Smernicou sa umožňuje obetiam násilia, najmä domáceho násilia a prenasledovania, naďalej využívať ochranu pred páchateľmi, keď odídu do inej krajiny EÚ.
Stanovujú sa v nej pravidlá, na základe ktorých môže sudca alebo rovnocenný orgán v jednej krajine EÚ vydať európsky ochranný príkaz, keď chránená osoba odíde do inej krajiny EÚ.
Pôsobí v súčinnosti s nariadením (EÚ) č. 606/2013, ktorým sa zavádza jednoduchý postup osvedčenia, aby sa mohol príkaz vydaný v jednej krajine EÚ rýchlo a jednoducho uznať v inej krajine.
HLAVNÉ BODY
Európsky ochranný príkaz možno vydať v prípade, ak je zavedené existujúce vnútroštátne ochranné opatrenie v tej krajine EÚ, ktorá ukladá osobe predstavujúcej pre chránenú osobu nebezpečenstvo jeden alebo viac zákazov alebo obmedzení:
zákaz vstupovať do určitých miest alebo vymedzených oblastí, kde má chránená osoba pobyt, alebo ktoré navštevuje;
zákaz alebo obmedzenie kontaktu v akejkoľvek forme s chránenou osobou vrátane telefonického kontaktu, elektronickej alebo riadnej pošty, faxu alebo iných prostriedkov; alebo
zákaz alebo obmedzenie približovania sa k chránenej osobe bližšie ako na určenú vzdialenosť.
Vydanie príkazu
Existuje niekoľko podmienok, napríklad tieto:
chránená osoba sa rozhodne žiť alebo zdržiavať, alebo už žije a zdržiava sa v inej krajine EÚ;
príkaz požaduje samotná chránená osoba;
osoba predstavujúca nebezpečenstvo má právo byť vypočutá a právo podať opravný prostriedok proti ochrannému opatreniu, ak nemohla tieto práva uplatniť pred prijatím pôvodného ochranného opatrenia.
O príkaz možno požiadať buď v krajine EÚ, v ktorej chránená osoba v súčasnosti žije alebo sa zdržiava (vykonávajúca krajina), alebo v krajine, v ktorej bude príkaz vydaný (krajina pôvodu).
Neuznanie príkazu
Vykonávajúca krajina môže odmietnuť uznať príkaz z niekoľkých dôvodov, napríklad:
príkaz je neúplný alebo sa nedoplnil v lehote stanovenej vykonávajúcou krajinou;
ochranné opatrenie sa týka skutku, ktorý vo vykonávajúcej krajine nie je trestným činom;
ochranným opatrením sa neukladá jeden alebo viac zákazov alebo obmedzení vymedzených vyššie.
Ak vykonávajúca krajina odmietne uznať príkaz, musí:
ihneď informovať chránenú osobu a krajinu pôvodu o tom, že príkaz nebol uznaný a uviesť dôvody neuznania;
informovať chránenú osobu o možnosti požiadať o ochranné opatrenie podľa jej vnútroštátneho práva;
informovať chránenú osobu o akýchkoľvek dôvodoch odvolania proti rozhodnutiu podľa jej vnútroštátneho práva.
Výkon príkazu
Vydávajúca krajina je zodpovedná za prijatie a výkon opatrení na vykonanie príkazu. V prípade porušenia príkazu môže:
uložiť tresty a akékoľvek iné opatrenie, ak je toto porušenie trestným činom v tejto krajine;
prijať akékoľvek rozhodnutia iného ako trestného charakteru týkajúce sa porušenia;
prijať akékoľvek naliehavé a prechodné opatrenie s cieľom ukončiť porušovanie, kým krajina pôvodu prípadne nevydá následné rozhodnutie.
ODKEDY SA SMERNICA UPLATŇUJE?
Smernica nadobudla účinnosť . Krajiny EÚ ju mali zapracovať do vnútroštátnych právnych predpisov do .
KONTEXT
Pozri „Obete“ na webovej lokalite Európskej komisie o spravodlivosti.
AKT
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/99/EÚ z o európskom ochrannom príkaze (Ú. v. EÚ L 338, , s. 2 – 18)
SÚVISIACE AKTY
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 z o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach (Ú. v. EÚ L 181, , s. 4 – 12)