1.

Má sa taká situácia, aká je predmetom prejednávanej veci — v ktorej litovská štátna príslušníčka, ktorá mala miesto obvyklého pobytu v čase svojej smrti pravdepodobne v inom členskom štáte, ktorá však v každom prípade nikdy neprerušila väzby so svojou vlasťou a okrem iného spísala pred smrťou závet v Litve a zanechala celý svoj majetok svojmu dedičovi, litovskému štátnemu príslušníkovi, pričom v čase otvorenia dedičskej veci bolo preukázané, že dedičská podstata, ktorá spočíva v nehnuteľnom majetku nachádzajúcom sa výlučne v Litve, a štátny príslušník uvedeného iného členského štátu pozostalý po svojej manželke jasne vyjadril úmysel vzdať sa dedičstva po zosnulej, nezúčastnil sa na súdnom konaní v Litve a súhlasil s právomocou litovských súdov a s uplatnením litovského práva — považovať za dedenie s cezhraničnými dôsledkami v zmysle nariadenia č. 650/2012, na ktoré je potrebné uplatniť uvedené nariadenie?

2.

Má sa litovský notár, ktorý začne konať v dedičskej veci, vydá osvedčenie o dedičských právach a vykoná ďalšie úkony nevyhnutné na uplatnenie práv dediča, považovať za „súd“ v zmysle článku 3 ods. 2 nariadenia č. 650/2012 (1) vzhľadom na to, že notári pri svojej činnosti dodržiavajú zásady nestrannosti a nezávislosti, ich rozhodnutia sú záväzné pre nich samotných a pre súdne orgány a ich úkony môžu byť napadnuté v súdnom konaní?

3.

Pokiaľ je odpoveď na druhú otázku kladná, majú sa osvedčenia o dedičských právach vydávané litovskými notármi považovať za rozhodnutia v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012 a musí sa z tohto dôvodu preukázať právomoc na účely ich vydania?

4.

Pokiaľ je odpoveď na druhú otázku záporná, majú sa ustanovenia článkov 4 a 59 nariadenia č. 650/2012 (v spojení alebo samostatne, ale bez obmedzenia na tieto články) vykladať v tom zmysle, že litovskí notári sú oprávnení vydávať osvedčenia o dedičských právach bez dodržiavania všeobecných pravidiel právomoci a že také osvedčenia sa majú považovať za verejné listiny, ktoré vyvolávajú právne účinky aj v iných členských štátoch?

5.

Má sa článok 4 nariadenia č. 650/2012 (alebo iné jeho ustanovenia) vykladať v tom zmysle, že miesto obvyklého pobytu zosnulého možno určiť len v jednom konkrétnom členskom štáte?

6.

Majú sa ustanovenia článkov 4, 5, 7 a 22 nariadenia č. 650/2012 (v spojení alebo samostatne, ale bez obmedzenia na tieto články) vykladať a uplatňovať v tom zmysle, že v prejednávanej veci je v súlade so skutočnosťami uvedenými v prvej otázke potrebné konštatovať, že dotknuté strany sa dohodli na právomoci súdov v Litve a na uplatnení litovského práva?