–

FS, v zastúpení: S. Kirwan, solicitor, A. McMahon, BL, a D. Shortall, SC,

–

The Chief Appeals Officer, The Social Welfare Appeals Office, The Minister for Employment Affairs a The Minister for Social Protection, v zastúpení: M. Browne, A. Joyce, J. Quaney, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci K. Binchy, barrister, a C. Donnelly, SC,

–

česká vláda, v zastúpení: J. Pavliš, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 76 ods. 4 a článku 81 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi žalobkyňou vo veci samej, FS, a Chief Appeals Officer (hlavný úradník pre odvolania v oblasti sociálnej ochrany, Írsko), Social Welfare Appeals Office (odvolací úrad v oblasti sociálnej ochrany, Írsko), Minister for Employment Affairs (minister práce) a Minister for Social Protection (minister pre sociálnu ochranu) vo veci zamietnutia žiadosti podanej FS o spätné vyplatenie rodinných davok.

3

Článok 76 ods. 4 a 5 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Spolupráca“, uvádza:

„4.   Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce na zabezpečenie správneho vykonávania tohto nariadenia.

Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie.

Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky podľa tohto nariadenia.

5.   Nerešpektovanie povinnosti informovať, podľa tretieho pododseku odseku 4, môže viesť k uplatňovaniu pomerných opatrení v súlade s vnútroštátnym právom. Tieto opatrenia však musia byť rovnocenné opatreniam uplatniteľným na podobné situácie podľa domáceho práva a nesmú oprávneným osobám znemožňovať, ani neprimerane prakticky sťažovať uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie.“

4

Článok 81 tohto nariadenia, nazvaný „Nároky [žiadosti – neoficiálny preklad], vyhlásenia alebo odvolania“, stanovuje:

„Každý nárok [každá žiadosť – neoficiálny preklad], vyhlásenie alebo odvolanie, ktoré sa má predložiť pri uplatňovaní právnych predpisov jedného členského štátu v rámci špecifikovaného obdobia orgánu, inštitúcii alebo súdu tohto členského štátu, sú prípustné, ak sa predložia v rámci toho istého obdobia zodpovedajúcemu orgánu, inštitúcii alebo súdu iného členského štátu. V takomto prípade orgán, inštitúcia alebo súd, ktorý prijal nárok [žiadosť – neoficiálny preklad], vyhlásenie alebo odvolanie, [ju]/ho bezodkladne predloží príslušnému orgánu, inštitúcii alebo súdu prvého členského štátu buď priamo alebo prostredníctvom príslušných orgánov daného členského štátu. Dátum, kedy boli takéto nároky [žiadosti – neoficiálny preklad], vyhlásenia alebo odvolania predložené orgánu, inštitúcii alebo súdu druhého členského štátu, sa považuje za dátum predloženia príslušnému orgánu, inštitúcii alebo súdu.“

5

§ 220 Social Welfare Consolidation Act 2005 (konsolidovaný zákon z roku 2005 o sociálnej ochrane) z 27. novembra 2005 v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon z roku 2005“) stanovuje, že osoba, s ktorou má nezaopatrené dieťa obvykle bydlisko, má nárok na rodinné dávky na toto dieťa a označuje sa výrazom „oprávnená osoba“.

6

§ 241 ods. 1 tohto zákona stanovuje, že nárok na dávku je podmienený podaním riadnej žiadosti.

7

Podľa § 182 písm. k) Social Welfare (Consolidated Claims, Payment and Control) Regulations 2007 (S.I. No 142 of 2007) – Prescribed time for making claim [nariadenie z roku 2007 o konsolidovaných ustanoveniach týkajúcich sa žiadostí, platieb a kontrol v oblasti sociálnej ochrany (sekundárny právny akt č. 142 z roku 2007) – Premlčanie lehoty na podanie žiadostí] v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej predstavuje v prípade žiadostí o rodinné dávky premlčacia lehota dvanásť mesiacov odo dňa, keď dotknutá osoba splní podmienky spôsobilosti stanovené v § 220 a stane sa oprávnenou osobou.

8

§ 241 ods. 4 zákona z roku 2005 v podstate spresňuje, že osoba, ktorá nepodala žiadosť o rodinné dávky v predpísanej lehote, stráca akýkoľvek nárok na spätné vyplatenie splatných dávok pred dňom podania žiadosti, pokiaľ príslušný úradník rozhodujúci o pôvodnej žiadosti alebo o odvolaní týkajúcom sa tejto žiadosti neusúdi, že pre oneskorené podanie žiadosti sú dané opodstatnené dôvody. V tomto poslednom uvedenom prípade sú rodinné dávky splatné od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom sa žiadateľ stal oprávnenou osobou v zmysle § 220 tohto zákona.

9

§ 301 uvedeného zákona najmä stanovuje, že úradník príslušný na pôvodné preskúmanie žiadosti môže kedykoľvek zmeniť rozhodnutie iného príslušného úradníka, ak po tomto rozhodnutí dôjde k zmene relevantných okolností.

10

Žalobkyňa vo veci samej, rumunská štátna príslušníčka, sa vydala v roku 2012 v Rumunsku, kde v decembri 2015 porodila dieťa.

11

V tomto členskom štáte podala žiadosť o rodinné dávky, ktoré jej boli priznané od decembra 2015 alebo od januára 2016.

12

V októbri 2016 sa manžel žalobkyne vo veci samej presťahoval do Írska na účely výkonu práce ako zamestnanec v zdravotníckom zariadení. Žiadosť o rodinné dávky v tomto členskom štáte nepodal. Keď sa na konci roka 2016 žalobkyňa vo veci samej a ich dieťa za ním presťahovali do Írska, ani ona nepodala v tomto členskom štáte príslušnú žiadosť, ale naďalej poberala rumunské rodinné dávky.

13

Dňa 10. januára 2018 podala žalobkyňa vo veci samej príslušným írskym orgánom žiadosť o írske rodinné dávky.

14

V súlade s írskym právom sociálneho zabezpečenia bola táto žiadosť kvalifikovaná ako oneskorená, keďže bola podaná viac ako dvanásť mesiacov po dni, keď sa žalobkyňa vo veci samej alebo jej manžel usadili v Írsku. Podľa tohto práva môže takáto žiadosť viesť k spätnému vyplateniu rodinných dávok len vtedy, ak žiadateľ uvedie dôvody, z dôvodu ktorých oneskorene podal svoju žiadosť. Podľa ustálenej praxe však takýto dôvod nepredstavuje to, že žiadateľ nepozná svoje právo žiadať o rodinné dávky.

15

V prejednávanej veci, keďže žalobkyňa vo veci samej neuviedla žiadne odôvodnenie, sa príslušné írske orgány domnievali, že osobitne nežiadala o spätné vyplatenie, a preto nie je potrebné jej takéto vyplatenie priznať.

16

Žiadosť o rodinné dávky podanú žalobkyňou vo veci samej týmto orgánom tieto orgány prijali vo februári 2018 a približne v rovnakom čase sa skončilo vyplácanie rumunských rodinných dávok.

17

Dňa 13. augusta 2018 žalobkyňa vo veci samej požiadala o preskúmanie rozhodnutia uvedených orgánov na základe § 301 zákona z roku 2005, pričom tvrdila, že v jej prípade malo byť zvážené spätné vyplatenie. Táto žiadosť o preskúmanie bola 22. augusta 2018 zamietnutá.

18

Keďže odvolanie podané 29. augusta 2018 žalobkyňou vo veci samej na odvolací úrad v oblasti sociálnej ochrany bolo 12. februára 2019 zamietnuté, podala žalobkyňa 10. mája 2019 žalobu proti tomuto zamietavému rozhodnutiu na vnútroštátny súd.

19

Tento súd najprv uvádza bez toho, aby sa s týmto prístupom stotožňoval, že podľa žalobkyne vo veci samej predstavovala skutočnosť, že poberá rumunské rodinné dávky, žiadosť v zmysle článku 81 nariadenia č. 883/2004 z dôvodu, že „aktívna“ žiadosť v Rumunsku mala byť považovaná za žiadosť o poskytnutie írskych rodinných dávok podľa tohto článku 81 od okamihu, keď sa Írsko stalo príslušným členským štátom.

20

Uvedený súd sa ďalej pýta na uplatniteľnosť článku 76 nariadenia č. 883/2004 na spor, o ktorom rozhoduje, pričom žalobkyňa vo veci samej tvrdí, že nerešpektovanie povinnosti stanovenej v tomto článku neznamená nemožnosť uplatniť ustanovenia článku 81 tohto nariadenia. Povinnosť zaoberať sa žiadosťou je od tejto povinnosti nezávislá, keďže Súdny dvor rozhodol, že nedostatok informácií nemusí nevyhnutne ohroziť kontinuitu poistenia v oblasti sociálneho zabezpečenia.

21

Vnútroštátny súd sa napokon domnieva, že vzhľadom na to, že žalobkyňa vo veci samej si nesplnila svoju povinnosť oznámiť relevantné zmeny svojej situácie, treba uplatniť primerané opatrenia podľa vnútroštátneho práva, ktoré v praxi neznemožňujú alebo neprimerane nesťažujú výkon práv priznaných dotknutým osobám uvedeným nariadením.

22

Za týchto podmienok High Court (Vyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 81 nariadenia č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že pojem „[žiadosť]“ v zmysle tohto článku sa vzťahuje len na pôvodnú žiadosť podanú podľa právnych predpisov členského štátu osobou, ktorá následne využila svoje právo na voľný pohyb, alebo či sa vzťahuje aj na „pretrvávajúcu“ žiadosť, ku ktorej dochádza pri pravidelnom vyplácaní dávky príslušnými orgánmi tohto členského štátu, ktorú je v okamihu tohto vyplatenia obvykle dlžný iný členský štát.

24

Pokiaľ ide o výklad ustanovenia práva Únie treba v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou, keďže vývoj tohto ustanovenia môže taktiež obsahovať relevantné prvky pre jeho výklad (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Inspecteur van de Belastingdienst, C‑631/17, EU:C:2019:381, bod 29 a citovanú judikatúru).

25

V tomto prípade už Súdny dvor v súvislosti s článkom 83 nariadenia Rady č. 4 z 3. decembra 1958, ktorým sa stanovuje postup vykonávania a doplnenia ustanovenia nariadenia č. 3 o sociálnom zabezpečení migrujúcich pracovníkov (Ú. v. ES 30, 1958, s. 597), ktorého obsah je v podstate totožný s obsahom článku 81 nariadenia č. 883/2004, rozhodol, že zo znenia tohto článku 83 vyplýva, že sa týka podávania žiadostí migrujúcich pracovníkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 1982, Camera, 92/81, EU:C:1982:219, bod 7).

26

Cieľom článku 81 nariadenia č. 883/2004 je totiž uľahčiť pohyb migrujúcich pracovníkov tým, že sa z administratívneho hľadiska zjednodušia ich úkony vzhľadom na zložitosť správnych konaní existujúcich v rôznych členských štátoch a zabrániť tomu, aby dotknuté osoby mohli byť zbavené svojich práv z čisto formalistických dôvodov. Podľa tohto článku má podanie žiadosti orgánu, inštitúcii alebo súdu iného členského štátu, než je členský štát, ktorý má poskytovať dávku, rovnaké účinky, ako keby bola táto žiadosť podaná priamo príslušnému orgánu posledného uvedeného členského štátu [pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o článok 83 nariadenia č. 4, rozsudok z 10. júna 1982, Camera, 92/81, EU:C:1982:219, bod 7, a pokiaľ ide o článok 86 nariadenia (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva (Ú. v. ES L 149, 1971, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35), rozsudok z 27. mája 1982, Aubin, 227/81, EU:C:1982:209, bod 23].

27

Z toho vyplýva, že článok 81 nariadenia č. 883/2004 sa má uplatniť, ak migrujúci pracovník podá žiadosť o priznanie rodinných dávok orgánom členského štátu, ktorý nie je príslušný o nej rozhodovať na základe kolíznych noriem stanovených týmto nariadením.

28

Naopak, ak je žiadosť o priznanie rodinných dávok podaná orgánom členského štátu len na základe jeho vnútroštátneho práva a situácia poberateľa dávok sa obmedzuje na územie tohto členského štátu, táto žiadosť nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 883/2004, a preto ju nemožno považovať za „žiadosť“ v zmysle článku 81 tohto nariadenia.

29

V prejednávanej veci treba konštatovať, že v čase podania pôvodnej žiadosti o rodinné dávky v Rumunsku nevykazovala rodinná situácia žalobkyne vo veci samej žiadny cudzí prvok a rumunské orgány boli ako jediné príslušné rozhodnúť o tejto žiadosti.

30

Až od okamihu, keď žalobkyňa vo veci samej presunula svoje bydlisko do Írska, patrila do osobnej pôsobnosti nariadenia č. 883/2004, a v dôsledku toho sa na ňu začali uplatňovať kolízne normy stanovené týmto nariadením.

31

Nemožno však pripustiť, aby v prípade neuskutočnenia žiadneho administratívneho úkonu zo strany dotknutej osoby mohla byť skutočnosť, že naďalej poberá pravidelnú dávku od orgánov členského štátu, považovaná za „žiadosť“ v zmysle článku 81 nariadenia č. 883/2004.

32

Takýto výklad by totiž nebol v súlade s cieľom článku 81 nariadenia č. 883/2004, ktorým je, ako vyplýva z bodu 26 tohto rozsudku, práve zjednodušiť administratívne úkony dotknutých osôb vzhľadom na zložitosť konaní existujúcich v rôznych členských štátoch.

33

V tejto súvislosti treba uviesť, že systém zasielania žiadostí, vyhlásení alebo odvolaní zavedený článkom 81 nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého orgány členského štátu, ktoré nie sú príslušné podľa kolíznych noriem stanovených v tomto nariadení, bezodkladne predložia žiadosti, vyhlásenia alebo odvolania, ktoré im boli predložené, orgánom príslušného členského štátu, je podmienené rešpektovaním povinnosti vzájomného informovania a spolupráce zo strany dotknutých orgánov a osôb.

34

Z článku 76 ods. 4 nariadenia č. 883/2004 predovšetkým vyplýva, že aj keď sú orgány povinné odpovedať na všetky žiadosti v primeranej lehote a poskytnúť dotknutým osobám všetky informácie potrebné na uplatnenie práv, ktoré im priznáva toto nariadenie, tieto osoby sú povinné čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o akýchkoľvek zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré majú vplyv na ich nároky na dávky stanovené uvedeným nariadením.

35

Okrem toho výklad pojmu „[žiadosť]“, ktorý by nezohľadňoval uskutočnenie akéhokoľvek administratívneho úkonu dotknutej osoby, by znemožnil orgánom, ktoré sa vecou zaoberajú, splniť si povinnosti vyplývajúce tak z článku 76, ako aj z článku 81 nariadenia č. 883/2004, keďže by nemohli určiť okamih, v ktorom treba zaslať dotknuté informácie, žiadosti, vyhlásenia alebo odvolania, ani orgány, ktorým majú byť tieto informácie predložené.

36

S prihliadnutím na už vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 81 nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „[žiadosť]“ v zmysle tohto článku sa vzťahuje len na žiadosť podanú osobou, ktorá využila svoje právo na voľný pohyb, orgánom členského štátu, ktorý nie je príslušný podľa kolíznych noriem stanovených týmto nariadením. Tento pojem teda nezahŕňa ani pôvodnú žiadosť podanú podľa právnych predpisov členského štátu osobou, ktorá ešte nevyužila svoje právo na voľný pohyb, ani pravidelné vyplácanie dávky orgánmi tohto členského štátu, ktorú je v čase tohto vyplatenia obvykle dlžný iný členský štát.

37

S prihliadnutím na odpoveď na prvú otázku netreba odpovedať na druhú otázku.

38

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo Únie a konkrétne zásada efektivity bránia uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá podmieňuje spätný účinok žiadosti o rodinné dávky premlčacou lehotou dvanástich mesiacov.

39

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že právo Únie nemá vplyv na právomoc členských štátov upraviť svoje systémy sociálneho zabezpečenia a že prináleží právnej úprave každého členského štátu, aby stanovila podmienky poskytovania dávok sociálneho zabezpečenia, ich výšku a dobu ich poskytovania, ako aj lehoty na podanie žiadostí o priznanie týchto dávok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. novembra 2010, Xhymshiti, C‑247/09, EU:C:2010:698, bod 43). Tieto podmienky však musia byť v súlade s právom Únie a nemôžu viesť k vylúčeniu osôb, na ktoré sa na základe nariadenia č. 883/2004 vzťahujú také vnútroštátne právne predpisy, z pôsobnosti týchto právnych predpisov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2015, Fischer‑Lintjens, C‑543/13, EU:C:2015:359, bod 49).

40

V prejednávanej veci treba uviesť, že premlčacia lehota stanovená írskou právnou úpravou nemá za následok vylúčenie dotknutých osôb z nároku na rodinné dávky, ale len obmedzuje ich nárok na ich spätné vyplatenie, ak o to nepožiadajú v lehote dvanástich mesiacov odo dňa, keď boli splnené podmienky na priznanie týchto dávok.

41

Nie je teda vylúčené, že za predpokladu, že by žalobkyňa vo veci samej čo najskôr oznámila rumunským orgánom alebo írskym orgánom svoju zmenu bydliska, mala by nárok na spätné vyplatenie írskych rodinných dávok.

42

Ako totiž vyplýva z bodu 34 tohto rozsudku, v súlade s článkom 76 ods. 4 tretím pododsekom nariadenia č. 883/2004 musí každá osoba, ktorá poberá sociálnu dávku, čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o všetkých zmenách v jej osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú jej nárok na dávky podľa tohto nariadenia.

43

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že nerešpektovanie povinnosti informovania stanovenej v tomto ustanovení môže v súlade s článkom 76 ods. 5 tohto nariadenia viesť len k uplatneniu primeraných opatrení podľa vnútroštátneho práva, ktoré musia byť rovnocenné k opatreniam uplatniteľným v podobných situáciách podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a ďalej nesmie v praxi dotknutým osobám znemožňovať či nadmerne sťažovať výkon práv priznaných týmto nariadením (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2015, Fischer‑Lintjens, C‑543/13, EU:C:2015:359, bod 57).

44

Ako zdôrazňuje vnútroštátny súd, keďže sa žalobkyňa vo veci samej nedovolávala porušenia zásady ekvivalencie, Súdny dvor ju nemusí v rámci prejednávanej veci analyzovať.

45

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, z ustálenej judikatúry vyplýva, že stanovenie primeraných prekluzívnych lehôt v zásade spĺňa požiadavku efektivity, keďže predstavuje uplatnenie základnej zásady právnej istoty, ktorá chráni tak dotknutú osobu, ako aj dotknutý správny orgán. Tieto lehoty totiž nie sú takej povahy, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. apríla 2010, Barth, C‑542/08, EU:C:2010:193, bod 28, a z 8. júla 2010, Bulicke, C‑246/09, EU:C:2010:418, bod 36).

46

Súdny dvor okrem toho rozhodol, že vnútroštátne ustanovenie obmedzujúce spätný účinok žiadostí o rodinné dávky na šesť mesiacov neznemožňuje výkon práv priznaných právom Únie migrujúcim pracovníkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 1995, Alonso‑Pérez, C‑394/93, EU:C:1995:400, body 30 a 32), a tiež uznal, že stanovenie vnútroštátnej trojročnej prekluzívnej lehoty je primerané (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. apríla 2010, Barth, C‑542/08, EU:C:2010:193, bod 28).

47

Z toho vyplýva, že premlčacia lehota 12 mesiacov sa sama osebe nejaví ako prakticky znemožňujúca alebo neprimerane sťažujúca výkon práv, ktoré priznáva nariadenie č. 883/2004.

48

S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že právo Únie, a konkrétnejšie zásada efektivity, nebráni uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá podmieňuje spätný účinok žiadosti o rodinné dávky premlčacej lehote dvanástich mesiacov, pokiaľ táto lehota dotknutým migrujúcim pracovníkom prakticky neznemožňuje alebo neprimerane nesťažuje výkon práv priznaných nariadením č. 883/2004.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: