1.

Pred necelými dvadsiatimi rokmi, v novembri 2002, sa M/T Prestige (ďalej len „loď“), ropný tanker s jedným trupom registrovaný na Bahamách, rozlomil na dve časti a potopil sa pri pobreží Galície (Španielsko). Loď v tom čase prevážala 70000 ton ťažkého vykurovacieho oleja a olejová škvrna vzniknutá jeho únikom spôsobila značné škody na plážach, v mestách a dedinách pozdĺž severného pobrežia Španielska a západného pobrežia Francúzska. Ako je uvedené v bodoch 13 až 26 nižšie, potopenie lode vyvolalo zdĺhavý spor medzi jej poisťovateľmi a Španielskom, ktorý sa riešil v dvoch rôznych konaniach v dvoch členských štátoch. Ich výsledkom boli dva rozsudky: jeden vydal Audiencia Provincial de La Coruña (Provinčný súd La Coruña, Španielsko), druhý vydal High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Commercial Court) (United Kingdom) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (Obchodný súd), Spojené kráľovstvo]. Španielsko napokon požiadalo súdy Anglicka a Walesu o uznanie rozsudku Audiencia Provincial de La Coruña (Provinčný súd La Coruña). V posledných dňoch prechodného obdobia po vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie High Court of Justice (England & Wales) [Vrchný súd (Anglicko a Wales)] podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorým požiadal o výklad článku 1 ods. 2 písm. d) a článku 34 bodov 1 a 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ).

2.

Článok I ods. 1 Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, uzavretého 10. júna 1958 v New Yorku 1958 ( 3 ) (ďalej len „Newyorský dohovor z roku 1958“), stanovuje:

„Tento Dohovor sa vzťahuje na uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí vyplývajúcich zo sporov medzi osobami fyzickými alebo právnickými a vydaných na území iného štátu než toho, v ktorom sa žiada o ich uznanie a výkon. Dohovor sa vzťahuje aj na rozhodcovské rozhodnutia, ktoré sa nepokladajú za miestne (národné) rozhodnutia v štáte, v ktorom sa žiada o ich uznanie a výkon.“

3.

Článok III Newyorského dohovoru z roku 1958 stanovuje:

„Každý Zmluvný štát uzná rozhodcovské rozhodnutie za záväzné a povolí jeho výkon podľa predpisov o konaní, ktoré platí na území, kde sa rozhodnutie uplatňuje, za podmienok určených v nasledujúcich článkoch. Pre uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí, na ktoré sa vzťahuje Dohovor, sa neurčia podstatne ťažšie podmienky alebo vyššie súdne poplatky, než sú určené pre uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí miestnych (národných).“

4.

Článok 1 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 stanovuje, že toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Toto nariadenie sa v súlade s jeho článkom 1 ods. 2 písm. d) neuplatní na rozhodcovské konanie.

5.

Podľa článku 32 nariadenia č. 44/2001 „… ,rozsudok‘ znamená každé rozhodnutie súdu alebo tribunálu členského štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj určenia trov alebo výdavkov súdnym úradníkom.“

6.

Článok 33 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:

„1.   Rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.

2.   Ak je otázka uznania rozsudku predmetom sporu, môže zainteresovaný účastník postupom upraveným v oddiele 2 a 3 tejto kapitoly navrhnúť vydanie rozhodnutia o uznaní rozsudku.

3.   Ak výsledok konania na súde členského štátu závisí na posúdení uznania ako predbežnej otázky, potom tento súd má právomoc v tejto otázke [právomoc rozhodnúť o tejto otázke – neoficiálny preklad].“

7.

Článok 34 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:

„Rozsudok sa neuzná:

…

8.

Článok 71 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 stanovuje, že toto nariadenie nemá vplyv na dohovory, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach.

9.

Keďže znenie článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 44/2001 sa od nadobudnutia účinnosti Bruselského dohovoru nezmenilo, na účely posúdenia rozsahu výnimky stanovenej v tomto ustanovení sa javí ako relevantné odôvodnenie 12 nariadenia č. 1215/2012 ( 4 ). Toto odôvodnenie znie:

„Toto nariadenie by sa nemalo uplatňovať na rozhodcovské konanie. Žiadne ustanovenie tohto nariadenia by nemalo brániť súdom členského štátu, ktoré začali konať vo veci, v ktorej účastníci uzavreli rozhodcovskú zmluvu, aby v súlade so svojim vnútroštátnym právnym poriadkom odkázali účastníkov na rozhodcovské konanie, prerušili alebo zastavili konanie alebo preskúmali, či je rozhodcovská zmluva neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie.

Na rozhodnutie vydané súdom členského štátu o tom, či je rozhodcovská zmluva neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie, by sa nemali uplatňovať ustanovenia o uznaní a výkone uvedené v tomto nariadení bez ohľadu na to, či o tejto otázke súd rozhodol ako o hlavnej alebo predbežnej otázke.

Ak však súd členského štátu pri vykonávaní právomoci podľa tohto nariadenia alebo podľa vnútroštátneho právneho poriadku určí, že rozhodcovská zmluva je neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie, nemalo by to brániť tomu, aby sa rozsudok súdu vo veci samej uznal, prípadne vykonal, v súlade s týmto nariadením. Tým by nemala byť dotknutá právomoc súdov členských štátov rozhodnúť o uznaní a výkone rozhodcovských rozhodnutí v súlade s [Newyorským dohovorom z roku 1958], ktorý má prednosť pred týmto nariadením.

Toto nariadenie by sa nemalo uplatňovať na žiadnu žalobu alebo vedľajšie konanie súvisiace najmä s ustanovením rozhodcovského súdu, právomocami rozhodcov, vedením rozhodcovského konania alebo akýmkoľvek iným aspektom takéhoto konania, ani na žiadnu žalobu alebo rozsudok týkajúci sa zrušenia, preskúmania, odvolania, uznania alebo výkonu rozhodcovského rozhodnutia.“

10.

§ 66 Arbitration Act 1996 (zákon z roku 1996 o rozhodcovskom konaní) ( 5 ), nazvaný „Výkon rozhodcovského rozhodnutia“, stanovuje:

11.

§ 73 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní, nazvaný „Zánik práva na podanie námietky“, stanovuje:

12.

Článok 117 Ley Orgánica 10/1995 del Código Penal (organický zákon 10/1995, Trestný zákon) z 23. novembra 1995 ( 6 ) stanovuje, že „poisťovateľom, ktorí prevzali riziko finančných záväzkov vyplývajúcich z používania alebo prevádzky akéhokoľvek majetku, výrobného odvetvia, podniku alebo činnosti, v prípade, že v dôsledku okolnosti stanovenej v tomto zákone nastane udalosť predstavujúca poistené riziko, vzniká priama zodpovednosť za škodu až do výšky náhrady stanovenej zákonom alebo zmluvou, bez toho, aby tým bolo dotknuté právo na náhradu škody voči dotknutej osobe“.

13.

V čase potopenia lode mali jej vlastníci (ďalej len „vlastníci“) uzatvorené poistenie Protection & Indemnity (ochrana a náhrada škody, ďalej len „P&I“) v The London Steam‑Ship Owners’ Mutual Insurance Association Limited (ďalej len „klub“) ( 7 ) na základe poistnej zmluvy uzatvorenej formou potvrdenia o nadobudnutí členstva z 20. februára 2002 (ďalej len „poistná zmluva“). Touto zmluvou sa klub zaviazal poskytnúť vlastníkom poistné krytie P&I vzťahujúce sa okrem iného na akúkoľvek zodpovednosť za škodu spôsobenú znečistením až do výšky poistného limitu v celkovej výške 1 miliardy amerických dolárov (USD). Na poistnú zmluvu sa vzťahovali pravidlá klubu, teda všeobecné poistné podmienky uvedené v potvrdení o nadobudnutí členstva. V pravidle č. 3, nazvanom „Právo na náhradu“, bola stanovená doložka „pay to be paid“ ( 8 ) v tomto znení:

…“

14.

Pravidlo č. 43 pravidiel klubu, nazvané „Právomoc a rozhodné právo“, obsahovalo rozhodcovskú doložku, podľa ktorej „v prípade akejkoľvek nezhody alebo sporu medzi členom a klubom“ sa „takáto nezhoda alebo takýto spor“ predloží na rozhodcovské konanie v Londýne (Spojené kráľovstvo) pred jediným zákonným rozhodcom podľa anglického práva a zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní.

15.

Koncom roka 2002 bolo v Španielsku začaté trestné konanie okrem iného proti kapitánovi, prvému dôstojníkovi a prvému strojnému dôstojníkovi.

16.

Približne v júni 2010 po skončení vyšetrovacej fázy trestného konania viacero právnických osôb vrátane Španielska podalo občianskoprávne žaloby proti viacerým žalovaným vrátane klubu ako poisťovateľa zodpovednosti vlastníkov za škodu podľa poistnej zmluvy, a to na základe práva podať priamu žalobu podľa článku 117 španielskeho trestného zákona. Klub sa na konaní vedenom v Španielsku nezúčastnil.

17.

Dňa 16. januára 2012 klub začal rozhodcovské konanie v Londýne, ktorým sa domáhal určenia, že na základe arbitrážnej doložky obsiahnutej v poistnej zmluve je Španielsko povinné uplatniť svoje nároky podľa článku 117 španielskeho trestného zákona v Londýne a že podľa anglického práva a/alebo uvedenej zmluvy klub nemá voči Španielsku zodpovednosť za takéto nároky. Španielsko sa na rozhodcovskom konaní nezúčastnilo. ( 9 )

18.

Rozhodcovským rozhodnutím vydaným 13. februára 2013 (ďalej len „rozhodcovské rozhodnutie“) rozhodcovský súd rozhodol, že vzhľadom na to, že predmetné nároky majú zmluvnú povahu podľa anglických kolíznych noriem, na zmluvu sa uplatní anglické právo. Španielsko si teda nemôže uplatniť nároky zo zmluvných práv vlastníkov bez toho, aby rešpektovalo tak rozhodcovskú doložku, ako aj doložku „pay to be paid“. Okrem toho Španielsko musí na účely získania platby od klubu začať rozhodcovské konanie v Londýne. Rozhodcovským rozhodnutím sa tiež rozhodlo, že vzhľadom na neexistenciu predchádzajúcej úhrady poisteného záväzku zo strany vlastníkov klub nezodpovedá voči Španielsku za uplatnené nároky. V každom prípade zodpovednosť klubu za škodu nepresahuje čiastku 1 miliardy USD.

19.

V marci 2013 klub požiadal vnútroštátny súd podľa § 66 ods. 1 a 2 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní o udelenie súhlasu na výkon rozhodcovského rozhodnutia v rámci jeho príslušnosti rovnakým spôsobom ako rozsudku alebo uznesenia a o vydanie rozsudku v zmysle rozhodcovského rozhodnutia. Španielsko podalo proti tejto žiadosti námietku. Domáhalo sa zrušenia rozhodcovského rozhodnutia a/alebo jeho vyhlásenia za neúčinné podľa § 67 a/alebo § 72 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní. Uvedené ustanovenia stanovujú, že anglické rozhodcovské rozhodnutie možno napadnúť okrem iného z dôvodov, že súd nebol vecne príslušný a že príslušný spor nemohol byť platne predložený na rozhodcovské konanie. Španielsko tiež tvrdilo, že vnútroštátny súd by mal odmietnuť svoju diskrečnú právomoc vydať rozsudok.

20.

Dňa 22. októbra 2013 po súdnom konaní, ktoré trvalo sedem dní a v priebehu ktorého boli vykonané vecné dôkazy a prečítané znalecké posudky znalcov na španielske právo, vnútroštátny súd vydal rozsudok. Rozhodol, že návrhy Španielska sa zamietajú, podľa § 66 ods. 1 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní udelil klubu súhlas na výkon rozhodcovského rozhodnutia a rozhodol, že podľa § 66 ods. 2 uvedeného zákona sa má vydať rozsudok proti Španielsku v zmysle rozhodcovského rozhodnutia. V ten istý deň vydal osobitný formálny rozsudok, v ktorom sa konštatovalo, že „podľa § 66 ods. 2 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní sa vydáva rozsudok v zmysle rozhodcovského rozhodnutia proti [Španielsku]“. ( 10 )

21.

Španielsko podalo proti rozsudku vydanému podľa § 66 odvolanie na Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (United Kingdom) [Odvolací súd (Anglicko a Wales) (občianskoprávne oddelenie), Spojené kráľovstvo]. Uvedený súd rozsudkom z 1. apríla 2015 odvolanie zamietol.

22.

Dňa 13. novembra 2013 Audiencia Provincial de La Coruña (Provinčný súd La Coruña) vydal rozsudok v konaní vedenom v Španielsku. V tomto rozsudku sa nevyjadril k zodpovednosti vlastníkov alebo klubu za škodu. Rôzni účastníci konania podali proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko). Rozsudkom zo 14. januára 2016 tento súd rozhodol okrem iného, že kapitán a vlastníci lode sú zodpovední za škodu, pokiaľ ide o občianskoprávne nároky, a že klub je priamo zodpovedný za škodu podľa článku 117 španielskeho trestného zákona, a to s výhradou celkového limitu zodpovednosti za škodu vo výške 1 miliardy USD. Vrátil vec Audiencia Provincial de La Coruña (Provinčný súd La Coruña), aby určil výšku príslušných záväzkov žalovaných v konaní vedenom v Španielsku. Rozsudkom z 15. novembra 2017 (opraveným 11. januára 2018) tento súd rozhodol, že v dôsledku nehody sú kapitán lode, vlastníci a klub zodpovední voči viac ako 200 rôznym účastníkom (vrátane Španielska) za škodu vo výške presahujúcej 1,6 miliardy USD, pričom v prípade klubu je zodpovednosť za škodu limitovaná celkovou sumou vo výške 1 miliardy USD. Rôzni účastníci konania podali proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Tribunal Supremo (Najvyšší súd), ktorý rozsudkom z 19. decembra 2018 (zmeneným 21. januára 2019) potvrdil uvedený rozsudok s niekoľkými zmenami.

23.

Dňa 1. marca 2019 Audiencia Provincial de La Coruña (Provinčný súd La Coruña) vydal exekučný príkaz, v ktorom boli stanovené čiastky, ktoré boli jednotliví žalobcovia vrátane Španielska oprávnení vymáhať od príslušných žalovaných vrátane klubu („ďalej len „španielsky rozsudok“).

24.

Dňa 25. marca 2019 Španielsko podalo na High Court of Justice (England & Wales) [Vrchný súd (Anglicko a Wales)] návrh na uznanie španielskeho rozsudku podľa článku 33 nariadenia č. 44/2001. Tento súd vyhovel tomuto návrhu uznesením z 28. mája 2019 (ďalej len „uznesenie o zaregistrovaní“). ( 11 )

25.

Dňa 26. júna 2019 podal klub odvolanie proti uzneseniu o zaregistrovaní na základe článku 43 nariadenia č. 44/2001. Na jeho podporu uviedol dva odvolacie dôvody. Po prvé tvrdil, že podľa článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 je španielsky rozsudok nezlučiteľný s rozsudkom vydaným podľa § 66, ktorý Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) [Odvolací súd (Anglicko a Wales) (občianskoprávne oddelenie)] potvrdil 1. apríla 2015. Po druhé s odkazom na článok 34 bod 1 nariadenia č. 44/2001 tvrdil, že uznanie alebo výkon španielskeho rozsudku je zjavne v rozpore s anglickým verejným poriadkom. Španielsko spochybnilo odvolanie klubu. Požiadalo vnútroštátny súd, aby v prejudiciálnom konaní položil šesť prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu nariadenia č. 44/2001.

26.

Za týchto podmienok High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Commercial Court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (Obchodný súd), Spojené kráľovstvo] 22. decembra 2020 rozhodol položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27.

Písomné pripomienky predložili klub, nemecká, španielska, francúzska a poľská vláda, Spojené kráľovstvo, Švajčiarska konfederácia, ako aj Európska komisia.

28.

Klub, španielska, francúzska a poľská vláda, Spojené kráľovstvo a Komisia predniesli ústne pripomienky a odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom na pojednávaní, ktoré sa konalo 31. januára 2022.

29.

Spojené kráľovstvo 31. januára 2020 vystúpilo z Európskej únie. Podľa článku 86 ods. 2 Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( 12 ) si Súdny dvor zachováva právomoc vydávať prejudiciálne rozhodnutia v súvislosti s návrhmi súdov Spojeného kráľovstva podanými pred skončením prechodného obdobia, ktoré, ako je definované v článku 126 tejto dohody, skončilo 31. decembra 2020. Okrem toho podľa článku 89 ods. 1 tejto dohody rozsudky Súdneho dvora vyhlásené pred skončením prechodného obdobia alebo po jeho skončení sú právne záväzné pre Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve v celom svojom rozsahu. Keďže prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný 22. decembra 2020, Súdny dvor má právomoc o ňom rozhodnúť a vnútroštátny súd bude viazaný rozsudkom, ktorý Súdny dvor vydá.

30.

Na úvod by som rád uviedol dve pripomienky.

31.

Po prvé niektorí účastníci konania sa na pojednávaní usilovali spochybniť otázky, o ktorých už vnútroštátny súd rozhodol. Patria medzi ne konštatovania, že nároky Španielska voči klubu podľa článku 117 španielskeho trestného zákona majú byť podľa anglického práva kvalifikované ako nároky na vymáhanie záväzkov podľa tohto ustanovenia a nie ako samostatné práva vyplývajúce zo španielskych právnych predpisov, ďalej že tieto záväzky podľa anglického práva možno vymáhať len v súlade s ich podmienkami, t. j. prostredníctvom rozhodcovského konania a s výhradou doložky „pay to be paid“, a napokon, že o týchto nárokoch možno rozhodnúť v rozhodcovskom konaní.

32.

V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, má výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. ( 13 ) Súdnemu dvoru neprináleží posudzovať výklad ustanovení vnútroštátneho práva ani rozhodnúť, či je ich výklad zo strany vnútroštátneho súdu správny. ( 14 ) Z toho vyplýva, že Súdny dvor sa pri výkone právomoci, ktorá mu bola zverená, nemôže zaoberať tvrdeniami opísanými v predchádzajúcom bode vyššie.

33.

Po druhé francúzska vláda tvrdí, že španielsky rozsudok a rozsudok vydaný podľa § 66 nie sú nezlučiteľné. Právomoc vnútroštátneho súdu totiž v absolútnom vyjadrení a osobitne v kontexte žaloby o náhradu škody nevyhnutne nebráni tomu, aby iný vnútroštátny súd alebo rozhodcovský súd uznal svoju právomoc, a naopak. Podotýka, že klub nepovažoval za potrebné zúčastniť sa na konaní vedenom v Španielsku a že podľa španielskeho alebo medzinárodného práva súd nie je povinný vzniesť ex offo námietku nedostatku právomoci na základe existencie rozhodcovskej doložky. Španielsky súd teda zjavne uznal svoju právomoc rozhodnúť o spore vzhľadom na skutočnosť, že jeho právomoc nebola spochybnená z dôvodu existencie takejto doložky. Skutočnosť, že v rozsudku vydanom podľa § 66 sa konštatuje, že rozhodcovský súd, ktorému klub predložil spor na konanie, má právomoc na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v poistnej zmluve, teda nespôsobuje nezlučiteľnosť tohto rozsudku so španielskym rozsudkom.

34.

Francúzska vláda tiež tvrdí, že skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol, že v prípade neexistencie predchádzajúcej úhrady sa možno voči tretím osobám, ktorým poistený spôsobil škodu, odvolávať na doložku „pay to be paid“, nebráni tomu, aby vnútroštátny súd neuplatnil túto doložku, obzvlášť ak – tak ako v prejednávanej veci – sa jej dotknutá osoba v konaní pred týmto súdom nedovolávala ani nenamietala neexistenciu predchádzajúcej úhrady. Účastník konania totiž nemôže tvrdiť, že rozsudok je nezlučiteľný s rozsudkom vydaným v inom členskom štáte z dôvodu, že sa nedostavil na súd, ktorý vydal druhý rozsudok, o uznanie ktorého sa žiada v členskom štáte, v ktorom bol vydaný prvý rozsudok.

35.

Tvrdenia francúzskej vlády sú nesprávne z nasledujúcich dvoch dôvodov.

36.

Po prvé, ako uviedlo Spojené kráľovstvo na pojednávaní a ako vo svojich pripomienkach zdôrazňuje samotná francúzska vláda, prejudiciálne otázky vychádzajú z predpokladu, že španielsky rozsudok a rozsudok vydaný podľa § 66 sú nezlučiteľné. Navyše, ako uviedla aj vláda Spojeného kráľovstva na pojednávaní, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu z 18. decembra 2020, v ktorom rozhodol o prejudiciálnych otázkach, vyplýva, že tento súd odmietol výslovnú výzvu Španielska, aby predložil Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa nezlučiteľnosti. Stačí pripomenúť, že určenie a formulácia prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu práva Únie, ktoré sú nevyhnutné na rozhodnutie sporu vo vnútroštátnom konaní, prislúcha jedine vnútroštátnemu súdu. ( 15 ) Hoci vnútroštátny súd môže vyzvať účastníkov sporu na navrhnutie formulácií, ktoré môže použiť v znení prejudiciálnych otázok, iba jemu prináleží rozhodnúť o ich forme, ako aj obsahu. ( 16 ) Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že ak vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne uviedol, že nepovažuje za potrebné položiť určitú otázku, alebo implicitne odmietol položiť Súdnemu dvoru otázku, ktorú položil jeden z účastníkov konania, Súdny dvor nemôže na túto otázku odpovedať ani ju zohľadniť v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania. ( 17 ) Vzhľadom na uvedené sú tvrdenia francúzskej vlády týkajúce sa otázky nezlučiteľnosti zjavne neprípustné.

37.

Po druhé tieto tvrdenia sú v každom prípade neúčinné. Súdny dvor v rozsudku Hoffmann rozhodol, že na účely stanovenia nezlučiteľnosti dvoch rozhodnutí je potrebné preskúmať, či tieto rozhodnutia vyvolávajú právne dôsledky, ktoré sa navzájom vylučujú. ( 18 ) Nezlučiteľnosť sa teda určuje so zreteľom na účinky, ktoré tieto rozhodnutia vyvolávajú; netýka sa právnej argumentácie, na ktorej sú založené, ani procesných úkonov, ktoré viedli k ich prijatiu. ( 19 ) Nezlučiteľnosť rozhodnutí nezávisí ani od správania účastníkov konania, ako to tvrdí francúzska vláda. V prejednávanej veci majú sporné rozsudky diametrálne odlišné právne dôsledky, aspoň pokiaľ ide o klub: zatiaľ čo v španielskom rozsudku bola konštatovaná zodpovednosť klubu za škodu, v rozsudku vydanom podľa § 66 sa rozhodlo, že klub nenesie zodpovednosť za škodu z dôvodu doložky „pay to be paid“.

38.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či rozsudok vydaný v zmysle rozhodcovského rozhodnutia podľa § 66 ods. 2 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní môže predstavovať príslušný „rozsudok“ členského štátu, v ktorom sa žiada o jeho uznanie, na účely článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. Svojou druhou otázkou sa pýta, či skutočnosť, že takýto rozsudok nepatrí do vecnej pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 z dôvodu jeho článku 1 ods. 2 písm. d), bráni tomu, aby predstavoval takýto príslušný „rozsudok“ na účely článku 34 bodu 3 tohto nariadenia.

39.

Keďže tieto dve otázky spolu úzko súvisia, navrhujem ich preskúmať spoločne.

40.

Na úvod odmietam návrh Spojeného kráľovstva, aby Súdny dvor odmietol odpovedať na prvé dve otázky, lebo sa „v podstate týkajú toho, či spor je alebo nie je vyčerpávajúcim spôsobom vyriešený v rozhodcovskom konaní“ a v dôsledku toho ich predmet patrí do pôsobnosti vylúčenia stanoveného v článku 1 ods. 2 písm. d). Po prvé obe tieto otázky sa týkajú výkladu článku 1 ods. 2 písm. d), článku 32 a článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. Pokiaľ nebude tento výklad podaný, nie je možné povedať, či bol základný spor medzi účastníkmi konania vyčerpávajúcim spôsobom vyriešený v rozhodcovskom konaní. Námietka uplatnená vládou Spojeného kráľovstva je teda v tomto kontexte neopodstatnená. Po druhé vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Owens Bank ( 20 ), sa prvé dve z troch prejudiciálnych otázok predložených Súdnemu dvoru týkali uplatnenia Bruselského dohovoru na konania v zmluvných štátoch týkajúce sa uznávania a výkonu rozhodnutí vydaných v tretích štátoch, zatiaľ čo predmetom tretej otázky bolo určiť zásady práva Spoločenstva, ktoré sa uplatňujú na prekážku začatého konania. Súdny dvor odpovedal na prvé dve otázky záporne a vzhľadom na to sa domnieval, že na tretiu otázku nie je potrebné odpovedať Z toho vyplýva, že v rozpore s tým, čo tvrdí Spojené kráľovstvo, Súdny dvor neodmietol odpovedať na otázky, ktoré mu boli predložené vo veci Owens Bank, z dôvodu, že nepatria do pôsobnosti Bruselského dohovoru.

41.

Dôvody – a rozsah – vylúčenia rozhodcovského konania z pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 sú uvedené v prípravných prácach k skoršej verzii článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 44/2001, ktorá sa nachádzala v Bruselskom dohovore ( 21 ), konkrétne k jeho článku 1 ods. 2 bodu 4, v tzv. „Heidelberskej správe“ ( 22 ), v niektorých návrhoch generálnych advokátov a vo viacerých rozsudkoch Súdneho dvora.

42.

Z Jenardovej správy ( 23 ) a z Evrigenisovej a Kerameusovej správy ( 24 ) vyplýva, že rozhodcovské konanie bolo vylúčené z pôsobnosti Bruselského dohovoru z dôvodu existencie mnohých mnohostranných medzinárodných dohôd o rozhodcovskom konaní. Schlosserova správa ( 25 ) odkazuje najmä na Newyorský dohovor z roku 1958, ktorého zmluvnými stranami boli v tom čase všetky členské štáty s výnimkou Írska a Luxemburska. Podobne tak v Heidelberskej správe ( 26 ) sa uvádza, že z historického hľadiska možno vylúčenie vysvetliť vzťahom medzi „bruselským režimom“ a Newyorským dohovorom z roku 1958. V tejto správe sa uvádza, že „keď sa v 60‑tych rokoch rokovalo o [Bruselskom] dohovore, panovala veľká zhoda v tom, že uznávanie rozhodcovských dohôd a rozhodnutí efektívne funguje podľa Newyorského dohovoru z roku 1958, a preto by sa rozhodcovské konanie nemalo riešiť prostredníctvom európskeho nástroja“ a že „okrem toho [Rada Európy] v tom čase pripravovala paralelný nástroj týkajúci sa o rozhodcovského konania, ktorý sa nakoniec ukázal ako neúspešný“. ( 27 ) Skutočnosť, že Bruselský dohovor zahŕňal výnimku týkajúcu sa rozhodcovského konania s cieľom dosiahnutia súladu s už existujúcimi medzinárodnými dohodami v tejto oblasti, najmä s Newyorským dohovorom z roku 1958, potvrdil Súdny dvor v rozsudku Rich ( 28 ), generálny advokát Léger v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Van Uden ( 29 ), a generálna advokátka Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Allianz a Generali Assicurazioni Generali ( 30 ).

43.

Bruselským dohovorom a jeho nástupcom, nariadením č. 44/2001, teda nemalo byť dotknuté uplatňovanie Newyorského dohovoru z roku 1958 v členských štátoch. ( 31 ) Ani jeden z týchto nástrojov sa predovšetkým nezaoberá konaním o uznaní a výkone rozhodcovských rozhodnutí, ktoré sa riadi vnútroštátnym a medzinárodným právom uplatniteľným v členskom štáte, v ktorom sa žiada o takéto uznanie a výkon.

44.

Ako správne zdôrazňuje Komisia, Newyorský dohovor z roku 1958 sa v konaní, v rámci ktorého bol podaný prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, neuplatní, a to z dôvodu, že toto konanie sa netýka uznania a výkonu rozhodcovského rozhodnutia v inom členskom štáte, než v ktorom bolo toto rozhodnutie vydané, ako to vyžaduje článok I ods. 1 tohto dohovoru. Okrem toho treba konštatovať, že španielsky rozsudok jednoznačne patrí do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001, ktorého ustanovenia teda upravujú jeho uznanie a výkon v inom členskom štáte.

45.

Hoci zo znenia článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 44/2001 (a jeho predchodcu, článku 1 ods. 2 bodu 4 Bruselského dohovoru) jasne nevyplýva, v akom rozsahu je rozhodcovské konanie vylúčené z jeho pôsobnosti, je nesporné, že toto vylúčenie je „komplexné“ ( 32 ) a má sa vykladať extenzívne.

46.

Z Jenardovej správy ( 33 ) je teda zrejmé, že vylúčenie rozhodcovského konania sa neobmedzuje len na konania pred rozhodcom, ale zahŕňa aj súdne konania týkajúce sa rozhodcovského konania. V Schlosserovej správe sa uvádza, že Bruselský dohovor sa nevzťahuje na súdne konania súvisiace s rozhodcovským konaním ( 34 ) ani na rozhodnutia, ktorými sa rozhoduje o platnosti rozhodcovskej zmluvy a prípadne nariaďuje účastníkom konania nepokračovať v rozhodcovskom konaní. ( 35 ) V tejto správe sa tiež uvádza, že Bruselský dohovor sa neuplatňuje na konania a rozhodnutia týkajúce sa návrhov na zrušenie, zmenu, uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí, ani na „súdne rozhodnutia obsahujúce rozhodcovské rozhodnutia – bežný spôsob uznávania podľa práva Spojeného kráľovstva“. ( 36 ) Podobne tak v Evrigenisovej a Kerameusovej správe ( 37 ) sa uvádza, že Bruselský dohovor sa nevzťahuje na konania, ktoré sa priamo týkajú rozhodcovského konania ako hlavnej veci, napríklad na veci, v ktorých súd napomáha pri zriadení rozhodcovského orgánu, na zrušenie alebo uznanie platnosti rozhodcovského rozhodnutia súdom, alebo na rozhodnutia o vadách rozhodcovského rozhodnutia.

47.

Vo veci Rich, ktorá sa týkala ustanovenia rozhodcu vnútroštátnym súdom, Súdny dvor v rovnakom duchu rozhodol, že „zmluvné strany mali v úmysle vylúčiť rozhodcovské konanie v celom rozsahu vrátane konaní začatých pred vnútroštátnymi súdmi“. ( 38 ) Ďalej rozhodol, že na účely rozhodnutia, či určitý spor patrí do rozsahu pôsobnosti Bruselského dohovoru, je potrebné vziať do úvahy iba predmet tohto sporu. Ak je teda určitý spor na základe svojho predmetu vylúčený z rozsahu pôsobnosti Bruselského dohovoru, existencia predbežnej otázky, o ktorej má súd rozhodnúť pre vyriešenie tohto sporu, nemôže nezávisle od znenia tejto otázky odôvodniť uplatnenie tohto dohovoru. ( 39 ) Vo veci Van Uden, ktorá sa týkala návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vo veci zaplatenia dlhov vyplývajúcich zo zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku, Súdny dvor rozhodol, že predbežné opatrenia v zásade nemajú vedľajšiu povahu k rozhodcovskému konaniu, ale nariaďujú sa súbežne s ním ako podporné opatrenia, ďalej že sa netýkajú rozhodcovského konania ako takého, ale ochrany širokej škály práv, a že ich miesto v rámci pôsobnosti Bruselského dohovoru sa musí určiť nie na základe ich povahy, ale na základe povahy práv, ktoré majú chrániť. Súdny dvor preto dospel k záveru, že ak sa predmet návrhu na nariadenie predbežných opatrení týka otázky patriacej do vecnej pôsobnosti Bruselského dohovoru, tento dohovor sa uplatní. ( 40 ) Napokon vo veci Gazprom ( 41 ) mal Súdny dvor rozhodnúť o tom, či nariadenie č. 44/2001 bráni tomu, aby členský štát uznal a vykonal, resp. odmietol uznať a vykonať rozhodcovské rozhodnutie vydané rozhodcovským súdom v inom členskom štáte, ktoré zakazuje účastníkovi rozhodcovského konania podať určité návrhy na súde prvého členského štátu. Súdny dvor odpovedal na túto otázku záporne, pričom zdôraznil, že nariadenie č. 44/2001 neupravuje uznanie a výkon rozhodcovského rozhodnutia vydaného rozhodcovským súdom jedného členského štátu v inom členskom štáte.

48.

Podľa môjho názoru z vyššie uvedeného vyplýva, že na rozsudok vydaný v zmysle rozhodcovského rozhodnutia, akým je rozsudok vydaný podľa § 66 ods. 2 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní, sa vzťahuje vylúčenie rozhodcovského konania stanovené v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 44/2001. Navyše sa zdá, že vnútroštátny súd a všetci účastníci konania pred Súdnym dvorom súhlasia s týmto výkladom.

49.

Ako správne tvrdia klub, Spojené kráľovstvo a Komisia, vylúčenie rozhodcovského konania z vecnej pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 má za následok najmä nemožnosť využiť toto nariadenie na výkon rozhodcovského rozhodnutia v inom členskom štáte tak, že sa najprv zmení na rozsudok a potom sa požiada súd iného členského štátu o vykonanie tohto rozsudku podľa kapitoly III tohto nariadenia. ( 42 )

50.

V prejednávanej veci však nejde o takúto situáciu. Nejde o pokus o uznanie alebo výkon anglického rozsudku vydaného podľa § 66 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní v inom členskom štáte. Prejednávaná vec sa týka účinku takéhoto rozsudku za okolností, keď je nezlučiteľný s rozsudkom vydaným v inom členskom štáte, o ktorého uznanie a výkon sa žiada v Anglicku a Walese.

51.

Vzniká teda otázka, či táto situácia spadá do rámca upraveného v článku 34 bode 3 nariadenia č. 44/2001.

52.

Podobne ako klub, Spojené kráľovstvo a Komisia sa domnievam, že rozsudok vydaný podľa § 66 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní jednoznačne zodpovedá definícii pojmu „rozsudok“ v dožiadanom štáte na účely článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001.

53.

Po prvé článok 32 nariadenia č. 44/2001 definuje pojem „rozsudok“ veľmi všeobecne. ( 43 ) Táto definícia sa vzťahuje na všetky ustanovenia tohto nariadenia, v ktorých je tento pojem použitý ( 44 ), vrátane článku 34 bodu 3.

54.

Po druhé Súdny dvor v bode 17 rozsudku Solo Kleinmotoren rozhodol, že na to, aby mohol byť akt považovaný za „rozsudok“ v zmysle Bruselského dohovoru, „musí byť vydaný súdnym orgánom zmluvného štátu, ktorý rozhoduje vo vlastnej právomoci sporné veci medzi účastníkmi konania“ ( 45 ).

55.

Rozsudok vydaný podľa § 66 ods. 2 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní spĺňa tieto podmienky v celom rozsahu. Z opisu postupu, akým anglické súdy vydávajú rozsudok na vykonanie rozhodcovského rozhodnutia podľa § 66 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní, uvedeného v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vyplýva, že tento postup nespočíva v automatickom schválení rozhodcovského rozhodnutia ani nepredstavuje čisto formálny úkon bez vecného posúdenia. Súd si vypočuje argumentáciu a vydá súdne rozhodnutie o viacerých hmotnoprávnych otázkach, ako sú právomoc rozhodcu, či je v záujme spravodlivosti vydať rozsudok (úvahy o praktickosti a užitočnosti vydania uznesenia o zaregistrovaní), otázky verejného poriadku a záujmy tretích strán. Súd môže na účely rozhodnutia o týchto otázkach nariadiť preskúmanie a prejednanie rôznych právnych a skutkových otázok. ( 46 ) Z toho vyplýva, že, ako sa uvádza v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, súd, ktorý prejednáva návrh podľa § 66, môže rozhodovať o dôležitých hmotnoprávnych otázkach sporu medzi účastníkmi konania, aj keď sa tieto otázky nezhodujú s otázkami alebo problémami, o ktorých rozhodoval rozhodcovský súd a ktoré sú obsiahnuté v rozhodcovskom rozhodnutí.

56.

Zdá sa tiež, ako správne zdôraznili Spojené kráľovstvo a Komisia vo svojich písomných pripomienkach, že právomoc rozhodnúť o vydaní rozsudku v zmysle rozhodcovského rozhodnutia nevyplýva z rozhodcovského rozhodnutia alebo z dohody strán o predložení sporu na rozhodcovské konanie, ale z právomoci zverenej anglickému súdu na tento účel, ktorá zahŕňa riešenie hmotnoprávnych otázok sporu medzi účastníkmi konania. V rozpore s tým, čo tvrdí nemecká a francúzska vláda, anglický súd nie je v rovnakej situácii ako súd, ktorý schvaľuje zmier uzatvorený medzi účastníkmi konania, ako to bolo v prípade okolností, ktoré viedli k vydaniu rozsudku vo veci Solo Kleinmotoren, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „súdne zmiery sú v podstate zmluvnej povahy, lebo ich podmienky závisia v prvom rade a predovšetkým od vôle účastníkov konania“. ( 47 ) Ako správne uvádza Komisia vo svojich písomných pripomienkach, rozhodcovské rozhodnutie nie je vyjadrením dohody medzi účastníkmi konania o otázkach, ktoré upravuje, ale skôr rozhodnutím sporu o týchto otázkach.

57.

Po tretie súhlasím s tvrdením klubu a Spojeného kráľovstva uvedeným v ich písomných pripomienkach, že skutočnosť, že rozsudok vydaný podľa § 66 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní sa nezaoberá všetkými otázkami prejednávanými pred rozhodcovským súdom, nebráni tomu, aby predstavoval „rozsudok“ na účely článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. ( 48 ) Predovšetkým súd nie je povinný rozhodnúť o všetkých hmotnoprávnych aspektoch sporu, aby mohol vydať rozsudok, ktorý napĺňa účely tohto ustanovenia. Napríklad v rozsudku Gambazzi tak Súdny dvor rozhodol, že na to, aby sa rozhodnutia považovali za „rozsudky“, postačuje, že ide o „súdne rozhodnutia, ktoré… boli alebo mohli byť rôznym spôsobom predmetom kontradiktórneho dokazovania v štáte, ktorý ich vydal“. ( 49 ) V uvedenej veci sa rozhodlo, že rozsudok pre zmeškanie vydaný anglickým súdom v situácii, keď bol žalovaný vylúčený z konania z dôvodu nesplnenia súdneho príkazu, predstavuje „rozsudok“ bez ohľadu na to, že súd nepreskúmal podstatu nárokov žalobcu, ale svoje preskúmanie obmedzil na otázku, či boli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie.

58.

Je pravda, že v anglickom znení bodu 17 rozsudku Solo Kleinmotoren ( 50 ) je použitá formulácia „,the‘ issues between the parties“. Z bodu 21 anglického znenia tohto rozsudku, v ktorom sa uvádza formulácia „,a matter at issue‘ between the parties“ (sporná vec medzi účastníkmi konania), a zo znenia bodu 17 v jazyku konania, teda v nemčine, však vyplýva, že použitie určitého člena v anglickom znení nemalo mať nijakú váhu. ( 51 )

59.

Súhlasím tiež s názorom klubu, nemeckej vlády ( 52 ), Spojeného kráľovstva a Komisie, podľa ktorého sa článok 34 bod 3 nariadenia č. 44/2001 uplatňuje na všetky nezlučiteľné rozsudky vydané v spore medzi rovnakými účastníkmi v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, bez ohľadu na to, či jeho predmet patrí do vecnej pôsobnosti nariadenia č. 44/2001. Inak povedané, vylúčenie rozhodcovského konania podľa článku 1 ods. 2 písm. d) sa neuplatňuje takým spôsobom, že by vylučovalo takéto rozsudky z pôsobnosti článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001.

60.

Článok 1 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 nie je rozhodujúci pre určenie, či rozsudok podľa článku 34 bodu 3 tohto nariadenia patrí do pôsobnosti tohto nariadenia, a to z jednoduchého dôvodu, že tieto ustanovenia boli prijaté na odlišné účely a sledujú odlišné ciele.

61.

Pokiaľ ide o účel a ciele článku 1 ods. 2 nariadenia č. 44/2001, keď „rozsudok“, ako je definovaný v článku 32 tohto nariadenia, patrí do vecnej pôsobnosti uvedeného nariadenia, môže sa naň uplatňovať vzájomné uznávanie, a teda môže „cestovať“. Použijem opis, na ktorý sa odvoláva klub: „Článok 1 stanovuje uplatnenie nariadenia na konanie, ktoré je v prípade návrhu na výkon v rámci kapitoly III určené predmetom rozsudku, ktorý sa má vykonať (v tomto prípade španielsky rozsudok)“, a „keď sa toto nariadenie považuje za uplatniteľné s odkazom na toto konanie, článok 1 už nehrá nijakú úlohu“.

62.

Ako uvádza klub, nemecká vláda, Spojené kráľovstvo a Komisia, článok 34 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sleduje odlišný účel a odlišné ciele, a to chrániť integritu vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu a zabezpečiť, aby v ňom nebola narušená zásada právneho štátu tým, že by bol povinný uznať cudzí rozsudok, ktorý je nezlučiteľný s rozhodnutím jeho vlastných súdov. V Jenardovej správe bola táto základná zásada identifikovaná v Bruselskom dohovore. ( 53 ) Súdny dvor uviedol túto zásadu na podporu svojho odôvodnenia v rozsudku Solo Kleinmotoren ( 54 ). Výklad článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 je teda založený na požiadavke, aby nebola narušená zásada právneho štátu v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie. ( 55 )

63.

Keďže vylúčenie určitých vecí z vecnej pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 viedlo k vzniku rizika nezlučiteľných rozhodnutí, bolo potrebné prijať pravidlá upravujúce túto situáciu. Existencia tohto rizika v oblasti rozhodcovského konania bola výslovne uznaná v návrhoch, ktoré predniesli generálny advokát Darmon vo veci Rich a generálna advokátka Kokott vo veci Allianz a Generali Assicurazioni Generali ( 56 ). Podľa článku 1 ods. 2 nariadenia č. 44/2001 sa mnohé dôležité veci považujú za veci, ktoré nepatria do pôsobnosti tohto nariadenia, vrátane právnej spôsobilosti fyzických osôb, dedenia zo závetu alebo zo zákona, konkurzu, platobnej neschopnosti a sociálneho zabezpečenia. Súhlasím teda s vyjadrením, ktoré klub, nemecká vláda, Spojené kráľovstvo a Komisia uviedli vo svojich pripomienkach, že právny štát a vnútroštátny právny poriadok členských štátov by boli vážne narušené, keby ich súdy boli povinné ignorovať rozsudky vo všetkých uvedených veciach, ktoré boli vydané inými súdmi toho istého členského štátu v rámci ich právomoci a ktoré mohli nadobudnúť právnu silu rozhodnutej veci, v prospech – potenciálne neskoršieho – rozsudku vydaného súdom iného členského štátu rozhodujúcim o tej istej otázke. Vzhľadom na neexistenciu jasných ustanovení v opačnom zmysle možno odôvodnene vyvodiť záver, že normotvorca Únie nemal v úmysle prijať ustanovenia, ktoré by mali takýto rušivý vplyv na zásadu právneho štátu v členských štátoch.

64.

Súdny dvor aj vo svojom rozsudku Hoffmann ( 57 ) jasne uviedol, že k rozsudku vydanému súdom štátu, v ktorom sa žiada o uznanie cudzieho rozsudku, by sa malo pristupovať s náležitou úctou, a to bez ohľadu na to, že predmet tohto prvého rozsudku nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001. Vo veci Hoffman bola rozsudkom vydaným v Nemecku manželovi uložená povinnosť platiť výživné manželke, od ktorej bol v Nemecku odlúčený. Následne mu bol súdom v Holandsku vydaný rozsudok o rozvode, ktorý nebol v Nemecku uznaný. V čase skutkových okolností danej veci boli totiž veci týkajúce sa osobného stavu fyzických osôb vylúčené z pôsobnosti Bruselského dohovoru, veci týkajúce sa platenia výživného na manžela alebo manželku však do jeho pôsobnosti patrili. V rámci konania o výkone nemeckého rozsudku v Holandsku bola Súdnemu dvoru položená otázka, či sa má výkon odmietnuť podľa článku 27 ods. 3 Bruselského dohovoru ( 58 ) z dôvodu jeho nezlučiteľnosti s holandským rozsudkom o rozvode. Súdny dvor rozhodol, že holandský súd musí odmietnuť výkon nemeckého rozhodnutia. Okrem iného uviedol, že „predmetné rozhodnutia majú právne dôsledky, ktoré sa navzájom vylučujú“, a že „cudzie rozhodnutie, ktoré nevyhnutne predpokladá existenciu manželského zväzku, by sa muselo vykonať, aj keď bol tento zväzok zrušený rozhodnutím vydaným v rámci sporu medzi rovnakými účastníkmi konania v štáte, v ktorom sa žiada o výkon“. ( 59 )

65.

Súhlasím s Komisiou, že stanovisko prijaté Súdnym dvorom v rozsudku Hoffmann ( 60 ) spĺňa požiadavky systému právomocí stanoveného nariadením č. 44/2001, keďže uľahčuje uznávanie platnosti rozsudkov v jurisdikciách, v ktorých boli vydané. Nemecký rozsudok a holandský rozsudok o rozvode nemohli existovať v rámci toho istého právneho systému. Keby Bruselský dohovor pripustil takýto stav vecí, narušilo by to zásadu právneho štátu v Holandsku. ( 61 ) Vzhľadom na to, že na účely tejto analýzy nie je dôvod rozlišovať medzi rôznymi výnimkami uvedenými v článku 1 ods. 2 nariadenia č. 44/2001, je navyše bezpredmetné, že rozsudok vo veci Hoffmann sa netýka článku 1 ods. 2 písm. d).

66.

Napokon som tiež presvedčený o správnosti tvrdenia, ktoré uviedli klub, Spojené kráľovstvo a Komisia, že výklad článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, v zmysle ktorého by rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktorými sa priznávajú účinky rozhodcovským rozhodnutiam, akým je predmetný rozsudok vydaný podľa § 66 ods. 2, nepatrili do rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia, vedie prinajmenšom k dvom anomáliám.

67.

Po prvé podľa článku 34 bodu 4 nariadenia č. 44/2001 skorší rozsudok vydaný v treťom štáte, ktorý zo svojej podstaty nepatrí do pôsobnosti tohto nariadenia, môže brániť uznaniu neskoršieho nezlučiteľného rozsudku vydaného v členskom štáte inom, než v ktorom sa žiada o uznanie. Naproti tomu nezlučiteľný rozsudok vydaný v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, ktorého predmet by sa považoval za predmet, ktorý nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001, by nemal takýto účinok. Napríklad rozsudok vydaný súdom v Bolívii, treťom štáte, by mohol brániť tomu, aby bol rozsudok vydaný v Írsku, členskom štáte, uznaný vo Francúzsku, inom členskom štáte, zatiaľ čo by nebolo možné odvolávať sa na rozsudok vydaný francúzskym súdom, aby sa zabránilo uznaniu írskeho rozsudku vo Francúzsku.

68.

Po druhé cudzie rozhodcovské rozhodnutie by v právnom poriadku členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, malo nadradené postavenie v porovnaní s vnútroštátnym rozhodcovským rozhodnutím, ktoré bolo vykonané súdmi tohto členského štátu. Ak členský štát uznal cudzie rozhodcovské rozhodnutie podľa Newyorského dohovoru z roku 1958, nemôže sa následne dovolávať nariadenia č. 44/2001 na účely výkonu rozsudku členského štátu, ktorý je v rozpore s týmto cudzím rozhodcovským rozhodnutím. Vnútroštátne rozhodcovské rozhodnutie vykonané rozsudkom v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, by sa nachádzalo v nepriaznivejšom postavení, keďže by nemalo ani status rozhodcovského rozhodnutia podľa Newyorského dohovoru z roku 1958 ( 62 ), ani nárok na ochranu podľa článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. V prejednávanej veci tak v prípade, keby rozsudok vydaný podľa § 66 nebránil výkonu španielskeho rozsudku v Anglicku, rozhodcovské rozhodnutie by bolo zbavené právnych účinkov v jurisdikcii miesta rozhodcovského konania, v inom členskom štáte by však mohlo byť vykonané prednostne pred španielskym rozsudkom. Vezmime si príklad, ktorý uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach. Keby sa francúzske súdy domnievali, že na základe Newyorského dohovoru z roku 1958 musia uznať rozhodcovské rozhodnutie, nariadenie č. 44/2001 by nebránilo výkonu rozhodcovského rozhodnutia vo Francúzsku a francúzske súdy by neboli povinné uznať španielsky rozsudok v rozsahu, v akom je nezlučiteľný s rozhodcovským rozhodnutím.

69.

Na záver uvádzam, že súhlasím s klubom, Spojeným kráľovstvom a Komisiou v tom, že rozsudok vydaný podľa § 66 ods. 2 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní môže predstavovať „rozsudok vydaný… v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie“, na účely článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, bez ohľadu na to, že takýto rozsudok nepatrí do vecnej pôsobnosti tohto nariadenia.

70.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na prvú a druhú otázku tak, že rozsudok vydaný v zmysle rozhodcovského rozhodnutia podľa § 66 ods. 2 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní môže predstavovať príslušný „rozsudok“ členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, na účely článku 34 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, bez ohľadu na to, že takýto rozsudok nepatrí do pôsobnosti tohto nariadenia z dôvodu uvedeného v jeho článku 1 ods. 2 písm. d).

71.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či by v prípade, ak Súdny dvor rozhodne, že článok 34 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa neuplatní, mohol vychádzať z článku 34 bodu 1 tohto nariadenia na účely odmietnutia uznania alebo výkonu rozsudku iného členského štátu z dôvodu existencie skoršieho vnútroštátneho rozhodcovského rozhodnutia alebo rozsudku vydaného v zmysle takéhoto rozhodcovského rozhodnutia súdom členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie. Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či by za takýchto okolností mohol použiť článok 34 bod 1, alebo či článok 34 body 3 a 4 taxatívne vymedzujú dôvody, na základe ktorých možno odmietnuť uznanie alebo výkon z dôvodu právnej sily rozhodnutej veci a/alebo nezlučiteľnosti.

72.

Vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem Súdnemu dvoru poskytnúť na prvé dve otázky a ktorá rieši otázky nastolené v konaní vo veci samej a umožňuje vnútroštátnemu súdu vyriešiť rozpor medzi rozsudkom vydaným podľa § 66 a španielskym rozsudkom, sa domnievam, že na tretiu otázku nie je potrebné odpovedať. Pre úplnosť a vzhľadom na možnosť, že Súdny dvor by mohol mať odlišný názor, pokiaľ ide o navrhovanú odpoveď na prvé dve otázky, sa však budem treťou otázkou stručne zaoberať.

73.

Podľa judikatúry Súdneho dvora sa článok 34 bod 1 nariadenia č. 44/2001 má vykladať striktne, keďže predstavuje prekážku dosiahnutia jedného zo základných cieľov uvedeného nariadenia. Možno ho použiť len vo výnimočných prípadoch. ( 63 ) Hoci sa členským štátom v zásade ponecháva voľnosť určiť požiadavky vyplývajúce z ich verejného poriadku podľa výhrady obsiahnutej v článku 34 bode 1 nariadenia č. 44/2001, vymedzenie tohto pojmu je vecou tohto nariadenia. ( 64 ) Súdnemu dvoru preto neprináleží definovať obsah verejného poriadku členského štátu, prináleží mu však kontrolovať hranice, v rámci ktorých súd členského štátu môže použiť tento pojem a neuznať rozhodnutie pochádzajúce z iného členského štátu. ( 65 )

74.

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že použitie pojmu verejný poriadok je prípustné len v prípade, že uznanie alebo vykonanie rozhodnutia vydaného iným členským štátom by bolo zjavným porušením právneho predpisu, ktorý je v dožiadanom členskom štáte považovaný za podstatný pre právny poriadok, alebo práva, ktoré sa v tomto právnom poriadku uznáva ako základné. ( 66 ) V rozsudku Hoffmann ( 67 ) Súdny dvor rozhodol, že použitie pojmu verejný poriadok, ktoré je až na výnimočné prípady neprípustné, je v každom prípade vylúčené, ak ide o otázku zlučiteľnosti cudzieho rozsudku s vnútroštátnym rozsudkom. Túto otázku je teda potrebné riešiť na základe článku 27 ods. 3 Bruselského dohovoru ( 68 ).

75.

Možno tiež odkázať na Jenardovu správu ( 69 ), v ktorej sa uvádza, že „prípad, keď je cudzí rozsudok nezlučiteľný s rozsudkom vydaným vnútroštátnym súdom, sa v existujúcich dohovoroch považuje buď za otázku verejného poriadku…, alebo je upravený osobitným ustanovením“. V tejto správe sa uvádza, že „považovať to za otázku verejného poriadku by predstavovalo riziko, že pojem verejný poriadok by sa vykladal príliš extenzívne“.

76.

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát Wahl vo svojich návrhoch vo veci Salzgitter Mannesmann Handel, článok 34 body 2, 3 a 4 nariadenia č. 44/2001 predstavujú lex specialis vo vzťahu k článku 34 bodu 1, ktorý má všeobecnú povahu. Toto posledné uvedené ustanovenie je preto neuplatniteľné v rozsahu, v akom sú dôvody verejného poriadku zahrnuté v ostatných výnimkách. ( 70 )

77.

Súhlasím preto s pripomienkou francúzskej vlády, že normotvorca Únie mal v úmysle upraviť otázku právnej sily rozhodnutej veci a/alebo nezlučiteľnosti prostredníctvom článku 34 bodov 3 a 4 nariadenia č. 44/2001 taxatívnym spôsobom, čím vylúčil možnosť použiť v tejto súvislosti pojem verejný poriadok. Z toho vyplýva, že Súdny dvor by nemal prijať extenzívny výklad článku 34 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý by obmedzil potrebný účinok jeho bodov 3 a 4 alebo uľahčil obchádzanie podmienok stanovených v uvedených bodoch.

78.

Pre prípad, že by Súdny dvor dospel k záveru, že článok 34 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa neuplatní na okolnosti uvedené v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, preto navrhujem, aby rozhodol tak, že vnútroštátny súd sa nemôže odvolávať na článok 34 bod 1 tohto nariadenia na účely odmietnutia uznania alebo výkonu rozsudku iného členského štátu z dôvodu existencie skoršieho vnútroštátneho rozhodcovského rozhodnutia alebo rozsudku vydaného v zmysle tohto rozhodnutia súdom členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, a že článok 34 body 3 a 4 nariadenia č. 44/2001 taxatívne uvádzajú dôvody, na základe ktorých možno uznanie alebo výkon odmietnuť z dôvodu právnej sily rozhodnutej veci a/alebo nezlučiteľnosti.

79.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Divisional Court) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Queen’s Bench (Obchodný súd), Spojené kráľovstvo], takto:

Rozsudok vydaný v zmysle rozhodcovského rozhodnutia podľa § 66 ods. 2 zákona z roku 1996 o rozhodcovskom konaní môže predstavovať príslušný „rozsudok“ členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, na účely článku 34 bodu 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, bez ohľadu na to, že takýto rozsudok nepatrí do pôsobnosti tohto nariadenia z dôvodu uvedeného v jeho článku 1 ods. 2 písm. d).