–

Inteligo Media SA, v zastúpení: S. A. Opriş a A.‑M. Radu, avocate,

–

Autoritatea Naţională de Supraveghere a Prelucrării Datelor cu Caracter Personal (ANSPDCP), v zastúpení: A. G. Opre, splnomocnená zástupkyňa,

–

rumunská vláda, v zastúpení: R. Antonie, E. Gane a L. Ghiţă, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Bouchagiar, P.‑J. Loewenthal a L. Nicolae, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 o spracovávaní osobných údajov a ochrane súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) (Ú. v. EÚ L 201, 2002, s. 37; Mim. vyd. 13/029, s. 514), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 11) (ďalej len „smernica 2002/58“), ako aj článku 6 ods. 1, článku 83 ods. 2 a článku 95 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1, ďalej len „GDPR“), v spojení s článkom 15 ods. 2 smernice 2002/58.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Inteligo Media SA a Autoritatea Națională de Supraveghere a Prelucrării Datelor cu Caracter Personal (ANSPDCP) [Národný úrad pre dohľad nad spracúvaním osobných údajov (ANSPDCP), Rumunsko] vo veci o veci správnej sankcie uloženej tejto spoločnosti z dôvodu, že spracovávala osobné údaje svojich zákazníkov bez ich súhlasu.

3

Odôvodnenia 2, 10, 40 a 41 smernice 2002/58 uvádzajú:

…

…

4

Článok 1 smernice 2002/58, nazvaný „Rozsah platnosti [Pôsobnosť – neoficiálny preklad] a cieľ“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Touto smernicou sa ustanovuje harmonizácia vnútroštátnych ustanovení požadovaných na zabezpečenie primeranej úrovne ochrany základných práv a slobôd, a najmä práva na súkromie a dôvernosť, z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore a zabezpečenia voľného pohybu takých údajov a elektronických komunikačných zariadení a služieb v Spoločenstve.

2.   Ustanovenia tejto smernice spodrobňujú [spresňujú – neoficiálny preklad] a dopĺňajú smernicu 95/46/ES na účely uvedené v odseku 1. Okrem toho poskytujú ochranu legitímnych záujmov účastníkov, ktorí sú právnickými osobami.“

5

Článok 2 smernice 2002/58 s názvom „Definície“ v druhom odseku stanovuje:

„Platia aj tieto definície:

…

…

…“

6

Podľa článku 13 tejto smernice s názvom „Nevyžiadané správy“:

„1.   Používanie automatických volacích a komunikačných systémov bez ľudského zásahu (automatické volacie zariadenia), faxov alebo elektronickej pošty na účely priamej reklamy sa môže povoliť len s predchádzajúcim súhlasom účastníkov alebo užívateľov.

2.   Bez ohľadu na odsek 1, keď fyzická alebo právnická osoba získa od zákazníkov ich elektronické kontaktné údaje pre elektronickú poštu v súvislosti s predajom produktu alebo služby, a v súlade so smernicou 95/46/ES tá istá fyzická alebo právnická osoba môže použiť tieto elektronické kontaktné údaje na priamu reklamu vlastných podobných produktov alebo služieb za predpokladu, že zákazníkom bola jasne a jednoznačne poskytnutá možnosť bezplatne a jednoduchým spôsobom namietať voči takémuto použitiu elektronických kontaktných údajov v čase ich zberu a pri každej správe v prípade, že zákazník také použitie predtým neodmietol.

…

4.   V každom prípade je zakázaná prax posielania elektronickej pošty na účely priamej reklamy, pri ktorej sa skrýva alebo zatajuje totožnosť odosielateľa, v mene ktorého sa správa odosiela, alebo ktorá je v rozpore s článkom 6 smernice 2000/31/ES [Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (‚smernica o elektronickom obchode‘) (Ú. v. EÚ L 178, 2000, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399)], alebo pri ktorej chýba adresa, na ktorú môže príjemca poslať žiadosť o zastavenie takých správ, alebo ktorá príjemcov nabáda, aby navštívili internetové stránky, čo je v rozpore s uvedeným článkom.

…“

7

Odôvodnenie 173 GDPR stanovuje:

„Toto nariadenie by sa malo uplatňovať na všetky záležitosti týkajúce sa ochrany základných práv a slobôd pri spracúvaní osobných údajov, ktoré nepodliehajú osobitným povinnostiam s rovnakým cieľom uvedeným v [smernici 2002/58] vrátane povinností prevádzkovateľa a práv fyzických osôb. S cieľom spresniť vzťah medzi týmto nariadením a smernicou [2002/58] by sa uvedená smernica mala zodpovedajúcim spôsobom zmeniť. Po prijatí tohto nariadenia by sa mala preskúmať smernica [2002/58], najmä s cieľom zaistiť konzistentnosť s týmto nariadením.“

8

Článok 5 tohto nariadenia s názvom „Zásady spracúvania osobných údajov“ v odseku 1 stanovuje:

„Osobné údaje musia byť:

…“

9

Článok 6 uvedeného nariadenia s názvom „Zákonnosť spracúvania“ v odseku 1 prvom pododseku stanovuje:

„Spracúvanie je zákonné iba vtedy a iba v tom rozsahu, keď je splnená aspoň jedna z týchto podmienok:

…

10

Článok 7 toho istého nariadenia s názvom „Podmienky vyjadrenia súhlasu“ stanovuje:

„1.   Ak je spracúvanie založené na súhlase, prevádzkovateľ musí vedieť preukázať, že dotknutá osoba vyjadrila súhlas so spracúvaním svojich osobných údajov.

2.   Ak dá dotknutá osoba súhlas v rámci písomného vyhlásenia, ktoré sa týka aj iných skutočností, žiadosť o vyjadrenie súhlasu musí byť predložená tak, aby bola jasne odlíšiteľná od týchto iných skutočností, v zrozumiteľnej a ľahko dostupnej forme a formulovaná jasne a jednoducho. Akákoľvek časť takéhoto vyhlásenia, ktorá predstavuje porušenie tohto nariadenia, nie je záväzná.

…

4.   Pri posudzovaní, či bol súhlas poskytnutý slobodne, sa v čo najväčšej miere okrem iného zohľadní skutočnosť, či sa plnenie zmluvy vrátane poskytnutia služby podmieňuje súhlasom so spracúvaním osobných údajov, ktorý nie je na plnenie tejto zmluvy nevyhnutný.“

11

Podľa článok 83 GDPR, nazvaného „Všeobecné podmienky ukladania správnych pokút“:

„1.   Každý dozorný orgán zabezpečí, aby bolo ukladanie správnych pokút podľa tohto článku za porušenia tohto nariadenia uvedené v odsekoch 4, 5 a 6 v každom jednotlivom prípade účinné, primerané a odrádzajúce.

2.   Správne pokuty sa v závislosti od okolností každého jednotlivého prípadu ukladajú popri opatreniach uvedených v článku 58 ods. 2 písm. a) až h) a j) alebo namiesto nich. Pri rozhodovaní o uložení správnej pokuty a jej výške sa v každom jednotlivom prípade náležite zohľadnia tieto skutočnosti:

…

5.   Za porušenia nasledujúcich ustanovení sa podľa odseku 2 uložia správne pokuty až do výšky 20000000 [eur], alebo v prípade podniku až do výšky 4 % celkového svetového ročného obratu za predchádzajúci účtovný rok, podľa toho, ktorá suma je vyššia:

…“

12

Článok 95 tohto nariadenia, nazvaný „Vzťah k [smernici 2002/58]“, stanovuje:

„Týmto nariadením sa fyzickým či právnickým osobám neukladajú dodatočné povinnosti, pokiaľ ide o spracúvanie v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb vo verejných komunikačných sieťach v [Európskej ú]nii, v prípadoch, keď podliehajú konkrétnym povinnostiam s rovnakým cieľom stanoveným v [smernici 2002/58].“

13

Článok 2 smernice 2000/31, nazvaný „Definície“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice majú nasledujúce výrazy uvedený význam:

…

…“

14

Článok 6 tejto smernice, nazvaný „Informácie, ktoré musia byť poskytnuté“, uvádza:

„Okrem ostatných požiadaviek na informácie, ktoré sú ustanovené v práve spoločenstva, musia členské štáty zabezpečiť, aby komerčná komunikácia, ktor[á] tvorí súčasť alebo predstavuje službu informačnej spoločnosti spĺňala minimálne tieto podmienky:

15

Článok 1 ods. 2 a 3 Legea nr. 506/2004 privind prelucrarea datelor cu caracter personal și protecția vieții private în sectorul comunicațiilor electronice (zákon č. 506/2004 o spracovávaní osobných údajov a ochrane súkromia v sektore elektronických komunikácií) zo 17. novembra 2004 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 1101 z 25. novembra 2004) stanovuje:

„2.   Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú na spracovávanie osobných údajov v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb v elektronických komunikačných sieťach vrátane elektronických komunikačných sietí, ktoré podporujú zariadenia na zber údajov a identifikáciu.

3.   Ustanovenia tohto zákona sú doplnené ustanovenia Legea nr. 677/2001 pentru protecția persoanelor cu privire la prelucrarea datelor cu caracter personal și libera circulație a acestor date [(zákon č. 677/2001 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov) z 21. novembra 2001 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 790 z 12. decembra 2001)].“

16

Ustanovenie článku 2 tohto zákona č. 506/2004 v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Na účely tohto zákona platia nasledujúce definície:

…

…

2.   Definície uvedené… v článku 1 bodoch 1 a 8 Legea nr. 365/2002 privind comerțul electronic [(zákon č. 365/2002 o elektronickom obchode) zo 7. júna 2002 (opätovne uverejnený v Monitorul Oficial al României, časť I, č. 959 z 29. novembra 2006)]… sa uplatňujú aj na tento zákon.“

17

Podľa článku 12 ods. 1 a 2 zákona č. 506/2004:

„1.   Je zakázané uskutočňovať komerčnú komunikáciu prostredníctvom automatizovaných volacích a komunikačných systémov, ktoré si nevyžadujú zásah ľudského operátora, faxom alebo elektronickou poštou alebo akýmkoľvek iným spôsobom využívajúcim verejne dostupné elektronické komunikačné služby, pokiaľ dotknutý účastník alebo užívateľ nedal vopred výslovný súhlas s prijatím takejto komunikácie.

2.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, ak fyzická alebo právnická osoba získa e‑mailovú adresu zákazníka priamo pri predaji produktu alebo služby tomuto zákazníkovi v súlade so zákonom č. 677/2001, môže táto fyzická alebo právnická osoba použiť túto adresu na účely komerčnej komunikácie týkajúcej sa podobných produktov alebo služieb, ktoré uvádza na trh, za predpokladu, že zákazníkom jasne a jednoznačne ponúkne možnosť namietať proti takémuto použitiu jednoduchým spôsobom a bezplatne, a to tak pri získavaní e‑mailovej adresy, ako aj pri každej správe, ak proti tomu zákazník predtým nenamietal.“

18

Ustanovenie článku 13 ods. 1, 2 a 5 zákona č. 506/2004 znie:

„1.   Za správne delikty sa považujú tieto skutočnosti:

…

q) nedodržanie ustanovení článku 12, ktoré sa týkajú nevyžiadaných správ.

2.   Za správne delikty uvedené v odseku 1 písm. a) až l), n), o) a q) možno uložiť pokutu vo výške od 5000 [rumunských lei (RON) (približne 984 eur)] do 100000 [RON (približne 19697 eur)], a v prípade obchodných spoločností s obratom vyšším ako 5000000 [RON (približne 984892 eur)]… pokutu až do výšky 2 % obratu.

…

5.   Zistenie správnych deliktov uvedených v odseku 1 písm. a) až j) a l) až q) a uloženie sankcií vykonávajú zamestnanci ANSPDCP poverení na tento účel.“

19

Ustanovenie článku 1 ods. 8 zákona č. 365/2002 stanovuje:

„Na účely tohto zákona:

…

(8)   komerčná komunikácia – je každá forma komunikácie určená priamo alebo nepriamo na propagáciu tovaru, služieb, imidžu, mena alebo názvu, podpisu alebo loga obchodníka alebo člena regulovaného povolania; komerčná komunikácia ako taká nezahŕňa: informácie umožňujúce priamy prístup k činnosti fyzickej alebo právnickej osoby vrátane názvu domény alebo adresy elektronickej pošty, komunikáciu týkajúcu sa tovaru, služieb, imidžu, názvov alebo ochranných známok fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá je uskutočňovaná treťou osobou, ktorá je nezávislá od tejto osoby, najmä ak sa uskutočňuje bezodplatne.“

20

Spoločnosť Inteligo Media je vydavateľom online publikácie avocatnet.ro, určenej pre informovanie širokej verejnosti, ktorá sa nešpecializuje na právnu oblasť, o legislatívnych zmenách, ku ktorým každodenne dochádza v Rumunsku.

21

Dňa 27. júla 2018 táto spoločnosť zaviedla pod názvom „služba Premium“ systém plateného predplatného za časť obsahu dodávaného svojim čitateľom. V čase skutkových okolností vo veci samej uvedená spoločnosť umožňovala, aby sa každému užívateľovi bezplatne zobrazilo maximálne šesť článkov mesačne. Na prístup k ďalším článkom si musel dotknutý užívateľ najprv zriadiť bezplatný účet na dotknutej online platforme, čo znamenalo, že tento užívateľ súhlasil so zmluvnými podmienkami poskytovania „služby Premium“. Tým, že sa uvedený užívateľ zaregistroval do tejto služby, získal právo na bezplatný prístup k dvom ďalším článkom mesačne, na bezplatné zasielanie prostredníctvom elektronickej pošty denných informácií s názvom „Personal Update“, ktorá obsahuje prehľad o legislatívnych zmenách z predchádzajúceho dňa s hypertextovými odkazmi na príslušné články dostupné na tejto platforme, ako aj právo na voliteľný a spoplatnený prístup ku všetkým článkom publikácie a prijímanie prostredníctvom elektronickej pošty celej verzie týchto denných informácií s názvom „Informačný súhrn“.

22

Pri vytváraní tohto účtu sa užívatelia mohli rozhodnúť, že nebudú dostávať denné informácie „Personal Update“ zaškrtnutím políčka „Neželám si dostávať ‚Personal Update‘“ v online formulári, ktorý bolo treba na tento účel vyplniť. Rovnako tak mohli užívatelia, ktorí si ich už neželali dostávať, kliknúť na tlačidlo „Odhlásenie“.

23

Dňa 26. septembra 2019 ANSPDCP vyhotovil protokol o priestupku, ktorým spoločnosti Inteligo Media uložil pokutu vo výške 42714 RON (približne 9000 eur) za porušenie článku 5 ods. 1 písm. a) a b), článku 6 ods. 1 písm. a) a článku 7 GDPR. ANSPDCP sa domnieval, že táto spoločnosť nebola schopná preukázať získanie výslovného súhlasu 4357 užívateľov so spracúvaním ich osobných údajov (e‑mail, heslo, užívateľské meno) a že spracovala tieto údaje spôsobom nezlučiteľným s účelom, na ktorý boli pôvodne zhromaždené. Uvedené údaje, ktoré boli pôvodne zhromaždené na účely plnenia dotknutej zmluvy, boli totiž spracované na účely zaslania denných informácií „Personal Update“.

24

Inteligo Media podala na Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko) návrh na zrušenie tohto protokolu.

25

Na podporu svojej žiadosti Inteligo Media najmä uviedla, že denné informácie „Personal Update“ vzhľadom na ich v podstate redakčný obsah nespĺňa podmienky stanovené zákonom na to, aby ich bolo možné kvalifikovať ako „komerčnú komunikáciu“. Spracúvanie osobných údajov z dôvodu zaslania týchto denných informácií sa však z opatrnosti zakladalo na článku 12 ods. 2 zákona č. 506/2004, ktorým sa do rumunského práva preberá článok 13 ods. 2 smernice 2002/58, a na článku 6 ods. 1 písm. f) GDPR. Táto spoločnosť tak poskytla užívateľom právo namietať proti zasielaniu uvedených denných informácií, ako aj právo odhlásiť sa z odberu po tom, ako dostali takéto informácie.

26

Rozsudkom z 5. júna 2020 Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) zamietol tejto návrh a stotožnil sa s tvrdeniami prednesenými ANSPDCP.

27

Rozsudkom z 15. apríla 2021 Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko), ktorý rozhodoval o odvolaní podanom spoločnosťou Inteligo Media proti tomuto rozsudku, zrušil tento rozsudok a vrátil vec na Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť), aby opätovne rozhodol z dôvodu, že tento posledný uvedený súd dostatočne neodôvodnil uvedený rozsudok.

28

Po preskúmaní Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) rozsudkom z 15. decembra 2021 čiastočne vyhovel návrhu spoločnosti Inteligo Media a znížil výšku pokuty, ktorú jej ANSPDCP uložil. Zotrval však na konštatovaní správneho deliktu uvedenom v protokole o priestupku z 26. septembra 2019.

29

Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, prejednal odvolania podané proti tomuto rozsudku spoločnosťou Inteligo Media a ANSPDCP, a domnieva sa, že riešenie sporu vo veci samej závisí od určenia právneho základu spracúvania osobných údajov, o ktoré ide vo veci samej, a od podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby sa takéto spracúvanie mohlo považovať za zákonné z hľadiska smernice 2002/58 a GDPR.

30

Podľa tohto súdu je najprv potrebné objasniť po prvé podmienky, za ktorých možno e‑mailovú adresu užívateľa považovať za získanú „v súvislosti s predajom produktu alebo služby“ v zmysle článku 13 ods. 2 smernice 2002/58, po druhé rozsah pojmu „priama reklama“ uvedeného v tomto článku 13 uvedenej smernice a po tretie to, či je tento pojem rovnocenný s pojmom „komerčná komunikácia“, ktorý použil vnútroštátny zákonodarca pri prebratí daného článku 13.

31

V prípade, že by v prejednávanej veci e‑mailové adresy užívateľov neboli získané „v súvislosti s predajom tovaru alebo služby“ v zmysle článku 13 ods. 2 smernice 2002/58, ďalej treba určiť, či zaslanie informácií „Personal Update“ prostredníctvom elektronickej pošty patrí do pôsobnosti článku 13 ods. 1 tejto smernice, ako aj ustanovení, ktoré sankcionujú jeho prípadné porušenie.

32

Nakoniec vnútroštátny súd považuje za potrebné spresniť povinnosti, ktoré má kontrolný orgán pri uplatňovaní článku 83 ods. 2 GDPR, pokiaľ jasne nevyplývajú zo znenia tohto ustanovenia.

33

Za týchto okolností Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

34

Svojou prvou otázkou a štvrtou otázkou písm. a), ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 13 ods. 1 a 2 smernice 2002/58 vykladať v tom zmysle, že e‑mailovú adresu užívateľa získa vydavateľ online publikácie „v súvislosti s predajom produktu alebo služby“ v zmysle tohto článku 13 ods. 2, ak si tento užívateľ na jeho online platforme zriadi bezplatný účet, ktorý mu dáva právo na bezplatný prístup k viacerým článkom tejto publikácie, na bezplatný príjem prostredníctvom elektronickej pošty denných informácií obsahujúcich súhrn legislatívnych noviniek spracovaných v článkoch tejto publikácie vrátane hypertextových odkazov na tieto články, ako aj právo na odplatný prístup k ďalším článkom a analýzam uvedenej publikácie, a ak zaslanie takýchto informácií predstavuje používanie elektronickej pošty na „priamu reklamu“„podobných produktov alebo služieb“ v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia.

35

Na to, aby bolo možné odpovedať na tieto otázky, treba pripomenúť, že smernica 2002/58 podľa svojho článku 1 ods. 1 stanovuje najmä harmonizáciu vnútroštátnych ustanovení požadovaných na zabezpečenie primeranej úrovne ochrany základných práv a slobôd, a najmä práva na súkromie a dôvernosť, z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore.

36

Článok 2 písm. d) smernice 2002/58 stanovuje širokú definíciu pojmu „správa“, ktorá zahŕňa akékoľvek informácie vymieňané alebo prenášané medzi konečným počtom účastníkov pomocou verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby.

37

Článok 13 smernice 2002/58, nazvaný „Nevyžiadané správy“, umožňuje v odseku 1 používanie rôznych druhov komunikácie, a to elektronickej pošty na účely priamej reklamy pod podmienkou, že na dané používanie dali účastníci alebo užívatelia predchádzajúci súhlas.

38

Ako výnimku z požiadavky takéhoto súhlasu článok 13 ods. 2 smernice 2002/58 stanovuje, že ak fyzická alebo právnická osoba v súlade so smernicou 95/46 alebo s GDPR získala od svojich zákazníkov elektronické kontaktné údaje pre elektronickú poštu v súvislosti s predajom produktu alebo služby, táto fyzická alebo právnická osoba môže tieto elektronické kontaktné údaje použiť na priamu reklamu za predpokladu, že spĺňa podmienky stanovené v tomto ustanovení.

39

Zo znenia ustanovení uvedených v bodoch 37 a 38 tohto rozsudku vyplýva, že sa použijú iba na správy „na účely priamej reklamy“. Na účely odpovede na prvú otázku a štvrtú otázku písm. a) treba preto v prvom rade určiť, či posielanie informácií, o aké ide vo veci samej, má za cieľ priamu reklamu, a v prípade kladnej odpovede v druhom rade určiť, či odosielateľ tejto správy získal elektronické kontaktné údaje dotknutých užívateľov „v súvislosti s predajom… služby“ v zmysle článku 13 ods. 2 smernice 2002/58.

40

Podľa ustálenej judikatúry na účely jednotného výkladu určitého ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého toto ustanovenie patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck,292/82, EU:C:1983:335, bod 12, ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24, EU:C:2025:591, bod 91).

41

Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 13 ods. 1 a 2 smernice 2002/58, treba konštatovať, že toto ustanovenie neobsahuje nijaký údaj, pokiaľ ide o význam pojmu správa „na účely priamej reklamy“. Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že zahŕňa komunikácie, ktoré sledujú obchodný účel a sú priamo a individuálne určené spotrebiteľovi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2021, StWL Städtische Werke Lauf a.d. Pegnitz, C‑102/20, EU:C:2021:954, bod 47).

42

S prihliadnutím na tieto kritériá Súdny dvor rozhodol, že reklamné správy, ktoré sa týkajú propagácie služieb a sú šírené vo forme elektronickej pošty v tom zmysle, že sa objavia priamo v súkromnej e‑mailovej schránke doručených správ dotknutého užívateľa, predstavujú takúto komunikáciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2021, StWL Städtische Werke Lauf a.d. Pegnitz, C‑102/20, EU:C:2021:954, bod 48).

43

V prejednávanej veci, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, komunikácia, o ktorú ide vo veci samej, pozostáva z denných informácií zasielaných vo forme elektronickej pošty, ktorá obsahuje súhrn legislatívnych zmien spracovaných v článkoch online publikácie, ako aj hypertextové odkazy na tieto články. Len po kliknutí na tieto hypertextové odkazy si môžu dotknutí užívatelia prehliadať celý obsah zadarmo, v rozsahu ôsmich článkov mesačne, a za odplatu všetky články dostupné na online platforme prevádzkovanej spoločnosťou Inteligo Media.

44

Okolnosť uvádzaná vnútroštátnym súdom, že táto komunikácia vzhľadom na to, že obsahuje súhrn tém spracovaných v článkoch tejto publikácie, aj informatívny obsah, nemôže znamenať, že by táto komunikácia mala byť vylúčená z pojmu správa „na účely priamej reklamy“ v zmysle článku 13 ods. 1 a 2 smernice 2002/58, a teda z pôsobnosti tohto ustanovenia.

45

Naopak, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 32 až 34 svojich návrhov, cieľom takejto komunikácie je podnietiť dotknutých užívateľov k prístupu k platenému obsahu poskytovanému vydavateľom publikácie tým, že podporuje vyčerpanie počtu článkov, ktoré možno bezplatne prehliadať na predmetnej online platforme, a zakúpenie plného predplatného. Zameriava sa teda na podporu predaja tohto obsahu a sleduje tak obchodný účel v zmysle judikatúry citovanej v bode 41 tohto rozsudku. Okrem toho v rozsahu, v akom sa táto komunikácia šírená vo forme elektronickej pošty objavuje priamo v priečinku doručených správ súkromnej elektronickej pošty jeho príjemcov, treba konštatovať, že sa uskutočňuje „na účely priamej reklamy“ v zmysle článku 13 ods. 1 a 2 smernice 2002/58, a to bez ohľadu na to, či tento účel možno vyvodiť len z obsahu uvedenej komunikácie, alebo aj zo štruktúry ponuky jej odosielateľa.

46

Tento výklad pojmu správa „na účely priamej reklamy“ je v druhom rade podporený kontextom, do ktorého patrí, a cieľmi sledovanými smernicou 2002/58.

47

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 13 ods. 1 smernice 2002/58 stanovuje zásadné pravidlo, ktoré podmieňuje zasielanie nevyžiadaných správ patriacich do jeho pôsobnosti požiadavkou predchádzajúceho súhlasu ich príjemcu.

48

V prípade neexistencie takéhoto súhlasu je takéto zaslanie prípustné len vtedy, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 13 ods. 2 smernice 2002/58. Toto ustanovenie v prvom rade vyžaduje, aby odosielateľ dotknutej správy pri dodržaní smernice 95/46, alebo prípadne nariadenia GDPR získal od svojich príjemcov ich elektronické kontaktné údaje na účely elektronickej pošty v rámci predaja produktu alebo služby. Tieto elektronické kontaktné údaje možno ďalej používať na účely priamej reklamy pod podmienkou, že táto reklama sa týka podobných produktov alebo služieb poskytovaných týmto samotným odosielateľom. Napokon toto použitie podlieha podmienke, že títo príjemcovia majú jasne a jednoznačne možnosť bezplatne a jednoduchým spôsobom namietať voči takémuto použitiu elektronických kontaktných údajov v čase ich zberu a pri každej správe v prípade, že takéto používanie predtým neodmietli.

49

Navyše článok 13 ods. 4 smernice 2002/58 v každom prípade zakazuje prax posielania elektronickej pošty na účely priamej reklamy, pri ktorej sa skrýva alebo zatajuje totožnosť odosielateľa, v ktorého mene sa správa odosiela, alebo ktorá je v rozpore s článkom 6 smernice 2000/31 alebo pri ktorej chýba adresa, na ktorú môže príjemca poslať žiadosť o zastavenie takých správ, alebo ktorá dokonca príjemcov nabáda, aby navštívili internetové stránky, čo je v rozpore s týmto článkom 6.

50

Všetky záruky pripomenuté v bodoch 47 až 49 tohto rozsudku sa týkajú dosiahnutia cieľov sledovaných smernicou 2002/58, ako sú uvedené v jej odôvodneniach 2 a 40, teda zabezpečiť najmä úplné dodržanie práv uvedených v článkoch 7 a 8 Charty základných práv a na tento účel poskytnúť účastníkom ochranu proti narušeniu ich súkromia nevyžiadanými správami na účely priamej reklamy, najmä prostriedkami automatických volacích zariadení, faxov a elektronických správ vrátane správ sms.

51

Akýkoľvek iný výklad by mohol oslabiť potrebný účinok článku 13 smernice 2002/58, a tak spochybniť úroveň ochrany súkromia stanovenú v tejto smernici. Ak by sa totiž prijal opačný výklad, na zasielanie takej správy, o akú ide vo veci samej, by sa nevzťahovali záruky stanovené v tomto článku 13, a to bez ohľadu na riziko zásahu do súkromia užívateľov elektronických služieb.

52

Z dôvodu, že takú správu, o akú ide vo veci samej, treba považovať za uskutočnenú „na účely priamej reklamy“ v zmysle článku 13 ods. 1 a 2 smernice 2002/58, treba v druhom rade preskúmať, či je splnená podmienka uvedená v tomto článku 13 ods. 2 a spomenutá v bode 39 tohto rozsudku, podľa ktorej musí odosielateľ tejto správy získať elektronické kontaktné údaje zákazníkov „v súvislosti s predajom… služby“.

53

V prvom rade, ako uviedol generálny advokát v bode 40 svojich návrhov, na jednej strane podľa všeobecne uznávanej definície pojem „predaj“ označuje zmluvu, ktorá nevyhnutne zahŕňa platbu výmenou za tovar alebo službu. Tento pojem sa teda môže vzťahovať len na transakcie, ktoré predpokladajú vyplatenie odmeny.

54

Na druhej strane treba konštatovať, že článok 13 ods. 2 smernice 2002/58 sa vo všeobecnosti týka „služieb“ bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom rozlišoval podľa druhu dotknutej služby. Pokiaľ ide o služby, ktoré patria do pôsobnosti smernice 2000/31, Súdny dvor rozhodol, že odmenu za službu poskytovanú poskytovateľom v rámci jeho hospodárskej činnosti nemusia nevyhnutne platiť osoby, ktoré sú jej príjemcami. Platí to najmä vtedy, keď poskytovateľ služieb poskytuje službu bezodplatne na propagačné účely tovaru, ktorý predáva, alebo služieb, ktoré ponúka, takže cena tejto jeho činnosti je už zahrnutá do predajnej ceny tohto tovaru alebo služieb (rozsudok z 15. septembra 2016, Mc Fadden, C‑484/14, EU:C:2016:689, body 41 a 42, ako aj citovaná judikatúra). Tieto úvahy možno preniesť na výklad článku 13 ods. 2 smernice 2002/58.

55

Presne tak je to pritom v prejednávanej veci. Ako totiž vyplýva zo znenia prvej otázky a z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, Inteligo Media získala elektronické kontaktné údaje dotknutých užívateľov pri zriadení bezplatného účtu na online platforme prevádzkovanej touto spoločnosťou, čo predpokladalo súhlas týchto užívateľov so zmluvnými podmienkami poskytovania „služby Premium“. Prihlásením k tejto službe získali uvedení užívatelia právo na bezplatný prístup k viacerým článkom v dotknutej publikácii a právo dostávať denné informácie „Personal Update“. Ako vyplýva z bodu 45 tohto rozsudku, poskytovanie takejto služby má predovšetkým reklamný cieľ spočívajúci v propagácii plateného obsahu poskytovaného spoločnosťou Inteligo Media, pričom náklady na túto službu sú zahrnuté do ceny tohto obsahu.

56

Za týchto podmienok, podobne ako uviedol generálny advokát v bode 43 svojich návrhov, treba konštatovať, že taká nepriama odmena, ktorá je súčasťou kúpnej ceny plného predplatného ponúkaného týmto poskytovateľom, o akú ide vo veci samej, zodpovedá požiadavke platby pripomenutej v bode 53 tohto rozsudku.

57

V dôsledku toho transakcia, akou je transakcia, v rámci ktorej Inteligo Media získala elektronické kontaktné údaje užívateľov, môže spadať pod pojem „predaj… služby“ v zmysle článku 13 ods. 2 smernice 2002/58.

58

Tento výklad je v druhom rade v súlade s kontextom, v ktorom sa tento pojem používa, a s cieľmi sledovanými právnou úpravou, ktorej je súčasťou.

59

V tejto súvislosti je zaiste pravda, že článok 13 ods. 2 smernice 2002/58 stanovuje výnimku, ktorá sa odchyľuje od zásadného pravidla stanoveného v tomto článku 13 ods. 1, a preto sa musí vykladať reštriktívne. Po prvé však znenie uvedeného článku 13 ods. 2 nevylučuje možnosť, že odmenu požadovanú za „predaj“ v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia môže zaplatiť iná osoba než príjemca produktu alebo služby, ktoré sú predmetom tejto transakcie. Z tohto znenia naopak vyplýva, že normotvorca Únie iba stanovil, že elektronické kontaktné údaje dotknutých užívateľov musia byť získané „v súvislosti s predajom produktu alebo služby“.

60

Po druhé výklad znenia článku 13 ods. 2 smernice 2002/58 musí byť v každom prípade v súlade s cieľom, ktorý toto ustanovenie sleduje. Z toho vyplýva, že potrebu takéhoto reštriktívneho výkladu nemožno chápať tak, že umožňuje výklad týchto pojmov, ktorý by ich zbavoval potrebného účinku (pozri analogicky rozsudok zo 4. marca 2021, Frenetikexito, C‑581/19, EU:C:2021:167, bod 22 a citovanú judikatúru).

61

Pokiaľ pritom ide o cieľ sledovaný článkom 13 ods. 2 smernice 2002/58, z odôvodnenia 41 tejto smernice vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle stanoviť výnimku zo zásady uvedenej v tomto článku 13 ods. 1, ak boli elektronické kontaktné údaje dotknutých užívateľov získané „v súvislosti s existujúcimi zákazníckymi vzťahmi“, pričom tento vzťah bližšie necharakterizoval.

62

V dôsledku toho a s výhradou overenia, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa zdá, že v prejednávanej veci je splnená tak podmienka, na základe ktorej mali byť elektronické kontaktné údaje dotknutých užívateľov získané „v súvislosti s predajom produktu alebo služby“, ako aj podmienka, ako vyplýva z bodov 55 a 56 tohto rozsudku, týkajúca sa podobnej povahy služby, ktorá je predmetom dotknutej reklamy.

63

S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku a štvrtú otázku písm. a) odpovedať tak, že článok 13 ods. 1 a 2 smernice 2002/58 sa má vykladať v tom zmysle, že e‑mailovú adresu užívateľa získa vydavateľ online publikácie „v súvislosti s predajom produktu alebo služby“ v zmysle tohto článku 13 ods. 2, ak si tento užívateľ na jeho online platforme zriadi bezplatný účet, ktorý mu dáva právo na bezplatný prístup k viacerým článkom tejto publikácie, na bezplatný príjem prostredníctvom elektronickej pošty denných informácií obsahujúcich súhrn legislatívnych noviniek spracovaných v článkoch tejto publikácie vrátane hypertextových odkazov na tieto články, ako aj právo na odplatný prístup k ďalším článkom a analýzam uvedenej publikácie. Zaslanie takýchto denných informácií predstavuje používanie elektronickej pošty na účely „priamej reklamy“„podobných produktov alebo služieb“ v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia.

64

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 13 ods. 2 smernice 2002/58 v spojení s článkom 95 GDPR vykladať v tom zmysle, že ak prevádzkovateľ používa e‑mailovú adresu užívateľa na účely zaslania nevyžiadanej správy tomuto užívateľovi v súlade s týmto článkom 13 ods. 2, uplatnia sa podmienky zákonnosti spracúvania stanovené v článku 6 ods. 1 tohto nariadenia.

65

Súdny dvor tak opakovane rozhodol, že článok 6 ods. 1 prvý pododsek GDPR stanovuje taxatívny a obmedzený zoznam prípadov, v ktorých možno spracúvanie osobných údajov považovať za zákonné. Na to, aby sa teda spracúvanie mohlo považovať za zákonné, musí sa naň vzťahovať jeden z prípadov stanovených v tomto ustanovení [rozsudky z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Trestné body), C‑439/19, EU:C:2021:504, bod 99, a z 9. januára 2025, Mousse, C‑394/23, EU:C:2025:2, bod 25, ako aj citovaná judikatúra].

66

Vzhľadom na to podľa výslovného znenia článku 95 GDPR sa týmto nariadením fyzickým či právnickým osobám neukladajú dodatočné povinnosti, pokiaľ ide o spracúvanie v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb vo verejných komunikačných sieťach v Únii, v prípadoch, keď podliehajú konkrétnym povinnostiam s rovnakým cieľom stanoveným v smernici 2002/58.

67

Navyše odôvodnenie 173 uvedeného nariadenia analogicky spresňuje, že toto nariadenie by sa malo uplatňovať na všetky záležitosti týkajúce sa ochrany základných práv a slobôd pri spracúvaní osobných údajov, ktoré nepodliehajú osobitným povinnostiam s rovnakým cieľom uvedeným v smernici 2002/58 vrátane povinností prevádzkovateľa a práv fyzických osôb.

68

Ako uviedol generálny advokát v bode 50 svojich návrhov, článok 13 ods. 2 smernice 2002/58 pritom vyčerpávajúcim spôsobom upravuje podmienky a účely spracúvania, ako aj práva dotknutej osoby a ukladá prevádzkovateľovi „osobitné povinnosti“ v zmysle článku 95 GDPR. V dôsledku toho zákonnosť spracúvania osobných údajov vykonávaného v rámci správy patriacej do pôsobnosti tohto článku 13 ods. 2 možno preukázať na základe tohto ustanovenia, pričom nie potrebné ju posúdiť vzhľadom na podmienky stanovené v článku 6 ods. 1 písm. a) až f) GDPR.

69

S prihliadnutím na vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 13 ods. 2 smernice 2002/58 v spojení s článkom 95 GDPR sa má vykladať v tom zmysle, že ak prevádzkovateľ používa e‑mailovú adresu užívateľa na účely zaslania nevyžiadanej správy tomuto užívateľovi v súlade s týmto článkom 13 ods. 2, podmienky zákonnosti spracúvania stanovené v článku 6 ods. 1 tohto nariadenia sa neuplatnia.

70

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 13 ods. 1 a 2 smernice 2002/58 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá používa pojem „komerčná komunikácia“ stanovený v článku 2 písm. f) smernice 2000/31 namiesto pojmu „priama reklama“, a v prípade zápornej odpovede, či denné informácie obsahujúce súhrn legislatívnych noviniek spracovaných v článkoch online publikácie, vrátane hypertextových odkazov na tieto články, predstavuje „komerčnú komunikáciu“ v zmysle tohto článku 2 písm. f).

71

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach vzťahujúcich sa na právo Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 15. júna 2021, Facebook Ireland a i., C‑645/19, EU:C:2021:483, bod 115, ako aj citovaná judikatúra).

72

Okrem toho v súlade s rovnako ustálenou judikatúrou odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu (rozsudok z 15. júna 2021, Facebook Ireland a i., C‑645/19, EU:C:2021:483, bod 116, ako aj citovaná judikatúra).

73

V prejednávanej veci z odpovede na prvú otázku a štvrtú otázku písm. a) vyplýva, že zaslanie takýchto informácií, o aké ide vo veci samej, predstavuje správu „na účely priamej reklamy“ v zmysle článku 13 ods. 1 a 2 smernice 2002/58. Za týchto podmienok sa na základe informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom nezdá, že by tento súd okrem toho potreboval výklad pojmu „komerčná komunikácia“ stanoveného v článku 2 písm. f) smernice 2000/31, aby mohol rozhodnúť spor, ktorý prejednáva.

74

Z uvedeného vyplýva, že tretia otázka je neprípustná.

75

Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú otázku a štvrtú otázku písm. a) netreba odpovedať na štvrtú otázku písm. b) a piatu otázku.

76

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: