1.

V prejednávanej veci sa Raad van State (Štátna rada, Holandsko) svojou prvou prejudiciálnou otázkou pýta, či je možné odňať povolenie na pobyt vydané rodinnému príslušníkovi štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade so smernicou Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny ( 2 ), získaný na základe klamlivých informácií, ktoré poskytol garant ( 3 ), ak držiteľ nevedel o klamlivej povahe týchto informácií. Podobne sa svojou druhou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd pýta, či je pre stratu postavenia osoby s dlhodobým pobytom tak, ako vyplýva zo smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom ( 4 ), potrebné, aby držiteľ uvedeného postavenia vedel o podvode, ak bolo toto postavenie získané na základe klamlivých informácií.

2.

Je pravda, ako to poznamenal generálny advokát Elmer vo svojich návrhoch vo veci Kol (C‑285/95, EU:C:1997:107, bod 19), že potvrdenie podvodu spáchaného s cieľom získať povolenie na pobyt, „by znamenalo ocenenie protiprávneho konania, čo by ostatných povzbudilo – namiesto toho, aby ich odradilo – od predkladania nepravdivých vyhlásení orgánom cudzineckej polície členských štátov“. Vo veci samej však osoby, ktorým boli udelené povolenia na pobyt, uvedené v prejudiciálnych otázkach, nevedeli o tom, že informácie predložené na podporu žiadostí podaných na účely ich získania boli klamlivé. Nesú teda dôsledky podvodu spáchaného inou osobou.

3.

Súdny dvor už rozhodoval o vplyve podvodného získania povolenia na pobyt tureckým pracovníkom na práva, ktoré pre rodinných príslušníkov tohto pracovníka vyplývajú z článku 7 prvého odseku rozhodnutia č. 1/80 Asociačnej rady EHS – Turecko ( 5 ) z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie medzi Európskym spoločenstvom a Tureckom. Naopak, Súdnemu dvoru nikdy nebola položená otázka, či v prípade, ak boli použité falošné dokumenty na podporu žiadostí o vydanie povolenia na pobyt, na účely jednak zlúčenia rodiny a jednak na účely dlhodobého pobytu, možno takto získané povolenia spätne odobrať z dôvodu podvodu, ak držitelia týchto povolení nevedeli o tom, že uvedené dokumenty sú sfalšované. Prejednávaná vec tak Súdnemu dvoru poskytne príležitosť objasniť tento bod, ktorý vyžaduje preskúmanie vzájomného pôsobenia medzi podvodom a podvodným úmyslom.

4.

Podľa článku 16 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86:

„Členské štáty môžu zamietnuť žiadosť o vstup a pobyt na účel zlúčenia rodiny, alebo odobrať alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt rodinného príslušníka, ak sa preukáže, že:

5.

Podľa článku 17 smernice 2003/86 „členské štáty náležito zohľadnia charakter a pevnosť rodinných vzťahov osoby a trvanie jej pobytu v členskom štáte a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu, keď… odoberú alebo odmietnu obnoviť povolenie na pobyt…“.

6.

Článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109 nazvaný „Odňatie alebo strata postavenia“ stanovuje:

„1.   Osoby s dlhodobým pobytom nie sú naďalej oprávnené ponechať si postavenie osoby s dlhodobým pobytom v týchto prípadoch:

7.

Článok 18 ods. 1 initio a písm. c) Vreemdelingenwet 2000 (zákon o cudzincoch z roku 2000, Holandsko, ďalej len „Vw 2000“), v spojení s článkom 19 tohto istého zákona, predstavuje vykonanie článku 16 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86. Článok 18 ods. 1 initio a písm. c) Vw 2000 stanovuje:

„Žiadosť o predĺženie platnosti povolenia na prechodný pobyt uvedeného v článku 14 možno zamietnuť, ak cudzinec poskytol nepresné informácie alebo neposkytol žiadne informácie, hoci tieto informácie by viedli k zamietnutiu pôvodnej žiadosti o udelenie povolenia alebo predĺženie doby jeho platnosti“.

8.

Článok 19 Vw 2000 stanovuje:

„Povolenie na dobu určitú môže byť odňaté z dôvodov uvedených v článku 18 ods. 1, s výnimkou tej, ktorá je uvedená v písm. b)…“.

9.

Podľa článku 20 ods. 1 Vw 2000: ( 6 )

„Príslušný minister je oprávnený:

10.

Článok 21 ods. 1 a 3 Vw 2000 stanovuje:

„1.   Podľa článku 8 ods. 2 [smernice 2003/109] možno žiadosť o získanie alebo zmenu časovo neobmedzeného povolenia na pobyt uvedeného v článku 20 zamietnuť len v prípade, ak cudzinec:

…

…

…“

11.

Navrhovateľovi Y. Z., (ďalej len „otec“), ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, boli udelené viaceré povolenia na pobyt v súlade s vnútroštátnym právom, v súvislosti s jeho údajným výkonom činnosti riaditeľa spoločnosti, ktorá sa však ukázala ako fiktívna. ( 7 ) Je nesporné, že otec získal svoje povolenie na pobyt podvodom.

12.

Dňa 31. januára 2002 boli v rámci práva na zlúčenie rodiny, navrhovateľovi Z. Z. (ďalej len „syn“), narodenému v roku 1991, a navrhovateľke Y. Y. (ďalej len „matka“), ktorí sú obaja štátni príslušníci tretej krajiny, vydané povolenia na pobyt na dobu určitú v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2003/86 ( 8 ) (ďalej len „povolenie na pobyt na účely zlúčenia rodiny“). Rozhodnutiami z 21. marca 2007 získali matka a syn od 18. októbra 2006 riadne časovo neobmedzené povolenia na pobyt s označením „osoba s dlhodobým pobytom – ES“ (ďalej len „povolenie na pobyt osoby s dlhodobým pobytom“) v súlade s článkami 7 a 8 smernice 2003/109.

13.

Rozhodnutiami z 29. januára 2014 Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (štátny tajomník pre bezpečnosť a spravodlivosť, Holandsko, ďalej len „štátny tajomník“) odňal so spätnou účinnosťou na jednej strane povolenia na pobyt udelené matke a synovi z dôvodu zlúčenia rodiny a na druhej strane v súlade s článkom 9 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109 povolenia na pobyt osoby s dlhodobým pobytom, ktoré im boli udelené (ďalej len „rozhodnutia o odňatí povolenia z 29. januára 2014“). Nariadil im, aby bezodkladne opustili Holandsko a uložil im zákaz návratu. Rozhodnutia o odňatí povolenia z 29. januára 2014 boli odôvodnené skutočnosťou, že povolenia matky a syna na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny boli vydané na základe podvodných vyhlásení uskutočnených údajným zamestnávateľom otca s cieľom odôvodniť, že otec disponuje stabilnými, pravidelnými a postačujúcimi zdrojmi, ako to vyžaduje článok 7 ods. 1 písm. c) smernice 2003/86. Podobne boli tiež získané podvodom povolenia na pobyt osoby s dlhodobým pobytom vydané matke a synovi, keďže jednak boli vydané na základe nesprávneho predpokladu, že matka a syn majú oprávnený pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny, a na druhej strane boli predložené podvodné potvrdenia o zamestnaní otca s cieľom preukázať, že disponujú stabilnými, pravidelnými a postačujúcimi zdrojmi v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109. Podľa štátneho tajomníka nie je na účely odpovede na otázku, či povolenia na pobyt boli získané podvodom, relevantná skutočnosť, či matka a syn boli alebo neboli informovaní o podvode, ktorého sa dopustil otec, a či mali alebo nemali vedomosť o klamlivej povahe vyhlásení. Bolo rovnako irelevantné, že syn, ktorý bol v čase podania žiadostí o povolenie na pobyt maloletý, nepodpísal sám uvedené žiadosti.

14.

Rozhodnutím zo 4. mája 2015 štátny tajomník určil, že nie sú dôvodné výhrady proti rozhodnutiam z 29. januára 2014. Rozhodnutím z 31. mája 2016 Rechtbank Den Haag zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu zasadajúci v Amsterdame, Holandsko) čiastočne zrušil a čiastočne potvrdil uvedené rozhodnutia. Otec, matka, syn, ako aj štátny tajomník podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Raad van State (Štátna rada).

15.

Podľa otca, matky a syna Rechtbank Den Haag zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu zasadajúci v Amsterdame) nezohľadnil skutočnosť, že ani matka, ani syn sa sami nikdy nedopustili podvodného konania. Okrem toho sa domnievajú, že zásada právnej istoty zaručená právom Únie predstavuje prekážku pre odňatie ich povolenia na pobyt osoby s dlhodobým pobytom. V tejto súvislosti sa odvolávajú na rozsudok z 18. decembra 2008, Altun (C‑337/07, EU:C:2008:744).

16.

Vnútroštátny súd uvádza, že otázka, kto sa dopustil podvodu, sa zdá byť irelevantná vzhľadom na znenie článku 16 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86 a článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109. Zdôrazňuje však na jednej strane, že pojmy „nepravdivé alebo zavádzajúce“ a „alebo bol spáchaný podvod“, ktoré sú uvedené v článku 16 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86, ako aj pojem „podvodný“ obsiahnutý v článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109 naznačujú, že musí ísť o určitý úmysel alebo zavinenie. Na druhej strane poznamenáva, že v oznámení Komisie Európskemu parlamentu a Rade z 2. júla 2009 o usmernení na lepšiu transpozíciu a uplatňovanie smernice 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov (ďalej len „usmernenia na uplatnenie smernice 2004/38“) ( 9 ), je pojem „podvod“ definovaný ako „úmyselné oklamanie alebo ľstivé uvedenie do omylu na účel získania práva na voľný pohyb a pobyt vyplývajúceho zo smernice“. Pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora, táto podľa uvedeného súdu neposkytuje dostatočné indície na výklad pojmu „podvod“.

17.

Za týchto okolností Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

18.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či na účely odňatia povolení na pobyt, udelených matke a synovi z dôvodu zlúčenia rodiny, je podľa článku 16 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86 podstatné, či vedeli o tom, že potvrdenia o zamestnaní otca boli klamlivé. ( 10 )

19.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať právnych noriem Únie. ( 11 ) Táto zásada, ktorá bola opakovane potvrdená Súdnym dvorom bez ohľadu na dotknutý sektor, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá platí bez ohľadu na to, či bola vykonaná v právnom poriadku Únie alebo vo vnútroštátnych právnych predpisoch. ( 12 ) Podľa judikatúry Súdneho dvora odopretie práva alebo výhody z dôvodu podvodných alebo zneužívajúcich skutočností je iba jednoduchý dôsledok konštatovania, na základe ktorého v prípade podvodu alebo zneužitia práva objektívne podmienky vyžadované na získanie požadovanej výhody v skutočnosti nie sú splnené a preto takéto odopretie nevyžaduje konkrétny právny základ. ( 13 ) Zdá sa, že Súdny dvor už uplatnil túto judikatúru ako v prípade podvodu, tak aj v prípade zneužitia práva. ( 14 ) Je na vnútroštátnych súdoch, aby v každom jednotlivom prípade, opierajúc sa o objektívne skutočnosti, zohľadnili zneužívajúce alebo podvodné konanie dotknutých osôb alebo aby im v prípade potreby odopreli výhodu vyplývajúcu z ustanovení práva Únie, ktorých sa dovolávajú, a to pod podmienkou, že pri posúdení takéhoto konania zohľadnia ciele sledované predmetnými ustanoveniami. ( 15 )

20.

Táto všeobecná zásada zákazu podvodu a zneužitia práva sa uplatňuje aj v oblasti legálneho prisťahovalectva. Ako vyplýva z oznámenia Komisie Rade a Európskemu parlamentu o usmernení k uplatňovaniu smernice 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny (ďalej len „usmernenia na uplatnenie smernice 2003/86“) ( 16 ), „je nevyhnutné, aby členské štáty prijali opatrenia proti zneužívaniu a podvodom týkajúcim sa práv priznaných smernicou 2003/86. V záujme spoločnosti a oprávnených žiadateľov Komisia vyzýva členské štáty, aby prijali prísne opatrenia v súlade s ustanoveniami článku 16 ods. 2 a 4“.

21.

V rozsudku zo 6. februára 2018, Altun a i. (C‑359/16, EU:C:2018:63, body 50 až 53) Súdny dvor spresnil, že „konštatovanie podvodu vychádza osobitne zo zbiehajúceho sa súboru údajov preukazujúcich na súčasnú existenciu objektívneho a subjektívneho prvku“. ( 17 ) Objektívny prvok spočíva v skutočnosti, že nie sú splnené podmienky vyžadované na získanie výhody vyplývajúcej z práva Únie. ( 18 ) Subjektívny prvok zodpovedá úmyslu dotknutých osôb obísť podmienky stanovené príslušnou právnou úpravou alebo sa im vyhnúť s cieľom získať predmetnú výhodu. ( 19 ) Podvodné získanie tak môže vyplývať z „úmyselného konania“, ako je uvedenie nepravdivých skutočností, alebo „úmyselného opomenutia“, akým je neuvedenie relevantnej informácie s úmyslom vyhnúť sa podmienkam predmetnej právnej úpravy. ( 20 )

22.

Vo svetle tejto judikatúry je potrebné overiť, či za okolností vo veci samej sú splnené znaky skutkovej podstaty podvodu.

23.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že sfalšované alebo podvodné dokumenty boli použité v čase podania žiadosti o zlúčenie rodiny, ako písomné dôkazy ( 21 ) na preukázanie splnenia podmienky požadovanej v článku 7 ods. 1 písm. c) smernice 2003/86, pokiaľ ide o povinnosť disponovať stabilnými, pravidelnými a postačujúcimi zdrojmi. Pokiaľ by sa za týchto okolností zistilo, že v prípade neexistencie týchto dokumentov by podmienka stanovená v tomto článku nebola splnená, bol by preukázaný objektívny prvok potrebný na konštatovanie podvodu, ako je definovaný v rozsudku zo 6. februára 2018, Altun a i. (C‑359/16, EU:C:2018:63). V tejto súvislosti pripomínam, že v rozsudku zo 6. decembra 2012, O a. i. (C‑356/11 a C‑357/11, EU:C:2012:776, bod 72), Súdny dvor spresnil, že v zásade sú predmetom individuálneho posúdenia žiadostí o zlúčenie rodiny požadovaného v smernici 2003/86 zdroje garanta a nie zdroje štátneho príslušníka tretej krajiny, pre ktorého sa žiada právo na pobyt. Rovnako ako Európska komisia vo svojich usmerneniach na uplatnenie smernice 2003/86 zastávam názor, že použitím výrazu „v zásade“ Súdny dvor prinajmenšom naznačuje, že výnimky z pravidla, podľa ktorého by sa mali zohľadniť zdroje garanta, môžu v špecifických prípadoch existovať, ak sú odôvodnené mimoriadnymi okolnosťami. ( 22 )

24.

Pokiaľ ide o subjektívny prvok potrebný na konštatovanie podvodu, tento podľa definície stanovenej v rozsudku zo 6. februára 2018, Altun a i. (C‑359/16, EU:C:2018:63, bod 52), ktorá sa uplatňuje na okolnosti vo veci samej, zodpovedá úmyslu dotknutej osoby obísť podmienky vydania povolenia na pobyt na účely zlúčenia rodiny alebo sa im vyhnúť s cieľom získať výhodu, ktorá je s nimi spojená. Z tejto definície vyplýva, že uvedený prvok sa musí posúdiť vo vzťahu k osobe, ktorá chce získať výhodu, ktorá vyplýva z ustanovení práva Únie. Za okolností konania vo veci samej sa toto posúdenie musí preto vzťahovať na osobu, ktorá podala žiadosť o zlúčenie rodiny.

25.

V tejto súvislosti skutočnosť, že znenie článku 16 písm. a) smernice 2003/86 je formulované v trpnom rode („falošné alebo sfalšované dokumenty boli použité“ a „bol spáchaný podvod“), neznamená, že by nebolo dôležité vedieť, kto spáchal podvod, ako to navrhuje vnútroštátny súd, Európska komisia a poľská vláda. Táto formulácia totiž podľa môjho názoru vyplýva z toho, že v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 2003/86 môžu členské štáty rozhodnúť, že žiadosť o zlúčenie rodiny podá garant alebo rodinný príslušník.

26.

V konaní vo veci samej sa zdá, že žiadosť o zlúčenie rodiny podal otec ako garant. Pokiaľ to tak skutočne bolo, subjektívny prvok podvodu je tiež preukázaný, keďže otec vedel, že dokumenty, ktoré predložil na podporu svojej žiadosti o zlúčenie rodiny, sú klamlivé.

27.

Pripomínam však, že dokonca aj vtedy, ak by bol preukázaný podvod v zmysle článku 16 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86, príslušné orgány členských štátov sú povinné, pred rozhodnutím o odňatí povolenia na pobyt alebo o opatrení odsunu garanta alebo jeho rodinných príslušníkov, vykonať posúdenie podľa článku 17 tejto smernice. ( 23 ) Toto ustanovenie ukladá okrem iného členským štátom povinnosť „náležito zohľadniť charakter a pevnosť rodinných vzťahov osoby a trvanie jej pobytu v členskom štáte a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu…“. ( 24 )

28.

Je potrebné pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 17 smernice 2003/86 vyžaduje individuálne posúdenie žiadostí o zlúčenie rodiny ( 25 ) a že prináleží príslušným vnútroštátnym orgánom, aby pri uplatňovaní smernice 2003/86, a teda aj pri prijatí rozhodnutia o odňatí povolenia na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny, vykonali vyvážené a primerané posúdenie všetkých predmetných záujmov. ( 26 ) K takémuto odňatiu teda nemôže dôjsť automaticky.

29.

Vnútroštátny súd nekladie otázky v súvislosti s posúdením podľa článku 17 smernice 2003/86 alebo vo vzťahu k zákonnosti opatrenia odsunu matky a syna. Obmedzím teda svoje úvahy na nasledujúce dve poznámky.

30.

Po prvé podľa môjho názoru je potrebné v rámci posúdenia vykonaného na základe článku 17 smernice 2003/86 náležite zohľadniť okolnosť, že matka a syn nie sú osobne zodpovední za podvody, ale nesú len jeho dôsledky. Toto ustanovenie totiž ukladá povinnosť zabezpečiť, aby opatrenia odňatia povolenia a odsunu osoby plánované príslušnými vnútroštátnymi orgánmi boli primerané, čo sa má posúdiť vzhľadom na všetky skutkové a osobné okolnosti prejednávanej veci. ( 27 )

31.

Po druhé, ako vyplýva z odôvodnenia 2 smernice 2003/86, táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané Chartou základných práv Európskej únie. Článok 7 Charty základných práv, ktorý obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným článkom 8 ods. 1 EDĽP, uznáva právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. ( 28 ) Posúdenie podľa článku 17 smernice 2003/86 musí byť vykonané na základe tohto práva, berúc do úvahy na jednej strane „trvanie pobytu“ ( 29 ) osoby, ktorá má právo na zlúčenie rodiny, v dotknutom členskom štáte, a jednak „existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu“ ( 30 ).

32.

Doba trvania pobytu ako prvok, ktorý je potrebné vziať do úvahy pri vyvažovaní záujmov, vychádza z predpokladu, že čím dlhšie osoba žije v určitom štáte, tým sú jej väzby s týmto štátom silnejšie a tým sú väzby s jej krajinou pôvodu slabšie. ( 31 ) V tejto súvislosti je potrebné najmä zohľadniť osobitné postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí strávili väčšinu svojho života v dotknutom členskom štáte, boli v ňom vychovaní a získali v ňom vzdelanie ( 32 ). Existencia alebo neexistencia rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou pôvodu sa naopak posúdi na základe okolností, akými sú najmä existencia rodinného kruhu v tejto krajine, cesty do tejto krajiny alebo doba pobytu v nej alebo stupeň znalosti jazyka danej krajiny. ( 33 )

33.

V konaní vo veci samej z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že garant pobýva v Holandsku viac ako 17 rokov, a matka a syn už viac ako 16 rokov, pričom syn mal 11 rokov, keď prišiel do Holandska. ( 34 ) Nie je preto možné vylúčiť, že si počas tohto obdobia vytvorili úzke väzby s Holandskom a že naopak väzby s ich krajinou pôvodu prakticky neexistujú alebo sú prinajmenšom veľmi slabé. Za týchto okolností nemožno vylúčiť, že odňatie povolenia na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny a možný odsun by mali príliš závažné alebo dokonca neprimerané dôsledky.

34.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah je potrebné odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 16 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni odňatiu povolenia na pobyt udeleného na základe odvodeného práva v rámci zlúčenia rodiny, ktoré bolo získané na základe klamlivých informácií, ak sa preukáže, že osoba, ktorá podala žiadosť o zlúčenie rodiny, konala s úmyslom obísť podmienky udelenia tohto povolenia alebo sa im vyhnúť, a to aj v prípade, ak držiteľ tohto povolenia nevedel o tom, že tieto informácie sú klamlivé. Je úlohou príslušných orgánov členských štátov, aby pred vykonaním takéhoto odňatia posúdili v súlade s článkom 17 smernice 2003/86 všetky relevantné záujmy a viedli toto posúdenie so zreteľom na všetky relevantné okolnosti daného prípadu, medzi ktoré patrí skutočnosť, že držiteľ povolenia na pobyt nie je páchateľom podvodu, ktorý viedol k udeleniu tohto povolenia, ani o tomto podvode nevedel.

35.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109 má vykladať v tom zmysle, že bráni vzhľadom na okolnosti vo veci samej odňatiu postavenia osoby s dlhodobým pobytom matke a synovi. ( 35 )

36.

Presnejšie vnútroštátny súd sa snaží zistiť, či okolnosť, že syn a matka nevedeli o klamlivej povahe potvrdení o zamestnaní otca predložených ako písomné dôkazy s cieľom získať uvedený štatút, by sa mala zohľadňovať štátnym tajomníkom pri prijatí rozhodnutí o odňatí z 29. januára 2014.

37.

Ako uvádza jej odôvodnenie 2, smernicou 2003/109 sa vykonáva vyhlásenie Európskej rady prijaté na zasadnutí v Tampere 15. a 16. októbra 1999, podľa ktorého „právne postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín by malo byť priblížené k právnemu postaveniu štátnych príslušníkov členských štátov a že osobe, ktorá sa určitú stanovenú dobu oprávnene zdržiava v členskom štáte a je držiteľom povolenia na dlhodobý pobyt, by mali byť v členskom štáte priznané jednotné práva, ktoré sa čo najviac približujú právam občanov Európskej únie“. Hlavným cieľom smernice 2003/109, ako to vyplýva najmä z jej odôvodnení 4, 6 a 12, je integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín s povolením na dlhodobý pobyt v členských štátoch. ( 36 ) Na účely dosiahnutia tohto cieľa smernica 2003/109 zaručuje štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí nadobudli právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom, rovnaké zaobchádzanie ako štátnym príslušníkom dotknutého členského štátu v oblastiach vymenovaných v článku 11 ods. 1 písm. a) až h) tejto smernice na území hostiteľského členského štátu.

38.

Okrem toho, ako Súdny dvor uviedol v bodoch 66 a 67 rozsudku z 24. apríla 2012, Kamberaj (C‑571/10, EU:C:2012:233), systém zavedený smernicou 2003/109 stanovuje, že získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom podlieha osobitnému konaniu a splneniu presne stanovených podmienok. Jej článok 4 stanovuje, že členské štáty priznajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území päť rokov; ( 37 ) jej článok 5 podmieňuje získanie tohto postavenia preukázaním, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý uplatňuje nárok na toto postavenie, má k dispozícii dostatočné prostriedky, ako aj zdravotné poistenie; napokon článok 7 spresňuje procesné požiadavky, ktoré musia byť splnené.

39.

Článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109 nazvaný „Odňatie alebo strata postavenia“ stanovuje, že „zistenie podvodného získania postavenia osoby s dlhodobým pobytom“ má za následok stratu práva na toto postavenie. ( 38 )

40.

Z nijakej časti znenia tohto článku špecificky nevyplýva, že by pojem „podvodné získanie“ vyžadoval úmyselné konanie.

41.

Ako však už bolo pripomenuté v bodoch 21 až 22 vyššie, konštatovanie podvodu, ako vyplýva z rozsudku zo 6. februára 2018, Altun a i. (C‑359/16, EU:C:2018:63, bod 50), predpokladá overenie existencie zbiehajúceho sa súboru údajov preukazujúcich súčasné splnenie objektívneho a subjektívneho prvku. Sankcionovať je teda možné len podvody spáchané materiálne a úmyselne štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí podali žiadosť o povolenie osoby s dlhodobým pobytom.

42.

Skutočnosť, že priznanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom má významné dôsledky, najmä pokiaľ ide o pobyt v iných členských štátoch, ( 39 ) ako zdôrazňuje Komisia, nespochybňuje potrebu preukázať, na účely konštatovania existencie podvodu, úmysel osoby, ktorá žiada o poskytnutie tohto postavenia, obísť uplatniteľné pravidlá. Okrem toho poznamenávam, že na rozdiel od článku 16 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86, ktorý zahŕňa medzi dôvody odňatia len samotné použitie „nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií“ alebo „falošných alebo sfalšovaných dokladov“, článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109 uvádza len prípad „podvodného získania“. Bez toho, aby bol dotknutý výklad článku 16 ods. 2 smernice 2003/86, toto podľa môjho názoru odráža úmysel normotvorcu obmedziť stratu postavenia osoby s dlhodobým pobytom v zmysle uvedeného článku 9 ods. 1 písm. a) len na prípady, keď je preukázaný podvodný úmysel. Takisto zdôrazňujem, že priznanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom vyžaduje vysokú mieru integrácie ( 40 ) a osobného zapojenia ( 41 ) dotknutej osoby v hostiteľskom členskom štáte, čo podľa môjho názoru bráni príliš širokému výkladu podmienok pre odňatie uvedeného postavenia.

43.

Napokon, hoci práva na vstup a pobyt rodinných príslušníkov v rámci zlúčenia rodiny sú právami odvodenými od práva garanta, právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom v zmysle smernice 2003/109 je osobným právom, získaným na základe žiadosti podanej dotknutou osobou v jej vlastnom mene. Pokiaľ ide o toto postavenie, uvedené rozlišovanie musí o to viac viesť k odmietnutiu tvrdenia, obhajovaného predovšetkým Komisiou na pojednávaní a založeného na zásade „fraus omnia corrumpit“, podľa ktorej by mal podvod spáchaný treťou osobou rozhodujúci význam na účely odňatia uvedeného právneho postavenia. Takéto tvrdenie je v príkrom rozpore s tradíciou ochrany práv jednotlivcov zastávanou Súdnym dvorom.

44.

Pokiaľ ide o objektívny prvok potrebný na konštatovanie podvodu vo veci samej, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že matka a syn autonómne nedisponovali stabilnými, pravidelnými a postačujúcimi zdrojmi v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109. ( 42 ) Okrem toho, ako zdôraznil vnútroštátny súd, keďže tieto povolenia na pobyt matky a syna z dôvodu zlúčenia rodiny boli získané na základe falošných dokladov, nebola v zásade v čase podania žiadosti o priznanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom splnená podmienka oprávneného pobytu stanovená v článku 4 ods. 1 smernice 2003/109. Z toho vyplýva, že podmienky tejto smernice neboli u matky a syna splnené, a preto je preukázaný objektívny prvok potrebný na konštatovanie podvodu, ako je to definované v rozsudku zo 6. februára 2018, Altun a i. (C‑359/16, EU:C:2018:63, bod 51).

45.

Pokiaľ ide o subjektívny prvok potrebný na konštatovanie podvodu, tento podľa definície stanovenej v rozsudku zo 6. februára 2018, Altun a i. (C‑359/16, EU:C:2018:63, bod 52), ktorá sa uplatňuje na okolnosti vo veci samej, zodpovedá úmyslu žiadateľa obísť podmienky vydania povolenia na pobyt osoby s dlhodobým pobytom alebo sa im vyhnúť s cieľom získať výhodu, ktorá je s nimi spojená. Preto iba vedomosť matky a syna o podvode, ktorého sa dopustil otec, a úmyslu získať z neho výhodu, by viedlo k podvodnému získaniu postavenia v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109. Vnútroštátny súd spresňuje, že matka a syn nevedeli o klamlivej povahe potvrdení zamestnávateľa otca, ktoré predložili ako písomné dôkazy na preukázanie toho, že spĺňajú podmienku stanovenú v článku 5 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109. V dôsledku toho sa nezdá, že by sa vo veci samej matka a syn úmyselne snažili obísť túto podmienku. Vnútroštátnemu súdu však prináleží overiť, či to tak naozaj je.

46.

Za predpokladu takéhoto overenia by neexistencia úmyslu matky a syna obísť podmienky na priznanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom mala viesť k vylúčeniu existencie podvodu.

47.

V tomto štádiu je dôležité uviesť, že konštatovanie a posteriori nesplnenia podmienok na priznanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom nie je uvedené medzi dôvodmi odňatia alebo straty tohto právneho postavenia, ktoré sú taxatívne uvedené v článku 9 smernice 2003/109. V súlade s článkom 8 ods. 1 tejto smernice „právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom je trvalé s výhradou článku 9“, čo znamená, že okrem prípadov taxatívne vymenovaných v tomto poslednom článku ( 43 ) toto postavenie nemožno stratiť alebo ho nemožno odňať. ( 44 ) Ako totiž vyplýva z prípravných prác smernice 2003/109, postavenie osoby s dlhodobým pobytom musí zabezpečiť maximálnu právnu istotu jej držiteľovi. ( 45 )

48.

Je pravda, že Súdny dvor v rozsudku zo 17. júla 2014, Tahir (C‑469/13, EU:C:2014:2094, body 30 a 34) uviedol, že podmienka oprávneného a nepretržitého pobytu na území príslušného členského štátu päť rokov pred podaním príslušnej žiadosti, stanovená v článku 4 ods. 1 smernice 2003/109, je nevyhnutnou podmienkou na získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom podľa tejto smernice. Tento rozsudok sa však týka len zamietnutia žiadosti o priznanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom. Uvedený rozsudok nespresňuje, že konštatovanie a posteriori nesplnenia tejto podmienky má za následok stratu postavenia osoby s dlhodobým pobytom.

49.

Z toho vyplýva, že vzhľadom na neexistenciu konštatovania podvodu neexistoval v smernici 2003/109 nijaký právny základ na odňatie štatútu osoby s dlhodobým pobytom matke a synovi.

50.

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2003/109 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni odňatiu postavenia osoby s dlhodobým pobytom, ak držiteľ tohto postavenia nevedel o tom, že informácie, ktoré predložil na podporu svojej žiadosti a na základe ktorých bolo toto postavenie priznané, boli klamlivé.

51.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položila Raad van State (Štátna rada, Holandsko), takto: