1.

Majú sa základné slobody zaručené Zmluvou o Európskej únii a smernica 2005/36/ES (1) vykladať v tom zmysle, že príslušný orgán hostiteľského členského štátu musí právo žiadateľa na výkon regulovaného povolania posúdiť podľa článkov 45 a 49 ZFEÚ a súvisiacej judikatúry (najmä rozsudok zo 7. mája 1991, C-340/89 (2), Vlassopoulou, EU:C:1991:193 a rozsudok zo 6. októbra 2015, C-298/14 (3), Brouillard, EU:C:2015:652), aj keď sú v článku 13 ods. 2 smernice 2005/36/ES zjednotené podmienky pre výkon regulovaného povolania, v zmysle ktorých hostiteľský členský štát musí povoliť výkon povolania žiadateľovi, ktorý disponuje dokladom o formálnej kvalifikácii zo štátu, v ktorom toto povolanie nie je regulované, avšak ktorý nespĺňa požiadavku na výkon povolania stanovenú v tomto ustanovení smernice?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku: bráni právo Únie s ohľadom na úvahy vo veci C-298/14, Brouillard, EU:C:2015:652 (bod 55 rozsudku) týkajúce sa výlučných kritérií na posúdenie rovnocennosti osvedčení, tomu, aby príslušný orgán hostiteľského členského štátu v situácii, o akú ide v spore v tomto konaní, založil svoje posúdenie rovnocennosti kvalifikácie aj na iných informáciách, ako sú informácie predložené poskytovateľom vzdelávania alebo orgánmi iného členského štátu o presnom obsahu a priebehu štúdia?