1.

Článok 1 ods. 2 smernice Rady 2008/118/ES zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že poplatok, z ktorého príjmy sú vo všeobecnosti pridelené verejnoprávnemu podniku, ktorý je koncesionárom vnútroštátnej cestnej siete, a z ktorého štruktúry nevyplýva nijaký zámer odrádzať od spotreby hlavných cestných palív, nesleduje „osobitné účely“ v zmysle tohto ustanovenia.

2.

Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátne orgány mohli odôvodniť svoje odmietnutie vrátiť nepriamy poplatok, ktorý je v rozpore so smernicou 2008/118, tým, že predpokladajú prenesenie tohto poplatku na tretie osoby, a teda bezdôvodné obohatenie platiteľa poplatku.

1.

Bráni právo Únie tomu, aby pri určovaní členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl mal podľa vnútroštátnej právnej úpravy samostatný význam najlepší záujem dieťaťa, ktoré žiadateľka čakala v čase podania žiadosti?

2.

3.

Ak právo Únie nebráni tomu, aby mal pri určovaní členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podľa právnej úpravy vnútroštátneho práva samostatný význam najlepší záujem nenarodeného dieťaťa, môže sa článok 16 ods. 1 nariadenia Dublin uplatňovať na vzťah medzi nenarodeným dieťaťom a otcom tohto nenarodeného dieťaťa, ktorý sa v členskom štáte, ktorému je žiadosť určená, zdržiava legálne?

1a)

Musí byť výrobok preukázateľne spôsobilý docieliť deklarované rezultáty špecifické pre chorobu alebo nepriaznivý zdravotný stav výlučne v rámci diétneho režimu zdravotne indikovaného touto chorobou alebo týmito zdravotnými ťažkosťami vzhľadom na požiadavky týchto zdravotných ťažkostí alebo choroby na prísun potravy na to, aby bol kvalifikovaný ako potravina na osobitné lekárske účely?

1b)

Má sa v tejto súvislosti vychádzať z diétneho režimu výlučne len vtedy, keď osoba zmení svoje stravovanie tak, že prijíma iné alebo ďalšie živiny, ktoré telo vstrebáva prostredníctvom trávenia?

1c)

Vyžaduje sa na kvalifikovanie výrobku ako potraviny na osobitné lekárske účely navyše aj to, že zdravotné ťažkosti alebo choroba, vzhľadom na ktorú, resp. ktoré je výrobok určený, si vyžaduje diétny režim tak, že pacient prijíma živiny obsiahnuté vo výrobku, ktoré nie je možné prijímať bežnou stravou?

1d)

Musí potravina na osobitné lekárske účely plniť svoje medicínske účinky výlučne tým, že táto potravina obsahuje všetky alebo niektoré živiny, ktoré nie je možné prijímať bežnou stravou, avšak pre pacienta sú bezpodmienečne potrebné alebo vyžadované na zachovanie jeho životných funkcií?

2a)

Vylučuje klasifikovanie výrobku ako potravinového doplnku, aby tento výrobok mohol byť klasifikovaný aj ako potravina na osobitné lekárske účely?

2b)

V prípade zápornej odpovede: Podľa akých kritérií sa má určiť, že nejaký konkrétny potravinový doplnok nemožno klasifikovať ako potravinu na osobitné lekárske účely?

2c)

Môže sa „diétny režim“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. g) nariadenia (EÚ) č. 609/2013 vyčerpať aj použitím „potravinových doplnkov“ v zmysle smernice 2002/46/ES o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa potravinových doplnkov?

2d)

Stáva sa potravina potravinou na osobitné lekárske účely už vtedy, keď obsahuje živiny, ktoré možno načerpať aj prijímaním potravinových doplnkov alebo iných potravín, ale ktoré sú zostavené špecificky s ohľadom na nejaké konkrétne ochorenie alebo nejaké konkrétne zdravotné ťažkosti?

3)

Podľa akých kritérií sa má rozlišovať liek od potraviny na osobitné lekárske účely, resp. majú sa navzájom rozhraničovať?

4)

Má sa normatív v článku 2 ods. 2 písm. g) nariadenia (EÚ) č. 609/2013, podľa ktorého obsahové zložky, ktoré sú smerodajné pre kvalifikáciu ako potraviny na osobitné lekárske účely, musia svoje účinky rozvíjať v rámci diétneho režimu, ktorý nemožno dosiahnuť úpravou bežnej stravy, vykladať v tom zmysle, že pacient, vzhľadom na ktorého chorobu alebo zdravotné ťažkosti sa potravina na osobitné lekárske účely uvádza na trh, nie je schopný dostatočne pokryť svoju potrebu živín prijímaním všeobecne dostupných potravín?

5a)

Je slovné spojenie „pre diétny režim ktorého nepostačuje samotná úprava bežnej stravy“ v článku 2 ods. 2 písm. g) nariadenia (EÚ) č. 609/2013 relatívne v tom smere, že zo splnenia tohto normatívu sa má vychádzať aj vtedy, keď je príjem živín vyžadovaný vzhľadom na danú chorobu alebo zdravotné ťažkosti možné dosiahnuť všeobecne dostupnými potravinami (najmä potravinovými doplnkami) len s vynaložením osobitného úsilia?

5b)

V prípade kladnej odpovede, podľa akých kritérií sa má zistiť, že úsilie spojené s príjmom všeobecne dostupných potravín spĺňa normatív „pre diétny režim ktorého nepostačuje samotná úprava bežnej stravy“ v článku 2 ods. 2 písm. g) nariadenia (EÚ) č. 609/2013? Má sa najmä vychádzať zo splnenia tohto prvku skutkového stavu už vtedy, keď by bol pacient nútený užívať oddelene viaceré všeobecne dostupné potravinové doplnky?

6a)

Čo sa má rozumieť pod živinou v zmysle článku 2 ods. 2 písm. g) nariadenia (EÚ) 609/2013?

6b)

Podľa akých kritérií sa má zistiť, či sa nejaká konkrétna obsahová zložka výrobku má klasifikovať ako živina v zmysle článku 2 ods. 2 písm. g) nariadenia (EÚ) 609/2013?

7a)

Je normatív v článku 2 ods. 2 písm. g) nariadenia (EÚ) 609/2013 „ktoré sa majú užívať pod lekárskym dohľadom“ splnený už vtedy, keď sa tento výrobok predáva v lekárňach, bez toho, aby sa vyžadoval predchádzajúci lekársky predpis?

7b)

Podľa akých kritérií sa má zistiť, či je vo vzťahu k určitému výrobku splnený normatív užívania pod lekárskym dohľadom v zmysle článku 2 ods. 2 písm. g) nariadenia (EÚ) 609/2013?

7c)

Aké následky má prípadná okolnosť, že tomuto normatívu užívania pod lekárskym dohľadom v zmysle článku 2 ods. 2 písm. g) nariadenia (EÚ) 609/2013 nie je v konkrétnom prípade, resp. dokonca ani vo všeobecnosti vyhovené?

8a)

Má sa z existencie potraviny na osobitné lekárske účely vychádzať len vtedy, ak sa NEMÔŽE užívať bez lekárskeho dohľadu?

8b)

V prípade kladnej odpovede, podľa akých kritérií sa má zistiť, či sa nejaká potravina môže užívať aj bez lekárskeho dohľadu?

1.

Môžu sa podmienečné povolenia Komisie vydané na základe kladného stanoviska EMA pre vakcíny, ktoré sú v súčasnosti na trhu, stále považovať za platné v zmysle článku 4 nariadenia č. 507/2006 (1) vzhľadom na skutočnosť, že vo viacerých členských štátoch [napr. v Taliansku AIFA (Talianska agentúra pre lieky) schválila protokol na liečbu monoklonálnymi protilátkami a/alebo antivirotikami] boli schválené účinné alternatívne spôsoby liečby ochorenia COVID SARS 2, ktoré sú podľa názoru žalobkyne menej nebezpečné pre zdravie jednotlivcov, a to aj vzhľadom na články 3 a 35 Charty základných práv Európskej únie?

2.

Môžu sa vakcíny podmienečne schválené Komisiou v zmysle a na účely nariadenia č. 507/2006 použiť na účely povinného očkovania v prípade zdravotníckych pracovníkov, ktorým bolo povinné očkovanie uložené právnym predpisom členského štátu, aj keď sa títo pracovníci už nakazili, a teda už sú prirodzene imunizovaní, a preto môžu požiadať o výnimku z povinného očkovania?

3.

Môžu sa v prípade zdravotníckych pracovníkov, ktorým bolo povinné očkovanie uložené právnym predpisom členského štátu, vakcíny podmienečne schválené Komisiou v zmysle a na účely nariadenia č. 507/2006 použiť na účely povinného očkovania bez vykonania akéhokoľvek konania s preventívnym cieľom alebo vzhľadom na podmienečnú povahu povolenia môžu títo zdravotnícki pracovníci odmietnuť očkovanie aspoň dovtedy, pokiaľ príslušný orgán zdravotníctva konkrétne a s dostatočnou istotou vylúči, že jednak neexistujú žiadne kontraindikácie v tomto zmysle a jednak, že prospech, ktorý z nich vyplýva, je väčší ako prospech z iných liekov, ktoré sú v súčasnosti k dispozícii? Môže Súdny dvor objasniť, či v takomto prípade musia príslušné orgány zdravotníctva postupovať v súlade s článkom 41 Charty základných práv Európskej únie?

4.

Môže vakcína podmienečne povolená Komisiou v prípade, že sa ňou zdravotnícki pracovníci nedajú zaočkovať, pre ktorých je očkovanie povinné podľa právneho poriadku členského štátu, automaticky viesť k prerušeniu výkonu práce bez nároku na mzdu alebo sa musí stanoviť mechanizmus odstupňovania sankčných opatrení v súlade so základnou zásadou proporcionality?

5.

Musí sa za predpokladu, že vnútroštátne právo pripúšťa formy „dépeçage“, overenie možnosti alternatívneho využitia pracovníka uskutočniť v súlade so zásadou kontradiktórnosti v zmysle a na účely článku 41 Charty základných práv Európskej únie s následným právom na náhradu škody v prípade, že sa tak nestane?

6.

Je vzhľadom na nariadenie č. 953/21 (2), ktoré zakazuje akúkoľvek diskrimináciu medzi osobami, ktoré sa dali zaočkovať a osobami, ktoré sa zo zdravotných dôvodov nechceli alebo nemohli dať zaočkovať, oprávnená vnútroštátna právna úprava, ako je právna úprava vyplývajúca z článku 4 ods. 11 zákonného dekrétu č. 44/2021, umožňujúca zdravotníckym pracovníkom, ktorí boli vyňatí z očkovacej povinnosti, vykonávať ich činnosť v kontakte s pacientom, hoci pri dodržaní bezpečnostných opatrení uložených platnou legislatívou, kým zdravotnícki pracovníci, ktorí rovnako ako žalobkyňa – sú prirodzene imúnni v dôsledku nákazy – a sa nechcú dať zaočkovať bez dôkladných lekárskych vyšetrení, majú automaticky prerušený výkon akejkoľvek odbornej činnosti a bez nároku na mzdu?

7.

Je právna úprava členského štátu, ktorá vyžaduje povinné očkovanie vakcínou proti Covidu – podmienečne povolenou Komisiou – od všetkých zdravotníckych pracovníkov, aj keď pochádzajú z iného členského štátu a sa nachádzajú v Taliansku na účely výkonu slobodného poskytovania služieb a práva usadiť sa, v súlade s nariadením č. 953/2021 a so zásadami proporcionality a zákazu diskriminácie v ňom ustanovenými?

1.

Má sa vychádzať z predpokladu, že s ohľadom na článok 70 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 (1) z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie v spojení s článkom 75 ods. 5 pododsekom 1 a ods. 6 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2017/891 (2) z 13. marca 2017, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1308/2013, pokiaľ ide o sektory ovocia a zeleniny, sa na účely posúdenia podmienky stanovenej v článku 70 ods. 3 písm. d) colného kódexu, v zmysle ktorej „kupujúci a predávajúci nie sú v spojení“ v súvislosti s uplatnením prevodnej hodnoty tovarov na colné účely v rámci konkrétneho colného vyhlásenia dovozu zeleniny považujú za relevantné:

Ak sú vyššie uvedené okolnosti relevantné, možno na ich základe dovážajúceho alebo vyvážajúceho obchodníka resp. dovozcu a kupujúceho na prvej obchodnej úrovni v Únii považovať za „právne uznaných obchodných spoločníkov“ resp. za prepojené osoby v zmysle článku 127 ods. 1 písm. b) a článku 142 ods. 4 písm. b) vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 2015/2447 (3) z 24. novembra 2015 ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá vykonávania určitých ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie?

Ak sú vyššie uvedené okolnosti síce relevantné, avšak nepostačujú na to, aby sa obchodník považoval za prepojenú osobu, má sa v takomto prípade na účely posúdenia podľa článku 75 ods. 6 delegovaného nariadenia (EÚ) č. 2017/891 zhodnotiť, či vzťah medzi obchodníkmi ovplyvnil určenie vyššej ceny konkrétnych dovážaných tovarov, s cieľom zabrániť nezaplateniu cla a strate na daňových príjmoch rozpočtu Únie, a to aj s ohľadom na následný stratový predaj na prvej obchodnej úrovni Únie?

2.

Má sa z článku 47 ods. 1 a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie vykladaných v spojení s právom dovozcu podať opravný prostriedok podľa článku 44 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie, z povinnosti colných orgánov podľa článku 29 v spojení s článkom 22 ods. 7 Colného kódexu odôvodniť rozhodnutie, ako aj z okolností prípadu a s ohľadom na tú skutočnosť, že prvostupňový súd je v konaní o žalobe namierenej proti rozhodnutiu povinný z úradnej povinnosti preskúmať zákonnosť tohto rozhodnutia a to aj z takého uhla pohľadu, ktorý sa v žalobe výslovne neuvádzal a rovnako je z úradnej povinnosti povinný zadovážiť si nové dôkazy a ustanoviť znalcov, vyvodiť záver v tom zmysle, že:

3.

Vyplýva z článku 75 ods. 5 pododseku 4 delegovaného nariadenia Komisie č. 2017/891, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1308/2013, pokiaľ ide o sektory ovocia a zeleniny, v zmysle ktorého „dovozca sprístupní… všetky dokumenty potrebné na vykonanie príslušných colných kontrol týkajúcich sa predaja každého výrobku z predmetnej zásielky“, s ohľadom na výklad uvedený v bode 1 výroku rozsudku Súdneho dvora z 11. marca 2020, BV, С-160/18, EU:C:2020:190 a v súvislosti s dôkazom o ohlásenej prevodnej hodnote podľa článku 70 ods. 1 Colného kódexu za okolností v prejednávanom prípade, že:

4.

Vyplýva z článku 75 ods. 5 a 6 delegovaného nariadenia Komisie č. 2017/891, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1308/2013, pokiaľ ide o sektory ovocia a zeleniny, ako aj s výkladu uvedeného v rozsudku zo 16. júna 2016, EURO 2004. Hungary, С-291/15, EU:C:2016:455, za okolností v konaní vo veci samej, že colná hodnota pri dovoze zeleniny z tretích krajín sa neurčí na základe ohlásenej prevodnej hodnoty, ak:

—

vyhlásiť odvolanie za prípustné a dôvodné,

—

zrušiť napadnutý rozsudok,

—

vrátiť vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol v súlade s návrhmi odvolateľov predloženými na prvom stupni, vrátane uloženia povinnosti žalovanému nahradiť trovy konania, alebo

—

vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie,

—

uložiť Európskemu parlamentu povinnosť nahradiť všetky trovy konania na prvom stupni a konania o odvolaní.

—

Porušenie práva na obhajobu a nedodržanie povinnosti odôvodnenia.

—

Nesprávne posúdenie skutkového stavu a skreslenie viacerých dôkazov, ktoré viedli Všeobecný súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutkového stavu.

—

Nesprávny právny výklad uplatniteľného práva.

1.

Postačuje z hľadiska vzniku neodvrátiteľných mimoriadnych okolností v mieste cestovnej destinácie v zmysle článku 12 ods. 2 prvej vety smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2302 z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS (1) (ďalej len „smernica o balíkoch cestovných služieb“), aby špecializovaný orgán zriadený na vnútroštátnom území na účely ochrany pred nákazlivými chorobami zaradil cieľovú cestovnú destináciu medzi rizikové oblasti a zároveň v domovskom štáte neboli splnené podmienky pre zaradenie územia medzi rizikové oblasti?

2.

Musí byť cestujúci v okamihu odstúpenia od poskytnutia balíka cestovných služieb v zmysle článku 12 ods. 2 prvej vety smernice o balíkoch cestovných služieb schopný predpovedať, že v mieste cestovnej destinácie alebo v jej bezprostrednej blízkosti nastanú v deň odchodu alebo v čase cesty značné problémy?

3.

Musí k odstúpeniu dôjsť krátko pred cestou alebo možno vyhlásenie o odstúpení uskutočniť kedykoľvek v období medzi rezerváciou zájazdu a začiatkom cesty, ak v čase odstúpenia od zmluvy nechýbali akékoľvek skutočnosti, ktoré by odôvodňovali možnosť vzniku mimoriadnej okolnosti?

1.

Má sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vykladať v tom zmysle, že z dôvodu porušenia nezávislosti súdov nie sú občanom zaručené prostriedky nápravy potrebné na účinnú súdnu ochranu, keď je v členskom štáte Európskej únie prípustné dočasné pridelenie sudcov na súd vyššieho stupňa s ich súhlasom na dobu neurčitú rozhodnutím riadiaceho orgánu súdnictva nezávislého od iných štátnych orgánov, keď síce sú stanovené predpoklady pre rozhodnutie o ukončení dočasného pridelenia, ako aj opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu, ktorý však nemá odkladný účinok v prebiehajúcom konaní, a na základe akých kritérií by sa malo konkrétne skúmať, či je dočasné pridelenie na dobu neurčitú prípustné?

2.

Bola by odpoveď na prvú otázku iná, ak by objektívne predpoklady pre rozhodnutie o nariadení ukončenia dočasného pridelenia boli stanovené zákonom a podliehali by súdnemu preskúmaniu, ale neboli by stanovené žiadne také súdne preskúmateľné predpoklady pre výber sudcov, ktorí majú byť dočasne pridelení?

3.

Ak bude odpoveďou na prvú otázku to, že dočasné pridelenie sudcov je za takých podmienok prípustné, ak sú dodržané objektívne pravidlá, má sa pri skúmaní toho, do akej miery sú vnútroštátne ustanovenia v rozpore s požiadavkou dostatočných prostriedkov nápravy podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, prihliadať nielen na zákonom stanovené kritériá, ale aj na spôsob ich uplatňovania príslušnými správnymi a súdnymi orgánmi?

4.

Má sa rozhodnutie Komisie 2006/929/ES vykladať v tom zmysle, že odpoveď na predchádzajúce tri otázky by sa zmenila, ak by sa zistila vnútroštátna prax dočasného prideľovania, základom ktorej bola právna úprava, ktorá je podobná aktuálne účinnej úprave, a to viedlo k námietkam v rámci postupu spolupráce a kontroly zavedeného uvedeným rozhodnutím?

5.

Ak sa zistí, že vnútroštátne ustanovenia upravujúce dočasné pridelenie sudcov sú prípadne v rozpore s povinnosťou ustanovenia prostriedkov nápravy, ktoré sú podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany, má sa potom toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že vylučuje záväzné pokyny vnútroštátnemu súdu, ktoré udelil súd vyššieho stupňa, ktorého senát bol obsadený aj dočasne prideleným sudcom, a za akých predpokladov je to tak? Sú procesnou vadou postihnuté najmä také pokyny, ktoré sa netýkajú sporu vo veci samej, ale nariaďujú vykonanie určitých procesných úkonov?

1.

Majú sa fyzické a právnické osoby, ktoré sa zúčastňujú na uvedení určených látok na trh takým spôsobom, že táto účasť predstavuje trestný čin podľa článku 2 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2004/757 (1), považovať za „prevádzkovateľa“ v zmysle článku 2 písm. d) nariadenia č. 273/2004 (2)?

V prípade, ak je odpoveď na prvú otázku kladná:

2

1.

Je § 38a ods. 1 Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet (AufenthG) (zákon o pobyte, zárobkovej činnosti a integrácii cudzincov na spolkovom území), ktorý sa má podľa vnútroštátneho práva vykladať v tom zmysle, že osoba s dlhodobým pobytom, ktorá sa premiestnila do iného štátu, musí mať v prvom členskom štáte právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom aj v čase obnovenia jej povolenia na pobyt, v súlade s ustanoveniami článku 14 a nasl. smernice 2003/109/ES (1), ktoré iba stanovujú, že osoba s dlhodobým pobytom má právo na pobyt na území iného členského štátu, ako je ten, ktorý mu priznal postavenie osoby s dlhodobým pobytom na obdobie presahujúce tri mesiace za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v kapitole III smernice?

2.

Je podľa ustanovení článku 14 a nasl. smernice 2003/109/ES cudzinecký úrad pri rozhodovaní o žiadosti o obnovenie povolenia na pobyt podľa § 38a ods. 1 AufenthG oprávnený s účinkom zániku práva na pobyt konštatovať, že cudzinec medzičasom, teda po presídlení do druhého členského štátu, v prvom členskom štáte podľa článku 9 ods. 4 druhého pododseku smernice 2003/109/ES stratil právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom, keď sú splnené ostatné predpoklady pre dočasné obnovenie pobytu a cudzinec najmä disponuje stabilnými a pravidelnými finančnými zdrojmi? Je relevantným okamihom rozhodnutia okamih posledného rozhodnutia správneho orgánu, resp. posledného rozhodnutia súdu?

3.

V prípade zápornej odpovede na prvú a druhú otázku:

Musí osoba s dlhodobým pobytom preukázať, že jej právo pobytu ako osoby s dlhodobým pobytom v prvom členskom štáte nezaniklo?

V prípade zápornej odpovede: Je vnútroštátny súd alebo vnútroštátny správny orgán oprávnený skúmať, či povolenie na pobyt udelené osobe s dlhodobým pobytom na dobu neurčitú zaniklo, alebo by to odporovalo zásade vzájomného uznávania úradných rozhodnutí zakotvenej v práve Únie?

4.

Môže sa štátnej príslušníčke tretieho štátu disponujúcej povolením na pobyt pre osoby s dlhodobým pobytom udeleným na dobu neurčitú, ktorá do Nemecka pricestovala z Talianska a ktorá disponuje stabilnými a pravidelnými zdrojmi, vytýkať, že nepreukázala existenciu primeraného ubytovania, hoci Nemecko nevyužilo oprávnenie podľa článku 15 ods. 4 druhého pododseku smernice 2003/109/ES a umiestnenie do sociálneho bytu bolo potrebné iba preto, lebo jej dovtedy, dokiaľ nezíska povolenie na pobyt podľa § 38a AufenthG, nie sú vyplácané prídavky na deti?

1.

Je španielska vnútroštátna právna úprava, ktorou sa zavádza daň z uhlia určeného na výrobu elektriny, zlučiteľná s článkom 14 ods. 1 písm. a) smernice 2003/96/ES (1), ak napriek tomu, že v tejto právnej úprave sa uvádza, že jej cieľom je chrániť životné prostredie, tento účel sa neodzrkadľuje v štruktúre dane a výnos z nej je určený na financovanie nákladov na elektrizačnú sústavu?

2.

Možno konštatovať, že environmentálny cieľ je vyjadrený v štruktúre dane z dôvodu, že sadzby dane sú stanovené vo vzťahu k výhrevnosti uhlia použitého pri výrobe elektriny?

3.

Dosahuje sa environmentálny účel len z dôvodu, že sa zavádzajú dane z určitých energetických výrobkov vyrobených z neobnoviteľných zdrojov a nezdaňuje sa používanie energetických výrobkov, ktoré sa považujú za menej škodlivé pre životné prostredie?

1.

Má sa ustanovenie článku 30 ods. 2 Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu v spojení s jej článkom 30 ods. 1 písm. a) vykladať v tom zmysle, že osoby uvedené v druhom z týchto ustanovení patria do osobnej pôsobnosti článku 31 ods. 1 dohody, ak boli počas celého prechodného obdobia bez prerušenia štátnymi príslušníkmi členského štátu a zároveň podliehali právnym predpisom Spojeného kráľovstva alebo sa má vykladať tak, že osoby podľa článku 30 ods. 1 písm. a) dohody patria do pôsobnosti článku 31 ods. 1 len dovtedy, kým na konci prechodného obdobia a/alebo po jeho skončení vykonávajú v Spojenom kráľovstve prácu ako zamestnanec?

2.

Má sa ustanovenie článku 30 ods. 2 dohody v spojení s jej článkom 30 ods. 1 písm. c) vykladať v tom zmysle, že osoby uvedené v druhom z týchto ustanovení patria do pôsobnosti ustanovenia článku 31 ods. 1 dohody, ak sa ako občania Únie počas celého prechodného obdobia zdržiavali v Spojenom kráľovstve a zároveň počas celého prechodného obdobia až do jeho skončenia podliehali právnym predpisom len jedného členského štátu alebo sa má toto ustanovenie vykladať tak, že osoby podľa článku 30 ods. 1 písm. c) nepatria do pôsobnosti článku 31 ods. 1, ak sa po skončení prechodného obdobia už viac nezdržiavali v Spojenom kráľovstve?

3.

V prípade, ak z výkladu ustanovení článku 30 ods. 2 dohody v spojení s jej článkom 30 ods. 1 písm. a) a c) vyplýva, že tieto ustanovenia sa neuplatnia na skutkové okolnosti v konaní vo veci samej, pretože občan Únie sa po skončení prechodného obdobia už viac nezdržiava na danom území, majú sa v takomto prípade ustanovenia článku 30 ods. 4 v spojení s odsekom 3 dohody vykladať v tom zmysle, že osoby zdržiavajúce sa alebo pracujúce v hostiteľskom štáte resp. v štáte výkonu práce viac nepatria do pôsobnosti ustanovenia článku 30 ods. 1, ak zaniklo ich právne postavenie pracujúcej osoby (zamestnanec) a z tohto dôvodu im zaniklo ich právo na pobyt a po skončení prechodného obdobia opustili štát výkonu práce resp. hostiteľský štát alebo sa majú vykladať tak, že obmedzenie stanovené článkom 30 ods. 4 sa dotýka práva na pobyt a výkon práce, ktoré boli uplatnené po skončení prechodného obdobia, pričom nie je relevantné, kedy tieto práva zanikli, ak stále existovali po skončení prechodného obdobia?

1.

Spadajú činnosti vyšetrovacieho výboru zriadeného parlamentom členského štátu pri výkone jeho práva na kontrolu výkonnej moci bez ohľadu na predmet vyšetrovania do oblasti pôsobnosti práva Únie v zmysle článku 16 ods. 2 prvej vety ZFEÚ, takže nariadenie (EÚ) 2016/679 (1) je uplatniteľné na spracúvanie osobných údajov parlamentným vyšetrovacím výborom členského štátu?

2.

Spadajú činnosti vyšetrovacieho výboru zriadeného parlamentom členského štátu pri výkone jeho práva na kontrolu výkonnej moci, predmetom ktorého vyšetrovania sú činnosti policajného orgánu ochrany štátu, a tým činnosti týkajúce sa ochrany národnej bezpečnosti v zmysle odôvodnenia 16 všeobecného nariadenia o ochrane údajov, pod výnimku uvedenú v článku 2 ods. 2 písm. a) GDPR?

3.

Ak – ako v tomto prípade – členský štát zriadil len jediný dozorný orgán podľa článku 51 ods. 1 GDPR, vyplýva jeho príslušnosť pre prejednávanie sťažností v zmysle článku 77 ods. 1 v spojení s článkom 55 ods.1 už priamo zo všeobecného nariadenia o ochrane údajov?

—

Určiť, že Česká republika tým, že správne neprebrala článok 3 ods. 1 písm. g) a h), článok 6 písm. b), článok 7 ods. 3, článok 21 ods. 6, článok 31 ods. 3, článok 45 ods. 2 písm. c), f) a čas písm. e), článok 45 ods. 3, článok 50 ods. 1 v spojení s bodom 1 písm. d) a e) prílohy VII a článok 51 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES (1) zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácii, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/55/EU (2), nesplnila povinnosti, ktoré pre ňu vyplývajú z týchto ustanovení smernice;

—

zaviazať Českú republiku na náhradu trov konania.

—

zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 1. decembra 2021 vo veci T-230/21, Jalkh/Parlament,

—

zrušil rozhodnutie Európskeho parlamentu P9_TA(2021)0092 z 25. marca o návrhu na zbavenie imunity žalobcu [2020/2110 (IMM)],

—

uložil Európskemu parlamentu povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

—

vyhovel tejto žalobe,

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

rozhodol o dôvodnosti a vyhovel žalobe proti rozhodnutiu prvého odvolacieho senátu EUIPO z 20. októbra 2021 vo veci R 544/2020–1 týkajúcemu sa prihlášky ochrannej známky Európskej únie č. 18 144 809,

—

čiastočne zrušil rozhodnutie L 100 z 8. novembra 2019 o odôvodnení zamietnutia prihlášky ochrannej známky Európskej únie č. 18 144 809, vyhovel uvedenej prihláške v celom rozsahu a zapísal uvedenú ochrannú známku ako rozlišovacie označenie pre tovary a služby prihlasovateľa na území Európskej únie pre prihlásené triedy,

—

čiastočne zrušil rozhodnutie L 13 z 20. januára 2020 o odôvodnení zamietnutia prihlášky ochrannej známky Európskej únie č. 18 144 809, vyhovel uvedenej prihláške v celom rozsahu a zapísal uvedenú ochrannú známku ako rozlišovacie označenie pre tovary a služby prihlasovateľa na území Európskej únie pre prihlásené triedy,

—

nariadil Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo zapísať ochrannú známku POLIS LOUTRON pre všetky prihlásené triedy a pre všetky prihlásené tovary a služby

—

uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania.

—

vyhovel odvolaniu,

—

zrušil napadnuté rozhodnutie

—

uložil EUIPO a spoločnosti LULU’S FASHION LOUNGE LLC povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a spoločne nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil Ugo Bensoussan, vrátane trov konania pred EUIPO.

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2017/1001.

—

vyhovel žalobe ako je formulovaná a odôvodnená,

—

zrušil napadnuté rozhodnutie a následne vyhovel návrhu na vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Európskej únie č. 10 864 511.

—

porušenie ustanovení článku 60 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 8 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 2017/1001.

—

vyhovel žalobe ako je formulovaná a odôvodnená,

—

zrušil napadnuté rozhodnutie a následne vyhovel návrhu na vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Európskej únie č. 18 100 664.

—

porušenie ustanovení článku 60 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 8 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 2017/1001.

—

vyhovel žalobe ako je formulovaná a odôvodnená,

—

zrušil napadnuté rozhodnutie a následne vyhovel návrhu na vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Európskej únie 18 064 805.

—

porušenie ustanovení článku 60 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 8 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 2017/1001.

—

vyhovel žalobe,

—

zrušil obe napadnuté rozhodnutia (okrem časti druhého napadnutého rozhodnutia, v ktorej žalovaný vyhovel sťažnosti týkajúcej sa dôchodkového veku),

—

rozhodol, že výšku dôchodku žalobcu treba stanoviť na základe priemeru všetkých odmien, ktoré boli žalobcovi vyplatené v období od 24. júna 2010 do 31. marca 2021 (pravidlo pro rata),

—

rozhodol, že na účely výpočtu výšky dôchodku žalobcu je potrebné zohľadniť tiež obdobie služby v rámci inštitúcie od 27. júla 2004 do 1. júla 2009,

—

uložil žalovanému povinnosť nahradiť škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená, a to vo výške, ktorá sa stanoví na základe vzorca uvedeného v bode 74 (žaloby), alebo v akejkoľvek inej výške, ktorú Všeobecný súd bude považovať za primeranú a spravodlivú (v odmietanom a nepredpokladanom prípade, keď Všeobecný súd nevyhovie návrhom uvedeným pod zarážkami 2, 3 a 4 vyššie), a

—

(v každom prípade) uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že napadnuté rozhodnutia vopred stanovili určité podrobnosti výpočtu výšky dôchodkových nárokov žalobcu, a preto je žaloba prípustná.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že v napadnutých rozhodnutiach bola nesprávne vyložená judikatúra Súdneho dvora o prípustnosti.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na tom, že rozhodnutie, ktorého sa žalobca domáha, nemá pre žalovaného nepriaznivé dôsledky, a to ani v prípade budúcich zmien jeho pracovného postavenia.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na tom, že obdobie služby, ktorú žalobca vykonával v rokoch 2004 až 2009, by sa malo považovať za obdobie služby v rámci inštitúcie.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na tom, že opätovné stanovenie dôchodkového veku by malo viesť k uvedeniu veku 63 rokov, a to bez toho, aby bolo dotknuté odvolanie proti budúcemu rozhodnutiu žalovaného.

6.

Šiesty žalobný dôvod je založený na potrebe uplatniť tzv. pravidlo pro rata.

7.

Siedmy žalobný dôvod je založený na možnom čiastočnom neuplatnení (s odkazom na slovo „posledný“) článku 77 ods. 2 služobného poriadku s cieľom odstrániť porušenia zásad rovnosti a proporcionality.

8.

Ôsmy žalobný dôvod obsahuje návrh na náhradu škody.

—

čiastočne zrušil vykonávacie rozhodnutie Komisie (EÚ) 2021/2020 zo 17. novembra 2021, ktorým sa z financovania Európskou úniou vylučujú určité výdavky vynaložené členskými štátmi v rámci Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV), pokiaľ ide o výdavky v celkovej výške 178 320 110,85 eura uskutočnené platobnou agentúrou akreditovanou v Rumunsku a vykázané v rámci EPZF a EPFRV, ktoré predstavujú paušálne finančné opravy (5 % a 2 %) uplatnené v dôsledku porušenia páva Únie v súvislosti s platbami na plochu za roky podania žiadosti 2017 a 2018 (hospodárske roky 2018 a 2019) (1),

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na skutočnosti, že Komisia neprimerane vykonala svoju právomoc vylúčiť niektoré sumy z financovania Únie na základe článku 52 nariadenia č. 1306/2013 (2).

Komisia neprimerane viedla postup pre schvaľovanie súladu týkajúci sa rokov podania žiadosti 2017 a 2018.

Komisia sa dopustila pochybenia, keď konštatovala, že došlo k nezrovnalosti v súvislosti s administratívnymi kontrolami platieb v prospech ekologizácie, ktoré majú dopad na fondy. Aj keby k takejto nezrovnalosti došlo, konanie orgánu Únie – najmä obzvlášť neurčitá formulácia záverov a časová zhoda vyšetrovaní z rokov 2017 a 2018 – znemožnilo predloženie relevantných výpočtov dopadu v lehote stanovenej v článku 34 ods. 3 treťom pododseku nariadenia č. 908/2014 (3). V tomto kontexte Komisia neodôvodnene a v rozpore s článkom 34 ods. 6 toho istého nariadenia odmietla analyzovať údaje a výpočty predložené rumunskými orgánmi v žiadosti o zmierovacie konanie týkajúce sa vyšetrovania z roku 2018 ([žiadosť z] 5. februára 2018. Komisia v žiadnom prípade nemala uplatniť paušálne opravy vo výške 5 %.

Konanie Komisie v rámci vyšetrovania z roku 2018 v súvislosti s nezrovnalosťami tykajúcimi sa aktualizácie LPIS (4) – kvalita a správna identifikácia referenčných pozemkov v LPIS-GIS (5) – najmä skutočnosť, že podstatné aspekty boli objasnené v jeho konečnom stanovisku týkajúcom sa vyšetrovania z roku 2017 (20. decembra 2019) – znemožnilo určenie rozsahu uvedených nezrovnalostí a predloženie relevantných výpočtov dopadov v lehote stanovenej v článku 34 ods. 3 treťom pododseku nariadenia č. 908/2014. V tomto kontexte Komisia neodôvodnene a v rozpore s článkom 34 ods. 6 toho istého nariadenia odmietla analyzovať údaje a výpočty predložené rumunskými orgánmi v žiadosti o zmierovacie konanie týkajúce sa vyšetrovania z roku 2018 ([žiadosť z] 5. februára 2020).

Konanie Komisie v rámci vyšetrovania z roku 2018 v súvislosti s nezrovnalosťami týkajúcich sa maximálnej plochy prípustnej pre podporné opatrenia viazané na plochu financované z EPFRV, spočívajúcej v uložení vlastnej metódy výpočtu, nemôže nahradiť analýzu údajov a výpočty predložené rumunskými orgánmi z 10. júna 2019. Okrem toho toto konanie znemožnilo rumunským orgánom, aby v lehote stanovenej v článku 34 ods. 3 treťom pododseku nariadenia č. 908/2014 identifikovali nevyhnutné úpravy poskytnutých údajov a výpočtov. V tomto kontexte Komisia neodôvodnene a v rozpore s článkom 34 ods. 6 toho istého nariadenia odmietla analyzovať údaje a výpočty predložené rumunskými orgánmi v žiadosti o zmierovacie konanie týkajúce sa vyšetrovania z roku 2018 ([žiadosť z] 5. februára 2020).

Komisia neprávom konštatovala, že došlo k nezrovnalosti v súvislosti s dostatočným počtom kontrol na mieste v rámci režimu platby v prospech ekologizácie, keď nesprávne odkázala na údaje a kontrolné štatistiky oznámené v zmysle článku 9 ods. 1 nariadenia č. 809/2014 (6). Aj keby k takejto nezrovnalosti došlo, Komisia nemala uplatniť paušálne opravy vo výške 5 %.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality.

Rumunsko sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zásadou proporcionality vzhľadom na to, že uplatnenie paušálnych opráv vo výške 5 % na platby uskutočnené z EPZF a vo výške 2 % na platby uskutočnené z EPFRV pre roky podania žiadosti 2017 a 2018 (hospodárske roky 2018 a 2019) viedlo k nadhodnoteniu strát fondov Únie v dôsledku zistených nezrovnalostí, keďže tieto sadzby vo výške 5 % a 2 % nezohľadňujú povahu a závažnosť porušení, ani finančné dopady na rozpočet Únie.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti uviesť odôvodnenie stanovené v článku 296 druhom odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Komisia porušila povinnosť uviesť odôvodnenie stanovenú v článku 296 druhom odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie tým, že dostatočne a primerane neodôvodnila po prvé existenciu nezrovnalostí, ako aj odmietnutie tvrdení a výpočtov predložených rumunskými orgánmi, a po druhé neuplatniteľnosť článku 34 ods. 6 nariadenia č. 908/2014 vo vzťahu k zvláštnostiam postupu pre schvaľovanie súladu, ktorý sa týkal rokov podania žiadostí 2017 a 2018.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu,

—

subsidiárne zrušil časť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o triedy 35 a 39 uvedené v napadnutom návrhu,

—

uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania.

—

porušenie článku 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001,

—

chýbajúce vymedzenie priamej súvislosti medzi označením FRESH a jeho neprípustnosťou na zápis pre výrobky a služby patriace do tried 35 a 39.

—

zmenil napadnuté rozhodnutie a zamietol návrh na vyhlásenie neplatnosti v plnom rozsahu,

—

uložil EUIPO a vedľajšiemu účastníkovi konania povinnosť znášať vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania žalobkyne, vrátane trov konania pred EUIPO.

—

porušenie článku 95 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie v spojení s článkom 27 ods. 4 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2018/625 z 5. marca 2018, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 o ochrannej známke Európskej únie a ktorým sa zrušuje delegované nariadenie (EÚ) 2017/1430,

—

porušenie článku 94 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie, v spojení s článkom 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (1),

—

porušenie článku 8 ods. 4 a článku 60 ods. 1 písm. c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie v spojení s článkom 16 ods. 1 písm. b) a článkom 7 ods. 2 písm. d) delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2018/625 z 5. marca 2018, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 o ochrannej známke Európskej únie a ktorým sa zrušuje delegované nariadenie (EÚ) 2017/1430.

—

zrušil na základe článku 263 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodnutie ECHA SME D (2021)8531-DC z 25. novembra 2021, ktorým usúdila, že žalobkyňa nemôže byť uznaná ako MSP a nemá nárok na znížené sadzby určené pre stredné podniky, o ktoré žiadala v čase podania,

—

uložil ECHA povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa v napadnutom rozhodnutí dopustila ECHA, a to z dôvodu, že nesprávne vyložila právne pravidlá uplatniteľné na veľkosť malých a stredných podnikov (ďalej len „MSP“) stanovené v nariadení REACH (1), v odporúčaní 2003/361 (2), ako aj pravidiel stanovených v nariadení č. 340/2008 (3).

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na zjavne nesprávnom posúdení skutkového stavu prejednávanej veci v rozsahu, v akom sa napadnuté rozhodnutie opiera o nesprávny výklad vecnej správnosti skutkových okolností tým, že podmieňujú kvalifikáciu MSP a to aj napriek tomu, že ECHA disponovala všetkými skutočnosťami potrebnými na posúdenie veľkosti žalobkyne.

3.

Tretí žalobný dôvod sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj zásady riadnej správy vecí verejných v rozsahu, v akom napriek detailným a zdokumentovaným pripomienkam predloženými žalobkyňou na účely určenia veľkosti podniku ECHA vôbec nezohľadnila predložené tvrdenia.

—

zrušil dve rozhodnutia z 8. decembra 2021, ktorými boli zamietnuté ponuky dočasného zoskupenia podnikov, ktorého bola spoločnosť Siemens SAS členom, pokiaľ ide o časť č. 1 a časť č. 2,

—

zrušil dve rozhodnutia o pridelení časti č. 1 spoločnosti Santerne Alsace a časti č. 2 spoločnosti Detection Electronique Française (DEF),

subsidiárne

—

uložil Európskemu parlamentu povinnosť zaplatiť spoločnosti Siemens SAS sumu vo výške 1 967 994 eur z dôvodu náhrady škody vyplývajúcej zo straty príležitosti získať časti č. 1 a č. 2 spornej zákazky,

v každom prípade,

—

uložiť Európskemu parlamentu povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na nezákonnosti vylúčenia spoločnosti Siemens SAS z častí č. 1 a č. 2. Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza zjavne nesprávne posúdenie pri hodnotení ponúk Európskym parlamentom a jednak porušenie zásady transparentnosti tým, že Parlament poskytol spoločnosti Siemens SAS chybný simulačný nástroj, ktorý zohrával rozhodujúcu úlohu pri príprave ponúk.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Parlamentu. Žalobkyňa požaduje náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku straty príležitosti získať pridelenie častí č. 1 a č. 2.

—

zrušil rozhodnutie C (2021) 8946 final z 3. decembra 2021, ktorým sa odmieta zverejnenie plánu obnovy a odolnosti Španielska; a

—

zaviazal žalovanú na náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na tom, že žalovaná nesprávne uplatnila článok 4 ods. 1 písm. a) štvrtá zarážka nariadenia (ES) č. 1049/2001 (1) tým, že porušila verejný záujem týkajúci sa finančnej a hospodárskej politiky. Okrem toho napadnuté rozhodnutie presne neuvádza skutočnosti týkajúce sa hypotetickej hrozby pre hospodársku stabilitu Španielskeho kráľovstva z dôvodu zverejnenia jeho plánu obnovy a odolnosti žalobkyni.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na tom, že žalovaná nesprávne uplatnila článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 1049/2001, keď sa domnievala, že zverejnenie požadovaných dokumentov by narušilo súkromie a bezúhonnosť jednotlivcov uvedených v týchto dokumentoch.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na tom, že žalovaná nesprávne uplatnila článok 4 ods. 3 nariadenia (ES) č. 1049/2001, keď sa domnievala, že zverejnenie požadovaných dokumentov by vážne narušilo prebiehajúci rozhodovací proces.

4.

Štvrtý žalobný dôvod založený na tom, že žalovaná nesprávne uplatnila článok 4 ods. 3 nariadenia (ES) č. 1049/2001, keď sa domnievala, že nebol preukázaný žiadny prevažujúci verejný záujem na zverejnení požadovaných dokumentov nad potrebou chrániť prebiehajúci rozhodovací proces.

—

v prvom rade:

—

subsidiárne:

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom skutkovom posúdení, nesprávnom a rozpornom odôvodnení, zvýšení dôkazného bremena, nezohľadnení osobitných okolností prípadu a nezohľadnení pojmu výživné.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásad predvídateľnosti, právnej istoty a konzistentného uplatňovania Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a nedostatku odôvodnenia.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, pozitívnej diskriminácii, nezákonnom odmietnutí legalizovaného osvedčenia, porušení povinnosti náležitej starostlivosti a práva každej osoby byť vypočutá pred prijatím rozhodnutia, ktoré sa týka jej záujmov alebo situácie.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení situácie žalobkyne a skutočného finančného zabezpečenia detí jej manžela.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na porušení práva byť vypočutý.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 85 služobného poriadku a podmienok stanovených pre vrátenie neoprávnene vyplatených súm.