Rozdelenie právomocí v rámci Európskej únie

SÚHRN

EÚ má len tie právomoci, ktoré boli na ňu prenesené v zmluvách (zásada prenesenia právomocí). Podľa tejto zásady môže EÚ konať len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli krajiny EÚ v zmluvách na dosiahnutie cieľov, ktoré sú v nich vymedzené. Právomoci, ktoré na EÚ neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami krajín EÚ. V Lisabonskej zmluve sa spresňuje rozdelenie právomocí medzi EÚ a krajinami EÚ. Tieto právomoci sa rozdeľujú do troch hlavných kategórií:

• výlučné právomoci;
• spoločné právomoci a
• podporné právomoci.

Tri hlavné typy právomocí

• 1.

  Výlučné právomoci (článok 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie – ZFEÚ) sa týkajú oblastí, v ktorých EÚ môže vykonávať len legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty. Krajiny EÚ môžu konať len vtedy, keď ich EÚ splnomocní na vykonávanie týchto aktov. EÚ má výlučnú právomoc v týchto oblastiach:

  • colná únia;
  • ustanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu;
  • menová politika pre krajiny eurozóny;
  • ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva;
  • spoločná obchodná politika;
  • uzatváranie medzinárodných dohôd za určitých podmienok.

• 2.

  Spoločné právomoci (článok 4 ZFEÚ) – EÚ a krajiny EÚ môžu vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty. Krajiny EÚ vykonávajú vlastnú právomoc v oblastiach, v ktorých EÚ nevykoná svoju právomoc, alebo v ktorých sa rozhodla nevykonávať svoju právomoc. Spoločná právomoc EÚ a krajín EÚ sa uplatňuje v týchto oblastiach:

  • vnútorný trh;
  • sociálna politika, ale len pokiaľ ide o aspekty vymedzené v zmluve;
  • hospodárska, sociálna a územná súdržnosť (regionálna politika);
  • poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo (okrem ochrany morských biologických zdrojov);
  • životné prostredie;
  • ochrana spotrebiteľa;
  • doprava;
  • transeurópske siete;
  • energetika;
  • priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti;
  • spoločné otázky bezpečnosti v záležitostiach verejného zdravia, pokiaľ ide o aspekty vymedzené v ZFEÚ;
  • výskum, technický rozvoj, kozmický priestor;
  • rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc.

• 3.

  Podporné právomoci (článok 6 ZFEÚ) – EÚ môže zasiahnuť prostredníctvom činností na podporu, koordináciu alebo doplnenie činnosti krajín EÚ. V právne záväzných aktoch EÚ sa nesmie vyžadovať harmonizácia právnych predpisov alebo nariadení krajín EÚ. Podporné právomoci sa vzťahujú na tieto oblasti politiky:

  • ochrana a zlepšovanie zdravia ľudí;
  • priemysel;
  • kultúra;
  • cestovný ruch;
  • vzdelávanie, odborné vzdelávanie, mládež, šport;
  • civilná ochrana;
  • administratívna spolupráca.

Osobitné právomoci

EÚ môže prijať opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby krajiny EÚ koordinovali svoju hospodársku, sociálnu politiku a politiku zamestnanosti na úrovni EÚ.

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika sa vyznačuje osobitnými inštitucionálnymi prvkami, ako je obmedzená účasť Európskej komisie a Európskeho parlamentu v rozhodovacom procese a vylúčenie akejkoľvek legislatívnej činnosti. Politiku vymedzuje a vykonáva Európska rada (ktorá pozostáva z hláv štátov a vlád krajín EÚ) a Rada (ktorá pozostáva zo zástupcov jednotlivých krajín EÚ na ministerskej úrovni). Predseda Európskej rady a vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku zastupujú EÚ vo veciach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Výkon právomoci

Výkon právomocí EÚ podlieha dvom základným zásadám stanoveným v článku 5 Zmluvy o Európskej únii:

• proporcionalita – obsah a rozsah činnosti EÚ nesmie prekročiť rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv;
• subsidiarita – v oblasti nevýlučných právomocí môže EÚ konať len v takom rozsahu a vtedy, ak cieľ navrhovanej činnosti nemôžu krajiny EÚ uspokojivo dosiahnuť, alebo ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni EÚ.

Posledná aktualizácia 26.01.2016