1.

Podľa práva Vlaamse Gemeenschap (Flámske spoločenstvo) môžu udeľovať určité tituly iba vysokoškolské zariadenia, ktoré získali akreditáciu. Ak to urobia bez akreditácie, môže to viesť k trestnému stíhaniu, ktoré má za následok trest odňatia slobody a/alebo pokutu.

2.

Freddy Kirschtein a Thierry Kirschstein prevádzkujú spoločnosť UIBS Belgium, spoločnosť so sídlom v Belgicku, ktorá poskytuje služby vysokoškolského vzdelávania. Kirschsteinovci boli flámskymi orgánmi stíhaní za vydávanie diplomov s označením „magister“ minimálne v dvoch prípadoch v rokoch 2006 až 2010 z dôvodu, že na to nemali potrebnú akreditáciu.

3.

Otázky predložené Súdnemu dvoru sa v tomto konkrétnom skutkovom kontexte zdajú byť relatívne jasné: je zákaz (a trestnoprávne sankcie za porušenie tohto zákazu) vo vnútroštátnom práve pre neuznanú inštitúciu vysokoškolského vzdelávania udeľovať magisterské tituly, zlučiteľný so smernicou o službách ( 2 ) a so smernicou o nekalých obchodných praktikách ( 3 )?

4.

Avšak komplexnejšou otázkou v tejto veci je otázka týkajúca sa vecnej pôsobnosti oboch právnych predpisov, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd: sú podľa právnych predpisov Únie študijné programy vysokoškolského vzdelávania „službami“? Ak áno, aké sú to služby? Môžu byť klasifikované ako služby všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru, ktoré sú kategóriou stanovenou v smernici o službách?

5.

Odôvodnenie 34 smernice o službách znie takto: „podľa judikatúry Súdneho dvora sa posúdenie, či určité činnosti, najmä činnosti, ktoré sú financované z verejných zdrojov alebo poskytované verejnými subjektmi, predstavujú „službu“, musí uskutočniť v každom prípade jednotlivo s prihliadnutím na všetky ich charakteristiky, najmä na spôsob, akým sú poskytované, organizované a financované v dotknutom členskom štáte. Súdny dvor dospel k rozhodnutiu, že základnou charakteristikou finančnej úhrady je skutočnosť, že predstavuje odplatu za dané služby, a týmto uznal, že odplata chýba v prípade činností, ktoré sú vykonávané bezodplatne štátom alebo v mene štátu v súvislosti s jeho povinnosťami v sociálnej, kultúrnej, vzdelávacej a súdnej oblasti, akými sú kurzy poskytované v rámci národného systému vzdelávania alebo riadenie systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré nepredstavujú hospodársku činnosť. Platba poplatku zo strany príjemcu, napríklad školného alebo zápisného zo strany študentov, s cieľom prispieť určitým spôsobom na prevádzkové náklady systému, nepredstavuje sama osebe finančnú úhradu, pretože služba je i naďalej v podstatnom rozsahu financovaná z verejných prostriedkov. Na tieto činnosti sa preto nevzťahuje vymedzenie služby uvedené v článku 50 zmluvy, a preto nepatria do rozsahu pôsobnosti tejto smernice“.

6.

Článok 1 smernice o službách stanovuje:

„1.   Táto smernica stanovuje všeobecné ustanovenia, ktoré uľahčujú výkon slobody poskytovateľov usadiť sa a voľný pohyb služieb, pričom sa zachová vysoká úroveň kvality služieb.

2.   Táto smernica sa nezaoberá liberalizáciou služieb všeobecného hospodárskeho záujmu vyhradených pre verejné alebo súkromné subjekty, ani privatizáciou verejných subjektov poskytujúcich služby. …

3.   …

Táto smernica neovplyvňuje slobodu členských štátov určiť v súlade s právom Spoločenstva, čo považujú za služby všeobecného hospodárskeho záujmu, ako by tieto služby mali byť organizované a financované v súlade s pravidlami o štátnej pomoci, a akým konkrétnym povinnostiam by mali podliehať.

…

5.   Táto smernica neovplyvňuje predpisy členských štátov v oblasti trestného práva. Členské štáty však nesmú obmedzovať slobodu poskytovať služby uplatňovaním ustanovení trestného práva, ktoré špecificky upravujú alebo ovplyvňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na účely obchádzania pravidiel ustanovených v tejto smernici.“

7.

Článok 2 stanovuje:

„1.   Táto smernica sa vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte.

2.   Táto smernica sa nevzťahuje na tieto činnosti:

8.

V článku 4 ods. 1 je definovaná „služba“ ako „akákoľvek samostatne zárobková hospodárska činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu, v zmysle článku 50 zmluvy“.

9.

Podľa článku 4 ods. 6, pojem „systém udeľovania povolení“ zahŕňa „každý postup, v rámci ktorého sa od poskytovateľa alebo príjemcu vyžaduje, aby podnikol kroky smerom k získaniu úradného rozhodnutia alebo konkludentného rozhodnutia o prístupe k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávaní od príslušného orgánu“.

10.

Článok 9, ktorý je súčasťou kapitoly III, týkajúcej sa slobody poskytovateľov usadiť sa, sa zaoberá schémami udeľovania povolení. Tento článok stanovuje:

„1.   Členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie systémom udeľovania povolení, pokiaľ nie sú splnené tieto podmienky:

…“

11.

Podľa článku 13 ods. 1 „postupy a formálne náležitosti pri udeľovaní povolení sú jasné, vopred zverejnené a poskytujú žiadateľom záruku, že sa ich žiadosť bude posudzovať objektívne a nestranne“.

12.

Článok 1 smernice o nekalých obchodných praktikách stanovuje, že „účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov“.

13.

Článok 2 stanovuje vymedzenie príslušných pojmov:

„Na účely tejto smernice:

…“

14.

Článok 3 stanovuje rozsah pôsobnosti tejto smernice:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu.

…

8.   Táto smernica sa nedotýka podmienok usadenia sa alebo režimov vydávania povolení alebo deontologických kódexov správania alebo iných osobitných predpisov upravujúcich regulované povolania s cieľom zachovať vysokú mieru mravnej bezúhonnosti odborníkov, ktoré môžu členské štáty vyžadovať od odborníkov v súlade s právom Spoločenstva.“

15.

Podľa článku 5:

„1.   Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

2.   Obchodná praktika je nekalá, ak:

…

5.   Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“

16.

V bode 2 prílohy I obchodná praktika, ktorá sa považuje za každých okolností za nekalú, je „zobrazenie známky dôveryhodnosti, známky kvality alebo ich ekvivalentu bez získania potrebného povolenia“. Okrem toho v zmysle bodu 4 prílohy I medzi také praktiky patrí aj „tvrdenie, že kódex správania je schválený orgánom verejnej moci alebo iným orgánom, pričom tomu tak nie je…“.

17.

Podľa článku 6 ods. 1 „‚obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna vo vzťahu k jednému alebo viacerým nasledujúcim prvkom, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil:

18.

Podľa článku 127 ods. 1 bodu 2 belgickej Ústavy prináleží spoločenstvám regulovať vzdelávanie, s výnimkou určenia začiatku a ukončenia povinnej školskej dochádzky, minimálnych štandardov pre udeľovanie diplomov a priznávania dôchodkov. Podľa článku 24 ods. 5 organizácia, uznávanie a finančná podpora vzdelávania spoločenstvami sú upravené zákonom alebo dekrétom.

19.

Vo Flámsku bolo vysokoškolské vzdelanie regulované na základe Decreet van 4 april 2003 betreffende de herstructurering van het hoger onderwijs in Vlaanderen, (dekrét zo 4. apríla 2003 o reštrukturalizácii vysokého školstva vo Flámsku) (ďalej len „dekrét zo 4. apríla 2003“). Článok 25 § 7 tohto dekrétu stanovuje, že: „každý, kto udelí bez oprávnenia titul bakalár, magister bez špecifikácie alebo so špecifikáciou alebo doktor (doctor of philosophy v skrátenej podobe PhD. alebo Dr.) alebo hodnosti a tituly uvedené v § 2, § 3, § 4, § 5 a § 5a, sa potrestá odňatím slobody v trvaní osem dní až tri mesiace a pokutou vo výške od 125 do 500 eur alebo len jednou z týchto sankcií“ ( 4 ).

20.

Dekrét zo 4. apríla 2003 bol zrušený a v celom rozsahu prevzatý do Dit Codex Hoger Onderwijs (Zákonník o vysokoškolskom vzdelávaní) z 11. októbra 2013. ( 5 ) Článok 25 § 7 bol prevzatý do článku II.75 § 6 tohto zákonníka.

21.

United International Business Schools of Belgium BVBA (ďalej len „UIBS Belgium“) je vysokoškolská inštitúcia, ktorá nie je uznaná príslušnými flámskymi orgánmi. UIBS Belgium je pridružená k švajčiarskej spoločnosti Global Education Services Switzerland AG (ďalej len „GES Switzerland“) a spoločnosti Global Education Services Spain SA (ďalej len „GES Spain“). Z návrhu vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že UIBS Belgium podporovala tieto spoločnosti tým, že okrem iného poskytovala miestnu podporu v Belgicku pre štúdium, koordinované spoločnosťou GES Switzerland na celosvetovej úrovni. V zariadeniach UIBS Belgium, najmä v Antverpách a v Gente sa ponúkajú rôzne vzdelávacie programy. Po úspešnom absolvovaní týchto programov získavajú študenti diplom s titulom „magister“.

22.

Freddy Kirschstein a Thierry Kirschstein (ďalej len „odporcovia“) pôsobia v spoločnosti UIBS Belgium. Dňa 14. decembra 2015 nariadil Rechtbank van eerste aanleg (súd prvého stupňa Antverpy, Belgicko), aby zaplatili pokutu vo výške 300 eur (ako trestnoprávnu sankciu) za porušenie článku 25 § 7 dekrétu zo 4. apríla 2003 z dôvodu, že udelili magisterské tituly študentom na pobočke UIBS Belgium v Antverpách, najmenej v dvoch prípadoch v rokoch 2006 až 2010, a to aj napriek tomu, že na to nemali potrebné oprávnenie. Odporcovia boli tiež povinní zaplatiť ako náhradu škody nominálnu sumu vo výške 1 eura Flámskemu spoločenstvu, vyplývajúcu z občianskoprávneho nároku tohto spoločenstva, a znášať náklady spojené s týmto nárokom.

23.

Dňa 29. decembra 2015 sa odporcovia odvolali proti rozsudku Rechtbank van eerste aanleg (súd prvého stupňa Antverpy). V ten istý deň podal Openbaar Ministerie (prokuratúra, Belgicko ďalej len „odvolateľ“) vzájomné odvolanie proti tej časti rozsudku, ktorá sa týkala trestnoprávnej sankcie uloženej odporcom.

24.

V rámci odvolania sa predmet sporu vykryštalizoval na otázku, či vysokoškolská inštitúcia, ktorá poskytuje vzdelávacie programy, môže udeľovať magisterské tituly vo Flámsku prostredníctvom udelených diplomov, aj keď jej nebola schválená zodpovedajúca akreditácia Flámskym spoločenstvom. Flámske spoločenstvo sa domnieva, že ide o otázku všeobecného verejného záujmu, na ochranu ktorého existuje primeraná trestnoprávna sankcia. Tvrdí, že zákaz smerujúci proti neuznaným inštitúciám udeľovať titul magister, bakalár alebo doktor je vhodným opatrením na účely zabezpečenia ochrany kvality týchto titulov. Flámske spoločenstvo tiež tvrdí, že praktiky odporcov vedú k nekalosúťažnému konaniu na pracovnom trhu, pretože diplomy a s nimi súvisiace tituly, ktoré boli udelené, poskytli voľný prístup na pracovný trh, hoci nebolo možné garantovať dosiahnutie požadovanej úrovne štúdia týchto študentov.

25.

V tomto skutkovom a právnom kontexte sa Hof van beroep Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26.

Písomné návrhy predložili odporcovia, Flámske spoločenstvo, belgická, nemecká, talianska, holandská, poľská, švédska a nórska vláda a Komisia. Odporcovia, Flámske spoločenstvo, belgická, švédska a nórska vláda a Európska komisia predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. júla 2018.

27.

Tieto návrhy sú štruktúrované takto. Začnem niekoľkými úvodnými poznámkami k skutkovým okolnostiam prejednávanej veci a k uplatniteľným vnútroštátnym ustanoveniam (časť A). Potom sa budem zaoberať otázkou, či a do akej miery je možné študijné programy vysokoškolského vzdelávania chápať ako „služby“ na účely práva Únie (časť B). Vzhľadom na tieto objasnenia sa budem ďalej zaoberať konkrétnymi otázkami, ktoré položil vnútroštátny súd: najskôr sa budem zaoberať otázkou zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov so smernicou o službách, druhou a treťou otázkou sa budem zaoberať spoločne (časť C) predtým, ako posúdim prvú otázku týkajúcu sa smernice o nekalých obchodných praktikách (časť D).

28.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania existujú viaceré skutkové nezrovnalosti, ktoré by mohli mať vplyv na právne posúdenie tejto veci. Z tohto dôvodu Súdny dvor požiadal vnútroštátny súd (v zmysle článku 101 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora) o vysvetlenie, i) aký subjekt formálne vydal predmetné diplomy a ii) aké sú funkcie odporcov (v rámci UIBS Belgium), najmä v akom postavení sú tieto osoby stíhané.

29.

Vnútroštátny súd odpovedal, že nemôže poskytnúť presnú odpoveď na to, ktorý subjekt formálne udelil magisterské tituly, pretože táto skutočnosť je sporná vo veci samej. Opakovane zdôraznil tvrdenia účastníkov konania: odvolateľ – Openbaar Ministerie (prokuratúra) tvrdí, že UIBS Belgium (so sídlom v Belgicku) udelila magisterské tituly. Odporcovia tvrdia, že magisterské diplomy vydala GES Switzerland (so sídlom vo Švajčiarsku) a GES Spain (so sídlom v Španielsku). Vnútroštátny súd ďalej uviedol, že obidva subjekty sa zdajú byť prepojené so spoločnosťou UIBS Belgium, keďže táto spoločnosť vždy poskytovala podporu pre GES Switzerland a GES Spain.

30.

V odpovedi na druhú otázku vnútroštátny súd uviedol, že v čase relevantných skutkových okolností bol Thierry Kirschstein konateľom spoločnosti UIBS Belgium a Freddy Kirschstein bol akcionárom spoločnosti UIBS Belgium. Posledný menovaný tiež podpísal dokumenty vo funkcii „prezidenta“ spoločnosti UIBS Belgium. Podľa článku 66 Strafwetbock (belgický trestný zákonník) sa preto považujú za zodpovedných alebo spoluzodpovedných za predmetný trestný čin.

31.

V zmysle informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom a vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania na pojednávaní budem postupovať na základe nasledujúcich predpokladov s tým, že zistenie skutkových okolností je v konečnom dôsledku úlohou vnútroštátneho súdu.

32.

Po prvé sa zdá, že spoločnosti UIBS Belgium, GES Switzerland a GES Spain pôsobia v rámci zložitej podnikovej štruktúry. Odporcovia na pojednávaní uviedli, že tieto tri spoločnosti sú prepojené. Zdá sa, že majú spoločných akcionárov. Ak sa pozrieme na ich jednotlivé činnosti, zdá sa, že vyučovanie (vrátane zamestnávania zamestnancov, miestností a zabezpečenia každodenného fungovania programu) vykonáva a lokálne spravuje UIBS Belgium, zatiaľ čo diplomy boli prvýkrát vydané spoločnosťou GES Spain a neskôr spoločnosťou GES Switzerland.

33.

Po druhé je nesporné, že tieto tri spoločnosti nikdy nezískali akreditáciu na svoje študijné programy od príslušného orgánu verejnej moci vo Flámsku ani v žiadnej inej krajine, v ktorej pôsobia.

34.

Po tretie predmetný študijný program je plne súkromne financovaný. Na pojednávaní bolo potvrdené, že žiadny verejný subjekt neposkytol finančné prostriedky na tento program.

35.

Ďalšie dve poznámky sa budú týkať časovej a vecnej pôsobnosti dotknutých pravidiel.

36.

Po prvé vnútroštátny súd formuloval prvú a druhú otázku, pokiaľ ide o článok II.75 § 6 Zákonníka o vysokoškolskom vzdelávaní. V tretej otázke vnútroštátny súd odkazuje na „trestnoprávne ustanovenie, ktoré sa vzťahuje na vzdelávacie inštitúcie neuznané flámskymi orgánmi vydávajúce [‚magisterské‘] diplomy“, bez toho, aby spresnil presnú povahu a pôvod tohto ustanovenia. Možno však predpokladať, že sa to tiež týka článku II.75 § 6 Zákonníka o vysokoškolskom vzdelávaní.

37.

Skutkové okolnosti prejednávanej veci, ako sú uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, však naznačujú, že uplatniteľným ustanovením vnútroštátneho práva je článok 25 § 7 dekrétu zo 4. apríla 2003, a nie článok II.75 § 6 Zákonníka o vysokoškolskom vzdelávaní.

38.

Článok II.75 § 6 Zákonníka o vysokoškolskom vzdelávaní sa neuplatňoval v čase, keď nastali relevantné skutkové okolnosti. Odporcovia sú stíhaní za to, že v rokoch 2009 a 2010 neoprávnene udelili magisterské tituly najmenej v dvoch prípadoch a každopádne pred rokom 2010. ( 6 ) Článok II.75 § 6 Zákonníka o vysokoškolskom vzdelávaní však nadobudol účinnosť v roku 2013. Predtým, ako vyplýva z obžaloby (uvedenej v rozhodnutí vnútroštátneho súdu), ( 7 ) uplatniteľným ustanovením bol článok 25 § 7 dekrétu zo 4. apríla 2003. Práve na základe tohto ustanovenia boli odporcovia stíhaní.

39.

Skutočnosť, že obe ustanovenia majú údajne rovnaký obsah ( 8 ) podľa môjho názoru nespôsobuje, že by bol článok II.75 § 6 Zákonníka o vysokoškolskom vzdelávaní uplatniteľným na konanie v prejednávanej veci.

40.

Z týchto dôvodov navrhujem Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď na základe článku 25 § 7 dekrétu zo 4. apríla 2003.

41.

Po druhé bez ohľadu na to, či je relevantným ustanovením článok II.75 § 6 Zákonníka o vysokoškolskom vzdelávaní alebo článok 25 § 7 dekrétu zo 4. apríla 2003, vnútroštátny súd sa zameriava na „trestnoprávne ustanovenie“, ktoré sankcionuje nezákonné udelenie istých titulov. Toto ustanovenie, ktoré predstavuje právny základ pre trestné konanie, je ústredným prvkom tretej otázky. Rozsah prvej a druhej otázky je však širší. Nie sú obmedzené na otázku potenciálnych trestnoprávnych sankcií, ale týkajú sa širšej a podstatnejšej otázky zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov zakazujúcich udeľovanie (magisterských) titulov neuznanými inštitúciami s právom Únie.

42.

Toto rozdelenie v súvislosti s presnými pravidlami, o ktoré ide, vzhľadom na to, že vecná pôsobnosť oboch relevantných smerníc je odlišná, viedlo v priebehu tohto konania k diskusii o tom, čo presne by malo byť predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Na jednej strane bolo navrhnuté, aby Súdny dvor neriešil otázku sankcií (tretia otázka), pretože sa týka trestnoprávnych vecí, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti uplatniteľného práva Únie. Na druhej strane bolo tiež navrhnuté, aby sa Súdny dvor zaoberal iba otázkou sankcií, ale neskúmal proces akreditácie (prvá a druhá otázka), pretože predmetné otázky a prejednávaná vec sa týkajú len vnútroštátneho ustanovenia, ktoré stanovuje sankcie.

43.

Samozrejme, potešenie z jedenia salámy (zvyčajne) zahŕňa slobodu rozhodnúť sa, na ktorom konci ju začneme krájať. Na účely prejednávanej veci by som však navrhol držať sa otázok položených vnútroštátnym súdom, pri rešpektovaní logiky sporných ustanovení. Otázky sú v skutočnosti zamerané na sankcie za porušenie pravidla správania. Obidva tieto prvky sú však súčasťou rovnakej právnej normy: ak niekto udelí titul bez akreditácie (hypotéza), potom dôjde k danému následku (sankcia). Akreditačný proces je teda v prejednávanej veci len časťou hypotézy platnej právnej normy. Je to súčasť rovnakého balíka. Bol by potrebný vysoký stupeň neprirodzenosti (alebo krájania salámy na oboch koncoch) na vyhlásenie, že buď prvok hypotézy (akreditácia), alebo sankcie (pokuta a/alebo uväznenie) nie je súčasťou právnej normy, a teda je mimo rámca prejednávanej veci.

44.

Napriek tomu, že otázka zlučiteľnosti vnútroštátneho procesu akreditácie vysokoškolského vzdelávania s právom Únie per se nie je predmetom prejednávanej veci, tieto pravidlá sa nevyhnutne nepriamo týkajú odpovedí na otázky položené vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o sankcie za nerešpektovanie týchto pravidiel.

45.

Časť diskusie, ktorá prebiehala v písomnom konaní, ako aj na pojednávaní sa zameriavala na identifikáciu jadra činnosti, ktorá by mohla v prejednávanej veci predstavovať „službu“: je to udelenie magisterského diplomu alebo činnosť výučby, ktorá k nemu vedie? Dôvodom rozsiahlej diskusie o tomto bode bola nielen vecná pôsobnosť smernice o službách, ale aj jej územná pôsobnosť. Rôzne subjekty, ktoré potenciálne udeľujú príslušné tituly, majú sídlo v rôznych štátoch, vrátane štátu, ktorý nie je členom Európskej únie. ( 9 )

46.

Podľa Flámskeho spoločenstva a belgickej vlády smernica o službách nie je uplatniteľná. GES Switzerland, ako subjekt udeľujúci diplomy, je mimo územnej pôsobnosti tejto smernice. Z tohto dôvodu je druhá a tretia otázka neprípustná.

47.

Nemecká vláda taktiež považuje vydanie vysokoškolského diplomu za kľúčový prvok najmä preto, že umožňuje vykonávať povolanie. Pre nemeckú vládu je pripustenie kandidátov k povolaniu, ktoré si vyžaduje určité kompetencie, činnosťou, ktorá súvisí s výkonom verejnej moci. Tieto činnosti sú však vylúčené z rozsahu pôsobnosti smernice o službách podľa článku 2 ods. 2 písm. i). Podľa nemeckej vlády preto vydávanie vysokoškolských diplomov nie je službou podľa práva Únie.

48.

Švédska vláda a Komisia sa naopak zameriavajú skôr na vyučovaciu činnosť vykonávanú spoločnosťou UIBS Belgium ako na vydávanie diplomov spoločnosťou GES Switzerland. Podľa nich vydanie diplomu nie je samostatnou službou, ale sa má považovať za vedľajšiu službu poskytovanú spoločnosti UIBS Belgium, ktorá realizuje vyučovanie.

49.

Čo je hlavnou činnosťou v prípade vysokoškolského štúdia? Môže to byť: i) udelenie vysokoškolského diplomu (pričom vyučovanie je vedľajšou činnosťou), alebo ii) vyučovanie (pričom udelenie vysokoškolského diplomu je vedľajšou činnosťou). Pri rozhodovaní medzi týmito dvoma možnosťami bude test na určenie dotknutej potenciálnej služby spočívať v stanovení kľúčovej zložky tohto balíka. ( 10 )

50.

V tomto súhlasím so švédskou vládou a Komisiou. Bez toho, aby to znelo príliš idealisticky, dúfam, že kľúčovou zložkou pri vysokoškolskom štúdiu je výučba a vzdelávanie, a nie (samotné) vydávanie diplomov. Titul sa udeľuje ako formálne osvedčenie o nadobudnutí určitej úrovne znalostí alebo kompetencií. Je to oficiálne uznanie o absolvovaní celého štúdia, úspešnom ukončení všetkých požadovaných skúšok, čo potvrdzuje nebezpečenstvo, že absolvent mohol v skutočnosti získať aj nejaké vedomosti. Samotný diplom sa sotva môže považovať za kľúčový a prevažujúci prvok činnosti v rámci vysokoškolských študijných programov. ( 11 )

51.

V dôsledku toho môžem povedať, že hlavnou činnosťou v rámci vysokoškolského študijného programu je poskytovanie výučby (ktorú zjavne poskytovala UIBS Belgium), a nie formálne udelenie diplomu (pravdepodobne spoločnosťou GES Switzerland).

52.

Je nepochybné, že právo Únie nezasahuje do právomoci členských štátov, pokiaľ ide jednak o obsah výučby a organizáciu vzdelávacích systémov a ich kultúrnu a jazykovú rozmanitosť, a jednak o obsah a organizáciu odborného vzdelávania. Stále však platí, že pri výkone tejto právomoci musia členské štáty dodržiavať právo Únie, najmä ustanovenia o slobodnom poskytovaní služieb. ( 12 )

53.

Podľa článku 57 ZFEÚ sa za „službu“ považujú plnenia, ktoré sa „bežne poskytujú za odplatu“. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že základná vlastnosť odplaty spočíva v skutočnosti, že táto odplata predstavuje protiplnenia za predmetnú službu a zvyčajne sa dohodne medzi poskytovateľom a príjemcom služby. ( 13 )

54.

V osobitnom kontexte vzdelávania Súdny dvor s cieľom určiť, či existuje služba podľa Zmlúv, urobil ďalšie rozlíšenie v tom, ktorý subjekt poskytuje vzdelanie a aký je spôsob jeho financovania. Tento test sa prvýkrát formuloval vo veci Humbel ( 14 ), preto ho budem označovať ako „Humbelov test“.

55.

Otázkou vo veci Humbel bola žiadosť adresovaná francúzskemu študentovi o zaplatenie študentského poplatku („minerval“) za stredoškolské vzdelanie v Belgicku. Žiadosť o zaplatenie bola adresovaná iba cudzím štátnym príslušníkom (rodičom). Študenti, ktorí boli belgickými občanmi, neboli povinní platiť minerval. Súdny dvor mal odpovedať na otázku, či stredoškolské štúdium, ktoré je súčasťou vnútroštátneho systému vzdelávania, by mohlo byť kvalifikované ako „poskytovanie služieb“, čo by umožňovalo rodičom francúzskeho študenta vychádzať z ustanovení Zmluvy, zakazujúcich diskrimináciu na základe národnosti v prístupe ku službám. ( 15 )

56.

Súdny dvor rozhodol, že v tomto prípade sa nemožno dovolávať slobodného poskytovania služieb na základe Zmluvy, pretože v súvislosti s poskytovaním služieb nebola poskytnutá žiadna odplata. Súdny dvor uviedol, že „táto charakteristika… nie je prítomná v prípade vyučovania poskytovaného v rámci vnútroštátneho vzdelávacieho systému. V prvom rade štát sa pri vytváraní a udržiavaní tohto systému nesnaží vykonávať zárobkovú činnosť, ale plní svoje povinnosti voči obyvateľom v sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti. Po druhé tento systém je vo všeobecnosti financovaný z verejných prostriedkov, a nie zo strany žiakov alebo ich rodičov. ( 16 )

57.

Aj keď konanie vo veci Humbel sa týkalo stredoškolského vzdelávania, tento prístup sa postupne rozšíril na aj iné formy vzdelávania, vrátane vysokoškolského. ( 17 )

58.

V nedávnom všeobecnom preformulovaní Súdny dvor poznamenal, pokiaľ ide o štúdium poskytované určitými zariadeniami, ktoré sú súčasťou systému verejného vzdelávania a ktoré sú celkovo alebo v prevažnej miere financované z verejných zdrojov, aj keď sa poplatky za zápis do školy alebo za výučbu musia niekedy platiť ako príspevok na prevádzkové náklady tohto systému, neexistuje žiadna odplata, a teda žiadna „služba“ podľa práva Únie. ( 18 ) Naopak, vyučovanie poskytované vzdelávacími zariadeniami financovanými v prevažnej miere zo súkromných zdrojov, najmä študentmi a ich rodičmi, predstavuje služby v zmysle práva Únie, keďže cieľ, ktorý tieto zariadenia sledujú, pozostáva z poskytovania služieb za odplatu. ( 19 )

59.

Zdá sa, že existuje dvojaké odôvodnenie, ktoré viedlo k rozlišovaniu medzi verejne a súkromne financovaným vzdelávaním. Po prvé „argument sociálnej a kultúrnej misie“: pri vytváraní a udržiavaní systému verejného vzdelávania financovaného predovšetkým z verejných zdrojov sa štát nezúčastňuje na odplatných činnostiach, ale plní svoju úlohu voči obyvateľom v sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti. ( 20 ) Po druhé niekedy sa spája, inokedy sa diskutuje oddelene argument „neziskového charakteru“: verejné vzdelávacie inštitúcie sa financujú hlavne z verejných zdrojov, na vykonávanie neziskových aktivít, z dôvodu všeobecného záujmu o šírenie poznatkov a emancipáciu občanov. V tomto zmysle nemá predmetná činnosť hospodársky charakter. ( 21 )

60.

Smernica o službách spôsobila, že tento obraz (založený na Zmluve) je o niečo zložitejší. Na jednej strane článok 4 ods. 1 smernice o službách výslovne stanovil, že definícia služieb podľa Zmluvy ostáva zachovaná. Podľa Zmluvy, ako aj podľa smernice o službách by sa teda služba mala chápať ako akákoľvek samostatne zárobková hospodárska činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu, poskytovateľom usadeným v členskom štáte. ( 22 )

61.

Okrem toho článok 2 ods. 2 vymenúva niekoľko osobitných činností, na ktoré sa smernica o službách nevzťahuje, ako napríklad služby zdravotnej starostlivosti alebo sociálne služby. Toto ustanovenie obsahuje aj dve abstraktné kategórie služieb, ktoré sú vyňaté z rozsahu pôsobnosti smernice, a to služby všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru ( 23 ) a činnosti, ktoré sú spojené s výkonom verejnej moci. ( 24 )

62.

Pokiaľ ide o poslednú uvedenú výnimku, najmä pokiaľ ide o tvrdenie nemeckej vlády, podľa ktorého je udeľovanie vysokoškolských diplomov výkonom verejnej moci, a teda je vylúčené z pôsobnosti smernice o službách, je potrebné len zopakovať, že kľúčovým a rozhodujúcim prvkom akéhokoľvek vzdelania nie je udelenie titulu, ale vzdelávacia činnosť. ( 25 ) Preto v kontexte prejednávanej veci nie je potrebné skúmať, do akej miery by udelenie diplomu mohlo súvisieť s výkonom verejnej moci. Stačí uviesť, že podľa ustálenej judikatúry nie sú (univerzitné) vzdelávacie činnosti, ako činnosti občianskej spoločnosti, činnosťami spojenými s výkonom verejnej moci. ( 26 )

63.

Pojem služieb všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru je však zložitejší, keďže smernica o službách jasne uvádza, že chápe základný pojem „služba“ rovnakým spôsobom ako Zmluva. Podľa článku 57 ZFEÚ sa za „služby“ v zmysle Zmlúv považujú „služby“ [v slovenskom preklade článku 57 ZFEÚ „plnenia“], „ktoré sa bežne poskytujú za odplatu“. Táto formulácia je do istej miery mätúca, pretože používa rovnaký pojem (služba) na to, aby sa na jednej strane odvolávala na skutočnú činnosť poskytovania služieb (teda vecnú kategóriu služieb) a na druhej strane na právnu kategóriu služieb spadajúcich do rozsahu pôsobnosti Zmlúv (a teda aj smernice o službách).

64.

Táto dualita znamená, že služba (v skutočnosti) nie je vždy služba (na účely práva Únie). Na to, aby to mohla byť „služba“ podľa Zmluvy, musí mať konkrétna činnosť hospodársky rozmer, ktorý je predovšetkým potvrdený existenciou odplaty alebo finančnej protihodnoty, ale aj – hoci nie nevyhnutne – snahou o dosiahnutie zisku a/alebo byť financovaná hlavne zo súkromných zdrojov. ( 27 ) Inými slovami, v právnej terminológii existencia „hospodárskej povahy“ je nevyhnutnou súčasťou služby.

65.

V tejto súvislosti musím pripustiť, že sa snažím preskúmať logický, právny, význam kategórie „služieb všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru“. Ak je právna kategória služby podľa práva Únie definovaná jej hospodárskym rozmerom, ako môže byť nehospodárska služba, či už vo všeobecnom záujme alebo nie, skutočne službou v zmysle práva Únie? Inak povedané, môžu skutočne existovať „nehospodárske hospodárske činnosti všeobecného záujmu“?

66.

Najrozumnejším vysvetlením, ktoré môžem uviesť v súvislosti s týmito terminologickými komplikáciami, je predpokladať, že vytvorením tejto novej kategórie zákonodarca Únie v podstate chcel vylúčiť činnosti všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru z rozsahu pôsobnosti smernice o službách. ( 28 ) Ak je to pravda, výnimka stanovená v článku 2 ods. 2 písm. a) smernice o službách je (právne) nadbytočná, pretože takéto činnosti by už boli vylúčené, pretože by neboli službami (podľa Zmluvy). ( 29 )„Služby všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru“ sa javia ako podskupina „neslužieb“ podľa práva Únie.

67.

Vzhľadom na uvedené terminologické objasnenie otázkou ostáva, či vysokoškolské vzdelávanie spadá do pôsobnosti výnimky služieb všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru podľa smernice o službách, ako tvrdí belgická vláda.

68.

Nemyslím si, že je to tak.

69.

Po prvé viaceré špecifické činnosti, ako napríklad služby zdravotnej starostlivosti alebo sociálne služby, sú výslovne a en bloc vyňaté z pôsobnosti článku 2 ods. 2 smernice o službách. To však nie je prípad vzdelávacích (služieb). Nemožno teda konštatovať, že by boli ako také osobitne vylúčené z vecnej pôsobnosti smernice o službách.

70.

Po druhé v prípade absencie takej blokovej výnimky pre daný druh činnosti každá jednotlivá činnosť – teda, v kontexte vzdelávania, predmetný študijný program – sa má posudzovať individuálne, vzhľadom na existujúcu judikatúru, pokiaľ ide o to, či boli splnené podmienky, ktoré sú v nej obsiahnuté. Na rozdiel od toho, čo tvrdí belgická vláda, vzdelávanie ako také nemôže spadať ako celok do kategórie služieb všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru. Namiesto toho, ako sa uvádza aj v odôvodnení 34 smernice o službách, ktoré odkazuje na judikatúru Súdneho dvora, je potrebné uskutočniť posúdenie v každom prípade jednotlivo. ( 30 ) Z toho dôvodu na účely určenia, či skutočne poskytovaná vzdelávacia činnosť alebo študijný program môže byť kvalifikovaná ako služba, je dôležité, či je vykonávaná neverejnými inštitúciami a financovaná prostredníctvom súkromných zdrojov. ( 31 )

71.

Celkovo je možné zhrnúť, že študijné programy vysokoškolského vzdelávania môžu byť kvalifikované ako služby a spadajú do pôsobnosti smernice o službách okrem prípadov, keď sa uplatňuje výnimka Humbel vo vzťahu k príslušnému špecifickému študijnému programu. Ak sa táto výnimka uplatní, taká činnosť sa v zmysle Zmluvy stane „neslužbou“, a preto by mala byť vyňatá z uplatniteľnosti smernice o službách ako služba všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru.

72.

Keď sa však zamyslíme, uplatňovanie výnimky Humbel na študijné programy vysokoškolského vzdelávania dnes vyvoláva viaceré otázky.

73.

Po prvé, čo v praxi znamená byť súčasťou systému verejného vzdelávania a financované úplne alebo v prevažnej miere z verejných zdrojov, v súčasnosti, keď verejné univerzity získavajú súkromné finančné zdroje a dary a súkromné inštitúcie súťažia o inštitucionálne verejné zdroje a granty na financovanie výskumu? Čo je verejné vo svete, v ktorom (dokonca) verejné vysoké školy zriadili školské areály v iných členských štátoch alebo vstúpili do spoločných podnikov s rôznymi inými subjektmi a/alebo založili nadväzujúce spoločnosti na vyučovanie a vykonávanie výskumu?

74.

Čo je však ešte podstatnejšie, stanovuje pojem „súčasť verejného systému vzdelávania“ nevyhnutne nejaké kritériá na danú právnu formu a postavenie (ako „verejná“ inštitúcia na rozdiel od „súkromnej“)? Najprv vo veci Humbel a nedávno vo veci Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, ako bolo potvrdené, boli spomenuté dve požiadavky: i) súčasť systému verejného vzdelávania a ii) financovanie výlučne alebo v prevažnej miere z verejných zdrojov. Väčšina judikatúry sa sústredila na problematiku financovania, avšak prvá časť tohto vyhlásenia, t. j. „súčasť systému verejného vzdelávania“, ostala doposiaľ nepreskúmaná.

75.

K týmto inštitucionálne nejasným líniám sa pridáva aj otázka financovania v prevažnej miere z verejných zdrojov. Čo presne znamená „v prevažnej miere“? Aká je vzájomná súvislosť medzi osobitným financovaním študijného programu a inštitucionálnym financovaním a prevádzkovými nákladmi? ( 32 ) Najmä v oblasti spoločenských a humanitných vied predstavujú výdavky na platy učiteľov najväčšiu časť nákladov študijného programu. Čo ak sú tieto platby väčšinou platené z jednotlivých zdrojov inštitucionálneho financovania? ( 33 ) Rovnako nie je jasné, či by sa mal brať do úvahy celkový rozpočet inštitúcie alebo tie položky v rozpočte, ktoré zodpovedajú špecifickým študijným programom, pričom je potrebné mať na pamäti, že účtovné pravidlá môžu zabrániť skutočnému určeniu presnej štruktúry financovania každého študijného programu. ( 34 )

76.

Okrem toho v mnohých členských štátoch uznané inštitúcie vysokoškolského vzdelávania bez ohľadu na to, či sú verejné alebo súkromné, pokiaľ ide o ich právnu formu, dostávajú zo štátneho rozpočtu finančnú podporu na každého študenta zapísaného do akreditovaného študijného programu. Umožňuje také financovanie, a to aj v prípade, že skutočne z ekonomického hľadiska možno nepokrýva ani väčšinu skutočných nákladov na štúdium pre každého študenta, zmeniť taký študijný program na program financovaný v prevažnej miere z verejných prostriedkov, ktorý je súčasťou systému verejného vzdelávania v členskom štáte, aj keď je poskytovaný inak súkromnou a súkromne financovanou inštitúciou?

77.

Po druhé s touto praktickou úrovňou súvisí hlavná a hlbšia ideologická úroveň. Rozsudok vo veci Humbel predstavil pomerne zovšeobecňujúcu dvojitú víziu vzdelávania: verejné inštitúcie (alebo len tie, ktoré sú verejne financované?) sú neziskové, sledujú vznešené ciele, ktoré prinášajú poznanie a plnia svoje sociálne, kultúrne a vzdelávacie povinnosti voči obyvateľstvu. Naproti tomu, súkromné inštitúcie (alebo len tie, ktoré sú v prevažnej miere financované súkromne?) poskytujú služby, pretože ich ciele sú zrejme odlišné.

78.

Táto vízia mohla byť možno správna v 80. rokoch v súvislosti so stredoškolským vzdelaním. Je však dosť problematická, ak sa uplatňuje v dnešnej dobe na inštitúcie vysokoškolského vzdelávania.

79.

Je nespochybniteľné, že inštitúcie vysokoškolského vzdelávania majú viacnásobné poslanie. Väčšina z nich skutočne nie je orientovaná na zisk. To, čo namietam, je zovšeobecnenie, ktoré nerozlišuje medzi mnohými aktivitami, ktoré dnes uskutočňuje aj stará renomovaná univerzita: od základného výskumu alebo vzdelávania doktorandov (ktorí potrebujú dotácie), cez vysokoškolské vyučovanie v štátnom jazyku (so štandardnými poplatkami za zápis), cez postgraduálne vyučovanie v cudzom jazyku (s vyššími poplatkami) až po víkendové kurzy na mieru pre manažérov alebo prekladateľov a/alebo na priamy marketing výsledkov svojho výskumu (oboje s pripojenými cenovkami v patričnej výške).

80.

Po tretie absencia vnútornej diferenciácie súvisí s už spomínanou absenciou úrovňovej diferenciácie. Odôvodnenie Súdneho dvora v rozsudku vo veci Humbel sa týkalo stredoškolského vzdelávania. Ako sa často stáva pri judikatúre Súdneho dvora, tento prístup sa postupne rozšíril aj na iné typy vzdelávania, vrátane vysokoškolského, avšak bez toho, aby sa v novom kontexte (vysokoškolského vzdelávania) opätovne kriticky posúdili základné predpoklady, ktoré tvorili jeho pôvodnú formuláciu.

81.

Poskytovanie a šírenie vedomostí v najširšom zmysle a plnenie sociálnej a vzdelávacej úlohy štátu sú určite dôležitými cieľmi. Tieto verejné záujmy však možno nemajú rovnakú váhu na všetkých úrovniach vzdelávania. Záujem štátu je skutočne nevyhnutný na úrovni základného vzdelávania. ( 35 ) V dnešnej dobe je záujem štátu pomerne silný aj na úrovni stredoškolského vzdelávania, aj keď v spojení s niektorými súkromnými záujmami študentov. Menej je to už na úrovni vysokoškolského vzdelávania, kde sa zvyšuje individuálny záujem študentov o získanie určitých dodatočných kvalifikácií a o zvýšenie ich „hodnoty“ na trhu práce.

82.

Pokiaľ ide o koordináciu záujmov vo vzdelávaní, a teda potenciálne vymedzenie toho, čo by mohlo byť službou všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru na tieto účely, existuje teda reverzný pomer. Čím vyšší je stupeň vzdelávania, tým menšia je verejná potreba a všeobecný záujem verejnosti o získanie tejto formy vzdelania a tým väčší je súkromný záujem na dopĺňaní kvalifikácie jednotlivcov. Inými slovami, nevyhnutné kultúrne a spoločenské poslanie štátu, ktoré pôvodne tvorilo výnimku Humbel, ( 36 ) sa oslabuje.

83.

Chcel by som jasne zdôrazniť, že zjavne existuje verejný záujem mať vysokoškolské inštitúcie. To sa však odlišuje od toho, že existuje všeobecný záujem o každú osobu, ktorá navštevuje univerzitu. Skutočnosť, že sa určitá osoba rozhodne pre inštitúciu vysokoškolského vzdelania, je do veľkej miery pravdepodobne prejavom jej osobného záujmu.

84.

Pokiaľ by to bolo inak, potom by sme boli skutočne povinní dodržiavať logiku, ktorú v prejednávanej veci v zásade obhajovala belgická vláda. Výnimka služieb všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru podľa smernice o službách by skutočne znamenala vloženie ďalšej blokovej výnimky do smernice. Bolo by to tiež definované typom činnosti pre akýkoľvek typ (vysokoškolského) vzdelania, akokoľvek financovaného. Je to preto, lebo je v záujme štátu mať čo najvzdelanejšie obyvateľstvo a každé poskytnuté vzdelanie bude vždy vo všeobecnom záujme, t. j. všetky vzdelávacie aktivity sú preto vylúčené zo smernice o službách ako služby všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru. ( 37 )

85.

Štvrtým a posledným dôvodom, prečo by sa malo obozretne pristupovať k judikatúre vo veci Humbel, je skutočnosť, že predstavuje nielen výrazný odklon od všeobecného prístupu k definícii služieb, ale je tiež celkom ojedinelá, v porovnaní s inými osobitnými režimami pre konkrétne typy služieb, najmä pre zdravotnú starostlivosť.

86.

Zdravotná starostlivosť je samozrejme činnosťou vo verejnom záujme, ktorá je výrazne regulovaná, kde zvyčajne neexistuje žiadna priama, úplná platba pacienta, ale skôr náhrada (regulovaných) nákladov poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti prostredníctvom tretej strany (poisťovne alebo systému verejného poistenia). Súdny dvor však výslovne odmietol uplatniť prístup z rozsudku vo veci Humbel vo vzťahu k nemocničnej starostlivosti poskytovanej pacientovi vo forme vecného plnenia alebo bezplatne, a to vtedy, keď nebol zjavne dosiahnutý žiadny zisk. Súdny dvor rozhodol, že „platby uskutočnené nemocenskými poisťovňami…, aj keď na základe paušálnej sadzby, sú skutočne odmenou za nemocničné služby a nepochybne predstavujú odplatu pre nemocnicu, ktorá ich dostáva a ktorá vykonáva činnosť hospodárskeho charakteru“. ( 38 )

87.

Je to prekvapujúce, pretože zdravotná starostlivosť je vo viacerých smeroch podobná so vzdelávaním. ( 39 ) Obe sú primárne regulované členským štátom. Obe zahŕňajú politické rozhodnutia a odrážajú sociálne hodnoty v spôsobe poskytovania týchto služieb. Okrem toho, hoci v jednotlivých krajinách existujú rozdiely, financovanie zdravotnej starostlivosti nie je odlišné od verejne financovaného vzdelávania. Zdravotnícke služby sú v skutočnosti platené zdravotnými poisťovňami, ktoré sú v Európe zvyčajne financované orgánmi, ktorých pôvod je odvodený od štátu, a to napriek tomu, že pacienti poskytujú nejaké finančné prostriedky. Príspevky pacientov na sociálne zabezpečenie pravdepodobne nie sú primerané skutočným nákladom na získanú službu.

88.

To isté platí, a o to viac, keď je chápanie hospodárskej činnosti a odmeňovania vo veci Humbel v kontraste s pojmom „hospodársky“ v iných oblastiach práva Únie. V oblasti štátnej pomoci alebo práva hospodárskej súťaže Súdny dvor tradične zachováva všeobecné chápanie „hospodárskej činnosti“ ako rozhodujúceho prvku na charakterizovanie podniku. Podľa Súdneho dvora „pojem ‚podnik‘ zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od svojho právneho statusu a spôsobu financovania… Hospodársku činnosť predstavuje každá činnosť, ktorá pozostáva z ponuky tovarov alebo služieb na danom trhu. Okolnosť, že tovary alebo služby nie sú ponúkané s cieľom zisku, nebráni tomu, aby sa subjekt vykonávajúci tieto činnosti na trhu považoval za podnik, pokiaľ táto ponuka konkuruje ponuke iných subjektov, ktorých cieľom je zisk“ ( 40 ).

89.

Hoci v písomných vyjadreniach a na pojednávaní v prejednávanej veci boli predložené viaceré otázky, ktoré som práve spomínal, zdá sa nesporné, že spoločnosť UIBS Belgium, ktorá zodpovedá za vzdelávaciu činnosť, je súkromný subjekt financovaný výlučne zo súkromných zdrojov. Taktiež v zmysle Humbelovho testu je v súčasnej dobe vzdelávacia činnosť UIBS Belgium poskytovaná za odmenu, a preto kurzy ponúkané touto spoločnosťou sú „službami“ v zmysle Zmluvy.

90.

Podľa môjho názoru sú tieto činnosti taktiež službami na účely smernice o službách. Vzhľadom na to, že sa neuplatňuje žiadne osobitné vylúčenie z rozsahu pôsobnosti tejto smernice a študijné programy vysokoškolského vzdelávania financované študentmi nemôžu byť zahrnuté pod pojem služieb všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru, teda smernica o službách sa bude aj (vecne) uplatňovať.

91.

Okrem tohto relatívne jednoduchého záveru tiež navrhujem, v širšom zmysle, na rozdiel od niektorých tvrdení prednesených v priebehu tohto konania, aby sa výnimka Humbel neuplatňovala univerzálne na vysokoškolské vzdelanie, čo v podstate umožňuje vytvoriť ďalšiu blokovú výnimku pre všetky činnosti vykonávané hlavne verejne financovanými inštitúciami vysokoškolského vzdelávania. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť tri body.

92.

Po prvé je potrebné posúdiť každý jednotlivý typ činnosti (a najmä individuálny študijný program), aby sa určilo, či má hospodársky charakter.

93.

Po druhé pri posudzovaní hospodárskej povahy daného študijného programu by som navrhoval, aby sa venovala menšia pozornosť podrobnostiam jednotlivých rozpočtových riadkov (odkiaľ presne peniaze pochádzajú, aká je to suma a či nejde o zmiešané súkromno‑verejné zdroje). Je potrebné zamerať sa skôr na stupeň štúdia a vzájomnú rovnováhu záujmov. Čím skoršie je štádium vzdelávacieho systému (základné a stredné vzdelanie), tým viac je vzdelávanie nehospodárskej a sociálnej povahy. To by skutočne plne odôvodňovalo jeho vylúčenie z pojmu služieb, najmä ak je poskytované bez poplatkov a je povinné pre všetkých.

94.

Po tretie a nakoniec je potrebné posúdiť platbu za študijný program a otázku protihodnoty. Toto posúdenie by sa však nemalo uskutočňovať tak, že sa bude týkať izolovaného pohľadu na jednotlivého poskytovateľa, ale skôr v kontexte, v súlade so všeobecnou judikatúrou týkajúcou sa pojmu bežnej odmeny v súvislosti so službami a so zreteľom na povahu činnosti a relevantný trh.

95.

To na jednej strane znamená, že (celkové hospodárske) náklady nemusí platiť (len a priamo) zákazník. Podobne ako pri judikatúre o zdravotnej starostlivosti alebo o službách vo všeobecnosti ( 41 ) nezáleží na tom, či existuje priama platba, ale skôr na tom, či je, alebo nie je poskytnutá ekonomická protihodnota pre každého jednotlivého účastníka, aj keď je čiastočne nepriamo zaplatená a (aspoň čiastočne) úmerná výške alebo počtu poskytnutých služieb.

96.

Na druhej strane pre také posúdenie je dôležitá aj širšia povaha „trhu“, a nie iba osobitná inštitucionálna štruktúra jedného poskytovateľa služieb. Teda pokiaľ pre daný typ študijného programu existuje fungujúci národný, európsky alebo dokonca globálny trh s ponukou viacerých konkurenčných študijných programov, je ťažké tvrdiť, že poskytnutím niečoho, čo už existuje v ponuke desiatok ďalších inštitúcií, plní inštitúcia vysokoškolského vzdelávania, či už je, alebo nie je súčasťou národného systému verejného vzdelávania, osobitný a jedinečný spoločenský a kultúrny cieľ.

97.

Rád by som tu urobil dve záverečné poznámky.

98.

Po prvé je zrejmé, že skutočnosť, že niektoré študijné programy vysokoškolského vzdelávania môžu predstavovať služby podľa práva Únie, neznamená (ako to niektorí skresľujú), že sa tým špecifickosť vzdelávania okamžite a nenávratne stráca. Profesori sa nezmenia na poskytovateľov služieb a študenti na klientov, určite nie na základe práva Únie. Vzdelanie samozrejme nie je službou ako akákoľvek iná služba. Podobne ako iné osobitné typy služieb, ako napríklad zdravotná starostlivosť, môže a malo by si zachovať svoje špecifiká.

99.

Po druhé mimo rámca ideologickej úrovne, ktorá by jednoducho axiomaticky poprela, že vysokoškolské vzdelávanie by mohlo niekedy predstavovať službu, na praktickejšej úrovni nevytvára poskytovanie služieb v niektorých prípadoch len povinnosti zo strany poskytovateľov služieb, ale dáva im tiež práva a zaručuje ochranu. Sloboda poskytovania služieb teda pôsobí v oboch smeroch. To môže mať mimoriadny význam pre voľný pohyb a hospodársku súťaž v oblasti vysokoškolského vzdelávania v Európskej Únii. V zásade by malo byť možné, aby inštitúcie jedného členského štátu, ak chcú, mohli byť aktívne na území iných členských štátov bez ohľadu na ich osobitný právny štatút a spôsob financovania, ktoré sa pravdepodobne budú líšiť a budú mať obmedzený význam v inom členskom štáte.

100.

V druhej a tretej otázke sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá zakazuje neuznaným inštitúciám vysokoškolského vzdelávania vydávať magisterské tituly a umožňuje uložiť trestnoprávne sankcie za porušenie tohto zákazu, so smernicou o službách.

101.

Bude sa smernica o službách uplatňovať na štúdium poskytované spoločnosťou UIBS Belgium? Podľa Flámskeho spoločenstva a belgickej vlády, ktoré sa zameriavajú na udelenie titulu, sa smernica o službách neuplatňuje ratione loci, pretože subjekt, ktorý udelil titul, GES Switzerland, má sídlo v tretej krajine, a preto nemôže využiť slobodu voľného pohybu podľa právnych predpisov Únie. Poľská vláda sa zameriava na UIBS Belgium a domnieva sa, že táto smernica nie je uplatniteľná, pretože neexistuje žiadny cezhraničný prvok, keďže všetky relevantné okolnosti sa obmedzujú na jediný členský štát, a to Belgicko (výlučne vnútorná situácia).

102.

Podľa môjho názoru je smernica o službách uplatniteľná na prejednávanú vec.

103.

Tvrdenia, ktoré predložilo Flámske spoločenstvo a belgická vláda, už boli analyzované: ( 42 ) rozhodujúcou činnosťou je výučba, ktorú vykonáva UIBS Belgium, nie formálne vydávanie diplomov, ktoré zrejme organizuje GES Switzerland. Smernica o službách je teda ratione loci uplatniteľná, pretože UIBS Belgium je usadená v členskom štáte. ( 43 )

104.

Pokiaľ ide o vyjadrenie poľskej vlády, Súdny dvor na jednej strane rozhodol, že organizácia odmeňovania univerzitného štúdia je hospodárskou činnosťou spadajúcou pod kapitolu Zmluvy týkajúcu sa práva usadiť sa, ak sa táto činnosť vykonáva štátnym príslušníkom jedného členského štátu v inom členskom štáte, stabilne a nepretržite z hlavného alebo vedľajšieho podniku v poslednom menovanom členskom štáte. ( 44 ) Na druhej strane Súdny dvor nedávno konštatoval, že ustanovenia kapitoly III smernice 2006/123, týkajúce sa slobody poskytovateľov usadiť sa, sa majú vykladať v tom zmysle, že sa uplatňujú aj na situáciu, ktorej všetky relevantné okolnosti sa obmedzujú na vnútroštátnu sféru jediného členského štátu. ( 45 )

105.

V prejednávanej veci sa tvrdilo, že štúdium poskytuje belgická spoločnosť v Belgicku, v školských areáloch v Antverpách a v Gente, a že každý areál zamestnáva svojich zamestnancov. Z tohto dôvodu sa zdá, s výhradou nevyhnutných overení vnútroštátneho súdu, že poskytovateľ služieb UIBS Belgium má trvalú a stabilnú činnosť, a teda „je usadený“ v Belgicku. ( 46 )

106.

Z toho vyplýva, že kapitola III smernice o službách je uplatniteľná bez ohľadu na to, či je daná situácia výlučne vnútorná alebo nie. Diskusia o uplatniteľnosti smernice o službách v prejednávanej veci by mohla byť predchádzajúcim záverom ukončená, pretože na základe rozsudku vo veci X a Visser už nie je potrebné identifikovať cezhraničný prvok, aby bolo možné uplatniť ustanovenia smernice o službách na slobodu usadiť sa.

107.

Zdá sa, že v prejednávanej veci v skutočnosti nejde o výlučne vnútornú situáciu, čo je potrebné pre úplnosť poznamenať. Existujú niektoré cezhraničné aspekty, ktoré by mohli v skutočnosti odôvodniť uplatnenie smernice o službách. Prvým aspektom je, že existujú príjemcovia služieb z iných členských štátov: študenti, ktorí navštevujú štúdium poskytované spoločnosťou UIBS Belgium, môžu prichádzať z celej Európskej únie. ( 47 ) Druhý aspekt sa týka štruktúry spoločnosti. Z písomných vyjadrení odporcov vyplýva, že spoločnosť UIBS Belgium má materské a/alebo dcérske spoločnosti vo forme viacerých školských areálov so sídlom v iných členských štátoch a je úzko prepojená so spoločnosťou GES Spain.

108.

Odvolatelia tvrdia, že Flámske spoločenstvo tým, že požadovalo, aby vzdelávacia inštitúcia získala akreditáciu od flámskej vlády pred vydaním diplomov s titulom „magister“, porušilo články 9 a 10 smernice o službách. Akreditačné konanie stanovené vnútroštátnym dekrétom na povolenie udeľovania diplomov s titulom „magister“ nespĺňa všetky kritériá stanovené v článkoch 9 a 10 smernice o službách.

109.

S týmto nesúhlasím.

110.

Podľa článku 9 ods. 1 smernice o službách a judikatúry Súdneho dvora, ( 48 ) členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie systémom udeľovania povolení, pokiaľ tento systém nie je nediskriminačný, opodstatnený závažným dôvodom týkajúcim sa verejného záujmu a primeraný.

111.

Ako tvrdí Komisia, akreditačné konanie v prejednávanej veci je možné charakterizovať ako systém udeľovania povolení v zmysle článku 4 ods. 6 smernice o službách, keďže výkon vzdelávacích služieb je podmienený získaním akreditácie od príslušných orgánov.

112.

Aj keď toto konanie nebráni tomu, aby inštitúcia vysokoškolského vzdelávania, akou je UIBS Belgium, ponúkala študijné programy na trhu, stále obmedzuje spôsob, akým to táto inštitúcia vykonáva, a to vyžadovaním akreditácie pred vydaním magisterských diplomov. Akreditačné konanie preto obmedzuje slobodu usadiť sa. Pre študentov robí účasť na týchto kurzoch menej atraktívnou, pretože také kurzy nemôžu byť nikdy ukončené udelením konkrétneho titulu, akým je napríklad magisterský titul, ( 49 ) a tým bránia poskytovateľovi služieb v podnikaní. Je ťažké spochybniť, aké je v súčasnej dobe dôležité získať formálnu kvalifikáciu, akou je magisterské štúdium, na účely získania prístupu k širokej škále profesií.

113.

Aj keď akreditačné konanie predstavuje prekážku slobody usadiť sa, zdá sa, že je napriek tomu úplne odôvodnené a zlučiteľné s právom Únie.

114.

Po prvé žiadna zo strán netvrdila, že podmienky akreditácie sú diskriminačné. Zdá sa, že tieto podmienky sa uplatňujú rovnakým spôsobom na ktorúkoľvek inštitúciu vysokoškolského vzdelávania, ktorá chce zaviesť vzdelávacie programy a vydávať magisterské tituly. Najmä nie je zrejmé, že by národnosť zohrávala nejakú úlohu. V prejednávanej veci ide o belgickú spoločnosť (UIBS Belgium), ktorá nezískala akreditáciu od príslušných belgických orgánov.

115.

Po druhé akreditačné konanie je jasne odôvodnené cieľom zabezpečiť vysokú úroveň vysokoškolského vzdelávania, čo je legitímnym cieľom všeobecného záujmu. ( 50 ) Je naozaj legitímne podmieniť udelenie určitých titulov, najmä tých, ktoré sú považované za medzinárodne štandardizované kvalifikačné stupne pre viaceré profesie, kvalitatívnym požiadavkám a overeniu, s cieľom zabezpečiť dôveru v kvalitu udelených titulov pre potenciálnych študentov, ako aj pre zamestnancov.

116.

Rovnaký legitímny dôvod má ďalší vonkajší rozmer: vysoká úroveň (vzájomnej) dôvery je mimoriadne dôležitá pre voľný pohyb a vytvorenie európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania. Bakalárske, magisterské a doktorandské tituly by mali byť „štandardizované“ v celej Európe prostredníctvom systému ECTS. ( 51 ) Okrem toho, keďže diplomy majú za cieľ odrážať získanie špecifických kvalifikácií, dôvera v tieto tituly je takisto prvoradá na zabezpečenie plynulého fungovania vzájomného uznávania odborných kvalifikácií v Európskej únii. ( 52 )

117.

Po tretie a nakoniec, toto akreditačné konanie sa javí ako nevyhnutné a vhodné na dosiahnutie vyššie uvedených cieľov. Nevidím, okrem toho, ak by sme uvažovali o osobitných prístupoch, ( 53 ) žiadne menej reštriktívne prostriedky na zabezpečenie kvality niektorých stupňov, okrem zákazu udeľovania magisterských titulov neuznanými inštitúciami, ktoré neboli hodnotené a v ktorých kvalita ich výučby nemohla byť zistená. ( 54 )

118.

Aj keď v konečnom dôsledku je záležitosťou vnútroštátneho súdu, ktorý má plnú vedomosť o všetkých relevantných skutkových okolnostiach, aby posúdil prejednávanú vec, z uvedeného vyplýva, že sporné akreditačné konanie – a jeho logické rozšírenie v zákaze udeľovania diplomov bez tejto akreditácie – sa javí ako zlučiteľné s podmienkami stanovenými v článku 9 ods. 1 smernice o službách.

119.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať takto: Smernica 2006/123 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa neuznaným vzdelávacím inštitúciám vo všeobecnosti zakazuje používať označenie „magister“ na diplomoch, ktoré vydávajú, pokiaľ akreditačné konanie spĺňa podmienky stanovené v článku 9 ods. 1 uvedenej smernice.

120.

Tretia otázka sa konkrétne týka trestnoprávneho ustanovenia, ktorým sa sankcionuje porušenie povinnosti neuznaných inštitúcií udeľovať magisterské tituly. Odporcovia tvrdia, že toto ustanovenie nie je v súlade s testom proporcionality.

121.

Podľa Flámskeho spoločenstva a belgickej vlády táto otázka, ktorú formuloval vnútroštátny súd v zmysle článku 9 ods. 1 písm. c) a článku 10 ods. 2 písm. c) smernice o službách, je neprípustná. Je to preto, lebo tieto ustanovenia sa vzťahujú na samotný systém udeľovania povolení, na rozdiel od sankcií spojených s neexistenciou povolenia alebo s jeho nerešpektovaním.

122.

Z dôvodov, ktoré som uviedol v úvodných poznámkach, ( 55 ) pokladám túto otázku za prípustnú. Zákaz neuznaným inštitúciám udeľovať tituly a s týmto ustanovením súvisiace samotné akreditačné konanie a potenciálne následné sankcie za nedodržanie tohto zákazu, sú všetky prvky platnej právnej normy. Je teda potrebné dospieť k záveru, že tretia otázka je prípustná.

123.

Podľa môjho názoru smernica o službách nevylučuje predmetné trestnoprávne ustanovenia.

124.

Z článku 1 ods. 5 smernice o službách a z ustálenej judikatúry vyplýva, ( 56 ) že hoci smernica neovplyvňuje predpisy členských štátov v oblasti trestného práva, členské štáty nesmú obmedzovať slobodu poskytovať služby uplatňovaním ustanovení trestného práva, ktoré špecificky upravujú alebo ovplyvňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na účely obchádzania pravidiel ustanovených v tejto smernici. Najmä, ak vnútroštátne ustanovenie predpokladá sankcie, tieto musia byť nevyhnutné a primerané závažnosti trestného činu. ( 57 )

125.

Ako už bolo spomenuté, akreditačné konanie je v súlade so smernicou o službách. Členský štát preto môže zákonne stanoviť (trestnoprávne) sankcie za nedodržanie systému udeľovania povolení.

126.

To, či tieto sankcie sú primerané, je už iná otázka. Je to v konečnom dôsledku na posúdení vnútroštátneho súdu. Mám však vážne ťažkosti s tým, ako by všeobecné sankcie ustanovené v belgickom práve, na účely potrestania nezákonného vydávania diplomov (maximálne tri mesiace odňatia slobody a pokuta vo výške 500 eur), následne upravené a prispôsobené okolnostiam konkrétneho prípadu, ako to vyplýva z prejednávanej veci, mohli byť považované za neprimerané.

127.

Z týchto dôvodov navrhujem odpovedať na tretiu otázku takto: Smernica 2006/123 nebráni uplatneniu trestnoprávneho ustanovenia, akým je ustanovenie v prejednávanej veci, ktoré bolo zavedené s cieľom sankcionovať vydávanie diplomov neuznanými inštitúciami za predpokladu, že tieto sankcie sú primerané.

128.

V prvej otázke sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť vnútroštátneho zákazu vydávať diplomy, neuznaným inštitúciám vysokoškolského vzdelávania, so smernicou o nekalých obchodných praktikách.

129.

Skôr ako prejdem k podstate tejto otázky, budem sa zaoberať otázkou rozsahu pôsobnosti tejto smernice. Podľa môjho názoru je smernica o nekalých obchodných praktikách uplatniteľná v prejednávanej veci. Jej ustanovenia by v skutočnosti mohli byť použité skôr na odôvodnenie, ako na spochybnenie opatrení prijatých vnútroštátnymi orgánmi.

130.

Podľa belgickej vlády sa smernica o nekalých obchodných praktikách neuplatňuje na vzdelávanie. Ochrana kvality diplomov nie je „obchodnou praktikou“, pretože Flámske spoločenstvo nie je „obchodníkom“ v zmysle tejto smernice. Túto smernicu nie je možné použiť na ochranu slobody podnikania proti zásahom členských štátov, ale skôr proti nekalým obchodným praktikám odporcov.

131.

Nórska vláda a Komisia taktiež tvrdia, že smernica o nekalých obchodných praktikách sa na daný prípad nevzťahuje, ale z iného dôvodu. Článok 1 smernice o nekalých obchodných praktikách stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na vnútroštátne predpisy, ktoré sa primárne zameriavajú na ochranu hospodárskych záujmov spotrebiteľov. V prejednávanej veci, keďže príslušné vnútroštátne predpisy sa vo všeobecnosti zameriavajú na zabezpečenie plnenia cieľov verejnej politiky, konkrétne na ochranu kvality vysokoškolského vzdelávania a zachovanie existujúcej úrovne dôvery v to, že určité tituly sú odrazom vysokej kvality, nespadajú do pôsobnosti uplatňovania smernice o nekalých obchodných praktikách. Nórska vláda konkrétne tvrdí, že aj keď cieľom týchto pravidiel je, ako okrajový cieľ, ochrana hospodárskych záujmov študentov, táto smernica sa aj tak nevzťahuje.

132.

Chápem (a čiastočne zdieľam) intelektuálne znepokojenie, ktoré zrejme viedlo, aj keď z rôznych dôvodov, belgickú vládu, nórsku vládu a Komisiu k tomu, aby popreli uplatniteľnosť smernice o nekalých obchodných praktikách v prejednávanej veci. Na prvý pohľad sa môže zdať zvláštne konštatovať, že vnútroštátne opatrenie v oblasti vzdelávania, ktoré je možné považovať predovšetkým za cieľ všeobecného záujmu (konkrétne, kvalita vzdelávania prostredníctvom akreditačného konania), patrí do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách.

133.

Avšak vzhľadom na široký rozsah pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách, tak ako je jasne uvedené v jej ustanoveniach vykladaných v zmysle existujúcej judikatúry Súdneho dvora, nemožno dospieť k inému záveru.

134.

Po prvé v odpovedi belgickej vláde, ako bolo uvedené vyššie, ( 58 ) študijné programy vysokoškolského vzdelávania môžu predstavovať službu podľa právnych predpisov Únie. Teda, ak vzdelávanie môže mať hospodársky rozmer na účely slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby, bolo by dosť ťažké dospieť k záveru, že to zrazu prestane platiť na účely uplatnenia inej normy sekundárneho práva Únie (navyše, pokiaľ ide o rovnaký študijný program, v rovnakej veci). Bolo by skôr rozporuplné zároveň konštatovať, že smernica o službách je uplatniteľná, zatiaľ čo smernica o nekalých obchodných praktikách, vychádzajúca z podobných predpokladov, nie je. ( 59 )

135.

Po druhé podľa ustálenej judikatúry sa môžu obchodníci voči členským štátom odvolávať na smernicu o nekalých obchodných praktikách. Súdny dvor skutočne ponechal široký rozsah uplatňovania uvedenej smernice. Na túto smernicu, ktorej účelom je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu, ( 60 ) sa samozrejme môžu obchodníci odvolávať proti vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zakazuje alebo obmedzuje určité obchodné praktiky. ( 61 )

136.

Po tretie v odpovedi na tvrdenie nórskej vlády a Komisie, to, čo je (údajne) prvoradý záujem sledovaný vnútroštátnou právnou úpravou na rozdiel od iných sekundárnych alebo akýchkoľvek ďalších záujmov, nie je relevantné na účely určenia, či je uplatniteľná smernica o nekalých obchodných praktikách. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že táto smernica je uplatniteľná nielen vtedy (alebo primárne), keď predmetné pravidlo sleduje cieľ ochrany spotrebiteľov, ale aj keď sleduje iné záujmy. ( 62 ) Smernica je v skutočnosti uplatniteľná, pokiaľ sa dotknutá vnútroštátna právna úprava týka ochrany spotrebiteľov, a nie iba záujmov konkurentov, ( 63 ) aj keď jej hlavným cieľom nie je ochrana spotrebiteľa.

137.

Jednoducho povedané, dôležité je, že vnútroštátne právne predpisy regulujú vzájomné vzťahy medzi podnikmi a spotrebiteľmi bez ohľadu na to, s akým cieľom. V tomto kontexte nie je podstatné, či primárny záujem sledovaný právnou úpravou na prijatie týchto právnych predpisov bol „verejný“ alebo „súkromný“. Dôležité je, že nariadenie ovplyvňuje typ vzťahov medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi tým, že obmedzuje určité obchodné praktiky, ktoré sú definované v smernici.

138.

To platí aj z dvoch ďalších dôvodov. Po prvé regulačné ciele je ťažko presne definovať a ľahko preformulovať. Vysoká kvalita vzdelávania je určite vecou všeobecného záujmu. Študenti sa však rovnako zaujímajú o túto vysokú kvalitu ako spotrebitelia o vzdelávacie služby, teda vzhľadom na svoje súkromné záujmy a rovnako ako zamestnávatelia a trh práce, ako celok. Všetky tieto odlišné záujmy sú rovnako možné, pokiaľ ide o zákaz vydávania magisterských titulov bez akreditácie. To ma vedie k druhému dôvodu: v konečnom dôsledku je na členskom štáte, aby vyhlásil, ktorý z týchto potenciálne možných záujmov chce (primárne) ochraňovať prijatím predmetného opatrenia, čo je prístup, ktorý nemá veľkú priazeň Súdneho dvora vo viacerých ďalších oblastiach práva Únie. Je to teda skutočný objektívny a aktuálny vplyv predmetného opatrenia, ktorý je dôležitý a nie historický a subjektívne vymedzený legislatívny zámer. ( 64 )

139.

Preto sa domnievam, že predmetné vnútroštátne právo upravuje, aj keď skôr náhodne, spôsoby, akými súkromné podniky ponúkajúce vzdelávacie služby môžu propagovať a uvádzať na trh svoje služby potenciálnym spotrebiteľom. Situácia v prejednávanej veci preto spadá do pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách.

140.

Podľa článku 5 smernice o nekalých obchodných praktikách a vzhľadom na definície uvedené v článku 2 sú nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom zakázané. To znamená, akákoľvek obchodná komunikácia, vrátane reklamy a marketingu obchodníka, ktorá priamo súvisí s propagáciou, predajom alebo dodávaním produktu spotrebiteľom, ktorá podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľov. ( 65 ) Z ustálenej judikatúry vyplýva, že praktiky, na ktoré sa táto smernica vzťahuje, musia byť po prvé obchodnej povahy, to znamená, že musia pochádzať od obchodníkov, a po druhé musia byť priamo spojené s podporou predaja, predajom alebo dodávkou produktov spotrebiteľom. ( 66 )

141.

V prejednávanej veci sa zdá, že existujú isté nejasnosti, pokiaľ ide o predmetnú osobitnú „obchodnú praktiku“. Odporcovia tvrdia, že používanie „magisterského“ diplomu nesporne tvorí súčasť obchodnej stratégie ich spoločností, čo je dostatočné na to, aby ho klasifikovalo ako obchodnú praktiku, čo znamená, že smernica sa na nich vzťahuje. Navyše sa domnievajú, že udelenie magisterských titulov neuznanou vzdelávacou inštitúciou nie je zahrnuté do zoznamu postupov, ktoré môže vnútroštátny zákonodarca osobitne zakázať. Okrem toho zdôrazňujú, že nie sú stíhaní za porušenie zákazu nekalých obchodných praktík. Belgická vláda poukazuje na ochranu, ktorú flámske právne predpisy dávajú označeniu „magisterský“ študijný odbor alebo titul. Domnieva sa, že to nie je „obchodná praktika“ v zmysle smernice, pretože rozsah pôsobnosti vnútroštátnych právnych predpisov sa neprekrýva s rozsahom pôsobnosti smernice.

142.

Podľa môjho názoru „obchodná praktika“ v prejednávanej veci spočíva v propagácii a predaji štúdia prostredníctvom reklamy s možnosťou získať „magisterský“ titul alebo doklad o štúdiu po úspešnom ukončení študijného programu odporcami (ako obchodníkmi) ako súčasť ich obchodnej činnosti. Táto prax je predmetom zákazu, ktorý stanovil flámsky parlament, aby neuznané inštitúcie udeľovali magisterské tituly. ( 67 )

143.

Úlohou flámskeho parlamentu je teda samozrejme úloha verejného regulačného orgánu, a nie obchodníka v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách. Práve verejný regulačný orgán (flámsky parlament) vstupuje na trh a zakazuje určité druhy obchodných praktík (ponúkajúce magisterské štúdium bez príslušného povolenia) vo vzťahoch medzi obchodníkmi (UIBS Belgium) a spotrebiteľmi (potenciálni študenti).

144.

Za týchto okolností nevidím, ako by zákaz tejto obchodnej praktiky akýmkoľvek spôsobom porušil ustanovenia smernice o nekalých obchodných praktikách. Skôr naopak, zdá sa, že tento zákaz robí presne to, čo smernica požaduje. Zákaz je navrhnutý tak, aby chránil študentov (spotrebiteľov) pred tým, čo predstavuje (nekalé) obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom, ktoré podstatne narušujú alebo sú spôsobilé podstatne narušiť ekonomické správanie študentov tým, že v nich vyvolajú dojem, že môžu získať magisterský titul po úspešnom ukončení štúdií, organizovaných odporcami.

145.

Je teda pravdepodobné, že táto obchodná praktika odporcov sa bude v rámci okolností prejednávanej veci považovať za nekalú. Ako správne uviedla švédska a nórska vláda, táto praktika môže byť považovaná za nekalú „za každých okolností“ v zmysle prílohy I smernice.

146.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že príloha I smernice o nekalých obchodných praktikách stanovuje taxatívny zoznam 31 obchodných praktík, ktoré sa v súlade s článkom 5 ods. 5 smernice považujú za nekalé „za každých okolností“. Len tieto obchodné praktiky môžu byť považované za nekalé bez toho, aby boli jednotlivo posudzované podľa ustanovení článkov 5 až 9 tejto smernice. ( 68 )

147.

Bod 2 prílohy I zahŕňa obchodnú praktiku, ktorá sa za každých okolností považuje za nekalú: „zobrazenie známky dôveryhodnosti, známky kvality alebo ich ekvivalentu bez získania potrebného povolenia“. Bod 4 prílohy medzi takými praktikami taktiež zahŕňa „tvrdenie, že obchodník… alebo produkt bol schválený, potvrdený alebo povolený orgánom verejnej moci alebo súkromným subjektom, pričom tomu tak nie je…“.

148.

V rozpore s tým, čo tvrdia odporcovia, taxatívny zoznam v tomto kontexte znamená uzavretý zoznam typických a všeobecných situácií, vyjadrených na rozumnej a logicky primeranej úrovni abstrakcie. Bolo by skutočne celkom absurdné tvrdiť, že z dôvodu, že neexistuje „bod 32“ na zozname v prílohe I, ktorý by uvádzal „ponúkanie zápisu na vysokoškolské študijné programy s udelením magisterského titulu, napriek tomu, že príslušné vnútroštátne orgány neudelili na tento účel akreditáciu“, zákaz takej obchodnej praxe, ktorá by jasne patrila do jednej z iných (abstraktne formulovaných) kategórií, je nezlučiteľný so smernicou.

149.

Možno dodať, že Súdny dvor taktiež preukázal (opodstatnenú a potrebnú) flexibilitu pri interpretácii kategórií uvedených v prílohe I. Neskúmal len znenie smernice, ale aj širší kontext a cieľ smernice o nekalých obchodných praktikách na účely určenia, či sa konkrétna obchodná praktika považuje za nekalú za každých okolností. ( 69 )

150.

V prejednávanej veci môžu byť obchodné praktiky odporcov zaradené do bodov 2 a 4 prílohy I. Magisterský titul spojený s istou kvalitou a profesionálnymi konotáciami možno určite považovať za ekvivalent známky kvality. Pokiaľ ide o bod 4, ako ho vykladá Súdny dvor, „upravuje špeciálne prípady,… v ktorých, uplatniteľná právna úprava stanovuje určité požiadavky, najmä pokiaľ ide o kvalitu obchodníka alebo jeho výrobkov, a v tejto súvislosti upravuje režim schválenia, potvrdenia alebo povolenia“. ( 70 ) Obchodná praktika odporcov môže ľahko zapadnúť do oboch uvedených bodov. Taká praktika teda nevyžaduje individuálne posúdenie a môže byť považovaná za nekalú za každých okolností.

151.

Preto navrhujem odpovedať na prvú otázku takto: Smernica 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neuznaným vzdelávacím inštitúciám všeobecne zakazuje používať na diplomoch, ktoré vydávajú, označenie „magisterský“ titul alebo „magisterské“ štúdium, na účely zabezpečenia vysokej kvality vzdelávania.

152.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko), takto: