UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (deviata komora)
z 2. júla 2020 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 53 ods. 2 a článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Ochrana spotrebiteľov – Smernica 2005/29/ES – Nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom – Články 8 a 9 – Agresívne obchodné praktiky – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Individuálne dohodnutá podmienka – Právomoci vnútroštátneho súdu“
Vo veci C‑853/19,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Okresného súdu Poprad (Slovenská republika) z 25. septembra 2019 a doručený Súdnemu dvoru 22. novembra 2019, ktorý súvisí s konaním:
IM
proti
STING Reality s.r.o.,
SÚDNY DVOR (deviata komora),
v zložení: predseda deviatej komory S. Rodin (spravodajca), sudcovia D. Šváby a K. Jürimäe,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude rozhodnutá odôvodneným uznesením v súlade s článkom 53 ods. 2 a článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
Uznesenie
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22), ako aj smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi IM a firmou STING Reality s.r.o., ktorého predmetom je platnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 93/13
3 Dvadsiate štvrté odôvodnenie smernice 93/13 znie:
„Keďže súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v [spotrebiteľských – neoficiálny preklad] zmluvách.“
4 Článok 3 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:
„1. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
2. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred [vopred naformulovaná – neoficiálny preklad] a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky [jej obsah – neoficiálny preklad], najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.
Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.“
5 Podľa článku 4 uvedenej smernice:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť [nekalá povaha – neoficiálny preklad] zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená [ktoré sú predmetom zmluvy, – neoficiálny preklad] a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
2. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné [sú formulované jasne a zrozumiteľne – neoficiálny preklad].“
6 Článok 7 ods. 1 tej istej smernice uvádza:
„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvisl[é]mu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“
Smernica 2005/29
7 Odôvodnenie 7 smernice 2005/29 obsahuje túto pasáž:
„Pri uplatňovaní tejto smernice… je potrebné brať plne do úvahy okolnosti jednotlivého prípadu.“
8 Článok 2 tejto smernice znie takto:
„Na účely tejto smernice:
a) ‚spotrebiteľ‘ je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v rámci obchodných praktík, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely spadajúce mimo rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti;
b) ‚obchodník‘ je akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v rámci obchodných praktík, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely spadajúce do rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, a ktokoľvek, kto koná v mene alebo v zastúpení obchodníka;
c) ‚produkt‘ je akýkoľvek tovar alebo služba vrátane nehnuteľností, práva a záväzku;
d) ‚obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom‘ (ďalej tiež ‚obchodné praktiky‘) sú akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom;
…“
9 Článok 5 uvedenej smernice, nazvaný „Zákaz nekalých obchodných praktík“, uvedený v kapitole 2 tejto smernice, nazvanej „Nekalé obchodné praktiky“, stanovuje:
„1. Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.
2. Obchodná praktika je nekalá, ak:
a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti
a
b) podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
3. Obchodné praktiky, ktoré sú spôsobilé podstatne narušiť ekonomické správanie iba jasne identifikovateľnej skupiny spotrebiteľov, ktorí sú obzvlášť zraniteľní touto praktikou alebo základným produktom z dôvodu ich duševnej poruchy alebo fyzickej vady, veku alebo dôverčivosti spôsobom, ktorý môže obchodník rozumne predpokladať, sa posudzujú z pohľadu priemerného člena tejto skupiny. Tým nie sú dotknuté bežné a oprávnené reklamné praktiky, akými sú zveličujúce vyhlásenia alebo vyhlásenia, ktoré nie sú mienené doslovne.
4. Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:
a) sú klamlivé v zmysle článkov 6 a 7,
alebo
b) sú agresívne v zmysle článkov 8 a 9.
5. Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“
10 Článok 8 smernice 2005/29, nazvaný „Agresívne obchodné praktiky“, stanovuje:
„Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“
11 Článok 9 tejto smernice, nazvaný „Použitie obťažovania, nátlaku a neprimeraného vplyvu“, stanovuje:
„Pri určení, či používa obchodná praktika obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, sa berie do úvahy:
a) jej načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania;
…
c) zneužívanie obchodníkom akéhokoľvek osobitného nešťastia alebo okolnosti, ktoré sú také vážne, že môžu zhoršiť úsudok spotrebiteľa, čoho si je obchodník vedomý, na ovplyvnenie rozhodnutia spotrebiteľa so zreteľom na produkt;
…“
Slovenské právo
12 Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
13 Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
14 Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
15 § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka spresňuje, že ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
16 Podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa. Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou.
17 Podľa § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu práva je pri spotrebiteľskej zmluve neprípustné.
18 § 588 Občianskeho zákonníka uvádza, že z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.
19 Podľa § 9 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa:
„Pri určení, či sa v agresívnej obchodnej praktike používa obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, berú sa do úvahy
a) jej načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania,
…
c) zneužívanie predávajúcim osobného nešťastia alebo okolnosti, ktoré sú predávajúcemu známe a ktoré sú také vážne, že môžu zhoršiť úsudok spotrebiteľa, na ovplyvnenie rozhodnutia spotrebiteľa so zreteľom na produkt,
d) sťažujúce alebo neprimerané mimozmluvné prekážky, ktoré dáva predávajúci, ak si spotrebiteľ želá vykonať práva podľa zmluvy vrátane práva vypovedať zmluvu alebo zmeniť produkt alebo predávajúceho,
…“
20 Podľa § 10a ods. 1 písm. a) tohto zákona predávajúci je povinný pred uzavretím zmluvy alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky spotrebiteľa predtým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, ak nie sú tieto informácie zjavné vzhľadom na povahu výrobku alebo služby, spotrebiteľovi jasným a zrozumiteľným spôsobom oznámiť hlavné vlastnosti výrobku alebo charakter služby v rozsahu primeranom výrobku alebo službe.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
21 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že IM je staršia osoba, ktorá je zdravotne ťažko postihnutá a má len obmedzené príjmy neumožňujúce jej splatiť spotrebiteľské úvery, ktoré si zobrala.
22 V procese dobrovoľnej dražby bytu IM, ktorá sa začala s cieľom umožniť mu splatiť svoje dlhy, oslovila IM osoba, ktorá mu navrhla refinancovanie jeho úverov firmou STING Reality, spoločnosťou pôsobiacou v oblasti poskytovania pôžičiek, s čím IM súhlasil.
23 Za týchto okolností uzavrel IM s firmou STING Reality tri zmluvy, prvú z 29. júla 2015 o obstaraní predaja bytu, druhú z 13. augusta 2015 o prevode vlastníctva tohto bytu za 21 239,17 eura a tretiu z 13. augusta 2015, ktorou sa IM rezervuje právo opätovného nadobudnutia uvedeného bytu do 13. októbra 2015 za 28 200 eur, alebo v prípade opätovného nadobudnutia po 13. októbri 2015 za 32 000 eur.
24 Z kúpnej ceny bytu si firma STING Reality ponechala sumu 3 500 eur ako odmenu za svoje sprostredkovanie uzavretia zmluvy, IM vyplatila sumu 4 600 eur a zvyšok použila na pokrytie dlhov zo spotrebiteľských úverov, ktoré si IM zobral.
25 IM podal na vnútroštátny súd žalobu o neplatnosť údajnej zmluvy o prevode vlastníctva jeho bytu, pričom uviedol, že mal v úmysle uzavrieť len zmluvu o refinancovaní svojich úverov s dočasným zabezpečením jeho nehnuteľnosťou, a nie zmluvu o prevode vlastníctva tohto bytu na firmu STING Reality.
26 Vnútroštátny súd pripomína, že podľa § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnosti je pri spotrebiteľskej zmluve neprípustné.
27 Tento súd sa domnieva, že IM bol pravdepodobne obeťou nekalej obchodnej praktiky, konkrétne agresívnej praktiky v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29, keďže STING Reality využila tieseň IM na to, aby ho primäla k podpísaniu zmluvy o prevode vlastníctva bytu, a nie zmluvy o úvere, s úmyslom obísť zákaz zakotvený v § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka.
28 Okrem toho sa uvedený súd pýta, či môže tiež vykonať súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvy dotknutej vo veci samej z hľadiska smernice 93/13 napriek tomu, že STING Reality na výzvu tohto súdu odmietla predložiť podobné zmluvy, ktoré táto spoločnosť uzavrela s tretími osobami, aby mohol overiť, či táto zmluva bola alebo nebola individuálne dohodnutá v zmysle tejto smernice.
29 Za týchto podmienok Okresný súd Poprad (Slovenská republika) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa smernica [2005/29] vykladať tak, že skutkové okolnosti, aké sú aj v predmetnej veci, podľa ktorých fyzickej osobe nachádzajúcej sa vo finančnej a časovej tiesni a ktorej úmyslom je získať úverové prostriedky na udržanie si vlastníctva k nehnuteľnosti predstavujúcej jej jediné obydlie sa predloží zo strany úverového podnikateľa zmluva, ktorou sa natrvalo zbavuje vlastníctva k nehnuteľnosti, aj keď vôľa tejto osoby bola previesť nehnuteľnosť na veriteľa len dočasne na účely zabezpečenia úverového kontraktu, predstavujú nekalú obchodnú praktiku?
2. Má sa smernica [93/13] [vykladať] tak, že podľa skutkových okolností podľa [prvej otázky] podlieha súdnemu prieskumu aj kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti aj napriek argumentom podnikateľa o individuálne vyjednaných zmluvných podmienkach, ak podnikateľ odmietne predložiť súdu zmluvy v iných prípadoch s cieľom zistenia, či ide o formulárový typ zmlúv používaných podnikateľom v iných prípadoch?
3. Ak sa na prípad vzťahuje smernica 93/13, či za okolnosti relevantné podľa článku 4 ods. 1 tejto smernice treba považovať aj stav pred uzavretím kontraktu, a to taký, že k osobným údajom žalobcu sa žalovaný podnikateľ dostal bez súhlasu žalobcu.“
O prejudiciálnych otázkach
30 Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže Súdny dvor okrem iného v prípade, že odpoveď na prejudiciálnu otázku možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo v prípade, že odpoveď na položenú otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.
31 Okrem toho podľa článku 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je návrh na začatie prejudiciálneho zjavne neprípustný, môže Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.
32 Tieto ustanovenia je potrebné uplatniť v prejednávanej veci.
O prvej otázke
33 Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa ustanovenia smernice 2005/29, najmä jej články 8 a 9, majú vykladať v tom zmysle, že taká situácia, o akú ide vo veci samej, keď staršia osoba, ktorá je zdravotne ťažko postihnutá a má obmedzené príjmy neumožňujúce jej splácať nahromadené dlhy, predstavuje osobitnú okolnosť, ktorá je tak vážna, že môže zhoršiť úsudok tejto osoby, čoho si je podnikateľ vedomý, a ktorú podnikateľ môže zneužiť na ovplyvnenie rozhodnutia uvedenej osoby.
34 Na úvod treba pripomenúť, že účelom smernice 2005/29 je dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prostredníctvom úplnej harmonizácie právnych predpisov o nekalých obchodných praktikách (rozsudok z 19. septembra 2018, Bankia, C‑109/17, EU:C:2018:735, bod 29 a citovaná judikatúra).
35 Práve s cieľom zabezpečiť takúto vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov táto smernica zavádza všeobecný zákaz nekalých obchodných praktík, ktoré narúšajú ekonomické správanie spotrebiteľov (rozsudok z 19. septembra 2018, Bankia, C‑109/17, EU:C:2018:735, body 30 a citovaná judikatúra).
36 V tejto súvislosti podľa článku 2 písm. a) uvedenej smernice pojem „spotrebiteľ“ na účely tejto smernice znamená „ak[ú]koľvek fyzick[ú] osob[u], ktorá v rámci obchodných praktík, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely spadajúce mimo rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti“.
37 Pokiaľ ide o článok 2 písm. d) tej istej smernice, tento definuje pojem „obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom“ ako „akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodnú komunikáciu vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom“.
38 Okrem toho článok 5 smernice 2005/29, ktorým začína kapitola 2 tejto smernice, nazvaná „Nekalé obchodné praktiky“, v odseku 1 zakazuje nekalé obchodné praktiky a v odseku 2 stanovuje dve kumulatívne kritériá umožňujúce určiť, či je obchodná praktika nekalá, a to na jednej strane, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, a na druhej strane, ak podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2013, CHS Tour Services, C‑435/11, EU:C:2013:574, bod 36).
39 Napokon ten istý článok 5 v odseku 4 spresňuje, že nekalé sú najmä obchodné praktiky, ktoré sú v zmysle článkov 6 a 7 smernice 2005/29 klamlivé a v zmysle článkov 8 a 9 tejto smernice agresívne.
40 V prejednávanej veci podľa vnútroštátneho súdu okolnosti, ktoré sprevádzali uzavretie zmluvy dotknutej vo veci samej IM, by mohli naznačovať, že dotknutá osoba bola obeťou agresívnej obchodnej praktiky.
41 Podľa článku 8 tejto smernice sa obchodná praktika považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.
42 Podľa odôvodnenia 7 smernice 2005/29 treba pri uplatňovaní tejto smernice brať plne do úvahy okolnosti jednotlivého prípadu, čo je v článku 8 uvedenej smernice vyjadrené povinnosťou prihliadať na všetky charakteristiky správania podnikateľa v danej skutkovej súvislosti (rozsudok z 12. júna 2019, Orange Polska, C‑628/17, EU:C:2019:480, bod 30).
43 Napokon článok 9 tej istej smernice v tejto súvislosti uvádza viacero prvkov, ktoré treba zohľadniť na účely určenia, či obchodná praktika používa obťažovanie, nátlak alebo neprimeraný vplyv.
44 V dôsledku toho možno obchodnú praktiku považovať za agresívnu v zmysle smernice 2005/29 iba po konkrétnom a špecifickom preskúmaní jej prvkov tým, že sa vykoná posúdenie so zreteľom na kritériá uvedené v článkoch 8 a 9 tejto smernice (rozsudok z 12. júna 2019, Orange Polska, C‑628/17, EU:C:2019:480, bod 31).
45 Hoci takéto posúdenie prináleží uskutočniť vnútroštátnemu súdu, treba na účely poskytnutia užitočnej odpovede na položenú otázku uviesť nasledujúce spresnenia.
46 Medzi skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri určení, či sa v agresívnej obchodnej praktike používa obťažovanie, nátlak alebo neprimeraný vplyv, článok 9 smernice 2005/29 konkrétne v písmene c) uvádza, že do úvahy sa berie obchodníkom vykonávané zneužívanie akéhokoľvek osobitného nešťastia alebo okolnosti, ktoré sú také vážne, že môžu zhoršiť úsudok spotrebiteľa, čoho si je obchodník vedomý, na ovplyvnenie rozhodnutia spotrebiteľa so zreteľom na produkt.
47 V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že IM je staršia osoba, ktorá je zdravotne ťažko postihnutá a má len obmedzené príjmy, ktoré jej neumožňujú splatiť nahromadené dlhy. Práve za takýchto okolností oslovila žalobcu vo veci samej v procese dobrovoľnej dražby jeho nehnuteľnosti slúžiacej mu na bývanie osoba, ktorá mu ponúkla finančnú pomoc od spoločnosti STING Reality, pôsobiacej najmä v oblasti poskytovania pôžičiek. Hoci úmyslom IM bolo získať pôžičku zabezpečenú jeho nehnuteľnosťou, v skutočnosti uzavrel zmluvu o prevode vlastníctva tohto bytu.
48 Hoci sa situácia, v ktorej sa nachádzal žalobca vo veci samej, vyznačovala zjavnou zraniteľnosťou, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, však nevyplýva, či a v akom rozsahu podnikateľ o tejto osobitnej situácii vedel a mal v úmysle ju zneužiť.
49 Skutočnosťou aj tak zostáva, že takto uzavretá zmluva umožnila podnikateľovi vo veci samej prakticky obísť článok 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka, ktorý pri spotrebiteľskej zmluve zakazuje zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu práva, čo by mohlo naznačovať, že tento podnikateľ konal vedome s cieľom zneužiť zraniteľnosť IM, čo však prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.
50 S prihliadnutím na všetky tieto úvahy treba na prvú položenú otázku odpovedať tak, že články 8 a 9 smernice 2005/29 sa majú vykladať v tom zmysle, že kvalifikácia obchodnej praktiky ako agresívnej v zmysle týchto ustanovení vyžaduje konkrétne a špecifické posúdenie všetkých okolností charakterizujúcich túto praktiku s prihliadnutím na kritériá stanovené v uvedených ustanoveniach. V prípade, že zmluva bola uzavretá staršou osobou, ktorá je zdravotne ťažko postihnutá a má obmedzené príjmy neumožňujúce jej splácať nahromadené dlhy, okolnosť, že takto uzavretá zmluva umožnila obchádzanie vnútroštátneho ustanovenia na ochranu spotrebiteľov, naznačuje, že dotknutý podnikateľ mal v úmysle zneužiť osobitnú závažnosť situácie, v ktorej sa uvedená osoba nachádzala a ktorá mu bola známa, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie tejto osoby, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.
O druhej otázke
51 Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v rámci súdneho konania, v ktorom sa skúma nekalá povaha podmienok v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a podnikateľom, okolnosť, že podnikateľ odmietol vyhovieť doručenej výzve na predloženie podobných zmlúv, ktoré uzavrel s inými spotrebiteľmi, s cieľom určiť, v akom rozsahu boli podmienky skúmanej zmluvy individuálne dohodnuté v zmysle článku 3 smernice 93/13, bráni tomu, aby vnútroštátny súd dospel k záveru, že zmluva nebola individuálne dohodnutá.
52 Po prvé, ako vyplýva z článku 3 ods. 1 tejto smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dobrej viery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
53 Po druhé, zatiaľ čo článok 3 ods. 2 prvý pododsek uvedenej smernice spresňuje, že podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť jej obsah, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou, článok 3 ods. 2 tretí pododsek tej istej smernice dodáva, že keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
54 V tejto súvislosti okolnosť, že podmienka zmluvy uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom nebola individuálne dohodnutá, je rozhodujúcim kritériom, ktoré vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o návrhu v tomto zmysle umožňuje preskúmať nekalú povahu takejto podmienky v súlade s úlohami, ktoré mu vyplývajú z ustanovení smernice 93/13.
55 Okrem toho táto smernica zaväzuje členské štáty stanoviť mechanizmus, ktorý zabezpečí, aby sa nekalé podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté, mohli preskúmať, aby sa posúdila ich prípadná nekalá povaha (rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, bod 44).
56 Totiž aj s prihliadnutím na povahu a význam verejného záujmu, na ktorom spočíva ochrana spotrebiteľov, ktorí sa voči predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v nevýhodnejšom postavení, smernica 93/13, ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1 v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 56, ako aj citovaná judikatúra).
57 Ak by však vnútroštátny súd nemal k dispozícii prostriedky, ktoré by mu v praxi umožnili konštatovať, či určitá podmienka nebola individuálne dohodnutá, nemohol by pristúpiť k preskúmaniu stanovenému touto smernicou a v dôsledku toho zaručiť účinnosť práv, ktoré sú v nej priznané.
58 V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že STING Reality mu napriek výzve doručenej v tomto zmysle odmietla predložiť podobné zmluvy, ktoré uzatvorila s inými spotrebiteľmi, takže nemôže určiť, či podmienky zmluvy dotknutej vo veci samej boli individuálne dohodnuté.
59 Hoci Súdny dvor už vo viacerých ohľadoch vymedzil spôsob, akým má vnútroštátny súd zabezpečiť ochranu práv, ktoré spotrebiteľom vyplývajú zo smernice 93/13, nič to nemení na tom, že právo Únie v zásade neharmonizuje konania uplatniteľné na preskúmanie údajnej nekalej povahy zmluvnej podmienky, a preto sa na ne vzťahuje vnútroštátny právny poriadok členských štátov (uznesenie z 15. januára 2020, Banca E, C‑381/19, neuverejnené, EU:C:2020:67, bod 28 a citovaná judikatúra).
60 V prejednávanom prípade návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje žiadny presný údaj, pokiaľ ide o vnútroštátne procesné ustanovenia, ktoré má vnútroštátny súd k dispozícii, aby získal nevyhnutné dôkazy na určenie, či podmienky zmluvy dotknutej vo veci samej boli individuálne dohodnuté v zmysle článku 3 smernice 93/13. Ten istý súd však uvádza, že podľa článku 53 ods. 3 slovenského Občianskeho zákonníka v oblasti zmlúv uzavretých medzi spotrebiteľom a podnikateľom existuje domnienka, podľa ktorej sa podmienky takých zmlúv nepovažujú za individuálne dohodnuté, pričom dôkazné bremeno o opaku spočíva na podnikateľovi.
61 Vnútroštátnemu súdu preto prináleží vyvodiť všetky dôsledky vo vzťahu k relevantným vnútroštátnym ustanoveniam z toho, že STING Reality mu odmietla predložiť podobné zmluvy uzavreté s inými spotrebiteľmi.
62 S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené úvahy treba na druhú položenú otázku odpovedať tak, že článok 3 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na preskúmanie nekalej povahy podmienok zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a podnikateľom, je povinný v prípade, že podnikateľ napriek výzve, ktorá mu bola v tomto zmysle doručená, odmietne predložiť vnútroštátnemu súdu podobné zmluvy, ktoré uzavrel s inými spotrebiteľmi, uplatniť vnútroštátne procesné pravidlá, ktoré má k dispozícii, na účely posúdenia, či podmienky takejto zmluvy boli individuálne dohodnuté.
O tretej otázke
63 Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy, najmä skutočnosť, že podnikateľ disponoval osobnými údajmi spotrebiteľa nadobudnutými bez jeho vedomia predtým, ako ho oslovil, sú relevantné na účely preskúmania nekalej povahy podmienok tejto zmluvy.
64 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa tohto ustanovenia sa nekalá povaha zmluvných podmienok hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, ktoré sú predmetom zmluvy, a najmä na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe jej uzatvorenia.
65 Návrh na začatie prejudiciálneho konania však neobsahuje žiadny presný údaj, pokiaľ ide o obsah podmienok zmluvy dotknutej vo veci samej, ktoré by prípadne mohli spadať pod kvalifikáciu „nekalej podmienky“ v zmysle smernice 93/13.
66 Okrem toho vnútroštátny súd neposkytol žiadne spresnenie týkajúce sa povahy osobných údajov uvedených v jeho otázke, okolností, za ktorých podnikateľ tieto údaje získal, ani ich relevantnosti pre preskúmanie nekalej povahy podmienok zmluvy dotknutej vo veci samej.
67 Návrh na začatie prejudiciálneho konania preto neumožňuje pochopiť dôvody, pre ktoré sa vnútroštátny súd pýta na výklad článku 4 ods. 1 smernice 93/13.
68 Treba totiž zdôrazniť, že informácie obsiahnuté v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania neslúžia iba na to, aby Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť užitočné odpovede, ale aj na to, aby vládam členských štátov, ako aj ďalším dotknutým subjektom bola poskytnutá možnosť predložiť pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor musí dbať o to, aby bola táto možnosť zachovaná, vzhľadom na to, že podľa tohto článku sa dotknutým subjektom oznamujú len rozhodnutia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania (uznesenie z 30. mája 2018, SNCB, C‑190/18, neuverejnené, EU:C:2018:355, bod 22 a citovaná judikatúra).
69 Za týchto podmienok návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne neumožňuje Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď na účely rozhodnutia sporu vo veci samej.
70 Treba však pripomenúť, že vnútroštátny súd má možnosť podať nový návrh na začatie prejudiciálneho konania, ak bude schopný poskytnúť Súdnemu dvoru všetky informácie, ktoré mu umožnia rozhodnúť (uznesenie z 30. mája 2018, SNCB, C‑190/18, neuverejnené, EU:C:2018:355, bod 31 a citovaná judikatúra).
71 S prihliadnutím na všetky uvedené úvahy treba na základe článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku konštatovať, že tretia prejudiciálna otázka je zjavne neprípustná.
O trovách
72 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:
1. Články 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004, sa majú vykladať v tom zmysle, že kvalifikácia obchodnej praktiky ako agresívnej v zmysle týchto ustanovení vyžaduje konkrétne a špecifické posúdenie všetkých okolností charakterizujúcich túto praktiku s prihliadnutím na kritériá stanovené v uvedených ustanoveniach. V prípade, že zmluva bola uzavretá staršou osobou, ktorá je zdravotne ťažko postihnutá a má obmedzené príjmy neumožňujúce jej splácať nahromadené dlhy, okolnosť, že takto uzavretá zmluva umožnila obchádzanie vnútroštátneho ustanovenia na ochranu spotrebiteľov, naznačuje, že dotknutý podnikateľ mal v úmysle zneužiť osobitnú závažnosť situácie, v ktorej sa uvedená osoba nachádzala a ktorá mu bola známa, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie tejto osoby, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.
2. Článok 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na preskúmanie nekalej povahy podmienok zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a podnikateľom, je povinný v prípade, že podnikateľ napriek výzve, ktorá mu bola v tomto zmysle doručená, odmietne predložiť vnútroštátnemu súdu podobné zmluvy, ktoré uzavrel s inými spotrebiteľmi, uplatniť vnútroštátne procesné pravidlá, ktoré má k dispozícii, na účely posúdenia, či podmienky takejto zmluvy boli individuálne dohodnuté.
3. Tretia otázka položená Okresným súdom Poprad je zjavne neprípustná.
Podpisy
* Jazyk konania: slovenčina.