–

Kwantum Nederland BV a Kwantum België BV, v zastúpení: C. Garnitsch, R. Rijks a M. van Gerwen, advocaten,

–

Vitra Collections AG, v zastúpení: S. A. Klos, A. Ringnalda, advocaten, a M. A. Ritscher, Rechtsanwalt,

–

holandská vláda, v zastúpení: E. M. Besselink a M. K. Bulterman, splnomocnené zástupkyne,

–

belgická vláda, v zastúpení: P. Cottin a A. Van Baelen, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Strowel, avocat,

–

francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard a E. Timmermans, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Afonso, O. Glinicka, P.‑J. Loewenthal a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 2 až 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230), článku 17 ods. 2 a článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v spojení s článkom 2 ods. 7 Dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel podpísaného v Berne 9. septembra 1886 (Parížsky akt z 24. júla 1971), v znení vyplývajúcom zo zmeny z 28. septembra 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“), ako aj článku 351 prvého odseku ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Vitra Collections AG (ďalej len „Vitra“), spoločnosťou založenou podľa švajčiarskeho práva, a Kwantum Nederland BV a Kwantum België BV (ďalej len spoločne „Kwantum“), spoločnosťou, ktorá v Holandsku a Belgicku prevádzkuje sieť obchodov s interiérovým vybavením vrátane nábytku, a to z dôvodu, že táto spoločnosť uvádza na trh stoličku, ktorá podľa spoločnosti Vitra porušuje autorské práva, ktorých je nositeľkou.

3

Článok 2 ods. 7 Bernského dohovoru stanovuje:

„Zákonodarstvám štátov Únie [založenej týmto dohovorom] sa vyhradzuje, aby upravili so zreteľom na ustanovenie článku 7 ods. 4 tohto dohovoru rozsah pôsobnosti ich zákonov na diela úžitkového umenia a na priemyselné vzory a modely, ako aj podmienky, za ktorých sú také diela, vzory a modely chránené. Pre diela, ktoré sú v štáte pôvodu chránené iba ako vzory a modely, možno sa v inom štáte Únie [založenej týmto dohovorom] dovolávať iba osobitnej ochrany, aká sa priznáva v tomto štáte vzorom a modelom; ak sa však v tomto štáte neposkytuje taká osobitná ochrana, budú tieto diela chránené ako umelecké diela.“

4

Článok 5 ods. 1 tohto dohovoru stanovuje:

„1. Autori majú vo vzťahu k dielam, pre ktoré sú chránení podľa tohto dohovoru, v ostatných štátoch Únie [založenej týmto dohovorom] okrem štátu pôvodu diela práva, ktoré príslušné zákony už priznávajú alebo v budúcnosti priznajú ich občanom, ako aj práva osobitne priznané týmto dohovorom.“

5

Článok 7 ods. 8 tohto dohovoru znie takto:

„Doba ochrany sa spravuje v každom prípade zákonom štátu, v ktorom sa uplatňuje nárok na ochranu; pokiaľ však zákon takého štátu neustanovuje inak, nepresiahne dobu ustanovenú v štáte pôvodu diela.“

6

Článok 14ter ods. 2 tohto dohovoru stanovuje:

„Ochranu podľa predchádzajúceho odseku možno požadovať v štáte Únie [založenej týmto dohovorom] iba vtedy, ak ju pripúšťa právny poriadok toho štátu, ku ktorému autor patrí, a v rozsahu, v akom to dovoľuje právny poriadok štátu, v ktorom sa táto ochrana uplatňuje.“

7

Článok 19 Bernského dohovoru stanovuje:

„Ustanovenia tohto dohovoru nevylučujú uplatňovanie nároku na použitie širšej ochrany, ktorú môže zákonodarstvo štátu Únie [založenej týmto dohovorom] priznať.“

8

Článok 3 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej len „dohoda TRIPS“), ktorá tvorí prílohu 1 C k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorá bola podpísaná 15. apríla 1994 v Marrákeši a schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80), s názvom „Národné zaobchádzanie“, stanovuje:

„1.   Každý člen poskytne občanom ostatných členov rovnako výhodné zaobchádzanie, ako poskytuje svojim občanom, týkajúce sa ochrany duševného vlastníctva, s výnimkami už poskytnutými v Parížskom dohovore (1967), Bernskom dohovore (1971), Rímskom dohovore alebo Zmluve o duševnom vlastníctve vo vzťahu k integrovaným obvodom. Pokiaľ ide o výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových a televíznych vysielateľov, táto povinnosť sa vzťahuje iba na práva stanovené v tejto dohode. Akýkoľvek člen využívajúci možnosti poskytnuté v článku 6 Bernského dohovoru (1971) alebo v článku 16 ods. 1 písm. b) Rímskeho dohovoru predloží oznámenie v zmysle týchto ustanovení Rade pre TRIPS.

2.   Členovia môžu využiť výnimky povolené podľa odseku 1 vo vzťahu k súdnym a správnym postupom vrátane výberu adresy pre doručovanie alebo menovania zástupcu v rámci právomoci člena tam, kde sú takéto výnimky nevyhnutné na zabezpečenie súladu s právnymi predpismi, ktoré nie sú nezlučiteľné s ustanoveniami tejto dohody, a kde sa takéto postupy neuplatňujú spôsobom, ktorý by vytváral skryté obmedzenie obchodu.“

9

Článok 9 dohody TRIPS s názvom „Vzťah k Bernskému dohovoru“ v odseku 1 stanovuje:

„Členovia budú dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 21 Bernského dohovoru (1971) a jeho príloh. Členovia však nebudú mať práva alebo záväzky podľa tejto dohody, pokiaľ ide o práva udelené podľa článku 6 bis tohto dohovoru alebo o práva z tohto článku odvodené.“

10

Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorskom práve (ďalej len „Zmluva WIPO“), prijatá 20. decembra 1996 v Ženeve, bola schválená v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 (Ú. v. ES L 89, 2000, s. 6; Mim. vyd. 11/033, s. 208).

11

Článok 1 Zmluvy WIPO s názvom „Vzťah k Bernskému dohovoru“ v ods. 4 znie takto:

„Zmluvné strany budú dodržiavať články 1 až 21 a Dodatok (Prílohu) Bernského dohovoru.“

12

Odôvodnenia 6, 9 a 15 smernice 2001/29 znejú takto:

…

…

13

Článok 1 smernice 2001/29, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa týka právnej ochrany autorských práv a s nimi súvisiacich práv v rámci vnútorného trhu s osobitným dôrazom na informačnú spoločnosť.“

14

Článok 2 tejto smernice s názvom „Právo rozmnožovania“ stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

…“

15

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“

16

Článok 4 tejto smernice, nazvaný „Právo na rozširovanie“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom.“

17

Článok 5 smernice 2001/29 vymenúva prípady, v ktorých môžu členské štáty stanoviť výnimky a obmedzenia výlučných práv stanovených v článkoch 2 až 4 tejto smernice.

18

Článok 10 tejto smernice s názvom „Časová pôsobnosť“ v odseku 1 stanovuje:

„Ustanovenia tejto smernice platia vo vzťahu ku všetkým dielam a iným predmetom ochrany, o ktorých sa zmieňuje táto smernica a ktoré budú 22. decembra 2002 chránené právnymi predpismi členských štátov v oblasti autorského práva a s ním súvisiacich práv, alebo ktoré spĺňajú kritériá na ochranu podľa ustanovení tejto smernice alebo podľa ustanovení uvedených v článku 1 ods. 2“

19

Článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/84/ES z 27. septembra 2001 o práve ďalšieho predaja v prospech autora pôvodného umeleckého diela (Ú. v. ES L 272, 2001, s. 32; Mim. vyd. 17/001, s. 272), nazvaný „Oprávnené osoby tretích krajín“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty ustanovia, že autori, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, a s výhradou článku 8 ods. 2 ich právni nástupcovia, budú vykonávať (používať) právo na ďalší predaj v súlade s touto smernicou a s právnymi predpismi príslušného členského štátu, iba ak právne predpisy v krajine, ktorej je autor alebo jeho právny nástupca štátnym príslušníkom, umožňuje ochranu práva na ďalší predaj v tejto krajine pre autorov z členských štátov a ich právnych nástupcov.“

20

Článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES z 12. decembra 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv (Ú. v. EÚ L 372, 2006, s. 12), nazvaný „Ochrana voči tretím krajinám“, v odseku 1 stanovuje:

„Ak je krajina pôvodu diela v zmysle Bernského dohovoru treťou krajinou a autor diela nie je štátnym príslušníkom žiadnej krajiny Spoločenstva, uplynie lehota ochrany poskytovaná členskými štátmi v deň uplynutia lehoty priznanej v krajine pôvodu diela, ktorá však nemôže byť dlhšia, ako je lehota ustanovená v článku 1.“

21

Vitra vyrába dizajnový nábytok, okrem iného aj stoličky, ktoré navrhli medzičasom zosnulí manželia Charles a Ray Eamesovci, občania Spojených štátov amerických, a je nositeľkou prípadných autorských práv k týmto stoličkám.

22

Jednou zo stoličiek, ktoré Vitra vyrába, je stolička Dining Sidechair Wood (ďalej len „stolička DSW“), ktorú títo manželia navrhli v rámci súťaže nábytkového dizajnu organizovanej Museum of Modern Art v New Yorku (Spojené štáty americké) v roku 1948, a v tomto múzeu je vystavovaná od roku 1950.

23

Kwantum prevádzkuje v Holandsku a Belgicku sieť obchodov s interiérovým vybavením a najmä s nábytkom.

24

V priebehu roka 2014 Vitra zistila, že Kwantum uvádzala na trh stoličku s názvom „chaise Paris“, pričom podľa spoločnosti Vitra porušila jej autorské práva k stoličke DSW.

25

Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, Holandsko), na ktorý sa obrátila Vitra, však rozhodol, že Kwantum neporušuje autorské práva spoločnosti Vitra v Holandsku a Belgicku a nekonala protiprávne, keď uvádzala na trh stoličku Paris. Tento súd teda zamietol návrhy spoločnosti Vitra a z veľkej časti vyhovel návrhom spoločnosti Kwantum.

26

Gerechtshof Den Haag (Odvolací súd Haag, Holandsko) tento rozsudok zrušil, pretože zastával názor, že Kwantum uvádzaním stoličky Paris na trh v Holandsku a Belgicku porušuje autorské práva Vitra k stoličke DSW.

27

Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko), ktorý rozhoduje o odvolaní, sa domnieva, že spor sa týka uplatniteľnosti a rozsahu článku 2 ods. 7 druhej vety Bernského dohovoru, ktorý v prípade diel chránených výlučne ako dizajny v krajine pôvodu okrem iného stanovuje, že v inom štáte Únie zavedenej týmto dohovorom sa možno domáhať iba osobitnej ochrany priznanej v tomto štáte dizajnom, čím sa stanoví kritérium vzájomnosti.

28

V tejto súvislosti tento súd po prvé pripomína, že hoci Európska únia nie je zmluvnou stranou Bernského dohovoru, v medzinárodných zmluvách sa zaviazala dodržiavať jeho články 1 až 21. Okrem toho právna úprava Únie neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa kritéria vzájomnosti uvedeného v článku 2 ods. 7 druhej vete tohto dohovoru, v dôsledku čoho vzniká otázka, či členské štáty môžu samy rozhodnúť, či neuplatnia toto kritérium v prípade diela, ktorého krajina pôvodu je treťou krajinou a ktorého autorom je štátny príslušník tretej krajiny.

29

Po druhé vnútroštátny súd uvádza, že autorské právo k dielu úžitkového umenia je neoddeliteľnou súčasťou práva na ochranu duševného vlastníctva zakotveného v článku 17 ods. 2 Charty. Uvádza, že rozsudok z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers (C‑265/19, EU:C:2020:677), v ktorom Súdny dvor podal výklad ustanovenia Zmluvy WIPO o umeleckých výkonoch a zvukových záznamoch, ktorej zmluvnou stranou je Únia, a ktorý vyvoláva otázku, či právo Únie, najmä článok 52 ods. 1 Charty, pokiaľ ide o obmedzenie výkonu autorského práva k dielu úžitkového umenia na základe kritéria vzájomnosti uvedeného v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru, vyžaduje, aby toto obmedzenie bolo stanovené zákonom, teda jasnou a presnou normou. V tejto súvislosti možno z tohto rozsudku vyvodiť, že prináleží iba normotvorcovi Únie, a nie vnútroštátnym zákonodarcom, aby určil, či v Únii môže byť autorské právo k dielu úžitkového umenia obmedzené uplatnením článku 2 ods. 7 Bernského dohovoru na dielo úžitkového umenia, ktoré má pôvod v tretej krajine a ktorého autor nie je štátnym príslušníkom členského štátu Únie, a ak áno, aby jasne a presne vymedzil toto obmedzenie. Za súčasného stavu práva Únie však normotvorca Únie takéto obmedzenie nestanovil.

30

Po tretie Kwantum pred vnútroštátnym súdom tvrdila, že kritérium vzájomnosti uvedené v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru patrí do pôsobnosti článku 351 prvého odseku ZFEÚ. Treba však určiť, do akej miery môže mať toto ustanovenie vplyv na uplatňovanie tohto článku 2 ods. 7 druhej vety vo vzťahu k tvrdeniam Belgického kráľovstva.

31

Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

Pre prípad, že odpoveď na túto otázku je kladná, súd predkladá aj nasledujúce prejudiciálne otázky:

32

Po prvé Kwantum tvrdí, že vnútroštátny súd nevysvetlil, v čom „situácia prejednávaná v konaní vo veci samej“, čo je výraz, ktorý používa vo svojej prvej otázke bez toho, aby ho definoval, patrí do vecnej pôsobnosti práva Únie, a že na to, aby mohol vydať svoje rozhodnutie vo veci samej, nie je potrebný návrh na začatie prejudiciálneho konania, takže otázky, ktoré položil, sú hypotetické.

33

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie, ktorý potrebujú na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú (rozsudok z 27. apríla 2023, Castorama Polska a Knor, C‑628/21, EU:C:2023:342, bod 25, ako aj citovaná judikatúra).

34

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci tohto konania prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti jednotlivého prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh predložený vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (rozsudok z 27. apríla 2023, Castorama Polska a Knor, C‑628/21, EU:C:2023:342, bod 26 ako aj citovaná judikatúra).

35

Z ustálenej judikatúry zároveň vyplýva, že nevyhnutnosť dopracovať sa k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, pritom vyžaduje, aby tento súd vymedzil skutkový a právny rámec ním položených otázok alebo aby prinajmenšom objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. Návrh na začatie prejudiciálneho konania musí navyše uvádzať presné dôvody, pre ktoré vnútroštátny súd považuje výklad práva Únie za sporný a položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru za potrebné (rozsudok z 27. apríla 2023, Castorama Polska a Knor, C‑628/21, EU:C:2023:342, bod 27, ako aj citovaná judikatúra).

36

Z úvah uvedených v bodoch 28 až 30 tohto rozsudku vyplýva, že v prejednávanej veci vnútroštátny súd jasne opísal právny a skutkový kontext sporu vo veci samej, pričom cieľom prvej prejudiciálnej otázky je konkrétne určiť, či tento spor patrí do vecnej pôsobnosti práva Únie. Okrem toho z tých istých bodov vyplýva, že tento súd z právneho hľadiska dostatočne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k otázke týkajúcej sa výkladu určitých ustanovení, ktoré považuje za potrebné na to, aby mohol vydať svoje rozhodnutie, takže sa nemožno domnievať, že požadovaný výklad nijako nesúvisí s predmetom sporu vo veci samej alebo že nastolený problém má hypotetickú povahu. Za týchto podmienok nemožno spochybniť domnienku relevantnosti pripomenutú v bode 34 tohto rozsudku.

37

V druhom rade Kwantum, ako aj holandská vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdia, že otázky, o ktorých má rozhodnúť vnútroštátny súd v spore vo veci samej, sa týkajú výlučne článku 2 ods. 7 a článku 5 ods. 1 Bernského dohovoru, takže žiadne ustanovenie práva Únie nevyžaduje výklad Súdneho dvora.

38

Takéto tvrdenie, ktoré sa v podstate týka nevyhnutnosti prejudiciálnych otázok na účely rozhodnutia sporu vo veci samej, nemožno prijať. Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora, či právo Únie, najmä smernica 2001/29 v spojení s relevantnými ustanoveniami Charty, ako aj článok 351 ZFEÚ, bránia tomu, aby vnútroštátny súd v spore vo veci samej uplatnil článok 2 ods. 7 Bernského dohovoru.

39

Táto otázka sa preto týka merita položených otázok.

40

Okrem toho, ako správne uviedol vnútroštátny súd, hoci Únia nie je zmluvnou stranou Bernského dohovoru, je povinná dodržiavať články 1 až 21 tohto dohovoru jednak podľa článku 1 ods. 4 Zmluvy WIPO, ktorej je zmluvnou stranou (rozsudky z 13. novembra 2018, Levola Hengelo, C‑310/17, EU:C:2018:899, bod 38, ako aj z 12. septembra 2019, Cofemel,C‑683/17, EU:C:2019:721, bod 41 a citovaná judikatúra), a jednak podľa článku 9 dohody TRIPS, tento dohovor má preto nepriame účinky v rámci Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 50, a z 18. novembra 2020, Atresmedia Corporación de Medios de Comunicación,C‑147/19, EU:C:2020:935, bod 36) a Súdny dvor môže vykladať jeho ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2009, Infopaq International, C‑5/08, EU:C:2009:465, bod 34; zo 16. marca 2017, AKM, C‑138/16, EU:C:2017:218, body 21 a 44, ako aj z 12. septembra 2019, Cofemel,C‑683/17, EU:C:2019:721, bod 42).

41

Z toho vyplýva, že prejudiciálne otázky sú prípustné.

42

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či situácia, o ktorú ide vo veci samej, patrí do vecnej pôsobnosti práva Únie.

43

V prejednávanej veci je nesporné, že spor vo veci samej sa týka žaloby podanej spoločnosťou Vitra na holandských súdoch, ktorou sa táto spoločnosť domáha v súvislosti so stoličkou DSW, ktorú navrhli štátni príslušníci Spojených štátov amerických a ktorá pochádza z tejto tretej krajiny, autorskoprávnej ochrany v Holandsku a Belgicku, kde Kwantum uviedla na trh jej imitácie.

44

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako vyplýva z článku 1 ods. 1 smernice 2001/29, že táto smernica sa týka právnej ochrany autorských práv a s nimi súvisiacich práv v rámci vnútorného trhu.

45

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 31 a 33 svojich návrhov, pôsobnosť uvedenej smernice nie je vymedzená na základe kritéria štátu pôvodu diela alebo štátnej príslušnosti jeho autora, ale odkazom na vnútorný trh, čo zodpovedá územnej pôsobnosti Zmlúv uvedenej v článku 52 ZEÚ. S výhradou článku 355 ZFEÚ zahŕňa táto pôsobnosť rozsah území členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers, C‑265/19, EU:C:2020:677, bod 59 a citovanú judikatúru).

46

Okrem toho v súlade s článkom 10 ods. 1 smernice 2001/29 sa ustanovenia tejto smernice, ktorá harmonizuje určité aspekty autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, vzťahujú na všetky diela a iné predmety ochrany, ktorých sa táto smernica týka a ktoré k dátumu stanovenému na jej prebratie spĺňajú kritériá ochrany podľa jej ustanovení. Z toho vyplýva, že táto smernica sa môže uplatňovať na spor vo veci samej.

47

Konkrétne Súdny dvor už rozhodol, že článok 2 písm. a) a článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 jednoznačne definujú výlučné práva rozmnožovania a verejného prenosu, ktoré požívajú nositelia autorského práva v Únii, pričom tieto ustanovenia ponúkajú harmonizovaný právny rámec zabezpečujúci vysokú a jednotnú ochranu práv na rozmnožovanie a verejný prenos a predstavujú opatrenia na úplnú harmonizáciu vecného obsahu práv, ktoré sú v nich uvedené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Funke Medien NRW, C‑469/17, EU:C:2019:623, body 35 až 38). Okrem toho pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 smernice 2001/29, z jeho znenia vyplýva, že toto ustanovenie tiež jednoznačne definuje výlučné právo verejného šírenia, ktoré je v ňom uvedené, pričom toto opatrenie predstavuje, podobne ako citované ustanovenia, opatrenie úplnej harmonizácie vecného obsahu práva, ktoré je v ňom uvedené.

48

Pokiaľ ide o otázku, či sa tieto ustanovenia uplatňujú na predmet úžitkového umenia, akým je stolička DSW dotknutá vo veci samej, treba dodať, že Súdny dvor usudzoval, že takýto predmet možno kvalifikovať ako „dielo“ v zmysle smernice 2001/29, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky. Na jednej strane treba, aby dotknutý predmet bol originálny v tom zmysle, že predstavuje vlastný duševný výtvor jeho autora. Na druhej strane kvalifikácia ako „dielo“ v zmysle smernice 2001/29 je vyhradená prvkom, ktoré sú vyjadrením takejto duševnej tvorivej činnosti (rozsudok z 13. novembra 2018, Levola Hengelo, C‑310/17, EU:C:2018:899, body 35 až 37 a citovaná judikatúra).

49

Ak predmet úžitkového umenia vykazuje vlastnosti pripomenuté v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, a teda predstavuje dielo, musí v tomto postavení požívať ochranu podľa autorského práva v súlade s touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2019, Cofemel, C‑683/17, EU:C:2019:721, bod 35 a citovanú judikatúru).

50

Za týchto podmienok treba konštatovať, že pokiaľ sú splnené hmotnoprávne podmienky stanovené smernicou 2001/29, a najmä ak predmet úžitkového umenia, o aký ide vo veci samej, možno kvalifikovať ako „dielo“ v zmysle tejto smernice, jej ustanovenia sa uplatňujú.

51

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že situácia, v ktorej sa spoločnosť domáha autorskoprávnej ochrany predmetu úžitkového umenia uvádzaného na trh v členskom štáte, patrí do vecnej pôsobnosti práva Únie, pokiaľ tento predmet možno kvalifikovať ako „dielo“ v zmysle smernice 2001/29.

52

Podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorá mu bola predložená. V tomto smere Súdnemu dvoru prípadne prináleží právo preformulovať položené otázky. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vybral tie prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu [rozsudok z 30. apríla 2024, M.N. (EncroChat), C‑670/22, EU:C:2024:372, bod 78 a citovaná judikatúra].

53

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 22 svojich návrhov, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že v spore vo veci samej sporné konanie spočíva v tom, že Kwantum uvádza na trh výrobky, konkrétne imitácie stoličky, v rozpore s autorským právom, ktorého nositeľom je Vitra, v dôsledku čoho sú relevantné článok 2 písm. a), ako aj článok 4 ods. 1 smernice 2001/29, ktoré priznávajú autorovi diela výlučné práva na rozmnožovanie a rozširovanie tohto diela. Naproti tomu z tohto spisu nevyplýva, že by toto konanie mohlo predstavovať verejný prenos diela v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.

54

Za týchto podmienok treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou druhou až štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa článok 2 písm. a) a článok 4 ods. 1 smernice 2001/29 v spojení s článkom 17 ods. 2 a článkom 52 ods. 1 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členské štáty uplatňovali kritérium vzájomnosti stanovené v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru vo vzťahu k dielu úžitkového umenia, ktorého krajinou pôvodu je tretia krajina a ktorého autorom je štátny príslušník tretej krajiny.

55

Na účely odpovede na tieto otázky treba v prvom rade určiť, či sa vyššie uvedené ustanovenia uplatňujú na dielo úžitkového umenia, ktorého krajinou pôvodu je tretia krajina alebo ktorého autorom je štátny príslušník tretej krajiny, a v druhom rade či tieto ustanovenia bránia tomu, aby sa vo vnútroštátnom práve uplatnilo kritérium vzájomnosti stanovené v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru.

56

Na úvod treba pripomenúť, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý treba hľadať s prihliadnutím na znenie tohto ustanovenia, kontext, do ktorého patrí a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers, C‑265/19, EU:C:2020:677, bod 46 a citovaná judikatúra).

57

V prvom rade pokiaľ ide o znenie článku 2 písm. a) a článku 4 ods. 1 smernice 2001/29, treba uviesť, že podľa týchto ustanovení členské štáty poskytnú autorom výlučné práva udeliť súhlas alebo zakázať na jednej strane priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie ich diel akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti, a na druhej strane akúkoľvek formu verejného šírenia originálu ich diel alebo ich rozmnoženín predajom alebo iným spôsobom.

58

V tejto súvislosti treba uviesť, že tieto ustanovenia výslovne nespresňujú, či sa pojem „dielo“, ktorý je v nich uvedený, vzťahuje na dielo úžitkového umenia, ktoré má pôvod v tretej krajine, ani či sa pojem „autor“ v jeho zmysle vzťahuje na autora takého diela, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny.

59

Nič to však nemení na tom, že Súdny dvor už rozhodol, ako bolo uvedené v bodoch 48 a 49 tohto rozsudku, že ak predmet možno kvalifikovať ako „dielo“ v zmysle smernice 2001/29, musí v tomto postavení požívať ochranu podľa autorského práva v súlade s touto smernicou, pričom táto smernica navyše nestanovuje nijakú podmienku týkajúcu sa krajiny pôvodu dotknutého diela alebo štátnej príslušnosti jeho autora.

60

V druhom rade pokiaľ ide o kontext, do ktorého patria tieto ustanovenia, po prvé vzhľadom na to, čo vyplýva z bodov 44 a 45 tohto rozsudku, treba konštatovať, že normotvorca Únie pri vymedzení pôsobnosti smernice 2001/29 prostredníctvom územného kritéria nevyhnutne zohľadnil všetky diela, ktorých ochrana sa požaduje na území Únie, bez ohľadu na krajinu pôvodu týchto diel alebo štátnu príslušnosť ich autora.

61

Po druhé treba uviesť, že niektoré nástroje harmonizovaných právnych predpisov o autorskom práve stanovujú osobitný režim pre diela, ktorých krajina pôvodu v zmysle Bernského dohovoru je treťou krajinou a ktorých autor nie je štátnym príslušníkom členského štátu. Smernica 2006/116, najmä jej článok 7 ods. 1, tak stanovuje, že ochrana autorských práv, ktorá je v členských štátoch priznaná takýmto dielam, zaniká dňom uplynutia ochrany priznanej v štáte pôvodu diela, pričom nesmie prekročiť lehotu stanovenú touto smernicou. Ako však zdôrazňuje Vitra, takýto režim, ktorý sa týka konkrétne ochrany práv autorov a diel, ktorých krajinou pôvodu je tretia krajina, by nemal žiadny význam, keby ochrana dotknutých diel nebola zabezpečená na základe smernice 2001/29.

62

V treťom rade je výklad uvedený v bode 60 tohto rozsudku v súlade s cieľmi sledovanými smernicou 2001/29.

63

V tejto súvislosti po prvé, ako sa uvádza v odôvodnení 6 tejto smernice, je jej cieľom najmä zabrániť výrazným rozdielom v ochrane, a tým aj obmedzeniam voľného pohybu služieb a tovaru, ktoré zahŕňajú duševné vlastníctvo alebo sú na nich založené, čo by viedlo k ďalšej fragmentácii vnútorného trhu a nezrovnalostiam v legislatívnej oblasti, pričom akákoľvek harmonizácia autorského práva musí byť podľa odôvodnenia 9 tejto smernice založená na vysokej úrovni ochrany. Takýto cieľ by však nebol zohľadnený, keby smernica 2001/29 v Únii upravovala len autorskoprávnu ochranu diel, ktoré pochádzajú z členského štátu alebo ktorých autor je štátnym príslušníkom členského štátu.

64

Po druhé v odôvodnení 15 smernice 2001/29 sa uvádza, že cieľom tejto smernice je tiež vykonať určité medzinárodné záväzky vyplývajúce zo Zmluvy WIPO. V tejto súvislosti musí Únia v súlade s článkom 9 ods. 1 dohody TRIPS a článkom 1 ods. 4 Zmluvy WIPO konať v súlade s článkami 1 až 21 Bernského dohovoru, ako to bolo uvedené v bode 40 tohto rozsudku, ako aj s jeho prílohou. Z článku 5 ods. 1 tohto dohovoru pritom vyplýva, že autori požívajú vo vzťahu k dielam, ktoré sú chránené podľa tohto dohovoru, v iných krajinách Únie založenej týmto dohovorom, ako je krajina pôvodu diela, práva, ktoré príslušné právne predpisy v súčasnosti priznávajú alebo môžu v budúcnosti priznať štátnym príslušníkom.

65

Ako uviedol generálny advokát v bode 30 svojich návrhov, bolo by v rozpore s medzinárodnými záväzkami Únie vykonanými smernicou 2001/29 v oblasti duševného vlastníctva, keby táto smernica harmonizovala autorské právo, pokiaľ ide o diela, ktorých krajinami pôvodu sú členské štáty alebo ktorých autor je štátnym príslušníkom členského štátu, a na vnútroštátne právo členských štátov by sa ponechalo určenie právneho režimu diel pochádzajúcich z tretích krajín alebo ktorých autorom je štátny príslušník tretej krajiny.

66

Treba preto prijať záver, že článok 2 písm. a) a článok 4 ods. 1 smernice 2001/29 sa uplatňujú na diela úžitkového umenia pochádzajúce z tretích krajín alebo ktorých autori sú štátnymi príslušníkmi týchto krajín.

67

Pokiaľ ide o otázku, či tieto ustanovenia bránia tomu, aby členské štáty uplatňovali vo vnútroštátnom práve kritérium vzájomnosti stanovené v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru vo vzťahu k dielu úžitkového umenia, ktorého štátom pôvodu je tretia krajina alebo ktorého autorom je štátny príslušník tretej krajiny, v bode 57 tohto rozsudku sa pripomenulo, že podľa článku 2 písm. a) a článku 4 ods. 1 smernice 2001/29 členské štáty stanovia pre autorov výlučné práva udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie, ako aj verejné šírenie ich diel. Okrem toho, ako vyplýva z predchádzajúceho bodu tohto rozsudku, tieto ustanovenia sa uplatňujú na diela úžitkového umenia pochádzajúce z tretích krajín alebo ktorých autormi sú štátnymi príslušníkmi týchto krajín.

68

Uplatnenie tohto kritéria vzájomnosti členským štátom by pritom bolo nielen v rozpore so znením týchto ustanovení, ako to zdôraznil generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, ale spochybnilo by to aj cieľ tejto smernice, ktorým je harmonizácia autorského práva na vnútornom trhu. Uplatnením tohto kritéria by sa s dielami úžitkového umenia s pôvodom v tretích krajinách zaobchádzalo v jednotlivých členských štátoch rozdielne na základe ustanovení zmluvného práva uplatniteľných bilaterálne medzi členským štátom a treťou krajinou.

69

Na druhej strane keďže práva duševného vlastníctva uvedené v bode 66 tohto rozsudku sú chránené na základe článku 17 ods. 2 Charty, akékoľvek obmedzenie výkonu týchto práv musí byť v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty stanovené zákonom a musí rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd.

70

V prejednávanej veci treba konštatovať, že uplatnenie kritéria vzájomnosti stanoveného v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru členským štátom môže predstavovať takéto obmedzenie, keďže toto uplatnenie môže zbaviť prípadného nositeľa týchto práv požívania a výkonu týchto práv na časti vnútorného trhu, teda na území členského štátu, ktorý uplatňuje toto ustanovenie.

71

Ako vyplýva z článku 52 ods. 1 Charty, takéto obmedzenie musí byť stanovené zákonom.

72

V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že ak pravidlo práva Únie harmonizuje ochranu autorského práva, prináleží iba normotvorcovi Únie, a nie vnútroštátnym zákonodarcom, aby určil, či treba obmedziť priznanie tohto práva v Únii vo vzťahu k dielam, ktoré majú pôvod v tretích krajinách alebo ktorých autor je štátnym príslušníkom tretích krajín (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers, C‑265/19, EU:C:2020:677, bod 88).

73

Prijatím smernice 2001/29 sa totiž predpokladalo, že normotvorca Únie vykonal právomoci, ktoré boli predtým zverené členským štátom v dotknutej oblasti. V rámci pôsobnosti tejto smernice tak treba Úniu považovať za subjekt, ktorý nahradil členské štáty, ktoré už nemajú právomoc vykonávať relevantné ustanovenia Bernského dohovoru (rozsudok z 26. apríla 2012, DR a TV2 Danmark, C‑510/10, EU:C:2012:244, bod 31, ako aj citovaná judikatúra).

74

V prejednávanej veci, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 40 svojich návrhov, ani článok 2 písm. a), ani článok 4 ods. 1, ani žiadne iné ustanovenie smernice 2001/29 neobsahujú za súčasného stavu práva Únie také obmedzenie, aké je uvedené v bode 70 tohto rozsudku.

75

Okrem toho je pravda, že cieľom smernice 2001/29 je skutočne harmonizovať len niektoré aspekty autorských práv a s nimi súvisiacich práv, pričom viaceré jej ustanovenia okrem iného poukazujú na zámer normotvorcu Únie priznať členským štátom určitú mieru voľnej úvahy pri jej vykonávaní (rozsudky z 29. júla 2019, Funke Medien NRW, C‑469/17, EU:C:2019:623, bod 34, a z 29. júla 2019, Spiegel Online, C‑516/17, EU:C:2019:625, bod 23, ako aj citovaná judikatúra).

76

Súdny dvor však tiež rozhodol, že zoznam výnimiek a obmedzení výlučných práv stanovených v článkoch 2 až 4 tejto smernice, ktorý obsahuje článok 5 smernice 2001/29, má taxatívny charakter, lebo inak by sa narušila účinnosť harmonizácie autorských práv a s nimi súvisiacich práv zavedenej touto smernicou, ako aj sledovaný cieľ právnej istoty a požiadavka koherencie pri uplatňovaní týchto výnimiek a obmedzení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Funke Medien NRW, C‑469/17, EU:C:2019:623, body 56, 62 a 63, ako aj citovanú judikatúru). Tento článok 5 pritom za súčasného stavu práva Únie neobsahuje podobné obmedzenie ako kritérium vzájomnosti uvedené v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru.

77

Smernica 2001/29 sa tak v tejto súvislosti odlišuje od iných nástrojov harmonizácie autorského práva, ktoré normotvorca Únie prijal v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru.

78

Tento dohovor konkrétne stanovuje najmä obmedzené výnimky týkajúce sa diel úžitkového umenia, lehoty ochrany a práva na odmenu z ďalšieho predaja, na základe ktorých majú zmluvné strany tohto dohovoru možnosť uplatniť kritérium vzájomnosti a ako také nie sú povinné uplatňovať vnútroštátne zaobchádzanie v súlade s článkom 5 ods. 1 tohto dohovoru.

79

Normotvorca Únie sa síce rozhodol uplatniť kritérium vzájomnosti, a to jednak v článku 7 ods. 1 smernice 2006/116, pokiaľ ide o dobu ochrany, a jednak v článku 7 ods. 1 smernice 2001/84, pokiaľ ide o právo na odmenu pri ďalšom predaji, v súlade s článkom 7 ods. 8 a článkom 14ter ods. 2 Bernského dohovoru, ale naopak nezahrnul do smernice 2001/29 ani do iného ustanovenia práva Únie obmedzenie výlučných práv priznaných autorom článkom 2 písm. a) a článkom 4 ods. 1 tejto smernice vo forme kritéria vzájomnosti, akým je kritérium stanovené v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru. V tejto súvislosti, ako bolo uvedené v bode 72 tohto rozsudku, v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty prináleží iba normotvorcovi Únie, a nie vnútroštátnym zákonodarcom, aby prostredníctvom právnej úpravy Únie stanovil, či je v Únii potrebné obmedziť priznanie práv stanovených v tomto článku 2 písm. a) a v tomto článku 4 ods. 1 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers, C‑265/19, EU:C:2020:677, body 88 a 91).

80

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú až štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. a) a článok 4 ods. 1 smernice 2001/29 v spojení s článkom 17 ods. 2 a článkom 52 ods. 1 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že za súčasného stavu práva Únie bránia tomu, aby členské štáty uplatňovali vo vnútroštátnom práve kritérium vzájomnosti stanovené v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru vo vzťahu k dielu úžitkového umenia, ktorého krajinou pôvodu je tretia krajina a ktorého autorom je štátny príslušník tretej krajiny. V súlade s článkom 52 ods. 1 Charty prináleží iba normotvorcovi Únie, aby právnymi predpismi Únie stanovil, či je v Únii potrebné obmedziť priznanie práv stanovených v tomto článku 2 písm. a) a článku 4 ods. 1.

81

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 351 prvý odsek ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu, aby odchylne od ustanovení práva Únie uplatnil kritérium vzájomnosti obsiahnuté v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru na dielo, ktorého krajinou pôvodu sú Spojené štáty americké.

82

Podľa článku 351 prvého odseku ZFEÚ ustanovenia Zmlúv neovplyvnia práva a povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých pred 1. januárom 1958 alebo pre pristupujúce štáty pred dňom ich prístupu medzi jedným alebo viacerými členskými štátmi na jednej strane a jedným alebo viacerými tretími krajinami na druhej strane.

83

Ako už Súdny dvor rozhodol, Bernský dohovor má vlastnosti medzinárodného dohovoru v zmysle článku 351 ZFEÚ (rozsudok z 9. februára 2012, Luksan, C‑277/10, EU:C:2012:65, bod 58).

84

Článok 351 prvý odsek ZFEÚ má v súlade so zásadami medzinárodného práva spresniť, že uplatnenie zmluvy nemá vplyv na záväzky daného členského štátu rešpektovať práva tretích krajín, ktoré vyplývajú z dohovoru prijatého pred dňom jeho pristúpenia, a dodržiavať svoje zodpovedajúce záväzky (rozsudok z 9. februára 2012, Luksan, C‑277/10, EU:C:2012:65, bod 61).

85

V tejto súvislosti treba vzhľadom na odpoveď na druhú až štvrtú otázku vychádzať z toho, že členské štáty sa už nemôžu odvolávať na možnosť uplatniť kritérium vzájomnosti uvedené v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru, aj keď tento dohovor nadobudol platnosť pred 1. januárom 1958.

86

Ako totiž vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, ak medzinárodný dohovor uzatvorený členským štátom pred jeho pristúpením k Únii umožňuje, ako je to v prejednávanej veci, prijať opatrenie, ktoré je v rozpore s právom Únie, členský štát sa musí zdržať prijatia takého opatrenia (rozsudky z 28. marca 1995, Evans Medical a Macfarlan Smith, C‑324/93, EU:C:1995:84, bod 32, ako aj z 9. februára 2012, Luksan, C‑277/10, EU:C:2012:65, bod 62).

87

Okrem toho v prípade, že je vzhľadom na vývoj práva Únie zrejmé, že legislatívne opatrenie prijaté členským štátom v súlade s možnosťou, ktorú poskytuje skorší medzinárodný dohovor, je v rozpore s týmto právom, dotknutý členský štát sa nemôže odvolávať na tento dohovor, aby dosiahol výnimku z povinností, ktoré vznikli neskôr z práva Únie (rozsudok z 9. februára 2012, Luksan, C‑277/10, EU:C:2012:65, bod 63).

88

Treba dodať, že v prejednávanej veci článok 2 ods. 7 prvá veta Bernského dohovoru priznáva zmluvným stranám tohto dohovoru určitú mieru voľnej úvahy, keď okrem iného stanovuje, že v právnych poriadkoch štátov Únie založenej týmto dohovorom sa má upraviť pôsobnosť zákonov na diela úžitkového umenia a na priemyselné vzory a modely, ako aj podmienky ochrany týchto diel, vzorov a modelov.

89

Ako zdôraznil generálny advokát v bodoch 59 až 62 svojich návrhov, po prvé zo znenia tohto ustanovenia nevyplýva, že toto ustanovenie zakazuje štátu, ktorý je zmluvnou stranou Bernského dohovoru, chrániť autorským právom dielo úžitkového umenia, ktoré je v krajine pôvodu tohto diela chránené len na základe osobitného režimu ako dizajn. Po druhé takýto zákaz by bol v rozpore s cieľom tohto dohovoru, ktorý sa odráža v zásade „vnútroštátneho zaobchádzania“ a minimálnej úrovne ochrany vyplývajúcej z jeho hmotnoprávnych ustanovení, a to zabezpečením ochrany autorov mimo krajiny pôvodu diela. Napokon po tretie z článku 19 tohto dohovoru v každom prípade výslovne vyplýva, že jeho ustanovenia nebránia uplatňovaniu širších ustanovení stanovených právnymi predpismi štátu, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru.

90

Za týchto podmienok sa členský štát nemôže odvolávať na článok 2 ods. 7 Bernského dohovoru, aby sa vyhol povinnostiam vyplývajúcim zo smernice 2001/29.

91

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na piatu otázku odpovedať tak, že článok 351 prvý odsek ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje členskému štátu, aby odchylne od ustanovení práva Únie uplatnil kritérium vzájomnosti obsiahnuté v článku 2 ods. 7 druhej vete Bernského dohovoru na dielo, ktorého krajinou pôvodu sú Spojené štáty americké.

92

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: