–

Županijsko državno odvjetništvo u Zagrebu, v zastúpení: S. Blažević, splnomocnený zástupca,

–

chorvátska vláda, v zastúpení: G. Vidović Mesarek, splnomocnená zástupkyňa,

–

slovinská vláda, v zastúpení: A. Dežman Mušič, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: R. Mrljić, J. Vondung a I. Zaloguin. splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 2 a článku 2 bodov 3 a 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 zo 14. novembra 2018 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 1), ako aj článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci odvolania, ktoré podala spoločnosť D. d.o.o. (ďalej len „spoločnosť D.“), so sídlom v Chorvátsku, s cieľom napadnúť uznanie a vykonanie príkazu na konfiškáciu, ktorý slovinské orgány zaslali chorvátskym orgánom a ktorý sa týkal akcií spoločnosti L.Z. d.d. (ďalej len „spoločnosť L.Z.“), ktoré vlastní spoločnosť D.

3

Odôvodnenia 1 až 4, 11 až 13, 18, 31 a 34 nariadenia 2018/1805 stanovujú:

…

…

…

…

4

Článok 1 tohto nariadenia, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„1.   V tomto nariadení sa stanovujú pravidlá, podľa ktorých členský štát uzná a vykoná na svojom území príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu vydané iným členským štátom v rámci konania v trestných veciach.

2.   Toto nariadenie nemá za následok zmenu povinnosti rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 [ZEÚ].

…

4.   Toto nariadenie sa nevzťahuje na príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu vydané v rámci konaní v občianskych a správnych veciach.“

5

Článok 2 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

6

Článok 3 nariadenia, nazvaný „Trestné činy“, stanovuje:

„1.   Príkazy na zaistenie alebo príkazy na konfiškáciu sa vykonajú bez overenia obojstrannej trestnosti činov, ktoré viedli k vydaniu takýchto príkazov, ak sa tieto činy vo vydávajúcom štáte trestajú odňatím slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a predstavujú podľa práva vydávajúceho štátu jeden alebo viacero z týchto trestných činov:

…

9. legalizácia príjmov z trestnej činnosti;

…

2. V prípade iných trestných činov, než sú trestné činy uvedené v odseku 1, môže vykonávajúci štát podmieniť uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu tým, aby činy, ktoré viedli k vydaniu príkazu na zaistenie alebo konfiškáciu, boli trestnými činmi podľa práva vykonávajúceho štátu, a to bez ohľadu na znaky skutkovej podstaty alebo na to, ako sú opísané v práve vydávajúceho štátu.“

7

Kapitola II nariadenia 2018/1805, nazvaná „Zasielanie, uznávanie a vykonávanie príkazov na zaistenie“, obsahuje články 4 až 13 tohto nariadenia, zatiaľ čo jeho kapitola III, nazvaná „Zasielanie, uznávanie a vykonávanie príkazov na konfiškáciu“, obsahuje články 14 až 22 tohto nariadenia.

8

Článok 14 nariadenia 2018/1805 s názvom „Zasielanie príkazov na konfiškáciu“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Príkaz na konfiškáciu sa zasiela prostredníctvom osvedčenia k príkazu na konfiškáciu. Vydávajúci orgán zašle osvedčenie k príkazu na konfiškáciu stanovené v článku 17 priamo vykonávajúcemu orgánu, prípadne ústrednému orgánu uvedenému v článku 24 ods. 2 akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu, za podmienok, ktoré vykonávajúcemu orgánu umožnia potvrdiť pravosť osvedčenia k príkazu na konfiškáciu.

2.   Členské štáty môžu vydať vyhlásenie, v ktorom uvedú, že keď sa im zasiela osvedčenie k príkazu na konfiškáciu na účely uznania a výkonu príkazu na konfiškáciu, vydávajúci orgán zašle pôvodný príkaz na konfiškáciu alebo jeho overenú kópiu spolu s osvedčením k príkazu na konfiškáciu. Preložiť sa musí len osvedčenie k príkazu na konfiškáciu v súlade s článkom 17 ods. 2“

9

Článok 17 uvedeného nariadenia s názvom „Vzor osvedčenia k príkazu na konfiškáciu“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   S cieľom zaslať príkaz na konfiškáciu, vydávajúci orgán vyplní osvedčenie k príkazu na konfiškáciu uvedené v prílohe II, podpíše ho a osvedčí presnosť a správnosť jeho obsahu.

2.   Vydávajúci orgán poskytne vykonávajúcemu orgánu preklad osvedčenia k príkazu na konfiškáciu v úradnom jazyku vykonávajúceho štátu alebo v ktoromkoľvek inom jazyku, o ktorom vykonávajúci štát v súlade s odsekom 3 uviedol, že ho bude akceptovať.“

10

Článok 18 uvedeného nariadenia, nazvaný „Uznávanie a vykonávanie príkazov na konfiškáciu“, v odseku 1 stanovuje:

„Vykonávajúci orgán uzná príkaz na konfiškáciu zaslaný v súlade s článkom 14 a prijme opatrenia potrebné na jeho vykonanie rovnakým spôsobom, ako v prípade vnútroštátneho príkazu na konfiškáciu vydaného orgánom vykonávajúceho štátu, pokiaľ vykonávajúci orgán nerozhodne o uplatnení niektorého z dôvodov neuznania a nevykonania stanoveného v článku 19, alebo niektorého z dôvodov odkladu, ktoré sú stanovené v článku 21.“

11

Článok 19 toho istého nariadenia, nazvaný „Dôvody neuznania a nevykonania príkazov na konfiškáciu“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Vykonávajúci orgán môže rozhodnúť o neuznaní alebo nevykonaní príkazu na konfiškáciu, iba ak:

…

…

2.   Skôr ako vykonávajúci orgán rozhodne v ktoromkoľvek z prípadov uvedených v odseku 1 o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní príkazu na konfiškáciu, poradí sa akýmkoľvek vhodným spôsobom s vydávajúcim orgánom a v prípade potreby požiada vydávajúci orgán o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií.“

12

Článok 23 nariadenia 2018/1805, nazvaný „Práva, ktorým sa riadi vykonávanie“, v odseku 1 stanovuje:

„Vykonanie príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu sa riadi právom vykonávajúceho štátu a jeho orgány sú jedine príslušné rozhodovať o postupoch jeho vykonania a určiť všetky s tým súvisiace opatrenia.“

13

Článok 25 tohto nariadenia, nazvaný „Oznamovanie“, stanovuje:

„1.   Vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa v prípade potreby navzájom bezodkladne poradia akýmikoľvek vhodnými komunikačnými prostriedkami, aby sa zabezpečilo účinné uplatňovanie tohto nariadenia.

2.   Každá komunikácia vrátane komunikácie na účely riešenia ťažkostí týkajúcich sa zasielania alebo overovania pravosti akýchkoľvek dokumentov potrebných na vykonanie príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu sa vykonáva priamo medzi vydávajúcim orgánom a vykonávajúcim orgánom a v relevantných prípadoch – ak členský štát určil ústredný orgán v súlade s článkom 24 ods. 2 – sa vykonáva so zapojením tohto ústredného orgánu.“

14

Článok 33 uvedeného nariadenia, nazvaný „Opravné prostriedky vo vykonávajúcom štáte proti uznaniu a vykonaniu príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu“, v odsekoch 2 a 4 stanovuje:

„2.   Vecné dôvody vydania príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu nemožno napadnúť na súde vykonávajúceho štátu.

…

4.   Týmto článkom nie je dotknuté uplatňovanie záruk a opravných prostriedkov vo vydávajúcom štáte v súlade s článkom 8 smernice 2014/42/EÚ.“

15

Článok 1 smernice 2014/42, nazvaný „Predmet úpravy“, v odseku 1 stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú minimálne pravidlá pre zaisťovanie majetku na účely prípadnej následnej konfiškácie a pre konfiškáciu majetku v trestných veciach.“

16

Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Ochranné opatrenia“, stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými osobám dotknutým opatreniami stanovenými v tejto smernici na účely ochrany ich práv zaistia právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý súdny proces.

…

6.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zaistia, aby každý príkaz na konfiškáciu bol odôvodnený a oznámený dotknutej osobe. Členské štáty zaistia osobe, proti ktorej bola nariadená konfiškácia, účinnú možnosť napadnúť príkaz na konfiškáciu na súde.

7.   Bez toho, aby bola dotknutá smernica 2012/13/EÚ a smernica 2013/48/EÚ, osoby, ktorých majetok je dotknutý príkazom na konfiškáciu, majú v priebehu konania o konfiškácii v súvislosti s určením príjmov a prostriedkov právo na prístup k právnemu zástupcovi na účely ochrany svojich práv. Dotknuté osoby musia byť o tomto práve poučené.

…“

17

Článok 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, v odseku 3 stanovuje:

„Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

18

Článok 3 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27), nazvaný „Účel a rozsah pôsobnosti“, v odseku 4 uvádza:

„Toto rámcové rozhodnutie neovplyvňuje ani nemení povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

19

Ustanovenia § 227 a 245 Kazenski zakonik (Trestný zákon) sa týkajú trestného činu poškodzovania veriteľov a trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti.

20

Ustanovenie § 498a Zakon o kazenskem postopku (Trestný poriadok), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „TP“), stanovuje:

„1.   Okrem prípadov, keď trestné konanie vedie k vydaniu rozsudku, ktorým je obžalovaný uznaný za vinného, sa skonfiškujú aj peniaze alebo majetok nezákonného pôvodu uvedené v článku 245 Trestného zákona…:

…

2.   Na základe odôvodnenej žiadosti prokurátora vydá senát v tejto veci osobitné uznesenie…; vyšetrujúci sudca najprv na žiadosť senátu zhromaždí informácie a preskúma všetky okolnosti dôležité na zistenie nezákonného pôvodu peňazí alebo majetku…

3.   Overená kópia uznesenia uvedeného v predchádzajúcom odseku sa doručí vlastníkovi skonfiškovaných peňazí alebo skonfiškovaného majetku…, ak je známa jeho totožnosť. …

4.   Vlastník skonfiškovaných peňazí alebo majetku… má právo podať odvolanie proti uzneseniu uvedenému v odseku 2 tohto článku, ak sa domnieva, že neexistuje právny základ pre konfiškáciu.“

21

Ustanovenie § 500 TP stanovuje:

„1.   Ak sa uplatní konfiškácia príjmov z trestnej činnosti od iného príjemcu výhod (§ 75, 77, 77a a 77b Trestného zákona), tento príjemca musí byť prizvaný na vypočutie v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní. V prípade právnickej osoby sa prizve jej zástupca. V prizvaní treba uviesť, že konanie sa bude viesť aj v jeho neprítomnosti.

2.   Zástupca právnickej osoby sa vypočuje na hlavnom pojednávaní po obžalovanom. To isté platí aj pre iného príjemcu výhod, ak nebol predvolaný ako svedok.

3.   Príjemca výhod a zástupca právnickej osoby majú právo, pokiaľ ide o preukázanie príjmov z trestnej činnosti, predkladať dôkazy a so súhlasom predsedu senátu klásť otázky obžalovanému, svedkom a znalcom.

…

5.   Ak súd až na hlavnom pojednávaní zistí, že sa uplatní konfiškácia príjmov z trestnej činnosti, musí prerušiť hlavné pojednávanie a prizvať príjemcu výhod alebo zástupcu právnickej osoby.“

22

Na základe obžaloby podanej 29. mája 2017 začal Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor, Slovinsko) trestné konanie proti štyrom osobám (ďalej len „štyria obžalovaní“), ktorí boli podozriví zo spáchania trestného činu zneužitia postavenia alebo právomoci tým, že v období od 15. do 25. júla 2007 poskytli spoločnosti I.J.S. d.d. (ďalej len „spoločnosť I.J.S.“) neoprávnenú majetkovú výhodu pri kúpe akcií spoločnosti L.Z.

23

V rámci tohto konania tento súd tiež konštatoval, že znaky skutkovej podstaty dvoch ďalších trestných činov, a to trestného činu poškodzovania veriteľov spoločnosti I.J.S a trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti boli naplnené vo vzťahu k iným osobám, ako sú štyria obžalovaní. V tejto súvislosti uvedený súd najmä konštatoval, že v júni 2013 formálny konateľ spoločnosti I.J.S., v úpadku, predal bez reálneho splatenia akcie spoločnosti L. Z. spoločnosti V. K. d.o.o. Následne táto posledná uvedená spoločnosť v júli 2013 predala tieto akcie spoločnosti D. prostredníctvom jedného zo svojich konateľov, aby zatajila ich pôvod.

24

V rámci predchádzajúceho trestného konania týkajúceho sa trestného činu poškodzovania veriteľov spoločnosti I.J.S. boli akcie spoločnosti L.Z., ktoré vlastnila spoločnosť D. ako výnos z tejto trestnej činnosti, predmetom príkazu na zaistenie, ktorý 16. júna 2014 vydal Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor). Tento príkaz na zaistenie, ktorý bol pôvodne uplatniteľný počas obdobia troch mesiacov odo dňa jeho vydania, teda do 15. septembra 2014, zakazoval spoločnosti D. previesť tieto akcie a informoval ju o jej práve podať proti tomuto príkazu sťažnosť. Na žiadosť prokurátora tento súd prijal viacero rozhodnutí, ktorými predĺžil zaistenie uvedených akcií. Tieto príkazy na zaistenie chorvátske orgány uznali a vykonali. Keďže však tieto isté akcie neboli v období od 16. septembra do 20. októbra 2014 chránené z dôvodu komplikácií v konaní o uznanie uvedených príkazov, boli 13. októbra 2014 prevedené na správcovské účty, ktoré neumožňovali identifikovať skutočných držiteľov.

25

Spoločnosť D. dvakrát podala proti príkazom na zaistenie opravné prostriedky, ktoré neboli úspešné. Okrem toho bola zamietnutá žaloba tejto spoločnosti podaná na Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb, Chorvátsko) s cieľom napadnúť uznanie a vykonanie týchto rozhodnutí chorvátskymi orgánmi, ako aj odvolanie podané po tomto zamietnutí.

26

Dňa 27. januára 2020 Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) vykonal výsluch Z.Z., zástupcu spoločnosti D,. v rámci trestného konania uvedeného v bodoch 22 a 23 tohto rozsudku. V priebehu tohto výsluchu ho tento súd informoval o možnosti konfiškácie akcií spoločnosti L.Z., ktoré vlastnila spoločnosť D. a na ktoré sa vzťahujú príkazy na zaistenie, ako aj v súlade s § 500 TP o možnosti byť vypočutý v súvislosti s takouto konfiškáciou a predložiť dôkazy, ako aj klásť otázky. Z.Z. vyhlásil, že o týchto príkazoch na zaistenie bol informovaný, že ich považuje za nedôvodné a že z tohto dôvodu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobu na Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb), uvedený v predchádzajúcom bode, s cieľom napadnúť ich uznanie a vykonanie chorvátskymi orgánmi. Uviedol tiež, že v prípade konfiškácie týchto akcií podá odvolanie.

27

Dňa 22. mája 2020 sa na Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) konalo hlavné pojednávanie v tomto konaní za prítomnosti prokurátora, štyroch obžalovaných a ich obhajcov. Prokurátor vo svojich záverečných návrhoch navrhol skonfiškovať uvedené akcie v rozsahu, v akom by sa podľa jeho názoru mali považovať za príjmy z trestných činov, a to z trestných činov poškodzovania veriteľov a legalizácie príjmov z trestnej činnosti.

28

V súvislosti s týmito dvoma trestnými činmi však nebola podaná obžaloba.

29

Rozsudkom z 27. mája 2020 Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) v súvislosti s trestným činom zneužitia postavenia alebo právomoci uvedeným v bode 22 tohto rozsudku oslobodil štyroch obžalovaných spod obžaloby, pričom na základe § 498a ods. 1 bodu 1 TP vydal príkaz na konfiškáciu týkajúci sa akcií spoločnosti L.Z., ktoré vlastní spoločnosť D. (ďalej len „sporný príkaz na konfiškáciu“). V tejto súvislosti sa v tomto rozsudku najmä uvádza, že zo skutočností preukázaných v priebehu konania o dokazovaní vyplýva, že tieto akcie predstavujú príjmy z trestného činu poškodzovania veriteľov a príjmy z trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti, ktoré sú uvedené v bodoch 23 a 27 tohto rozsudku. Prokurátor podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Višje sodišče v Mariboru (Odvolací súd Maribor, Slovinsko), ktorý toto odvolanie zamietol rozsudkom z 24. novembra 2021, v nadväznosti na ktorý tento príkaz na konfiškáciu nadobudol právoplatnosť s účinnosťou od 22. decembra 2021.

30

Dňa 17. februára 2022 Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) vydal osvedčenie k príkazu na konfiškáciu stanovené v článku 17 ods. 1 a v prílohe II k nariadeniu 2018/1805, v ktorom boli akcie spoločnosti L.Z., ktoré vlastnila spoločnosť D., označené ako „príjmy z trestného činu“ v zmysle článku 2 bodu 3 písm. a) tohto nariadenia a ktoré podliehajú „konfiškácii[i] bez konečného odsudzujúceho rozsudku… po konaní v súvislosti s trestným činom“ v zmysle článku 2 bodu 3 písm. d) uvedeného nariadenia.

31

Na účely uznania a vykonania sporného príkazu na konfiškáciu tento súd zaslal toto osvedčenie podľa článku 14 ods. 1 nariadenia 2018/1805 Županijsko državno odvjetništvo u Zagrebu (Župná prokuratúra Záhreb, Chorvátsko). K uvedenému osvedčeniu bol pripojený preklad jednak výňatkov z rozsudku z 27. mája 2020, uvedeného v bode 29 tohto rozsudku, týkajúcich sa úvodu, výroku a časti odôvodnenia skonfiškovaných príjmov a poučenia o opravných prostriedkov do chorvátskeho jazyka, ako aj úvodu a výroku rozsudku Višje sodišče v Mariboru (Odvolací súd Maribor) z 24. novembra 2021, uvedeného v tom istom bode, ktorým bolo zamietnuté odvolanie podané prokurátorom proti tomuto rozsudku.

32

Rozsudkom z 25. novembra 2022 Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb), na ktorý sa obrátila Županijsko državno odvjetništvo u Zagrebu (Župná prokuratúra Záhreb), uznal sporný príkaz na konfiškáciu.

33

Spoločnosť D. podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Visoki kazneni sud (Vyšší trestný súd, Chorvátsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

34

Na jednej strane tento predkladajúci vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či majetok, ktorý je predmetom sporného príkazu na konfiškáciu, patrí do pôsobnosti nariadenia 2018/1805.

35

V tejto súvislosti sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či trestné konanie ukončené oslobodzujúcim rozsudkom, ktoré vedie k vydaniu príkazu na konfiškáciu založeného na zisteniach týkajúcich sa iného trestného činu, ako je trestný čin, ktorý je predmetom tohto rozsudku, spáchaného inými páchateľmi, ako sú páchatelia, ktorých sa uvedený rozsudok týka a proti ktorým nebola podaná obžaloba, možno považovať za „konan[ie] v súvislosti s trestným činom“ v zmysle článku 2 bodu 2 nariadenia 2018/1805, ktoré môže viesť ku „konfiškáci[i] bez konečného odsudzujúceho rozsudku“ v zmysle článku 2 bodu 3 písm. d) tohto nariadenia. Tento súd zdôrazňuje, že podľa TP môže byť konfiškácia majetku stanovená len v odsudzujúcom rozsudku alebo v rozsudku, ktorým sa konštatuje, že dotknutá osoba sa dopustila protiprávneho konania, ktoré je predmetom trestného stíhania.

36

Na druhej strane sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či v rámci trestného konania, ktoré viedlo k vydaniu sporného príkazu na konfiškáciu, boli dodržané základné práva, ktoré spoločnosti D. vyplývajú z Charty.

37

Konkrétne, keďže v súlade s článkom 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805 je odmietnutie uznania príkazu na konfiškáciu z dôvodu porušenia základných práv dotknutej osoby možné vzhľadom na zásadu vzájomného uznávania rozsudkov a justičných rozhodnutí len vo výnimočných prípadoch, tento súd sa pýta, v akom rozsahu môže toto nariadenie, najmä jeho článok 1 ods. 2 a článok 47 Charty, brániť uznaniu a vykonaniu tohto príkazu, ak by sa ukázalo, že tieto základné práva boli porušené.

38

Po prvé predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že na pojednávaní 27. januára 2020 na Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) bol Z.Z. vypočutý ako zástupca spoločnosti D. a bol upozornený na možnosť konfiškácie akcií, o ktoré ide vo veci samej, ako aj na možnosť predkladať dôkazy a klásť otázky v priebehu konania. Naproti tomu nebol poučený o práve na prístup k právnemu zástupcovi počas celého konania o konfiškácii, ktoré je zakotvené v článku 8 ods. 7 smernice 2014/42.

39

Po druhé tento súd zdôrazňuje, že v čase tohto pojednávania ešte nebol podaný návrh na konfiškáciu akcií, o ktoré ide vo veci samej, keďže prokurátor ho predniesol až vo svojej záverečnej reči, teda na pojednávaní 22. mája 2020. Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) teda uskutočnil pojednávanie na základe obžaloby podanej v roku 2017.

40

Po tretie predkladajúci vnútroštátny súd konštatuje, že z osvedčenia k príkazu na konfiškáciu, o ktoré ide vo veci samej, vyplýva, že Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) doručil 13. októbra 2020 spoločnosti D. výňatky zo svojho rozsudku z 27. mája 2020, ktorým bol vydaný sporný príkaz na konfiškáciu, týkajúce sa úvodu, výroku, časti odôvodnenia skonfiškovaných príjmov a poučenia o opravných prostriedkov spolu s prekladom do chorvátskeho jazyka.

41

V tejto súvislosti sa tento súd na jednej strane pýta, či malo byť spoločnosti D. doručené úplné znenie tohto rozsudku ako základný dokument, s cieľom zaručiť jej spravodlivý proces.

42

Na druhej strane uvedený súd uvádza, že spoločnosť D. spochybňuje, že výňatky z uvedeného rozsudku jej boli skutočne doručené 13. októbra 2020 a že táto spoločnosť navrhuje predloženie dôkazu o ich doručení získaním potvrdenia o doručení k tomuto dátumu, ako aj prostredníctvom písmoznaleckého posudku. Uvedená spoločnosť tvrdí, že kópia tohto istého rozsudku je bola doručená až po tom, čo o ňu požiadala, a to vo februári 2022.

43

Po štvrté a napokon predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že spoločnosť D. nepodala opravný prostriedok proti rozsudku, ktorým bol vydaný sporný príkaz na konfiškáciu.

44

Vzhľadom na tieto konštatovania sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta na rozsah overení, ktoré musí vykonať v rámci sporu vo veci samej, ako aj na rozsah, v akom sa má v tejto súvislosti poradiť s orgánom vydávajúcim sporný príkaz na konfiškáciu vzhľadom na zásadu vzájomného uznávania a článok 33 ods. 2 nariadenia 2018/1805, ktorý stanovuje, že vecné dôvody vydania takéhoto príkazu nemožno napadnúť na súde vykonávajúceho členského štátu.

45

Za týchto podmienok Visoki kazneni sud (Vyšší trestný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

46

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 1 a 4, ako aj článok 2 bod 2 a článok 2 bod 3 písm. a) a d) nariadenia 2018/1805 majú vykladať v tom zmysle, že toto nariadenie sa uplatňuje na príkaz na konfiškáciu, ktorý bol v nadväznosti na trestné konanie vydaný v rozsudku, ktorým boli obžalovaní oslobodení spod obžaloby, pokiaľ ide o trestný čin, ktorý bol predmetom tohto konania, a v ktorom sa konštatuje, že majetok, ktorý sa má skonfiškovať, predstavuje príjmy z iného trestného činu, ktorý spáchala iná osoba ako obžalovaní oslobodení spod obžaloby, proti ktorej nebola podaná obžaloba.

47

Treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 1 nariadenia 2018/1805 sa v tomto nariadení stanovujú pravidlá, podľa ktorých členský štát uzná a vykoná na svojom území príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu vydané iným členským štátom v rámci konania v trestných veciach. V súlade s článkom 1 ods. 4 tohto nariadenia sa toto nariadenie naopak neuplatňuje na príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu vydané v rámci konaní v občianskych a správnych veciach.

48

Článok 2 bod 2 uvedeného nariadenia v tejto súvislosti spresňuje, že pojem „príkaz na konfiškáciu“ v zmysle toho istého nariadenia znamená konečný trest alebo opatrenie uložené súdom po konaní v súvislosti s trestným činom, ktorého dôsledkom je konečné odňatie majetku fyzickej alebo právnickej osobe.

49

Článok 2 bod 3 písm. a) a d) nariadenia 2018/1805 definuje pojem „majetok“ tak, že zahŕňa najmä majetok, ktorý podľa názoru vydávajúceho orgánu predstavuje príjmy z trestného činu a podlieha konfiškácii vrátane konfiškácie „bez konečného odsudzujúceho rozsudku“ podľa práva vydávajúceho štátu po konaní v súvislosti s trestným činom.

50

Zo samotného znenia týchto ustanovení teda vyplýva, že pôsobnosť nariadenia 2018/1805 zahŕňa všetky druhy príkazov na konfiškáciu, ktoré sú vydané v nadväznosti na konanie v súvislosti s trestným činom, vrátane príkazov na konfiškáciu vydaných bez konečného odsudzujúceho rozsudku. Ako spresňuje odôvodnenie 13 tohto nariadenia, členské štáty musia byť schopné uznať a vykonať takéto príkazy vydané podľa práva vydávajúceho členského štátu v súlade s uvedeným nariadením, aj keď právny systém vykonávajúceho členského štátu takýto druh príkazu neupravuje.

51

Z uvedeného vyplýva, ako uviedol generálny advokát v bodoch 28 až 36 svojich návrhov a ako uviedli všetky dotknuté osoby, ktoré predložili písomné pripomienky, že nariadenie 2018/1805 sa uplatňuje na príkaz na konfiškáciu, o aký ide vo veci samej. Tento príkaz totiž vydal príslušný vnútroštátny súd v nadväznosti na trestné konanie, v rámci ktorého tento súd dospel k záveru, že skonfiškovaný majetok predstavuje „príjmy z trestného činu“ v zmysle článku 2 bodu 3 písm. a) tohto nariadenia, a to z trestného činu poškodzovania veriteľov a trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti, a že tento majetok podlieha podľa slovinského práva „konfiškáci[i] bez konečného odsudzujúceho rozsudku“ v zmysle článku 2 bodu 3 písm. d) uvedeného nariadenia. V tejto súvislosti je irelevantné, že tieto dva trestné činy neviedli k obžalobe a že v rámci tohto konania boli spod obžaloby oslobodené iné osoby než tie, ktoré sa podieľali na týchto trestných činoch.

52

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 a 4, ako aj článok 2 bod 2 a článok 2 bod 3 písm. a) a d) nariadenia 2018/1805 sa majú vykladať v tom zmysle, že toto nariadenie sa uplatňuje na príkaz na konfiškáciu, ktorý bol v nadväznosti na trestné konanie vydaný v rozsudku, ktorým boli obžalovaní oslobodení spod obžaloby, pokiaľ ide o trestný čin, ktorý bol predmetom tohto konania, a v ktorom sa konštatuje, že majetok, ktorý sa má skonfiškovať, predstavuje príjmy z iného trestného činu, ktorý spáchala iná osoba ako obžalovaní oslobodení spod obžaloby, proti ktorej nebola podaná obžaloba.

53

Svojou treťou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805 v spojení s článkom 1 ods. 2 tohto nariadenia a s prihliadnutím na článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci orgán členského štátu môže odmietnuť uznanie a vykonanie príkazu na konfiškáciu z dôvodu údajného porušenia, vo vydávajúcom štáte, základných práv osoby, ktorej sa tento príkaz týka, v zmysle článku 2 bodu 10 uvedeného nariadenia, a to po prvé z dôvodu, že táto osoba nebola predvolaná zúčastniť sa na všetkých štádiách trestného konania, ktoré viedlo k vydaniu uvedeného príkazu, po druhé, že nebola poučená o svojom práve na prístup k právnemu zástupcovi počas celého tohto konania, a po tretie, že jej nebolo doručené úplné znenie rozsudku obsahujúceho ten istý príkaz v jazyku, ktorému rozumie, a to napriek tomu, že uvedená osoba nevyužila opravné prostriedky, ktoré mala k dispozícii vo vydávajúcom členskom štáte, aby napadla tento príkaz.

54

Slovinská vláda namieta neprípustnosť tretej otázky z dôvodu, že prípady porušenia základných práv uvedené predkladajúcim vnútroštátnym súdom v tejto otázke nezodpovedajú skutkovému stavu vo veci samej.

55

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených predkladajúcim vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu predloženom predkladajúcim vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudok z 8. apríla 2025, Európska prokuratúra (Súdne preskúmanie procesných úkonov), C‑292/23, EU:C:2025:255, bod 36 a citovaná judikatúra].

56

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore týkajúcom sa uznania a vykonania príkazu na konfiškáciu vydaného v nadväznosti na trestné konanie začaté v inom členskom štáte než v Chorvátskej republike, sa svojou treťou otázkou pýta, či konanie, ktoré viedlo k vydaniu tohto príkazu, bolo postihnuté porušením základných práv dotknutej osoby, ktoré by podľa článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805 mohlo odôvodniť odmietnutie uznania a vykonania uvedeného príkazu.

57

Za týchto podmienok a vzhľadom na to, že iba tomuto súdu prináleží overiť správnosť skutkových okolností, ktoré uvádza vo svojej otázke, pokiaľ ide o takéto prípadné porušenia, nie je možné dospieť k záveru, že výklad práva Únie, o ktorý žiada touto otázkou, zjavne nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu, ktorý prejednáva, alebo že uvedená otázka je hypotetická.

58

Tretia otázka je preto prípustná.

59

Na úvod treba pripomenúť, že najmä z článku 1 ods. 1 nariadenia 2018/1805 v spojení s odôvodneniami 1 až 4, ako aj 11 a 12 tohto nariadenia vyplýva, že vzhľadom na to, že na jednej strane zaistenie a konfiškácia nástrojov na páchanie trestnej činnosti a príjmov z nej patrí medzi najúčinnejšie prostriedky boja proti trestnej činnosti, a na druhej strane často nadnárodná povaha trestnej činnosti si vyžaduje zabezpečenie účinnej cezhraničnej spolupráce v tejto oblasti, cieľom tohto nariadenia je stanoviť pravidlá, podľa ktorých sú členské štáty povinné uznávať príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu vydané iným členským štátom v rámci konania v trestných veciach. Tento mechanizmus je založený na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a justičných rozhodnutí, ktorá predstavuje „základný kameň“ justičnej spolupráce medzi členskými štátmi v trestných veciach, a jeho cieľom je prispieť k zachovaniu a rozvoju priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti posilnením tejto spolupráce.

60

Konkrétne v súlade so zásadou vzájomného uznávania, ktorá je základom štruktúry nariadenia 2018/1805, je členský štát v zásade povinný podľa článku 18 ods. 1 tohto nariadenia v spojení s jeho odôvodneniami 12 a 31 bez ďalších formalít uznať príkazy na konfiškáciu vydané iným členským štátom, ktoré mu boli zaslané v súlade s článkom 14 tohto nariadenia, a prijať opatrenia potrebné na ich vykonanie, rovnako ako v prípade príkazov na konfiškáciu vydaných na vnútroštátnej úrovni, s výnimkou prípadov výslovne stanovených v uvedenom nariadení, a najmä v jeho článku 19, ktorý uvádza dôvody, pre ktoré sa členský štát môže rozhodnúť neuznať a nevykonať príkaz na konfiškáciu.

61

Medzi týmito dôvodmi odmietnutia uznania a vykonania predmetného príkazu sa nachádza dôvod stanovený v článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805, podľa ktorého vykonávajúci orgán členského štátu môže rozhodnúť o neuznaní a nevykonaní príkazu na konfiškáciu vydaného v inom členskom štáte, ak vo výnimočných prípadoch existujú na základe konkrétnych a objektívnych dôkazov podstatné dôvody domnievať sa, že vykonanie tohto príkazu by za konkrétnych okolností daného prípadu viedlo k zjavnému porušeniu príslušného základného práva stanoveného v Charte, najmä práva na účinný prostriedok nápravy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na obhajobu.

62

Z uvedeného vyplýva, že normotvorca Únie v tomto článku 19 ods. 1 písm. h) stanovil osobitný dôvod neuznania a nevykonania príkazu na konfiškáciu, ktorého cieľom je zabezpečiť dodržiavanie základných práv zakotvených v Charte a ktorý konkretizuje článok 1 ods. 2 tohto nariadenia, podľa ktorého toto nariadenie nemá za následok zmenu povinnosti rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 ZEÚ.

63

V tejto súvislosti zo samotného znenia článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805, prevzatého aj do odôvodnenia 34 tohto nariadenia, vyplýva, že toto ustanovenie odkazuje na riziko, že vykonanie príkazu na konfiškáciu povedie „za konkrétnych okolností daného prípadu“ k zjavnému porušeniu príslušného základného práva zakotveného v Charte.

64

Preto, ako uviedol generálny advokát v bode 68 svojich návrhov a ako tiež uviedla Európska komisia na pojednávaní pred Súdnym dvorom, normotvorca Únie zavedením tohto osobitného dôvodu odmietnutia uznania a vykonania príkazu na konfiškáciu z dôvodu porušenia základných práv zamýšľal od vykonávajúceho orgánu dotknutého členského štátu vyžadovať, aby tento posledný uvedený orgán vykonal len individuálne preskúmanie existencie rizika takéhoto zjavného porušenia základného práva.

65

Konkrétne článok 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805 nevyžaduje, aby takémuto individuálnemu preskúmaniu povinne predchádzalo konštatovanie vykonávajúceho orgánu dotknutého členského štátu o existencii systémových alebo všeobecných nedostatkov vo vydávajúcom členskom štáte alebo nedostatkov, ktoré sa konkrétnejšie týkajú identifikovateľnej skupiny osôb. Toto konštatovanie naopak vyžaduje Súdny dvor v rámci preskúmania v dvoch rôznych etapách, ktoré sa v zásade musí vykonať v kontexte rámcových rozhodnutí 2002/584 a 2008/909, aby sa v rámci konania o výkone európskeho zatykača, ako aj v rámci konania o uznaní a výkone odsudzujúceho rozsudku v trestnom konaní posúdila existencia rizika porušenia základných práv zaručených v článkoch 4, 7, 24 a 47 Charty (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, body 88 až 94; z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen,C‑819/21, EU:C:2023:841, body 25 až 30, ako aj z 29. júla 2024, Alchaster,C‑202/24, EU:C:2024:649, body 52 až 54 a citovanú judikatúru).

66

Toto preskúmanie v dvoch etapách, pri neexistencii osobitného dôvodu odmietnutia uznania a vykonania z dôvodu porušenia základných práv stanoveného normotvorcom Únie, vychádza z výkladu všeobecného ustanovenia uvedeného v článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 a v článku 3 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2008/909, ktoré zodpovedajú článku 1 ods. 2 nariadenia 2018/1805, citovanému v bode 62 tohto rozsudku.

67

Treba však konštatovať, že v článku 19 ods. 1 písm. h) tohto nariadenia sa normotvorca Únie výslovne rozhodol, pokiaľ ide o režim uznávania a vykonávania príkazov na konfiškáciu, konkretizovať toto všeobecné ustanovenie takýmto osobitným dôvodom odmietnutia uznania a vykonania, ktorý spočíva na vlastných spôsoboch preskúmania vyžadujúcich len individuálne preskúmanie existencie rizika zjavného porušenia základných práv.

68

Za týchto podmienok, hoci v rámci individuálneho preskúmania, by existencia buď systémových, alebo všeobecných nedostatkov, alebo nedostatkov, ktoré sa konkrétnejšie dotýkajú identifikovateľnej skupiny osôb, pokiaľ ide o dodržiavanie základných práv zakotvených v Charte vo vydávajúcom členskom štáte, mohla prípadne prispieť k preukázaniu existencie rizika zjavného porušenia týchto práv, nič to nemení na tom, že vykonávajúci orgán členského štátu nie je povinný vykonať preskúmanie v dvoch rôznych etapách, ako sa uvádza v bode 65 tohto rozsudku, aby sa bolo možné odvolávať na osobitný dôvod odmietnutia uznania a vykonania príkazu na konfiškáciu stanovený v článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805.

69

Vzhľadom na to treba na jednej strane uviesť, ako uviedol generálny advokát v bode 78 svojich návrhov, že toto ustanovenie tým, že obmedzuje dôvod odmietnutia uznania a vykonania, ktorý uvádza, na „výnimočn[é] prípad[y]“ a vyžaduje dôkaz o existencii „podstatn[ých] dôvod[ov]“ domnievať sa na základe „konkrétnych a objektívnych dôkazov“, že vykonanie príkazu na konfiškáciu povedie k „zjavnému porušeniu“ príslušného základného práva stanoveného v Charte, stanovuje prísne podmienky, ako aj vysokú hranicu závažnosti takéhoto porušenia.

70

Na druhej strane takýto dôvod odmietnutia uznania a vykonania, keďže predstavuje výnimku zo zásad vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery, na ktorých je založený systém súdnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi, sa má vykladať reštriktívne [pozri analogicky rozsudok z 21. decembra 2023, GN (Dôvod odmietnutia založený na najlepšom záujme dieťaťa), C‑261/22, EU:C:2023:1017, bod 37 a citovanú judikatúru].

71

V prejednávanej veci sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či vo vydávajúcom členskom štáte boli dodržané základné práva osoby dotknutej sporným príkazom na konfiškáciu z dôvodu, že táto osoba nebola predvolaná zúčastniť sa na všetkých štádiách trestného konania, ktoré viedli k vydaniu tohto príkazu, že nebola poučená o svojom práve na prístup k právnemu zástupcovi počas celého tohto konania a že jej nebolo doručené úplné znenie rozsudku ukladajúceho uvedený príkaz v jazyku, ktorému rozumie.

72

V tejto súvislosti treba na úvod uviesť, že najmä smernica 2014/42 ukladá členským štátom, ako vyplýva z jej článku 1 ods. 1, povinnosť zaviesť spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa zaistenia, ako aj konfiškácie prostriedkov a príjmov z trestných činov, najmä s cieľom uľahčiť vzájomné uznávanie súdnych príkazov na konfiškáciu vydaných v rámci trestného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2024, 1Dream a i., C‑767/22, C‑49/23 a C‑161/23, EU:C:2024:823, body 72 a 73, ako aj citovanú judikatúru).

73

Článok 8 ods. 1 tejto smernice tak ukladá členským štátom povinnosť prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby osoby dotknuté opatreniami stanovenými v uvedenej smernici, medzi ktoré podľa judikatúry Súdneho dvora patria nielen osoby odsúdené za trestný čin, ale aj tretie osoby, ktorých majetku sa týka príkaz na konfiškáciu (rozsudok z 21. októbra 2021, Okrăžna prokuratura – Varna, C‑845/19 a C‑863/19, EU:C:2021:864, bod 76), mali právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces na účel ochrany svojich práv.

74

Konkrétne v súlade s článkom 8 ods. 6 smernice 2014/42 členské štáty musia prijať potrebné opatrenia, ktorými zaistia, aby každý príkaz na konfiškáciu bol odôvodnený a oznámený dotknutej osobe. Musia tiež zaistiť osobe, proti ktorej bola nariadená konfiškácia, účinnú možnosť napadnúť príkaz na konfiškáciu na súde. Okrem toho článok 8 ods. 7 tejto smernice stanovuje jednak, že bez toho, aby boli dotknuté smernice 2012/13 a 2013/48, osoby, ktorých majetok je dotknutý takýmto príkazom na konfiškáciu, majú v priebehu konania o konfiškácii v súvislosti s určením príjmov a prostriedkov právo na prístup k právnemu zástupcovi na účely ochrany svojich práv a jednak že dotknuté osoby musia byť o tomto práve poučené.

75

Okrem toho, ako vyplýva z odôvodnenia 18 nariadenia 2018/1805, procesné práva zaručené viacerými ďalšími smernicami uvedenými v tomto odôvodnení sa uplatňujú na trestné konania, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, v členských štátoch, ktoré sú uvedenými smernicami viazané.

76

V každom prípade, bez ohľadu na obmedzenia pôsobnosti aktov sekundárneho práva uvedených v bodoch 72 a 75 tohto rozsudku, záruky stanovené Chartou sa musia, ako to zdôrazňuje aj odôvodnenie 18 nariadenia 2018/1805, uplatňovať na všetky konania, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie.

77

Povinnosť dodržiavať základné práva zaručené Chartou tak platí pre členské štáty pri rozhodovaní o žiadosti o uznanie a vykonanie príkazu na konfiškáciu v súlade s nariadením 2018/1805, keďže vykonávajú právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

78

Medzi tieto základné práva patrí najmä právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zakotvené v článku 47 Charty, ktoré sa skladajú z viacerých prvkov, ktoré zahŕňajú najmä právo na obhajobu, zásadu rovnosti zbraní, právo na prístup k súdu, ako aj právo poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať (rozsudok z 26. júla 2017, Sacko, C‑348/16, EU:C:2017:591, bod 32 a citovaná judikatúra). Právo na účinný prostriedok nápravy, právo na spravodlivý proces a právo na obhajobu sa navyše výslovne uvádzajú v článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805.

79

Podľa ustálenej judikatúry v rámci systému súdnej spolupráce medzi členskými štátmi v trestných veciach patrí záruka týchto základných práv predovšetkým do zodpovednosti vydávajúceho členského štátu (pozri analogicky rozsudok z 29. júla 2024, Breian, C‑318/24 PPU, EU:C:2024:658, body 32 a 52, ako aj citovanú judikatúru).

80

Z uvedeného vyplýva, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 93 svojich návrhov, že osobu dotknutú príkazom na konfiškáciu nemožno v prípade, že nevyužila opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii vo vydávajúcom členskom štáte, považovať za osobu, u ktorej ide o výnimočný prípad charakterizovaný existenciou konkrétnych a objektívnych dôkazov, ktoré by mohli predstavovať podstatné dôvody domnievať sa, že vykonanie tohto príkazu by za konkrétnych okolností daného prípadu viedlo k zjavnému porušeniu základného práva stanoveného Chartou v zmysle článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805, pokiaľ nemôže preukázať, že konkrétne okolnosti tejto osobe znemožňovali alebo prinajmenšom nadmerne sťažovali uplatnenie uvedených opravných prostriedkov, či dokonca že uvedené okolnosti ovplyvnili ich účinnosť.

81

V prejednávanej veci sa podľa informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania na jednej strane zdá, že § 500 TP stanovuje v prípade konfiškácie právo právnických osôb byť vypočuté prostredníctvom ich zástupcu tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, ako aj právo tohto zástupcu predkladať dôkazy a klásť otázky. Na druhej strane § 498a ods. 3 a 4 TP stanovuje, že overená kópia príkazu na konfiškáciu uvedeného v tomto ustanovení sa odovzdá vlastníkovi skonfiškovaného majetku, ak je jeho totožnosť známa a tento vlastník má právo podať opravný prostriedok proti tomuto príkazu. Z toho istého návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že hoci spoločnosť D. prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala opravný prostriedok proti príkazom na zaistenie, ktoré boli voči nej vydané, naopak nevyužila opravné prostriedky stanovené právnou úpravou vydávajúceho členského štátu s cieľom napadnúť sporný príkaz na konfiškáciu.

82

Za týchto podmienok, s výhradou overení, ktoré má vykonať predkladajúci vnútroštátny súd, sa právnická osoba, akou je spoločnosť D., môže, ako uviedol generálny advokát v bode 92 svojich návrhov, dovolávať v štádiu uznania a vykonania príkazu na konfiškáciu, ktorý sa jej týka, údajného porušenia jej základných práv uvedeného v bode 53 tohto rozsudku v priebehu konania, ktoré viedlo k vydaniu tohto príkazu vo vydávajúcom členskom štáte, a odvolávať sa na dôvod odmietnutia uznania a vykonania uvedený v článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805, len ak môže preukázať existenciu konkrétnych okolností, ktoré jej znemožnili alebo aspoň nadmerne sťažili uplatnenie týchto opravných prostriedkov, čím bola ovplyvnená ich účinnosť.

83

V tejto súvislosti, ako bolo uvedené v bodoch 41, 42 a 44 tohto rozsudku, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd sa na jednej strane pýta, či úplné znenie rozsudku Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) z 27. mája 2020, ktorým bol vydaný sporný príkaz na konfiškáciu, malo byť doručené spoločnosti D. s cieľom zaručiť jej spravodlivý proces. Na druhej strane v rozsahu, v akom spoločnosť D. v rámci sporu vo veci samej spochybňuje, že jej boli 13. októbra 2020 skutočne doručené výňatky z tohto rozsudku a poučenie o opravných prostriedkoch dostupných vo vydávajúcom členskom štáte, sa tento súd pýta, či môže overiť existenciu tohto doručenia a či sa musí v tejto súvislosti poradiť s vydávajúcim orgánom.

84

Podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu vyžaduje nielen záruku skutočného a účinného prijatia rozhodnutí, teda ich oznámenie adresátom, ale aj to, aby im takéto oznámenie umožňovalo presne sa oboznámiť s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nim, ako aj s opravnými prostriedkami proti takému rozhodnutiu a lehotou stanovenou na tento účel – tak, aby mohli účinne brániť svoje práva a rozhodnúť sa s plnou znalosťou veci, či je užitočné napadnúť uvedené rozhodnutie pred súdom (rozsudok zo 6. októbra 2021, Prokuratura Rejonowa Łódź‑Bałuty, C‑338/20, EU:C:2021:805, bod 34 a citovaná judikatúra).

85

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, ako je uvedené v bode 40 tohto rozsudku, že osvedčenie k príkazu na konfiškáciu, o ktoré ide vo veci samej, zaslané vydávajúcim orgánom v súlade s článkom 14 ods. 1 nariadenia 2018/1805, obsahuje údaj, podľa ktorého boli výňatky z rozsudku, ktorým bol vydaný sporný príkaz na konfiškáciu, týkajúce sa úvodu, výroku, časti odôvodnenia skonfiškovaných príjmov a poučenia o opravných prostriedkov, doručené spoločnosti D. spolu s prekladom do chorvátskeho jazyka.

86

Doručenie týchto výňatkov z rozsudku, ktorým bol vydaný sporný príkaz na konfiškáciu, za predpokladu, že bolo v prípade spoločnosti D. vykonané, sa v zásade zdá byť takej povahy, že tejto spoločnosti umožňuje účinne uplatniť opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii vo vydávajúcom členskom štáte, s cieľom namietať údajné porušenie jej základných práv, ktorým bolo postihnuté konanie, ktoré viedlo k vydaniu tohto príkazu. Ako totiž vyplýva z bodov 22 až 29 tohto rozsudku, sporný príkaz na konfiškáciu bol založený na iných trestných činoch, než je trestný čin, v súvislosti s ktorým boli týmto rozsudkom štyria dotknutí obžalovaní oslobodení spod obžaloby. V tomto rozsahu sa nezdá, že by doručenie častí uvedeného rozsudku týkajúcich sa tohto posledného uvedeného trestného činu a tohto oslobodenia spoločnosti D. bolo nevyhnutné na účinné uplatnenie týchto opravných prostriedkov, čo prináleží overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu.

87

Pokiaľ ide o okolnosť, že spoločnosť D. pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom spochybňuje, že k tomuto doručeniu skutočne došlo, treba uviesť, že vzhľadom na to, že cieľom osvedčenia k príkazu na konfiškáciu je uľahčiť vzájomné uznávanie príkazov na konfiškáciu, a vzhľadom na vzájomnú dôveru medzi súdmi členských štátov sa vykonávajúci orgán musí opierať o informácie uvedené v tomto osvedčení, ak neexistujú dostatočne konkrétne a objektívne dôkazy, ktoré by mohli spochybniť ich dôveryhodnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2024, Breian, C‑318/24 PPU, EU:C:2024:658, bod 115 a citovanú judikatúru).

88

V každom prípade, ak by predkladajúci vnútroštátny súd na základe konkrétnych a objektívnych dôkazov a bez ohľadu na informácie uvedené v takomto osvedčení mal pochybnosti, pokiaľ ide o doručenie sporného príkazu na konfiškáciu, alebo všeobecnejšie, pokiaľ ide o dodržanie základných práv dotknutej osoby počas konania, ktoré viedlo k vydaniu tohto príkazu, je v súlade s článkom 19 ods. 2 nariadenia 2018/1805 povinný pred rozhodnutím o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní uvedeného príkazu na základe článku 19 ods. 1 písm. h) poradiť sa s vydávajúcim orgánom, a v prípade potreby ho požiadať o bezodkladné poskytnutie všetkých potrebných informácií s cieľom určiť, či sú tieto pochybnosti opodstatnené.

89

V tejto súvislosti treba ešte uviesť, že Komisia na pojednávaní pred Súdnym dvorom tvrdila, že po nahliadnutí do vnútroštátneho spisu týkajúceho sa veci samej konštatovala, že niektoré časti rozsudku, ktorým bol vydaný sporný príkaz na konfiškáciu, sú nečitateľné z dôvodu nízkej kvality tlače.

90

V tejto súvislosti treba pre každý prípad pripomenúť, že podľa článku 19 ods. 1 písm. c) nariadenia 2018/1805 vykonávajúci orgán členského štátu môže tiež rozhodnúť o neuznaní a nevykonaní príkazu na konfiškáciu, ak osvedčenie k príkazu na konfiškáciu, ako je stanovené v článku 17 a prílohe II k tomuto nariadeniu, je neúplné alebo zjavne nesprávne vyplnené a nebolo doplnené po porade uvedenej v odseku 2 tohto článku 19.

91

Je pravda, že v súlade s článkom 14 ods. 1 nariadenia 2018/1805 je uvedené osvedčenie k príkazu na konfiškáciu v zásade prostriedkom, ktorým vydávajúci orgán zasiela vykonávajúcemu orgánu príkaz na konfiškáciu na účely uznania a vykonania tohto príkazu.

92

Členské štáty však môžu podľa článku 14 ods. 2 nariadenia 2018/1805 vydať vyhlásenie, v ktorom uvedú, že keď sa im zasiela takéto osvedčenie k príkazu na konfiškáciu na tieto účely, vydávajúci orgán musí zaslať aj pôvodný príkaz na konfiškáciu alebo jeho overenú kópiu spolu s týmto osvedčením. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že Chorvátska republika takéto vyhlásenie vydala.

93

V takom prípade, keďže článok 18 ods. 1 tohto nariadenia ukladá povinnosť uznať a vykonať každý príkaz na konfiškáciu, pokiaľ bol zaslaný „v súlade s článkom 14“ uvedeného nariadenia, nečitateľnosť textu rozsudku, ktorým bol vydaný pôvodný príkaz na konfiškáciu, alebo jeho overenej kópie môže spadať pod článok 19 ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia.

94

Ako však vyplýva zo samotného znenia tohto posledného uvedeného ustanovenia a ako bolo uvedené v bode 88 tohto rozsudku, v súlade s článkom 19 ods. 2 nariadenia 2018/1805 je vykonávajúci orgán povinný pred prijatím rozhodnutia o odmietnutí uznania a vykonania príkazu na konfiškáciu poradiť sa s vydávajúcim orgánom, aby mu tento orgán zaslal čitateľnú verziu pôvodného príkazu na konfiškáciu alebo jeho overenú kópiu. Táto povinnosť poradiť sa vyplýva aj z článku 25 tohto nariadenia, ktorého odsek 1 stanovuje, že vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa v prípade potreby bezodkladne poradia akýmikoľvek vhodnými komunikačnými prostriedkami, aby sa zabezpečilo účinné uplatňovanie uvedeného nariadenia, a ktorého odsek 2 sa týka práve prípadov ťažkostí pri zasielaní alebo overovaní všetkých dokumentov potrebných na vykonanie príkazu na konfiškáciu.

95

Vykonávajúci orgán teda môže odmietnuť uznanie a vykonanie predmetného príkazu na konfiškáciu z dôvodu uvedeného v článku 19 ods. 1 písm. c) nariadenia 2018/1805 len vtedy, ak vydávajúci orgán nepredloží čitateľnú verziu znenia pôvodného príkazu na konfiškáciu alebo jeho overenú kópiu v primeranej lehote.

96

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805 v spojení s článkom 1 ods. 2 tohto nariadenia a s prihliadnutím na článok 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci orgán členského štátu nemôže odmietnuť uznanie a vykonanie príkazu na konfiškáciu z dôvodu údajného porušenia, vo vydávajúcom štáte, základných práv osoby, ktorej sa tento príkaz týka, v zmysle článku 2 bodu 10 uvedeného nariadenia, pokiaľ táto osoba, ktorej skutočne boli doručené v jazyku, ktorému rozumie, časti rozsudku ukladajúceho uvedený príkaz dostatočné na to, aby jej umožnili podať opravný prostriedok proti tomuto príkazu, nevyužila opravné prostriedky, ktoré mala k dispozícii vo vydávajúcom členskom štáte, s cieľom napadnúť tento príkaz na konfiškáciu.

97

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: