1

Rozhodnutím z 15. apríla 2016, ktoré sa týkalo príspevkov ex ante na rok 2016 do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRB/ES/SRF/2016/06) (ďalej len „rozhodnutie z 15. apríla 2016“) schválila Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (ďalej len „Jednotná rada“) na svojom výkonnom zasadnutí príspevky ex ante na rok 2016 do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (ďalej len „jednotný fond“) zriadeného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1).

2

Jednotná rada toto rozhodnutie oznámila vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií (ďalej len „príslušné orgány pre riešenie krízových situácií“), ktoré sú poverené výberom jednotlivých príspevkov od dotknutých bánk na svojom území.

3

Listom z 3. mája 2016, ktorý bol doručený v ten istý deň, Banca d’Italia (ďalej len „taliansky príslušný orgán“) informovala žalobkyňu, Iccrea Banca SpA Istituto Centrale del Credito Cooperative, že Jednotná rada stanovila jej príspevok ex ante na rok 2016 do Jednotného fondu a oznámila jeho výšku.

4

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. júla 2017 podala žalobkyňa túto žalobu.

5

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

6

Samostatným podaním do kancelárie Všeobecného súdu 31. októbra 2017 vzniesla Európska komisia na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu námietku neprípustnosti. Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

7

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 8. novembra 2017 predložila Jednotná rada svoje vyjadrenie k žalobe. Jednotná rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

8

Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 11. januára 2018 predložila žalobkyňa jednak pripomienky k námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou a jednak repliku.

9

Žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

10

Uznesením z 5. februára 2018 Všeobecný súd nariadil Jednotnej rade, aby na vykonanie dôkazu predložila okrem iného úplnú kópiu originálu rozhodnutia z 15. apríla 2016, vrátane jeho prílohy, a to v dôvernom aj nedôvernom znení.

11

Jednotná rada 21. februára 2018 vyhovela uzneseniu Všeobecného súdu z 5. februára 2018.

12

Listom z 12. marca 2018 položil Všeobecný súd Jednotnej rade otázky v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania.

13

Dňa 27. marca 2018 Jednotná rada na tieto otázky odpovedala a vo zvyšku poukázala na nutnosť nariadiť vykonanie dôkazu vzhľadom na existenciu dôverných skutočností.

14

Uznesením z 2. mája 2018 Všeobecný súd nariadil vykonanie dôkazu.

15

Listom z 18. mája 2018, ktorého vady boli odstránené 8. a 29. júna 2018, Jednotná rada vyhovela uzneseniu Všeobecného súdu z 2. mája 2018.

16

Rozhodnutím zo 16. júla 2018 Všeobecný súd zo súdneho spisu vyňal dôverné znenia dokumentov predložených Jednotnou radou, okrem súborov vo formáte TXT, ktoré boli uložené na USB kľúčoch predložených 18. mája 2018 Jednotnou radou a ktoré neobsahovali žiadne dôverné informácie a boli do súdneho spisu založené v listinnej podobe.

17

Podľa článku 130 ods. 1 a 7 Rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd, ak to žiada žalovaný, rozhodnúť o neprípustnosti alebo nepríslušnosti pred prejednaním veci samej. Vzhľadom na to, že Komisia podala v tejto veci návrh na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku a Všeobecný súd bol dostatočne oboznámený na základe písomností obsiahnutých v súdnom spise, rozhodne o tomto návrhu bez pokračovania v konaní.

18

Komisia tvrdí, že žaloba vo vzťahu k nej zjavne neprípustná, pretože rozhodnutie z 15. apríla 2016 je rozhodnutím Jednotnej rady. Pokiaľ ide o námietku nezákonnosti vznesenú žalobkyňou, Komisia uvádza, že nemôže spochybniť toto konštatovanie.

19

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že žaloba o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ musí smerovať proti inštitúcii, orgánu alebo úradu alebo agentúre Európskej únie, ktoré prijali predmetný akt (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. septembra 2003, Rakúsko/Rada, C‑445/00, EU:C:2003:445, bod 32 a citovanú judikatúru, a z 15. septembra 2016, La Ferla/Komisia a ECHA, T‑392/13, EU:T:2016:478, bod 60 a citovanú judikatúru).

20

V prejednávanej veci nie je rozhodnutie z 15. apríla 2016 rozhodnutím Komisie, ale rozhodnutím Jednotnej rady. Je potrebné dodať, že v súlade s formuláciou použitou v žalobe platí to isté pre všetky prípadné „ďalšie rozhodnutia [Jednotnej rady]“, na základe ktorých mohol taliansky príslušný orgán prijať päť vnútroštátnych rozhodnutí uvedených v žalobe.

21

Dovolávať sa neuplatniteľnosti všeobecne záväzného aktu v zmysle článku 277 ZFEÚ nie je samostatným právom podať žalobu a je možné ju uplatniť len incidenčne. Vzhľadom na to samotné vznesenie námietky nezákonnosti žalobkyňou voči delegovanému nariadeniu 2015/63, prijatému Komisiou, nemôže umožňovať, aby bola táto inštitúcia žalovaná na Všeobecnom súde. Akýkoľvek iný výklad by znamenal spochybnenie skutočnosti, že možnosť dovolávať sa neuplatniteľnosti všeobecne záväzného aktu v zmysle článku 277 ZFEÚ nepredstavuje samostatné právo podať žalobu (pozri rozsudok z 15. septembra 2016, La Ferla/Komisia a ECHA, T‑392/13, EU:T:2016:478, bod 40 a citovanú judikatúru).

22

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že táto žaloba o neplatnosť je v rozsahu, v akom sa týka Komisie, neprípustná.

23

Podľa článku 126 Rokovacieho poriadku platí, že ak Všeobecný súd zjavne nie je príslušný rozhodnúť o žalobe alebo ak je žaloba zjavne neprípustná či zjavne bez právneho základu, na návrh sudcu spravodajcu môže kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd sa s touto vecou dostatočne oboznámil na základe písomností obsiahnutých v súdnom spise, rozhodne bez ďalšieho konania.

24

Žalobkyňa tvrdí, že žalobu podala v lehote. Uvádza, že pred 29. májom 2017 nebola s rozhodnutím z 15. apríla 2016 skutočne oboznámená. Z toho vyplýva, že tento návrh na zrušenie bol podaný v lehote. Žalobkyňa ďalej uvádza, že žaloba, ktorú podala na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), sa týkala tiež ďalších talianskych rozhodnutí za roky 2015 a 2017, ku ktorým však neboli predložené príslušné rozhodnutia Jednotnej rady.

25

Jednotná rada tvrdí, že žaloba je zjavne oneskorená, lebo hoci sa žalobkyňa o existencii rozhodnutia z 15. apríla 2016 dozvedela najneskôr v máji 2016, svoju žalobu o neplatnosť podala až viac ako rok potom.

26

Jednotná rada uvádza, že v každom prípade žalobkyňa nie je rozhodnutím z 15. apríla 2016 priamo a osobne dotknutá. Iba akt prijatý talianskym príslušným orgánom na základe rozhodnutia Jednotnej rady má právne účinky voči žalobkyni. Podľa Jednotnej rady je na žalobkyni, aby predložila vec vnútroštátnemu súdu, ktorý môže Súdnemu dvoru položiť prejudiciálnu otázku.

27

Po prvé z právnej úpravy uplatniteľnej v prejednávanej veci, najmä z článku 54 ods. 1 písm. b) a článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014, vyplýva, že konkrétnym autorom výpočtu jednotlivých príspevkov aj autorom rozhodnutia z 15. apríla 2016, ktorým boli tieto príspevky schválené, je Jednotná rada. Skutočnosť, že medzi Jednotnou radou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi existuje spolupráca, nič nemení na tomto konštatovaní.

28

Po druhé je potrebné poukázať na to, že bez ohľadu na terminologické rozdiely medzi jednotlivými jazykovými verziami článku 5 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/81 z 19. decembra 2014, ktorým sa bližšie určujú jednotné podmienky uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 (Ú. v. EÚ, L 15, 2015, s. 1), orgány, ktorým Jednotná rada adresuje rozhodnutie o stanovení príspevkov ex ante, ktorého je autorom, sú príslušné vnútroštátne orgány a nie banky. Príslušné vnútroštátne orgány sú v skutočnosti aj podľa platnej právnej úpravy jedinými subjektmi, ktorým je autor predmetného rozhodnutia povinný toto rozhodnutie zaslať, a sú teda v konečnom výsledku tým, komu je rozhodnutie určené v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

29

Konštatovanie, že príslušné vnútroštátne orgány sú tými, komu je rozhodnutie Jednotnej rady určené v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, napokon potvrdzuje skutočnosť, že v systéme zavedenom nariadením č. 806/2014 a v súlade s článkom 67 ods. 4 toho istého nariadenia sú poverené výberom jednotlivých príspevkov od bánk.

30

Bez toho, aby bolo potrebné sa zaoberať splnením podmienok prípustnosti podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, je nutné konštatovať, že táto žaloba je z nižšie uvedených dôvodov zjavne neprípustná vzhľadom na stanovené lehoty.

31

Podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ musia byť návrhy na zrušenie podané v lehote dvoch mesiacov, a to podľa okolností, od zverejnenia daného aktu, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

32

V prejednávanej veci nebolo rozhodnutie z 15. apríla 2016 zverejnené ani oznámené žalobkyni, ktorá nie je jeho adresátom.

33

V súlade s ustálenou judikatúrou platí, že ak nedošlo k zverejneniu ani k oznámeniu, plynie lehota na podanie žaloby až od okamihu, keď sa dotknutá osoba plne zoznámi s obsahom a odôvodnením predmetného aktu, pod podmienkou, že si vyžiada úplné znenie v primeranej lehote. S touto výhradou môže lehota na podanie žaloby plynúť až od okamihu, keď sa dotknutá tretia osoba plne zoznámi s obsahom a odôvodnením predmetného aktu tak, aby mohla účelne využiť svoje právo na podanie žaloby (pozri v tomto zmysle uznesenie z 5. marca 1993, Ferriere Acciaierie Sarde/Komisia, C‑102/92, EU:C:1993:86, bod 18, a rozsudky z 19. februára 1998, Komisia/Rada, C‑309/95, EU:C:1998:66, bod 18, a zo 14. mája 1998, Windpark Groothusen/Komisia, C‑48/96 P, EU:C:1998:223, bod 25).

34

Dvojmesačná lehota stanovená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, ktorá v prípade, že nedošlo k zverejneniu alebo oznámeniu aktu, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť, plynie odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel, je teda odlišná od primeranej lehoty, v ktorej môže navrhovateľ požiadať o poskytnutie úplného znenia tohto aktu, aby sa s ním plne oboznámil (uznesenie z 10. novembra 2011, Agapiou Joséphidès/Komisia a EACEA, C‑626/10 P, neuverejnené, EU:C:2011:726, bod 128).

35

V prejednávanej veci je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa rovnako ako všetky inštitúcie, ktorých sa platba príspevku ex ante na rok 2016 do jednotného fondu týkala, dostala dokumenty a dotazníky potrebné na poskytnutie údajov umožňujúcich Jednotnej rade vykonať výpočet jednotlivých príspevkov. Prostredníctvom týchto dokumentov a dotazníkov bola žalobkyňa informovaná o tom, že Jednotná rada vypočíta príspevok do jednotného fondu. Žalobkyňa sa s týmito dokumentmi oboznámila, aby na ne mohla odpovedať.

36

Následne sa žalobkyňa listom príslušného talianskeho orgánu z 3. mája 2016, ktorý dostala v ten istý deň, dozvedela o existencii rozhodnutia z 15. apríla 2016.

37

V tomto liste príslušný taliansky orgán žalobkyni oznámil, že Jednotná rada vykonala výpočet jej príspevku ex ante na rok 2016 do jednotného fondu a oznámil jej výšku splatnej sumy.

38

Vzhľadom na to, že žalobkyňa vedela o existencii rozhodnutia z 15. apríla 2016, mala, ak nepodala preventívne žalobu pred obdržaním predmetného rozhodnutia, požiadať o jeho poskytnutie v primeranej lehote stanovenej judikatúrou uvedenou v bodoch 33 a 34 vyššie.

39

„Primeraná lehota“ na vyžiadanie si rozhodnutia po tom, ako sa dotknutá osoba dozvedela o existencii rozhodnutia, nie je pevne stanovenou lehotou, ktorá by sa automaticky odvíjala od dĺžky lehoty na podanie žaloby o neplatnosť, ale závisí od okolností danej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, body 32 až 34).

40

K pojmu „primeraná lehota“ je potrebné poznamenať, že Súdny dvor v iných veciach rozhodol, že lehota dvoch mesiacov na vyžiadanie rozhodnutia, počítaná odo dňa, keď sa dotknutá osoba dozvedela o existencii tohto rozhodnutia, prekračuje primeranú lehotu (uznesenie z 5. marca 1993, Ferriere Acciaierie Sarde/Komisia, C‑102/92, EU:C:1993:86, bod 19; pozri v tomto zmysle aj uznesenie z 10. novembra 2011, Agapiou Joséphidès/Komisia a EACEA, C‑626/10 P, neuverejnené, EU:C:2011:726, body 131 a 132).

41

Ďalej je potrebné poznamenať, že Všeobecný súd v iných veciach dospel k názoru, že žiadosť o poskytnutie úplného znenia rozhodnutia podaná dlhšie ako štyri mesiace po tom, čo sa žalobca o existencii aktu dozvedel, musí byť považovaná za podanú po primeranej lehote (pozri v tomto zmysle uznesenia z 15. júla 1998, LPN a GEOTECH/Komisia, T‑155/95, EU:T:1998:167, bod 44, a z 18. mája 2010, Abertis Infraestructuras/Komisia, T‑200/09, neuverejnené, EU:T:2010:200, bod 63).

42

Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nie je dôvodné odchýliť sa od záveru vysloveného Súdnym dvorom a Všeobecným súdom.

43

Žalobkyňa však po tom, čo sa dozvedela o existencii napadnutého rozhodnutia, nepožiadala o poskytnutie tohto rozhodnutia, nieto aby tak urobila v primeranej lehote.

44

Žalobkyňa totiž tvrdí, že bola „schopná dozvedieť sa o existencii rozhodnutia Jednotnej rady“ a o potrebe obrátiť sa na súdy Únie so žalobou o neplatnosť až v súvislosti so žalobou, ktorú podala na vnútroštátnej úrovni proti príslušnému talianskemu orgánu takmer o rok neskôr, t. j. v apríli 2017, a vzhľadom na odpovede tohto orgánu predložené v rámci uvedeného konania.

45

Je však nutné konštatovať, že vzhľadom na okolnosti uvedené v bodoch 35 až 37 vyššie žalobkyňa nemohla od 3. mája 2016 nevedieť o existencii rozhodnutia z 15. apríla 2016.

46

Žalobkyňa okrem toho nenamietala ani nepreukázala existenciu náhody alebo vyššej moci, čo by umožnilo odchýliť sa od danej lehoty na základe článku 45 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora, uplatniteľného v konaní pred Všeobecným súdom podľa článku 53 tohto štatútu.

47

Z uvedeného vyplýva, že táto žaloba o neplatnosť rozhodnutia z 15. apríla 2016, podaná 28. júla 2017 je zjavne oneskorená a musí byť zamietnutá ako zjavne neprípustná.

48

Žalobkyňa žiada zrušenie všetkých ďalších rozhodnutí Jednotnej rady, na základe ktorých prijal príslušný taliansky orgán vnútroštátne rozhodnutie č. 1249264/15 z 24. novembra 2015, č. 1262091/15 z 26. novembra 2015, č. 1547337/16 z 29. decembra 2016, č. 333162/17 zo 14. marca 2017 a č. 334520/17 zo 14. marca 2017.

49

Jednotná rada poznamenáva, že tieto rozhodnutia príslušného talianskeho orgánu sa nezakladali na jej rozhodnutiach. Uvádza, že všetky tieto rozhodnutia súvisia s príspevkami do talianskeho národného fondu na riešenie krízových situácií, ktoré požadoval a vypočítal uvedený príslušný národný orgán mimo rámca právomocí Jednotnej rady. Navyše niektoré z týchto rozhodnutí uvedeného príslušného vnútroštátneho orgánu dokonca predchádzajú okamihu, kedy bola Jednotnej rade udelená právomoc pre výpočet príspevkov ex ante do jednotného fondu.

50

Žalobkyňa v reakcii na to uvádza, že sa týmto spôsobom snaží získať úplnú súdnu ochranu pred „prípadnými neznámymi rozhodnutiami Jednotnej rady“, ktoré boli údajne základom pre rozhodnutie príslušného talianskeho orgánu, uvedené v bode 48 vyššie.

51

Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 76 rokovacieho poriadku musí každá žaloba obsahovať predmet konania, s tým, že tento údaj musí byť dostatočne jasný a presný na to, aby umožnil žalovanému pripraviť svoju obhajobu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez ďalších podporných informácií (rozsudky z 23. mája 2014, European Dynamics Luxembourg/ECB, T‑553/11, neuverejnený, EU:T:2014:275, bod 53, a z 5. októbra 2017, Ben Ali/Rada, T‑149/15, neuverejnený, EU:T:2017:693, bod 33). Žalobca, ktorý je povinný rešpektovať vyššie uvedené ustanovenie, teda nemôže Všeobecný súd poverovať tým, aby za neho určil predmet sporu, a Všeobecný súd nie je povinný tak robiť (pozri v tomto zmysle analogicky uznesenie z 24. marca 1993, Benzler/Komisia, T‑72/92, EU:T:1993:27, body 18 a 19, a rozsudky z 30. novembra 2009, Ridolfi/Komisia, F‑3/09, EU:F:2009:162, bod 81, a z 5. marca 2015, Gyarmathy/FRA, F‑97/13, EU:F:2015:7, bod 29).

52

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že táto žaloba je v časti, v ktorej smeruje k zrušeniu prípadných neznámych, a teda hypotetických rozhodnutí Jednotnej rady, ktoré by boli základom pre týchto päť talianskych rozhodnutí uvedených v bode 48 vyššie, zjavne neprípustná z hľadiska článku 76 rokovacieho poriadku. Nie je potrebné vyhovieť návrhu žalobkyne, aby Všeobecný súd uložil Jednotnej rade povinnosť dovoliť jej preštudovať rozhodnutia prijaté voči nej za obdobie rokov 2015 až 2017 a zaobstarať z nich kópie (v tomto zmysle pozri uznesenie z 19. októbra 2012, Ellinika Nafpigeia a Hoern/Komisia, T‑466/11, neuverejnené, EU:T:2012:558, bod 28).

53

Žalobkyňa navrhuje, aby bola Jednotnej rade na základe článku 268 ZFEÚ uložená povinnosť nahradiť jej škodu, ktorú jej mala spôsobiť v rokoch 2015 a 2016, keď stanovila výšku príspevkov, ktoré mala žalobkyňa zaplatiť, vo forme vyšších sadzieb.

54

Žalobkyňa v replike uvádza, že návrh na náhradu škody je samostatným návrhom vo vzťahu k jej návrhom na zrušenie rozhodnutí. Tvrdí, že ak by bolo posledným uvedeným návrhom vyhovené, získala by vrátenie už uhradených súm a na účely budúceho stanovenia príspevkov vylúčenie záväzkov v rámci skupiny zo základu pre výpočet príspevku podľa článku 5 ods. 1 písm. a) a f) delegovaného nariadenia 2015/63, zatiaľ čo pokiaľ sa vyhovelo návrhu na náhradu škody, domohla by sa náhrady vzniknutých aj budúcich škôd vyplývajúcich z nemožnosti nakladať s uhradenými sumami. Žalobkyňa uvádza, že v dôsledku nemožnosti nakladať so sumami uhradenými navyše nemohla realizovať investície, bez ktorých musela využiť nákladnú asistenciu poradcov.

55

Jednotná rada tvrdí, že návrh na náhradu škody nie je samostatným návrhom vo vzťahu k návrhom na zrušenie rozhodnutí a je snahou obísť neprípustnosť týchto návrhov.

56

V súlade s ustálenou judikatúrou platí, že hoci účastník konania môže postupovať tak, že podá žalobu o náhradu škody, pričom žiadne ustanovenie ho nenúti domáhať sa zrušenia protiprávneho aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, napriek tomu nemôže týmto spôsobom obchádzať neprípustnosť návrhu, ktorý sa týka rovnakej protiprávnosti a smeruje k rovnakému peňažnému výsledku (pozri rozsudok z 12. mája 2016, Holistic Innovation Institute/Komisia, T‑468/14, EU:T:2016:296, bod 46 a citovanú judikatúru).

57

Žaloba o náhradu škody sa musí vyhlásiť za neprípustnú, ak v skutočnosti smeruje k zrušeniu aktu, ktorý sa stal záväzným, a ak by v prípade, že by jej bolo vyhovené, mala za následok zrušenie právnych účinkov predmetného aktu. Tak je to v prípade, ak sa žalobkyňa prostredníctvom návrhu na náhradu škody usiluje dosiahnuť ten istý výsledok, ktorý by jej mohol zabezpečiť úspech žaloby o neplatnosť, ktorú nepodala včas (rozsudok z 12. mája 2016, Holistic Innovation Institute/Komisia, T‑468/14, EU:T:2016:296, bod 47).

58

Okrem toho žaloba o náhradu škody by mohla byť spôsobilá zrušiť právne účinky rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, ak žalobkyňa usiluje o širší prospech, ale zahŕňa ten, ktorý by mohla získať z rozsudku o neplatnosť. Za tohto predpokladu je však potrebné určiť, či existuje úzke prepojenie medzi žalobou o náhradu škody a žalobou o neplatnosť, aby bolo možné dospieť k záveru o neprípustnosti žaloby o náhradu škody (uznesenie z 13. januára 2014, Investigación y Desarrollo en Soluciones y Servicios IT/Komisia, T‑134/12, neuverejnené, EU:T:2014:31, bod 62, a rozsudok z 12. mája 2016, Holistic Innovation Institute/Komisia, T‑468/14, EU:T:2016:296, bod 48).

59

V prejednávanej veci je potrebné na úvod pripomenúť závery konštatované v bode 52 vyššie o prípustnosti žaloby z hľadiska článku 76 rokovacieho poriadku v časti, v ktorej smeruje k zrušeniu prípadných neznámych rozhodnutí Jednotnej rady, ktoré by boli základom pre určité talianske rozhodnutia. Vzhľadom na tieto závery možno v každom prípade považovať návrh žalobkyne na náhradu škody za prípustný len v časti, v ktorej sa týka rozhodnutia z 15. apríla 2016.

60

Pokiaľ ide o rozhodnutie z 15. apríla 2016, je potrebné poukázať na to, že v návrhu na náhradu škody je v podstate zahrnutý návrh, aby Jednotná rada nahradila žalobkyni škodu spočívajúcu vo vyšších sumách zaplatených v dôsledku tohto rozhodnutia a ďalej návrh, aby Jednotná rada nahradila žalobkyni škodu za dôsledky spojené s tým, že bola pripravená o zaplatené sumy, t. j. za nemožnosť vykonať určité investície a za využitie externých poradcov.

61

Pokiaľ ide o prvý návrh, aby Jednotná rada nahradila žalobkyni škodu spočívajúcu vo vyšších sumách zaplatených v dôsledku rozhodnutia z 15. apríla 2016, v tomto návrhu v konečnom dôsledku žiada o vrátenie súm údajne bezdôvodne zaplatených na účely splnenia uvedeného rozhodnutia. Tento návrh teda smeruje k obchádzaniu právoplatnosti tohto rozhodnutia. Má rovnaký finančný cieľ ako zrušenie, ktoré už vzhľadom na uplynutie lehôt nie je možné. Tento návrh je teda zjavne neprípustný z dôvodu svojej úzkej spojitosti s návrhom na zrušenie rozhodnutia, ktorý je sám osebe zjavne neprípustný.

62

Pokiaľ ide o druhý návrh týkajúci sa dôsledkov toho, že dotknutá osoba už nemohla nakladať so sumami zaplatenými na splnenie rozhodnutia z 15. apríla 2016, pričom tieto dôsledky podľa žalobkyne spočívajú v nemožnosti vykonať isté investície a v nutnosti využiť externých poradcov, treba poukázať na to, že žalobkyňa týmto návrhom v podstate navrhuje, aby bola obnovená jej finančná situácia, v akej by sa nachádzala bez uvedeného rozhodnutia. Tento návrh má teda v zmysle judikatúry citovanej v bode 58 vyššie úzke väzby s návrhom na zrušenie tohto rozhodnutia. Taký návrh je teda taktiež zjavne neprípustný.

63

Na základe predchádzajúcich úvah je potrebné v závere uviesť, že vzhľadom na to, že návrh na náhradu škody vedie v oboch svojich častiach k obchádzaniu dôsledkov právoplatnosti rozhodnutia z 15. apríla 2016, ktoré nastali v dôsledku nepodania žaloby o neplatnosť v lehotách podľa článku 263 ZFEÚ, musí byť tento návrh zamietnutý ako zjavne neprípustný.

64

Subsidiárne k návrhu na zrušenie rozhodnutia sa žalobkyňa na Všeobecnom súde domáha, pre prípad, že by nebolo vyhovené jej primárne uplatneným návrhom na zrušenie rozhodnutia, aby tento súd vyhlásil článok 5 ods. 1 písm. a) a f) delegovaného nariadenia 2015/63 alebo prípadne celé toto nariadenie za neplatné.

65

Ako už bolo uvedené v bode 21 vyššie, možnosť napadnúť uplatniteľnosť všeobecne záväzného aktu podľa článku 277 ZFEÚ nie je samostatným žalobným právom a nemožno ho uplatniť v prípade neexistencie práva na podanie hlavnej žaloby (pozri rozsudok zo 6. júna 2013, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, T‑279/11, EU:T:2013:299, bod 96 a citovanú judikatúru).

66

Z toho vyplýva, že návrh žalobkyne, aby v prípade, ak nedôjde k zrušeniu rozhodnutia z 15. apríla 2016, bolo delegované nariadenie 2015/63 vyhlásené za čiastočne alebo úplne neplatné, je zjavne neprípustný, keďže neexistuje samostatné žalobné právo, na základe ktorého by bolo možné sa dovolávať nezákonnosti všeobecne záväzného aktu.

67

Vzhľadom na to, že návrh žalobkyne, aby bolo delegované nariadenie 2015/63 vyhlásené za čiastočne alebo úplne neplatné, smeruje a fortiori, implicitne, ale nutne, ku konštatovaniu nezákonnosti v súvislosti s návrhom na zrušenie rozhodnutia z 15. apríla 2016, je potrebné poznamenať, že absencia samostatného žalobného práva tiež znamená, že neprípustnosť hlavnej žaloby spôsobuje neprípustnosť námietky nezákonnosti uplatnenej na jej podporu.

68

Ako už bolo uvedené, v časti, v ktorej žaloba o neplatnosť smeruje proti rozhodnutiu z 15. apríla 2016, čo je jediné rozhodnutie, o ktoré ide v prejednávanej veci, je táto žaloba zjavne neprípustná (pozri bod 47 vyššie). Z toho vyplýva, že návrh žalobkyne, aby bolo delegované nariadenie 2015/63 vyhlásené za čiastočne alebo úplne nezákonné, je v každom prípade zjavne neprípustný.

69

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že táto žaloba musí byť vo všetkých ohľadoch a častiach zamietnutá v rozsahu, v akom smeruje proti Komisii, ako neprípustná, podľa článku 130 Rokovacieho poriadku, a v rozsahu, v akom smeruje proti Jednotnej rade, ako zjavne neprípustná, podľa článku 126 rokovacieho poriadku.

70

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, má povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Vzhľadom na to, že Jednotná rada a Komisia požadovali náhradu trov konania a žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

nariadil: