1.

Na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktoré je predmetom týchto návrhov, má Súdny dvor vysvetliť, či sa osoba, ktorá uvádza, že jej vznikla škoda spôsobená protisúťažným postupom, môže domáhať občianskoprávnej zodpovednosti za takúto škodu voči dcérskej spoločnosti subjektu, ktorý sa na uvedenom postupe podieľal, pričom Komisia mu z tohto dôvodu uložila sankciu rozhodnutím nevzťahujúcim sa na uvedenú dcérsku spoločnosť, a to za predpokladu, že dcérska spoločnosť a materská spoločnosť tvoria „hospodársku jednotku“.

2.

Ako je známe, teória hospodárskej jednotky má pevný základ v judikatúre Súdneho dvora a Všeobecného súdu, v rámci ktorej súdy Únie túto teóriu použili s cieľom uložiť materskej spoločnosti sankciu za protisúťažné správanie jej dcérskych spoločností, a to prostredníctvom akéhosi „vzostupného“ procesu, ktorý od dcérskych spoločností smeruje vyššie k materskej spoločnosti. V prípade, ktorý vnútroštátny súd postúpil do pozornosti Súdneho dvora, ide naopak o určenie, či uvedeným pojmom „hospodárska jednotka“ možno odôvodniť „zostupný“ proces vyvodenia zodpovednosti, výsledkom ktorého by bola zodpovednosť dcérskej spoločnosti za škodu spôsobenú protisúťažným správaním materskej spoločnosti.

3.

Predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania podal vnútroštátny súd v rámci sporu medzi spoločnosťami Sumal SL (ďalej len „Sumal“) a Mercedes Benz Trucks España SL (ďalej len „MBTE“) týkajúceho sa náhrady škody údajne spôsobenej spoločnosti Sumal SL v dôsledku účasti spoločnosti Daimler AG (ďalej len „Daimler“), materskej spoločnosti MBTE, na karteli v rozpore s článkom 101 ZFEÚ.

4.

Spoločnosť Sumal, odvolateľka vo veci samej, nadobudla medzi rokmi 1997 a 1999 na základe lízingovej zmluvy dve nákladné vozidlá skupiny Daimler od spoločnosti MBTE, odporkyne v konaní vo veci samej, a to prostredníctvom spoločnosti Ster Motor, S. L., autorizovaného predajcu.

5.

Dňa 19. júla 2016 Európska komisia prijala rozhodnutie C(2016)4673 final týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP ( 2 ) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2016“), v ktorom konštatovala existenciu jediného a trvajúceho porušovania článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, spočívajúceho okrem iného v kolúznych dojednaniach medzi hlavnými výrobcami nákladných vozidiel, vrátane spoločnosti Daimler, o stanovovaní cien a zvyšovaní brutto cien nákladných vozidiel v EHP, ku ktorým dochádzalo, pokiaľ ide o Daimler, medzi 17. januárom 1997 a 18. januárom 2011.

6.

Sumal podala na Juzgado de lo Mercantil n. 7 de Barcelona (Obchodný súd č. 7 Barcelona, Španielsko) žalobu o náhradu škody proti spoločnosti MBTE, pričom sa domáhala zaplatenia sumy 22204,35 eura ako náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže, ktoré Komisia konštatovala v rozhodnutí z roku 2016 a za ktoré je podľa odvolateľky zodpovedná MBTE ako dcérska spoločnosť spoločnosti Daimler. MBTE navrhla žalobu zamietnuť, pričom okrem iného poukázala na nedostatok pasívnej legitimácie, keďže za jedinú osobu zodpovednú za predmetné porušenie sa mala považovať Daimler, ktorá má vo vzťahu k spoločnosti MBTE samostatnú právnu subjektivitu.

7.

Rozsudkom z 23. januára 2019 Juzgado de lo Mercantil n. 7 de Barcelona (Obchodný súd č. 7 Barcelona) žalobu zamietol, pričom konštatoval nedostatok pasívnej legitimácie odporkyne, t. j. žalovanej v prvom stupni, a to z dôvodu, že Daimler bola jediným právnym subjektom, ktorého sa týkalo sankčné správne konanie vedené Komisiou vo veci kartelu, ktorý je základom nároku spoločnosti Sumal na náhradu škody.

8.

Sumal podala proti rozsudku Juzgado de lo Mercantil n. 7 de Barcelona (Obchodný súd č. 7 Barcelona) odvolanie na Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona, Španielsko), čiže vnútroštátny súd. Tento súd poznamenáva, že Súdny dvor dosiaľ nerozhodol o otázke, či žalobu o náhradu škody vychádzajúcu z rozhodnutia Komisie alebo vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, ktorým sa konštatuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, možno podať proti spoločnosti, ktorá nie je dotknutá daným rozhodnutím, ale v plnom rozsahu ju vlastní spoločnosť, ktorá sa v takomto rozhodnutí označuje za zodpovednú za predmetné porušenie. Ďalej zdôrazňuje, že vnútroštátna judikatúra sa v tejto otázke rozchádza. Niektoré španielske súdy takúto možnosť pripúšťajú na základe uplatnenia „teórie hospodárskej jednotky“, kým iné súdy ju odmietajú s odôvodnením, že hoci uvedená teória umožňuje pripísať materskej spoločnosti občianskoprávnu zodpovednosť za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti, bez kontroly dcérskej spoločnosti nad materskou spoločnosťou neumožňuje opačný postup.

9.

Za týchto okolností Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„Odôvodňuje doktrína týkajúca sa hospodárskej jednotky, ktorá vyplýva z judikatúry samotného Európskeho súdu [Súdneho dvora Európskej únie], rozšírenie zodpovednosti materskej spoločnosti na dcérsku spoločnosť, alebo sa táto doktrína vzťahuje len na rozšírenie zodpovednosti dcérskych spoločností na materskú spoločnosť?

Má sa rozšírenie pojmu hospodárska jednotka uskutočniť v rámci vzťahov vnútri skupiny výlučne na základe faktorov kontroly alebo možno vychádzať aj z iných kritérií, vrátane toho, že dcérska spoločnosť mohla mať prospech z protiprávnych konaní?

V prípade pripustenia možnosti rozšírenia zodpovednosti materskej spoločnosti na dcérsku spoločnosť, aké by boli podmienky, ktoré by toto rozšírenie umožnili?

V prípade, ak je odpoveď na predchádzajúce otázky v prospech pripustenia rozšírenia zodpovednosti na dcérske spoločnosti z dôvodu konania materských spoločností, je v súlade s touto doktrínou Spoločenstva vnútroštátna právna úprava, akou je článok 71 ods. 2 [Ley 15/2007 de Defensa de la Competencia] zákona o ochrane hospodárskej súťaže [ďalej len ‚LDC‘] ( 3 ), ktorý stanovuje len možnosť rozšíriť zodpovednosť dcérskej spoločnosti na materskú spoločnosť za predpokladu, že materská spoločnosť má kontrolu nad dcérskou spoločnosťou?“

10.

Písomné pripomienky podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora v tomto konaní predložili MBTE, talianska a španielska vláda a Komisia. Súdny dvor vyzval v rámci opatrenia na organizáciu konania podľa článku 61 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastníkov konania vo veci samej a dotknuté osoby v zmysle článku 23 štatútu, aby písomne odpovedali na určité otázky. Sumal, MBTE, španielska vláda a Komisia túto úlohu splnili. Súdny dvor ďalej rozhodol o zrušení pojednávania pôvodne nariadeného na 1. decembra 2020, a to s tým, že účastníkom konania a dotknutým osobám položil ďalšie otázky, na ktoré mali písomne odpovedať. Odpovede na tieto otázky doručili Sumal, MBTE, španielska a talianska vláda a Komisia.

11.

MBTE namieta, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dvoch dôvodov.

12.

V prvom rade návrh na začatie prejudiciálneho konania nezodpovedá podľa MBTE požiadavkám stanoveným v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, pretože v danom uznesení sa neuvádzajú ani relevantné skutočnosti, ktoré zistil vnútroštátny súd, ani zhrnutie skutkového stavu, z ktorého prejudiciálne otázky vychádzajú, ale iba sa v ňom opakujú skutkové tvrdenia účastníkov konania vo veci samej. Okrem toho vnútroštátny súd poskytol podľa názoru MBTE v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nepresný, čiastkový a nesprávny prehľad príslušnej vnútroštátnej judikatúry. ( 4 )

13.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora nevyhnutnosť dopracovať sa k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky, resp. aby aspoň objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sa uvedené otázky zakladajú. Tieto požiadavky platia predovšetkým v oblasti hospodárskej súťaže, ktorá sa vyznačuje komplexnými skutkovými okolnosťami a právnymi skutočnosťami. ( 5 ) Pokiaľ ide o prejednávanú vec, vysvetlenie skutkových okolností, ktoré sú základom sporu v konaní vo veci samej, v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania je na rozdiel od tvrdenia spoločnosti MBTE dostatočný na objasnenie dôvodov, ktoré viedli vnútroštátny súd k podaniu prvých troch prejudiciálnych otázok a k pochopeniu ich významu. Uvedené vysvetlenie napokon umožnilo účastníkom konania a dotknutým osobám, aby v zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora predložili písomné pripomienky k predmetným otázkam.

14.

Odlišná situácia naopak nastala v súvislosti so štvrtou prejudiciálnou otázkou. Na jednej strane, ako uvádza MBTE v rámci prvého dôvodu neprípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, obsah článku 71 ods. 2 LDC sa skutočne stručne reprodukuje – navyše vytrhnutý zo systematického kontextu, ktorého je súčasťou – iba v rámci znenia štvrtej prejudiciálnej otázky. ( 6 ) Uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje nijakú informáciu ani v súvislosti s výkladom predmetného ustanovenia vnútroštátnym súdom, ani v súvislosti s dôvodmi, pre ktoré vnútroštátny súd zastáva názor, že toto ustanovenie je nezlučiteľné s výkladom práva Únie, ktorý by umožňoval podať proti dcérskej spoločnosti žalobu o náhradu škody spôsobenú protisúťažným správaním materskej spoločnosti. ( 7 )

15.

Za týchto okolností sa domnievam, že námietku neprípustnosti, ktorú na základe rozporu s článkom 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vzniesla MBTE, treba zamietnuť, pokiaľ sa týka prvých troch prejudiciálnych otázok, pričom je potrebné jej vyhovieť, pokiaľ ide o štvrtú prejudiciálnu otázku.

16.

V druhom rade MBTE namieta, že prejudiciálne otázky, ktoré položil Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona), sú iba hypotetické. Prvé tri prejudiciálne otázky nijako nesúvisia so skutkovým stavom vo veci samej, keďže Sumal sa ani nedovolávala skutočností, ani nepreukázala skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť rozšírenie zodpovednosti za protiprávne konanie, ktorého sa dopustila Daimler, na MBTE, ale jej žaloba vychádza výlučne z rozhodnutia z roku 2016.

17.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní na účel vydania svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Ak sa teda položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené. ( 8 )

18.

V prejednávanej veci je potrebné poznamenať, že prvé tri prejudiciálne otázky sa týkajú prípustnosti žaloby o náhradu škody podľa práva Únie, akou je žaloba, akú podala Sumal proti spoločnosti MBTE, ktorou sa nenapadá spoločnosť sankcionovaná Komisiou za porušenie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, ale smeruje voči jej dcérskej spoločnosti, ktorej sa rozhodnutie o zistení predmetného porušenia netýkalo. Ako uvádza MBTE, skutočnosť, že Sumal sa s cieľom domáhať sa zodpovednosti spoločnosti MBTE za škodu spôsobenú protisúťažným konaním jej materskej spoločnosti dovoláva iba rozhodnutia z roku 2016, nie je v rámci posúdenia prípustnosti uvedených prejudiciálnych otázok relevantná, keďže ich konkrétnym cieľom je získať od Súdneho dvora vysvetlenie, pokiaľ ide o možnosť vzniku takejto zodpovednosti a za akých podmienok. ( 9 ) Námietku neprípustnosti prvých troch prejudiciálnych otázok vychádzajúcu z ich údajne hypotetickej povahy preto treba podľa môjho názoru zamietnuť.

19.

Prostredníctvom prvých troch prejudiciálnych otázok, ktoré je vhodné preskúmať spoločne, vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor o rozhodnutie, či dcérsku spoločnosť možno na základe uplatnenia pojmu „hospodárska jednotka“ považovať za zodpovednú za porušenie protimonopolných pravidiel Únie, ktorého sa dopustila jej materská spoločnosť, a v prípade kladnej odpovede, aké podmienky treba splniť, aby bolo možné určiť takúto zodpovednosť.

20.

Ako sa uviedlo vyššie, uvedené otázky sa kladú v súvislosti s tzv. „follow on“ žalobou o náhradu škody, t. j. žalobou, ktorej cieľom je získať náhradu škody spôsobenej porušením protimonopolných pravidiel, ktoré pred podaním žaloby konštatoval orgán ochrany hospodárskej súťaže, či už vnútroštátny orgán, alebo orgán Únie. V prejednávanej veci ide o konštatovanie uvedené v rozhodnutí z roku 2016. Odvolateľka v konaní vo veci samej podala žalobu proti spoločnosti MBTE, klienta jej zmluvného partnera v rámci nákupu nákladných vozidiel, ku ktorému došlo v období fungovania kartelu, za ktorý Komisia uložila sankciu v predmetnom rozhodnutí, keďže sa považovala za poškodenú v dôsledku zvýšenia cien vyvolaného týmto kartelom, čo viedlo k tomu, že MBTE zvýšila cenu v rámci predmetnej kúpnej zmluvy o 20 %. Zdá sa, že žaloba podaná spoločnosťou Sumal vychádza iba z predpokladu účasti materskej spoločnosti skupiny spoločností, do ktorej patrila aj MBTE, na karteli, ktorú potvrdila Komisia v rozhodnutí z roku 2016.

21.

MBTE predovšetkým namieta, že výklad teórie hospodárskej jednotky v tom zmysle, že zodpovednosť spoločnosti Daimler by sa rozšírila aj na MBTE, je vzhľadom na charakteristiky žaloby, ktorú proti nej podala Sumal, v rozpore s článkom 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 ( 10 ). Subsidiárne MBTE uvádza, že teória hospodárskej jednotky neumožňuje rozšíriť zodpovednosť zostupným spôsobom v zmysle úvahy vnútroštátneho súdu. Sumal, ako aj talianska a španielska vláda naopak Súdnemu dvoru navrhujú, aby si osvojil extenzívny výklad teórie hospodárskej jednotky, ktorý za určitých podmienok umožňuje určiť zodpovednosť dcérskej spoločnosti za škodu spôsobenú porušením pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, ktorého sa dopustila materská spoločnosť. Komisia pôvodne uviedla, že v rámci verejnoprávneho uplatňovania protimonopolných pravidiel nie je za súčasného stavu judikatúry v zásade možné rozšíriť na dcérsku spoločnosť zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila materská spoločnosť, keďže dcérska spoločnosť nemá rozhodujúci vplyv na trhové správanie materskej spoločnosti, hoci sa nevylučuje možnosť osoby poškodenej protisúťažnými praktikami materskej spoločnosti podať žalobu o náhradu škody proti jednej z dcérskych spoločností, a to v prípade nástupníctva medzi spoločnosťami alebo reštrukturalizácie, ak medzi oboma subjektmi existuje ekonomická kontinuita, alebo za podmienok stanovených príslušnými vnútroštátnymi predpismi, keď zodpovedná materská spoločnosť nemá dostatočný majetok na uspokojenie nárokov žalobcu týkajúcich sa náhrady škody. V odpovediach na otázky Súdneho dvora Komisia čiastočne zmenila svoje stanovisko s tým, že na prvé tri prejudiciálne otázky navrhla odpovedať v tom zmysle, že článok 101 ZFEÚ nebráni tomu, aby sa zodpovednosť za nezákonné konanie materskej spoločnosti pripísala dcérskej spoločnosti v prípade, že obe spoločnosti sú súčasťou rovnakého podniku a vnútroštátny súd zistí, že správanie dcérskej spoločnosti súvisí s konštitutívnym prvkom porušenia, alebo v každom prípade vtedy, keď sú obe spoločnosti súčasťou rovnakého podniku a pre poškodené subjekty je nemožné alebo neprimerane zložité získať úplnú náhradu spôsobenej škody priamo od materskej spoločnosti.

22.

Napriek novosti prejudiciálnych otázok položených zo strany Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona) sa domnievam, že ich možno vyriešiť na základe prvkov odvodených z judikatúry týkajúcej sa pojmu „hospodárska jednotka“. Z tohto dôvodu je na úvod potrebné preskúmať predmetnú judikatúru.

23.

Pojem „podnik“ nadobúda v práve Únie význam a rozsah v závislosti od oblasti právnej úpravy, ktorej je súčasťou, a od rôznych cieľov, ktoré sa majú v rámci danej oblasti sledovať. V práve hospodárskej súťaže treba uvedený funkčný charakter pojmu „podnik“ vykladať z dvojakého hľadiska.

24.

V prvom rade, ako zdôraznil generálny advokát Jacobs v návrhoch, ktoré predniesol v spojených veciach AOK Bundesverband a i., uvedený pojem „sa viaže na druh vykonávanej činnosti, a nie na vlastnosti subjektov, ktoré túto činnosť vykonávajú“ ( 11 ). Hospodársku súťaž tvorí a ovplyvňuje hospodárska činnosť, a preto právo, ktorého cieľom je chrániť hospodársku súťaž, môže byť v plnom rozsahu účinné, iba ak sa jeho pravidlá a zákazy uplatňujú na hospodárske subjekty. Z tohto dôvodu články 101 a 102 odkazujú všeobecne na „podniky“, pričom nijakým spôsobom nešpecifikujú ich právnu štruktúru. Ak má nejaká činnosť hospodársky charakter, osoby, ktoré ju vykonávajú, podliehajú ustanoveniam uvedených článkov, a to nezávisle od ich právnej formy alebo právnej úpravy a spôsobu financovania, ktorým podliehajú v príslušnom členskom štáte. ( 12 )

25.

V druhom rade kvalifikácia určitej činnosti ako hospodárskej – čiže označenie určitého subjektu za podnik – na účely uplatnenia práva hospodárskej súťaže závisí od skúmaného kontextu. ( 13 ) Rovnako identifikácia subjektov patriacich do množiny podniku závisí od predmetu namietaného porušenia. ( 14 )

26.

Vzhľadom na funkčný charakter pojmu „podnik“, ktorý si osvojila judikatúra, a irelevantnosť právnej formy osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť možno rôzne, právne nezávislé subjekty považovať za súčasť jedného podniku, pokiaľ na trhu pôsobia ako jedna „hospodárska jednotka“.

27.

Teória „hospodárskej jednotky“ vznikla približne v 70. rokoch 20. storočia, pričom Súdny dvor ju použil jednak s cieľom vylúčiť dohody vnútri skupiny z pôsobnosti zákazu uvedeného v súčasnom článku 101 ZFEÚ, ( 15 ) jednak s cieľom pripísať, v rámci skupiny spoločností, zodpovednosť za protisúťažné správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti, a to pôvodne v situáciách, v ktorých sa namietal nedostatok právomoci Komisie uložiť sankciu materskej spoločnosti, keďže táto spoločnosť priamo nepôsobila v rámci Spoločenstva.

28.

V rozsudku zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia ( 16 ) (ďalej len „rozsudok ICI“), Súdny dvor potvrdil rozhodnutie, ktorým Komisia uložila sankciu materskej spoločnosti skupiny ICI usadenej mimo Spoločenstva, ktorá s využitím riadiacej právomoci voči svojim dcérskym spoločnostiam so sídlom v Spoločenstve uspela pri presadzovaní zvýšenia cien, o ktorých sa rozhodlo v rámci zosúladeného postupu, na ktorom sa podieľala iba uvedená holdingová spoločnosť. ( 17 ) Na námietku tejto spoločnosti, podľa ktorej sa mala zodpovednosť za porušenie pripísať výlučne dcérskym spoločnostiam, Súdny dvor odpovedal, že skutočnosť, že dcérska spoločnosť „má odlišnú právnu subjektivitu od materskej spoločnosti nestačí na to, aby sa vylúčila možnosť pripísať materskej spoločnosti zodpovednosť za konanie dcérskej spoločnosti, a to v prípade, že dcérska spoločnosť, hoci má samostatnú právnu subjektivitu, nerozhoduje samostatne o svojom správaní na trhu, ale v podstate sa riadi pokynmi, ktoré dostáva od materskej spoločnosti“ ( 18 ). Zodpovednosť za činnosť dcérskej spoločnosti bolo podľa názoru Súdneho dvora v takýchto prípadoch možné pripísať materskej spoločnosti, a to vzhľadom na jednotnú povahu celku, ktorý takéto odlišné subjekty vytvárajú. ( 19 )

29.

Od súdnych rozhodnutí, v ktorých sa teória hospodárskej jednotky prvýkrát objavila, ju Súdny dvor neustále opätovne potvrdzoval, pričom postupne vysvetľoval a spresňoval jednak pôsobnosť tejto teórie – a to aj mimo kontextu skupín obchodných spoločností ( 20 ) –, jednak predpoklady zisťovania existencie hospodárskej jednotky, pričom Súdny dvor najmä objasnil, že existencia hospodárskej jednotky sa skúma s ohľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi dotknutými subjektmi, ( 21 ) ktoré sa líšia prípad od prípadu, a nemožno ich taxatívne vymenovať. ( 22 ) Teória hospodárskej jednotky, ktorú pravidelne uplatňuje Komisia, sa stala kľúčovým prvkom v rámci zisťovania a potlačovania porušovania pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

30.

Ako sa uviedlo vyššie, počnúc rozsudkom ICI, judikatúra uznáva, že v prípade existencie hospodárskej jednotky medzi subjektmi patriacimi do tej istej skupiny možno materskej spoločnosti pripísať zodpovednosť za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti, ako aj ich spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za zaplatenie príslušnej pokuty, jednak v prípade priamej kontroly, ako aj v prípade, že materská spoločnosť vykonáva kontrolu v rámci skupiny nepriamo, t. j. prostredníctvom inej spoločnosti vlastniacej spoločnosť, ktorá sa dopustila porušenia. ( 23 )

31.

Okrem toho v prípade, že materská spoločnosť vlastní, priamo alebo nepriamo, celé alebo takmer celé imanie svojej dcérskej spoločnosti, Súdny dvor na jednej strane objasnil, že materská spoločnosť môže rozhodujúcim spôsobom vplývať na správanie dcérskej spoločnosti, a to do tej miery, že dcérska spoločnosť stratí skutočnú autonómiu, pokiaľ ide o jej správanie na trhu, ( 24 ) a na druhej strane vysvetlil, že existuje vyvrátiteľná domnienka, že materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti na trhu ( 25 ) (ďalej len „domnienka skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu“). Na účely záveru, že predmetné dve spoločnosti sú spoločne a nerozdielne zodpovedné za zaplatenie uloženej pokuty, preto za uvedených okolností stačí, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní podiel zodpovedajúci celému alebo takmer celému imaniu dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle. ( 26 ) Domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu používa Komisia systematicky, pričom Súdny dvor rozšíril pôsobnosť tejto domnienky aj na prípady nepriamej kontroly, prinajmenšom v situáciách, keď sa takáto kontrola vykonáva prostredníctvom neprerušovaného reťazca vlastníctva všetkých (alebo takmer všetkých) obchodných podielov, ( 27 ) a nedávno aj na prípady, v ktorých materská spoločnosť síce nevlastní celé alebo úplne celé imanie dcérskej spoločnosti, ale vlastní všetky hlasovacie práva spojené s akciami svojej dcérskej spoločnosti, ( 28 ) čím Súdny dvor vysvetlil, že základom uvedenej domnienky nie sú kapitálové väzby ako také, ale stupeň kontroly materskej spoločnosti nad jej dcérskou spoločnosťou. ( 29 ) Hoci je vyvrátenie domnienky skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu komplikované, nejde o nevyvrátiteľnú domnienku, a to na účely zachovania rovnováhy medzi cieľom spočívajúcim v potláčaní správania porušujúceho pravidlá hospodárskej súťaže a zabrániť jeho opakovaniu a požiadavkami niektorých všeobecných zásad práva Únie, ako najmä zásad prezumpcie neviny, individualizácie sankcií a právnej istoty. ( 30 )

32.

Vo vyššie uvedom kontexte si treba položiť otázku, aký je konkrétny právny základ zodpovednosti materskej spoločnosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti, s ktorou materská spoločnosť tvorí z hľadiska práva hospodárskej súťaže jedinú hospodársku jednotku.

33.

Na prvý pohľad sa po preskúmaní judikatúry zdajú byť v zásade možné dve odpovede.

34.

Na jednej strane možno v rozsudkoch Súdneho dvora nájsť viacero častí, z ktorých sa zdá, že rozhodujúcim faktorom na účely pripísania zodpovednosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti materskej spoločnosti je uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu nad dcérskou spoločnosťou, čomu zodpovedá neexistencia autonómie tejto spoločnosti, pokiaľ ide o jej správanie na trhu, v dôsledku čoho sa dcérska spoločnosť v podstate obmedzuje na plnenie pokynov, ktoré jej ukladá hierarchicky vyššie postavená materská spoločnosť. Podľa tradične prijímaného vzorca, ktorý, počnúc rozsudkom AEG, v podstate bez zmeny uplatnili v mnohých ďalších rozsudkoch Súdny dvor aj Všeobecný súd, „správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť“ ( 31 ). Z tohto hľadiska materská spoločnosť, ktorej bolo pripísané protiprávne správanie jej dcérskej spoločnosti, je osobne potrestaná za porušenie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, vo vzťahu ku ktorému sa predpokladá, že sa ho dopustila sama z dôvodu rozhodujúceho vplyvu, ktorý uplatňovala na dcérsku spoločnosť a ktorý jej umožnil určiť jej správanie na trhu. ( 32 )

35.

Na druhej strane v judikatúre možno rovnako identifikovať viaceré prvky svedčiace v prospech záveru, že už samotná existencia hospodárskej jednotky vedie k zodpovednosti materskej spoločnosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti. Súdny dvor viackrát zdôraznil, že formálne oddelenie dvoch subjektov vyplývajúce z ich odlišnej právnej subjektivity nevylučuje jednotu ich správania na trhu, ( 33 ) čiže upozornil na skutočnosť, že tvoria hospodársku jednotku, t. j. jediný podnik na účely uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže. Hoci funkčné poňatie podniku nevyžaduje, aby mala samotná hospodárska jednotka právnu subjektu, ( 34 ) judikatúra jej v každom prípade priznáva istý druh rozdielnej a autonómnej subjektivity, a to v porovnaní so subjektivitou osôb, ktoré danú hospodárku jednotku tvoria, ktorá sa prekrýva s prípadnou právnou subjektivitou týchto subjektov. Počnúc rozsudkom Akzo preto Súdny dvor bez váhania vymedzoval hospodársku jednotku ako „subjekt“ schopný porušiť pravidlá hospodárskej súťaže a „zodpoveda[ť] za toto porušovanie“ ( 35 ). Z tohto hľadiska je preto určujúcim kritériom na účely pripísania zodpovednosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti materskej spoločnosti ich jednotné správanie sa na trhu, ( 36 ) ktoré spája viacero právne nezávislých subjektov do jednej hospodárskej jednotky.

36.

Už na tomto mieste poznamenávam, že od prijatia jedného z dvoch pohľadov uvedených v bodoch vyššie závisí riešenie otázky, ktorou sa Súdny dvor zaoberá v prejednávanej veci.

37.

Ak je totiž základom zodpovednosti materskej spoločnosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti rozhodujúci vplyv, ktorý materská spoločnosť uplatnila na dcérsku spoločnosť, implicitne sa uznáva, že toto správanie je nejakým spôsobom možné pripísať materskej spoločnosti, a to ani nie v zmysle, že by sa táto spoločnosť na danom správaní priamo podieľala, čo sa pokojne nemuselo stať, ( 37 ) ako skôr v zmysle, že dané správanie umožnila, či už aktívnym ovplyvňovaním tohto správania, alebo prostredníctvom nevykonávania svojich riadiacich a kontrolných právomocí. Osvojenie si tohto pohľadu by nemalo ponechávať nijaký priestor pre existenciu zodpovednosti dcérskej spoločnosti za protisúťažné správanie materskej spoločnosti, keďže dcérska spoločnosť zo svojej podstaty neuplatňuje nijaký rozhodujúci vplyv na materskú spoločnosť.

38.

Naopak, ak základom spoločnej zodpovednosti materskej spoločnosti a dcérskej spoločnosti je hospodárska jednotka, ktorá na trhu pôsobí ako jediný podnik, potom neexistujú logické dôvody, ktoré by vylučovali, že zodpovednosť možno pripisovať nielen vzostupne, tak ako vo všetkých prípadoch, o ktorých Súdny dvor zatiaľ rozhodoval, ale aj zostupne. Ak spoločná zodpovednosť vychádza z jednoty konania na trhu, všetkým zložkám podieľajúcim sa na takejto jednote možno za určitých podmienok pripísať zodpovednosť za protisúťažné správanie, ktorého sa prakticky dopustila jedna z nich.

39.

Voľbu medzi uvedenými dvoma pohľadmi komplikuje skutočnosť, že v rámci verejnoprávneho vymáhania práva hospodárskej súťaže je vzhľadom na takmer trestnoprávny charakter ukladaných sankcií potrebné sa vysporiadať s niektorými základnými zásadami, predovšetkým zásadou osobnej zodpovednosti a z nej odvodenej zásady, podľa ktorej uloženie sankcie a určenie zodpovednosti predpokladajú zavinenie („nulla poena sine culpa“) ( 38 ). Určenie právneho základu spoločnej zodpovednosti materskej spoločnosti a dcérskej spoločnosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti preto musí zohľadňovať potrebu rešpektovať uvedenú zásadu.

40.

Z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie, sa domnievam, že Súdny dvor sa má riadiť druhým z vyššie uvedených pohľadov, ktorý, ako sa už uviedlo a ako ešte podrobnejšie uvediem, si judikatúra už do značnej miery osvojila.

41.

V tejto súvislosti sa je potrebné pozastaviť nad významom pojmu „rozhodujúci vplyv“ a nad úlohou, ktorá sa tomuto pojmu priznáva v štruktúre argumentácie, ktorá viedla judikatúru k uznaniu možnosti pripísať materskej spoločnosti zodpovednosť za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti.

42.

Ako už bolo uvedené vyššie, v prípade, že zámerom Komisie je konštatovať zodpovednosť materskej spoločnosti, je úlohou tejto inštitúcie, aby potvrdila, že materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie dcérskej spoločnosti a že takýto vplyv skutočne uplatnila, ( 39 ) ibaže by využila vyvrátiteľnú domnienku uvedenú v bode 31 vyššie.

43.

Na tieto účely sa nevyžaduje dôkaz o vzťahu „konkrétneho vplyvu“, ktorý by sa priamo alebo nepriamo týkal nezákonného konania. Zodpovednosť materskej spoločnosti nielenže nezávisí od zistenia jej osobnej účasti na porušení, ( 40 ) ale ani od preukázania uplatnenia rozhodujúceho vplyvu na správanie dcérskej spoločnosti kvalifikované ako odporujúce právu hospodárskej súťaže. Nevyžadujú sa ani osobitné pokyny vo vzťahu k stíhanému konaniu, ( 41 ) ani to, aby sa materská spoločnosť zdržala primeraného výkonu svojich riadiacich a kontrolných právomocí, aby sa predmetnému postupu vyhla. ( 42 ) Analýza existencie rozhodujúceho vplyvu sa však nemá vykonávať iba na základe posúdenia skutočností týkajúcich sa obchodnej politiky dcérskej spoločnosti stricto sensu na trhu ( 43 ), v dôsledku čoho nie je potrebné konštatovať zapojenie materskej spoločnosti do obchodného riadenia dcérskej spoločnosti. ( 44 ) Ako uviedla generálna advokátka Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Akzo ( 45 ), jednotná obchodná politika môže vyplývať aj nepriamo zo všetkých hospodárskych a právnych väzieb medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskymi spoločnosťami – ktorým Súdny dvor prisudzoval v rámci vývoja judikatúry čoraz väčší význam –, pričom vplyv materskej spoločnosti na jej dcérske spoločnosti, napríklad v súvislosti so stratégiou podnikania, podnikovou politikou, operačnými plánmi, investíciami, kapacitami, finančným krytím, môže mať pokojne nepriamy dopad na správanie samotných dcérskych spoločností a celej skupiny spoločností na trhu. ( 46 ) Uvedené nadobúda absolútny charakter v prípadoch úplnej alebo takmer úplnej kontroly, v ktorých sa používa, ako sa uviedlo vyššie, domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu. ( 47 ) Hoci je pravda, že materská spoločnosť môže túto podmienku vyvrátiť poskytnutím dôkazov preukazujúcich, že neurčuje obchodnú politiku dotknutej dcérskej spoločnosti na trhu, takýto dôkaz je v praxi veľmi ťažké predložiť ( 48 ) – aj keď limity tejto domnienky sú stále prijateľné ( 49 ) – v dôsledku čoho materská spoločnosť, ktorá vlastní všetky alebo takmer všetky akcie dcérskej spoločnosti, ponesie de facto takmer istotne zodpovednosť za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti.

44.

Z uvedeného je zrejmé, že na účely pripísania zodpovednosti materskej spoločnosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti, na ktorú má materská spoločnosť rozhodujúci vplyv, je relevantný „všeobecný vzťah“ medzi dotknutými dvoma spoločnosťami ako právnymi subjektmi vytvárajúcimi jednotný podnik podľa práva hospodárskej súťaže. ( 50 ) V skratke, ako poznamenala generálna advokátka Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Akzo, rozhodujúcou otázkou je, „či materská spoločnosť z dôvodu intenzity svojho vplyvu môže riadiť správanie dcérskej spoločnosti do tej miery, že sa tieto dve spoločnosti musia považovať za jeden hospodársky subjekt“ ( 51 ). Tento záver sa výslovne potvrdzuje v judikatúre Súdneho dvora, ktorý viackrát spresnil, že v prípade existencie takéhoto jednotného hospodárskeho subjektu „nie je podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a ešte menej účasť materskej spoločnosti na tomto porušení nevyhnutne tým aspektom, ktorý oprávňuje Komisiu, aby materskej spoločnosti zaslala rozhodnutie, ktorým jej ukladá pokuty, ale tým aspektom je to, že dotknuté spoločnosti tvoria jeden podnik“ ( 52 ).

45.

Z uvedeného vyplýva, že základ zodpovednosti materskej spoločnosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti spočíva v jednote hospodárskeho konania týchto subjektov, čiže v existencii jednej hospodárskej jednotky.

46.

Keďže uvedený základ je úplne nezávislý od akéhokoľvek zavinenia materskej spoločnosti, ( 53 ) jediný spôsob, ako ho uviesť do súladu so zásadou osobnej zodpovednosti je predpokladať, že táto zásada pôsobí na úrovni podniku v zmysle práva hospodárskej súťaže, čiže na úrovni hospodárskeho subjektu, ktorý sa zavinene dopustil porušenia. ( 54 ) Tento subjekt je ako hospodársky subjekt, ktorý koná na trhu jednotne, zodpovedný, pretože jedna z jeho zložiek postupovala spôsobom porušujúcim pravidlá ochrany hospodárskej súťaže. ( 55 ) Keďže však takýto subjekt nemá právnu subjektivitu, zodpovednosť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže sa pripisuje osobe alebo spoločne viacerým osobám, ktorým možno uložiť pokuty. ( 56 ) Hoci sa pravidlá hospodárskej súťaže Únie týkajú podnikov a sú vo vzťahu k nim priamo uplatniteľné nezávisle od ich organizácie a právnej formy, z potrebnej účinnosti vykonávania uvedených pravidiel vyplýva, že rozhodnutie Komisie prijaté s cieľom potlačiť a sankcionovať porušenie sa musí adresovať konkrétnym subjektom – osobám, voči ktorým možno postupovať na účely vymáhania zaplatenia príslušnej pokuty. ( 57 )

47.

Treba tiež poznamenať, že aj keď teória hospodárskej jednotky v zmysle vyššie uvedeného výkladu umožňuje pripísať zodpovednosť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže podniku ako jednotnému subjektu, čím uprednostňuje ekonomický pohľad na vzťahy medzi zložkami skupiny spoločností pred čisto právnym pohľadom – na základe ktorého každá spoločnosť predstavuje samostatnú osobu zodpovednú iba za svoje konanie alebo opomenutie –, v každom prípade zachováva rovnováhu medzi prekonaním závoja právnej subjektivity, ku ktorému uvedený pohľad nevyhnutne vedie, a dodržiavaním práv subjektov, ktoré podnik tvoria. ( 58 ) Z tohto hľadiska Súdny dvor, s odvolaním sa na funkčné poňatie podniku v práve hospodárskej súťaže, odmietol ako zjavne nedôvodné výhrady k teórii hospodárskej jednotky vychádzajúce z údajného rozporu so zásadou autonómie právnických osôb a s obmedzenou zodpovednosťou kapitálových spoločností. ( 59 ) Okrem toho dodávam jednak to, že zásada autonómie právnických osôb nemá kogentný charakter a v právnych poriadkoch členských štátov, ako aj v medzinárodnom práve ( 60 ) existuje spolu s myšlienkou hospodárskej jednoty skupiny, jednak skutočnosť, že existuje niekoľko teórií, ktorých základom je prekonanie závoja právnej subjektivity s cieľom uplatniť „zodpovednosť podniku“ voči jednotlivým zložkám skupiny spoločností, ako aj smerovaní právnej vedy svedčiacich v prospech odmietnutia obmedzenej zodpovednosti v rámci skupín spoločností. ( 61 )

48.

Jednota konania viacerých podnikov na trhu a rozhodujúci vplyv materskej spoločnosti nepredstavujú v rámci vyššie uvedeného modelu teórie hospodárskej jednotky dva alternatívne základy zodpovednosti materskej spoločnosti, ale skôr sa z nich stávajú dva logicky nevyhnutné úkony v rámci procesu vyvodzovania zodpovednosti za protisúťažné správanie.

49.

Prvým úkonom je zistenie rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na dcérske spoločnosti. Druhým, následným úkonom je identifikácia jednotlivej hospodárskej jednotky. Rozhodujúci vplyv je nevyhnutnou podmienkou existencie hospodárskej jednotky, čiže jediného podniku vo funkčnom zmysle.

50.

Po týchto dvoch úkonoch nasleduje tretí: pridelenie povinností týkajúcich sa dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže a pripísanie zodpovednosti za ich zavinené porušenie takto určenému jednotnému podniku pozostávajúcemu z niekoľkých samostatných právnych subjektov.

51.

Posledný úkon spočíva v konkrétnom rozdelení zodpovednosti za porušenie, ktorého sa podnik dopustil, na jednotlivé subjekty, z ktorých sa skladá a ktorým možno, vzhľadom na ich právnu subjektivitu, konkrétne pripísať predmetnú zodpovednosť s tým, že ponesú príslušné finančné dôsledky.

52.

V rámci uvedeného modelu hospodárskej jednotky neexistujú logické dôvody, ktoré by vylučovali možnosť rozdeliť zodpovednosť nielen „vzostupným“ smerom (od dcérskej spoločnosti k materskej spoločnosti), ale aj „zostupným“ smerom (od materskej spoločnosti k dcérskej spoločnosti).

53.

Hoci judikatúra zatiaľ takúto možnosť neuznala, je v nej v každom prípade možné nájsť určité náznaky v uvedenom zmysle. Zdá sa, že niektoré rozsudky Všeobecného súdu, vrátane nedávneho rozsudku Biogaran/Komisia, na ktorý odkazuje vnútroštátny súd, naznačili možnosť pripustiť pripísanie zodpovednosti v zostupnom smere so zreteľom na pojem „hospodárska jednotka“ ( 62 ). Konkrétne v rozsudku Biogaran, ktorý je aktuálne predmetom prebiehajúceho odvolacieho konania na Súdnom dvore ( 63 ), Všeobecný súd konštatoval, že Komisia mohla považovať dcérsku spoločnosť a materskú spoločnosť za spoločne a nerozdielne zodpovedné za stíhané porušenie vyplývajúce čiastočne zo správania dcérskej spoločnosti a čiastočne zo správania materskej spoločnosti, a to napriek námietke dcérskej spoločnosti, že nevedela o úkonoch materskej spoločnosti. ( 64 ) Všeobecný súd rozhodol, že spoločná a nerozdielna zodpovednosť bola v danom prípade opodstatnená, pretože každá z dotknutých spoločností prispela svojím správaním k spáchaniu daného porušenia, ( 65 ) pričom ak by mala Komisia s cieľom pripísať porušenie skupine preukázať, že dcérska spoločnosť vedela o konaniach materskej spoločnosti, došlo by tým k ovplyvneniu pojmu hospodárska jednotka. ( 66 ) Podmienka na pripísanie jednotlivých protiprávnych konaní tvoriacich celý kartel všetkým zložkám podniku je podľa Všeobecného súdu splnená, ak každá zložka podniku prispela k jeho vykonávaniu, hoci aj podriadeným, vedľajším alebo pasívnym spôsobom. ( 67 ) Okrem toho je zaujímavé poznamenať, že Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia v danej situácii nepripísala dcérskej spoločnosti zodpovednosť za protisúťažné správanie materskej spoločnosti, ale zodpovednosť za všetky konania každého z uvedených subjektov pripísala hospodárskej jednotke, ktorej boli tieto subjekty súčasťou. ( 68 )

54.

Aké podmienky treba splniť, aby bolo možné pripísať materskej spoločnosti a dcérskej spoločnosti spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za protisúťažné správanie materskej spoločnosti?

55.

Na zodpovedanie tejto otázky treba znova odkázať na funkčné poňatie podniku zahŕňajúce právne odlišné subjekty, ktoré pôsobia jednotne na trhu, na ktorom vystupujú ako jediný hospodársky subjekt.

56.

Pokiaľ ide o potvrdenie takejto jednoty konania na trhu s cieľom pripísať materskej spoločnosti zodpovednosť za protisúťažné správanie dcérskych spoločností, jedinou relevantnou skutočnosťou je uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti. Naopak, pokiaľ ide o pripísanie zodpovednosti dcérskym spoločnostiam za protisúťažné správanie materskej spoločnosti (presnejšie o pripísanie zodpovednosti za takéto správanie hospodárskej jednotke, ktorej sú dané spoločnosti súčasťou, a o určenie ich spoločnej zodpovednosti za predmetné správanie), je navyše potrebné, aby sa takéto dcérske spoločnosti podieľali na hospodárskej činnosti podniku riadeného materskou spoločnosťou, ktorá sa porušenia prakticky dopustila.

57.

Inými slovami, v prípade vzostupnej zodpovednosti, kedy dcérske spoločnosti realizujú protisúťažné postupy vo všeobecnom rámci možnosti vplyvu materskej spoločnosti, je takýto vplyv postačujúci na identifikáciu hospodárskej jednotky, ako aj na založenie spoločnej zodpovednosti materskej spoločnosti. V opačnom prípade, čiže v prípade zostupnej zodpovednosti, kedy sa porušenia dopúšťa materská spoločnosť, je jednota hospodárskej činnosti výsledkom – okrem rozhodujúceho vplyvu, ktorý táto spoločnosť uplatňuje – skutočnosti, že činnosť dcérskej spoločnosti je určitým spôsobom nevyhnutná na uskutočnenie protisúťažného konania (napríklad preto, lebo dcérska spoločnosť predáva tovar, na ktorý sa vzťahuje kartel). ( 69 ) Keďže funkčné poňatie podniku ako hospodárskej jednotky vychádza z konkrétneho vystupovania viacerých právnych subjektov na trhu, jeho presné hranice sa vymedzujú práve s odkazom na hospodárske činnosti, ktoré tieto subjekty vykonávajú, a na úlohu, ktorú zohrávajú v rámci skupiny spoločností: na jednej strane rozhodujúci vplyv uplatňovaný materskou spoločnosťou, na druhej strane činnosť dcérskej spoločnosti alebo dcérskych spoločností, ktorá je objektívne nevyhnutná na realizáciu protisúťažného postupu.

58.

Ak preto dcérska spoločnosť vykonáva činnosť mimo hospodárskej oblasti, v ktorej sa jej materská spoločnosť dopustila protisúťažného správania, na daný prípad sa nevzťahuje „funkčné“ poňatie podniku, a to ani v prípade úplného alebo takmer úplného podielu materskej spoločnosti, v dôsledku čoho sa vylučuje spoločná zodpovednosť dcérskej spoločnosti za protisúťažné správanie materskej spoločnosti.

59.

Kritériá umožňujúce určiť takúto zodpovednosť sa preto líšia od kritérií, ktoré umožňujú pripísať zodpovednosť materskej spoločnosti za porušenia, ktorých sa dopustili dcérske spoločnosti. To, čo nie je podstatné na účely prvého postupu, môže byť podstatné z hľadiska druhého postupu. Preto ak napríklad judikatúra nepovažuje na účely určenia vzostupnej zodpovednosti za nevyhnutný dôkaz o tom, že materská spoločnosť ovplyvňuje politiku dcérskej spoločnosti v konkrétnej oblasti, ktorej sa týka porušenie, naopak na účely určenia zostupnej zodpovednosti je rozhodujúce, aby dcérska spoločnosť pôsobila v rovnakej oblasti, v akej sa materská spoločnosť dopustila protisúťažného správania, a aby svojím konaním na trhu umožnila, že nastali účinky porušenia. ( 70 )

60.

Žaloby o náhradu škody pre porušenie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže sú neoddeliteľnou súčasťou systému vykonávania týchto pravidiel. ( 71 )

61.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právo každej osoby domáhať sa náhrady škody spôsobenej kartelovou dohodou alebo postupom zakázaným článkom 101 ZFEÚ zabezpečí plnú účinnosť tohto článku, a najmä potrebný účinok zákazu uvedeného v jeho odseku 1. ( 72 ) Toto právo totiž posilňuje operatívnosť pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže a svojou povahou odrádza od často utajených dohôd alebo postupov, ktoré môžu obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, čím prispieva k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Únii. ( 73 )

62.

Hoci Súdny dvor uznal, že v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého z členských štátov, aby upravil spôsoby výkonu práva domáhať sa náhrady škody, ktorá vznikla na základe kartelu alebo postupom zakázaným článkom 101 ZFEÚ, pričom však musia byť rešpektované zásady ekvivalencie a efektivity, v každom prípade spresnil, že otázku určenia subjektu povinného nahradiť škodu spôsobenú porušením článku 101 ZFEÚ priamo upravuje právo Únie. ( 74 )

63.

V rozsudku Skanska Súdny dvor s odkazom na rozsudok Akzo uznal, že funkčné poňatie podniku je rovnaké v rámci „verejnoprávneho“ aj „súkromnoprávneho vymáhania“ a vzťahuje sa na hospodársku jednotku aj v prípade, že z právneho hľadiska tvorí takúto hospodársku jednotku niekoľko fyzických alebo právnických osôb. ( 75 )

64.

Súdny dvor tiež uviedol, pričom odmietol opačné tvrdenia Komisie, že vzhľadom na to, že zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Únie má osobnú povahu, je úlohou podniku, ktorý porušuje tieto pravidlá, zodpovedať za škodu spôsobenú porušením, z čoho vyplýva, že „subjektmi povinnými nahradiť škodu spôsobenú kartelovou dohodou alebo postupom zakázaným článkom 101 ZFEÚ sú podniky v zmysle tohto ustanovenia, ktoré sa zúčastnili na tejto kartelovej dohode alebo na tomto postupe“ ( 76 ).

65.

Na základe tejto paralely Súdny dvor v uvedenom rozsudku Skanska rozšíril tzv. teóriu „hospodárskej kontinuity“, uznanú judikatúrou v oblasti verejnoprávneho vymáhania aj v rámci občianskeho práva, a to na žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením zákazu protisúťažných kartelov, pričom z uvedenej teórie vyplýva, že ak subjekt, ktorý sa dopustil porušenia práva hospodárskej súťaže Únie, zmení právnu alebo organizačnú formu, táto zmena nemá nevyhnutne za následok vytvorenie nového podniku zbaveného zodpovednosti za správanie predchádzajúceho subjektu, ktoré bolo v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, ak z hospodárskeho hľadiska existuje totožnosť medzi pôvodným a novým subjektom. ( 77 )

66.

Na základe rovnakej paralely sa domnievam, že rozsah pojmu hospodárska jednotka, ku ktorému som dospel v týchto návrhoch, platí nielen vtedy, keď Komisia vymedzí rozsah podniku zodpovedného za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a právne subjekty, ktoré v rámci tohto rozsahu zodpovedajú spoločne a nerozdielne za uložené sankcie, ale aj v prípade, keď súkromné osoby poškodené protisúťažným správaním, ktorého sa dopustil podnik v zmysle práva hospodárskej súťaže, uplatňujú občianskoprávne žaloby o náhradu škody. Na základe určenia hraníc hospodárskej jednotky, ktorá v súlade s právom hospodárskej súťaže predstavuje podnik zodpovedný za porušenie, sa môžu dotknuté osoby rozhodnúť, proti ktorému z právnych subjektov tvoriacich predmetnú jednotku podajú svoju žalobu o náhradu škody.

67.

Ako uznal Súdny dvor, súkromnoprávne vymáhanie a verejnoprávne vymáhanie sú nevyhnutnými nástrojmi na posilnenie účinnosti politiky potláčania protisúťažných praktík. Súkromnoprávne vymáhanie z tohto hľadiska nesleduje iba odškodňovaciu funkciu zameranú na uspokojovanie súkromných záujmov, ale má aj odrádzajúcu funkciu, ktorá prispieva k dosahovaniu cieľov verejného záujmu, ktoré sú základom ochrany hospodárskej súťaže. S pribúdajúcim počtom subjektov aktívne legitimovaných na uplatňovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú protisúťažným správaním sa zvyšuje odrádzajúci účinok vo vzťahu k porušeniu práva hospodárskej súťaže, ktorý má mimoriadny význam z hľadiska možnosti práva Únie dosiahnuť svoje ciele v oblasti hospodárskej súťaže. ( 78 ) Obdobne, čím viac sa vylúčia praktické prekážky súvisiace s uplatňovaním žalôb o náhradu škody osobami poškodenými v dôsledku porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, tým viac sa posilní uvedená odrádzajúca funkcia.

68.

Umožniť súkromnej osobe, aby v situácii, akej sa týka konanie vo veci samej, žalovala dcérsku spoločnosť, s ktorou mala priamy alebo nepriamy obchodný vzťah, a to s cieľom získať náhradu škody spôsobenej v dôsledku účinkov protisúťažného správania materskej spoločnosti na predmetný vzťah, prispieva k uvedenej dvojakej funkcii, keďže to uľahčuje uplatnenie žaloby o náhradu škody v prípadoch, keď je materská spoločnosť na rozdiel od dcérskej spoločnosti usadená v inom štáte než poškodená osoba. Hoci je pravda, ako správne upozornila MBTE, že osoba poškodená porušením pravidiel hospodárskej súťaže má podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 v každom prípade možnosť žalovať páchateľa predmetného porušenia na súde podľa miesta, kde došlo ku škodlivej udalosti, čo v situácii, akej sa týka konanie vo veci samej, znamená miesto, kde došlo ku skresleniu trhových cien a kde poškodený tvrdí, že mu bola spôsobená ujma, ( 79 ) priznaním práva poškodeného podať žalobu proti dcérskej spoločnosti usadenej v jeho vlastnom členskom štáte sa predchádza praktickým komplikáciám spojeným s doručovaním žaloby do zahraničia a s výkonom prípadného rozsudku ukladajúceho povinnosť nahradiť škodu. Z hmotnoprávneho, čiže nielen čisto procesného hľadiska, možnosť voľby poškodenej osoby, pokiaľ ide o spoločnosť, voči ktorej podá žalobu, zvyšuje pravdepodobnosť úplného uspokojenia príslušných nárokov na náhradu škody.

69.

Napokon je potrebné zaujať stanovisko k hlavnému tvrdeniu spoločnosti MBTE uvedenému v jej pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, podľa ktorého sa vnútroštátny súd nemôže za okolností, aké sú predmetom konania vo veci samej, v ktorej je podaná žaloba o náhradu škody iba „follow on“ žalobou, odchýliť od vymedzenia podniku, ktorý sa dopustil predmetného porušenia, podľa dotknutého rozhodnutia Komisie bez toho, aby nastal rozpor s článkom 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého „keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku [101 ZFEÚ alebo článku 102 ZFEÚ], ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou…“.

70.

MBTE namieta, že vzhľadom na skutočnosť, že žaloba spoločnosti Sumal o náhradu škody vychádza výlučne z rozhodnutia z roku 2016, a tiež na skutočnosť, že Komisia v tomto rozhodnutí považuje za osobu zodpovednú za porušenie iba Daimler, súdne rozhodnutie, ktorým by sa určila zodpovednosť spoločnosti MBTE za to isté porušenie, by malo nevyhnutne základ v odlišnom pojme podnik, než z akého vychádzala Komisia, a z tohto dôvodu by bolo v rozpore s rozhodnutím z roku 2016.

71.

Hneď na tomto mieste uvediem, že judikatúra, na ktorú v tejto súvislosti odkazuje španielska vláda vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, týkajúca sa súbežného uplatňovania práva Únie a vnútroštátneho práva v oblasti hospodárskej súťaže ( 80 ) nie je podľa môjho názoru v danej veci relevantná, keďže v situácii, ktorá je predmetom konania vo veci samej, nejde o uplatnenie vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže, ale o určenie osôb zodpovedných za náhradu škody spôsobenej porušením článku 101 ZFEÚ, t. j. o postup, na ktorý sa, ako sa uviedlo vyššie ( 81 ), priamo vzťahuje právo Únie.

72.

Ako už bolo spomenuté vyššie, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že porušenie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, za ktoré v súlade so zásadou osobnej zodpovednosti zodpovedá hospodárska jednotka, treba jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej možno uložiť pokuty a ktorej treba zaslať oznámenie o výhradách. ( 82 ) V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že ani článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003, ani judikatúra nevymedzujú, ktorú právnickú alebo fyzickú osobu má Komisia považovať za zodpovednú za porušenie a sankcionovať ju uložením pokuty. ( 83 )

73.

Z uvedeného vyplýva, že Komisia má v tejto súvislosti široký priestor na voľnú úvahu, ( 84 ) pričom iba jej prináleží, aby si spomedzi subjektov tvoriacich podnik zvolila – v zásade z dôvodov účelnosti súvisiacich s požiadavkami hospodárnosti konania alebo na základe dôkazov, ktoré má táto inštitúcia k dispozícii – právnickú osobu alebo právnické osoby, ktorým zašle oznámenie o výhradách a vo vzťahu ku ktorým vydá rozhodnutie o uložení sankcie. Takéto rozhodnutie však samo osebe neznamená, ani výslovne, ani implicitne, konštatovanie o neexistencii zodpovednosti právnych subjektov, ktorým sa neuložili sankcie, hoci sú súčasťou hospodárskej jednotky, ktorá sa dopustila porušenia.

74.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že vnútroštátny súd môže, na rozdiel od tvrdenia spoločnosti MBTE, označiť bez porušenia zákazu uvedeného v článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 ako subjekt zodpovedný za škodu spôsobenú porušením pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže aj právnickú osobu, ktorá nie je priamo dotknutá rozhodnutím, ktorým Komisia konštatovala a sankcionovala predmetné porušenie, platí to však iba za predpokladu splnenia kritérií potrebných na určenie spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti takejto právnickej osoby spolu so subjektom alebo subjektmi, voči ktorým Komisia vydala príslušné rozhodnutie.

75.

Tomuto záveru nebráni ani skutočnosť, že Komisia označila v rozhodnutí z roku 2016 ako „podnik“ zodpovedný za porušenie iba Daimler. Toto určenie zodpovednosti zodpovedá rozhodnutiu Komisie stíhať a sankcionovať iba materskú spoločnosť za protisúťažné správanie, ktorého sa táto spoločnosť priamo dopustila, nevylučuje však, ako sa uviedlo vyššie, že zodpovednosť za škodu spôsobenú týmto porušením možno vyvodiť aj voči iným subjektom patriacim do tej istej skupiny, pokiaľ so spoločnosťou, ktorej sa uložila sankcia, tvoria hospodársku jednotku.

76.

Na záver treba odmietnuť tvrdenie spoločnosti MBTE, podľa ktorého určiť ako subjekt zodpovedný za škodu spôsobenú porušením pravidiel hospodárskej súťaže inú právnickú osobu než tú, ktorej sa týkalo rozhodnutie Komisie, ktoré je základom podanej žaloby o náhradu škody, by bolo v rozpore s bodom 47 rozsudku Skanska, v ktorom Súdny dvor uviedol, že pojem „podnik“ v zmysle článku 101 ZFEÚ „nemôže mať iný význam v kontexte ukladania pokút zo strany Komisie podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a v kontexte žalôb o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže“. V tejto súvislosti stačí poznamenať, že Súdny dvor v uvedenom bode všeobecne odkázal na spôsob, akým sa má vykladať pojem podnik, ktorý sa nemôže líšiť podľa toho, či ide o „verejnoprávne“ alebo „súkromnoprávne vymáhanie“, a nie na konkrétny spôsob, akým tento pojem uplatnila v danom prípade Komisia. Z tohto dôvodu, ako napokon pripúšťa samotná Komisia vo svojej odpovedi na písomné otázky, ktoré jej položil Súdny dvor v rámci opatrení týkajúcich sa organizácie konania, sa možnosť vnútroštátneho súdu určiť prípadnú zodpovednosť dcérskej spoločnosti za škodu nevylučuje iba v dôsledku skutočnosti, že v rozhodnutí, ktorým Komisia konštatovala porušenie, sa takejto spoločnosti neuložila správna sankcia.

77.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvé tri prejudiciálne otázky tak, že v rámci konania o žalobe o náhradu škody, ako je žaloba, ktorej sa týka konanie vo veci samej, možno spoločnosť považovať za zodpovednú za škodu spôsobenú porušením článku 101 ZFEÚ, za ktoré Komisia uložila sankciu iba príslušnej materskej spoločnosti, pokiaľ sa preukáže jednak skutočnosť, že s ohľadom na vzájomné ekonomické, organizačné a právne väzby dotknuté spoločnosti tvorili v čase spáchania daného porušenia hospodársku jednotku, a jednak skutočnosť, že konanie dcérskej spoločnosti na trhu ovplyvnenom protizákonným správaním materskej spoločnosti podstatným spôsobom prispelo k dosiahnutiu cieľa sledovaného uvedeným správaním a k realizácii účinkov predmetného porušenia.

78.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil štvrtú prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Audiencia provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona, Španielsko), za neprípustnú a aby na prvé tri prejudiciálne otázky odpovedal takto:

Článok 101 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci konania o žalobe o náhradu škody, ako je žaloba, ktorej sa týka konanie vo veci samej, možno spoločnosť považovať za zodpovednú za škodu spôsobenú porušením uvedeného článku, za ktoré Komisia uložila sankciu iba príslušnej materskej spoločnosti, pokiaľ sa preukáže jednak skutočnosť, že s ohľadom na vzájomné ekonomické, organizačné a právne väzby dotknuté spoločnosti tvorili v čase spáchania daného porušenia hospodársku jednotku, a jednak skutočnosť, že konanie dcérskej spoločnosti na trhu ovplyvnenom protizákonným správaním materskej spoločnosti podstatným spôsobom prispelo k dosiahnutiu cieľa sledovaného uvedeným správaním a k realizácii účinkov predmetného porušenia.