1

Prejednávané veci patria do rámca druhého piliera bankovej únie týkajúcej sa jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií (SRM) zriadeného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1). Cieľom SRM je posilnenie integrácie rámca riešenia krízových situácií v členských štátoch eurozóny a členských štátoch, ktoré nepatria do eurozóny a ktoré sa rozhodli pre účasť na jednotnom mechanizme dohľadu (SSM) (ďalej len „zúčastnené členské štáty“).

2

Konkrétnejšie, tieto veci sa týkajú jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF) zavedeného článkom 67 ods. 1 nariadenia č. 806/2014. SRF sa financuje z príspevkov inštitúcií prijatých na vnútroštátnej úrovni najmä vo forme príspevkov ex ante na základe článku 67 ods. 4 toho istého nariadenia. Podľa článku 3 ods. 1 bodu 13 uvedeného nariadenia sa pod pojmom inštitúcia rozumie úverová inštitúcia alebo investičná spoločnosť, ktorá podlieha dohľadu na konsolidovanom základe v súlade s článkom 2 písm. c) toho istého nariadenia. Príspevky sú prevedené na úroveň Európskej únie v súlade s medzivládnou dohodou o prevode a mutualizácii príspevkov do SRF podpísanej v Bruseli 21. mája 2014 (ďalej len „dohoda AIG“).

3

Článok 70 nariadenia č. 806/2014, nazvaný „Príspevky ex ante“, stanovuje:

„1.   Jednotlivý príspevok každej inštitúcie sa získava aspoň raz za rok a vypočíta sa pomerne k sume jej pasív (okrem vlastných zdrojov) po odpočítaní krytých vkladov, vzhľadom na súhrnné pasíva (okrem vlastných zdrojov) po odpočítaní krytých vkladov, všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov

2.   SRB každoročne po konzultácii s ECB alebo príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a v úzkej spolupráci s vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií vypočíta jednotlivé príspevky s cieľom zabezpečiť, aby príspevky, ktoré majú uhradiť všetky inštitúcie povolené na území všetkých zúčastnených členských štátov, nepresiahli 12,5 % cieľovej úrovne.

Výpočet príspevkov jednotlivých inštitúcií každoročne vychádza z:

Pomer medzi paušálnym príspevkom a príspevkami upravenými podľa rizika zohľadňuje vyvážené prerozdelenie príspevkov medzi jednotlivými druhmi bánk.

V každom prípade súhrnná suma jednotlivých príspevkov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov vypočítaných podľa písmen a) a b) nepresahuje ročne 12,5 % cieľovej úrovne.

…

6.   Uplatňujú sa delegované akty, v ktorých sa spresňuje pojem úpravy príspevkov pomerne k rizikovému profilu inštitúcií, prijaté Komisiou podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59/EÚ.

7.   Rada konajúc na návrh Komisie prijme v rámci delegovaných aktov uvedených v odseku 6 vykonávacie akty s cieľom určiť podmienky vykonávania odsekov 1, 2 a 3, a to najmä vo vzťahu k:

4

Nariadenie č. 806/2014 bolo doplnené, pokiaľ ide o uvedené príspevky ex ante, vykonávacím nariadením Rady (EÚ) 2015/81 z 19. decembra 2014, ktorým sa stanovujú jednotné podmienky uplatňovania nariadenia č. 806/2014, pokiaľ ide o príspevky ex ante do SRF (Ú. v. EÚ L 15, 2015, s. 1).

5

Okrem toho nariadenie č. 806/2014 a vykonávacie nariadenie 2015/81 odkazujú na niektoré ustanovenia obsiahnuté v ďalších dvoch aktoch:

6

Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB) bola zriadená ako agentúra Únie (článok 42 nariadenia č. 806/2014). Skladá sa najmä z plenárneho zasadnutia a výkonného zasadnutia (článok 43 ods. 5 nariadenia č. 806/2014). SRB v rámci výkonného zasadnutia prijíma všetky rozhodnutia, ktorými sa vykonáva nariadenie č. 806/2014, pokiaľ toto nariadenie nestanovuje inak [článok 54 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 806/2014].

7

Rozhodnutím z 29. apríla 2015 (SRB/PS/2015/8) prijala SRB na plenárnom zasadnutí procesné pravidlá SRB na výkonnom zasadnutí (ďalej len „PPVZ“).

8

V článku 9 ods. 1 až 3 PPVZ sa stanovuje:

„1.   Rozhodnutia môžu byť tiež prijaté v písomnom konaní, s výnimkou prípadov, keď sa aspoň dvaja členovia výkonného zasadnutia uvedení v článku 3 ods. 1 zúčastňujúci sa na písomnom konaní proti tomu vyslovia do 48 hodín po začatí tohto písomného konania. V takom prípade bude vec zapísaná do programu budúceho výkonného zasadnutia.

2.   Písomné konanie za normálnych okolností vyžaduje aspoň päť pracovných dní na preskúmanie každým členom výkonného zasadnutia. Ak ide o naliehavý prípad, predseda môže stanoviť kratšie obdobie na prijatie rozhodnutia formou konsenzu. Dôvod skrátenia lehoty sa musí uviesť.

3.   Ak konsenzus nemožno dosiahnuť písomným konaním, predseda môže začať bežné hlasovanie v súlade s článkom 8.“

9

Žalobkyňa, Hypo Vorarlberg Bank AG, predtým Vorarlberger Landes‑und Hypothekenbank AG, je úverovou inštitúciou so sídlom v zúčastnenom členskom štáte.

10

Rozhodnutím z 15. apríla 2016 o príspevkoch ex ante na rok 2016 do SRF (SRB/ES/SRF/2016/06) (ďalej len „prvé napadnuté rozhodnutie“) SRB na svojom výkonnom zasadnutí rozhodla podľa článku 54 ods. 1 písm. b) a článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 o výške príspevku ex ante každej inštitúcie, vrátane žalobkyne, na rok 2016. Príloha tohto rozhodnutia obsahuje v tabuľke výšku príspevkov ex ante na rok 2016 všetkých inštitúcií, ako aj niektoré ďalšie rubriky, nazvané najmä „Method (AE)“ [metóda (eurozóny)] a „Risk adjustment factor in the EA envioronment“ (vyrovnávací faktor v závislosti od rizikového profilu v kontexte eurozóny).

11

V ten istý deň SRB poskytla vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií (ďalej len „NRO“) kópiu súboru údajov týkajúcich sa inštitúcií nachádzajúcich sa na príslušných územiach, ktoré patria do ich právomoci.

12

Platobným výmerom z 26. apríla 2016 Finanzmarktaufsichtsbehörde (Úrad pre dohľad nad finančnými trhmi, Rakúsko) ako príslušný vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií (ďalej len „rakúsky VRO“) v zmysle článku 3 ods. 1 bodu 3 nariadenia č. 806/2014 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť na jeden z jej bankových účtov do 20. mája 2016 stanovenú sumu z dôvodu príspevkov ex ante.

13

Dňa 11. mája 2016 žalobkyňa požiadala rakúsky NRO, aby jej oznámil všetky výpočty, rozhodnutia a iné dokumenty SRB, ktoré sa jej týkajú.

14

Prevodom na účet rakúskeho NRO z 19. mája 2016 žalobkyňa zaplatila svoj príspevok ex ante na rok 2016.

15

Rozhodnutím z 20. mája 2016 o úprave príspevkov ex ante na rok 2016 do SRF, ktoré dopĺňa prvé napadnuté rozhodnutie (SRB/ES/SRF/2016/13) (ďalej len „druhé napadnuté rozhodnutie“), SRB znížila príspevok žalobkyne.

16

Príloha tohto rozhodnutia uvádza pre každú inštitúciu pôvodnú výšku príspevkov ex ante na rok 2016, výšku príspevkov ex ante na rok 2016 „after IPS impact“ [v nadväznosti na vplyv ukazovateľa týkajúceho sa príslušnosti k systému inštitucionálnej ochrany (ďalej len „SPI“)] a rozdiel medzi týmito hodnotami, ako aj metódu (eurozóny) a vyrovnávací faktor v závislosti od rizikového profilu v kontexte eurozóny.

17

Dňa 22. mája 2016 SRB poskytla NRO kópiu súboru údajov týkajúcich sa inštitúcií nachádzajúcich sa na jednotlivých územiach, ktoré patria do ich pôsobnosti. Okrem toho druhé napadnuté rozhodnutie bolo oznámené ako príloha listu o úprave príspevkov ex ante na rok 2016, ktorú podpísal viceprezident SRB a ktorý bol zaslaný všetkým NRO, ako aj vzoru listu o úprave príspevkov ex ante na rok 2016 s cieľom zabezpečiť koherentné oznámenie všetkým inštitúciám, pričom NRO bola ponechaná voľnosť oznámiť uvedený list alebo nie.

18

Dňa 23. mája 2016 rakúsky NRO zaslal žalobkyni druhý platobný výmer s názvom „Information zum Beitrag zum Abwicklungsfonds 2016“ (informácia o príspevku do SRF na rok 2016), ktorým jej oznámila úpravu jej príspevkov ex ante na rok 2016 a ku ktorému je pripojený list SRB z 23. mája 2016. Podľa tohto výmeru bol príspevok na rok 2016 nesprávne vypočítaný a žalobkyňa zaplatila príliš vysoký príspevok. Okrem toho bolo spresnené, že táto suma bude vrátená až v roku 2017. Druhé napadnuté rozhodnutie nebolo k tomuto výmeru pripojené.

19

V tejto súvislosti bol v pôvodnom výpočte príspevkov ex ante na rok 2016 (ako bol schválený SRB v prvom napadnutom rozhodnutí) ukazovateľ týkajúci sa príslušnosti k SPI, ako je uvedený v článku 5 ods. 1 písm. b) delegovaného nariadenia 2015/63, vypočítaný nesprávne, pokiaľ ide o úpravu rizikového profilu stanoveného v článku 6 delegovaného nariadenia 2015/63. Túto chybu vo výpočte SRB opravila v druhom napadnutom rozhodnutí. Aj keď žalobkyňa nie je členom SPI, metóda výpočtu príspevkov ex ante si vyžadovala aj nový výpočet pre všetky ostatné inštitúcie, ktoré platia príspevok založený na rizikovom profile (ako žalobkyňa). Z opraveného výpočtu vyplývala pre žalobkyňu povinnosti zaplatiť o trochu nižší príspevok ex ante na rok 2016. Vzhľadom na to, že žalobkyňa už zaplatila svoj príspevok ex ante na rok 2016 na základe pôvodného výpočtu, mala nárok na vrátenie preplatku.

20

Pokiaľ ide o príspevky ex ante na rok 2016, tieto príspevky museli zúčastnené členské štáty previesť do SRF najneskôr do 30. júna 2016 (pozri článok 3 ods. 2 dohody AIG).

21

Dňa 14. júna 2016 žalobkyňa opätovne požiadala rakúsky NRO, aby jej poskytol určité dokumenty, medzi ktoré patrilo prvé a druhé napadnuté rozhodnutie (ďalej len spoločne „napadnuté rozhodnutia“) uvedené v platobnom výmere z 26. apríla a z 23. mája 2016. Okrem toho požiadala o okamžité vrátenie preplatku.

22

Listom z 28. júna 2016 rakúsky NRO zaslal žalobkyni druhé napadnuté rozhodnutie bez jeho prílohy.

23

Dňa 7. júla 2016 žalobkyňa opätovne požiadala rakúsky NRO o poskytnutie požadovaných dokumentov a túto žiadosť zaslala tiež SRB.

24

Dňa 2. augusta 2016 žalobkyňa dostala list SRB potvrdzujúci prijatie žiadosti o predloženie dokumentov a požiadala ju o ospravedlnenie omeškania pri odpovedi s odvolaním sa na potrebu zosúladenia sa medzi útvarmi.

25

Dňa 20. septembra 2016 SRB postúpila žalobkyni prvé napadnuté rozhodnutie bez jeho prílohy.

26

Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 14. júla, 7. septembra a 18. novembra 2016 žalobkyňa podala žaloby zaregistrované pod číslami T‑377/16, T‑645/16 a T‑809/16.

27

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. septembra 2016 žalobkyňa podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia smerujúci po prvé k tomu, aby bolo prvé napadnuté rozhodnutie pozastavené, a po druhé, aby jej SRB dočasne vrátila jej príspevok, až kým sa nerozhodne o žalobe o neplatnosť.

28

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 22. decembra 2016 Talianska republika podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, aby podporila návrhy žalobkyne vo veci T‑645/16.

29

Návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý uznesením zo 6. februára 2017, Vorarlberger Landes‑ und Hypothekenbank/SRB (T‑645/16 R, neuverejnené, EU:T:2017:62), z dôvodu nedostatku naliehavosti. Podľa tohto uznesenia sa o trovách konania rozhodne neskôr.

30

Uznesením z 9. februára 2017 predseda ôsmej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu Talianskej republiky na vstup do konania vo veci T-645/16 ako vedľajší účastník konania.

31

Keďže hlavní účastníci konania sa vyjadrili k prípadnému spojeniu konania v procesných aktoch, predseda ôsmej komory 8. novembra 2018 rozhodol o spojení troch vyššie uvedených vecí na účely ústnej časti konania a na účely konečného rozhodnutia vo veci samej na základe článku 68 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

32

Prvým opatrením na zabezpečenie priebehu konania prijatým 9. októbra 2017 podľa článku 89 rokovacieho poriadku Všeobecný súd vyzval SRB, aby predložila úplnú kópiu originálu napadnutých rozhodnutí, vrátane ich príloh.

33

Aktom z 26. októbra 2017 SRB uviedla, že nemôže vyhovieť opatreniu na zabezpečenie priebehu konania, ktoré bolo prijaté 9. októbra 2017, s odvolaním sa najmä na dôvernú povahu údajov obsiahnutých v prílohách napadnutých rozhodnutí.

34

Uznesením o nariadení vykonania dokazovania zo 14. decembra 2017 (ďalej len „prvé uznesenie“) Všeobecný súd nariadil SRB na základe jednak článku 24 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a jednak článku 91 písm. b), článku 92 ods. 3, ako aj článku 103 rokovacieho poriadku predloženie úplnej kópie originálu napadnutých rozhodnutí v celom rozsahu, v dôvernom a nedôvernom znení, vrátane ich príloh.

35

Podaním z 15. januára 2018 SRB odpovedala na prvé uznesenie a predložila v dôvernom a nedôvernom znení štyri dokumenty, a to dva dokumenty týkajúce sa prvého napadnutého rozhodnutia a dva dokumenty týkajúce sa druhého napadnutého rozhodnutia, ktoré obsahovali po prvé, pokiaľ ide o text napadnutého rozhodnutia, dvojstránkový naskenovaný dokument vo formáte PDF a jeden podpísaný dokument v papierovej podobe a po druhé dokument v digitálnej podobe vo formáte PDF obsahujúci digitálne údaje a predstavujúci prílohu predmetného rozhodnutia.

36

Vzhľadom na odpoveď SRB na prvé uznesenie Všeobecný súd 12. marca 2018 prijal druhé opatrenie na zabezpečenie priebehu konania a vyzval SRB, aby po prvé objasnila formát príloh v čase prijatia napadnutých rozhodnutí, po druhé v prípade, že tieto prílohy boli predložené v digitálnom formáte, aby poskytla vysvetlenia a všetky osvedčujúce technické údaje potrebné na preukázanie, že vygenerované digitálne údaje v PDF predložené Všeobecnému súdu zodpovedajú tomu, čo bolo konkrétne predložené na podpis a prijaté SRB na jej výkonnom zasadnutí počas stretnutí 15. apríla a 20. mája 2016, a po tretie, aby predložila svoje pripomienky k otázke právnej existencie napadnutých rozhodnutí a otázke dodržania podstatných formálnych náležitostí.

37

Podaním z 27. marca 2018 SRB odpovedala na druhé opatrenie na zabezpečenie priebehu konania. Pokiaľ ide o druhú žiadosť uvedenú v bode 36 vyššie, SRB uviedla, že jej nemôže vyhovieť z dôvodu dôvernosti určitých dokumentov, ktoré by musela predložiť, a požiadala o nariadenie vykonania dokazovania.

38

Dňa 2. mája 2018 Všeobecný súd prijal nové uznesenie o nariadení vykonania dokazovania, ktorým SRB nariadil vyhovieť druhej žiadosti uvedenej v opatrení na zabezpečenie priebehu konania z 12. marca 2018 (ďalej len „druhé uznesenie“).

39

Listom z 9. mája 2018, ktorý bol rozhodnutím z 22. mája 2018 vložený do spisu, žalobkyňa predložila nové dôkazy, a to šestnásť predbežných rozhodnutí SRB, ktorým sa stanovujú faktory pre metódu výpočtu príspevkov na rok 2016.

40

Aktom z 18. mája 2018, opraveným 29. júna 2018, SRB vyhovela druhému uzneseniu a predložila v dôvernej a nedôvernej verzii dokument nazvaný „Technické informácie o identifikácii“, text štyroch e‑mailov SRB z 13. apríla 2016 zo 17.41 hod., 15. apríla 2016 z 19.04 hod. a 20.06 hod. a z 19. mája 2016 z 21.25 hod., ako aj kľúč USB obsahujúci dva súbory vo formáte XLSX a dva súbory vo formáte TXT.

41

Rozhodnutím z 12. júla 2018, po preskúmaní podľa článku 103 ods. 1 rokovacieho poriadku, Všeobecný súd odstránil zo spisu dôverné verzie dokumentov predložených SRB v odpovedi na prvé a druhé uznesenie, s výnimkou súborov vo formáte TXT nachádzajúcich sa na kľúči USB, ktoré SRB predložila 18. mája 2018 a ktoré neobsahovali žiadne dôverné informácie, pričom tieto súbory boli založené do spisu v papierovej podobe.

42

Dňa 12. júla 2018 Všeobecný súd svojím tretím opatrením na zabezpečenie priebehu konania prijatom na základe článku 89 rokovacieho poriadku vyzval žalobkyňu a vedľajšieho účastníka konania, aby predložili svoje pripomienky k odpovediam SRB na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a na nariadenie vykonania dokazovania uvedené v bodoch 32, 34, 36 a 38 vyššie.

43

Žalobkyňa predložila svoje pripomienky listom z 30. júla 2018. Vedľajší účastník konania nepredložil pripomienky.

44

Na základe návrhu ôsmej komory Všeobecného súdu Všeobecný súd rozhodol podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

45

V žalobe, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom T‑377/16, žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

46

V žalobe, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom T‑645/16, žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

47

V žalobe, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom T‑809/16, žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

48

SRB navrhuje, aby Všeobecný súd:

49

Vo veci T‑645/16 Talianska republika navrhuje, aby Všeobecný súd:

50

V prvom rade SRB pripomína, že žaloba o neplatnosť je prípustná len proti aktu, ktorý má vyvolávať právne účinky voči tretím stranám, čo nie je prípad ani prvého, ani druhého napadnutého rozhodnutia. Schválenie výšky príspevkov ex ante na rok 2016 a neskoršie prevedenie výpočtov zo strany SRB na jej výkonnom zasadnutí na NRO nezakladá pre inštitúcie žiadnu povinnosť. Takáto povinnosť vzniká iba vtedy, ak príslušný NRO prijme právny akt na základe vnútroštátneho práva.

51

V druhom rade SRB tvrdí, že jej rozhodnutia nie sú adresované žalobkyni (článok 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014) a že žalobkyňa nie je priamo dotknutá napadnutými rozhodnutiami. SRB vypočíta príspevky ex ante, ktoré má zaplatiť každá inštitúcia, v súlade s metódou opísanou v delegovanom nariadení 2015/63 a vo vykonávacom nariadení 2015/81 v úzkej spolupráci s NRO (článok 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81 a článok 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014). Tento výpočet SRB nemá vo vzťahu k inštitúciám priamy účinok, takže sám osebe nemá vplyv na ich právne postavenie. Hoci SRB, ako aj NRO zohráva úlohu pri príprave výpočtu výšky príspevkov, inštitúcie sú priamo dotknuté až vtedy, keď NRO vyberajú príspevky. Iba NRO, a nie SRB majú právomoc dohliadať na to, aby si inštitúcie splnili – a ak je to potrebné, uložiť im – povinnosť správne zaplatiť príspevky v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym procesným a hmotným právom.

52

Normotvorca Únie tým, že priznal NRO zodpovednosť za výber príspevkov ex ante, rozhodol, že tieto príspevky, vypočítané zo strany SRB, sú vybrané vnútroštátnymi orgánmi na základe právomocí, ktoré im zveruje vnútroštátne procesné a hmotné právo. Uvedené je okrem toho v súlade s dôvodmi, ktoré sú základom dohody AIG. Preto, ak by sa akty prijaté NRO podľa ich vnútroštátneho práva napadli na vnútroštátnych súdoch a ak by sa pred vnútroštátnym súdom vyskytli otázky týkajúce sa platnosti alebo výkladu aktov inštitúcií alebo agentúr Únie, vnútroštátny súd by mohol požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ. Skutočnosť, že Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko) vo svojom rozsudku z 24. augusta 2016 dospel k záveru, že len Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o žalobe o neplatnosť týkajúcej sa výpočtu a výberu príspevkov ex ante, nie je relevantná, pretože takýto záver vnútroštátneho súdu v prejednávanej veci nemá žiadny význam. Iba Súdny dvor je totiž oprávnený určiť svoju právomoc.

53

V treťom rade SRB tvrdí, že Všeobecnému súdu prislúcha overiť ex offo, či lehota stanovená v článku 263 ods. 6 ZFEÚ je dodržaná, a zamietnuť všetky žaloby, ak nejde o tento prípad. SRB poznamenáva, že napadnuté rozhodnutia neboli uverejnené, ale boli oznámené NRO, ktoré boli ich adresátmi, a žalobkyňa nepatrila medzi týchto adresátov. S napadnutými rozhodnutiami sa však oboznámila iným spôsobom. Jej žaloba mala byť teda podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o nich riadne dozvedela, teda keď mala vedomosť o ich podstate.

54

Podľa SRB platobný výmer, ktorý zaslal rakúsky NRO 26. apríla 2016, obsahoval dostatočne presné informácie na to, aby žalobkyňa mohla mať potrebnú vedomosť o prvom napadnutom rozhodnutí, takže lehota na podanie žaloby začala plynúť 27. apríla 2016, teda v deň doručenia uvedeného výmeru, a uplynula 7. júla 2016. Preto všetky tri žaloby boli podané po stanovenej lehote a boli podané oneskorene, pokiaľ ide o prvé napadnuté rozhodnutie. To tiež ovplyvní prípustnosť žalôb, pokiaľ ide o druhé napadnuté rozhodnutie. Keďže cieľom tohto posledného uvedeného rozhodnutia bolo len znížiť výšku príspevku ex ante na rok 2016, žalobkyňa nemá samostatný právny záujem na jeho napadnutí. Okrem toho v súvislosti so žalobou zaregistrovanou pod číslom T‑809/16 SRB spresňuje, že platobný výmer rakúskeho NRO z 23. mája 2016 bol žalobkyni doručený 27. mája 2016, takže konkrétne táto žaloba je tiež neprípustná z dôvodu nedodržania lehoty.

55

Po štvrté, pokiaľ ide o žaloby zaregistrované pod číslami T‑645/16 a T‑809/16, SRB tvrdí, že sú neprípustné, pretože majú rovnaký predmet a týkajú sa tých istých účastníkov konania ako žaloba zaregistrovaná pod číslom T‑377/16.

56

Po piate, pokiaľ ide o žalobu zaregistrovanú pod číslom T‑809/16, SRB sa domnieva, že tvrdenie uvedené žalobkyňou, podľa ktorého prístup k rozhodnutiam SRB podľa nariadenia (ES) č. 1049/2001 Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. EÚ L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 3) sa rovná formálnemu oznámeniu týchto rozhodnutí adresátovi a predstavuje nový začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť, je nesprávne. Podľa SRB sú totiž adresáti rozhodnutí identifikovaní, keď sú tieto rozhodnutia prijaté, a to na základe uplatniteľného právneho rámca. Skutočnosť, že tieto rozhodnutia boli neskôr oznámené tretím stranám, neznamená, že tieto tretie osoby sa musia považovať za ich adresátov. Preto sa musí tretia žaloba, ktorá má presne ten istý predmet a týka sa tých istých účastníkov konania, rovnakých žalobných dôvodov a rovnakých rozhodnutí ako prvé dve žaloby, vyhlásiť za neprípustnú.

57

Žalobkyňa spochybňuje tieto tvrdenia a domnieva sa, že všetky tri žaloby sú prípustné.

58

Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

59

Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ obmedzuje žaloby o neplatnosť podávané fyzickou alebo právnickou osobou na tri kategórie aktov, a to po prvé na akty, ktoré sú jej určené, po druhé akty, ktoré jej nie sú určené, ale ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, a po tretie regulačné akty, ktoré jej nie sú určené, ale ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia (pozri uznesenie z 10. decembra 2013, von Storch a i./ECB, T‑492/12, neuverejnené, EU:T:2013:702, bod 29 a citovanú judikatúru).

60

Pokiaľ ide o podmienku stanovenú v článku 263 prvom odseku ZFEÚ, podľa ustálenej judikatúry akty alebo rozhodnutia, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, sú len opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky takej povahy, že ovplyvňujú záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie (pozri uznesenie z 21. apríla 2016, Borde a Carbonium/Komisia, C‑279/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:297, bod 37 a citovanú judikatúru).

61

Okrem toho, pokiaľ ide o akty alebo rozhodnutia, ktorých vypracovanie prebieha vo viacerých štádiách, za napadnuteľné, najmä po skončení interného postupu, sa považujú len tie opatrenia, ktoré obsahujú konečné stanovisko inštitúcie na záver tohto postupu, a nie predbežné opatrenia, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie (pozri uznesenie z 9. marca 2016, Port autonome du Centre et de l’Ouest a i./Komisia, T‑438/15, EU:T:2016:142, bod 20 a citovanú judikatúru).

62

Okrem toho z judikatúry vyplýva, že ak podá neprivilegovaný žalobca žalobu o neplatnosť proti aktu, ktorý mu nie je určený, požiadavka, aby sa záväzné právne účinky napadnutého opatrenia dotkli záujmov žalobcu tak, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie, sa potom prekrýva s podmienkami stanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ (pozri uznesenie zo 6. marca 2014, Northern Ireland Department of Agriculture and Rural Development/Komisia, C‑248/12 P, neuverejnené, EU:C:2014:137, bod 33 a citovanú judikatúru).

63

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry jednak vyplýva, že iná fyzická alebo právnická osoba ako adresát rozhodnutia sa môže považovať za osobne dotknutú týmto rozhodnutím len vtedy, ak sa jej dotýka na základe jej určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe a tým ju individualizuje podobným spôsobom, ako by bola individualizovaná osoba, ktorej je akt určený (rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, EU:C:1963:17, s. 223, a z 2. apríla 1998, Greenpeace Council a i./Komisia, C‑321/95 P, EU:C:1998:153, body 7 a 28).

64

Ďalej z ustálenej judikatúry vyplýva, že podmienka, podľa ktorej sa musí rozhodnutie, ktoré je predmetom žaloby, priamo týkať fyzickej osoby alebo právnickej osoby, si vyžaduje, aby sporné opatrenie priamo ovplyvňovalo právne postavenie jednotlivca a aby neponechávalo žiaden priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri rozsudok z 22. marca 2007, Regione Siciliana/Komisia, C‑15/06 P, EU:C:2007:183, bod 31 a citovanú judikatúru).

65

Z judikatúry pritom vyplýva, že aj keď je na to, aby napadnutý akt mohol ovplyvňovať právnu situáciu jednotlivcov, potrebné prijatie vykonávacích opatrení, podmienka priamej dotknutosti sa považuje za splnenú, ak tento akt ukladá povinnosti osobe, ktorej je akt určený, a pokiaľ je tento adresát automaticky povinný prijať opatrenia, ktoré menia právne postavenie žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júla 2015, Federcoopesca a i./Komisia, T‑312/14, EU:T:2015:472, bod 38 a citovanú judikatúru).

66

Ako totiž pripomenul generálny advokát Wathelet vo svojich návrhoch vo veci Stichting Woonpunt a i./Komisia (C‑132/12 P, EU:C:2013:335, bod 68 a citovaná judikatúra), neexistencia voľnej úvahy členských štátov marí zjavnú neexistenciu priamej súvislosti medzi aktom Únie a jednotlivcom. Inými slovami, aby sa zabránilo priamej dotknutosti, voľná úvaha autora sprostredkujúceho aktu určeného na vykonanie aktu Únie nemôže byť čisto formálna. Musí byť zdrojom právnej dotknutosti žalobcu.

67

V prejednávanej veci v prvom rade z uplatniteľnej právnej úpravy a najmä z článku 54 ods. 1 písm. b) a článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 vyplýva, že konkrétnym autorom výpočtu jednotlivých príspevkov, ako aj autorom rozhodnutia, ktorým boli tieto príspevky schválené, je SRB. Okolnosť, že medzi SRB a NRO existuje spolupráca, nemení toto konštatovanie (uznesenie z 19. novembra 2018, Iccrea Banca/Komisia a SRB, T‑494/17, EU:T:2018:804, bod 27).

68

Iba SRB má totiž právomoc vypočítať „po konzultácii s ECB alebo príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a v úzkej spolupráci s [NRO]“ príspevky ex ante inštitúcií (článok 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014). Okrem toho NRO majú povinnosť vyplývajúcu z práva Únie vyberať uvedené príspevky, ktoré boli stanovené rozhodnutím SRB (článok 67 ods. 4 nariadenia č. 806/2014).

69

Rozhodnutia SRB, ktoré podľa článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 stanovujú príspevky ex ante, majú teda konečnú povahu.

70

V dôsledku toho nemožno napadnuté rozhodnutia kvalifikovať ako opatrenia čisto prípravnej povahy alebo medzitýmne opatrenia, keďže s konečnou platnosťou stanovujú na konci konania stanovisko SRB k príspevkom.

71

V druhom rade treba uviesť, že bez ohľadu na terminologické zmeny existujúce medzi jazykovými verziami článku 5 vykonávacieho nariadenia 2015/81, orgány, ktorým SRB, ktorá je autorom rozhodnutia stanovujúceho príspevky ex ante, toto rozhodnutie adresuje, sú NRO a nie inštitúcie. NRO sú v skutočnosti a v súlade s uplatniteľnou právnou úpravou jedinými orgánmi, ktorým je autor predmetného rozhodnutia povinný toto rozhodnutie zaslať, a teda v konečnom dôsledku adresátmi tohto rozhodnutia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (uznesenie z 19. novembra 2018, Iccrea Banca/Komisia a SRB, T‑494/17, EU:T:2018:804, bod 28).

72

Konštatovanie, že NRO majú postavenie adresátov rozhodnutia SRB v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, je navyše potvrdené skutočnosťou, že v systéme zavedenom nariadením č. 806/2014 a v súlade s článkom 67 ods. 4 tohto nariadenia sú poverené vyberať individuálne príspevky, o ktorých rozhodla SRB, od inštitúcií (uznesenie z 19. novembra 2018, Iccrea Banca/Komisia a SRB, T‑494/17, EU:T:2018:804, bod 29).

73

Na rozdiel od toho, čo tvrdí vedľajší účastník konania, aj keď inštitúcie nie sú adresátmi napadnutých rozhodnutí, sú osobne a priamo týmito rozhodnutiami dotknuté, pretože sa ich týkajú z dôvodu určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako adresáta rozhodnutia, a pretože majú priame účinky na ich právne postavenie a neponechávajú žiadnu voľnú úvahu adresátom tohto opatrenia povereným jeho vykonaním.

74

V tejto súvislosti na jednej strane napadnuté rozhodnutia menovite uvádzajú každú z inštitúcií a určujú, prípadne v prípade druhého napadnutého rozhodnutia upravujú, ich individuálny príspevok. Z toho vyplýva, že inštitúcie, medzi ktoré patrí žalobkyňa, sú osobne dotknuté napadnutými rozhodnutiami.

75

Na druhej strane, pokiaľ ide o priamu dotknutosť, treba uviesť, že NRO poverené vykonávaním napadnutých rozhodnutí nedisponujú žiadnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o výšku individuálnych príspevkov stanovených v týchto rozhodnutiach. NRO najmä nemôžu meniť výšku týchto príspevkov a sú povinné vyberať ich od dotknutých inštitúcií.

76

Okrem toho, pokiaľ ide o odkaz SRB na dohodu AIG s cieľom spochybniť priamu dotknutosť žalobkyne, treba uviesť, že táto dohoda sa netýka výberu príspevkov ex ante na rok 2016 zo strany NRO od inštitúcií, ale iba prevodu týchto príspevkov do SRF.

77

Ako totiž vyplýva z ustanovení nariadenia č. 806/2014 (pozri odôvodnenie 20 a článok 67 ods. 4 uvedeného nariadenia) a dohody AIG [pozri odôvodnenie 7, článok 1 písm. a) a článok 3 dohody AIG], výber príspevkov sa uskutočňuje podľa práva Únie (konkrétne smernice 2014/59 a nariadenia č. 806/2014), zatiaľ čo prevod týchto príspevkov do SRF sa vykonáva na základe dohody AIG.

78

Aj keď teda právna povinnosť inštitúcií previesť na účty uvedené NRO sumy dlžné na základe ich príspevkov ex ante vyžaduje prijatie vnútroštátnych aktov zo strany NRO, nič to nemení na skutočnosti, že tieto inštitúcie sú priamo dotknuté rozhodnutiami SRB, ktorými bola stanovená výška ich individuálnych príspevkov.

79

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že napadnuté rozhodnutia sa žalobkyne osobne a priamo dotýkajú.

80

Pokiaľ ide o počítanie lehoty na podanie žaloby, treba pripomenúť, že podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ musí byť žaloba o neplatnosť podaná v lehote dvoch mesiacov, ktorá začína plynúť od dátumu uverejnenia napadnutého aktu, jeho oznámenia žalobcovi alebo od dátumu, keď sa žalobca o ňom dozvedel.

81

V prejednávanej veci napadnuté rozhodnutia neboli uverejnené a neboli oznámené žalobkyni, ktorá nie je ich adresátom.

82

V súlade s ustálenou judikatúrou platí, že ak nedošlo k zverejneniu ani k oznámeniu, plynie lehota na podanie žaloby až od okamihu, keď sa dotknutá osoba plne zoznámi s obsahom a odôvodnením predmetného aktu, pod podmienkou, že si vyžiada úplné znenie v primeranej lehote. S touto výhradou môže lehota na podanie žaloby plynúť až od okamihu, keď sa dotknutá tretia osoba plne zoznámi s obsahom a odôvodnením predmetného aktu tak, aby mohla účelne využiť svoje právo na podanie žaloby (pozri uznesenie z 19. novembra 2018, Iccrea Banca/Komisia a SRB, T‑494/17, EU:T:2018:804, bod 33 a citovanú judikatúru).

83

Dvojmesačná lehota stanovená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, ktorá v prípade, že nedošlo k zverejneniu alebo oznámeniu aktu, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť, plynie odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel, je teda odlišná od primeranej lehoty, v ktorej môže navrhovateľ požiadať o poskytnutie úplného znenia tohto aktu, aby sa s ním plne oboznámil (pozri uznesenie z 19. novembra 2018, Iccrea Banca/Komisia a SRB, T‑494/17, EU:T:2018:804, bod 34 a citovanú judikatúru).

84

V prejednávanej veci je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa rovnako ako všetky inštitúcie, ktorých sa platba príspevku ex ante na rok 2016 do SRF týkala, dostala dokumenty a dotazníky potrebné na poskytnutie údajov umožňujúcich SRB vykonať výpočet jednotlivých príspevkov. Tieto dokumenty a dotazníky informovali žalobkyňu o uplatniteľných právnych základoch a o skutočnosti, že SRB vypočítala príspevok do SRF.

85

Ďalej sa žalobkyňa dozvedela o existencii prvého napadnutého rozhodnutia z platobného výmeru rakúskeho NRO z 26. apríla 2016 doručeného 27. apríla 2016 a druhého napadnutého rozhodnutia z platobného výmeru tohto NRO z 23. mája 2016 doručeného 27. mája 2016.

86

Žalobkyňa podala prvú žalobu, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom T‑377/16 14. júla 2016, teda viac ako dva mesiace a desať dní po tom, čo jej bol 27. apríla 2016 doručený platobný výmer rakúskeho NRO z 26. apríla 2016. Táto otázka prípadného prekročenia lehoty na podanie žaloby sa naopak pre túto žalobu nekladie, pokiaľ ide o druhé napadnuté rozhodnutie.

87

Treba však uviesť, že žalobkyňa podala túto žalobu predbežne až do oznámenia napadnutých rozhodnutí, ktoré jej malo umožniť, aby presne poznala obsah týchto rozhodnutí.

88

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v bodoch 13, 21 a 23 vyššie, žalobkyňa predložila niekoľko žiadostí, a to najprv rakúskemu NRO a neskôr SRB, aby získala napadnuté rozhodnutia. Preto je potrebné overiť, či boli tieto žiadosti predložené v primeranej lehote uvedenej v bodoch 82 a 83 vyššie od zistenia existencie napadnutých rozhodnutí.

89

„Primeraná lehota“ na vyžiadanie si rozhodnutia po tom, čo sa dotknutá osoba dozvedela o existencii rozhodnutia, nie je pevne stanovenou lehotou, ktorá by sa automaticky odvíjala od dĺžky lehoty na podanie žaloby o neplatnosť, ale závisí od okolností danej veci (pozri uznesenie z 19. novembra 2018, Iccrea Banca/Komisia a SRB, T‑494/17, EU:T:2018:804, bod 39 a citovanú judikatúru).

90

Okrem toho treba poznamenať, že Súdny dvor v niektorých veciach rozhodol, že lehota dvoch mesiacov počítaná od dátumu, keď sa zistila existencia rozhodnutia, na vyžiadanie jeho oznámenia, prekračovala primeranú lehotu (pozri v tomto zmysle uznesenia z 5. marca 1993, Ferriere Acciaierie Sarde/Komisia, C‑102/92, EU:C:1993:86, bod 19, a z 10. novembra 2011, Agapiou Joséphidès/Komisia a EACEA, C‑626/10 P, neuverejnené, EU:C:2011:726, body 131 a 132).

91

Taktiež Všeobecný súd zastával v iných veciach názor, že žiadosť o oznámenie úplného znenia rozhodnutia, ktorá bola predložená viac ako štyri mesiace po tom, čo sa žalobkyňa dozvedela o existencii aktu, sa musí považovať za podanú mimo akejkoľvek primeranej lehoty (pozri v tomto zmysle uznesenia z 15. júla 1998, LPN a GEOTA/Komisia, T‑155/95, EU:T:1998:167, bod 44, a z 18. mája 2010, Abertis Infraestructuras/Komisia, T‑200/09, neuverejnené, EU:T:2010:200, bod 63).

92

Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nie je dôvodné odchýliť sa od záveru vysloveného Súdnym dvorom a Všeobecným súdom.

93

V prejednávanej veci boli žiadosti o oznámenie napadnutých rozhodnutí predložené viackrát rakúskemu NRO a SRB 7. júla 2016, ako sú opísané v bodoch 13, 21 a 23 vyššie, podané v primeranej lehote.

94

Je pravda, že 28. júna 2016 rakúsky NRO zaslal žalobkyni druhé napadnuté rozhodnutie bez jeho prílohy a 20. septembra 2016 SRB oznámila žalobkyni prvé napadnuté rozhodnutie bez jeho prílohy. Žalobkyňa sa teda nemohla k týmto dátumom oboznámiť s časťami príloh napadnutých rozhodnutí, ktoré sa jej týkajú. Až po dvoch uzneseniach týkajúcich sa nariadenia vykonania dokazovania prijatých Všeobecným súdom a uvedených v bodoch 34 a 38 vyššie mala žalobkyňa prístup k častiam príloh napadnutých rozhodnutí, ktoré sa jej týkajú.

95

Vzhľadom na to, že na jednej strane žiadosti o oznámenie napadnutých rozhodnutí boli predložené v primeranej lehote a na druhej strane tri žaloby, ktoré boli zaregistrované pod číslami T‑377/16, T‑645/16 a T‑809/16, boli podané skôr, ako žalobkyňa mala prístup k napadnutým rozhodnutiam, vrátane častí ich príloh, ktoré sa jej týkajú, treba dospieť k záveru, že tri žaloby neboli podané oneskorene.

96

Pokiaľ však ide o tvrdenie o prekážke začatej veci, ktoré v podstate uvádza SRB na podporu tvrdenia, že žaloby zaregistrované pod číslami T‑645/16 a T‑809/16 treba vyhlásiť za neprípustné, pretože majú rovnaký predmet a týkajú sa tých istých účastníkov konania ako žaloba zaregistrovaná pod číslom T‑377/16, treba pripomenúť ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej žaloba podaná po inej žalobe, ktorá je medzi tými istými účastníkmi konania, je založená na rovnakých žalobných dôvodoch a smeruje k zrušeniu toho istého právneho aktu, musí byť zamietnutá ako neprípustná z dôvodu prekážky začatého konania (rozsudok z 24. novembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑138/03, C‑324/03 a C‑431/03, EU:C:2005:714, bod 64; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 1988, Francúzsko/Parlament, 358/85 a 51/86, EU:C:1988:431, bod 12).

97

Dve žaloby, ktoré boli zaregistrované pod číslami T‑377/16 a T‑645/16, boli podané pred oznámením napadnutých rozhodnutí predbežne, a to pre prípad, že lehota stanovená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ na podanie žaloby o neplatnosť začala plynúť už od doručenia platobného výmeru týkajúceho sa prvého napadnutého rozhodnutia.

98

Pokiaľ ide o tretiu žalobu zaregistrovanú do registra pod číslom T‑809/16, keďže podľa žalobkyne jej SRB poskytla prístup k napadnutým rozhodnutiam 20. septembra 2016, domnieva sa, že to predstavuje začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť, a teda že táto žaloba nie je oneskorená. Vzhľadom na tento výklad žalobkyňa pripúšťa, že žaloby o neplatnosť podané preventívne boli možno podané príliš skoro. Tvrdí však, že vzhľadom na to, že so znením napadnutých rozhodnutí sa oboznámila až 20. septembra 2016, odvtedy sa ukázalo, že napadnuté rozhodnutia môžu mať medzi sebou neoddeliteľný vzťah, ktorý podľa žalobkyne nemohol byť známy pri podávaní prvých dvoch žalôb o neplatnosť. Na zabezpečenie svojich možností súdnej ochrany teda žalobkyňa podala tretiu žalobu proti napadnutým rozhodnutiam.

99

Podľa nej nie je žaloba vo veci T‑809/16 rovnaká ako žaloby vo veciach T‑377/16 a T‑645/16, a to jednak z dôvodu samostatného predmetu, ku ktorému sa vzťahuje, ako aj z dôvodu zmien situácie z dôvodu oznámenia dvoch napadnutých rozhodnutí bez ich príloh 20. septembra 2016.

100

V prejednávanej veci sa všetky tri žaloby týkajú tých istých účastníkov konania s výnimkou veci T‑645/16, v ktorej je vedľajší účastník konania. Podmienka neprípustnosti z dôvodu prekážky začatého konania týkajúca sa totožnosti účastníkov konania sa však týka hlavných účastníkov konania a nie vedľajších účastníkov konania, takže táto podmienka je splnená.

101

Okrem toho všetky tri žaloby smerujú k zrušeniu rovnakých právnych aktov, s výnimkou veci T‑645/16, ktorá smeruje k zrušeniu len prvého napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že predmet veci T‑645/16 je zahrnutý v predmete dvoch iných vecí, teda T‑377/16 a T‑809/16, ktorých cieľom je zrušenie dvoch napadnutých rozhodnutí, je v prejednávanej veci splnená podmienka neprípustnosti z dôvodu prekážky začatého konania týkajúca sa totožnosti napadnutých aktov.

102

Napokon, pokiaľ ide o podmienku neprípustnosti z dôvodu prekážky začatého konania týkajúcu sa totožnosti žalobných dôvodov, treba konštatovať, že žaloby vo veciach T‑645/16 a T‑809/16 sú podporené dvoma žalobnými dôvodmi, ktoré žalobkyňa už uviedla v rámci svojej prvej žaloby vo veci T‑377/16, ktorá obsahuje štyri žalobné dôvody. Žalobné dôvody uvedené v novších veciach T‑645/16 a T‑809/16 sú teda zahrnuté do žaloby vo veci T‑377/16.

103

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba žalobu vo veci T‑377/16 vyhlásiť za prípustnú a dve žaloby vo veciach T‑645/16 a T‑809/16 za neprípustné z dôvodu prekážky začatého konania.

104

Žalobkyňa na podporu svojej žaloby o neplatnosť napadnutých rozhodnutí uvádza štyri žalobné dôvody. Podľa žalobkyne sa SRB tým, že prijala napadnuté rozhodnutia, dopustila porušenia podstatných formálnych náležitostí jednak tým, že porušila svoju povinnosť odôvodnenia (prvý žalobný dôvod), a jednak tým, že neúplne oznámila napadnuté rozhodnutia (druhý žalobný dôvod). Okrem toho žalobkyňa uvádza dva žalobné dôvody založené na jednej strane na skutočnosti, že jej príspevok na rok 2016 bol opravený len v minimálnom rozsahu (tretí žalobný dôvod), a na druhej na skutočnosti, že je nezákonné vrátiť preplatok až v roku 2017 (štvrtý žalobný dôvod).

105

Na úvod treba poznamenať, že žalobkyňa predkladá výhrady voči konaniu týkajúcemu sa prijatia napadnutých rozhodnutí len v dvoch listoch z 9. mája a 30. júla 2018 zaslaných Všeobecnému súdu po doručení odpovedí SRB na prvé a druhé uznesenie. Tvrdenia uvedené žalobkyňou v tejto súvislosti sú predovšetkým uvádzané na podporu jej argumentácie, ktorej cieľom je preukázať porušenie podstatných formálnych náležitostí uvedené v žalobných dôvodoch založených na porušení povinnosti odôvodnenia a na chýbajúcom úplnom oznámení napadnutých rozhodnutí.

106

Najprv treba preskúmať výhrady týkajúce sa porušenia pravidiel procesnej povahy a žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia.

107

Na jednej strane žalobkyňa vo svojich listoch z 9. mája a 30. júla 2018 konštatovala, že podpisy nachádzajúce sa na napadnutých rozhodnutiach boli úplne zhodné a že SRB nevysvetlila, ako bude zabezpečená pravosť prípadného pokynu vydaného predsedníčkou SRB, aby bol použitý elektronický podpis. Okrem toho žalobkyňa poznamenala, že prílohy rozhodnutí boli zaslané členom a pozorovateľom výkonného zasadnutia v digitálnom e‑maile, zatiaľ čo v liste z 13. septembra 2016 SRB z bezpečnostných dôvodov striktne odmietla zaslať jej tieto isté dokumenty elektronicky alebo poštou. V liste z 9. mája 2018 žalobkyňa požiadala, aby Všeobecný súd prijal opatrenia na zabezpečenie priebehu konania v súlade s článkom 24 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora v spojení s článkom 89 ods. 3 písm. a) a b) rokovacieho poriadku, ktorých cieľom bolo najmä vypočuť SRB v súvislosti s otázkami procesnej povahy.

108

Na druhej strane žalobkyňa vo svojom liste z 30. júla 2018 konštatovala viaceré procesné nedostatky týkajúce sa prvého napadnutého rozhodnutia. Predovšetkým uviedla, že e‑maily s odpoveďami členov výkonného zasadnutia SRB, z ktorých mal vyplývať ich súhlas s prijatím rozhodnutia v písomnom konaní, neboli predložené Všeobecnému súdu. Ďalej uviedla, že po zistení nepresnosti vo výpočtoch bolo rozhodnutie prijaté v písomnom konaní zmenené a doplnené 15. apríla 2016 tak, že mlčanie členov sa vykladá v tom zmysle, že predstavuje ich súhlas, bez toho, aby bola stanovená lehota na vyjadrenie prípadných námietok v komunikácii medzi SRB a členmi výkonného zasadnutia. Žalobkyňa uviedla, že tieto správy neboli adresované konkrétne jednému členovi výkonného zasadnutia bez toho, aby bolo Všeobecnému súdu predložené nejaké vysvetlenie alebo dôkaz o oznámení zaslanom tomuto členovi iným spôsobom. Tento proces prijímania rozhodnutia je v rozpore so zásadou riadnej správy vecí verejných identifikovanou v judikatúre a prevzatou v článku 41 Charty základných práv Európskej únie, ako aj v PPVZ, najmä v článku 9 ods. 1 a 2 a v článku 11 týchto PPVZ. Žalobkyňa napokon kritizovala formát návrhov rozhodnutí zaslaných 15. apríla a 19. mája 2016, konkrétne distribúciu dokumentov, najmä vo forme súborov XLSX, elektronickou cestou. Výpočet by sa nemal uskutočniť v rámci dokumentu typu XLSX, v ktorom možno kedykoľvek zmeniť všetky zadané alebo medzitýmne údaje, či už z dôvodu nepozornosti, alebo úmyselne. Okrem toho vzhľadom na to, že chýbal overiteľný elektronický podpis, ktorý by mohol zaručiť neexistenciu falšovania alebo zmeny hodnôt stanovených pre príspevky, je nemožné zistiť, ktorý dokument DOCX, XLSX alebo PDF predstavuje „podpísaný originál“ výšky príspevkov stanovených pre každú inštitúciu.

109

Vo svojom liste z 27. marca 2018 SRB tvrdila, že pri postupe prijímania napadnutých rozhodnutí nedošlo k porušeniu podstatných formálnych náležitostí. V liste zo 6. júna 2018 SRB spresnila, že bezpečnosť e‑mailov bola stále zaručená a nemala vplyv na obsah alebo zákonnosť výpočtu príspevkov ex ante. Preto tento aspekt nie je relevantný pre výsledok konania o žalobe.

110

Okrem toho, pokiaľ ide o návrh žalobkyne na nariadenie opatrení na zabezpečenie priebehu konania, SRB listom z 11. septembra 2018 Všeobecný súd v podstate žiadala, aby ho zamietol z dôvodu porušenia článku 88 ods. 2 rokovacieho poriadku, keďže žalobkyňa nevysvetlila, v čom sú tieto opatrenia užitočné pre potreby konania, ktoré sú relevantné pre výsledok konania.

111

Treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že keďže intelektuálna a formálna zložka tvoria neoddeliteľný celok, písomná forma aktu je nevyhnutným vyjadrením vôle orgánu, ktorý ho prijíma (rozsudky z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, EU:C:1994:247, bod 70, a zo 6. apríla 2000, Komisia/ICI, C‑286/95 P, EU:C:2000:188, bod 38).

112

Osvedčenie aktu má za cieľ zabezpečiť právnu istotu tým, že zachováva text prijatý autorom aktu a predstavuje podstatnú formálnu náležitosť (rozsudky z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, EU:C:1994:247, body 75 a 76, a zo 6. apríla 2000, Komisia/ICI, C‑286/95 P, EU:C:2000:188, body 40 a 41).

113

Súdny dvor tiež rozhodol, že samotný nedostatok osvedčenia aktu spôsobuje porušenie podstatnej formálnej náležitosti bez toho, aby bolo potrebné okrem toho preukázať, že akt je postihnutý inou vadou alebo že neexistencia osvedčenia spôsobila ujmu tomu, kto sa jej dovoláva (rozsudok zo 6. apríla 2000, Komisia/ICI, C‑286/95 P, EU:C:2000:188, bod 42).

114

Preskúmanie dodržania formálnej náležitosti osvedčenia, a teda nespornej povahy aktu, predchádza akémukoľvek inému preskúmaniu, akým je právomoc autora aktu, dodržiavanie zásady kolegiality alebo aj dodržanie povinnosti odôvodniť akty (rozsudok zo 6. apríla 2000, Komisia/ICI, C‑286/95 P, EU:C:2000:188, bod 46).

115

Ak súd Únie pri skúmaní aktu, ktorý mu bol predložený, konštatuje, že tento akt nebol riadne overený, prináleží mu, aby ex offo uplatnil žalobný dôvod založený na porušení podstatnej formálnej náležitosti spočívajúcej v nedostatočnom overení a v dôsledku toho zrušil akt postihnutý takouto vadou (rozsudok zo 6. apríla 2000, Komisia/ICI, C‑286/95 P, EU:C:2000:188, bod 51).

116

V tejto súvislosti nie je dôležité, že skutočnosť, že nedošlo k osvedčeniu, nespôsobila niektorému z účastníkov konania žiadnu ujmu. Osvedčenie právnych úkonov je totiž podstatnou formálnou náležitosťou v zmysle článku 263 ZFEÚ, ktorá je zásadná pre právnu istotu a ktorej porušenie vedie k zrušeniu vadného aktu bez toho, aby bolo potrebné preukázať existenciu takejto ujmy (rozsudok zo 6. apríla 2000, Komisia/ICI, C‑286/95 P, EU:C:2000:188, bod 52; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Goldfish a i./Komisia, T‑54/14, EU:T:2016:455, bod 47).

117

V prejednávanej veci treba konštatovať, že žalobkyňa nezaložila na nedostatku osvedčenia žiadny formálny dôvod na podporu svojej žaloby o neplatnosť, avšak vyslovila pochybnosti, pokiaľ ide o pravosť podpisu predsedníčky SRB na napadnutých rozhodnutiach.

118

V každom prípade z judikatúry citovanej v bode 115 vyššie vyplýva, že ide o otázku, ktorú má súd Únie zohľadniť ex offo.

119

V tejto súvislosti treba konštatovať, že SRB v odpovedi na prvé uznesenie, ktorým jej bolo uložené predložiť úplnú kópiu originálu napadnutých rozhodnutí, vrátane ich príloh, predložila 15. januára 2018 pre každé rozhodnutie, pokiaľ ide o jeho text, dvojstránkový naskenovaný podpísaný dokument vo formáte PDF, čo umožňovalo domnievať sa, že tieto strany sú originálnymi kópiami, teda kópiami dokumentu, ktorý bol formálne predložený na podpis a prijatý SRB na jej výkonnom zasadnutí. SRB nepredložila žiadnu kópiu originálu, pokiaľ ide o prílohy k napadnutým rozhodnutiam, ale pre každé rozhodnutie iba dokument, ktorý je vygenerovaný digitálny dokument vo formáte PDF obsahujúci číselné údaje, bez dôkazov umožňujúcich zabezpečiť jeho pravosť.

120

Druhým opatrením na zabezpečenie priebehu konania a potom druhým uznesením Všeobecný súd požiadal SRB o objasnenie formátu príloh v okamihu prijatia napadnutých rozhodnutí a v prípade, že tieto prílohy boli predložené v digitálnom formáte, aby vysvetlila a poskytla všetky technické údaje potrebné na preukázanie, že dokumenty vo formáte PDF predložené pred Všeobecným súdom, zodpovedali tomu, čo bolo konkrétne predložené na podpis a prijaté SRB na jej výkonnom zasadnutí, ktoré sa konalo 15. apríla 2016 a 20. mája 2016. Všeobecný súd tiež požiadal SRB, aby predložila svoje pripomienky k otázke právnej existencie napadnutých rozhodnutí, ako aj k otázke dodržania podstatných formálnych náležitostí.

121

Vo svojich odpovediach z 27. marca a 18. mája 2018 na druhé opatrenie na zabezpečenie priebehu konania a na druhé uznesenie SRB po prvýkrát uviedla, že napadnuté rozhodnutia boli prijaté nie na výkonných zasadnutiach SRB, ale elektronicky v písomnom konaní v súlade s článkom 7 ods. 5 PPVZ, podľa ktorého sa akákoľvek komunikácia a dokumenty relevantné pre výkonné zasadnutie musia v zásade uskutočniť elektronicky pri rešpektovaní pravidiel dôvernosti v súlade s článkom 15 PPVZ a článkom 9 PPVZ.

122

Konkrétne, pokiaľ ide o postup prijatia prvého napadnutého rozhodnutia, zo spisu vyplýva, že e‑mailom z 13. apríla 2016 zaslaným SRB o 17.41 hod. členom výkonného zasadnutia, ktorý obsahuje tri pripojené dokumenty, vrátane dokumentu vo formáte PDF s názvom „Memorandum2_Final results.pdf“, bolo výkonné zasadnutie SRB požiadané o formálny súhlas s príspevkami ex ante na rok 2016 do 15. apríla 2016, do 12.00 hod.

123

V e‑maile z 15. apríla 2016, ktorý bol zaslaný o 19.04 hod., SRB uviedla, že pri výpočte príspevkov došlo k chybe, oznámila zaslanie zmeneného dokumentu s názvom „Memorandum 2“ a uviedla, že s výnimkou vyjadrenia nesúhlasu zo strany príjemcu sa už udelený súhlas považuje za súhlas, ktorý pokrýva aj opravené sumy.

124

E‑mailom z 15. apríla 2016 zaslaným o 20.06 hod. bol oznámený dokument zaslaný vo formáte XLSX pod označením „Final results15042016.xlsx“.

125

Pokiaľ ide o postup prijatia druhého napadnutého rozhodnutia, SRB spresnila, že 19. mája 2016 o 21.25 hod. zaslala e‑mail členom výkonného zasadnutia, ktorým sa začalo písomné konanie, v ktorom žiadala o schválenie úpravy výsledkov výpočtu príspevkov ex ante na rok 2016, pričom v prílohe sa nachádzal súbor vo formáte XLSX s názvom „Delta“ predstavujúci výsledky upravených výpočtov. Schválenie bolo požadované „z dôvodu naliehavosti“ do 20. mája 2016, do 17.00 hod.

126

Napokon SRB vo svojom liste zo 6. júna 2018 tvrdila, že písomné vyhotovenie napadnutých rozhodnutí podpísala predsedníčka SRB.

127

Je však potrebné konštatovať, že SRB, ktorá nepredložila a ani nenavrhla predložiť dôkaz o takomto tvrdení, ktorý v zásade spočíva v predložení digitálnych písomných vyhotovení a osvedčení o elektronickom podpise zabezpečujúcich pravosť podpisu, predložila dôkazy, ktoré v skutočnosti odporujú tomuto tvrdeniu.

128

Pokiaľ totiž ide o znenie napadnutých rozhodnutí, SRB predložila dokumenty PDF, ktoré na poslednej strane obsahujú náznak vlastnoručného podpisu, ktorý bol zrejme vložený „skopírovaním“ obrazového súboru, a bez osvedčení o elektronickom podpise.

129

Pokiaľ ide o prílohy napadnutých rozhodnutí, ktoré obsahujú výšky príspevkov a ich úprav a ktoré preto predstavujú podstatnú časť rozhodnutí, ani tieto prílohy neobsahujú žiadny elektronický podpis, hoci vôbec nie sú nerozlučne spojené s textom napadnutých rozhodnutí.

130

Na účely preukázania pravosti príloh napadnutých rozhodnutí SRB v odpovedi na druhé uznesenie predložila dokumenty vo formáte TXT, ktorých cieľom bolo preukázať zhodnosť „hash“ hodnôt (hash value) týchto príloh s „hash“ hodnotami uvedenými pre dokumenty vo formát XLSX pripojené k e‑mailu z 15. apríla 2016 odoslanému o 20.06 hod. a k e‑mailu z 19. mája 2016 odoslanému o 21.25 hod.

131

V každom prípade však treba poznamenať, že na preukázanie tvrdenia SRB, že prílohy napadnutých rozhodnutí boli podpísané elektronickým podpisom (pozri bod 126 vyššie), SRB mala predložiť osvedčenia o elektronickom podpise spojené s týmito prílohami, a nie dokumenty TXT obsahujúce „hash“ hodnotu. Predloženie takýchto dokumentov TXT naznačuje, že SRB nedisponovala osvedčeniami o elektronickom podpise a že prílohy napadnutých rozhodnutí, na rozdiel od jej tvrdenia, neboli podpísané elektronickým podpisom.

132

Okrem toho dokumenty vo formáte TXT predložené SRB nie sú objektívne a neoddeliteľne spojené s predmetnými prílohami.

133

Napokon treba na doplnenie uviesť, že požadované osvedčenie nie je v nijakom prípade osvedčením návrhov zaslaných na schválenie e‑mailom z 15. apríla 2016 odoslaným o 20.06 hod. a e‑mailom z 19. mája 2016 odoslaným o 21.25 hod., ale osvedčením písomného dokumentu, ktorý mal byť vytvorený po tomto schválení. Až po schválení je totiž písomný dokument vytvorený a osvedčený podpisom.

134

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že požiadavka osvedčenia napadnutých rozhodnutí nie je splnená.

135

Okrem týchto konštatovaní týkajúcich sa chýbajúceho osvedčenia napadnutých rozhodnutí, ktoré podľa judikatúry pripomenutej v bodoch 113 až 116 vyššie vyžaduje zrušenie napadnutých rozhodnutí, Všeobecný súd považuje za vhodné uviesť niektoré úvahy týkajúce sa najmä postupu prijatia prvého napadnutého rozhodnutia.

136

Ako bolo uvedené v bode 122 vyššie, v prejednávanej veci bolo písomné konanie týkajúce sa prijatia prvého napadnutého rozhodnutia začaté e‑mailom z 13. apríla 2016 zaslaným o 17.41 hod., ktorým bola členom výkonného zasadnutia SRB stanovená lehota na schválenie návrhu rozhodnutia do 15. apríla 2016 do 12.00 hod., teda lehota kratšia ako dva pracovné dni, zatiaľ čo lehota stanovená v článku 9 ods. 2 PPVZ je „zvyčajne najmenej päť pracovných dní“. Na rozdiel od požiadaviek PPVZ e‑mail z 13. apríla 2016 neuvádza nijaký dôvod, ktorý by odôvodňoval skrátenie lehoty. Neodkazuje ani na článok 9 ods. 2 PPVZ.

137

Okrem toho a na doplnenie treba uviesť, že SRB nepreukázala, že bolo naliehavé prijať rozhodnutie 15. apríla 2016, a nie 20. apríla 2016, teda k dátumu, ktorý by zabezpečoval dodržiavanie procesných pravidiel. V tejto súvislosti treba uviesť, že 15. apríl 2016 nie je dátum, ktorý by bol stanovený právnou úpravou. Toto skrátenie lehoty na prijatie rozhodnutia predstavuje prvú procesnú vadu.

138

Okrem toho článok 9 ods. 1 PPVZ stanovuje, že rozhodnutia môžu byť prijaté v písomnom konaní s výnimkou prípadu, keď proti tomu vznesú námietku dvaja členovia výkonného zasadnutia v prvých 48 hodinách po začatí tohto písomného konania.

139

V tejto súvislosti je zrejmé, že SRB porušila tiež PPVZ, lebo stanovená dĺžka písomného konania bola o šesť hodín kratšia ako 48 hodín, ktoré sú stanovené pre vyjadrenie námietky proti písomnému konaniu. Za predpokladu, že bolo potrebné prijať rozhodnutie 15. apríla 2016, nič nebránilo tomu, aby lehota na poskytnutie odpovede bola stanovená na 18.00 hod. toho istého dňa. To predstavuje druhú procesnú vadu.

140

SRB sa nesprávne snaží odôvodniť tieto porušenia PPVZ neexistenciou námietok členov výkonného zasadnutia SRB. Na jednej strane stačí poznamenať, že SRB je povinná uplatňovať právnu úpravu upravujúcu jej rozhodovací proces, ktorá presne stanovuje skrátenie lehôt za predpokladu, že sú dodržané určité pravidlá, a na druhej strane, že údajná neexistencia námietky nijako neodstraňuje porušenie ab initio v prípade, keď SRB uložila lehotu, ktorá je v rozpore s požiadavkami PPVZ.

141

Zatiaľ čo v e‑maile z 13. apríla 2016 boli členovia výkonného zasadnutia SRB vyzvaní, aby zasielali svoj formálny súhlas e‑mailom zaslaným na adresu funkčnej schránky SRB, SRB nepredkladá nijaký e‑mail vyjadrujúci súhlas. Jedinou okolnosťou, ktorá evokuje schválenie, je konštatovanie SRB v e‑maile z piatku 15. apríla 2016 odoslanom o 19.04 hod., že tento súhlas bol udelený.

142

Okrem toho v tomto e‑maile z piatku 15. apríla 2016 odoslanom o 19.04 hod., ktorý nebol adresovaný všetkým členom výkonného zasadnutia, prinajmenšom aspoň na začiatku (A, člen výkonného zasadnutia SRB, nebol adresátom tohto e‑mailu, ktorý mu bol zaslaný o 21 minút neskôr), SRB spomenula chybu vo výpočte príspevkov ex ante a oznámila zaslanie zmeneného znenia „memoranda 2“ samostatným e‑mailom. E‑mail z 19.04 hod. dodával, bez poskytnutia dodatočnej lehoty na prípadnú reakciu, že ak členovia výkonného zasadnutia SRB nevnesú námietky, predpokladá sa, že ich už udelené schválenie platí aj na zmenené výšky príspevkov. SRB tým iniciovala konanie o prijatí z dôvodu nedostatku námietok, ktoré je síce upravené v PPVZ, avšak ktoré bolo v konkrétnom prípade začaté za nesprávnych podmienok, najmä s ohľadom na neuvedenie lehoty na prijatie rozhodnutia. To predstavuje okrem dvoch nezrovnalostí, ktoré už boli uvedené v bodoch 136 až 139 vyššie, tretiu procesnú vadu.

143

Treba zdôrazniť, že SRB predložila v prílohe svojho listu z 11. septembra 2018 dôkaz o zaslaní e‑mailu z 19.04 hod. a 19.25 hod., teda o 21 minút neskôr, osobe A. Osoba A v e‑maile z toho istého dňa, ktorý bol zaslaný o 19.34 hod., uviedla, že nemá námietky proti malým zmenám, o ktorých ju SRB informovala e‑mailom z 19.25 hod., ktorým bol preposlaný e‑mail z 19.04 hod. Hoci tento e‑mail skutočne obsahoval zmenené hodnoty výpočtov pre tri konkrétne inštitúcie, v žiadnom prípade neobsahoval zmenené hodnoty, pokiaľ ide o ostatné inštitúcie, ktorých príspevky mali byť trochu znížené.

144

Z týchto skutočností vyplýva, že osoba A dala svoj súhlas ešte predtým, ako mohla získať prístup k zmenenej verzii príspevkov všetkých inštitúcií, ktorá bola zaslaná neskôr, avšak nie jej, ako je to opísané v bode 145 nižšie. Tento dokument pritom predstavuje sumy, ako boli napokon prijaté prvým napadnutým rozhodnutím.

145

Následne v ten istý deň o 20.06 hod. SRB zaslala samostatne e‑mail spolu s pripojeným dokumentom XLSX s názvom „Final results15042016.xlsx“. Tento e‑mail znovu nebol zaslaný osobe A. Táto posledná okolnosť predstavuje štvrtú procesnú vadu.

146

Okrem toho z prvého napadnutého rozhodnutia (15. apríl 2016) vyplýva, že napriek tomu, že v e‑maile z 15. apríla 2016 zaslanom o 19.04 hod. nebola uvedená žiadna lehota, súhlas sa považuje za nadobudnutý v ten istý deň, teda logicky o polnoci. Je pravda, že SRB vo svojom e‑maile z 13. apríla 2016 (pripojenom k e‑mailu z 15. apríla 2016 zaslanom o19.04 hod.) uviedla, že má v úmysle prijať rozhodnutie z 15. apríla. Aj za predpokladu, že by táto informácia postačovala na to, aby bolo možné uviesť, že každá námietka musí byť sformulovaná pred polnocou 15. apríla 2016, nič to nemení na tom, že v prejednávanej veci bolo konanie o schválení formou konsenzu začaté v piatok večer o 19.04 hod. a ukončené v ten istý deň o polnoci. Tieto okolnosti zväčšujú účinky tretej procesnej vady konštatovanej v bode 142 vyššie.

147

Taktiež nie je ani preukázané, že toto konanie o schválení formou konsenzu prebehlo riadnym spôsobom, pretože okrem toho, že SRB nezaslala e‑mail z 20.06 hod. osobe A (pozri bod 145 vyššie), čo samo osebe spôsobuje vadu konania, nepreukázala, že ostatní členovia výkonného zasadnutia SRB vedeli o zaslaní tohto e‑mailu z 20.06 hod. (a navyše ani o odoslaní e‑mailu o 19.04 hod.), ani o jeho obsahu. SRB predložila určité materiály na overenie, ktoré mali preukázať, že e‑maily z 19.04 hod. a 20.06 hod. boli doručené do e‑mailových schránok príjemcov. Navyše bez ohľadu na skutočnosť, že toto overenie, vykonané prostredníctvom prieskumu, sa netýka všetkých členov výkonného zasadnutia SRB, vôbec nepreukazuje, že členovia výkonného zasadnutia SRB sa v konkrétnom prípade dozvedeli aspoň o existencii odoslania týchto e‑mailov pred polnocou toho istého dňa.

148

Vzhľadom na samotnú povahu konania o schválení formou konsenzu, ktoré spočíva v odvodení súhlasu z neexistencie námietky, takéto konanie nevyhnutne vyžaduje, aby sa pred prijatím rozhodnutia minimálne preukázalo, že osoby, ktoré sa zúčastnili konania o schválení formou konsenzu, sa o tomto konaní dozvedeli a mohli preskúmať návrh predložený na schválenie. V prejednávanej veci bolo prvé napadnuté rozhodnutie prijaté, vzhľadom na údaje uvedené v jeho texte, ako aj na okolnosť, že súbory údajov týkajúcich sa tohto rozhodnutia boli zaslané v ten istý deň NRO (pozri bod 11 vyššie), najneskôr 15. apríla 2016 o polnoci. SRB však nepredložila dôkaz, ktorý by preukazoval, že pred polnocou sa členovia výkonného zasadnutia SRB mohli oboznámiť s návrhom zmeneného rozhodnutia, alebo aspoň s existenciou e‑mailov z 19.04 hod. a 20.06 hod.

149

Okrem toho a incidenčne treba uviesť, že zatiaľ čo príloha prvého napadnutého rozhodnutia navrhnutá na schválenie 13. apríla 2016 bola digitálnym dokumentom vo formáte PDF (pozri body 122 a 136 vyššie), príloha navrhnutá na schválenie večer 15. apríla 2016 bola digitálnym dokumentom vo formáte XLSX (pozri body 124 a 145 vyššie).

150

Treba teda uviesť, že ak by nedošlo k chybe, ktorá je uvedená v e‑mailoch z 15. apríla 2016 večer (pozri bod 123 vyššie), prvé napadnuté rozhodnutie by obsahovalo ako prílohu digitálny dokument vo formáte PDF, a nie súbor vo formáte XLSX.

151

Všeobecný súd môže, pokiaľ ide o tento rozdiel, iba konštatovať, že hoci SRB musí zabezpečiť jednotu a formálnu koherenciu dokumentov predložených na schválenie a následne prijatých, zmenila elektronické formáty. Táto nepresnosť vyvoláva dôsledky, ktoré majú čisto procesnú povahu, keďže údaje poskytnuté vo formáte PDF neobsahujú žiadne podrobnosti v súvislosti s výpočtovými políčkami formátu XLSX a že takýto súbor PDF obsahuje, prinajmenšom v prejednávanej veci, zaokrúhlené hodnoty, na rozdiel od súboru XLSX. Pokiaľ ide o jediný vyrovnávací faktor v závislosti od rizikového profilu uvedený v prvom napadnutom rozhodnutí, teda faktor týkajúci sa európskeho kontextu, zo skutočností obsiahnutých v odpovediach SRB vyplýva, že hodnota poskytnutá v prvom napadnutom rozhodnutí, tak ako bola predložená v odpovedi na prvé uznesenie, teda v súbore PDF, nie je presná hodnota nachádzajúca sa v súbore XLSX – ktorá obsahuje štrnásť desatinných miest –, ale hodnota zaokrúhlená na dve desatinné miesta, ktorá nie je použiteľná na overenie výpočtu príspevku.

152

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že okrem chýbajúceho osvedčenia konštatovaného v bode 134 vyššie, ktoré implikuje zrušenie napadnutých rozhodnutí, bolo konanie o prijatí prvého napadnutého rozhodnutia vedené v zjavnom rozpore s procesnými požiadavkami týkajúcimi sa schválenia tohto rozhodnutia členmi výkonného zasadnutia SRB a získania tohto schválenia.

153

V tejto súvislosti treba poznamenať, že skutočnosť, že fyzické alebo právnické osoby sa nemôžu odvolávať na porušenie pravidiel, ktoré nie sú určené na zabezpečenie ochrany jednotlivcov, ale ktoré majú za cieľ organizovať vnútorné fungovanie služieb v záujme riadnej správy vecí verejných (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, EU:C:1991:186, body 49 a 50) neznamená, že jednotlivec sa nikdy nemôže účinne dovolávať porušenia pravidla upravujúceho rozhodovací proces vedúci k prijatiu aktu Únie. Treba totiž rozlišovať medzi ustanoveniami upravujúcimi vnútorné postupy inštitúcie, na ktorých porušenie sa fyzické a právnické osoby nemôžu odvolávať, pretože sa týkajú len spôsobov vnútorného fungovania inštitúcie, ktoré nemôžu mať vplyv na ich právne postavenie, a ustanoveniami, na ktorých porušenie sa naopak možno odvolávať, pokiaľ zakladajú práva a sú zložkou právnej istoty pre tieto osoby (rozsudok zo 17. februára 2011, Zhejiang Xinshiji Foods a Hubei Xinshiji Foods/Rada, T‑122/09, neuverejnený, EU:T:2011:46, bod 103).

154

V prejednávanej veci analýza priebehu postupu prijímania prvého napadnutého rozhodnutia preukazuje značný počet porušení pravidiel týkajúcich sa organizácie elektronického písomného konania prijímania rozhodnutí. Aj keď to článok 9 PPVZ výslovne nestanovuje, je zrejmé, že v každom písomnom konaní sa nevyhnutne vyžaduje zaslanie návrhu rozhodnutia všetkým členom rozhodovacieho orgánu dotknutého týmto konaním. Konkrétne, pokiaľ ide o postup pri prijímaní rozhodnutia formou konsenzu, ako je to v prejednávanej veci (pozri body 142 až 148 vyššie), rozhodnutie nemožno prijať bez toho, aby bolo preukázané, že všetci členovia sa vopred mohli oboznámiť s návrhom rozhodnutia. Nakoniec tento postup vyžaduje uvedenie lehoty umožňujúcej členom tohto orgánu, aby sa vyjadrili k návrhu.

155

V prejednávanej veci však boli porušené tieto procesné pravidlá, ktorých cieľom je zabezpečiť dodržiavanie podstatných formálnych náležitostí, ktoré sú vlastné každému elektronickému písomnému konaniu a akémukoľvek konaniu o schválení formou konsenzu. Tieto porušenia majú priamy vplyv na právnu istotu, pretože vedú k prijatiu rozhodnutia, o ktorom sa nepreukázalo, že bolo predmetom nielen schválenia príslušným orgánom, ale aj predchádzajúceho oboznámenia sa všetkými jeho členmi.

156

Nedodržanie takýchto procesných pravidiel, ktoré sú nevyhnutné na vyjadrenie súhlasu, predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí, ktoré môže súd Únie preskúmať ex offo (rozsudky z 24. júna 2015, Španielsko/Komisia, C‑263/13 P, EU:C:2015:415, bod 56, a z 20. septembra 2017, Tilly‑Sabco/Komisia, C‑183/16 P, EU:C:2017:704, bod 116).

157

Pokiaľ ide napokon o druhé napadnuté rozhodnutie, treba uviesť, že nenahrádza prvé napadnuté rozhodnutie, ktoré stanovilo výšku príspevkov, ale prináša len úpravu týchto hodnôt z obmedzeného technického hľadiska. Zrušenie prvého napadnutého rozhodnutia má nevyhnutne za následok zrušenie druhého napadnutého rozhodnutia.

158

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že napadnuté rozhodnutia musia byť zrušené bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o údajnom porušení článku 11 PPVZ a o návrhu na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktorý predložila žalobkyňa vo svojom liste z 9. mája 2018 uvedenom v bode 107 vyššie.

159

Okrem tohto záveru Všeobecný súd považuje v záujme riadneho výkonu spravodlivosti za vhodné vyjadriť sa aj k dodržaniu povinnosti odôvodnenia v prejednávanej veci.

160

Žalobkyňa sa domnieva, že SRB v napadnutých rozhodnutiach porušila povinnosť odôvodnenia, ktorá je stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ. Skutočnosť, že tieto rozhodnutia jej nie sú adresované, nebráni tomu, aby uplatnila tento žalobný dôvod, keďže záujem, ktorý môžu mať osoby, ktorých sa akt priamo a osobne dotýka, na získaní vysvetlení, sa musí zohľadniť, pokiaľ ide o posúdenie rozsahu povinnosti odôvodnenia.

161

Žalobkyňa pripomína, že podľa judikatúry musí byť odôvodnenie uvedené v samotnom právnom akte, a musí byť navyše zrozumiteľné pre osoby podliehajúce súdnej právomoci. Odôvodnenie musí uvádzať hlavné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je rozhodnutie založené a ktoré sú nevyhnutné na pochopenie úvah, ktoré viedli k jeho prijatiu.

162

Okrem toho skutočnosť, že žalobkyňa sa zúčastnila na procese zhromažďovania informácií, jej neumožňuje získať dostatočné informácie, pretože príspevok sa nevypočítava iba na základe údajov, ktoré predložila, ale na základe vzťahu medzi údajmi všetkých dotknutých inštitúcií.

163

Pokiaľ ide o nemožnosť, na ktorú sa SRB odvoláva, odôvodniť rozhodnutie bez sprístupnenia obchodného tajomstva iných inštitúcií, žalobkyňa sa odvoláva na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej by povinnosť chrániť obchodné tajomstvo nemala byť predmetom takého extenzívneho výkladu, ktorý by zbavil povinnosti odôvodnenia svojho dosahu, na úkor práva dotknutých subjektov byť vypočutí. V prejednávanej veci bolo poskytnutie informácií, ktoré žiadala žalobkyňa, systematicky odmietané.

164

Nakoniec žalobkyňa spochybňuje argumentáciu SRB, podľa ktorej aj v prípade, že by Všeobecný súd považoval odôvodnenie za nedostatočné, výpočet SRB je platný. Podľa žalobkyne nemožno automaticky predpokladať prijatie nového totožného rozhodnutia v prípade zrušenia.

165

SRB tvrdí, že žalobkyni nemusela priamo poskytnúť podrobný prehľad dôvodov, keďže jej rozhodnutia neboli adresované žalobkyni, ale rakúskemu NRO. Okrem toho sa odvoláva na judikatúru, podľa ktorej musí byť požiadavka odôvodnenia posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä od záujmu, ktorý môže mať adresát predmetného aktu na získaní vysvetlení.

166

Okrem toho v prípade, že by sa napadnuté rozhodnutia týkali priamo žalobkyne, SRB sa domnieva, že podmienky článku 296 ods. 2 ZFEÚ sú splnené. Keďže totiž adresátom rozhodnutí SRB je rakúsky NRO, a nie žalobkyňa, je dôležité, aby odôvodnenie bolo dostatočné na to, aby tento NRO pochopil skutkový stav a právne úvahy, ktoré sú základom výpočtu, čo je prípad prejednávanej veci. Na podporu svojej argumentácie SRB cituje judikatúru, podľa ktorej účasť dotknutých osôb na postupe vypracovania aktu môže znížiť požiadavky týkajúce sa odôvodnenia, pretože prispieva k ich informovanosti, a otázka, či odôvodnenie rozhodnutia spĺňa požiadavky súčasného článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť.

167

Napadnuté rozhodnutia boli totiž prijaté v kontexte, ktorý bol žalobkyni dobre známy. Hoci samotný právny rámec neumožňuje vypočítať presnú hodnotu, poskytne jasné informácie, pokiaľ ide o najvýznamnejšie kritériá, ktoré boli zohľadnené pri výpočte.

168

SRB tvrdí, že podľa článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 sa výpočet zakladá na úzkej spolupráci medzi ňou a NRO. Z tohto dôvodu rakúsky NRO vedel o spôsobe výpočtu príspevkov ex ante na rok 2016. A to tým skôr, že príspevky ex ante na rok 2015 boli vypočítané a vyberané samotnými NRO v súlade s delegovaným nariadením 2015/63. SRB sa preto domnieva, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí bolo pre rakúsky NRO, ako aj pre všetky ostatné NRO, ktoré boli úzko zapojené do výpočtu príspevkov ex ante na rok 2016, dostatočné.

169

Okrem toho SRB zastáva názor, že žalobkyňa ide nad rámec podmienok stanovených v článku 296 ods. 2 ZFEÚ, keď tvrdí, že musí byť schopná vypočítať svoje vlastné príspevky ex ante na základe odôvodnenia SRB. Časť informácií potrebných na výpočet príspevkov ex ante na rok 2016 žalobkyne sa skladá z dôverných informácií pochádzajúcich od iných inštitúcií. Podľa článku 339 ZFEÚ je SRB povinná chrániť všetky dôverné údaje inštitúcií. Táto povinnosť je tiež stanovená v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty základných práv, v článku 14 ods. 7 delegovaného nariadenia 2015/63, v článku 88 nariadenia č. 806/2014 a v článku 84 smernice 2014/59.

170

Podľa SRB žalobkyňa neuviedla, že 26. apríla 2016 od rakúskeho NRO dostala mimoriadne podrobné vysvetlenie výpočtu a že bola podrobne informovaná o uplatnenom uvažovaní.

171

Napokon SRB tvrdí, že porušenie článku 296 ods. 2 ZFEÚ nespôsobuje neplatnosť výpočtov. V dôsledku toho, aj keby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutia z tohto dôvodu, tento výpočet ostáva platný a SRB môže znovu prijať bez odkladu rovnaké rozhodnutia. Ako Súdny dvor uviedol v rozsudku zo 6. júla 1983, Geist/Komisia (117/81, EU:C:1983:191, bod 7), žalobca nemá nijaký legitímny záujem na zrušení rozhodnutia z dôvodu formálnej vady rozhodnutia, ak správny orgán nedisponuje žiadnou voľnou úvahou a je povinný konať tak, ako konal.

172

Podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované v článku 296 ZFEÚ má byť prispôsobené povahe daného aktu a má uvádzať jasným a jednoznačným spôsobom úvahy inštitúcie, autora aktu, spôsobom umožňujúcim dotknutým osobám spoznať odôvodnenie prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie (pozri rozsudok z 20. decembra 2017, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia, C‑70/16 P, EU:C:2017:1002, bod 59 a citovanú judikatúru).

173

Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, povahu uvádzaných dôvodov, ako aj na záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a individuálne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s prihliadnutím na jeho znenie, ale tiež s prihliadnutím na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok zo 7. marca 2013, Acino/Komisia, T‑539/10, neuverejnený, EU:T:2013:110, bod 124 a citovanú judikatúru).

174

Okrem toho odôvodnenie aktu musí byť logické, najmä bez vnútorných rozporov, ktoré bránia porozumieť dôvodom, na ktorých sa tento akt zakladá (rozsudok z 15. júla 2015, Pilkington Group/Commission, T‑462/12, EU:T:2015:508, bod 21 a citovaná judikatúra).

175

Na úvod treba pripomenúť, že hoci v systéme zavedenom nariadením č. 806/2014 a vykonávacím nariadením 2015/81 sú rozhodnutia, ktorými sa stanovujú príspevky ex ante, oznámené NRO, inštitúcie, ktoré sú dlžníkmi týchto príspevkov, medzi ktoré patrí aj žalobkyňa, sú na rozdiel od toho, čo tvrdí SRB, individuálne a priamo dotknuté uvedenými rozhodnutiami (pozri body 73 až 79 vyššie).

176

Preto sa záujem, ktorý môžu mať tieto inštitúcie na poskytnutí vysvetlení, musí zohľadniť aj pri posudzovaní rozsahu povinnosti odôvodniť predmetné rozhodnutia. Okrem toho treba pripomenúť, že účelom odôvodnenia je tiež umožniť súdu Únie vykonať svoje preskúmanie.

177

V prejednávanej veci treba uviesť, že SRB sa dopustila viacerých porušení povinnosti odôvodnenia.

178

Na jednej strane text prvého napadnutého rozhodnutia obsahuje len zmienku o nariadení č. 806/2014, osobitne jeho článku 70 ods. 2, pripomína konzultácie a spoluprácu s orgánmi [Európska centrálna banka (ECB) a vnútroštátne orgány] a skutočnosť, že výpočet sa vykonáva takým spôsobom, aby súčet všetkých individuálnych príspevkov neprekračoval určitú úroveň (a to 12,5 % cieľovej úrovne stanovenej v článku 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014). Neobsahuje žiadnu informáciu týkajúcu sa jednotlivých etáp výpočtu príspevku žalobkyne, ani údaje týkajúce sa týchto jednotlivých etáp.

179

Je pravda, že znenie článku 70 nariadenia č. 806/2014 uvedené v prvom napadnutom rozhodnutí, osobitne jeho odseku 6, umožňuje domnievať sa, že SRB pri výpočte príspevkov ex ante uplatňuje najmä „delegované akty, v ktorých sa spresňuje pojem úpravy príspevkov pomerne k rizikovému profilu inštitúcií, prijaté Komisiou podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59/EÚ“, teda v prejednávanej veci delegované nariadenie 2015/63.

180

Navyše delegované nariadenie 2015/63 obsahuje podrobné pravidlá, ktoré musí SRB uplatniť pri výpočte príspevkov.

181

Tieto skutočnosti však nepostačujú na pochopenie, ako SRB v prípade žalobkyne uplatnila tieto pravidlá, aby dospela k výške príspevku, ktorý sa jej týka, uvedeného v prílohe prvého napadnutého rozhodnutia.

182

Treba dodať, že prvé napadnuté rozhodnutie neuvádza predbežné rozhodnutia prijaté SRB na účely vykonania právnej úpravy týkajúcej sa výpočtu príspevkov (ďalej len „predbežné rozhodnutia“), teda prinajmenšom nasledujúce predbežné rozhodnutia:

183

Ako bolo uvedené v bode 39 vyššie, žalobkyňa oznámila týchto šestnásť predbežných rozhodnutí Všeobecnému súdu listom z 9. mája 2018 po tom, čo ich dostala na základe svojej žiadosti od SRB. V liste z 15. januára 2018 SRB uviedla, že predtým, ako boli napadnuté rozhodnutia prijaté, už samostatne stanovila rôzne faktory metódy výpočtu a postupu výpočtu. V nadväznosti na tento e‑mail žalobkyňa požiadala o poskytnutie týchto dokumentov a 20. apríla 2018 dostala od SRB poštou šestnásť predbežných rozhodnutí, ktoré boli použité ako základ pre výpočet jej príspevku na rok 2016, a ktoré SRB kvalifikovala ako predbežné etapy zohľadnené pri výpočte príspevku.

184

Vzhľadom na to, že týchto šestnásť predbežných rozhodnutí nebolo ani uverejnených v Úradnom vestníku Európskej únie, ani oznámených žalobkyni, táto sa domnieva, že ich treba vyhlásiť za právne neexistujúce a nemôžu predstavovať normatívny základ pre uloženie sporných príspevkov. Okrem toho, keďže SRB považovala tieto predbežné rozhodnutia za výlučne prípravné opatrenia a nie zásadné akty, ich obsah mal byť začlenený do odôvodnenia rozhodnutia, ktorým sa stanovil príspevok ex ante na rok 2016.

185

Listom zo 6. júna 2018 SRB odpovedala, že predloženie týchto nových dôkazov je neprípustné podľa článku 85 rokovacieho poriadku, keďže žalobkyňa neodôvodnila omeškanie pri predložení dôkazov a v každom prípade vedela o existencii interných dokumentov, ktoré sa týkajú „samostatných určení“ SRB týkajúcich sa postupu zberu a metódy výpočtu príspevkov. SRB totiž žalobkyni poskytla prístup k viacerým podobným dokumentom listom z 13. septembra 2016, teda takmer dva roky pred predložením nových dôkazov.

186

V každom prípade podľa SRB dokumenty týkajúce sa metodológie výpočtu neboli určené na to, aby mali externý právny účinok. Keďže žalobkyňa nebola adresátom dokumentov týkajúcich sa metodológie výpočtu, SRB jej nebola povinná oznámiť tieto opatrenia. Obsah týchto dokumentov bol oznámený NRO alebo bol s nimi podrobne prerokovaný v rámci výboru pre príspevky pred prijatím výpočtov príspevkov ex ante. Okrem toho tieto dokumenty týkajúce sa metodológie výpočtu nie sú ani potrebné, ani relevantné pre rozhodnutie vo veci. Podľa názoru SRB nové predložené dôkazy nemajú, pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané žalobkyňou, žiadnu dôkaznú hodnotu.

187

Pokiaľ ide o prípustnosť nových dôkazov predložených žalobkyňou listom z 9. mája 2018, treba konštatovať, že ide o nové skutočnosti, o ktorých nemohla vedieť predtým, ako SRB vo svojom liste z 15. januára 2018 spomenula, že už samostatne stanovila rôzne faktory metódy a postupu výpočtu predtým, ako boli napadnuté rozhodnutia prijaté.

188

Pokiaľ ide o tvrdenie SRB, podľa ktorého žalobkyňa v každom prípade vedela o existencii interných dokumentov odrážajúcich „samostatné určenia“, ktoré sa týkajú postupu zberu a metódy výpočtu príspevkov od odoslania listu SRB z 13. septembra 2016, je potrebné preskúmať obsah uvedeného listu.

189

V tomto liste SRB odpovedala na žiadosť žalobkyne podanú 7. júla 2016 o prístup ku všetkým rozhodnutiam, ktoré sa jej týkajú. Prostredníctvom tohto listu SRB umožnila žalobkyni, aby v jej priestoroch nahliadla okrem napadnutých rozhodnutí a súborov výpočtu do piatich predbežných rozhodnutí s nasledujúcimi názvami:

190

Podľa tejto odpovede sa žalobkyňa mohla odôvodnene domnievať, že neexistuje žiadne iné predbežné rozhodnutie SRB, ktoré sa jej týka. Ani jedno zo šestnástich predbežných rozhodnutí zaslaných žalobkyni o dva roky neskôr nefiguruje medzi týmito rozhodnutiami poskytnutými 13. septembra 2016.

191

Okrem toho SRB vo svojom liste z 13. septembra 2016 uvádza, že napadnuté rozhodnutia odkazujú na tri posledné predbežné rozhodnutia uvedené v bode 189 vyššie. V napadnutých rozhodnutiach však nie sú predbežné rozhodnutia vôbec spomenuté.

192

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tieto nové dôkazy musia byť vyhlásené za prípustné.

193

Je potrebné uviesť, že predbežné rozhodnutia uvedené tak v bode 182, ako aj v bode 189 vyššie, predstavujú dokumenty, ktoré žalobkyni neboli určené, takže SRB nebola povinná oznámiť jej ich.

194

Treba však na jednej strane konštatovať, že tieto predbežné rozhodnutia určujú prvky postupu výpočtu, ako aj samotný výpočet príspevkov. Na druhej strane tieto predbežné rozhodnutia nielen vykonávajú, ale v prípade niektorých z nich aj dopĺňajú uplatniteľnú právnu úpravu. Keďže tieto predbežné rozhodnutia neboli uverejnené, ani neboli iným spôsobom oznámené inštitúciám, tvrdenie SRB, podľa ktorého odôvodnenie prvého napadnutého rozhodnutia bolo dostatočné, pretože nariadenie č. 806/2014, delegované nariadenie 2015/63, vykonávacie nariadenie 2015/81, ako aj smernica 2014/59 podrobne uvádzajú metódu, ktorá sa má použiť na výpočet príspevkov ex ante (pozri bod 167 vyššie), nemôže uspieť.

195

Stačí uviesť dva príklady, a to po prvé predbežné rozhodnutie SRB/ES/SRF/2016/01 (citované v bode 189 prvej zarážke vyššie), ktorého článok 1 stanovuje cieľovú úroveň na rok 2016, ktorá predstavuje prvok zohľadnený pri výpočte príspevku ex ante žalobkyne (pozri článok 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81 a prílohu I krok 6 delegovaného nariadenia 2015/63) a po druhé predbežné rozhodnutie SRB/ES/SRF/2015/00 (už citované v bode 182 prvej zarážke vyššie), ktorým sa vykonáva článok 6 ods. 1 písm. d) delegovaného nariadenia 2015/63 týkajúci sa dodatočných ukazovateľov rizika vytvárajúcich rizikový pilier IV, ktoré určí SRB.

196

Aj keď SRB predbežné rozhodnutia uvedené v bodoch 182 a 189 žalobkyni oznámila, stalo sa tak až 20. apríla 2018 a 13. septembra 2016, teda po podaní žaloby.

197

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dodržanie povinnosti odôvodnenia sa musí posudzovať podľa informácií, ktorými žalobca disponuje v čase podania žaloby (pozri rozsudok z 12. novembra 2008, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑406/06, neuverejnený, EU:T:2008:484, bod 50 a citovanú judikatúru).

198

Pokiaľ ide o tvrdenie SRB, ktoré odkazuje na judikatúru v oblasti výpočtu pokút, ktoré sankcionujú kartel, podľa ktorého Komisia nie je povinná uviesť podrobnejší opis alebo číselné údaje týkajúce sa spôsobu výpočtu, pokiaľ uvedie kritériá posúdenia, ktoré jej umožnili zmerať závažnosť a dĺžku trvania porušenia, treba jednak konštatovať, že v prejednávanej veci neboli predbežné rozhodnutia predmetom uverejnenia, na rozdiel od metodológie výpočtu pokút, ani neboli oznámené žalobkyni pred podaním žaloby. Na druhej strane problematika v prejednávanej veci, ktorej cieľom je určenie príspevkov ex ante, ktoré majú zaplatiť inštitúcie s cieľom financovať SRF, je vo svojej podstate odlišná od výpočtu pokút sankcionujúcich kartel, najmä z dôvodu ich odstrašujúcej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2014, Pilkington Group a i./Komisia, T‑72/09, neuverejnený, EU:T:2014:1094, body 247 až 248). Toto tvrdenie sa teda v prejednávanej veci neuplatní.

199

Na záver vzhľadom na to, že SRB neoznámila žalobkyni predbežné rozhodnutia pred podaním žaloby, SRB porušila povinnosť odôvodnenia.

200

Na druhej strane, pokiaľ ide o prílohu prvého napadnutého rozhodnutia, treba uviesť, že aj keď obsahuje hodnotu pre korekčný faktor v závislosti od rizikového profilu v európskom kontexte, neobsahuje žiadny podobný údaj týkajúci sa korekčného faktora v závislosti od rizikového profilu pre časť výpočtu vykonaného vo vnútroštátnom kontexte. Rovnako, hoci spresňuje typ metódy výpočtu použitej v európskom kontexte, neposkytuje žiadnu informáciu, pokiaľ ide o metódu výpočtu použitú SRB vo vnútroštátnom kontexte.

201

Ako však vyplýva z článku 8 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia 2015/81, časť výpočtu príspevkov uskutočneného SRB s odkazom na vnútroštátny kontext sa na výpočte výšky príspevku inštitúcií na rok 2016 podieľa vo výške 60 % a európska časť len vo výške 40 %. Zdá sa teda, že odôvodnenie uvedené v prvom napadnutom rozhodnutí je nedostatočné.

202

Treba dodať, že nedostatok odôvodnenia prvého napadnutého rozhodnutia nemôže byť kompenzovaný obsahom listu rakúskeho NRO z 26. apríla 2016.

203

Aj bez ohľadu na skutočnosť, že tento list neobsahuje podstatné skutočnosti, ktoré by mohli napraviť nedostatok odôvodnenia prvého napadnutého rozhodnutia, je nutné konštatovať, že v každom prípade je úlohou SRB, ktorá je autorkou rozhodnutia o príspevkoch ex ante, odôvodniť toto rozhodnutie.

204

V tejto súvislosti v systéme zavedenom uplatniteľnou právnou úpravou SRB počíta a stanovuje príspevky ex ante. Rozhodnutia SRB týkajúce sa výpočtu týchto príspevkov sú určené len NRO (článok 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81) a NRO majú povinnosť ich oznámiť inštitúciám (článok 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81) a vyberať príspevky od inštitúcií na základe uvedených rozhodnutí (článok 67 ods. 4 nariadenia č. 806/2014).

205

Ak teda SRB koná podľa článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014, prijíma rozhodnutia definitívnej povahy, ktoré sa individuálne a priamo týkajú inštitúcií.

206

V dôsledku toho ich SRB, ako autorka týchto rozhodnutí, musí odôvodniť. Táto povinnosť nemôže byť delegovaná na NRO, ktoré ani nemôžu porušenie tejto povinnosti odstrániť bez toho, aby nebolo ohrozené postavenie SRB ako autorky uvedených rozhodnutí a jej zodpovednosť v tomto ohľade, a vzhľadom na rôznorodosť VRO vyvolané riziko rozdielneho zaobchádzania s inštitúciami, pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutí SRB.

207

V každom prípade treba uviesť, že údaje uvedené v prílohe k platobnému výmeru rakúskeho NRO z 26. apríla 2016 nie sú označené ako údaje SRB. Naopak, tieto údaje sú prezentované ako neoddeliteľná súčasť platobného výmeru, ktorý je aktom rakúskeho práva, takže nie je možné odlíšiť prvky, ktorých autor je rakúskym NRO, od prvkov, ktoré prípadne pochádzajú od SRB.

208

Okrem toho treba uviesť, že aj keď korekčný faktor v závislosti od rizikového profilu musí nevyhnutne obsahovať všetky požadované desatinné miesta, s výnimkou prípadu približného výpočtu, korekčný faktor uvedený v prílohe k platobnému rozkazu z 26. apríla 2016 (s dvomi desatinnými miestami) nezodpovedá korekčnému faktoru (so štrnástimi desatinnými miestami) prílohy prvého napadnutého rozhodnutia tak, ako bolo oznámené Všeobecnému súdu v odpovedi na druhé uznesenie.

209

Z vyššie uvedeného vyplýva, že SRB tým, že prijala prvé napadnuté rozhodnutie, porušila povinnosť odôvodnenia.

210

Pokiaľ ide o druhé napadnuté rozhodnutie, treba uviesť, že aj ono porušuje povinnosť odôvodnenia z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené vo vzťahu k prvému napadnutému rozhodnutiu, a navyše aj z dôvodu, že neposkytuje nijaké odôvodnenie týkajúce sa úpravy, ktorú vykonáva.

211

Je pravda, že dôvody tejto úpravy boli uvedené v liste z 23. mája 2016, ktorý rakúsky NRO zaslal žalobkyni a ku ktorému bol pripojený list SRB adresovaný žalobkyni tiež z 23. mája 2016.

212

List SRB z 23. mája 2016 však obsahuje len všeobecné vysvetlenia dôvodov úpravy vykonanej druhým napadnutým rozhodnutím.

213

Pokiaľ ide o dôvody obsiahnuté v liste rakúskeho NRO, odkazuje sa na úvahy uvedené v bodoch 202 až 206 vyššie.

214

Napokon, pokiaľ ide o argumentáciu SRB uvedenú v bode 171 vyššie, treba ju zamietnuť. Hoci z judikatúry vyplýva, že žalobca nemá žiadny legitímny záujem na zrušení rozhodnutia z dôvodu formálnej vady alebo nedostatku odôvodnenia rozhodnutia v prípade, ak by zrušenie rozhodnutia mohlo viesť iba k prijatiu nového rozhodnutia, ktoré by bolo vecne zhodné so zrušeným rozhodnutím [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. mája 2017, Schräder/OCVV – Hansson (SEIMORA), T‑425/15, T‑426/15 a T‑428/15, neuverejnený, EU:T:2017:305, bod 109 a citovanú judikatúru], treba konštatovať, že v prejednávanej veci nemožno vylúčiť, že zrušenie napadnutých rozhodnutí bude viesť k prijatiu odlišných rozhodnutí. Ak totiž chýba úplná informácia o určení a predbežných výpočtoch SRB a všetkých údajoch týkajúcich sa ostatných inštitúcií napriek vzájomnej závislosti príspevku žalobkyne s príspevkom každej z ostatných inštitúcií, ani žalobkyňa, ani Všeobecný súd nemôžu v prejednávanej veci overiť, či by zrušenie týchto rozhodnutí nevyhnutne viedlo k prijatiu nového rozhodnutia, ktoré by bolo vecne zhodné so zrušeným rozhodnutím.

215

Z predchádzajúceho vyplýva, že prvému žalobnému dôvodu sa musí vyhovieť.

216

Je potrebné dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutia treba zrušiť bez toho, aby bolo potrebné skúmať druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod, ktoré uvádza žalobkyňa.

217

SRB tvrdí, že ak by Všeobecný súd zrušil prvé alebo druhé napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne, bolo by vhodné obmedziť časové účinky tohto zrušenia, ktoré by sa malo uplatňovať až šesť mesiacov po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku v prejednávanej veci.

218

SRB uvádza, že dôvod tohto návrhu spočíva v tom, že bude musieť opätovne schváliť výpočet príspevkov žalobkyne ex ante na rok 2016. Keďže žalobkyňa nespochybňuje skutočnosť, že je povinná prispievať do SRF, vrátenie príspevku v očakávaní prijatia nového rozhodnutia nie je podľa SRB vhodné.

219

Žalobkyňa sa k tejto otázke nevyjadrila.

220

V tejto súvislosti treba pripomenúť judikatúru, podľa ktorej ak to naliehavé dôvody právnej istoty odôvodňujú, má Súdny dvor na základe článku 264 druhého odseku ZFEÚ voľnú úvahu na to, aby v každom jednotlivom prípade uviedol, ktoré z účinkov aktu sa majú považovať za konečné (pozri analogicky rozsudok z 22. decembra 2008, Régie Networks, C‑333/07, EU:C:2008:764, bod 121).

221

V súlade s touto judikatúrou Súdny dvor využil možnosť obmedziť časový účinok určenia neplatnosti právnej úpravy Únie, keď naliehavé dôvody právnej istoty súvisiace so všetkými záujmami, tak verejnými, ako aj súkromnými, ktoré vstupovali do hry v dotknutých veciach, bránili tomu, aby bol spochybnený výber alebo platenie peňažných súm uskutočňované na základe tejto právnej úpravy počas obdobia, ktoré predchádzalo dňu vyhlásenia tohto rozsudku (rozsudok z 22. decembra 2008, Régie Networks, C‑333/07, EU:C:2008:764, bod 122).

222

V prejednávanej veci SRB nepreukázala, v čom v dôsledku tohto rozsudku vrátenie súm vybraných od žalobkyne ako príspevok ex ante na rok 2016 ohrozuje naliehavé dôvody právnej istoty týkajúce sa všetkých záujmov, tak verejných, ako aj súkromných, o ktoré ide v prejednávanej veci. Samotná skutočnosť, že vrátenie do prijatia nového rozhodnutia je nevhodné, totiž nepredstavuje dôvod, ktorý možno pripodobniť k naliehavým dôvodom právnej istoty.

223

Nie je teda potrebné obmedziť časové účinky tohto rozsudku.

224

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže SRB nemala vo veci zaregistrovanej pod číslom T‑377/16 úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania žalobkyne v súlade s jej návrhmi v tejto veci. Keďže dve ďalšie žaloby, zaregistrované pod číslami T‑645/16 a T‑809/16, boli vyhlásené za neprípustné a návrh na nariadenie predbežného opatrenia, zaregistrovaný pod číslom T‑645/16 R, bol zamietnutý, je potrebné rozhodnúť, že žalobkyňa znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila SRB v súlade s jej návrhmi v týchto veciach.

225

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku Talianska republika znáša svoje vlastné trovy konania vo veci T‑645/16.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora)

rozhodol takto: