1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 písm. g) a i) a ods. 2, ako aj článku 39 ods. 2, článku 46 ods. 3 písm. b) a článku 79 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve ( 2 ), ako aj výkladu príloh 1 a 2 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 1329/2014 z 9. decembra 2014, ktorým sa stanovujú tlačivá uvedené v nariadení č. 650/2012 ( 3 ).

2.

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pani WB a poľským notárom, ktorý jej odmietol vydať na účely uznania kópie osvedčenia o dedičstve týkajúceho sa dedičstva po jej otcovi, ktorého je dedičkou, jedno z potvrdení stanovených nariadením č. 650/2012, ktoré potvrdzuje, že toto osvedčenie je buď rozhodnutím alebo verejnou listinou v dedičskej veci.

3.

Podľa vnútroštátneho práva osvedčenie o dedičstve obsahuje zoznam dedičov alebo odkazovníkov, ako aj potrebné spresnenia týkajúce sa rozsahu ich dedičských práv ( 4 ) a ako také predstavuje kľúčový prvok vyporiadania dedičstva.

4.

Táto vec ponúka Súdnemu dvoru príležitosť poskytnúť potrebné spresnenia pojmov „rozhodnutie“ a „súd“ v zmysle nariadenia č. 650/2012, a to predovšetkým rozhodnutím o tom, či notár, ktorému vnútroštátne právo priznáva právomoc vydávať osvedčenia o dedičstve, vykonáva „funkcie justičného orgánu“.

5.

Po skončení analýzy navrhnem Súdnemu dvoru, aby poskytol Sąd Okręgowy w Gorzowie Wielkopolskim (Krajský súd Gorzów Wielkopolski, Poľsko) odpoveď, že poľský notár poverený vydaním osvedčenia o dedičstve nevykonáva funkcie justičného orgánu. Listina, ktorú vyhotovuje, je podľa môjho názoru verejnou listinou, ktorej kópiu možno vydať spolu s tlačivom spomenutým v článku 59 ods. 1 nariadenia č. 650/2012, ktoré je uvedené v prílohe 2 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014, na žiadosť akejkoľvek osoby, ktorá chce túto listinu použiť v inom členskom štáte.

6.

V odôvodneniach 7, 20 až 22, 62, 67, 69 a 76 nariadenia č. 650/2012 sa uvádza:

…

…

…

…

…

7.

Podľa článku 3 tohto nariadenia:

„1.   „Na účely tohto nariadenia:

…

…

2.   Na účely tohto nariadenia je ‚súd‘ akýkoľvek justičný orgán, iný orgán a príslušník právnického povolania, ktorý má právomoc v dedičských veciach, vykonáva funkcie justičného orgánu alebo koná na základe poverenia justičného orgánu alebo pod kontrolou justičného orgánu, pokiaľ tento iný orgán a príslušník právnického povolania poskytuje záruky nestrannosti a dodržania práva všetkých účastníkov na vypočutie a pokiaľ jeho rozhodnutia podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom koná

Členské štáty v súlade s článkom 79 oznámia Komisii ďalšie orgány a právnické povolania uvedené v prvom pododseku.“

8.

Kapitola IV uvedeného nariadenia, nazvaná „Uznávanie, vykonateľnosť a výkon rozhodnutí“, zahŕňa článok 39 ods. 1 a 2, ktorý stanovuje:

„1.   Rozhodnutie vydané v členskom štáte sa v ostatných členských štátoch uznáva bez osobitného konania.

2.   Ak je otázka uznania rozhodnutia hlavným predmetom sporu, môže ktorákoľvek zainteresovaná strana postupom upraveným v článkoch 45 až 58 navrhnúť, aby sa rozhodlo, že rozhodnutie sa uznáva.“

9.

Podľa článku 43 tohto nariadenia:

„Rozhodnutie, ktoré bolo vydané v členskom štáte a ktoré je v ňom vykonateľné, je vykonateľné v inom členskom štáte, ak tam bolo na návrh ktoréhokoľvek zainteresovaného účastníka vyhlásené za vykonateľné v súlade s postupom ustanoveným v článkoch 45 až 58.“

10.

Článok 46 ods. 3 nariadenia č. 650/2012 stanovuje:

„K návrhu [na vyhlásenie vykonateľnosti] sa prikladajú tieto písomnosti:

11.

Článok 59 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Verejná listina vyhotovená v jednom členskom štáte má v inom členskom štáte rovnaké dôkazné účinky ako v členskom štáte pôvodu alebo čo najporovnateľnejšie účinky, ak to nie je v zjavnom rozpore s verejným poriadkom (ordre public) v dotknutom členskom štáte.

Osoba, ktorá si želá použiť verejnú listinu v inom členskom štáte, môže požiadať orgán, ktorý verejnú listinu vystavuje, v štáte pôvodu, aby vyplnil tlačivo stanovené v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 81 ods. 2 a opísal v ňom dôkazné účinky, ktoré má verejná listina v členskom štáte pôvodu.“

12.

Podľa článku 60 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia:

„1.   Verejná listina, ktorá je vykonateľná v členskom štáte pôvodu, sa vyhlási za vykonateľnú v inom členskom štáte na návrh ktorejkoľvek zainteresovanej strany v súlade s postupom ustanoveným v článkoch 45 až 58.

2.   Na účely článku 46 ods. 3 písm. b) orgán, ktorý vyhotovil verejnú listinu, vydá na žiadosť ktorejkoľvek zainteresovanej strany potvrdenie na tlačive stanovené v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 81 ods. 2“

13.

Článok 62 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Týmto nariadením sa zavádza európske osvedčenie o dedičstve…, ktoré sa vydá na účely použitia v inom členskom štáte a má účinky uvedené v článku 69.

2.   Použitie [európskeho] osvedčenia [o dedičstve] nie je povinné.

3.   [Európske] osvedčenie [o dedičstve] nenahrádza vnútroštátne doklady používané na podobné účely v členských štátoch. Osvedčenie, ktoré sa raz vydá na použitie v inom členskom štáte, má však účinky uvedené v článku 69 aj v členskom štáte, ktorého orgány ho vystavili v súlade s touto kapitolou.“

14.

Článok 79 ods. 1 a 2 nariadenia č. 650/2012 stanovuje:

„1.   Komisia na základe oznámení členských štátov ustanoví zoznam ďalších orgánov a príslušníkov právnických povolaní podľa článku 3 ods. 2.

2.   Členské štáty oznámia Komisii každú následnú zmenu informácií uvedených v tomto zozname. Komisia zoznam náležite zmení a doplní.“

15.

Komisia nedostala od Poľskej republiky nijaké informácie týkajúce sa výkonu funkcií justičného orgánu notármi. ( 5 )

16.

Článok 1 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014 stanovuje:

„1.   Tlačivo, ktoré sa má použiť na potvrdenie o rozhodnutí v dedičskej veci podľa článku 46 ods. 3 písm. b) nariadenia… č. 650/2012, sa stanovuje v prílohe 1 ako tlačivo I.

2.   Tlačivo, ktoré sa má použiť na potvrdenie o verejnej listine v dedičskej veci podľa článku 59 ods. 1 a článku 60 ods. 2 nariadenia… č. 650/2012, sa stanovuje v prílohe 2 ako tlačivo II.“

17.

Vydávanie osvedčení o dedičstve poľskými notármi sa riadi článkami 95a až 95p ustawy prawo o notariacie (zákon o Notárskom poriadku) ( 6 ) zo 14. februára 1991, zmeneného zákonom z 13. decembra 2013 ( 7 ) (ďalej len „Notársky poriadok“).

18.

Podľa článku 95b Notárskeho poriadku:

„Notár pred vydaním osvedčenia o dedičstve vyhotoví protokol o dedičskom konaní v súčinnosti so všetkými dotknutými osobami s prihliadnutím na článok 95ca.“

19.

Článok 95c § 1 a 2 Notárskeho poriadku stanovuje:

„1.   Notár pred vyhotovením protokolu o dedičskom konaní poučí zúčastnené osoby o ich povinnosti uviesť všetky skutočnosti, ktoré sú pre obsah protokolu relevantné, a o trestnoprávnej zodpovednosti vyplývajúcej z nepravdivých vyhlásení.

2.   Protokol o dedičskom konaní obsahuje predovšetkým:

…“

20.

Článok 95ca § 1 a 3 Notárskeho poriadku stanovuje:

„1.   Notár spíše návrh protokolu o dedičskom konaní na požiadanie a za pomoci dotknutej osoby.

…

3.   Dotknutá osoba potvrdí vo vyhlásení pred notárom, ktorý spísal návrh protokolu o dedičskom konaní, alebo pred akýmkoľvek iným notárom informácie uvedené v návrhu protokolu o dedičskom konaní a udelí súhlas na vyhotovenie protokolu o dedičskom konaní v súlade s jeho návrhom.“

21.

Podľa článku 95e Notárskeho poriadku:

„1.   Notár po spísaní protokolu o dedičskom konaní vydá osvedčenie o dedičstve, ak nie je žiadna pochybnosť o právomoci vnútroštátnych súdov, obsahu uplatniteľného cudzieho práva, totožnosti dediča, výške dedičských podielov a v prípade, ak zosnulý vykonal vindikačný odkaz, o totožnosti vindikačného odkazovníka ani o predmete odkazu.

2.   Notár odmietne vydať osvedčenie o dedičstve:

…

3.   Ak má dedičstvo pripadnúť obci alebo Skarbowi Państwa [Štátna pokladnica, Poľsko] ako zákonným dedičom a dôkazy predložené dotknutou osobou nie sú dostatočné na vydanie osvedčenia o dedičstve, notár môže vydať predmetné osvedčenie až po vyzvaní dedičov oznámením na náklady dotknutej osoby. Ustanovenia článkov 673 a 674 kodeks postępowania cywilnego [Občiansky súdny poriadok] sa uplatnia primerane.“

22.

Podľa článku 95j Notárskeho poriadku:

„Zaregistrované osvedčenie o dedičstve má rovnaké účinky ako právoplatné uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva.“

23.

Článok 95p Notárskeho poriadku stanovuje:

„Akékoľvek iné ustanovenie, v ktorom je zmienka o uznesení o potvrdení nadobudnutia dedičstva, sa uplatní aj na zaregistrované osvedčenie o dedičstve. Ak zákonná lehota začne plynúť alebo uplynie ku dňu nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o potvrdení nadobudnutia dedičstva, treba tým rozumieť tiež deň, kedy bolo osvedčenie o dedičstve zaregistrované.“

24.

Článok 1025 § 2 kodeks cywilny (Občiansky zákonník) stanovuje:

„Osoba, ktorá získala uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva alebo osvedčenie o dedičstve, sa považuje za dediča.“

25.

Podľa článku 1027 Občianskeho zákonníka:

„Dedič môže svoje dedičské práva voči tretím osobám, ktoré si neuplatňujú nijaký dedičský nárok, preukázať iba uznesením o potvrdení nadobudnutia dedičstva alebo zaregistrovaným osvedčením o dedičstve.“

26.

Článok 1028 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Ak osoba, ktorá získala uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva alebo osvedčenie o dedičstve, avšak nemá postavenie dediča, disponuje právom patriacim do dedičstva v prospech tretej osoby, táto osoba nadobúda právo alebo je oslobodená od povinnosti, iba ak konala v dobrej viere.“

27.

Článok 6691 Občianskeho súdneho poriadku stanovuje:

„1.   Súd, ktorý má právomoc v dedičskej veci, zruší zaregistrované osvedčenie o dedičstve, ak už existuje uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva týkajúce sa toho istého dedičstva.

2.   Ak boli v súvislosti s tým istým dedičstvom zaregistrované viaceré osvedčenia o dedičstve, súd, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, zruší na návrh dotknutej osoby všetky osvedčenia o dedičstve a vydá uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva.

3.   S výnimkou prípadov uvedených v paragrafoch 1 a 2 je možné zrušiť zaregistrované osvedčenie o dedičstve iba v prípadoch, ktoré stanovuje zákon.“

28.

Podľa článku 679 tohto poriadku:

„1.   Dôkaz o tom, že osoba, ktorá získala uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva, nemá postavenie dediča, alebo že jej dedičský podiel je iný ako ten, ktorý bol potvrdený, možno predložiť len v rámci konania o neplatnosť alebo o preskúmanie uznesenia o potvrdení nadobudnutia dedičstva, pričom sa uplatnia ustanovenia tejto kapitoly. Účastník konania o vydanie uznesenia o potvrdení nadobudnutia dedičstva však môže podať žalobu smerujúcu k zmene uznesenia iba za podmienky, že založí svoju žalobu na skutočnostiach, ktorých sa nemohol dovolávať v priebehu uvedeného konania, a podá ju najneskôr do jedného roka odo dňa, kedy mal túto možnosť.

2.   Návrh na začatie tohto konania môže podať ktorákoľvek dotknutá osoba.

3.   Ak bol predložený dôkaz o tom, že dedičstvo alebo jeho časť nadobudla iná osoba, ako je osoba určená v uznesení o potvrdení nadobudnutia dedičstva, súd, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci, zmení predmetné uznesenie a vydá rozhodnutie o dedičstve v súlade so skutočnou právnou situáciou.

4.   Ustanovenia paragrafov 1 až 3 sa primerane uplatnia na zaregistrované osvedčenie o dedičstve a na uznesenie o nadobudnutí vindikačného odkazu.“

29.

Žalobkyňa, WB, bola jednou z účastníkov konania, ktoré sa týkalo dedičstva po jej otcovi, poľskom štátnom príslušníkovi, ktorý zomrel 6. augusta 2016 a mal svoj posledný obvyklý pobyt v Poľsku, a smerovalo ku získaniu osvedčenia o dedičstve. Túto listinu vydal 21. októbra 2016 poľský notár v súlade s poľským právom.

30.

Keďže zosnulý bol podnikateľ vykonávajúci hospodársku činnosť v blízkosti nemecko‑poľskej hranice, žalobkyňa chcela vedieť, či mal v jednej alebo viacerých nemeckých bankách vložené peňažné prostriedky, a ak áno, v akej výške môžu byť zahrnuté do dedičstva.

31.

Dňa 7. júna 2017 WB podala na tento účel žiadosť o vydanie kópie osvedčenia o dedičstve vydaného notárom, spolu s potvrdením o rozhodnutí v dedičskej veci v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012, predloženým na tlačive uvedenom v prílohe 1 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014. Pre prípad zamietnutia hlavnej žiadosti žalobkyňa subsidiárne požiadala, aby bola kópia listiny vydaná spolu s tlačivom II uvedeným v prílohe 2 tohto nariadenia, ktoré sa používa na potvrdenie o verejnej listine v dedičskej veci v zmysle článku 3 ods. 1 písm. i) nariadenia č. 650/2012.

32.

Zápisnicou zo 7. júna 2017 zástupca notára zamietol vydanie kópie osvedčenia o dedičstve spolu s jedným z požadovaných potvrdení. V písomnosti z 12. júna 2017 na podporu tohto zamietnutia uviedol, že toto osvedčenie je „rozhodnutím“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012 a vzhľadom na to, že Poľská republika neoznámila Komisii podľa článku 3 ods. 2 tohto nariadenia, že notári vydávajúci osvedčenia o dedičstve vykonávajú funkcie justičného orgánu, nemôže vykonať osvedčenie na tlačive uvedenom v prílohe 1 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014. Pokiaľ ide o subsidiárnu žiadosť žalobkyne, zástupca notára uviedol, že kvalifikácia osvedčenia o dedičstve ako „rozhodnutia“ vylučuje jeho kvalifikáciu ako „verejnej listiny“, takže aj keď sú splnené podmienky stanovené v článku 3 ods. 1 písm. i) nariadenia č. 650/2012, nie je možné vydať príslušné potvrdenie na tlačive uvedenom v prílohe 2 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014.

33.

WB na podporu svojej žaloby podanej na Sąd Okręgowy w Gorzowie Wielkopolskim (Krajský súd Gorzów Wielkopolski) tvrdila, že osvedčenie o dedičstve spĺňa podmienky kvalifikácie ako „rozhodnutia“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012.

34.

WB najskôr uviedla, že osvedčenie o dedičstve má rovnaké účinky ako právoplatné uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva, ktoré slúži na preukázanie postavenia dediča. Ďalej uviedla, že kvalifikácia ako „verejnej listiny“ ju vystavuje riziku uplatnenia viacerých dôvodov neuznania, hoci existencia tejto listiny bráni tomu, aby následne získala uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva. Napokon sa domnievala, že neinformovanie Komisie zo strany Poľskej republiky o tom, že notári vystavujúci osvedčenia o dedičstve sú príslušníkmi právnických povolaní, na ktorých sa vzťahuje pojem „súd“ v zmysle článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 650/2012 v spojení s článkom 79 tohto nariadenia, neprejudikuje právnu povahu týchto listín.

35.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že na účely rozhodnutia o žalobe pani WB sa musí najskôr uistiť, že potvrdenie zodpovedajúce prílohe 1 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014 možno vydať v súvislosti s rozhodnutiami, ktoré nie sú vykonateľné.

36.

Na podporu tejto prvej otázky vnútroštátny súd v podstate uvádza, že znenie článku 46 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 650/2012 v spojení s jeho článkom 39 ods. 2 hovorí v prospech používania potvrdenia v súvislosti so všetkými rozhodnutiami, vrátane tých, ktoré nie sú vykonateľné alebo sú len čiastočne vykonateľné. Toto riešenie podporuje bod 5.1 tlačiva I uvedeného v prílohe 1 vykonávacieho nariadenia č. 1349/2014.

37.

Pokiaľ ide o druhú prejudiciálnu otázku, vnútroštátny súd uvádza, že je potrebné spresniť definíciu pojmov „rozhodnutie“ a „súd“ v zmysle nariadenia č. 650/2012. Domnieva sa jednak, že poľskí notári, ktorí vydávajú osvedčenia o dedičstve, vykonávajú funkcie justičného orgánu v zmysle odôvodnenia 20 nariadenia č. 650/2012, pričom v prípade „legitimácie dedičov“ sa tento pojem musí v rámci toho nariadenia vykladať autonómne. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že overenie postavenia dediča je podstatou konania v dedičských veciach.

38.

Kladie si tiež otázku, či výraz „rozhodnutie“ uvedený v článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012 znamená, že toto rozhodnutie má byť vydané orgánom, ktorý má právomoc rozhodovať o potenciálnom spore. Túto otázku považuje za rozhodujúcu vzhľadom na analýzu zástupcu notára týkajúcu sa jeho úlohy a účinkov osvedčenia, ktoré vydáva. V tejto súvislosti sa domnieva, že právna kvalifikácia musí byť založená na právnych dôsledkoch vyplývajúcich z konania o osvedčení postavenia dediča, a nie na otázke, či je vydávajúci orgán viazaný žiadosťou účastníkov konania alebo či musí byť táto žiadosť podaná po vzájomnej dohode.

39.

Pokiaľ ide o tretiu prejudiciálnu otázku, ktorá sa týka nevykonania oznámenia členskými štátmi podľa článku 79 nariadenia č. 650/2012, vnútroštátny súd sa domnieva, že obsah tohto ustanovenia neumožňuje poskytnúť jasnú odpoveď na otázku, či má toto oznámenie konštitutívnu alebo čisto indikatívnu povahu. Zdôrazňuje, že toto posúdenie nemôže závisieť od rozhodnutia členského štátu.

40.

Pokiaľ ide o štvrtú a piatu otázku položenú Súdnemu dvoru, vnútroštátny súd v podstate spresňuje, že keby sa osvedčenie o dedičstve vydané poľským notárom nemalo považovať za „rozhodnutie“, je nesporné, že spĺňa podmienky kvalifikácie ako „verejnej listiny“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. i) nariadenia č. 650/2012.

41.

Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Gorzowie Wielkopolskim (Krajský súd Gorzów Wielkopolski) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

42.

Spor sa týka vydania jedného z potvrdení upravených nariadením č. 650/2012, ktoré sa vzťahujú buď na rozhodnutie alebo na verejnú listinu v dedičských veciach.

43.

Považujem za dôležité zdôrazniť, že použitie takýchto potvrdení je stanovené buď v prípade rozhodnutí na účely uznania alebo vyhlásenia ich právoplatnosti [článok 39 ods. 2, článok 43 a článok 46 ods. 3 písm. b) tohto nariadenia], alebo v prípade verejných listín pre potreby ich použitia v inom členskom štáte (článok 59 ods. 1 uvedeného nariadenia) alebo na účely vyhlásenia vykonateľnosti týchto listín (článok 60 ods. 2 tohto nariadenia).

44.

Z okolností veci vyplýva, že WB podala žiadosť o vydanie potvrdenia s cieľom získať v Nemecku uznanie dôkazu o jej postavení dediča, ktorým je osvedčenie o dedičstve vydané poľským notárom. ( 9 )

45.

Hoci článok 59 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 650/2012 stanovuje, že potvrdenie možno pripojiť k verejnej listine na účely jej použitia v inom členskom štáte, v prípade rozhodnutí vydaných v členskom štáte to tak nie je. V súlade s článkom 39 ods. 2 a článkom 46 ods. 3 písm. b) tohto nariadenia je potvrdenie potrebné na podporu návrhu na uznanie, ktorý môže podať ktorákoľvek zainteresovaná strana v hlavnom alebo incidenčnom konaní, iba v nadväznosti na spochybnenie uznania rozhodnutia.

46.

V tejto súvislosti môžem uviesť, že vnútroštátny súd nespomína, že by pani WB čelila akémukoľvek odmietnutiu uznania zo strany nemeckých bánk, v ktorých mal jej zosnulý otec otvorené účty, ktoré by odôvodňovalo jej žiadosť o vydanie potvrdenia, hoci vnútroštátny súd primárne tvrdí, že osvedčenie o dedičstve možno kvalifikovať ako „rozhodnutie“ v zmysle nariadenia č. 650/2012.

47.

Preto možno uviesť viacero pripomienok k prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

48.

Po prvé, ako pripomenul Súdny dvor v rozsudku Oberle, nariadenie č. 650/2012 sa uplatňuje na dedenie, ktoré má cezhraničné dôsledky. ( 10 ) Rozhodol tiež, že vnútroštátne osvedčenia patria do pôsobnosti tohto nariadenia. ( 11 ) Na účely žiadosti o vydanie potvrdenia s cieľom získať uznanie rozhodnutia alebo použiť verejnú listinu však nie je potrebné preukázať, že majetok sa nachádza v inom členskom štáte. Táto vec konkrétne poukazuje na skutočnosť, že na účely overenia existencie majetku v inom členskom štáte môže byť potrebné preukázať svoje postavenie dediča. ( 12 )

49.

Po druhé žiadosť o vydanie potvrdenia nie je podmienená preukázaním skutočnosti, že v inom členskom štáte bol podaný návrh na uznanie rozhodnutia.

50.

Po tretie, ako zdôrazňuje vnútroštátny súd svojou štvrtou otázkou, voľba kvalifikácie osvedčenia o dedičstve ako „verejnej listiny“ alebo ako „rozhodnutia“ v zmysle nariadenia č. 650/2012 sa navzájom vylučuje.

51.

Za týchto podmienok sa domnievam, že je možné vylúčiť akékoľvek pochybnosti o čisto hypotetickej povahe otázok, a teda o ich prípustnosti.

52.

Podľa môjho názoru je potrebné preskúmať najskôr druhú a tretiu prejudiciálnu otázku spoločne, keďže vnútroštátny súd vyzýva Súdny dvor, aby určil, či je možné kvalifikovať osvedčenie o dedičstve vydané poľským notárom ako „rozhodnutie“ vydané „súdom“ v zmysle nariadenia č. 650/2012, a osud prvej otázky rovnako ako osud štvrtej a piatej otázky závisí priamo od tejto kvalifikácie.

53.

Treba pripomenúť, že „rozhodnutie“ je definované v článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012 ako akékoľvek rozhodnutie v dedičskej veci, ktoré vydal súd členského štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane rozhodnutia o určení výšky trov alebo výdavkov súdnym úradníkom.

54.

Preto treba jednak zdôrazniť, že na rozdiel od rozhodnutia súdneho úradníka o trovách konania, ktoré môže byť nutné vykonať v inom členskom štáte, uvedeného v tomto článku, ( 13 ) neboli uvedené nijaké podrobnosti o osvedčovaní postavenia dediča, hoci je základom dedičských úkonov. Z toho vyplýva, že v rozpore s tvrdeniami vnútroštátneho súdu a zástupcu notára nie je potrebné zohľadniť povahu rozhodnutia alebo jeho význam.

55.

Taktiež treba uviesť, že normotvorca Únie stanovil dve kritériá, jedno vecné a druhé systémové.

56.

Preskúmanie prvého z týchto kritérií nespôsobuje nijaké ťažkosti, keďže Súdny dvor v rozsudku Oberle rozhodol, že vnútroštátne osvedčenia patria z dôvodu ich predmetu do pôsobnosti nariadenia č. 650/2012. ( 14 )

57.

V dôsledku toho zostáva preskúmať druhé kritérium uvedené v článku 3 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia, a to kritérium týkajúce sa orgánu, ktorý vydáva rozhodnutie, teda súdu.

58.

Článok 3 ods. 2 prvý pododsek uvedeného nariadenia stanovuje, že „‚súd‘ [je] akýkoľvek justičný orgán, iný orgán a príslušník právnického povolania, ktorý má právomoc v dedičských veciach, vykonáva funkcie justičného orgánu alebo koná na základe poverenia justičného orgánu alebo pod kontrolou justičného orgánu…“.

59.

Vzťahuje sa tak nielen na orgány, ktorých status je zárukou ich nezávislosti vo vzťahu k iným štátnym orgánom, ale aj na orgány, ktoré podliehajú rovnocenným podmienkam vzhľadom na funkcie, ktoré vykonávajú, alebo vzhľadom na zapojenie justičného orgánu.

60.

Z toho vyplýva, že pojmy „rozhodnutie“ a „funkcie justičného orgánu“ spolu úzko súvisia, ako potvrdzuje odôvodnenie 22 nariadenia č. 650/2012. Uvádza sa v ňom, že „ak notári vykonávajú funkcie justičného orgánu, sú viazaní pravidlami súdnej právomoci[ ( 15 )] a ich rozhodnutia by mali byť v obehu v súlade s ustanoveniami o uznávaní, vykonateľnosti a výkone rozhodnutí“ ( 16 ) a ďalej v záujme rozptýlenia akýchkoľvek pochybností, že „ak notári nevykonávajú funkcie justičného orgánu, nie sú viazaní pravidlami súdnej právomoci a verejné listiny, ktoré vydávajú, by mali byť v obehu v súlade s ustanoveniami o verejných listinách“ ( 17 ).

61.

Okrem toho článok 3 ods. 2 druhý pododsek stanovuje, že členské štáty oznámia Komisii, ktoré nejustičné orgány vykonávajú funkcie justičného orgánu rovnako ako súdy.

62.

V tomto prípade je potrebné konštatovať, že poľské orgány neoznačili notárov ako osoby vykonávajúce funkcie justičného orgánu. ( 18 )

63.

Preto je potrebné odpovedať na otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa dôsledkov tohto neoznámenia, položené v rámci jeho tretej otázky, ktoré ďalej určia potrebu vyjadriť sa k pojmu „funkcie justičného orgánu“, ktorý je predmetom jeho druhej otázky.

64.

Súdny dvor ešte nemal príležitosť rozhodovať o otázke rozsahu pôsobnosti oznámení vykonávaných členskými štátmi podľa ustanovení nariadenia č. 650/2012. Podobnú problematiku však skúmal v oblasti sociálneho zabezpečenia. Týkala sa najmä výkladu článku 9 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( 19 ), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 ( 20 ), ktoré stanovuje, že členské štáty oznámia Komisii vyhlásenia o vnútroštátnych dávkach a skutočnosť, že neexistuje systém poistenia uvedený v rôznych ustanoveniach nariadenia č. 883/2004. Domnievam sa, že judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti možno uplatniť na vyhlásenia stanovené v nariadení č. 650/2012 aj napriek rozdielom týkajúcim sa predmetu uplatniteľných nástrojov, keďže z nej vyplývajú konštantné základy analýzy spočívajúce na základoch, od ktorých sa zjavne nemožno odchýliť. ( 21 )

65.

Pokiaľ ide o najnovšie rozhodnutia, z rozsudkov z 3. marca 2016, Komisia/Malta ( 22 ), a z 30. mája 2018, Czerwiński ( 23 ), vyplýva, že Súdny dvor rozhodol, že vyhlásenia členských štátov zakladajú domnienku, že oznámené vnútroštátne právne predpisy spadajú do vecnej pôsobnosti predmetného nariadenia č. 883/2004, a naopak, skutočnosť, že členský štát neoznámil vnútroštátny právny predpis podľa tohto nariadenia, sama osebe nepreukazuje, že tento zákon nepatrí do vecnej pôsobnosti tohto nariadenia. ( 24 ) Až dovtedy, kým vyhlásenia uskutočnené členským štátom nie sú zmenené alebo zrušené, musia ich ostatné členské štáty zohľadňovať. ( 25 )

66.

Súdny dvor dodal, že ak existujú pochybnosti týkajúce sa presnosti vyhlásení uskutočnených členským štátom, najmä pokiaľ ide o kvalifikáciu, ktorú mohol tento štát vykonať, ( 26 )„vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore týkajúcom sa vnútroštátnej právnej úpravy, môže byť vždy povolaný zaoberať sa [touto] kvalifikáciou… vo veci, ktorá mu je predložená, a prípadne obrátiť sa na Súdny dvor so súvisiacou prejudiciálnou otázkou“ ( 27 ).

67.

Okrem toho, hoci kvalifikáciu musí vykonať dotknutý vnútroštátny súd autonómne, vyhlásenie vykonané príslušným vnútroštátnym orgánom nie je pre tento súd záväzné. ( 28 ) To isté podľa mňa platí aj v prípade nevykonania vyhlásenia.

68.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor v odpovedi na tretiu prejudiciálnu otázku rozhodol, že neuskutočnenie oznámenia, Poľskou republikou, o výkone funkcií justičného orgánu notármi, ako je upravené v článku 3 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 650/2012, nemá konečnú povahu.

69.

V dôsledku toho je potrebné preskúmať druhú prejudiciálnu otázku vnútroštátneho súdu, ktorou sa tento súd v podstate pýta, či sa má nariadenie č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že v Poľsku notári konajúci v rámci právomocí, ktoré im zveruje vnútroštátne právo v konaní o vydaní osvedčenia o dedičstve, vykonávajú funkcie justičného orgánu.

70.

Španielska a maďarská vláda sa domnievajú, že pojem „súd“ použitý v nariadení č. 650/2012 sa vzťahuje nielen na súdy v pravom zmysle slova, ale vo všeobecnosti tiež na akýkoľvek orgán, ak vykonáva funkciu za rovnakých podmienok, čo je v prejednávanej veci prípad notára vydávajúceho osvedčenie o dedičstve podľa poľského práva. Komisia podobne ako Poľská republika podporuje opačný názor, pričom na pojednávaní spresnila, že vzhľadom na dôvody rozsudku Oberle sa tento pojem, pokiaľ ide o nejustičné orgány, vzťahuje výlučne na sporové konania.

71.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pojem „funkcie justičného orgánu“ musí byť, ak neexistuje výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, predmetom autonómneho a jednotného výkladu, ktorý musí zohľadňovať nielen znenie článku 3 nariadenia č. 650/2012, ale aj všeobecnú štruktúru a cieľ tohto nariadenia. ( 29 )

72.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť jedinečnosť pojmu „súd“ v nariadení č. 650/2012. Ako totiž vyplýva z bodu 4.1 článku 2 dôvodovej správy k návrhu Komisie, ( 30 )„pojem súd použitý v tomto nariadení sa poníma v širšom slova zmysle a zahŕňa aj ďalšie orgány v prípade, že vykonávajú funkciu súdov, najmä na základe zmocnenia, t. j. hlavne notárov a zapisovateľov“.

73.

Na rozdiel napríklad od nariadení č. 805/2004 a 1215/2012, ktoré neobsahujú nijaké všeobecné ustanovenie v tejto súvislosti, ( 31 ) nariadenie č. 650/2012 vo svojom článku 3 ods. 2 prvom pododseku spresňuje, že pojem „súd“ ( 32 ) zahŕňa nielen justičné orgány, ale aj akýkoľvek iný orgán, ktorý má právomoc v dedičských veciach, vykonáva funkcie justičného orgánu a spĺňa podmienky vymenované v tomto ustanovení. ( 33 )

74.

Túto podmienku týkajúcu sa funkcií vykonávaných nejustičnými orgánmi treba zosúladiť s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej „pokiaľ ide o funkcie notárov, [existujú] podstatn[é] odlišnost[i] medzi súdnymi a notárskymi funkciami“ ( 34 ).

75.

Kritériá kvalifikácie vykonávaných funkcií sú vymenované v článku 3 ods. 2 prvom pododseku nariadenia č. 650/2012, a to že „tento iný orgán a príslušník právnického povolania [musí] poskyt[ovať] záruky nestrannosti a dodržania práva všetkých účastníkov na vypočutie a… jeho rozhodnutia podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom koná:

76.

Podmienky stanovené v článku 3 ods. 2 prvom pododseku nariadenia č. 650/2012 zaručujú dodržiavanie zásady vzájomnej dôvery pri výkone spravodlivosti v členských štátoch Únie, na ktorej je založené uplatňovanie ustanovení tohto nariadenia týkajúcich sa uznávania a výkonu rozhodnutí v inom členskom štáte, inšpirovaných nariadením (ES) č. 44/2001. ( 35 )

77.

Tieto podmienky sú základom rozdielneho právneho režimu uplatniteľného na pohyb „rozhodnutí“ a „aktov“ v členských štátoch, ktorý bol osobitne objasnený v článku 59 nariadenia č. 650/2012. ( 36 )

78.

Okrem podmienky nestrannosti je preto podľa môjho názoru rozhodujúcim funkčným kritériom kritérium právomoci zverenej príslušnému orgánu rozhodovať o prípadnom spore ( 37 ) alebo rozhodovať vo vlastnej právomoci na základe svojho posúdenia, ktorý je zárukou dodržiavania základných procesných zásad, vrátane zásady kontradiktórnosti, ako aj existencie opravných prostriedkov, ktoré zaručujú voľný pohyb rozhodnutí podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora. ( 38 ) Z týchto dôvodov sa domnievam, že nie je potrebné odchýliť sa v dedičských veciach od tohto výkladu, ktorý sa musí uplatniť na rozhodnutia v sporových alebo nesporových konaniach. ( 39 )

79.

Pokiaľ ide o nejustičné orgány uvedené v nariadení č. 650/2012, jediným užitočným kritériom je preto kritérium výkonu rozhodovacej právomoci. ( 40 ) Inými slovami právomoc dotknutého nejustičného orgánu nesmie závisieť len od vôle účastníkov konania. V takom prípade totiž aj keď tento orgán musí vykonať overenia, jeho úloha spočíva v zaregistrovaní dohody medzi účastníkmi a v postúpení veci pred súdny orgán v prípade ťažkostí. ( 41 )

80.

Konštatovanie o konsenzuálnom základe konania, ktorého logickým dôsledkom je neexistencia opravných prostriedkov, vedie k nutnosti vylúčiť akúkoľvek diskusiu o rovnocennosti účinkov vydaného aktu a účinkov rozhodnutia vydaného justičným orgánom v zmysle článku 3 ods. 2 prvého pododseku písm. b) nariadenia č. 650/2012, keďže kritériá kvalifikácie stanovené v článku 3 ods. 2 prvom pododseku tohto nariadenia sú kumulatívne.

81.

Navrhujem tak výklad, ktorý možno prirovnať k výkladu vyplývajúcemu z rozsudku Oberle, ktorý Súdny dvor vydal len nedávno. Tento výklad si však vyžaduje určité terminologické spresnenia.

82.

V uvedenej veci, ktorá sa týkala právomoci nemeckého súdu vydať osvedčenie o dedičstve vzťahujúce sa len na časť dedičstva nachádzajúcu sa v Nemecku, Súdny dvor uprednostnil nie povahu alebo význam zistení týkajúcich sa postavenia dediča pre následný priebeh dedičských úkonov, ale centralizáciu konaní iba v jednom členskom štáte, na súde ktorého sa konanie začalo, a to „nezávisle od toho, či ide o sporovú alebo nesporovú povahu konaní“ ( 42 ).

83.

Súdny dvor rozhodol, že „pravidlo určenia [medzinárodnej právomoci súdov členských štátov v prípade konaní, ktoré sa týkajú opatrení zahrňujúcich celé dedičstvo ( 43 )] uvedené v… článku 4 [nariadenia č. 650/2012] sa vzťahuje aj na konania, ktoré nevedú k vydaniu súdneho rozhodnutia“ ( 44 ). Súdny dvor rozhodol v tomto zmysle s prihliadnutím na cieľ sledovaný nariadením č. 650/2012, a to konkrétne cieľ zabrániť rozdeleniu dedičstva ( 45 ).

84.

Z tohto rozsudku vyvodzujem dva poznatky. Na jednej strane Súdny dvor uprednostnil systémové kritérium, teda kritérium postavenia príslušného orgánu, ktorý vydal osvedčenie o dedičstve, a nie funkčné kritérium týkajúce sa povahy konania, keďže išlo o súd, ktorý môže mať právomoc v prípade sporu v dedičských veciach. ( 46 ) Z toho vyplýva, že rozhodujúcim kritériom pre analýzu funkcií nejustičného orgánu zostáva kritérium výkonu rozhodovacej právomoci bez ohľadu na to, či ide o sporovú alebo nesporovú povahu konania.

85.

Na druhej strane, ako sa potvrdilo v diskusii na pojednávaní, vzhľadom na túto duplicitu konaní uvedenú v nariadení č. 650/2012 treba byť opatrný, pokiaľ ide o podmienky používania výrazu „funkcie justičného orgánu“. V bode 38 rozsudku Oberle totiž Súdny dvor zvolil tento pojem ako protiklad k vnútroštátnemu nesporovému konaniu. V bode 40 tohto rozsudku Súdny dvor v rovnakom kontexte použil výraz „prijatie výlučne súdneho rozhodnutia“. Okrem toho v bode 42 uvedeného rozsudku po tom, čo poukázal na vyhlásenia týkajúce sa dedičstva prijímané súdmi, uviedol, že „pravidlo určenia právomoci uvedené v… článku 4 sa vzťahuje aj na konania, ktoré nevedú k vydaniu súdneho rozhodnutia“ ( 47 ), čo je výraz všeobecne chápaný ako pojem zahŕňajúci existenciu sporu, najmä v prípade preskúmania prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania ( 48 ).

86.

V súlade s predchádzajúcimi vysvetleniami preto odporúčam, aby sa výraz „funkcie justičného orgánu“ vzťahoval tak na sporové, ako aj nesporové konania, pokiaľ tieto nesporové konania nie sú založené iba na vôli účastníkov konania.

87.

V každom prípade dosah rozsudku Oberle treba obmedziť len na otázku medzinárodnej právomoci súdov, o ktorej rozhodoval s dôrazom na maximalizáciu hlavného prínosu nariadenia č. 650/2012, ktorým je odstránenie rozdielov medzi právomocami v dedičských veciach. Aj keď by totiž toto rozhodnutie nemalo byť obmedzené na súdne orgány, jeho odôvodnenie nedovoľuje domnievať sa, že Súdny dvor mal v úmysle zmeniť tento pojem „funkcie justičného orgánu“ jeho rozšírením na akty, ktorých účinkom je zaznamenanie jednostranného prejavu vôle.

88.

Inými slovami tento rozsudok nie je predzvesťou širšieho chápania pojmu „rozhodnutie“, ktoré by mohlo súvisieť s chápaním pojmu „súd“ a ktoré by bolo špecifické v dedičských veciach.

89.

Z uvedeného rozsudku, ktorý sa týka nesporového konania, preto nemožno vyvodiť, že akýkoľvek nejustičný orgán vydávajúci osvedčenia o dedičstve vydáva pri neexistencii sporu o uznanie rozhodnutia ako súd v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012.

90.

Rovnako tak nemožno použiť tvrdenie, ktoré uvádza poľský zástupca notára, že pojem „rozhodnutie“ je uvedený v článku 72 nariadenia č. 650/2012 týkajúcom sa opravného prostriedku, ktorý možno podať po vydaní európskeho osvedčenia o dedičstve, keďže toto osvedčenie spadá pod autonómny právny systém, ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku Oberle ( 49 ), a tento pojem sa používa bez ohľadu na orgán štátu pôvodu uvedený v článku 67 tohto nariadenia, ktorý treba vykladať v spojení s jeho článkom 64.

91.

Funkcie, ktoré poľský notár vykonáva v rámci vydania osvedčenia o dedičstve, je potrebné posúdiť práve s prihliadnutím na tieto vysvetlenia.

92.

Ako vyplýva z môjho prieskumu, podľa článku 4 a článku 5 § 1 Notárskeho poriadku notári vedú notársku kanceláriu ( 50 ) vo vlastnom mene a vykonávajú svoju činnosť za odplatu na základe dohody s účastníkmi konania, a to vo výške stanovenej podľa sadzobníka.

93.

Pokiaľ ide o činnosti notárov v dedičských veciach, treba najskôr pripomenúť, že podľa článku 1027 Občianskeho zákonníka dedičské práva dediča voči tretím osobám, ktoré nie sú oprávnenými dedičmi, sa osvedčujú uznesením o potvrdení nadobudnutia dedičstva alebo osvedčením o dedičstve. Vnútroštátny súd uviedol, ( 51 ) že táto alternatíva bola vytvorená v roku 2009 pre nesporné dedičstvá.

94.

Notár tak môže začať konanie na účely osvedčenia postavenia dediča iba v prípade dohody všetkých dotknutých účastníkov, ( 52 ) alebo ak nie sú pochybnosti ( 53 ) o právomoci vnútroštátnych súdov, obsahu uplatniteľného zahraničného práva, totožnosti dediča a dedičských právach. Notár je však povinný odmietnuť vydať osvedčenie o dedičstve, ak pri vyhotovení protokolu o dedičskom konaní nie sú prítomní všetci oprávnení dediči. ( 54 ) Ak bolo vydaných viac osvedčení, súd oprávnený konať v dedičskom konaní zruší tieto osvedčenia a vydá uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva. ( 55 ) Podľa článku 6691 § 1 Občianskeho súdneho poriadku existencia uznesenia o potvrdení nadobudnutia dedičstva odôvodňuje zrušenie už zaregistrovaného osvedčenia o dedičstve. Okrem toho, hoci má osvedčenie rovnaké účinky ako uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva, ( 56 ) nemá právnu silu rozhodnutej veci ( 57 ) a nemožno ho napadnúť opravným prostriedkom. Možno ho len zrušiť, a to predovšetkým v prípadoch uvedených v článkoch 6691 a 679 ( 58 ) Občianskeho súdneho poriadku.

95.

Z týchto ustanovení jasne vyplýva, že úlohy zverené notárom v dedičských veciach sa vykonávajú na konsenzuálnom základe, spočívajúcom na existencii predchádzajúceho súhlasu dotknutých účastníkov alebo ich súhlasného prejavu vôle, a nemajú vplyv na právomoci súdu v prípade, ak nedôjde k dohode. V dôsledku toho ich nemožno považovať za činnosti, ktoré ako také priamo a špecificky súvisia s výkonom funkcií justičného orgánu.

96.

Okrem toho, ako už Súdny dvor rozhodol v súvislosti s konaniami o nesplnení povinnosti, ( 59 ) tento záver nie je vyvrátený skutočnosťou, že notár je povinný overiť splnenie požadovaných zákonných podmienok, na ktorú sa odvoláva zástupca notára, keďže notár nevykonáva nijakú rozhodovaciu právomoc okrem právomoci odmietnuť vydať osvedčenie o dedičstve, alebo že vydané listiny majú rovnaké účinky ako rozsudky.

97.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku vnútroštátneho súdu tak, že článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 650/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že na notára, ktorý vydáva osvedčenie o dedičstve na základe súhlasnej žiadosti všetkých účastníkov notárskeho konania v súlade s ustanoveniami poľského práva, sa nevzťahuje pojem „súd“ v zmysle tohto nariadenia. V dôsledku toho poľské osvedčenie o dedičstve vydané notárom nepredstavuje „rozhodnutie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) uvedeného nariadenia, ku ktorému sa musí pripojiť potvrdenie o rozhodnutí v dedičskej veci zodpovedajúce tlačivu I uvedenému v prílohe 1 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014.

98.

Preto nie je potrebné odpovedať na prvú ani na štvrtú otázku vnútroštátneho súdu, ktoré sú už bezpredmetné. Zostáva teda preskúmať piatu a poslednú otázku, ktorá sa týka kvalifikácie dotknutého aktu ako „verejnej listiny“.

99.

Podľa definície uvedenej v článku 3 ods. 1 písm. i) nariadenia č. 650/2012 kvalifikácia „verejnej listiny“ vyplýva z toho, že pravosť listiny sa vzťahuje na podpis a obsah verejnej listiny a bola potvrdená orgánom verejnej moci alebo iným orgánom oprávneným na tento účel dotknutým členským štátom.

100.

Táto definícia, inšpirovaná definíciou, ktorú Súdny dvor použil v rozsudku zo 17. júna 1999, Unibank ( 60 ), s odkazom na výklad článku 50 ( 61 ) Dohovoru o súdnej právomoci a vykonateľnosti rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísaného 16. septembra 1988 v Lugane ( 62 ), nepreberá podmienku týkajúcu sa vykonateľnosti listiny ( 63 ). Rovnaká definícia je uvedená v článku 4 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 805/2004, v článku 2 ods. 1 bode 3 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti ( 64 ), v článku 2 písm. c) nariadenia č. 1215/2012 a v článku 3 ods. 1 písm. c) nariadenia Rady (EÚ) 2016/1103 z 24. júna 2016, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti právomoci, rozhodného práva a uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov ( 65 ).

101.

V odôvodnení 62 nariadenia č. 650/2012 je spresnené, že „pravosť“ verejnej listiny treba chápať ako samostatný pojem, ktorý musí vyplývať zo splnenia rôznych požiadaviek týkajúcich sa formálnych náležitostí, dostavenia sa účastníkov a osvedčenia, spojených s právomocami vykonávanými orgánom vydávajúcim tieto listiny.

102.

Ako Súdny dvor rozhodol pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 650/2012 a osobitne článku 3 ods. 1 písm. i), ii), prvým kritériom, ktoré treba overiť na účely uplatnenia nariadenia č. 44/2001, je kritérium „zapojenia orgánu verejnej moci alebo iného orgánu, ktorý je na tento účel poverený štátom pôvodu“ ( 66 ). Sledovaným cieľom je rovnako ako pri rozhodnutiach zjednodušenie pohybu týchto listín ( 67 ).

103.

Druhé kritérium, ktoré treba preskúmať, uvedené v článku 3 ods. 1 písm. i), ii) nariadenia č. 650/2012, sa týka úlohy orgánu verejnej moci. Tento orgán sa nemôže obmedziť iba na osvedčenie pravosti podpisov. Musí tiež osvedčiť pravosť obsahu listiny, čo podľa môjho názoru znamená, že nemôže vychádzať jednoducho len z vyhlásení alebo prejavov vôle, a teda môže zakladať zodpovednosť príslušného orgánu za údaje uvedené v danej listine.

104.

Podmienky pravosti stanovené v poľskom práve treba teda preskúmať práve s ohľadom na tieto požiadavky.

105.

V tomto prípade je nesporné, po prvé, že v poľskom právnom poriadku sú notári oprávnení vydávať verejné listiny.

106.

Po druhé notár sa pri vydávaní osvedčenia o dedičstve neobmedzuje iba na získanie súhlasných a nesporných vyhlásení dedičov. Vykonáva tiež overenia, ktoré môžu viesť k odmietnutiu vydania osvedčenia o dedičstve. ( 68 )

107.

Po tretie toto osvedčenie sa zaregistruje a podľa článku 95j Notárskeho poriadku má rovnaké účinky ako právoplatné uznesenie o potvrdení nadobudnutia dedičstva.

108.

Z toho vyplýva, že podmienky, za akých poľský notár vydáva osvedčenie o dedičstve, musia viesť ku kvalifikácii tohto osvedčenia ako „verejnej listiny“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. i) nariadenia č. 650/2012.

109.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na piatu prejudiciálnu otázku tak, že článok 3 ods. 1 písm. i) tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že osvedčenie o dedičstve vydané poľským notárom je verejnou listinou, ktorej kópia môže byť vydaná spolu s tlačivom uvedeným v článku 59 ods. 1 uvedeného nariadenia, zodpovedajúcim tlačivu uvedenému v prílohe 2 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014.

110.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Sąd Okręgowy w Gorzowie Wielkopolskim (Krajský súd Gorzów Wielkopolski, Poľsko), takto: