–

belgická vláda, v zastúpení: M. Cottin, M. Jacobs a C. Pochet, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. M. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga a A. Azema, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 5 a 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi LM, štátnym príslušníkom tretej krajiny, a Centre public d’action sociale de Seraing (Verejné centrum sociálnej pomoci v Seraingu, Belgicko) (ďalej len „CPAS“) týkajúceho sa rozhodnutí CPAS, ktorými odňalo LM nárok na sociálnu pomoc.

3

Článok 3 smernice 2008/115 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

4

Článok 5 tejto smernice stanovuje:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

…

a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“

5

Článok 8 ods. 3 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu vydať osobitné správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým nariadia odsun.“

6

Článok 9 tej istej smernice, nazvaný „Odklad odsunu“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty odložia odsun:

7

Článok 13 ods. 1 a 2 smernice 2008/115 uvádza:

„1.   Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.

2.   Orgán uvedený v odseku 1 má právomoc preskúmať rozhodnutia vzťahujúce sa na návrat uvedené v článku 12 ods. 1 vrátane možnosti dočasného pozastavenia ich výkonu, pokiaľ sa dočasné pozastavenie výkonu už neuplatňuje na základe vnútroštátnych právnych predpisov.“

8

Článok 14 ods. 1 tejto smernice znie:

„S výnimkou situácie uvedenej v článkoch 16 a 17 členské štáty zabezpečia, aby sa vo vzťahu k štátnym príslušníkom tretích krajín počas lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7 a v období, na ktoré sa odložil odsun v súlade s článkom 9, v čo najväčšej miere zohľadnili tieto zásady:

9

Článok 57 ods. 2 loi organique du 8 juillet 1976 des centres publics d’action sociale (základný zákon z 8. júla 1976 o verejných centrách sociálnej pomoci) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Odchylne od ostatných ustanovení tohto zákona sa úloha verejného centra sociálnej pomoci obmedzuje na:

…“

10

Dňa 20. augusta 2012 podal LM vo svojom mene a v mene svojej, vtedy ešte maloletej, dcéry R žiadosti o povolenie na pobyt zo zdravotných dôvodov, ktoré odôvodnil tým, že R trpí viacerými vážnymi chorobami.

11

Keďže tieto žiadosti boli 6. marca 2013 vyhlásené za prípustné, bola LM zo strany CPAS poskytovaná sociálna pomoc.

12

Príslušný orgán postupne prijal a následne vždy zrušil tri rozhodnutia, ktorými zamietol žiadosti o povolenie na pobyt podané LM. Dňa 8. februára 2016 bolo prijaté štvrté rozhodnutie o zamietnutí týchto žiadostí. K tomuto rozhodnutiu bol pripojený príkaz opustiť belgické územie.

13

LM podal 25. marca 2016 žalobu o neplatnosť a o pozastavenie výkonu uvedeného rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadostí a o príkaze opustiť územie na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko).

14

CPAS odňalo LM nárok na sociálnu pomoc od 26. marca 2016, t. j. od dátumu, keď uplynula lehota na dobrovoľný odchod, ktorá mu bola poskytnutá príkazom opustiť belgické územie. CPAS naopak od 22. marca 2016 priznalo LM nárok na naliehavú zdravotnú pomoc.

15

V nadväznosti na konanie o nariadení predbežného opatrenia, ktoré bolo začaté na návrh LM na Tribunal du travail de Liège (Prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory Liège, Belgicko) došlo k obnoveniu nárokov dotknutej osoby na sociálnu pomoc.

16

Dvomi rozhodnutiami zo 16. mája 2017 CPAS odňalo tieto nároky na sociálnu pomoc od 11. apríla 2017, t. j. od dátumu, keď sa dcéra LM stala plnoletou.

17

LM podal proti týmto rozhodnutiam žalobu na Tribunal du travail de Liège (Prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory Liège). Rozsudkom zo 16. apríla 2018 tento súd rozhodol, že odňatie nárokov na sociálnu pomoci je oprávnené odo dňa, keď sa R stala plnoletou.

18

Dňa 22. mája 2018 LM podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Cour du travail de Liège (Odvolací súd pre pracovnoprávne spory Liège, Belgicko).

19

Tento súd konštatuje, že predpokladané zhoršenie zdravotného stavu R v prípade návratu do jej krajiny pôvodu zrejme vo všetkých ohľadoch zodpovedá hranici závažnosti vyžadovanej na účely záveru, že jej odsun by ju vystavil neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Okrem toho uvádza, že vzhľadom na zdravotný stav R je prítomnosť jej otca rovnako nevyhnutná, ako keď bola maloletá.

20

Za týchto podmienok Cour du travail de Liège (Odvolací súd pre pracovnoprávne spory Liège) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je článok 57 [ods.] 2 [prvý] pododsek bod 1 belgického základného zákona z 8. júla 1976 o verejných centrách sociálnej pomoci v rozpore s článkami 5 a 13 smernice 2008/115/ES vyloženými s prihliadnutím na článok 19 [ods.] 2 a článok 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj na článok 14 [ods.] 1 [písm.] b) tejto smernice a na články 7 a 12 Charty základných práv…, ako sú vyložené v rozsudku [z 18. decembra 2014, Abdida (C‑562/13, EU:C:2014:2453)]:

21

Belgická vláda tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný v rozsahu, v akom sa týka zlučiteľnosti normy belgického práva s rôznymi ustanoveniami smernice 2008/115 a Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), keďže podľa jej názoru neexistuje žiadna spojitosť medzi situáciou LM a právom Únie.

22

Táto vláda sa preto domnieva, že LM sa nemôže domáhať nároku na sociálnu pomoc. Nie je totiž predmetom odsunu a nenachádza sa v jednej zo situácií uvedených v článku 14 tejto smernice, keďže jednak uplynula poskytnutá lehota na dobrovoľný odchod a jednak sa nenachádzal v období, na ktoré sa odložil odsun.

23

Okrem toho, keďže LM netrpí vážnou chorobou, jeho prípadný odsun nemôže predstavovať porušenie článku 5 uvedenej smernice v spojení s článkom 19 ods. 2 Charty. Jeho situácia teda nie je porovnateľná so situáciou vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida (C‑562/13, EU:C:2014:2453).

24

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že systém spolupráce zavedený článkom 267 ZFEÚ je založený na jasnom rozdelení právomocí medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. V konaniach začatých podľa tohto článku výklad vnútroštátnych ustanovení prislúcha vnútroštátnym súdom, a nie Súdnemu dvoru, a Súdnemu dvoru neprislúcha vyslovovať sa v rámci konania začatého podľa tohto článku k zlučiteľnosti predpisov vnútroštátneho práva s ustanoveniami práva Únie. Naopak, Súdny dvor má právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky spadajúce do rámca práva Únie, ktoré mu umožnia posúdiť zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov s právnou úpravou Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. decembra 1981, Frans‑Nederlandse Maatschappij voor Biologische Producten, 272/80, EU:C:1981:312, bod 9, a z 30. apríla 2020, CTT – Correios de Portugal, C‑661/18, EU:C:2020:335, bod 28).

25

Z toho vyplýva, že hoci podľa znenia prejudiciálnych otázok vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby sa vyjadril k zlučiteľnosti ustanovenia vnútroštátneho práva s právom Únie, nič nebráni Súdnemu dvoru poskytnúť užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súdu tým, že mu poskytne výkladové prvky spadajúce do rámca práva Únie, ktoré mu umožnia rozhodnúť o zlučiteľnosti vnútroštátneho práva s právom Únie. Preto v rozsahu, v akom sa táto otázka týka výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2020, CTT – Correios de Portugal, C‑661/18, EU:C:2020:335, bod 29 a citovanú judikatúru).

26

Okrem toho treba konštatovať, že cieľom položenej otázky je najmä určiť, či sa článok 14 smernice 2008/115 uplatňuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, akým je žalobca vo veci samej, hoci netrpí vážnou chorobou. Posúdenie tvrdení predložených belgickou vládou, podľa ktorých nemá situácia LM žiadnu súvislosť s právom Únie, je preto neoddeliteľne spojené s odpoveďou, ktorú treba poskytnúť na položenú otázku, a teda nemôže mať za následok neprípustnosť tejto otázky (pozri analogicky rozsudky zo 17. januára 2019, KPMG Baltics, C‑639/17, EU:C:2019:31, bod 11, a z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18, EU:C:2019:1036, bod 30).

27

Z toho vyplýva, že položená otázka je prípustná.

28

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú články 5, 13 a 14 smernice 2008/115 v spojení s článkom 7, článkom 19 ods. 2, ako aj článkami 21 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nestanovuje zabezpečenie základných potrieb štátneho príslušníka tretej krajiny, v rámci možností, pokiaľ:

29

Článok 14 smernice 2008/115 stanovuje určité záruky v období pred návratom, najmä v období, na ktoré sa odložil odsun v súlade s článkom 9 tejto smernice (rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 55).

30

Hoci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že belgické orgány formálne nerozhodli o odložení odsunu žalobcu vo veci samej, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že povinnosť odložiť odsun stanovená v článku 9 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice sa uplatňuje na všetky situácie, v ktorých musí členský štát pozastaviť výkon rozhodnutia o návrate, ak bol proti tomuto rozhodnutiu podaný opravný prostriedok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 57).

31

Z toho vyplýva, že záruky v období pred návratom stanovené v článku 14 smernice 2008/11 musia by zaručené v situáciách, v ktorých je dotknutý členský štát povinný poskytnúť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny opravný prostriedok s automatickým odkladným účinkom proti rozhodnutiu o návrate, ktoré bolo voči nemu prijaté (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, body 53 a 58).

32

Na účely odpovede na položenú otázku treba preto určiť, či otec plnoletého dieťaťa trpiaceho vážnou chorobou, ktorého prítomnosť pri tomto plnoletom dieťati je pre neho nevyhnutná, musí mať možnosť v situácii, o akú ide vo veci samej, podať takýto opravný prostriedok s odkladným účinkom.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 13 ods. 1 a 2 smernice 2008/115 sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytne účinný opravný prostriedok na to, aby mohol napadnúť rozhodnutie o návrate, ktoré bolo voči nemu prijaté, avšak tento opravný prostriedok nemá nevyhnutne odkladný účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, body 43 a 44).

34

Povaha uvedeného opravného prostriedku však musí byť určená v súlade s článkom 47 Charty, podľa ktorého každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie boli porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom, a v súlade so zákazom vyhostenia alebo vrátenia zaručeným predovšetkým v článku 19 ods. 2 Charty a v článku 5 smernice 2008/115 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, body 45 a 46, ako aj z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, body 52 a 53).

35

Súdny dvor z vyššie uvedených úvah vyvodil, že na to, aby sa vo vzťahu k dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny zabezpečilo dodržanie požiadaviek vyplývajúcich zo zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a z článku 47 Charty, musí mať opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o návrate automatický odkladný účinok, pretože výkon takého rozhodnutia môže tohto štátneho príslušníka vystaviť reálnemu riziku, že sa s ním bude zaobchádzať v rozpore s článkom 19 ods. 2 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 56).

36

Je to tak najmä v prípade, keď výkon rozhodnutia o návrate môže dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny vystaviť vážnemu riziku podstatného a nenapraviteľného zhoršenia jeho zdravotného stavu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 53).

37

Naproti tomu treba konštatovať, že rodič takéhoto štátneho príslušníka tretej krajiny nie je z dôvodu tohto samotného postavenia priamo vystavený riziku, že v prípade výkonu rozhodnutia o návrate bude vystavený zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s článkom 19 ods. 2 Charty.

38

Treba však zdôrazniť, že cieľom povinnosti zaručiť v určitých prípadoch štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou, opravný prostriedok s automatickým odkladným účinkom proti rozhodnutiu o návrate, ktoré sa ho týka, je v konečnom dôsledku zabezpečiť, že toto rozhodnutie sa nevykonaná predtým, než príslušný orgán preskúma tvrdenia uvedené na podporu tohto opravného prostriedku, keďže tento výkon by znamenal návrat do tretej krajiny, v ktorej by mohol byť uvedený štátny príslušník vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, body 49 a 50).

39

Táto povinnosť má teda za cieľ umožniť dotknutej osobe dočasne sa zdržiavať na území členského štátu, ktorý voči nej prijal rozhodnutie o návrate.

40

Ak je však táto osoba z dôvodu svojho zdravotného stavu úplne závislá od rodiča, ktorého prítomnosť pri jej boku je nevyhnutná, výkon rozhodnutia o návrate prijatého vo vzťahu k tomuto rodičovi, keďže by znamenal jeho okamžitý odchod do tretej krajiny, by mohol v skutočnosti zabrániť uvedenej osobe dočasne sa zdržiavať na území tohto členského štátu.

41

V dôsledku toho by povolenie výkonu takéhoto rozhodnutia o návrate predtým, než bude argumentácia založená na situácii tohto dieťaťa preskúmaná príslušným orgánom, mohlo v praxi zbaviť uvedené dieťa ochrany, ktorú mu poskytujú články 5 a 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty. S cieľom zaručiť účinnosť tejto ochrany preto rodič tohto dieťaťa musí mať na základe týchto ustanovení možnosť podať opravný prostriedok s automatickým odkladným účinkom proti rozhodnutiu o návrate, ktoré bolo voči nemu prijaté.

42

Okolnosť, že dotknuté dieťa bolo v čase prijatia rozhodnutia o návrate týkajúceho sa jeho rodiča plnoleté alebo sa stalo plnoletým v priebehu konania, nie je v tejto súvislosti relevantná, pokiaľ sa preukáže, že napriek skutočnosti, že toto dieťa je plnoleté, jeho závislosť od rodiča pretrváva.

43

Navyše keďže belgická vláda tvrdí, že opravný prostriedok s automatickým odkladným účinkom by mal byť v každom prípade zaručený len proti rozhodnutiu o odsune, a nie proti rozhodnutiu o návrate, treba spresniť, že súdna ochrana zaručená štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o návrate, ktorého výkon by ho mohol vystaviť reálnemu riziku zaobchádzania v rozpore s článkom 19 ods. 2 Charty, by bola nedostatočná, ak by tento štátny príslušník tretej krajiny nemal k dispozícii takýto opravný prostriedok s odkladným účinkom proti tomuto rozhodnutiu od jeho doručenia.

44

Na jednej strane totiž z článku 3 bodov 3 až 5 smernice 2008/115 vyplýva, že rozhodnutie o návrate už zo svojej podstaty ukladá alebo stanovuje povinnosť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého sa toto rozhodnutie týka, vrátiť sa do tretej krajiny, zatiaľ čo pojem „odsun“ označuje fyzický transport tohto štátneho príslušníka tretej krajiny z dotknutého členského štátu.

45

Preto aj v členskom štáte, v ktorom je podľa článku 8 ods. 3 tejto smernice po prijatí rozhodnutia o návrate prijatý samostatný akt nariaďujúci odsun, má toto samotné rozhodnutie za následok, že dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nie je umožnené dočasne sa zdržiavať na území tohto členského štátu až do preskúmania tvrdení uvedených na podporu opravného prostriedku podaného proti uvedenému rozhodnutiu. Dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 39 tohto rozsudku preto vyžaduje, aby bolo zaručené pozastavenie výkonu rozhodnutia o návrate, ktoré nemožno platne nahradiť pozastavením výkonu rozhodnutia o odsune, ktoré môže byť následne prijaté.

46

Na druhej strane zo spojitosti, ktorú normotvorca Únie výslovne stanovil medzi článkom 9 ods. 1 písm. b), článkom 13 ods. 2 a článkom 14 ods. 1 smernice 2008/115, vyplýva, že cieľom tohto posledného uvedeného ustanovenia je najmä poskytnúť štátnym príslušníkom tretích krajín minimálne záruky na celé obdobie, počas ktorého sa musí nevyhnutne odložiť výkon povinnosti návratu, ktorá im bola uložená.

47

Riešenie navrhované belgickou právnou úpravou by naopak členským štátom umožnilo poskytnúť takéto záruky iba v prípade, ak bolo okrem rozhodnutia o návrate prijaté rozhodnutie o odsune. Príslušné orgány by tak mohli na základe voľnej úvahy oddialiť poskytnutie týchto záruk tým, že neprijmú rozhodnutie o odsune.

48

Súdny dvor okrem toho v bode 56 rozsudku z 19. júna 2018, Gnandi (C‑181/16, EU:C:2018:465), spresnil, že povinnosť stanoviť v určitých prípadoch opravný prostriedok s automatickým odkladným účinkom proti rozhodnutiu o návrate platí a fortiori vo vzťahu k prípadnému rozhodnutiu o odsune, pričom rozhodol, že táto povinnosť sa neobmedzuje na tento posledný typ rozhodnutia.

49

Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenia belgickej vlády, ktorými chce preukázať, že belgická právna úprava upravujúca žaloby podané proti rozhodnutiam o návrate je v súlade s právom Únie, treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora uvedenej v bode 24 tohto rozsudku vyplýva, že v rámci konania začatého podľa článku 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru neprináleží, aby sa vyjadril k zlučiteľnosti noriem vnútroštátneho práva s ustanoveniami práva Únie.

50

Z vyššie uvedeného vyplýva, že štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodičovi plnoletého dieťaťa trpiaceho vážnou chorobou, ktoré je od neho závislé, a voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o návrate, ktorého výkon by mohol toto plnoleté dieťa vystaviť vážnemu riziku podstatného a nenapraviteľného zhoršenia jeho zdravotného stavu, musia byť až do návratu poskytnuté záruky stanovené v článku 14 smernice 2008/115.

51

Na základe týchto záruk musia členské štáty podľa článku 14 ods. 1 písm. a), b) a d) tejto smernice zabezpečiť, aby sa v čo najväčšej miere zohľadnilo zlúčenie rodiny s rodinnými príslušníkmi nachádzajúcimi sa na ich území, poskytovanie urgentnej zdravotnej starostlivosti a základnej liečby a zohľadňovanie osobitných potrieb zraniteľných osôb.

52

Dodržanie týchto zásad predpokladá, že základné potreby štátneho príslušníka tretej krajiny, akým je žalobca vo veci samej, budú zabezpečené, v opačnom prípade, ako zdôrazňuje vnútroštátny súd a ako uviedol generálny advokát v bode 93 svojich návrhov, by tento žalobca nemohol zostať pri svojom plnoletom dieťati a poskytnúť mu podporu, ktorú potrebuje v období, počas ktorého má toto dieťa povolenie dočasne sa zdržiavať na území dotknutého členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 60).

53

Táto povinnosť je však daná len vtedy, keď tento štátny príslušník tretej krajiny nie je schopný zabezpečiť si tieto potreby sám (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 59).

54

Navyše členským štátom prináleží určiť formu, v akej má byť toto zabezpečenie základných potrieb dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny uskutočnené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 61). V dôsledku toho nemožno vylúčiť, že toto zabezpečenie môže mať formu sociálnej pomoci priznanej priamo plnoletému dieťaťu, pokiaľ je táto pomoc primeraná a dostatočná na zabezpečenie uvedenej starostlivosti, ako aj na to, aby umožnila rodičovi tohto dieťaťa poskytnúť mu potrebnú podporu, čo v prípade potreby prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

55

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že články 5, 13 a 14 smernice 2008/115 v spojení s článkom 7, článkom 19 ods. 2, ako aj článkami 21 a 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nestanovuje zabezpečenie základných potrieb štátneho príslušníka tretej krajiny, v rámci možností, pokiaľ:

56

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Články 5, 13 a 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 7 a článkom 19 ods. 2, ako aj s článkami 21 a 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nestanovuje zabezpečenie základných potrieb štátneho príslušníka tretej krajiny, v rámci možností, pokiaľ: