1

European Federation of Public Service Unions (Európsky zväz odborových združení verejnej služby) (EPSU) sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 24. októbra 2019, EPSU a Goudriaan/Komisia (T‑310/18, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2019:757), ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu o neplatnosť rozhodnutia Európskej komisie z 5. marca 2018 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) o odmietnutí predložiť Rade Európskej únie návrh rozhodnutia, ktorým sa na úrovni Únie vykonáva dohoda s názvom „Všeobecný rámec pre informovanosť a porady s úradníkmi a zamestnancami ústredných orgánov štátnej správy [členských štátov]“, uzavretá medzi Délégation syndicale de l’administration nationale et européenne (Delegácia odborov vnútroštátnych a európskych správnych orgánov) (DSANE) a Employeurs de l’administration publique européenne (Zamestnávatelia európskej verejnej služby) (EAPE) (ďalej len „dotknutá dohoda“).

2

Podľa článku 151 ZFEÚ:

„[Európska únia] a členské štáty, rešpektujúc základné sociálne práva tak, ako sú stanovené v Európskej sociálnej charte podpísanej v Turíne 18. októbra 1961 a v Charte základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva z roku 1989, majú za cieľ podporovať zamestnanosť pracovníkov, zlepšovať životné a pracovné podmienky tak, aby sa dosiahlo ich zosúladenie pri zachovaní dosiahnutej úrovne, primeraná sociálna ochrana, sociálny dialóg, dialóg medzi sociálnymi partnermi, rozvoj ľudských zdrojov so zreteľom na permanentne vysokú zamestnanosť a boj proti vylučovaniu z trhu práce.

Na tento účel Únia a členské štáty uskutočňujú opatrenia, ktoré zohľadňujú rozmanité formy vnútroštátnych praktík, najmä v oblasti zmluvných vzťahov, a potrebu zachovania konkurencieschopnosti hospodárstva Únie.

Únia a členské štáty sú presvedčené, že takýto rozvoj vyplynie nielen z fungovania vnútorného trhu, ktorý prispeje k zosúladeniu sociálnych systémov, ale tiež z postupov stanovených zmluvami, a z aproximácie ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení.“

3

Podľa článku 152 prvého odseku ZFEÚ:

„Únia uznáva a podporuje úlohu sociálnych partnerov na svojej úrovni, pričom zohľadňuje rozmanitosť vnútroštátnych systémov. Uľahčuje dialóg medzi sociálnymi partnermi a rešpektuje pritom ich autonómiu.“

4

Článok 153 ods. 1 písm. e) ZFEÚ stanovuje:

„1.   Na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 151 Únia podporuje a dopĺňa činnosti členských štátov v týchto oblastiach:

…

…“

5

Článok 154 ZFEÚ stanovuje:

„1.   Komisia má za úlohu podporovať porady sociálnych partnerov na úrovni Únie a prijímať príslušné opatrenia na uľahčenie dialógu sociálnych partnerov zabezpečením vyrovnanej podpory pre obe strany.

2.   Na tento účel sa Komisia pred predložením návrhov v oblasti sociálnej politiky radí so sociálnymi partnermi o otázke možného zamerania činností Únie.

3.   Ak po tejto porade Komisia považuje postupy Únie za účelné, poradí sa so sociálnymi partnermi o obsahu zamýšľaného návrhu. Sociálni partneri predložia Komisii svoje stanoviská a prípadne aj odporúčania.

4.   Pri príležitosti porád uvedených v odsekoch 2 a 3 môžu sociálni partneri informovať Komisiu o svojom úmysle zahájiť postup stanovený v článku 155. Trvanie postupu nepresiahne deväť mesiacov, pokiaľ sa dotknutí sociálni partneri nedohodnú spoločne s Komisiou na jeho predĺžení.“

6

Článok 155 ZFEÚ stanovuje:

„1.   Ak si to sociálni partneri želajú, vzájomný dialóg medzi nimi na úrovni Únie môže viesť k zmluvným vzťahom, vrátane uzatvorenia dohôd.

2.   Dohody uzatvorené na úrovni Únie sa vykonajú buď v súlade s postupmi a praktikami typickými pre sociálnych partnerov a členské štáty, alebo vo veciach pokrytých článkom 153, na základe spoločnej žiadosti signatárov, a to rozhodnutím Rady na návrh Komisie. Európsky parlament je o tom informovaný.

Rada sa uznáša jednomyseľne, keď príslušná dohoda obsahuje jedno alebo niekoľko ustanovení týkajúcich sa oblastí, pre ktoré sa podľa článku 153 ods. 2 vyžaduje jednomyseľnosť.“

7

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 1 až 6 napadnutého rozsudku a pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť takto.

8

Konzultačným dokumentom C(2015) 2303 final z 10. apríla 2015 s názvom „Prvá fáza konzultácií so sociálnymi partnermi podľa článku [154 ZFEÚ] o konsolidácii smerníc Únie o informovanosti a poradách s pracovníkmi“ Komisia na základe článku 154 ods. 2 ZFEÚ vyzvala sociálnych partnerov, aby sa vyjadrili k možnému smerovaniu opatrení Únie týkajúcich sa konsolidácie smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania (Ú. v. ES L 225, 1998, s. 16; Mim. vyd. 05/003, s. 327), smernice Rady z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, 2001, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/14/ES z 11. marca 2002, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre informovanie a porady so zamestnancami v Európskom spoločenstve (Ú. v. ES L 80, 2002, s. 29; Mim. vyd. 05/004, s. 219) (spolu ďalej len „smernice o informovaní a poradách s pracovníkmi“). Táto konzultácia sa týkala najmä prípadného rozšírenia pôsobnosti smerníc o informovaní a poradách s pracovníkmi na úradníkov a zamestnancov ústredných orgánov štátnej správy členských štátov.

9

Dňa 2. júna 2015 sociálni partneri v rámci zasadnutia výboru pre sociálny dialóg v ústredných orgánoch štátnej správy (SDC CGA), t. j. na jednej strane DSANE a na druhej strane EAPE, informovali Komisiu na základe článku 154 ods. 4 ZFEÚ o svojej vôli vyrokovať a uzavrieť dohodu na základe článku 155 ods. 1 ZFEÚ.

10

Dňa 21. decembra 2015 DSANE a EAPE podpísali dotknutú dohodu.

11

Listom z 1. februára 2016 DSANE a EAPE spoločne požiadali Komisiu, aby Rade predložila návrh rozhodnutia, ktorým sa dotknutá dohoda vykoná na úrovni Únie, na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ.

12

Dňa 5. marca 2018 Komisia prijala sporné rozhodnutie, ktorým odmietla predložiť Rade tento návrh rozhodnutia.

13

V spornom rozhodnutí Komisia po prvé v podstate uviedla, že ústredné orgány štátnej správy členských štátov podliehajú právomoci týchto vlád, že vykonávajú právomoci orgánu verejnej moci a že ich štruktúra, organizácia a fungovanie sú v plnom rozsahu v právomoci členských štátov. Po druhé Komisia uviedla, že ustanovenia zabezpečujúce určitý stupeň informovania a porád s úradníkmi a zamestnancami uvedených orgánov už v mnohých členských štátoch existujú. Po tretie sa Komisia domnievala, že význam tých istých správnych orgánov závisí od stupňa centralizácie alebo decentralizácie členských štátov, v dôsledku čoho by sa v prípade vykonania dotknutej dohody rozhodnutím Rady úroveň ochrany dotknutých úradníkov a zamestnancov značne líšila v závislosti od členského štátu.

14

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. mája 2018 sa EPSU, združenie zoskupujúce reprezentatívne európske odborové organizácie pracovníkov vo verejnej službe, ktoré založilo DSANE spolu s Európskou konfederáciou nezávislých odborov (CESI), ako aj Jan Willem Goudriaan, generálny tajomník EPSU (ďalej spolu len „žalobcovia v prvostupňovom konaní“), domáhali zrušenia sporného rozhodnutia.

15

Na podporu svojej žaloby žalobcovia v prvostupňovom konaní uviedli dva žalobné dôvody. Svojím prvým žalobným dôvodom, založeným na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o rozsah právomocí Komisie, v podstate tvrdili, že podľa článku 155 ods. 2 ZFEÚ Komisia nemohla odmietnuť predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa vykonáva predmetná dohoda na úrovni Únie. Ich druhý žalobný dôvod bol založený na nedostatočnom a zjavne nesprávnom odôvodnení sporného rozhodnutia.

16

[Opravené uznesením z 29. septembra 2021] Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu žalobcov v prvostupňovom konaní v celom rozsahu a rozhodol, že každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy konania.

17

Pokiaľ ide konkrétne o preskúmanie dôvodnosti uvedenej žaloby, Všeobecný súd zamietol prvý žalobný dôvod, pričom v bodoch 49 až 90 napadnutého rozsudku podal doslovný, systematický a teleologický výklad článku 155 ods. 2 ZFEÚ, na základe čoho dospel k záveru, že inštitúcie Únie nie sú povinné vyhovieť spoločnej žiadosti podanej zmluvnými stranami, ktoré podpísali dohodu a chcú dosiahnuť vykonanie tejto dohody na úrovni Únie. Následne v bodoch 91 až 102 uvedeného rozsudku preskúmal pravidlá, zásady a ciele Únie uvádzané žalobcami v prvostupňovom konaní na podporu ich výkladu tohto ustanovenia. Všeobecný súd v bode 104 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že keď Komisia odmietla predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa vykonáva dotknutá dohoda na úrovni Únie, nevychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o rozsah svojich právomocí.

18

Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, Všeobecný súd v bodoch 106 až 140 napadnutého rozsudku preskúmal, či Komisia v spornom rozhodnutí dodržala povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 ZFEÚ, ako aj dôvodnosť odôvodnenia uvedeného v tomto rozhodnutí. Všeobecný súd po tom, čo konštatoval, že sporné rozhodnutie musí byť predmetom obmedzeného preskúmania, dospel k záveru, že pri tomto rozhodnutí bola splnená povinnosť odôvodnenia upravená v článku 296 ZFEÚ a že tri spochybnené dôvody uvedeného rozhodnutia sú dôvodné.

19

Svojím odvolaním EPSU navrhuje, aby Súdny dvor:

20

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

21

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 2. marca 2020 J. W. Goudriaan informoval Súdny dvor, že berie späť svoje odvolanie.

22

Na podporu svojho odvolania EPSU uvádza štyri odvolacie dôvody.

23

Odvolacie dôvody je potrebné preskúmať postupne v poradí druhý, prvý, tretí a štvrtý.

24

Svojím druhým odvolacím dôvodom EPSU tvrdí, že doslovný, systematický a teleologický výklad článkov 154 a 155 ZFEÚ podaný Všeobecným súdom vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, najmä pokiaľ ide o právomoci zverené Komisii v rámci konania týkajúceho sa vykonávania dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi na úrovni Únie podľa článku 155 ods. 2 ZFEÚ. V tejto súvislosti EPSU v podstate tvrdí, že podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia platí, že okrem prípadu, ak Komisia zistí, že zmluvné strany dohody nie sú dostatočne reprezentatívne alebo že ustanovenia tejto dohody sú protiprávne, je povinná vyhovieť spoločnej žiadosti týchto zmluvných strán o vykonanie tejto dohody na úrovni Únie a predložiť v tejto súvislosti Rade návrh rozhodnutia.

25

Pokiaľ ide v prvom rade o doslovný výklad článku 155 ods. 2 ZFEÚ, EPSU tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal v bodoch 49 až 63 napadnutého rozsudku z nesprávneho právneho posúdenia. V tejto súvislosti tvrdí, že výraz „shall be implemented“ použitý v anglickej jazykovej verzii tohto ustanovenia vyjadruje povinnosť Komisie predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa na úrovni Únie vykonáva dohoda uzavretá medzi dotknutými sociálnymi partnermi. EPSU tiež tvrdí, že skutočnosť, že obidve metódy vykonania dohody medzi sociálnymi partnermi podľa článku 155 ods. 2 ZFEÚ boli zahrnuté do tej istej vety, nenarušuje záväzný charakter povinností inštitúcií v rámci druhého postupu, keďže voľba metódy, ktorá sa má prijať, prislúcha sociálnym partnerom, a nie inštitúciám.

26

Pokiaľ ide v druhom rade o systematický a teleologický výklad článku 155 ods. 2 ZFEÚ, EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 34, 62, 63, 69 až 82, 87, 89, 93 až 100 a 109 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia.

27

Po prvé EPSU v podstate tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozšíril úlohu Komisie na úkor úloh sociálnych partnerov a Rady v rámci postupu upraveného v článkoch 154 a 155 ZFEÚ.

28

Po druhé EPSU spochybňuje výklad podaný Všeobecným súdom v bodoch 74 až 77, 87 a 96 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o priebeh postupu upraveného v článkoch 154 a 155 ZFEÚ.

29

Po tretie EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 74 až 76 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil bod 84 rozsudku zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada (T‑135/96, EU:T:1998:128), z ktorého údajne vyplýva, že právomoci Komisie v rámci postupu upraveného v článkoch 154 a 155 ZFEÚ sa obmedzujú na preskúmanie reprezentatívnosti sociálnych partnerov, ktorí podpísali dotknutú dohodu, a na preskúmanie zákonnosti ustanovení tejto dohody, keďže v tomto rozsudku sa naopak neuvádza žiadne preskúmanie vhodnosti predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa vykonáva uvedená dohoda na úrovni Únie.

30

Po štvrté EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 82 a 94 až 98 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení úlohy Parlamentu v rámci postupu upraveného v článkoch 154 a 155 ZFEÚ vo vzťahu k úlohe vyhradenej pre sociálnych partnerov. V tejto súvislosti sa EPSU opiera najmä o bod 89 rozsudku zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada (T‑135/96, EU:T:1998:128), na základe čoho tvrdí, že právomoci Parlamentu a sociálnych partnerov sú odlišné a dopĺňajú sa.

31

Komisia odmieta tvrdenia EPSU a súhlasí s výkladom článkov 154 a 155 ZFEÚ, ako aj rozsudku zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada (T‑135/96, EU:T:1998:128), ktorý podal Všeobecný súd.

32

Pokiaľ ide po prvé o tvrdenia EPSU, že Všeobecný súd podal nesprávny doslovný výklad článku 155 ods. 2 ZFEÚ, treba uviesť, že zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že dohody uzavreté medzi sociálnymi partnermi sa na úrovni Únie vykonajú buď v súlade s postupmi a praxou, ktoré sú vlastné týmto sociálnym partnerom a členským štátom, alebo vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti článku 153 ZFEÚ, na základe spoločnej žiadosti zmluvných strán týchto dohôd, rozhodnutím Rady na návrh Komisie.

33

Ako teda Všeobecný súd správne uviedol v bode 59 napadnutého rozsudku, použitie kategorického výrazu „intervient“ vo francúzskom znení článku 155 ods. 2 prvého pododseku ZFEÚ, alebo výrazu „shall be implemented“ v anglickom znení tohto ustanovenia môže mať za úlohu spresniť, že dohoda uzavretá na úrovni Únie medzi sociálnymi partnermi sa musí povinne vykonať jedným z dvoch alternatívnych postupov, a to buď v súlade s postupmi a praxou, ktoré sú vlastné pre sociálnych partnerov a členské štáty, alebo v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje článok 153 ZFEÚ, osobitným postupom vedúcim k prijatiu aktu Únie.

34

Pokiaľ ide konkrétne o vykonanie takejto dohody na úrovni Únie, treba uviesť, že článok 155 ods. 2 prvý pododsek ZFEÚ sa obmedzuje na to, že stanovuje, že toto vykonanie môže mať formu prijatia rozhodnutia Rady, ktoré sa prijíma na základe spoločnej žiadosti zmluvných strán dotknutej dohody a na návrh Komisie bez toho, aby uvádzal, či je Komisia povinná predložiť Rade takýto návrh.

35

Z toho vyplýva, že Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že v bode 60 napadnutého rozsudku rozhodol, že kategorické výrazy použité v znení vo francúzskej jazykovej verzii článku 155 ods. 2 prvého pododseku ZFEÚ „intervient“ a v anglickej verzii tohto ustanovenia „shall be implemented“ samy osebe neumožňujú dospieť k záveru, že Komisia je povinná predložiť Rade návrh rozhodnutia, ak jej bola v tomto zmysle podaná spoločná žiadosť zmluvných strán dohody.

36

Tento záver nemôže byť spochybnený argumentáciou EPSU, ktorá je navyše nepodložená, podľa ktorej skutočnosť, že v článku 155 ods. 2 ZFEÚ sú uvedené v tej istej vete dva postupy stanovené s cieľom vykonať dohodu medzi sociálnymi partnermi, nemôže oslabiť záväzný charakter povinností inštitúcií Únie v rámci druhého z nich. V tejto súvislosti treba predovšetkým uviesť, že EPSU neuvádza dôvody, prečo z toho, že pôvodný výber medzi alternatívnymi postupmi uvedenými v tejto vete prislúcha sociálnym partnerom, podľa neho vyplýva, že dotknuté kategorické formulácie sa konkrétne týkajú druhého uvedeného postupu, v dôsledku čoho je podľa neho Komisia povinná predložiť Rade takýto návrh.

37

Okrem toho Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku správne uviedol, že doslovný výklad článku 155 ods. 2 ZFEÚ, ktorý zastávali žalobcovia v prvostupňovom konaní, by okrem povinnosti Komisie za každých okolností predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa na úrovni Únie vykonáva dohoda uzavretá medzi sociálnymi partnermi, zahŕňal povinnosť Rady vykonať túto dohodu a prijať príslušné rozhodnutie.

38

Treba však uviesť, že EPSU pripúšťa, že Komisia má právo za určitých okolností nepredložiť Rade takýto návrh, ak sociálni partneri, ktorí podpísali dotknutú dohodu, nie sú reprezentatívni, alebo v prípade nezákonnosti ustanovení tejto dohody. Pokiaľ ide konkrétne o Radu, pripustenie doslovného výkladu navrhovaného žalobcami v prvostupňovom konaní by zbavilo potrebného účinku druhý pododsek článku 155 ods. 2 ZFEÚ, ktorý stanovuje, že Rada rozhoduje jednomyseľne o návrhu Komisie, ak dotknutá dohoda obsahuje ustanovenia týkajúce sa určitých oblastí, čo by nemalo žiadny zmysel, ak by bola Rada povinná prijať rozhodnutie navrhnuté Komisiou.

39

Napokon treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 63 napadnutého rozsudku usúdil, že z výkladu presadzovaného žalobcami v prvostupňovom konaní vyplýva, že ak sociálni partneri nepodajú spoločnú žiadosť o vykonanie dohody na úrovni Únie, sociálni partneri a členské štáty majú povinnosť vykonať túto dohodu na svojej úrovni v súlade so svojimi vlastnými postupmi a praxou, čo je údajne v rozpore so zámerom jedenástich členských štátov, ktoré podpísali dohodu o sociálnej politike uzavretú medzi členskými štátmi Európskeho spoločenstva s výnimkou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (Ú. v. ES C 191, 1992, s. 91). Hoci EPSU v odvolaní tvrdí, že Všeobecný súd podal nesprávny výklad toho, čo EAPE v skutočnosti dohodlo, treba konštatovať, že toto tvrdenie nie je nijako podložené a nevyvracia ani konštatovanie Všeobecného súdu v uvedenom bode napadnutého rozsudku týkajúce sa vyhlásenia č. 2 pripojeného k tejto dohode.

40

Všeobecný súd teda nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia pri doslovnom výklade článku 155 ods. 2 ZFEÚ, z ktorého vyplýva, že cieľom kategorických formulácií použitých vo francúzskom a anglickom znení je jedine vyjadriť výlučnosť dvoch alternatívnych postupov uvedených v tomto ustanovení, čo okrem iného potvrdzujú aj viaceré iné jazykové verzie tohto ustanovenia, ako to zdôraznil generálny advokát v bode 49 svojich návrhov.

41

Pokiaľ ide v druhom rade o tvrdenia EPSU týkajúce sa nesprávnosti systematického a teleologického výkladu článku 155 ods. 2 ZFEÚ, ktorý podal Všeobecný súd, EPSU po prvé tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 34, 63 až 81 a 93 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 17 ods. 1 a 2 ZEÚ z dôvodu, že toto všeobecné ustanovenie údajne nemôže rozšíriť právomoci Komisie nad rámec obmedzení stanovených článkami 154 a 155 ZFEÚ, keďže tieto články predstavujú lex specialis.

42

Treba však uviesť, že EPSU nevysvetľuje dôvody, prečo by sa mali články 154 a 155 ZFEÚ považovať za lex specialis voči článku 17 ods. 1 a 2 ZEÚ. Obmedzuje sa na tvrdenie, že článok 17 ZEÚ nemôže mať prednosť pred článkami 154 a 155 ZFEÚ.

43

Z týchto bodov napadnutého rozsudku okrem iného nevyplýva ani to, že by sa Všeobecný súd odchýlil od článkov 154 a 155 ZFEÚ s cieľom uplatniť článok 17 ZEÚ namiesto týchto ustanovení. Naopak, Všeobecný súd v bode 93 napadnutého rozsudku správne uviedol, že „Komisia sa pri posúdení vhodnosti uplatniť na úrovni Únie dohodu uzatvorenú sociálnymi partnermi obmedzuje na výkon právomocí, ktoré sú jej zverené článkom 155 ods. 2 prvým pododsekom ZFEÚ v spojení s článkom 17 ods. 1 až 3 ZEÚ“.

44

Navyše treba uviesť, že právomoc navrhnúť vykonať dohodu uzatvorenú medzi sociálnymi partnermi v zmysle článku 155 ods. 2 prvého pododseku ZFEÚ na úrovni Únie patrí do rámca právomocí zverených Komisii Zmluvami, najmä článkom 17 ZEÚ.

45

V tejto súvislosti právomoci zverené Zmluvami Komisii spočívajú najmä v podpore všeobecného záujmu Únie podľa článku 17 ods. 1 ZEÚ a v prípadnom prijímaní vhodných iniciatív v tejto súvislosti.

46

Konkrétne v oblasti sociálnej politiky je cieľom hlavy X tretej časti Zmluvy o FEÚ, ako pripomenul generálny advokát v bode 73 svojich návrhov, podporovať úlohu sociálnych partnerov a uľahčiť dialóg medzi nimi pri rešpektovaní ich autonómie, pričom článok 154 ods. 1 ZFEÚ stanovuje, že úlohou Komisie je podporovať porady so sociálnymi partnermi na úrovni Únie. Okrem toho v osobitnom kontexte uplatnenia dohôd, uzavretých medzi sociálnymi partnermi, na úrovni Únie článok 155 ods. 2 ZFEÚ priznal sociálnym partnerom právo porovnateľné s tým, ktoré majú všeobecnejšie podľa článkov 225 ZFEÚ a 241 ZFEÚ, aby Parlament a Rada žiadali od Komisie predložiť vhodné návrhy s cieľom vykonania Zmlúv.

47

Článok 155 ods. 2 ZFEÚ však slovným spojením „na návrh Komisie“ priznáva tejto inštitúcii osobitnú právomoc, ktorá sa síce môže vykonávať len po spoločnej žiadosti sociálnych partnerov, ale po podaní takejto žiadosti je podobná všeobecnej právomoci iniciatívy stanovenej v článku 17 ods. 2 ZEÚ pri prijímaní legislatívnych aktov, keďže existencia návrhu Komisie je predchádzajúcou podmienkou prijatia rozhodnutia Rady podľa tohto ustanovenia. Táto právomoc patrí do rámca úlohy, ktorú Komisii priznáva článok 17 ods. 1 ZEÚ a ktorá v uvedenej súvislosti spočíva v posúdení vhodnosti, vzhľadom na všeobecný záujem Únie, predložiť Rade návrh na základe dohody uzavretej medzi sociálnymi partnermi s cieľom uplatniť ju na úrovni Únie.

48

V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že podľa článku 13 ods. 2 ZEÚ každá inštitúcia koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými. V tomto ustanovení sa premieta zásada inštitucionálnej rovnováhy, ktorou sa vyznačuje inštitucionálna štruktúra Únie, z ktorej vyplýva, že každá inštitúcia pri výkone svojich právomocí rešpektuje právomoci ostatných inštitúcií (rozsudok zo 14. apríla 2015, Rada/Komisia, C‑409/13, EU:C:2015:217, bod 64 a citovaná judikatúra). Právomoc legislatívnej iniciatívy Komisie uvedená v článku 17 ods. 2 ZEÚ je výrazom tejto zásady (rozsudok z 19. decembra 2019, Puppinck a i./Komisia, C‑418/18 P, EU:C:2019:1113, bod 60). V osobitnom kontexte vykonania dohôd, uzavretých medzi sociálnymi partnermi, na úrovni Únie, platí to isté o osobitnej právomoci, ktorú Komisii priznáva článok 155 ods. 2 ZFEÚ.

49

Výklad článku 155 ods. 2 ZFEÚ, ktorý presadzuje EPSU, by spochybnil uvedenú rovnováhu a mohol by ohroziť plnenie úlohy Komisie, pripomenutej v bode 45 tohto rozsudku, ktorá spočíva v podpore všeobecného záujmu Únie v súlade s článkom 17 ods. 1 ZEÚ. Výsledkom tohto výkladu by totiž bolo uprednostnenie záujmov samotných sociálnych partnerov, ktorí uzavreli dohodu, pred úlohou podpory všeobecného záujmu Únie, ktorú má Komisia.

50

Napokon treba pripomenúť, že podľa článku 17 ods. 3 tretieho pododseku ZEÚ „Komisia je pri vykonávaní svojich úloh úplne nezávislá“ a „členovia Komisie [nežiadajú] ani [neprijímajú] pokyny od žiadnej vlády, inštitúcie, orgánu alebo úradu alebo agentúry“. Ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 78 napadnutého rozsudku, výklad článku 155 ods. 2 ZEÚ, podľa ktorého by bola Komisia v rámci výkonu svojej právomoci iniciatívy povinná predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa na úrovni Únie vykonáva dohoda uzavretá medzi sociálnymi partnermi, by bol v rozpore so zásadou nezávislosti Komisie pri výkone jej právomocí, ako je táto zásada zakotvená v článku 17 ods. 3 treťom pododseku ZEÚ.

51

Tento záver nemožno spochybniť argumentáciou EPSU, podľa ktorej by bola zachovaná nezávislosť Komisie, keďže táto inštitúcia by v každom prípade mohla predložiť Rade svoje stanovisko vo forme „dôvodovej správy“. Dôvodová správa, ktorá je pripojená k návrhu Komisie, má totiž len uvádzať dôvody, ktoré opodstatňujú tento návrh.

52

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba usudzovať, že Všeobecný súd v bodoch 34, 63 až 81 a 93 napadnutého rozsudku nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 17 ods. 1 až 3 ZEÚ. Všeobecný súd totiž nerozšíril úlohu Komisie na úkor úloh sociálnych partnerov a Rady v rámci postupu upraveného v článkoch 154 a 155 ZFEÚ.

53

Pokiaľ ide po druhé o argumentáciu EPSU, že Všeobecný súd v bodoch 74 až 77 a 87 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že po uzavretí dohody sociálnymi partnermi Komisia „znovu preberie kontrolu nad postupom“, aby posúdila vhodnosť predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa takáto dohoda vykonáva na úrovni Únie, treba poznamenať, že EPSU sa obmedzuje na to, že vytýka Všeobecnému súdu, že podal takýto výklad jedine vzhľadom na znenie článku 155 ods. 2 ZFEÚ bez toho, aby zohľadnil účel a kontext článkov 154 a 155 ZFEÚ.

54

V tejto súvislosti treba poznamenať, že úvahy Všeobecného súdu uvedené v bode 74 napadnutého rozsudku vyplývajú práve z analýzy, ktorú vykonal v bodoch 71 až 73 uvedeného rozsudku, pokiaľ ide o príslušnú úlohu inštitúcií a sociálnych partnerov v rámci rôznych fáz, upravených v článkoch 154 a 155 ZFEÚ, v oblasti porád, vyjednávania a vykonania dohôd, uzavretých v oblasti sociálnej politiky, na úrovni Únie.

55

Všeobecný súd tak správne uviedol, že počas fázy porád, začatej Komisiou a upravenej článkom 154 ods. 2 a 3 ZFEÚ, ju sociálni partneri môžu informovať o svojej vôli začať postup upravený v článku 155 ZFEÚ. Následne môžu počas fázy vyjednávania, ako to stanovuje článok 155 ods. 1 ZFEÚ, vytvoriť zmluvné vzťahy vrátane uzavretia dohody. Nakoniec sa začne fáza vykonania dohody v súlade s prvým alebo druhým z dvoch postupov stanovených v článku 155 ods. 2 ZFEÚ. Pokiaľ ide konkrétne o postup umožňujúci vykonanie dohody na úrovni Únie, toto ustanovenie výslovne stanovuje, že rozhodnutie Rady sa prijíma „na návrh Komisie“ a spresňuje v rámci nelegislatívneho postupu, ktorý zavádza, právomoc iniciatívy Komisie v súlade s článkom 17 ods. 2 ZEÚ.

56

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd pri vyvodení záveru uvedeného v bode 74 napadnutého rozsudku, sa v bodoch 71 až 73 tohto rozsudku neopieral výlučne o znenie článku 155 ods. 2 ZFEÚ, ale zohľadnil aj kontext, ktorý tvoria články 154 a 155 ZFEÚ a článok 17 ods. 2 ZEÚ, posudzované ako celok, keďže tento kontext potvrdzuje, ako bolo uvedené v bodoch 45 až 49 tohto rozsudku, že zatiaľ čo začatie fázy vyjednávania a uzatvárania dohody je výlučne vecou dotknutých sociálnych partnerov, v rámci fázy vykonania tejto dohody Komisii na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ prislúcha preskúmať, či má predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa táto dohoda vykonáva na úrovni Únie, čím Komisia znovu preberie kontrolu nad postupom.

57

V dôsledku toho treba odmietnuť argumentáciu EPSU, podľa ktorej Všeobecný súd v napadnutom rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď usudzoval, že po tom, čo sociálni partneri uzavreli dohodu a požiadali o jej vykonanie na úrovni Únie, Komisia „znovu preberie kontrolu nad postupom“.

58

Po tretie EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keďže výklad, podľa ktorého Komisia vykonáva diskrečnú právomoc „politickej“ povahy, pokiaľ ide o vhodnosť predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa na úrovni Únie uplatňujú dohody uzavreté medzi sociálnymi partnermi, by znamenal narušenie ich autonómie a zmenil by povahu postupu upraveného v článku 155 ZFEÚ v rozpore so základnými právami priznanými sociálnym partnerom. Komisia by tak údajne zastávala „tretie miesto za rokovacím stolom“ a Rada by bola zbavená možnosti uplatniť svoju právomoc prijať alebo neprijať znenie dohody uzavretej medzi sociálnymi partnermi, ktorej vykonanie na úrovni Únie sa predpokladá podľa článku 155 ods. 2 ZFEÚ.

59

Ani takáto argumentácia nemôže uspieť, lebo EPSU si nesprávne vykladá toto posledné uvedené ustanovenie, pokiaľ ide o vzťah medzi fázou vyjednávania a fázou vykonania dohôd dojednaných a uzavretých sociálnymi partnermi na úrovni Únie.

60

Je pravda, že článok 151 prvý odsek ZFEÚ stanovuje, že „sociálny dialóg“ predstavuje jeden z cieľov Únie. Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 46 tohto rozsudku, cieľom ustanovení hlavy X tretej časti Zmluvy o FEÚ, týkajúcich sa „sociálnej politiky“, je podporovať úlohu sociálnych partnerov a uľahčiť dialóg medzi nimi pri rešpektovaní ich autonómie.

61

Táto autonómia, zakotvená v článku 152 prvom odseku ZFEÚ, znamená, že ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 86 napadnutého rozsudku, vo fáze vyjednávania dohody sociálnymi partnermi, ktorá je „výsostne vecou“ týchto sociálnych partnerov, môžu komunikovať a konať slobodne bez toho, aby dostávali príkazy alebo pokyny od kohokoľvek, a najmä nie od členských štátov alebo inštitúcií Únie.

62

Existencia tejto autonómie, ktorou sa vyznačuje fáza vyjednávania prípadnej dohody medzi sociálnymi partnermi, však neznamená, že Komisia musí automaticky predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa na úrovni Únie uplatňuje takáto dohoda, na základe spoločnej žiadosti týchto partnerov, pretože to by znamenalo priznať sociálnym partnerom vlastnú právomoc iniciatívy, ktorá im neprislúcha.

63

Ako totiž vyplýva z toho, o čom sa rozhodlo v bodoch 47 až 49 tohto rozsudku, ak by toto bolo dôsledkom existencie uvedenej autonómie, zmenila by sa inštitucionálna rovnováha vyplývajúca z článkov 154 a 155 ZFEÚ, keďže sociálnym partnerom by sa priznala právomoc voči Komisii, ktorú Parlament ani Rada nemajú.

64

Všeobecný súd tak v bode 87 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že vzhľadom na to, že sociálni partneri slobodne vyjednali a uzavreli dohodu a zmluvné strany tejto dohody spoločne požiadali o jej vykonanie na úrovni Únie, Komisia „znova disponuje právom zasiahnuť a znovu preberie kontrolu nad postupom“ na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ.

65

Pripustenie výkladu EPSU by tak viedlo k zámene fázy vyjednávania dotknutej dohody, v rámci ktorej majú sociálni partneri úplnú autonómiu, ktorá bola v prejednávanej veci dodržaná, s fázou uplatnenia tejto dohody na úrovni Únie, v rámci ktorej už títo sociálni partneri nevystupujú, lebo ako pripomenul Všeobecný súd v bode 74 napadnutého rozsudku, „Rada koná na návrh Komisie“.

66

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 90 napadnutého rozsudku správne uviedol, že cieľ podpory úloh sociálnych partnerov a dialógu medzi nimi pri rešpektovaní ich autonómie, stanovený v Zmluve o FEÚ, neznamená, že Komisia je povinná vyhovieť spoločnej žiadosti, podanej zmluvnými stranami dohody, o vykonanie tejto dohody na úrovni Únie v zmysle článku 155 ods. 2 ZFEÚ.

67

Okrem toho treba pripomenúť prvoradý význam, ktorý má v práve Únie právo vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy, zakotvené v článku 28 Charty základných práv Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2010, Komisia/Nemecko, C‑271/08, EU:C:2010:426, bod 37). V prejednávanej veci bolo toto základné právo dodržané v rámci fázy vyjednávania medzi sociálnymi partnermi dotknutej dohody. V dôsledku toho EPSU nemôže tvrdiť, že výklad článku 155 ods. 2 ZFEÚ podaný Všeobecným súdom, ktorý uznáva existenciu rozhodovacej právomoci Komisie v štádiu uplatnenia dotknutej dohody v situácii, keď sa sociálni partneri rozhodli obrátiť sa na túto inštitúciu so žiadosťou pristúpiť k tomuto vykonaniu na úrovni Únie, je v rozpore so základnými právami týchto sociálnych partnerov.

68

To platí o to menej, keď podľa článku 155 ods. 2 ZFEÚ môže k vykonaniu uzavretých dohôd na úrovni Únie v každom prípade dôjsť v súlade s postupmi a praxou, ktoré sú vlastné pre sociálnych partnerov a členské štáty.

69

V každom prípade treba konštatovať, že argumentácia EPSU, ktorou vytýka Všeobecnému súdu, že sa nesprávne odchýlil od svojej vlastnej judikatúry vyplývajúcej z rozsudku zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada (T‑135/96, EU:T:1998:128), keďže z tohto rozsudku údajne vyplýva, že právomoci Komisie v rámci fázy vykonania dohody, uzavretej medzi sociálnymi partnermi, na úrovni Únie na základe článku 155 ZFEÚ sa obmedzujú na kontrolu reprezentatívnosti sociálnych partnerov, ktorí podpísali túto dohodu, a zákonnosti tejto dohody, ale nevzťahujú sa na kontrolu vhodnosti predložiť Rade návrh rozhodnutia na vykonanie tejto dohody, vychádza z nesprávneho výkladu uvedeného rozsudku a je preto nedôvodný.

70

V rozsudku zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada (T‑135/96, EU:T:1998:128), totiž Súd prvého stupňa po tom, čo v bode 84 uvedeného rozsudku uviedol, že Komisia po spoločnej žiadosti sociálnych partnerov o vykonanie dohody na úrovni Únie preberá kontrolu nad konaním, v bode 85 uvedeného rozsudku výslovne rozhodol, že Komisia v okamihu, keď znova nadobudne právo zasiahnuť do priebehu konania, musí „najmä“ preskúmať reprezentatívnosť zmluvných strán dohody, čiže Súd prvého stupňa vôbec nevylúčil, že by mala Komisia aj iné právomoci. Okrem iného vzhľadom na to, že vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, nebola nastolená otázka skúmania tejto inštitúcie, pokiaľ ide o vhodnosť vykonania dohody na úrovni Únie, Všeobecný súd sa týmto aspektom nezaoberal.

71

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí EPSU, výraz „ak je to potrebné“ použitý v bode 84 rozsudku zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada (T‑135/96, EU:T:1998:128), nemožno vykladať tak, že obmedzuje právomoci zverené Komisii v rámci fázy vykonávania dohody na úrovni Únie jedine na preskúmanie reprezentatívnosti sociálnych partnerov a zákonnosti ustanovení dohody.

72

Pokiaľ ide po štvrté o argumentáciu EPSU, že Všeobecný súd v bodoch 82 a 94 až 98 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o vymedzenie úlohy Parlamentu v rámci postupu podľa článkov 154 a 155 ZFEÚ vo vzťahu k úlohe vyhradenej sociálnym partnerom, treba uviesť, že touto argumentáciou EPSU v skutočnosti spochybňuje úvahy Všeobecného súdu uvedené v bode 82 napadnutého rozsudku bez toho, aby čo len trochu kritizovala úvahy uvedené v bodoch 94 až 98 uvedeného rozsudku, týkajúce sa zásady demokracie zakotvenej v článku 10 ods. 1 a 2 ZEÚ a údajnej zásady „horizontálnej subsidiarity“.

73

Pokiaľ ide o bod 82 napadnutého rozsudku, v rozsahu, v akom žalobcovia v prvostupňovom konaní tvrdili, že sociálni partneri sú oprávnení prinútiť Komisiu, aby predložila Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa ich dohody vykonajú na úrovni Únie, Všeobecný súd správne uviedol, že ak by sa prijal takýto výklad, sociálni partneri by mali väčší vplyv na obsah právnych aktov prijatých v oblasti sociálnej politiky na základe článkov 154 a 155 ZFEÚ, než je vplyv, ktorý môže mať Parlament, ktorý musí byť na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ len informovaný predtým, než sú prijaté právne akty.

74

Okrem toho Všeobecný súd správne usúdil, že v dôsledku výkladu, ktorý zastávajú žalobcovia v prvostupňovom konaní, by boli sociálni partneri oprávnení nútiť Komisiu konať v oblasti sociálnej politiky, zatiaľ čo článok 225 ZFEÚ priznáva Parlamentu len právo požiadať Komisiu o predloženie „vhodného návrhu vo veciach, o ktorých sa domnieva, že pre plnenie zmlúv je potrebné vydať akt Únie“ Rade a ak Komisia nepredloží návrh, má právo byť informovaný Komisiou o dôvodoch. Rovnako podľa článku 241 ZFEÚ Rada môže len požiadať Komisiu, aby uskutočnila akékoľvek štúdie, ktoré pokladá za potrebné na dosiahnutie spoločných cieľov a aby jej predložila vhodné návrhy, a ak Komisia návrh nepredloží, Rada má právo byť informovaná Komisiou o dôvodoch. Tento záver nemôže byť spochybnený argumentáciou EPSU, podľa ktorej sociálni partneri vyjednávajú, vypracúvajú a schvaľujú text dotknutej dohody samostatne a Parlament sa na takomto postupe podieľa neustále, keďže Komisia je povinná informovať ho.

75

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o doslovný, systematický a teleologický výklad článku 155 ods. 2 ZFEÚ a na rozdiel od toho, čo tvrdí EPSU, ani nepozmenil inštitucionálnu rovnováhu vyplývajúcu z článkov 154 a 155 ZFEÚ.

76

Tento záver nemožno spochybniť všeobecnou argumentáciou EPSU, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia tým, že neuplatnil zásady uvedené v bode 70 rozsudku zo 14. apríla 2015, Rada/Komisia (C‑409/13, EU:C:2015:217).

77

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v bode 70 rozsudku zo 14. apríla 2015, Rada/Komisia (C‑409/13, EU:C:2015:217), Súdny dvor rozhodol, že právomoc legislatívnej iniciatívy priznaná Komisii v článku 17 ods. 2 ZEÚ a článku 289 ZFEÚ znamená, že tejto inštitúcii prislúcha rozhodnúť, či predloží alebo nepredloží návrh legislatívneho aktu, okrem prípadu, že je povinná urobiť tak podľa práva Únie.

78

Je pravda, že z rozsudku zo 14. apríla 2015, Rada/Komisia (C‑409/13, EU:C:2015:217), vyplýva, že existujú prípady upravené v Zmluvách, keď je Komisia povinná predložiť legislatívny návrh.

79

EPSU však nepodložil svoju argumentáciu, že podľa judikatúry vyplývajúcej z tohto rozsudku predstavuje takýto prípad vykonanie dohody, uzatvorenej medzi sociálnymi partnermi na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ, na úrovni Únie. Obmedzuje sa totiž na tvrdenie, že podľa tohto ustanovenia je Komisia povinná predložiť takýto návrh a že Rade prislúcha, aby vzhľadom na text dohody uzavretej medzi sociálnymi partnermi, ktorá sa má vykonať na úrovni Únie, rozhodla, či je potrebné prijať tento návrh. Túto argumentáciu preto treba odmietnuť.

80

Vzhľadom všetko, čo bolo uvedené, treba zamietnuť druhý odvolací dôvod ako celok.

81

Svojím prvým odvolacím dôvodom EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 69, 73, 89, 96 a 100 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď uviedol, že právne akty prijaté rozhodnutím Rady na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ nemajú povahu legislatívnych aktov.

82

V tejto súvislosti EPSU v prvom rade tvrdí, že „dôsledky“ smerníc prijatých rozhodnutím Rady na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ nie sú odlišné od dôsledkov smerníc prijatých na základe článku 153 ZFEÚ.

83

Po druhé EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 69 a 89 napadnutého rozsudku zdôraznil skôr povahu fázy vykonávania dotknutej dohody na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ a kvalifikáciu aktu prijatého na základe tohto ustanovenia než jeho „podstatné dôsledky“. Okrem toho tvrdí, že záver Všeobecného súdu uvedený v bode 96 napadnutého rozsudku je nezlučiteľný jednak s opatreniami prijatými podľa článku 155 ods. 2 ZFEÚ, ktoré si zachovávajú svoju legislatívnu povahu, a jednak s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa smerníc prijatých v oblasti sociálnej politiky.

84

Po tretie EPSU tvrdí, že fáza vykonávania dohody uzatvorenej medzi sociálnymi partnermi na úrovni Únie na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ predstavuje „mimoriadny legislatívny postup“ v zmysle článku 289 ods. 2 ZFEÚ. Podľa nej odkaz Všeobecného súdu na rozsudok zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada (C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631), ktorý urobil Všeobecný súd v bode 69 napadnutého rozsudku, nie je relevantný a nemôže spôsobiť stratu „hlavne legislatívnej“ povahy opatrení prijatých na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ.

85

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako neúčinný a v každom prípade ako nedôvodný.

86

Najskôr treba pripomenúť, že v bode 69 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v rámci svojho systematického výkladu článku 155 ods. 2 ZFEÚ uviedol, že vzhľadom na to, že toto ustanovenie neobsahuje žiadny výslovný odkaz na „riadny legislatívny postup“ alebo „mimoriadny legislatívny postup“ v zmysle článku 289 ods. 1 a 2 ZFEÚ, fáza vykonávania dohôd uzatvorených medzi sociálnymi partnermi na úrovni Únie nepredstavuje „legislatívny postup“ v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia a opatrenia prijaté na konci tejto fázy nepredstavujú „legislatívne akty“ v zmysle článku 289 ods. 3 ZFEÚ.

87

V tejto súvislosti treba uviesť, že otázka legislatívnej povahy právnych aktov prijatých na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ sa odlišuje od otázky právomoci Komisie rozhodnúť o vhodnosti predložiť Rade návrh na vykonanie dohôd, uzavretých medzi sociálnymi partnermi, na úrovni Únie.

88

Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 72 svojich návrhov, rozsah tejto právomoci je rovnaký bez ohľadu na to, či akt, ktorého návrh sa predkladá Rade na prijatie, má alebo nemá legislatívnu povahu.

89

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod musí byť zamietnutý.

90

Svojím tretím odvolacím dôvodom EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 31 až 33, 78, 79, 109 až 112, 122 a 133 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď obmedzil intenzitu svojho súdneho preskúmania sporného rozhodnutia jednak z dôvodu politickej povahy tohto rozhodnutia a jednak z dôvodu rizika narušenia nezávislosti Komisie.

91

V tejto súvislosti EPSU poznamenáva, že výklad Všeobecného súdu, podľa ktorého má Komisia širokú mieru voľnej úvahy politickej povahy pri rozhodovaní predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa vykonáva na úrovni Únie dohoda uzavretá medzi sociálnymi partnermi, vychádza z nesprávneho výkladu ustanovení Zmluvy o FEÚ, jej kontextu a cieľa, ako aj nesprávneho výkladu rozsudku zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada (T‑135/96, EU:T:1998:128). Podľa EPSU totiž predtým, než Komisia predloží Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa na úrovni Únie vykonáva takáto dohoda, úloha Komisia nie je politická, ale „hlavne právna“.

92

Okrem iného EPSU tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia v bode 112 napadnutého rozsudku, keď „vytvoril paralely“ s rozsudkom z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia (T‑561/14, EU:T:2018:210), vyhláseným v oblasti európskej iniciatívy občanov. Podľa neho postup upravený v článkoch 154 a 155 ZFEÚ nie je podobný postupu európskej iniciatívy občanov, keďže jednak tento posledný uvedený postup nepredstavuje ani proces kolektívneho vyjednávania, ani výkon základného práva zakotveného v článku 28 Charty základných práv, a jednak tí, od ktorých sa odvíja takýto postup, sa nepodieľajú na príprave textu legislatívneho návrhu.

93

Komisia odmieta argumentáciu EPSU. Konkrétne tvrdí, že Všeobecný súd na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora správne usúdil, že intenzita jeho súdneho preskúmania sporného rozhodnutia je obmedzená.

94

V rámci tretieho odvolacieho dôvodu EPSU v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o intenzitu súdneho preskúmania sporného rozhodnutia, a poukazuje na body 31 až 33, 78, 79, 109 až 112, 122 a 133 napadnutého rozsudku.

95

V tejto súvislosti z bodov 62 a 64 tohto rozsudku v podstate vyplýva, že Komisia nie je povinná predložiť Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa na úrovni Únie vykonáva dohoda uzavretá medzi sociálnymi partnermi na základe článku 155 ods. 2 ZFEÚ, keďže má voľnú úvahu pri rozhodovaní o vhodnosti predložiť Rade takýto návrh.

96

Ako pritom Všeobecný súd správne uviedol v bodoch 110 a 111 napadnutého rozsudku, z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak inštitúcia musí pristúpiť ku komplexnému posúdeniu, súdne preskúmanie sa v zásade obmedzuje na overenie dodržania procesných pravidiel a dodržania pravidiel odôvodnenia, ako aj na preskúmanie vecnej správnosti skutkových zistení a na overenie, či nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, zjavne nesprávnemu posúdeniu skutkového stavu alebo zneužitiu právomoci (pozri rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 143 a citovanú judikatúru). Toto obmedzenie súdneho preskúmania je osobitne namieste vtedy, ak majú inštitúcie Únie tak, ako v prejednávanej veci, na jednej strane zohľadniť potenciálne protichodné záujmy, akými sú najmä všeobecný záujem Únie, ako aj všeobecný záujem sociálnych partnerov, a na druhej strane prijímať rozhodnutia, ktoré si vyžadujú politické stanovisko (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 1994, Nemecko/Rada, C‑280/93, EU:C:1994:367, bod 91, a zo 14. júla 2005, Rica Foods/Komisia, C‑40/03 P, EU:C:2005:455, bod 55 a citovanú judikatúru).

97

Argumentácia EPSU nemôže spochybniť posúdenia Všeobecného súdu týkajúce sa stupňa jeho súdneho preskúmania sporného rozhodnutia.

98

Pokiaľ ide v prvom rade o argumentáciu EPSU, podľa ktorej voľná úvaha, ktorú má Komisia pri rozhodovaní o tom, či predloží Rade návrh rozhodnutia, ktorým sa na úrovni Únie vykonáva dohoda uzavretá medzi sociálnymi partnermi, nemá politickú, ale „hlavne právnu“ povahu, treba uviesť, že je pravda, že keď má Komisia v súlade s článkom 155 ZFEÚ preskúmať reprezentatívnosť zmluvných strán tejto dohody a zákonnosť jej ustanovení, vykonáva právne posúdenie. Ako však správne uviedol Všeobecný súd v bode 79 napadnutého rozsudku, Komisia, na ktorú sa dotknutí sociálni partneri obrátili so žiadosťou o vykonanie uvedenej dohody na úrovni Únie, musí tiež posúdiť vhodnosť prípadného vykonania tejto dohody na úrovni Únie, najmä vzhľadom na politické, hospodárske a sociálne aspekty.

99

V druhom rade argumentácia EPSU, podľa ktorej Všeobecný súd v bode 112 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď „vytvoril paralely“ s rozsudkom z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia (T‑561/14, EU:T:2018:210), vyhláseným v oblasti európskej iniciatívy občanov, nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, keďže ako vyplýva z predchádzajúceho odôvodnenia, Všeobecný súd obmedzil svoje preskúmanie zákonnosti sporného rozhodnutia bez toho, aby vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia.

100

Vzhľadom na uvedené treba dospieť k záveru, že Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že intenzita jeho súdneho preskúmania sporného rozhodnutia bola v prejednávanej veci obmedzená.

101

Tretí odvolací dôvod preto musí byť zamietnutý.

102

Vo štvrtom odvolacom dôvode EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 116 až 140 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že dôvody, z ktorých vychádza sporné rozhodnutie, neboli „nesprávne, nepodložené a nedostatočné“.

103

Po prvé EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď uviedol, že odôvodnenie sporného rozhodnutia je v súlade s článkom 296 ZFEÚ dostatočné na to, aby umožnilo pochopiť dôvody, z ktorých vychádza posúdenie Komisie. V tejto súvislosti EPSU tvrdí, že dôvody uvedené v spornom rozhodnutí sú nesprávne a že toto odôvodnenie nezodpovedá dôvodom uvádzaným počas konania, ktoré predchádzalo prijatiu tohto rozhodnutia.

104

Po druhé EPSU tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých pochybení pri analýze dôvodov v bodoch 130, 131, 133 a 136 napadnutého rozsudku, hoci tieto dôvody sú „vecne nepresné a/alebo irelevantné“. Okrem toho Všeobecný súd v bodoch 136 a 138 napadnutého rozsudku údajne nezohľadnil skutočnosť, že Komisia v spornom rozhodnutí jednak neuviedla dôvody, prečo na rozdiel od toho, čo uviedla vo svojej korešpondencii s EPSU, nepristúpila k „posúdeniu vplyvu“, a na druhej strane dôvody, ktoré opodstatňovali odchýlenie sa od oznámení, ktoré v tejto oblasti uverejnila. EPSU konkrétne vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 138 napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia v prvostupňovom konaní nespresnili, na základe akého ustanovenia mala byť Komisia povinná pristúpiť k takejto „analýze vplyvu“ pred odmietnutím využitia svojej právomoci iniciatívy, hoci tieto oznámenia údajne vyvolali u žalobcov v prvostupňovom konaní „legitímne očakávanie“, v dôsledku ktorého bolo povinné vykonať „právne preskúmanie“ a „posúdenie vplyvu“.

105

Po tretie EPSU spochybňuje výklad podaný Všeobecným súdom v bodoch 131 a 132 napadnutého rozsudku, týkajúci sa judikatúry Súdneho dvora v oblasti smerníc o informovaní a poradách s pracovníkmi.

106

Komisia tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

107

Štvrtý odvolací dôvod sa v podstate delí na dve časti, z ktorých prvá je založená na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal Všeobecný súd dopustiť, pokiaľ ide o dodržanie povinnosti odôvodnenia sporného rozhodnutia zo strany Komisie, a druhá na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého mal vychádzať Všeobecný súd, pokiaľ ide o dôvodnosť tohto rozhodnutia.

108

Najskôr treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 ZFEÚ predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorú treba odlišovať od otázky opodstatnenosti odôvodnenia, ktorá sa týka materiálneho súladu sporného aktu s právom. Z tohto hľadiska musí byť odôvodnenie požadované článkom 296 ZFEÚ prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknutým osobám umožnilo pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu pristúpiť k preskúmaniu (pozri rozsudok zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, EU:C:2010:603, bod 130 a citovanú judikatúru).

109

Ďalej podľa rovnako ustálenej judikatúry Súdneho dvora, pripomenutej Všeobecným súdom v bode 115 napadnutého rozsudku, požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, na povahu uvádzaných dôvodov, ako aj na záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a individuálne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože odpoveď na otázku, či odôvodnenie aktu zodpovedá požiadavkám článku 296 ZFEÚ, musí byť posudzovaná nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 88 a citovaná judikatúra).

110

V tejto súvislosti EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď uviedol, že osoby, ktorým bolo určené sporné rozhodnutie, t. j. DSANE a EAPE, mohli poznať opodstatnenie tohto rozhodnutia.

111

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 116 napadnutého rozsudku pripomenul tri dôvody, z ktorých vychádzalo sporné rozhodnutie a ktoré sú uvedené v bode 13 tohto rozsudku. V bode 117 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripomenul kontext, v ktorom bolo toto rozhodnutie prijaté. Všeobecný súd uviedol, že Komisia sa poradila s dotknutými sociálnymi partnermi o vhodnosti činnosti Únie v oblasti informovania úradníkov a zamestnancov ústredných orgánov štátnej správy a radenia sa s nimi a že práve na základe takejto konzultácie títo sociálni partneri vyjednali a uzavreli dotknutú dohodu. Vzhľadom na odôvodnenie sporného rozhodnutia a kontext, v ktorom bolo toto rozhodnutie prijaté, teda Všeobecný súd bez toho, aby vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, v bode 118 napadnutého rozsudku konštatoval, že uvedené rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené z hľadiska článku 296 ZFEÚ, v dôsledku čoho jednak osoby, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, a to DSANE a EAPE, mohli poznať všetky tri dôvody, z ktorých vychádzalo posúdenie Komisie a mohli ich napadnúť, a jednak Všeobecný súd mohol pristúpiť k preskúmaniu týchto dôvodov.

112

Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 104 svojich návrhov, sporné rozhodnutie je určené sociálnym partnerom, ktorí uzavreli dotknutú dohodu a ktorí tak z dôvodu svojho postavenia, ako aj z dôvodu predchádzajúcej komunikácie a radenia sa s Komisiou už poznali kontext, v ktorom bolo prijaté toto zamietavé rozhodnutie.

113

Za týchto podmienok treba odmietnuť argumentáciu, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že odôvodnenie sporného rozhodnutia bolo dostatočné a že osoby, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, tak mohli poznať jeho dôvody.

114

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 119 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že sporné rozhodnutie spĺňa požiadavky povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ.

115

Prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu treba preto zamietnuť.

116

Pokiaľ ide o opodstatnenosť odôvodnenia sporného rozhodnutia, EPSU sa domnieva, že dôvody uvedené v spornom rozhodnutí sú vecne nepresné a/alebo irelevantné.

117

V prvom rade EPSU tvrdí, že pokiaľ ide o body 130 a 136 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú prvého z týchto dôvodov, odôvodnenie Všeobecného súdu je skutkovo a právne nepresné, keďže na úradníkov a zamestnancov ústredných orgánov štátnej správy členských štátov sa už uplatňujú mnohé smernice a nič neumožňovalo Komisii predpokladať, že prijatie rozhodnutia Rady, ktorým sa na úrovni Únie vykoná sporná dohoda, by mohlo zmeniť štruktúru, organizáciu a fungovanie týchto orgánov bez toho, aby sa vykonalo „posúdenie vplyvu“.

118

V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že v rozsahu, v akom sa EPSU snaží spochybniť skutkové zistenia Všeobecného súdu ako také bez toho, aby sa v tejto súvislosti uvádzalo skreslenie skutkového stavu, je toto spochybnenie neprípustné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2020, Rada a i./K. Chrysostomides & Co. a i., C‑597/18 P, C‑598/18 P, C‑603/18 P a C‑604/18 P, EU:C:2020:1028, bod 128 a citovanú judikatúru).

119

Pokiaľ ide okrem toho o argumentáciu, podľa ktorej sa neuskutočnila žiadna „analýza vplyvu“ dotknutej dohody, treba uviesť, že EPSU nevysvetľuje, v čom by bola takáto „analýza vplyvu“ nevyhnutná na určenie, či vykonanie dotknutej dohody na úrovni Únie mohlo mať vplyv na fungovanie ústredných orgánov štátnej správy členských štátov, a teda neidentifikovala nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu.

120

Pokiaľ ide o druhý dôvod sporného rozhodnutia, EPSU tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že dotknutá dohoda obsahovala tzv. klauzulu „zákazu zníženia úrovne ochrany“, ktorá priznáva dotknutým osobám širšie práva, než sú tie, ktoré už boli priznané v niektorých členských štátoch, a bráni odňatiu týchto práv v prípade zmeny vlády.

121

V tejto súvislosti EPSU na jednej strane nevysvetlil, v čom nezohľadnenie skutočnosti, že dotknutá dohoda obsahovala takúto doložku „zákazu zníženia úrovne ochrany“, znamená, že Všeobecný súd v bode 131 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Na druhej strane treba v každom prípade uviesť, že EPSU nenamieta akékoľvek skreslenie konštatovania Všeobecného súdu v tomto bode 131, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že 22 členských štátov už v roku 2014 malo pravidlá týkajúce sa informovania úradníkov a zamestnancov ústredných orgánov štátnej správy a porád s nimi.

122

Pokiaľ ide o tretí dôvod sporného rozhodnutia, EPSU tvrdí, že Všeobecný súd v bode 133 napadnutého rozsudku nezohľadnil odvetvovú povahu dotknutej dohody ani reprezentatívnosť dotknutých sociálnych partnerov. Podľa EPSU je EAPE sociálnym partnerom ústredných orgánov štátnej správy, v dôsledku čoho sa dotknutá dohoda týka ústredných orgánov štátnej správy, a nie miestnych orgánov štátnej správy. Navyše uvádza, že dotknutá dohoda neovplyvňuje štruktúru ústredných orgánov štátnej správy členských štátov, keďže sa týka len práv na informovanie úradníkov a zamestnancov týchto orgánov a porady s nimi.

123

Treba uviesť, že nie bod 133 napadnutého rozsudku, ale bod 132 tohto rozsudku sa konkrétne venuje preskúmaniu tretieho dôvodu sporného rozhodnutia. V uvedenom bode 132 Všeobecný súd pristúpil k posúdeniu skutkového stavu, podľa ktorého by sa vykonanie dotknutej dohody na úrovni Únie dotklo členských štátov zásadne odlišnými spôsobmi, v závislosti od stupňa ich centralizácie alebo decentralizácie. Toto konštatovanie umožnilo Všeobecnému súdu uviesť, že nič nebránilo Komisii zohľadniť túto poslednú okolnosť pri zistení, že vykonanie dotknutej dohody na úrovni Únie nebolo želateľné. Keďže EPSU nenamietal skreslenie skutkového stavu zohľadneného pri tomto skutkovom posúdení, Súdny dvor nemôže preskúmať jeho argumentáciu týkajúcu sa tretieho dôvodu sporného rozhodnutia.

124

Z uvedeného vyplýva, že argumentáciu EPSU týkajúcu sa skutočnosti, že dôvody uvedené v spornom rozhodnutí sú nepresné alebo irelevantné, treba zamietnuť.

125

Pokiaľ ide v druhom rade o argumentáciu EPSU, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil skutočnosť, že hoci Komisia vo svojej korešpondencii oznámila, že sa uskutoční „analýza vplyvu“, alebo dokonca že sa na nej pracuje, v napadnutom rozhodnutí neuviedla dôvody, prečo neuskutočnila takúto analýzu, treba poznamenať, že Všeobecný súd v bode 138 napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyne v prvostupňovom konaní nespresnili, podľa akého ustanovenia mala byť Komisia povinná vykonať takúto „analýzu vplyvu“ predtým, ako odmietne uplatniť svoju právomoc iniciatívy, a preto odmietol ich argumentáciu ako nedôvodnú. EPSU teda nemôže tvrdiť, že Všeobecný súd nezohľadnil takéto úvahy v napadnutom rozsudku. Okrem toho, keďže EPSU nenamietal údajné narušenie legitímnej dôvery z dôvodu uvedených úvah v prvostupňovom konaní, ako uviedol generálny advokát v bode 107 svojich návrhov, nemôže takúto argumentáciu po prvýkrát uplatňovať v rámci tohto odvolania, takže je neprípustná.

126

V treťom rade EPSU vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 138 napadnutého rozsudku rozhodol, že oznámenia uverejnené Komisiou v oblasti sociálnej politiky nevytvorili „legitímne očakávanie“ u žalobcov v prvostupňovom konaní, ktoré by predovšetkým viedli k povinnosti uskutočniť „právne preskúmanie“ a „analýzu vplyvu“ a že neodôvodnil, prečo sa odchýlila od týchto oznámení, hoci EPSU legitímne očakával, že sa nimi bude riadiť. V tejto súvislosti treba uviesť, že tento bod napadnutého rozsudku sa netýka oznámení uverejnených Komisiou v oblasti sociálnej politiky, ale „analýzy vplyvu“, ktorú táto inštitúcia údajne oznámila vo svojej korešpondencii.

127

V rozsahu, v akom sa EPSU touto argumentáciou snaží poukázať na údajné narušenie legitímnej dôvery, ktoré mal Všeobecný súd konštatovať z dôvodu, že Komisia sa odchýlila od uvedených oznámení, treba uviesť, že EPSU z toho vyvodil viacero konkrétnych tvrdení v rámci svojho prvého žalobného dôvodu týkajúceho sa údajného porušenia článku 155 ods. 2 ZFEÚ a nedostatku právomoci, pričom vychádzal z predpokladu, že Komisia bola povinná dodržať tieto oznámenia. EPSU teda tým, že pred Súdnym dvorom namieta porušenie svojej legitímnej dôvery v to, že Komisia bude dodržiavať svoje sľuby uvedené vo svojich vlastných oznámeniach, iba rozvinul argumentáciu, ktorú už uviedol v prvostupňovom konaní.

128

Je pravda, že inštitúcia sa prijatím pravidiel postupu a oznámením formou ich uverejnenia, že ich bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery.

129

Pokiaľ však tak ako v prejednávanej veci ide o výkon právomoci, zverenej Komisii ustanovením primárneho práva, predložiť alebo nepredložiť Rade návrh, ktorý je predchádzajúcou podmienkou prijatia rozhodnutia touto poslednou uvedenou inštitúciou, nemožno sa pri neexistencii výslovného a jednoznačného záväzku Komisie najmä vzhľadom na význam inštitucionálnej rovnováhy, do ktorej rámca táto právomoc patrí, pripomenutej v bode 48 tohto rozsudku, domnievať, že Komisia sa pri výkone tejto právomoci sama obmedzuje tým, že sa zaväzuje preskúmať výlučne niektoré konkrétne úvahy predtým, než predloží svoj návrh, čím by sa táto právomoc voľnej úvahy zmenila na viazanú právomoc spojenú so splnením určitých podmienok. Z tvrdení, ktoré uvádza EPSU v prejednávanej veci, však nevyplýva, že by Komisia v uvádzaných oznámeniach prevzala takýto záväzok, pokiaľ ide o výkon právomoci, ktorú jej priznáva článok 155 ods. 2 ZFEÚ.

130

Pokiaľ ide po štvrté o argumentáciu EPSU, že Všeobecný súd v bodoch 131 a 132 napadnutého rozsudku podal nesprávny výklad judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa smerníc o informovaní a poradách s pracovníkmi z dôvodu, že „existuje už rozdiel medzi miestnou štátnou správou a ústrednou štátnou správou“, treba ju odmietnuť ako zjavne neprípustnú, keďže sa konkrétne netýka nesprávneho právneho posúdenia, ktorým by boli poznačené tieto body napadnutého rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2019, Deza/ECHA, C‑419/17 P, EU:C:2019:52, bod 94).

131

Druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa preto musí zamietnuť a rovnako tak aj štvrtý odvolací dôvod ako celok.

132

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba zamietnuť odvolanie ako celok.

133

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

134

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

135

Keďže EPSU nemal vo veci úspech, je povinný znášať svoje vlastné trovy konania a v súlade s návrhmi Komisie je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť jej trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: