladov na živobytie. V roku 2020 sa R. presťahoval do členského štátu B a požiadal o pobytový preukaz ako „závislý príbuzný po vzostupnej línii“ rodinného príslušníka podľa článku 2 bodu 2 písm. d). Vydanie pobytového preukazu pre R. nemožno odmietnuť z dôvodu, že nežil v rovnakej krajine ako jeho dcéra. Okrem toho mu nemožno odmietnuť vydanie pobytového preukazu z dôvodu, že v čase, keď sa jeho dcéra usadila v hostiteľskom štáte B, alebo krátko predtým, nebol závislý od svojej dcéry.

Na rodinných príslušníkov, ktorých právo na pobyt je odvodené od ich závislosti od migrujúceho občana EÚ, sa neprestáva vzťahovať smernica, keď prestanú byť závislými, napr. ak si uplatnia práva podľa článku 23 zamestnať sa alebo vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť v hostiteľskom členskom štáte (71).

Z rovnakého dôvodu sa na potomkov, ktorých právo na pobyt je odvodené od toho, že majú menej ako 21 rokov, naďalej vzťahuje smernica 2004/38/ES, keď dosiahnu vek 21 rokov.

Príklad:

M. je občanom krajiny mimo EÚ. Od septembra 2018 má pobyt v krajine mimo EÚ, kde študuje. Jeho matka, ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ, a jeho otec, ktorý je občanom EÚ, majú pobyt v členskom štáte A. V januári 2020 začali synovi posielať mesačné platby na pokrytie jeho nákladov na štúdium a živobytie. M. sa v októbri 2020, keď mal 22 rokov, presťahoval do členského štátu A a požiadal o pobytový preukaz ako závislý priamy potomok občana EÚ [článok 2 bod 2 písm. c)]. Pobytový preukaz získal v decembri 2020. Vo februári 2021 začal pracovať v členskom štáte A, odsťahoval sa od rodičov a prenajal si byt v členskom štáte A. Právo na pobyt M. nemožno spochybniť skutočnosťou, že po jeho presťahovaní sa do členského štátu A už M. nie je závislý od svojich rodičov z dôvodu zamestnania sa v súlade s článkom 23 smernice.

2.2.2.5 Osoby, ktoré sa skutočne starajú o maloletých občanov EÚ

Súdny dvor objasnil, že maloletí občania EÚ v plnej miere požívajú právo na voľný pohyb napriek skutočnosti, že sa sami nemôžu rozhodnúť, kde budú mať pobyt alebo kam budú cestovať: spôsobilosť občana EÚ mať práva zaručené zmluvou a sekundárnym právom, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb, nemožno podriadiť podmienke, že daná osoba dosiahla vek požadovaný na získanie právnej spôsobilosti sama vykonávať tieto práva ani dosiahnutím určitého minimálneho veku (72). Takéto rozhodnutia prijímajú ich rodičia/osoby, ktoré sa o nich skutočne starajú, ktorým bolo priznané právo na zverenie dieťaťa, ktoré je občanom EÚ, do osobnej starostlivosti.

Súdny dvor preto rozhodol, že okrem osôb uvedených v článku 2 bode 2 smernice 2004/38/ES, ak si maloletí občania EÚ uplatňujú právo na voľný pohyb, občania krajín mimo EÚ, ktorí sa o nich skutočne starajú (ktorí nie sú závislí od maloletého občana EÚ, ale sú osobami, od ktorých je závislý maloletý občan EÚ), musia mať priznané právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, keďže v opačnom prípade by tým bolo právo tohto dieťaťa na pobyt zbavené potrebného účinku (73). Na takéto osoby poskytujúce skutočnú starostlivosť sa analogicky uplatňujú príslušné ustanovenia smernice 2004/38/ES.

Príklad:

A. je maloletou občiankou EÚ, ktorá je štátnou príslušníčkou členského štátu A, kde sa narodila. Šesť mesiacov po narodení sa presťahovala do členského štátu B s rodičmi a so staršou sestrou, ktorí sú občanmi krajiny mimo EÚ. Všetci štyria majú pobyt v členskom štáte B. Pravidlá voľného pohybu sa vzťahujú na jej rodičov poskytujúcich skutočnú starostlivosť, a teda aj na jej sestru.

Ďalšie informácie o práve na pobyt na viac ako tri mesiace a menej ako päť rokov v prípade maloletých občanov EÚ a osôb, ktoré im poskytujú skutočnú starostlivosť, sa nachádzajú v oddiele 5.2.4 – Osoby, ktoré sa skutočne starajú o maloletých občanov EÚ

2.2.3 Vzdialenejší rodinní príslušníci

Členské štáty musia v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi umožniť vstup a pobyt „vzdialenejších“ rodinných príslušníkov občanov EÚ.

V článku 3 ods. 2 smernice 2004/38/ES sa odkazuje na:

—

akýchkoľvek iných rodinných príslušníkov (t. j. na ktorých sa nevzťahuje článok 2 bod 2 smernice 2004/38/ES), ktorí:

—	sú nezaopatrenými osobami,

—	sú členmi domácnosti občana EÚ,

—	si z vážnych zdravotných dôvodov prísne vyžadujú osobnú starostlivosť občanom EÚ alebo

—	sú partneri, s ktorými má občan EÚ riadne osvedčený trvalý vzťah.

Pojem rodinní príslušníci v článku 3 ods. 2 sa musí v celej EÚ vykladať nezávisle a jednotne. Odkaz na „vnútroštátnu právnu úpravu“ sa netýka vymedzenia osôb spomínaných v uvedenom ustanovení, ale podmienok, za ktorých musí členský štát umožniť vstup a pobyt týchto osôb (74).

V smernici 2004/38/ES sa nestanovujú žiadne obmedzenia, pokiaľ ide o stupeň príbuzenského vzťahu, keď sa v nej uvádzajú „ostatní rodinní príslušníci“.

V článku 3 ods. 2 smernice 2004/38/ES sa stanovuje, že „vzdialenejší“ rodinní príslušníci majú právo na to, aby im bol umožnený vstup v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Na rozdiel od „najbližších“ rodinných príslušníkov nemajú „vzdialenejší“ rodinní príslušníci automatické právo na vstup a pobyt. To znamená, že od členských štátov sa nevyžaduje, aby vyhoveli všetkým žiadostiam o vstup alebo pobyt podaným osobami, ktoré patria do tejto kategórie (75). Od členských štátov sa však vyžaduje, aby v porovnaní so žiadosťami ostatných občanov krajín mimo EÚ určitým spôsobom zvýhodnili takéto žiadosti (76).

Ako sa vysvetľuje v odôvodnení 6 preambuly smernice 2004/38/ES, v záujme zachovania jednoty rodiny v širšom zmysle musí byť vo vnútroštátnych právnych predpisoch stanovené podrobné preskúmanie relevantných osobných okolností príslušných žiadateľov, pri ktorom sa zohľadní ich vzťah s občanom EÚ alebo akékoľvek iné okolnosti, ako napríklad ich finančná alebo fyzická odkázanosť. Na účel splnenia tejto povinnosti musia členské štáty v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice 2004/38/ES vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch stanoviť kritériá pre toto umožnenie, aby rozhodnutia o žiadostiach boli žiadateľom vydané na základe podrobného preskúmania ich osobnej situácie a aby v prípade zamietnutia boli dané rozhodnutia odôvodnené (77). Členské štáty majú určitú mieru voľnej úvahy pri stanovovaní kritérií vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sa musia zohľadniť pri rozhodovaní, či poskytnúť práva podľa smernice 2004/38/ES „vzdialenejším“ rodinným príslušníkom, pokiaľ sú tieto kritériá v súlade s obvyklým zmyslom výrazu „umožnenie“ a nezbavujú toto ustanovenie jeho potrebného účinku (78).

Členské štáty musia okrem toho pri vykonávaní povinnosti vyplývajúcej z článku 3 ods. 2, ktorá sa týka umožnenia vstupu a pobytu „iných rodinných príslušníkov“, využívať voľnú úvahu „v súlade a pri rešpektovaní“ ustanovení Charty základných práv vrátane práva na rodinný život (a jeho rešpektovania) (článok 7) a najlepšieho záujmu dieťaťa (článok 24) (79). Okrem toho majú povinnosť „vyváženým a racionálnym spôsobom posúdiť všetky aktuálne a relevantné okolnosti prípadu a zohľadniť pritom dotknuté záujmy, a najmä najlepší záujem daného dieťaťa“ (80).

Na základe rozsudku vo veci Coman, v ktorom Súdny dvor uviedol, že pojem „manželský partner“ v zmysle smernice 2004/38/ES je rodovo neutrálny (81), neexistujú dôvody, aby sa iné pojmy v smernici 2004/38/ES [napr. „akýkoľvek iný rodinný príslušník“ [článok 3 ods. 2 písm. a)] a „partner“ [článok 3 ods. 2 písm. b)], nevykladali rodovo neutrálne.

Po uznaní ich postavenia rodinného príslušníka sa môžu vzdialenejší rodinní príslušníci, na ktorých sa vzťahuje článok 3 ods. 2 smernice 2004/38/ES, odvolávať na všetky ustanovenia smernice (vrátane práva na prácu). Toto uznanie sa zvyčajne uskutočňuje vydaním pobytového preukazu podľa článku 10 smernice 2004/38/ES, ale môže sa uskutočniť aj prostredníctvom iného postupu (ako je udelenie víza pre štátnych príslušníkov krajín podliehajúcich vízovej povinnosti).

Každé zamietavé rozhodnutie (najmä odopretie vstupu, zamietnutie udelenia víza a/alebo zamietnutie vydania pobytového preukazu) podlieha všetkým materiálnym a procesným zárukám smernice 2004/38/ES. To zahŕňa prístup k súdnemu konaniu, v ktorom „musí mať vnútroštátny súd možnosť preskúmať, či sa rozhodnutie o odmietnutí opiera o dostatočne silný skutkový základ a či procesné záruky boli dodržané“ (82). Zamietavé rozhodnutie musí byť plne písomne zdôvodnené a musí existovať možnosť podať proti nemu odvolanie.

2.2.3.1 Situácie, na ktoré sa vzťahuje článok 3 ods. 2 písm. a): finančná závislosť, fyzická závislosť a členstvo v domácnosti

Tri situácie, na ktoré sa vzťahuje článok 3 ods. 2 písm. a): finančná závislosť, fyzická závislosť a členstvo v domácnosti, nie sú kumulatívne. To znamená, že na osobu sa môže vzťahovať článok 3 ods. 2 písm. a), ak sa nachádza v jednej z týchto troch situácií (83).

Od vzdialenejších rodinných príslušníkov sa vyžaduje, aby v súlade s článkom 8 ods. 5 písm. e) a článkom 10 ods. 2 písm. e) predložili doklad vydaný príslušným úradom v krajine pôvodu alebo krajine, odkiaľ prichádzajú, potvrdzujúci, že sú osobami závislými od občana EÚ alebo sú členmi domácnosti občana EÚ, alebo dôkaz o existencii vážnych zdravotných dôvodov, ktoré prísne vyžadujú osobnú starostlivosť o rodinného príslušníka občanom EÚ (84).

Pojem „závislé osoby“ sa týka „situácie finančnej závislosti“ (85).

Členské štáty môžu pri výkone svojej voľnej úvahy stanoviť vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch osobitné požiadavky týkajúce sa povahy a trvania závislosti, a to najmä s cieľom uistiť sa, že tento vzťah závislosti je skutočný a stabilný a nevznikol len na účel umožnenia vstupu a pobytu v hostiteľskom členskom štáte (86).

Takéto požiadavky však musia byť v súlade s obvyklým významom pojmu „umožniť“ a výrazov týkajúcich sa závislosti používaných v článku 3 ods. 2 a nesmú toto ustanovenie zbavovať jeho potrebného účinku (87).

Vzťah závislosti musí existovať v krajine, z ktorej vzdialenejší rodinný príslušník prišiel (a nie v krajine, v ktorej sa občan EÚ zdržiaval predtým, ako sa usadil v hostiteľskom členskom štáte) (88). Určenie, či je osoba „závislá“ od občana EÚ, musí byť založené na posúdení situácie v čase, keď rodinný príslušník žiada o to, aby mohol sprevádzať uvedeného občana EÚ alebo sa k nemu pripojiť. Nevyžaduje sa, aby sa tento rodinný príslušník zdržiaval v tej istej krajine ako občan EÚ alebo aby bol závislý od tohto občana v čase, keď sa tento občan EÚ usadil v hostiteľskom štáte, alebo krátko predtým (89). To znamená, že ak sa občan EÚ už zdržiava v hostiteľskom členskom štáte, nemožno vyžadovať preukázanie, že tento závislý rodinný príslušník bol závislý od tohto občana EÚ v čase, keď sa tento občan EÚ usadil v hostiteľskom štáte, alebo krátko predtým (90).

Na závislých vzdialenejších rodinných príslušníkov sa smernica neprestáva vzťahovať, ak si uplatnia práva podľa článku 23 zamestnať sa a alebo vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť v hostiteľskom členskom štáte (91).

Pojem „člen domácnosti“ označuje osoby, ktoré majú vzťah závislosti s občanom EÚ založený na „úzkych a stabilných osobných väzbách vytvorených v tej istej domácnosti, v rámci domáceho životného spoločenstva, ktoré presahuje obyčajné dočasné spoločné bývanie čisto z dôvodov pohodlia“ (92).

Členovia domácnosti musia preukázať úzku a stabilnú väzbu s občanom EÚ, „ktorá preukazuje situáciu skutočnej odkázanosti medzi týmito dvoma osobami, ako aj zdieľanie domáceho životného spoločenstva, ktoré nebolo vytvorené s cieľom získať vstup a pobyt v tomto členskom štáte“ (93).

Medzi prvky, ktoré treba zohľadniť pri posúdení existencie takejto väzby, patrí stupeň príbuzenského vzťahu a v závislosti od okolností prípadu treba zohľadniť „úzkosť predmetného rodinného vzťahu, vzájomnosť a intenzitu vzťahu existujúceho medzi týmito dvoma osobami“ (94). Tento vzťah musí byť takej povahy, že ak by rodinný príslušník nemohol byť členom domácnosti občana EÚ v hostiteľskom členskom štáte, „aspoň jedna z týchto dvoch osôb by tým bola dotknutá“ (95). Nie je však potrebné vyžadovať preukázanie, že občan EÚ by si neuplatňoval právo na voľný pohyb, ak by takémuto rodinnému príslušníkovi nebolo udelené povolenie na vstup a pobyt (96). Dĺžka domáceho životného spoločenstva je tiež dôležitým prvkom a v tejto súvislosti treba zohľadniť aj obdobie predtým, ako dotknutá osoba nadobudla občianstvo EÚ (97). Občan EÚ a iný rodinný príslušník musia byť členmi tej istej domácnosti, ale občan EÚ nemusí byť hlavou tejto domácnosti (98).

Ak existuje skutočný rodinný život medzi občanom EÚ a deťmi trvalého partnera tohto občana, článok 3 ods. 2 písm. a) sa môže vzťahovať aj na situáciu detí trvalého partnera, a to aj v prípade partnerstiev osôb rovnakého pohlavia.

Príklad:

Y. je občiankou EÚ z členského štátu A. Je vydatá za O., ktorý je občanom krajiny mimo EÚ. Posledných päť rokov žili so sestrou Y. menom L., ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ, v členskom štáte A. V roku 2022 sa všetci traja rozhodnú presťahovať do členského štátu B. Na L. ako členku domácnosti Y. by sa mohla vzťahovať smernica 2004/38/ES.

Právny vzťah medzi občanom EÚ uplatňujúcim si právo na voľný pohyb a maloletou osobou, ktorý nepredstavuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom, ale vedie k vytvoreniu skutočného rodinného života, je chránený podľa článku 3 ods. 2 smernice 2004/38/ES (99). Môže ísť najmä o prípad maloletých osôb zverených do osobnej starostlivosti stáleho opatrovníka alebo detí zverených do pestúnskej starostlivosti. V takýchto prípadoch majú vnútroštátne orgány povinnosť „vyváženým a racionálnym spôsobom posúdiť všetky aktuálne a relevantné okolnosti prípadu a zohľadniť pritom dotknuté záujmy, a najmä najlepší záujem daného dieťaťa“ (100). Ak posúdenie vedie k záveru, že dieťa a jeho poručník majú viesť skutočný rodinný život a že toto dieťa je od svojho poručníka závislé, vzhľadom na základné právo na rešpektovanie rodinného života a najlepší záujem dieťaťa sa v zásade vyžaduje, aby hosťovský členský štát priznal uvedenému dieťaťu právo na vstup a pobyt v zmysle článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2004/38/ES v spojení s článkom 7 a článkom 24 ods. 2 Charty základných práv, aby sa tak dieťaťu umožnilo žiť s jeho poručníkmi v ich hostiteľskom členskom štáte (101).

Faktory, ktoré sa majú zohľadniť pri posudzovaní, zahŕňajú okrem iného vek dieťaťa v čase vzniku právneho vzťahu; či dieťa odvtedy žije s občanom EÚ; blízkosť osobného vzťahu, ktorý sa vyvinul medzi dieťaťom a občanom EÚ, a rozsah, v akom je dieťa závislé od občana EÚ (pokiaľ občan EÚ preberá rodičovské práva a povinnosti a právnu a finančnú zodpovednosť za dieťa) (102).

Takisto je potrebné prihliadať na „prípadné konkrétne a individuálne riziko, že dieťa sa môže stať obeťou vykorisťovania, zneužívania alebo obchodovania s ľuďmi“ (103). Takéto riziká však nemožno predpokladať len preto, že konanie o určení príslušného právneho vzťahu je menej rozsiahle ako konanie, ktoré sa vykonáva v hostiteľskom členskom štáte na účely osvojenia alebo umiestnenia dieťaťa, alebo len preto, že Haagsky dohovor z roku 1996 o rodičovských právach a povinnostiach a opatreniach na ochranu detí (104) nebol v konkrétnom prípade uplatniteľný (105). Tieto okolnosti treba porovnať s ostatnými relevantnými skutočnosťami (106).

Pokiaľ ide o rodinných príslušníkov, ktorí si z vážnych zdravotných dôvodov prísne vyžadujú osobnú starostlivosť občanom EÚ, ako sa uvádza v článku 3 ods. 2 písm. a), v súčasnosti nie je k dispozícii judikatúra, ktorá sa týka konkrétne takýchto rodinných príslušníkov. Súdny dvor však zdôraznil, že tieto okolnosti sa týkajú situácie „fyzickej odkázanosti“ (107). Vyžaduje si to však celkové posúdenie, ktoré sa musí vykonať v každom jednotlivom prípade a pri ktorom sa musia zohľadňovať okolnosti špecifické pre každú situáciu.

2.2.3.2 Situácie, na ktoré sa vzťahuje článok 3 ods. 2 písm. b): trvalé partnerstvá

Na partnerov, s ktorými má občan EÚ de facto riadne osvedčený trvalý vzťah, sa vzťahuje článok 3 ods. 2 písm. b). Táto kategória zahŕňa vzťahy medzi osobami opačného pohlavia aj rovnakého pohlavia. Osoby, ktoré odvodzujú svoje práva podľa smernice 2004/38/ES zo skutočnosti, že sú trvalými partnermi, môžu byť požiadané, aby predložili listinný dôkaz, že sú partnermi občana EÚ a že ich partnerský vzťah je trvalý. Dôkaz môže byť predložený akýmkoľvek vhodným spôsobom.

Ďalej sú uvedené niektoré prvky, ktoré môžu preukázať existenciu de facto riadne osvedčeného trvalého vzťahu:

—	dôkaz o dlhotrvajúcom blízkom vzťahu,

—	dôkaz o spoločnom výkone rodičovských práv a povinností v prípade jedného alebo viacerých detí a o rovnakej miere zapájania sa do ich výkonu,

—	dôkaz o tom, že sa spoločne zaviazali k vážnemu dlhodobému právnemu alebo finančnému záväzku (napr. hypotéka na kúpu domova alebo doklad potvrdzujúci uzavretie civilného zväzku),

—	dôkaz o spoločnom bydlisku alebo domácnosti,

—	ak partneri spolu nežijú, dôkaz týkajúci sa pravidelnosti a frekvencie stretávania sa.

Požiadavka na trvalosť vzťahu sa musí vzhľadom na cieľ zachovania jednoty rodiny uvedený v smernici 2004/38/ES posudzovať v širšom zmysle (108). Vo vnútroštátnych pravidlách týkajúcich sa trvalosti partnerstiev môže byť ako kritérium na určenie toho, či partnerstvo možno považovať za trvalé, stanovená minimálna dĺžka trvania partnerstva v súlade so zásadou primeranosti. V takomto prípade musí však byť vo vnútroštátnych pravidlách stanovené, že treba zohľadňovať aj iné relevantné aspekty (napríklad tie, ktoré boli uvedené vyššie).

Vo vnútroštátnych pravidlách sa môže vyžadovať, aby partnerstvo bolo výlučné (t. j. je prijateľné vyžadovať, aby ani občan EÚ, ani partner neboli zosobášení alebo v registrovanom partnerstve s treťou osobou), ale vo vnútroštátnych pravidlách by sa v prípade potreby museli zohľadňovať aj iné faktory.

Pri uplatňovaní tohto ustanovenia by sa osobitná pozornosť mala venovať situácii tých párov rovnakého pohlavia, ktoré nemohli uzavrieť manželstvo alebo registrované partnerstvo, a preto nemajú právo na pobyt podľa článku 2 bodu 2 smernice 2004/38/ES.

2.2.4 Podporné doklady osvedčujúce rodinný vzťah s občanom EÚ

Pri podávaní žiadosti o doklad o pobyte alebo o vstupné vízum podľa smernice 2004/38/ES majú žiadatelia o víza právo zvoliť si listinný dôkaz, ktorým chcú preukázať, že sa na nich vzťahuje smernica 2004/38/ES (t. j. dôkaz preukazujúci rodinný vzťah, existenciu závislosti atď.). Členské štáty môžu požadovať predloženie konkrétnych dokladov (napr. sobášneho listu ako dôkazu preukazujúceho existenciu manželstva), ale nemali by odmietnuť ani iné dôkazné prostriedky. Napríklad predloženie sobášneho listu nie je jediným prostriedkom, ktorý možno akceptovať na preukázanie rodinných väzieb.

Rodinní príslušníci, ktorí žiadajú o doklad o pobyte alebo o vstupné vízum podľa smernice 2004/38/ES, musia predložiť „doklad osvedčujúci existenciu rodinného vzťahu“. To znamená, že od nich nemožno vyžadovať, aby boli doklady alebo vzťah najprv zaregistrované v členskom štáte, ktorého je občan EÚ štátnym príslušníkom, alebo v hostiteľskom členskom štáte občana EÚ. Vyžadovanie takejto registrácie predstavuje neprimeranú prekážku z hľadiska uplatňovania práva na voľný pohyb, keďže je pravdepodobné, že by sa tým spracovávanie niektorých žiadostí výrazne oneskorilo a v niektorých prípadoch dokonca aj znemožnilo vzhľadom na to, že v niektorých členských štátoch neexistuje systém registrácie zahraničných dokladov preukazujúcich rodinný vzťah.

V prípade potomkov, ktorí sú maloletými osobami, môže zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa, ako je zakotvené v článku 24 Charty základných práv, odôvodňovať najmä overenie, že voľný pohyb sa uskutočňuje v súlade s uplatniteľnými pravidlami týkajúcimi sa práva starostlivosti. Prípadné požiadavky v tejto súvislosti musia byť v súlade so všeobecnými zásadami práva EÚ, najmä so zásadou proporcionality a nediskriminácie (109).

a) Doklady vydané členským štátom EÚ

Doklady osvedčujúce rodinný vzťah vydané jedným členským štátom musí hostiteľský členský štát uznať bez akýchkoľvek ďalších administratívnych krokov. Ako sa podrobnejšie vysvetľuje v oddiele 2.2.1 – Všeobecné hľadiská, na účely smernice 2004/38/ES a práva EÚ vo všeobecnosti uznanie takýchto osvedčení a rodinného vzťahu, na ktoré sa tieto osvedčenia vzťahujú, nemožno podmieniť formálnym uznaním inými členskými štátmi (110).

Okrem toho podľa nariadenia (EÚ) 2016/1191 (111) určité verejné listiny osvedčujúce rodinný vzťah, ako sú sobášne listy, potvrdenia o registrovanom partnerstve, rodné listy a určité notárske listiny a rozsudky (napr. osvedčujúce rodičovstvo alebo osvojenie) vydané jedným členským štátom sú oslobodené od požiadavky na vyššie overenie alebo apostil. V prípade niektorých listín (najmä rodných listov, sobášnych listov alebo potvrdení o registrovanom partnerstve) je vydávajúci členský štát povinný na žiadosť dotknutej osoby vydať príslušný viacjazyčný štandardný formulár. V tejto súvislosti by členský štát nemal vyžadovať osvedčený preklad rodného listu, sobášneho listu alebo potvrdenia o registrovanom partnerstve, ak originál vydal iný členský štát a je k nemu priložený viacjazyčný štandardný formulár. Za výnimočných okolností môže orgán členského štátu, ktorému sa verejná listina predkladá, požadovať preklad, ak sa domnieva, že informácie obsiahnuté v tejto listine nepostačujú na jej spracovanie (môže sa to stať napríklad vtedy, keď bolo vyplnené voľné textové pole vo viacjazyčnom štandardnom formulári v inom ako úradnom jazyku prijímajúceho orgánu a tieto informácie sú potrebné na spracovanie listiny). V prípade iných typov dokladov (ako sú doklady potvrdzujúce osvojenie alebo štátnu príslušnosť) nie sú viacjazyčné štandardné formuláre k dispozícii. V takom prípade môžu orgány prijímajúceho členského štátu požadovať osvedčený preklad verejného dokladu, ktorý občan predložil, ale musia akceptovať osvedčený preklad vyhotovený v ktoromkoľvek členskom štáte (t. j. nielen v prijímajúcom členskom štáte).

b) Doklady vydané krajinou mimo EÚ

Ak je originál dokladu vyhotovený v jazyku, ktorému orgány dotknutého členského štátu nerozumejú, členský štát môže požadovať preklad príslušných dokladov. V prípade pochybností o pravosti dokladu (napr. pokiaľ ide o vydávajúci orgán alebo správnosť údajov uvedených v doklade) môže členský štát vyžadovať, aby boli doklady notársky osvedčené, vyššie overené alebo overené (napr. prostredníctvom apostilu). Pritom však musí ísť o konkrétne podozrenie, ktoré sa týka konkrétneho dokladu individuálneho žiadateľa, keďže by bolo neprimerané systematicky vo všetkých prípadoch vyžadovať overenie a/alebo vyššie overenie všetkých podporných dokladov.

V situácii, keď sa v rámci posúdenia vykonaného členským štátom zistí, že na základe objektívnych údajov existujú dostatočne zreteľné dôvody domnievať sa, že konkrétny druh dokladu (napr. sobášny list) vydaný konkrétnou krajinou mimo EÚ je nespoľahlivý (najmä z dôvodu vysokej miery falšovaných alebo podvodne získaných dokladov), vnútroštátne orgány takéhoto členského štátu môžu v konkrétnom prípade vyžadovať overenie alebo vyššie overenie príslušného dokladu. Takéto opatrenie sa musí obmedziť na typy dokladov vydaných krajinou mimo EÚ, v súvislosti s ktorými existujú náznaky odôvodňujúce opatrenie. Ďalšie informácie o tom, ako riešiť zneužívanie a podvod, sa nachádzajú v oddiele 16 – Podvod a zneužívanie (článok 35 smernice 2004/38/ES)).

3 Právo na výstup a vstup (články 4 a 5 smernice 2004/38/ES)

3.1 Právo na výstup a vstup

3.1.1 Občania EÚ

Bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie obmedzení stanovených v kapitole VI smernice 2004/38/ES, v článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 smernice 2004/38/ES sa stanovuje, že občania EÚ s platným preukazom totožnosti alebo pasom majú právo opustiť členský štát a vstúpiť do iného členského štátu. Nemožno vyžadovať žiadne ďalšie formality.

Členské štáty sú preto povinné vydať pas alebo preukaz totožnosti svojim vlastným štátnym príslušníkom v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.

Členské štáty musia uznať priezvisko dieťaťa, ako bolo určené a zaregistrované v členskom štáte narodenia a pobytu dieťaťa (112). V pase alebo preukaze totožnosti vydanom členským štátom, ktorého je toto dieťa štátnym príslušníkom, sa musí uvádzať jeho meno a priezvisko, ako sa uvádza v rodnom liste vydanom členským štátom (113). To isté sa uplatňuje aj v prípade občanov EÚ, ktorí sú deťmi rodičov rovnakého pohlavia. Okrem toho v prípade týchto detí je členský štát, ktorého je toto dieťa štátnym príslušníkom, povinný mu vydať pas alebo preukaz totožnosti, pričom nebude požadovať vystavenie rodného listu členským štátom, ktorého je toto dieťa štátnym príslušníkom (114).

Okrem toho, aby sa dieťaťu, ktoré je občanom EÚ, umožnilo uplatňovať si právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov s každým z týchto dvoch rodičov, rodičia majú právo mať doklad, v ktorom sa uvádza, že sú osobami oprávnenými cestovať s týmto dieťaťom (týmto dokladom môže byť rodný list). Ostatné členské štáty sú povinné uvedený doklad uznať (115).

3.1.2 Rodinní príslušníci z krajín mimo EÚ

Občania krajiny mimo EÚ, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana EÚ, potrebujú platný pas. Môže sa od nich takisto vyžadovať, aby mali víza, ak sú občanmi krajiny mimo EÚ podliehajúcej vízovej povinnosti (pozri oddiel 3.3 – Vízové pravidlá). Viac informácií o oslobodení od vízovej povinnosti sa nachádza v oddiele 3.2 – Oslobodenie od vízovej povinnosti v prípade rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ.

3.1.3 Požiadavky na cestovné doklady

Okrem požiadaviek vyplývajúcich z nariadenia (EÚ) 2019/1157, pokiaľ ide o preukazy totožnosti občanov EÚ, a z nariadenia Rady (ES) č. 2252/2004 o pasoch občanov EÚ (116), jedinou požiadavkou týkajúcou sa cestovných dokladov občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov je, že musia byť platné (článok 5 ods. 1 smernice 2004/38/ES). Členské štáty konkrétne nemôžu zamietnuť cestovný doklad, ktorý:

—	nemá určitú budúcu platnosť – stačí, ak je cestovný doklad platný v deň vstupu na územie,

—	je starším dokladom bez najnovších bezpečnostných prvkov.

3.1.4 Formát preukazov totožnosti občanov EÚ

V nariadení (EÚ) 2019/1157 (117), ktoré sa uplatňuje od 2. augusta 2021 (118), sa zaviedli minimálne bezpečnostné normy a normy formátov preukazov totožnosti vydávaných členskými štátmi (119). V nariadení (EÚ) 2019/1157 sa takisto stanovuje postupné vyraďovanie preukazov totožnosti, ktoré nespĺňajú jeho požiadavky. Takéto preukazy totožnosti strácajú platnosť uplynutím ich doby platnosti alebo 3. augusta 2031 (podľa toho, čo nastane skôr) (120).

3.1.5 Praktická príručka pre príslušníkov pohraničnej stráže (Schengenská príručka)

Pre členské štáty EÚ, ktoré vykonávajú schengenské acquis týkajúce sa vonkajších hraníc, ako aj krajiny pridružené k schengenskému priestoru (121), obsahuje Praktická príručka pre príslušníkov pohraničnej stráže (Schengenská príručka) (122) spoločné usmernenia, najlepšie postupy a odporúčania týkajúce sa kontroly hraníc, pričom sa zohľadňujú osobitosti, ktoré vyplývajú z acquis o voľnom pohybe (pozri najmä časť II oddiel I: pododdiel 2, ktorý sa zaoberá kontrolami osôb požívajúcimi právo na voľný pohyb v súlade s právom EÚ; pododdiel 6.2 o označovaní cestovných dokladov odtlačkom pečiatky a pododdiel 8.3, ktorý sa zaoberá odopretím vstupu osobám požívajúcim právo na voľný pohyb v súlade s právom EÚ).

3.1.6 Chýbajúce cestovné doklady

Ak občan EÚ alebo rodinný príslušník z krajiny mimo EÚ, ktorý sprevádza občana EÚ alebo sa k nemu pripája, nemá potrebné cestovné doklady, alebo ak v prípade potreby nemá víza, daný členský štát skôr, ako takúto osobu vráti, jej musí všetkými primeranými spôsobmi umožniť, aby získala potrebné doklady, alebo nechá jej ich doručiť do primeraného časového obdobia, alebo jej umožní, aby dosvedčila alebo dokázala inými spôsobmi, že sa na ňu vzťahuje právo na voľný pohyb (článok 5 ods. 4 smernice 2004/38/ES). Za takýchto okolností nesie dôkazné bremeno občan EÚ alebo rodinný príslušník z krajiny mimo EÚ a musí preukázať, že daná osoba je oprávnenou osobou v zmysle smernice.

Vždy sa však dôrazne odporúča mať požadované cestovné doklady (cestovný pas alebo občiansky preukaz) alebo víza pri sebe, aby sa občania EÚ a ich rodinní príslušníci mohli v prípade potreby identifikovať (ak ich zastaví polícia, pri nástupe do lietadla atď.). Členské štáty môžu prijať vnútroštátne pravidlá, ktoré ukladajú osobám, ktoré sa nachádzajú na ich území, povinnosť mať pri sebe doklady a dokumenty, pričom za nesplnenie tejto povinnosti sa môžu ukladať sankcie.

3.1.7 Odopretie vstupu a výstupu

Právo EÚ umožňuje členským štátom zakázať občanom EÚ a ich rodinným príslušníkom vstup na ich územie a jeho opustenie, ak predstavujú riziko pre požiadavky verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia v zmysle kapitoly VI smernice 2004/38/ES alebo v prípade zneužitia alebo podvodu (pozri oddiel 13 – Obmedzenia práva na voľný pohyb a pobyt z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (články 27, 28 a 29 smernice 2004/38/ES)) a oddiel 16 – Podvod a zneužívanie (článok 35 smernice 2004/38/ES)).

3.2 Oslobodenie od vízovej povinnosti v prípade rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ

V článku 5 ods. 2 smernice 2004/38/ES sa stanovuje, že vlastnenie platného pobytového preukazu uvedeného v článku 10 smernice 2004/38/ES oslobodzuje rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ od vízovej povinnosti (123).

a) Pobytové preukazy, ktoré oslobodzujú od vízovej povinnosti podľa smernice 2004/38/ES

Podľa smernice 2004/38/ES od vízovej povinnosti oslobodzujú tieto pobytové preukazy:

—	pobytové preukazy „podľa článku 10“ vydané rodinným príslušníkom tých občanov EÚ, ktorí sa presťahovali do iného členského štátu, ako je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi,

—	preukazy o trvalom pobyte vydané podľa článku 20 smernice 2004/38/ES (ktoré nahrádzajú pobytové preukazy s platnosťou päť rokov vydané podľa článku 10 smernice 2004/38/ES).

Vlastníctvo pobytového preukazu vydaného podľa článkov 10 a 20 smernice 2004/38/ES (124) predstavuje dostatočný dôkaz, že držiteľ tohto preukazu je rodinným príslušníkom občana EÚ (125). Pobytový preukaz oslobodzuje od vízovej povinnosti v každom členskom štáte vrátane členského štátu, ktorého je občan EÚ štátnym príslušníkom (126), a to bez ohľadu na účasť vydávajúceho alebo navštíveného členského štátu na schengenskom priestore bez kontrol na vnútorných hraniciach (schengenský priestor) (127).

Oslobodenie od vízovej povinnosti zakotvené v článku 5 ods. 2 smernice 2004/38/ES sa vzťahuje na rodinných príslušníkov, ktorí majú pobytový preukaz alebo preukaz o trvalom pobyte, a to aj ak im takýto preukaz vydal členský štát, ktorý nie je súčasťou schengenského priestoru, aj keď ho vydal členský štát, ktorý je súčasťou tohto priestoru (128).

Pobytové preukazy relevantné podľa článku 5 ods. 2 smernice 2004/38/ES oslobodzujú ich držiteľov od vízovej povinnosti bez ohľadu na to, či držiteľ preukazu sprevádza občana EÚ alebo sa k nemu pripája. Na rozdiel od toho, čo sa stanovuje v iných článkoch smernice 2004/38/ES (napr. v článkoch 6 alebo 7), v článku 5 ods. 2 smernice 2004/38/ES sa totiž nevyžaduje, aby sprevádzali migrujúceho občana EÚ alebo sa k nemu pripájali.

Príklady:

—

R. je občiankou EÚ, ktorá je štátnou príslušníčkou členského štátu A, a so svojím čínskym manželom M. má pobyt v členskom štáte B, ktorý nie je súčasťou schengenského priestoru (129) . M. má pobytový preukaz, ktorý vydal členský štát B podľa článku 10 smernice 2004/38/ES. R. a M. cestujú do členského štátu C, ktorý je súčasťou schengenského priestoru. M. má pobytový preukaz vydaný podľa článku 10 smernice 2004/38/ES, preto je v zmysle smernice oslobodený od vízovej povinnosti, a to aj keď cestuje do členského štátu C, ktorý je súčasťou schengenského priestoru.

—

T. je občanom EÚ, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu B, a so svojou indickou manželkou S. má pobyt v členskom štáte D, ktorý je súčasťou schengenského priestoru. S. má pobytový preukaz, ktorý vydal členský štát D podľa článku 10 smernice 2004/38/ES. S. cestuje do členského štátu E, ktorý nie je súčasťou schengenského priestoru. S. má pobytový preukaz vydaný podľa článku 10 smernice 2004/38/ES, preto je v zmysle smernice oslobodená od vízovej povinnosti, a to aj keď cestuje sama do členského štátu E, ktorý nie je súčasťou schengenského priestoru.

—

P. je občanom EÚ, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu A. So svojou čínskou manželkou L. má pobyt v členskom štáte B, ktorý nie je súčasťou schengenského priestoru. L. má pobytový preukaz, ktorý vydal členský štát B podľa článku 20 smernice 2004/38/ES. L. cestuje sama do členského štátu C, ktorý je súčasťou schengenského priestoru, a následne do členského štátu E, ktorý nie je súčasťou schengenského priestoru. Pobytový preukaz oslobodzuje od vízovej povinnosti v členskom štáte C a v členskom štáte E, aj keď L. cestuje sama.

—

Y. je občanom EÚ, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu A, ktorý nie je súčasťou schengenského priestoru. So svojou indickou manželkou T. má pobyt v členskom štáte C, ktorý je súčasťou schengenského priestoru. T. má pobytový preukaz, ktorý vydal členský štát C podľa článku 20 smernice 2004/38/ES. Pobytový preukaz oslobodzuje od vízovej povinnosti v členskom štáte A. Pobytový preukaz oslobodzuje od vízovej povinnosti v členskom štáte A, aj keď T. cestuje sama.

Pokiaľ ide o formáty pobytových preukazov, pozri oddiel 12.2 – Pobytové preukazy a preukazy o trvalom pobyte vydávané rodinným príslušníkom z krajín mimo EÚ (články 10 a 20 smernice 2004/38/ES a články 7 a 8 nariadenia 2019/1157): formát a doba platnosti.

Okrem toho sa oslobodenie od vízovej povinnosti uplatňuje na:

—	preukazy o (trvalom) pobyte vydané rodičom ako vo veci Zhu a Chen (pozri oddiel 2.2.2.5 – Osoby, ktoré sa skutočne starajú o maloletých občanov EÚ),

—	preukazy o (trvalom) pobyte vydané rodinným príslušníkom občanov EÚ, ktorí sa vrátili do členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi (pozri oddiel 18 – Právo na pobyt rodinných príslušníkov vracajúcich sa štátnych príslušníkov), a

—	preukazy o (trvalom) pobyte vydané rodinným príslušníkom osôb s dvojakým občianstvom, ak sa na takýchto rodinných príslušníkov analogicky uplatňuje smernica 2004/38/ES (pozri oddiel 2.1.4 – Osoby s dvojakým občianstvom).

Ako sa totiž podrobnejšie vysvetľuje v oddiele 12.2 – Pobytové preukazy a preukazy o trvalom pobyte vydávané rodinným príslušníkom z krajín mimo EÚ (články 10 a 20 smernice 2004/38/ES a články 7 a 8 nariadenia 2019/1157): formát a doba platnosti, týmto trom kategóriám rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ by sa takisto mal vydať preukaz o (trvalom) pobyte podľa smernice 2004/38/ES, pretože sa na nich smernica analogicky uplatňuje.

b) Doklady o pobyte, ktoré neoslobodzujú od vízovej povinnosti podľa smernice 2004/38/ES

Akékoľvek iné doklady o pobyte vydané rodinným príslušníkom občanov EÚ neoslobodzujú ich držiteľa od vízovej povinnosti v zmysle smernice 2004/38/ES.

Treba poznamenať, že doklady o pobyte vydané podľa vnútroštátnych právnych predpisov vo výlučne vnútroštátnej situácii (zlúčenie rodiny so štátnymi príslušníkmi vydávajúceho členského štátu, ktorí si neuplatnili právo na voľný pohyb) sa netýkajú oprávnených osôb, na ktoré sa uplatňujú pravidlá voľného pohybu. Členské štáty preto musia vydávať tieto doklady o pobyte podľa nariadenia (ES) č. 1030/2002 (130). Ak povolenie na pobyt vydáva členský štát, ktorý je súčasťou schengenského priestoru, povolenia na pobyt vydané podľa nariadenia (ES) č. 1030/2002 oslobodzujú od vízovej povinnosti pri cestovaní do členských štátov, ktoré sú súčasťou schengenského priestoru.

Doklady o pobyte, ktoré neboli vydané podľa smernice 2004/38/ES, však môžu oslobodiť ich držiteľa od vízovej povinnosti podľa schengenských pravidiel (131). Ďalšie informácie v tejto súvislosti sa nachádzajú v Praktickej príručke pre príslušníkov pohraničnej stráže (Schengenská príručka).

Príklad:

Členský štát A je súčasťou schengenského priestoru. Občan EÚ z členského štátu A má so svojou manželkou, ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ, pobyt v členskom štáte A. Spoločne cestujú do ďalšieho členského štátu, ktorý je takisto súčasťou schengenského priestoru. Keďže jeho manželka, ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ, má povolenie na pobyt vydané podľa vnútroštátneho práva členského štátu, ktorý je súčasťou schengenského priestoru, podľa schengenských pravidiel nepotrebuje vstupné víza.

3.3 Vízové pravidlá

Ako sa stanovuje v článku 5 ods. 2, členské štáty môžu od rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ, ktorí sa sťahujú za občanom EÚ, na ktorého sa uplatňuje smernica 2004/38/ES, alebo sa k nemu pripájajú, vyžadovať iba vstupné vízum v súlade s nariadením (EÚ) 2018/1806 (132), resp. v prípade Írska v súlade s vnútroštátnym právom. Takíto rodinní príslušníci majú právo na vstup na územie členského štátu a právo získať vstupné víza (133). Toto ich odlišuje od iných občanov krajín mimo EÚ, ktorí takéto právo nemajú.

Právo získať víza sa uplatňuje bez ohľadu na účel cesty – za predpokladu, že rodinný príslušník z krajiny mimo EÚ sprevádza občana EÚ alebo sa k nemu pripája (napr. na účely usadenia sa alebo cestovného ruchu v hostiteľskom členskom štáte).

V súlade s článkom 5 ods. 2 musia členské štáty takýmto osobám umožniť, aby získali potrebné víza, ktoré sa vydajú bezplatne a čo najskôr a na základe zrýchleného postupu.

V smernici 2004/38/ES sa však nestanovujú ďalšie pravidlá pre postupy, ktoré sa týkajú udeľovania víz.

V prípade členských štátov, ktoré uplatňujú schengenské acquis v oblasti spoločnej vízovej politiky v plnom rozsahu (134), sa prostredníctvom vykonávacieho rozhodnutia Komisie prijala príručka pre spracovanie žiadostí o víza a úpravu udelených víz podľa vízového kódexu (135). Celý oddiel príručky (časť III) sa zaoberá konkrétnymi pravidlami týkajúcimi sa spracúvania žiadostí o víza predložených rodinnými príslušníkmi občanov EÚ a zohľadňujú sa v ňom osobitosti, ktoré vyplývajú z acquis o voľnom pohybe. Vízový kódex a príručka sa nevzťahujú na Írsko, Bulharsko, Cyprus a Rumunsko, ale väčšina operačných pokynov uvedených v časti III príručky k vízovému kódexu je relevantná aj pre tieto členské štáty EÚ.

Lehoty na spracovanie žiadostí o víza rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ presahujúce 15 dní „by mali byť ojedinelé a riadne odôvodnené“, pričom oneskorenia dlhšie ako štyri týždne nie sú primerané.

Orgány členských štátov by mali usmerňovať rodinných príslušníkov, pokiaľ ide o druh víz, o aké by mali požiadať (t. j. krátkodobé víza), a nemôžu od nich vyžadovať, aby žiadali o dlhodobé alebo pobytové víza ani o víza na účel zlúčenia rodiny.

Členské štáty môžu na dohodnutie schôdzky použiť servisné telefónne linky alebo služby externej spoločnosti, musia však ponúknuť rodinným príslušníkom z krajín mimo EÚ možnosť priameho prístupu na konzulát.

Rodinní príslušníci z krajín mimo EÚ by mali mať možnosť čo najskôr získať schôdzku s externými poskytovateľmi služieb alebo na konzulátoch, aby sa zabezpečilo, že budú môcť skutočne využiť zrýchlený postup.

Ak sa rodinní príslušníci rozhodnú, že nevyužijú svoje právo podať žiadosť priamo na konzuláte, ale že namiesto toho využijú služby externej spoločnosti alebo osobitné služby, môže sa od nich vyžadovať, aby za tieto služby zaplatili (ale nie poplatok za samotné vízum). Ak sa naopak žiadosť podá priamo na konzuláte, žiadosť o vízum by mala byť spracovaná bezplatne.

Vzhľadom na skutočnosť, že právo na udelenie vstupného víza je odvodené od rodinného vzťahu s občanom EÚ, členské štáty môžu požadovať iba predloženie platného pasu a dokladov relevantných na účely preukázania, že:

a)	existuje občan EÚ, od ktorého si môže žiadateľ o udelenie víza odvodzovať nejaké práva. Dôkazné bremeno spočíva v predložení dôkazu preukazujúceho totožnosť a štátnu príslušnosť občana EÚ (napr. platný preukaz totožnosti alebo cestovný doklad);

žiadateľ o udelenie víza je rodinným príslušníkom takého občana EÚ.

Dôkazné bremeno spočíva v predložení dôkazu preukazujúceho ich rodinné väzby (napr. sobášny list, rodný list atď.) a prípadne dôkazu preukazujúceho splnenie ďalších podmienok uvedených v článku 2 bode 2 alebo článku 3 ods. 2 smernice 2004/38/ES (napr. dôkaz preukazujúci existenciu závislosti, členstvo v domácnosti, vážne zdravotné dôvody, trvalé partnerstvá atď.);

c)	žiadateľ o udelenie víza bude sprevádzať občana EÚ v hostiteľskom členskom štáte alebo sa k nemu pripojí.

Nemožno požadovať predloženie ďalších dokladov, ako je doklad o ubytovaní, o dostatočných zdrojoch, pozývací list, spiatočný lístok alebo cestovné zdravotné poistenie.

Pokiaľ ide o zamietnuté víza, uplatňujú sa príslušné uplatniteľné procesné záruky opísané v oddiele 15 – Procesné záruky (články 30 až 33 smernice 2004/38/ES).

4 Právo na pobyt do troch mesiacov (článok 6 smernice 2004/38/ES)

V súlade s článkom 6 smernice 2004/38/ES majú občania EÚ právo na pobyt na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas. Od rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ, ktorí sprevádzajú občana EÚ alebo sa k nemu pripájajú, sa vyžaduje len to, aby vlastnili platný pas.

Počas prvých troch mesiacov sa článok 6 smernice 2004/38/ES uplatňuje na všetkých občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov bez ohľadu na zámer, s ktorým vstúpia do hostiteľského členského štátu (napr. cestovný ruch, hľadanie zamestnania alebo záujem o pobyt v hostiteľskom členskom štáte), a nemožno vyžadovať inú podmienku pobytu ako vlastniť platný preukaz totožnosti (136).

Od občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov sa nemôže vyžadovať, aby opustili členský štát na minimálne obdobie (napr. tri mesiace), aby sa mohli dovolávať nového práva na pobyt na území tohto členského štátu podľa článku 6 smernice 2004/38/ES (137).

Kontroly dodržiavania súladu s článkom 6 smernice 2004/38/ES nemožno vykonávať systematicky. V prípade osoby, ktorá si nárokuje právo na pobyt podľa článku 6 smernice 2004/38/ES, sa v zásade uplatňuje predpoklad, že na tento pobyt sa vzťahuje článok 6. Túto osobu možno požiadať, aby poskytla dôkazy potvrdzujúce, že sa nachádza v situácii, na ktorú sa vzťahuje článok 6, iba ak existujú odôvodnené pochybnosti o tom, že sa na danú osobu v skutočnosti nevzťahuje článok 6 (138) (čo môže byť prípad, keď osoba prichádza do kontaktu s vnútroštátnymi orgánmi niekoľkokrát počas obdobia dlhšieho ako tri po sebe nasledujúce mesiace).

Posúdenie dĺžky pobytu (či už tri mesiace, alebo dlhšie) si vyžaduje individuálne preskúmanie. Malo by byť založené na objektívnych skutočnostiach a musí sa v ňom zohľadňovať aj zámer dotknutej osoby a relevantné dôkazy.

Ak sa na občana EÚ alebo jeho rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ vzťahovalo rozhodnutie o vyhostení prijaté členským štátom podľa článku 15 ods. 1 smernice 2004/38/ES, pretože už nemá právo na pobyt podľa článku 7 smernice 2004/38/ES, môže požiadať o nové právo na pobyt na tomto území podľa článku 6 uvedenej smernice za osobitných podmienok (ďalšie informácie sú uvedené v oddiele 14 – Obmedzenia z iných dôvodov ako verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie (článok 15 smernice 2004/38/ES))).

5 Právo na pobyt na viac ako tri mesiace v prípade občanov EÚ a administratívne formality (články 7, 8, 14 a 22 smernice 2004/38/ES)

V súlade s článkom 7 ods. 1 smernice 2004/38/ES majú občania EÚ právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte na viac ako tri mesiace, ak:

a)	sú pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami v hostiteľskom členskom štáte [článok 7 ods. 1 písm. a)];

b)	majú dostatočné zdroje a komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte [článok 7 ods. 1 písm. b)];

c)	absolvujú študijný kurz v hostiteľskom členskom štáte a majú tam komplexné krytie zdravotného poistenia [článok 7 ods. 1 písm. c)] alebo

d)	sú rodinnými príslušníkmi, ktorí sprevádzajú občana EÚ, ktorý spĺňa jednu z uvedených podmienok, alebo sa k nemu pripájajú (článok 7 ods. 2).

V článku 8 ods. 1 smernice 2004/38/ES sa hostiteľskému členskému štátu umožňuje, aby od občana EÚ vyžadoval, aby sa v prípade pobytu dlhšieho ako tri mesiace zaregistroval na príslušných úradoch. Členské štáty, ktoré túto podmienku nezaviedli, nemusia občanom EÚ vydávať potvrdenie o registrácii. V týchto členských štátoch by migrujúci občania EÚ, ktorí patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2004/38/ES, mohli preukázať svoje postavenie osôb oprávnených v zmysle smernice 2004/38/ES akýmikoľvek relevantnými spôsobmi.

Právo na pobyt a nepretržitosť oprávneného pobytu nie sú dotknuté, ak sa zmení ustanovenie smernice 2004/38/ES, na ktorom je toto právo založené. Je takisto možné súčasne spĺňať súlad s rôznymi ustanoveniami týkajúcimi sa práva na pobyt, a teda mať rôzne štatúty (napr. študent, ktorý je zároveň aj pracovníkom) (139). Zmena štatútu si nevyžaduje vydanie nového dokladu o pobyte ani ju netreba oznamovať vnútroštátnym orgánom.

Členské štáty môžu podporiť integráciu občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ ponúknutím jazykových a iných cielených kurzov na dobrovoľnej báze (140). Z odmietnutia zúčastniť sa na takýchto kurzoch by sa nemali vyvodzovať žiadne dôsledky.

5.1 Pracovníci a samostatne zárobkovo činné osoby

5.1.1 Vymedzenie pracovníka a samostatne zárobkovo činných osôb

Pojem „pracovník“ alebo „samostatne zárobkovo činná osoba“ sa nevymedzuje ani v primárnych, ani v sekundárnych právnych predpisoch EÚ.

Podľa judikatúry Súdneho dvora má pojem „pracovník“ na účely voľného pohybu v EÚ osobitný význam (141) a musí sa vykladať extenzívne (142). Nemožno uplatňovať rozdielne vnútroštátne vymedzenia pojmov (napr. vymedzenie pojmu pracovník vo vnútroštátnom pracovnoprávnom práve), ktoré by boli reštriktívnejšie.

Súdny dvor vymedzil pojem „pracovník“ ako osobu, ktorá vykonáva skutočnú a účinnú prácu, za ktorú je platená pod vedením niekoho iného, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie (143). Základnou charakteristickou črtou pracovnoprávneho vzťahu je, že

—	jedna osoba vykonáva činnosti počas určitého obdobia (144),

—	v prospech inej osoby a pod jej vedením (145),

—	za ktorú dostáva odmenu (pričom za odmenu sú považované aj vecné dávky) (146).

Ďalšie informácie sú k dispozícii v oznámení Komisie z roku 2010 s názvom Potvrdenie významu voľného pohybu pracovníkov: práva a významné trendy (147). Podmienkou rozlišovania medzi „pracovníkmi“ a „samostatne zárobkovo činnými osobami“ je vzťah podriadenosti. Pre prácu vo vzťahu podriadenosti je charakteristické to, že zamestnávateľ určuje náplň práce, spôsob odmeňovania a pracovné podmienky (148).

V prípade samostatne zárobkovo činných osôb platí, že hoci sa môžu vyžadovať dôkazy o samostatnej zárobkovej činnosti, nemôže to odôvodňovať nadmerné dôkazné požiadavky. V rovnakom duchu vnútroštátne požiadavky nesmú vytvárať situácie, v ktorých predpokladom na získanie potvrdenia o registrácii pobytu je registrácia na vykonávanie činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba a zároveň predpokladom na registráciu na vykonávanie činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba je potvrdenie o registrácii pobytu.

5.1.2 Zachovanie štatútu pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby

V článku 7 ods. 3 smernice 2004/38/ES sa stanovuje, že v určitých situáciách si občania EÚ zachovajú štatút pracovníka/samostatne zárobkovo činnej osoby, hoci už nevykonávajú prácu alebo samostatnú zárobkovú činnosť (a preto majú nárok na rovnaké zaobchádzanie; pozri oddiel 11 – Právo na rovnaké zaobchádzanie (článok 24 smernice 2004/38/ES)). V súlade s judikatúrou Súdneho dvora (149) zoznam situácií v článku 7 ods. 3, v ktorých sa štatút pracovníka/samostatne zárobkovo činnej osoby môže zachovať, nie je vyčerpávajúci.

Na účely zachovania štatútu pracovníka podľa článku 7 ods. 3 písm. b) a c) sa pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré prestali pracovať, musia zaregistrovať ako uchádzači o zamestnanie na príslušných úradoch práce (150). Hostiteľský členský štát môže uložiť uchádzačom o zamestnanie aj iné požiadavky za predpokladu, že tieto požiadavky sa ukladajú aj jeho vlastným štátnym príslušníkom, napr. podmienku, aby boli k dispozícii úradu práce a jeho službám (ako je poradenstvo, profilovanie, odborná príprava, zasielanie žiadostí na základe informácií o dostupných pracovných miestach, účasť na pohovoroch, prípadne dodržiavanie ustanovení dohody o pracovnej integrácii atď.).

Občan EÚ, ktorý už nemá štatút pracovníka, si môže naďalej hľadať prácu, ale môže sa od neho vyžadovať dôkaz, „že si sústavne hľadá zamestnanie a že má skutočnú šancu zamestnať sa“ (151). Hostiteľský štát mu v súlade s článkom 24 ods. 2 smernice môže odmietnuť udeliť sociálnu pomoc (152) (pozri aj oddiel 11 – Právo na rovnaké zaobchádzanie (článok 24 smernice 2004/38/ES)).

5.1.3 Občania EÚ pracujúci pre medzinárodné organizácie alebo so štatútom diplomata/konzulárneho zástupcu

Podľa ustálenej judikatúry (153) sa na občanov EÚ, ktorí pracujú pre medzinárodnú organizáciu v inom členskom štáte, ako je štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, vzťahujú pravidlá Zmluvy o EÚ týkajúce sa voľného pohybu pracovníkov a nemôžu byť zbavení svojich práv vyplývajúcich z práva EÚ o voľnom pohybe pracovníkov len preto, že pracujú pre medzinárodnú organizáciu.

Je to tak bez ohľadu na to, že:

—	využívajú aj výhody dohody o hosťovaní medzi ich organizáciou a hostiteľským členským štátom (ktorá ich môže oslobodzovať od imigračných kontrol),

—	môžu byť držiteľmi osobitného dokladu o pobyte vydaného v zmysle takejto dohody o hosťovaní alebo

—	prišli do hostiteľského členského štátu, aby pracovali v tejto medzinárodnej organizácii (takže nemajú žiadnu históriu pobytu pred začiatkom zamestnania).

To isté sa uplatňuje na občanov EÚ, ktorí majú štatút diplomata alebo konzulárneho zástupcu v členskom štáte v zmysle Viedenského dohovoru (154).

5.2 Študenti a ekonomicky neaktívni občania EÚ

Študenti a ekonomicky neaktívni občania EÚ musia mať dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu. Musia mať aj komplexné krytie zdravotného poistenia pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov (155).

Smernica 2004/38/ES nebráni tomu, aby mal občan EÚ „právo na pobyt“ v členskom štáte, v ktorom pracuje alebo kde je samostatne zárobkovo činnou osobou, a zároveň v inom členskom štáte, v ktorom tento občan EÚ trávi čas (napr. víkendy a sviatky), ak sú splnené príslušné podmienky. V členskom štáte, v ktorom má občan EÚ pobyt ako študent alebo ekonomicky neaktívna osoba, môže tento občan EÚ získať alebo ponechať si „právo na pobyt“, ak sú splnené podmienky dostatočných zdrojov a komplexného krytia zdravotného poistenia a prípadne ak je občan EÚ zapísaný ako študent.

Príklad:

P. je štátnou príslušníčkou členského štátu A. Pracuje v členskom štáte B, kde sa zvyčajne zdržiava počas pracovného týždňa. Každý víkend a niektoré mesiace trávi každoročne v členskom štáte C, kde vlastní dom pri pláži. Má právo na pobyt v členskom štáte ako pracovníčka, ale takisto môže využívať právo na pobyt v členskom štáte C.

5.2.1 Dostatočné zdroje

Pojem „dostatočné zdroje“ treba vykladať vzhľadom na cieľ smernice 2004/38/ES, ktorým je uľahčiť voľný pohyb, pokiaľ sa osoby oprávnené na právo na pobyt nestanú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.

Prvým krokom na posúdenie existencie dostatočných zdrojov by malo byť to, či občan EÚ (a rodinní príslušníci, ktorí odvodzujú svoje právo na pobyt od neho) by spĺňal vnútroštátne kritériá na poskytovanie základnej dávky sociálnej pomoci.

Občania EÚ majú dostatočné zdroje vtedy, keď je úroveň ich zdrojov rovnaká alebo vyššia ako hranica, pod ktorou sa v hostiteľskom členskom štáte poskytuje minimálny príspevok na živobytie. Ak sa neuplatňuje toto kritérium, mal by sa brať do úvahy minimálny dôchodok sociálneho zabezpečenia.

V článku 8 ods. 4 sa členským štátom zakazuje stanoviť priamo alebo nepriamo pevnú sumu, ktorú považujú za „dostatočné zdroje“ a pri nedosiahnutí ktorej možno právo na pobyt automaticky zamietnuť. Orgány členských štátov musia zohľadniť osobnú situáciu danej osoby.

Členské štáty môžu odmietnuť poskytovať sociálne dávky ekonomicky neaktívnym občanom EÚ, ktorí si uplatňujú právo na voľný pohyb a nemajú dostatočné zdroje na uplatnenie práva na pobyt na základe smernice 2004/38/ES (156). Z toho dôvodu je pri posudzovaní, či je splnená požiadavka na dostatočné zdroje podľa článku 7 ods. 1 písm. b), „potrebné dôkladne preskúmať ekonomickú situáciu každej dotknutej osoby bez ohľadu na požadované sociálne dávky “ (157). Cieľom článku 7 ods. 1 písm. b) je totiž zabezpečiť, aby ekonomicky neaktívni občania EÚ „nevyužívali systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu na účely financovania svojich existenčných potrieb“ (158).

Vo veci Brey sa dospelo k záveru, že v prípade ekonomicky neaktívneho občana EÚ oprávnenosť na sociálnu pomoc „môže predstavovať nepriamy dôkaz“, že táto osoba nemá dostatočné zdroje na to, aby sa nestala neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) (159).

Vnútroštátne orgány môžu v prípade potreby urobiť kontroly, pokiaľ ide o existenciu zdrojov, ich zákonnosť (160), množstvo a dostupnosť. Tieto kontroly sa môžu vykonávať vtedy, keď občania EÚ požiadajú o registráciu svojho pobytu alebo keď ich rodinní príslušníci požiadajú o doklad o pobyte.

Po vydaní dokladu o pobyte sa toto overenie podľa článku 14 ods. 2 smernice 2004/38/ES nesmie vykonávať systematicky, ale len v osobitných prípadoch, keď existuje opodstatnená pochybnosť o tom, či občania EÚ alebo ich rodinní príslušníci spĺňajú podmienku týkajúcu sa dostatočných zdrojov.

Súdny dvor potvrdil, že článok 14 ods. 2 sa uplatňuje aj v súvislosti s poskytovaním sociálnych dávok (161). Súdny dvor konštatoval, že bolo v súlade s uvedeným ustanovením zriadiť systém, v rámci ktorého musí žiadateľ v prípade každej z predmetných sociálnych dávok poskytnúť vo formulári žiadosti množstvo údajov, ktoré svedčia o existencii práva na pobyt, pričom tieto údaje sú následne overované príslušnými orgánmi, ktoré môžu priznať dotknutú dávku, a iba v osobitných prípadoch sa od žiadateľov vyžadovalo, aby predložili dôkaz, že skutočne majú právo na pobyt, ako to deklarovali (162).

Súdny dvor objasnil, že podmienky stanovené v článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38/ES sa musia vykladať reštriktívne (163), pričom sa musia dodržať obmedzenia, ktoré ukladá právo EÚ a zásada proporcionality (164), a bez porušenia potrebného účinku smernice 2004/38/ES (165). Okrem toho skutočnosť, že z preambule smernice 2004/38/ES vyplýva, že užívatelia práva na pobyt nesmú „neprimerane“ zaťažovať verejné výdavky hostiteľského členského štátu, pripúšťa istú finančnú solidaritu, najmä v prípade ťažkostí prechodného charakteru, s ktorými sa stretávajú užívatelia práva na pobyt (166).

Vzhľadom na uvedené by sa mala venovať náležitá pozornosť skutočnosti, že situácia občana EÚ sa môže v priebehu času zmeniť, pričom môže získať nové zdroje príjmu. Napríklad občania EÚ, ktorí sú na začiatku svojho pobytu ekonomicky neaktívni, by si neskôr mohli nájsť zamestnanie.

Okrem toho typy dôkazov o dostatočných zdrojoch nemožno obmedzovať (167). Členské štáty preto nemôžu stanoviť, že určité osobitné typy dokumentov sú jediným prijateľným dôkazom o dostatočných zdrojoch, čím by sa bránilo občanom EÚ preukázať svoje zdroje inými prostriedkami.

Pokiaľ ide o formu a pôvod týchto zdrojov, nemusia byť pravidelné a môžu byť vo forme akumulovaných finančných prostriedkov.

Súdny dvor okrem toho objasnil, že výraz „majú“ dostatočné zdroje v článku 7 ods. 1 písm. b) v smernici 2004/38/ES „sa má vykladať v tom zmysle, že postačuje, aby občania Únie mali také zdroje (168) “. Od občanov EÚ sa nevyžaduje, aby preukázali, že sami majú dostatočné zdroje, keďže „právo Únie neuvádza žiadnu požiadavku“, pokiaľ ide o pôvod zdrojov (169). Zdroje od tretej osoby sa teda musia akceptovať (170).

Súdny dvor ďalej dospel k záveru, že požiadavku na dostatočné zdroje možno splniť prostredníctvom prostriedkov pochádzajúcich z práce, ktorú rodič občana EÚ vykonával po uplynutí platnosti jeho pobytového preukazu, v situácii, keď z týchto príjmov boli zaplatené dane a príspevky na sociálne zabezpečenie a tieto zdroje umožnili občanovi EÚ živiť samého seba a rodinných príslušníkov počas desiatich rokov bez toho, aby musel byť odkázaný na systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu (171).

Príklady dôkazov o zdrojoch:

—

výpisy z bankových účtov alebo potvrdenia z banky o finančných prostriedkoch. Hostiteľský členský štát nemôže odmietnuť zohľadniť bankové dokumenty z dôvodu, že pochádzajú z iného členského štátu, ani vnútroštátne orgány nemôžu od občana EÚ vyžadovať otvorenie bankového účtu v hostiteľskom členskom štáte a uloženie finančných prostriedkov na ňom,

—	potvrdenia o dôchodku,

—	dôkaz o príjmoch plynúcich z prenájmu nehnuteľného majetku,

—	dôkaz o výnosoch z investícií,

—	dôkaz o príjmoch alebo finančných prostriedkoch pochádzajúcich od rodinných príslušníkov občana EÚ (napr. od manžela/manželky, partnera, rodiča, opatrovateľa…),

—	dôkaz o príjmoch z ekonomickej aktivity bez ohľadu na to, kde sa vykonávala,

—	dôkaz o príjmoch získaných dedičstvom.

Ak vnútroštátny orgán zamietne/ukončí právo na pobyt alebo prípadne prijme rozhodnutie o vyhostení z dôvodu, že občan EÚ nespĺňa požiadavku dostatočných zdrojov, vyžaduje sa dôkladné posúdenie proporcionality a individuálne posúdenie (172). Okrem toho by sa mali zohľadniť základné práva zaručené Chartou základných práv. Pri skúmaní, či je opatrenie v súlade so zásadou proporcionality vrátane toho, že opatrenie musí byť primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, by sa mala zohľadniť najmä dôležitosť slobody pohybu ako základného práva zaručeného článkom 45 Charty základných práv (173).

V každom prípade sa v článku 14 ods. 3 smernice 2004/38/ES stanovuje, že vyhostenie „ nie je automatickým dôsledkom využívania systému sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu občanom Únie alebo jeho rodinnými príslušníkmi“.

Členské štáty môžu na účely posúdenia vytvoriť napríklad indikátor vo forme systému založeného na bodoch. V odôvodnení 16 smernice 2004/38/ES sa stanovujú tri skupiny kritérií na tento účel:

dĺžka trvania

Ako dlho sa pomoc poskytuje?

Vyhliadky: je pravdepodobné, že sa občan EÚ čoskoro dostane zo záchrannej siete?

Ako dlho trval pobyt v hostiteľskom členskom štáte?

osobná situácia

Aká je úroveň prepojenia občana EÚ a jeho rodinných príslušníkov so spoločnosťou v hostiteľskom členskom štáte?

Treba zohľadniť nejaké zretele týkajúce sa veku, zdravotného stavu, rodinnej a ekonomickej situácie?

suma

Celková suma poskytnutej pomoci?

Bol občan EÚ v minulosti výrazne odkázaný na sociálnu pomoc?

Prispieval občan EÚ v minulosti na finančnú a sociálnu pomoc v hostiteľskom členskom štáte?

Pokiaľ sa užívatelia práva na pobyt nestanú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, nemôžu byť na základe takéhoto dôvodu vyhostení (174).

Na stanovenie toho, či je príslušná osoba záťažou pre systém sociálnej pomoci, možno považovať za relevantné poberanie dávok sociálnej pomoci.

V súlade s článkom 14 ods. 4 smernice 2004/38/ES sa opatrenia vyhostenia nesmú v žiadnom prípade prijať proti pracovníkom alebo samostatne zárobkovo činným osobám a ich rodinným príslušníkom (pokiaľ nie sú založené na dôvodoch verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia). To isté sa uplatňuje na uchádzačov o zamestnanie, ktorí vstúpili do hostiteľského členského štátu s cieľom nájsť si zamestnanie, ako aj na tých, ktorí prestali pracovať a nezachovávajú si štatút pracovníka, pokiaľ môžu poskytnúť dôkaz, „že si sústavne hľadajú zamestnanie a že majú skutočnú šancu zamestnať sa“ (175) (pozri oddiel 6 – Právo na pobyt uchádzačov o zamestnanie [článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38/ES]).

Pokiaľ ide o vzťah medzi vlastníctvom dostatočných zdrojov a rovnakým zaobchádzaním podľa článku 24, pozri oddiel 11 – Právo na rovnaké zaobchádzanie (článok 24 smernice 2004/38/ES).

5.2.2 Komplexné zdravotné poistenie

Ekonomicky neaktívni občania EÚ (vrátane študentov) a ich rodinní príslušníci musia mať komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte (176).

Táto požiadavka je splnená, ak má občan EÚ komplexné zdravotné poistenie, ktoré kryje jeho rodinných príslušníkov, ako aj v opačnom prípade, keď má rodinný príslušník takéto poistenie, ktoré kryje občana EÚ (177).

Každé krytie zdravotného poistenia, súkromné alebo verejné, ktoré bolo uzavreté v hostiteľskom členskom štáte alebo inde, je v zásade prijateľné, pokiaľ poskytuje komplexné krytie a nezaťažuje verejné financie v hostiteľskom členskom štáte. Členské štáty, chrániac svoje verejné financie pri posudzovaní komplexnosti krytia zdravotného poistenia, musia konať v súlade s obmedzeniami stanovenými v práve EÚ a v súlade so zásadou proporcionality (178).

Dôchodcovia spĺňajú podmienku komplexného krytia zdravotného poistenia vtedy, ak majú nárok na zdravotnú starostlivosť podľa právnych predpisov členského štátu, ktorý im vypláca dôchodok (179). Najmä dôchodcovia, ktorí sú držiteľmi prenosného dokumentu S1 (PD S1), majú nárok na prístup k zdravotnej starostlivosti v členskom štáte bydliska a spĺňajú podmienku komplexného krytia zdravotného poistenia (180).

Ak dotknutý občan EÚ nepresunie svoje bydlisko v zmysle nariadenia (ES) č. 883/2004 do hostiteľského členského štátu a má v úmysle vrátiť sa (napr. štúdium alebo vyslanie do iného členského štátu), takéto komplexné krytie preukazuje európsky preukaz zdravotného poistenia (ďalej len „EPZP“) vydaný členským štátom pôvodu [pozri oddiel 11.4 – Nárok na rovnaký prístup k zdravotnej starostlivosti: obsah a podmienky, a pokiaľ ide o pojem bydlisko v zmysle nariadenia (ES) č. 883/2004, oddiel 11.3 – Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

EPZP vydaný členským štátom pôvodu však nemôžu ekonomicky neaktívni občania EÚ (v iných situáciách, ako sú uvedené vyššie) použiť na preukázanie toho, že majú komplexné krytie zdravotného poistenia, ak spĺňajú tieto dve kumulatívne podmienky:

—	vykonávajú svoje právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace podľa článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38/ES a pred získaním trvalého pobytu a

—

presunú svoje bydlisko do hostiteľského členského štátu v zmysle nariadenia (ES) č. 883/2004 (ako sa vysvetľuje v oddiele 11.3 – Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia) a v dôsledku toho už nie sú krytí systémom sociálneho zabezpečenia svojho členského štátu pôvodu.

Občania EÚ v tejto situácii však majú právo byť poistení v systéme verejného zdravotného poistenia hostiteľského členského štátu na základe nariadenia (ES) č. 883/2004 (181).

Za takýchto okolností však hostiteľský členský štát môže stanoviť, že kým občan EÚ nezíska právo na trvalý pobyt, prístup k tomuto systému nie je bezplatný, aby sa zabránilo tomu, že ekonomicky neaktívni občania EÚ sa stanú neprimeranou záťažou pre jeho verejné financie (182).

V dôsledku toho hostiteľský členský štát môže za predpokladu dodržania zásady proporcionality podriadiť poistenie ekonomicky neaktívneho občana EÚ v rámci svojho systému verejného zdravotného poistenia podmienkam určeným na to, aby sa tento občan EÚ nestal neprimeranou záťažou pre jeho verejné financie. Tieto podmienky môžu zahŕňať uzavretie alebo ponechanie v platnosti komplexného krytia súkromného zdravotného poistenia uvedeným občanom EÚ, ktoré umožní hostiteľskému členskému štátu nahradiť náklady na zdravotnú starostlivosť vynaložené v prospech tohto občana, alebo platenie príspevku do systému verejného zdravotného poistenia tohto členského štátu týmto občanom EÚ (183). V tomto kontexte Súdny dvor konštatoval, že hostiteľský štát musí dbať na to, aby bola dodržaná zásada proporcionality, „a teda aby nebolo pre toho istého občana nadmerne ťažké dodržiavať takéto podmienky“ (184).

V každom prípade, ak je občan EÚ poistený v takomto systéme verejného zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte, má v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) komplexné krytie zdravotného poistenia (185) a nemožno vyžadovať dodatočné súkromné poistenie.

Okrem toho hostiteľský členský štát môže podmieniť poistenie v rámci svojho systému verejného zdravotného poistenia dodatočnými podmienkami (napr. jeden rok predchádzajúceho pobytu v EÚ) za predpokladu, že tieto podmienky sa vzťahujú aj na jeho vlastných štátnych príslušníkov a sú v súlade so zásadou proporcionality.

Príklady:

—	C je štátnym príslušníkom členského štátu A, kde je zapísaný na vysokej škole. Ako študent v rámci programu Erasmus sa dočasne na niekoľko mesiacov presťahuje do členského štátu B. EPZP vydaný členským štátom A je dostatočným dôkazom o komplexnom krytí zdravotného poistenia v členskom štáte B.

—

P. je štátnym príslušníkom členského štátu A, kde sa zdržiava. Potom si kúpi dom v členskom štáte B a presťahuje sa na účely pripojenia sa k svojej manželke a synovi, pričom bude žiť z úspor. Ukončí nájomnú zmluvu na svoj byt v členskom štáte A a vezme so sebou všetky svoje osobné veci do členského štátu B. Vyhlasuje, že nemá v úmysle vrátiť sa do členského štátu A. Na preukázanie komplexného krytia zdravotného poistenia v členskom štáte B nemôže použiť EPZP, ktorý vydal jeho členský štát pôvodu A.

—

M. je štátnou príslušníčkou členského štátu A. Natrvalo sa presťahuje do členského štátu B, aby sa pripojila k manželovi, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu B. Nie je ekonomicky aktívna. Členský štát B má systém zdravotnej starostlivosti financovanej štátom, ktorý sa poskytuje bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb osobám patriacim do kategórií príjemcov vymedzených vnútroštátnymi právnymi predpismi. M. spĺňa všetky požiadavky na účely poistenia, ktoré sa ukladajú štátnym príslušníkom členského štátu B. Preto má právo byť poistená v systéme verejného zdravotného poistenia členského štátu B. Členský štát B nie je povinný poskytovať takéto poistenie bezplatne, ale akékoľvek podmienky v tejto súvislosti musia byť primerané a musí sa zabezpečovať, aby pre občana EÚ nebolo nadmerne ťažké ich dodržiavať.

Po získaní práva na trvalý pobyt sa na tohto občana EÚ a jeho rodinných príslušníkov už neuplatňuje požiadavka komplexného krytia zdravotného poistenia (186).

Ďalšie informácie sa nachádzajú v oddiele 11.3 – Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

5.2.3 Študenti

V prípade migrujúcich študentov, ktorí sú občanmi EÚ, sa v súlade s článkom 7 ods. 1 písm. c) môže vyžadovať:

—	dôkaz o tom, že sú zapísaní na súkromnej alebo verejnej akreditovanej inštitúcii s hlavným cieľom absolvovať študijný kurz, vrátane odborného vzdelávania, a

—	dôkaz, že majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte (pozri oddiel 5.2.2 – Komplexné zdravotné poistenie), a

—	vyhlásenie (alebo iný rovnocenný prostriedok), že majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu.

5.2.4 Osoby, ktoré sa skutočne starajú o maloletých občanov EÚ

Ako sa vysvetľuje v oddiele 2.2.2.5 – Osoby, ktoré sa skutočne starajú o maloletých občanov EÚ, Súdny dvor rozhodol, že okrem osôb uvedených v článku 2 bode 2 smernice 2004/38/ES, ak si maloletí občania EÚ uplatňujú právo na voľný pohyb, občania krajín mimo EÚ, ktorí sa o nich skutočne starajú, musia mať priznané právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte.

Právo na pobyt na viac ako tri mesiace a menej ako päť rokov v prípade maloletých občanov EÚ a osôb, ktoré sa o nich skutočne starajú, podlieha podmienkam. Maloleté osoby si zvyčajne uplatňujú právo na voľný pohyb bez zapájania sa do ekonomickej činnosti. Preto je potrebné preskúmať, či deti, ktoré sú občanmi EÚ, uplatňujúce si právo na voľný pohyb spĺňajú podmienky, a to 1. aby mali dostatočné zdroje pre samé seba a osoby, ktoré sa o ne skutočne starajú, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas svojho pobytu, a 2. aby mali komplexné krytie zdravotného poistenia pre samé seba a osoby, ktoré sa o ne skutočne starajú [článok 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38/ES, pozri oddiel 5.2.1 – Dostatočné zdroje a oddiel 5.2.2 – Komplexné zdravotné poistenie] (187). V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť tieto skutočnosti:

—	maloletí občania EÚ môžu spĺňať požiadavku na dostatočné zdroje prostredníctvom občanov krajín mimo EÚ, ktorí sa o nich skutočne starajú (188) (podrobnejšie informácie, najmä pokiaľ ide o formu a pôvod zdrojov, sa nachádzajú v oddiele 5.2.1 – Dostatočné zdroje),

—

požiadavka komplexného krytia zdravotného poistenia môže byť splnená aj:

—	ak majú maloletí občania EÚ komplexné krytie zdravotného poistenia, ktoré sa vzťahuje na osoby, ktoré sa o nich skutočne starajú, a

—	v opačnom prípade, ak majú osoby, ktoré sa o nich skutočne starajú, komplexné krytie zdravotného poistenia, ktoré sa vzťahuje na maloletých občanov EÚ (189).

Po tom, ako maloletý občan EÚ získa právo na trvalý pobyt, požiadavka na dostatočné zdroje a komplexné krytie zdravotného poistenia sa na tohto občana a osoby, ktoré sa o neho skutočne starajú, už neuplatňuje (190).

Treba poznamenať, že v prípade osôb, ktoré sa skutočne starajú o deti, sa môže právo na pobyt odvodiť z článku 12 ods. 3 smernice 2004/38/ES, ak sa dieťa zdržiava v hostiteľskom členskom štáte a je tam zapísané vo vzdelávacej inštitúcii (191) (pozri oddiel 8 – Zachovanie práva na pobyt rodinných príslušníkov v prípade smrti alebo odchodu občana EÚ a v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva (články 12 a 13 smernice 2004/38/ES)).

5.3 Podporné doklady na získanie potvrdenia o registrácii

V článku 8 ods. 1 smernice 2004/38/ES sa hostiteľskému členskému štátu umožňuje, aby od občana EÚ vyžadoval, aby sa v prípade pobytu dlhšieho ako tri mesiace zaregistroval na príslušných úradoch. Je teda na každom členskom štáte, aby sa rozhodol, či migrujúcim občanom EÚ uloží túto povinnosť (ďalšie informácie o potvrdeniach o registrácii sa nachádzajú v oddiele 12.1 – Potvrdenia o registrácii a doklady potvrdzujúce trvalý pobyt vydané obyvateľom EÚ (články 8 a 19 smernice 2004/38/ES a článok 6 nariadenia 2019/1157): formát, minimálne informácie a doba platnosti).

Zoznam dokladov (192), ktoré treba predložiť spolu so žiadosťou o potvrdenie o registrácii, je vyčerpávajúci. Nemožno požadovať predloženie žiadnych ďalších dokladov.

Príklady:

—	M. je migrujúci pracovník, ktorý je občanom EÚ. Nemusí predložiť dôkaz, že spĺňa požiadavku na dostatočné zdroje.

—	L. je občianka EÚ vydatá za migrujúceho pracovníka, ktorý je občanom EÚ. Predloží žiadosť o potvrdenie o registrácii ako manželka migrujúceho pracovníka, ktorý je občanom EÚ. Nemožno od nej vyžadovať, aby predložila dôkaz, že pracuje alebo že spĺňa požiadavku na dostatočné zdroje.

—

R je občan EÚ ženatý s pracovníkom, ktorý je občanom krajiny mimo EÚ. Predloží žiadosť o potvrdenie o registrácii ako ekonomicky neaktívny občan EÚ. Predloží dôkaz o dostatočných zdrojoch pre seba a svojho manžela (prostredníctvom príjmu svojho manžela, ktorý je občanom krajiny mimo EÚ) a komplexnom krytí zdravotného poistenia pre oboch (na základe poistenia v rámci systému verejného zdravotného poistenia hostiteľského členského štátu). R. nemusí predložiť dôkaz o tom, že je pracovníkom.

V prípade pochybností o pravosti alebo pravdivosti dokladov poskytnutých pracovníkmi a samostatne zárobkovo činnými osobami však môže hostiteľský členský štát požiadať, aby boli potvrdené dodatočnými dôkazmi (ktoré môžu byť vo forme výplatných pások).

V smernici 2004/38/ES sa v každom prípade neuvádzajú podporné doklady, pokiaľ ide o všetky možné situácie (napríklad doklady o pobyte vydané uchádzačom o zamestnanie alebo rodinným príslušníkom, ktorí si zachovávajú právo na pobyt podľa článkov 12 alebo 13 smernice 2004/38/ES).

Pokiaľ ide o zamietnutie vydania potvrdenia o registrácii, pozri oddiel 15 – Procesné záruky (články 30 až 33 smernice 2004/38/ES).

Potvrdenie o registrácii má len deklaratívny a dôkazný účinok (pozri oddiel 12.3 – Povaha a účinok dokladov o pobyte (článok 25 smernice 2004/38/ES)). Potvrdzuje právo na pobyt, pričom nie je predpokladom na uplatnenie ďalších práv, na ktoré má občan EÚ nárok.

5.4 Lehoty na spracovanie na účely vydania potvrdenia o registrácii

Podľa článku 8 ods. 2 sa potvrdenia o registrácii musia vydať „okamžite“. Táto požiadavka má mimoriadny význam v členských štátoch, ktoré zaviedli registračné systémy občanov EÚ (pozri oddiel 12 – Doklady o pobyte (články 8, 10, 19, 20 a 25 smernice 2004/38/ES), pretože tieto potvrdenia by mohli uľahčiť výkon práv priznaných občanovi EÚ a jeho integráciu v hostiteľskom členskom štáte.

Ak potvrdenie o registrácii nemožno vydať na mieste pri predložení žiadosti a podporných dokumentov, malo by sa to vykonať do niekoľkých nasledujúcich dní (napríklad po siedmich/desiatich dňoch). V prípade prebiehajúceho vyšetrovania vo veci podozrenia zo zneužitia alebo z podvodu sa vydanie môže odložiť, pričom sa dodrží zásada efektivity a cieľ rýchleho vybavenia žiadostí vyplývajúci zo smernice 2004/38/ES (193).

5.5 Systémy registrácie obyvateľstva

V niektorých členských štátoch sa vyžaduje, aby sa občania EÚ zaregistrovali vo vnútroštátnom (alebo regionálnom/miestnom) registri obyvateľstva a získali osobné identifikačné číslo. Zápis do registra obyvateľstva sa zvyčajne líši od registrácie pobytu podľa smernice 2004/38/ES a je vecou vnútroštátneho práva.

Súdny dvor potvrdil, že členské štáty sú oprávnené používať register obyvateľstva na účely podpory úradov poverených uplatňovaním právnej úpravy týkajúcej sa práva na pobyt (194).

Uplatňovanie vnútroštátnych pravidiel na registre obyvateľstva však musí byť v súlade s právom EÚ.

Najmä registrácia vo vnútroštátnom registri obyvateľstva a vlastníctvo osobného identifikačného čísla nesmú byť predpokladom pre právo občana EÚ na prácu v hostiteľskom členskom štáte a nesmú predstavovať prekážku výkonu práva občana EÚ na voľný pohyb (195).

Ak je teda osobné identifikačné číslo potrebné v každodennom živote v hostiteľskom členskom štáte, ale občania EÚ ho nemôžu získať (napríklad preto, že podmienky na získanie takéhoto čísla sa líšia od podmienok týkajúcich sa registrácie pobytu), takýmto občanom EÚ by sa mali ponúknuť alternatívne prostriedky k takýmto číslam. Na základe práva na rovnaké zaobchádzanie stanoveného v práve EÚ majú členské štáty zakázané prijímať opatrenia, ktoré priamo diskriminujú štátnych príslušníkov iných členských štátov. Členské štáty nemôžu ani prijímať nepriame opatrenia, ktoré napriek tomu, že nerozlišujú podľa štátnej príslušnosti, ovplyvňujú migrujúcich občanov EÚ viac ako štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu a vedú k následnému riziku, že takéto opatrenia bez objektívneho odôvodnenia znevýhodnia migrujúcich občanov EÚ (196).

Hostiteľské členské štáty môžu od občanov EÚ, ktorí sa zdržiavajú na ich území pri výkone svojich práv na voľný pohyb, vyžadovať, aby získali osobitné daňové identifikačné číslo. Toto číslo môže byť pre vnútroštátne daňové orgány základným prvkom kontroly. Opäť platí, že povinnosť mať osobitné daňové identifikačné číslo v hostiteľskom členskom štáte nesmie viesť k žiadnej priamej ani nepriamej diskriminácii štátnych príslušníkov iných členských štátov. Okrem toho postupy zavedené na získanie takéhoto čísla by nemali vytvárať prekážky základným slobodám ani narúšať obchodné transakcie.

6 Právo na pobyt uchádzačov o zamestnanie [článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38/ES]

Článok 14 ods. 4 písm. b) sa uplatňuje na uchádzačov o zamestnanie, ktorí vstúpili do hostiteľského členského štátu s cieľom nájsť si zamestnanie, ako aj na tých, ktorí prestali pracovať a nezachovávajú si štatút pracovníka, pokiaľ môžu poskytnúť dôkaz, „že si sústavne hľadajú zamestnanie a že majú skutočnú šancu zamestnať sa“ (197).

V článku 45 ZFEÚ a v článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38/ES sa vyžaduje, aby hostiteľský členský štát poskytol občanovi EÚ „primeranú lehotu“, aby si našiel prácu, ktorá ak sa občan EÚ rozhodne zaregistrovať ako uchádzač o zamestnanie v hostiteľskom členskom štáte, začína plynúť od okamihu registrácie. Cieľom tejto primeranej lehoty by malo byť „umožniť mu, aby sa oboznámil s ponukami zamestnania, ktoré mu môžu vyhovovať, a prijal opatrenia potrebné na to, aby bol prijatý do zamestnania“. „Počas tejto lehoty môže hostiteľský členský štát vyžadovať, aby uchádzač o zamestnanie predložil dôkaz, že si hľadá zamestnanie“ (198). Lehota šiestich mesiacov od dátumu registrácie „sa v zásade nejaví ako nedostatočná“ (199).

„Až po uplynutí tejto primeranej lehoty je teda uchádzač o zamestnanie povinný predložiť dôkaz nielen o tom, že si sústavne hľadá zamestnanie, ale aj o tom, že má skutočnú šancu zamestnať sa“ (200).

Ak občan EÚ vstúpi na územie hostiteľského členského štátu s úmyslom hľadať si tam zamestnanie, na jeho právo na pobyt sa počas prvých troch mesiacov vzťahuje aj článok 6 smernice 2004/38/ES. Za týchto okolností počas uvedeného trojmesačného obdobia nemožno stanoviť pre tohto občana žiadnu inú podmienku než požiadavku, aby mal platný doklad totožnosti (201).

Pri posudzovaní situácie uchádzača o zamestnanie môžu orgány zohľadniť najmä tieto skutočnosti (202):

—

Pokiaľ ide o skutočnosť, že dotknutá osoba si hľadá zamestnanie:

—	registráciu ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade zodpovednom za uchádzačov o zamestnanie,

—	pravidelné predkladanie žiadostí potenciálnym zamestnávateľom alebo účasť na pracovných pohovoroch.

—

Pokiaľ ide o skutočnú šancu zamestnať sa:

—	situáciu vnútroštátneho trhu práce v sektore, ktorý zodpovedá uchádzačovým odborným kvalifikáciám,

—	skutočnosť, že uchádzač o zamestnanie odmietol ponuky zamestnania, ktoré nezodpovedali jeho odborným kvalifikáciám, nemožno zohľadňovať,

—	skutočnosť, že uchádzač o zamestnanie nikdy nepracoval v hostiteľskom členskom štáte, nemožno zohľadňovať.

Ďalšie informácie sú k dispozícii v oznámení Komisie z roku 2010 s názvom Potvrdenie významu voľného pohybu pracovníkov: práva a významné trendy a v oddiele 11 – Právo na rovnaké zaobchádzanie (článok 24 smernice 2004/38/ES).

7 Právo na pobyt na viac ako tri mesiace a administratívne formality v prípade rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ a právo na prácu (článok 7, články 9 až 11 a články 22 a 23 smernice 2004/38/ES)

7.1 Podporné doklady na účely vydania pobytových preukazov

Zoznam dokladov (203), ktoré treba predložiť spolu so žiadosťou o vydanie pobytového preukazu, je, ako to potvrdzuje odôvodnenie 14, vyčerpávajúci. Vnútroštátne orgány nemôžu požadovať predloženie žiadnych ďalších dokladov (204).

V rámci správneho konania na vydanie pobytového preukazu musia vnútroštátne orgány výlučne overiť, či je tento rodinný príslušník z krajiny mimo EÚ „spôsobilý preukázať predložením dokladov uvedených v článku 10 ods. 2 tejto smernice, že sa naň vzťahuje pojem „rodinný príslušník“ občana Únie v zmysle smernice 2004/38 na účely získania pobytového preukazu“ (205). Preto občanom krajín mimo EÚ, ktorí predložia dôkaz, že sa na nich vzťahuje vymedzenie pojmu „rodinný príslušník“ občana EÚ, na ktorého sa vzťahuje smernica 2004/38/ES, musí byť „vydaný pobytový preukaz preukazujúci toto postavenie čo najskôr“ (206).

Postavenie osoby oprávnenej v zmysle smernice 2004/38/ES sa preto určuje na základe predloženia dokladov relevantných na účely preukázania, že:

a)	existuje občan EÚ, od ktorého si môže žiadateľ o pobytový preukaz odvodiť právo na pobyt. Dôkazné bremeno spočíva v predložení dôkazu preukazujúceho totožnosť a štátnu príslušnosť občana EÚ (napr. platný cestovný doklad);

žiadateľ o pobytový preukaz je rodinným príslušníkom tohto občana EÚ.

Dôkazné bremeno spočíva v predložení dôkazu preukazujúceho totožnosť rodinného príslušníka (napr. platný cestovný doklad), rodinné väzby (napr. sobášny list, rodný list atď.) a prípadne dôkazu preukazujúceho splnenie ďalších podmienok uvedených v článku 2 bode 2 alebo článku 3 ods. 2 smernice 2004/38/ES (napr. dôkaz preukazujúci existenciu závislosti, vážne zdravotné dôvody, trvalé partnerstvo atď.). Pozri oddiel 2.2 – Rodinní príslušníci a ostatné oprávnené osoby;

občan EÚ sa v hostiteľskom členskom štáte zdržiava v súlade so smernicou 2004/38/ES.

Požadovaná úroveň dôkazov závisí od základu pobytu občana EÚ v hostiteľskom členskom štáte.

—

pri pobyte na viac ako tri mesiace musia občania EÚ spĺňať podmienky podľa smernice 2004/38/ES, ktoré sa viažu na právo na pobyt, a členské štáty môžu od nich vyžadovať, aby mali potvrdenie o registrácii.

Dôkazné bremeno spočíva v predložení potvrdenia o registrácii alebo, ak nie je k dispozícii, akéhokoľvek iného dôkazu o pobyte občana EÚ v hostiteľskom členskom štáte v súlade s podmienkami stanovenými v smernici 2004/38/ES (pozri oddiel 5 – Právo na pobyt na viac ako tri mesiace v prípade občanov EÚ a administratívne formality (články 7, 8, 14 a 22 smernice 2004/38/ES),

—

pri trvalom pobyte (článok 16 ods. 1 smernice 2004/38/ES) občania EÚ nemusia spĺňať žiadne ďalšie požiadavky.

Dôkazné bremeno spočíva v predložení dokladu potvrdzujúceho trvalý pobyt, alebo ak nie je k dispozícii, akéhokoľvek iného dôkazu o trvalom pobyte občana EÚ v hostiteľskom členskom štáte v súlade s podmienkami stanovenými v smernici 2004/38/ES (pozri oddiel 9 – Trvalý pobyt (články 16 až 21 smernice 2004/38/ES)).

V smernici 2004/38/ES sa však neuvádza zoznam podporných dokladov týkajúcich sa všetkých možných situácií (ako sú pobytové preukazy vydané rodinným príslušníkom, ktorých právo na pobyt je zachované podľa článku 12 alebo 13 smernice 2004/38/ES).

Príklady:

—	M. je migrujúci pracovník, ktorý je občanom EÚ. Jeho manželka Y., ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ, sa k nemu chce pripojiť v hostiteľskom členskom štáte. Y. nemusí predložiť dôkazy, že jej manžel, ktorý je občanom EÚ, má dostatočné zdroje pre oboch.

—

T. je občianka krajiny mimo EÚ vydatá za J., ktorý je migrujúcim pracovníkom a občanom EÚ. T. predloží žiadosť o pobytový preukaz ako manželka migrujúceho pracovníka, ktorý je občanom EÚ. T. predloží dôkaz o manželovej práci, ale nemusí predložiť dôkaz, že sama pracuje, ani dôkaz o komplexnom krytí zdravotného poistenia.

—	R. je občanom krajiny mimo EÚ, ktorý je ženatý s W., dôchodkyňou, ktorá je občiankou EÚ, s dostatočnými zdrojmi. Hoci je potrebné preukázať dostatočné zdroje a komplexné krytie zdravotného poistenia, R. nemusí predložiť žiadny dôkaz týkajúci sa vstupných víz.

—

L. je občanom z krajiny mimo EÚ a otcom M., ktorá je migrujúcou pracovníčkou a občiankou EÚ. L. požiada o pobytový preukaz, pričom poskytne doklady preukazujúce jeho finančnú závislosť od svojej dcéry M. L. nemusí predložiť dôkaz o tom, že on a jeho dcéra žili v tej istej domácnosti v krajine, z ktorej prišli, ani preukázať, že jeho dcéra mu musí pomáhať z dôvodu jeho zdravotného stavu.

Členské štáty môžu požadovať, aby boli doklady preložené, notársky overené alebo vyššie overené, len ak príslušný vnútroštátny orgán nerozumie jazyku, v ktorom je daný doklad napísaný, alebo ak má podozrenie týkajúce sa pravosti dokladu (napr. v súvislosti s vydávajúcim orgánom alebo so správnosťou údajov uvedených v doklade). Ďalšie informácie sa nachádzajú v oddiele 2.2.4 Podporné doklady osvedčujúce rodinný vzťah s občanom EÚ.

7.2 Lehoty na spracovanie na účely vydania pobytových preukazov

Rodinní príslušníci z krajín mimo EÚ môžu požiadať o pobytový preukaz hneď po príchode do hostiteľského členského štátu, ak majú v úmysle zostaň v ňom dlhšie ako tri mesiace.

V súlade s článkom 10 ods. 1 musí byť pobytový preukaz vydaný v lehote šiestich mesiacov od dátumu predloženia žiadosti.

Táto požiadavka má osobitný význam, keďže pobytové preukazy uľahčujú uplatňovanie práva na pobyt rodinným príslušníkom z krajín mimo EÚ a ich integráciu v hostiteľskom členskom štáte. Vlastnenie platného pobytového preukazu oslobodzuje jeho držiteľa od povinnosti získať vstupné víza na územie členských štátov (207). Tieto preukazy by v praxi mohli občanom krajín mimo EÚ uľahčiť uplatňovanie práva na prácu v hostiteľskom členskom štáte uznaného podľa článku 23. Preto je dôležité, aby vnútroštátne orgány vydávali tieto preukazy v lehotách stanovených v smernici.

Pojem „vydanie“ zahŕňa, že v lehote šiestich mesiacov od dátumu predloženia žiadosti „musia príslušné vnútroštátne orgány preskúmať žiadosť, prijať rozhodnutie a v prípade, ak žiadateľ spĺňa podmienky na priznanie práva na pobyt na základe smernice 2004/38, vydať uvedený pobytový preukaz tomuto žiadateľovi“ (208).

Povinnosť vydať pobytový preukaz v rámci povinnej lehoty šiestich mesiacov „nevyhnutne zahŕňa prijatie a oznámenie rozhodnutia dotknutej osobe pred uplynutím tejto lehoty“ (209). „Rovnako to platí, ak príslušné vnútroštátne orgány […] odmietnu vydať pobytový preukaz […]“ (210) (pozri oddiel 15 – Procesné záruky (články 30 až 33 smernice 2004/38/ES). Počas tejto šesťmesačnej lehoty totiž „príslušné vnútroštátne orgány môžu dospieť k prijatiu jednak kladného rozhodnutia a jednak záporného rozhodnutia“ (211).

A napokon Súdny dvor objasnil, že právo EÚ bráni tomu, „aby vnútroštátne orgány mali automaticky k dispozícii novú lehotu šesť mesiacov v nadväznosti na súdne zrušenie prvého rozhodnutia zamietajúceho vydanie pobytového preukazu. Tieto orgány sú povinné prijať nové rozhodnutie v primeranej lehote, ktorá v každom prípade nesmie prekročiť lehotu uvedenú v článku 10 ods. 1 smernice 2004/38“ (212). Po súdnom zrušení pôvodného rozhodnutia o zamietnutí vydania pobytového preukazu by preto vnútroštátne orgány mali prijať nové rozhodnutie o žiadosti o pobytový preukaz v primeranej lehote, ktorá v žiadnom prípade nemôže presiahnuť šesť mesiacov.

Okrem toho v súlade s článkom 10 ods. 1 sa potvrdenie o podaní žiadosti o pobytový preukaz musí vydať „okamžite“.

Ak vnútroštátne orgány zaviedli systém schôdzok s cieľom požiadať o pobytový preukaz, riadením takéhoto systému by sa malo zabezpečiť, aby tieto schôdzky boli k dispozícii bez zbytočného odkladu.

V niektorých prípadoch môže čas potrebný na vydanie pobytového preukazu presiahnuť platnosť vstupného víza, na základe ktorého rodinný príslušník z krajiny mimo EÚ vstúpil do hostiteľského členského štátu. V týchto prípadoch, keď uplynie platnosť vstupného víza počas čakania na vydanie pobytového preukazu, rodinní príslušníci z krajín mimo EÚ sa nemusia vrátiť do svojej krajiny pôvodu a získať nové vstupné vízum. Dĺžka pobytu rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ v skutočnosti nepodlieha žiadnym časovým obmedzeniam, pokiaľ rodinný príslušník z krajiny mimo EÚ a občan EÚ, ku ktorému sa pripája alebo ho sprevádza, spĺňajú príslušné podmienky pobytu.

Rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ nemožno po uplynutí platnosti ich víz vyhostiť (213).

S cieľom prekonať ťažkosti, ktorým môžu rodinní príslušníci z krajín mimo EÚ čeliť počas spracovania ich žiadosti o pobytový preukaz, sa odporúča, aby sa v potvrdení o podaní žiadosti alebo v akomkoľvek inom doklade výslovne uznalo právo rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ na pobyt a prácu počas spracúvania ich žiadosti o pobytový preukaz.

Okrem toho by rodinní príslušníci z krajín mimo EÚ mohli mať počas spracovania žiadostí o pobytový preukaz praktické ťažkosti pri cestovaní (najmä pri návrate do hostiteľského členského štátu, v ktorom sa teraz zdržiavajú), keďže v prípade absencie pobytového preukazu ešte nebudú oslobodení od vízovej povinnosti a platnosť ich vstupného víza mohla uplynúť. Malo by sa im umožniť cestovať mimo hostiteľského členského štátu a vrátiť sa doň, a to najmä ak pobytový preukaz ešte nebol vydaný z dôvodu oneskorení zo strany vydávajúceho členského štátu a (hoci nielen) v núdzových situáciách (napr. na účely účasti na pohrebe blízkeho príbuzného). Ak sa na ich návrat vyžaduje doklad, dotknutá osoba by podľa možnosti mala byť schopná získať ho pred odchodom z hostiteľského členského štátu. V každom prípade by jej malo byť umožnené podať žiadosť o nové víza (pozri oddiel 3.3 – Vízové pravidlá).

Pobytový preukaz má len deklaratívny a dôkazný účinok (pozri oddiel 12.3 – Povaha a účinok dokladov o pobyte (článok 25 smernice 2004/38/ES)). Potvrdzuje právo na pobyt, pričom nie je predpokladom na uplatnenie ďalších práv, na ktoré má rodinný príslušník nárok.

8 Zachovanie práva na pobyt rodinných príslušníkov v prípade smrti alebo odchodu občana EÚ a v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva (články 12 a 13 smernice 2004/38/ES)

Články 12 a 13 sa zameriavajú na ochranu rodinného života a ľudskej dôstojnosti rodinných príslušníkov tým, že za určitých okolností sa nimi zabezpečuje, aby si rodinní príslušníci, ktorí sa už zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, zachovali svoje právo na pobyt výlučne na osobnom základe. Sú s tým však spojené určité podmienky.

8.1 Situácie zakladajúce právo na potenciálne zachovanie práva na pobyt

Článok 12 sa vzťahuje na situácie, v ktorých už nevystupuje občan EÚ, od ktorého možno odvodiť právo (pretože tento občan EÚ zomrel alebo opustil hostiteľský členský štát).

Článok 13 sa týka situácií, keď rodinný vzťah (manželstvo alebo registrované partnerstvo) medzi občanom EÚ a rodinným príslušníkom zanikne. Pokiaľ ide o partnerstvá, článok 13 odkazuje len na „registrované“ partnerstvá.

Na rodinných príslušníkov, ktorým bolo udelené právo na pobyt podľa článku 3 ods. 2 písm. b) ako trvalým partnerom občana EÚ, sa článok 13 nebude uplatňovať (214). Na základe článku 37 smernice 2004/38/ES však členské štáty majú možnosť rozšíriť ustanovenia článku 13 tak, aby sa vzťahovali aj na situácie, v ktorých nebolo uzavreté ani manželstvo, ani registrované partnerstvo, najmä v prípadoch, keď došlo k domácemu násiliu (právo na pobyt udelené na základe priaznivejších ustanovení sa ale nebude považovať za udelené na základe smernice 2004/38/ES (215)).

Ak občan EÚ opustil hostiteľský členský štát, právo na pobyt si môžu zachovať len rodinní príslušníci, ktorí sú občanmi EÚ, a tí, na ktorých sa vzťahuje článok 12 ods. 3.

8.2 Zachované právo

V situáciách, na ktoré sa vzťahujú články 12 a 13, si rodinní príslušníci zachovávajú svoje práva na osobnom základe (216), čo znamená, že nejde o právo na pobyt odvodené od občana EÚ.

8.3 Podmienky zachovania práva na pobyt

Ak rodinní príslušníci získali právo na trvalý pobyt pred danou udalosťou (úmrtie alebo odchod občana EÚ, rozvod…) alebo v čase, keď takáto udalosť nastala, neuplatňuje sa žiadna podmienka.

V prípadoch, na ktoré sa vzťahuje článok 12 ods. 3, sa neuplatňuje žiadna podmienka, pokiaľ ide o deti v procese vzdelávania alebo rodiča, ktorý má deti skutočne v starostlivosti: nevzťahuje sa na nich podmienka dostatočných zdrojov a komplexného krytia zdravotného poistenia (217). Platí to dovtedy, kým deti nedokončia svoje štúdium (218).

Na ostatné situácie sa podmienky vzťahujú.

Pred získaním trvalého pobytu musia rodinní príslušníci, ktorí sú občanmi EÚ a na ktorých sa vzťahuje jedna zo situácií zahrnutých v článku 12 a 13, spĺňať podmienky stanovené v článku 7 ods. 1 smernice 2004/38/ES.

Podobne pred získaním trvalého pobytu musia rodinní príslušníci, ktorí sú občanmi krajín mimo EÚ a na ktorých sa vzťahuje jedna zo situácií uvedených v článkoch 12 a 13, spĺňať podmienky stanovené v článku 7 ods. 1 písm. a), b) alebo d) smernice 2004/38/ES alebo musia byť príslušníkmi rodiny, už založenej v hostiteľskom členskom štáte, osoby spĺňajúcej tieto požiadavky. Pokiaľ ide o občanov krajín mimo EÚ, splnenie podmienok článku 7 ods. 1 písm. c) (osoby zapísané na súkromnej alebo verejnej inštitúcii na študijné účely) im neumožňuje zachovať si právo na pobyt.

V smernici Rady 2004/38/ES sa vôbec neobjasňuje okamih, odkedy je potrebné tieto podmienky splniť. Cieľom článkov 12 a 13 smernice 2004/38 je však stanoviť právne záruky pre rodinných príslušníkov v prípade úmrtia alebo odchodu občana EÚ a v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva (219). V súlade s judikatúrou Súdneho dvora by sa teda ustanovenia týkajúce sa zachovania práva na pobyt nemali uplatňovať spôsobom, ktorý by bol v rozpore s týmto cieľom (220). Naopak, tieto ustanovenia sa musia uplatňovať spôsobom, ktorý ich nezbavuje potrebného účinku.

Navyše sa na rodinných príslušníkov, ktorí sú občanmi krajín mimo EÚ, vzťahujú osobitné podmienky v závislosti od udalosti, ktorá viedla k odobratiu odvodeného práva na pobyt [článok 12 ods. 2 prvý pododsek a článok 13 ods. 2 písm. a), b), c) a d)]. Tieto podmienky sa týkajú dĺžky pobytu v členskom štáte, dĺžky manželstva, vzťahu s deťmi alebo „mimoriadne zložitých okolností“.

Príklady:

—

Z. je štátnym príslušníkom členského štátu A. Posledné tri roky pracuje a má pobyt v členskom štáte B. Jeho manželka M. je občiankou krajiny mimo EÚ. Posledné tri roky má spolu so Z. pobyt v členskom štáte B. Z. zomrie a M. zdedí vysokú sumu peňazí. Následne sa v jej prípade usudzuje, že má dostatočné zdroje a je aj krytá komplexným zdravotným poistením. M. má právo na pobyt v členskom štáte B na základe článku 12 ods. 2. Po ďalších dvoch rokoch, keď získa trvalý pobyt, sa na jej právo na pobyt už nebudú vzťahovať žiadne podmienky.

—

P. je štátnym príslušníkom členského štátu A. Posledné tri roky pracuje a má pobyt v členskom štáte B. Jeho manželka M. je občiankou krajiny mimo EÚ. Posledné tri roky má rovnako ako jej manžel P. pobyt v členskom štáte B. Pracuje. P. sa vráti do členského štátu A bez M. M. si nezachováva žiadne právo na pobyt v členskom štáte B podľa smernice 2004/38/ES, pretože M. je manželkou z krajiny mimo EÚ a odchod občana EÚ nevedie k zachovaniu práva na pobyt podľa článku 12 smernice 2004/38/ES.

Za okolností, na ktoré sa vzťahuje článok 13 ods. 2 písm. a) smernice 2004/38/ES, konkrétne ak manželstvo trvalo aspoň tri roky vrátane jedného roku v hostiteľskom členskom štáte, na zachovanie práva rodinného príslušníka z krajiny mimo EÚ na pobyt po rozvode sa vyžaduje, aby občan EÚ zostal v hostiteľskom členskom štáte až do začatia konania o rozvod manželstva (221).

Ak sa však občan krajiny mimo EÚ stal obeťou domáceho násilia zo strany svojho manžela alebo manželky z EÚ, občan krajiny mimo EÚ sa môže odvolávať na zachovanie svojho práva na pobyt na základe článku 13 ods. 2 písm. c), pokiaľ sa konanie o rozvod manželstva začne v primeranej lehote po odchode občana EÚ z hostiteľského členského štátu (222).

Príklady:

—

C. je štátnou príslušníčkou členského štátu A. Dva roky je vydatá za D. (občana krajiny mimo EÚ) a má pobyt v členskom štáte B v okamihu, keď podá návrh na začatie konania o rozvod manželstva. D. si nezachováva právo na pobyt v členskom štáte B podľa smernice 2004/38/ES, pretože manželstvo netrvalo aspoň tri roky.

—

K. je štátnym príslušníkom členského štátu A. Posledné dva roky pracuje a má pobyt v členskom štáte B. Jeho registrovaná partnerka N. je občiankou krajiny mimo EÚ. Počas týchto dvoch rokov N. mala pobyt a pracovala v členskom štáte B ako registrovaná partnerka K. Počas ich registrovaného partnerstva bola obeťou domáceho násilia zo strany K. K. opustí členský štát B a vráti sa do členského štátu A bez N. Dva mesiace po odchode K. podá N. návrh na začatie konania o ukončenie registrovaného partnerstva. N. stále pracuje v členskom štáte B. N. si zachováva právo na pobyt v členskom štáte B podľa smernice 2004/38/ES na základe článku 13 ods. 2 písm. c).

9 Trvalý pobyt (články 16 až 21 smernice 2004/38/ES)

Podľa článku 16 ods. 1 smernice 2004/38/ES občania EÚ, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo na trvalý pobyt v tomto členskom štáte. Na toto právo sa nevzťahujú podmienky stanovené v kapitole III smernice 2004/38/ES týkajúce sa práva na pobyt. Podľa článku 16 ods. 2 sa toto právo vzťahuje aj na rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ, ktorí sa legálne zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov.

V súlade s článkom 17 smernice právo na trvalý pobyt možno po nepretržitom období menej ako päť rokov získať za veľmi špecifických podmienok (223).

Získanie trvalého pobytu je upravené v práve. Znamená to, že občania EÚ a rodinní príslušníci z krajín mimo EÚ ho získajú, keď splnia príslušné vecné podmienky (224). Doklady o trvalom pobyte sú deklaratórne a na ich základe nevznikajú práva (225).

9.1 Požiadavka oprávneného pobytu

Spravidla platí, že získanie práva na trvalý pobyt si vyžaduje oprávnený pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte.

Oprávnený pobyt znamená pobyt v súlade s podmienkami smernice 2004/38/ES (226) a jej predchodcami (227) . V tejto súvislosti treba vyzdvihnúť tri body:

—	na pobyt, ktorý je v súlade s nástrojmi, ktoré predchádzali smernici 2004/38/ES, sa na účely práva na trvalý pobyt neprihliada, ak nie sú zároveň splnené podmienky stanovené v smernici 2004/38/ES (228),

—	na obdobie pobytu ukončené na základe iných ustanovení EÚ [ako sú ustanovenia nariadenia (EÚ) č. 492/2011] alebo na základe práva hostiteľského členského štátu sa na účely práva na trvalý pobyt neprihliada, ak nie sú splnené podmienky stanovené v smernici 2004/38/ES (229),

—

ak v prípade pristúpenia nového členského štátu k EÚ neexistuje prechodné ustanovenie obmedzujúce uplatňovanie pravidiel EÚ týkajúcich sa voľného pohybu osôb v príslušnom akte o pristúpení, pobyt štátnych príslušníkov nového členského štátu v hostiteľskom členskom štáte pred pristúpením sa musí zohľadniť na účely získania práva na trvalý pobyt, ak bol dokončený v súlade s podmienkami stanovenými v smernici 2004/38/ES (230).

V každom prípade zmena štatútu (napríklad zo študenta na pracovníka) nemá vplyv na nepretržitosť oprávneného pobytu, a teda na získanie trvalého pobytu, pokiaľ je taký pobyt v súlade s podmienkami smernice 2004/38/ES (pozri oddiel 5 – Právo na pobyt na viac ako tri mesiace v prípade občanov EÚ a administratívne formality (články 7, 8, 14 a 22 smernice 2004/38/ES).

Navyše na základe platného dokladu o pobyte sa pobyt automaticky nestáva oprávneným, a to ani na účely získania práva na trvalý pobyt (231) (pozri oddiel 12.3 – Povaha a účinok dokladov o pobyte (článok 25 smernice 2004/38/ES)).

Napokon treba poznamenať, že po tom, čo občan EÚ získa právo na trvalý pobyt, podmienky uvedené v článku 7 ods. 1 písm. a) až c) sa už neuplatňujú na občana EÚ ani na jeho rodinných príslušníkov, a to ani v prípade osoby, ktorá sa skutočne stará o migrujúceho maloletého občana EÚ (232).

9.2 Výpočet päťročného nepretržitého obdobia oprávneného pobytu

Príslušné obdobie pobytu nemusí bezprostredne predchádzať okamihu získania práva na trvalý pobyt (233). Na základe období nepretržitého oprávneného pobytu sa priznáva právo na trvalý pobyt „od samotného okamihu ich ukončenia“ (234).

Obdobia pobytu, ktoré sa zohľadňujú pri výpočte získania trvalého pobytu, sú tie, ktoré sú v súlade s podmienkami stanovenými v smernici 2004/38/ES, najmä v článku 7, článku 12 ods. 2 a článku 13 ods. 2. Na viaceré po sebe nasledujúce krátkodobé pobyty dokončené na základe článku 6 smernice 2004/38/ES, aj keby sa zohľadnili spolu, sa na tento účel neprihliada (235).

Občania EÚ a ich rodinní príslušníci nemusia byť prítomní v hostiteľskom členskom štáte určité obdobie bez toho, aby bola narušená nepretržitosť ich pobytu v danom členskom štáte. Z článku 16 ods. 3 smernice 2004/38/ES vyplýva, že nepretržitosť pobytu nie je prerušená z týchto dôvodov dočasnej neprítomnosti:

—	neprítomnosť (jednorazová alebo opakovaná) nepresahujúca spolu šesť mesiacov ročne,

—	neprítomnosť (jednorazová alebo opakovaná) dlhšieho trvania v dôsledku povinnej vojenskej služby,

—	jednorazová neprítomnosť trvajúca maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, napr. (poznámka: tento zoznam nie je úplný): a) tehotenstvo a pôrod; b) vážna choroba; c) štúdium alebo odborné vzdelávanie alebo d) vyslanie do zahraničia.

V prvých dvoch prípadoch neprítomnosti nemusí ísť o jedno obdobie bez prestávky. Viaceré obdobia neprítomnosti s prestávkami sa budú musieť sčítať.

Časové ohraničenie šesťmesačnej neprítomnosti sa musí vyrátať za rok pobytu, pričom každý rok začína plynúť v deň výročia dátumu, keď osoba začala svoj pobyt v hostiteľskom členskom štáte v súlade s podmienkami pobytu stanovenými v smernici 2004/38/ES (236) (pozri oddiel 9.1 – Požiadavka oprávneného pobytu). Vzhľadom na uvedené občania EÚ a ich rodinní príslušníci môžu byť dočasne neprítomní počas obdobia nepresahujúceho spolu šesť mesiacov ročne a následne získať právo na trvalý pobyt. Na základe období nepretržitého oprávneného pobytu sa priznáva právo na trvalý pobyt „od samotného okamihu ich ukončenia“ (237).

Nepretržitosť pobytu je narušená každým zákonne vykonaným rozhodnutím o vyhostení dotknutej osoby (v zásade platí, že právo na pobyt ako také sa ukončí akýmkoľvek riadne vykonaným rozhodnutím o vyhostení dotknutej osoby).

Obdobím výkonu trestu odňatia slobody pred získaním práva na trvalý pobyt sa opätovne začína celý proces a je potrebné dosiahnuť nové obdobie piatich rokov nepretržitého pobytu (238).

9.3 Odobratie práva na trvalý pobyt

Z článku 16 ods. 4 vyplýva, že právo na trvalý pobyt sa po jeho získaní odoberie iba v prípade neprítomnosti v hostiteľskom členskom štáte počas obdobia dlhšieho ako dva za sebou idúce roky.

Každá fyzická prítomnosť na území hostiteľského členského štátu počas dvoch za sebou idúcich rokov, aj keď táto prítomnosť trvá len niekoľko dní, postačuje na to, aby sa zabránilo odobratiu trvalého pobytu (239). Situácia, ktorá nastáva v takom prípade (t. j. keď osoba, ktorá získala právo na trvalý pobyt, strávila v hostiteľskom členskom štáte niekoľko dní ročne a nebola neprítomná počas dvoch po sebe idúcich rokov), sa musí odlišovať od situácie, keď existuje dôkaz o tom, že takáto osoba sa dopustila zneužitia práv (240).

9.4 Podporné doklady

Na účely posúdenia toho, či bol získaný trvalý pobyt, členské štáty majú nárok overiť:

—	nepretržitosť pobytu,

—	trvanie pobytu,

—	či pobyt možno považovať za „oprávnený“ (pozri oddiel 9.1 – Požiadavka oprávneného pobytu).

Vo väčšine prípadov bude dôkaz o oprávnenom pobyte zároveň predstavovať dôkaz o nepretržitom pobyte. V článku 21 smernice 2004/38/ES sa objasňuje, že „nepretržitosť pobytu [sa] môže dosvedčiť akýmkoľvek dôkazom, ktorí sa používa v hostiteľskom členskom štáte“.

Príklady:

—

L., občianka EÚ, má posledných päť rokov nepretržitý pobyt v členskom štáte A. Poskytne dôkaz o komplexnom krytí zdravotného poistenia a predloží výpisy z účtu preukazujúce, že počas celého svojho pobytu mala dostatočné zdroje. Nemožno od nej žiadať, aby poskytla dôkaz o tom, že pracovala, ani o tom, že si nájde zamestnanie alebo že bude mať aj naďalej dostatočné zdroje na obdobie po získaní trvalého pobytu.

—	N., občan EÚ, poskytne dostatočné dôkazy o tom, že počas svojho päťročného pobytu v hostiteľskom členskom štáte mal štatút pracovníka. Nemožno od neho žiadať, aby poskytol dôkaz o tom, že počas svojho pobytu mal komplexné krytie zdravotného poistenia.

—

L., občianka EÚ, vstúpila na územie hostiteľského členského štátu ako študentka. Počas druhého a tretieho roka štúdia zároveň pracovala v obchode. Po absolvovaní štúdia začala podnikať. Skutočnosť, že poskytuje doklady potvrdzujúce rôzne štatúty a že na základe niektorých z týchto dokladov sa prekrýva jej štatút študentky a pracovníčky, nemá vplyv na posúdenie jej žiadosti, keďže orgány by sa mali zamerať na nepretržitosť a oprávnenosť pobytu.

—	G. občan krajiny mimo EÚ, mal päť rokov pobyt v členskom štáte B spolu so svojou manželkou L., ktorá je migrujúcou pracovníčkou EÚ. Od občana krajiny mimo EÚ ako rodinného príslušníka migrujúcej pracovníčky EÚ nemožno žiadať dôkaz o tom, že počas svojho päťročného pobytu pracoval.

—	T., občianka EÚ, má nepretržitý pobyt ako migrujúca pracovníčka EÚ v členskom štáte A od roku 2014. Jej manžel L., ktorý je občanom krajiny mimo EÚ, s ňou žije v členskom štáte A od roku 2016, ale nikdy nepracoval v členskom štáte A. L. môže získať svoj trvalý pobyt od roku 2021.

9.5 Lehoty na spracovanie

Ako sa uvádza v článku 19 ods. 2 smernice, členské štáty na základe žiadosti musia občanom EÚ „čo najskôr“ vydať doklad potvrdzujúci trvalý pobyt.

Ak doklad potvrdzujúci trvalý pobyt nemožno vydať na mieste pri predložení žiadosti a podporných dokumentov, malo by sa to vykonať do niekoľkých nasledujúcich dní (napríklad po siedmich/desiatich dňoch). V prípade prebiehajúceho vyšetrovania vo veci podozrenia zo zneužitia alebo z podvodu sa vydanie môže odložiť, pričom sa dodrží zásada efektivity a cieľ rýchleho vybavenia žiadostí vyplývajúci zo smernice 2004/38/ES (241).

V prípade rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ je podľa článku 20 ods. 2 smernice 2004/38/ES lehota na vydanie preukazu o trvalom pobyte šesť mesiacov od predloženia žiadosti.

Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa spracovateľskej lehoty na vydanie pobytových preukazov stanovenej v článku 10 smernice 2004/38/ES (pozri oddiel 7.2 – Lehoty na spracovanie na účely vydania pobytových preukazov) je relevantná pre vydávanie preukazov o trvalom pobyte.

Ako sa ďalej vysvetľuje v oddiele 12.3 – Povaha a účinok dokladov o pobyte (článok 25 smernice 2004/38/ES), na základe dokladov potvrdzujúcich trvalý pobyt a preukazov o trvalom pobyte nevznikajú práva, ale tieto doklady slúžia na potvrdenie existencie práv podľa práva EÚ o voľnom pohybe.

10 Právo na prácu (článok 23 smernice 2004/38/ES)

V článku 23 smernice sa uvádza, že bez ohľadu na štátnu príslušnosť majú rodinní príslušníci občana EÚ, ktorí majú právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, nárok, aby sa v hostiteľskom členskom štáte zamestnali alebo začali vykonávať samostatne zárobkovú činnosť. Toto právo sa uplatňuje na rodinných príslušníkov vymedzených v zmysle článku 2 bodu 2 smernice 2004/38/ES a na „vzdialenejších“ rodinných príslušníkov vymedzených v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2004/38/ES.

V tejto súvislosti právo na zamestnanie v hostiteľskom členskom štáte zahŕňa aj závislých rodinných príslušníkov občanov EÚ, ktorí môžu mať naďalej právo na pobyt aj po tom, ako prestanú byť závislými osobami (242).

Právo na prácu rodinných príslušníkov nemožno podmieňovať držbou platného víza, pobytového preukazu, preukazu o trvalom pobyte alebo potvrdenia osvedčujúceho podanie žiadosti o pobytový preukaz rodinného príslušníka. Dôvodom je, že nároky na práva je možné dosvedčiť akýmkoľvek vhodným dôkazom. Na základe uvedených dokladov nevznikajú práva, ale slúžia na potvrdenie existujúcich práv priznaných priamo právom EÚ (243).

11 Právo na rovnaké zaobchádzanie (článok 24 smernice 2004/38/ES)

Podľa Súdneho dvora „zásada zákazu diskriminácie zakazuje nielen priamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale aj akúkoľvek nepriamu formu diskriminácie, ktorá v dôsledku uplatnenia iných rozlišovacích kritérií v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku“ (244). Priamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti nemožno odôvodniť s výnimkou prípadu, keď sa to výslovne stanovuje v práve EÚ. „[N]epriama diskriminácia na základe štátnej príslušnosti [by] mohla byť z hľadiska práva Únie odôvodnená len vtedy, ak by vychádzala z objektívnych hľadísk, ktoré sú nezávislé od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a sú primerané cieľu, ktorý legitímne sleduje vnútroštátne právo“ (245).

Článok 24 smernice 2004/38/ES konkretizuje zásadu nediskriminácie na základe štátnej príslušnosti stanovenú v článku 18 ZFEÚ vo vzťahu k občanom EÚ, ktorí si uplatňujú svoje právo na pohyb a pobyt na území členských štátov (246), ako aj v článku 21 ods. 2 Charty základných práv.

Podľa článku 24 ods. 1 smernice 2004/38/ES všetci občania EÚ, ktorí sa na základe smernice 2004/38/ES zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, využívajú rovnaké zaobchádzanie ako so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu v rámci pôsobnosti zmlúv (247). To isté platí pre ich rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ, ktorí majú právo na pobyt alebo na trvalý pobyt podľa smernice 2004/38/ES.

Zásada nediskriminácie zakotvená v článku 24 ods. 1 smernice 2004/38/ES sa však vzťahuje len na tie osoby, ktoré majú pobyt v hostiteľskom členskom štáte v súlade s podmienkami pobytu stanovenými v smernici 2004/38/ES, a preto podlieha splneniu týchto podmienok.

Navyše sú zavedené záruky na ochranu hostiteľských členských štátov pred neprimeranou finančnou záťažou. V rovnakom duchu sa v článku 24 ods. 2 povoľujú osobitné výnimky zo zásady rovnakého zaobchádzania. Hostiteľskému členskému štátu umožňujú:

neudeliť občanom EÚ sociálnu pomoc pre uchádzačov o zamestnanie počas prvých troch mesiacov pobytu alebo počas dlhšieho obdobia pobytu, ako to vyplýva z článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38/ES. Táto výnimka sa však nevzťahuje na občanov EÚ, ktorí sú pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami, a na ich rodinných príslušníkov (pozri oddiely 11.1 – Nárok na rovnaký prístup k sociálnej pomoci: obsah a podmienky a 11.2 – Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (EÚ) č. 492/2011).

Táto výnimka sa uplatňuje len v súvislosti s dávkami „sociálnej pomoci“ a nerozširuje sa na ďalšie druhy dávok, predovšetkým na dávky sociálneho zabezpečenia. Ak sa rodinné dávky poskytujú nezávisle od individuálnych potrieb oprávnenej osoby a nie sú určené na pokrytie prostriedkov na živobytie, ale na kompenzovanie rodinných výdavkov, nevzťahuje sa na ne pojem „sociálna pomoc“ v zmysle smernice 2004/38/ES. Platí to najmä pre rodinné dávky, ktoré sa poskytujú automaticky rodinám, ktoré spĺňajú určité objektívne kritériá týkajúce sa najmä ich veľkosti, príjmov a prostriedkov, bez ohľadu na individuálne a diskrečné posúdenie osobných potrieb (248). Takéto dávky však môžu podliehať ďalším podmienkam, predovšetkým kritériu oprávneného obvyklého pobytu (pozri oddiel 11.3 – Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia);

pred získaním práva na trvalý pobyt neposkytnúť pomoc vo forme príspevku na výživu počas štúdia (študentské štipendiá a pôžičky alebo študentské pôžičky) vrátane odborného vzdelávania občanom EÚ, ktorí sú ekonomicky neaktívnymi osobami, študentmi alebo uchádzačmi o zamestnanie (vrátane uchádzačov o zamestnanie, ktorí ešte nepracovali v hostiteľskom členskom štáte, alebo ak je občan EÚ uchádzačom o zamestnanie, ktorý si po tom, čo tam pracoval, už nezachováva štatút pracovníka v hostiteľskom členskom štáte), a ich rodinným príslušníkom.

11.1 Nárok na rovnaký prístup k sociálnej pomoci: obsah a podmienky

11.1.1 Obsah sociálnej pomoci

Dávky sociálnej pomoci sú zvyčajne dávkami, ktoré členský štát poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné zdroje na pokrytie svojich základných potrieb. Súdny dvor skonštatoval, že sociálnou pomocou sú „všetky režimy pomoci zriadené verejnými orgánmi, či už na vnútroštátnej, regionálnej alebo komunálnej úrovni, na ktorú má nárok osoba, ktorá nemá dostatočné zdroje na pokrytie svojich základných potrieb, ako aj potrieb svojej rodiny a ktorá počas svojho pobytu preto môže byť na základe tejto skutočnosti odkázaná na sociálnu pomoc hostiteľského členského štátu, čo môže mať dôsledky na celkovú úroveň pomoci, ktorá môže byť poskytnutá týmto štátom“ (249). Sociálna pomoc sa však musí určiť v závislosti od cieľa sledovaného danou dávkou, a nie od formálnych kritérií. Za dávky sociálnej pomoci nemožno považovať finančné dávky, ktoré sú určené na uľahčenie prístupu na trh práce (250). V prípade, že je však dávka určená na rôzne funkcie, ak jej prevažujúcou funkciou je zabezpečiť minimálne životné potreby nevyhnutné pre život v súlade s ľudskou dôstojnosťou, potom sa na ňu vzťahuje definícia sociálnej pomoci (251).

Napríklad v závislosti od prevládajúcej funkcie, ktorá sa musí posudzovať od prípadu k prípadu, by sa za „sociálnu pomoc“ mohli považovať tieto dávky či podpory:

—

dávka na zabezpečenie životných potrieb poskytovaná v peniazoch, ktorá patrí do režimu sociálnej ochrany financovaného prostredníctvom daní a ktorej poskytnutie podlieha podmienke príjmov, pričom jej cieľom je nahradiť viaceré ďalšie sociálne dávky, akými sú napríklad príspevok pre uchádzača o zamestnanie založený na príjme (income based jobseeker’s allowance), zamestnanecký a podporný príspevok vypočítavaný z príjmu (income-related employment and support allowance), podpora príjmov (income support), daňové zvýhodnenie pre zamestnané osoby (working tax credit), daňové zvýhodnenie na dieťa (child tax credit) a príspevok na bývanie (housing benefit) (252).

—	podpora nájomného poskytovaná osobám s potrebou krátkodobého bývania, ktoré žijú v súkromnom prenajatom ubytovaní a nedokážu si platiť nájomné z vlastných zdrojov.

11.1.2 Kategórie osôb, ktoré majú nárok na rovnaké dávky sociálnej pomoci ako štátni príslušníci v hostiteľskom členskom štáte

Na rovnaké zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu podľa článku 24 ods. 1 sa možno odvolávať vtedy, keď je pobyt občana EÚ v hostiteľskom členskom štáte v súlade s podmienkami smernice 2004/38/ES (253).

Znamená to, že nárok na rovnaké dávky sociálnej pomoci ako štátni príslušníci majú tieto kategórie osôb:

—	občania EÚ, ktorí sú pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami (alebo osobami, ktoré si zachovávajú taký štatút (254)) a ich rodinní príslušníci. Tieto kategórie osôb majú nárok na rovnaké zaobchádzanie od začiatku svojho pobytu (255),

—	občania EÚ, ktorí získali trvalý pobyt v hostiteľskom členskom štáte, a ich rodinní príslušníci.

Príklad:

—

Y. je občanom EÚ v manželskom zväzku s migrujúcou pracovníčkou EÚ. Y. prišiel o prácu a už nemá štatút pracovníka. Požiadal o sociálnu pomoc. Hostiteľský členský štát mu nemôže odmietnuť poskytnúť sociálnu pomoc z dôvodu, že je ekonomicky neaktívnym občanom EÚ a nemá dostatočné zdroje. Ako manžel pracovníčky, ktorá je občiankou EÚ, má nárok na rovnaké dávky sociálnej pomoci ako štátni príslušníci z hostiteľského členského štátu.

—

M. je migrujúcim pracovníkom a občanom EÚ a má manžela rovnakého pohlavia. Tento pár má syna. Pracovník má nárok na rovnaké dávky sociálnej pomoci pre svojich rodinných príslušníkov ako štátni príslušníci z hostiteľského členského štátu, hoci sa v právnych predpisoch hostiteľského členského štátu neuznáva takéto rodičovstvo a/alebo manželstvo.

Zatiaľ čo ekonomicky neaktívni občania EÚ nie sú výslovne vylúčení z rovnakého zaobchádzania v oblasti sociálnej pomoci, ich právo na rovnaké zaobchádzanie v tejto súvislosti môže byť v praxi obmedzené dovtedy, kým nezískajú trvalý pobyt (pozri oddiel o kategóriách osôb, ktorým môže byť odopretý prístup k rovnakým dávkam sociálnej pomoci, ako majú štátni príslušníci hostiteľského členského štátu).

11.1.3 Kategórie osôb, ktorým môže byť odopretý prístup k rovnakým dávkam sociálnej pomoci, ako majú štátni príslušníci hostiteľského členského štátu

Počas prvých troch mesiacov pobytu v hostiteľskom členskom štáte prístup k sociálnej pomoci možno odmietnuť priznať občanom EÚ, ktorí nie sú pracovníci, samostatne zárobkovo činné osoby, osoby, ktoré si zachovávajú štatút pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby, a ich rodinným príslušníkom bez toho, aby sa vykonalo individuálne preskúmanie situácie danej osoby (256).

Počas nasledujúceho obdobia pobytu v dĺžke až piatich rokov môže hostiteľský členský štát odmietnuť poskytnúť dávky sociálnej pomoci ekonomicky neaktívnym občanom EÚ a študentom EÚ, ktorí nespĺňajú požiadavku mať dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, čo je dôvodom, prečo tieto osoby nemajú pobyt v hostiteľskom členskom štáte v súlade so smernicou 2004/38/ES [článok 7 ods. 1 písm. b) a c)] (257). Znamená to, že ekonomicky neaktívni občania EÚ v praxi pravdepodobne nebudú mať nárok na dávky sociálnej pomoci, pretože na získanie práva na pobyt by museli vnútroštátnym orgánom preukázať, že majú dostatočné zdroje, ktoré sú orientačne rovnaké alebo vyššie ako hranica príjmu, na základe ktorej sa poskytuje sociálna pomoc. Za takých podmienok „je potrebné dôkladne preskúmať ekonomickú situáciu každej dotknutej osoby bez ohľadu na požadované dávky sociálnej pomoci, aby bolo možné posúdiť, či táto osoba spĺňa podmienku mať dostatočné zdroje, stanovenú v článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38, a či sa teda môže v hostiteľskom členskom štáte odvolávať na zásadu zákazu diskriminácie uvedenú v článku 24 ods. 1 tejto smernice […]“ (258).

V prípade uchádzačov o zamestnanie a bývalých pracovníkov, ktorí prišli o svoj štatút pracovníka [t. j. ak a) občan EÚ je uchádzačom o zamestnanie, ktorý ešte nepracoval v hostiteľskom členskom štáte, alebo b) občan EÚ je uchádzačom o zamestnanie, ktorý bol predtým zamestnaný, ale už si nezachováva štatút pracovníka v hostiteľskom členskom štáte (pozri oddiel 5.1.2 – Zachovanie štatútu pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby], príslušné orgány môžu odmietnuť poskytnúť dávky sociálnej pomoci bez toho, aby vykonali individuálne preskúmanie situácie danej osoby (259). Ďalšie informácie o uchádzačoch o zamestnanie sú uvedené v oddiele 6 – Právo na pobyt uchádzačov o zamestnanie [článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38/ES] a v časti II oznámenia Komisie z roku 2010 s názvom Potvrdenie významu voľného pohybu pracovníkov: práva a významné trendy.

Takýmto neposkytnutím prístupu k dávkam sa má zabezpečiť, aby sa na systémy sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu nekládla neprimeraná záťaž.

Ak sa článok 24 smernice 2004/38/ES neuplatňuje, pretože občan EÚ nemá pobyt v súlade so smernicou 2004/38/ES, ale má oprávnený pobyt na základe vnútroštátneho práva na území hostiteľského členského štátu, príslušné vnútroštátne orgány môžu odmietnuť žiadosť o sociálnu pomoc len po preverení, že toto odmietnutie nevystavuje migrujúceho občana EÚ konkrétnej a skutočnej hrozbe porušenia jeho základných práv, ako sú zakotvené v Charte základných práv (260).

Príklady:

—	M. je štátnou príslušníčkou členského štátu A. Presťahovala sa do členského štátu B, kde si hľadala prácu. Príslušné orgány členského štátu B môžu odmietnuť poskytnúť M. dávky sociálnej pomoci.

—

T. je štátnym príslušníkom členského štátu A. Presťahoval sa do členského štátu B, kde určitý čas pracoval. Prišiel o prácu, ale zachoval si štatút pracovníka (pozri oddiel 5.1.2 – Zachovanie štatútu pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby). Požiadal o sociálnu pomoc. T. má nárok na dávky sociálnej pomoci na rovnakom základe, ako keby bol štátnym príslušníkom členského štátu B.

—	R. je štátnou príslušníčkou členského štátu A. Presťahovala sa do členského štátu B, kde pracuje ako samostatne zárobkovo činná osoba. R. má nárok na dávky sociálnej pomoci na rovnakom základe, ako keby bola štátnou príslušníčkou členského štátu B.

11.2 Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (EÚ) č. 492/2011

V nariadení (EÚ) č. 492/2011 sa stanovujú práva, ktoré sa vzťahujú na migrujúcich pracovníkov EÚ a ich rodinných príslušníkov. Podľa judikatúry Súdneho dvora (261) môžu samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré sú občanmi EÚ a na ktoré sa vzťahuje článok 49 ZFEÚ, požívať práva podľa nariadenia (EÚ) č. 492/2011, ktoré sa analogicky uplatňuje.

Pokiaľ ide o vzájomné pôsobenie článku 24 smernice 2004/38/ES a nariadenia (EÚ) č. 492/2011, treba poukázať na dva body.

Po prvé, migrujúci pracovníci, ktorí sú občanmi EÚ, a ich rodinní príslušníci požívajú osobitné a nezávislé práva stanovené v nariadení (EÚ) č. 492/2011 (262). Tieto práva nemožno spochybňovať na základe článku 24 ods. 2 smernice 2004/38/ES. Výnimky uvedené v článku 24 ods. 2 sa teda nemôžu uplatniť napríklad na osoby, ktoré majú právo na pobyt a prístup k sociálnej pomoci ako osoby, ktoré sa skutočne starajú o deti v procese vzdelávania podľa článku 10 nariadenia (EÚ) č. 492/2011 (263).

Po druhé, „rodinní príslušníci“, na ktorých sa vzťahuje nariadenie (EÚ) č. 492/2011, zodpovedajú „rodinným príslušníkom“, na ktorých sa vzťahuje smernica 2004/38/ES (264). To znamená, že na rodinných príslušníkov pracovníkov a samostatne zárobkovo činných osôb sa uplatňujú ustanovenia smernice 2004/38/ES, ako aj ustanovenia nariadenia (EÚ) č. 492/2011 o rovnakom zaobchádzaní. Títo rodinní príslušníci sa preto môžu opierať o uvedené nariadenie pri odvolávaní sa na rovnaké zaobchádzanie v hostiteľskom členskom štáte, pokiaľ ide o všetky sociálne a daňové výhody (265). Medzi niektoré príklady takýchto práv patrí rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o štipendiá udelené na základe dohody hostiteľského členského štátu v oblasti mimo rozsahu pôsobnosti ZFEÚ (266), zníženie nákladov na verejnú dopravu pre veľké rodiny (267) a nárok na sociálne dávky (268). Okrem toho by podľa nariadenia (EÚ) č. 492/2011 malo aj dieťa pracovníka/samostatne zárobkovo činnej osoby využívať rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o prístup k vzdelaniu, ak má dieťa pobyt v členskom štáte, v ktorom pracovník/samostatne zárobkovo činná osoba pracuje.

Príklad:

Manžel/manželka rovnakého pohlavia z krajiny mimo EÚ, ktorý/á je partnerom pracovníka/samostatne zárobkovo činného migrujúceho občana EÚ či pracovníčky/samostatne zárobkovo činnej migrujúcej občianky EÚ, na ktorého/ú sa vzťahuje článok 2 bod 2 písm. a) smernice 2004/38/ES (269) , má nárok na rovnaké sociálne a daňové výhody ako štátni príslušníci hostiteľského členského štátu, aj keď sa v právnych predpisoch hostiteľského členského štátu neuznávajú manželstvá osôb rovnakého pohlavia.

11.3 Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia

Práva migrujúcich občanov EÚ v oblasti sociálneho zabezpečenia na úrovni EÚ sú upravené nariadeniami (ES) č. 883/2004 (270) a č. 987/2009 (271) (ďalej len „nariadenia o koordinácii“).

V nariadeniach o koordinácii sa stanovujú „kolízne normy“ s cieľom určiť, ktoré vnútroštátne právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia sa uplatňujú na osobu v cezhraničnej situácii (272). V práve EÚ v tejto oblasti sa stanovuje koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia, nie ich harmonizácia. To znamená, že každý členský štát stanovuje podrobnosti svojho systému sociálneho zabezpečenia vrátane toho, aké dávky sa majú poskytovať, kto má na ne nárok, ako sa tieto dávky vypočítavajú a aké príspevky by sa mali vyplácať. Podmienky týkajúce sa nároku na dávky sociálneho zabezpečenia sa preto v jednotlivých členských štátoch líšia.

Typické dávky sociálneho zabezpečenia zahŕňajú starobné dôchodky, pozostalostné dôchodky, dávky v invalidite, nemocenské dávky (vrátane zdravotnej starostlivosti), dávky v materstve a otcovstve, dávky v nezamestnanosti, rodinné dávky.

Podľa nariadení o koordinácii sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby krytí systémom sociálneho zabezpečenia členského štátu, kde vykonávajú svoju činnosť ako zamestnaná alebo samostatne zárobkovo činná osoba (273). Vzťahujú sa na nich rovnaké podmienky ako na štátnych príslušníkov daného členského štátu.

Na ekonomicky neaktívnych občanov EÚ sa v zásade vzťahujú právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom majú pobyt. Na to, aby mali nárok na dávky koordinované podľa nariadení o koordinácii, musia spĺňať podmienky stanovené v právnych predpisoch členského štátu pobytu. Treba poznamenať, že pojem „pobyt“ nie je podľa smernice 2004/38/ES a nariadení o koordinácii rovnaký. V zmysle nariadení o koordinácii môže mať osoba iba jedno miesto bydliska. Toto miesto prislúcha členskému štátu, v ktorom má osoba obvyklý pobyt a v ktorom sa nachádza obvyklé centrum jej záujmov. V tejto súvislosti by sa mali zohľadniť najmä tieto skutočnosti: rodinná situácia osoby; dôvody, pre ktoré sa osoba presťahovala; dĺžka a nepretržitosť pobytu osoby; skutočnosť (ak ide o taký prípad), že osoba má stabilné zamestnanie, a úmysel osoby, ktorý vyplýva zo všetkých skutočností (274).

Naopak, osoby, ktoré sa presťahujú do iného členského štátu len dočasne, majú naďalej obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodu, a preto patria do systému sociálneho zabezpečenia členského štátu pôvodu (napr. študent, ktorý sa dočasne presťahoval zo svojho členského štátu pôvodu, aby mohol študovať v inom členskom štáte, bude patriť do systému členského štátu pôvodu, a nie členského štátu, v ktorom študuje).

Ďalšie príklady týkajúce sa určovania miesta obvyklého pobytu sú uvedené v Praktickej príručke Komisie o uplatniteľných právnych predpisoch v EÚ, EHP a vo Švajčiarsku (časti III) (275).

Osobitné nepríspevkové peňažné dávky, ktoré vykazujú znaky dávok sociálneho zabezpečenia aj sociálnej pomoci, patria do rozsahu pôsobnosti nariadenia (ES) č. 883/2004 (276) aj smernice 2004/38/ES (277). To znamená, že hostiteľský členský štát môže odmietnuť priznať prístup k takýmto dávkam pre ekonomicky neaktívnych občanov EÚ, ktorí nespĺňajú požiadavku uvedenú v článku 7 ods. 1 písm. b) smernice, aby mali dostatočné zdroje (pozri oddiel 11.1 – Nárok na rovnaký prístup k sociálnej pomoci: obsah a podmienky) (278).

Nariadením (ES) č. 883/2004 sa neharmonizuje pojem „rodinný príslušník“. Treba však poznamenať, že vnútroštátne orgány pri uplatňovaní nariadenia vykonávajú právo EÚ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty základných práv. Musia preto rešpektovať článok 21 ods. 1 Charty základných práv (ktorý sa vzťahuje najmä na nediskrimináciu z dôvodu sexuálnej orientácie), článok 24 Charty základných práv (najlepší záujem dieťaťa) a Dohovor o právach dieťaťa (279). Znamená to, že definícia, ktorú používa každý členský štát pre „rodinných príslušníkov“, nemôže viesť k diskriminácii z dôvodu sexuálnej orientácie. Na základe toho migrujúcim párom rovnakého pohlavia nemožno odoprieť prístup k dávke sociálneho zabezpečenia (napr. pozostalostnému dôchodku) z toho dôvodu, že ich rodinný vzťah nie je uznaný v právnych predpisoch príslušného členského štátu (280). V rovnakom duchu nemožno dieťaťu páru rovnakého pohlavia odoprieť prístup k dávke sociálneho zabezpečenia (napr. poistenie v rámci systému verejného zdravotného poistenia) z dôvodu, že takéto rodičovstvo nie je uznané v právnych predpisoch príslušného členského štátu. Postačuje povinné uznanie rodinného vzťahu v súvislosti s voľným pohybom. Rodinný vzťah nemusí byť uznaný vo vnútroštátnych predpisoch členského štátu.

11.4 Nárok na rovnaký prístup k zdravotnej starostlivosti: obsah a podmienky

„Dávky v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti financované štátom, ktoré sa poskytujú osobám patriacim do kategórií príjemcov vymedzených vnútroštátnymi právnymi predpismi bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb, predstavujú „nemocenské dávky“, ktoré patria do pôsobnosti tohto nariadenia (ES) č. 883/2004“ (281).

Ako už bolo vysvetlené, pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby, ktorí sú občanmi EÚ, a ich rodinní príslušníci patria do systému sociálneho zabezpečenia členského štátu, kde je osoba zamestnaná/samostatne zárobkovo činná (282). Ak má pracovník alebo samostatne zárobkovo činná osoba, ktorí sú občanmi EÚ, a ich rodinní príslušníci pobyt v inom členskom štáte, ako je členský štát zamestnania, má na základe formulára PD S1 prístup k zdravotnej starostlivosti v štáte, kde má pobyt, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci členského štátu pobytu v mene členského štátu zamestnania (283).

Študenti, ktorí dočasne študujú v inom členskom štáte, majú na základe európskeho preukazu zdravotného poistenia (EPZP) právo na akékoľvek potrebné lekárske ošetrenie v hostiteľskom členskom štáte (284).

Dôchodcovia, ktorí odídu do dôchodku v zahraničí, patria do systému verejného zdravotníctva členského štátu, ktorý im vypláca dôchodok. Okrem toho na základe formulára PD S1 majú nárok na prístup k zdravotnej starostlivosti v členskom štáte pobytu za rovnakých podmienok ako osoby poistené v tomto členskom štáte v mene členského štátu, ktorý im vypláca dôchodok (285).

Ostatní ekonomicky neaktívni občania EÚ, ktorí sa presťahujú do iného členského štátu a uplatňujú svoje právo na pobyt počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace podľa článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38/ES, majú právo byť poistení vo systéme verejného zdravotného poistenia hostiteľského členského štátu. Toto právo vyplýva najmä z článku 11 ods. 3 písm. e) nariadenia (ES) č. 883/2004, ktorého cieľom je „zabrániť tomu, aby osoby, ktoré patria do pôsobnosti tohto nariadenia, boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia v dôsledku neexistencie právnej úpravy, ktorá by sa na ne vzťahovala“ (286). Pred získaním trvalého pobytu však hostiteľský členský štát môže stanoviť, že prístup k systému verejného zdravotného poistenia nie je bezplatný, s cieľom zabrániť tomu, aby sa osoba stala neprimeranou záťažou pre tento členský štát (pozri oddiel 5.2.2 – Komplexné zdravotné poistenie) (287). Keď príslušné osoby získajú trvalý pobyt, túto podmienku im už nemožno uložiť (pozri oddiel 9 – Trvalý pobyt (články 16 až 21 smernice 2004/38/ES)).

Osoby, ktoré majú dočasný pobyt v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom sú poistené (napr. dovolenka, služobná cesta, štúdium), majú na základe EPZP nárok na akékoľvek potrebné lekárske ošetrenie (288).

Okrem práv vyplývajúcich z nariadenia (ES) č. 883/2004 môžu mať osoby prístup k zdravotnej starostlivosti aj v ktorejkoľvek inej krajine EÚ, ako je krajina ich pobytu, a môžu im byť uhradené náklady na starostlivosť v zahraničí na základe smernice 2011/24/EÚ o právach pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti (289). Zatiaľ čo nariadenie (ES) č. 883/2004 sa vzťahuje na prístup k zdravotnej starostlivosti poskytovanej verejnými a zmluvnými poskytovateľmi, smernica 2011/24/EÚ sa vzťahuje na všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (súkromných a verejných) bez ohľadu na ich vzťah k systému verejného zdravotníctva. V tejto súvislosti sa v smernici 2011/24/EÚ stanovujú podmienky, za ktorých môže pacient vycestovať do inej krajiny EÚ na účely získania zdravotnej starostlivosti, a podmienky preplácania nákladov na ňu. Týka sa aj nákladov na zdravotnú starostlivosť, predpisovania a vydávania liekov a zdravotníckych pomôcok, a to až do výšky nákladov na liečbu v krajine pobytu.

12 Doklady o pobyte (články 8, 10, 19, 20 a 25 smernice 2004/38/ES)

12.1 Potvrdenia o registrácii a doklady potvrdzujúce trvalý pobyt vydané obyvateľom EÚ (články 8 a 19 smernice 2004/38/ES a článok 6 nariadenia 2019/1157): formát, minimálne informácie a doba platnosti

V článku 8 ods. 1 smernice 2004/38/ES sa stanovuje, že v prípade období pobytu dlhších ako tri mesiace môžu členské štáty požadovať, aby sa migrujúci občania EÚ zaregistrovali na príslušných úradoch. Je teda na každom členskom štáte, aby sa rozhodol, či migrujúcim občanom EÚ uloží túto povinnosť (oddiel 5 – Právo na pobyt na viac ako tri mesiace v prípade občanov EÚ a administratívne formality (články 7, 8, 14 a 22 smernice 2004/38/ES)).

Hoci formát potvrdení o registrácii a dokladov o trvalom pobyte nie je pre občanov EÚ harmonizovaný, v nariadení (EÚ) 2019/1157, ktoré sa uplatňuje od 2. augusta 2021, sa stanovujú minimálne informácie, ktoré majú takéto doklady obsahovať. Okrem iného ide napríklad o informácie, ako je názov dokladu v úradnom jazyku alebo jazykoch príslušného členského štátu, aspoň v jednom ďalšom úradnom jazyku inštitúcií EÚ a jasný odkaz, že doklad je vydaný občanovi EÚ v súlade so smernicou 2004/38/ES. Členské štáty sa však môžu slobodne rozhodnúť, v akom formáte budú tieto doklady vydávať.

Zatiaľ čo v smernici sa neuvádza dĺžka platnosti potvrdení o registrácii a dokladov o trvalom pobyte pre občanov EÚ, vzhľadom na ich podobnú funkciu neexistuje dôvod, prečo by ich dĺžka platnosti nemala byť prinajmenšom rovnaká ako v prípade zodpovedajúcich dokladov vydávaných rodinným príslušníkom občanov EÚ z krajín mimo EÚ. Potvrdenia o registrácii stanovené v článku 8 ods. 2 smernice 2004/38/ES by preto mali mať dobu platnosti aspoň päť rokov od dátumu vydania. Doklady potvrdzujúce trvalý pobyt stanovené v článku 19 ods. 1 smernice 2004/38/ES by mali mať dobu platnosti aspoň desať rokov od dátumu vydania.

Navyše by sa dĺžka platnosti týchto dokladov nemala za žiadnych okolností viazať na dĺžku platnosti EPZP ani na iné podmienky, ako je dĺžka štúdia alebo pracovná zmluva.

12.2 Pobytové preukazy a preukazy o trvalom pobyte vydávané rodinným príslušníkom z krajín mimo EÚ (články 10 a 20 smernice 2004/38/ES a články 7 a 8 nariadenia 2019/1157): formát a doba platnosti

Nariadením (EÚ) 2019/1157 sa stanovujú harmonizované formáty pre pobytové preukazy a preukazy o trvalom pobyte vydávané rodinným príslušníkom občanov EÚ z krajín mimo EÚ. Od 2. augusta 2021 majú členské štáty povinnosť vydávať takéto pobytové preukazy alebo preukazy o trvalom pobyte v rovnakom formáte, aký sa používa pri povoleniach na pobyt. Musia byť označené názvom „Pobytový preukaz“ alebo „Preukaz o trvalom pobyte“ a normalizovaným kódom „Rodinný príslušník EÚ Čl. 10 (2004/38/ES)“ alebo „Rodinný príslušník EÚ Čl. 20 (2004/38/ES)“ (290).

Pobytové preukazy alebo preukazy o trvalom pobyte vydané pred 2. augustom 2021 nemajú určený osobitný formát. V nariadení (EÚ) 2019/1157 sa stanovuje obdobie postupného zrušenia týchto preukazov (291). To znamená, že istý počet rokov budú v obehu rôzne formáty pobytových preukazov alebo preukazov o trvalom pobyte [preukazy vydané podľa nariadenia (EÚ) 2019/1157 a preukazy, ktoré boli vydané pred 2. augustom 2021 bez harmonizovaného formátu]. V každom prípade preukazy, ktoré boli vydané po 2. auguste 2021 a ktoré ešte nie sú v úplnom súlade s jednotným formátom, by mali ostatné členské štáty akceptovať do uplynutia ich platnosti. Ak však nespĺňajú minimálne bezpečnostné normy stanovené v nariadení (EÚ) 2019/1157, strácajú platnosť 3. augusta 2023 alebo 3. augusta 2026 v závislosti od úrovne ich bezpečnosti.

Harmonizovaný formát stanovený v nariadení (EÚ) 2019/1157 sa musí používať aj v súvislosti s pobytovými preukazmi vydanými i) rodinným príslušníkom vracajúcich sa štátnych príslušníkov z krajín mimo EÚ (pozri oddiel 18 – Právo na pobyt rodinných príslušníkov vracajúcich sa štátnych príslušníkov) a ii) osobám, ktoré sa skutočne starajú o maloletých občanov EÚ, z krajín mimo EÚ (pozri oddiel 2.2.2.5 – Osoby, ktoré sa skutočne starajú o maloletých občanov EÚ). Dôvodom je, že sa na nich analogicky vzťahuje smernica 2004/38/ES (a teda jej článok 10). V rovnakom duchu sa harmonizovaný formát stanovený v nariadení (EÚ) 2019/1157 musí používať aj v súvislosti s pobytovými preukazmi vydávanými rodinným príslušníkom, ktorí sú z krajín mimo EÚ, tých osôb s dvojakým občianstvom, na ktoré sa analogicky vzťahuje smernica 2004/38/ES (pozri oddiel 2.1.4 – Osoby s dvojakým občianstvom). Vo všetkých týchto prípadoch musia členské štáty používať normalizované kódy stanovené v článku 7 ods. 2 nariadenia (EÚ) 2019/1157.

Naopak, keďže smernica 2004/38/ES sa neuplatňuje priamo ani analogicky, členské štáty nemôžu používať harmonizovaný formát stanovený nariadením (EÚ) 2019/1157 pre doklady o pobyte týchto osôb:

—	oprávnených osôb, na ktoré sa uplatňuje judikatúra vo veci Ruiz Zambrano (pozri oddiel 19 – Judikatúra vo veci Ruiz Zambrano),

—	rodinných príslušníkov, ktorí odvodzujú svoje právo na pobyt z judikatúry vo veciach Carpenter a S a G (pozri oddiel 2.1.3 – Cezhraniční pracovníci, cezhraničné samostatne zárobkovo činné osoby a cezhraniční poskytovatelia služieb).

V takýchto prípadoch by členské štáty mali vydávať povolenia na pobyt podľa nariadenia (ES) č. 1030/2002.

Treba poznamenať, že doklady o pobyte vydané podľa vnútroštátnych právnych predpisov vo výlučne vnútroštátnej situácii (zlúčenie rodiny so štátnymi príslušníkmi vydávajúceho členského štátu, ktorí si neuplatnili právo na voľný pohyb) sa netýkajú oprávnených osôb, na ktoré sa uplatňujú pravidlá voľného pohybu. Členské štáty preto musia vydávať tieto doklady o pobyte podľa nariadenia (ES) č. 1030/2002. Ak povolenie na pobyt vydáva členský štát, ktorý je súčasťou schengenského priestoru (292), povolenia na pobyt vydané podľa nariadenia (ES) č. 1030/2002 oslobodzujú od vízovej povinnosti pri cestovaní do členských štátov, ktoré sú súčasťou schengenského priestoru.

Pobytový preukaz stanovený článkom 10 ods. 1 je platný päť rokov od dátumu vydania alebo počas predpokladaného obdobia pobytu občana EÚ, ak je toto obdobie kratšie ako päť rokov. V tejto súvislosti zostáva minimálna dĺžka piatich rokov všeobecným pravidlom. Ak je „predpokladané obdobie pobytu“ relevantné v konkrétnom prípade, malo by sa chápať v širokom zmysle, pričom „predpokladané“ obdobie pobytu odkazuje na obdobie, počas ktorého občania EÚ zamýšľajú žiť a plánovať svoj život v hostiteľskom členskom štáte.

Preukaz o trvalom pobyte, ktorý sa stanovuje článkom 20 ods. 1, je platný desať rokov od dátumu vydania.

12.3 Povaha a účinok dokladov o pobyte (článok 25 smernice 2004/38/ES)

Občania EÚ a ich rodinní príslušníci požívajú v súlade s právnymi predpismi všetky práva stanovené v smernici 2004/38/ES alebo priamo na základe článku 21 ZFEÚ, ak spĺňajú príslušné vecné podmienky pobytu. Doklady o pobyte majú deklaratórnu povahu (293), čo znamená, že na ich základe nevznikajú práva, ale slúžia na potvrdenie existencie práv podľa práva EÚ o voľnom pohybe. Dodržiavanie administratívnych postupov alebo držba dokladu o pobyte teda nie sú podmienkou oprávneného pobytu v súlade s právom EÚ o voľnom pohybe občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov (294).

Vydanie dokladu o pobyte členským štátom v súlade so smernicou 2004/38/ES však v čase vydania predstavuje formálne potvrdenie skutkovej a právnej situácie dotknutej osoby z hľadiska smernice 2004/38/ES (295). Preukaz o (trvalom) pobyte vydaný členským štátom preto slúži ako dostatočný dôkaz o tom, že jeho držiteľ je rodinným príslušníkom občana EÚ (296).

Na druhej strane, vzhľadom na to, že situácia občana EÚ alebo rodinného príslušníka sa môže po vydaní dokladu o pobyte zmeniť, držba dokladu o pobyte sama osebe neznamená, že pobyt držiteľa je nevyhnutne v súlade s právom EÚ (297). Záleží na tom, či občan EÚ alebo dotknutý rodinný príslušník spĺňa vecné podmienky pobytu podľa práva EÚ o voľnom pohybe občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov v určitom čase.

Vzhľadom na deklaratórnu povahu dokladov o pobyte sa v článku 25 uvádza, že držba dokladu o pobyte nesmie za žiadnych okolností predstavovať predpoklady na uplatňovanie práva alebo dokončenie administratívnej formality. Z článku 25 vyplýva, že nárok na práva (napr. požiadanie verejnej agentúry zamestnania o pomoc, poistenie v rámci systému verejného zdravotného poistenia) sa môže dosvedčiť akýmkoľvek iným prostriedkom dôkazu. V tejto súvislosti by mohli mať význam najmä doklady uvedené v článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 2, hoci ich zoznam nie je úplný.

12.4 Viaceré pobytové/prisťahovalecké statusy rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ

Za predpokladu, že to nie je výslovne vylúčené podľa práva EÚ, rodinní príslušníci občanov EÚ z krajín mimo EÚ, ktorí majú odvodené právo na pobyt podľa smernice 2004/38/ES a ktorí spĺňajú aj podmienky pobytu podľa právnych nástrojov EÚ v oblasti legálnej migrácie, majú takisto nárok uplatňovať si práva na základe takýchto iných nástrojov, t. j. mať súčasne viacero statusov (298).

Ak majú rodinní príslušníci z krajín mimo EÚ viaceré statusy, mal by im byť vydaný jeden doklad o pobyte pre každý status (napr. pobytový preukaz a okrem toho modrá karta EÚ (299) alebo povolenie na dlhodobý pobyt (300)), aby mohli doložiť takéto rôzne statusy.

13 Obmedzenia práva na voľný pohyb a pobyt z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (články 27, 28 a 29 smernice 2004/38/ES)

Tento oddiel vychádza z oddielu 3 oznámenia z roku 1999 (301) o osobitných opatreniach týkajúcich sa pohybu a pobytu občanov EÚ prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (ďalej len „oznámenie z roku 1999“). Účelom tohto oddielu je aktualizovať obsah oznámenia z roku 1999 s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora a objasniť určité otázky, ktoré boli vznesené počas vykonávania smernice 2004/38/ES. Vzhľadom na ponaučenia z pandémie COVID-19 však oddiel 13.2 – Obmedzenia práva na voľný pohyb a pobyt z dôvodov verejného zdravia nahrádza oddiel 3.1.3 oznámenia z roku 1999.

Voľný pohyb osôb tvorí jeden zo základov EÚ. Vzhľadom na túto skutočnosť treba dať ustanoveniam, ktorými sa táto sloboda priznáva, široký výklad, pričom výnimky z tejto zásady treba vykladať reštriktívne (302). Právo na voľný pohyb v rámci EÚ nie je neobmedzené a sú s ním spojené povinnosti na strane oprávnených osôb, z čoho vyplýva okrem iného nutnosť dodržiavať právo hostiteľskej krajiny.

Na kapitolu VI smernice 2004/38/ES nemožno nazerať tak, že by stanovovala predpoklad na nadobudnutie a zachovanie práva na vstup a pobyt, ale tak, že stanovuje výlučne možnosť v odôvodnených prípadoch obmedziť výkon práva odvodeného priamo zo zmluvy (303).

13.1 Obmedzenia práva na voľný pohyb a pobyt z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti

13.1.1 Verejný poriadok a verejná bezpečnosť

Členské štáty môžu obmedziť voľný pohyb občanov EÚ z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti. Kapitola VI smernice 2004/38/ES sa uplatňuje na akúkoľvek akciu uskutočnenú z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, ktorá má vplyv na právo osôb, na ktoré sa vzťahuje smernica 2004/38/ES, na voľný vstup na územie hostiteľského členského štátu a na voľný pobyt v ňom za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci uvedeného štátu (304).

Členské štáty môžu v súlade so svojimi potrebami, ktoré môžu byť v jednotlivých členských štátoch a obdobiach rôzne, voľne stanoviť požiadavky verejného poriadku a verejnej bezpečnosti. Keď to však robia vo vzťahu k uplatňovaniu smernice 2004/38/ES, musia tieto požiadavky vykladať reštriktívne (305).

Je mimoriadne dôležité, aby členské štáty jasne vymedzili chránené záujmy spoločnosti a aby jasne stanovili rozdiel medzi verejným poriadkom a verejnou bezpečnosťou. Pojem verejná bezpečnosť sa nemôže rozšíriť na opatrenia, na ktoré by sa mal vzťahovať pojem verejný poriadok (306).

Verejná bezpečnosť sa vo všeobecnosti vykladá tak, že sa vzťahuje na vnútornú aj na vonkajšiu bezpečnosť (307) v zmysle zachovania celistvosti územia členského štátu a jeho inštitúcií. Verejný poriadok sa vo všeobecnosti vykladá v zmysle predchádzania narušeniu spoločenského poriadku (308).

Ako potvrdzuje judikatúra (309) Súdneho dvora, občania EÚ môžu byť vyhostení iba z dôvodu správania, ktoré je v hostiteľskom členskom štáte na základe právneho poriadku trestné, alebo v súvislosti s ktorým boli prijaté iné faktické a účinné opatrenia na potlačenie takéhoto konania.

Nesplnenie požiadavky registrácie v každom prípade nie je takej povahy, aby samo osebe znamenalo správanie ohrozujúce verejný poriadok a verejnú bezpečnosť, a preto ním nemožno odôvodňovať vyhostenie danej osoby (310).

Občan EÚ sa môže dovolávať ustanovení článku 27 smernice 2004/38/ES voči svojmu členskému štátu pôvodu, ak tento členský štát obmedzuje jeho právo opustiť územie tohto členského štátu (311).

13.1.2 Osobné správanie a hrozba

Reštriktívne opatrenia možno prijať iba z prípadu na prípad, keď osobné správanie jednotlivca predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti v hostiteľskom členskom štáte (312). Reštriktívne opatrenia nemôžu vychádzať výlučne z dôvodov spojených s ochranou verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, ktoré uvádza iný členský štát (313). Táto úvaha však nevylučuje, aby boli uvedené dôvody zohľadnené v rámci posúdenia vykonaného príslušnými vnútroštátnymi orgánmi pri prijatí opatrenia obmedzujúceho voľný pohyb (314).

Rozhodnutie o zamietnutí práva na pobyt v členskom štáte alebo na vstup do členského štátu podľa iných pravidiel ako acquis o voľnom pohybe (napr. zamietnutie postavenia utečenca) nemôže automaticky viesť k záveru, že prítomnosť osoby predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti v hostiteľskom členskom štáte. V samostatnom posúdení skutočnej, existujúcej a dostatočne vážnej hrozby, ktoré je potrebné vykonať podľa smernice 2004/38/ES, sa však môžu zohľadniť zistenia uvedené v predchádzajúcom rozhodnutí, ako aj dôkazy, na ktorých je dané rozhodnutie založené (315).

Právo EÚ vylučuje prijatie reštriktívnych opatrení z dôvodov všeobecnej prevencie (316). Reštriktívne opatrenia sa musia zakladať na skutočnej hrozbe a nemožno ich odôvodniť len všeobecným rizikom (317). Reštriktívne opatrenia po odsúdení za trestný čin nemožno prijať automaticky a treba zohľadniť osobné správanie páchateľa a hrozbu, ktorú predstavuje vo vzťahu k požiadavkám verejného poriadku (318).

Okrem toho „právne predpisy členských štátov by nemali obsahovať žiadne ustanovenie, ktorým by sa vytváralo systematické a automatické prepojenie medzi odsúdením a následným vyhostením. Ani príslušné vnútroštátne orgány by nemali automaticky prijať žiadne také rozhodnutie. „Automatický“ systém znamená akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktorého znenie neponecháva vnútroštátnym orgánom alebo vnútroštátnym súdom žiadny priestor na voľnú úvahu alebo na zohľadnenie akýchkoľvek individuálnych okolností (319). Členským štátom by však nič nemalo brániť v tom, aby prepojili odsúdenie s preskúmaním okolností s cieľom zistiť, či existujú pohnútky na prijatie opatrení z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti. Vnútroštátny súd môže nariadiť odsúdenie a vyhostenie pri tej istej príležitosti alebo súd či správne orgány môžu nariadiť vyhostenie v neskoršej fáze buď v čase, keď je osoba ešte stále vo väzení, alebo po prepustení z väzenia“ (320).

Nemožno uplatňovať dôvody, ktoré nesúvisia s osobným správaním jednotlivca. Podľa smernice 2004/38/ES nie je povolené automatické vyhostenie (321).

Práva jednotlivcov možno obmedziť iba vtedy, keď ich osobné správanie predstavuje hrozbu, t. j. naznačuje pravdepodobnosť závažného porušenia požiadaviek týkajúcich sa verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.

Predchádzajúce odsúdenie v trestnom konaní možno zohľadniť, ale len vtedy, pokiaľ okolnosti, ktoré viedli k takému odsúdeniu, poukazujú na osobné správanie, ktoré predstavuje aktuálne ohrozenie verejného poriadku (322). Orgány musia pri prijímaní rozhodnutia vychádzať z posúdenia budúceho správania príslušného jednotlivca. V tomto posudzovaní musí tvoriť významný prvok druh a počet predchádzajúcich odsúdení a osobitný zreteľ treba venovať závažnosti a početnosti spáchaných trestných činov. Aj keď je nebezpečenstvo opakovaného spáchania trestného činu veľmi dôležitým faktorom, zanedbateľná pravdepodobnosť spáchania nových trestných činov nie je postačujúca (323).

Príklady:

A. a I. skončili výkon dvojročného trestu odňatia slobody za lúpež. Orgány posudzujú, či osobné správanie týchto dvoch priateľov predstavuje hrozbu, t. j. či z neho možno vyvodiť pravdepodobnosť nového a vážneho porušenia verejného poriadku:

—	V prípade A. išlo o jej prvé odsúdenie. Vo väzení sa správala dobre. Po prepustení z väzenia si našla prácu. Orgány nezistili v jej správaní nič, čo by predstavovalo skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu.

—

V prípade I. však išlo už o jeho štvrté odsúdenie. Závažnosť jeho trestných činov postupne rástla. Jeho správanie vo väzení naozaj nebolo možné označiť za príkladné a obidve jeho žiadosti o podmienečné prepustenie boli zamietnuté. Ani nie dva týždne po prepustení z väzby bol prichytený pri plánovaní ďalšej lúpeže. Orgány dospeli k záveru, že správanie I. predstavuje hrozbu pre verejný poriadok.

Hrozba musí byť existujúca. Správanie v minulosti možno zohľadniť v prípade, keď je pravdepodobné, že sa spáchanie trestného činu zopakuje (324). Vo všeobecnosti konštatovanie skutočnej, existujúcej a dostatočne vážnej hrozby pre základný záujem spoločnosti „implikuje tendenciu dotknutého jednotlivca pokračovať v budúcnosti v správaní, ktoré predstavuje takú hrozbu“ (325). Hrozba, ktorá sa iba predpokladá, nie je skutočná.

„Môže sa [však] stať, že samotné minulé správanie spĺňa podmienky takejto hrozby“ (326). V tejto súvislosti správanie osoby preukazuje, že u nej pretrváva postoj, ktorý ohrozuje základné hodnoty EÚ, akými sú ľudská dôstojnosť a ľudské práva, čo minulé trestné činy alebo konania dokazujú, a tento postoj môže predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre základný záujem spoločnosti, aj keď k minulým trestným činom alebo konaniam danej osoby pravdepodobne opätovne nedôjde mimo jej osobitného historického a sociálneho kontextu (327).

Odklad výkonu trestu znamená dôležitý faktor v posudzovaní hrozby, pretože poukazuje na to, že daný jednotlivec už nepredstavuje skutočné nebezpečenstvo.

Hrozba musí existovať vo chvíli, keď je reštriktívne opatrenie prijaté vnútroštátnymi orgánmi alebo preskúmané súdmi (328).

Okolnosť, že osoba je v čase prijatia rozhodnutia o vyhostení umiestnená v ústave na výkon trestu odňatia slobody bez perspektívy prepustenia na slobodu v blízkej budúcnosti, nevylučuje, že jej správanie môže predstavovať hrozbu ovplyvňujúcu základný záujem spoločnosti hostiteľského členského štátu, ktorá je skutočná a existujúca. Členské štáty môžu v súvislosti s osobou umiestnenou v ústave na výkon trestu odňatia slobody prijať rozhodnutie o vyhostení (329).

Aktuálne členstvo v organizácii možno zohľadniť vtedy, keď sa daný jednotlivec zúčastňuje na činnostiach organizácie a stotožňuje sa s jej cieľmi alebo zámermi (330). Členské štáty nemusia kriminalizovať ani zakazovať činnosti organizácie, aby mohli obmedziť práva podľa smernice 2004/38/ES, pokiaľ boli zavedené niektoré administratívne opatrenia, aby zabránili činnostiam danej organizácie. Ukončené členstvo (331) vo všeobecnosti nemôže predstavovať existujúcu hrozbu.

Pretrvávajúca drobná kriminalita môže za určitých okolností predstavovať hrozbu pre verejný poriadok, a to aj napriek skutočnosti, že jednotlivo posudzované trestné činy, resp. priestupky, by samy osebe nezakladali dostatočne vážnu hrozbu vymedzenú vyššie. Vnútroštátne orgány musia preukázať, že osobné správanie príslušného jednotlivca predstavuje hrozbu pre verejný poriadok (332). Pri posudzovaní existencie hrozby pre verejný poriadok v týchto prípadoch môžu orgány zohľadniť predovšetkým tieto faktory:

—	povahu trestných činov,

—	ich početnosť,

—	spôsobenú škodu alebo ujmu.

Existencia viacnásobných odsúdení nie je sama osebe postačujúca.

Samotná existencia daňového záväzku alebo dlhu právnickej osoby vo vlastníctve danej osoby bez zohľadnenia osobného správania tejto osoby nestačí na to, aby predstavovala hrozbu (333).

Na obmedzenie uložené členským štátom jednotlivcovi, voči ktorému bolo v minulosti prijaté rozhodnutie o vylúčení z postavenia utečenca z dôvodu, že existujú vážne dôvody domnievať sa, že osoba spáchala vojnový zločin alebo trestný čin proti ľudskosti alebo sa dopustila konaní, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, sa môže vzťahovať pojem verejný poriadok alebo verejná bezpečnosť v zmysle smernice 2004/38/ES (334).

13.1.3 Posúdenie proporcionality

Keď orgány dospejú k záveru, že osobné správanie jednotlivca predstavuje hrozbu, ktorá je dostatočne závažná na to, aby oprávňovala prijatie reštriktívneho opatrenia, musia uskutočniť posúdenie proporcionality, aby mohli rozhodnúť, či príslušnej osobe možno odoprieť vstup alebo či ju možno vyhostiť z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.

Účelom posúdenia proporcionality je určiť, či je reštriktívne opatrenie vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľa, ktorý sleduje, a nejde nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné (335).

Vnútroštátne orgány musia vykonať analýzu charakteristických znakov daného všeobecného reštriktívneho opatrenia a na základe toho posúdiť jeho samotnú proporcionalitu. Na tento účel sa môže prihliadať na tieto faktory (336):

—	Je reštriktívne opatrenie vhodné na zabezpečenie realizácie cieľa, ktorý sleduje, a je opatrenie na daný účel nevyhnutné (napr. je zákaz odchodu vhodný z hľadiska zabezpečenia dlhu)?

—	Existujú iné opatrenia, ktoré by boli rovnako účinné na dosiahnutie cieľa bez toho, aby sa nevyhnutne obmedzil voľný pohyb danej osoby (napr. možnosti, ktoré na zabezpečenie dlhu poskytuje vnútroštátne právo)?

—

Aké sú spôsoby uplatňovania opatrenia:

—	Je opatrenie spojené s výnimkami?

—	Je opatrenie spojené s časovým obmedzením?

—	Je opatrenie spojené s možnosťou pravidelného preskúmania skutkových a právnych okolností, o ktoré sa opiera?

Príslušné orgány hostiteľského členského štátu musia okrem toho „vyvážiť ochranu predmetného základného záujmu spoločnosti na jednej strane a záujmy dotknutej osoby, ktoré sa týkajú výkonu jej slobôd pohybu a pobytu občana Únie, ako aj jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života na druhej strane“ (337).

Vnútroštátne orgány musia identifikovať chránené záujmy danej spoločnosti. Vzhľadom na tieto chránené záujmy musia uskutočniť analýzu charakteru danej hrozby. Mohli by sa zohľadňovať tieto faktory:

—	stupeň sociálneho nebezpečenstva vyplývajúceho z prítomnosti príslušnej osoby na území členského štátu,

—	povaha a závažnosť protiprávnych činností, ich početnosť, kumulatívne nebezpečenstvo a spôsobená škoda,

—	miera účasti na trestnej činnosti,

—	či existujú poľahčujúce okolnosti,

—	sankcie a tresty, ktoré je možné uložiť a vykonať,

—	čas, ktorý uplynul od spáchania činov,

—	riziko opakovaného spáchania trestného činu,

—	a následné správanie dotknutej osoby (poznámka: je možné zohľadniť aj dobré správanie vo väzení a prípadné podmienečné prepustenie).

Navyše vnútroštátne orgány musia zohľadniť riziko narušenia sociálneho znovuzačlenenia občana EÚ v hostiteľskom členskom štáte, kde sa naozaj integroval, keďže to predstavuje všeobecný záujem Európskej únie (338).

Náležitá pozornosť by sa mala venovať základným právam, a to najmä právu na súkromný a rodinný život, ako sa uvádza v článku 7 Charty základných práv a článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (339).

Pozorne treba posúdiť osobnú a rodinnú situáciu príslušného jednotlivca, aby bolo možné stanoviť, či je navrhované opatrenie vhodné a či nepresahuje rámec toho, čo je nevyhnutne potrebné na dosiahnutie stanoveného cieľa, a či neexistujú menej prísne opatrenia na dosiahnutie uvedeného cieľa. Zohľadniť by sa mali tieto faktory načrtnuté v indikatívnom zozname v článku 28 ods. 1 (340):

—	vplyv vyhostenia na ekonomickú situáciu a na osobný a rodinný život daného jednotlivca (vrátane vplyvu na ostatných rodinných príslušníkov, ktorí by inak mali právo zostať v hostiteľskom členskom štáte),

—	v náležitých prípadoch zohľadnenie najlepších záujmov dieťaťa, pre ktoré môže mať opatrenie závažné dôsledky (341),

—	závažnosť ťažkostí, ktoré hrozia partnerovi/manželskému partnerovi a ich deťom v krajine pôvodu príslušnej osoby,

—	intenzita väzieb (príbuzní, návštevy, jazykové znalosti), alebo naopak, nedostatok väzieb, s krajinou pôvodu a s hostiteľským členským štátom (napríklad, či sa príslušná osoba narodila v hostiteľskom členskom štáte alebo či v ňom žila od raného veku),

—	dĺžka pobytu v hostiteľskom členskom štáte (postavenie turistu je odlišné od postavenia človeka, ktorý žil v hostiteľskom členskom štáte dlhé roky), a ak je to vhodné, oprávnenosť pobytu daného jednotlivca v hostiteľskom členskom štáte,

—	vek a zdravotný stav.

Zvýšená ochrana proti vyhosteniu (článok 28 ods. 2 a 3 smernice 2004/38/ES)

V smernici 2004/38/ES sa zavádza systém opatrení na ochranu proti vyhosteniu, ktorý je založený na miere integrácie dotknutých osôb v hostiteľskom členskom štáte.

Smernicou 2004/38/ES sa teda stanovujú tri úrovne ochrany proti vyhosteniu: 1. základná ochrana pre všetky oprávnené osoby podľa smernice; 2. stredná úroveň ochrany, ktorá je k dispozícii v prípade, že dotknutá osoba má právo na trvalý pobyt, a 3. vysoká úroveň ochrany, ktorá sa uplatňuje v prípade, že dotknutý občan EÚ mal pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas predchádzajúcich desiatich rokov.

Stredná úroveň ochrany pre osoby s právom na trvalý pobyt (článok 28 ods. 2):

Občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov, ktorí majú v hostiteľskom členskom štáte trvalý pobyt (pozri oddiel 9 – Trvalý pobyt (články 16 až 21 smernice 2004/38/ES)), možno vyhostiť iba na základe závažných dôvodov týkajúcich sa verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti. Pod tento pojem napríklad patrí pašovanie omamných látok v organizovanej skupine (342).

Okrem toho všetky trestné činy, ktoré môžu byť dôvodom na vyhostenie osoby, ktorá mala pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas predchádzajúcich desiatich rokov (ďalej uvedená kategória), budú zároveň dôvodom na vyhostenie osoby s trvalým pobytom.

Obdobie výkonu trestu odňatia slobody v hostiteľskom členskom štáte po získaní práva na trvalý pobyt nemá vplyv na právo na trvalý pobyt (343).

Naopak, obdobia výkonu trestu odňatia slobody v hostiteľskom členskom štáte pred získaním trvalého pobytu sa nemôžu zohľadňovať na účely trvalého pobytu. Navyše tieto obdobia „prerušujú“ nepretržitosť oprávneného pobytu. V dôsledku toho musí osoba po prepustení z väzenia dosiahnuť nové nepretržité obdobie piatich rokov pobytu, aby mohla získať právo na trvalý pobyt (pozri oddiel 9 – Trvalý pobyt (články 16 až 21 smernice 2004/38/ES)) (344).

Vysoká úroveň ochrany pre občanov EÚ, ktorí mali pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas predchádzajúcich desiatich rokov alebo ktorí sú maloletými osobami (článok 28 ods. 3):

Občanov EÚ s pobytom v hostiteľskom členskom štáte dlhším ako desať rokov a deti z EÚ možno vyhostiť iba na základe zásadne dôležitých dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti (a nie verejného poriadku). Treba jasne rozlišovať medzi bežnými, „vážnymi“ a „zásadne dôležitými“ dôvodmi, na základe ktorých možno prijať rozhodnutie o vyhostení.

Trestné činy, ako sú napríklad trestné činy uvedené v článku 83 ods. 1 druhom pododseku ZFEÚ (t. j. terorizmus, obchodovanie s ľuďmi a sexuálne zneužívanie, nedovolené obchodovanie s drogami, nedovolené obchodovanie so zbraňami, pranie špinavých peňazí, korupcia, falšovanie platobných prostriedkov, počítačová kriminalita a organizovaná trestná činnosť), predstavujú mimoriadne závažnú hrozbu pre základný záujem spoločnosti, ktorá môže priamo ohrozovať pokoj a fyzickú bezpečnosť obyvateľstva. Patria preto pod pojem „naliehavé dôvody verejnej bezpečnosti“ umožňujúci odôvodniť prijatie opatrenia na vyhostenie proti oprávneným osobám s vysokou úrovňou ochrany stanovenou v článku 28 ods. 3 „ pod podmienkou, že spôsob, akým boli také trestné činy spáchané, má obzvlášť závažnú povahu“ (345).

Aby osoba mohla využívať vysokú úroveň ochrany proti vyhosteniu na základe predchádzajúcich desiatich rokov pobytu, obdobie pobytu v trvaní desať rokov „musí byť v zásade nepretržité“ a „počítať sa spätne odo dňa prijatia rozhodnutia o vyhostení tejto osoby“ (346).

Vysokú úroveň ochrany proti vyhosteniu na základe desiatich rokov pobytu si môže nárokovať iba občan EÚ s právom na trvalý pobyt (347).

Obdobia výkonu trestu odňatia slobody v zásade prerušujú nepretržitosť pobytu potrebnú na získanie vysokej úrovne ochrany stanovenej v článku 28 ods. 3. Takéto obdobia výkonu trestu odňatia slobody však nemožno vnímať tak, že automaticky prerušujú integračné väzby s hostiteľským členským štátom. Vnútroštátne orgány musia takéto väzby určiť (348). Na tento účel musia vykonať „celkové posúdenie situácie tejto osoby v presnom okamihu, keď vznikne otázka vyhostenia. V rámci tohto celkového posúdenia musia byť zohľadnené obdobia pobytu vo väzení spolu so všetkými skutočnosťami, ktoré predstavujú všetky relevantné faktory v každom jednotlivom prípade, ku ktorým patrí aj okolnosť, že dotknutá osoba sa zdržiavala v hostiteľskom členskom štáte počas desiatich rokov predchádzajúcich jej pobytu vo väzení“ (349).

S cieľom určiť, či neprítomnosť v hostiteľskom členskom štáte počas obdobia pobytu v trvaní desať rokov bráni občanovi EÚ využívať vysokú úroveň ochrany, musia vnútroštátne orgány vykonať celkové posúdenie situácie osoby v čase vzniku otázky vyhostenia, aby preverili, či daná neprítomnosť implikuje, že došlo k premiestneniu osobných, rodinných alebo profesionálnych záujmov dotknutej osoby do iného členského štátu. V každom jednotlivom prípade sa musia zohľadniť všetky relevantné aspekty, najmä dĺžka každej neprítomnosti, celková dĺžka a frekvencia týchto neprítomností, ako aj dôvody neprítomnosti (350).

13.1.4 Preventívne opatrenia

Keďže právo EÚ neobsahuje pravidlá týkajúce sa výkonu rozhodnutí o vyhostení občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov, je na členských štátoch, aby v tejto oblasti stanovili vnútroštátne pravidlá.

Príslušné vnútroštátne právne predpisy môžu vychádzať z ustanovení smernice o návrate (351), pokiaľ ide o prijatie – v súvislosti s migrujúcimi občanmi EÚ a ich rodinnými príslušníkmi, na ktorých sa vzťahuje rozhodnutie o vyhostení z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti – opatrení na zabránenie ich úteku počas lehoty na dobrovoľný odchod a opatrení na ich zaistenie v prípade nevyhovenia rozhodnutiu o vyhostení.

Keďže však vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa stanovujú takéto preventívne opatrenia, obmedzujú výkon práva na voľný pohyb pre migrujúcich občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov, musia byť v súlade s týmito podmienkami a prípadne ich bude potrebné zodpovedajúcim spôsobom upraviť:

—	musia byť v súlade s ustanoveniami smernice 2004/38/ES týkajúcimi sa obmedzenia práva na voľný pohyb z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti (predovšetkým s článkom 27),

—	musia sledovať legitímny cieľ, byť založené na objektívnych aspektoch a byť primerané, ako aj

—	nesmú byť menej priaznivé ako vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa transponuje smernica o návrate, uplatňujúce sa na občanov krajín mimo EÚ (352).

Pokiaľ ide konkrétne o opatrenia zaistenia uplatniteľné na migrujúcich občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov, ktorí nevyhoveli rozhodnutiu o vyhostení z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, pri posudzovaní primeranosti maximálnej doby zaistenia, ktorá sa na nich vzťahuje, by sa osobitná pozornosť mala venovať skutočnosti, že migrujúci občania EÚ a ich rodinní príslušníci sa nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou občanov krajín mimo EÚ, najmä vzhľadom na zjednodušujúce prvky, ktoré možno využiť pri organizovaní vyhostenia medzi členskými štátmi (353).

13.2 Obmedzenia práva na voľný pohyb a pobyt z dôvodov verejného zdravia

Ako sa stanovuje v článku 27 ods. 1, členské štáty môžu obmedziť voľný pohyb občanov EÚ z dôvodov verejného zdravia. Z článku 29 ods. 1 však vyplýva, že jediné choroby, ktoré opodstatňujú opatrenia obmedzujúce voľný pohyb, sú choroby s epidemickým potenciálom, ktoré takto pomocou príslušných nástrojov klasifikuje Svetová zdravotnícka organizácia (ďalej len „WHO“), ako aj iné infekčné choroby alebo nákazlivé parazitické ochorenia, ak podliehajú ochranným opatreniam, ktoré sa uplatňujú na štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu.

V súčasnosti sú príslušným nástrojom WHO Medzinárodné zdravotné predpisy (2005) (354). Stanovuje sa v nich, že generálny riaditeľ WHO má určiť, či udalosť predstavuje núdzovú situáciu v oblasti verejného zdravia medzinárodného dosahu a kedy každá takáto núdzová situácia skončila. Napríklad 30. januára 2020 WHO vyhlásila núdzovú situáciu v oblasti verejného zdravia medzinárodného dosahu v súvislosti s globálnym šírením koronavírusu 2 spôsobujúceho ťažký akútny respiračný syndróm (SARS-CoV-2), ktorý spôsobuje ochorenie COVID-19 (355).

Okrem toho v súlade s nariadením (EÚ) 2022/2371 o závažných cezhraničných ohrozeniach zdravia možno uznať a vyhlásiť núdzovú situáciu v oblasti verejného zdravia na úrovni Únie (356).

Odseky 2 a 3 článku 29 obsahujú osobitné pravidlá týkajúce sa občanov EÚ a rodinných príslušníkov, ktorí už majú pobyt v hostiteľskom členskom štáte. Podľa odseku 2 občania EÚ a ich rodinní príslušníci, ktorí majú v členskom štáte pobyt viac ako tri mesiace, už nemôžu byť vyhostení členským štátom pobytu z dôvodov verejného zdravia. Zároveň to bráni hostiteľským členským štátom odoprieť opätovný vstup občanom EÚ a ich rodinným príslušníkom, ktorí mali na ich území pobyt dlhší ako tri mesiace, keďže v opačnom prípade by to znamenalo obchádzanie zákazu uvedeného v článku 29 ods. 2. K tomu, aby členské štáty udelili povolenie na opätovný vstup, by malo zvyčajne viesť zváženie proporcionality a administratívnej efektívnosti bez ohľadu na dĺžku predchádzajúceho pobytu (357).

Podľa článku 29 ods. 3 občania EÚ a ich rodinní príslušníci, ktorí majú pobyt v hostiteľskom členskom štáte menej ako tri mesiace, môžu byť v prípade vážnych náznakov potreby požiadaní, aby sa podrobili lekárskemu vyšetreniu, aby sa potvrdilo, že netrpia žiadnymi chorobami uvedenými v článku 29 ods. 1. Takéto vyšetrenia, ktoré majú určiť, či by sa právo na pobyt malo zamietnuť z dôvodov verejného zdravia, musia byť bezplatné a nemôžu sa vyžadovať na všeobecnom základe, pretože takéto konanie by viedlo k nerešpektovaniu úplného zoznamu dokladov, ktoré majú predložiť občania EÚ a ich rodinní príslušníci podľa článkov 8 a 10.

Ustanovenia v článku 29 ods. 2 a 3 týkajúce sa individuálnych opatrení, ktoré možno smerovať na osoby, ktoré už majú pobyt v členskom štáte, sa musia odlišovať od mimoriadnych všeobecných opatrení v oblasti verejného zdravia stanovených vo vnútroštátnom práve, ktorými sa obmedzuje výkon práva na voľný pohyb v rámci EÚ, ako boli napríklad opatrenia prijaté počas pandémie COVID-19 (358). V tejto súvislosti môžu obmedzenia voľného pohybu nadobudnúť rôzne formy, čo závisí od predmetnej choroby, napríklad môže ísť o požiadavky, aby občania EÚ a ich rodinní príslušníci poskytli dôkaz o lekárskom vyšetrení, aby po príchode absolvovali karanténu alebo aby pred cestou či po nej predložili formulár na vyhľadanie cestujúceho alebo podobné dokumenty (359).

Všetky takéto obmedzenia sa musia týkať len chorôb, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti článku 29 ods. 1, ako sú choroby, v súvislosti s ktorými WHO vyhlásila núdzovú situáciu v oblasti verejného zdravia medzinárodného dosahu, a musia sa uplatňovať v súlade so všeobecnými zásadami práva EÚ, najmä so zásadami proporcionality a nediskriminácie. Všetky prijaté opatrenia preto musia byť prísne obmedzené z hľadiska rozsahu a času (360) a nesmú presahovať rámec toho, čo je nevyhnutne potrebné na ochranu verejného zdravia (361). To si môže vyžadovať napríklad osobitné výnimky pre cestujúcich z nevyhnutných dôvodov vrátane pracovníkov alebo samostatne zárobkovo činných osôb vykonávajúcich kritické povolania (362) alebo tranzitných cestujúcich a pre cezhraničné regióny (363). Proporcionalita opatrení v oblasti verejného zdravia, ktorými sa obmedzuje výkon práva na voľný pohyb v rámci EÚ, môže závisieť aj od toho, či dotknutý členský štát zaviedol porovnateľné opatrenia v oblasti verejného zdravia na vnútroštátnej úrovni. Napokon členské štáty by mali poskytovať jasné, komplexné a včasné informácie o akýchkoľvek takýchto všeobecných opatreniach v oblasti verejného zdravia.

Pri posudzovaní toho, či sú takéto opatrenia nevyhnutné, členské štáty musia zároveň preskúmať, či by nebolo možné sledovaný cieľ verejného zdravia dosiahnuť alternatívnymi spôsobmi, ktoré v menšej miere zasahujú do práva na voľný pohyb (364). V tejto súvislosti opatrenia a prípadné alternatívne spôsoby, ktoré možno zaviesť, budú nevyhnutne závisieť od povahy konkrétneho ohrozenia verejného zdravia. Napríklad počas pandémie COVID-19 išlo o požiadavky na test alebo karanténu v súvislosti s cestovaním, čo boli zvyčajne opatrenia, ktoré spôsobovali menšie zásahy ako úplný zákaz vstupu alebo výstupu (365). Pravidelne sa musí opätovne posudzovať proporcionalita prijatých opatrení, ako aj možnosť menej reštriktívnych opatrení, napríklad vďaka novému vedeckému vývoju. Napriek tomu členské štáty môžu odoprieť vstup občanom EÚ, ktorí v nich nemajú pobyt, a ich rodinným príslušníkom z dôvodov verejného zdravia, ale musí ísť o poslednú možnosť. Celkovo všetky opatrenia, ktorými sa obmedzuje výkon práva na voľný pohyb v rámci EÚ z dôvodov verejného zdravia, sa musia zrušiť hneď, ako je to možné (366).

Predovšetkým počas pandémie môžu členské štáty zaviesť obmedzenia voľného pohybu v dôsledku tej istej choroby, ktorá patrí do rozsahu pôsobnosti článku 29 ods. 1. V takejto situácii môže byť potrebné koordinované úsilie na úrovni EÚ, aby sa v prípade absencie koordinácie predišlo jednostranným opatreniam, ktoré by vytvárali dodatočné prekážky voľného pohybu v praxi, hoci sa tieto opatrenia posudzujú individuálne v súlade s právom EÚ. Toto úsilie môže zahŕňať právne záväzné nástroje (367) alebo nezáväzné akty, ako sú odporúčania (368).

Zhrnutie:

Jediné choroby, ktoré opodstatňujú opatrenia obmedzujúce voľný pohyb:

a)	choroby s epidemickým potenciálom, ako je definované v príslušných nástrojoch WHO;

b)	iné infekčné choroby alebo nákazlivé parazitické ochorenia, ak podliehajú ochranným opatreniam, ktoré sa uplatňujú na štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu.

Občania EÚ a rodinní príslušníci s pobytom dlhším ako tri mesiace

—	členský štát pobytu ich nemôže vyhostiť z dôvodov verejného zdravia

—	členský štát pobytu im nemôže odoprieť opätovný vstup

Občania EÚ a rodinní príslušníci s pobytom kratším ako tri mesiace

—	môžu byť v prípade vážnych náznakov potreby požiadaní, aby sa podrobili lekárskemu vyšetreniu, aby sa potvrdilo, že netrpia predmetnou chorobou

—	takéto vyšetrenia musia byť bezplatné a nemôžu sa vyžadovať na všeobecnom základe

—	za normálnych okolností by im členský štát pobytu nemal odoprieť opätovný vstup

Občania EÚ a rodinní príslušníci, ktorí ešte nemajú pobyt

—	obmedzenia sa musia uplatňovať v súlade so všeobecnými zásadami práva EÚ, najmä so zásadou proporcionality a nediskriminácie

—	prijaté opatrenia musia byť prísne obmedzené z hľadiska rozsahu a času a nesmú presahovať rámec toho, čo je nevyhnutne potrebné na ochranu verejného zdravia

—	členské štáty musia preskúmať, či by nebolo možné sledovaný cieľ verejného zdravia dosiahnuť alternatívnymi spôsobmi, ktoré v menšej miere zasahujú do práva na voľný pohyb

—	odopretie vstupu je poslednou možnosťou

14 Obmedzenia z iných dôvodov ako verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie (článok 15 smernice 2004/38/ES)

Článok 15 sa vzťahuje na rozhodnutia o vyhostení, ktoré sa prijmú z dôvodov nesúvisiacich so žiadnym ohrozením verejného poriadku, verejnej bezpečnosti ani verejného zdravia (369). Článkom 15 sa teda hostiteľskému členskému štátu umožňuje vyhostiť zo svojho územia občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov, ktorí v minulosti využívali právo na pobyt do troch mesiacov (na základe článku 6) alebo na viac ako tri mesiace (na základe článku 7), ale ktorí už nespĺňajú predmetné podmienky práva na pobyt (370). Mohlo by sa to týkať napríklad:

—	rodinného príslušníka, ktorý po odchode občana EÚ z hostiteľského členského štátu už nepožíva právo na pobyt podľa smernice 2004/38/ES,

—	osoby, ktorá už nie je rodinným príslušníkom občana EÚ a nespĺňa podmienky na zachovanie práva na pobyt podľa smernice 2004/38/ES,

—	ekonomicky neaktívneho občana EÚ, ktorý sa stal neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.

V takomto prípade prijatia rozhodnutia o vyhostení sa analogicky uplatňujú príslušné záruky stanovené v článkoch 30 a 31 smernice 2004/38/ES a v žiadnom prípade nie je možné, aby takéto rozhodnutie obsahovalo zákaz vstupu na územie (371).

Rozhodnutie o vyhostení prijaté podľa článku 15 ods. 1 smernice 2004/38/ES, keď občan EÚ už nepožíva právo na pobyt podľa článku 7 smernice 2004/38/ES, nemožno považovať za vykonané v plnom rozsahu samotnou skutočnosťou, že dotknutá osoba fyzicky opustila hostiteľský členský štát. Občan EÚ musí skutočne a účinne ukončiť svoj pobyt na danom území podľa článku 7 (372).

Až po tom, ako tento občan EÚ skutočne a účinne ukončil svoj pobyt, si môže znovu uplatniť právo na pobyt podľa článku 6 smernice 2004/38/ES v tom istom hostiteľskom členskom štáte, keďže sa nemožno domnievať, že jeho pobyt v skutočnosti zapadá do kontinuity jeho predchádzajúceho pobytu na tomto území (373).

Aby za takýchto okolností bolo možné prostredníctvom celkového posúdenia všetkých okolností zistiť, či občan EÚ a rodinní príslušníci skutočne a účinne ukončili svoj pobyt na území členského štátu, príslušné vnútroštátne orgány musia zohľadniť tieto skutočnosti (374):

dĺžku pobytu mimo územia členského štátu. Čím je totiž neprítomnosť dotknutej osoby na území hostiteľského členského štátu dlhšia, tým skôr svedčí o skutočnej a účinnej povahe ukončenia jej pobytu. Naopak, krátka neprítomnosť počas niekoľkých dní či hodín je skôr náznakom toho, že pobyt nebol ukončený;

skutočnosti potvrdzujúce prerušenie väzieb medzi dotknutou osobou a členským štátom [napr. žiadosť o výmaz z registra obyvateľov, vypovedanie nájomnej zmluvy alebo zmluvy o poskytovaní verejných služieb (ako je voda alebo elektrina) presťahovanie, odhlásenie sa zo služby pracovného začlenenia alebo ukončenie iných vzťahov, ktoré predpokladajú určitú integráciu v tomto členskom štáte].

Relevantnosť týchto skutočností, ktorá sa môže meniť v závislosti od okolností, musia orgány posúdiť vzhľadom na všetky konkrétne okolnosti charakterizujúce špecifickú situáciu dotknutej osoby (treba zohľadniť rozsah integrácie osoby v hostiteľskom členskom štáte, dĺžku jej pobytu na území tohto členského štátu bezprostredne pred prijatím rozhodnutia o jej vyhostení, ako aj jej rodinnú a ekonomickú situáciu);

c)	charakteristické znaky pobytu dotknutej osoby mimo územia členského štátu počas obdobia neprítomnosti v danom členskom štáte s cieľom zistiť, či počas tohto obdobia došlo k premiestneniu osobných, profesionálnych alebo rodinných záujmov tejto osoby do iného členského štátu.

V prípade, že k vykonaniu takéhoto rozhodnutia o vyhostení nedôjde, členský štát nie je povinný prijať nové rozhodnutie, ale môže sa odvolať na pôvodné rozhodnutie s cieľom prinútiť dotknutú osobu opustiť jeho územie (375).

Treba však poznamenať, že vecná zmena skutkových okolností, ktorá by občanovi EÚ umožnila splniť podmienky na získanie práva na pobyt na viac ako tri mesiace stanovené v článku 7 (napr. občan EÚ sa zamestná), by zbavila rozhodnutie o vyhostení akéhokoľvek účinku a bez ohľadu na nevykonanie tohto rozhodnutia by vyžadovala, aby sa pobyt na území členského štátu považoval za oprávnený (376).

Napokon rozhodnutie o vyhostení prijaté podľa článku 15 ods. 1 smernice 2004/38/ES nebráni výkonu práva na vstup zakotveného v článku 5 smernice 2004/38/ES, ak občan EÚ cestuje na územie členského štátu „jednorazovo […] na iné účely než na účel pobytu“. Z toho vyplýva, že voči tejto osobe sa nemožno odvolávať na rozhodnutie o jej vyhostení, pokiaľ je jej prítomnosť na území hostiteľského členského štátu odôvodnená podľa článku 5 smernice 2004/38/ES (377).

15 Procesné záruky (články 30 až 33 smernice 2004/38/ES)

Procesné záruky smernice 2004/38/ES sa musia vykladať v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 47 Charty základných práv o práve na účinný prostriedok nápravy (378).

Procesné záruky kapitoly VI smernice 2004/38/ES sa uplatňujú na všetky situácie, v ktorých sú práva na vstup a pobyt podľa smernice 2004/38/ES obmedzené alebo odopreté (vrátane zamietnutia udelenia víza, odopretia vstupu, zamietnutia žiadostí o pobytový preukaz, zamietnutia vydania potvrdenia o pobyte, odobratia pobytových preukazov…), a bez ohľadu na dôvody, na ktorých sa opatrenie zakladá, t. j.:

—	zneužívanie a podvod (článok 35 smernice 2004/38/ES),

—	opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia,

—

opatrenia prijaté zo všetkých ostatných dôvodov (článok 15 smernice 2004/38/ES), ktoré zahŕňajú prípady zamietnutia žiadosti o vízum, pobytový preukaz alebo registrácie, pretože žiadateľ nespĺňa podmienky, na ktoré sa viaže právo na pobyt, alebo rozhodnutia prijaté z dôvodu, že dotknutá osoba už nespĺňa podmienky, na ktoré sa viaže právo na pobyt (napríklad keď sa ekonomicky neaktívny občan EÚ stane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu) (379).

S výnimkou všeobecných opatrení v oblasti verejného zdravia stanovených vo vnútroštátnom práve, ktoré obmedzujú výkon práva na voľný pohyb v rámci EÚ, v rámci ktorých sa nemusí analyzovať osobitná situácia každého jednotlivca (ako sú opatrenia, ktoré boli prijaté počas pandémie COVID-19: pozri oddiel 13.2 – Obmedzenia práva na voľný pohyb a pobyt z dôvodov verejného zdravia), sa dotknutej osobe musí vždy písomne oznámiť každé reštriktívne opatrenie. V rozhodnutí musí byť uvedený súd alebo správny orgán, na ktorom môže daná osoba podať odvolanie, a lehota na odvolanie.

Rozhodnutia musia byť plne odôvodnené a musia v nich byť uvedené všetky osobitné faktické a právne dôvody, na ktorých sa zakladajú, aby mohla dotknutá osoba prijať účinné opatrenia na zabezpečenie svojej obhajoby (380) a aby mohli vnútroštátne súdy preskúmať danú vec v súlade s právom na účinný prostriedok nápravy, čo je základné právo vyplývajúce z článku 47 Charty základných práv EÚ (381). V tejto súvislosti možno použiť na oznámenie rozhodnutí formuláre, tie však musia umožniť plne uviesť dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie prijalo (nie je prijateľné obmedziť sa na uvedenie jednej alebo viacerých možností zaškrtnutím políčka).

Konania o opravnom prostriedku musia umožniť preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, ktorými sa obmedzuje voľný pohyb, z hľadiska skutkových a právnych okolností a zabezpečiť, aby predmetné rozhodnutie nebolo neprimerané (382).

Hoci lehoty, v rámci ktorých by sa malo uskutočniť súdne konanie o odvolaní, nie sú špecifikované v smernici 2004/38/ES, podľa článku 47 Charty základných práv sa vyžaduje spravodlivé a verejné prejednanie „v primeranej lehote“.

Po súdnom zrušení rozhodnutia o zamietnutí vydania pobytového preukazu rodinnému príslušníkovi občana EÚ je príslušný vnútroštátny orgán povinný prijať nové rozhodnutie v primeranej lehote, ktorá v každom prípade nesmie prekročiť lehotu uvedenú v článku 10 ods. 1 smernice 2004/38/ES (šesť mesiacov odo dňa podania žiadosti) (383). Ako poznamenal Súdny dvor, „automatické začatie plynutia novej lehoty šesť mesiacov v nadväznosti na súdne zrušenie rozhodnutia o zamietnutí vydania pobytového preukazu sa zdá ako neprimerané z hľadiska účelu správneho konania stanoveného v článku 10 ods. 1 smernice 2004/38, ako aj cieľa tejto smernice“ (384).

Hoci sa článkom 30 smernice 2004/38/ES ukladá členským štátom povinnosť prijať všetky primerané opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby dotknutá osoba porozumela obsahu a účinkom rozhodnutia prijatého podľa článku 27, v uvedenom článku sa nevyžaduje, aby jej toto rozhodnutie bolo oznámené v jazyku, ktorému rozumie alebo o ktorom sa dá odôvodnene predpokladať, že mu rozumie, ak táto osoba o to v tomto zmysle nepožiadala (385).

Podľa článku 30 ods. 3, musí byť lehota na opustenie územia stanovená na minimálne jeden mesiac, s výnimkou riadne odôvodnených naliehavých prípadov. Odôvodnenie naliehavého vyhostenia musí byť riadne a primerané (386). Pri posudzovaní potreby skrátiť túto lehotu v naliehavých prípadoch musia orgány zohľadniť vplyv okamžitého alebo naliehavého vyhostenia na osobný a rodinný život príslušnej osoby (napr. nutnosť podať výpoveď v práci, vypovedať nájomnú zmluvu, nutnosť zariadiť odoslanie osobných vecí na miesto nového pobytu, vzdelávanie detí atď.). Prijatie opatrenia na vyhostenie zo zásadne dôležitých alebo vážnych dôvodov nemusí nevyhnutne znamenať, že ide o naliehavý prípad. Posúdenie naliehavosti musí byť jasne a osobitne odôvodnené.

Zákazy opätovného vstupu (387) možno uplatňovať spoločne s rozhodnutím o vyhostení založeným na dôvodoch verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti len v prípadoch, keď sa preukáže, že dotknutá osoba pravdepodobne bude naďalej predstavovať vážnu a skutočnú hrozbu pre základný záujem spoločnosti v budúcnosti. Nemôžu sa automaticky uplatniť v nadväznosti na odsúdenie (388). Osoby, na ktoré sa vzťahuje zákaz opätovného vstupu, môžu požiadať o zrušenie tohto zákazu po uplynutí primeranej lehoty (389).

Aj keď rozhodnutia o vyhostení a zákazy opätovného vstupu môžu byť prijaté súčasne, tieto dve rozhodnutia a ich odôvodnenia by sa mali jasne odlíšiť. V praxi však platí, že každé rozhodnutie o vyhostení môže byť podnetom na posúdenie toho, či existujú dôvody na prijatie zákazu opätovného vstupu.

V prípadoch, keď sa právo na voľný pohyb zneužije alebo získa podvodným spôsobom, bude závažnosť trestného činu určovať to, či osoby možno považovať za vážnu hrozbu pre verejný poriadok, čím sa môže v niektorých prípadoch odôvodniť zákaz opätovného vstupu.

Hoci podvod v oblasti sociálneho zabezpečenia môže podliehať aj sankciám (trestnoprávnym alebo správnym) v rámci právnych systémov členských štátov, sám osebe nepredstavuje zneužívanie alebo podvod v oblasti voľného pohybu v zmysle článku 35 smernice 2004/38/ES. Ak však migrujúci občan EÚ s oprávneným pobytom získa nárok podvodným spôsobom na základe nepravdivých vyhlásení, podľa všeobecných pravidiel smernice 2004/38/ES je možné vyhostenie a uplatnenie zákazu opätovného vstupu, ak občana EÚ možno považovať za vážnu hrozbu pre verejný poriadok v súlade s uvedenou zásadou proporcionality.

V prípade rozhodnutia o vyhostení z hociktorého iného dôvodu (článok 15 smernice 2004/38/ES) nie je za žiadnych okolností možné, aby takéto rozhodnutie obsahovalo opätovný zákaz vstupu na územie (390).

16 Podvod a zneužívanie (článok 35 smernice 2004/38/ES)

16.1 Všeobecné hľadiská

V prípade zneužitia nie je možné dovolávať sa práva EÚ (391). Článok 35 umožňuje členským štátom prijať účinné a potrebné opatrenia na zabránenie zneužívaniu a podvodu v oblastiach patriacich do hmotnoprávnej pôsobnosti práva EÚ o voľnom pohybe osôb, a to odopretím, pozastavením alebo odňatím akéhokoľvek práva priznaného v smernici v prípade zneužívania alebo podvodu, napr. v prípade účelových manželstiev. Všetky takéto opatrenia musia byť primerané a musia podliehať procesným zárukám stanoveným v smernici (392).

Právo EÚ podporuje mobilitu občanov EÚ a ochraňuje tých, ktorý ju využili (393). K zneužívaniu nedochádza v prípade, keď občania EÚ a ich rodinní príslušníci získajú právo na pobyt podľa práva EÚ v inom členskom štáte, ako je štát ich štátnej príslušnosti, pretože využívajú výhodu vyplývajúcu z výkonu práva na voľný pohyb chráneného zmluvou (394), a to bez ohľadu na účel ich presťahovania sa do uvedeného členského štátu (395).

Zvláštne alebo neobvyklé správanie nemožno samo osebe považovať za zneužitie alebo podvod.

Podrobné usmernenia (vrátane praktických pokynov) týkajúce sa riešenia prípadov zneužívania a podvodov a uplatniteľného dôkazného bremena sú uvedené v príručke o účelových manželstvách (396). V súvislosti so žiadosťami o víza sa v oddiele 5 časti III príručky k vízovému kódexu uvádzajú operačné pokyny, ktoré vyplývajú priamo z článku 35 smernice 2004/38/ES a sú relevantné pre všetky členské štáty EÚ.

16.2 Podvod

Na účely smernice 2004/38/ES možno podvod definovať ako konanie osoby, ktorá sa pokúša obísť zákon predložením dokladov, ktoré boli získané podvodným spôsobom a ktoré zdanlivo preukazujú, že boli riadne splnené formálne podmienky, alebo ktoré boli vydané na základe nepravdivého uvedenia vecných skutočností týkajúcich sa podmienok, ktoré sa viažu na právo na pobyt. Napríklad predloženie pozmeneného sobášneho listu v snahe získať právo na vstup a pobyt podľa smernice 2004/38/ES by predstavovalo podvod, a nie zneužitie, keďže k uzavretiu manželstva v skutočnosti nedošlo.

Osobám, ktorým bol doklad o pobyte vydaný iba v dôsledku podvodného konania, ktoré im bolo dokázané, možno ich práva podľa smernice odoprieť, pozastaviť alebo odňať (397) (pozri v oddiele 16.6 – Opatrenia a sankcie proti zneužívaniu a podvodu).

16.3 Zneužívanie

Zneužívanie možno na účely smernice 2004/38/ES vymedziť ako vykonštruované konanie, ktoré má slúžiť výlučne na účel získania práva na voľný pohyb a pobyt podľa práva EÚ a ktoré síce formálne spĺňa podmienky stanovené v pravidlách EÚ, avšak nie je v súlade s účelom týchto pravidiel (398).

Pri výklade pojmu zneužívanie v kontexte smernice 2004/38/ES treba venovať náležitú pozornosť postaveniu občana EÚ. V súlade so zásadou prednosti práva EÚ sa preskúmanie prípadného zneužitia právnych predpisov EÚ musí vykonať so zreteľom na právo EÚ a nie so zreteľom na vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa migrácie. Smernica 2004/38/ES nebráni členským štátom, aby prešetrili jednotlivé prípady, ak existuje odôvodnené podozrenie zo zneužívania. Právo EÚ však zakazuje systematické kontroly v tomto zmysle (399). Členské štáty môžu vychádzať z predchádzajúcich analýz a skúseností, ktoré preukazujú jasný vzťah medzi dokázanými prípadmi zneužívania a určitými charakteristickými znakmi takýchto prípadov.

16.4 Účelové manželstvá

Na účely pravidiel EÚ o voľnom pohybe odkazuje pojem účelové manželstvo na manželstvo uzavreté výlučne na účely priznania práva na voľný pohyb a pobyt podľa právnych predpisov EÚ o voľnom pohybe občanov EÚ manželskému partnerovi, ktorý by inak takéto právo nemal (400). Kvalita vzťahu nie je pre uplatnenie článku 35 relevantná.

Zneužitie môže mať v zásade aj formu iného účelového vzťahu, všetky usmernenia týkajúce sa účelových manželstiev však možno uplatniť mutatis mutandis. Medzi takéto účelové vzťahy patrí účelové (registrované) partnerstvo, falošná adopcia alebo prípady, keď občan EÚ vyhlási, že je otcom dieťaťa z krajiny mimo EÚ, aby dané dieťa a jeho matka mohli získať štátnu príslušnosť a právo na pobyt, pričom si je vedomý toho, že nie je otcom tohto dieťaťa a nemieni prevziať rodičovské povinnosti; účelová závislosť.

Prebiehajúce vyšetrovanie prípadov, keď existuje podozrenie z účelových manželstiev, nemôže byť dôvodom odchýlok od práv rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ podľa smernice 2004/38/ES, ako je zabránenie výkonu práva na prácu, zabavenie cestovného pasu alebo nedodržanie šesťmesačnej lehoty na vydanie pobytového preukazu odo dňa podania príslušnej žiadosti. Tieto práva môžu byť v dôsledku následných vyšetrovaní kedykoľvek odňaté.

16.5 Zneužitie zo strany vracajúcich sa štátnych príslušníkov

Pozri oddiel 18 – Právo na pobyt rodinných príslušníkov vracajúcich sa štátnych príslušníkov.

16.6 Opatrenia a sankcie proti zneužívaniu a podvodu

Opatrenia prijaté vnútroštátnymi orgánmi na základe článku 35 smernice 2004/38/ES musia vychádzať z individuálneho preskúmania konkrétneho prípadu. Znamená to, že opatrenia sledujúce cieľ všeobecnej prevencie rozšírených prípadov zneužívania práv alebo podvodu nemôžu viesť k tomu, aby sa neuplatňovali ustanovenia smernice 2004/38/ES (401).

Článok 35 oprávňuje členské štáty na prijatie potrebných opatrení v prípadoch zneužívania práv alebo podvodu. Tieto opatrenia možno prijať kedykoľvek, pričom môžu zahŕňať:

—	odmietnutie priznať práva podľa právnych predpisov EÚ o voľnom pohybe (napr. odmietnutie vydania vstupného víza alebo pobytového preukazu),

—	pozastavenie alebo odňatie práv podľa právnych predpisov EÚ o voľnom pohybe (napr. rozhodnutím o zrušení platnosti pobytového preukazu a o vyhostení príslušnej osoby, ktorá získala práva na základe zneužitia alebo podvodu).

Právo EÚ v súčasnosti nestanovuje žiadne osobitné sankcie, ktoré by členské štáty mohli uplatniť v rámci boja proti zneužívaniu a podvodu. Členské štáty môžu stanoviť sankcie podľa občianskeho práva (napr. zrušenie účinkov dokázane účelového manželstva na právo na pobyt), správneho alebo trestného práva (pokuta alebo trest odňatia slobody), a to pod podmienkou, že tieto sankcie budú účinné, nediskriminačné a primerané.

17 Zverejňovanie/šírenie informácií (článok 34 smernice 2004/38/ES)

V článku 34 smernice 2004/38/ES sa vyžaduje, aby členské štáty šírili informácie týkajúce sa práv a povinností občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov v oblastiach, ktorých sa týka smernica 2004/38/ES. Zahŕňa to najmä kampane na zvyšovanie povedomia, ktoré prebiehajú prostredníctvom vnútroštátnych a miestnych médií a inými komunikačnými prostriedkami.

Zabezpečenie toho, aby občania EÚ a ich rodinní príslušníci mali k dispozícii správne informácie, má mimoriadny význam z hľadiska umožnenia účinného vykonávania práv.

Príklady najlepších postupov:

—

Poskytovanie informácií prostredníctvom jedného webového sídla, aby sa zabránilo fragmentácii a duplikácii zdrojov, ktoré by si mohli navzájom odporovať alebo spôsobovať zmätok. Ak sa všetky relevantné informácie ponúkajú prostredníctvom jedného kanála, občania ľahšie nájdu komplexné informácie a vnútroštátne orgány zabezpečia, aby dostupné informácie boli konzistentné a aktuálne.

—	Vytvorenie sekcie najčastejších otázok a jej pravidelná aktualizácia.

Zabezpečenie dostupnosti informácií je povinné aj podľa nariadenia (EÚ) 2018/1724 (402) o zriadení jednotnej digitálnej brány („Your Europe“ – Vaša Európa), v ktorom sa od členských štátov a Komisie vyžaduje zabezpečenie, aby občania a podniky mali jednoduchý online prístup k informáciám o právach, povinnostiach a pravidlách, ktoré sa uplatňujú v oblastiach uvedených v prílohe I k nariadeniu. Medzi tieto oblasti patria:

—	dokumenty vyžadované od občanov EÚ, ich rodinných príslušníkov, ktorí nie sú občanmi EÚ, maloletých osôb, ktoré cestujú bez sprievodu, a osôb, ktoré nie sú občanmi EÚ, pri cestovaní cez hranice v rámci EÚ (preukaz totožnosti, vízum, cestovný pas),

—	pobyt v inom členskom štáte, čo zahŕňa informácie o dočasnom alebo trvalom presťahovaní sa do iného členského štátu a o požiadavkách na doklady o pobyte pre občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov.

Na webovom sídle Your Europe (403) môžu občania EÚ a ich rodinní príslušníci nájsť informácie o svojich právach podľa smernice 2004/38/ES a požiadať asistenčné služby EÚ, ako je sieť SOLVIT, o osobitné poradenstvo.

SOLVIT (404) je celoeurópska sieť vnútroštátnych správnych orgánov, ktorej cieľom je riešiť cezhraničné problémy súvisiace s jednotným trhom EÚ vrátane smernice 2004/38/ES. Vďaka tejto sieti môžu členské štáty spolupracovať na riešení problémov, ktoré vznikli v dôsledku porušenia práva EÚ verejnými orgánmi, bez toho, aby došlo k súdnemu konaniu, a navyše aj bezplatne.

Ak sieť SOLVIT zistí, že v súvislosti so správnym uplatňovaním smernice 2004/38/ES sa vyskytujú opakujúce sa problémy, oznámi ich Komisii, aby bolo možné vyriešiť príčinu problému. Centrá siete SOLVIT preto spolupracujú s vlastnými vnútroštátnymi orgánmi na riešení jednotlivých problémov a prispievajú k správnemu uplatňovaniu smernice 2004/38/ES.

18 Právo na pobyt rodinných príslušníkov vracajúcich sa štátnych príslušníkov

Súdny dvor vyložil práva, ktoré sa podľa práva EÚ priznávajú občanom EÚ vykonávajúcim svoje právo na voľný pohyb a pobyt v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, ako práva, ktoré sa vzťahujú aj na tých občanov EÚ, ktorí sa vracajú do členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, po tom, ako využili svoje právo na voľný pohyb tým, že sa zdržiavali v inom členskom štáte (405).

V dôsledku toho sa rodinným príslušníkom vracajúcich sa občanov EÚ môže priznať odvodené právo na pobyt v členskom štáte, ktorého je tento občan EÚ štátnym príslušníkom, na základe pravidiel o voľnom pohybe osôb. V takýchto prípadoch sa smernica 2004/38/ES uplatňuje analogicky (406).

Podľa judikatúry je však táto možnosť podmienená splnením týchto podmienok:

a) Pokiaľ ide o pobyt v hostiteľskom členskom štáte, z ktorého sa občan EÚ vracia:

— Občan EÚ sa skutočne usadil v danom členskom štáte v súlade s podmienkami stanovenými v článku 7 ods. 1 alebo článku 16 ods. 1 smernice 2004/38/ES

V zásade občan EÚ a rodinný príslušník spĺňajú túto podmienku vtedy, ak počas pobytu v hostiteľskom členskom štáte občan EÚ:

—	pracoval alebo vykonával samostatnú zárobkovú činnosť,

—	mal dostatočné zdroje a zdravotné poistenie [vrátane študentov, ako sa uvádza v článku 7 ods. 1 písm. c)],

—	bol rodinným príslušníkom iného občana EÚ, ktorý spĺňa tieto podmienky, alebo

—	získal právo na trvalý pobyt (na ktoré sa už nevzťahujú žiadne podmienky).

Kumulované krátkodobé pobyty, ako sú viaceré pobyty počas víkendov alebo dovoleniek, patria pod článok 6 smernice 2004/38/ES a nespĺňajú uvedené podmienky (407).

Ako potvrdil Súdny dvor, pobyt v hostiteľskom členskom štáte podľa uvedených podmienok a v súlade s nimi totiž v podstate „svedčí o usadení sa, a teda stálej povahe pobytu občana Únie v tomto hostiteľskom členskom štáte a ide ruka v ruke s rozvojom alebo začatím rodinného života v tomto členskom štáte“ (408).

V tejto súvislosti je relevantné to, či boli v hostiteľskom členskom štáte splnené základné podmienky, pričom sa neberie do úvahy to, či je osoba držiteľom dokladu o pobyte (409).

Záver, že pobyt v hostiteľskom členskom štáte nie je skutočný a účinný, nemožno vyvodiť iba na základe skutočnosti, že občan EÚ si zachoval určité väzby na členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, o to viac, ak je postavenie tohto občana EÚ v hostiteľskom členskom štáte nestabilné (napr. pracovná zmluva na dobu určitú).

— Občan EÚ musel začať alebo rozvíjať svoj rodinný život v danom členskom štáte s dotknutým rodinným príslušníkom

Rodinný príslušník občana EÚ takisto musel mať pobyt v hostiteľskom členskom štáte podľa článku 7 alebo prípadne podľa článku 16 smernice 2004/38 a v súlade s týmito článkami (410).

Príklady:

Príklad č. 1

J. sa vráti domov z iného členského štátu spolu s manželkou S., ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ, po tom, čo sa ako pracovník rok a pol zdržiaval v inom členskom štáte spoločne so S.

J. sa ako vracajúci sa štátny príslušník môže dovolávať práva EÚ, aby si jeho manželka odvodila právo na pobyt v členskom štáte, ktorého je J. štátnym príslušníkom. Podľa článku 10 smernice 2004/38/ES, ktorý sa uplatňuje analogicky, jeho manželka, ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ, môže požiadať o pobytový preukaz, ktorý by jej mali vydať do šiestich mesiacov.

To, že sa S. pred presťahovaním sa do iného členského štátu dvakrát neúspešne pokúšala získať právo na pobyt v členskom štáte, ktorého je J. štátnym príslušníkom, nie je relevantné.

Príklad č. 2

J. sa vráti do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, z iného členského štátu spoločne so svojou manželkou S, ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ. J. počas svojho údajného pobytu v inom členskom štáte naďalej pracoval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom.

Orgány kontaktujú orgány v hostiteľskom členskom štáte a zistia, že J. sa vrátil domov už po troch týždňoch. Pár sa ubytoval v turistickom hoteli a za trojtýždňové ubytovanie v ňom zaplatil vopred.

S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti S. nemôže analogicky požívať práva podľa ustanovení smernice 2004/38/ES.

b) Pokiaľ ide o pobyt v členskom štáte, ktorého je občan EÚ štátnym príslušníkom:

Keďže navrátilci sú štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu, ktorí mali pobyt v inom členskom štáte a v súčasnosti majú pobyt v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, na ich situáciu sa vzťahuje článok 21 ZFEÚ, podľa ktorého požívajú právo viesť normálny rodinný život v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi.

Súdny dvor usúdil, že právo EÚ nebráni členskému štátu odmietnuť priznať právo na pobyt rodinnému príslušníkovi občana EÚ, ktorý sa po pobyte v inom členskom štáte vrátil domov, ak tento rodinný príslušník nevstúpil na územie členského štátu, ktorého je občan EÚ štátnym príslušníkom, alebo nepodal žiadosť o doklad o pobyte v rámci „prirodzenej súvislosti“ s návratom občana EÚ do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom. V tomto prípade však pri celkovom posúdení treba zohľadniť aj ďalšie relevantné skutočnosti, aby bolo možné preukázať, že rodinný život, ktorý sa v hostiteľskom členskom štáte začal a rozvinul, neskončil napriek času, ktorý uplynul medzi návratom občana EÚ do uvedeného členského štátu a vstupom rodinného príslušníka do tohto istého členského štátu (411).

Príklad:

J. je štátnym príslušníkom členského štátu A. Po určitom období pobytu so svojou manželkou T., ktorá je občiankou krajiny mimo EÚ, v členskom štáte B sa J. vráti do členského štátu A. T. ho nesprevádza a ostáva v členskom štáte B, aby dokončila štúdium na univerzite. T. sa chce neskôr pripojiť k J. v členskom štáte A. Pri rozhodovaní o tom, či má T. odvodené právo na pobyt v členskom štáte A, je možné zohľadniť skutočnosť, že od návratu J. do členského štátu A uplynul značný čas, no okrem toho je potrebné posúdiť, či pokračoval ich rodinný život.

Súdny dvor potvrdil, že jeho judikatúra týkajúca sa navrátilcov sa uplatňuje na „vzdialenejších rodinných príslušníkov“ uvedených v článku 3 ods. 2, ktorí teda majú nárok na to, aby sa im pri návrate uľahčil vstup a pobyt (412).

Napokon sa objasnilo, že pokiaľ ide o manželstvá uzavreté v EÚ, táto judikatúra sa uplatňuje na manželských partnerov rovnakého pohlavia, ktorí sa teda môžu vrátiť do členského štátu, ktorého je občan EÚ štátnym príslušníkom, bez ohľadu na to, či takýto členský štát umožňuje manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia (413). Súdny dvor vysvetlil, že týmto rozhodnutím sa od členského štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom, nepožaduje, aby do vnútroštátnych právnych predpisov zaviedol ustanovenia týkajúce sa manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia, ale že sa v nich musia uznávať manželstvá uzavreté v inom členskom štáte na účely výkonu práva rodinného príslušníka na vstup a pobyt a všetky práva odvodené z práva EÚ (414).

c) Nedošlo k žiadnemu zneužitiu:

Na to, aby bolo možné správanie považovať za zneužitie, musí existovať (415):

—	súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v pravidlách EÚ nebol dosiahnutý účel týchto pravidiel,

—	subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie.

S výnimkou účelových manželstiev Súdny dvor zatiaľ nemal príležitosť objasniť, na ktoré formy zneužívania by sa mohla uplatňovať táto koncepcia (416).

Súdny dvor dôsledne trvá na tom, že motívy občana EÚ na výkon práva na voľný pohyb, či už ako ekonomicky aktívny alebo neaktívny občan EÚ, nie sú relevantné, pokiaľ táto osoba spĺňa podmienky pobytu stanovené v práve EÚ v oblasti voľného pohybu (417). Z toho vyplýva, že ak sa občania EÚ nemôžu pripojiť k svojim rodinným príslušníkom v členskom štáte pôvodu, pretože sa uplatňujú vnútroštátne pravidlá v oblasti prisťahovalectva, ktoré mu v tom bránia, výkon ich práva na voľný pohyb v inom členskom štáte výlučne na účel dovolávania sa pri návrate do členského štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, svojich práv ako vracajúcich sa štátnych príslušníkov podľa práva EÚ nepredstavuje zneužitie (418). Predpokladá sa však, že dotknuté osoby spĺňajú podmienky na uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa navrátilcov.

V prípade zamietnutia je preto dôležité, aby vnútroštátne orgány vo svojich rozhodnutiach rozlišovali prípady, keď podmienky nie sú splnené, od prípadov, keď došlo k zneužitiu.

K zneužitiu zo strany vracajúcich sa štátnych príslušníkov môže zo svojej podstaty dôjsť len v členskom štáte, ktorého je vracajúci sa občan EÚ štátnym príslušníkom.

19 Judikatúra vo veci Ruiz Zambrano

Smernica 2004/38/ES sa uplatňuje na občanov EÚ, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a na ich rodinných príslušníkov, ktorí ich v tomto členskom štáte sprevádzajú alebo sa k nim pripájajú.

Na občanov EÚ, ktorí si nikdy neuplatnili právo na voľný pohyb a mali vždy pobyt v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, sa smernica 2004/38/ES nevzťahuje (419). Považujú sa preto za „statických“ občanov EÚ. Nevzťahuje sa ani na ich rodinných príslušníkov, keďže práva im priznané nie sú autonómne, ale odvodené práva, ktoré získali prostredníctvom postavenia rodinných príslušníkov migrujúceho občana EÚ (420).

Na tomto základe sa smernica 2004/38/ES neuplatňuje na rodinných príslušníkov „statických“ občanov EÚ z krajín mimo EÚ, ktorí v dôsledku toho nemôžu získať odvodené právo na pobyt na základe smernice 2004/38/ES.

V prípade nesplnenia podmienok smernice 2004/38/ES Súdny dvor však uznal, že uvedení občania krajín mimo EÚ by mohli získať právo na pobyt odvodené od „statického“ občana EÚ vo veľmi špecifických situáciách. Súdny dvor uznal toto právo na základe článku 20 ZFEÚ, ktorým sa stanovilo občianstvo EÚ. Súdny dvor považuje občianstvo EÚ za základný status štátnych príslušníkov členských štátov (421).

Súdny dvor uznal toto právo po prvýkrát vo veci Ruiz Zambrano (422) týkajúcej sa rodiča, ktorý je občanom krajiny mimo EÚ a ktorého maloleté dieťa je občanom EÚ.

Súdny dvor skonštatoval, že členský štát musí priznať právo na pobyt občanovi krajiny mimo EÚ s maloletými deťmi, ktoré sú od tejto osoby závislé, sú občanmi EÚ a nikdy si neuplatnili právo na voľný pohyb, ak by odmietnutie priznať takéto právo nútilo tieto deti opustiť územie EÚ s cieľom sprevádzať svojich rodičov (423). Táto situácia by uvedených občanov EÚ zbavila možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré im vyplývajú ako občanom EÚ podľa článku 20 ZFEÚ (424).

Na takéto situácie sa smernica 2004/38/ES analogicky neuplatňuje. Konkrétne to znamená, že členské štáty nemôžu vydávať pobytové preukazy stanovené v článkoch 10 a 20 smernice 2004/38/ES oprávneným osobám, na ktoré sa uplatňuje judikatúra vo veci Ruiz Zambrano. Namiesto toho sa im vydávajú povolenia na pobyt podľa nariadenia (ES) č. 1030/2002. Ak povolenie na pobyt vydáva členský štát, ktorý je súčasťou schengenského priestoru (425), povolenia na pobyt vydané podľa nariadenia (ES) č. 1030/2002 oslobodzujú od vízovej povinnosti pri cestovaní do členských štátov, ktoré sú súčasťou schengenského priestoru.

V povoleniach na pobyt vydaných oprávneným osobám, na ktoré sa uplatňuje judikatúra vo veci Ruiz Zambrano, sa im musí priznávať právo na prácu (426).

19.1 Účinné požívanie podstaty práv ako v prípade občanov EÚ

Súdny dvor uznáva právo na pobyt pre občanov krajín mimo EÚ, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občanov EÚ, na základe článku 20 ZFEÚ, ak by odmietnutie priznať takéto právo znemožnilo týmto občanom EÚ účinné požívanie podstaty práv vyplývajúcich z občianstva EÚ.

Platilo by to v týchto situáciách:

—	ak občan EÚ s cieľom sprevádzať rodinného príslušníka z krajiny mimo EÚ musí opustiť nielen územie členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, ale aj EÚ ako celok (427),

—

ak by došlo k narušeniu potrebného účinku občianstva EÚ. V tejto súvislosti z potrebného účinku občianstva EÚ vyplýva členským štátom povinnosť posúdiť žiadosti o priznanie odvodeného práva na pobyt, aj keď sa na občana krajiny mimo EÚ vzťahuje zákaz vstupu (428). Podobne členské štáty nemôžu takéto žiadosti automaticky zamietnuť výlučne z dôvodu, že dotknutý občan EÚ nemá dostatočné zdroje (429).

Občanovi krajiny mimo EÚ, ktorý je rodinným príslušníkom občana EÚ, sa však neuzná odvodené právo na pobyt výlučne z dôvodu, že by sa z dôvodov hospodárskej povahy alebo na účely zachovania jednoty rodiny mohlo zdať vhodné, aby mohol mať rodinný príslušník z krajiny mimo EÚ spolu s občanom EÚ pobyt v EÚ (430).

Súdny dvor sa okrem toho domnieval, že článok 20 ZFEÚ nebráni tomu, aby osoba, ktorá je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ a je rodičom maloletého dieťaťa, ktoré je občanom EÚ, má štátne občianstvo niektorého členského štátu a od narodenia nemalo pobyt v EÚ, požívala odvodené právo na pobyt vyplývajúce z článku 20 ZFEÚ, pokiaľ sa stanoví, že toto dieťa vstúpi spolu s týmto rodičom a bude s ním pobývať v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom. Naopak, v situácii, keď má rodič, ktorý je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ, pobývať v EÚ sám, zatiaľ čo dané dieťa má zostať v krajine mimo EÚ, rozhodnutie, ktorým sa tomuto rodičovi odopiera právo na pobyt v EÚ, by nemalo vplyv na výkon práv zo strany tohto dieťaťa, ktoré má na základe občianstva EÚ (431).

Okrem toho členské štáty môžu aj tak odmietnuť priznať odvodené právo na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti (432) (pozri oddiel 19.4 – Možnosť obmedzenia odvodeného práva na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ).

19.2 Vzťah závislosti

Kľúčovým prvkom pri určovaní toho, či by sa malo priznať odvodené právo na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ, je existencia vzťahu závislosti medzi občanom krajiny mimo EÚ a rodinným príslušníkom občana EÚ. Tento vzťah musí byť takej povahy, aby nútil občana EÚ sprevádzať občana krajiny mimo EÚ a opustiť územie EÚ ako celok (433).

Je väčšia pravdepodobnosť, že vzťah závislosti sa vyskytne medzi deťmi, ktoré sú občanmi EÚ, a ich rodičmi z krajín mimo EÚ. Dospelá osoba je v zásade schopná existovať nezávisle od svojich rodinných príslušníkov. Na tomto základe by k vzťahu závislosti medzi občanom krajiny mimo EÚ a dospelým občanom EÚ, ktorý odôvodňuje odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, mohlo dôjsť len vo výnimočných prípadoch, v ktorých dotknutý občan EÚ nemôže byť nijakým spôsobom odlúčený od svojho rodinného príslušníka z krajiny mimo EÚ (434).

Pokiaľ ide o vzťah závislosti, relevantným faktorom je to, že občan EÚ je citovo, právne alebo finančne závislý od občana krajiny mimo EÚ. V tomto kontexte nie je nevyhnutné biologické spojenie (435). Existencia prirodzenej alebo právnej rodinnej väzby s týmto štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ nepostačuje na preukázanie takéhoto vzťahu závislosti (436). Skutočnosť, že rodič, ktorý je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ, má vo výlučnej starostlivosti maloleté dieťa, je relevantným, ale nie rozhodujúcim faktorom (437). Právna povinnosť manželov spolu žiť nepredstavuje vzťah závislosti (438).

Existuje viacero faktorov, ktoré môžu pomôcť preukázať existenciu vzťahu závislosti medzi dieťaťom, ktoré je občanom EÚ, a rodičom z krajiny mimo EÚ. Medzi tieto faktory patrí vek dieťaťa, jeho fyzický a emočný vývoj, úroveň jeho citovej väzby s jeho rodičom, ktorý je občanom EÚ, a rodičom z krajiny mimo EÚ, ako aj riziko, ktoré by odlúčenie od rodiča z krajiny mimo EÚ znamenalo pre jeho rovnováhu (439). V najlepšom záujme dieťaťa je nevyhnutné zohľadniť všetky okolnosti daného prípadu (440).

Pokiaľ ide o potrebu zohľadniť najlepší záujem dieťaťa, Súdny dvor objasnil rozsah tejto povinnosti. Pri posudzovaní žiadosti o pobyt podľa článku 20 ZFEÚ musia príslušné orgány zohľadniť najlepší záujem dotknutého dieťaťa len na účely posúdenia existencie vzťahu závislosti alebo dôsledkov výnimky z odvodeného práva na pobyt stanoveného v uvedenom článku založenej na dôvodoch verejnej bezpečnosti alebo verejného poriadku. „Na tento najlepší záujem sa možno odvolávať nie na účely zamietnutia žiadosti o povolenie na pobyt, ale naopak na účely zabránenia prijatiu rozhodnutia, ktorým by bolo toto dieťa nútené opustiť územie Únie“. Príslušné vnútroštátne orgány tak nemôžu určiť, či premiestnenie tohto dieťaťa do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, je v najlepšom záujme tohto dieťaťa. V dôsledku toho nemôžu zamietnuť žiadosť o odvodené právo na pobyt podanú štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ, od ktorého je závislé maloleté dieťa, ktoré je občanom EÚ a nikdy nemalo pobyt v EÚ, z dôvodu, že presťahovanie sa do členského štátu, ktorého je toto dieťa štátnym príslušníkom, nie je v jeho skutočnom alebo hodnovernom záujme (441).

V každom prípade vzťah závislosti medzi dieťaťom, ktoré je občanom EÚ, a rodinným príslušníkom z krajiny mimo EÚ môže existovať aj vtedy, keď druhý rodič, ktorý je občanom EÚ, je schopný a pripravený prevziať výlučnú zodpovednosť za skutočnú starostlivosť o dieťa a občan krajiny mimo EÚ nežije v spoločnej domácnosti s dieťaťom, ktoré je občanom EÚ (442).

Súdny dvor dospel k záveru, že možno vychádzať z vyvrátiteľnej domnienky, že existuje vzťah závislosti, pokiaľ ide o dieťa, ktoré je občanom EÚ a ktoré si neuplatnilo právo na voľný pohyb v tejto situácii: ak rodič z krajiny mimo EÚ trvale žije s druhým rodičom, ktorý je občanom EÚ, pričom zdieľajú každodennú starostlivosť o toto dieťa a zákonnú, emocionálnu a finančnú zodpovednosť za toto dieťa. Existenciu vzťahu závislosti možno predpokladať, a to bez ohľadu na to, že druhý rodič má bezpodmienečné právo zostať na území členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom (443).

Na účely posúdenia existencie vzťahu závislosti musia príslušné orgány zohľadniť situáciu, ktorá existuje v okamihu, keď majú rozhodnúť (aj vnútroštátne súdy, ktoré majú rozhodnúť o žalobe podanej proti rozhodnutiu uvedených orgánov, musia zohľadniť skutkové okolnosti, ktoré nastali po tomto rozhodnutí) (444). Z toho dôvodu skutočnosť, že rodič, ktorý je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ, predtým nezabezpečoval každodennú starostlivosť o dotknuté dieťa počas dlhého obdobia nemožno považovať za rozhodujúcu, pretože táto situácia sa mohla zmeniť a v čase, keď vnútroštátne orgány spracúvajú žiadosť o pobyt alebo keď súdy pojednávajú o súvisiacej žalobe, už tento rodič skutočne môže zabezpečovať túto starostlivosť (445).

Okrem toho sa Súdny dvor pozrel na situáciu maloletej osoby z krajiny mimo EÚ, ktorá je súrodencom maloletého občana EÚ, ktorého rodič z krajiny mimo EÚ starajúci sa o neho má nárok na právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ. Dospel k záveru, že vzťah závislosti, ktorý môže odôvodniť priznanie odvodeného práva na pobyt maloletému dieťaťu z krajiny mimo EÚ, ktorého matkou je manželka z krajiny mimo EÚ vydatá za občana EÚ, ktorý si nikdy neuplatnil právo na voľný pohyb, existuje, pokiaľ i) sa z tohto zväzku medzi týmto občanom EÚ a jeho manželkou narodí dieťa, občan EÚ, ktoré nikdy nevyužilo svoje právo na voľný pohyb, a ii) ktoré by bolo nútené opustiť územie EÚ ako celok, ak by maloleté dieťa z krajiny mimo EÚ bolo nútené opustiť dotknutý členský štát.

V takejto situácii by totiž mohol byť rodič z krajiny mimo EÚ starajúci sa o dieťa nútený sprevádzať maloletého súrodenca z krajiny mimo EÚ. V dôsledku toho by mohlo byť zase druhé dieťa, ktoré je občanom EÚ, nútené opustiť dané územie (446).

Príklady:

Príklad č. 1

M. je občiankou krajiny mimo EÚ, ktorá žije v členskom štáte A. Je osamelou matkou a jedinou osobou starajúcou sa o jej maloletú dcéru D., ktorá je štátnou príslušníčkou členského štátu A a nikdy si neuplatnila právo na voľný pohyb. Medzi D. a M. existuje taký vzťah závislosti, že ak by bolo M. odopreté právo na pobyt, D. by bola nútená opustiť územie EÚ ako celok, aby sprevádzala svoju matku M. V takom prípade má podľa judikatúry vo veci Ruiz Zambrano M. právo na pobyt a prácu v členskom štáte A.

Príklad č. 2

W. je občiankou krajiny mimo EÚ, ktorá sa na základe vnútroštátneho práva zdržiavala v členskom štáte A, ale z dôvodov spojených s vnútroštátnym právom jej oprávnený pobyt zanikol. Vydá sa za H., štátneho príslušníka členského štátu A, ktorý si nikdy neuplatnil právo na voľný pohyb. Chceli by ostať v členkom štáte A, pretože H. tam vlastní dom a bolo by to pre nich lacnejšie. Samotná skutočnosť, že H. sa môže z dôvodov hospodárskej povahy zdať vhodné, aby sa s ním mohla W. zdržiavať v EÚ, sama osebe nestačí na skonštatovanie, že H. bude nútený opustiť EÚ ako celok, ak by takéto právo nebolo priznané. Z judikatúry vo veci Ruiz Zambrano teda nevyplýva žiaden základ na to, aby W. bolo priznané právo na pobyt v členskom štáte A. Okrem toho, keďže dospelá osoba je v zásade schopná viesť život nezávisle od svojich rodinných príslušníkov, určenie vzťahu závislosti medzi dvoma dospelými rodinnými príslušníkmi, na základe ktorého možno odvodiť právo na pobyt podľa judikatúry vo veci Ruiz Zambrano, je možné len vo výnimočných prípadoch, keď by s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti dotknutá osoba nemohla byť nijakým spôsobom odlúčená od rodinného príslušníka, od ktorého je závislá. Pritom sa neberie ohľad na ďalšie práva, ktoré môžu byť W. priznané podľa vnútroštátneho práva.

Príklad č. 3

M. je občiankou krajiny mimo EÚ. Je vydatá za F., štátneho príslušníka členského štátu A, ktorý si nikdy neuplatnil právo na voľný pohyb. Žijú v členskom štáte A. Majú maloletú dcéru D., ktorá je tiež štátnou príslušníčkou členského štátu A a nikdy si neuplatnila právo na voľný pohyb.

—

D. trvale žije s oboma rodičmi, a preto starostlivosť o ňu a zákonnú, emocionálnu a finančnú zodpovednosť za ňu denne zdieľajú obaja rodičia. V takom prípade možno vychádzať z nevyvrátiteľnej domnienky, že medzi matkou M. z krajiny mimo EÚ a dcérou D. existuje vzťah závislosti, ktorý môže odôvodniť priznanie odvodeného práva na pobyt M. v členskom štáte A podľa judikatúry vo veci Ruiz Zambrano. Nemožno to spochybniť skutočnosťou, že otec F., štátny príslušník členského štátu A, má bezpodmienečné právo zostať na území uvedeného členského štátu.

—	Orgány uznávajú M. odvodené právo na pobyt, pretože odchod M. by v praxi prinútil opustiť EÚ ako celok aj D. z dôvodu vzťahu závislosti medzi D. a M.

19.3 Pobyty na základe článku 20 ZFEÚ a získanie postavenia osoby s trvalým pobytom

Súdny dvor preskúmal (447) možnosť, aby pobyt na základe článku 20 ZFEÚ viedol k získaniu práva na trvalý pobyt podľa smernice 2003/109/ES o právnom postavení občanov krajín mimo EÚ (ďalej len „štátni príslušníci tretích krajín“), ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom (448).

Súdny dvor dospel k záveru, že „nemožno usúdiť, že pobyt, ktorý štátny príslušník tretej krajiny uskutočňuje na území členského štátu podľa článku 20 ZFEÚ, predstavuje pobyt „výlučne z dôvodov dočasnej povahy“ v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) smernice 2003/109“.

Súdny dvor následne vysvetlil, že na to, aby občan krajiny mimo EÚ s pobytom v členskom štáte podľa článku 20 ZFEÚ mohol požívať postavenie osoby s dlhodobým pobytom podľa smernice 2003/109/ES, musí spĺňať podmienky článku 4 (dĺžka pobytu) a článku 5 (dostatočné zdroje a zdravotné poistenie, ako aj dôkaz o integrácii v členskom štáte, ak sa to vyžaduje vo vnútroštátnom práve hostiteľského členského štátu) uvedenej smernice (449).

19.4 Možnosť obmedzenia odvodeného práva na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ

Ak chcú členské štáty obmedziť právo na vstup alebo pobyt na základe článku 20 ZFEÚ, môžu sa odvolávať na výnimku z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti (450).

Pri posudzovaní situácie rodiča z krajiny mimo EÚ starajúceho sa o dieťa však príslušné orgány musia zohľadniť právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ako je stanovené v článku 7 Charty základných práv, v spojení s povinnosťou brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa, uznanou v článku 24 ods. 2 Charty základných práv.

Toto posúdenie sa musí uskutočniť aj vtedy, keď vnútroštátne orgány zvažujú prijatie rozhodnutia, ktorým sa zakazuje vstup a pobyt rodiča, ktorý vykonáva starostlivosť a je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ, a ktorého účinky majú „európsky“ rozmer. Toto rozhodnutie totiž zbavuje rodiča, ktorý je štátnym príslušníkom krajiny mimo EÚ, akéhokoľvek práva na pobyt na území všetkých členských štátov (451).

Rovnako ako v kontexte smernice 2004/38/ES (pozri oddiel 13 – Obmedzenia práva na voľný pohyb a pobyt z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (články 27, 28 a 29 smernice 2004/38/ES)), pri zdôvodňovaní výnimky z práva občanov EÚ alebo ich rodinných príslušníkov na pobyt je potrebné pojmy „verejný poriadok“ a „verejná bezpečnosť“ vykladať reštriktívne tak, aby ich rozsah členské štáty nemohli určovať jednostranne bez kontroly inštitúcií EÚ. „[P]ojem „verejný poriadok“ v každom prípade predpokladá popri porušení spoločenského poriadku, ktorým je každé porušenie zákona, existenciu skutočnej, existujúcej a dostatočne vážnej hrozby ovplyvňujúcej jeden zo základných záujmov spoločnosti. Pokiaľ ide o pojem „verejná bezpečnosť“, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tento pojem zahŕňa vnútornú bezpečnosť členského štátu, ako aj jeho vonkajšiu bezpečnosť, a teda že dosah na fungovanie inštitúcií a podstatných verejných služieb, ako aj prežitie obyvateľstva a riziko vážneho narušenia vonkajších vzťahov alebo mierového spolužitia národov, prípadne dosah na vojenské záujmy môžu ovplyvňovať verejnú bezpečnosť“ (452).

(1) Pôvodne vo veci C-184/99, Grzelczyk, ECLI:EU:C:2001:458, bod 31.

(2) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov (Ú. v. EÚ L 158, 30.4.2004, s. 77).

(3) Správa Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov: Správa o občianstve EÚ za rok 2020 – Posilnenie postavenia občanov a ochrana ich práv [COM(2020) 730 final], https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX%3A52020DC0730.

(4) C-34/09, Ruiz Zambrano, ECLI:EU:C:2011:124.

(5) Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade o usmernení na lepšiu transpozíciu a uplatňovanie smernice 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov [KOM(2009) 313 v konečnom znení], https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX%3A52009DC0313&qid=1674553368591.

(6) COM(2013) 837 final, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=celex%3A52013DC0837.

(7) KOM(1999) 372 v konečnom znení, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=celex%3A51999DC0372.

(8) Pozri napríklad tieto veci:

—	C-673/16, Coman, ECLI:EU:C:2018:385, body 47 – 50;

—	C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, body 64 – 67;

—	C-482/01 a C-493/01, Orfanopoulos and Oliveri, ECLI:EU:C:2004:262, body 97 a 98 a

—	C-127/08, Metock, ECLI:EU:C:2008:449, bod 79.

(9) Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (Ú. v. ES L 180, 19.7.2000, s. 22).

(10) COM(2020) 565 final, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX%3A52020DC0565.

(11) COM(2020) 620 final, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/ALL/?uri=COM:2020:620:FIN.

(12) Odporúčanie Rady z 12. marca 2021 o rovnosti, začleňovaní a účasti Rómov (Ú. v. EÚ C 93, 19.3.2021, s. 1) https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=OJ%3AJOC_2021_093_R_0001.

(13) Lesby, gejovia, bisexuálne, transrodové, nebinárne, intersexuálne a queer osoby.

(14) COM(2020) 698 final, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX:52020DC0698.

(15) Rozhodnutie Spoločného výboru EHP č. 158/2007 zo 7. decembra 2007 (Ú. v. EÚ L 124, 8.5.2008, s. 20).

(16) Článok 3 ods. 1.

(17) Pozri oddiel 19 - Judikatúra vo veci Ruiz Zambrano.

(18) C-370/90, Singh, ECLI:EU:C:1992:296 a C-291/05, Eind, ECLI:EU:C:2007:771.

(19) C-60/00, Carpenter, ECLI:EU:C:2002:434.

(20) C-370/90 Singh, ECLI:EU:C:1992:296; C-224/98, D'Hoop, ECLI:EU:C:2002:432; C-109/01, Akrich, ECLI:EU:C:2003:491; C-291/05, Eind, ECLI:EU:C:2007:771; C-456/12, O. a B., ECLI:EU:C:2014:135; C-89/17, Banger, ECLI:EU:C:2018:570 alebo C-230/17, Deha Altiner a Ravn, ECLI:EU:C:2018:497.

(21) C-60/00, Carpenter, ECLI:EU:C:2002:434.

(22) C-457/12, S. a G., ECLI:EU:C:2014:136.

(23) C-457/12, S. a G., ECLI:EU:C:2014:136, bod 40.

(24) C-457/12, S. a G., ECLI:EU:C:2014:136, bod 42.

(25) C-457/12, S. a G., ECLI:EU:C:2014:136, bod 42.

(26) Pozri napr. vo veciach týkajúcich sa naturalizácie C-165/16, Lounes, ECLI:EU:C:2017:862, body 51, 52 a 61 a C-541/15, Freitag, ECLI:EU:C:2017:432 bod 34.

(27) C-541/15, Freitag, ECLI:EU:C:2017:432, bod 34, kde Súdny dvor dospel k záveru, že v súvislosti so štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu legálne sa zdržiavajúcimi na území iného členského štátu, ktorého sú takisto štátnymi príslušníkmi, existuje spojitosť s právom EÚ.

(28) C-541/15, Freitag, ECLI:EU:C:2017:432, bod 34 – v spojení s:

—	C-165/16, Lounes, ECLI:EU:C:2017:862, body 51 a 61;

—	C-424/10 a C-425/10, Ziolkowski a Szeja, ECLI:EU:C:2011:866 a

—	C-147/11 a C-148/11, Czop a Punakova, ECLI:EU:C:2012:538.

(29) C-424/10 a C-425/10, Ziolkowski a Szeja, ECLI:EU:C:2011:866 a C-147/11 a C-148/11, Czop a Punakova, ECLI:EU:C:2012:538.

(30) C-165/16, Lounes, ECLI:EU:C:2017:862, body 51 a 61.

(31) C-434/09, McCarthy, ECLI:EU:C:2011:277, body 36 – 43.

(32) Pozri odôvodnenia 5 a 6 smernice 2004/38/ES.

(33) Pozri však oddiel 2.1 – Občan EÚ, v ktorom sa vysvetľujú iné situácie, v ktorých sa smernica 2004/38/ES môže uplatňovať.

(34) C-336/94, Dafeki, ECLI:EU:C:1997:579, bod 19 a C-731/21, Caisse nationale d’assurance pension, ECLI:EU:C:2022:969.

(35) Návrhy generálnej advokátky Kokott vo veci C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:296, bod 160.

(36) Na registrované partnerstvá sa však uplatňujú osobitné pravidlá. Smernica 2004/38/ES sa na ne vzťahuje, ak sa vo vnútroštátnych predpisoch hostiteľského členského štátu považujú registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvom a ak sú v súlade s podmienkami stanovenými v príslušných právnych predpisoch hostiteľského členského štátu.

(37) C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:1008.

(38) C-401/15 až C-403/15, Depesme a i., ECLI:EU:C:2016:955, bod 51.

(39) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, 27.5.2011, s. 1).

(40) Okrem iného článok 16 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv alebo článok 16 ods. 1 písm. b) Dohovoru o eliminácii všetkých foriem diskriminácie žien.

(41) Treba poznamenať, že článok 2 bod 2 písm. a) odkazuje na „manželského partnera“ v jednotnom čísle.

(42) Európsky súd pre ľudské práva, Alilouch El Abasse/Holandsko, sťažnosť č. 14501/89, rozsudok zo 6. januára 1992.

(43) C-673/16, Coman, ECLI:EU:C:2018:385, body 35, 48 – 51 a 56.

(44) C-673/16, Coman, ECLI:EU:C:2018:385, bod 45.

(45) Ďalšie informácie sa nachádzajú v oddieloch 10 – Právo na prácu (článok 23 smernice 2004/38/ES) a 11 – Právo na rovnaké zaobchádzanie (článok 24 smernice 2004/38/ES).

(46) C-673/16, Coman, ECLI:EU:C:2018:385, bod 50.

(47) 267/83, Diatta, ECLI:EU:C:1985:67, bod 18, C-40/11, Iida, ECLI:EU:C:2012:691, bod 58 a C-244/13, Ogieriakhi, ECLI:EU:C:2014:2068, bod 37.

(48) 267/83, Diatta, ECLI:EU:C:1985:67, bod 20, C-40/11, Iida, ECLI:EU:C:2012:691, bod 58 a C-244/13, Ogieriakhi, ECLI:EU:C:2014:2068, bod 37.

(49) https://europa.eu/youreurope

(50) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, bod 54.

(51) C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:1008, body 47 – 49, 52, 57, 67 a 68.

Keďže ťažkosti môžu vyplynúť z nedostatočného uznávania v niektorých oblastiach, na ktoré sa nevzťahujú „práva odvodené z práva EÚ“ (napríklad vo veciach ako dedenie, výživné atď.), Komisia 7. decembra 2022 prijala návrh nariadenia, ktorého cieľom je harmonizovať na úrovni EÚ pravidlá medzinárodného práva súkromného týkajúce sa rodičovstva [COM(2022) 695 final: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=celex%3A52022PC0695]. Tento návrh vychádza z článku 81 ods. 3 ZFEÚ, ktorý sa vzťahuje na opatrenia týkajúce sa rodinného práva s cezhraničnými dôsledkami.

(52) C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:1008, bod 52.

(53) C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:1008, bod 59.

(54) C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:1008, bod 65.

(55) C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:1008, bod 56.

(56) C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:1008, bod 57.

(57) 9/74, Casagrande, ECLI:EU:C:1974:74.

(58) 235/87, Matteucci, ECLI:EU:C:1988:460.

(59) 32/75, Cristini, ECLI:EU:C:1975:120. Iné práva môžu vyplývať z práva na rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o sociálne a daňové výhody, ktoré deti, ktoré sú občanmi EÚ, alebo ich rodičia, ktorí sú občanmi EÚ, požívajú pri uplatňovaní práva na voľný pohyb (pozri oddiel 11 – Právo na rovnaké zaobchádzanie (článok 24 smernice 2004/38/ES)).

(60) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, bod 57.

(61) 316/85, Lebon, ECLI:EU:C:1987:302, bod 22 a C-1/05, Jia, ECLI:EU:C:2007:1, body 36 – 37, C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, bod 21.

(62) C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, bod 23.

(63) C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, body 28 a 33.

(64) C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, bod 22 a C-1/05, Jia, ECLI:EU:C:2007:1, body 37 a 43.

(65) C-215/03, Oulane, ECLI:EU:C:2005:95, bod 53 a C-1/05, Jia, ECLI:EU:C:2007:1, body 41 a 42.

(66) C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, bod 27.

(67) C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, bod 24.

(68) C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, bod 28.

(69) C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, bod 22.

(70) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, bod 33. Súdny dvor môže v tejto súvislosti poskytnúť ďalšie objasnenia vo veci C-607/21 – Belgické kráľovstvo.

(71) C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, body 31 – 32. Upozorňujeme, že Súdny dvor môže v tejto súvislosti poskytnúť ďalšie objasnenia vo veci C-488/21 – Chief Appeals Officer a i.

(72) C-200/02, Zhu a Chen, ECLI:EU:C:2004:639, bod 20 a tam citovaná judikatúra.

(73) C-200/02, Zhu a Chen, ECLI:EU:C:2004:639, body 45 a 46.

(74) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, body 18 a 19.

(75) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, bod 18.

(76) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, bod 21.

(77) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, body 21 – 24.

(78) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, bod 24, C-89/17, Banger, ECLI:EU:C:2018:570, bod 40 a C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, bod 63.

(79) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, body 64 – 67.

(80) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, bod 68.

(81) C-673/16, Coman, ECLI:EU:C:2018:385, bod 35.

(82) C-89/17, Banger, ECLI:EU:C:2018:570, bod 52.

(83) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, bod 23.

(84) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, body 30 a 43.

(85) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, bod 23.

(86) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, bod 38.

(87) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, bod 39.

(88) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, bod 35.

(89) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, body 33 a 35. Súdny dvor môže v tejto súvislosti poskytnúť ďalšie objasnenia vo veci C-607/21 – Belgické kráľovstvo.

(90) C-83/11, Rahman, ECLI:EU:C:2012:519, body 33 a 35.

(91) C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, body 31 a 32. Súdny dvor môže v tejto súvislosti poskytnúť ďalšie objasnenia vo veci C-488/21 – Chief Appeals Officer a i.

(92) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, bod 30.

(93) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, bod 26.

(94) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, bod 27.

(95) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, bod 27.

(96) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, bod 28.

(97) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, bod 29.

(98) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, bod 22.

(99) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, body 56 a 57.

(100) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, bod 68.

(101) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, body 69 – 73.

(102) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, bod 69.

(103) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, bod 70.

(104) Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa, podpísaný 19. októbra 1996 v Haagu.

(105) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, bod 70.

(106) C-129/18, SM, ECLI:EU:C:2019:248, bod 70.

(107) C-22/21, Minister for Justice and Equality, ECLI:EU:C:2022:683, bod 23.

(108) Odôvodnenie 6.

(109) Pozri analogicky C-454/19, ZW, ECLI:EU:C:2020:947, body 36, 40 a 42.

(110) Návrhy generálnej advokátky Kokott vo veci C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:296, bod 160.

(111) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1191 zo 6. júla 2016 o podporovaní voľného pohybu občanov prostredníctvom zjednodušenia požiadaviek na predkladanie určitých verejných listín v Európskej únii a o zmene nariadenia (EÚ) č. 1024/2012 (Ú. v. EÚ L 200, 26.7.2016, s. 1).

(112) C-353/06, Grunkin and Paul, ECLI:EU:C:2008:559, bod 39.

(113) C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:1008, bod 44.

(114) C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:1008, bod 69.

(115) C-490/20, VMA, ECLI:EU:C:2021:1008, bod 50.

(116) Nariadenie Rady (ES) č. 2252/2004 z 13. decembra 2004 o normách pre ochranné prvky a biometriu v cestovných pasoch a cestovných dokladoch vydávaných členskými štátmi (Ú. v. EÚ L 385, 29.12.2004, s. 1).

(117) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1157 z 20. júna 2019 o posilnení zabezpečenia preukazov totožnosti občanov Únie a dokladov o pobyte vydávaných občanom Únie a ich rodinným príslušníkom vykonávajúcim svoje právo na voľný pohyb (Ú. v. EÚ L 188, 12.7.2019, s. 67).

(118) Nariadenie (EÚ) 2019/1157 je relevantné pre EHP a je potrebné ho začleniť do Dohody o EHP (tento proces práve prebieha).

(119) Ako sa uvádza v odôvodnení 11 nariadenia (EÚ) 2019/1157, nevyžaduje sa, aby členské štáty zaviedli preukazy totožnosti, ak nie sú ustanovené podľa vnútroštátneho práva.

(120) V článku 5 ods. 2 sa však stanovujú dve výnimky. Preukazy totožnosti, ktoré nespĺňajú minimálne bezpečnostné normy stanovené v časti 2 dokumentu ICAO 9303 alebo ktoré neobsahujú funkčnú SČZ (strojovo čitateľnú zónu), strácajú platnosť uplynutím doby ich platnosti alebo 3. augusta 2026 podľa toho, čo nastane skôr. Preukazy totožnosti osôb vo veku 70 rokov a viac k 2. augustu 2021, ktoré spĺňajú minimálne bezpečnostné normy stanovené v časti 2 dokumentu ICAO 9303 a ktoré majú funkčnú SČZ, strácajú platnosť po uplynutí doby ich platnosti.

(121) Všetky členské štáty EÚ okrem Írska, spoločne s Nórskom, Islandom, so Švajčiarskom a s Lichtenštajnskom.

(122) Odporúčanie Komisie, ktorým sa stanovuje spoločná „Praktická príručka pre príslušníkov pohraničnej stráže (Schengenská príručka)“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní hraničnej kontroly osôb, a ktorým sa nahrádza odporúčanie C(2019) 7131 final [C(2022) 7591 final], https://ec.europa.eu/transparency/documents-register/detail?ref=C(2022)7591&lang=sk.

(123) Hoci Švajčiarsko neuplatňuje smernicu 2004/38/ES, takisto priznáva oslobodenie od vízovej povinnosti v prípade pobytových preukazov vydaných členskými štátmi s výnimkou preukazov vydaných Bulharskom, Írskom, Cyprom alebo Rumunskom.

(124) Pobytové preukazy vydané oprávneným osobám podľa článku 2 bodu 2 a článku 3 ods. 2 smernice 2004/38/ES.

(125) C-754/18, Ryanair Designated Activity Company, ECLI:EU:C:2020:478, bod 55.

(126) C-202/13, Sean McCarthy a i., ECLI:EU:C:2014:2450, bod 41.

(127) Všetky členské štáty okrem Bulharska, Írska, Cypru a Rumunska.

(128) C-754/18, Ryanair Designated Activity Company, ECLI:EU:C:2020:478, body 41 – 47.

(129) V týchto príkladoch sa to týka členských štátov, ktoré nie sú súčasťou schengenského priestoru, t. j. Bulharska, Írska, Cypru a Rumunska.

(130) Nariadenie (ES) č. 1030/2002 z 13. júna 2002, ktorým sa stanovuje jednotný formát povolení na pobyt pre štátnych príslušníkov tretích štátov (Ú. v. ES L 157, 15.6.2002, s. 1).

(131) Článok 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Ú. v. EÚ L 77, 23.3.2016, s. 1).

(132) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1806 zo 14. novembra 2018 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti (Ú. v. EÚ L 303, 28.11.2018, s. 39).

(133) Vec C-503/03, Komisia/Španielsko, ECLI:EU:C:2006:74, bod 42.

(134) Belgicko, Česko, Dánsko, Nemecko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Francúzsko, Chorvátsko, Taliansko, Lotyšsko, Litva, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Holandsko, Rakúsko, Poľsko, Portugalsko, Slovinsko, Slovensko, Fínsko a Švédsko.

(135) Príloha k vykonávaciemu rozhodnutiu Komisie, ktorým sa mení rozhodnutie Komisie K(2010) 1620 v konečnom znení, pokiaľ ide o nahradenie príručky pre spracovanie žiadostí o víza a úpravu udelených víz (Príručka k vízovému kódexu I), C(2020) 395 final,

https://ec.europa.eu/home-affairs/system/files/2020-06/visa_code_handbook_consolidated_en.pdf.

(136) C-710/19, G.M.A, ECLI:EU:C:2020:1037, body 28, 35 a 36.

(137) C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, bod 89.

(138) C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, bod 100.

(139) C-46/12, LN, ECLI:EU:C:2013:97.

(140) Pozri oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov o viacjazyčnosti: devíza pre Európu a spoločný záväzok, KOM(2008) 566 v konečnom znení.

(141) Napríklad vec 66/85, Lawrie-Blum, ECLI:EU:C:1986:284.

(142) 139/85, Kempf, ECLI:EU:C:1986:223.

(143) C-138/02, Collins, ECLI:EU:C:2004:172, bod 26; C-456/02, Trojani, ECLI:EU:C:2004:488, bod 15 alebo C-46/12, LN, ECLI:EU:C:2013:97, body 40 – 42.

(144) Pozri napríklad veci 139/85, Kempf, ECLI:EU:C:1986:223; 344/87, Bettray, ECLI:EU:C:1989:226; 171/88, Rinner-Kühn, ECLI:EU:C:1989:328; C-1/97, Birden, ECLI:EU:C:1998:568; 102/88, Ruzius-Wilbrink, ECLI:EU:C:1989:639.

(145) 152/73, Sotgiu, ECLI:EU:C:1974:13; 196/87, Steymann, ECLI:EU:C:1988:475; 344/87, Bettray, ECLI:EU:C:1989:226 a C-151/04, Nadin, ECLI:EU:C:2005:775.

(146) Pozri napríklad 196/87, Steymann, ECLI:EU:C:1988:475; 344/87, Bettray, ECLI:EU:C:1989:226; C-27/91, Hostellerie Le Manoir; ECLI:EU:C:1991:441 a C-270/13, Haralambidis, ECLI:EU:C:2014:2185.

(147) Oznámenie Komisie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov s názvom Potvrdenie významu voľného pohybu pracovníkov: práva a významné trendy, 13. júla 2010, KOM(2010) 373 v konečnom znení, https://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=COM:2010:0373:FIN:SK:PDF.

(148) C-268/99, Jany, ECLI:EU:C:2001:616.

(149) C-507/12, Saint Prix, ECLI:EU:C:2014:2007, bod 38; C-544/18, Dakneviciute, ECLI:EU:C:2019:761, bod 28.

(150) C-483/17, Tarola, ECLI:EU:C:2019:309, bod 54.

(151) C-67/14, Alimanovic, ECLI:EU:C:2015:597, body 52 a 56.

(152) C-67/14, Alimanovic, ECLI:EU:C:2015:597, bod 58.

(153) Pozri napríklad C-233/12, Gardella, ECLI:EU:C:2013:449.

(154) Pozri C-392/05, Alevizos, ECLI:EU:C:2007:251.

(155) C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, bod 55 a C-247/20, VI, ECLI:EU:C:2022:177, bod 63.

(156) C-709/20, The Department for Communities in Northern Ireland, ECLI:EU:C:2021:602, bod 78; Pozri aj oddiel 11.1 - Nárok na rovnaký prístup k sociálnej pomoci: obsah a podmienky.

(157) C-333/13, Dano, ECLI:EU:C:2014:2358, bod 80 a C-709/20, The Department for Communities in Northern Ireland, ECLI:EU:C:2021:602, bod 79.

(158) C-333/13, Dano, ECLI:EU:C:2014:2358, bod 76.

(159) C-140/12, Brey, ECLI:EU:C:2013:565, bod 63.

(160) Pozri však C-93/18, Bajratari, ECLI:EU:C:2019:809, bod 42.

(161) C-308/14, Komisia/Spojené kráľovstvo, ECLI:EU:C:2016:436, body 81 a 82.

(162) C-308/14, Komisia/Spojené kráľovstvo, ECLI:EU:C:2016:436, body 83 a 84.

(163) C-140/12, Brey, ECLI:EU:C:2013:565, bod 70.

(164) C-140/12, Brey, ECLI:EU:C:2013:565, bod 70 a C-93/18, Bajratari, ECLI:EU:C:2019:809, bod 35.

(165) C-140/12, Brey, ECLI:EU:C:2013:565, bod 71.

(166) C-184/99, Grzelczyk, ECLI:EU:C:2001:458, bod 44.

(167) C-424/98, Komisia/Taliansko, ECLI:EU:C:2000:287, bod 37.

(168) C-218/14, Singh a i., ECLI:EU:C:2015:476, bod 74 a tam citovaná judikatúra.

(169) C-93/18, Bajratari, ECLI:EU:C:2019:809, bod 30; pozri aj C-218/14, Singh a i., ECLI:EU:C:2015:476, bod 74; C-165/14, Rendón Marín, ECLI:EU:C:2016:675, bod 48 a C-86/12, Alokpa, ECLI:EU:C:2013:645, bod 27.

(170) Pozri napr. C-408/03, Komisia/Belgicko, ECLI:EU:C:2006:192, bod 40 a nasl. C-218/14, Singh a i., ECLI:EU:C:2015:476, C-200/02, Zhu a Chen, ECLI:EU:C:2004:639; C-86/12, Alokpa, ECLI:EU:C:2013:645 a C-165/14, Rendón Marín, ECLI:EU:C:2016:675.

(171) C-93/18, Bajratari, ECLI:EU:C:2019:809.

(172) Súdny dvor však na účely prístupu k sociálnej pomoci pri posudzovaní bremena, ktoré môže predstavovať žiadosť o sociálnu pomoc, uznal, že „pričom takáto pomoc by dotknutý členský štát nemohla zaťažovať po tom, ako mu bola predložená individuálna žiadosť, ale nevyhnutne až po zoskupení všetkých predložených individuálnych žiadostí“ (pozri C-67/14, Alimanovic, ECLI:EU:C:2015:597, bod 62 a C-299/14, García-Nieto, ECLI:EU:C:2016:114, bod 50).

(173) V súlade s článkom 52 ods. 1 Charty základných práv.

(174) Článok 14 ods. 3 a odôvodnenie 16.

(175) Pozri článok 14 ods. 4 písm. b); pozri aj C-292/89, Antonissen, ECLI:EU:C:1991:80, bod 22; C-181/19, Jobcenter Krefeld, ECLI:EU:C:2020:794, bod 69 a C-710/19, G.M.A., ECLI:EU:C:2020:1037, bod 33.

(176) C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, bod 55 a C-247/20, VI, ECLI:EU:C:2022:177, bod 63.

(177) C-247/20, VI, ECLI:EU:C:2022:177, bod 67.

(178) Vec C-413/99, Baumbast, ECLI:EU:C:2002:493, body 89 – 94.

(179) Dôchodcovia krytí súkromným poistením, ktoré je súčasťou zákonného systému poistenia osvedčeného poisťovateľom, takisto spĺňajú túto podmienku, ak je takéto poistenie súčasťou všeobecnej zdravotnej politiky členského štátu pre svojich občanov alebo osobitné skupiny občanov.

(180) Články 17, 23, 24 a 25 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 30.4.2004, s. 1).

(181) C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, body 50 a 51.

(182) C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, bod 58.

(183) C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, bod 59 a C-247/20, VI, ECLI:EU:C:2022:177, bod 69.

(184) C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, bod 59.

(185) C-247/20, VI, ECLI:EU:C:2022:177, bod 69.

(186) C-247/20, VI, ECLI:EU:C:2022:177, body 59 a 60.

(187) C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, bod 55 a C-247/20, VI, ECLI:EU:C:2022:177, bod 63.

(188) Pozri napr. veci C-93/18, Bajratari, ECLI:EU:C:2019:809, body 30 a 31 a C-165/14, Rendón Marín, ECLI:EU:C:2016:675, bod 48.

(189) C-247/20, VI, ECLI:EU:C:2022:177, bod 67.

(190) C-247/20, VI, ECLI:EU:C:2022:177, body 59 a 60.

(191) Podobné pravidlá sa uplatňujú aj vo vzťahu k rodičom občanov EÚ, ktorých právo na pobyt vychádza z článku 10 nariadenia (EÚ) č. 492/2011 a z príslušnej judikatúry (pre ďalšie podrobnosti pozri C-529/11, Alarape, ECLI:EU:C:2013:290).

(192) Článok 8 ods. 3 a 5 a odôvodnenie 14.

(193) C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 69.

(194) C-524/06, Huber, ECLI:EU:C:2008:724, bod 58.

(195) Právo na voľný pohyb priznáva priamo zmluva bez ohľadu na splnenie akejkoľvek formality. Pokiaľ ide o doklady o pobyte, pozri napríklad C-325/09, Dias, ECLI:EU:C:2011:498, body 48, 49 a 54; C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, body 48 a 49, C-456/12, O. a B., ECLI:EU:C:2014:135, bod 60. V kontexte voľného pohybu pracovníkov, služieb a slobody usadiť sa pozri 48/75, Royer, ECLI:EU:C:1976:57.

(196) Pozri napríklad C-57/96, Meints, ECLI:EU:C:1997:564, body 44 a 45.

(197) Pozri článok 14 ods. 4 písm. b) a C-292/89, Antonissen, ECLI:EU:C:1991:80, bod 22, C-181/19, Jobcenter Krefeld, ECLI:EU:C:2020:794, bod 69 a C-710/19, G.M.A., ECLI:EU:C:2020:1037, bod 33.

(198) C-710/19, G.M.A., ECLI:EU:C:2020:1037, bod 51.

(199) C-710/19, G.M.A., ECLI:EU:C:2020:1037, bod 42. Pozri aj C-292/89, Antonissen, ECLI:EU:C:1991:80, bod 21.

(200) C-710/19, G.M.A., ECLI:EU:C:2020:1037, bod 46.

(201) C-710/19, G.M.A., ECLI:EU:C:2020:1037, body 35 a 36. Pozri aj odôvodnenie 9 smernice 2004/38/ES. Na druhej strane „primeraná lehota“ začne plynúť vtedy, keď sa dotknutý občan EÚ rozhodne zaregistrovať sa ako uchádzač o prácu v hostiteľskom členskom štáte.

(202) C-710/19, G.M.A., ECLI:EU:C:2020:1037, bod 47.

(203) Článok 10 ods. 2.

(204) Pozri C-127/08, Metock a i., ECLI:EU:C:2008:449, kde Súdny dvor objasnil, že rodinní príslušníci občanov EÚ, ktorí sú občanmi krajín mimo EÚ, majú právo sprevádzať občana EÚ, pripojiť sa k nemu a žiť s ním v hostiteľskom členskom štáte bez ohľadu na to, či predtým mali oprávnený pobyt v inom členskom štáte, a bez ohľadu na dátum alebo okolnosti ich vstupu do hostiteľského členského štátu. Súdny dvor takisto zdôraznil, že majú právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte ako rodinní príslušníci občana EÚ bez ohľadu na to, či už boli rodinnými príslušníkmi v čase, keď sa občan EÚ presťahoval do hostiteľského členského štátu, alebo sa stali rodinnými príslušníkmi až po tom, ako sa občan EÚ presťahoval do hostiteľského členského štátu. Pozri aj C-459/99, MRAX, ECLI:EU:C:2002:461.

(205) C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 63.

(206) C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 65.

(207) C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, body 66 a 67.

(208) C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 36. Vnútroštátne orgány však nemôžu „vydať ex offo pobytový preukaz rodinného príslušníka občana Únie dotknutej osobe, ak je lehota šesť mesiacov stanovená v článku 10 ods. 1 smernice 2004/38 prekročená, bez predchádzajúceho konštatovania, že dotknutá osoba skutočne spĺňa podmienky na pobyt v hostiteľskom členskom štáte v súlade s právom Únie“ (C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 56).

(209) C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 38.

(210) C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 39.

(211) C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 40.

(212) C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 69.

(213) C-459/99, MRAX, ECLI:EU:C:2002:461, bod 90.

(214) C-45/12, Hadj Ahmed, ECLI:EU:C:2013:390, bod 37.

(215) C-709/20, The Department for Communities in Northern Ireland, ECLI:EU:C:2021:602, bod 83.

(216) C-115/15, NA, ECLI:EU:C:2016:487, bod 45.

(217) C-310/08 Ibrahim, ECLI:EU:C:2010:80, bod 56 a C-480/08 Teixeira, ECLI:EU:C:2010:83, bod 68.

(218) C-310/08 Ibrahim, ECLI:EU:C:2010:80, bod 57 a C-480/08 Teixeira, ECLI:EU:C:2010:83, bod 68.

(219) Pozri odôvodnenie 15.

(220) C-930/19, Belgické kráľovstvo, ECLI:EU:C:2021:657, bod 42.

(221) C-218/14, Singh a i., ECLI:EU:C:2015:476, bod 70.

(222) Pozri C-930/19, Belgické kráľovstvo, ECLI:EU:C:2021:657, body 43 a 45, kde sa objasňuje, že začatie konania o rozvod manželstva takmer tri roky po tom, čo manželský partner, ktorý je občanom EÚ, odišiel z hostiteľského členského štátu, sa nejaví ako primeraná lehota.

(223) C-32/19, Pensionsversicherungsanstalt, ECLI:EU:C:2020:25.

(224) C-325/09, Dias, ECLI:EU:C:2011:498, bod 57.

(225) C-123/08, Wolzenburg, ECLI:EU:C:2009:616, bod 51.

(226) C-424 a 425/10, Ziolkowski a Szeja, ECLI:EU:C:2011:866, bod 46.

(227) C-162/09, Lassal, ECLI:EU:C:2010:592, bod 59.

(228) C-529/11, Alarape a Tijani, ECLI:EU:C:2013:290, bod 48.

(229) C-529/11, Alarape a Tijani, ECLI:EU:C:2013:290, bod 48 a C-424 a 425/10, Ziolkowski and Szeja, ECLI:EU:C:2011:866, bod 47.

(230) C-424/10 a C-425/10, Ziolkowski a Szeja, ECLI:EU:C:2011:866, bod 63 a C-147/11 a C-148/11, Czop a Punakova, ECLI:EU:C:2012:538, bod 40.

(231) C-325/09, Dias, ECLI:EU:C:2011:498, bod 55.

(232) C-247/20, VI, ECLI:EU:C:2022:177, body 59 a 60.

(233) C-162/09, Lassal, ECLI:EU:C:2010:592, bod 59.

(234) Vec C-325/09, Dias, ECLI:EU:C:2011:498, bod 57.

(235) C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, bod 77.

(236) Výpočet sa neuskutočňuje na základe 12 mesiacov nasledujúcich po sebe. Uplatňuje sa článok 3 nariadenia č. 1182/71, ktorým sa stanovujú pravidlá pre lehoty, dátumy a termíny (Ú. v. ES L 124, 8.6.1971, s. 1).

(237) Vec C-325/09, Dias, ECLI:EU:C:2011:498, bod 57.

(238) C-378/12, Onuekwere, ECLI:EU:C:2014:13, bod 32.

(239) C-432/20, ZK, ECLI:EU:C:2022:39, bod 47. Zatiaľ čo tento prípad sa týka smernice 2003/109/ES o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, Súdny dvor v bode 43 objasnil, že „[h]oci sa smernice 2003/109 a 2004/38 navzájom líšia svojimi predmetmi a cieľmi, nič to nemení na tom, že ako v podstate uviedol aj generálny advokát v bodoch 40 až 43 svojich návrhov, ustanovenia týchto smerníc môžu byť predmetom porovnávacej analýzy a prípadne môžu byť predmetom podobných výkladov, čo je odôvodnené najmä v prípade článku 9 ods. 1 písm. c) smernice 2003/109 a článku 16 ods. 4 smernice 2004/38, ktoré vychádzajú z tej istej logiky“.

(240) C-432/20, ZK, ECLI:EU:C:2022:39, bod 46.

(241) C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 69.

(242) C-423/12, Reyes, ECLI:EU:C:2014:16, body 31 a 32.

(243) C-344/95, Komisia/Belgicko, ECLI:EU:C:1997:81; C-459/99, MRAX, ECLI:EU:C:2002:461 a C-215/03, Oulane, ECLI:EU:C:2005:95.

(244) C-73/08, Bressol, ECLI:EU:C:2010:181, bod 40. Pozri aj C-75/11, Komisia/Rakúsko, ECLI:EU:C:2012:605, bod 49.

(245) C-75/11, Komisia/Rakúsko, ECLI:EU:C:2012:605, bod 52.

(246) C-709/20, The Department for Communities in Northern Ireland, ECLI:EU:C:2021:602, bod 66.

(247) Nárok na sociálne výhody môže vychádzať z článkov 21, 45, 49, 56 a 63 ZFEÚ v závislosti (okrem iných faktorov) od štatútu osoby (pracovník, samostatne zárobkovo činná osoba, ekonomicky neaktívna osoba, študent). Občania EÚ, ktorí sú pracovníkmi, samostatne zárobkovo činnými osobami, ekonomicky neaktívnymi osobami a študentmi, využívajú rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci hostiteľského členského štátu, pokiaľ ide o sociálne výhody, t. j. každú výhodu, ktorá uľahčuje mobilitu občanov EÚ (napr. zľavnené vstupné do múzeí v hostiteľskom členskom štáte, zvýhodnené hypotekárne úvery, nadobudnutie nehnuteľnosti v hostiteľskom členskom štáte…). Ekonomicky neaktívni občania a študenti môžu využívať takýto prístup v rozsahu, v akom sa predmetná výhoda nepovažuje za „sociálnu pomoc“ (pozri oddiel 11.1 – Nárok na rovnaký prístup k sociálnej pomoci: obsah a podmienky) ani za „pomoc vo forme príspevku na výživu počas štúdia“ pozostávajúcu zo študentských štipendií alebo študentských pôžičiek (pozri však C-75/11, Komisia/Rakúsko, ECLI:EU:C:2012:605, pokiaľ ide o dávky, ktoré sa nepovažujú za pomoc vo forme príspevku na výživu počas štúdia).

(248) C-411/20, Familienkasse Niedersachsen-Bremen, ECLI:EU:C:2022:602, body 34, 35, 47, 48, 53 a 55.

(249) C-140/12, Brey, ECLI:EU:C:2013:565, bod 61. Pozri aj C-709/20, The Department for Communities in Northern Ireland, ECLI:EU:C:2021:602, bod 68 a tam citovanú judikatúru.

(250) C-22/08 a C-23/08, ECLI :EU:C:2009:344, Vatsouras a Koupatantze, bod 45.

(251) C-67/14, Alimanovic, ECLI:EU:C:2015:597, body 45 a 46.

(252) C-709/20, The Department for Communities in Northern Ireland, ECLI:EU:C:2021:602, body 69 – 71.

(253) C-333/13, Dano, ECLI:EU:C:2014:2358, bod 69; C-67/14, Alimanovic, ECLI:EU:C:2015:597, bod 49 a C-299/14, García-Nieto, ECLI:EU:C:2016:114, bod 38.

(254) C-67/14, Alimanovic, ECLI:EU:C:2015:597, body 53 a 54.

(255) C-299/14, García-Nieto, ECLI:EU:C:2016:114, bod 44. Pozri aj oddiel 11.2 - Vzťah medzi článkom 24 smernice 2004/38/ES a nariadením (EÚ) č. 492/2011.

(256) C-299/14, García-Nieto, ECLI:EU:C:2016:114, body 44 – 48.

(257) C-709/20, The Department for Communities in Northern Ireland, ECLI:EU:C:2021:602, bod 78.

(258) C-709/20, The Department for Communities in Northern Ireland, ECLI:EU:C:2021:602, bod 79 a tam citovaná judikatúra.

(259) C-67/14, Alimanovic, ECLI:EU:C:2015:597, body 57 a 62. Nie je tým dotknuté žiadne individuálne právo vyplývajúce z nariadenia (EÚ) č. 492/2011, predovšetkým z článku 10 uvedeného nariadenia, pokiaľ ide o osoby, ktoré sa skutočne starajú o deti v procese vzdelávania.

(260) C-709/20, The Department for Communities in Northern Ireland, ECLI:EU:C:2021:602, bod 93.

(261) 63/86, Komisia/Taliansko, ECLI:EU:C:1988:9.

(262) Najmä práva vyplývajúce z článku 10 nariadenia (EÚ) č. 492/2011, pokiaľ ide o osoby, ktoré sa skutočne starajú o deti v procese vzdelávania.

(263) C-181/19, Jobcenter Krefeld, ECLI:EU:C:2020:794, body 64 a 69.

(264) C-401/15 až C-403/15, Depesme a i., ECLI:EU:C:2016:955, bod 51.

(265) 32/75, Cristini, ECLI:EU:C:1975:120. Súdny dvor uviedol v bode 13 rovnaké zaobchádzanie s rodinnými príslušníkmi pracovníkov, ktorí sú občanmi EÚ, „pokiaľ ide o všetky sociálne a daňové výhody bez ohľadu na to, či sú spojené s pracovnou zmluvou“ . Súdny dvor vymedzil, že „sociálne výhody“ sú tie výhody, „ktoré, či už sú alebo nie sú spojené s pracovnou zmluvou, sa vo všeobecnosti priznávajú pracovníkom, ktorí sú vlastnými štátnymi príslušníkmi, a to v zásade z dôvodu ich objektívneho postavenia ako pracovníkov alebo na základe samotnej skutočnosti, že majú pobyt na štátnom území, pričom rozšírenie týchto výhod na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, sa javí ako spôsobilé uľahčiť ich mobilitu“ (vec 207/78, Even, ECLI:EU:C:1979:144, bod 22).

(266) 235/87, Matteucci, ECLI:EU:C:1988:460.

(267) 32/75, Cristini, ECLI:EU:C:1975:120.

(268) 261/83, Castelli, ECLI:EU:C:1984:280, bod 11, C-802/18, Caisse pour l'avenir des enfants, ECLI:EU:C:2020:269, bod 45. Ďalšie príklady sociálnych a daňových výhod sú uvedené aj v C-258/04, Ioannidis, ECLI:EU:C:2005:559, C-447/18, UB, ECLI:EU:C:2019:1098 alebo C-328/20, Komisia/Rakúsko, ECLI:EU:C:2022:468.

(269) C-673/16, Coman, ECLI:EU:C:2018:385, bod 35.

(270) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 30.4.2004, s. 1).

(271) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 284, 30.10.2009, s. 1).

(272) Pozri napr. C-140/12, Brey, ECLI:EU:C:2013:565, bod 39; C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, bod 45.

(273) Nariadenie (ES) č. 883/2004 však obsahuje určité výnimky z tejto všeobecnej zásady.

(274) Tento zoznam nie je úplný. Pozri článok 11 nariadenia (ES) č. 987/2009 a Praktickú príručku o uplatniteľných právnych predpisoch v EÚ, EHP a vo Švajčiarsku, Európska komisia, GR EMPL, 2014, https://ec.europa.eu/social/main.jsp?catId=868&langId=en.

(275) Pozri https://ec.europa.eu/social/BlobServlet?docId=11366&langId=en.

(276) Pozri článok 70 nariadenia (ES) č. 883/2004 a prílohu X k nemu.

(277) C-333/13, Dano, ECLI:EU:C:2014:2358, bod 63; C-67/14, Alimanovic, ECLI:EU:C:2015:597, bod 44 a C-299/14, García-Nieto, ECLI:EU:C:2016:114, body 51 a 52.

(278) V prílohe X k nariadeniu (ES) č. 883/2004 sa uvádza zoznam osobitných nepríspevkových peňažných dávok.

(279) C-243/19, Veselības ministrija, ECLI:EU:C:2020:872, body 82 – 84.

(280) Okrem toho treba poznamenať, že Súdny dvor skonštatoval, že článok 45 ZFEÚ a článok 7 nariadenia (EÚ) č. 492/2011 bránia právnej úprave hostiteľského členského štátu, ktorá stanovuje, že priznanie pozostalostného dôchodku pozostalému partnerovi, ktorý platne uzavrel registrované partnerstvo v inom členskom štáte, pričom na tento dôchodok vznikol nárok z dôvodu výkonu pracovnej činnosti zosnulého partnera v hostiteľskom členskom štáte, podlieha podmienke predchádzajúceho zápisu partnerstva do registra vedeného hostiteľským členským štátom (C-731/21, Caisse nationale d’assurance pension, ECLI:EU:C:2022:969).

(281) C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, bod 38.

(282) Nariadenie (ES) č. 883/2004 však obsahuje určité výnimky z tejto všeobecnej zásady.

(283) Článok 17 nariadenia (ES) č. 883/2004.

(284) Pozri článok 19 nariadenia (ES) č. 883/2004.

(285) Pozri články 23, 24 a 25 nariadenia (ES) č. 883/2004.

(286) C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, bod 46.

(287) C-535/19, A, ECLI:EU:C:2021:595, body 58 a 59.

(288) https://ec.europa.eu/social/main.jsp?catId=559&langId=sk

(289) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/24/EÚ z 9. marca 2011 o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti (Ú. v. EÚ L 88, 4.4.2011, s. 1).

(290) Článok 7 ods. 2 nariadenia (EÚ) 2019/1157.

(291) V článku 8 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2019/1157 sa uvádza, že pobytové preukazy rodinných príslušníkov občanov EÚ, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ktoré nespĺňajú požiadavky uvedené v článku 7, strácajú platnosť uplynutím ich doby platnosti alebo 3. augusta 2026 podľa toho, čo nastane skôr. V článku 8 ods. 2 sa stanovuje výnimka z článku 8 ods. 1, pokiaľ ide o pobytové preukazy, ktoré nespĺňajú minimálne bezpečnostné normy stanovené v časti 2 dokumentu ICAO 9303 alebo ktoré neobsahujú funkčnú SČZ (strojovo čitateľnú zónu) v súlade s časťou 3 dokumentu ICAO 9303. V druhom prípade stratia platnosť uplynutím ich doby platnosti alebo 3. augusta 2023 podľa toho, čo nastane skôr.

(292) Všetky členské štáty okrem Bulharska, Írska, Cypru a Rumunska.

(293) V kontexte voľného pohybu pracovníkov, služieb a slobody usadiť sa pozri 48/75, Royer, ECLI:EU:C:1976:57.

(294) Pozri aj odôvodnenie 11 smernice 2004/38/ES.

(295) C-754/18, Ryanair Designated Activity Company, ECLI:EU:C:2020:478, body 52 a 53. Pozri aj C-325/09, Dias, ECLI:EU:C:2011:498, bod 48; C-202/13, McCarthy a iní, ECLI:EU:C:2014:2450, bod 49, C-246/17, Diallo, ECLI:EU:C:2018:499, bod 48.

(296) C-754/18, Ryanair Designated Activity Company, ECLI:EU:C:2020:478, bod 54 a výrok rozsudku.

(297) C-325/09, Dias, ECLI:EU:C:2011:498, body 48 – 55.

(298) Možnosť rodinných príslušníkov z krajín mimo EÚ mať viaceré pobytové statusy vždy, keď to nie je výslovne vylúčené, vyplýva z kombinovaného výkladu rôznych právnych aktov EÚ v oblasti legálnej migrácie a voľného pohybu.

(299) Pozri odôvodnenie 18 a článok 2 bod 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/1883 z 20. októbra 2021 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vysokokvalifikovaného zamestnania a o zrušení smernice Rady 2009/50/ES (Ú. v. EÚ L 382, 28.10.2021, s. 1).

(300) Pozri článok 3 smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 23.1.2004, s. 44).

(301) KOM(1999) 372 v konečnom znení, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=celex%3A51999DC0372. Obsah oznámenia z roku 1999 (oddiel 3) je stále vo všeobecnosti platný, hoci odkazuje na smernicu 64/221 [smernica Rady 64/221/EHS z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení o pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (Ú. v. ES 56, 4.4.1964, s. 850)], ktorá bola zrušená smernicou 2004/38/ES.

(302) 139/85, Kempf, ECLI:EU:C:1986:223, bod 13 a C-33/07, Jipa, ECLI:EU:C:2008:396, bod 23.

(303) 321/87, Komisia/Belgicko, ECLI:EU:C:1989:176, bod 10.

(304) 36/75, Rutili,ECLI:EU:C:1975:137, body 8 – 21 and C-30/77, Bouchereau, ECLI:EU:C:1977:172, body 6 – 24.

(305) 36/75, Rutili, ECLI:EU:C:1975:137, bod 27, 30/77, Bouchereau, ECLI:EU:C:1977:172, bod 33, C-33/07, Jipa, ECLI:EU:C:2008:396, bod 23 a C-331/16 a C-366/16, K a H, ECLI:EU:C:2018:296, bod 40 a tam citovaná judikatúra.

(306) Pozri však C-145/09, Tsakouridis, ECLI:EU:C:2010:708, bod 50, v oddiele 13.1.3 - Posúdenie proporcionality.

(307) C-423/98, Albore, ECLI:EU:C:2000:401, bod 18 a nasl. a C-285/98, Kreil, ECLI:EU:C:2000:2, bod 15.

(308) Pozri však C-145/09, Tsakouridis, ECLI:EU:C:2010:708, body 43 – 47.

(309) 115/81 a 116/81, Adoui and Cornuaille, ECLI:EU:C:1982:183, body 5 – 9 a C-268/99, Jany, ECLI:EU:C:2001:616, bod 61.

(310) 48/75, Royer, ECLI:EU:C:1976:57, bod 51.

(311) C-430/10, Gaydarov, ECLI:EU:C:2011:749 a C-434/10, Aladzhov, ECLI:EU:C:2011:750.

(312) Všetky kritériá sú kumulatívne.

(313) C-33/07, Jipa, ECLI:EU:C:2008:396, bod 25 a C-503/03, Komisia/Španielsko, ECLI:EU:C:2006:74, bod 62.

(314) C-33/07, Jipa, ECLI:EU:C:2008:396, bod 25.

(315) C-331/16 a C-366/16, K a H, ECLI:EU:C:2018:296, body 51 – 54.

(316) 67/74, Bonsignore, ECLI:EU:C:1975:34, body 5 – 7.

(317) Na všeobecnú prevenciu za zvláštnych okolností, ako sú športové udalosti, sa vzťahuje oznámenie z roku 1999 (pozri oddiel 3.3).

(318) C-348/96, Calfa, ECLI:EU:C:1999:6, body 17 – 27 a 67/74, Bonsignore, ECLI:EU:C:1975:34, body 5 – 7.

(319) V tejto súvislosti sa automatické prepojenia už niekoľkokrát použili v prípadoch, keď jednotlivec spáchal viaceré trestné činy a bola mu uložená určitá minimálna horná hranica trestu (pozri vec C-348/96 Donatella Calfa).

(320) Pozri oddiel 3.3.2 oznámenia z roku 1999.

(321) C-408/03, Komisia/Belgicko, ECLI:EU:C:2006:192, body 68 – 72.

(322) C-482/01 a 493/01, Orfanopoulos and Oliveri, ECLI:EU:C:2004:262, body 82 a 100 a C-50/06, Komisia/Holandsko, ECLI:EU:C:2007:325, body 42 – 45.

(323) Nebezpečenstvo opakovaného spáchania trestného činu možno považovať za väčšie napríklad v prípade drogovej závislosti, ak existuje riziko spáchania ďalších trestných činov na účel financovania tejto závislosti: pozri návrhy generálnej advokátky Stix-Hackl, C-482/01 a C-493/01, Orfanopoulos a Oliveri, ECLI:EU:C:2003:455.

(324) 30/77, Bouchereau, ECLI:EU:C:1977:172, body 25 – 30.

(325) C-331/16 a C-366/16, K a H, ECLI:EU:C:2018:296, bod 56.

(326) C-331/16 a C-366/16, K a H, ECLI:EU:C:2018:296, bod 56.

(327) C-331/16 a C-366/16, K a H, ECLI:EU:C:2018:296, bod 60.

(328) C-482/01 a C-493/01, Orfanopoulos a Oliveri, ECLI:EU:C:2004:262, bod 82.

(329) C-193/16, E, ECLI:EU:C:2017:542, body 23 – 27.

(330) 41/74, van Duyn, ECLI:EU:C:1974:133, bod 17 a nasl.

(331) 41/74, van Duyn, ECLI:EU:C:1974:133, bod 17 a nasl.

(332) C-349/06, Polat, ECLI:EU:C:2007:581, bod 35.

(333) C-434/10, Aladzhov, ECLI:EU:C:2011:750, bod 43 a C-249/11, Byankov, ECLI:EU:C:2012:608, body 37 – 42.

(334) C-331/16 a C-366/16, K a H, ECLI:EU:C:2018:296, body 43 – 47.

(335) C-430/10, Gaydarov, ECLI:EU:C:2011:749, bod 40 a C-331/16 a C-366/16, K a H, ECLI:EU:C:2018:296, bod 61.

(336) C-434/10, Aladzhov, ECLI:EU:C:2011:750, bod 47 a C-249/11, Byankov, ECLI:EU:C:2012:608, body 44 – 47.

(337) Pozri najmä vec C-331/16 a C-366/16, K a H, ECLI:EU:C:2018:296, bod 67. Pozri aj vec C-145/09, Tsakouridis, ECLI:EU:C:2010:708, bod 50.

(338) C-145/09, Tsakouridis, ECLI:EU:C:2010:708, bod 50.

(339) C-331/16 a 366/16, K. a H.F., ECLI:EU:C:2018:296, bod 63 a C-145/09, Tsakouridis, ECLI:EU:C:2010:708, bod 52 a tam citovaná judikatúra.

(340) Pokiaľ ide o základné práva, pozri judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Berrehab/Holandsko, sťažnosť č. 10730/84, rozsudok z 21. júna 1988; Moustaquim/Belgicko, sťažnosť č. 12313/86, rozsudok z 18. februára 1991; Beldjoudi/Francúzsko, sťažnosť č. 12083/86, rozsudok z 26. marca 1992, Boujlifa/Francúzsko, sťažnosť č. 25404/94, rozsudok z 21. októbra 1997, El Boujaïdi/Francúzsko, sťažnosť č. 25613/94, rozsudok z 26. septembra 1997 a Dalia/Francúzsko, sťažnosť č. 26102/95, rozsudok z 19. februára 1988.

(341) C-112/20, M. A., ECLI:EU:C:2021:197, bod 36.

(342) C-145/09, Tsakouridis, ECLI:EU:C:2010:708, bod 56.

(343) C-145/09, Tsakouridis, ECLI:EU:C:2010:708.

(344) C-378/12, Onuekwere, ECLI:EU:C:2014:13, body 27 a 32.

(345) C-348/09, I, ECLI:EU:C:2012:300, bod 33.

(346) C-400/12, M.G., ECLI:EU:C:2014:9, body 27 a 24, ako aj C-316/16 a C-424/16, B a Vomero, ECLI:EU:C:2018:256, body 65 a 66.

(347) C-316/16 a C-424/16, B a Vomero, ECLI:EU:C:2018:256, bod 49.

(348) C-316/16 a C-424/16, B a Vomero, ECLI:EU:C:2018:256, bod 70.

(349) C-316/16 a C-424/16, B a Vomero, ECLI:EU:C:2018:256, bod 70. Ďalšie informácie o faktoroch, ktoré sa majú použiť v danom posúdení, sú uvedené aj v bodoch 72 – 75.

(350) C-145/09, Tsakouridis, ECLI:EU:C:2010:708, body 32 a 33.

(351) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 24.12.2008, s. 98).

(352) C-718/19, Ordre des barreaux francophones and germanophone a i., ECLI:EU:C:2021:505, body 44, 47 – 51, 57, 60 a 73.

(353) C-718/19, Ordre des barreaux francophones and germanophone a i., ECLI:EU:C:2021:505, body 64 – 73.

(354) https://www.who.int/health-topics/international-health-regulations.

(355) https://www.who.int/news/item/30-01-2020-statement-on-the-second-meeting-of-the-international-health-regulations-(2005)-emergency-committee-regarding-the-outbreak-of-novel-coronavirus-(2019-ncov).

(356) Článok 23 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2022/2371 z 23. novembra 2022 o závažných cezhraničných ohrozeniach zdravia, ktorým sa zrušuje rozhodnutie č. 1082/2013/EÚ (Ú. v. EÚ L 314, 6.12.2022, s. 26).

(357) Pozri napríklad bod 21 usmernení pre opatrenia v oblasti riadenia hraníc na ochranu zdravia a zabezpečenie dostupnosti tovaru a základných služieb (Ú. v. EÚ C 86I, 16.3.2020, s. 1) a bod 5 odporúčania Rady (EÚ) 2020/1475 z 13. októbra 2020 o koordinovanom prístupe k obmedzeniu voľného pohybu v reakcii na pandémiu COVID-19 (Ú. v. EÚ L 337, 14.10.2020, s. 3).

(358) Pozri napríklad návrhy generálneho advokáta Emilioua, C-128/22, NORDIC INFO, ECLI:EU:C:2023:645.

(359) Pozri aj článok 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/953 zo 14. júna 2021 o rámci pre vydávanie, overovanie a uznávanie interoperabilných potvrdení o očkovaní proti ochoreniu COVID-19, o vykonaní testu a prekonaní tohto ochorenia (digitálny COVID preukaz EÚ) s cieľom uľahčiť voľný pohyb počas pandémie ochorenia COVID-19 (Ú. v. EÚ L 211, 15.6.2021, s. 1).

(360) Napríklad nariadenie (EÚ) 2021/953 je obmedzené z hľadiska rozsahu a času na pandémiu COVID-19.

(361) Odôvodnenie 6 nariadenia (EÚ) 2021/953. Pozri aj C-406/04, De Cuyper, ECLI:EU:C:2006:491, bod 42.

(362) Pozri napríklad usmernenia Komisie týkajúce sa uplatňovania voľného pohybu pracovníkov počas pandémie COVID-19 (Ú. v. EÚ C 102I, 30.3.2020, s. 12).

(363) Pozri napríklad body 19 a 19b odporúčania Rady (EÚ) 2020/1475.

(364) Pozri napríklad C-406/04, De Cuyper, ECLI:EU:C:2006:491, bod 44.

(365) Pozri bod 17 odporúčania Rady (EÚ) 2020/1475 a bod 11 odporúčania Rady (EÚ) 2022/107 z 25. januára 2022 o koordinovanom prístupe na uľahčenie bezpečného voľného pohybu počas pandémie COVID-19, ktorým sa nahrádza odporúčanie (EÚ) 2020/1475 (Ú. v. EÚ L 18, 27.1.2022, s. 110). Z nariadenia (EÚ) 2021/953 vyplýva, že ak členské štáty požadovali dôkaz o negatívnom teste, očkovaní alebo o prekonaní, mali povinnosť za rovnakých podmienok akceptovať potvrdenia v súlade s uvedeným nariadením.

(366) Pozri bod 2 odporúčania Rady (EÚ) 2022/107.

(367) Napríklad nariadenie (EÚ) 2021/953 a právne akty prijaté na jeho základe.

(368) Napríklad odporúčanie Rady (EÚ) 2020/1475 a odporúčanie Rady (EÚ) 2022/107.

(369) C-94/18, Chenchooliah, ECLI:EU:C:2019:693, bod 73.

(370) C-94/18, Chenchooliah, ECLI:EU:C:2019:693, bod 74 a C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, bod 66.

(371) C-94/18, Chenchooliah, ECLI:EU:C:2019:693, body 86 – 88 a C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, body 67 a 68.

(372) C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, bod 81.

(373) C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, bod 81.

(374) C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, body 90 – 93.

(375) C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, bod 94.

(376) C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, bod 95.

(377) C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, body 102 a 103.

(378) 300/11, Royer, ECLI:EU:C:2013:363, bod 50.

(379) C-94/18, Chenchooliah, ECLI:EU:C:2019:693, body 80 – 89, v ktorých sa objasňuje, ktoré ustanovenia môžu byť relevantné v prípade vyhostenia po zániku odvodeného práva na pobyt.

(380) 36/75, Rutili, ECLI:EU:C:1975:137, body 37 – 39.

(381) Pozri však vec C-300/11, ZZ, ECLI:EU:C:2013:363, bod 49, kde Súdny dvor skonštatoval, že „[č]lánok 30 ods. 2 smernice 2004/38 umožňuje členským štátom, aby obmedzili informácie poskytnuté dotknutej osobe z dôvodov týkajúcich sa bezpečnosti štátu, len ako výnimku“. Súdny dvor ďalej dospel k záveru, že toto ustanovenie ako výnimka podlieha striktnému výkladu bez toho, aby bolo zbavené potrebného účinku. Súdny dvor poskytol objasnenia rozsahu, v akom článok 30 ods. 2 a článok 31 smernice 2004/38/ES umožňujú, aby sa nesprístupnili presné a úplné dôvody rozhodnutia prijatého na základe článku 27 tejto smernice. Súdny dvor skonštatoval (bod 69), že článok 30 ods. 2 a článok 31 smernice 2004/38/ES v spojení s článkom 47 Charty základných práv vyžadujú, aby „príslušný vnútroštátny súd v prípade, ak príslušný vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov“.

(382) C-94/18, Chenchooliah, ECLI:EU:C:2019:693, bod 85. Pozri aj C-89/17, Banger, ECLI:EU:C:2018:570, bod 48 a C-430/10, Gaydarov, ECLI:EU:C:2011:749, bod 41.

(383) 246/17, Royer, ECLI:EU:C:2018:499, bod 69.

(384) 246/17, Royer, ECLI:EU:C:2018:499, bod 68.

(385) C-184/16, Petrea, ECLI:EU:C:2017:684, bod 72.

(386) Návrhy generálnej advokátky Stix-Hackl, C-441/02, Komisia/Nemecko, ECLI:EU:C:2005:337.

(387) Pojem „zákaz opätovného vstupu“ odkazuje na „rozhodnutia o zákaze pobytu“ podľa článku 32 smernice 2004/38/ES.

(388) C-348/96, Calfa, ECLI:EU:C:1999:6, body 27 a 28.

(389) Článok 32 ods. 1 smernice 2004/38/ES a 115/81 a 116/81, Adoui a Cornuaille, ECLI:EU:C:1982:183, bod 12.

(390) C-94/18, Chenchooliah, ECLI:EU:C:2019:693, bod 89 a C-719/19, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, ECLI:EU:C:2021:506, body 67 a 68.

(391) 33/74 van Binsbergen, ECLI:EU:C:1974:131 bod 13, C-370/90, Singh, ECLI:EU:C:1992:296, bod 24 a C-212/97, Centros, ECLI:EU:C:1999:126, body 24 a 25.

(392) C-127/08, Metock, ECLI:EU:C:2008:449, body 74 a 75.

(393) C-370/90 Singh, ECLI:EU:C:1992:296; C-291/05, Eind, ECLI:EU:C:2007:771 a C-60/00, Carpenter, ECLI:EU:C:2002:434.

(394) C-212/97, Centros, ECLI:EU:C:1999:126, bod 27 a C-147/03 Komisia/Rakúsko, ECLI:EU:C:2005:427, body 67 a 68.

(395) C-109/01, Akrich, ECLI:EU:C:2003:491, bod 55 a C-1/05, Jia, ECLI:EU:C:2007:1, bod 31.

(396) Pozri pracovný dokument útvarov Komisie SWD(2014) 284 final, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/PDF/?uri=CELEX:52014SC0284 %20&from=IT a COM(2014) 604 final, https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/PDF/?uri=CELEX:52014DC0604&rid=1.

(397) C-285/95, Kol, ECLI:EU:C:1997:280, bod 29 a C-63/99, Gloszczuk, ECLI:EU:C:2001:488, bod 75.

(398) C-110/99, Emsland-Stärke, ECLI:EU:C:2000:695, bod 52 a nasl. a C-212/97, Centros, ECLI:EU:C:1999:126, bod 25.

(399) Tento zákaz sa vzťahuje nielen na kontroly všetkých migrantov, ale aj na kontroly celých kategórií migrantov (napr. migrantov z určitých etnických skupín).

(400) Pozri odôvodnenie 28.

(401) C-202/13, Sean McCarthy a i., ECLI:EU:C:2014:2450, body 52 – 58.

(402) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1724 z 2. októbra 2018 o zriadení jednotnej digitálnej brány na poskytovanie prístupu k informáciám, postupom a asistenčným službám a službám riešenia problémov a o zmene nariadenia (EÚ) č. 1024/2012 (Ú. v. EÚ L 295, 21.11.2018, s. 1 – 38).

(403) https://europa.eu/youreurope/.

(404) https://ec.europa.eu/solvit/index_sk.htm.

(405) Pozri napríklad C-370/90, Singh, ECLI:EU:C:1992:296; C-224/98, D'Hoop, ECLI:EU:C:2002:432; C-109/01, Akrich, ECLI:EU:C:2003:491; C-291/05, Eind, ECLI:EU:C:2007:771; C-456/12, O. a B., ECLI:EU:C:2014:135; C-89/17, Banger, ECLI:EU:C:2018:570, C-230/17, Deha Altiner a Ravn, ECLI:EU:C:2018:497 alebo C-673/16, Coman, ECLI:EU:C:2018:385.

(406) C-673/16, Coman, ECLI:EU:C:2018:385, bod 25 a tam citovaná judikatúra.

(407) C-456/12, O. a B., ECLI:EU:C:2014:135, bod 59.

(408) C-456/12, O. a B., ECLI:EU:C:2014:135, bod 53.

(409) C-456/12, O. a B., ECLI:EU:C:2014:135, bod 60.

(410) C-456/12, O. a B., ECLI:EU:C:2014:135, bod 56.

(411) C-230/17, Deha Altiner a Ravn, ECLI:EU:C:2018:497, body 31 – 35.

(412) C-89/17, Banger, ECLI:EU:C:2018:570.

(413) C-673/16, Coman, ECLI:EU:C:2018:385, bod 51.

(414) C-673/16, Coman, ECLI:EU:C:2018:385, bod 45.

(415) C-202/13, McCarthy, ECLI:EU:C:2014:2450 bod 54 a tam citovaná judikatúra.

(416) C-109/01, Akrich, ECLI:EU:C:2003:491, bod 57.

(417) C-109/01, Akrich, ECLI:EU:C:2003:491, body 55 a 56. C-294/06, Payir a i., ECLI:EU:C:2008:36, bod 46; 53/81, Levin, ECLI:EU:C:1982:105, bod 21; Návrhy generálneho advokáta Geelhoed, C-209/03, Bidar, ECLI:EU:C:2004:715, bod 19; C-46/12, L.N., ECLI:EU:C:2013:97, body 46 a 47; C-212/97, Centros, ECLI:EU:C:1999:126, bod 27.

(418) C-109/01, Akrich, ECLI:EU:C:2003:491, body 55 a 56.

(419) Pozri napr. C-256/11, Dereci a i., ECLI:EU:C:2011:734, bod 54.

(420) Pozri C-256/11, Dereci a i., ECLI:EU:C:2011:734, bod 56.

(421) C-184/99, Grzelczyk, ECLI:EU:C:2001:458, bod 31; C-413/99, Baumbast a R, ECLI:EU:C:2002:493, bod 82.

(422) C-34/09, Ruiz Zambrano, ECLI:EU:C:2011:124.

(423) C-34/09, Ruiz Zambrano, ECLI:EU:C:2011:124, bod 44.

(424) C-34/09, Ruiz Zambrano, ECLI:EU:C:2011:124, bod 42.

(425) Všetky členské štáty okrem Bulharska, Írska, Cypru a Rumunska.

(426) C-34/09, Ruiz Zambrano, ECLI:EU:C:2011:124, bod 44.

(427) C-256/11, Dereci a i., ECLI:EU:C:2011:734, body 65 – 67, C-356/11 a C-357/11, O a i., ECLI:EU:C:2012:776, bod 56 a C-133/15, Chavez-Vilchez, ECLI:EU:C:2017:354, bod 69.

(428) C-82/16, K.A., ECLI:EU:C:2018:308, body 56 a 57.

(429) C-836/18, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real, ECLI:EU:C:2020:119, body 48 – 53.

(430) Pozri napríklad C-256/11, Dereci a i., ECLI:EU:C:2011:734, bod 68 a C-356/11 a C-357/11, O a i., ECLI:EU:C:2012:776, bod 52.

(431) C-459/20, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, EU:C:2023:499, body 33 – 38.

(432) C-165/14, Rendón Marín, ECLI:EU:C:2016:675, bod 84; 82/16, Royer, ECLI:EU:C:2018:308, bod 92.

(433) C-256/11, Dereci a i., ECLI:EU:C:2011:734, body 65 a 67, C-356/11 a C-357/11, O a i., ECLI:EU:C:2012:776, bod 56 a C-133/15, Chavez-Vilchez, ECLI:EU:C:2017:354, bod 69.

(434) 82/16, Royer, ECLI:EU:C:2018:308, bod 76.

(435) C-356/11 a C-357/11, O a i., ECLI:EU:C:2012:776, body 55 a 56.

(436) C-82/16, K.A., ECLI:EU:C:2018:308, bod 76.

(437) C-459/20, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, EU:C:2023:499, bod 60.

(438) C-836/18, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real, ECLI:EU:C:2020:119, bod 61.

(439) C-82/16, K.A., ECLI:EU:C:2018:308, bod 76.

(440) C-451/19 a C-532/19, Subdelegación del Gobierno en Toledo, ECLI:EU:C:2022:354, bod 67.

(441) C-459/20, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, EU:C:2023:499, body 39 – 45.

(442) C-82/16, K.A., ECLI:EU:C:2018:308, body 72 a 73 a C-459/20, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, EU:C:2023:499, body 56 – 59.

(443) C-451/19 a C-532/19, Subdelegación del Gobierno en Toledo, ECLI:EU:C:2022:354, bod 69.

(444) C-459/20, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, EU:C:2023:499, bod 52.

(445) C-459/20, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, EU:C:2023:499, bod 53.

(446) C-451/19 a C-532/19, Subdelegación del Gobierno en Toledo, ECLI:EU:C:2022:354, body 83 – 86.

(447) C-624/20, E.K., ECLI:EU:C:2022:639.

(448) Smernica Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 23.1.2004, s. 44).

(449) C-624/20, E.K., ECLI:EU:C:2022:639, bod 49.

(450) C-165/14, Rendón Marín, ECLI:EU:C:2016:675, bod 81; C-304/14, CS, ECLI:EU:C:2016:674, bod 36 a C-528/21, M.D., ECLI:EU:C:2023:341, body 67 a 68.

(451) C-528/21, M.D., ECLI:EU:C:2023:341, body 62 – 64.

(452) C-165/14, Rendón Marín, ECLI:EU:C:2016:675 bod 83 a tam citovaná judikatúra.