Utečenci a osoby bez štátnej príslušnosti – spoločné normy pre oprávnenie (do roku 2026)

HLAVNÉ BODY

Účel a definície

• Stanovujú sa spoločné normy na určovanie, kto spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu a na určovanie obsahu medzinárodnej ochrany. Členské štáty však môžu naďalej zavádzať alebo si môžu ponechať priaznivejšie pravidlá pre osoby, ktoré potrebujú ochranu.
• Definujú sa „utečenci“ a „osoby, ktoré spĺňajú podmienky na doplnkovú ochranu“, ako aj ich „rodinní príslušníci“ – títo zahŕňajú aj otca, matku alebo iného dospelého, ktorý je zodpovedný za osobu, ktorej sa poskytla medzinárodná ochrana, ak má osoba menej ako 18 rokov (je maloletá) a nie je zosobášená.

Posudzovanie žiadostí

• Pri určovaní relevantných náležitostí žiadosti majú členské štáty spoločnú povinnosť aktívne spolupracovať so žiadateľom.
• Uvádza sa neúplný zoznam aspektov vrátane skutočností, vyhlásení a okolností (napríklad, či bola osoba vystavená prenasledovaniu), ktoré sa musia individuálnym, objektívnym a nestranným spôsobom pri posudzovaní vziať do úvahy.
• Ak žiadatelia o azyl vyvinuli maximálne úsilie na to, aby podali svoju žiadosť a zdôvodnili ju, a ak bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť ich žiadosti, mala by sa uplatniť pochybnosť vykladaná v ich prospech i v prípade, že v žiadosti chýbajú listinné alebo iné dôkazy.
• Žiadateľov možno považovať za osoby, ktoré nepotrebujú medzinárodnú ochranu, ak majú k dispozícii vnútroštátnu ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím v ktorejkoľvek časti územia krajiny, odkiaľ pochádzajú, kam môžu bezpečne a legálne prísť a kde možno reálne očakávať, že sa tam usadia.
• V smernici sa objasňuje, že:
  • ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím môže poskytnúť iba štát, strany alebo organizácie vrátane medzinárodných organizácií, ktoré kontrolujú štát alebo podstatnú časť jeho územia;
  • tieto strany by mali byť schopné a ochotné poskytnúť účinnú a trvalú ochranu;
  • žiadateľ by mal mať prístup k takejto ochrane.
• Členské štáty by mali používať presné a aktuálne informácie z príslušných zdrojov, napríklad od Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov a Agentúry Európskej únie pre azyl.

Predpoklady na priznanie postavenia utečenca

• V súvislosti s postavením utečencov sa vysvetľuje, v čom spočíva „čin prenasledovania“ v zmysle Ženevského dohovoru, ako aj jeho rôzne formy.
• Musí existovať dôvod prenasledovania a v texte sa uvádzajú aspekty – rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine alebo politický názor –, ktoré je nutné vziať do úvahy pri posudzovaní dôvodov prenasledovania.
• Chýbajúca ochrana pred prenasledovaním z jedného z dôvodov uvedených vyššie je tiež dôvodom na priznanie postavenia utečenca.

Predpoklady na poskytnutie doplnkovej ochrany

Medzi „vážne bezprávie“, ktoré by hrozilo príslušníkovi tretej krajiny v prípade návratu do krajiny, odkiaľ pochádza, alebo, v prípade osoby bez štátnej príslušnosti, do krajiny predchádzajúceho obvyklého pobytu, patrí:

• trest smrti alebo poprava;
• mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest;
• vážne a individuálne ohrozenie života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Strata alebo vylúčenie z postavenia utečenca alebo z doplnkovej ochrany

V smernici sa uvádzajú:

• okolnosti, za ktorých postavenie utečenca alebo doplnková ochrana zanikajú (napríklad, keď žiadateľ nadobudne nové štátne občianstvo) alebo sú vylúčené (napríklad, ak sa žiadateľ dopustil vojnového zločinu alebo trestného činu proti ľudskosti);
• dôvody, na základe ktorých možno tieto práva zrušiť, ukončiť alebo odmietnuť obnoviť – vrátane prípadov, keď existujú závažné dôvody považovať žiadateľa za bezpečnostnú hrozbu alebo za osobu nebezpečnú pre spoločnosť hostiteľského členského štátu.

Obsah medzinárodnej ochrany

Obsah postavenia osoby, ktorej bolo priznané postavenie osoby s doplnkovou ochranou, sa priblížil postaveniu utečenca, čím sa do značnej miery eliminuje možnosť, aby členské štáty obmedzili prístup k určitým právam len na utečencov.

Medzinárodná ochrana, ktorú priznáva hostiteľský členský štát, zahŕňa tieto práva.

• Ochrana pred vyhostením alebo vrátením³.
• Prístup utečencov a osôb, ktorým sa poskytla doplnková ochrana k informáciám o právach a povinnostiach týkajúcich sa ich postavenia v jazyku, ktorému rozumejú alebo o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu rozumejú.
• Ochrana celistvosti rodiny.
• Pokiaľ neexistujú závažné dôvody týkajúce sa národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku, vydanie:
  • povolenia na pobyt – platného minimálne tri roky pre utečencov a najmenej jeden rok (dva roky v prípade obnovenia) v prípade doplnkovej ochrany, a
  • cestovných dokladov na cestovanie mimo územia štátu – v prípade doplnkovej ochrany iba ak osoby nemajú možnosť získať cestovný pas krajiny.
• Prístup k zamestnaniu a k možnostiam vzdelávania a odbornej prípravy týkajúcim sa zamestnania s rovnakým podmienkami zamestnávania.
• Prístup k vzdelávaniu – za rovnakých podmienok ako vlastní štátni príslušníci v prípade maloletých a ako občania tretích krajín s legálnym pobytom v prípade dospelých.
• Rovnaký prístup k postupom uznávania diplomov a odborných kvalifikácií.
• Rovnaké sociálne zabezpečenie, aké sa poskytuje vlastným štátnym príslušníkom (v prípade doplnkovej ochrany toto možno obmedziť na základné výhody).
• Zastúpenie maloletých bez sprievodu zákonným opatrovníkom alebo v prípade, keď je to potrebné, organizáciou zodpovednou za blaho maloletých, alebo akýmkoľvek iným vhodným zastúpením, ako to stanovuje právny poriadok daného štátu.
• Prístup k ubytovaniu za rovnakých podmienok ako ostatní štátni príslušníci tretích krajín s legálnym pobytom.
• Sloboda pohybu v rámci územia štátu za rovnakých podmienok a obmedzení, ako sú tie, ktoré sú poskytované štátnym príslušníkom tretích krajín s legálnym pobytom.
• Prístup k prostriedkom pre začlenenie.
• V prípade potreby pomoc pri návrate do vlasti.

Krajiny, ktoré nespadajú pod pôsobnosť smernice

Írsko a Spojené kráľovstvo* sa rozhodli smernicu neprijať, a to v súlade s Protokolom 21, ktorý je pripojený k Lisabonskej zmluve. V dôsledku toho sú naďalej viazané smernicou 2004/83/ES.

Dánsko nie je viazané ani touto, ani predchádzajúcou smernicou v dôsledku Protokolu 22 o jeho postavení, ktorý je pripojený k Lisabonskej zmluve.

Zrušenie

Smernica 2011/95/EÚ sa od 11. júna 2026 zrušuje a nahrádza nariadením (EÚ) 2024/1347 (pozri zhrnutie).