—

zrušil rozsudok Všeobecného súdu z 5. marca 2019 vo veci T-169/17,

—

zrušil rozhodnutie výkonného riaditeľa Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo PERS-AFFECT 16-134 a uložil povinnosť nahradiť majetkovú a nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným preradením do nižšej platovej triedy,

—

subsidiárne zrušil rozsudok a vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

1.

Porušenie článku 7 služobného poriadku (1) a článku 36 Štatútu Súdneho dvora

Žalobca uvádza, že Všeobecný súd z právneho hľadiska nesprávne uplatnil článok 7 Služobného poriadku. Preradenie do nižšej platovej triedy z miesta vedúceho sekcie oddelenia na pracovné miesto úradníka bez perspektívy služobného rastu, a to bez akéhokoľvek postupu hodnotenia alebo disciplinárneho konania, ktoré chránia žalobcove práva, nie je oprávneným preradením na iné pracovné miesto, ale neoprávneným preradením do nižšej platovej triedy. Zmena služobného poriadku z roku 2014 viedla len k zmene, ktorá pre vedúcich sekcie znamenala len lepšiu perspektívu prípadného povýšenia po dosiahnutí platovej triedy AD 12. Menovací orgán nemôže jednostranne odobrať toto virtuálne právo bez postupu hodnotenia alebo primeraného disciplinárneho konania. Od roku 2014 už nie je de lege možné pracovné miesta vedúceho sekcie a pracovné miesto bežného úradníka považovať bez možnosti povýšenia za rovnocenné.

Okrem toho Všeobecný súd cituje vydanú judikatúru týkajúcu sa preradenia na iné pracovné miesto podľa článku 7 služobného poriadku, ale vyvodil z nej nesprávne dôsledky.

Napokon Všeobecný súd sa údajne z právneho a procesného hľadiska dopustil nesprávneho posúdenia, keď v plnom rozsahu nerozhodol o druhom žalobnom dôvode založenom na neoprávnenom preradení do nižšej platovej triedy žalobcu, ku ktorému došlo 10. októbra 2016 bez súbežného zaradenia do novej funkcie. Nejde konkrétne o preradenie na nové pracovné miesto v zmysle článku 7 Služobného poriadku úradníkov (body 49 až 106 rozsudku).

2.

Skreslenie skutkového stavu

Všeobecný súd nezakladal napadnutý rozsudok len na skutkových okolnostiach, ktoré vyplývali iba z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, ale aj na iných skutočnostiach, ktoré nevplývali z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené.

V prejednávanej veci Všeobecný súd zjavne vôbec neposúdil dôkazy. Pri posudzovaní dôkazov Všeobecný súd mal posúdil hodnovernosť vyhlásení odporcu v dovolacom konaní.

Navyše posúdenie, ktoré obhajuje Všeobecný súd, aktov odvolateľa v súvislosti s jeho povinnosťou oznámiť neoprávnené opatrenia, zbavuje článku 21a ods. 1 a článku 22 Služobného poriadku úradníkov akéhokoľvek praktického významu.

3.

Nezákonné posúdenie výhrady založenej na povinnosti starostlivosti a výhrady založenej na psychickom obťažovaní a článku 36 Služobného poriadku úradníkov

Všeobecný súd zamietol výhradu založenú na psychickom obťažovaní vznesenú voči opatreniam, ktoré výkonný riaditeľ prijal 10. októbra 2016 a 17. októbra 2016 v rozpore s platným právom. Porušenie povinnosti starostlivosti a obvinenie zo psychického obťažovania sa neoddeliteľné spája s neoprávneným rozhodnutím o preradení do nižšej platovej triedy a o preradení na iné pracovné miesto, ktoré bolo prijaté v období medzi 10. októbrom 2016 a 17. októbrom 2016. V rozpore s tým čo tvrdí Všeobecný súd, psychické obťažovanie nijakým spôsobom nepredpokladá podľa článku 12a ods. 3 Služobného poriadku úradníkov „stret postojov“. Všeobecný súd navyše nerozhodol o porušení povinnosti starostlivosti, čo viedlo k zneucteniu dosiahnutých pracovných úspechov odvolateľa pri jeho preradení.

—

v celom rozsahu zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie (prvá komora) z 2. apríla 2019 vo veci T-492/17,

—

zrušil rozhodnutie z 19. septembra 2016, ktorým riaditeľ Riaditeľstva pre „ľudské zdroje“ Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) konajúci v postavení orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy rozhodol o vypovedaní pracovnej zmluvy odvolateľa uzatvorenej na dobu neurčitú k 19. júnu 2017, a uložil ESVČ povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu v dôsledku nezákonnej výpovede,

—

subsidiárne zrušil rozsudok a vrátil vec Všeobecnému súdu,

—

uložil ESVČ povinnosť nahradiť trovy oboch konaní.

1.

Vzťahuje sa rámcové rozhodnutie (1) na situáciu, v ktorej bola požadovaná osoba odsúdená a bol jej uložený trest v treťom štáte, avšak rozsudok vydaný v treťom štáte bol uznaný vo vydávajúcom štáte v zmysle dvojstrannej dohody medzi uvedeným tretím štátom a vydávajúcim štátom a bol vykonaný v zmysle právnych predpisov vydávajúceho štátu?

2.

V prípade, že je to tak, a ak vykonávajúci členský štát uplatnil vo svojej vnútroštátnej právnej úprave nepovinné dôvody pre nevykonanie európskeho zatykača, ktoré sú uvedené v článku 4 ods. 1 a v článku 4 ods. 7 písm. b) rámcového rozhodnutia, ako má vykonávajúci súdny orgán posúdiť trestný čin, ktorý bol údajne spáchaný v treťom štáte, avšak okolnosti súvisiace s týmto trestným činom vykazujú znaky prípravy trestného činu vo vydávajúcom štáte?

1.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 a článok 6 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv EÚ a s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu na poslednom stupni môže v konaní o určení neexistencie služobného pomeru rozhodnúť, že osoba, ktorej bol doručený dekrét o vymenovaní do funkcie sudcu na tomto súde, vydaný na základe predpisov porušujúcich zásadu účinnej súdnej ochrany alebo postupom odporujúcim tejto zásade, nie je sudcom, pokiaľ bolo pred vydaním tohto dekrétu úmyselne znemožnené preskúmanie týchto otázok súdom?

2.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 47 Charty základných práv EÚ v spojení s článkom 267 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak bol dekrét o vymenovaní do funkcie sudcu doručený po tom, čo vnútroštátny súd položil prejudiciálnu otázku týkajúce sa výkladu práva Únie, od ktorej zodpovedania závisí posúdenie súladu vnútroštátnych predpisov, ktorých uplatnenie umožnilo vydanie tohto dekrétu, s právom Únie, došlo k porušeniu zásady účinnej súdnej ochrany?

3.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3, článok 6 ods. 3 ZEÚ a článok 47 Charty základných práv EÚ vykladať v tom zmysle, že v dôsledku nezabezpečenia práva na prístup k súdu v prípade doručenia dekrétu o vymenovaní do funkcie sudcu súdu členského štátu v nadväznosti na nominačný proces, pri ktorého uskutočnení boli závažne porušené pravidlá práva tohto štátu upravujúce menovanie sudcov, došlo k porušeniu zásady účinnej súdnej ochrany?

4.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 47 Charty základných práv EÚ v spojení s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že vytvorenie takého organizačného útvaru na súde posledného stupňa členského štátu vnútroštátnym zákonodarcom, ktorý nie je súdom v zmysle práva Európskej únie, predstavuje porušenie zásady účinnej súdnej ochrany?

5.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 47 Charty základných práv EÚ v spojení s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že o existencii služobného pomeru a štatúte sudcu v prípade osoby, ktorej bol doručený dekrét o vymenovaní do funkcie sudcu súdu posledného stupňa členského štátu, nemôže rozhodovať organizačný útvar tohto súdu príslušný podľa vnútroštátneho práva, do ktorého bola vymenovaná táto osoba, a ktorý je obsadený výlučne osobami, ktorých menovacie dekréty majú vady uvedené v otázkach 2 až 4, a ktorý z toho dôvodu nie je súdom v zmysle práva Európskej únie, ale musí rozhodovať iný organizačný útvar tohto súdu spĺňajúci požiadavky práva Európskej Únie na súd?

—

zrušil rozhodnutie Rady (SZBP) 2019/806 zo 17. mája 2019, ktorým sa mení rozhodnutie 2013/255/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii, a to v rozsahu, v akom sa týka žalobcu,

—

zrušil vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) 2019/798 zo 17. mája 2019, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii, a to v rozsahu, v akom sa týka žalobcu,

—

uložil Rade povinnosť nahradiť všetky trovy konania vrátane trov konania žalobcu.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení skutkového stavu. Žalobca uvádza, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď opatrenia prijaté voči nemu odôvodnila tým, že je údajne „prominentným podnikateľom pôsobiacim v Sýrii“ v zmysle článku 27 ods. 2 písm. a) a článku 28 ods. 2 písm. a) rozhodnutia 2013/255/SZBP. Žalobca spochybňuje túto kvalifikáciu „prominentného podnikateľa“ a vyvrátiteľnú právnu domnienku väzieb na sýrsky režim, ktorá vyplýva z napadnutých právnych aktov. Žalobca tvrdí, že nemá žiadne väzby na sýrsky režim.

Okrem toho žalobca v súlade s článkom 27 ods. 3 a článkom 28 ods. 3 rozhodnutia 2013/255/SZBP vyvracia vyvrátiteľnú právnu domnienku podľa článku 27 ods. 2 písm. a) a článku 28 ods. 2 písm. a) tohto rozhodnutia, tým, že z vlastnej iniciatívy preukazuje, že i) nemá alebo už nemá väzby so sýrskym režimom, ii) naň nemá žiadny vplyv a iii) nepredstavuje skutočné riziko zneužívania reštriktívnych opatrení prijatých Radou s ohľadom na situáciu v Sýrii. Rada sa tým podľa neho dopustila zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu, keď neprihliadla na vyvrátenie tejto právnej domnienky.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na neprimeranom porušení vlastníckeho práva a práva vykonávať povolanie. Žalobca zastáva názor, že Rada prijatými sankciami nevyhnutne porušila jeho vlastnícke právo a právo vykonávať povolanie, a to v rozpore s prvým dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zastáva názor, že mu nemožno brániť v slobodnom užívaní jeho majetku a jeho ekonomickej slobody, čo je dôvod, pre ktorý musia byť napadnuté opatrenia zrušené v rozsahu, v akom sa ho týkajú.

—

zrušil implicitné odmietnutie Rady Európskej únie z 3. júla 2019 uznať nečinnosť, pokiaľ ide o žiadosť z 3. mája 2019 o odložení európskych volieb na koniec mája 2019,

—

rozhodol, že Rada Európskej únie konala nezákonne, keď sa rozhodla neodložiť európske voľby a nezmeniť dátumy stanovené v jej rozhodnutí (EÚ, Euratom) 2018/767 z 22. mája 2018 s cieľom umožniť britským žalobcom sa aktívne zúčastniť na európskych voľbách 2019, predovšetkým najmä vzhľadom na prípadnú ratifikáciu dohody medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom o vystúpení,

—

zohľadnil túto nečinnosť,

—

uložil Rade Európskej únie povinnosť zaplatiť každému žalobcovi sumu 1 500 eur z dôvodu nákladov vynaložených ako trovy na obranu.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na porušení volebného práva žalobcov chráneného právom Únie v európskych voľbách. V rámci tohto žalobného dôvodu žalobcovia osobitne uvádzajú:

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že boli tri krát pozbavení v európskych voľbách volebného práva nezákonnou nečinnosťou Rady. V rámci tohto dôvodu sa žalobcovia osobitne domnievajú, že:

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na námietke nezákonnosti odmietnutia Rady Európskej únie konštatovať nečinnosť a odložiť európske voľby. Toto odmietnutie je založené na rozhodnutí Rady (EÚ, Euratom) z 22. mája 2017 o poverení začať rokovania so Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska o dohode, ktorou sa stanoví spôsob jeho vystúpenia z Európskej únie (dokument XT 21016/17), vrátane prílohy tohto rozhodnutia, ktorým sa stanovujú smernice na rokovania pre uvedenú dohodu (dokument XT 21016/17 ADD 1 REV 2), ktoré žalobcovia považujú za nezákonné.

—

vyhlásil jeho žalobu za prípustnú a dôvodnú, a v dôsledku toho:

—

zrušil rozhodnutie z 3. mája 2019, ktoré žalobcovi oznámil nasledujúceho 6. mája pán X „Senior Legal Counsellor“ pri Rade a ktoré prijal pán Y ako zástupca menovacieho orgánu (MO), podľa ktorého „1. Žalobca, narodený 25. marca 1956 [dôverné], úradník zaradený do platovej triedy AST 7, nastúpi na pracovné voľno zo služobných dôvodov v súlade s článkom 42c služobného poriadku a má nárok na finančnú výhodu stanovenú v uvedenom článku. 2. Toto rozhodnutie nadobudne účinnosť 31. decembra 2015.“

—

uložil Rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 151 101,72 eura ako náhradu majetkovej ujmy a za narušenie kariérneho postupu žalobcu, s výhradou zvýšenia alebo zníženia počas konania,

—

uložil Rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 70 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a za poškodenie povesti žalobcu, s výhradou zvýšenia, alebo zníženia počas konania,

—

v každom prípade uložil žalovanej povinnosť nahradiť dve tretiny trov konania v súlade s článkom 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu Európskej únie.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 266 ZFEÚ a základných a všeobecných zásad práva Únie, a to najmä dodržanie legitímneho očakávania a legitímnej dôvery, zásad riadnej správe vecí verejných, dobrej viery a právnej istoty a dodržiavanie zásady proporcionality.

Žalobca sa v tejto súvislosti domnieva, že menovací orgán (ďalej len „MO“) zjavne nesprávne uplatnil a vyložil uvedené ustanovenia a zásady, keď nezohľadnil opatrenia, ktoré zahŕňa vykonanie zrušujúceho rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. decembra 2018, FV/Rada (T-750/16, EU:T:2018:972). Domnieva sa tiež, že tento orgán porušil zásadu, ktorá ukladá úradu povinnosť prijať rozhodnutie, ktoré nebude neprimerané, teda rozhodnutie, ktoré je potrebné na dosiahnutie cieľov, čo znamená, že obsah a forma rozhodnutia sú v súlade so sledovaným účelom. Žalobca napokon poukazuje na porušenie jeho legitímnej dôvery a domáha sa, aby MO správne a starostlivo vykonal citovaný rozsudok T-750/16 nielen tak, že správne uplatní článok 266 ZFEÚ, ale že ho aj vykoná bez retroaktívneho účinku.

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá jednak na tvrdení, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s podmienkami článku 42c služobného poriadku a oznámenia zamestnancom 71/15 z 23. októbra 2015, čo viedlo k porušeniu zásady, ktorá ukladá úradu povinnosť prijať rozhodnutie iba na základe legálne prípustných dôvodov, teda relevantných a neobsahujúcich zjavne nesprávne posúdenie tak zo skutkového ako aj z právneho hľadiska, a jednak na zneužití konania.

Žalobca sa v tejto súvislosti domnieva, že MO prijatím napadnutého rozhodnutia za týchto podmienok zjavne nesprávne uplatnil a vyložil uvedené regulačné ustanovenia a oznámenie zamestnancom tým, že opieral svoje rozhodnutie na nesprávnom odôvodnení tak zo skutkového, ako aj právneho hľadiska. Usudzuje, že Rada neodôvodnila záujem služby, ktorý uviedla žalobcovi na účely uplatnenia článku 42c, ani neuviedla skutočné organizačné potreby, ktoré si vyžadovali údajné nadobudnutie nových kompetencií, ktoré žalobca nemá možnosť nadobudnúť, ako aj, že MO článkom 42c zjavne nahradil disciplinárne konanie.

3.

Tretí žalobný dôvod sa zakladá na porušení povinnosti starostlivosti. Žalobca sa v tejto súvislosti domnieva, že MO prijatím napadnutého rozhodnutia za týchto podmienok nedodržal rovnováhu, ktorá ukladá inštitúcií povinnosť zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie a zohľadniť tak záujem služby, ako aj záujem dotknutého úradníka.

—

čiastočne zrušil rozhodnutie C(2019) 4027 final z 23. mája 2019:

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na nesprávnom výkone právomoci Komisie na výpočet sumy, ktorá sa má vyplatiť z fondov, a na porušení zásady legitímnej dôvery

2.

Druhý žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 druhom odseku ZFEÚ a zásady riadnej správy vecí verejných

—

zrušil napadnuté rozhodnutie v celom jeho rozsahu tak, aby odvolaniu bolo vyhovené a námietka bola v celom rozsahu zamietnutá,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania súvisiace s konaním pred námietkovým oddelením, odvolacím senátom a s týmto konaním pred Všeobecným súdom.

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2017/1001,

—

porušenie článku 94 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2017/1001.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil Európskej komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom právnom posúdení, ktoré spočíva v tom, že pri výklade pojmu „uspokojujúci spôsob diagnostiky“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 141/2000 (2) sa v rozpore s týmto predpisom vyžadovali údaje o Trecondi v porovnaní s nezaregistrovanými indikáciami Melphalanu a Cyclophosphamidu.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že uvedené posúdenie okrem toho predstavuje aj zneužitie diskrečnej právomoci, pretože zohľadnenie nezaregistrovaných indikácií je v rozpore s príslušným „oznámením Komisie o používaní článkov 3, 5 a 7 nariadenia (ES) č. 141/2000 o liekoch na ojedinelé ochorenia“ z 18. novembra 2016 (2016/C 424/03) (3).

3.

Tretí žalobný je založený na tom, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania a zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktoré patria pod zneužitie diskrečnej právomoci, pretože Komisia pri posudzovaní uspokojujúcich spôsobov diagnostiky v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 141/2000 počas prebiehajúceho konania nepoužila ako meradlo prípravnú (predtransplantačnú) terapiu, ktorá sa vykonáva pred transplantáciou kmeňových buniek, ale liečbu pri transplantácii kmeňových buniek ako takú.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na existencii zjavného zneužitia diskrečnej právomoci, ktorá spočíva v tom, že pri posudzovaní, či existuje „významný úžitok“ prípravku Trecondi v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 141/2000, neboli do posúdenia zahrnuté všetky údaje, ale klinické údaje, ktoré boli získané na základe nepriameho porovnávania neboli do posúdenia zahrnuté ako metodicky neplatné.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na tom, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, ktorá je osobitnou kategóriou zneužitia diskrečnej právomoci, pretože údaje na základe nepriameho porovnávania neboli z metodických dôvodov akceptované, hoci v minulosti také údaje, ktoré sa opierali o podobnú metodiku, akceptované boli.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú v konaní na Všeobecnom súde a konaní na EUIPO.

—

porušenie článku 94 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 a článku 296 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

—

porušenie článku 72 ods. 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001,

—

porušenie článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001,

—

porušenie článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.

—

určil, že Európska komisia sa dopustila porušenia zmluvy tým, že v konaní o ochrannej doložke týkajúcej sa zdravotníckej pomôcky „Inhaler Broncho-Air“ s označením CE začatého Nemeckom 7. januára 1998 opomenula konať a neprijala rozhodnutie podľa článku 8 ods. 2 smernice 93/42/EHS (1),

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na skutočnosti, že Európska komisia sa dopustila porušenia článku 8 ods. 2 smernice 93/42/EHS tým, že od začatia konania o ochrannej doložke týkajúcej sa zdravotníckej pomôcky „Inhaler Broncho-Air“ s označením CE, ktoré bolo začaté 7. januára 1998, neprijala rozhodnutie a nemala pritom voľnú úvahu.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na skutočnosti, že Európska komisia z dôvodu nečinnosti porušuje článok 34 ZFEÚ a právo na voľný pohyb tovaru pre zdravotnícku pomôcku „Inhaler Broncho-Air“.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na skutočnosti, že Európska komisia z dôvodu nečinnosti porušuje článok 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), takže sa žalobcovi odopiera prístup k preskúmaniu rozhodnutia a výkon práv na obranu pred súdom resp. Súdnym dvorom.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na skutočnosti, že Európska komisia sa dopustila porušenia článku 41 Charty, pretože doteraz nedošlo k vypočutiu osôb dotknutých vnútroštátnym rozhodnutím o zákaze a v primeranej lehote nebolo prijaté rozhodnutie napriek povinnosti vyplývajúcej z práva Únie podľa článku 8 ods. 2 smernice 93/42/EHS.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na skutočnosti, že Európska komisia z dôvodu nečinnosti porušila právo žalobcu na majetok podľa článku 17 Charty, pretože žalobca na základe toho nemôže svoj výrobok „Inhaler Broncho-Air“ uviesť na voľný trh.

6.

Šiesty žalobný dôvod je založený na skutočnosti, že Európska komisia naďalej porušuje článok 20 Charty, zásadu rovnosti pred zákonom, pretože v porovnateľných situáciách prijala rozhodnutie. Vedie to aj k porušeniu zásady zákazu diskriminácie podľa článku 21 Charty.

7.

Siedmy žalobný dôvod je založený na skutočnosti, že na základe nečinnosti Európskej komisii žalobca už vyše 20 rokov nemôže vykonávať právo na slobodný výkon povolania ako vynálezca „Inhaler Broncho-Air“, čím Európska komisia porušuje článok 15 Charty.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú v konaní na Všeobecnom súde a konaní na EUIPO.

—

porušenie článku 94 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 a článku 296 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

—

porušenie článku 72 ods. 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001,

—

porušenie článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001,

—

porušenie článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie.

—

porušenie podstatných procesných požiadaviek (právo na obranu, právo na prístup na súd),

—

porušenie článku 58 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

zmenil napadnuté rozhodnutie tak, aby sa ním: (i) vyhovelo odvolaniu žalobkyne; (ii) v celom rozsahu zamietli návrhy ICD 10292 a ICD 10689, ktorými sa navrhovatelia vyhlásenia neplatnosti domáhajú vyhlásenia neplatnosti sporného dizajnu; (iii) navrhovateľom vyhlásenia neplatnosti uložila povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré žalobkyni vznikli v súvislosti s konaniami pred odvolacím senátom a zrušovacím oddelením; (iv) subsidiárne vrátila vec zrušovaciemu oddeleniu, aby ju posúdilo z hľadiska článku 4 ods. 1 nariadenia o dizajnoch Spoločenstva,

—

uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalobkyne.

—

porušenie článku 8 ods. 1 a odôvodnenia 10 nariadenia Rady (ES) č. 6/2002.

—

zrušil rozhodnutie žalovaného zo 16. januára 2019 v rozsahu, v akom nebola dizajnu Spoločenstva č. 5807 179-0001-0012 priznaná priorita; priznal prioritu požadovanú 26. októbra 2017, ako aj vykonal opravu uverejnenia dizajnu s uvedením priority,

—

rozhodol o vrátení poplatku za podanie odvolania,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania,

—

subsidiárne nariadil ústne pojednávanie.

—

porušenie článku 41 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom bolo zamietnuté odvolanie týkajúce sa vyhlásenia výmazu ochrannej známky Európskej únie č. 8 435 695 pre výrobky „Zariadenie pre kasína, a to ruletové stoly a ruletové kolesá; Kasínové hry, hracie automaty a hracie stroje, najmä pre obchodné využitie v kasínach a herňách s alebo bez vyplácania výhier alebo výherné hry cez internet; automaty na mince a/alebo elektronické hracie prístroje na peniaze a alebo bez možnosti výhry; elektronické alebo elektrotechnické hracie prístroje, hracie automaty, hracie stroje, automaty na mince, ktoré fungujú po vhodení mincí, žetónov, bankoviek, lístky alebo prostredníctvom elektronických, magnetických alebo biometrických pamäťových médií, najmä pre priemyselné využitie v kasínach a hracích halách s alebo bez vyplatenia výhry; kryty pre automaty na mince, prístroje pre hry šťastia, hracie automaty a stroje; elektrické, elektronické alebo elektromechanické prístroje na realizáciu hier binga, lotériových hier alebo video lotériových hier a pre stávkové kancelárie, sieťovo alebo nezosieťované; Elektropneumatické a elektrické ťahacie stroje (hracie automaty)“ a zmenil ho tak, aby sa zamietol návrh na výmaz ďalších účastníkov konania a navyše uložil ďalšiemu účastníkovi konania povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania a konania o výmaze,

—

subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom bolo zamietnuté odvolanie týkajúce sa výmazu ochrannej známky Európskej únie č. 8 435 695 pre vyššie uvedené výrobky a pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia, vrátil vec EUIPO,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

—

porušenie článku 58 ods. 1 písm. a) a ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001,

—

porušenie článku 94 ods. 1 prvej vety nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001

—

porušenie článku 94 ods. 1 druhej vety nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

zamietol námietku spoločnosti Aldi Einkauf GmbH & Co. OHG,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.