1.

V článku 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS ( 3 ) sa stanovuje:

„Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.“

2.

Podľa článku 4 smernice 93/13:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

2.   Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“

3.

V článku 6 ods. 1 smernice 93/13 sa stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

4.

V článku 7 smernice 93/13 sa stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvisl[é]mu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

5.

V § 56 Ustawa z 23 kwietnia 1964 r. Kodeks cywilny (zákon z 23. apríla 1964, Občiansky zákonník) (Zbierka zákonov Poľskej republiky 2007, položka 459 v znení neskorších predpisov, ďalej len „Občiansky zákonník“) sa stanovuje:

„Právny úkon nevyvoláva iba v ňom vyjadrené účinky, ale aj také, ktoré vyplývajú zo zákona, zo zásad spoločenského spolunažívania a z ustálených zvyklostí.“

6.

Podľa § 353a Občianskeho zákonníka:

„Zmluvné strany môžu svoj právny vzťah upraviť podľa slobodnej vôle, pokiaľ jeho obsah alebo účel neodporuje povahe (charakteru) vzťahu, zákonu alebo zásadám spoločenského spolunažívania.“

7.

Podľa § 354 Občianskeho zákonníka:

„1.   Dlžník je povinný splniť svoju povinnosť v súlade s jej obsahom a spôsobom, ktorý zodpovedá jej spoločensko‑hospodárskemu účelu a zásadám spoločenského spolunažívania, a ak v tejto oblasti existujú určité ustálené zvyklosti, potom aj v súlade s týmito ustálenými zvyklosťami.

2.   Rovnakým spôsobom je veriteľ povinný podieľať sa na plnení záväzku.“

8.

Účastníci konania vo veci samej uzatvorili 14. novembra 2008 zmluvu o hypotekárnom úvere s dobou splatnosti 480 mesiacov, pričom žalobcovia zmluvu uzavreli v postavení spotrebiteľov. V súlade so zmluvou poskytla banka žalobcom úver uvedený v poľských zlotých (PLN), išlo však o úver indexovaný na cudziu menu, v tomto prípade švajčiarsky frank (CHF).

9.

Pravidlá indexovania úveru na cudziu menu boli upravené vo všeobecných podmienkach banky týkajúcich sa poskytovania hypotekárnych úverov, ktoré boli zahrnuté do zmluvy.

10.

V odseku 7 bode 4 všeobecných podmienok poskytovania hypotekárnych úverov sa v podstate stanovilo, že úver bude vyplatený v PLN na základe výmenného kurzu, ktorý nie je nižší ako nákupný kurz cudzej meny (CHF) podľa tabuľky platnej v čase vyplatenia úverových prostriedkov. Výška nesplateného úveru, uvedená v cudzej mene (CHF), sa mala prepočítať výmenným kurzom, ktorý bol určujúci pri poskytnutí úveru.

11.

V odseku 9 bode 2 všeobecných podmienok poskytovania hypotekárnych úverov sa ďalej stanovilo, že splatné splátky úveru sa uvedú v CHF a v deň splatnosti predmetnej splátky úveru sa odúčtujú z bankového účtu vedeného v PLN, pričom určujúci bude kurz predaja meny podľa tabuľky platnej v banke ku koncu pracovného dňa, ktorý predchádzal dňu splatnosti predmetnej splátky úveru.

12.

Úroková sadzba úveru sa dohodla ako pohyblivá sadzba, skladajúca sa z referenčnej sadzby LIBOR 3M (CHF) a pevnej bankovej marže.

13.

Dlžníci sa obrátili na vnútroštátny súd so žalobou, v ktorej ako hlavný návrh uviedli určiť neplatnosť zmluvy o úvere, a to vzhľadom na údajný nekalý charakter zmluvných podmienok týkajúcich sa mechanizmu indexovania uvedeného v bodoch 11 a 12. Namietali najmä proti nezákonnosti predmetných zmluvných podmienok, keďže podľa ich názoru banke umožňujú jednostranne a podľa ľubovôle stanoviť výmenné kurzy. Z tohto dôvodu banka podľa nich jednostranne určuje zostatok úveru uvedený v cudzej mene, ako aj výsledok prepočtu splátky úveru uvedenej v cudzej mene na poľské zloté.

14.

Uznanie nekalosti uvedených zmluvných podmienok povedie podľa žalobcov k nemožnosti určiť rozhodný výmenný kurz, čo by malo mať za následok neplatnosť celej zmluvy.

15.

Subsidiárne dlžníci navrhli, aby sa zmluva realizovala bez nekalých zmluvných podmienok, a to na základe výšky úveru znejúcej na PLN a zmluvne dojednanej úrokovej sadzby skladajúcej sa z variabilnej sadzby LIBOR a pevnej bankovej marže.

16.

Banka spochybnila nekalý charakter uvedených zmluvných podmienok a v súvislosti so subsidiárnym návrhom uviedla, že ak by sa dotknuté ustanovenia zo zmluvy pripadne vylúčili, zmluvné strany by boli ďalej viazané zvyšnými ustanoveniami úverovej zmluvy.

17.

Banka zastáva názor, že pri neexistencii dispozitívneho ustanovenia, ktoré by upravovalo spôsob stanovenia výmenného kurzu, treba na účely výkladu zmluvy bez nekalých zmluvných podmienok zohľadniť všeobecné zásady vyplývajúce z článkov 56, 65 a 354 poľského Občianskeho zákonníka, najmä zásady výkladu vôle zmluvných strán a ustálené zvyklosti.

18.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že predmetné ustanovenia zmluvy z dôvodu svojho nekalého charakteru dlžníkov nezaväzujú. Okrem toho konštatuje, že bez týchto ustanovení je nemožné určiť výmenný kurz, a teda plniť zmluvu.

19.

Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20.

Prejednávaná vec je súčasťou radu návrhov ( 4 ) podaných na Súdny dvor vo veci nekalých zmluvných podmienok, najmä pokiaľ ide o účinky vyhlásenia nekalosti doložky „kurzového rozpätia“ ( 5 ), ktorá je súčasťou úverových zmlúv indexovaných v cudzej mene a splácaných v národnej mene.

21.

Tento druh úverov, t. j. indexovaných v cudzej mene, sa široko využíval v rôznych krajinách z dôvodu nižšej úrokovej sadzby vzťahujúcej sa na cudziu menu v porovnaní s menou štátu, v ktorom sa transakcia uskutočnila.

22.

Ako pripomína rozsiahla judikatúra Súdneho dvora ( 6 ), systém ochrany spotrebiteľa vytvorený smernicou 93/13 vychádza z toho, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávanie, čiže vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti. ( 7 )

23.

Bezprostredným cieľom smernice je preto opätovne nastoliť rovnováhu medzi postavením spotrebiteľa a postavením predajcu alebo dodávateľa.

24.

V článku 6 ods. 1 smernice sa stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé zmluvné podmienky „neboli záväzné pre spotrebiteľa“. V danom prípade „ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť“ ( 8 ).

25.

Vnútroštátny súd je preto od okamihu, keď získa potrebné znalosti o právnom a skutkovom stave ( 9 ), povinný z úradnej povinnosti preskúmať prípadný nekalý charakter zmluvnej podmienky a zasiahnuť voči dotknutému ustanoveniu tak, že predmetnú nerovnováhu ukončí, aby zabezpečil potrebný účinok ochrany, ktorá je cieľom smernice 93/13.

26.

Nerovný stav medzi zmluvnými stranami možno totiž kompenzovať iba pozitívnym zásahom subjektu, ktorý je vonkajší vo vzťahu k samotnému zmluvnému vzťahu ( 10 ) a ktorý je opodstatnený vzhľadom na verejný záujem, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa zaručená smernicou. ( 11 )

27.

Dlhodobým cieľom smernice, ktorý možno odvodiť z ustanovenia článku 6 v spojení s ustanovením článku 7 smernice 93/13, je zastaviť používanie nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách prostredníctvom odstrašujúceho účinku pre predajcov alebo dodávateľov „spočívajúceho v tom, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia“ ( 12 ).

28.

Po konštatovaní nekalosti zmluvnej podmienky je vnútroštátny súd povinný vylúčiť jej uplatňovanie, keďže, ako spresnil Súdny dvor, znenie ustanovenia článku 6 ods. 1, ktoré členským štátom priznáva autonómiu, pokiaľ ide o vymedzenie právnej úpravy vzťahujúcej sa na nekalé zmluvné podmienky, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť, aby dotknuté ustanovenia zmluvy „neboli záväzné pre spotrebiteľa“ ( 13 ).

29.

Z uvedeného vyplýva, že prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý konštatuje nekalý charakter spotrebiteľskej zmluvy, aby v danej situácii vyvodil všetky dôsledky, ktoré z nekalých podmienok vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, a to takým spôsobom, aby tieto podmienky nemali záväzné účinky voči spotrebiteľovi, iba žeby bol spotrebiteľ proti vylúčeniu dotknutého ustanovenia zmluvy ( 14 ).

30.

Okrem toho v zmysle ustanovenia článku 6 ods. 1 druhej časti vety, ako aj podľa dvadsiateho prvého odôvodnenia ( 15 ) členské štáty zabezpečia, aby „zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“ ( 16 ).

31.

Súd preto nie je oprávnený meniť obsah zmluvnej podmienky, ktorú vyhlásil za nekalú. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má totiž vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu právnemu pravidlu, ktoré umožňuje, aby vnútroštátny súd doplnil túto zmluvu tak, že zmení obsah uvedenej podmienky. ( 17 )

32.

Takýto zásah by totiž mohol ohroziť realizáciu dlhodobého cieľa smernice, t. j. cieľa odstrašiť predajcu alebo dodávateľa od začleňovania nekalých podmienok do zmlúv ( 18 ), uvedeného v bode 27 vyššie. Podnikateľov by to totiž mohlo nabádať používať takéto ustanovenia, keďže by si boli vedomí skutočnosti, že ak by vnútroštátny súd aj vyhlásil ich nekalý charakter, pokiaľ by to bolo potrebné, zmluvu by mohol napriek tomu doplniť.

33.

Jedinú výnimku z uvedeného pravidla vypracoval Súdny dvor v rámci svojej judikatúry v prípade Kásler ( 19 ), v ktorom určil podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby vnútroštátny súd mohol odôvodnene zasiahnuť do obsahu zmluvy a doplniť ju.

34.

Súdny dvor konkrétne pripustil nahradenie nekalej zmluvnej podmienky vnútroštátnym ustanovením dispozitívnej povahy, ak sú splnené dve podmienky: po prvé neuplatnenie zmluvnej podmienky vyhlásenej za nekalú by v súlade s vnútroštátnym právom predovšetkým znamenalo vyhlásenie neplatnosti zmluvy ako celku a, po druhé vyhlásenie neplatnosti predmetnej zmluvy by spotrebiteľa vystavilo obzvlášť škodlivým dôsledkom. ( 20 )

35.

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 preto nebráni tomu, aby vnútroštátny súd na základe zásad zmluvného práva zrušil nekalú podmienku a nahradil ju dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva v prípadoch, v ktorých by bol súd na základe neplatnosti nekalej podmienky nútený zrušiť zmluvu v plnom rozsahu, čím by spotrebiteľa vystavil obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, ktoré by ho penalizovali. ( 21 )

36.

Dôsledkom takéhoto vyhlásenia neplatnosti úverovej zmluvy je v zásade okamžitá splatnosť nesplatenej časti úveru vo výške, ktorá by mohla prekročiť finančné možnosti spotrebiteľa, a z toho dôvodu by viedla k potrestaniu skôr spotrebiteľa než veriteľa, ktorý by v dôsledku tejto skutočnosti nebol odrádzaný od toho, aby do zmlúv, ktoré navrhuje, vkladal takéto podmienky. ( 22 )

37.

Uvedená výnimka zo zákazu, aby vnútroštátny súd doplnil zmluvu v prípade neplatnosti nekalej zmluvnej podmienky, je v plnom rozsahu odôvodnená vzhľadom na účel smernice 93/13, ktorým je nahradenie formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá môže nastoliť rovnosť medzi týmito zmluvnými stranami, a nie rušenie všetkých zmlúv obsahujúcich nekalé podmienky. ( 23 )

38.

Z logických a systematických dôvodov považujem za potrebné preskúmať prejudiciálne otázky v poradí, podľa ktorého sa budem najprv venovať štvrtej prejudiciálnej otázke, následne druhej, potom prvej a napokon tretej prejudiciálnej otázke. Ak by sa totiž v rámci odpovede na štvrtú prejudiciálnu otázku malo dospieť k záveru, že zmluva môže existovať aj bez nekalej zmluvnej podmienky, ďalšie prejudiciálne otázky by podstatným spôsobom stratili na význame, keďže ich predpokladom je vyhlásenie neplatnosti zmluvy ako celku. Okrem toho iba v prípade, ak by sa konštatovalo, že zrušenie celej zmluvy by mohlo mať na spotrebiteľa škodlivé účinky, čo je predpoklad druhej prejudiciálnej otázky, ktorou sa Súdny dvor žiada o rozhodnutie vo veci niektorých podmienok týkajúcich sa zrušenia zmluvy ako celku, by bolo možné posúdiť prípadnú náhradu nekalého zmluvného ustanovenia spôsobom navrhnutým v prvej prejudiciálnej otázke. Napokon, iba ak by nebolo možné ani zachovanie existencie zmluvy, ani nahradenie nekalej zmluvnej podmienky, možno sa oprávnene zaoberať problematikou uvedenou v tretej prejudiciálnej otázke, týkajúcou sa možnosti zachovať platnosť nekalej zmluvnej podmienky.

39.

Prostredníctvom štvrtej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor o výklad článku 6 ods. 1 v časti, v ktorej sa stanovuje, že „zmluva b[ude] podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany“. Vnútroštátny súd kladie konkrétne otázku, či možno zachovať existenciu zmluvy aj po odstránení nekalej zmluvnej podmienky, ktorá je neoddeliteľne spojená s inými ustanoveniami zmluvy vymedzujúcimi hlavný zmluvný záväzok.

40.

V takom prípade by totiž zmluva, ktorá by bola výsledkom odstránenia nekalých zmluvných podmienok, predstavovala inú zmluvu, než aká vyplývala z dohody zmluvných strán a nezodpovedala by viac ich pôvodnému prejavu vôle.

41.

Pokiaľ by doložka „kurzového rozpätia“ bola nekalá, a preto by sa neuplatňovala, malo by to za následok zmenu druhu zmluvy, a to zo zmluvy indexovanej v CHF a podliehajúcej úrokovej sadzbe tejto meny na zmluvu indexovanú v PLN, ktorá by však napriek tomu podliehala nižšej úrokovej sadzbe týkajúcej sa CHF.

42.

Posúdenie skutočnosti, či zmluva môže naďalej zaväzovať zmluvné strany podľa rovnakých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia existencia právne možná ( 24 ) v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva, prináleží vnútroštátnemu súdu.

43.

Ako už totiž uviedol Súdny dvor ( 25 ), na účely zabezpečenia potrebného účinku smernice je vyhlásenie nekalosti zmluvnej podmienky, ako aj stanovenie dôsledkov vyplývajúcich z takéhoto konštatovania, potrebné posúdiť s ohľadom na vnútroštátne právo.

44.

Ako vyplýva zo súdneho spisu a tiež z návrhu vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania, žaloba a námietka nekalosti sa týkajú ustanovení zmluvy o kurzovom rozpätí.

45.

Uvedené posúdenie vo veci kvalifikácie zmluvnej podmienky, vo vzťahu ku ktorej sa namietal a následne prípadne konštatoval jej nekalý charakter, je samozrejme predbežné, a to vzhľadom na to, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 vylučuje zo súdneho hodnotenia nekalej povahy zmluvné podmienky týkajúce sa definície hlavného predmetu zmluvy, a to za predpokladu, že takéto ustanovenia sú zrozumiteľné.

46.

Vnútroštátny súd má z tohto dôvodu predovšetkým rozhodnúť, či sa spornou zmluvnou podmienkou definuje hlavný predmet zmluvy, pričom v prípade kladnej odpovede posúdi, či je dané ustanovenie zrozumiteľné. Iba ak by pri tomto hodnotení dospel k zápornému výsledku, čiže ak by súd zistil, že zmluvná podmienka, ktorou sa definuje hlavný predmet zmluvy, nie je zrozumiteľná, môže sa následne zaoberať hodnotením nekalej povahy takéhoto ustanovenia. ( 26 )

47.

Ďalej má vnútroštátny súd posúdiť dôsledky vyhlásenia nekalého charakteru zmluvnej podmienky s cieľom preveriť, či daná zmluva môže byť ďalej záväzná aj bez ustanovenia vyhláseného za nekalé. Pokiaľ sa na predmetnú zmluvnú podmienku vzťahuje pojem predmet zmluvy, je menej pravdepodobné, že ďalšia existencia zmluvy bude v súlade s vnútroštátnym právom právne možná; v každom prípade ide o posúdenie, ktoré môže v prejednávanej veci vykonať jedine vnútroštátny súd.

48.

Vnútroštátny súd má v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy a v súlade s právom Únie posúdiť právnu možnosť existencie dotknutej zmluvy ( 27 ) bez nekalej zmluvnej podmienky.

49.

Podľa názoru Súdneho dvora je „bežným dôsledkom existencie nekalej podmienky v zmluve neúčinnosť iba tejto zmluvnej podmienky a zachovanie ostatných ustanovení dohody, ktorá po vylúčení nerovnováhy na škodu spotrebiteľa naďalej zaväzuje zmluvné strany. Toto všeobecné pravidlo neplatí iba vtedy, ak táto zmluva nemôže objektívne existovať bez nekalej podmienky“ ( 28 ).

50.

V rámci svojej judikatúry Súdny dvor spresnil, že „pokiaľ ide o kritériá, ktoré umožňujú posúdiť, či zmluva môže naozaj existovať bez nekalých podmienok, treba uviesť, že tak znenie článku 6 ods. 1 smernice 93/13, ako aj požiadavky týkajúce sa právnej istoty ekonomických činností hovoria v prospech objektívneho prístupu pri výklade tohto ustanovenia“. Záujem zmluvných strán preto „nemožno považovať za rozhodujúce kritérium pre budúci osud zmluvy“ ( 29 ).

51.

Takýto objektívny prístup je v súlade s cieľom smernice, ktorým je obnoviť rovnováhu medzi zmluvnými stranami odstránením nekalých podmienok a nie odstránením akejkoľvek zmluvy obsahujúcej nekalé podmienky.

52.

Účelom smernice nie je ani úplné odstránenie zmluvy, ktorej niektoré ustanovenia vyhlásil súd za nekalé, ani zachovanie existencie takejto zmluvy za každú cenu a už vôbec nie jej zachovanie z dôvodu výhodnosti pre jednu zo zmluvných strán.

53.

Cieľom smernice je skôr opätovne nastoliť rovnováhu zmluvných strán ( 30 ) a vytvoriť do budúcnosti odstrašujúci účinok pre predajcu alebo dodávateľa.

54.

Článok 6 ods. 1 smernice je preto neutrálny, pokiaľ ide o otázku, či je vhodné zmluvu zbavenú nekalých podmienok zrušiť, alebo zachovať, pričom jednak posúdenie kvalifikácie nekalej zmluvnej podmienky ako ustanovenia týkajúceho sa vymedzenia predmetu zmluvy, jednak posúdenie vo veci zachovania alebo zrušenia platnosti zmluvy s odstránenými nekalými zmluvnými podmienkami musí vykonať vnútroštátny súd na základe vnútroštátneho práva a v súlade s vyššie uvedenými všeobecnými kritériami.

55.

Druhá prejudiciálna otázka sa delí na dve časti. Súdny dvor má predovšetkým rozhodnúť o čase, kedy je potrebné vyhodnotiť následky zrušenia zmluvy ako celku, a následne určiť význam, ktorý treba pripísať vôli spotrebiteľa.

56.

Pokiaľ sa na jednej strane v článku 4 ods. 1 smernice spresňuje, že nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí „so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy“ ( 31 ), v smernici naopak chýba výslovný časový údaj, kedy treba posúdiť dôsledky vyhlásenia nekalosti zmluvnej podmienky na zmluvu.

57.

Ako sa už uviedlo, je úlohou vnútroštátneho súdu, aby na základe vnútroštátneho práva vyvodil všetky dôsledky vyplývajúce z konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky.

58.

Vnútroštátny súd je preto povinný vyhodnotiť, či je právne možné, v súlade s vnútroštátnym právom, aby zmluva ďalej existovala aj po odstránení nekalých zmluvných podmienok, rovnako ako aj okamih, kedy sa majú podľa vnútroštátneho práva posúdiť účinky konštatovania nekalosti zmluvnej podmienky.

59.

Zastávam však názor, že v prípade neexistencie výslovných pokynov v tejto veci, ktoré by bolo možné odvodiť z vnútroštátneho práva, existujú podľa všetkého dva dôvody, vzhľadom na ktoré treba účinky vyhlásenia nekalosti zmluvných podmienok, ako aj dôsledky prípadného zrušenia zmluvy ako celku – a prípadnej potreby, aby zmluvu doplnil súd – posúdiť v čase vydania súdneho rozhodnutia v danej veci.

60.

Po prvé s cieľom v plnej miere realizovať bezprostredné ciele smernice, ktoré sú, ako sa uviedlo vyššie, zamerané na obnovenie podstatnej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, je v systematickej rovine nutné, aby sa účinky odstránenia nekalých zmluvných podmienok posudzovali so zreteľom na konkrétnu a aktuálnu situáciu, t. j. s ohľadom na okolnosti existujúce v čase, keď vnútroštátny súd vo veci rozhoduje. Rovnováha záujmov zmluvných strán by totiž mohla byť v čase rozhodovania iná, než bola pri uzatváraní zmluvy.

61.

Po druhé hodnotenie uvedených účinkov v čase rozhodnutia veci je zlučiteľné s konštatovaním Súdneho dvora vo veci Kásler ( 32 ).

62.

Súdny dvor totiž uviedol, že podmienka, na základe ktorej môže súd zmluvu – ktorá sa mala podľa vnútroštátneho práva v dôsledku odstránenia nekalých zmluvných podmienok zrušiť ako celok – doplniť prostredníctvom nahradenia nekalej zmluvnej podmienky ustanovením dispozitívnej povahy, je splnená jedine v prípade, keď by vyhlásenie neplatnosti celej zmluvy bolo pre spotrebiteľa „obzvlášť škodlivé“ ( 33 ).

63.

Z uvedeného vyplýva, že záujmy spotrebiteľa, ktoré má vnútroštátny súd zohľadniť, sú záujmy existujúce v čase rozhodovania súdu a nie záujmy, na základe ktorých sa spotrebiteľ rozhodol uzatvoriť zmluvu.

64.

Pokiaľ ide o druhý aspekt druhej prejudiciálnej otázky, na účely posúdenia významu, ktorý sa má pripísať vôli spotrebiteľa v súvislosti s voľbou medzi zrušením zmluvy ako celku a jej doplnením, je potrebné analyzovať rozhodnutie Súdneho dvora v prípade Kásler, a to s osobitným ohľadom na ciele smernice.

65.

Ako sa uviedlo vyššie, článok 6 ods. 1 smernice bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vnútroštátnemu súdu umožňuje v prípade, že konštatuje neplatnosť nekalej podmienky v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, doplniť uvedenú zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky. ( 34 )

66.

Jediný prípad pripúšťajúci zásah súdu spočíva vo výnimočnej situácii, v ktorej ak by „nebolo možné nahradiť nekalú podmienku ustanovením dispozitívnej povahy, pričom vnútroštátny súd by bol povinný vyhlásiť neplatnosť zmluvy ako celku, spotrebiteľ by mohol byť vystavený obzvlášť škodlivým dôsledkom, takže by mohol byť zmarený odstrašujúci účinok vyplývajúci z vyhlásenia neplatnosti zmluvy“ ( 35 ).

67.

Podľa môjho názoru sa možno opodstatnene domnievať, že pokiaľ by spotrebiteľ, ktorému dá súd na výber medzi zrušením celej zmluvy v dôsledku odstránenia nekalých zmluvných podmienok a jej doplnením iným ustanovením na účely zachovania existencie zmluvy ako takej, prejavil vôľu uprednostniť zrušenie zmluvy ako celku, druhá podmienka vyžadovaná v rozsudku Kásler odpadá. V prípade vedomého a opakovaného prejavu vôle samotného spotrebiteľa by preto súd nemohol považovať zrušenie zmluvy ako celku za obzvlášť škodlivé vo vzťahu k tomuto spotrebiteľovi.

68.

Na záver analýzy druhej prejudiciálnej otázky konštatujem, že vnútroštátny súd je povinný posúdiť na základe vnútroštátneho práva okamih, kedy je potrebné vyhodnotiť účinky konštatovania nekalosti zmluvnej podmienky, pričom pri neexistencii výslovných ustanovení právnych predpisov vychádza zo skutočnosti, že záujmy spotrebiteľa, ktoré treba zohľadniť, sú záujmy existujúce v čase vydania súdneho rozhodnutia. Okrem toho je potrebné vychádzať z predpokladu, že vôľa spotrebiteľa má prednosť pred implementáciou systému ochrany, akým je nahradenie nekalej zmluvnej podmienky, na účely zachovania platnosti zmluvy bez ustanovenia považovaného za nekalé.

69.

Prostredníctvom prvej prejudiciálnej otázky žiada vnútroštátny súd Súdny dvor o rozhodnutie, či je v dôsledku konštatovania nekalosti zmluvnej podmienky možné zmluvu doplniť prostredníctvom použitia vnútroštátnych ustanovení, ktoré umožňujú doplniť obsah právneho úkonu o zásady spravodlivosti a ustálené zvyklosti.

70.

Vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa možnosti doplnenia zmluvy prostredníctvom ustanovení, ktoré nemajú dispozitívny charakter, ale obsahujú všeobecné zmluvné podmienky vzťahujúce sa na pravidlá spoločenského spolunažívania.

71.

Na účely zodpovedania tejto otázky je predovšetkým potrebné, aby vnútroštátny súd preveril, či všeobecné ustanovenia, ktoré sám identifikoval ako potenciálne vhodný nástroj na doplnenie zmluvy namiesto zmluvných podmienok vyhlásených za nekalé, patria do kategórie „záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia“ ( 36 ), ktoré „platia medzi zmluvnými stranami za predpokladu, že neboli vytvorené žiadne iné dohody“ ( 37 ).

72.

Na takéto ustanovenia sa podľa smernice vzťahuje domnienka vylučujúca ich nekalý charakter vyplývajúca zo skutočnosti, že odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia. Treba preto vychádzať z predpokladu, že vnútroštátny zákonodarca našiel rovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán niektorých kategórií zmlúv. ( 38 )

73.

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že všeobecné ustanovenia uvedené vnútroštátnym súdom a odkazujúce na ustálené zásady sa nevyznačujú tým, že by ich zákonodarca vyhodnotil ako nastolenie rovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a preto sa na ne podľa všetkého nevzťahuje domnienka vylučujúca ich nekalý charakter, ktorú vyžaduje smernica.

74.

V tomto prípade by doplnenie zmluvy o podmienku odkazujúcu na uvedené všeobecné ustanovenia znamenalo „kreatívny“ zásah spôsobilý zmeniť rovnováhu záujmov dojednanú zmluvnými stranami a nadmerné potlačenie zmluvnej autonómie.

75.

Po druhé, s odkazom na obsah bodov 31 až 37 vyššie sa domnievam, že na situáciu, ktorú opisuje vnútroštátny súd, sa nemôže vzťahovať prípad uvedený v rozsudku Kásler, ktorý vzhľadom na jeho výnimočný charakter nemožno vykladať extenzívne.

76.

Zmysel a účel výnimky, ktorá obmedzuje možnosť zásahu súdu výlučne na zmluvné podmienky odrážajúce ustanovenia dispozitívneho charakteru, zodpovedajú ustanoveniam článku 1 ods. 2 a trinástemu odôvodneniu smernice, na ktoré sa odkazuje v bode 71 vyššie.

77.

V záujme zabránenia účinkom vyplývajúcim zo zrušenia zmluvy ako celku, ktoré by nadmerne poškodzovali spotrebiteľa, umožňuje výnimka uvedená v rozsudku Kásler, aby vnútroštátny súd doplnil zmluvu, no nekalú zmluvnú podmienku však môže nahradiť iba zmluvnou podmienkou odrážajúcou ustanovenie dispozitívneho charakteru, pričom nemá nijaký priestor na výklad alebo „kreativitu“.

78.

Naproti tomu, ak by mal súd zmluvu doplniť o všeobecnú podmienku, bol by povinný posúdiť obsah tejto všeobecnej podmienky a jej použitie v rámci danej zmluvy.

79.

Uvedená situácia je v rozpore so všeobecným pravidlom, na ktoré Súdny dvor opakovane odkázal a ktoré vnútroštátnemu súdu ukladá povinnosť vylúčiť uplatňovanie nekalej zmluvnej podmienky, pričom ho však neoprávňuje na zmenu jej obsahu.

80.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že článok 1 ods. 2 a článok 6 ods. 1 smernice 93/13 bránia tomu, aby vnútroštátny súd doplnil zmluvu – namiesto nekalej zmluvnej podmienky – prostredníctvom použitia všeobecných vnútroštátnych ustanovení, ktoré by nemali dispozitívnu povahu.

81.

Prostredníctvom tretej prejudiciálnej otázky žiada vnútroštátny súd Súdny dvor o rozhodnutie, či je možné zachovať platnosť nekalej zmluvnej podmienky v prípade, ak by bolo takéto riešenie pre spotrebiteľa výhodnejšie.

82.

Táto možnosť vzniká jedine vtedy, keď vnútroštátny súd na základe vnútroštátneho práva a v súlade s právom Únie dospeje k záveru, že nie je právne možné zachovať existenciu zmluvy bez podmienky vyhlásenej za nekalú a nekalú zmluvnú podmienku nie je ani možné nahradiť za podmienok stanovených judikatúrou Súdneho dvora vo veci Kásler.

83.

V článku 6 ods. 1 smernice 93/13 sa výslovne stanovuje, že nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa nezaväzujú, pričom ustálená judikatúra Súdneho dvora nepripúšťa v tejto súvislosti výnimky. ( 39 )

84.

Jedinú výnimku z uvedeného pravidla priznal Súdny dvor vo veci Pannon ( 40 ), keď pripustil, aby zmluvná podmienka vyhlásená za nekalú ďalej zaväzovala spotrebiteľa, a to na jeho výslovnú žiadosť.

85.

Z tohto dôvodu je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora potrebné predpokladať, že úloha vnútroštátneho súdu sa má obmedzovať na zistenie nekalého charakteru zmluvnej podmienky a povinnosť informovať spotrebiteľa o dôsledkoch takéhoto konštatovania vrátane zániku záväznosti dotknutého ustanovenia zmluvy.

86.

Z uvedeného vyplýva, že ak spotrebiteľ po tom, čo ho vnútroštátny súd náležite informoval o nezáväznom charaktere zmluvnej podmienky, neposkytne slobodný a informovaný súhlas a neprejaví svoj zámer nenamietať voči nekalému a nezáväznému charakteru predmetnej zmluvnej podmienky ( 41 ), dotknuté zmluvné ustanovenie nebude na základe článku 6 ods. 1 spotrebiteľa zaväzovať.

87.

Ak spotrebiteľ takúto svoju vôľu neprejaví, súd nemôže zachovať platnosť nekalej zmluvnej podmienky ani v prípade, ak zastáva názor, že uvedené riešenie by bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie.

88.

V prejednávanej veci však spotrebiteľ výslovne nesúhlasí so zachovaním existencie nekalej zmluvnej podmienky, čo znamená, že výnimku stanovenú v rozsudku Pannon nemožno uplatniť.

89.

S ohľadom na vyššie uvedené úvahy Súdnemu dvoru navrhujem, aby na návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý mu položil Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko), odpovedal takto: