–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, M. Figueiredo, P. Lacerda, L. Medeiros a P. Barros da Costa, splnomocnení zástupcovia,

–

španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz a V. Ester Casas, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a P. Costa de Oliveira, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 16 a 27 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky („Rím II“) ( Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40 , ďalej len „nariadenie Rím II“), ako aj článku 28 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti ( Ú. v. EÚ L 263, 2009, s. 11 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Agostinhom da Silva Martinsom a poisťovňou Dekra Claims Services Portugal SA vo veci určenia rozhodného práva pre povinnosť náhrady škody z dôvodu dopravnej nehody, ku ktorej došlo v Španielsku.

3

Odôvodnenie 7 nariadenia Rím II stanovuje:

„Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach… (Brusel I) a nástrojmi, ktoré sa zaoberajú rozhodným právom pre zmluvné záväzky.“

4

Podľa článku 4 nariadenia Rím II nazvaného „Všeobecné pravidlo“:

„1.   Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti.

2.   Ak však osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, ako aj poškodená osoba majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine v čase vzniku škody, civilný delikt sa spravuje právnym poriadkom tejto krajiny.

3.   Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Zjavne užšia väzba s inou krajinou sa môže zakladať najmä na už existujúcom vzťahu medzi stranami, ako napríklad zmluva, ktorý je úzko spojený s predmetným civilným deliktom.“

5

Článok 15 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah použitia rozhodného práva“, uvádza:

„Rozhodným právom pre mimozmluvné záväzky podľa tohto nariadenia sa spravujú najmä:

…

6

Podľa článku 16 uvedeného nariadenia nazvaného „Imperatívne normy“:

„Žiadne ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie ustanovení právneho poriadku konajúceho súdu v situácii, v ktorej je ich použitie povinné bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre mimozmluvný záväzok.“

7

Článok 27 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vzťah k iným normám práva Spoločenstva“, stanovuje:

„Toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení práva Spoločenstva, ktoré v osobitných veciach ustanovujú kolízne normy pre mimozmluvné záväzky.“

8

Článok 7 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 10, ďalej len „Rímsky dohovor“), nazvaný „Imperatívne normy“, uvádza:

„1.   Pri uplatnení právneho poriadku určitého štátu podľa tohto dohovoru možno zohľadniť imperatívne normy iného štátu, s ktorým má daná situácia úzku väzbu, ak podľa právneho poriadku tohto štátu sa takéto normy musia uplatniť bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu, a v rozsahu, v ktorom sa podľa tohto právneho poriadku musia v takejto situácii uplatniť. Pri úvahe, či sa tieto imperatívne normy zohľadnia, sa prihliada na ich povahu a účel a na dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia.

2.   Žiadne ustanovenie tohto dohovoru neobmedzuje uplatnenie noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu v situácii, v ktorej je ich použitie imperatívne bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu.“

9

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6, ďalej len „nariadenie Rím I“) nahradilo Rímsky dohovor. Článok 9 ods. 1 a 2 tohto nariadenia, nazvaný „Imperatívne normy“, znie takto:

„1.   Imperatívne normy sú normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.

2.   Žiadne ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie imperatívnych noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu.“

10

Článok 28 smernice 2009/103, nazvaný „Vnútroštátne ustanovenia“, stanovuje:

„1.   Členské štáty môžu v súlade so zmluvou zachovať alebo uviesť do účinnosti ustanovenia, ktoré sú pre poškodenú osobu priaznivejšie, ako ustanovenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou.

2.   Členské štáty oznámia Komisii znenie základných ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré prijmú v oblasti pôsobnosti tejto smernice.“

11

Článok 11 Decreto‑Lei no 291/2007 (zákonný dekrét č. 291/2007) z 21. augusta 2007 znie:

„1.   Poistenie občianskoprávnej zodpovednosti podľa článku 4 zahŕňa:

2.   Poistenie občianskoprávnej zodpovednosti za škodu uvedené v článku 4 pokrýva škodu, ktorú utrpia chodci, cyklisti a iní nemotorizovaní užívatelia ciest, ak predpisy uplatniteľné na zodpovednosť za škodu spôsobenú dopravnou nehodou stanovujú náhradu tejto škody, a to v rozsahu, v akom ju tieto predpisy stanovujú.“

12

Článok 498 Código Civil (občiansky zákonník), nazvaný „Premlčanie“, stanovuje:

„1.   Právo na náhradu škody sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o svojom práve, aj keď nemá vedomosť o tom, kto je osobou povinnou k jej náhrade, ani aký je celkový rozsah škody, pričom tým nie je dotknutá všeobecná premlčacia lehota, pokiaľ už uplynula od dňa, keď došlo ku škodovej udalosti.

2.   Uplynutím troch rokov odo dňa splnenia povinnosti sa premlčí aj regresný nárok medzi povinnými.

3.   Ak predstavuje protiprávne konanie delikt, pre ktorý právo stanovuje dlhšiu premlčaciu lehotu, uplatní sa táto lehota.

4.   Premlčanie práva na náhradu škody neznamená premlčanie práva podať prípadne žalobu o vydanie veci, alebo žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia.“

13

Dňa 20. augusta 2015 došlo v Španielsku k dopravnej nehode medzi dvoma vozidlami, z ktorých jedno je zaevidované v Portugalsku a riadil ho jeho majiteľ pán da Silva Martins, a druhé je zaevidované v Španielsku a bolo poistené v poisťovni Segur Caixa, ktorú v Portugalsku zastupuje Dekra Claims Services Portugal.

14

Do zadnej časti vozidla pána da Silvu Martinsa narazilo prednou časťou vozidlo zaevidované v Španielsku a v dôsledku vzniknutej škody nebolo schopné jazdy. Toto vozidlo tak muselo byť prevezené do Portugalska, kde sa vykonala jeho oprava.

15

Náklady na opravu vozidla pána da Silvu Martinsa boli pôvodne hradené poisťovňou Axa Portugal, teraz Ageas Portugal z titulu záruky havarijného poistenia vozidla. Keďže za dopravnú nehodu niesol zodpovednosť len vodič vozidla zaevidovaného v Španielsku, jeho poisťovňa Segur Caixa preplatila uvedené náklady poisťovni Axa Portugal.

16

Vo veci samej sa pán da Silva Martins domáha náhrady nepriamej škody, ktorá mu vznikla v dôsledku nehody.

17

Tvrdí, že rozhodným právom v spore vo veci samej je portugalské právo, a to predovšetkým článok 498 ods. 1 občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje premlčaciu lehotu na podanie žaloby o náhradu škody spôsobenú poistnou udalosťou na tri roky. Keďže k nehode došlo 20. augusta 2015, začatie konania, ku ktorému došlo 11. novembra 2016, sa tak uskutočnilo v stanovenej lehote.

18

Segur Caixa naopak tvrdí, že rozhodným právom pre žalobu o náhradu škody žalobcu vo veci samej je španielske právo, ktoré stanovuje premlčaciu lehotu na podanie žaloby o náhradu škody spôsobenú poistnou udalosťou na jeden rok. Táto žaloba preto nebola podaná v lehote.

19

Súd rozhodujúci v prvom stupni vyhovel námietke premlčania, ktorú vzniesla Segur Caixa.

20

Pán da Silva Martins podal proti rozsudku tohto súdu odvolanie, v ktorom sa domáhal, aby bol tento rozsudok zrušený a aby sa uplatnila premlčacia lehota stanovená portugalským právom.

21

Vnútroštátny súd uvádza, že s ohľadom na nariadenie Rím II je rozhodným právom španielske právo, ktoré stanovuje premlčaciu lehotu jedného roka. Keďže však nemožno vylúčiť ani uplatnenie smernice 2009/103 a úpravy systému povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel platného v Portugalsku, ktorý stanovuje premlčaciu lehotu troch rokov, tento súd sa predovšetkým pýta, či portugalská právna úprava, ktorá preberá do vnútroštátneho práva túto smernicu a ktorá stanovuje, že právo štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a v ktorom došlo k nehode, sa nahradzuje portugalským právom, „pokiaľ stanovuje väčší rozsah krytia“, má povahu imperatívnej normy v zmysle článku 16 nariadenia Rím II.

22

Za týchto okolností Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon, Portugalsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 16 nariadenia Rím II vykladať v tom zmysle, že také ustanovenie vnútroštátneho práva, o aké ide vo veci samej, ktoré stanovuje premlčaciu lehotu na podanie žaloby o náhradu škody spôsobenú poistnou udalosťou na tri roky, možno považovať za imperatívnu normu v zmysle tohto článku.

24

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II vyplýva, že rozhodným právom pre mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu je právo krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti.

25

Ďalej článok 15 písm. h) tohto nariadenia stanovuje, že rozhodné právo pre mimozmluvné záväzky podľa uvedeného nariadenia upravuje okrem iného pravidlá premlčania a preklúzie.

26

Článok 16 nariadenia Rím II však umožňuje uplatnenie imperatívnych noriem legis fori bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným právom pre mimozmluvný záväzok.

27

Zatiaľ čo pojem „imperatívne normy“ použitý v tomto ustanovení nie je definovaný v kontexte uvedeného nariadenia, treba poznamenať, že článok 9 ods. 1 nariadenia Rím I definuje imperatívne normy ako normy, ktorých dodržiavanie považuje štát za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, a to bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.

28

Požiadavka koherencie pri uplatňovaní nariadení Rím I a Rím II (rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C‑359/14 a C‑475/14, EU:C:2016:40, bod 43) v záujme dosiahnutia čo najväčšej miery harmonizácie pri výklade pojmov obsiahnutých v týchto dvoch nariadeniach, ktoré sú z funkčného hľadiska totožné, vedie ku konštatovaniu, že bez ohľadu na to, že niektoré jazykové znenia nariadenia Rím II používajú inú terminológiu v porovnaní s nariadením Rím I, „imperatívne normy“ v zmysle článku 16 nariadenia Rím II zodpovedajú definícii „imperatívnych noriem“ v zmysle článku 9 nariadenia Rím I, a výklad tohto posledného uvedeného pojmu podaný Súdnym dvorom teda platí aj pre výklad pojmu „imperatívne normy“ v zmysle článku 16 nariadenia Rím II.

29

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor v súvislosti s Rímskym dohovorom zdôraznil, že výnimka týkajúca sa existencie „imperatívnych noriem“ v zmysle právnych predpisov dotknutého členského štátu sa musí vykladať reštriktívne (rozsudok zo 17. októbra 2013, Unamar, C‑184/12, EU:C:2013:663, bod 49).

30

Podľa judikatúry Súdneho dvora platí, že vnútroštátnemu súdu v tejto súvislosti prináleží, aby pri posudzovaní toho, či má povahu „imperatívnej normy“ vnútroštátny právny predpis, ktorým zamýšľa nahradiť právny predpis výslovne zvolený zmluvnými stranami, zohľadnil nielen presné znenie tohto právneho predpisu, ale takisto všeobecnú systematiku a všetky okolnosti, za ktorých bol uvedený právny predpis prijatý, aby z toho mohol vyvodiť, že má imperatívnu povahu, keďže sa zdá, že ho vnútroštátny zákonodarca prijal s cieľom chrániť záujem, ktorý dotknutý členský štát považuje za podstatný (rozsudok zo 17. októbra 2013, Unamar, C‑184/12, EU:C:2013:663, bod 50).

31

Obdobne treba zastávať názor, že pokiaľ ide o prípadné určenie „imperatívnej normy“ v zmysle článku 16 nariadenia Rím II, vnútroštátny súd musí na základe podrobnej analýzy znenia, všeobecnej systematiky, cieľov, ako aj okolností, za ktorých bolo toto ustanovenie prijaté, konštatovať, že je vo vnútroštátnom právnom poriadku natoľko dôležité, že odôvodňuje výnimku z uplatnenia rozhodného práva určeného podľa článku 4 tohto nariadenia.

32

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že článok 11 ods. 1 písm. b) zákonného dekrétu č. 291/2007 stanovuje, že pokiaľ ide o nehody, ku ktorým dôjde na území štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore, povinnosť náhrady škody podľa práva rozhodného pre nehody sa nahradzuje portugalským právom, ak toto právo stanovuje väčší rozsah krytia. Podľa článku 498 ods. 1 občianskeho zákonníka je premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody spôsobenú poistnou udalosťou trojročná, zatiaľ čo lehota stanovená v španielskom práve, ktoré sa podľa vnútroštátneho súdu v prejednávanej veci uplatní na základe článku 4 nariadenia Rím II, je jednoročná.

33

Hoci Súdnemu dvoru neprináleží, aby ustanovenia, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom bode, posúdil z hľadiska kritérií stanovených v bode 31 tohto rozsudku, je dôležité zdôrazniť, že aj napriek rozdielnosti vnútroštátnych úprav premlčania sa na ne podľa článku 15 písm. h) nariadenia Rím II výslovne vzťahuje všeobecné pravidlo na určenie rozhodného práva a že žiadne iné ustanovenie práva Únie nestanovuje konkrétne požiadavky týkajúce sa premlčania takej žaloby, o akú ide vo veci samej.

34

Ako uvádza Európska komisia, za týchto okolností by uplatnenie inej premlčacej lehoty, než akú stanovuje právo určené za rozhodné, na žalobu o náhradu škody spôsobenú poistnou udalosťou, vyžadovalo zistenie osobitne významných dôvodov, ako napríklad zjavný zásah do práva na účinný prostriedok nápravy a na účinnú súdnu ochranu, ktorý by vyplýval z uplatnenia práva určeného za rozhodné podľa článku 4 nariadenia Rím II.

35

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na prvú otázku treba odpovedať tak, že článok 16 nariadenia Rím II sa má vykladať v tom zmysle, že také vnútroštátne ustanovenie, o aké ide v konaní vo veci samej, ktoré stanovuje, že premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody spôsobenú poistnou udalosťou je trojročná, sa nemôže považovať za imperatívnu normu v zmysle tohto článku, pokiaľ súd, ktorému bola vec predložená, na základe podrobnej analýzy znenia, všeobecnej systematiky, cieľov, ako aj na základe okolností, za ktorých bolo toto ustanovenie prijaté, nekonštatuje, že je vo vnútroštátnom právnom poriadku natoľko dôležité, že odôvodňuje výnimku z uplatnenia rozhodného práva určeného podľa článku 4 tohto nariadenia.

36

Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 27 nariadenia Rím II vykladať v tom zmysle, že článok 28 smernice 2009/103, tak ako bol prebratý do vnútroštátneho práva, je ustanovením práva Únie, ktoré stanovuje kolízne normy v oblasti mimozmluvných záväzkov v zmysle tohto článku 27.

37

Podľa uvedeného článku 27 nemá nariadenie Rím II vplyv na uplatňovanie ustanovení práva Únie, ktoré v osobitných veciach ustanovujú kolízne normy v oblasti mimozmluvných záväzkov.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zo znenia ani z cieľov smernice 2009/103 nevyplýva, že jej účelom je stanoviť kolízne normy (rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C‑359/14 a C‑475/14, EU:C:2016:40, bod 40).

39

Uvedená smernica totiž len ukladá členským štátom povinnosť prijať opatrenia, ktoré zaručujú, že poškodený pri dopravnej nehode a prevádzkovateľ vozidla zapojeného do tejto dopravnej nehody budú chránení (rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C‑359/14 a C‑475/14, EU:C:2016:40, bod 39).

40

Ďalej treba uviesť, že článok 28 smernice 2009/103 síce v súlade s cieľom smernice spočívajúcim v ochrane poškodených pri nehodách spôsobených motorovými vozidlami umožňuje prijať vo vzťahu k uvedeným poškodeným priaznivejšiu úpravu, než akú požaduje táto smernica, toto ustanovenie sa týka len transpozičných právnych predpisov členského štátu a nie otázky, či sa v konkrétnom prípade táto výhodnejšia úprava uplatní namiesto úpravy iných členských štátov.

41

V takomto prípade tak k posúdeniu vnútroštátnych transpozičných právnych predpisov dochádza až po tom, čo bolo v súlade s ustanoveniami nariadenia Rím II určené rozhodné právo.

42

Na druhú a tretiu otázku treba teda odpovedať tak, že článok 27 nariadenia Rím II sa má vykladať v tom zmysle, že článok 28 smernice 2009/103, tak ako bol prebratý do vnútroštátneho práva, nie je ustanovením práva Únie, ktoré stanovuje kolízne normy v oblasti mimozmluvných záväzkov v zmysle tohto článku 27.

43

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: