1

Uniwersytet Wrocławski (Vroclavská univerzita, Poľsko) a Poľská republika sa vo svojich odvolaniach domáhajú zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 13. júna 2017, Uniwersytet Wrocławski/REA (T‑137/16, neuverejnené, ďalej len napadnuté uznesenie, EU:T:2017:407), ktorým uvedený súd zamietol ako zjavne neprípustnú žalobu Vroclavskej univerzity, ktorou sa táto univerzita domáhala jednak zrušenia rozhodnutí Výkonnej agentúry pre výskum (REA) konajúcej na základe poverenia Európskou komisiou, ktorými bola vypovedaná dohoda o grante Cossar (č. 252908) a uložená tejto univerzite povinnosť vrátiť sumy vo výške 36508,37 eura, 58031,38 eura a 6286,68 eura, ako aj zaplatiť náhradu škody vo výške 5803,14 eura, a jednak vrátenia príslušných súm touto agentúrou spolu s úrokmi počítanými odo dňa zaplatenia do dňa vrátenia.

2

Podľa článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na Všeobecný súd na základe článku 53 prvého odseku tohto štatútu:

„Členské štáty a orgány Únie zastupuje na Súdnom dvore splnomocnený zástupca vymenovaný pre každú vec osobitne; splnomocnenému zástupcovi môže pomáhať poradca alebo advokát.

Štáty, ktoré nie sú členskými štátmi, ale ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore, a taktiež Dozorný úrad EZVO uvedený v tejto dohode, sú zastupované rovnakým spôsobom.

Ostatné strany zastupuje advokát.

Účastníka konania môže pred Súdnym dvorom zastupovať alebo mu pomáhať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore.“

3

Článok 51 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje:

„Účastníkov konania musí zastupovať splnomocnený zástupca alebo advokát podľa podmienok stanovených v článku 19 štatútu.“

4

Poľské právo pozná okrem povolania advokáta tiež povolanie právneho poradcu (radca prawny). Právni poradcovia môžu požiadať o zapísanie do komory poradcov a získať tak oprávnenie zastupovať svojich klientov pred poľskými súdmi.

5

Okolnosti predchádzajúce sporu možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

6

V rámci programu v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných aktivít uzatvorila REA s Vroclavskou univerzitou dohodu o grante, ktorá okrem iného stanovovala, že vedecký pracovník zamestnaný na plný úväzok v rámci činnosti, na ktorú bol grant poskytnutý, nie je oprávnený poberať iné príjmy, než sú príjmy súvisiace s jeho vedeckou činnosťou.

7

Keďže ale vyšlo najavo, že dotknutý vedecký pracovník poberal tiež odmeny z iných činností, REA vypovedala dohodu o grante, zaslala Vroclavskej univerzite oznámenie o dlhu vo výške 36508,37 eura a informovala ju, že vyberie sumu 6286,68 eura priamo z garančného fondu v súlade s dohodou o grante. Vroclavská univerzita uhradila sumu uvedenú v uvedenom oznámení o dlhu.

8

V nadväznosti na vyšetrovanie vedené Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) REA zaslala Vroclavskej univerzite dve dodatočné oznámenia o dlhu vo výške 58031,38 eura, čo zodpovedá zostávajúcej časti grantu, ktorá má byť vrátená, a dlhu vo výške 5803,14 eura ako náhrade škody vyplývajúcej z trestnoprávnej doložky v dohode o grante. Vroclavská univerzita uhradila aj sumy uvedené v týchto dvoch oznámeniach o dlhu.

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. marca 2016 Vroclavská univerzita podala žalobu, ktorou sa domáhala na jednej strane zrušenia rozhodnutí, ktorými REA vypovedala dohodu o grante a uložila univerzite povinnosť vrátiť časť predmetného grantu a zaplatiť náhradu škody, a na druhej strane vrátenia príslušných súm spolu s úrokmi počítanými odo dňa zaplatenia súm touto univerzitou do dňa ich vrátenia zo strany REA.

10

REA vo svojom vyjadrení k žalobe namietala neprípustnosť tejto žaloby vyplývajúcu najmä z toho, že právny poradca zastupujúci Vroclavskú univerzitu bol zamestnancom vo výskumnom centre fakulty práva, verejnej správy a ekonómie tejto univerzity, a že preto nespĺňal podmienku nezávislosti, ktorú vyžaduje štatút.

11

Vroclavská univerzita uviedla, že aj keď právny poradca, ktorý ju zastupoval pred Všeobecným súdom, mal s ňou v minulosti uzatvorenú pracovnú zmluvu, v čase podania žaloby na prvom stupni to už neplatilo. Od 3. októbra 2015 bol totiž tento právny poradca viazaný civilnoprávnou zmluvou o poskytovaní výučby. Pre túto zmluvu je charakteristická neexistencia vzťahu podriadenosti, a preto ju nemožno považovať za pracovnú zmluvu.

12

V bode 14 napadnutého uznesenia Všeobecný súd uviedol, že článok 19 tretí a štvrtý odsek štatútu, ktorý sa v súlade s článkom 53 tohto štatútu uplatňuje na konanie pred Všeobecným súdom, stanovuje, že takzvaní „neprivilegovaní“ účastníci konania musia byť zastúpení advokátom a že iba advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu, môže zastupovať alebo pomáhať týmto účastníkom pred Súdnym dvorom.

13

V bodoch 16 a 17 napadnutého uznesenia Všeobecný súd v súvislosti s týmito dvoma kumulatívnymi podmienkami konštatoval, že na rozdiel od oprávnenia vystupovať pred súdom členského štátu pojem advokát neobsahuje žiaden výslovný odkaz na vnútroštátne právo členských štátov, ktorý by mal určiť jeho zmysel a dosah. Všeobecný súd spresnil, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora sa tento pojem musí, pokiaľ je to možné, vykladať autonómne s prihliadnutím na kontext tohto ustanovenia, ako aj na sledovaný cieľ bez toho, aby sa odkazovalo na vnútroštátne právo.

14

Všeobecný súd preto v bode 18 napadnutého uznesenia, s odkazom na chápanie úlohy advokáta v právnom poriadku Únie, ktoré vychádza zo spoločných právnych tradícií členských štátov a o ktoré sa opiera článok 19 štatútu, ako aj na rozsudky z 18. mája 1982, AM & S Europe/Komisia (155/79, EU:C:1982:157, bod 24); zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i. (C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 42), a zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia (C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553, bod 23), usúdil, že advokát spolupracuje pri výkone spravodlivosti a svojmu klientovi je povinný poskytnúť úplne nestranne a vo vyššom záujme spravodlivosti právnu pomoc, ktorú tento klient potrebuje.

15

V bode 19 napadnutého uznesenia z toho vyvodil, že požiadavka nezávislosti advokáta predpokladá neexistenciu akéhokoľvek pracovnoprávneho vzťahu medzi advokátom a jeho klientom, pričom pojem nezávislosti je vymedzený nielen pozitívne, teda s odkazom na profesijné povinnosti, ale aj negatívne, teda neexistenciou pracovnoprávneho vzťahu.

16

V bode 20 napadnutého uznesenia Všeobecný súd usúdil, že tieto úvahy sa v prejednávanej veci uplatnia, a to v situácii, keď je právny poradca viazaný zmluvou o poskytovaní služieb voči účastníkovi konania, ktorého má zastupovať, pretože aj keby sa z formálneho hľadiska bolo potrebné domnievať, že takáto zmluva nevedie k pracovnoprávnemu vzťahu medzi týmito dvoma stranami, nič to nemení na skutočnosti, že takáto situácia vyvoláva riziko, že odborný názor tohto právneho poradcu by prinajmenšom sčasti mohol byť ovplyvnený jeho pracovným prostredím, ako v podstate pripomenul Súdny dvor v bode 25 rozsudku zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia (C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553).

17

Všeobecný súd preto v bode 21 napadnutého uznesenia rozhodol, že vzhľadom na to, že žaloba, ktorou sa začalo konanie na prvom stupni, bola podpísaná uvedeným právnym poradcom, nebola táto žaloba na prvom stupni podaná osobou, ktorá spĺňa požiadavky článku 19 tretieho a štvrtého odseku štatútu a článku 51 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. V dôsledku toho Všeobecný súd žalobu zamietol ako zjavne neprípustnú.

18

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 24. novembra 2017 boli prejednávané veci spojené na spoločné konanie na účely písomnej a ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

19

Česká republika podala 6. februára 2018 návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania v spojených veciach. Uznesením z 31. mája 2018 predseda Súdneho dvora vyhovel tomuto návrhu.

20

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 5. júla 2018, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA (C‑515/17 P a C‑561/17 P, neuverejnené, EU:C:2018:553), bolo vyhovené návrhu Krajowa Izba Radców Prawnych (Národná komora právnych poradcov, Poľsko) na vstup vedľajšieho účastníka do konania vo veci C‑561/17 P na podporu návrhov Poľskej republiky.

21

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 27. februára 2019, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA (C‑515/17 P a C‑561/17 P, neuverejnené, EU:C:2019:174), bol zamietnutý návrh Association of Corporate Counsel Europe (Združenie európskych komerčných právnikov) na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

22

Vroclavská univerzita, podporovaná Českou republikou, svojím odvolaním vo veci C‑515/17 P navrhuje, aby Súdny dvor:

23

Poľská republika, podporovaná Českou republikou a Národnou komorou právnych poradcov, svojím odvolaním vo veci C‑561/17 P navrhuje, aby Súdny dvor:

24

REA navrhuje, aby Súdny dvor:

25

Vroclavská univerzita na podporu svojho odvolania vo veci C‑515/17 P uvádza dva odvolacie dôvody založené na nesprávnom výklade článku 19 štatútu a na nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia. Poľská republika na podporu svojho odvolania vo veci C‑561/17 P uvádza tri odvolacie dôvody založené na nesprávnom výklade tohto článku, na porušení zásad právnej istoty a účinnej súdnej ochrany a na nedostatočnom odôvodnení tohto uznesenia.

26

Vzhľadom na ich súvislosť je potrebné spoločne preskúmať prvý odvolací dôvod oboch odvolaní a druhý odvolací dôvod vo veci C‑561/17 P, ktoré sú založené na nesprávnom výklade článku 19 štatútu a na porušení zásad právnej istoty a účinnej súdnej ochrany.

27

Svojím prvým odvolacím dôvodom Vroclavská univerzita vytýka Všeobecnému súdu to, že rozhodol, že právny poradca spojený s účastníkom konania, ktorého zastupuje, zmluvou o poskytovaní služieb, podľa ktorej je povinný zabezpečovať výučbu, nemá nezávislosť vyžadovanú na zastupovanie svojho klienta v rámci konania pred súdmi Únie.

28

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Vroclavská univerzita tvrdí, že povaha a hlavné znaky predmetnej zmluvy o poskytovaní služieb neumožňujú považovať túto zmluvu za pracovnú zmluvu, keďže chýba vzťah podriadenosti, ktorý je charakteristický pre tento typ zmluvy.

29

V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu Vroclavská univerzita tvrdí, že dôvod napadnutého uznesenia, podľa ktorého každý právny vzťah medzi účastníkom konania a jeho zástupcom prináša riziko ovplyvnenia právneho názoru tohto zástupcu, odporuje zásadám proporcionality a subsidiarity, keďže zveruje inštitúciám Únie výlučnú právomoc rozhodovať o tom, kto je oprávnený vystupovať pred súdmi Únie.

30

V tretej časti uvedeného odvolacieho dôvodu Vroclavská univerzita, ktorú podporuje Česká republika a Národná komora právnych poradcov, vytýka Všeobecnému súdu nezohľadnenie vnútroštátnych právnych poriadkov, a to konkrétne poľského práva, ktoré zaručuje nezávislosť a neexistenciu akejkoľvek podriadenosti právneho poradcu vo vzťahu k tretím osobám. Vroclavská univerzita zdôrazňuje, že rovnako ako v prípade povolania advokáta aj povolanie právneho poradcu slúži tak záujmu spravodlivosti, ako aj záujmu osôb, ktorých ochranou práv bol poverený, pričom je založené na verejnej dôvere a vymedzené etickým kódexom.

31

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Poľská republika po prvé tvrdí, že výklad článku 19 štatútu uskutočnený Všeobecným súdom v napadnutom uznesení nemá oporu tak v spoločných právnych tradíciách členských štátov, ako ani v práve Únie. V tejto súvislosti Poľská republika zdôrazňuje, že Všeobecný súd si protirečí, keď usudzuje, že úloha advokáta vychádza zo spoločných právnych tradícií členských štátov a pritom súčasne vykladá pojem „advokát“ bez odkazu na vnútroštátne právo.

32

Po druhé Poľská republika tvrdí, že posúdenie nezávislosti vo vzťahu ku klientovi nemôže byť vykonané bez odkazu na záruky vyplývajúce z jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov.

33

Po tretie sa Poľská republika domnieva, že pojem nezávislosť, tak ako je chápaný v napadnutom uznesení, je v rozpore s realitou výkonu povolania advokáta, keďže je založený na domnienke, že interný advokát, ktorý vykonáva svoje povolanie v rámci pracovnoprávneho vzťahu, bude vystavený väčšiemu tlaku zo strany zamestnávateľa než externý advokát, ktorý je vystavený iba tlaku zo strany svojho klienta.

34

Po štvrté Poľská republika tvrdí, že ak by sa malo dospieť k riešeniu presadzovanému Všeobecným súdom, ktoré sa opiera o súčasnú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa zastupovania účastníkov konania pred súdmi Únie, malo by to za následok vytvorenie systému, v ktorom by na toho istého advokáta boli uplatniteľné dve rôzne úrovne požiadaviek nezávislosti, a to jedna v konaní pred vnútroštátnymi súdmi a druhá, prísnejšia, v konaní na súdoch Únie.

35

Česká republika sa v tomto kontexte domnieva, že akékoľvek obmedzenie práva advokátov zastupovať klientov, s ktorými nemajú žiaden pracovnoprávny vzťah, je potrebné vykladať reštriktívne.

36

V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Poľská republika tvrdí, že výklad článku 19 štatútu presadzovaný Všeobecným súdom prekračuje hranice súčasnej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa zastupovania účastníkov konania pred súdmi Únie.

37

Na jednej strane táto judikatúra viaže požiadavku nezávislosti advokáta výlučne na negatívnu podmienku, a to, že medzi advokátom a jeho klientom neexistuje pracovná zmluva. V prejednávanej veci však sám Všeobecný súd v bode 20 napadnutého uznesenia konštatoval, že osoba, ktorá podpísala žalobu na prvom stupni, nemala uzatvorenú pracovnú zmluvou s Vroclavskou univerzitou. V tejto súvislosti Poľská republika tvrdí, že Všeobecný súd na základe analogického uplatnenia rozsudku zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia (C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553), nesprávne rozhodol, že existencia civilnoprávnej zmluvy zaväzujúcej dotknuté strany postačuje na konštatovanie, že zástupca tejto univerzity nespĺňa podmienku nezávislosti.

38

Na druhej strane Poľská republika vytýka napadnutému uzneseniu to, že Všeobecný súd zohľadnil výlučne zmluvu uzavretú medzi právnym poradcom a Vroclavskou univerzitou, ktorá sa týkala poskytovania výučby, ale neanalyzoval existujúce vzťahy existujúce medzi stranami vo vzťahu k poskytovanej právnej pomoci.

39

Národná komora právnych poradcov trvá na tom, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že celková nezávislosť advokáta si vyžaduje absenciu akejkoľvek väzby advokáta s pracovným prostredím jeho klienta. Je totiž ťažké si predstaviť, že by zástupca mohol konať bez toho, aby nepodliehal nijakému vplyvu priameho pracovného prostredia svojho klienta.

40

Vo svojom druhom odvolacom dôvode Poľská republika tvrdí, že vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie nevymedzuje kritériá umožňujúce posúdiť požiadavku nezávislosti, ktorá je podľa názoru Všeobecného súdu nevyhnutná, toto uznesenie porušuje zásadu právnej istoty. Navyše podľa Poľskej republiky, keďže dôsledkom konštatovania nedostatku nezávislosti zástupcu bolo zamietnutie žaloby, žalobca bol zbavený účinného prostriedku nápravy a svojho práva na prístup k súdu.

41

Česká republika pripomína, že zastúpenie advokátom pred súdnymi orgánmi je súčasťou práva na účinnú súdnu ochranu, ktoré je zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Zakázať žalobcovi uzavrieť dohodu o zastupovaní pred súdom s advokátom, s ktorým má okrem iného aj zmluvný vzťah, by mu mohlo spôsobiť dodatočné náklady.

42

Národná komora právnych poradcov tvrdí, že obmedzením práva na účinný prostriedok nápravy pred Všeobecným súdom, ktoré je chránené článkom 47 Charty, je nielen to, že sa zakáže zastúpenie účastníka konania v zmysle článku 19 tretieho a štvrtého odseku štatútu advokátom, ktorý má s ním uzatvorenú zmluvu, ale aj situácia, ktorá z toho vyplynie, a to zamietnutie žaloby bez možnosti odstrániť údajnú procesnú vadu.

43

REA v prvom rade namieta neprípustnosť oboch odvolaní v rozsahu, v akom uvádzajú tvrdenia týkajúce sa posúdenia skutkových okolností a sú založené na dôvodoch a tvrdeniach, ktoré už boli prejednané pred Všeobecným súdom. Ďalej uvádza, že odvolanie Vroclavskej univerzity je neprípustné, keďže sa zakladá na skutočnostiach týkajúcich sa situácie dotknutého advokáta, ktoré neboli prednesené pred Všeobecným súdom. Napokon uvádza, že argumentácia Českej republiky a Národnej komory právnych poradcov ako vedľajších účastníkov konania je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka porušenia článku 47 Charty, keďže ani Vroclavská univerzita, ani Poľská republika takéto tvrdenie neuviedli. Argumentácia Českej republiky je podľa názoru REA neprípustná tiež preto, že neoznačuje žiadny konkrétny bod napadnutého uznesenia.

44

Pokiaľ ide o meritum veci, REA sa domnieva, že argumentácia, podľa ktorej sa má výklad článku 19 štatútu vykonať na základe vnútroštátnych predpisov, vedie k nahradeniu tohto článku, ktorý upravuje zastupovanie účastníkov konania pred súdmi Únie, vnútroštátnymi predpismi stanovenými pre jednotlivé prípady. Výklad, ktorý uskutočnil Všeobecný súd, preto podľa REA ani zďaleka nie je „obmedzením“, ale predstavuje skôr záruku toho, že všetci advokáti Únie budú podliehať rovnakým podmienkam, pokiaľ ide o zastupovanie pred Súdnym dvorom.

45

Okrem toho Všeobecný súd podľa REA nešiel nad rámec existujúcej judikatúry Súdneho dvora v tomto smere, ktorá je širšia, ako predpokladajú odvolania, keďže už stanovila požiadavku, aby medzi poradcom a účastníkom konania, ktorého zastupuje, existoval dostatočný odstup.

46

Argumentácia vychádzajúca z článku 47 Charty by podľa REA mala byť v každom prípade odmietnutá ako nedôvodná, keďže neprípustnosť žaloby nebráni Vroclavskej univerzite, aby sa nechala zastúpiť iným poradcom, ktorý by opätovne podal žalobu na Všeobecnom súde na základe článku 272 ZFEÚ.

47

Pokiaľ ide o námietky neprípustnosti, ktoré vzniesla REA po prvé z dôvodu, že odvolania obsahujú tvrdenia týkajúce sa posúdenia skutkových okolností, je potrebné pripomenúť, že z článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku štatútu vyplýva, že len Všeobecný súd má právomoc jednak zistiť skutkový stav okrem prípadu, ak by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Toto posúdenie nepredstavuje s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených Všeobecnému súdu právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. Pokiaľ Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 256 ZFEÚ právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho vyvodil Všeobecný súd.

48

Všeobecný súd sa v prejednávanej veci pri posúdení povahy a obsahu profesijného vzťahu medzi Vroclavskou univerzitou a jej zástupcom opieral o skutkové okolnosti, ktorých kvalifikáciu môže Súdny dvor preskúmať s ohľadom na článok 19 štatútu a na spôsob, akým má byť tento článok správne vyložený.

49

Po druhé, pokiaľ REA poukazuje na to, že odvolania sa obmedzujú na uvádzanie tvrdení, ktoré už boli prejednané pred Všeobecným súdom, treba pripomenúť, že pokiaľ odvolateľ napáda výklad alebo uplatnenie práva Únie Všeobecným súdom, právne otázky preskúmané v prvostupňovom konaní možno opätovne prejednať v odvolacom konaní. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Všeobecným súdom, odvolacie konanie by bolo zbavené časti svojho významu (rozsudok z 27. marca 2019, Canadian Solar Emea a i./Rada, C‑236/17 P, EU:C:2019:258, bod 124 a citovaná judikatúra).

50

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie REA, že Vroclavská univerzita uviedla vo svojom odvolaní nové skutočnosti, stačí konštatovať, že tieto skutočnosti sú v každom prípade irelevantné pre rozhodnutie v tomto spore.

51

Po štvrté, pokiaľ ide o vedľajšie účastníctvo Českej republiky a Národnej komory právnych poradcov, treba pripomenúť, že účastník konania, ktorému bol podľa článku 40 štatútu povolený vstup do konania pred Súdnym dvorom v postavení vedľajšieho účastníka, nemôže meniť predmet sporu, tak ako je opísaný v návrhoch a dôvodoch hlavných účastníkov konania, z čoho vyplýva, že prípustné sú len tie tvrdenia vedľajšieho účastníka konania, ktoré patria do rámca vymedzeného týmito návrhmi a dôvodmi (rozsudok z 3. decembra 2019, Česká republika/Parlament a Rada, C‑482/17, EU:C:2019:1035, bod 116).

52

Pokiaľ sa Poľská republika odvoláva najmä na porušenie zásady účinnej súdnej ochrany zaručenej článkom 47 Charty, však argumentácia Českej republiky a Národnej komory právnych poradcov spomenutá v bodoch 41 a 42 uvedeného rozsudku nie je spôsobilá zmeniť predmet sporu, ako je opísaný v návrhoch a dôvodoch uvádzaných Poľskou republikou.

53

Po piate, pokiaľ ide o tvrdenie REA o tom, že Česká republika neoznačila konkrétne body napadnutého uznesenia, je nutné konštatovať, že Česká republika podporujúca argumentáciu Vroclavskej univerzity a Poľskej republiky sa zaoberá rovnakými bodmi tohto uznesenia, akými sa zaoberajú títo účastníci konania.

54

V dôsledku toho musia byť námietky neprípustnosti vznesené zo strany REA zamietnuté.

55

Pokiaľ ide o vec samu, a konkrétne o otázku zastupovania účastníka konania pred súdmi Únie, na ktorého sa nevzťahujú prvé dva odseky článku 19 štatútu, Všeobecný súd v bode 16 napadnutého uznesenia správne pripomenul, že tento článok obsahuje dve rozdielne a kumulatívne podmienky. Prvá podmienka, stanovená v treťom odseku uvedeného článku, ukladá povinnosť takéhoto účastníka konania byť zastúpený advokátom. Druhá podmienka obsiahnutá vo štvrtom odseku toho istého článku stanovuje, že advokát zastupujúci tohto účastníka konania musí byť oprávnený vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o EHP (pozri v tomto zmysle uznesenie z 20. februára 2008, Comunidad Autónoma de Valencia/Komisia, C‑363/06 P, neuverejnené, EU:C:2008:99, bod 21).

56

Pokiaľ ide o túto druhú podmienku, zo znenia článku 19 štvrtého odseku štatútu vyplýva, že zmysel a význam tejto podmienky treba vykladať prostredníctvom odkazu na dotknuté vnútroštátne právo. V prejednávanej veci nebolo spochybnené, že právny poradca, ktorý zastupuje Vroclavskú univerzitu v rámci žaloby na prvom stupni, uvedenú podmienku splnil.

57

Naproti tomu, pokiaľ ide o prvú podmienku týkajúcu sa pojmu „advokát“, Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na to, že článok 19 tretí odsek štatútu neodkazuje na vnútroštátne právo členských štátov, treba tento pojem vykladať autonómne a jednotne v celej Únii, pričom sa zohľadňuje nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a jeho cieľ (pozri v tomto zmysle najmä uznesenie z 20. februára 2008, Comunidad Autónoma de Valencia/Komisia, C‑363/06 P, neuverejnené, EU:C:2008:99, bod 25 a citovanú judikatúru), pričom treba spresniť, že uvedený pojem v zmysle tohto článku nemá vplyv na možnosť priznanú osobám, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva oprávnené zastupovať účastníka konania, aby zastupovali toho istého účastníka konania pred Súdnym dvorom v rámci prejudiciálneho konania.

58

V tejto súvislosti zo znenia článku 19 tretieho odseku štatútu a najmä z použitia pojmu „zastupuje“ vyplýva, že „účastník konania“ v zmysle tohto ustanovenia, a to bez ohľadu na jeho postavenie, nie je oprávnený sám konať pred súdom Únie, ale musí využiť služby tretej osoby. Iné ustanovenia tohto štatútu alebo Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ako napríklad článok 21 prvý odsek uvedeného štatútu alebo aj článok 44 ods. 1 písm. b), článok 57 ods. 1 a článok 119 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, potvrdzujú aj to, že účastník konania a jeho zástupca nemôžu byť jednou a tou istou osobou (uznesenia z 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor, C‑174/96 P, EU:C:1996:473, bod 11; zo 16. marca 2006, Correia de Matos/Komisia, C‑200/05 P, neuverejnené, EU:C:2006:187, bod 10, a zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C‑464/16 P, neuverejnený, EU:C:2017:291, bod 23).

59

Vzhľadom na to, že pokiaľ ide o priame žaloby, štatút ani rokovacie poriadky Súdneho dvora a Všeobecného súdu neupravujú žiadnu odchýlku alebo výnimku z tejto povinnosti, predloženie žaloby podpísanej samotným žalobcom nemôže postačovať na účely podania žaloby, a to ani v prípade, ak žalobca je advokátom oprávneným vystupovať pred vnútroštátnym súdom (pozri uznesenia z 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor, C‑174/96 P, EU:C:1996:473, body 8 a 10; zo 16. marca 2006, Correia de Matos/Komisia, C‑200/05 P, neuverejnené, EU:C:2006:187, bod 11, ako aj zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C‑464/16 P, neuverejnené, EU:C:2017:291, bod 24).

60

Vyššie uvedené závery potvrdzuje kontext článku 19 tretieho odseku štatútu. Z tohto ustanovenia totiž výslovne vyplýva, že zastupovanie účastníka konania, na ktorého sa nevzťahujú prvé dva odseky tohto článku, pred súdom môže byť zabezpečené iba advokátom, zatiaľ čo účastníci konania, na ktorých sa tieto prvé dva odseky vzťahujú, môžu byť zastúpení splnomocneným zástupcom, ktorému môže prípadne pomáhať poradca alebo advokát.

61

Táto úvaha je podporená cieľom zastupovania účastníkov konania, na ktorých sa nevzťahujú prvé dva odseky článku 19 štatútu, advokátom, ktorým je jednak zabrániť tomu, aby súkromné osoby samé vystupovali pred súdom bez využitia sprostredkovateľa, a jednak zabezpečiť, že právnické osoby budú zastupované takým zástupcom, ktorý je od právnickej osoby, ktorú zastupuje, dostatočne nezávislý (pozri v tomto zmysle uznesenia z 5. septembra 2013, ClientEarth/Rada, C‑573/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:564, bod 14; zo 4. decembra 2014, ADR Center/Komisia, C‑259/14 P, neuverejnené, EU:C:2014:2417, bod 25, a zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C‑464/16 P, neuverejnené, EU:C:2017:291, bod 27).

62

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hoci úloha zastupovania advokátom, ako je uvedené v článku 19 treťom a štvrtom odseku štatútu, sa musí plniť v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, cieľ tejto úlohy, ako zdôraznil aj generálny advokát v bode 104 svojich návrhov, spočíva najmä v ochrane a obrane záujmov klienta v čo najväčšom rozsahu a úplne nezávisle, ako aj pri rešpektovaní zákona a profesijných a etických pravidiel.

63

Všeobecný súd pritom v bode 19 napadnutého uznesenia správne zdôraznil, že pojem nezávislosť advokáta v osobitnom kontexte článku 19 štatútu sa definuje nielen negatívne, teda neexistenciou pracovnoprávneho vzťahu, ale rovnako aj pozitívne, a to odvolaním sa na profesijnú disciplínu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia, C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553, bod 24 a citovanú judikatúru).

64

V tomto kontexte povinnosť nezávislosti uložená advokátovi neznamená, že advokát by nemal mať nijaké väzby so svojím klientom, ale znamená, že nemal by mať také väzby, ktoré zjavne narušujú jeho schopnosť zabezpečiť obranu klienta a čo najlepšie ochrániť jeho záujmy.

65

V tejto súvislosti Súdny dvor už konštatoval, že advokát zastupujúci právnickú osobu nie je od nej dostatočne nezávislý, ak má v rámci tejto právnickej osoby významné administratívne a finančné právomoci, ktoré jeho funkciu spájajú s vysokým stupňom riadenia v rámci tejto právnickej osoby, čo môže ohroziť jeho postavenie nezávislej tretej osoby (pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. septembra 2010, EREF/Komisia, C‑74/10 P a C‑75/10 P, neuverejnené, EU:C:2010:557, body 50 a 51) a od zastupovanej právnickej osoby nie je nezávislý ani advokát, ktorý v právnickej osobe, ktorú zastupuje, zastáva vysoké riadiace funkcie (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C‑464/16 P, neuverejnené, EU:C:2017:291, bod 25) alebo ktorý vlastní akcie spoločnosti, ktorú zastupuje a v ktorej správnej rade je predsedom (uznesenie zo 4. decembra 2014, ADR Center/Komisia, C‑259/14 P, neuverejnený, EU:C:2014:2417, bod 27).

66

Uvedené situácie však nemožno stotožňovať so situáciou v prejednávanej veci, kde, ako vyplýva z napadnutého uznesenia, právny zástupca nielen že zabezpečoval ochranu záujmov Vroclavskej univerzity bez akéhokoľvek vzťahu podriadenosti voči tejto univerzite, ale navyše bol s touto univerzitou spojený iba zmluvou o poskytovaní výučby na tejto univerzite.

67

Takéto spojenie totiž nestačí na to, aby bolo možné domnievať sa, že tento právny poradca sa nachádzal v situácii, ktorá by zjavne narušila jeho schopnosť nezávisle zabezpečiť obranu klienta a čo najlepšie ochrániť jeho záujmy.

68

V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 20 napadnutého uznesenia rozhodol, že už samotná existencia civilnoprávnej zmluvy o poskytovaní výučby, uzavretej medzi Vroclavskou univerzitou a právnym poradcom, ktorý ju zastupoval v rámci žaloby na prvom stupni, môže ovplyvniť nezávislosť tohto poradcu z dôvodu existencie rizika, že odborný názor uvedeného poradcu bude aspoň sčasti ovplyvnený jeho pracovným prostredím.

69

V dôsledku toho treba vyhovieť prvému odvolaciemu dôvodu, ktorý uvádzajú Vroclavská univerzita a Poľská republika na podporu svojich odvolaní. Z toho dôvodu a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať zvyšné tvrdenia uvedené v rámci druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑561/17 P, týkajúce sa zásady právnej istoty a práva na účinný prostriedok nápravy, alebo zvyšné odvolacie dôvody, je potrebné napadnuté uznesenie zrušiť.

70

V súlade s článkom 61 prvým odsekom štatútu, ak je odvolanie dôvodné, môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

71

Keďže v prejednávanej veci Všeobecný súd nerozhodol o merite veci, je potrebné vrátiť vec tomuto súdu.

72

Vzhľadom na to, že vec bude vrátená Všeobecnému súdu, o trovách odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: