1

Žalobca, Janusz Korwin‑Mikke, je poslancom Európskeho parlamentu.

2

Na plenárnej schôdzi Parlamentu 1. marca 2017 (ďalej len „plenárna schôdza z 1. marca 2017“), ktorej predmetom bol „Gender pay gap“, teda problematika rozdielu v odmeňovaní žien a mužov, žalobca položil jednej európskej poslankyni túto otázku:

„Poznáte rebríček žien v rámci poľskej Olympiády teoretickej fyziky? Ktoré miesto zaujala najlepšia žena alebo dievča? Ja Vám to môžem povedať: 800. A viete, koľko žien sa nachádza medzi prvými sto hráčmi šachu? Poviem Vám to: ani jedna. Samozrejme, ženy musia zarábať menej ako muži, pretože sú slabšie, menšie a menej inteligentné, musia zarábať menej. To je všetko.“

3

Listom z 3. marca 2017 predseda Parlamentu informoval žalobcu na jednej strane o skutočnosti, že vyjadrenia, ktoré vyhlásil na plenárnej schôdzi 1. marca 2017, narušili dôstojnosť Parlamentu a hodnoty definované v článku 11 jeho rokovacieho poriadku (ďalej len „rokovací poriadok“) a na druhej strane o začatí disciplinárneho konania voči nemu podľa článku 166 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, pričom ho vyzval, aby predložil svoje pripomienky.

4

Listom zo 7. marca 2017 žalobca zaslal svoje pripomienky predsedovi Parlamentu.

5

Rozhodnutím zo 14. marca 2017 (ďalej len „rozhodnutie predsedu“) predseda Parlamentu uložil žalobcovi tieto sankcie:

6

Žalobca podal 27. marca 2017 vnútorné odvolanie na predsedníctvo Parlamentu proti rozhodnutiu predsedu, navrhujúc zrušenie sankcií, ktoré mu boli uložené, v súlade s článkom 167 rokovacieho poriadku.

7

Rozhodnutím z 3. apríla 2017 (ďalej len „rozhodnutie predsedníctva“) predsedníctvo Parlamentu potvrdilo sankcie uložené žalobcovi rozhodnutím predsedu.

8

Žalobca návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. júna 2017 podal túto žalobu.

9

Všeobecný súd podľa článku 28 svojho rokovacieho poriadku na návrh šiestej komory rozhodol o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

10

Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta rozšírená komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku písomne vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na jednu otázku. Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovenej lehote.

11

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 29. novembra 2017.

12

Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

13

Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:

14

Žalobca na pojednávaní vyhlásil, že sa vzdáva žaloby v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia predsedu, keďže toto rozhodnutie bolo nahradené rozhodnutím predsedníctva, ktoré predstavuje konečné stanovisko Parlamentu, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.

15

Na podporu svojich návrhov na zrušenie žalobca uvádza dva žalobné dôvody, pričom prvý je založený v podstate na porušení všeobecnej zásady slobody prejavu, článku 166 rokovacieho poriadku a povinnosti odôvodnenia a druhý na porušení zásady proporcionality a povinnosti odôvodnenia.

16

Hoci sú v názvoch týchto žalobných dôvodov, tak ako sú uvedené v žalobe, spomenuté aj ďalšie výhrady založené najmä na porušení článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a na zneužití právomoci, treba konštatovať, že z podstaty argumentácie žalobcu vyplýva, že vytýka Parlamentu, že porušil jeho právo na slobodu prejavu, tak ako je zaručené článkom 11 Charty a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), (prvá časť prvého žalobného dôvodu), že sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia a nezohľadnil pôsobnosť článku 166 rokovacieho poriadku (druhá časť prvého žalobného dôvodu), porušil povinnosť odôvodnenia, ktorú mal podľa článku 296 ZFEÚ (tretia časť prvého žalobného dôvodu a druhá časť druhého žalobného dôvodu) a napokon, že porušil zásadu proporcionality, pokiaľ ide o uložené disciplinárne sankcie (prvá časť druhého žalobného dôvodu).

17

V prvom rade treba preskúmať tretiu časť, potom spoločne prvú a druhú časť prvého žalobného dôvodu

18

Žalobca tvrdí, že odôvodnenie rozhodnutia predsedníctva neumožňuje zistiť, či mimoriadne závažným spôsobom narušil plenárnu schôdzu 1. marca 2017, ani určiť, ktoré zásady stanovené v článku 11 rokovacieho poriadku boli porušené, ani porozumieť, prečo nebola zohľadnená širšia sloboda prejavu, ktorá mu prináleží ako poslancovi.

19

Parlament popiera túto argumentáciu.

20

Je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky opodstatnenosti odôvodnenia súvisiacej so zákonnosťou sporného aktu z meritórneho hľadiska (pozri rozsudok z 22. mája 2012, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, T‑300/10, EU:T:2012:247, bod 180 a citovanú judikatúru). Odôvodnenie rozhodnutia je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Toto odôvodnenie môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (pozri uznesenie z 12. júla 2012, Dover/Parlament, C‑278/11 P, neuverejnené, EU:C:2012:457, bod 36 a citovanú judikatúru).

21

Okrem toho sa nevyžaduje, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri rozsudok z 22. mája 2012, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, T‑300/10, EU:T:2012:247, bod 181 a citovanú judikatúru).

22

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, rozhodnutie predsedníctva obsahuje tri časti. Prvá časť (body 1 až 16 rozhodnutia) uvádza skutočnosti, ktoré viedli k prijatiu predmetných sankcií, predchádzajúce vyhlásenia žalobcu, ktoré už boli predmetom sankcií, a vnútorné odvolacie konanie začaté žalobcom proti rozhodnutiu predsedu. Druhá časť (body 17 až 23 rozhodnutia) uvádza uplatniteľný právny rámec a tretia časť (body 24 až 37 rozhodnutia) obsahuje právne posúdenie smerujúce k preukázaniu porušenia článku 11 rokovacieho poriadku zo strany žalobcu a na základe toho článku 166 rokovacieho poriadku.

23

Predovšetkým v bodoch 26 až 28 svojho rozhodnutia predsedníctvo Parlamentu po tom, čo pripomenulo význam zásady rovnosti medzi mužmi a ženami zakotvenej v článku 2 ZEÚ a uznanej Chartou, v prvom rade konštatovalo, že žalobca svojimi diskriminačnými, urážajúcimi a určite úmyselnými vyjadreniami, prednesenými koniec koncov tak, ako by boli potvrdené nejasnými štatistickými údajmi, porušil jednu zo základných hodnôt Európskej únie. Okrem toho žalobca mal zjavne zámer provokovať a uraziť ženy, ale aj Parlament ako inštitúciu, ochrankyňu európskych hodnôt podporujúcich rovnosť pohlaví. Navyše tieto vyjadrenia vyvolali záujem médií a reakcie na sociálnych sieťach, vyvolajúc tým negatívny dopad na obraz Parlamentu a jeho poslancov v očiach občanov Únie.

24

Popri pripomenutí významu slobody prejavu uznanej v článku 11 ods. 4 prvom pododseku rokovacieho poriadku a rôznymi medzinárodnými právnymi nástrojmi týkajúcimi sa ľudských práv predsedníctvo Parlamentu uviedlo, že podľa týchto textov a výkladu danej slobody judikatúrou môže byť jej výkon obmedzený, pokiaľ porušuje iné práva, „najmä ak ublížil alebo urazil iné osoby“ alebo „na zabezpečenie ochrany práv alebo dobrého mena iných osôb“ (body 29 a 30 rozhodnutia predsedníctva). V bode 31 tohto rozhodnutia predsedníctvo Parlamentu tiež uviedlo, že zásada slobody slova zaručená všetkým poslancom Parlamentu sa neuplatňuje na „hanlivý, urážlivý alebo neúctivý prejav“ alebo „na správanie porušujúce dôstojnosť Parlamentu a predstavujúce porušenie základných hodnôt a zásad Únie“.

25

Po tomto vysvetlení predsedníctvo Parlamentu v bode 32 svojho rozhodnutia konštatovalo, že správanie žalobcu predstavuje porušenie článku 11 ods. 3 rokovacieho poriadku z dôvodu porušenia hodnôt a zásad stanovených v Zmluvách, vrátane Charty a že nerešpektovalo dôstojnosť Parlamentu. Okrem toho zdôraznilo, že toto správanie nemohlo byť ospravedlnené podľa článku 11 ods. 4 rokovacieho poriadku vzhľadom na skutočnosť, že hanlivé a urážajúce vyjadrenia nemôžu byť chránené slobodou prejavu. Na základe toho dospelo k záveru, že za týchto podmienok žalobca narušil chod Parlamentu porušením zásad stanovených v článku 11 rokovacieho poriadku, v zmysle jeho článku 166.

26

Napokon v bodoch 33 až 35 svojho rozhodnutia predsedníctvo Parlamentu uviedlo, že žalobca už mal neprimeraný prejav pri porušení článku 11 ods. 3 rokovacieho poriadku, čo viedlo predsedu Parlamentu k tomu, že mu trikrát uložil sankcie, ktoré boli následne potvrdené predsedníctvom Parlamentu. V nadväznosti na to dospel k záveru, že správanie žalobcu sa malo považovať za závažné a opakované a že skutočnosť, že sa neospravedlnil, ale naopak zopakoval svoje poznámky, ešte viac odôvodňovala prísnosť uloženej sankcie.

27

Bez toho, aby bolo dotknuté preskúmanie dôvodnosti rozhodnutia predsedníctva, ktoré bude vykonané v rámci prvej a druhej časti tohto žalobného dôvodu, z toho vyplýva, že toto rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ktoré je v súlade s požiadavkami článku 296 ZFEÚ.

28

V dôsledku toho treba zamietnuť tretiu časť prvého žalobného dôvodu.

29

Žalobca v podstate uvádza, že Parlament nepreukázal, že podmienky vyžadované na účely uplatnenia článku 166 ods. 1 rokovacieho poriadku boli splnené a že mu tým uložil disciplinárnu sankciu pri porušení širokej slobody prejavu, ktorá mu prináleží ako poslancovi, v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

30

V tomto ohľade po prvé tvrdí, že rozhodnutie predsedníctva vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keďže dostatočne nezohľadňuje, že jeho vyjadrenia, prednesené v rámci výkonu jeho parlamentných funkcií v Parlamente, boli súčasťou jeho politického prejavu.

31

Po druhé sa žalobca domnieva, že sankcionovaním obsahu jeho vyjadrení, a nie prípadného porušenia pravidla parlamentnej diskusie sa Parlament dopustil zjavne nesprávneho posúdenia a nezohľadnil pôsobnosť článku 166 rokovacieho poriadku. Na jednej strane uvádza, že z dôvodov daného rozhodnutia vyplýva, že jeho vystúpenie na plenárnej schôdzi 1. marca 2017 bolo legálne, na základe čoho si treba položiť otázku, či jeho vyjadrenia skutočne založili závažné narušenie poriadku alebo chodu parlamentného rokovania. Na druhej strane uvádza, že „nejasný a nepresný“ charakter znenia: „závažn[é] narušeni[e] poriadku alebo chodu Parlamentu porušením zásad stanovených v článku 11“ uvedeného v článku 166 rokovacieho poriadku si vyžaduje, aby Parlament konkrétne preukázal, že jeho vyjadrenia skutočne patrili do pôsobnosti tohto ustanovenia, k čomu v prejednávanej veci nedošlo.

32

Po tretie žalobca tvrdí, že rozhodnutie predsedníctva nepreukazuje, že jeho vyjadrenia skutočne narušili plenárnu schôdzu 1. marca alebo že závažným spôsobom narušili chod Parlamentu pri porušení článku 11 rokovacieho poriadku, tak, že by sa dalo domnievať, že hmotnoprávne podmienky stanovené v článku 166 uvedeného rokovacieho poriadku boli skutočne splnené.

33

Žalobca po štvrté tvrdí, že Parlament nepreukázal, že rozhodnutie predsedníctva možno považovať za povolenú výnimku z práva na slobodu prejavu.

34

Parlament v prvom rade uvádza, že preskúmanie platnosti rozhodnutia predsedníctva musí byť vykonané len s ohľadom na základné práva zaručené Chartou a predovšetkým s ohľadom na jej článok 11, ktorý zakotvuje slobodu prejavu, a na jeho výklad súdom Únie. Judikatúra ESĽP uvádzaná žalobcom nie je teda v prejednávanej veci uplatniteľná, ale mohla by nanajvýš slúžiť ako zdroj inšpirácie. Aj za predpokladu, že by bola uplatniteľná, nevyplynulo by z nej, že jeho sloboda prejavu je neobmedzená.

35

Parlament ďalej zdôrazňuje, že pri výkone právomocí stanovených v článkoch 166 a 167 rokovacieho poriadku má jeho predseda a prípadne predsedníctvo Parlamentu istú mieru voľnej úvahy. Kontrola Všeobecným súdom by sa preto mala obmedziť na preskúmanie toho, či pri výkone tejto právomoci nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo zneužitiu právomoci a či boli dodržané procesné záruky.

36

Napokon, pokiaľ ide o porušenie článku 166 rokovacieho poriadku uvádzané v rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu, Parlament tvrdí, že zo žaloby dostatočne jasným spôsobom nevyplýva, či žalobca kritizuje rozhodnutie predsedníctva za to, že bolo prijaté pri porušení tohto článku, alebo či spochybňuje zákonnosť tohto článku ako právneho základu daného rozhodnutia, na základe čoho by bola predmetná časť neprípustná. Parlament sa však bráni, uvádzajúc na doplnenie, že súhlasí s výkladom uvádzaným žalobcom o ratio legis článku 166 rokovacieho poriadku, a tvrdiac, že situácia, ktorej sa toto ustanovenie týka, presne zodpovedá situácii prejednávanej veci, keďže žalobca svojimi vyjadreniami narušil poriadok a chod Parlamentu porušením zásad stanovených v článku 11 rokovacieho poriadku, narušiac dôstojnosť Parlamentu a bol z tohto dôvodu sankcionovaný. Odkazujúc na bod 27 rozhodnutia predsedníctva, Parlament dodáva, že vyhlásenia žalobcu okrem toho vyvolali okamžitú reakciu niektorých poslancov a viedli k reakciám v médiách a na sociálnych sieťach a vážne tým narušili reputáciu tejto inštitúcie.

37

Na úvod je potrebné konštatovať, že na jednej strane v protiklade s tvrdením Parlamentu a ako to vyplýva z bodov 16 a 29 až 33 vyššie, podstata tvrdení žalobcu týkajúcich sa druhej časti prvého žalobného dôvodu vyplýva zo žaloby dostatočne jasne, na základe čoho sa Parlament mohol účinne brániť vo svojich písomnostiach (pozri bod 36 vyššie), ako aj na pojednávaní. Parlament totiž na pojednávaní, ako to tiež vyplýva zo zápisnice z pojednávania, v celom rozsahu zaujal stanovisko k podmienkam uplatnenia článku 166 rokovacieho poriadku, súvisiacemu s článkom 11 rokovacieho poriadku, na ktorý dané ustanovenie odkazuje. Na základe toho treba zamietnuť námietku neprípustnosti vznesenú Parlamentom.

38

Na jednej strane Parlament nemôže spochybňovať relevantnosť EDĽP, ako aj judikatúry ESĽP v prejednávanej veci na účely preskúmania porušenia článku 166 rokovacieho poriadku.

39

Hoci je totiž pravda, že EDĽP nepredstavuje, pokým k nemu Únia nepristúpila, právny nástroj formálne začlenený do právneho poriadku Únie (rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 44 a z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, C‑398/13 P, EU:C:2015:535, bod 45) a že na základe toho preskúmanie platnosti sekundárneho aktu Únie treba preskúmať len vzhľadom na základné práva zaručené Chartou (rozsudok z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 46), treba pripomenúť, že na jednej strane podľa článku 6 ods. 3 ZEÚ základné práva zaručené EDĽP predstavujú súčasť práva Únie ako všeobecné zásady a na druhej strane, že z článku 52 ods. 3 Charty vyplýva, že práva, ktoré obsahuje, zodpovedajúce právam zaručeným v EDĽP, majú rovnaký zmysel a rozsah, ako je zmysel a rozsah, aký im priznáva EDĽP. Podľa znenia vysvetliviek týkajúcich sa tohto ustanovenia, ktoré v súlade s článkom 6 ods. 1 tretím pododsekom ZEÚ a článkom 52 ods. 7 Charty musia byť zohľadnené na účely jeho výkladu, zmysel a rozsah zaručených práv sú určené nielen znením EDĽP, ale aj, najmä, judikatúrou ESĽP (pozri rozsudok z 30. júna 2016, Toma a Biroul Executorului Judecătoresc Horațiu‑Vasile Cruduleci,C‑205/15, EU:C:2016:499, bod 41 a citovanú judikatúru). Z týchto vysvetliviek okrem toho vyplýva, že článok 52 ods. 3 Charty sa snaží zabezpečiť potrebnú súdržnosť medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie a Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 28. júla 2016, JZ, C‑294/16 PPU, EU:C:2016:610, bod 50). Navyše treba uviesť, že táto rovnocennosť medzi slobodami zaručenými Chartou a tými zakotvenými v EDĽP bola formálne vyhlásená v súvislosti so slobodou prejavu (rozsudok zo 4. mája 2016, Philip Morris Brands a i., C‑547/14, EU:C:2016:325, bod 147).

40

Pokiaľ ide predovšetkým o slobodu prejavu, treba pripomenúť, že zastáva významné miesto v demokratických spoločnostiach a z tohto dôvodu predstavuje základné právo zaručené najmä článkom 11 Charty, článkom 10 EDĽP a článkom 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, prijatého Valným zhromaždením OSN 16. decembra 1966 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2011, Patriciello, C‑163/10, EU:C:2011:543, bod 31).

41

V tomto ohľade treba pripomenúť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že s výhradou ustanovenia článku 10 ods. 2 EDĽP sa sloboda prejavu nevzťahuje len na informácie alebo myšlienky, ktoré sú prijímané so súhlasom alebo sú považované za neškodné alebo neutrálne, ale aj na tie, ktoré poburujú, šokujú, alebo znepokojujú štát alebo akúkoľvek časť obyvateľstva. Takto to vyžaduje pluralizmus, tolerancia a duch otvorenosti, bez ktorých by neexistovala demokratická spoločnosť (rozsudok ESĽP, 7. december 1976, Handyside v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:1976:1207JUD000549372, § 49).

42

Právo na slobodu prejavu však nepredstavuje absolútne privilégium a jeho výkon môže za istých podmienok podliehať obmedzeniam.

43

Vzhľadom na zásadný význam slobody prejavu sa jej obmedzenia musia posudzovať striktne a ako vyplýva z článku 10 ods. 2 EDĽP, ako aj z článku 52 ods. 1 Charty, zásahy do slobody prejavu sú povolené len vtedy, ak spĺňajú trojitú podmienku. Po prvé dané obmedzenie musí byť „stanovené zákonom“. Inými slovami, inštitúcia Únie musí mať pri prijímaní opatrení, ktoré môžu obmedziť slobodu prejavu jednotlivca, na tento účel istý právny základ. Po druhé obmedzenie musí sledovať cieľ všeobecného záujmu uznaný ako taký Úniou. Po tretie dané obmedzenie nesmie byť neprimerané, čo na jednej strane znamená, že musí byť nevyhnutné a primerané sledovanému cieľu, a na druhej strane, že nesmie zasiahnuť do podstaty tejto slobody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2017, Kiselev/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, body 69 a 84 a citovanú judikatúru).

44

Je ešte potrebné spresniť, že zásah alebo obmedzenie slobody prejavu možno považovať sa „stanovené zákonom“ len vtedy, ak je ustanovenie formulované dostatočne presne, takým spôsobom, že je možné predvídať jeho účinky a jeho adresátovi umožňuje náležite sa správať (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 17. február 2004, Maestri v. Taliansko, CE:ECHR:2004:0217JUD003974898, § 30).

45

Okrem toho treba uviesť, že v demokracii sú Parlament alebo porovnateľné orgány tribúnami nevyhnutnými na politickú diskusiu. Zásah do slobody prejavu vykonávanej týmito orgánmi možno teda odôvodniť len naliehavými dôvodmi (rozsudok ESĽP, 17. december 2002, A. v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:2002:1217JUD003537397, § 79).

46

Navyše, ako neustále pripomína ESĽP vo svojej judikatúre, sloboda prejavu poslancov má osobitný význam. Sloboda prejavu, cenná pre každého, je totiž obzvlášť cenná pre zvoleného zástupcu ľudu; on zastupuje svojich voličov, upozorňuje na ich obavy a bráni ich záujmy. Zásahy do slobody prejavu opozičného poslanca, akým je žalobca, vyžadujú od sudcu vykonať najprísnejšie preskúmanie (rozsudok ESĽP, 23. apríl 1992, Castells v. Španielsko, CE:ECHR:1992:0423JUD001179885, § 42).

47

Treba sa preto domnievať, že slobode prejavu poslancov musí byť priznaná zvýšená ochrana s ohľadom na podstatný význam, ktorý zohráva Parlament v demokratickej spoločnosti.

48

Popri zdôraznení, že každé vyjadrenie v parlamentných priestoroch si vyžaduje vysoký stupeň ochrany, ESĽP však nedávno pripustil, s ohľadom na úzky vzťah, ktorý existuje medzi skutočne demokratickým charakterom politického režimu a fungovaním Parlamentu, že výkon slobody prejavu v Parlamente musí niekedy ustúpiť pred legitímnymi záujmami, ktorými sú ochrana riadneho priebehu parlamentnej činnosti a ochrana práv ostatných poslancov (rozsudok ESĽP, 17. máj 2016, Karácsony a iní v. Maďarsko, CE:ECHR:2016:0517JUD004246113, § 138 až 141).

49

Treba uviesť, že ESĽP na jednej strane spojil možnosť parlamentu sankcionovať správanie jedného z jeho členov s potrebou zabezpečiť riadny chod parlamentných činností a na druhej strane priznal parlamentom širokú autonómiu pri úprave spôsobu, okamihu a miesta, ktoré si poslanci zvolili na ich vyjadrenia (kontrola vykonávaná ESĽP je následkom toho obmedzená), ale naproti tomu veľmi malú slobodu pri úprave obsahu vyjadrení poslancov (kontrola vykonávaná ESĽP je následkom toho prísnejšia). Vo svojej judikatúre v tomto ohľade uvádza iba „istú mieru právnej úpravy… potrebnej na účely zabránenia takým vyjadreniam, akými sú priame alebo nepriame výzvy na násilie“ (rozsudok ESĽP, 17. máj 2016, Karácsony a iní v. Maďarsko, CE:ECHR:2016:0517JUD004246113, § 140).

50

Na jednej strane z toho vyplýva, že rokovací poriadok parlamentu môže stanoviť možnosť sankcionovať vyjadrenia poslancov iba v prípade, že by tým ohrozovali riadne fungovanie Parlamentu alebo predstavovali vážne nebezpečenstvo pre spoločnosť, akými sú výzvy na násilie alebo rasovú nenávisť.

51

Na druhej strane právomoc priznaná parlamentom uložiť disciplinárne sankcie na účely zabezpečenia riadneho výkonu ich činností alebo ochrany istých práv, základných zásad alebo slobôd by sa mala zosúladiť s potrebou zabezpečiť rešpektovanie slobody prejavu poslancov.

52

Treba preto pri zohľadnení osobitného významu slobody prejavu poslancov a striktných hraníc, v ktorých možno obmedziť túto slobodu, overiť v súlade so zásadami stanovenými judikatúrou ESĽP v tomto kontexte, či uložením predmetnej disciplinárnej sankcie Parlament dodržal podmienky stanovené v článku 166 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku.

53

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, rokovací poriadok v znení platnom v čase skutkových okolností, tak ako ho uplatnilo predsedníctvo Parlamentu, stanovuje v štvrtej kapitole hlavy VII s názvom „Opatrenia, ktoré sa majú prijať v prípade nedodržiavania pravidiel správania poslancov“ okamžité opatrenia, ktoré môže prijať predseda na obnovenie poriadku (článok 165 rokovacieho poriadku) a disciplinárne sankcie, ktoré môže prijať predseda Parlamentu voči poslancovi (článok 166 rokovacieho poriadku).

54

Podľa článku 166 ods. 1 prvého pododseku rokovacieho poriadku, ktorý bol uplatnený v prejednávanej veci, predseda Parlamentu prijme odôvodnené rozhodnutie ukladajúce primeranú sankciu „v prípadoch závažného narušenia poriadku alebo chodu Parlamentu porušením zásad stanovených v článku 11…“.

55

Treba zdôrazniť, že znenie článku 166 ods. 1 rokovacieho poriadku sa líši podľa jazykových verzií tohto nariadenia. Na rozdiel od francúzskej jazykovej verzie tohto ustanovenia, ako aj, predovšetkým, nemeckej, talianskej, španielskej, holandskej a gréckej jazykovej verzie, anglická jazyková verzia neuvádza narušenie „poriadku“ alebo „chodu“ Parlamentu, ale používa výraz „disruption of Parliament“. Podľa Parlamentu sa tento výraz nevzťahuje iba na parlamentnú činnosť v rokovacej sále, ale označuje širšiu situáciu, než je schôdza, zahŕňajúc aj dosah na jeho reputáciu alebo jeho dôstojnosť ako inštitúcie.

56

V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry nevyhnutnosť jednotného výkladu ustanovenia v prípade rozdielnosti medzi jeho rôznymi jazykovými verziami vyžaduje, aby sa dotknuté ustanovenie vykladalo v závislosti od kontextu a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2016, Bayer CropScience a Stichting De Bijenstichting, C‑442/14, EU:C:2016:890, bod 84 a citovanú judikatúru).

57

Vyplýva z toho, že stanovisko zastávané Parlamentom na pojednávaní, podľa ktorého je potrebné vychádzať z anglickej verzie článku 166 rokovacieho poriadku na účely výkladu vôle normotvorcu a všetkých jazykových verzií, nemôže uspieť.

58

Vzhľadom na jeho kontext a účel sa totiž článok 166 rokovacieho poriadku vzťahuje na prípad narušenia riadneho chodu Parlamentu alebo parlamentných činností a smeruje teda k sankcionovaniu správania poslanca zúčastňujúceho sa na schôdzi parlamentu alebo na parlamentnej činnosti, ktoré by mohlo vážne narušiť ich priebeh. Tento výklad napokon zodpovedá, ako to bolo pripomenuté v bodoch 49 až 51 vyššie, všeobecnému cieľu sledovanému disciplinárnym poriadkom parlamentu, ktorého zákonný charakter bol uznaný ESĽP (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 17. máj 2016, Karácsony a iní v. Maďarsko, CE:ECHR:2016:0517JUD004246113, § 138 až 140).

59

Okrem toho treba uviesť, že znenie článku 166 rokovacieho poriadku smeruje k názoru, že oba prípady môžu byť sankcionované, a síce tak „závažné narušenie poriadku… porušením zásad stanovených v článku 11“, ako aj „závažné narušenie chodu Parlamentu porušením zásad stanovených v článku 11…“.

60

V tomto ohľade treba konštatovať, že ani z rozhodnutia predsedníctva, ani z písomností účastníkov konania nevyplýva, že vyjadrenia žalobcu v Parlamente na plenárnej schôdzi 1. marca 2017 spôsobili akékoľvek narušenie tejto schôdze v zmysle prvej alternatívy uvedenej v článku 166 ods. 1 rokovacieho poriadku. V tejto súvislosti, ako to vyplýva z odpovedí na otázky Všeobecného súdu, jedinou okamžitou reakciou na vyjadrenia žalobcu bola reakcia poslankyne, ktorej žalobca položil otázku prostredníctvom modrej karty. Táto poslankyňa vyjadrila svoje rozhorčenie týmito slovami: „Pán poslanec, podľa Vás, podľa Vašich teórií, by som ani nemala právo byť tu ako poslankyňa, viem, že Vás to bolí, viem, že Vás to vôbec neteší, že dnešné ženy majú právo zastupovať občanov za rovnakých podmienok, s rovnakými právami ako Vy. A ja som žena a bránim práva žien proti mužom ako Vy“. Táto reakcia však nemôže charakterizovať vznik závažného narušenia plenárnej schôdze 1. marca 2017 alebo závažného narušenia chodu Parlamentu. Koniec koncov, toto posúdenie nevyplýva z rozhodnutia predsedníctva, ktoré je predmetom skúmania zákonnosti, ktoré vykonáva Všeobecný súd na základe predmetnej žaloby.

61

Navyše Parlament v rámci svojich odpovedí na písomné otázky Všeobecného súdu, ako aj na pojednávaní potvrdil, že počas plenárnej schôdze 1. marca 2017 a v rámci súvisiacich rokovaní nedošlo v rokovacej sále v nadväznosti na vystúpenie žalobcu k žiadnemu, a fortiori závažnému, narušeniu chodu. Parlament však potvrdil, že na prípad žalobcu sa predsa len vzťahuje druhá alternatíva uvedená v článku 166 ods. 1 prvom pododseku rokovacieho poriadku, a síce „narušenie chodu“, ktoré bolo priamym následkom porušenia zásad uvedených v článku 11 tohto rokovacieho poriadku, stanovujúceho pravidlá správania poslancov. Parlament v tejto súvislosti tvrdil, že „narušenie“, ktoré odôvodňovalo uloženie disciplinárnych sankcií voči žalobcovi, sa prejavilo mimo schôdze prostredníctvom narušenia jeho reputácie a jeho dôstojnosti ako inštitúcie. Parlament okrem toho spresnil, že narušenie chodu stanovené v článku 166 ods. 1 rokovacieho poriadku sa neobmedzuje na rokovania alebo činnosť v rámci budovy, ale že mu je potrebné priznať širší význam, pri zahrnutí Parlamentu ako celku, jeho dôstojnosti, reputácie, a teda jeho fungovania.

62

Táto argumentácia nemôže uspieť.

63

Po prvé treba konštatovať, že tvrdenie Parlamentu na pojednávaní, podľa ktorého sa na situáciu žalobcu vzťahuje druhá alternatíva uvedená v článku 166 ods. 1 prvom pododseku rokovacieho poriadku, a síce narušenie chodu Parlamentu, nevyplýva z rozhodnutia predsedníctva, ktoré neuvádza spresnenie o konkrétnom dôvode porušenia, ktoré bolo v prejednávanej veci určené spomedzi dôvodov uvedených v danom ustanovení. Uvedené rozhodnutie sa v tejto súvislosti v bode 32 obmedzuje na konštatovanie, že správanie žalobcu predstavuje porušenie zásad definovaných v článku 11 ods. 3 rokovacieho poriadku, keďže nerešpektuje dôstojnosť Parlamentu, a vyvodzuje z toho existenciu „narušenia chodu Parlamentu“ v zmysle článku 166 tohto rokovacieho poriadku. V rozpore s tým, čo tvrdil Parlament na pojednávaní, odlišný výklad bodu 32 rozhodnutia predsedníctva nemôže vyplývať z odôvodnení uvedených v bodoch 26 a 27 tohto rozhodnutia, s ohľadom na ktoré ho treba vykladať. Tieto body sa totiž obmedzujú na uvedenie toho, že provokatívne, úmyselné, urážajúce a diskriminačné prejavy tak voči ženám, ako aj voči Parlamentu ako inštitúcii predstavujú porušenie základnej hodnoty Únie a mohli prispieť k negatívnemu vnímaniu Parlamentu a jeho poslancov verejnosťou. Na základe toho, ak by tieto posúdenia mohli byť nanajvýš vykladané tak, že konštatujú porušenie článku 11 rokovacieho poriadku, v nijakom prípade neuvádzajú narušenie chodu Parlamentu, ako je to vyžadované v článku 166 rokovacieho poriadku.

64

V tomto ohľade stačí pripomenúť, že je to skutočne článok 166 rokovacieho poriadku, a nie jeho článok 11, ktorý spresňuje podmienky, za ktorých možno poslancovi uložiť sankciu. Článok 11 tohto rokovacieho poriadku totiž stanovuje pravidlá správania, pripomínajúc zásady a hodnoty, podľa ktorých sa musia poslanci správať, pričom toto správanie podľa článku 11 ods. 3 prvého pododseku uvedeného poriadku nesmie narúšať riadny priebeh parlamentnej činnosti, zachovanie bezpečnosti a poriadku v priestoroch Parlamentu, ani fungovanie jeho zariadení. Okrem toho článok 11 ods. 3 druhý pododsek rokovacieho poriadku stanovuje, že počas parlamentných rozpráv sa poslanci zdržia hanlivého, rasistického alebo xenofóbneho vyjadrovania alebo správania. Naproti tomu, pokiaľ ide o možné následky nedodržiavania týchto pravidiel správania, článok 11 ods. 3 štvrtý pododsek rokovacieho poriadku sa obmedzuje na stanovenie, že to „môže“ viesť k použitiu „opatrení“ v súlade s článkami 165, 166 a 167 rokovacieho poriadku. Vyplýva z toho, že záver vyvodený v bode 32 rozhodnutia predsedníctva, podľa ktorého porušenie zásad a hodnôt definovaných v článku 11 tohto rokovacieho poriadku vedie ipso facto ku konštatovaniu závažného narušenia poriadku alebo chodu Parlamentu, vôbec nevyplýva z daného ustanovenia.

65

Okolnosť, že článok 11 ods. 3 rokovacieho poriadku v znení uplatniteľnom na prejednávaný spor obsahuje vo svojom druhom pododseku odkaz na „hanliv[é], rasistick[é] alebo xenofóbn[e] vyjadrovanie alebo správanie“, nemôže oslabiť tento záver. V tomto ohľade treba uviesť, že hoci článok 166 ods. 1 rokovacieho poriadku vo svojom staršom znení odkazuje na zásady definované v článku 11 tohto rokovacieho poriadku, doslovný výklad prvého z týchto ustanovení by viedol k záveru, že porušenie uvedených zásad nepredstavuje samostatný dôvod obvinenia, ale dodatočnú podmienku nevyhnutnú na to, aby bolo možné sankcionovať závažné narušenie poriadku alebo chodu Parlamentu, čo Parlament okrem toho potvrdil na pojednávaní. Vyplýva z toho, že aj za predpokladu, že by porušenie zásad stanovených v článku 11 rokovacieho poriadku bolo preukázané, nemôže byť samo ako také sankcionované, ale len v prípade, že sa spája so závažným narušením poriadku alebo chodu Parlamentu, čo Parlament tiež potvrdil na pojednávaní.

66

Po druhé na rozdiel od tvrdení Parlamentu uvedených na pojednávaní, narušenie chodu Parlamentu uvedené v článku 166 ods. 1 prvom pododseku rokovacieho poriadku, ktoré by sa uskutočnilo mimo rokovacej sály, vzhľadom na ohlas, ktorý mali vyjadrenia žalobcu mimo Parlamentu, nemožno chápať ako narušenie reputácie alebo dôstojnosti Parlamentu ako inštitúcie. Okolnosť uvedená v bode 27 rozhodnutia predsedníctva, že vyjadrenia žalobcu po plenárnej schôdzi z 1. marca 2017 pritiahli pozornosť médií a sociálnych sietí a že „mohli“ (likely) prispieť k negatívnemu vnímaniu Parlamentu a jeho poslancov verejnosťou, je irelevantná, keďže neumožňuje dospieť k záveru, že Parlament preukázal existenciu narušenia svojho chodu v zmysle článku 166 rokovacieho poriadku. Okrem toho rozhodnutie predsedníctva neobsahuje žiadne posúdenie kritérií, ktoré mohli predsedníctvo Parlamentu priviesť ku konštatovaniu údajného narušenia dôstojnosti Parlamentu. Navyše z dôvodu chýbajúcej definície objektívnych kritérií na účely posúdenia existencie tohto narušenia a vzhľadom na prinajmenšom nejasný charakter pojmu „dôstojnosť Parlamentu“ alebo narušenie tejto dôstojnosti, ako aj na širokú mieru úvahy, ktorú má Parlament v tejto oblasti, by takýto výklad mal za následok svojvoľné obmedzenie slobody prejavu poslancov.

67

Treba navyše uviesť, že článok 166 ods. 2 rokovacieho poriadku sa týka správania poslancov a stanovuje, že pri jeho posudzovaní sa berie do úvahy, či je správanie mimoriadne, opakované alebo trvalé, ako aj stupeň jeho závažnosti. Naproti tomu sa tam nespomínajú vyjadrenia, príhovory alebo prejavy, a teda nemôžu byť ako také predmetom sankčného opatrenia.

68

Vyplýva z toho, že aj za predpokladu, že vyjadrenia uvedené v rámci parlamentných funkcií sa môžu prirovnať k správaniu, ktoré musí podľa článku 11 ods. 3 prvého pododseku rokovacieho poriadku najmä zodpovedať určitým hodnotám a nesmie narušiť riadny priebeh parlamentných činností, a že tieto vyjadrenia mohli z tohto titulu predstavovať porušenie zásad a hodnôt definovaných v danom ustanovení, nemôžu byť predmetom sankcie pri absencii závažného narušenia poriadku alebo chodu Parlamentu.

69

Navyše rozlíšenie, ktoré je stanovené v článku 166 ods. 2 druhom pododseku rokovacieho poriadku na účely posúdenia správania poslancov počas výkonu ich parlamentných funkcií, medzi na jednej strane správaniami vizuálnej povahy, ktoré možno za určitých okolností tolerovať, a správaniami, „ktoré aktívnym spôsobom narúšajú akúkoľvek parlamentnú činnosť“ na strane druhej, neumožňuje domnievať sa, že vyjadrenia prednesené na parlamentnom rokovaní môžu byť zahrnuté do tejto poslednej kategórie správaní a z tohto dôvodu sankcionované pri absencii konštatovania závažného narušenia poriadku alebo chodu Parlamentu.

70

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy, ako aj osobitný význam, ktorý má sloboda prejavu poslancov a striktné hranice, za ktorých ju možno obmedziť, pripomenuté v bodoch 37 až 51 vyššie, články 11 a 166 rokovacieho poriadku sa majú vykladať tak, že neumožňujú sankcionovať poslanca z dôvodu vyjadrení prednesených v rámci jeho parlamentných funkcií pri absencii závažného narušenia poriadku alebo chodu Parlamentu.

71

Za týchto podmienok a napriek osobitne šokujúcemu charakteru výrazov použitých žalobcom pri jeho vystúpení na plenárnej schôdzi 1. marca 2017 mu Parlament za okolností prejednávanej veci nemohol uložiť disciplinárnu sankciu na základe článku 166 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku.

72

Navyše, aj keby sa konštatovalo, že narušenie chodu sa neobmedzovalo stricto sensu na rokovaciu sálu, vzhľadom na skutočnosť, že odkaz na „poriadok“ v článku 166 ods. 1 rokovacieho poriadku existuje iba v súvislosti s prvou alternatívou, teda pri závažnom narušení, taká široká definícia, ako je tá obhajovaná Parlamentom, by nemohla uspieť z dôvodov uvedených v bode 66 vyššie.

73

Vzhľadom na vyššie uvedené treba vyhovieť prvému žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom sa týka preukázania porušenia článku 166 rokovacieho poriadku, ako aj prvej časti návrhov a zrušiť rozhodnutie predsedníctva bez toho, aby bolo potrebné preskúmať druhý žalobný dôvod vznesený na podporu návrhov na zrušenie.

74

Na podporu svojich návrhov na náhradu škody žalobca uvádza, že zrušenie rozhodnutia predsedníctva mu neumožní získať náhradu celej utrpenej škody. Navrhuje na jednej strane náhradu finančnej škody vyplývajúcej zo straty nároku na denný príspevok, zodpovedajúcej sume 9180 eur. Na druhej strane navrhuje zaviazať Parlament na zaplatenie sumy vo výške 10000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z prerušenia jeho účasti na činnostiach Parlamentu, zo zákazu zastupovať Parlament, ako aj z poškodenia jeho povesti a vážnosti.

75

Parlament tvrdí, že návrh na náhradu finančnej škody je neprípustný. Okrem toho sa domnieva, že zrušenie rozhodnutia predsedníctva by predstavovalo primeranú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu. Subsidiárne sa domnieva, že primeranou by bola suma v maximálnej výške 1000 eur.

76

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, v prvom rade v súvislosti s návrhom na náhradu finančnej škody vyplývajúcej zo straty nároku na denný príspevok stačí uviesť, že žalobca nevysvetľuje, ako mu okolnosť, že mu už bola uložená predmetná sankcia, dokonca aj v prípade zrušenia rozhodnutia predsedníctva, neumožní získať náhradu celej škody, o to viac, že sa obmedzuje na návrh na zaplatenie sumy zodpovedajúcej náhrade škody, ktorú by získal v prípade absencie uloženej sankcie, teda sumy 9180 eur. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia predsedníctva a v súlade s článkom 266 ZFEÚ bude Parlament príslušný prijať opatrenia potrebné na výkon tohto rozsudku, čo zahŕňa zaplatenie súm zodpovedajúcich dennému príspevku, ktorého vyplácanie bolo prerušené.

77

Vyplýva z toho, že návrh na náhradu finančnej škody treba zamietnuť.

78

Pokiaľ ide po druhé o návrh na náhradu nemajetkovej ujmy údajne utrpenej žalobcom, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry samotné zrušenie protiprávneho aktu môže predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu celej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť (rozsudky z 9. júla 1987, Hochbaum a Rawes/Komisia, 44/85, 77/85, 294/85 a 295/85, EU:C:1987:348, bod 22, a z 9. novembra 2004, Montalto/Rada, T‑116/03, EU:T:2004:325, bod 127), neplatí to vtedy, keď žalobca preukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti odôvodňujúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením (pozri rozsudok z 25. júna 2015, EE/Komisia, F‑55/14, EU:F:2015:66, bod 46 a citovanú judikatúru).

79

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, nič v spise neumožňuje dospieť k záveru, že rozhodnutie predsedníctva bolo prijaté za podmienok, ktoré žalobcovi spôsobili nemajetkovú ujmu nezávisle na zrušenom akte. Z tohto dôvodu treba návrh na náhradu nemajetkovej ujmy zamietnuť.

80

Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci sa vyhovelo iba návrhu na zrušenie, je namieste rozhodnúť, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)

rozhodol takto: