–

„Laimz“ SIA, v zastúpení: E. Jonins, zvērināta advokāta palīgs,

–

lotyšská vláda, v zastúpení: J. Davidoviča, K. Pommere a I. Romanovska, splnomocnené zástupkyne,

–

fínska vláda, v zastúpení: A. Laine a M. Pere, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Goddin, I. Naglis a G. von Rintelen, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 1, článku 3 bodu 9, článku 3 bodu 11 písm. a), článku 3 bodov 12 a 15, článku 8 ods. 2, článku 11 písm. d), článku 14 ods. 5 a článku 45 ods. 1 a 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 z 20. mája 2015 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES a smernica Komisie 2006/70/ES (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 73), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/843 z 30. mája 2018 (Ú. v. EÚ L 156, 2018, s. 43) (ďalej len „smernica 2015/849“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou „Laimz“ SIA, ktorá je poskytovateľom služieb v oblasti hazardných hier, na jednej strane a Izložu un azartspēļu uzraudzības inspekcija (Inšpektorát pre dohľad nad hazardnými hrami, Lotyšsko) (ďalej len „inšpektorát“) na druhej strane vo veci peňažnej sankcie uloženej tejto spoločnosti za porušenie vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa predchádzania praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu.

3

Podľa odôvodnení 1, 4, 21, 22, 30 až 33 a 35 smernice 2015/849:

…

…

…

…

4

Článok 1 ods. 1 tejto smernice znie:

„Táto smernica má za cieľ zabrániť používaniu finančného systému Únie na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu.“

5

Článok 2 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na tieto povinné subjekty:

…

…

f) poskytovateľov služieb v oblasti hazardných hier;

…“

6

Článok 3 tej istej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…

…“

7

Článok 8 smernice 2015/849 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby povinné subjekty prijali potrebné kroky na určenie a hodnotenie rizík prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, a zároveň zohľadnia rizikové faktory vrátane tých, ktoré súvisia s ich klientmi, krajinami alebo geografickými oblasťami, produktmi, službami, transakciami alebo distribučnými kanálmi. Tieto kroky musia byť primerané povahe a veľkosti povinných subjektov.

2.   Hodnotenia rizík uvedené v odseku 1 sa zaznamenávajú, aktualizujú a sprístupňujú relevantným príslušným orgánom a dotknutým samoregulačným orgánom. Príslušné orgány môžu rozhodnúť, že samostatné zdokumentované hodnotenie rizík nie je potrebné, ak špecifické riziká vyplývajúce z povahy daného sektora sú jasné a zrozumiteľné.

3.   Členské štáty zabezpečia, aby povinné subjekty mali politiky, kontroly a postupy na účinné zmiernenie a riadenie rizík v súvislosti s praním špinavých peňazí a financovaním terorizmu, zistených na úrovni Únie, členského štátu a povinného subjektu. Tieto politiky, kontroly a postupy musia byť primerané povahe a veľkosti povinných subjektov.

4.   Politiky, kontroly a postupy uvedené v odseku 3 zahŕňajú:

5.   Členské štáty vyžadujú, aby povinné subjekty získali pre politiky, kontroly a postupy, ktoré zavádzajú, súhlas od svojho vrcholového manažmentu a v prípade potreby monitorujú a podporujú prijaté opatrenia.“

8

Podľa článku 11 tejto smernice:

„Členské štáty zabezpečia, aby povinné subjekty uplatňovali opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientovi v týchto situáciách:

…

…

9

Článok 13 ods. 1, 2 a 4 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientovi zahŕňajú:

…

2.   Členské štáty zabezpečia, aby povinné subjekty uplatňovali všetky požiadavky povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientovi ustanovené v odseku 1. Povinné subjekty však môžu stanoviť rozsah týchto opatrení na základe hodnotenia rizík.

…

4.   Členské štáty zabezpečia, aby povinné subjekty boli schopné preukázať príslušným orgánom alebo samoregulačným orgánom, že so zreteľom na zistené riziká prania špinavých peňazí a financovania terorizmu sú dané opatrenia vhodné.“

10

Článok 14 ods. 5 tej istej smernice znie:

„Členské štáty vyžadujú, aby povinné subjekty uplatňovali opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientovi nielen v prípade všetkých nových klientov, ale vo vhodnom čase aj na existujúcich klientov na základe hodnotenia rizík, alebo keď sa u klienta zmenia dôležité okolnosti, alebo ak má povinný subjekt počas príslušného kalendárneho roka akúkoľvek zákonnú povinnosť klienta kontaktovať na účely preskúmania akýchkoľvek relevantných informácií týkajúcich sa konečného užívateľa či užívateľov výhod alebo má povinný subjekt túto povinnosť podľa smernice Rady 2011/16/EÚ [z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS (Ú. v. EÚ L 64, 2011, s. 1)].“

11

Článok 20 smernice 2015/849 stanovuje:

„V súvislosti s transakciami alebo obchodnými vzťahmi s [PEO] vyžadujú členské štáty okrem opatrení povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientovi stanovených v článku 13, aby povinné subjekty:

12

Článok 23 tejto smernice stanovuje, že opatrenia podľa jej článkov 20 a 21 sa vzťahujú aj na rodinných príslušníkov PEO alebo na „osoby, ktoré sú známe ako osoby blízke [PEO]“.

13

Článok 45 ods. 1 a 8 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty vyžadujú od povinných subjektov, ktoré sú súčasťou skupiny, aby uplatňovali celoskupinové politiky a postupy vrátane politík na ochranu osobných údajov a politík a postupov na výmenu informácií v rámci skupiny na účely boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu. Uvedené politiky a postupy sa uplatňujú účinne na úrovni pobočiek a dcérskych spoločností vo väčšinovom vlastníctve v členských štátoch a tretích krajinách.

…

8.   Členské štáty zabezpečia, aby bola povolená výmena informácií v rámci skupiny. Informácie o podozrení, že finančné prostriedky sú príjmom z trestnej činnosti alebo súvisia s financovaním terorizmu nahlasovaným [finančnej spravodajskej jednotke (FIU)], sa vymieňajú v rámci skupiny, ak FIU neposkytne iné pokyny.“

14

Noziedzīgi iegūtu līdzekļu legalizācijas un terorisma un proliferācijas finansēšanas novēršanas likums (zákon o predchádzaní praniu špinavých peňazí, financovaniu terorizmu a šíreniu jadrových zbraní) zo 17. júla 2008 (Latvijas Vēstnesis, 2008, č. 116) (ďalej len „zákon o predchádzaní praniu špinavých peňazí“) bol zmenený s cieľom prebrať smernicu 2015/849.

15

Ustanovenie § 1 tohto zákona v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej stanovuje:

„Na účely tohto zákona platia nasledujúce definície:

…

…

…

…

16

Ustanovenie § 3 uvedeného zákona, nazvané „Pôsobnosť zákona“, v odsekoch 1 až 21 stanovuje:

„1.   Subjektmi, na ktoré sa vzťahuje tento zákon, sú osoby, ktoré vykonávajú ekonomickú alebo odbornú činnosť:

…

7) organizátori lotérií a hazardných hier;

…

2.   Povinné subjekty, ktoré sú súčasťou skupiny, uplatňujú celoskupinové politiky a postupy, a to najmä politiky spracúvania osobných údajov fyzických osôb, ako aj politiky a postupy týkajúce sa výmeny informácií v rámci skupiny na účely boja proti praniu špinavých peňazí, financovaniu terorizmu a šíreniu zbraní. Tieto celoskupinové politiky a postupy sa účinne uplatňujú aj na úrovni pobočiek a dcérskych spoločností vo väčšinovom vlastníctve povinných subjektov v členských štátoch a tretích krajinách.

17

Ustanovenie § 10 toho istého zákona s názvom „Určenie zamestnancov zodpovedných za dodržiavanie požiadaviek tohto zákona“ v odseku 1 stanovuje:

„Povinné subjekty, ktoré sú právnickými osobami, určia jedného alebo viacerých zamestnancov (osoby zodpovedné za dodržiavanie požiadaviek v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí, financovaniu terorizmu a šíreniu jadrových zbraní) najmä spomedzi členov vrcholového manažmentu, ktorí sú oprávnení prijímať rozhodnutia a ktorí sú priamo zodpovední za dodržiavanie požiadaviek tohto zákona a za výmenu informácií s príslušným orgánom dohľadu…“

18

Ustanovenie § 11 zákona o predchádzaní praniu špinavých peňazí, nazvané „Požiadavka povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom“, v odseku 1 stanovuje:

„Povinný subjekt prijme opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom:

…

…“

19

Ustanovenie § 111 tohto zákona, nazvané „Opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom a rizikové faktory“, v odsekoch 1, 2, 6 a 7 stanovuje:

„1.   Opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom predstavujú súbor akcií založených na posúdení rizika, v rámci ktorých povinný subjekt:

…

2.   Pri určovaní rozsahu a postupu povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom, ako aj pravidelnosti skúmania dokumentov, osobných údajov a informácií získaných v rámci povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom zohľadňuje povinný subjekt riziká prania špinavých peňazí, financovania terorizmu a šírenia zbraní spojené s klientom, krajinou jeho pobytu (sídla), ekonomickou alebo osobnou činnosťou klienta, použitými službami, produktmi a ich dodávateľskými reťazcami, ako aj s uskutočnenými transakciami.

…

6.   Povinný subjekt pri zakladaní obchodného vzťahu získa a zdokumentuje na základe posúdenia rizika prania špinavých peňazí, financovania terorizmu a šírenia zbraní informácie o predmete a plánovanej povahe obchodného vzťahu vrátane služieb, ktoré má klient v úmysle využiť, počtu a objemu plánovaných transakcií, druhu ekonomickej alebo osobnej činnosti klienta, v rámci ktorej klient využíva služby, a prípadne pôvodu finančných prostriedkov klienta, ako aj pôvodu aktív, ktoré charakterizujú finančnú situáciu klienta.

7.   Povinný subjekt uplatňuje opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom nielen pri zakladaní obchodného vzťahu, ale aj počas jeho existencie (vrátane existujúcich klientov) na základe prístupu založeného na riziku…“

20

Ustanovenie § 25 uvedeného zákona, nazvané „Obchodné vzťahy s [PEO], rodinným príslušníkom [PEO] alebo osobou blízkou [PEO]“, v odseku 2 stanovuje:

„Systém vnútornej kontroly povinného subjektu založený na hodnotení rizika umožňuje zistiť, či sa klient, ktorý v čase založenia obchodného vzťahu nie je [PEO] alebo rodinným príslušníkom [PEO] alebo osobou blízkou politicky exponovanej osobe, po založení obchodného vzťahu takouto osobou stane.“

21

Ustanovenie § 29 toho istého zákona s názvom „Uznávanie a akceptovanie výsledkov prieskumu týkajúceho sa klientov“ v odseku 1 stanovuje:

„Úverové inštitúcie a finančné inštitúcie môžu uznať a akceptovať výsledky prieskumu týkajúceho sa klientov, pokiaľ ide o dodržiavanie opatrení uvedených v § 111 ods. 1 bodoch 1 až 3 tohto zákona, ktorý vykonávajú úverové a finančné inštitúcie z členských štátov alebo tretích krajín, ak sú splnené všetky tieto podmienky:…“

22

Spoločnosť Laimz je spoločnosťou s ručením obmedzeným so sídlom v Lotyšsku, ktorej obchodná činnosť spočíva v organizovaní hazardných hier. Základné imanie tejto spoločnosti je v 100 % vlastníctve spoločnosti „Optibet“ SIA, ktorá je tiež spoločnosťou s ručením obmedzeným so sídlom v Lotyšsku, ktorej obchodná činnosť spočíva takisto v organizovaní hazardných hier. Tieto dve spoločnosti sú súčasťou skupiny Enlabs AB so sídlom vo Švédsku. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Laimz má postavenie povinného subjektu v zmysle zákona o predchádzaní praniu špinavých peňazí, ktorého účelom bolo transponovať smernicu 2015/849.

23

Dňa 2. marca 2020 Optibet, ktorá uzavrela zmluvu s jednou spoločnosťou, aby jej táto spoločnosť poskytla zverejnené a verejne dostupné údaje týkajúce sa hodnotenia a riadenia rizík vzhľadom na požiadavky zákona o predchádzaní praniu špinavých peňazí, uzavrela so spoločnosťou Laimz dohodu, na základe ktorej sa zaviazala oznámiť jej tieto údaje s cieľom zabezpečiť čo najúčinnejšie využívanie zdrojov a jednotné dodržiavanie požiadaviek tohto zákona v rámci spoločností tejto skupiny.

24

Dňa 23. augusta 2021 Laimz začala poskytovať služby interaktívnych hazardných hier klientovi, ktorý bol predtým klientom spoločnosti Optibet (ďalej len „klient dotknutý vo veci samej“).

25

Dňa 31. januára 2022 Laimz prijala opatrenia zvýšenej povinnej starostlivosti vo vzťahu k tomuto klientovi s tým, že ho požiadala o doplňujúce informácie, pričom vychádzala z jeho herných návykov, z výšky jeho stávok, ako aj z údajov, ktoré o ňom poskytla Optibet v súvislosti s obdobím, keď bol jej klientom. V tomto kontexte Laimz uplatnila aj rozhodnutie z 27. marca 2020, ktoré prijal člen vrcholového manažmentu spoločnosti Optibetu a ktoré sa týkalo zachovania vzťahov s klientom.

26

Vo februári a v marci 2022 vykonal inšpektorát kontrolu v spoločnosti Laimz. V správe vypracovanej na základe tejto kontroly tento orgán uviedol, že v rokoch 2020, 2021 a 2022 Laimz neidentifikovala žiadny obchodný vzťah s osobami blízkymi PEO a že pokiaľ ide o klienta dotknutého vo veci samej, po dosiahnutí prahovej hodnoty 2000 eur 26. augusta 2021 nevykonala v jeho prípade prieskum, aby si od neho vyžiadala informácie o zdrojoch jeho príjmov, ich výške a plánovanom hernom rozpočte, resp. aby určila jeho postavenie ako osoby blízkej PEO alebo aby overila informácie vo verejne dostupných databázach s cieľom identifikovať dodatočné rizikové faktory.

27

Rozhodnutím z 15. júna 2022 inšpektorát uložil spoločnosti Laimz pokutu vo výške 52263,90 eura, čo zodpovedalo 5 % čistého obratu dosiahnutého v roku 2020, a to z dôvodu, že táto spoločnosť správne nevykonala systém vnútornej kontroly klientov, ani nevykonala prieskum týkajúci sa klientov. Dospel k záveru, že uvedená spoločnosť mala vykonať hodnotenie klienta dotknutého vo veci samej samostatne a nezávisle, a nie vychádzať z hodnotenia vypracovaného inou spoločnosťou, v tomto prípade spoločnosťou Optibet. Inšpektorát tiež pripomenul, že tento klient bol považovaný za osobu blízku PEO, pretože v rovnakom čase ako táto PEO vykonával funkciu člena výkonného orgánu jedného združenia.

28

Dňa 18. júla 2022 Laimz podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd, Lotyšsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu tejto žaloby Laimz uviedla, že mala právo jednak využiť informácie získané od spoločnosti Optibet na základe dohody z 2. marca 2020 uvedenej v bode 23 tohto rozsudku a jednak použiť rozhodnutia prijaté manažmentom tejto poslednej uvedenej spoločnosti a uplatniť ich na svoj vlastný obchodný vzťah s klientom dotknutým vo veci samej.

29

Okrem toho Laimz vytýkala inšpektorátu, že na prijatie záveru, že tento klient je osobou blízkou PEO, vychádzal len z ich spoločnej príslušnosti k tomu istému združeniu bez toho, aby vykonal individuálne a podrobné posúdenie.

30

Inšpektorát na svoju obranu poznamenal, že zákon o predchádzaní praniu špinavých peňazí neupravuje výmenu údajov o klientoch s inou spoločnosťou, ktorá by príjemcu predmetných informácií oslobodila od plnenia jeho zákonných povinností. Okrem toho zdôraznil, že keď klient dotknutý vo veci samej nadviazal obchodný vzťah so spoločnosťou Laimz, ukončil svoj obchodný vzťah so spoločnosťou Optibet, takže prvá uvedená spoločnosť už nemohla využívať informácie, ktoré získala druhá uvedená spoločnosť.

31

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta na rozsah pojmu „osoby známe ako blízke osoby“ PEO uvedeného v článku 3 bode 11 smernice 2015/849 v prípade spoločnej príslušnosti určitej osoby a PEO k výkonnému orgánu toho istého združenia. Okrem toho sa domnieva, že sú potrebné objasnenia, pokiaľ ide o možnosť spoločností patriacich do tej istej skupiny vymieňať si informácie na účely plnenia povinnej starostlivosti, ako aj v súvislosti s otázkou, či článok 45 ods. 1 a 8 smernice 2015/849 v spojení s článkom 3 bodmi 12 a 15 tejto smernice umožňuje používať informácie pochádzajúce od inej spoločnosti tejto skupiny a uplatňovať na viaceré spoločnosti uvedenej skupiny rozhodnutia prijaté členom vrcholového manažmentu tejto inej spoločnosti. Napokon sa vnútroštátny súd pýta na povinnosť povinného subjektu uplatniť opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu k existujúcim klientom v prípade, že na rozdiel od situácie, o ktorú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 17. novembra 2022, Rodl & Partner (C‑562/20, EU:C:2022:883), nemožno identifikovať žiadnu zmenu relevantných skutočností týkajúcich sa ich situácie.

32

Za týchto okolností Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 bod 11 písm. a) smernice 2015/849 vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu možno považovať za osobu blízku PEO už len z dôvodu, že tieto dve osoby sú členmi toho istého združenia.

34

Na úvod treba pripomenúť, že hlavným cieľom smernice 2015/849, ako vyplýva z jej názvu a jej článku 1 ods. 1 a 2, je predchádzať využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu (rozsudok z 5. decembra 2024, MISTRAL TRANS, C‑3/24, EU:C:2024:999, bod 25 a citovaná judikatúra).

35

Konkrétnejšie, ustanovenia smernice 2015/849 majú preventívnu povahu, keďže ich cieľom je stanoviť v súlade s prístupom založeným na hodnotení rizík súbor preventívnych a odrádzajúcich opatrení na účinný boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, aby sa zabránilo tomu, ako vyplýva z odôvodnenia 1 tejto smernice, že toky peňazí pochádzajúcich z nezákonnej činnosti by mohli narušiť integritu, stabilitu a povesť finančného sektora a ohroziť vnútorný trh Únie, ako aj medzinárodný rozvoj (rozsudok z 5. decembra 2024, MISTRAL TRANS, C‑3/24, EU:C:2024:999, bod 26 a citovaná judikatúra).

36

Z článkov 6 až 8 smernice 2015/849 vyplýva, že prístup založený na hodnotení rizík predpokladá hodnotenie týchto rizík, ktoré sa v režime podľa tejto smernice vykonáva na troch úrovniach, a to najskôr na úrovni Únie Komisiou, následne na úrovni jednotlivých členských štátov a napokon na úrovni povinných subjektov. Ako vyplýva z odôvodnenia 30 tejto smernice, toto hodnotenie rizík podmieňuje najmä prijatie primeraných opatrení povinnej starostlivosti vo vzťahu k dotknutému klientovi zo strany týchto subjektov. Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž bez takéhoto hodnotenia ani dotknutý členský štát, ani prípadne uvedené subjekty, nemôžu v individuálnom prípade rozhodnúť, aké opatrenia treba uplatniť (rozsudok zo 17. novembra 2022, Rodl & Partner, C‑562/20, EU:C:2022:883, bod 35 a citovaná judikatúra).

37

V tomto ohľade článok 20 smernice 2015/849 v súvislosti s transakciami alebo obchodnými vzťahmi s PEO stanovuje povinnosti, ktoré musia povinné subjekty plniť popri opatreniach povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom, ktoré sú stanovené v článku 13 ods. 1 tejto smernice a ktoré musia uplatňovať. Konkrétne toto ustanovenie ukladá povinným subjektom povinnosť identifikovať klienta a overiť jeho totožnosť, identifikovať konečného užívateľa výhod, posúdiť plánovaný obchodný vzťah a získať informácie o jeho predmete a povahe, ako aj vykonávať priebežné monitorovanie tohto obchodného vzťahu. Pokiaľ ide o tento článok 20, je v ňom stanovená povinnosť členských štátov vyžadovať od povinných subjektov najmä to, aby mali primerané systémy riadenia rizík vrátane postupov založených na hodnotení rizík s cieľom určiť, či možno klienta alebo konečného užívateľa výhod týkajúceho sa klienta kvalifikovať ako PEO. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenia 31 a 32 uvedenej smernice spresňujú, že určité situácie predstavujú vyššie riziko prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, najmä ak ide o vzťahy s jednotlivcami, ktorí zastávajú alebo zastávali dôležité verejné funkcie.

38

Okrem toho podľa článku 23 smernice 2015/849 majú povinné subjekty povinnosť rozšíriť tieto systémy riadenia rizík na identifikáciu rodinných príslušníkov PEO a osôb, ktoré sú známe ako osoby „blízke“ PEO.

39

V tejto súvislosti článok 3 bod 11 písm. a) smernice 2015/849 definuje „osoby známe ako blízke osoby“ ako „fyzické osoby, o ktorých je známe, že sú spolu s [PEO] konečným užívateľom výhod v súvislosti s právnickými osobami alebo právnymi štruktúrami“ alebo majú „s touto osobou iné úzke obchodné vzťahy“.

40

Na účely výkladu ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie v súlade s jeho obvyklým významom v bežnom jazyku, ale aj kontext, v ktorom sa používa, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [rozsudok z 9. januára 2025, Österreichische Datenschutzbehörde (Neprimerané žiadosti), C‑416/23, EU:C:2025:3, bod 24 a citovaná judikatúra].

41

V prvom rade, pokiaľ ide o znenie článku 3 bodu 11 písm. a) smernice 2015/849, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa konkrétne pýta na pojem „úzke obchodné vzťahy“ vzhľadom na členstvo klienta a PEO vo výkonnom orgáne toho istého združenia.

42

V tejto súvislosti možno uviesť, že článok 3 bod 13 smernice 2015/849 definuje pojem „obchodný vzťah“, ak sa uplatňuje na povinný subjekt, ako obchodný, profesionálny alebo komerčný vzťah, ktorý je spojený s odbornými činnosťami povinného subjektu a od ktorého sa v čase nadviazania kontaktu očakáva, že obsahuje prvok trvania. Okrem toho, hoci táto smernica nedefinuje to, akým spôsobom treba posúdiť blízkosť takéhoto vzťahu, takéto spresnenie naznačuje, že samotné konštatovanie obchodného vzťahu nemôže stačiť a že treba konštatovať, že má tiež osobitný význam.

43

Ak sú však osoba a PEO súčasťou výkonného orgánu toho istého združenia, udržujú a priori vzťah v profesijnom rámci, takže nemožno vylúčiť, že tieto funkcie môžu predstavovať „úzky obchodný vzťah“ medzi touto osobou a touto PEO v zmysle článku 3 bodu 11 písm. a) smernice 2015/849, ani to, že umožňujú založenie takéhoto vzťahu. Okrem toho v takejto situácii nemožno vylúčiť ani to, že túto osobu možno považovať za konečného užívateľa výhod subjektu alebo právnej štruktúry spoločne s PEO v zmysle tohto ustanovenia. Takéto konštatovania však nemôžu závisieť len od toho, či sú tieto dve osoby členmi výkonného orgánu toho istého združenia, ale musia byť založené na analýze daných okolností.

44

Za týchto podmienok možno zo znenia článku 3 bodu 11 písm. a) smernice 2015/849 vyvodiť, že taká situácia, o akú ide vo veci samej, keď sú určitá osoba a PEO členmi výkonného orgánu toho istého združenia, a priori nevylučuje, aby sa táto osoba považovala za osobu blízku PEO v zmysle tohto ustanovenia.

45

Túto analýzu znenia potvrdzuje kontext, do ktorého patrí toto ustanovenie, ako aj ciele sledované smernicou 2015/849.

46

Ako totiž bolo pripomenuté v bode 38 tohto rozsudku, článok 23 smernice 2015/849 najmä stanovuje, že opatrenia podľa článku 20 tejto smernice sa vzťahujú na osoby, ktoré sú známe ako osoby blízke PEO, ale aj na rodinných príslušníkov PEO. Z toho vyplýva, že normotvorca Únie mal teda v úmysle rozšíriť pôsobnosť smernice 2015/849 na čo najväčší počet osôb z okolia PEO.

47

Treba však tiež pripomenúť, že podľa odôvodnenia 1 smernice 2015/849 je okrem ďalšieho rozvoja trestnoprávneho prístupu na úrovni Únie nevyhnutné zamerať sa aj na cielené a primerané predchádzanie využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, ktoré môže priniesť ďalšie výsledky.

48

V tejto súvislosti podľa článku 8 ods. 3 tejto smernice, ktorý stanovuje, že politiky, kontroly a postupy povinných subjektov na účinné zmiernenie a riadenie rizík v súvislosti s praním špinavých peňazí a financovaním terorizmu musia byť primerané povahe a veľkosti povinných subjektov, musia byť postupy, ktoré sú založené na rizikových faktoroch stanovených v článku 20 uvedenej smernice, primerané povahe a veľkosti povinných subjektov, čo týmto subjektom dáva určitú mieru voľnej úvahy pri navrhovaní postupov prispôsobených rizikám vyplývajúcim z ich činnosti. Hoci prístup založený na riziku tak umožňuje určitú flexibilitu, nepredstavuje, ako sa uvádza v odôvodnení 22 tej istej smernice, pre členské štáty a povinné subjekty neprimerane liberálnu možnosť a vyžaduje si použitie rozhodnutí založených na dôkazoch.

49

Okrem toho z odôvodnenia 33 smernice 2015/849 vyplýva, že požiadavky týkajúce sa PEO majú preventívnu a nie trestnoprávnu povahu, pričom by sa nemali vykladať tak, že stigmatizujú PEO ako osoby zapojené do trestnej činnosti. Podľa tohto odôvodnenia odmietnutie obchodného vzťahu s osobou len na základe jej označenia za PEO je v rozpore s literou a duchom tejto smernice a revidovaných odporúčaní FATF.

50

Od povinných subjektov sa preto pri uplatňovaní prístupu založeného na riziku vyžaduje, aby na účely posúdenia existencie úzkeho obchodného vzťahu medzi určitou osobou a PEO zohľadnili nielen povahu vzťahu medzi dotknutým klientom a PEO s cieľom určiť, či existuje riziko, že sa tento vzťah využije na pranie špinavých peňazí, financovanie terorizmu a šírenie jadrových zbraní, ale aj sledované ciele, takže na splnenie požiadaviek smernice 2015/849 je potrebné individuálne posúdenie každého prípadu.

51

Opačný výklad by mal za následok, že dodatočné povinnosti stanovené smernicou 2015/849 by sa museli uplatňovať na veľmi veľký počet situácií, v ktorých by bola ohrozená ich proporcionalita vzhľadom na ciele sledované touto smernicou, ktorými sú konkrétne predchádzanie využívaniu finančného systému Únie na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, ako je stanovené v článku 1 ods. 1 uvedenej smernice, a navyše by vyvolal praktické problémy, pokiaľ ide o prístup k údajom dotknutých osôb.

52

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 3 bod 11 písm. a) smernice 2015/849 sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu nemožno považovať za osobu blízku PEO len z dôvodu, že tieto dve osoby sú členmi výkonného orgánu toho istého združenia, avšak táto situácia predstavuje napriek tomu relevantnú okolnosť, ktorú treba v rámci tohto posúdenia zohľadniť.

53

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 bod 9 smernice 2015/849 vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie, že fyzická osoba je PEO, stačí preukázať, že táto osoba vykonáva jednu z funkcií vymenovaných v tomto článku 3 bode 9 písm. a) až h), alebo či treba na základe skutkového posúdenia navyše overiť, či vykonávaná funkcia zodpovedá vyššej funkcii, a nie strednej alebo nižšej funkcii.

54

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor opakovane zdôraznil, že konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú, pričom odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu [rozsudok zo 7. novembra 2024, Adusbef (Pont Morandi), C‑683/22, EU:C:2024:936, bod 38 a citovaná judikatúra].

55

Ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu bola predložená [rozsudok zo 7. novembra 2024, Adusbef (Pont Morandi), C‑683/22, EU:C:2024:936, bod 39 a citovaná judikatúra].

56

V prejednávanej veci vnútroštátny súd neposkytol žiadnu informáciu o presnej povahe funkcií, ktoré vo svojom profesijnom živote vykonáva osoba, o ktorej sa predpokladá, že je vo veci samej PEO. Okrem toho inšpektorát považuje klienta dotknutého vo veci samej za osobu blízku PEO, a nie za osobu, ktorá je sama PEO.

57

Napokon zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nijako nevyplýva, že by účastníci konania vo veci samej spochybňovali, že osoba, s ktorou by mohol byť tento klient úzko spojený, má postavenie PEO. Námietka podaná spoločnosťou Laimz sa týka výkladu pojmu „osoba blízka PEO“, ako ho podal inšpektorát, pričom tento výklad je predmetom prvej otázky.

58

Za týchto podmienok a podľa ustálenej judikatúry pripomenutej v bodoch 54 a 55 tohto rozsudku treba druhú otázku vyhlásiť za neprípustnú.

59

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 45 ods. 1 a 8 smernice 2015/849 vykladať v tom zmysle, že členské štáty majú povinnosť umožniť povinným subjektom uvedeným v článku 2 ods. 1 tejto smernice, ktoré sú súčasťou tej istej skupiny v zmysle článku 3 bodu 15 uvedenej smernice, vzájomne si vymieňať informácie, a to aj uzavretím dohôd o výmene informácií a zabezpečením recipročného obehu týchto informácií na účely dosiahnutia cieľov smernice 2015/849.

60

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 45 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť vyžadovať od povinných subjektov, ktoré sú súčasťou skupiny, aby uplatňovali celoskupinové politiky a postupy vrátane politík na ochranu osobných údajov, ako aj politík a postupov na výmenu informácií v rámci skupiny na účely boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu. Podľa toho istého ustanovenia sa tieto politiky a postupy uplatňujú účinne na úrovni pobočiek a dcérskych spoločností vo väčšinovom vlastníctve, ktoré sú usadené v členských štátoch a tretích krajinách. Treba dodať, že toto ustanovenie tak sleduje cieľ uvedený v odôvodnení 35 uvedenej smernice, ktorým je zabrániť opakovaniu postupov identifikácie klientov.

61

Okrem toho článok 45 ods. 8 tej istej smernice dodáva, že členské štáty „zabezpečia, aby bola povolená výmena informácií v rámci skupiny“, a spresňuje, že informácie o podozrení, že finančné prostriedky sú príjmom z trestnej činnosti alebo súvisia s financovaním terorizmu, ktoré sú nahlasované FIU, sa vymieňajú v rámci skupiny, ak FIU neposkytne iné pokyny.

62

V prejednávanej veci je na jednej strane nesporné, že Laimz a Optibet, keďže sú poskytovateľmi služieb v oblasti hazardných hier v zmysle článku 2 ods. 1 bodu 3 písm. f) smernice 2015/849, sú povinnými subjektmi. Na druhej strane Laimz a Optibet, od ktorej Laimz získala informácie, sú súčasťou jednej skupiny v zmysle článku 3 bodu 15 tejto smernice. V dôsledku toho vzťah medzi týmito dvoma spoločnosťami, vrátane spolupráce na účely splnenia požiadaviek stanovených uvedenou smernicou, patrí do pôsobnosti jej článku 45 ods. 1 a 8.

63

V dôsledku toho, keďže znenie tohto článku 45 ods. 1 a 8 je jednoznačné, vyplýva z toho, že členské štáty majú povinnosť umožniť povinným subjektom, ktoré sú súčasťou tej istej skupiny, vymieňať si informácie na účely dosiahnutia cieľov sledovaných smernicou 2015/849. Naproti tomu toto ustanovenie nevyžaduje, aby bola takáto výmena predmetom uzavretia dohôd o výmene informácií s cieľom zabezpečiť vzájomnú komunikáciu v rámci skupiny a dostupnosť týchto informácií.

64

Ako však uvádza aj Komisia, treba zohľadniť skutočnosť, že sledovanie cieľov smernice 2015/849 si v zásade vyžaduje individualizovaný prístup na účely boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu. Ak sa teda ukáže, že informácie vymieňané v rámci skupiny nie sú dostatočné na to, aby umožnili povinnému subjektu vykonávať povinnú starostlivosť vo vzťahu k jeho klientovi, najmä preto, že jednotlivé služby a produkty, ktoré ponúka, sú odlišné od služieb a produktov ponúkaných iným subjektom tej istej skupiny, dotknutý povinný subjekt musí vykonať individuálne posúdenie. Aj keby boli predmetné služby a produkty totožné a informácie dostatočné, treba uviesť, že článok 45 ods. 1 a 8 tejto smernice neupravuje opatrenia, ktoré musia povinné subjekty prijať na základe informácií poskytnutých v rámci skupiny, a teda tieto subjekty nezbavuje povinností v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu stanovených uvedenou smernicou. Tento výklad je podporený článkom 13 ods. 2 a 4 smernice 2015/849, ktorý spresňuje, že uvedené subjekty na základe svojho hodnotenia rizík určujú rozsah opatrení povinnej starostlivosti, ktoré uplatňujú vo vzťahu k svojim klientom.

65

Treba tiež uviesť, že článok 45 smernice 2015/849 nemožno vykladať tak, že umožňuje, aby povinný subjekt automaticky používal informácie týkajúce sa povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom bez toho, aby sám vykonal vlastné hodnotenie rizík a opatrení povinnej starostlivosti, ktoré sa majú prijať. Naopak vzhľadom na povinnosti týkajúce sa povinnej starostlivosti, ktoré má povinný subjekt podľa tejto smernice, je dôležité, aby tento subjekt v prípade, že získa informácie, ktoré by mohli prima facie odôvodniť zavedenie opatrení povinnej starostlivosti, vykonal požadované overenia v čo najkratšom čase.

66

Na tretiu otázku teda treba odpovedať tak, že článok 45 ods. 1 a 8 smernice 2015/849 sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty majú povinnosť umožniť povinným subjektom uvedeným v článku 2 ods. 1 tejto smernice, ktoré sú súčasťou tej istej skupiny v zmysle článku 3 bodu 15 uvedenej smernice, vzájomnú výmenu informácií. Takáto výmena informácií však nezbavuje dotknutý povinný subjekt jeho zodpovednosti vykonať svoju povinnosť starostlivosti vo vzťahu ku klientom.

67

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 45 ods. 1 a 8 smernice 2015/849 v spojení s článkom 3 bodmi 12 a 15 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že umožňuje podniku, ktorý je súčasťou skupiny, automaticky uplatniť rozhodnutie, ktoré prijal člen vrcholového manažmentu iného podniku tej istej skupiny a ktoré sa týka opatrení povinnej starostlivosti vo vzťahu k jednému z klientov tohto posledného uvedeného podniku, bez toho, aby vykonal vlastné hodnotenie rizík a opatrení povinnej starostlivosti, ktoré sa majú prijať.

68

Na úvod treba uviesť, že článok 45 ods. 1 uvedenej smernice nespresňuje povahu informácií, ktoré môžu byť vymenené a následne použité prijímajúcim povinným subjektom. Vzhľadom na pôsobnosť predmetnej právnej úpravy Únie, ako aj odkaz na ciele v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, môže ísť len o relevantné informácie, aby boli splnené požiadavky, ktoré ukladá tá istá smernica povinným subjektom.

69

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že predmetné rozhodnutie prijal podnik patriaci do skupiny v rámci povinnosti starostlivosti, ktorú má podnik vo vzťahu k danému klientovi. Zdá sa teda, že môže patriť do pôsobnosti tohto článku 45 ods. 1.

70

Pokiaľ ide o otázku, či toto rozhodnutie môže použiť iný podnik tejto skupiny, treba pripomenúť, že ako vyplýva z odpovede na tretiu otázku, hoci výmena informácií medzi povinnými subjektmi skupiny uľahčuje dodržiavanie požiadaviek uložených smernicou 2015/849 v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, článok 45 ods. 1 a 8 tejto smernice nezbavuje jednotlivé povinné subjekty ich individuálnej zodpovednosti za dodržiavanie týchto požiadaviek. Takýto výklad však nemožno vylúčiť, ak odovzdané informácie predstavujú rozhodnutie, ktoré prijala osoba zastávajúca funkciu vo vrcholovom manažmente iného podniku tej istej skupiny vo vzťahu k jednému z klientov tohto podniku. Tento výklad je podporený článkom 8 ods. 5 uvedenej smernice, ktorý stanovuje, že členské štáty vyžadujú, aby povinné subjekty získali pre politiky, kontroly a postupy, ktoré zavádzajú, súhlas od člena svojho vrcholového manažmentu.

71

Na štvrtú otázku teda treba odpovedať tak, že článok 45 ods. 1 a 8 smernice 2015/849 v spojení s článkom 3 bodmi 12 a 15 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby povinný subjekt, ktorý je súčasťou skupiny, automaticky uplatňoval rozhodnutie, ktoré prijal člen vrcholového manažmentu iného podniku tej istej skupiny v rámci svojej povinnosti starostlivosti a ktoré sa týka opatrení povinnej starostlivosti vo vzťahu k jednému z klientov tohto posledného uvedeného podniku, bez toho, aby vykonal svoje vlastné hodnotenie rizík a opatrení povinnej starostlivosti, ktoré sa majú prijať.

72

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 5 smernice 2015/849 v spojení s článkom 8 ods. 2 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že povinný subjekt nemá povinnosť uplatniť opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu k existujúcim klientom, pokiaľ neuplynula lehota stanovená vnútroštátnou právnou úpravou a lehota stanovená postupmi vnútornej kontroly na vykonanie nových kontrolných opatrení a dotknutý povinný subjekt nevedel o iných nových okolnostiach, ktoré by mohli mať vplyv na hodnotenie rizík spojených s dotknutým klientom.

73

V tejto súvislosti zo znenia článku 14 ods. 5 smernice 2015/849 vyplýva, že povinné subjekty musia na základe prístupu založeného na hodnotení rizík uplatňovať opatrenia povinnej starostlivosti nielen voči svojim novým klientom, ale vo vhodnom čase aj voči svojim existujúcim klientom. Toto ustanovenie spresňuje, že jedným z týchto vhodných možných momentov je moment, keď sa menia relevantné prvky situácie dotknutého klienta. Okrem toho uvedené ustanovenie neobmedzuje túto povinnosť prislúchajúcu povinným subjektom iba na klientov, ktorým bola priznaná vysoká úroveň rizika (rozsudok zo 17. novembra 2022, Rodl & Partner, C‑562/20, EU:C:2022:883, bod 83).

74

Okrem toho podľa článku 8 ods. 2 smernice 2015/849 povinné subjekty musia najmä aktualizovať hodnotenia rizík prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, ktorým sú vystavené (rozsudok zo 17. novembra 2022, Rodl & Partner, C‑562/20, EU:C:2022:883, bod 84).

75

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že článok 14 ods. 5 smernice 2015/849 v spojení s jej článkom 8 ods. 2 sa má vykladať v tom zmysle, že povinné subjekty majú na základe aktuálneho hodnotenia rizík vo vzťahu k existujúcemu klientovi povinnosť prijať opatrenia povinnej starostlivosti, prípadne zvýšenej povinnej starostlivosti, ak sa to zdá byť vhodné, najmä v prípade zmeny relevantných prvkov situácie tohto klienta (rozsudok zo 17. novembra 2022, Rodl & Partner, C‑562/20, EU:C:2022:883, bod 91).

76

Okrem toho treba uviesť, že článok 14 ods. 5 smernice 2015/849 zaručuje dosiahnutie jej hlavného cieľa, ktorým je predchádzať využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu. Cieľom uplatnenia opatrení povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom na existujúcich klientov je teda zmierniť nové alebo odlišné riziká, ktoré sú spojené s dotknutým klientom a obchodným vzťahom. Ak teda povinný subjekt nevie o zmene relevantných prvkov situácie dotknutého klienta a lehoty na vykonanie nových opatrení povinnej starostlivosti neuplynuli, neexistuje povinnosť ani dôvody na uplatnenie takýchto opatrení. Inak je to v prípade, ak je absencia identifikácie takýchto zmien spôsobená nedostatkami v priebežnom monitorovaní upravenom v článku 13 ods. 1 písm. d) smernice 2015/849, ktoré musí vykonať povinný subjekt.

77

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na piatu otázku treba odpovedať tak, že článok 14 ods. 5 smernice 2015/849 v spojení s článkom 8 ods. 2 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že povinný subjekt nemá povinnosť uplatniť opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu k existujúcim klientom, pokiaľ neuplynula lehota stanovená vnútroštátnou právnou úpravou a lehota stanovená postupmi vnútornej kontroly na vykonanie nových kontrolných opatrení a dotknutý povinný subjekt nevedel o iných nových okolnostiach, ktoré by mohli mať vplyv na hodnotenie rizík spojených s dotknutým klientom, a to pod podmienkou, že absencia identifikácie týchto okolností nie je spôsobená nedostatkami v priebežnom monitorovaní stanovenom v článku 13 ods. 1 písm. d) smernice 2015/849, ktoré musí tento subjekt vykonať.

78

Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 11 písm. d) smernice 2015/849 vykladať v tom zmysle, že povinnosť uložená povinným subjektom, ktoré sú poskytovateľmi služieb v oblasti hazardných hier, a to vykonať opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu k ich klientom, ak je pri výbere výhry, pri uzavretí stávky alebo v oboch týchto prípadoch suma transakcie v hodnote 2000 eur alebo viac bez ohľadu na to, či sa táto transakcia uskutoční ako jediná operácia alebo v niekoľkých operáciách, ktoré sú zjavne prepojené, sa má uplatniť vždy, keď dotknutá transakcia dosiahne sumu 2000 eur.

79

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 11 písm. a) smernice 2015/849 stanovuje, že pri zakladaní obchodného vzťahu sa musia uplatniť opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom, pričom treba spresniť, že obchodný vzťah v zmysle tejto smernice sa v súlade s jej článkom 3 bodom 13 považuje za vzťah, ktorý obsahuje „prvok trvania“.

80

Pokiaľ ide o článok 11 písm. d) smernice 2015/849, ktorý sa týka osobitného prípadu poskytovateľov služieb v oblasti hazardných hier, tento článok im ukladá povinnosť uplatniť opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu k svojim klientom, ak sa pri výbere výhry, pri uzavretí stávky alebo v oboch týchto prípadoch uskutočňujú transakcie vo výške 2000 eur alebo viac, bez ohľadu na to, či sa táto transakcia uskutočňuje ako jediná operácia alebo v niekoľkých operáciách, ktoré sú zjavne prepojené.

81

Znenie tohto ustanovenia teda nepodmieňuje uplatnenie tejto povinnosti tým, aby k dotknutej transakcii došlo v určitom období v porovnaní s predchádzajúcou transakciou, ktorá tiež spĺňala tieto podmienky.

82

Okrem toho uvedené ustanovenie treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 21 smernice 2015/849, ktoré spresňuje, že využívanie sektora služieb v oblasti hazardných hier na legalizáciu príjmov z trestnej činnosti spôsobuje obavy a že s cieľom zmierniť riziká súvisiace s týmto sektorom by táto smernica mala stanoviť pre prevádzkovateľov služieb v oblasti hazardných hier, ktoré predstavujú vyššie riziká, povinnosť uplatňovať opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientom pri každej transakcii vo výške 2000 eur alebo viac.

83

Z toho vyplýva, že článok 11 písm. d) smernice 2015/849 sa má vykladať v tom zmysle, že povinnosť uložená povinným subjektom, ktoré sú poskytovateľmi služieb v oblasti hazardných hier, a to vykonať opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu k ich klientom, ak je pri výbere výhry, pri uzavretí stávky alebo v oboch týchto prípadoch suma transakcie v hodnote 2000 eur alebo viac bez ohľadu na to, či sa táto transakcia uskutoční ako jediná operácia alebo v niekoľkých operáciách, ktoré sú zjavne prepojené, sa má uplatniť vždy, keď dotknutá transakcia dosiahne sumu 2000 eur.

84

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na šiestu otázku odpovedať tak, že článok 11 písm. d) smernice 2015/849 sa má vykladať v tom zmysle, že povinným subjektom ukladá povinnosť vykonať opatrenia povinnej starostlivosti vo vzťahu k ich klientom vždy, keď pri výbere výhry, pri uzavretí stávky alebo v oboch týchto prípadoch dosiahne suma dotknutej transakcie hodnotu 2000 eur alebo viac, bez ohľadu na to, či sa táto transakcia uskutoční ako jediná operácia alebo v niekoľkých operáciách, ktoré sú zjavne prepojené.

85

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: