Rozdelenie právomocí v rámci Európskej únie

 

SÚHRN

EÚ má len tie právomoci, ktoré boli na ňu prenesené v zmluvách (zásada prenesenia právomocí). Podľa tejto zásady môže EÚ konať len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli krajiny EÚ v zmluvách na dosiahnutie cieľov, ktoré sú v nich vymedzené. Právomoci, ktoré na EÚ neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami krajín EÚ. V Lisabonskej zmluve sa spresňuje rozdelenie právomocí medzi EÚ a krajinami EÚ. Tieto právomoci sa rozdeľujú do troch hlavných kategórií:

Tri hlavné typy právomocí

Osobitné právomoci

EÚ môže prijať opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby krajiny EÚ koordinovali svoju hospodársku, sociálnu politiku a politiku zamestnanosti na úrovni EÚ.

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika sa vyznačuje osobitnými inštitucionálnymi prvkami, ako je obmedzená účasť Európskej komisie a Európskeho parlamentu v rozhodovacom procese a vylúčenie akejkoľvek legislatívnej činnosti. Politiku vymedzuje a vykonáva Európska rada (ktorá pozostáva z hláv štátov a vlád krajín EÚ) a Rada (ktorá pozostáva zo zástupcov jednotlivých krajín EÚ na ministerskej úrovni). Predseda Európskej rady a vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku zastupujú EÚ vo veciach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Výkon právomoci

Výkon právomocí EÚ podlieha dvom základným zásadám stanoveným v článku 5 Zmluvy o Európskej únii:

Posledná aktualizácia 26.01.2016