1.

Internet nie je písaný ceruzkou, je písaný atramentom, konštatuje jedna z postáv amerického filmu z roku 2010. Mám na mysli, a nie je to náhoda, film The Social Network.

2.

Ústrednou otázkou prejednávanej veci je totiž to, či poskytovateľ hostingu prevádzkujúci internetovú platformu sociálnej siete môže mať povinnosť odstrániť pomocou metaforického zmizíka určitý obsah sprístupňovaný používateľmi tejto platformy.

3.

Vnútroštátny súd chce konkrétne svojimi prejudiciálnymi otázkami dosiahnuť, aby Súdny dvor spresnil osobnú a vecnú pôsobnosť povinností, ktoré môžu byť uložené poskytovateľovi hostingu bez toho, aby to znamenalo všeobecnú monitorovaciu povinnosť, ktorú zakazuje článok 15 ods. 1 smernice 2000/31/ES. ( 2 ) Vnútroštátny súd ďalej žiada, aby Súdny dvor posúdil, či v rámci príkazu vydaného súdom členského štátu môže byť poskytovateľovi hostingu uložená povinnosť odstrániť určitý obsah nielen pre používateľov internetu v tomto členskom štáte, ale aj na celosvetovej úrovni.

4.

Články 14 a 15 smernice 2000/31 sú súčasťou oddielu 4 nazvaného „Zodpovednosť sprostredkovateľov poskytovateľov služieb“ v kapitole II tejto smernice.

5.

Ods. 1 a 3 článku 14 smernice 2000/31 nazvaného „Uloženie informácií na hostiteľskom počítači“ stanovujú:

„1.   Ak sa poskytuje služba informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom tejto služby, musia členské štáty zabezpečiť, aby poskytovateľ služby nebol zodpovedný za informácie uložené na žiadosť príjemcu služby, pod podmienkou, že:

…

3.   Tento článok nemá vplyv na možnosť súdu alebo správneho orgánu požiadať poskytovateľa služieb, v súlade s právnymi systémami členských štátov, aby ukončil alebo predchádzal porušovaniu predpisov, a nemá vplyv ani na možnosť členských štátov, aby začali konanie, ktoré by nariadilo odstránenie alebo znemožnenie prístupu k informáciám.“

6.

Ods. 1 článku 15 smernice 2000/31 nazvaného „Žiadna všeobecná povinnosť monitorovať“ stanovuje:

„Členské štáty neuložia poskytovateľom všeobecnú povinnosť pri poskytovaní služieb, na ktoré sa vzťahujú články 12, 13 a 14, aby monitorovali informácie, ktoré prenášajú alebo ktoré uložili, ani všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť.“

7.

Podľa § 18 ods. 1 E‑Commerce‑Gesetz (zákon o elektronickom obchode), ktorým rakúsky zákonodarca prebral smernicu 2000/31, poskytovatelia hostingových služieb nemajú všeobecnú povinnosť monitorovať informácie, ktoré uložili, ktoré prenášajú alebo ktoré sprístupnili, ani všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť.

8.

§ 1330 ods. 1 Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (všeobecný občiansky zákonník, ďalej len „ABGB“) stanovuje, že ten, komu je spôsobená skutočná škoda alebo ušlý zisk v dôsledku urážky na cti, má právo žiadať o náhradu škody. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia to platí aj v prípade, že niekto šíri skutočnosti, ktoré poškodzujú dobré meno, finančnú situáciu alebo budúce perspektívy inej osoby a ktorých nepravdivosti si bol alebo mal byť vedomý. V takom prípade možno žiadať aj o opravu a jej zverejnenie.

9.

§ 78 ods. 1 Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve, ďalej len „UrhG“) stanovuje, že podobizne osôb nemožno verejne vystavovať ani šíriť iným spôsobom, ktorým by sa verejne sprístupnili, ak sa tým porušujú legitímne záujmy zobrazenej osoby alebo blízkej osoby v prípade, že dotknutá osoba zomrela bez toho, aby so zverejnením súhlasila alebo ho nariadila.

10.

Pani Eva Glawischnig‑Piesczek bola poslankyňou Nationalrat (rakúska národná rada), predsedníčkou poslaneckého klubu zelených (die Grünen) v parlamente a spolkovou hovorkyňou tejto strany.

11.

Spoločnosť Facebook Ireland Limited registrovaná v Írsku so sídlom v Dubline je dcérskou spoločnosťou spoločnosti Facebook Inc. Spoločnosť Facebook Ireland prevádzkuje pre používateľov mimo Spojených štátov a Kanady internetovú platformu sociálnej siete dostupnú na adrese www.facebook.com. Táto platforma umožňuje používateľom vytvoriť si súkromné profily a zverejňovať komentáre.

12.

Istý používateľ tejto platformy uverejnil 3. apríla 2016 vo svojom súkromnom profile článok pochádzajúci z rakúskej informačnej stránky oe24.at nazvaný „Zelení: minimálne zabezpečenie pre utečencov má zostať“. V dôsledku toho sa na tejto platforme zobrazil náhľad pôvodnej stránky s názvom a stručným zhrnutím článku, ako aj fotografia žalobkyne. Tento používateľ okrem toho v súvislosti s článkom zverejnil urážlivý sprievodný komentár, v ktorom žalobkyni vytýkal, že je „podlá zradkyňa ľudu“, „skorumpovaná naničhodníčka“ a členka „fašistickej strany“. Obsah uverejnený týmto používateľom mohol vidieť ktorýkoľvek používateľ platformy.

13.

Žalobkyňa listom zo 7. júla 2016 predovšetkým žiadala, aby spoločnosť Facebook Ireland odstránila tento komentár.

14.

Keďže spoločnosť Facebook Ireland predmetný komentár neodstránila, žalobkyňa podala na Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým bude spoločnosti Facebook Ireland uložená povinnosť zdržať sa zverejňovania a/alebo šírenia fotografií zobrazujúcich žalobkyňu, ak sprievodný text šíri doslova tieto tvrdenia a/alebo tvrdenia „rovnakého významu“, t. j. že žalobkyňa je „podlá zradkyňa ľudu“ a/alebo „skorumpovaná naničhodníčka“ a/alebo členka „fašistickej strany“.

15.

Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň) 7. decembra 2016 vydal požadované predbežné opatrenie.

16.

Spoločnosť Facebook Ireland následne znemožnila prístup k pôvodne zverejnenému obsahu v Rakúsku.

17.

Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko) v odvolacom konaní potvrdil opatrenie vydané prvostupňovým súdom, pokiaľ ide o rovnaké tvrdenia. Nevyhovel však návrhu spoločnosti Facebook Ireland na obmedzenie platnosti predbežného opatrenia na Rakúsku republiku. Na druhej strane rozhodol, že povinnosť zdržať sa šírenia tvrdení rovnakého významu sa vzťahuje len na tvrdenia, o ktorých sa spoločnosť Facebook Ireland dozvie od žalobkyne v spore vo veci samej, od tretích osôb alebo inak.

18.

Prvostupňový a druhostupňový súd svoje rozhodnutia založili na ustanoveniach § 78 UrhG a § 1330 ABGB, pričom vychádzali najmä z toho, že zverejnený komentár obsahuje vyjadrenia, ktoré predstavujú nadmerné urážky na cti a okrem toho žalobkyňu obviňujú zo spáchania trestného činu bez predloženia akéhokoľvek dôkazu. Tieto súdy sa ďalej domnievajú, že odvolávanie sa na právo na slobodu prejavu je neprípustné aj v prípade vyjadrení voči politikovi, ak neexistuje nijaká spojitosť s politickou debatou, respektíve debatou vo verejnom záujme.

19.

Obaja účastníci konania vo veci samej podali dovolanie na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), ktorý konštatoval, že cieľom predmetných vyjadrení bolo uraziť žalobkyňu na cti, nadávať jej a hanobiť ju.

20.

Vnútroštátny súd má rozhodnúť o tom, či príkaz na zdržanie sa konania vydaný voči poskytovateľovi hostingu prevádzkujúcemu sociálnu sieť s veľkým počtom používateľov možno rozšíriť aj celosvetovo na doslovne rovnaké vyhlásenia a/alebo vyhlásenia rovnakého významu, o ktorých nevie.

21.

Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) v tejto súvislosti uvádza, že podľa jeho vlastnej judikatúry sa taká povinnosť považuje za primeranú, ak sa už poskytovateľ dozvedel prinajmenšom o porušení záujmov dotknutej osoby, ktoré spôsobil príspevok používateľa služby, v dôsledku čoho hrozí nebezpečenstvo, že dôjde k ďalšiemu porušovaniu.

22.

Za týchto okolností sa Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) uznesením z 25. októbra 2017, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 10. januára 2018, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:

23.

Písomné pripomienky predložila žalobkyňa, spoločnosť Facebook Ireland, rakúska, lotyšská, portugalská a fínska vláda, ako aj Európska komisia. Tie isté dotknuté strany boli s výnimkou portugalskej vlády zastúpené na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 13. februára 2019.

24.

Prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, vnútroštátny súd navrhuje, aby Súdny dvor určil vecnú a osobnú pôsobnosť monitorovacej povinnosti, ktorá môže byť v rámci súdneho príkazu uložená poskytovateľovi služby informačnej spoločnosti spočívajúcej v ukladaní informácií poskytovaných príjemcami tejto služby (poskytovateľ hostingu) bez toho, aby išlo o všeobecnú monitorovaciu povinnosť, ktorú zakazuje článok 15 ods. 1 smernice 2000/31.

25.

Je pravda, že tieto prvé dve otázky sa týkajú odstránenia informácií šírených prostredníctvom internetovej platformy sociálnej siete, a nie ich monitorovania alebo filtrovania. Treba však poukázať na to, že platformy sociálnych sietí predstavujú médiá, ktorých obsah netvoria spoločnosti, ktoré ich založili a prevádzkujú, ale predovšetkým ich používatelia. Tento obsah, ktorý sa medzičasom kopíruje a mení, je navyše predmetom neustálych výmen medzi používateľmi.

26.

Ak chce poskytovateľ hostingu odstrániť informáciu šírenú prostredníctvom takej platformy alebo k nej znemožniť prístup, musí túto informáciu najprv bez ohľadu na jej autora a obsah identifikovať medzi informáciami uloženými na svojich serveroch. Na tento účel musí tieto informácie určitým spôsobom monitorovať alebo filtrovať. Podľa článku 15 ods. 1 smernice 2000/31, na ktorý sa prejudiciálne otázky odvolávajú, však členský štát nemôže poskytovateľovi hostingu uložiť všeobecnú monitorovaciu povinnosť. Z toho vyplýva, že prvými dvoma otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta na osobnú a vecnú pôsobnosť takej povinnosti, ktoré sú v súlade s požiadavkami smernice 2000/31.

27.

Prvou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora ďalej pýta, či možno poskytovateľovi hostingu uložiť povinnosť celosvetovo odstrániť informácie šírené prostredníctvom platformy sociálnej siete.

28.

Aby som mohol odpovedať na tieto dve otázky, po prvé preskúmam na jednej strane systém smernice 2000/31 uplatniteľný na spoločnosť Facebook Ireland ako poskytovateľa hostingu a na druhej strane dôsledky jej postavenia poskytovateľa hostingu, pokiaľ ide o príkazy uložené tomuto poskytovateľovi. Po druhé rozoberiem požiadavky stanovené v práve Únie, čo sa týka vecnej a osobnej pôsobnosti monitorovacej povinnosti, ktorú možno uložiť poskytovateľovi hostingu v rámci súdneho príkazu bez toho, aby išlo o všeobecnú povinnosť v tomto smere. Nakoniec, po tretie, sa budem zaoberať územnou pôsobnosťou povinnosti odstrániť informáciu.

29.

Treba pripomenúť, že aby sa na ukladanie informácií poskytovateľom služby informačnej spoločnosti vzťahoval článok 14 smernice 2000/31, správanie tohto poskytovateľa musí byť obmedzené na správanie „sprostredkovateľa poskytovateľov služieb“ v zmysle, ktorý mu dal normotvorca v rámci oddielu 4 tejto smernice. Okrem toho podľa odôvodnenia 42 smernice má jeho správanie výlučne technickú, automatickú a pasívnu povahu, čo znamená, že nepozná uchovávané údaje ani nad nimi nemá kontrolu, a že teda jeho úloha je neutrálna. ( 3 )

30.

Súdny dvor už mal príležitosť objasniť, že prevádzkovateľ platformy sociálnej siete, ktorý na svojich serveroch uchováva informácie poskytované používateľmi tejto platformy, ktoré sa týkajú ich profilu, je poskytovateľom hostingových služieb v zmysle článku 14 smernice 2000/31. ( 4 ) Bez ohľadu na pochybnosti, ktoré sa v tomto smere môžu objaviť, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd považuje za nesporné, že spoločnosť Facebook Ireland je poskytovateľom hostingu, ktorého správanie sa obmedzuje na správanie sprostredkovateľa poskytovateľov služieb.

31.

Podľa smernice 2000/31 má poskytovateľ hostingu, ktorého správanie sa obmedzuje na správanie sprostredkovateľa poskytovateľov služieb, imunitu v oblasti zodpovednosti za uchovávané informácie. Táto imunita sa totiž uplatní, len ak taký poskytovateľ hostingu nevedel o nezákonnosti uchovávaných informácií alebo činnosti vykonávanej prostredníctvom týchto informácií a ak dotknuté informácie urýchlene odstráni alebo k nim znemožní prístup, len čo sa o tejto nezákonnosti dozvie. Naopak, pokiaľ tento poskytovateľ nespĺňa uvedené podmienky, t. j. ak vedel o nezákonnosti uchovávaných informácií, no napriek tomu nepodnikol kroky na ich odstránenie alebo znemožnenie prístupu k nim, smernica 2000/31 nebráni tomu, aby mohol za tieto informácie niesť nepriamu zodpovednosť. ( 5 )

32.

Okrem toho z článku 14 ods. 3 smernice 2000/31 vyplýva, že imunita priznaná sprostredkovateľovi poskytovateľov služieb nebráni tomu, aby súd alebo správny orgán v súlade s právnym poriadkom členského štátu od tohto poskytovateľa požadoval, aby skoncoval s porušovaním alebo aby mu predišiel. Z tohto ustanovenia vyplýva, že sprostredkovateľovi poskytovateľov služieb môže byť určený súdny príkaz napriek tomu, že vzhľadom na podmienky uvedené v článku 14 ods. 1 smernice samotný tento poskytovateľ nenesie zodpovednosť za informácie uložené na svojich serveroch. ( 6 )

33.

Podmienky a postupy takých súdnych príkazov určených sprostredkovateľom poskytovateľov služieb sú vecou vnútroštátneho práva. ( 7 ) Pravidlá prijaté členskými štátmi však musia byť v súlade s požiadavkami práva Únie, najmä smernice 2000/31.

34.

Všetko toto je odrazom vôle normotvorcu Únie nájsť prostredníctvom tejto smernice rovnováhu medzi rôznymi záujmami poskytovateľov hostingu, ktorých správanie sa obmedzuje na správanie sprostredkovateľov poskytovateľov služieb, záujmami používateľov ich služieb a záujmami osôb poškodených porušeniami, ku ktorým dochádza pri používaní týchto služieb. V dôsledku toho členským štátom pri vykonávaní opatrení, ktorými prebrali smernicu 2000/31, prináleží nielen dodržiavať požiadavky stanovené v tejto smernici, ale tiež dbať na to, aby nevychádzali z výkladu, ktorý by bol v rozpore s dotknutými základnými právami alebo s ďalšími všeobecnými zásadami práva Únie, akou je zásada proporcionality. ( 8 )

35.

Treba poukázať na to, že článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 zakazuje členským štátom uložiť najmä poskytovateľom služieb, ktorých činnosť spočíva v ukladaní informácií, všeobecnú povinnosť monitorovať uložené informácie alebo všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť. Z judikatúry okrem toho vyplýva, že uvedené ustanovenie bráni najmä tomu, aby bol poskytovateľ hostingu, ktorého správanie sa obmedzuje na správanie sprostredkovateľa poskytovateľov služieb, nútený monitorovať všetky ( 9 ) alebo takmer všetky ( 10 ) údaje všetkých používateľov svojej služby s cieľom zabrániť budúcemu porušeniu.

36.

Keby členský štát mohol v rozpore s týmto ustanovením uložiť v rámci súdneho príkazu všeobecnú monitorovaciu povinnosť poskytovateľovi hostingu, nie je vylúčené, že tento poskytovateľ by mohol stratiť postavenie sprostredkovateľa poskytovateľov služieb, ako aj s ním spojenú imunitu. Úloha poskytovateľa hostingu uskutočňujúceho všeobecné monitorovanie by už totiž nebola neutrálna. Činnosť tohto poskytovateľa hostingu by stratila svoju technickú, automatickú a pasívnu povahu, čo by znamenalo, že uvedený poskytovateľ hostingu by poznal uložené informácie a mal by nad nimi kontrolu.

37.

Okrem toho aj keby také riziko neexistovalo, poskytovateľ hostingu vykonávajúci všeobecné monitorovanie by mohol v zásade niesť zodpovednosť za každú nezákonnú činnosť alebo informáciu bez skutočného splnenia podmienok uvedených v článku 14 ods. 1 písm. a) a b) tejto smernice.

38.

Iste, článok 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31 podmieňuje zodpovednosť sprostredkovateľa poskytovateľov služieb skutočným zistením nezákonnej činnosti alebo informácie. Vzhľadom na všeobecnú monitorovaciu povinnosť by sa však mohlo vychádzať z toho, že sprostredkovateľ poskytovateľov služieb sa automaticky dozvie o nezákonnej povahe činnosti alebo informácie a mal by tieto informácie odstrániť alebo k nim znemožniť prístup bez toho, aby zadržal nezákonný obsah. ( 11 ) V dôsledku toho by bola logika imunity v oblasti zodpovednosti za informácie uchovávané sprostredkovateľom poskytovateľov služieb systematicky zmarená, čo by narušilo potrebný účinok článku 14 ods. 1 smernice 2000/31.

39.

Zhrniem to tak, že úloha poskytovateľa hostingu uskutočňujúceho také všeobecné monitorovanie by už nebola neutrálna v tom zmysle, že činnosť tohto poskytovateľa hostingu by stratila svoju technickú, automatickú a pasívnu povahu, čo by znamenalo, že uvedený poskytovateľ hostingu by poznal uložené informácie a mal by nad nimi kontrolu. V dôsledku toho by uloženie všeobecnej monitorovacej povinnosti poskytovateľovi hostingu pomocou súdneho príkazu, ktorý článok 14 ods. 3 smernice 2000/31 a priori povoľuje, mohlo mať za následok, že článok 14 tejto smernice sa vo vzťahu k tomuto poskytovateľovi hostingu neuplatní.

40.

Z článku 14 ods. 3 v spojení s článkom 15 ods. 1 smernice 2000/31 teda vyvodzujem, že povinnosť uložená sprostredkovateľovi poskytovateľov služieb v rámci súdneho príkazu nemôže viesť k tomu, že úloha tohto sprostredkovateľa poskytovateľov služieb už nebude vo vzťahu k všetkým alebo takmer všetkým uloženým informáciám neutrálna v zmysle predchádzajúceho bodu.

41.

Ako je uvedené v odôvodnení 47 smernice 2000/31, zákaz ukladania všeobecných povinností upravený v článku 15 ods. 1 tejto smernice sa netýka monitorovacích povinností v špecifickom prípade. Zo znenia článku 14 ods. 3 smernice 2000/31 totiž vyplýva, že poskytovateľ hostingu môže byť nútený predchádzať porušovaniu predpisov, z čoho, ako tvrdí Komisia, logicky vyplýva istá forma monitorovania v budúcnosti, ktorá sa však nezmení na všeobecnú monitorovaciu povinnosť. ( 12 ) Článok 18 tejto smernice okrem toho požaduje, aby členské štáty zabezpečili, aby súdne konania, ktoré sú k dispozícii podľa vnútroštátneho práva v súvislosti s činnosťami služieb informačnej spoločnosti, umožňovali rýchle prijímanie opatrení určených najmä na predchádzanie ďalšiemu poškodzovaniu príslušných záujmov.

42.

Z rozsudku L’Oréal a i. ( 13 ) ďalej vyplýva, že poskytovateľovi hostingu môže byť nariadené prijatie opatrení, ktoré prispievajú k predchádzaniu nových porušení rovnakej povahy zo strany rovnakého príjemcu služby.

43.

Súdny dvor v tomto rozsudku neposkytol len výklad ustanovení smernice 2000/31, ale aj ustanovení smernice 2004/48/ES. ( 14 ) Súdny dvor však pritom vymedzil monitorovaciu povinnosť spĺňajúcu požiadavky týchto smerníc v protiklade k povinnosti, ktorú zakazuje článok 15 ods. 1 smernice 2000/31, t. j. povinnosti aktívne monitorovať všetky – takmer všetky údaje s cieľom predchádzať budúcim porušeniam. ( 15 ) Bez ohľadu na špecifický kontext rozsudku L’Oréal a i. ( 16 ) a odkazy na smernicu 2004/48 majú úvahy uvedené v tomto rozsudku v súvislosti s povinnosťami poskytovateľov hostingu, ktoré sú zlučiteľné s právom Únie v závislosti od toho, či sú alebo nie sú všeobecné, prierezovú povahu, a teda sú podľa môjho názoru použiteľné v prejednávanej veci.

44.

S cieľom zabrániť budúcim porušeniam teda môže byť poskytovateľovi hostingu súdnym príkazom uložená povinnosť odstrániť nezákonné informácie, ktoré ešte v čase vydania príkazu neboli zverejnené, pričom šírenie týchto informácií mu nemusí byť oznámené opäť a osobitne v porovnaní s pôvodnou žiadosťou o odstránenie informácií.

45.

Aby však nedošlo k uloženiu všeobecnej povinnosti, monitorovacia povinnosť musí, ako podľa môjho názoru vyplýva z rozsudku L’Oréal a i., ( 17 ) spĺňať ďalšie požiadavky, konkrétne sa musí týkať porušení rovnakých práv rovnakej povahy zo strany toho istého príjemcu služby, pričom v spomenutej veci išlo o práva spojené s ochrannými známkami.

46.

Na základe toho konštatujem, že aktívne monitorovanie ako také nie je nezlučiteľné so smernicou 2000/31 na rozdiel od aktívneho monitorovania, ktorého predmet nie je ohraničený na konkrétny prípad porušenia.

47.

V súlade s touto logikou som sa v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Mc Fadden, ( 18 ) ktorá sa týkala poskytovateľa prístupu do komunikačnej siete v zmysle článku 12 smernice 2000/31, inšpiroval travaux préparatoires smernice 2000/31 a uviedol som, že ak sa má určitá povinnosť považovať za platnú v špecifickom prípade, je najmä potrebné, aby bola obmedzená z hľadiska predmetu a trvania monitorovania.

48.

Domnievam sa, že tieto všeobecné a abstraktne formulované požiadavky sa dajú uplatniť na okolnosti sporu vo veci samej napriek tomu, že pri analogickom uplatnení úvah týkajúcich sa monitorovacej povinnosti poskytovateľov prístupu do komunikačnej siete, akou je internet, na poskytovateľov hostingu, akým je spoločnosť Facebook Ireland, sú úlohy vykonávané týmito sprostredkovateľmi poskytovateľov služieb odlišné. Napríklad v prípade takého poskytovateľa hostingu, akým je spoločnosť Facebook Ireland, obsah jeho platformy podľa všetkého predstavuje všetky uchovávané údaje, zatiaľ čo v prípade poskytovateľa prístupu na internet tento obsah predstavuje len nepatrnú časť prenášaných údajov. Na druhej strane povaha a intenzita zapojenia takého poskytovateľa hostingu do spracovania digitálneho obsahu sa značne líši od povahy a intenzity zapojenia poskytovateľa prístupu na internet. Ako uvádza Komisia, poskytovateľ hostingu môže v porovnaní s poskytovateľom prístupu jednoduchšie prijímať opatrenia na vyhľadávanie a odstraňovanie nezákonných informácií.

49.

Navyše požiadavka na časové obmedzenie monitorovacej povinnosti sa objavila vo viacerých rozsudkoch Súdneho dvora. ( 19 ) Z judikatúry síce vyplýva, že časové obmedzenie povinnosti uloženej súdnym príkazom sa týka skôr problematiky všeobecných zásad práva Únie, ( 20 ) ja sa však domnievam, že trvalá monitorovacia povinnosť by bola ťažko zlučiteľná s koncepciou povinnosti v špecifickom prípade v zmysle odôvodnenia 47 smernice 2000/31.

50.

Monitorovacia povinnosť teda musí byť cielená s prihliadnutím na trvanie monitorovania, ako aj na podrobnosti o povahe predmetných porušení, o ich páchateľovi a o ich predmete. Všetky tieto informácie sú navzájom závislé a prepojené. Musím ich teda posúdiť celkovo, aby som mohol odpovedať na otázku, či určitý súdny príkaz je alebo nie je v súlade so zákazom upraveným v článku 15 ods. 1 smernice 2000/31.

51.

Túto časť analýzy zrekapitulujem tak, že po prvé z článku 14 ods. 3 v spojení s článkom 15 ods. 1 smernice 2000/31 vyplýva, že povinnosť uložená sprostredkovateľovi poskytovateľov služieb v rámci súdneho príkazu nemôže viesť k tomu, že vo vzťahu k všetkým alebo takmer všetkým uloženým informáciám by už úloha tohto sprostredkovateľa poskytovateľov služieb nebola technická, automatická a pasívna, čo by znamenalo, že dotknutý poskytovateľ hostingu tieto informácie pozná a má nad nimi kontrolu. ( 21 )

52.

Po druhé aktívne monitorovanie ako také nie je nezlučiteľné so smernicou 2000/31 na rozdiel od aktívneho monitorovania, ktorého predmet nie je ohraničený na konkrétny prípad porušenia. ( 22 )

53.

Po tretie monitorovacia povinnosť musí byť cielená s prihliadnutím na trvanie monitorovania, ako aj na podrobnosti o povahe predmetných porušení, o ich páchateľovi a o ich predmete. ( 23 )

54.

Práve z hľadiska týchto úvah sa treba zaoberať osobnej a vecnej pôsobnosti monitorovacej povinnosti poskytovateľa, ktorý prevádzkuje platformu sociálnej siete. V prejednávanej veci ich možno zhrnúť ako hľadanie a identifikáciu informácie rovnakej ako tá, ktorú príslušný súd označil za nezákonnú, medzi uloženým obsahom, ako aj hľadanie rovnocenných informácií.

55.

Okrem spoločnosti Facebook Ireland všetky dotknuté strany tvrdia, že musí byť možné nariadiť poskytovateľovi hostingu, aby odstránil alebo zablokoval prístup k rovnakým vyhláseniam toho istého používateľa, ako je vyhlásenie, ktoré bolo označené za nezákonné. Žalobkyňa, rakúska a lotyšská vláda, ako aj Komisia sa v podstate domnievajú, že to isté platí aj pre vyhlásenia uverejnené inými používateľmi.

56.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že druhostupňový súd konštatoval, že pojem „rovnaké informácie“ sa vzťahuje na uverejnenie fotografií žalobkyne s rovnakým sprievodným textom. V súlade s touto logikou vnútroštátny súd vysvetľuje, že má pochybnosti najmä o tom, či je možné súdny príkaz vydaný proti spoločnosti Facebook Ireland rozšíriť na doslovne rovnaké vyhlásenia (sprievodný text) a na vyhlásenia rovnakého významu. Tento odkaz na „rovnaké informácie“ teda chápem v tom zmysle, že vnútroštátny súd má na mysli manuálnu a presnú reprodukciu informácie, ktorú označil za nezákonnú, a ako uvádza rakúska vláda, automatickú reprodukciu uskutočnenú vďaka funkcii „zdieľania“.

57.

V tomto zmysle sa domnievam, že poskytovateľovi hostingu, ktorý prevádzkuje platformu sociálnej siete, môže byť príkazom vydaným súdom členského štátu uložená povinnosť vyhľadať a identifikovať všetky rovnaké informácie, ako je tá, ktorú tento súd označil za nezákonnú.

58.

Ako totiž vyplýva z mojej analýzy, poskytovateľovi hostingu môže byť nariadené zabrániť novému porušeniu rovnakého druhu spáchaného rovnakým príjemcom služby informačnej spoločnosti. ( 24 ) V takom prípade skutočne ide o špecifický prípad konkrétne určeného porušenia, takže povinnosť identifikovať medzi informáciami uloženými jedným používateľom rovnaké informácie, ako je tá, ktorá bola označená za nezákonnú, nepredstavuje všeobecnú monitorovaciu povinnosť.

59.

To isté podľa môjho názoru platí pre rovnaké informácie, ako je tá, ktorá bola označená za nezákonnú, šírené inými používateľmi. Som si vedomý toho, že toto uvažovanie vedie k tomu, že osobná pôsobnosť monitorovacej povinnosti zahŕňa každého používateľa, a teda všetky informácie šírené prostredníctvom určitej platformy.

60.

Napriek tomu je povinnosť vyhľadať a identifikovať rovnaké informácie, ako je tá, ktorú príslušný súd označil za nezákonnú, stále ohraničená na špecifický prípad porušenia. Okrem toho v prejednávanej veci ide o povinnosť uloženú v rámci predbežného opatrenia, ktoré vyvoláva účinky až do právoplatného skončenia veci. Taká povinnosť uložená poskytovateľovi hostingu je teda vzhľadom na povahu vecí časovo obmedzená.

61.

Navyše sa domnievam, že reprodukciu rovnakého obsahu akýmkoľvek používateľom platformy sociálnej siete možno zistiť pomocou informatických nástrojov, pričom poskytovateľ hostingu nie je nútený aktívne, a nie automaticky, filtrovať všetky informácie šírené prostredníctvom svojej platformy.

62.

Okrem toho uloženie povinnosti vyhľadať a identifikovať všetky rovnaké informácie, ako je tá, ktorá bola označená za nezákonnú, umožňuje zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými základnými právami.

63.

V prvom rade vyhľadanie a identifikovanie rovnakých informácií, ako je tá, ktorú príslušný súd označil za nezákonnú, si nevyžaduje sofistikované technické prostriedky, ktoré by mohli predstavovať mimoriadnu záťaž. Nezdá sa teda, že taká povinnosť by nadmerne zasahovala do slobody podnikania, ktorú poskytovateľovi hostingu prevádzkujúcemu platformu sociálnej siete, akým je spoločnosť Facebook Ireland, priznáva článok 16 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

64.

Ďalej vzhľadom na to, aké ľahké je reprodukovať informácie v prostredí internetu, sa ukazuje byť vyhľadanie a identifikovanie rovnakých informácií, ako je tá, ktorá bola označená za nezákonnú, nevyhnutné na zabezpečenie účinnej ochrany súkromného života a práva na ochranu osobnosti.

65.

Taká povinnosť je nakoniec v súlade so základným právom používateľov internetu na slobodu prejavu a informácií, ktorú zaručuje článok 11 Charty, keďže ochrana tejto slobody nemusí byť nevyhnutne absolútna, ale musí byť v rovnováhe s ochranou ďalších základných práv. Pokiaľ ide o rovnaké informácie, ako je tá, ktorá bola označená za nezákonnú, a priori a vo všeobecnosti predstavujú zopakovanie porušenia, ktoré bolo konkrétne označené za nezákonné. Tieto opakované informácie by mali byť označené rovnako, pričom však existuje možnosť jemných rozdielov najmä v závislosti od kontextu údajne nezákonného vyhlásenia. Zároveň treba poukázať na to, že tretie osoby, ktoré by mohli byť nepriamo dotknuté súdnymi príkazmi, sa nezúčastňujú na konaniach, v ktorých sa také príkazy vydávajú. Práve z tohto dôvodu je potrebné zabezpečiť, aby tieto tretie osoby mohli na súde napadnúť vykonávacie opatrenia prijaté poskytovateľom hostingu na základe príkazu, ( 25 ) pričom táto možnosť by nemala byť podmienená postavením účastníka konania vo veci samej. ( 26 )

66.

Pokiaľ ide o vecnú pôsobnosť monitorovacej povinnosti, žalobkyňa tvrdí, že poskytovateľovi hostingu môže byť uložená povinnosť odstrániť vyhlásenia rovnakého významu, ako má vyhlásenie označené za nezákonné, ktoré uverejní ten istý používateľ. Naopak, rakúska vláda a Komisia sa domnievajú, že možnosť uložiť takú povinnosť závisí od výsledku hľadania rovnováhy medzi dotknutými záujmami. Jedine žalobkyňa sa domnieva, že je možné nariadiť poskytovateľovi hostingu, aby odstránil vyhlásenia rovnakého významu, ako má vyhlásenie označené za nezákonné, ktoré uverejnia ďalší používatelia.

67.

Odkaz na „rovnocenné informácie“ alebo na informácie „rovnakého významu“ spôsobuje výkladové problémy, lebo vnútroštátny súd nespresňuje význam týchto výrazov. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa však dá vyvodiť, že pojem informácie „rovnakého významu“ označuje informácie, ktoré sa sotva líšia od pôvodnej informácie, alebo situácie, v ktorých zostáva text v podstate nezmenený. Chápem to v tom zmysle, že reprodukcia informácie označenej za nezákonnú, ktorá obsahuje preklep alebo jemne zmenenú syntax či interpunkciu, predstavuje „rovnocennú informáciu“. Nie je však jasné, či rovnocennosť, ktorej sa týka druhá otázka, prekračuje aj rámec takýchto prípadov.

68.

Iste, z rozsudku L’Oréal a i. ( 27 ) vyplýva, že poskytovateľovi služby informačnej spoločnosti je možné nariadiť prijatie opatrení, ktoré prispievajú k predchádzaniu nových porušení rovnakých práv tej istej povahy.

69.

Netreba však zabúdať na skutkové súvislosti tohto rozsudku, t. j. porušovanie práv duševného vlastníctva. Také porušenia vo všeobecnosti spočívajú v šírení rovnakého obsahu ako chránený obsah alebo prinajmenšom obsahu, ktorý sa na chránený obsah podobá, pričom jeho prípadné modifikácie, ktoré je niekedy ťažké uskutočniť, si vyžadujú špecifický zásah.

70.

Naopak, nie je zvyčajné, aby boli pri poškodzovaní dobrého mena použité presne tie isté slová ako pri akte rovnakej povahy. Čiastočne to vyplýva z toho, že každý svoje myšlienky vyjadruje iným spôsobom. Okrem toho na rozdiel od porušovania práv duševného vlastníctva sa pri neskoršom poškodzovaní dobrého mena v porovnaní s pôvodným poškodzovaním dobrého mena opakuje skôr skutočnosť, že ide o vyjadrenia urážajúce česť určitej osoby, a nie formu pôvodného aktu. Z tohto dôvodu pri poškodzovaní dobrého mena nemôže jednoduchý odkaz na akty rovnakej povahy zohrávať tú istú úlohu ako pri porušovaní práv duševného vlastníctva.

71.

V každom prípade môže výklad výrazu „rovnocenné informácie“ ovplyvniť pôsobnosť monitorovacej povinnosti a výkon dotknutých základných práv. Súd, ktorý v rámci príkazu nariadi odstránenie „rovnocenných informácií“, tak musí dodržať zásadu právnej istoty a zaručiť, aby boli účinky tohto príkazu jasné, presné a predvídateľné. Musí pritom nájsť rovnováhu medzi dotknutými základnými právami a zohľadniť zásadu proporcionality.

72.

Bez toho, aby boli dotknuté tieto úvahy, ku ktorým ma opäť inšpiroval rozsudok L’Oréal a i., ( 28 ) sa domnievam, že o to viac je možné nariadiť poskytovateľovi hostingu, aby identifikoval informácie rovnocenné s informáciou označenou za nezákonnú, ktoré pochádzajú od toho istého používateľa. Rovnako v tomto prípade bolo potrebné zabezpečiť, aby mal tento používateľ možnosť súdnou cestou napadnúť vykonávacie opatrenia, ktoré prijal poskytovateľ hostingu v rámci vykonávania súdneho príkazu.

73.

Naopak, identifikovanie informácií rovnocenných s informáciou označenou za nezákonnú, ktoré pochádzajú od iných používateľov, by si vyžadovalo monitorovanie všetkých informácií šírených prostredníctvom platformy sociálnej siete. Na rozdiel od rovnakých informácií, ako je tá, ktorá bola označená za nezákonnú, však rovnocenné informácie nie je možné identifikovať bez toho, aby poskytovateľ hostingu použil sofistikované riešenia. V dôsledku toho by nielenže úloha poskytovateľa uskutočňujúceho všeobecné monitorovanie už nebola neutrálna, lebo by už nebola len technická, automatická a pasívna, ale poskytovateľ uskutočňujúci istú formu cenzúry by sa stal aktívnym prispievateľom tejto platformy.

74.

Povinnosť identifikovať informácie rovnocenné s tou, ktorá bola označená za nezákonnú, pochádzajúce od všetkých používateľov by okrem toho nezabezpečila spravodlivú rovnováhu medzi ochranou súkromného života a práv na ochranu osobnosti, ochranou slobody podnikania a ochranou slobody prejavu a informácií. Na jednej strane by si vyhľadanie a identifikácia takých informácií vyžadovali nákladné riešenia, ktoré by musel vyvinúť a zaviesť poskytovateľ hostingu. Na druhej strane by uplatňovanie takých riešení viedlo k cenzúre, takže sloboda prejavu a informácií by mohla byť systematicky obmedzovaná.

75.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú a druhú otázku v rozsahu, v akom sa týkajú osobnej a vecnej pôsobnosti monitorovacej povinnosti, tak, že článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby bolo poskytovateľovi hostingu prevádzkujúcemu platformu sociálnej siete súdnym príkazom nariadené vyhľadať a identifikovať spomedzi všetkých informácií šírených používateľmi tejto platformy rovnaké informácie, ako je tá, ktorú označil za nezákonnú súd, ktorý vydal tento príkaz. V rámci takého príkazu môže byť poskytovateľovi hostingu nariadené, aby vyhľadal a identifikoval informácie rovnocenné s tou, ktorá bola označená za nezákonnú, len spomedzi informácií šírených používateľom, ktorý túto informáciu zverejnil. Súd rozhodujúci o odstránení takých rovnocenných informácií musí zaručiť, aby boli účinky jeho príkazu jasné, presné a predvídateľné. Musí pritom zabezpečiť rovnováhu medzi dotknutými základnými právami a zohľadniť zásadu proporcionality.

76.

Teraz sa budem zaoberať pochybnosťami vnútroštátneho súdu v súvislosti s územnou pôsobnosťou povinnosti odstrániť informáciu. V podstate sa týkajú toho, či je možné nariadiť poskytovateľovi hostingu odstránenie obsahov, ktoré boli označené za nezákonné podľa vnútroštátnych právnych predpisov členského štátu, nielen na úrovni tohto členského štátu, ale aj na celosvetovej úrovni.

77.

Na úvod chcem uviesť, že je pravda, že spoločnosť Facebook Ireland ako dcérska spoločnosť spoločnosti Facebook prevádzkuje elektronickú platformu len pre používateľov mimo Spojených štátov a Kanady. Nezdá sa však, že táto skutočnosť by mohla vylúčiť odstránenie informácií šírených prostredníctvom tejto platformy na celosvetovej úrovni. Spoločnosť Facebook Ireland totiž nepopiera, že by bola schopná zabezpečiť také odstránenie na celosvetovej úrovni.

78.

Treba však poukázať na to, že normotvorca Únie neharmonizoval hmotnoprávne ustanovenia v oblasti porušovania práva na ochranu súkromného života a práva na ochranu osobnosti vrátanie poškodzovania dobrého mena. ( 29 ) Okrem toho keďže na úrovni Únie nedošlo ku konsenzu, ( 30 ) normotvorca Únie neharmonizoval ani kolízne normy v tejto oblasti. ( 31 ) Každý súd v Únii tak pri rozhodovaní o žalobe vo veci poškodzovania dobrého mena použije právnu úpravu, ktorá je uplatniteľná podľa vnútroštátnych kolíznych noriem.

79.

Situácia, o ktorú ide v spore vo veci samej, sa a priori líši od situácie, ktorá bola východiskom mojej analýzy územnej pôsobnosti odstránenia odkazov z výsledkov vyhľadávania vo veci Google (Územná pôsobnosť odstránenia odkazov), ( 32 ) na ktorú sa odvoláva spoločnosť Facebook Ireland a lotyšská vláda. Uvedená vec sa týka smernice 95/46/EHS, ( 33 ) ktorá na úrovni Únie harmonizuje určité hmotnoprávne ustanovenia o ochrane údajov. Najmä na základe skutočnosti, že ustanovenia v tejto oblasti sú harmonizované, som dospel k záveru, že poskytovateľ by mal mať povinnosť odstrániť výsledky zobrazené po uskutočnení vyhľadávania nielen z jedného členského štátu, ale z miesta nachádzajúceho sa v Únii. ( 34 ) V návrhoch, ktoré som predniesol v uvedenej veci, som však nevylúčil existenciu situácií, v ktorých si záujem Únie vyžaduje uplatnenie ustanovení tejto smernice mimo územia Únie. ( 35 )

80.

V dôsledku toho pokiaľ ide o poškodzovanie dobrého mena, keby bola v jednom členskom štáte uložená povinnosť celosvetovo odstrániť určité informácie v prípade všetkých používateľov elektronickej platformy z dôvodu nezákonnosti týchto informácií preukázanej na základe rozhodného práva, viedlo by to k tomu, že konštatovanie ich nezákonnej povahy by vyvolávalo účinky v iných štátoch. Inými slovami, konštatovanie nezákonnej povahy predmetných informácií by sa rozšírilo na územie týchto iných štátov. Nie je však vylúčené, že na základe právnych predpisov, ktoré by boli rozhodné podľa vnútroštátnych kolíznych noriem týchto štátov, by sa tieto informácie mohli považovať za zákonné.

81.

Ako ukazuje diskusia medzi dotknutými stranami, na jednej strane zdržanlivosť vo veci priznania takých extrateritoriálnych účinkov súdnym príkazom sa odráža v stanovisku spoločnosti Facebook Ireland, ako aj lotyšskej, portugalskej a fínskej vlády. Na druhej strane sa zdá, že s výnimkou portugalskej vlády majú tieto strany aj pochybnosti o územnom rozsahu právomoci súdov členského štátu. Tieto dotknuté strany sa v podstate podľa všetkého domnievajú, že súd členského štátu nemôže v rámci príkazu vydaného proti poskytovateľovi hostingu rozhodnúť o odstránení obsahu mimo územia tohto členského štátu. Je teda potrebné preskúmať tieto dve otázky, t. j. územnú pôsobnosť povinnosti odstrániť informáciu a rozsah právomoci súdov členského štátu, pričom najprv sa budem zaoberať otázkou právomoci, ktorú treba vo všeobecnosti preskúmať pred preskúmaním veci samej.

82.

Smernica 2000/31 neupravuje právomoc na rozhodovanie o súdnych príkazoch. Naopak, ako vyplýva z rozsudku eDate Advertising a i., ( 36 ) v prípade údajného porušenia práva na ochranu osobnosti prostredníctvom obsahu uverejneného na internetovej stránke má osoba, ktorá sa cíti byť poškodená, možnosť obrátiť sa na súdy členských štátov, ktoré majú právomoc podľa nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 ( 37 ). Kolízne normy v oblasti poškodzovania dobrého mena totiž nie sú na úrovni Únie harmonizované, no pokiaľ ide o normy právomoci, je situácia iná.

83.

V tomto smere treba ďalej uviesť, že normy právomoci uvedené v nariadení č. 1215/2012 sa uplatnia aj na spory týkajúce sa odstránenia hanlivého internetového obsahu. ( 38 ) Okrem toho nie je dôležité, že v prejednávanej veci taký návrh nesmeruje proti vydavateľovi, ale proti poskytovateľovi hostingu internetových obsahov. Vzhľadom na to nenavrhujem, aby Súdny dvor preformuloval prejudiciálne otázky, keďže len dotknuté strany majú pochybnosti o územnom rozsahu právomoci. Napriek tomu chcem k tejto téme uviesť niekoľko poznámok.

84.

Podľa rozsudku eDate Advertising a i. ( 39 ) sa môže osoba, ktorá sa cíti byť poškodená, obrátiť najmä na súdy členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov. Tieto súdy majú právomoc na rozhodnutie o celej vzniknutej škode. Zdá sa, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa obrátila na súd centra svojich záujmov. ( 40 )

85.

Je pravda, že v rozsudku eDate Advertising a i. ( 41 ) Súdny dvor konštatoval, že osoba, ktorá sa cíti byť poškodená, sa môže v závislosti od miesta vzniku škody spôsobenej v Únii obrátiť na súd so žalobou o náhradu celej škody. Nepochybne by sa mohlo zdať, že územný rozsah právomoci tohto súdu nezahŕňa skutky súvisiace s územiami tretích štátov. Táto úvaha je však skôr odrazom skutočnosti, že aby mohol mať súd právomoc podľa nariadenia č. 1215/2012 na základe miesta vzniku škody, musí ísť o súd členského štátu. Okrem toho s výnimkou tejto úvahy Súdny dvor v uvedenom rozsudku niekoľkokrát konštatoval, že tento súd mal právomoc na rozhodnutie o celej škode spôsobenej poškodzovaním dobrého mena. ( 42 )

86.

Vyvodzujem z toho záver, že na rozdiel od tvrdení spoločnosti Facebook Ireland a lotyšskej a fínskej vlády môže súd členského štátu v zásade rozhodnúť o odstránení obsahu mimo územia tohto členského štátu, keďže územný rozsah jeho právomoci má univerzálnu povahu. ( 43 ) Súdu členského štátu môže byť znemožnené vydať rozhodnutie o celosvetovom odstránení obsahu nie z dôvodu otázky právomoci, ale eventuálne z dôvodu vecnej otázky.

87.

Teraz sa musím zaoberať otázkou extrateritoriálnych účinkov súdnych príkazov vydaných proti poskytovateľom hostingu, ktorú, ako som uviedol v bode 81 vyššie, možno v prejednávanej veci zhrnúť ako otázku územnej pôsobnosti povinnosti odstrániť informáciu.

88.

Najprv musím poukázať na to, že ako pripúšťa fínska vláda, článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 neupravuje územné účinky súdnych príkazov vydaných proti poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti. Okrem toho sa s výhradou splnenia požiadaviek smernice 2000/31 na povinnosť odstrániť obsah uloženú týmto poskytovateľom súdnymi príkazmi vzťahuje vnútroštátne právo.

89.

Ďalej je vzhľadom na neexistenciu právnej úpravy Únie v oblasti zasahovania do súkromného života a do práva na ochranu osobnosti ťažké odôvodniť územné účinky súdneho príkazu s odvolaním sa na ochranu základných práv zaručených článkami 1, 7 a 8 Charty. Pôsobnosť Charty totiž kopíruje pôsobnosť práva Únie, a nie naopak, ( 44 ) a v prejednávanej veci sa žaloba hmotnoprávne nezakladá na práve Únie.

90.

V tomto smere treba poukázať na to, že žalobkyňa sa podľa všetkého nedovoláva práv v oblasti ochrany osobných údajov a spoločnosti Facebook Ireland nevytýka nezákonné spracovanie svojich údajov, ale jej návrh je založený na všeobecných ustanoveniach občianskeho práva. Okrem toho vnútroštátny súd neuvádza nástroje práva Únie, ktoré by boli v tomto smere relevantné. Odvoláva sa len na smernicu 2000/31. Z článku 1 ods. 5 písm. b) tejto smernice však vyplýva, že smernica sa nevzťahuje na otázky týkajúce sa služieb informačnej spoločnosti, ktoré sú upravené v smerniciach o ochrane osobných údajov.

91.

Nakoniec ak je aj možné vyvodiť z nariadenia č. 1215/2012 závery týkajúce sa účinkov, ktoré súdne príkazy vyvolávajú v členských štátoch, neplatí to pre účinky vyvolávané mimo Únie. Toto nariadenie totiž nestanovuje, že príkaz vydaný súdom členského štátu vyvoláva účinky aj v tretích štátoch. Navyše skutočnosť, že určitý súd má právomoc rozhodovať vo veci samej na základe normy právomoci stanovenej v práve Únie, neznamená, že súd pri tomto rozhodovaní uplatní len hmotnoprávne ustanovenia, ktoré patria do pôsobnosti práva Únie, a teda Charty.

92.

Z týchto dôvodov by otázka extrateritoriálnych účinkov súdneho príkazu ukladajúceho povinnosť odstrániť informáciu, ako aj otázka územnej pôsobnosti takej povinnosti mala byť predmetom analýzy uskutočnenej nie z hľadiska práva Únie, ale najmä z hľadiska medzinárodného práva verejného a súkromného, ktoré nie je na úrovni Únie harmonizované. ( 45 ) Nič totiž nenaznačuje, že situácia, ktorá je predmetom sporu, patrí do pôsobnosti práva Únie, a teda pravidiel medzinárodného práva, ktoré majú vplyv na výklad práva Únie. ( 46 )

93.

Čo sa teda týka územnej pôsobnosti povinnosti odstrániť informáciu uloženej poskytovateľovi hostingu súdnym príkazom, treba vychádzať z toho, že ju neupravuje článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 ani nijaké iné ustanovenie tejto smernice, a teda že toto ustanovenie nebráni tomu, aby bolo poskytovateľovi hostingu nariadené odstrániť informácie šírené prostredníctvom platformy sociálnej siete na celosvetovej úrovni. Uvedenú územnú pôsobnosť navyše neupravuje ani právo Únie vzhľadom na to, že v prejednávanej veci žaloba podaná žalobkyňou nie je na tomto práve založená.

94.

Pre úplnosť aj pre prípad, že by Súdny dvor nesúhlasil s mojím návrhom, však uvediem niekoľko dodatočných poznámok, pokiaľ ide o odstránenie informácií šírených prostredníctvom platformy sociálnej siete na celosvetovej úrovni.

95.

Podľa medzinárodného práva nie je vylúčené, aby súdny príkaz vyvolával tzv. „extrateritoriálne“ účinky. ( 47 ) Ako som však uviedol v bode 80 vyššie, taký prístup by viedol k tomu, že konštatovanie nezákonnej povahy dotknutých informácií by sa rozšírilo na územia iných členských štátov bez ohľadu na to, či tieto informácie sú alebo nie sú nezákonné podľa rozhodného práva určeného kolíznymi normami týchto členských štátov.

96.

Dalo by sa teda tvrdiť, že Súdny dvor už implicitne pripustil taký prístup v rozsudku Bolagsupplysningen a Ilsjan. ( 48 ) Je pravda, že v tomto rozsudku Súdny dvor vôbec nerozhodol o rozhodnom práve pre návrh na odstránenie obsahu sprístupneného na internete. Súdny dvor však konštatoval, že vzhľadom na všadeprítomnú povahu obsahov zverejnených na internetovej stránke a na to, že rozsah ich šírenia je v zásade univerzálny, je potrebné návrh na odstránenie obsahov predložiť súdu, ktorý je príslušný na rozhodovanie o celom nároku na náhradu škody. Tento súd by podľa mňa uplatnil právo alebo zákony, ktoré sú rozhodné podľa jeho kolíznych noriem. ( 49 ) Nedá sa vylúčiť, že súd členského štátu by v tejto súvislosti uplatnil len jedno právo, ktoré by bolo určené ako rozhodné.

97.

Keby však taký súd nemohol rozhodnúť o celosvetovom odstránení obsahu sprístupneného na internete, bolo by potrebné odpovedať na otázku, ktorý súd by mohol najlepšie rozhodnúť o takom odstránení. Každý súd by totiž čelil nepríjemnostiam opísaným v predchádzajúcom bode. Malo by sa navyše od žalobcu napriek týmto praktickým ťažkostiam požadovať, aby preukázal, že informácia, ktorá je nezákonná podľa práva určeného ako rozhodné kolíznymi normami členského štátu, v ktorom prebieha konanie, je nezákonná podľa všetkých potenciálne uplatniteľných právnych poriadkov?

98.

Aj keby som pripustil, že úvahy týkajúce sa územnej povahy ochrany vyplývajúcej z hmotnoprávnych ustanovení v oblasti zasahovania do súkromného života a do práva na ochranu osobnosti, nebránia takej požiadavke, bolo by ešte potrebné vziať do úvahy základné práva, ktoré sú uznané na celosvetovej úrovni.

99.

Ako som totiž uviedol v inej súvislosti, legitímny záujem verejnosti na prístupe k určitej informácii sa nevyhnutne mení v závislosti od zemepisnej polohy od jedného tretieho štátu k druhému. ( 50 ) Čo sa teda týka odstránenia obsahu na celosvetovej úrovni, existuje nebezpečenstvo, že jeho uskutočnenie zabráni v prístupe k informácii osobám usadeným v iných štátoch, než je štát súdu, na ktorom prebieha konanie.

100.

Na záver uvediem, že z predchádzajúcich úvah vyplýva, že súd členského štátu teoreticky môže rozhodnúť o celosvetovom odstránení informácií šírených prostredníctvom internetu. Z dôvodu existujúcich rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi poriadkami na jednej strane a medzi ochranou súkromného života a práva na ochranu osobnosti, ktorú stanovujú, na druhej strane a s cieľom rešpektovať do veľkej miery rozšírené základné práva by však taký súd mal skôr zaujať postoj spočívajúci v dobrovoľnom obmedzení. Pri dodržaní medzinárodnej zdvorilosti, ( 51 ) na ktorú sa odvoláva portugalská vláda, by teda tento súd mal v rámci možností obmedziť extrateritoriálne účinky svojich príkazov v oblasti zasahovania do súkromného života a do práva na ochranu osobnosti. ( 52 ) Uplatňovanie povinnosti odstrániť informáciu by nemalo ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie ochrany poškodenej osoby. Namiesto odstránenia obsahu by teda uvedený súd mohol v prípade potreby nariadiť znemožnenie prístupu k týmto informáciám pomocou geografického blokovania.

101.

Tieto úvahy nemôžu byť spochybnené tvrdením žalobkyne, podľa ktorého sa dá geografické blokovanie nezákonných informácií ľahko obísť pomocou servera proxy alebo iných prostriedkov.

102.

Aby som zopakoval úvahu formulovanú v súvislosti so situáciami patriacimi do pôsobnosti práva Únie: ochrana súkromného života a práva na ochranu osobnosti nemusí byť nevyhnutne absolútna, ale musí byť v rovnováhe s ochranou ďalších základných práv. ( 53 ) Treba sa teda vyhnúť prehnaným opatreniam, ktoré by ignorovali úsilie o zabezpečenie spravodlivej rovnováhy medzi jednotlivými základnými právami. ( 54 )

103.

Bez toho, aby boli dotknuté predchádzajúce doplňujúce poznámky, pokiaľ ide o územnú pôsobnosť povinnosti odstrániť informáciu, trvám na stanovisku, ktoré som uviedol v bode 93 vyššie.

104.

Treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 15 smernice 2000/31 bráni tomu, aby bol proti poskytovateľovi hostingu vydaný súdny príkaz, ktorý mu ukladá povinnosť odstrániť z jeho platformy informácie rovnocenné s tou, ktorá bola označená za nezákonnú v súdnom konaní, keď sa o týchto informáciách dozvie.

105.

Žalobkyňa, ako aj rakúska, lotyšská, portugalská a fínska vláda sa v podstate domnievajú, že článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 nebráni tomu, aby bolo poskytovateľovi hostingu nariadené odstrániť informácie rovnakého významu, ako má informácia, ktorá bola súdom vyhlásená za nezákonnú, keď sa o nich dozvie. Vzhľadom na svoj postoj k prvej otázke sa spoločnosť Facebook Ireland domnieva, že na tretiu otázku netreba odpovedať.

106.

Pripájam sa k názoru, ktorý v podstate zastáva žalobkyňa a všetky vlády.

107.

Keďže totiž povinnosť odstrániť informáciu neznamená všeobecné monitorovanie informácií uchovávaných poskytovateľom hostingu, ale vyplýva z toho, že poskytovateľ sa o informácii dozvie na základe oznámenia uskutočneného dotknutou alebo treťou osobou, nejde o porušenie zákazu upraveného v článku 15 ods. 1 smernice 2000/31.

108.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu prejudiciálnu otázku tak, že článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby bolo poskytovateľovi hostingu nariadené odstrániť informácie rovnocenné s tou, ktorá bola označená za nezákonnú, keďže povinnosť odstrániť informáciu neznamená všeobecné monitorovanie uložených informácií a vyplýva z toho, že poskytovateľ sa o informácii dozvie na základe oznámenia uskutočneného dotknutou osobou, treťou osobou alebo z iného zdroja.

109.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto: