MICHAL BOBEK
prednesené 3. septembra 2020 ( 1 )
Vec C‑620/19
Land Nordrhein‑Westfalen
proti
D.‑H. T. konajúci ako konkurzný správca majetku spoločnosti J & S Service UG
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právomoc Súdneho dvora – Odkaz na ustanovenia práva EÚ vo vnútroštátnych právnych predpisoch – Judikatúra vyplývajúca z rozsudku Dzodzi – Priamy a nepodmienený odkaz – Záujem na jednotnosti pojmov – Nariadenie (EÚ) 2016/679 – Ochrana údajov – Obmedzenia – Článok 23 ods. 1 písm. e) a j) – Vymáhanie občianskoprávnych nárokov – Konanie vo veci platobnej neschopnosti – Daňové orgány“
I. Úvod
1. |
Podľa článku 267 ZFEÚ sa návrh na začatie prejudiciálneho konania musí týkať výkladu Zmlúv alebo platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie. Jednou z podmienok právomoci Súdneho dvora podľa tohto ustanovenia je to, že požadovaný výklad aktu EÚ sa uplatní v spore vo veci samej, pričom táto uplatniteľnosť je obvykle stanovená v samotnom príslušnom akte EÚ. |
2. |
Súdny dvor však počnúc rozsudkom Dzodzi ( 2 ) konštatuje, že Zmluvy nevylučujú z tejto právomoci Súdneho dvora návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa ustanovení práva EÚ, ktoré sa na skutkové okolnosti veci neuplatnia priamo (t. j. na základe ustanovení samotných týchto právnych aktov EÚ), ale sú uplatniteľné nepriamo (t. j. prostredníctvom renvoi (odkazu) uvedeného vo vnútroštátnom práve, ktorý v skutočnosti rozširuje pôsobnosť práva EÚ). Súdny dvor tak rozhodol, že keď vnútroštátne právne predpisy pri upravovaní situácií mimo pôsobnosti dotknutého opatrenia EÚ prijmú tie isté riešenia ako uvedené opatrenie, je jednoznačne v záujme Európskej únie, aby sa ustanovenia prebraté z uvedeného opatrenia vykladali jednotne s cieľom zabrániť budúcim rozdielom vo výklade. |
3. |
Hoci toto konštatovanie bolo následne potvrdené a uplatnené v mnohých ďalších rozsudkoch (ďalej len „judikatúra vyplývajúca z rozsudku Dzodzi“ ( 3 )), hranice právomoci Súdneho dvora v týchto situáciách sú dodnes pomerne nejasné. |
4. |
Prejednávaná vec posúva túto líniu judikatúry k jej vonkajším hraniciam. Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania požaduje od Súdneho dvora výklad článku 23 ods. 1 písm. e) a j) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), ( 4 ) hoci toto ustanovenie nie je priamo uplatniteľné na situáciu, ktorá je predmetom sporu vo veci samej. Situácia je totiž z mnohých dôvodov mimo pôsobnosti nariadenia 2016/679. Jeho článok 23 ods. 1 sa v konaní na vnútroštátnom súde uplatní na danú situáciu len na základe odkazu uvedeného v platnej vnútroštátnej právnej úprave. |
5. |
V prejednávanej veci má teda Súdny dvor objasniť, ako ďaleko je primerané zájsť s logikou vnútroštátneho odkazu, na ktorej počiatku stojí rozsudok Dzodzi, v situácii, keď má vnútroštátny súd nie na základe jedného, ale v skutočnosti na základe viacerých rozšírení pôsobnosti ustanovenia práva EÚ, ktoré uskutočnil vnútroštátny zákonodarca, poskytnúť výklad tohto ustanovenia, ktoré podľa môjho názoru jednoducho nemôže byť nijako užitočné pri riešení otázky, ktorou sa zaoberá uvedený súd. |
II. Právny rámec
A. Právo EÚ
6. |
Odôvodnenia 2, 4 a 73 nariadenia 2016/679 znejú takto:
…
…
|
7. |
Článok 1 („Predmet úpravy a ciele“) nariadenia 2016/679 stanovuje: „1. Týmto nariadením sa stanovujú pravidlá ochrany fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a pravidlá týkajúce sa voľného pohybu osobných údajov. 2. Týmto nariadením sa chránia základné práva a slobody fyzických osôb, najmä ich právo na ochranu osobných údajov. …“ |
8. |
Článok 23 nariadenia 2016/679 („Obmedzenia“) je záverečným ustanovením kapitoly III, ktorá sa týka práv dotknutej osoby. Stanovuje: „1. V práve Únie alebo práve členského štátu, ktorému prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ podliehajú, sa prostredníctvom legislatívneho opatrenia môže obmedziť rozsah povinností a práv ustanovených v článkoch 12 až 22 a v článku 34, ako aj v článku 5, pokiaľ jeho ustanovenia zodpovedajú právam a povinnostiam ustanoveným v článkoch 12 až 22, ak takéto obmedzenie rešpektuje podstatu základných práv a slobôd a je nevyhnutným a primeraným opatrením v demokratickej spoločnosti s cieľom zaistiť: …
…
|
B. Vnútroštátne právo
9. |
§ 2a („Pôsobnosť predpisov o spracovávaní osobných údajov“) Abgabenordnung (nemecký daňový poriadok, ďalej len „AO“) zmenený a doplnený zákonom zo 17. júla 2017 ( 5 ) znie takto: „3. Ustanovenia tohto zákona a daňových zákonov o spracovávaní osobných údajov sa neuplatnia, pokiaľ právo Európskej únie, najmä nariadenie (EÚ) 2016/679… uplatňuje v príslušnom platnom znení priamo alebo podľa odseku 5. … 5. Pokiaľ nie je uvedené inak, platia ustanovenia nariadenia 2016/679, tohto poriadku a daňových zákonov o spracovávaní osobných údajov fyzických osôb mutatis mutandis pre informácie, ktoré sa týkajú identifikovaných alebo identifikovateľných
|
10. |
§ 32b („Povinnosť finančného orgánu poskytnúť informácie, ak osobné údaje neboli získané od dotknutej osoby“) AO stanovuje: „1. Povinnosť daňového orgánu poskytnúť informácie o dotknutej osobe podľa článku 14 ods. 1, 2 a 4 nariadenia 2016/679 dodatočne k výnimkám uvedeným v článku 14 ods. 5 nariadenia 2016/679 a § 31c ods. 2 neexistuje, pokiaľ
a v dôsledku toho záujem dotknutej osoby na získaní informácií nemôže prevážiť. § 32a ods. 2 sa uplatňuje mutatis mutandis.“ |
11. |
§ 32c („Právo dotknutej osoby na prístup k údajom“) AO stanovuje: „1. Právo dotknutej osoby na prístup k údajom voči daňovému orgánu podľa článku 15 nariadenia (EÚ) 2016/679 neexistuje, pokiaľ
…“ |
12. |
§ 32e („Vzťah k iným právam na prístup k informáciám“) AO stanovuje: „Pokiaľ dotknutá osoba alebo tretia osoba podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám z 5. septembra 2005… alebo podľa príslušných zákonov spolkových krajín má voči daňovému orgánu právo na prístup k informáciám, platia primerane články 12 až 15 nariadenia 2016/679 v spojení s § 32a až 32d. Ďalšie právo na informácie o daňových údajoch je v tejto súvislosti vylúčené…“ |
13. |
§ 129 ods. 1 Insolvenzordnung (zákon o platobnej neschopnosti z 5. októbra 1994) v znení neskorších predpisov stanovuje: „Konkurzný správca môže… napadnúť právne úkony uskutočnené pred začatím konania vo veci platobnej neschopnosti, ktoré poškodzujú veriteľov.“ |
14. |
Podľa § 143 ods. 1 prvej vety zákona o platobnej neschopnosti je právnym následkom úspešného opravného prostriedku to, že príjemca musí dotknutú platbu vrátiť do konkurznej podstaty. |
15. |
Podľa § 144 ods. 1 tohto zákona sa obnoví pôvodná pohľadávka príjemcu voči konkurznému dlžníkovi. Táto pohľadávka musí byť uspokojená z konkurznej podstaty. |
16. |
§ 2 („Pôsobnosť“) Gesetz über die Freiheit des Zugangs zu Informationen für das Land Nordrhein‑Westfalen (zákon spolkovej krajiny Severné Porýnie‑Vestfálsko o slobode informácií, ďalej len „zákon o slobode informácií“) z 27. novembra 2001 v znení zmien a doplnení stanovuje: „1. Tento zákon sa vzťahuje na správnu činnosť orgánov verejnej moci… Na účely tohto zákona je orgánom verejnej moci každý orgán, ktorý plní úlohy v oblasti verejnej správy. …“ |
17. |
§ 4 („Právo na informácie“) zákona stanovuje: „1. Každá fyzická osoba sa môže v súlade s týmto zákonom vo vzťahu k orgánom uvedeným v § 2 dovolávať práva na prístup k oficiálnym informáciám, ktoré má orgán k dispozícii. 2. Osobitné legislatívne ustanovenia o prístupe k správnym informáciám, poskytovaní informácií alebo sprístupňovaní spisu majú prednosť pred ustanoveniami tohto zákona…“ |
III. Skutkový stav, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky
18. |
Žalobca v spore vo veci samej je konkurzným správcom spoločnosti J & S Service UG. Ako konkurzný správca si od daňovej správy vyžiadal určité informácie o daňovej situácii platobne neschopnej spoločnosti, ktorej je správcom, aby preskúmal možnosť uplatnenia nárokov proti vyhláseniu konkurzu voči príslušnému daňovému úradu. |
19. |
Žalobca podal túto žiadosť na základe zákona o slobode informácií. Žalobca žiadal predovšetkým o informácie o potenciálnych exekučných opatreniach a skutočných exekučných opatreniach prijatých voči spoločnosti, o platbách prijatých od spoločnosti a o dátume, ku ktorému sa daňové orgány dozvedeli, že spoločnosť je v stave platobnej neschopnosti. Žalobca žiadal aj o výpis z účtov spoločnosti vo vzťahu k všetkým daniam za obdobie od marca 2014 do júna 2015. |
20. |
Daňový úrad zamietol sprístupnenie informácií žalobcovi. Žalobca toto rozhodnutie napadol pred Verwaltungsgericht (správny súd, Nemecko), ktorý žalobe v podstate vyhovel. Odvolanie podané spolkovou krajinou zamietol Oberverwaltungsgericht (vyšší správny súd, Nemecko). Uvedený súd konštatoval, že osobitné ustanovenia o daňovom tajomstve nevylučujú právo na informácie zakotvené v zákone spolkovej krajiny o slobode informácií. Hoci vo všeobecnosti takýto druh informácií môže podliehať daňovému tajomstvu, určite to neplatí vo vzťahu ku konkurznému správcovi spoločnosti, ktorej sa informácie týkajú. |
21. |
Spolková krajina následne podala dovolanie na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd). Uvedený súd sa vzhľadom na pochybnosti o správnom výklade článku 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 – na ktorý odkazujú ustanovenia o daňovom tajomstve – rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
|
22. |
Písomné pripomienky v tomto konaní predložila spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko, česká, nemecká a poľská vláda, ako aj Európska komisia. |
IV. Analýza
23. |
Tri otázky, ktoré položil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd), sa týkajú výkladu článku 23 ods. 1 písm. e) a j) nariadenia 2016/679. Je však nesporné, že toto ustanovenie sa priamo neuplatní na situáciu v spore vo veci samej. Ako vysvetľuje vnútroštátny súd, článok 23 ods. 1 sa uplatní nepriamo na základe toho, že vnútroštátny zákonodarca vložil odkaz do príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy. |
24. |
Za týchto okolností sa pred zodpovedaním prejudiciálnych otázok musím zaoberať predbežnou procesnou otázkou: má Súdny dvor právomoc na zodpovedanie prejudiciálnych otázok v prejednávanej veci? |
25. |
Účastníci, ktorí v tomto konaní predložili pripomienky, majú v tomto smere odlišné názory: zatiaľ čo spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko, poľská vláda a do istej miery Komisia vyjadrili pochybnosti o právomoci Súdneho dvora, česká a nemecká vláda zaujali opačné stanovisko. |
26. |
Za týchto okolností majú tieto návrhy nasledujúcu štruktúru. Po prvé preskúmam právomoc Súdneho dvora v prejednávanej veci (A). Na tento účel uvediem judikatúru vyplývajúcu z rozsudku Dzodzi (1), pričom pripomeniem jej pôvod a rozšírenie a), ako aj obmedzenia, ktoré postupne zaviedol Súdny dvor b). Vzhľadom na problémy, ktoré môžu nastať pri širokom uplatnení tejto judikatúry, potom Súdnemu dvoru navrhnem jej konsolidáciu (2). Ďalej uplatním navrhnutý právny rámec na prejednávanú vec, pričom konštatujem, že podľa môjho názoru dotknutá právna úprava EÚ nemôže byť nijako užitočná pri riešení konkrétnej otázky, ktorou sa zaoberá uvedený súd (3). Keďže som dospel k záveru, že Súdny dvor nemá právomoc v prejednávanej veci, podstatou troch prejudiciálnych otázok sa budem zaoberať len veľmi stručne a v rámci skutočne logicky možných hraníc (B). |
A. Právomoc Súdneho dvora
1. Judikatúra vyplývajúca z rozsudku Dzodzi
a) Pôvod a rozšírenie
27. |
Judikatúra vyplývajúca z rozsudku Dzodzi má svoj pôvod v rozsudku Thomasdünger. ( 6 ) V uvedenej veci vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor o výklad konkrétnej položky Spoločného colného sadzobníka (ďalej len „SCS“). Vec sa však týkala dovozu tovaru do Nemecka z iného členského štátu, a teda bola mimo pôsobnosti SCS. Dôvodom tohto návrhu bolo to, že nemecké orgány v príslušných vnútroštátnych ustanoveniach odkázali na položky stanovené v SCS na iné účely. |
28. |
Generálny advokát Mancini vo svojich stručných návrhoch navrhol, aby Súdny dvor konštatoval, že nemá právomoc. Podľa jeho názoru Zmluva Súdnemu dvoru nedáva právomoc rozhodnúť v situácii, keď (vtedajšie) ustanovenia Spoločenstva, ktorých výklad sa požaduje, neovplyvňujú záujmy účastníkov konania priamo, ale per relationem. Domnieval sa, že Súdny dvor nemá právomoc vo vzťahu k príslušným ustanoveniam len na základe toho, že vnútroštátny orgán sa slobodne a jednostranne rozhodol prijať ich ako referenčný rámec na určenie vlastných pravidiel. ( 7 ) |
29. |
Súdny dvor sa však v rozsudku touto problematikou nezaoberal. Odvolal sa na domnienku relevantnosti prejudiciálnych otázok a následne prešiel na ich vecnú stránku. ( 8 ) |
30. |
Výslovné potvrdenie vlastnej právomoci Súdneho dvora na zodpovedanie otázok v takých veciach, akou je prejednávaná vec, prišlo v rozsudku Dzodzi. ( 9 ) Vec sa týkala práva na pobyt v Belgicku pre manželku (togskú štátnu príslušníčku) zosnulého belgického občana, ktorý nikdy nevyužil svoju slobodu pracovať alebo zdržiavať sa v inom členskom štáte. Právna úprava EÚ, na ktorú sa odvolával belgický súd, sa jednoznačne neuplatnila a vec nemala nijaký cezhraničný prvok. Vnútroštátny súd však poukázal na to, že podľa vnútroštátnych predpisov sa s manželským partnerom belgického občana má zaobchádzať tak, ako keby bol občanom Spoločenstva. Súd preto položil Súdnemu dvoru otázku, či by pani Dzodzi mala právo bývať a zdržiavať sa v Belgicku, keby jej manžel bol štátnym príslušníkom iného členského štátu než Belgicka. |
31. |
Generálny advokát Darmon vo svojich návrhoch navrhol, aby Súdny dvor odmietol právomoc. Poukázal najmä na to, že jednota a konzistentnosť právneho poriadku Spoločenstva nie je dotknutá situáciami, ktoré sú mimo jeho pôsobnosti, bez ohľadu na možnú podobnosť príslušných vnútroštátnych ustanovení s ustanoveniami Spoločenstva, ktorých výklad sa požaduje. ( 10 ) |
32. |
Súdny dvor nenasledoval odporúčanie generálneho advokáta. Svoju právomoc založil na troch hlavných úvahách: i) domnienka relevantnosti, ii) znenie Zmluvy, ktoré výslovne nevylučuje právomoc, a iii) záujem Spoločenstva na tom, „aby sa s cieľom zabrániť budúcim rozdielom vo výklade všetky ustanovenia Spoločenstva vykladali jednotne bez ohľadu na okolnosti, za akých sa majú uplatniť“. ( 11 ) |
33. |
Rozsudok Dzodzi sa stal ustálenou judikatúrou. Tento prístup sa uplatnil nielen vo veciach, ktoré sa týkali základných slobôd, ale aj vo veciach, ktoré sa okrem iného týkali spoločnej poľnohospodárskej politiky, ( 12 ) ochrany spotrebiteľa, ( 13 ) zdaňovania, ( 14 ) sociálnej politiky ( 15 ) a práva hospodárskej súťaže. ( 16 ) |
34. |
Hoci skutkové a právne okolnosti týchto vecí boli odlišné, zdá sa, že vo väčšine z nich mali pre Súdny dvor osobitný význam dva prvky: i) skutočnosť, že vnútroštátne ustanovenia verne reprodukovali príslušné ustanovenia EÚ, ( 17 ) a/alebo ii) výslovný (alebo v každom prípade jasný) úmysel vnútroštátneho zákonodarcu harmonizovať vnútroštátne právo s právom EÚ. Posledná uvedená požiadavka bola považovaná za splnenú okrem iného vtedy, keď vnútroštátne právne predpisy pri úprave čisto vnútroštátnych situácií prijali rovnaké riešenia ako právo EÚ, ( 18 ) aby najmä predišli diskriminácii vlastných štátnych príslušníkov alebo narušeniu hospodárskej súťaže, ( 19 ) prípadne aby upravili jednotný právny rámec v porovnateľných situáciách. ( 20 ) |
35. |
Následná judikatúra je pomerne nejednoznačná, pokiaľ ide o presný rozsah rozšírenia právomoci na základe rozsudku Dzodzi. Zdá sa, že zásady vyplývajúce z tohto rozsudku sa v mnohých veciach uplatnili veľmi veľkoryso. |
36. |
V niektorých veciach predovšetkým Súdny dvor zašiel tak ďaleko, že akceptoval vágne, nepriame alebo implikované odkazy na právo EÚ. Platí to napríklad pre vec BIAO, kde vnútroštátne ustanovenia „doslova nereprodukovali [príslušné ustanovenia EÚ]“, vnútroštátna vláda a vnútroštátny súd sa však zhodli na tom, že rozsudok Súdneho dvora bude na vnútroštátnej úrovni záväzný. ( 21 ) Rovnako vo veci BAT Súdny dvor rozhodol na základe toho, že „vnútroštátne právne predpisy sa na účely riešenia vnútroštátnych situácií nesporne zosúladili s riešeniami použitými v práve Spoločenstva“, hoci konkrétne dotknuté ustanovenie výslovne neodkazovalo v tejto súvislosti na právo EÚ. ( 22 ) |
37. |
Podobne v rozsudku Kofisa Súdny dvor akceptoval odkaz, keď sa vnútroštátne ustanovenie upravujúce vnútroštátne situácie neodvolávalo na konkrétne ustanovenie práva EÚ, ale len na príslušné „colné predpisy“ EÚ. ( 23 ) Rovnako vo veci Schoonbroodt Súdny dvor vydal rozsudok, hoci príslušné vnútroštátne ustanovenia iba odkazovali na „zásady práva Spoločenstva“. ( 24 ) Nakoniec v rozsudku Ostas Súdny dvor vyhlásil, že má právomoc na základe judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Dzodzi, vnútroštátny súd však musí overiť, či ide o priamy a nepodmienený odkaz. ( 25 ) |
38. |
Zaujímavé je, že v rozsudkoch Federconsorzi a Fournier ( 26 ) Súdny dvor potvrdil svoju právomoc dokonca aj v situácii, keď odkaz na príslušné ustanovenia ES nebol uvedený vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ale len v súkromnoprávnych zmluvách alebo dohodách uzavretých orgánmi verejnej moci. |
39. |
Navyše vo veciach Kofisa a Poseidon Súdny dvor rozhodol na základe predpokladu, že jeho rozsudok bude pre vnútroštátny súd záväzný. Súdny dvor uviedol, že v spise nič nenaznačuje, že by bol vnútroštátny súd oprávnený odchýliť sa od výkladu príslušných ustanovení EÚ zo strany Súdneho dvora. ( 27 ) Súdny dvor dokonca zašiel ešte ďalej v rozsudku Fournier, kde prijal právomoc po tom, čo zdôraznil, že dotknuté vnútroštátne ustanovenia patria do oblasti, na ktorú sa príslušná smernica nevzťahuje, a teda pojmy použité vo vnútroštátnych ustanoveniach „nemusia mať nevyhnutne rovnaký význam ako pojmy použité v [príslušnej] smernici“. Súdny dvor konštatoval, že „vnútroštátnemu súdu ako jedinému súdu s právomocou vykladať [dotknuté vnútroštátne ustanovenia] prináleží dať pojmom použitým v [týchto ustanoveniach] význam, ktorý považuje za vhodný, pričom v tomto ohľade nie je viazaný významom, ktorý musí mať rovnaký výraz použitý v smernici“. ( 28 ) |
40. |
Nakoniec v niektorých rozsudkoch sa Súdny dvor nezaoberal tým, prečo v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku Dzodzi má právomoc odpovedať na prejudiciálnu otázku. Judikatúru len spomenul bez vysvetlenia, ako sa v nej uvedené zásady uplatnia na skutkové okolnosti veci. ( 29 ) |
b) Hranice
41. |
Judikatúra vyplývajúca z rozsudku Dzodzi sa síce stala ustálenou, napriek tomu však stále priťahovala kritiku viacerých generálnych advokátov: Jacobs vo veciach Leur‑Bloem ( 30 ) a BIAO, ( 31 ) Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Kofisa ( 32 ) a Tizzano vo veci Adam. ( 33 ) Uvedení generálni advokáti v podstate i) považovali skutočnosť, že Zmluvy výslovne nevylučujú právomoc, za nepresvedčivú vzhľadom na základnú zásadu rozdelenia právomocí, ktorá je v nich zakotvená, ii) spochybňovali existenciu skutočného záujmu Únie na zabezpečení konzistentného výkladu, iii) poukazovali na to, že je netradičné vykladať ustanovenia EÚ mimo ich vlastného kontextu, a iv) pochybovali o záväznosti odpovede Súdneho dvora za týchto okolností. Na základe toho títo generálni advokáti vyzvali Súdny dvor, aby upustil od judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Dzodzi alebo aby ju v každom prípade uplatňoval reštriktívne. |
42. |
Súdny dvor nikdy nevyhovel návrhu, aby upustil od judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Dzodzi. Postupom času ju však do určitej miery spresnil. |
43. |
Po prvé v rozsudku Kleinwort Benson na základe návrhu, ktorý mu predložil generálny advokát Tesauro, ( 34 ) Súdny dvor odmietol právomoc s odôvodnením, že dotknutá vnútroštátna právna úprava neobsahuje „priamy a nepodmienený odkaz“ na príslušné ustanovenia práva EÚ, ale má ich len ako vzor a nereprodukuje ich znenie v plnom rozsahu. Súdny dvor navyše poukázal na to, že vnútroštátne právo jasne stanovuje, že výklad poskytnutý Súdnym dvorom by nebol pre vnútroštátny súd nevyhnutne záväzný. ( 35 ) |
44. |
Hoci Súdny dvor kritérium „priameho a nepodmieneného odkazu“ nie vždy použil v rokoch, ktoré nasledovali po vydaní rozsudku Kleinwort Benson, ( 36 ) postupne ho začal uplatňovať prísnejšie. Odmietol tak vykonávať právomoc vo veciach, v ktorých bol odkaz nejasný, nepreukázaný alebo príliš všeobecný, ( 37 ) prípadne z neho nevyplývalo, že odpoveď Súdneho dvora by bola pre vnútroštátny súd záväzná. ( 38 ) Naopak, Súdny dvor prijal právomoc vo veciach, v ktorých z písomností predložených Súdnemu dvoru vyplývalo, že príslušné ustanovenia práva EÚ sú priamo a nepodmienene uplatniteľné na základe vnútroštátneho práva. ( 39 ) V mnohých veciach Súdny dvor prijal právomoc až po uistení, že výklad ustanovení práva EÚ požadovaný od Súdneho dvora bude pre vnútroštátne orgány záväzný. ( 40 ) V prípade potreby sa Súdny dvor bez zaváhania pozrel na travaux préparatoires vnútroštátnych právnych predpisov, aby preskúmal, či mal vnútroštátny zákonodarca skutočne v úmysle zaobchádzať so situáciami týkajúcimi sa EÚ a vnútroštátnymi situáciami rovnako. ( 41 ) |
45. |
Po druhé v rozsudku Ullens de Schooten Súdny dvor poukázal na to, že vo veciach, ktoré sa týkajú základných slobôd, je jeho právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky v čisto vnútroštátnych situáciách výnimkou. Následne problematiku systematicky zhrnul a uviedol štyri súbory okolností, za ktorých je predsa len oprávnený rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania (judikatúra vyplývajúca z rozsudku Dzodzi patrí medzi ne). Čo je dôležité, Súdny dvor tiež zdôraznil, že v situácii, ktorej všetky okolnosti sa obmedzujú len na jeden členský štát, „vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby Súdnemu dvoru v súlade s článkom 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora poskytol vysvetlenie toho, akú súvislosť má spor, ktorý prejednáva, napriek jeho čisto vnútroštátnej povahe, s ustanoveniami práva Únie… takže je požadovaný výklad v prejudiciálnom konaní preňho nevyhnutný na to, aby mohol prijať potrebné rozhodnutie v tomto spore“. ( 42 ) |
46. |
Nedávna judikatúra Súdneho dvora (pred vydaním rozsudku Ullens de Schooten aj po ňom) podľa všetkého potvrdzuje, že Súdny dvor je pripravený prísnejšie posudzovať, či mu vnútroštátne súdy riadne poskytli všetky informácie potrebné na pozitívne preukázanie jeho právomoci. ( 43 ) |
47. |
Po tretie je tu rozsudok Nolan. V uvedenej veci Súdny dvor rozhodol, že judikatúra vyplývajúca z rozsudku Dzodzi sa neuplatní, ak „akt Únie výslovne stanovuje prípad vylúčenia z jeho pôsobnosti“. Súdny dvor konštatoval, že „nemožno tvrdiť alebo predpokladať, že existuje záujem Únie na tom, aby v oblasti, ktorá bola normotvorcom Únie vylúčená z pôsobnosti aktu, ktorý prijal, bol výklad ustanovení toho aktu jednotný“. ( 44 ) |
48. |
Je pravda, že rozsudok Nolan sa dá chápať v tom zmysle, že pravidlo vyplývajúce z rozsudku Dzodzi sa neuplatní vtedy, keď ustanovenia EÚ, na ktoré odkazuje vnútroštátne právo, výslovne vylučujú také situácie, aká je predmetom sporu vo veci samej. Keby sa však rozsudok Nolan vykladal takto, predstavoval by v judikatúre unicum. ( 45 ) |
49. |
V nasledujúcich veciach totiž Súdny dvor jasne uviedol, že taký (ďalekosiahly) výklad rozsudku Nolan je nesprávny. V rozsudku E Súdny dvor odmietol postupovať podľa tej istej logiky a poukázal na to, že „vec, v ktorej bol vyhlásený uvedený rozsudok, charakterizovali osobitosti, ktoré sa nenachádzajú vo veci samej“. ( 46 ) Neskôr v rozsudku G.S. a V.G. Súdny dvor zdôraznil, že jeho právomoc sa nemôže „meniť v závislosti od toho, či pôsobnosť príslušného ustanovenia [EÚ] je obmedzená na základe pozitívnej definície alebo stanovením určitých prípadov vylúčenia, pretože tieto dve legislatívne techniky možno použiť bez rozdielu“. ( 47 ) Osobitne Súdny dvor vysvetlil, že cieľom judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Dzodzi je „umožniť Súdnemu dvoru rozhodnúť o výklade ustanovení práva Únie, a to nezávisle od podmienok, za ktorých sa majú tieto ustanovenia uplatniť, v situáciách, ktoré autori Zmlúv či normotvorca Únie nepovažovali za potrebné zaradiť do pôsobnosti týchto ustanovení“. ( 48 ) |
50. |
Domnievam sa preto, že rozsudok Nolan treba skôr chápať ako vec, v ktorej Súdny dvor odmietol právomoc, lebo vnútroštátny zákonodarca „použil“ ustanovenie práva EÚ, ktorého výklad mal poskytnúť, v kontexte, ktorý bol príliš vzdialený tomu pôvodnému. Ustanovenie práva EÚ sa totiž v dotknutej situácii nielenže neuplatnilo z hľadiska osobnej pôsobnosti, ale aj právny kontext, ktorého súčasťou bolo vnútroštátne ustanovenie, bol výrazne odlišný. |
2. Konsolidácia a objasnenie judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Dzodzi
51. |
Súdny dvor napriek kritike, ktorej sa stal terčom, ustálene potvrdzuje judikatúru vyplývajúcu z rozsudku Dzodzi. Ako však vyplýva z vyššie uvedeného prehľadu, podmienky, za akých prijme právomoc, hoci vec je skutočne mimo pôsobnosti opatrenia EÚ, a presné hranice takého rozšírenia zďaleka nie sú jasné. |
52. |
Som presvedčený, že Súdny dvor by mal využiť príležitosť, ktorú ponúka táto vec, a vniesť do tejto problematiky aspoň trocha svetla. ( 49 ) Vnútroštátnym súdom bez presnejšieho rámca chýba usmernenie, pokiaľ ide o to, kedy môžu Súdnemu dvoru klásť otázky o výklade ustanovení EÚ, ktoré sa len nepriamo uplatnia v spore vo veci samej. Sotva treba v tejto súvislosti zdôrazňovať, že každý návrh na začatie prejudiciálneho konania zamietnutý z procesných dôvodov nevyhnutne znamená neoptimálne využitie času a zdrojov zo strany vnútroštátneho súdu i Súdneho dvora. |
53. |
V nasledujúcich bodoch uvediem podmienky, ktoré by podľa môjho názoru mali byť splnené na to, aby mohol byť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný mimo pôsobnosti opatrenia EÚ prijateľný na základe prístupu, ktorý vyplýva z rozsudku Dzodzi. Dve z týchto podmienok – dvojitá hmotnoprávna podmienka a jedna procesná podmienka – už vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora a). Navrhujem výslovne potvrdiť, že okrem týchto dvoch podmienok existuje aj tretia hmotnoprávna podmienka, ktorá sa týka záujmu na jednotnosti pojmov, ktorá je cieľom takého návrhu b). |
a) Priamy a nepodmienený odkaz a povinnosť vnútroštátneho súdu vysvetliť návrh na začatie prejudiciálneho konania
54. |
Prvá hmotnoprávna podmienka – ktorá je v skutočnosti dvojitou podmienkou – bola po prvý raz stanovená v rozsudku Kleinwort Benson a prednedávnom bola potvrdená vo viacerých rozsudkoch: vnútroštátne právo musí obsahovať „priamy a nepodmienený odkaz“ na ustanovenia práva EÚ, ktorých výklad má Súdny dvor poskytnúť. To prirodzene vyvoláva otázku: kedy je odkaz priamy a nepodmienený? |
55. |
Výraz „priamy“ treba podľa môjho názoru chápať v tom zmysle, že odkaz musí byť špecifický a jednoznačný v protiklade k všeobecnému (alebo generickému) odkazu. ( 50 ) Túto požiadavku určite spĺňajú vnútroštátne ustanovenia obsahujúce výslovný odkaz na ustanovenia práva EÚ, ktoré sú určené alebo ľahko určiteľné. Nedá sa však vylúčiť, že odkazy, ktoré sa nenachádzajú v samotnom vnútroštátnom ustanovení, ale v iných dokumentoch – akými sú sprievodné akty k právnym predpisom (alebo iné prípravné práce) alebo vykonávacie predpisy –, sa budú na tento účel považovať za dostatočne priame a jasné. ( 51 ) |
56. |
Výraz „nepodmienený“ zas podľa všetkého znamená, že dotknuté ustanovenia práva EÚ sú „bez obmedzenia uplatniteľné na situáciu vo veci samej“, ( 52 ) z čoho vyplýva, že vnútroštátny súd sa nemôže odkloniť od výkladu poskytnutého Súdnym dvorom. ( 53 ) Toto chápanie výrazu „nepodmienený“ podporuje vyššie uvedená judikatúra, v ktorej Súdny dvor zdôraznil, že je dôležité, aby bol jeho rozsudok v spore vo veci samej záväzný. ( 54 ) |
57. |
Od rozsudku Ullens de Schooten je jasné aj to, že musí byť splnená i určitá procesná podmienka, aby Súdny dvor prijal právomoc v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je podobný veci Dzodzi. Právomoc Súdneho dvora v situáciách, v ktorých sa právo EÚ priamo neuplatní na skutkové okolnosti veci, predstavuje výnimku, ktorá sa ako taká musí vykladať reštriktívne. Navyše vo veciach podobných veci Dzodzi je ešte dôležitejšie, aby Súdny dvor jasne a podrobne poznal príslušné vnútroštátne právne predpisy, lebo relevantnosť a nevyhnutnosť odpovede Súdneho dvora nemusí byť hneď zjavná. ( 55 ) Je teda úlohou vnútroštátneho súdu, aby Súdnemu dvoru vysvetlil, prečo Súdny dvor má právomoc napriek tomu, že dotknuté ustanovenia práva EÚ sa v spore vo veci samej priamo neuplatnia. Ak vnútroštátny súd neposkytne relevantné informácie v tomto smere, Súdny dvor jednoducho nemôže prijať právomoc. ( 56 ) |
b) Záujem na „jednotnosti pojmov“
58. |
Podľa môjho názoru musí byť splnená aj dodatočná podmienka, aby mal Súdny dvor právomoc vo veciach podobných veci Dzodzi. V judikatúre sa síce dajú nájsť určité stopy tejto podmienky, ( 57 ) treba však pripustiť, že Súdny dvor ju doposiaľ výslovne nevyjadril. Zdá sa však, že táto dodatočná podmienka vyplýva zo samotnej logiky, na ktorej je založená judikatúra vyplývajúca z rozsudku Dzodzi. |
59. |
Hlavné odôvodnenie právomoci Súdneho dvora vo veciach podobných veci Dzodzi – ktoré Súdny dvor takmer ako mantru opakuje vo svojej judikatúre – spočíva v tom, že v prípade odkazu je v záujme Únie zabezpečiť jednotný výklad príslušných ustanovení práva EÚ „s cieľom zabrániť budúcim rozdielom vo výklade“. Z toho vyplýva, že „jednota výkladu“ musí vzhľadom na štruktúru týchto vecí odkazovať na záujem Únie na udržaní vnútornej jednoty v rámci členského štátu, a nie na jednotný výklad práva EÚ vo všetkých členských štátoch, čo je v skutočnosti tradičnejší prípad v rámci práva EÚ. V opačnom prípade si neviem celkom dobre predstaviť, ako presne by mohla byť jednota práva EÚ ohrozená tým, že si jednotlivé členské štáty jednostranne zachovajú rozdielne ustanovenia mimo pôsobnosti práva EÚ na vnútroštátnej úrovni. |
60. |
Napriek tomu nevidím dôvod, pre ktorý by každý jeden odkaz na ustanovenia, zásady alebo pojmy práva EÚ, ktorý sa nachádza v zákonoch členských štátov, mal nevyhnutne zakladať záujem Únie na (určitej) „jednotnosti pojmov“. |
61. |
Chápem záujem na jednotnosti pojmov, ktorý má nielen Únia, ale ešte viac členský štát, aby na vnútroštátnej úrovni nedošlo k situácii, že sa uplatňujú tieto dva súbory predpisov v kontexte, ktorý je z funkčného a právneho hľadiska porovnateľný. Je to pravdepodobné v prípade, keď tieto ustanovenia sledujú rovnaký cieľ a majú rovnaký predmet úpravy. V takých situáciách – a len v nich – považujem za žiaduce i možné vykladať oba súbory ustanovení konzistentne. |
62. |
Viacero generálnych advokátov totiž varovalo Súdny dvor pred nebezpečenstvom, ktoré vyplýva z výkladu ustanovenia mimo jeho kontextu alebo z jeho uplatnenia na súbor okolností odlišných od tých, ktoré mal na mysli normotvorca EÚ. ( 58 ) K týmto výhradám sa môžem len pripojiť. Ak je však kontext dvoch súborov ustanovení v podstate obdobný, tieto riziká sú pravdepodobne menšie. |
63. |
Môže však byť potrebné určité objasnenie, pokiaľ ide o požiadavku, podľa ktorej musia mať vnútroštátne ustanovenia a ustanovenia práva EÚ rovnaký predmet úpravy. Pokiaľ totiž vnútroštátne ustanovenia upravujú oblasť, ktorá nepatrí do pôsobnosti ustanovení práva EÚ, túto požiadavku zjavne nemožno chápať tak, že si vyžaduje dokonalú totožnosť, ale skôr súvislosť, blízkosť alebo výraznú podobnosť ich predmetov. |
64. |
Taká požiadavka bude pravdepodobne splnená, keď sa vnútroštátne orgány rozhodnú rozšíriť pôsobnosť pravidiel EÚ na „susediace“ situácie, aby sa so situáciami patriacimi do pôsobnosti práva EÚ a čisto vnútroštátnymi situáciami zaobchádzalo rovnako. Platí to najmä vtedy, keď sú príslušné vnútroštátne predpisy takpovediac „na krok od“ legislatívneho rámca EÚ, na ktorý odkazujú, a to z hľadiska vecnej, osobnej, miestnej alebo časovej pôsobnosti. |
65. |
Príklady z judikatúry pomôžu tento pojem lepšie pochopiť. Vo veci Dzodzi mali príslušné ustanovenia ES a vnútroštátne ustanovenia jednoznačne rovnaký predmet: nadobudnutie práva na pobyt manželského partnera občana EÚ a belgického občana. Belgický súd sa preto Súdneho dvora pýtal, či by pani Dzodzi mala nárok na toto právo, keby patrila do osobnej pôsobnosti príslušných ustanovení ES. ( 59 ) Vo veci Leur‑Bloem holandský zákonodarca pri preberaní ustanovení EÚ o zdaňovaní zlúčení, rozdelení, prevodov majetku a výmeny akcií týkajúcich sa spoločností rôznych členských štátov rozšíril ich pôsobnosť tak, aby sa vzťahovali aj na zlúčenie dvoch holandských spoločností. ( 60 ) Vo veciach SGI a Solar Electric Martinique francúzska právna úprava v podstate uplatnila pravidlá EÚ v oblasti DPH na zámorské departementy a územia napriek tomu, že boli výslovne vylúčené z pôsobnosti príslušných smerníc EÚ. ( 61 ) Vo veci Europamur príslušné španielske zákony rozšírili pôsobnosť predpisov EÚ o nekalých obchodných praktikách obchodníkov voči spotrebiteľom tak, aby sa vzťahovali aj na praktiky medzi obchodníkmi. ( 62 ) Vo viacerých veciach Súdny dvor odpovedal na otázky o správnom výklade článku 101 ZFEÚ, keď dotknuté dohody alebo postupy nemali vplyv na hospodársku súťaž na vnútornom trhu, ale mohli predstavovať porušenie vnútroštátnych predpisov v oblasti hospodárskej súťaže. ( 63 ) |
66. |
Dokonca aj v mnohých veciach, v ktorých Súdny dvor mohol veľkoryso predpokladať existenciu priameho a nepodmieneného odkazu – akými sú veci Fournier, Ostas alebo BIAO ( 64 ) –, platí, že dotknuté vnútroštátne predpisy predstavovali rozšírenie pôsobnosti príslušných ustanovení práva EÚ len o „jeden krok“. ( 65 ) |
67. |
Čím viac sa však vnútroštátne predpisy vzdialia od kontextu, v ktorom boli ustanovenia práva EÚ navrhnuté a v ktorom pôsobia, tým menší je záujem Únie (a dotknutého členského štátu) na zabezpečení jednotnosti pojmov a tým slabší základ má právomoc Súdneho dvora. Súdny dvor by možno mohol prijať právomoc na výklad ustanovenia EÚ o cestnej preprave ošípaných, keby členský štát rozšíril jeho pôsobnosť na cestnú prepravu oviec. Prijal by však Súdny dvor túto právomoc s poukázaním na rozsudok Dzodzi, keby členský štát rozšíril tieto predpisy alebo čo i len zopár ich ustanovení na základe jasného a nepodmieneného odkazu na medziplanetárnu prepravu ľudí? |
68. |
Je jasné, že orgánom členských štátov nič nebráni inšpirovať sa existujúcimi predpismi EÚ a vypožičať si ich – alebo niektoré v nich použité zásady, pojmy a výrazy – pri úprave iných oblastí. Ich tvorivosť pri prenášaní predpisov EÚ do nových vecí však nemôže mať za následok abnormálne a neobmedzené rozšírenie právomoci Súdneho dvora. |
69. |
Logikou je teda jeden krok. Jednoduché pravidlo spočíva v tom, že len jeden krok mimo existujúceho právneho rámca EÚ nemusí byť problém, ak celková logika tohto rámca zostáva zachovaná. Niekoľko malých krokov pre vnútroštátneho zákonodarcu sa však náhle stáva pomerne obrovským skokom pre Súdny dvor, ktorý potom má nepriamo rozhodovať v spore, ktorý má veľmi málo spoločného s pôvodným nástrojom práva EÚ. |
c) Predbežné zhrnutie
70. |
Zhrniem to tak, že aby mohol Súdny dvor prijať právomoc vo veci, v ktorej vnútroštátny súd uplatňuje príslušný právny predpis EÚ na základe jeho vnútroštátneho rozšírenia mimo pôvodne určenej pôsobnosti, musia byť splnené tri podmienky. |
71. |
Po prvé musí vnútroštátne právo obsahovať priamy a nepodmienený odkaz na ustanovenie EÚ, ktorého výklad má Súdny dvor poskytnúť, čo znamená nielen to, že toto ustanovenie práva EÚ je jednoznačne uplatniteľné v danej veci, ale aj to, že usmernenie poskytnuté Súdnym dvorom bude pre vnútroštátny súd v danej veci záväzné. |
72. |
Po druhé musia vnútroštátnym právom rozšírené predpisy EÚ stále pôsobiť v kontexte porovnateľnom z funkčného a právneho hľadiska, v ktorom pretrváva záujem na zachovaní jednotnosti pojmov a výklad ustanovení práva EÚ môže mať pre vnútroštátny súd určitý praktický význam. |
73. |
Po tretie musí vnútroštátny súd jasne vysvetliť, ako sú dve vyššie uvedené požiadavky splnené v danej veci, pričom uvedenie príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva. |
74. |
Vzhľadom na tento rámec teraz preskúmam, či má Súdny dvor právomoc v prejednávanej veci. |
3. Prejednávaná vec
75. |
Po prvé ak začnem poslednou procesnou podmienkou, informácie, ktoré Súdny dvor potrebuje na to, aby mohol rozhodnúť o svojej právomoci, sú v návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne uvedené. Vnútroštátny súd totiž taxatívne vysvetľuje, prečo má podľa jeho názoru Súdny dvor právomoc v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku Dzodzi. Súdny dvor preto nemusí v tomto smere vychádzať z nijakých predpokladov týkajúcich sa vnútroštátneho práva. |
76. |
Po druhé je nesporné, že príslušný vnútroštátny predpis, AO, obsahuje „priamy a nepodmienený“ odkaz na ustanovenia nariadenia 2016/679. Výslovný odkaz na ustanovenia tohto nariadenia obsahuje § 2a, § 32b a § 32e AO. Okrem toho § 32c ods. 1 bod 2 AO stanovuje, že výrazy „preukazovan[ie], uplatňovan[ie] alebo obhajovan[ie] občianskoprávnych nárokov alebo obhajovan[ie] občianskoprávnych nárokov“ sa majú vykladať v zmysle článku 23 ods. 1 písm. j) nariadenia 2016/679. ( 66 ) Úmysel zosúladiť tieto dva súbory ustanovení vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu. Navyše je tiež nesporné, že odpoveď Súdneho dvora by bola pre vnútroštátny súd záväzná. |
77. |
Po tretie však mám silné pochybnosti o existencii záujmu na zabezpečení jednotnosti pojmov. Domnievam sa totiž, že dotknuté ustanovenia EÚ a vnútroštátne ustanovenia – pri posúdení na makroúrovni (v kontexte právneho nástroja, ktorého sú súčasťou) i na mikroúrovni (pri zameraní sa na samotné konkrétne ustanovenia) – nesledujú rovnaký cieľ ani nemajú rovnaký predmet úpravy. |
78. |
Začnem tým, že netreba poukazovať na významné rozdiely jednotlivých legislatívnych rámcov, ktorých sú tieto dva súbory ustanovení súčasťou, z hľadiska obsahu a cieľa. Článok 23 ods. 1 je ustanovením všeobecného nariadenia o ochrane údajov: korpus ustanovení upravujúcich spracovanie osobných údajov na jednotnom trhu. ( 67 ) Toto nariadenie predovšetkým stanovuje hranice využívania spracovania údajov s cieľom chrániť základné práva dotknutých osôb. |
79. |
Naopak, § 32c ods. 1 bod 2 je ustanovením nemeckého daňového poriadku, úplne odlišného právneho nástroja. Ustanovenia tohto právneho nástroja vrátane ustanovení o spracovaní údajov majú zabezpečiť jednotné a zákonné zdaňovanie a zachovanie daňových príjmov. |
80. |
Navyše tieto dve konkrétne ustanovenia sú pri spoločnom alebo samostatnom posudzovaní odlišné aj z hľadiska cieľov a obsahu. |
81. |
Článok 23 nariadenia 2016/679 upravuje situácie, v ktorých môže Únia alebo členské štáty zaviesť obmedzenia práv, ktoré obvykle dotknuté osoby majú a ktoré sú zaručené v kapitole III nariadenia 2016/679 (napríklad právo na prístup, opravu a vymazanie), a zodpovedajúce povinnosti prevádzkovateľov (akou sú informačné povinnosti). V uvedených situáciách (ktoré treba vykladať reštriktívne) môžu určité verejné alebo súkromné záujmy obmedziť základné právo jednotlivca na ochranu osobných údajov. ( 68 ) |
82. |
Naopak, § 32c ods. 1 bod 2 AO – ktorý sa nachádza v prvej časti štvrtej kapitole („Ochrana údajov a daňové tajomstvo“) AO – je súčasťou súboru ustanovení, ktoré majú upraviť, kedy nemecké daňové orgány môžu (alebo nemôžu) zverejniť alebo použiť údaje zdaniteľných osôb, ku ktorým získali prístup v súvislosti s daňovými konaniami. Ako ukazuje aj prejednávaná vec, z tohto hľadiska uvedené ustanovenia skutočne fungujú ako obmedzenie alebo ohraničenie práva jednotlivca na prístup k informáciám, ktoré majú k dispozícii orgány verejnej moci. |
83. |
Vnútroštátny súd konkrétne vysvetľuje, že § 32c ods. 1 bod 2 AO bol zavedený s cieľom napraviť nevýhodné postavenie daňovej správy v konaní vo veci platobnej neschopnosti. Podľa nemeckého práva žaloba o zrušenie podaná v rámci konania vo veci platobnej neschopnosti predstavuje občianskoprávnu žalobu, ktorú prejednávajú občianskoprávne súdy. Podľa nemeckého konkurzného práva majú súkromnoprávni veritelia a verejnoprávni veritelia rovnaké postavenie, takže verejnoprávne pohľadávky, akými sú dane a príspevky na sociálne zabezpečenie, nemajú prednosť. |
84. |
Ako však vnútroštátny súd ďalej zdôrazňuje, pred zavedením § 32c ods. 1 bodu 2 AO mali daňové orgány v praxi horšie postavenie než akýkoľvek iný súkromný veriteľ. Vďaka vnútroštátnej judikatúre, ktorá bola naklonená sprístupňovaniu, pokiaľ ide o ustanovenia o slobode informácií a o prístupe k informáciám, totiž konkurzní správcovia mohli žiadať daňové orgány o sprístupnenie daňových informácií o konkurznom dlžníkovi. Vďaka tomu sa mohli správcovia na základe úplných informácií rozhodnúť, či uplatnia voči týmto orgánom nároky proti vyhláseniu konkurzu. Táto možnosť neexistuje, pokiaľ ide o súkromných veriteľov konkurzného dlžníka, keďže na týchto veriteľov sa nevzťahujú zákony o slobode informácií. |
85. |
Práve vzhľadom na tento legislatívny kontext a prax nemecký zákonodarca zaviedol § 32c ods. 1 bod 2 AO, aby daňové orgány nemali v konaní vo veci platobnej neschopnosti slabšie postavenie než súkromní veritelia. |
86. |
Aj ciele týchto dvoch ustanovení sú teda odlišné: článok 23 nariadenia 2016/679 má zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi dodržiavaním základných práv fyzických osôb, ktoré sú ovplyvnené spracovaním údajov (napríklad súkromný a rodinný život), a potrebou chrániť ďalšie legitímne záujmy v demokratickej spoločnosti (napríklad národnú bezpečnosť). Naopak, § 32c ods. 1 bod 2 AO má napraviť vnímanú nerovnováhu vo vzťahu k daňovým orgánom, keď sú v rámci konania vo veci platobnej neschopnosti uplatňované nároky proti vyhláseniu konkurzu. |
87. |
Navyše aby § 32c ods. 1 bod 2 AO dosiahol taký cieľ, zďaleka len nerozširuje pôsobnosť článku 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 na určité „susediace“ situácie, ale „vypožičiava si“ z neho ustanovenie a prostredníctvom zvláštneho legislatívneho odkazu ho uplatňuje na pomerne odlišný súbor okolností. Taký legislatívny výklad je však možný len vďaka tomu, že už predtým v iných prvkoch vnútroštátneho legislatívneho rámca došlo k viacerým ďalším rozšíreniam vecnej a osobnej pôsobnosti nariadenia 2016/679. |
88. |
Po prvé článok 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 sa uplatní len na fyzické osoby, zatiaľ čo § 32c ods. 1 bod 2 AO sa uplatní na všetky fyzické a právnické osoby. V prejednávanej veci sa totiž požaduje prístup k informáciám v súvislosti s daňovými údajmi právnickej osoby. Zjavne nejde o nepodstatný detail: hľadanie rovnováhy, ktoré požaduje článok 23 ods. 1, sa nevyhnutne neuskutoční rovnako v súvislosti s údajmi, ktoré sa týkajú právnickej osoby, na ktorú sa nariadenie 2016/679 dokonca ani nevzťahuje, v dôsledku čoho nedochádza k hodnoteniu takej situácie z hľadiska rovnováhy alebo legislatívy. Záujem fyzickej osoby na ochrane jej súkromia a súkromia jej rodiny sa dá sotva porovnať so záujmom právnickej osoby, ktorá musí chrániť údaje týkajúce sa napríklad jej podnikania, organizácie alebo daňového postavenia. |
89. |
Po druhé ako vysvetlila nemecká vláda, podľa vnútroštátneho práva je konkurzný správca „treťou stranou“ ( 69 ) na účely prístupu k údajom platobne neschopného dlžníka. Konkurzného správcu preto nemožno považovať za konajúceho na základe práv, ktoré naňho preniesla dotknutá osoba (spravovaná spoločnosť). Článok 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 sa však týka práv dotknutých osôb a povinností prevádzkovateľov údajov. Toto ustanovenie sa jednoducho vôbec netýka prístupu tretích strán k informáciám, ktoré majú k dispozícii orgány verejnej moci. |
90. |
Po tretie článok 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 sa na rozdiel od § 32c ods. 1 bodu 2 AO netýka obmedzení žiadostí o prístup k informáciám, ktoré majú k dispozícii orgány verejnej moci, na základe pravidiel transparentnosti a otvorenosti. Ustanovenie EÚ upravuje prípustné obmedzenia práv dotknutých osôb (vrátanie práva na prístup), ktoré sa usilujú uplatniť si práva na súkromie voči držiteľom a prevádzkovateľom údajov (bez ohľadu na to, či majú súkromnú alebo verejnú povahu). |
91. |
Článok 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 je preto ustanovením, ktoré umožňuje špecifické výnimky z určitých práv dotknutých osôb, ktoré vyplývajú zo systému a z logiky všeobecného nariadenia o ochrane údajov. Má zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi základnými právami jednotlivca, to znamená fyzických osôb, a určitými zásadnými verejnými a súkromnými záujmami. |
92. |
§ 32c ods. 1 bod 2 AO je „transplantáciou“ tohto ustanovenia, ktorá má vniesť určitú rovnováhu do úplne odlišného legislatívneho a skutkového kontextu. Vnútroštátne ustanovenie totiž slúži na obmedzenie príliš širokej pôsobnosti vnútroštátnych predpisov o prístupe k informáciám v držbe orgánov verejnej moci tým, že určitým (tretím) stranám odopiera prístup k daňovým informáciám s cieľom obnoviť (dosiahnuť) rovnováhu medzi stranami pri žalobách o zrušenie v konaní vo veci platobnej neschopnosti. |
93. |
Záver je taký, že článok 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 a § 32c ods. 1 bod 2 AO sú súčasťou odlišných právnych korpusov, sledujú odlišné ciele a majú úplne inú logiku. Neviem si predstaviť, prečo by určite na strane Únie a možno aj na strane Spolkovej republiky Nemecko mal existovať záujem na zabezpečení jednotnosti ich pojmov. |
94. |
Na základe toho Súdnemu dvoru odporúčam, aby vyhlásil, že v prejednávanej veci nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnych otázok. |
95. |
Keďže však je mojou povinnosťou pomáhať Súdnemu dvoru (v plnom rozsahu), budem sa stručne venovať podstate prejudiciálnych otázok s významnou výhradou, že na základe vyššie uvedeného si nemyslím, že Súdny dvor by mohol vnútroštátnemu súdu poskytnúť odpoveď užitočnú na účely sporu, ktorý prejednáva. |
96. |
Metaforicky povedané, je to, akoby rozhodca v ľadovom hokeji mal rozhodnúť, či sa výnimka zo zakázaného uvoľnenia uplatní v situácii, keď sú obe družstvá v oslabení, ale iba jeden brankár prekročí bránkovú čiaru smerom k puku, na niekoho, kto hrá šach v hľadisku zimného štadióna, a či táto osoba môže urobiť rošádu s dámou. Odpoveď na túto otázku je určite taká, že pravidlá ľadového hokeja takému ťahu nebránia, obávam sa však, že dôvodom je nepochybne to, že tieto pravidlá nemajú čo povedať k pokusom o rošádu s dámou v šachu. |
B. Podstata prejudiciálnych otázok
97. |
Vnútroštátny súd sa svojimi troma otázkami v podstate pýta, či je také vnútroštátne ustanovenie – akým je § 32c ods. 1 bod 2 AO –, ktoré obmedzuje právo na prístup k osobným údajom, ktoré majú k dispozícii daňové orgány, keď sa údaje dajú použiť na uplatnenie nárokov proti vyhláseniu konkurzu voči týmto orgánom, zlučiteľné s článkom 23 ods. 1 nariadenia 2016/679. |
98. |
Ako vyplýva z vyššie uvedených úvah, odpoveď na túto otázku môže byť len kladná. Vzhľadom na svoj odlišný obsah, pôsobnosť a cieľ nariadenie 2016/679 nemá čo povedať ku konkrétnej legislatívnej voľbe nemeckých orgánov, ktoré sa rozhodli obmedziť pôsobnosť vnútroštátnych predpisov o slobode informácií v kontexte konania vo veci platobnej neschopnosti s cieľom obnoviť rovnosť súkromnoprávnych a verejnoprávnych veriteľov. |
99. |
V každom prípade sa napriek logickým ťažkostiam pri „napasovaní“ dotknutého ustanovenia EÚ na skutkové okolnosti veci v nasledujúcich bodoch pokúsim poskytnúť jeho výklad tak, ako keby sa uplatnilo v takej situácii, aká je predmetom sporu vo veci samej. |
1. Prvá otázka
100. |
Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 23 ods. 1 písm. j) nariadenia 2016/679 umožňuje obmedzenia zavedené pri sledovaní záujmu orgánov verejnej moci v protiklade k ochrane záujmov súkromných osôb. |
101. |
Vnútroštátny súd poukazuje na to, že vnútroštátny zákonodarca zjavne predpokladá takú možnosť: § 32c ods. 1 bod 2 AO výslovne odkazuje na článok 23 ods. 1 písm. j) nariadenia 2016/679. Uvedený súd však zdôrazňuje, že podľa niektorých autorov právnej náuky situácie uvedené v článku 23 ods. 1 písm. i) a j) umožňujú len obmedzenia pri sledovaní súkromného cieľa, a teda nemôžu „pokryť“ presadzovanie verejného cieľa. |
102. |
Spolková krajina a česká a nemecká vláda sa domnievajú, že na prvú otázku treba odpovedať kladne. Z hľadiska (abstraktnej) problematiky výkladu článku 23 ods. 1 písm. i) a j) súhlasím s ich názorom. Zo znenia ani z cieľa článku 23 ods. 1 písm. j) nariadenia 2016/679 nevyplýva, že toto ustanovenie sa neuplatní vo vzťahu k orgánom verejnej moci. |
103. |
Písmeno j) odkazuje len na „vymáhanie občianskoprávnych nárokov“ bez obmedzenia, pokiaľ ide o súkromnú alebo verejnú povahu účastníkov konania. V znení článku 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 (alebo v odôvodnení 73) nič nevylučuje z pôsobnosti tohto ustanovenia občianske súdne konania, na ktorých sa orgány verejnej moci zúčastňujú ako žalobcovia alebo žalovaní. |
104. |
Okrem toho aj keď sa občianskoprávne nároky uplatňujú väčšinou medzi súkromnými osobami a sledujú sa nimi súkromné záujmy, nevidím nijaký rozumný dôvod, pre ktorý by chcel normotvorca EÚ zaobchádzať rozdielne s občianskymi súdnymi konaniami, v ktorých sú účastníkmi orgány verejnej moci. Také ustanovenie, ktoré by priznávalo určitým žalobcom viac práv ako iným, by podľa môjho názoru bolo pomerne zvláštne. |
105. |
Cieľom pravidla stanoveného v písmene j) je – predpokladám – umožniť normotvorcovi EÚ alebo vnútroštátnemu zákonodarcovi rozhodnúť, že v konaní o vymáhaní občianskoprávnych nárokov budú mať v prípade konfliktu určité špecifické pravidlá o sprístupňovaní prednosť pred všeobecnými pravidlami vyplývajúcimi z ochrany údajov. Vo väčšine štátov totiž existujú osobitné režimy sprístupňovania v rámci súdnych konaní vrátane občianskych súdnych konaní. Režimy členských štátov sa však navzájom značne líšia. Vzhľadom na dôležitosť týchto režimov sa dá predpokladať, že normotvorca EÚ by mohol rozhodnúť, že ich uplatňovanie nebude dotknuté pravidlami o ochrane údajov. Logicky to musí platiť bez ohľadu na to, či účastníci podliehajú súkromnému alebo verejnému právu, a bez ohľadu na súkromný alebo verejný záujem, na ktorom je založená ich žaloba alebo obrana. |
106. |
Komisia však uvádza opačné stanovisko. Tvrdí, že článok 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 zásadne rozlišuje medzi výnimkami určenými na ochranu verejných záujmov, ktoré sú uvedené v písm. a) až h), a výnimkami určenými na ochranu súkromných záujmov, ktoré sú uvedené v písm. i) a j) tohto článku. Vysvetľuje, že písm. j) sa nenachádzalo v ustanovení, ktoré predchádzalo súčasnému ustanoveniu (článok 13 smernice 95/46/ES), ( 70 ) a bolo pridané až v aktuálnom nariadení. Komisia tvrdí, že keďže bol tento bod pridaný na koniec zoznamu, a nie na jeho začiatok, písm. j) musí byť rovnako ako písm. i) určené na ochranu súkromných záujmov. |
107. |
Komisia ďalej tvrdí, že písm. j) bolo pridané s cieľom kodifikovať zistenia Súdneho dvora v rozsudku Promusicae, ( 71 ) v ktorom Súdny dvor konštatoval zjavnú medzeru v ustanoveniach, ktoré zodpovedali súčasnému článku 23, vo vzťahu k možnosti (súkromných) osôb uplatňovať si práva na vnútroštátnych súdoch. Podľa jej názoru malo toto doplnenie veľmi špecifickú a úzku pôsobnosť. |
108. |
V znení nariadenia 2016/679 ani v prípravných prácach však nevidím nič, čo by podporovalo tvrdenia Komisie. Najmä pokiaľ ide o prípravné práce, zaráža ma, že Komisia také dokumenty nepredložila Súdnemu dvoru alebo na ne aspoň neodkázala vo svojich pripomienkach. |
109. |
V každom prípade sa na základe verejne dostupných prípravných prác zdá, že písm. j) nebolo súčasťou návrhu nariadenia, ktorý Komisia predložila v roku 2012. ( 72 ) Tento bod následne zaviedla Rada. ( 73 ) V dokumentoch, ktoré som mohol preskúmať, som však nenašiel ani stopu po údajnom úmysle normotvorcu EÚ obmedziť pôsobnosť tohto doplnenia na vymáhanie nárokov uplatňovaných súkromnými osobami. ( 74 ) Nenašiel som ani osobitný náznak toho, že by normotvorca EÚ štruktúroval zoznam možných obmedzení podľa dichotómie verejný záujem/súkromný záujem, ako tvrdí Komisia. |
110. |
Za presvedčivé nepovažujem ani tvrdenie, podľa ktorého má byť pôsobnosť písm. j) pomerne úzka, lebo normotvorca EÚ chcel iba reagovať na rozsudok Promusicae. |
111. |
Dôvodom písm. j) naozaj môže byť rozsudok Promusicae. Nevidím však dôvod, pre ktorý by chcel normotvorca po „otvorení“ problematiky rozsudkom nevyhnutne obmedziť zmenu a doplnenie na konkrétne okolnosti tohto sporu. Prečo obmedziť zmenu a doplnenie na občianskoprávne nároky uplatňované súkromnými osobami, ktorými sledujú súkromný záujem? Ako som uviedol v bodoch 104 a 105 vyššie, také pravidlo by sa javilo byť pomerne nerozumné. |
112. |
Nevidím preto dôvod na konštatovanie, že článok 23 ods. 1 písm. j) nariadenia 2016/679 umožňuje zavedenie obmedzení len vtedy, keď občianskoprávne nároky vymáhajú súkromné osoby. |
2. Druhá otázka
113. |
Druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či výraz „vymáhanie občianskoprávnych nárokov“ v článku 23 ods. 1 písm. j) nariadenia 2016/679 zahŕňa aj obranu pred občianskoprávnymi nárokmi, a ak áno, či už musí byť existencia nároku preukázaná. |
114. |
Vnútroštátny súd vysvetľuje, že § 32c ods. 1 bod 2 AO v podstate zavádza zásadu, podľa ktorej sa v takej situácii, aká je predmetom sporu vo veci samej, povinnosť poskytnúť informácie riadi výlučne ustanoveniami občianskeho práva. Tieto (vnútroštátne) ustanovenia však upravujú povinnosť sprístupniť informácie iba vtedy, keď je nárok proti vyhláseniu konkurzu preukázaný z vecného hľadiska a konanie sa týka len ďalšieho určenia povahy a rozsahu nároku. Kým teda povinnosť vrátenia nie je preukázaná, konkurzný správca môže požadovať informácie len od konkurzného dlžníka. |
115. |
Vnútroštátny súd poukazuje na to, že výraz „Durchsetzung“ použitý v nemeckom znení článku 23 ods. 1 písm. j) nariadenia 2016/679 tradične odkazuje na sféru žalobcu a používa sa najmä ako synonymum vymáhania alebo výkonu pohľadávky, ktorá už bola preukázaná z vecného hľadiska. Tento výraz je v skutočnosti podobný výrazom „enforcement“ v anglickom znení nariadenia a „exécution“ vo francúzskom znení nariadenia. Na základe toho sa vnútroštátny súd pýta, či obrana pred občianskoprávnymi nárokmi môže byť zahrnutá pod pojem „vymáhanie“. V tejto súvislosti upozorňuje na to, že ďalšie ustanovenia nariadenia odkazujú na „preukazovanie“, „uplatňovanie“ alebo „obhajovanie“ právnych nárokov. ( 75 ) |
116. |
Pokiaľ výraz „vymáhanie občianskoprávnych nárokov“ zahŕňa obranu daňových orgánov pred takými nárokmi, vyvoláva to – podľa vnútroštátneho súdu – ďalšiu otázku, či nároky (v tomto prípade nároky proti vyhláseniu konkurzu) musia byť už preukázané alebo či stačí, ak ide o vyžiadanie informácií na účely preskúmania takých nárokov. Znenie § 32c ods. 1 bodu 2 AO sa totiž odvoláva na obranu daňového orgánu pred „občianskoprávny[mi] nárok[mi] preukázaný[mi] voči nemu“. ( 76 ) Naznačuje to, že žalobca si už uplatnil nárok voči protistrane a že nárok bol už podložený z vecného hľadiska. Možný je však aj iný textový výklad. Navyše ak by vnútroštátne ustanovenie vylučovalo právo na prístup k daňovým údajom len v konaniach o výkone, toto ustanovenie by bolo do veľkej miery neúčinné: konkurzný správca by už mal potrebné informácie. Vnútroštátny súd je tak naklonený chápaniu § 32c ods. 1 bodu 2 AO v tom zmysle, že výraz „preukázaný“ znamená aj „preukazovaný“ alebo „možný“. |
117. |
Aj v súvislosti s druhou otázkou súhlasím s názormi spolkovej krajiny a českej a nemeckej vlády. |
118. |
Začnem tým, že podľa môjho názoru vymáhanie občianskoprávnych nárokov nevyhnutne zahŕňa posúdenie tvrdení predložených na podporu existencie nároku a tiež tvrdení predložených na podporu neexistencie nároku. Opačný výklad by bol nezlučiteľný so zásadou rovnosti zbraní. Narušil by totiž procesnú rovnováhu medzi účastníkmi súdneho konania tým, že by uprednostnil žalobcu. Pojem „vymáhanie“ preto musí zahŕňať aj „obranu“ pred nárokom, ktorý si žalobca uplatňuje. |
119. |
Tento záver nie je spochybnený tým, že v ďalších ustanoveniach nariadenia je použitý výraz „preukazovanie, uplatňovanie alebo obhajovanie“ nároku na súdoch. Po prvé tieto ustanovenia mohli byť pripravené inými „rukami“ v inom čase [ako som uviedol, písm. j) pridala Rada neskôr]. Po druhé v týchto ustanoveniach nie je popri ostatných použitý výraz „vymáhanie“, a preto nie sú vhodné na zmysluplné porovnanie. |
120. |
Na základe tej istej logiky sa tiež domnievam, že obmedzenie upravené v článku 23 ods. 1 písm. j) nariadenia 2016/679 nie je podmienené požiadavkou, podľa ktorej občianskoprávne nároky musia byť už preukázané. |
121. |
Je pravda, že výraz použitý v nariadení v jednotlivých jazykoch ( 77 ) sa dá chápať tak, že odkazuje len na vymáhaciu fázu konania: fázu, v ktorej musí účastník dosiahnuť súlad s rozsudkom, v prípade potreby aj prostredníctvom donútenia. Tento výraz sa však dá chápať aj širšie v tom zmysle, že odkazuje na začiatok konania zameraného na uznanie, a teda ochranu subjektívneho práva. |
122. |
Myslím si, že treba uprednostniť posledný uvedený výklad. Neviem si predstaviť, na základe akej logiky by normotvorca EÚ umožnil členským štátom zachovať si špecifické režimy sprístupňovania len v určitých typoch alebo fázach občianskeho súdneho konania, a nie v iných. Pokiaľ dôvody týkajúce sa zachovania integrity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania umožňujú členským štátom zaviesť obmedzenia práv dotknutých osôb (a povinností prevádzkovateľov údajov), tieto pravidlá by určite mali v zásade platiť vo všetkých fázach konania. ( 78 ) |
123. |
Opačný výklad by sa javil byť aj v rozpore s intuíciou: prečo umožniť členským štátom obmedziť prístup počas záverečnej (alebo vymáhacej) fázy konania, ale nie skôr? Ako vnútroštátny súd správne zdôrazňuje, správca by už dovtedy získal požadované informácie a pravidlo obmedzujúce prístup by sa stalo nezmyselným. |
124. |
Konštatujem teda, že výraz „vymáhanie občianskoprávnych nárokov“ v článku 23 ods. 1 písm. j) nariadenia 2016/679 zahŕňa aj obranu pred občianskoprávnymi nárokmi a nie je obmedzený na situácie, v ktorých je už existencia nároku preukázaná. |
3. Tretia otázka
125. |
Nakoniec sa vnútroštátny súd treťou otázkou v podstate pýta, či je také vnútroštátne ustanovenie, akým je § 32c ods. 1 bod 2 AO, ktoré obmedzuje právo na prístup k údajom, ktoré majú v držbe daňové orgány, keď tieto údaje môžu byť použité na uplatnenie nárokov proti vyhláseniu konkurzu voči týmto orgánom, zlučiteľné s článkom 23 ods. 1 písm. e) nariadenia 2016/679. |
126. |
Vnútroštátny súd poukazuje na to, že § 32c ods. 1 bod 2 AO neodkazuje na písm. e), ale na písm. j) článku 23 ods. 1 Uvedený súd však nevylučuje, že písm. e) by napriek tomu mohlo byť právoplatným základom pre vnútroštátne ustanovenie. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta, či ciele sledované ustanovením § 32c ods. 1 bodu 2 AO – zabezpečiť daňovým orgánom rovnocenné postavenie s inými veriteľmi v prípade nárokov proti vyhláseniu konkurzu, aby sa zabezpečilo jednotné zdaňovanie a zachovali sa daňové príjmy – možno považovať za „dôležité ciele všeobecného verejného záujmu“ v zmysle písm. e). Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, či dotknuté vnútroštátne ustanovenie patrí medzi „daňové záležitosti“ na účely písm. e), keďže na predmet sporu, ktorý prejednáva, sa nevzťahuje daňové právo, ale konkurzné právo. |
127. |
V tomto smere, opäť však s výhradou, ktorú som už uviedol vyššie, ( 79 ) znova súhlasím so spolkovou krajinou, českou a nemeckou vládou, podľa ktorých je na túto otázku potrebná kladná odpoveď. |
128. |
Písm. e) článku 23 ods. 1 umožňuje obmedzenia, ktorých cieľom je ochraňovať „iné dôležité ciele všeobecného verejného záujmu… členského štátu, najmä predmet dôležitého hospodárskeho alebo finančného záujmu Únie alebo členského štátu vrátane peňažných, rozpočtových a daňových záležitostí“. ( 80 ) Zo samotného znenia článku 23 ods. 1 písm. e) nariadenia 2016/679 teda vyplýva, že členské štáty sú oprávnené zaviesť obmedzenia určitých práv, ktoré toto nariadenie priznáva, s cieľom sledovať hospodárske záujmy v daňových záležitostiach. |
129. |
Článok 23 ods. 1 písm. e) nariadenia 2016/679 v podstate reprodukuje znenie článku 13 ods. 1 písm. e) smernice 95/46, ( 81 ) v súvislosti s ktorým Súdny dvor konštatoval, že „obmedzenie ochrany údajov, ktorú priznáva smernica 95/46, na daňové účely, je… výslovne upravené v tejto smernici“. ( 82 ) |
130. |
Je pravda, že ako zdôrazňuje Komisia, v článku 23 ods. 1 písm. e) nariadenia 2016/679 je uvedených niekoľko výnimiek, ktoré treba ako také vykladať reštriktívne. To je určite správny prístup. Samotné písmeno e) však nepredstavuje obmedzenie, ale len konštatovanie legitímneho cieľa. Legitímny cieľ má vzhľadom na samotnú svoju podstatu otvorené znenie. Platí to pre väčšinu záujmov uvedených v článku 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 (najmä národnú bezpečnosť, obranu a verejnú bezpečnosť). Dôvodom je jednoznačne to, že reštriktívny výklad a uplatnenie obmedzení stanovených v článku 23 ods. 1 sú zabezpečené požadovaním splnenia podmienok uvedených v prvej vete tohto ustanovenia: každé obmedzenie musí i) byť zavedené legislatívnym opatrením, ii) rešpektovať podstatu základných práv a slobôd a iii) byť nevyhnutným a primeraným opatrením v demokratickej spoločnosti. |
131. |
Jedinou požiadavkou, ktorú stanovuje písm. e) článku 23 ods. 1, je teda to, že záujem, ktorý chce členský štát chrániť, musí byť „dôležitý“. Nariadenie však nijako nenaznačuje, čo sa môže (alebo čo sa nemôže) považovať za „dôležité“. |
132. |
Osobne by som chápal výraz „dôležitý“ jednoducho ako „hodný ochrany“: záujem, ktorý v rozsahu, v akom umožňuje výnimku z mnohých ustanovení práva EÚ, je uznaný ako legitímny aj v právnom poriadku EÚ. Preto ak sledovaný záujem prináša všeobecný prospech (cieľ všeobecného verejného záujmu) a nie je v rozpore s ustanovením alebo zásadou práva EÚ alebo v každom prípade nie je nespravodlivý alebo protiprávny, tento záujem jednoznačne patrí do pôsobnosti písm. e). |
133. |
Nemusím ani zdôrazňovať, že ciele spočívajúce v zabezpečení jednotného zdaňovania a zachovaní daňových príjmov sú v právnom poriadku EÚ uznané za legitímne ciele. ( 83 ) Mohol by však špecifický spôsob, akým § 32c ods. 1 bod 2 AO sleduje tento cieľ, ísť za hranice „bezpečného priestoru“, ktorý členským štátom priznáva článok 23 ods. 1 písm. e) nariadenia 2016/679? |
134. |
Nemyslím si. |
135. |
Nevidím dôvod, pre ktorý by sa mohlo právo EÚ a konkrétne článok 23 ods. 1 písm. e) nariadenia 2016/679 vykladať v tom zmysle, že bráni takému vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je § 32c ods. 1 bod 2 AO, ktorý sa usiluje zabezpečiť daňovým orgánom rovnocenné postavenie s inými veriteľmi v prípade nárokov proti vyhláseniu konkurzu. |
136. |
Okrem toho, že – opakujem – je pomerne ťažké vyvodiť z článku 23 ods. 1 nariadenia 2016/679 akékoľvek stanovisko k problematike rovnosti verejnoprávnych a súkromnoprávnych veriteľov v konaní vo veci platobnej neschopnosti, by som chcel poukázať aj na to, že v mnohých ďalších členských štátoch majú daňové orgány v konaní vo veci platobnej neschopnosti prednostné postavenie. Dá sa teda očakávať, že nemecký zákonodarca sa bude domnievať, že v týchto konaniach by jeho daňové orgány (prinajmenšom) nemali mať horšie postavenie ako súkromní veritelia. |
137. |
Komisia však tvrdí, že zabezpečenie rovnakého zaobchádzania s daňovou správou a súkromnoprávnymi veriteľmi v takých konaniach, o aké ide v spore vo veci samej, nepredstavuje všeobecný verejný záujem, ale záujem vlastný štátu, ktorý nie je možné postaviť proti základnému právu dotknutej osoby na prístup k údajom, ktoré sú o nej zozbierané. Komisia sa preto domnieva, že článok 23 ods. 1 písm. e) nariadenia 2016/679 treba vykladať v tom zmysle, že bráni takému vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je § 32c ods. 1 bod 2 AO. |
138. |
Úprimne povedané, uniká mi rozdiel medzi „všeobecnými verejnými záujmami“ a „záujmami vlastnými štátu“, ako aj presné obrysy týchto dvoch pojmov. Keďže Komisia tento bod nevysvetlila a v znení nariadenia 2016/679 som po ňom nenašiel ani stopu, považujem tvrdenia Komisie za nepresvedčivé. |
139. |
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy konštatujem, že také vnútroštátne ustanovenie, akým je § 32c ods. 1 bod 2 AO, ktoré obmedzuje právo na prístup k informáciám v držbe daňových orgánov, pričom tieto informácie môžu byť následne použité na uplatnenie nárokov proti vyhláseniu konkurzu voči týmto orgánom, nemožno považovať za nezlučiteľné s článkom 23 ods. 1 písm. e) nariadenia 2016/679, z praktického hľadiska však predovšetkým preto, že posledné uvedené ustanovenie nemá nič spoločného s touto konkrétnou problematikou. |
V. Návrh
140. |
Navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil, že nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnych otázok, ktoré položil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko). |
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) Rozsudok z 18. októbra 1990 (C‑297/88 a C‑197/89, EU:C:1990:360) (ďalej len „rozsudok Dzodzi“).
( 3 ) Samotný Súdny dvor odkázal na túto líniu judikatúry ako na „líniu judikatúry vyplývajúcu z rozsudku Dzodzi“ v rozsudkoch zo 17. júla 1997, Leur‑Bloem (C‑28/95, EU:C:1997:369, bod 27), a zo 17. júla 1997, Giloy (C‑130/95, EU:C:1997:372, bod 23).
( 4 ) Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1.
( 5 ) Zákon, ktorý nadobudol účinnosť 25. mája 2018.
( 6 ) Rozsudok z 26. septembra 1985 (166/84, EU:C:1985:373).
( 7 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mancini vo veci Thomasdünger (166/84, EU:C:1985:208, body 1 a 2).
( 8 ) Rozsudok z 26. septembra 1985, Thomasdünger (166/84, EC:1985:373, bod 11).
( 9 ) Poznámka pod čiarou 2 vyššie.
( 10 ) Návrhy v spojených veciach Dzodzi (C‑297/88 a C‑197/89, EU:C:1990:274, body 8 až 11). Uvedený generálny advokát zaujal rovnaké stanovisko v návrhoch, ktoré v ten istý deň predniesol vo veci Gmurzynska‑Bscher (C‑231/89, EU:C:1990:276).
( 11 ) Rozsudok Dzodzi, body 29 až 43.
( 12 ) Pozri napríklad rozsudok z 25. júna 1992, Federconsorzi (C‑88/91, EU:C:1992:276).
( 13 ) Pozri okrem iného rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România (C‑602/10, EU:C:2012:443).
( 14 ) Pozri rozsudky z 3. decembra 1998, Schoonbroodt (C‑247/97, EU:C:1998:586), a z 11. januára 2001, Kofisa Italia (C‑1/99, EU:C:2001:10).
( 15 ) Pozri okrem iného rozsudok zo 7. novembra 2013, Isbir (C‑522/12, EU:C:2013:711).
( 16 ) Pozri okrem iného rozsudky z 11. decembra 2007, ETI a i. (C‑280/06, EU:C:2007:775), a zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i. (C‑32/11, EU:C:2013:160).
( 17 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. decembra 2014, FNV Kunsten Informatie en Media (C‑413/13, EU:C:2014:2411, bod 19), z 26. novembra 2015, Maxima Latvija (C‑345/14, EU:C:2015:784, bod 13), a z 21. novembra 2019, Deutsche Post a i. (C‑203/18 a C‑374/18, EU:C:2019:999, bod 39).
( 18 ) Rozsudok zo 16. marca 2006, Poseidon Chartering (C‑3/04, EU:C:2006:176, bod 17).
( 19 ) Pozri okrem iného rozsudok zo 17. júla 1997, Leur‑Bloem (C‑28/95, EU:C:1997:369, bod 32).
( 20 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 1997, Giloy (C‑130/95, EU:C:1997:372, bod 28), a z 21. júla 2016, VM Remonts a i. (C‑542/14, EU:C:2016:578, bod 18).
( 21 ) Rozsudok zo 7. januára 2003 (C‑306/99, EU:C:2003:3, bod 92).
( 22 ) Rozsudok z 29. apríla 2004, British American Tobacco (C‑222/01, EU:C:2004:250, bod 41).
( 23 ) Rozsudok z 11. januára 2001, Kofisa Italia (C‑1/99, EU:C:2001:10, body 18 až 33).
( 24 ) Rozsudok z 3. decembra 1998, Schoonbroodt (C‑247/97, EU:C:1998:586, bod 15).
( 25 ) Rozsudok zo 14. januára 2016, Ostas celtnieks (C‑234/14, EU:C:2016:6, bod 20 a 21).
( 26 ) Rozsudky z 25. júna 1992 (C‑88/91, EU:C:1992:276, body 2 a 3), a z 12. novembra 1992 (C‑73/89, EU:C:1992:431, body 13, 14 a 22).
( 27 ) Rozsudky z 11. januára 2001, Kofisa Italia (C‑1/99, EU:C:2001:10, bod 31), a zo 16. marca 2006, Poseidon Chartering (C‑3/04, EU:C:2006:176, bod 18).
( 28 ) Rozsudok z 12. novembra 1992 (C‑73/89, EU:C:1992:431, body 22 a 23).
( 29 ) Pozri napríklad rozsudky z 3. decembra 2015, Quenon K. (C‑338/14, EU:C:2015:795, body 15 až 19), a zo 17. mája 2017, ERGO Poisťovňa (C‑48/16, EU:C:2017:377, body 26 až 32).
( 30 ) C‑28/95, EU:C:1996:332.
( 31 ) C‑306/99, EU:C:2001:608.
( 32 ) Návrhy vo veci Kofisa Italia (C‑1/99 a C‑226/99, EU:C:2000:498, bod 28 a nasl.).
( 33 ) C‑267/99, EU:C:2001:190, body 22 až 35.
( 34 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro vo veci Kleinwort Benson (C‑346/93, EU:C:1995:17, bod 18 a nasl.).
( 35 ) Rozsudok z 28. marca 1995 (C‑346/93, EU:C:1995:85, bod 20 a nasl.).
( 36 ) Pokiaľ ide o prehľad a kritiku, pozri KROMMENDIJK, J.: Wide Open and Unguarded Stand our Gates: The CJEU and References for a Preliminary Ruling in Purely Internal Situations. In: German Law Journal, 18, 2017, s. 1359 až 1394; a ARENA, A.: Le ‘situazioni puramente interne’ nel diritto dell’Unione Europea. Neapol: Editoriale Scientifica, 2019, s. 127 až 143 a 180 až 200.
( 37 ) Pozri napríklad rozsudky z 18. decembra 2014, Generali‑Providencia Biztosító (C‑470/13, EU:C:2014:2469, bod 25), a zo 16. júna 2016, Rodríguez Sánchez (C‑351/14, EU:C:2016:447, bod 66). Pozri tiež uznesenie z 28. júna 2016, Italsempione – Spedizioni Internazionali (C‑450/15, neuverejnené, EU:C:2016:508, body 21 až 23).
( 38 ) Pozri napríklad uznesenie z 3. septembra 2015, Orrego Arias (C‑456/14, neuverejnené, EU:C:2015:550, body 24 a 25).
( 39 ) Pozri napríklad rozsudok z 27. júna 2018, SGI a Valériane (C‑459/17 a C‑460/17, EU:C:2018:501, bod 28).
( 40 ) Pozri rozsudky zo 7. januára 2003, BIAO (C‑306/99, EU:C:2003:3, bod 92), a zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i. (C‑32/11, EU:C:2013:160, body 18 a 22).
( 41 ) Rozsudky zo 7. novembra 2013, Isbir (C‑522/12, EU:C:2013:711, bod 29), a z 21. novembra 2019, Deutsche Post a i. (C‑203/18 a C‑374/18, EU:C:2019:999, bod 40).
( 42 ) Rozsudok z 15. novembra 2016 (C‑268/15, EU:C:2016:874, body 47 až 55, najmä 53 a 55).
( 43 ) Pozri napríklad rozsudky zo 7. júla 2011, Agafiţei a i. (C‑310/10, EU:C:2011:467, bod 43), z 20. marca 2014, Caixa d’Estalvis i Pensions de Barcelona (C‑139/12, EU:C:2014:174, body 46 a 47), z 24. októbra 2019, Belgische Staat (C‑469/18 a C‑470/18, EU:C:2019:895, body 24 a 25), a z 30. januára 2020, I.G.I. (C‑394/18, EU:C:2020:56, body 47 až 54). Pozri tiež uznesenia z 3. júla 2014, Tudoran (C‑92/14, EU:C:2014:2051, body 41 a 42), a z 12. mája 2016, Sahyouni (C‑281/15, EU:C:2016:343, body 27 až 31).
( 44 ) Rozsudok z 18. októbra 2012 (C‑583/10, EU:C:2012:638, body 32 až 57).
( 45 ) Jediným rozhodnutím, ktoré sa možno dá chápať v tom zmysle, že nasleduje rozsudok Nolan, hoci s opačným odôvodnením, je rozsudok z 26. marca 2020, Kreissparkasse Saarlouis (C‑66/19, EU:C:2020:242, body 25 a 26).
( 46 ) Rozsudok z 13. marca 2019 (C‑635/17, EU:C:2019:192, bod 42).
( 47 ) Rozsudok z 12. decembra 2019, G.S. a V.G. (Hrozba pre verejný poriadok) (C‑381/18 a C‑382/18, EU:C:2019:1072, bod 47).
( 48 ) Rozsudok z 12. decembra 2019, G.S a V.G. (Hrozba pre verejný poriadok) (C‑381/18 a C‑382/18, EU:C:2019:1072, bod 47). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 49 ) Pravdupovediac, v skutočnosti som rovnako ako moji predchodcovia, ktorých citujem v týchto návrhoch, presvedčený, že línia judikatúry vyplývajúca z rozsudku Dzodzi predstavuje anomáliu a treba od nej upustiť. Okrem toho, že táto judikatúra je veľmi diskutabilná z ústavného hľadiska, a to najmä dnes, keď sa možno na rozdiel od minulosti to, čo patrí „do pôsobnosti práva EÚ“, ochraňuje prísnejšie než predtým, sa prístup použitý v rozsudku Dzodzi zrodil v čase, keď vnútroštátne súdy podávali omnoho menej návrhov na začatie prejudiciálneho konania a Súdnemu dvoru zjavne neprekážalo zobrať na seba nejakú prácu navyše. Zároveň však mám podozrenie, že Súdny dvor ešte nie je pripravený urobiť tento krok.
( 50 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2011, Cicala (C‑482/10, EU:C:2011:868, bod 25), a zo 7. novembra 2013, Romeo (C‑313/12, EU:C:2013:718, body 19 až 38). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Allianz Hungária Biztosító a i. (C‑32/11, EU:C:2012:663, bod 29).
( 51 ) Pozri obdobne návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci ETI a i. (C‑280/06, EU:C:2007:404, bod 39), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Pikamäe v spojených veciach Deutsche Post a i. (C‑203/18 a C‑374/18, EU:C:2019:502, body 47 a 48).
( 52 ) Rozsudok z 21. decembra 2011, Cicala (C‑482/10, EU:C:2011:868, bod 27).
( 53 ) Uznesenie z 9. septembra 2014, Parva Investitsionna Banka a i. (C‑488/13, EU:C:2014:2191, bod 29).
( 54 ) Bod 44 vyššie.
( 55 ) Pozri v tomto zmysle RITTER, C.: Purely Internal Situations, Reverse Discrimination, Guimont, Dzodzi and Article 234. In: European Law Review, 31, 2006, s. 690 až 710, na s. 709; a IGLESIAS SANCHÉZ, S.: Purely Internal Situations and the Limits of EU law: A Consolidated Case Law or a Notion to be Abandoned?, In: European Constitutional Law Review, 14, 2018, s. 7 až 36, na s. 31.
( 56 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl v spojených veciach Venturini a i. (C‑159/12 až C‑161/12, EU:C:2013:529, body 54 až 62).
( 57 ) Niektoré rozhodnutia Súdneho dvora sa dajú chápať v tom zmysle, že naznačujú, že existencia skutočného záujmu Únie na výklade dotknutých ustanovení s cieľom zabrániť budúcim rozdielom vo výklade musí byť „preukázaná“ [pozri najmä rozsudok zo 7. júla 2011, Agafiţei a i. (C‑310/10, EU:C:2011:467, bod 42); pozri tiež rozsudky z 12. júla 2012, SC Volksbank România (C‑602/10, EU:C:2012:443, body 87 a 88), a z 19. októbra 2017, Europamur Alimentación (C‑295/16, EU:C:2017:782, bod 32)] alebo v každom prípade „očakávateľná“ [rozsudok z 19. októbra 2017, Solar Electric Martinique (C‑303/16, EU:C:2017:773, bod 29)].
( 58 ) Pozri bod 41 vyššie.
( 59 ) Rozsudok Dzodzi, body 29 až 43.
( 60 ) Rozsudok zo 17. júla 1997, Leur‑Bloem (C‑28/95, EU:C:1997:369, body 31 a 32).
( 61 ) Rozsudky z 19. októbra 2017, Solar Electric Martinique (C‑303/16, EU:C:2017:773, bod 29), a z 27. júna 2018, SGI a Valériane (C‑459/17 a C‑460/17, EU:C:2018:501, bod 28).
( 62 ) Rozsudok z 19. októbra 2017, Europamur Alimentación (C‑295/16, EU:C:2017:782, bod 31).
( 63 ) Pozri okrem iného judikatúru uvedenú vyššie v poznámke po čiarou 17.
( 64 ) Rozsudky z 12. novembra 1992, Fournier (C‑73/89, EU:C:1992:431, bod 23) (začlenenie pojmu uvedeného v smernici EÚ o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel do zmluvy s tým istým predmetom úpravy), zo 7. januára 2003, BIAO (C‑306/99, EU:C:2003:3, body 68 až 77) (rozšírenie pravidla EÚ v oblasti účtovníctva na určité situácie mimo pôsobnosti príslušnej smernice EÚ), a zo 14. januára 2016, Ostas celtnieks (C‑234/14, EU:C:2016:6, body 17 až 19) (rozšírenie pravidiel EÚ v oblasti verejného obstarávania na zmluvu, ktorej trhová hodnota bola pod prahovou hodnotou stanovenou v príslušnej smernici EÚ).
( 65 ) Pozri však aj rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România (C‑602/10, EU:C:2012:443, body 85 až 93), kde Súdny dvor prijal právomoc s tým, že poskytne výklad ustanovení práva EÚ o úverových zmluvách pre spotrebiteľov napriek tomu, že tieto ustanovenia sa v spore vo veci samej neuplatnili z hľadiska časovej a vecnej pôsobnosti. Je však nesporné, že oba súbory ustanovení platili pre veľmi podobné situácie, lebo mali rovnaký predmet úpravy (úverové zmluvy) a sledovali rovnaký cieľ (ochrana spotrebiteľov).
( 66 ) Citovaný v plnom znení vyššie v bode 11 vyššie.
( 67 ) Pozri najmä odôvodnenia 2 a 4 a článok 1 nariadenia 2016/679.
( 68 ) Pozri najmä odôvodnenia 4 a 73 nariadenia 2016/679. Všeobecnejšie pozri FEILER, L., FORGÓ, N., WEIG, M.: The EU General Data Protection Regulation (GDPR) ‑ A Commentary. GLP, 2018, s. 138 až 140; MOORE, D.: Comment to Article 23 – Restrictions. In: KUNER, C., BYGRAVE, L., DOCKSEY, C., DRECHSLER, L. (ed.): The EU General Data Protection Regulation (GDPR) – A Commentary. Oxford University Press, 2020, s. 543 až 554; a EHMANN, E., SELMAYER, M. (ed.): Datenschutz‑Grundverordnung: Kommentar. 2. vyd. C. H. Beck, 2018, s. 467 až 469.
( 69 ) Pokiaľ ide o tento pojem v nariadení 2016/679, pozri článok 4 bod 10.
( 70 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355).
( 71 ) Rozsudok z 29. januára 2008 (C‑275/06, EU:C:2008:54, body 51 až 55).
( 72 ) Návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), COM (2012) 11 final z 25. januára 2012 (s. 54 a 55).
( 73 ) Pozri okrem iného dokumenty Rady 9398/15 z 1. júna 2015 (s. 145 a 146) a 9565/15 z 11. júna 2015 (s. 107 a 108).
( 74 ) Pričom nechám bokom širšiu štrukturálnu otázku, do akej miery by taký údajný úmysel vôbec bol relevantný, ak sa nijako neodráža v znení právneho aktu ani v jeho odôvodneniach – pozri podrobne návrhy, ktoré som predniesol vo veci BV (C‑129/19, EU:C:2020:375, body 119 až 123).
( 75 ) Článok 9 ods. 2 písm. f), článok 17 ods. 3 písm. e), článok 18 ods. 1 písm. c) a článok 18 ods. 2, článok 21 ods. 1 druhá veta a článok 49 ods. 1 písm. e) nariadenia 2016/679.
( 76 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 77 ) Tento výraz je podobný okrem iného v českom („vymáhaní“), španielskom („ejecución“), fínskom („täytäntöönpano“), talianskom („esecuzione“), portugalskom („execução“) a slovenskom („vymáhanie“) znení nariadenia.
( 78 ) Pozri analogicky primerane širšiu logiku, ktorú Súdny dvor uplatnil pri výklade výrazu „sa môžu… zverejniť v občianskoprávnom alebo obchodnom konaní“, pokiaľ ide o to, či už uvedené konanie musí skutočne prebiehať, v rozsudku z 13. septembra 2018, Buccioni (C‑594/16, EU:C:2018:717, bod 35).
( 79 ) Body 93 až 95 vyššie.
( 80 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 81 ) Bod 106 vyššie.
( 82 ) Rozsudok z 27. septembra 2017, Puškár (C‑73/16, EU:C:2017:725, bod 42).
( 83 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2005, Marks & Spencer (C‑446/03, EU:C:2005:763, bod 51), a z 13. marca 2007, Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation (C‑524/04, EU:C:2007:161, bod 68).