1. 

Prejednávaným návrhom na začatie prejudiciálneho konania žiada Verwaltungsgericht Minden (Správny súd Minden, Nemecko) o podrobné usmernenia týkajúce sa výkladu rôznych aspektov nariadenia Dublin III ( 2 ) a určitých aktov EÚ, na ktorých sú založené postupy zavedené týmto nariadením ( 3 ). Po prvé, za okolností, keď štátny príslušník tretej krajiny podá žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte A, ale tento štát požiada členský štát B, aby prevzal posúdenie jeho žiadosti, a členský štát B sa stane zodpovedným členským štátom podľa pravidiel stanovených v nariadení Dublin III, má dotknutá osoba právo napadnúť rozhodnutie členského štátu A o odovzdaní podľa článku 27 ods. 1 tohto nariadenia na základe toho, že dožiadanie o prevzatie bolo podané po uplynutí lehoty stanovenej v nariadení Dublin III? Po druhé, ktorou konkrétnou udalosťou začína plynúť lehota, v ktorej členský štát A (žiadajúci členský štát) musí podať dožiadanie o prevzatie? V tejto súvislosti vzniká viacero podotázok, napríklad či táto lehota začína plynúť vtedy, keď sa štátny príslušník tretej krajiny prihlási na orgánoch členského štátu a po prvý raz požiada o medzinárodnú ochranu, vtedy, keď orgány členského štátu vydajú dokument potvrdzujúci, že dotknutá osoba má právo zostať na území tohto členského štátu, kým sa nerozhodne o jej žiadosti o medzinárodnú ochranu, a že počas tohto obdobia má nárok na určitú pomoc, vrátane ubytovania a dávok sociálneho zabezpečenia, alebo vtedy, keď sa žiadosť o medzinárodnú ochranu podá na príslušných orgánoch (a v takom prípade, čo znamená „podanie“ takej žiadosti)?

2.

Článok 18 Charty základných práv Európskej únie ( 4 ) zaručuje právo na azyl dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 týkajúceho sa postavenia utečencov ( 5 ) a v súlade so Zmluvami.

3.

Prvý odsek článku 47 Charty stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. ( 6 )

4.

V súlade s článkom 52 ods. 3 Charty je zmysel a rozsah práv zaručených Chartou, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, rovnaký.

5.

Dublinský systém vychádza z medzištátneho mechanizmu zavedeného v Dohovore, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda ( 7 ). Dublinský systém stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. Tieto ustanovenia boli začlenené do Dublinského dohovoru ( 8 ), ktorý sa stal súčasťou acquis EÚ na základe Amsterdamskej zmluvy v roku 1997 a neskôr bol nahradený nariadením Rady (ES) č. 343/2003 ( 9 ).

6.

V odôvodneniach sa nachádzajú nasledujúce konštatovania:

7.

Článok 2 obsahuje tieto vymedzenia pojmov:

…“

8.

Podľa všeobecnej zásady zakotvenej v článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III musia členské štáty „posúdi[ť] každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný“. Článok 3 ods. 2 stanovuje, že keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií stanovených v kapitole III, za jej posúdenie má byť zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná. Článkom 3 ods. 2 druhým pododsekom sa kodifikuje rozsudok Súdneho dvora vo veci NS. ( 17 ) Toto ustanovenie znie:

„Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty], členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.“

9.

Článok 4 ods. 1 stanovuje, že „po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 20 ods. 2 v členskom štáte jeho príslušné orgány informujú žiadateľa o uplatňovaní tohto nariadenia…“. ( 18 ) Členské štáty sú podľa článku 5 ods. 1 tiež povinné vykonať pohovor so žiadateľmi. ( 19 )

10.

Kapitola III zahŕňa články 7 až 15. V článku 7 ods. 1 sa uvádza, že kritériá stanovené v kapitole III sa majú použiť v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole. Zodpovedný členský štát sa má určiť na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte (článok 7 ods. 2).

11.

Na vrchole hierarchie sa nachádzajú kritériá týkajúce sa maloletých osôb (článok 8) a rodinných príslušníkov (články 9, 10 a 11). Vnútroštátny súd neuviedol, že tieto kritériá sú predmetom konania vo veci samej.

12.

Článok 13 ods. 1 stanovuje:

„Keď sa zistí na základe dôkazu alebo indície, ako sú opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 22 ods. 3 [nariadenia Dublin III], vrátane údajov uvedených v [nariadení Eurodac], že žiadateľ protiprávne prekročil hranicu do členského štátu po súši, mori alebo letecky po príchode z tretej krajiny, za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je zodpovedný členský štát, do ktorého takto vstúpil. Uvedená povinnosť skončí 12 mesiacov odo dňa, kedy sa uskutočnilo takéto protiprávne prekročenie hranice.“

13.

Podľa článku 17 ods. 1 „odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v [nariadení Dublin III] neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie“.

14.

V súlade s článkom 18 ods. 1 písm. a) je zodpovedný členský štát povinný prevziať žiadateľa, ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte. V takých prípadoch článok 18 ods. 2 stanovuje, že zodpovedný členský štát musí posúdiť alebo ukončiť posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej žiadateľom.

15.

Pravidlá upravujúce postupy na „prevzatie“ a „prijatie späť“ sú uvedené v kapitole VI. V článku 20 sa uvádza:

„1.   Proces určovania zodpovedného členského štátu sa začne čo najskôr po tom, ako je členskému štátu prvýkrát podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu.

2.   Žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú, keď je príslušným orgánom dotknutého členského štátu doručené tlačivo podané žiadateľom alebo správa, ktorú vypracovali orgány. Ak žiadosť nie je podaná písomne, čas, ktorý uplynie medzi vyhlásením úmyslu a prípravou správy, by mal byť čo najkratší.

…“

16.

Článok 21 ods. 1 stanovuje:

„Ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov odo dňa podania žiadosti v zmysle článku 20 ods. 2 dožiadať tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa.

Bez ohľadu na prvý pododsek, v prípade kladného výsledku porovnávania údajov v systéme Eurodac s údajmi zaznamenanými podľa článku 14 [nariadenia Eurodac] sa dožiadanie zašle do dvoch mesiacov od získania uvedeného kladného výsledku podľa článku 15 ods. 2 uvedeného nariadenia.

Ak dožiadanie o prevzatie žiadateľa nie je podané v lehotách stanovených v prvom a druhom pododseku, zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu pripadne tomu členskému štátu, v ktorom bola žiadosť podaná.“

17.

Podľa článku 22 ods. 1 musí dožiadaný členský štát vykonať potrebné kontroly a je povinný vydať rozhodnutie o dožiadaní o prevzatie do dvoch mesiacov odo dňa doručenia takého dožiadania. V zmysle článku 22 ods. 2 sa majú použiť určité dôkazné prostriedky a indície. Článok 22 ods. 7 stanovuje, že nekonanie dožiadaného členského štátu v dvojmesačnej lehote uvedenej v článku 22 ods. 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania o prevzatie v postupe na určenie zodpovedného členského štátu v súvislosti s dožiadaním o prevzatie.

18.

Postupy pre dožiadania o prijatie späť sú uvedené v článkoch 23 až 25. Ak členský štát, v ktorom žiadateľ podal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát, môže podať dožiadanie o prijatie späť (článok 23 ods. 1). Toto dožiadanie sa musí podať čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac. Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, členský štát má tri mesiace od dátumu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu (článok 23 ods. 2). Nepodanie dožiadania o prijatie späť v stanovených lehotách má za následok, že zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu má naďalej členský štát, v ktorom sa podala nová žiadosť (článok 23 ods. 3).

19.

Článok 24 ods. 2 stanovuje dvojmesačnú lehotu na podanie dožiadania o prijatie späť v prípadoch, ak sa získa kladný výsledok porovnávania zo systému Eurodac, nepodala sa žiadna nová žiadosť v žiadajúcom členskom štáte a dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území tohto štátu bez povolenia na pobyt. V prípade, ak nie sú k dispozícii dôkazy získané zo systému Eurodac, platí trojmesačná lehota, ktorá sa počíta odo dňa, keď žiadajúci členský štát získal vedomosť o tom, že v prípade dotknutej osoby môže byť zodpovedným iný členský štát. Ak sa dožiadanie o prijatie späť nepodá v lehotách stanovených v článku 24 ods. 2, žiadajúci členský štát musí umožniť dotknutej osobe podať novú žiadosť. ( 20 )

20.

Podľa článku 26, keď dožiadaný členský štát súhlasí s tým, že má prevziať (alebo prijať späť) žiadateľa, žiadajúci členský štát musí oznámiť dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu. V tomto rozhodnutí musia byť uvedené informácie o dostupných opravných prostriedkoch.

21.

Článok 27 ods. 1 stanovuje, že žiadatelia majú právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde. V súlade s článkom 27 ods. 3 musia členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť, že odvolanie proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmanie má za následok odklad výkonu takého rozhodnutia, ktorý umožní dotknutej osobe zotrvať na území členských štátov až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania.

22.

Článok 29 sa týka opatrení a lehôt súvisiacich s odovzdaním. Článok 29 ods. 1 stanovuje, že odovzdanie „zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok“.

23.

Článok 35 ods. 1 stanovuje, že „každý členský štát Komisii bezodkladne oznámi konkrétne orgány zodpovedné za plnenie záväzkov vyplývajúcich z tohto nariadenia a ich akékoľvek zmeny a doplnenia. Členské štáty zabezpečia, aby mali tieto orgány potrebné zdroje na plnenie svojich úloh, a najmä na odpovedanie v stanovených lehotách na dožiadania o informácie, dožiadania o prevzatie a dožiadania o prijatie späť žiadateľov“.

24.

Účelom systému vytvoreného nariadením Eurodac je pomáhať pri určovaní, ktorý členský štát je podľa nariadenia Dublin III zodpovedný za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, a inak uľahčovať uplatňovanie tohto nariadenia. ( 21 )„Kladný výsledok“ je vymedzený ako „zhoda alebo zhody zistené centrálnym systémom porovnávaním údajov o odtlačkoch prstov uložených v počítačovej centrálnej databáze s údajmi zaslanými zo strany členského štátu v súvislosti s akoukoľvek osobou…“. ( 22 )

25.

Podľa článku 9 musí každý členský štát bezodkladne odobrať odtlačky všetkých prstov každého žiadateľa o medzinárodnú ochranu vo veku aspoň 14 rokov a čo najskôr, najneskôr však do 72 hodín od podania žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 20 ods. 2 nariadenia Dublin III, ich spolu s niektorými ďalšími údajmi odoslať centrálnemu systému. ( 23 ) Tieto údaje sa uchovávajú počas desiatich rokov. Povinnosť zozbierať a zaslať údaje o odtlačkoch prstov sa týka aj štátnych príslušníkov tretích krajín zadržaných v súvislosti s nezákonným prekročením vonkajšej hranice (článok 14 ods. 1 a 2). Zozbierané údaje sa ukladajú do centrálneho systému. Bez toho, aby boli dotknutá povinnosť vypracovávať štatistiku, sa takto uložené údaje majú využívať výhradne na účely porovnávania s údajmi o žiadateľoch o medzinárodnú ochranu. ( 24 )

26.

Nariadenie, ktorým sa vykonáva nariadenie Dublin III, stanovuje špecifické opatrenia prijaté na uľahčenie spolupráce medzi orgánmi členských štátov zodpovednými za uplatňovanie nariadenia Dublin III v súvislosti so zasielaním a spracovaním dožiadaní na účely prevzatia a prijatia späť žiadateľov o medzinárodnú ochranu. ( 25 ) K vykonávaciemu nariadeniu je pripojené štandardné tlačivo dožiadania o prevzatie. Toto dožiadanie musí zahŕňať okrem iného kópiu všetkých dôkazov a indícií preukazujúcich, že dožiadaný členský štát je zodpovedný za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, a údaje o kladnom výsledku porovnávania zo systému Eurodac. ( 26 )

27.

Príloha II vykonávacieho nariadenia Dublin zahŕňa „zoznam A“ a „zoznam B“, v ktorých sú uvedené dôkazné prostriedky na určenie zodpovedného členského štátu na účely nariadenia Dublin III. V zozname A sú uvedené formálne dôkazy, ktoré určujú zodpovednosť, pokiaľ ich nevyvráti dôkaz o opaku. V prvej zarážke bodu 7 oddielu I tohto zoznamu je spomenutý kladný výsledok zo systému Eurodac pri porovnaní odtlačkov prstov žiadateľa s odtlačkami prstov odobratými podľa článku 14 nariadenia Eurodac.

28.

Smernica o oprávnení stanovuje normy pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva byť pod medzinárodnou ochranou, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah poskytovanej ochrany. ( 27 ) V článku 2 sa nachádzajú okrem iného tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

29.

Smernica o konaniach stanovuje spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany. ( 28 ) Táto smernica sa uplatňuje na žiadosti o medzinárodnú ochranu podané na území EÚ. ( 29 ) Členské štáty musia určiť rozhodujúci orgán, ktorý bude zodpovedný za posúdenie žiadostí v rámci všetkých relevantných konaní. Členské štáty sa môžu rozhodnúť, či rozhodujúci orgán bude tiež zodpovedný za konanie v prípadoch podľa nariadenia Dublin III. ( 30 )

30.

Článok 6 ods. 1 stanovuje, že ak osoba podá žiadosť o medzinárodnú ochranu orgánu, ktorý je podľa vnútroštátneho práva príslušný pre registrovanie takýchto žiadostí, registrácia sa uskutoční najneskôr do troch pracovných dní od podania žiadosti. Ak sa žiadosť o medzinárodnú ochranu podá iným orgánom, ktoré podľa vnútroštátneho práva nie sú príslušné registráciu dotknutej osoby, registrácia sa musí napriek tomu uskutočniť najneskôr do šiestich pracovných dní od podania žiadosti. Tieto orgány musia informovať žiadateľov o tom, kde a ako možno podať žiadosť o medzinárodnú ochranu. V súlade s článkom 6 ods. 2 musia členské štáty zabezpečiť, aby osoba, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu, mala skutočnú možnosť podať žiadosť čo najskôr. ( 31 ) Bez toho, aby bol dotknutý článok 6 ods. 2, členské štáty môžu požadovať, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu podávali osobne a/alebo na určenom mieste (článok 6 ods. 3). V článku 6 ods. 4 sa uvádza, že „bez ohľadu na odsek 3, žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú predložením tlačiva žiadateľom, alebo, ak tak vyžaduje vnútroštátne právo, okamihom, keď príslušné orgány dotknutého členského štátu dostanú úradnú správu“.

31.

Žiadateľ o medzinárodnú ochranu je oprávnený zostať v dotknutom členskom štáte výlučne na účely konania o posúdení jeho žiadosti. ( 32 )

32.

Smernica 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu ( 33 ), vymedzených v článku 2 písm. h) smernice o oprávnení, stanovuje, že členské štáty musia do pätnástich dní od „podania“ ich žiadosti informovať žiadateľov o výhodách, na ktoré majú nárok, a o povinnostiach, ktoré musia spĺňať v súvislosti s podmienkami prijímania (článok 5 ods. 1). Členské štáty musia zabezpečiť, aby bol žiadateľovi do troch dní od podania žiadosti vystavený doklad potvrdzujúci jeho postavenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu alebo skutočnosť, že je oprávnený zdržiavať sa na území členského štátu až do vybavenia jeho žiadosti alebo počas jej posudzovania (článok 6 ods. 1).

33.

Z vysvetlenia vnútroštátneho súdu uvedeného v rozhodnutí vnútroštátneho súdu vyplýva, že ak štátny príslušník tretej krajiny požiada v Nemecku o medzinárodnú ochranu, vnútroštátny systém rozlišuje na jednej strane neformálnu žiadosť predloženú orgánom (ako sú orgány zodpovedné za hraničnú kontrolu, polícia, zamestnanci cudzineckého úradu alebo prijímacie zariadenie pre žiadateľov o azyl) a na druhej strane podanie formálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu na Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, ďalej len „BAMF“), ktorý je orgánom určeným podľa vnútroštátneho práva na rozhodovanie o žiadostiach o azyl a príslušný prijímať rozhodnutia podľa zákona o cudzincoch.

34.

Štátny príslušník tretej krajiny je najprv presunutý do príslušného prijímacieho zariadenia, ktoré musí informovať BAMF. Nemecké orgány musia vydať štátnemu príslušníkovi tretej krajiny osvedčenie o registrácii žiadateľa o azyl (ďalej len „osvedčenie“). Od tohto okamihu je oprávnený zdržiavať sa na území Nemecka až do skončenia konania týkajúceho sa jeho žiadosti o azyl. Štátny príslušník tretej krajiny dostane termín stretnutia a musí sa osobne dostaviť na miestnu pobočku BAMF s cieľom podať svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu.

35.

Tsegezab Mengesteab (ďalej len „žalobca“) je štátnym príslušníkom Eritrey. Uviedol, že po prvý raz vstúpil na územie EÚ v Taliansku 4. septembra 2015, kam sa dostal z Líbye cez Stredozemné more. Do Nemecka pricestoval 12. septembra 2015 pozemným tranzitom z Talianska. Dňa 14. septembra 2015 mu nemecké orgány po prvý raz odovzdali osvedčenie, ktoré vydala krajinská vláda Horného Bavorska na základe jeho neformálnej žiadosti o azyl. Dňa 8. októbra 2015 mu Ústredný cudzinecký úrad Bielefeld vystavil druhé osvedčenie. Dňa 14. januára 2016 pán Mengesteab zaslal druhé osvedčenie BAMF a opäť ho zaslal 6. februára 2016. Dňa 22. júla 2016 podal pán Mengesteab na BAMF formálnu žiadosť o medzinárodnú ochranu.

36.

Z vyhľadávania v databáze Eurodac vykonaného 19. augusta 2016 vyplynulo, že pánovi Mengesteabovi boli v Taliansku odobraté odtlačky prstov (kladný výsledok porovnávania zo systému Eurodac č. IT2LE01HRQ), ale žiadosť o medzinárodnú ochranu tam nepodal. Nemecké orgány v ten istý deň zaslali talianskym orgánom dožiadanie o prevzatie. Talianske orgány na toto dožiadanie neodpovedali.

37.

BAMF v rozhodnutí z 10. novembra 2016, ktoré bolo pánovi Mengesteabovi doručené 16. novembra 2016, konštatoval, že jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu je neprípustná, a preto zamietol jeho žiadosť o azyl a nariadil jeho vyhostenie do Talianska. BAMF dospel k záveru, že členským štátom zodpovedným za posúdenie jeho žiadosti nie je Nemecko, ale Taliansko, na základe toho, že protiprávne prekročil vonkajšiu hranicu EÚ, keď cestoval z Líbye do Talianska, a že jeho prípad preto patrí do pôsobnosti článku 13 ods. 1 nariadenia Dublin III.

38.

Dňa 17. novembra 2016 podal pán Mengesteab žalobu proti uvedenému rozhodnutiu na vnútroštátnom súde a navrhol odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní. Tento súd 22. decembra 2016 vyhovel návrhu na odklad výkonu príkazu na vyhostenie.

39.

Pán Mengesteab tvrdí, že Nemecko je zodpovedné za posúdenie jeho žiadosti, lebo dožiadanie o prevzatie bolo podané po uplynutí trojmesačnej lehoty stanovenej v článku 21 ods. 1 prvom pododseku nariadenia Dublin III. Podľa jeho názoru lehota na podanie dožiadania o prevzatie začala plynúť už 14. septembra 2015, keď neformálne požiadal o azyl. Platí to aj v prípade, keď existuje kladný výsledok porovnávania zo systému Eurodac, keďže kratšia dvojmesačná lehota podľa článku 21 ods. 1 druhého pododseku má zrýchliť konanie o prevzatí.

40.

BAMF v tejto súvislosti po prvé uvádza, že pravidlá týkajúce sa lehôt uvedené v nariadení Dublin III nemôžu byť predmetom odvolania alebo preskúmania na podnet žiadateľov, keďže nezakladajú subjektívne práva. Po druhé domnieva sa, že stanovené lehoty začínajú plynúť až podaním formálnej žiadosti o azyl.

41.

Vnútroštátny súd chce zistiť, či pán Mengesteab môže napadnúť uplatnenie lehôt stanovených v článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III v konaní založenom na článku 27 ods. 1 tohto nariadenia. Ak je to tak, vnútroštátny súd žiada o usmernenie najmä v súvislosti s otázkou, čo predstavuje podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa nariadenia Dublin III.

42.

Vnútroštátny súd sa preto pýta:

43.

Nemecko, Maďarsko a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Na pojednávaní 25. apríla 2017 tieto tri subjekty, ako aj pán Mengesteab a Spojené kráľovstvo predložili ústne pripomienky.

44.

Vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí uvádza, že pán Mengesteab vstúpil na územie EÚ v Taliansku, kam sa dostal z Líbye cez Stredozemné more. Ako štátny príslušník Eritrey by musel mať pri prekročení vonkajších hraníc členských štátov EÚ vízum. ( 34 ) Pravdepodobne ho nemal a jeho vstup na územie EÚ bol protiprávny, keďže nesplnil podmienky stanovené v článku 5 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc. ( 35 ) Za týchto okolností otázky vnútroštátneho súdu vychádzajú z predpokladu, že pán Mengesteab patrí do pôsobnosti článku 13 ods. 1 nariadenia Dublin III a že Taliansko je zodpovedným členským štátom podľa tohto nariadenia.

45.

Je predpoklad vnútroštátneho súdu, že pán Mengesteab vstúpil na územie Talianska protiprávne, v zmysle uvedeného ustanovenia opodstatnený?

46.

Výklad článku 13 ods. 1 nariadenia Dublin III nie je výslovným predmetom tohto konania. Podobnú otázku týkajúcu sa prekročenia pozemných hraníc štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí cestovali cez Západný Balkán v období od jesene roku 2015 do jari roku 2016, v súčasnosti prejednáva Súdny dvor vo veciach A.S. ( 36 ) a Jafari ( 37 ). Súdny dvor má v týchto veciach poskytnúť usmernenie, pokiaľ ide o význam slovného spojenia „protiprávne prekročil hranicu do členského štátu“ uvedeného v článku 13 ods. 1 nariadenia Dublin III v spojení s výkladom článku 5 ods. 4 písm. c) Kódexu schengenských hraníc, ktorý dovoľuje členským štátom odchýliť sa od jednej alebo viacerých podmienok uvedených v článku 5 ods. 1 tohto predpisu (ako je napríklad podmienka mať platné vízum) z humanitárnych dôvodov alebo z dôvodu ich medzinárodných záväzkov a povoliť dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny vstúpiť na ich územie.

47.

Bola táto otázka zohľadnená v súvislosti s prípadom pána Mengesteaba? Ak nie, malo by sa vykonať také preskúmanie?

48.

Ide o otázku, ktorá je zložitá a zároveň citlivá, s ktorou sú spojené implicitné politické otázky a ktorá je mimoriadne nepríjemná vzhľadom na tragické príbehy ľudí, ktorí zahynuli pri pokuse prejsť cez Stredozemné more. Hoci vnútroštátny súd nepoložil túto otázku, predsa je relevantná pre určenie, ako sa nariadenie Dublin III uplatní na tento konkrétny prípad. Ak článok 13 ods. 1 nie je príslušným kritériom stanoveným v kapitole III, na samotné položené otázky možno už netreba odpovedať.

49.

Pokiaľ ide o kontext, pripomínam, že Európsky parlament v apríli 2015 naliehavo vyzval Európsku úniu a členské štáty, aby urobili všetko na zabránenie ďalším stratám na životoch na mori. ( 38 ) V dôsledku toho EÚ a pobrežné členské štáty, ako napríklad Taliansko, uskutočnili viaceré veľké koordinované pátracie a záchranné operácie (ďalej len „PaZO“) alebo operácie hraničnej kontroly, ktoré tiež plnia tieto úlohy, často v súčinnosti s agentúrou Frontex (Európska agentúra pre pohraničnú a pobrežnú stráž). ( 39 )

50.

Zdá sa, že existuje implicitná domnienka, že potenciálni žiadatelia o medzinárodnú ochranu, ktorí pricestujú na územie členského štátu po prechode cez more, nevyhnutne museli prekročiť vonkajšiu hranicu tohto členského štátu „protiprávne“ na účely článku 13 ods. 1 nariadenia Dublin III. Domnievam sa, že táto domnienka nemusí v každom prípade obstáť.

51.

Keď sa niekto bezpečne a nezistene vylodí po prechode cez more a potom sa neskôr sám obráti na orgány tohto členského štátu alebo iného členského štátu so žiadosťou o medzinárodnú ochranu, domnienka, že musel prekročiť hranicu prvého členského štátu „protiprávne“, je opodstatnená: je totiž takmer určite správna. Keď niekoho zachránia na šírom mori z preplneného, topiaceho sa nafukovacieho člna, právny stav je podstatne zložitejší. Tento stav možno ďalej špecifikovať v prípade, ak niekoho zachránia v územných vodách členského štátu.

52.

Povinnosť poskytnúť pomoc osobám v nebezpečenstve na mori je „jedným z najstarších a najzákladnejších znakov morského práva“. ( 40 ) Článok 98 ods. 1 písm. b) Dohovoru OSN o morskom práve (UNCLOS) stanovuje, že každý štát musí požadovať od kapitána lode plávajúcej pod jeho vlajkou, pokiaľ to môže urobiť bez vážneho ohrozenia lode, jej posádky alebo cestujúcich, aby sa okrem iného s najväčšou možnou rýchlosťou vydal na záchranu osôb, ktoré sú v nebezpečenstve. V článku 98 ods. 2 UNCLOS sa uvádza, že každý pobrežný štát musí napomáhať vytvorenie, prevádzku a udržiavanie primeranej pátracej záchrannej služby za účelom zabezpečenia bezpečnosti na mori a nad morom. ( 41 )

53.

„Bezpečné miesto“ je miesto, na ktorom sa záchranné operácie pokladajú za ukončené. Tiež je to miesto, kde už nie je ohrozená bezpečnosť života zachránených osôb a kde je možné uspokojiť ich základné ľudské potreby (ako je stravovanie, ubytovanie a zdravotná starostlivosť). Okrem toho je to miesto, z ktorého je možné zorganizovať prepravu zachránených osôb na ďalšie alebo konečné miesto určenia. ( 42 ) Neexistuje však konkrétna súbežná povinnosť pobrežného štátu (alebo štátu, pod ktorého vlajkou sa plaví plavidlo, resp. štátu, ktorý organizuje pátraciu a záchrannú operáciu) umožniť zachráneným osobám vylodiť sa na jeho území. ( 43 ) V zásade (pokiaľ je, samozrejme, dodržaná zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia) platí, že štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých zachránilo plavidlo plaviace sa pod vlajkou členského štátu EÚ alebo ktorí boli zachránení v územných vodách členského štátu, možno vylodiť v krajine, ktorá nie je členom EÚ. ( 44 ) Pred desiatimi rokmi – v roku 2007 – Komisia poukázala na problémy spojené s určením najvhodnejšieho prístavu na vylodenie. ( 45 ) Výbor Medzinárodnej námornej organizácie pre uľahčenie a zjednodušenie postupov v námornej doprave v roku 2009 navrhol, aby vláda zodpovedná za oblasť, v ktorej sa vykonáva PaZO, súhlasila s vylodením zachránených osôb, ak nemožno nájsť žiadne iné bezpečné miesto, ale tento návrh bol neskôr zamietnutý. ( 46 ) Po iniciatíve Rady z roku 2010 ( 47 ), ktorú Súdny dvor vyhlásil za neplatnú z procesných dôvodov ( 48 ), bolo v nariadení Frontex stanovené toto základné pravidlo v prípade PaZO: hostiteľský členský štát a zúčastnené členské štáty majú spolupracovať s koordinačnou jednotkou s cieľom nájsť bezpečné miesto, ale ak to nemožno dosiahnuť „hneď ako je to rozumne možné“, zachránené osoby môžu byť vylodené v členskom štáte, ktorý je hostiteľským členským štátom v prípade danej operácie. ( 49 ) Nariadenie Frontex sa však neuplatňuje v územných vodách tretích krajín ( 50 ) a toto nariadenie bolo kritizované z dôvodu, že nestanovuje „jasné právne požiadavky na vylodenie v prípade pátracích a záchranných akcií“ ( 51 ).

54.

Zo stručného prehľadu, ktorý som uviedla, jasne vyplýva, že uplatnenie medzinárodného morského práva, medzinárodného humanitárneho práva (v podobe Ženevského dohovoru z roku 1951) a práva EÚ vo vzájomnej súvislosti neposkytuje jasnú a jednoznačnú odpoveď na otázku, či by sa osoby zachránené počas prechodu cez Stredozemné more, ktoré sa vylodili v pobrežnom členskom štáte EÚ (spravidla, no nie výlučne v Grécku alebo Taliansku), mali považovať za osoby, ktoré prekročili hranicu tohto členského štátu „protiprávne“ na účely článku 13 ods. 1 nariadenia Dublin III.

55.

Súdny dvor však v tomto smere nemôže poskytnúť vnútroštátnemu súdu potrebné usmernenia. Keďže vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí nepoukázal na túto otázku, štáty, ktoré sú členmi dublinského systému ( 52 ), na ňu neboli upozornené. Preto sa nemohli s úplnou znalosťou veci rozhodnúť, či predložia písomné pripomienky týkajúce sa tejto otázky.

56.

Pokiaľ ide o konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých vychádza rozhodnutie vnútroštátneho súdu, Súdnemu dvoru nie je známe, či bol pán Mengesteab zachránený na mori (a ak áno, kto ho zachránil), alebo či mu bolo skutočne dovolené vstúpiť na územie Talianska z humanitárnych dôvodov alebo na základe záväzkov Talianska podľa medzinárodného práva. Je možné, že naopak cestoval úplne ilegálne. V takom prípade je viac než pravdepodobné, že na jeho situáciu by sa jednoznačne uplatnil článok 13 ods. 1 nariadenia Dublin III.

57.

Z týchto dôvodov – hoci som považovala za svoju povinnosť poukázať na tento problém – sa domnievam, že správny výklad článku 13 ods. 1 nariadenia Dublin III v kontexte námornej plavby, ktorá sa končí príchodom na územie pobrežného členského štátu, je otázkou, o ktorej sa musí rozhodnúť v inej veci, v ktorej na ňu priamo poukáže vnútroštátny súd. Preto sa teraz budem zaoberať otázkami, ktoré položil vnútroštátny súd.

58.

Prvá, druhá a tretia otázka sú úzko prepojené. Ich cieľom je v podstate zistiť, či pán Mengesteab môže napadnúť rozhodnutie o jeho odovzdaní z Nemecka do Talianska ako členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti.

59.

Prvou otázkou chce vnútroštátny súd zistiť, či článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III dovoľuje žiadateľovi o medzinárodnú ochranu napadnúť rozhodnutie o odovzdaní, ak žiadajúci členský štát (v tomto prípade Nemecko) nedodrží trojmesačnú lehotu na podanie dožiadania o odovzdanie stanovenú v článku 21 ods. 1.

60.

Nemecko a Spojené kráľovstvo tvrdia, že na prvú otázku treba odpovedať záporne. Pán Mengesteab a Maďarsko zastávajú opačný názor. Komisia vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že žiadateľ môže z tohto dôvodu napadnúť rozhodnutie o odovzdaní. Na pojednávaní Komisia zmenila svoje stanovisko. Uviedla, že právo žiadateľa na odvolanie alebo preskúmanie podľa článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III sa nevzťahuje na ustanovenia tohto nariadenia, ktoré stanovujú lehoty, v ktorých musia členské štáty podať dožiadanie o prevzatie.

61.

Domnievam sa, že prvá otázka vyvoláva dve všeobecné otázky, ktorými sú výklad článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III a rozsah práva na účinný opravný prostriedok v zmysle článku 27 ods. 1 V podstate ide o to, či úkony členských štátov, najmä nekonanie v predpísaných lehotách stanovených v nariadení, majú podliehať súdnemu preskúmaniu na základe žaloby žiadateľa o medzinárodnú ochranu podanej na vnútroštátnom súde proti rozhodnutiu o odovzdaní.

62.

Domnievam sa, že pri skúmaní týchto otázok je nevyhnutné zohľadniť určité všeobecné zásady obsiahnuté v judikatúre Súdneho dvora, ktoré sú potvrdené v preambule nariadenia Dublin III. ( 53 ) Európska únia je spoločenstvom práva, keďže akty tak jej členských štátov, ako aj jej inštitúcií podliehajú preskúmaniu ich súladu s Chartou a Zmluvami, ktoré stanovujú úplnú sústavu žalôb a konaní, ktorých cieľom je umožniť súdne preskúmanie zákonnosti aktov, ktoré patria do pôsobnosti práva EÚ. Okrem toho základné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor. Na tieto účely sa Súdny dvor inšpiruje ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty a najmä EDĽP, ktorému prináleží v tejto súvislosti zvláštny význam. ( 54 )

63.

Konkrétnymi spornými základnými právami sú okrem iného dodržiavanie práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu, ktoré zaručuje článok 47 Charty. Prvé uvedené právo patrí k procesným právam, na ktoré sa vzťahuje právo byť vypočutý. Druhé uvedené právo zahŕňa požiadavku, aby príslušný orgán umožnil dotknutej osobe, aby bránila svoje práva a mala prístup k účinnému prostriedku nápravy, v prípade každého porušenia práva zaručeného právom EÚ. ( 55 ) V tomto smere má článok 47 širší rozsah pôsobnosti než zodpovedajúce práva uvedené v článkoch 6 a 13 EDĽP. ( 56 )

64.

Domnievam sa, že ak sa pri výklade článku 21 ods. 1 a 27 ods. 1 nariadenia Dublin III vezmú do úvahy tieto všeobecné zásady, na prvú otázku treba odpovedať kladne, a to z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie. Praktické dôsledky pre vec pána Mengesteaba budú závisieť od odpovede na piatu otázku, ktorej predmetom je to, kedy sa žiadosť o medzinárodnú ochranu považuje za „podanú“. Týmto okamihom začína plynúť trojmesačná lehota stanovená v článku 21 ods. 1 prvom pododseku. ( 57 )

65.

Hoci je pravda, že nie je výslovne stanovené, že lehoty uvedené v článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III podliehajú odvolaniu alebo preskúmaniu podľa článku 27 ods. 1, taký výklad neodporuje zneniu ani nie je nezlučiteľný s cieľmi tohto právneho predpisu. ( 58 )

66.

Napätie medzi subjektívnymi právami a medzištátnymi mechanizmami zavedenými postupmi, ktoré sa spravujú dublinským systémom, bolo uznané už v začiatkoch tohto systému. ( 59 ) Vzhľadom na to, že dublinský systém bol pôvodne vytvorený s cieľom poskytnúť mechanizmus, ktorý by členským štátom umožnil rýchlo určiť štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl, existencia tohto napätia možno ani nie je prekvapujúca. ( 60 )

67.

Spôsob, akým sa má toto napätie vyriešiť, sa však postupom času zmenil. Po prvé v súčasnosti treba brať do úvahy základné práva zakotvené v Charte, ktorá je prameňom primárneho práva. ( 61 ) Po druhé legislatívny vývoj svedčí o tom, že normotvorca EÚ chcel prijatím nariadenia Dublin III zaručiť, aby jeho ustanovenia boli v plnom rozsahu zlučiteľné so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva EÚ, ako aj s medzinárodným právom. V tejto súvislosti treba uviesť, že „osobitný dôraz sa kládol na potrebu posilniť právne a procesné záruky osôb, na ktoré sa vzťahuje dublinský postup[,] a umožniť im, aby sa mohli lepšie domáhať svojich práv…“. ( 62 ) Tento dôraz na základné práva jasne vyplýva zo systematiky a kontextu nariadenia Dublin III. Tieto prvky spolu tvoria okolnosti, na základe ktorých sa má článok 21 ods. 1 vykladať. ( 63 )

68.

Zo systematiky tohto nariadenia vyplýva, že základným cieľom je čo najrýchlejšie určiť členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá bola podaná v jednom z členských štátov. ( 64 ) Tento štát majú určiť príslušné orgány určené na tento účel podľa článku 35 ods. 1 Pri plnení svojich úloh musia príslušné orgány dodržiavať lehoty stanovené v nariadení Dublin III.

69.

V súlade s článkom 3 ods. 1 musí žiadosť posúdiť jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný. Platí všeobecná zásada, že zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl má členský štát, ktorý zohrával najväčšiu úlohu v súvislosti so vstupom žiadateľa na územie EÚ alebo jeho pobytom na tomto území. Na určenie zodpovednosti za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa najčastejšie používajú kritériá stanovené v kapitole III týkajúce sa protiprávneho vstupu na územie EÚ (teda článok 13 ods. 1). Kritériá uvedené v článkoch 8 až 11 kapitoly III týkajúce sa maloletých a jednoty rodiny sa používajú menej často. ( 65 ) Dublinský systém má zabezpečiť, aby si členské štáty neposúvali žiadateľa medzi sebou a aby nenastala situácia, keď žiadny členský štát nebude ochotný posúdiť jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu. Slovné spojenie „jeden členský štát“ naznačuje, že žiadatelia nie sú oprávnení podať viaceré žiadosti vo viacerých členských štátoch (tzv. „forum shopping“ ( 66 )).

70.

Proces určovania zodpovedného členského štátu sa musí začať čo najskôr po tom, ako je členskému štátu podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu (článok 20 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III). Ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie žiadosti, môže požiadať tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa. Dožiadanie o prevzatie treba podať čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov odo dňa podania žiadosti v zmysle článku 20 ods. 2 Členský štát, v ktorom bola žiadosť podaná, to nemusí urobiť, keďže postup prevzatia je založený na voľnej úvahe. Ak nepodá také dožiadanie, naďalej bude zodpovedným členským štátom.

71.

Legislatívny vývoj navyše svedčí o tom, že pri nahradení Dublinského dohovoru nariadením Dublin II bola lehota na podanie dožiadania o prevzatie skrátená zo šiestich na tri mesiace. ( 67 ) Upravené lehoty stanovené v nariadení Dublin II (ktoré sa odrážajú v nariadení Dublin III) boli spojené s konaniami o prípustnosti upravenými vo (vtedy) navrhnutej smernice o konaniach. ( 68 ) Komisia v tom čase vo svojej dôvodovej správe uviedla, že mechanizmus na určenie zodpovedného členského štátu nebude môcť fungovať, pokiaľ sa okrem iného žiadosti nebudú vybavovať v dohodnutých lehotách. ( 69 )

72.

Ak sa členský štát rozhodne podať dožiadanie o prevzatie, lehoty stanovené v článku 21 ods. 1 sú záväzné a nemenné. Neexistuje ustanovenie, ktoré by dovoľovalo členským štátom predĺžiť ich, a normotvorca nestanovil možnosť, aby sa členské štáty za výnimočných okolností odklonili od stanovených lehôt.

73.

Členský štát, v ktorom bola žiadosť podaná, môže úspešne dožiadať o prevzatie iný členský štát. V takom prípade prestáva byť zodpovedný za vecné preskúmania azylu. Napriek tomu však môže: i) rozhodnúť, že nepodá dožiadanie o prevzatie, ii) podať v trojmesačnej lehote stanovenej v článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III dožiadanie, ktoré dožiadaný členský štát oprávnene zamietne (pre nedostatok dôkazov), alebo iii) podať také dožiadanie po uplynutí tejto trojmesačnej lehoty. V každom z týchto prípadov sa stane členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. ( 70 ) To má, samozrejme, hmotnoprávne dôsledky pre samotného žiadateľa. Nedôjde k jeho odovzdaniu z členského štátu A do členského štátu B. Zostane v prvom členskom štáte, kým jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu nebude spracovaná a kým sa o nej nerozhodne. Hmotnoprávne dôsledky pre žiadateľa sú rôzne podľa okolností prípadu. V prípadoch, keď dublinský postup napreduje rýchlo, účinky tohto postupu na všeobecný pokrok pri skúmaní žiadosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu budú pravdepodobne menšie, než aké by boli v prípadoch, keď dochádza k prieťahom pri posudzovaní žiadosti, najmä v predbežnej fáze určovania zodpovedného členského štátu. ( 71 ) V tomto smere stanovené lehoty, vrátane lehôt uvedených v článku 21 ods. 1, poskytujú žiadateľom, ako aj dotknutému členskému štátu určitú mieru istoty. Jednotlivé stanovené lehoty majú rozhodujúci význam pre fungovanie dublinského systému ako takého.

74.

Tento názor podporujú ustanovenia, ktoré boli prijaté s cieľom stanoviť alebo podporiť subjektívne práva, ako je právo na informácie uvedené v článku 4 ods. 1 a právo na oznámenie rozhodnutia o odovzdaní stanovené v článku 26 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III.

75.

Dodávam, že zo znenia článku 29 ods. 3 vyplýva, že v systematike tohto nariadenia sa počíta s možnosťou, že osoba bude odovzdaná chybne, a že na základe odvolania alebo preskúmania možno odovzdanie zrušiť. ( 72 )

76.

Preto som dospela k záveru, že znenie a ciele spolu so systematikou nariadenia Dublin III svedčia o tom, že keď členské štáty nedodržia lehoty týkajúce sa dožiadania o prevzatie, by žiadatelia mali mať možnosť napadnúť rozhodnutie o odovzdaní, najmä ak nedodržanie týchto lehôt má vplyv na pokrok pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu dotknutej osoby.

77.

Vnútroštátny súd sa pýta, či sa má na prípad pána Mengesteaba uplatniť rozsudok Súdneho dvora vo veci Abdullahi ( 73 ). Vec Abdullahi sa týkala somálskej štátnej príslušníčky, ktorá po prvý raz vstúpila na územie EÚ v Grécku. Pani Abdullahi potom ďalej cestovala do Maďarska a odtiaľ do Rakúska, kde požiadala o azyl. Rakúske orgány dospeli k záveru, že podľa príslušného kritéria stanoveného v kapitole III je zodpovedným členským štátom Maďarsko. ( 74 ) Maďarské orgány súhlasili s tým, že posúdia jej žiadosť. Pani Abdullahi tvrdila, že zodpovedným členským štátom je naopak Grécko, lebo v Grécku po prvý raz vstúpila na územie EÚ. ( 75 ) Súdny dvor rozhodol, že právo na odvolanie alebo preskúmanie stanovené v článku 19 ods. 2 nariadenia Dublin II sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností, keď členský štát súhlasil s prevzatím žiadateľa o azyl na základe toho, že bol skutočne členským štátom prvého vstupu žiadateľa o azyl na územie Európskej únie, tento žiadateľ to môže spochybniť len s odkazom na existenciu systémových zlyhaní azylových konaní a na podmienky prijatia žiadateľov o azyl v tomto členskom štáte, ktoré predstavujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že uvedený žiadateľ bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty.

78.

Domnievam sa, že rozsudok vo veci Abdullahi je obmedzený na konkrétne okolnosti uvedenej veci. Situácia, v ktorej sa nachádza pán Mengesteab, je odlišná.

79.

Po prvé pán Mengesteab nespochybňuje uplatnenie príslušného kritéria stanoveného v kapitole III (článok 13 ods. 1 nariadenia Dublin III). Po druhé výklad nariadenia Dublin II podaný vo veci Abdullahi bol do veľkej miery prekonaný zmenami zavedenými v ďalšej verzii tohto nariadenia. ( 76 ) Ciele a celková systematika tohto nariadenia sa zmenili. V dôsledku toho je právo na odvolanie alebo preskúmanie obmedzené menej, než bolo obmedzené podľa článku 19 ods. 2 nariadenia Dublin II. Ustanovenia nariadenia Dublin III týkajúce sa záruk pre žiadateľov, pokiaľ ide o informácie, ktoré im musia členské štáty poskytnúť, a povinnosti vykonať osobný pohovor neboli súčasťou predchádzajúceho nariadenia. ( 77 ) Zmeny v systematike nariadenia potvrdzujú deklarované ciele spočívajúce v posilnení ochrany poskytovanej žiadateľom v rámci dublinského systému a zavedení účinného opravného prostriedku, ktorý sa bude vzťahovať tak na preskúmanie uplatňovania nariadenia Dublin III, a právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva. ( 78 )

80.

Súdny dvor nedávno skúmal článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III, v ktorom sa uvádza, že žiadatelia musia mať právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme preskúmania tohto rozhodnutia, vo veciach Ghezelbash ( 79 ) a Karim ( 80 ).

81.

V oboch týchto veciach chcel žiadateľ o medzinárodnú ochranu napadnúť rozhodnutie príslušných orgánov v členskom štáte, v ktorom sa nachádzal, o jeho odovzdaní do iného štátu, ktorý sa dohodol s prvým uvedeným členským štátom na prevzatí zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti. Vo veci Ghezelbash Súdny dvor [v súvislosti s údajným nesprávnym uplatnením kritéria stanoveného v kapitole III týkajúceho sa víz (článok 12 nariadenia Dublin III)] rozhodol, že s cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva by mal účinný prostriedok nápravy zavedený nariadením Dublin III voči rozhodnutiam o odovzdaní zahŕňať jednak preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia, ako aj preskúmanie právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva. ( 81 ) Vo veci Karim Súdny dvor konštatoval, že nesprávne uplatnenie článku 19 ods. 2 (ktorý nepatrí ku kritériám stanoveným v kapitole III, ale je súčasťou kapitoly V nariadenia Dublin III) môže byť predmetom odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 1 tohto nariadenia, pričom uviedol, že „… uplatnenie [nariadenia Dublin III] spočíva najmä na postupe určenia zodpovedného členského štátu na základe kritérií uvedených v kapitole III tohto nariadenia…“. ( 82 )

82.

Pán Mengesteab a Maďarsko tvrdia, že v prejednávanej veci sa uplatnia rozsudky Ghezelbash a Karim. Nemecko, Spojené kráľovstvo a Komisia sa domnievajú, že tieto rozsudky sa uplatnia len za konkrétnych okolností, a to keď žiadateľ o medzinárodnú ochranu tvrdí, že kritériá stanovené v kapitole III boli uplatnené nesprávne, alebo keď sporné ustanovenie úzko súvisí s uplatnením týchto kritérií. Komisia ďalej vyzýva Súdny dvor, aby objasnil svoje rozsudky vo veciach Ghezelbash a Karim a jasne vymedzil obmedzenia práv žiadateľa podľa článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III.

83.

Domnievam sa, že hoci rozsudky Ghezelbash a Karim sa konkrétne netýkali otázky, či žiadateľ o azyl môže napadnúť nedodržanie lehôt stanovených v článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III, zásady zakotvené v týchto rozsudkoch sa uplatnia aj v prejednávanej veci. ( 83 )

84.

Hneď na úvod sa budem zaoberať uvádzanými námietkami voči možnosti žiadateľov, ktorí sa nachádzajú v postavení pána Mengesteaba, odvolávať sa na článok 21 ods. 1 v konaní o preskúmaní alebo odvolaní, ktorého predmetom je rozhodnutie o odovzdaní.

85.

Prvé tvrdenie, ktoré uviedli Nemecko, Spojené kráľovstvo a Komisia (Komisia ho uviedla na pojednávaní), spočíva v tom, že žiadateľ nemôže namietať nedodržanie lehôt stanovených v článku 21 ods. 1, lebo lehoty uvedené v tomto ustanovení upravujú medzištátne vzťahy medzi žiadajúcim členským štátom a dožiadaným členským štátom. Z toho vyplýva, že jednotlivec by nemal mať možnosť spochybniť také vzťahy.

86.

Tento názor nepovažujem za presvedčivý, lebo dublinský systém už nie je čisto medzištátnym mechanizmom. Prestal ním byť už vtedy, keď bol dublinský systém začlenený do acquis EÚ v podobe nariadenia Dublin II, o čom svedčia prípravné dokumenty týkajúce sa tohto aktu. ( 84 ) Od prijatia nariadenia Dublin III je to ešte jednoznačnejšie. ( 85 )

87.

Druhou námietkou, ktorú vznieslo najmä Spojené kráľovstvo, je, že stanovené lehoty predstavujú procesné záležitosti. Spojené kráľovstvo vyzýva Súdny dvor, aby odlíšil otázky, ktoré zakladajú hmotné práva (ako napríklad nesprávne uplatnenie kritérií stanovených v kapitole III) od otázok, ktoré sa (podľa názoru Spojeného kráľovstva) týkajú len konania.

88.

Podľa môjho názoru situácia nie je taká jednoduchá, ako to tvrdí Spojené kráľovstvo. Domnievam sa, že takéto odlíšenie by mohlo viesť k umelému uplatňovaniu nariadenia a v skutočnosti by nemuselo byť v súlade s Chartou.

89.

Je pravda, že stanovenie lehôt sa všeobecne považuje za procesnú záležitosť. Uplatnenie lehoty stanovenej v článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III má však hmotnoprávne dôsledky tak pre žiadateľov, ako aj pre dotknuté členské štáty. ( 86 )

90.

V práve EÚ sa v súvislosti s aktmi prijatými inštitúciami EÚ všeobecne uznáva, že porušenie podstatnej formálnej náležitosti predstavuje vadu výkonu právomoci, pokiaľ výkon právomoci môže ovplyvniť výsledok konania. V tomto smere Súdny dvor konštatoval, že zásada účinnej súdnej ochrany a právo byť vypočutý sú takými podstatnými formálnymi náležitosťami. ( 87 ) Čo sa týka dožiadania o prevzatie, keď uplynie lehota stanovená v článku 21 ods. 1 prvom pododseku, nastúpia dôsledky uvedené v treťom pododseku – teda žiadajúci členský štát je naďalej zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

91.

Súdny dvor v súvislosti so spochybnením platnosti rozhodnutí o zápise konštatoval, že súdne preskúmanie sa vzťahuje okrem iného na otázku, či boli dodržané formálne požiadavky, a že súdy EÚ majú právomoc rozhodnúť, či orgán EÚ dodržal príslušné procesné záruky. ( 88 ) Domnievam sa, že tieto zásady sa uplatnia aj v prejednávanej veci.

92.

Uplatňovanie lehôt stanovených v článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III, ktoré napĺňa podmienku zákonného dožiadania o prevzatí a následného rozhodnutia o odovzdaní založenom na tomto dožiadaní, súvisí so skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa uplatňovania tohto nariadenia, ktoré by vnútroštátne súdy mali byť oprávnené preskúmať v súlade s článkom 27 ods. 1 nariadenia Dublin III.

93.

Zdôrazňujem, že rozhodnutie Súdneho dvora v tomto zmysle nikdy neovplyvní konanie na vnútroštátnej úrovni z vecného hľadiska. Článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III zakotvuje právo na prístup k opravnému prostriedku. To neznamená, že každá podaná žaloba bude z vecného hľadiska úspešná. Aby sa však právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v článku 27 ods. 1 mohlo zmysluplne uplatniť, vnútroštátne súdy musia byť oprávnené overiť, či bolo rozhodnutie o odovzdaní, ktoré je založené na súhlase s prevzatím podľa článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III, prijaté v súlade s postupmi stanovenými v tomto ustanovení a základnými zárukami zakotvenými v tomto nariadení. ( 89 )

94.

Aby toto právo bolo účinné za okolností, keď žiadateľ napáda rozhodnutie o odovzdaní z dôvodu, že žiadajúci členský štát nedodržal lehotu na podanie dožiadania o prevzatie stanovenú v článku 21 ods. 1, vnútroštátny súd musí okrem iného preskúmať uplatnenie nariadenia Dublin III v súlade s jeho znením, systematikou a cieľmi normotvorcu. Už som uviedla, že lehoty stanovené v článku 21 ods. 1 nemožno meniť. ( 90 ) Umožnenie prístupu žiadateľa k súdom v prípade, ak došlo k porušeniu lehoty, dovoľuje súdne preskúmanie, aby sa zaručilo, že pokiaľ to odôvodňujú okolnosti, tento žiadateľ skutočne bude mať k dispozícii účinný opravný prostriedok.

95.

Spojené kráľovstvo a Komisia správne uvádzajú, že zo znenia článku 21 ods. 1 nevyplýva, že toto ustanovenie priznáva subjektívne práva. To však neznamená, že normotvorca z tohto dôvodu nechcel umožniť jednotlivcom, aby namietali nedodržanie lehoty stanovenej v nariadení Dublin III. Záväzné lehoty boli po prvý raz zavedené v nariadení Dublin II s cieľom motivovať členské štáty, aby určili členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl čo najrýchlejšie, a zabrániť situácii, keď si žiadateľ o medzinárodnú ochranu dlhý čas nebude istý, čo sa s ním stane. ( 91 ) Žiadateľ má teda záujem na tom, aby dublinský systém fungoval účinne s cieľom dosiahnuť, aby sa zodpovedný členský štát určil rýchlo a jeho vec sa dostala do fázy, keď sa posúdi jeho hmotnoprávna žiadosť. Zamedzenie oneskoreniam medzi určením zodpovedného členského štátu v prvom rade a posúdením žiadosti o medzinárodnú ochranu a rozhodnutím o nej v druhom rade je výhodné aj pre členské štáty. Rýchle a efektívne konanie znižuje pravdepodobnosť sekundárnych presunov do štátov považovaných za štáty, ktoré vybavujú žiadosti podané v rámci dublinského systému rýchlejšie.

96.

Stačilo by dožiadanie o prevzatie podané v deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej lehoty stanovenej v článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III na to, aby následné odovzdanie bolo neúčinné, alebo by sa odovzdanie malo zakázať len v prípadoch značného prekročenia lehoty, napríklad o rok alebo viac?

97.

V tejto súvislosti poznamenávam, že článok 31 ods. 3 smernice o konaniach stanovuje šesťmesačnú lehotu, v ktorej sa má dokončiť posúdenie hmotnoprávnej žiadosti o medzinárodnú ochranu. Domnievam sa, že lehota na podanie dožiadania o prevzatie za normálnych okolností nemôže byť dlhšia než lehota na vykonanie hmotnoprávneho posúdenia. ( 92 ) Lehota dlhšia ako šesť mesiacov (teda dlhšia než dvojnásobok lehoty stanovenej normotvorcom) by preto nasvedčovala tomu, že ciele nariadenia Dublin III sú ohrozené. Určenie zodpovedného členského štátu by sa neuskutočnilo „rýchlo“ a žiadateľ by si skutočne nebol istý, čo sa s ním stane, až do rozhodnutia o tejto predbežnej fáze pred posúdením jeho hmotnoprávnej žiadosti. Napriek tomu zjavne prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil každý konkrétny prípad so zreteľom na všetky okolnosti.

98.

Dodávam, že vzhľadom na to, že opravné prostriedky podľa článku 27 ods. 1 majú odkladný účinok, napadnutie rozhodnutia o odovzdaní nemusí spochybniť postavenie dožiadaného členského štátu. Žiadatelia, ktorí podajú úspešný opravný prostriedok, nie sú „odmenení“ v pravom zmysle slova. Úspešný opravný prostriedok jednoducho znamená, že sa následne uplatní východisková situácia stanovená v nariadení Dublin III a žiadajúci členský štát bude naďalej zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

99.

Tretia námietka, ktorú uviedli tak Spojené kráľovstvo, ako aj Komisia, spočíva v tom, že právo na odvolanie alebo preskúmanie nedodržania lehôt by podporovalo forum shopping.

100.

Toto tvrdenie nepovažujem za presvedčivé.

101.

Nič nenasvedčuje tomu, že pán Mengesteab je podozrivý z takého konania. V prejednávanej veci preto nevzniká táto konkrétna obava. Treba mať tiež na zreteli, že nariadenie Dublin III obsahuje osobitné ustanovenia na zamedzenie tomuto javu, najmä opatrenia týkajúce sa dožiadania o prijatie späť stanovené v článkoch 23 až 25. ( 93 ) Napadnutie rozhodnutia o odovzdaní podľa článku 21 ods. 1 z dôvodu, že uplynula trojmesačná lehota, je inou otázkou než forum shopping.

102.

Ak žiadateľ podal dve žiadosti vo dvoch rôznych členských štátoch, spadalo by to pod definíciu forum shoppingu. V takom prípade by sa uplatnili lehoty stanovené v článku 23 a príslušné orgány by museli dodržať stanovenú trojmesačnú lehotu. Ak lehoty nebudú dodržané, zodpovednosť pripadne tomu členskému štátu, v ktorom bola podaná nová žiadosť. Tento dôsledok však vyplýva zo samotnej systematiky nariadenia, a nie z práva na odvolanie alebo preskúmanie. ( 94 )

103.

Štvrtú námietku uvádza len Komisia. Navrhuje, aby Súdny dvor obmedzil právo na preskúmanie alebo odvolanie podľa článku 27 ods. 1 tak, že ho spojí výlučne s tými ustanoveniami, v ktorých ide o základné práva žiadateľa. ( 95 ) Domnievam sa, že toto tvrdenie vychádza z predpokladu, že právo na azyl je zaručené, pokiaľ bude prirodzene dodržaná zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Komisia teda tvrdí, že právo na odvolanie alebo preskúmanie by malo existovať len v prípade, keď ide o právo na rodinný život alebo práva dieťaťa alebo keď sú v azylovom systéme štátu, do ktorého má byť žiadateľ odovzdaný, systémové chyby. ( 96 )

104.

V tomto konaní Súdnemu dvoru neprináleží preskúmať obsah návrhu Komisie na prijatie nariadenia Dublin IV. Napriek tomu sama nechápem slovné spojenie „právo na účinný opravný prostriedok“ týmto spôsobom. Toto slovné spojenie treba vykladať so zreteľom na články 41 a 47 Charty, ( 97 ) ako to Súdny dvor urobil vo veciach Ghezelbash a Karim ( 98 ).

105.

Výklad Komisie by tiež spôsobil svojvoľné rozlišovanie, pokiaľ ide o uplatnenie kritérií stanovených v kapitole III, keďže článok 27 ods. 1 by sa vzťahoval na prípady týkajúce sa nesprávneho uplatnenia kritérií týkajúcich sa maloletých alebo existencie rodinnej väzby (články 8 až 11), ale spravidla by sa nevzťahoval na prípady nesprávneho uplatnenia kritérií uvedených v článkoch 12 až 15 (víza a požiadavky týkajúce sa vstupu).

106.

Podľa môjho názoru nie je vôbec jasné, že také stanovisko by bolo v súlade s požiadavkami Charty.

107.

Preskúmanie práva na účinný opravný prostriedok podľa článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III si vyžaduje, aby sa toto ustanovenie vykladalo v spojení s článkom 26 ods. 1 Toto druhé uvedené ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť oznámiť žiadateľovi rozhodnutie o jeho odovzdaní. Článok 27 ods. 1 zaručuje právo byť vypočutý, ktoré je právom na obhajobu, a zároveň má poskytnúť účinný opravný prostriedok proti nesprávnym rozhodnutiam o odovzdaní. ( 99 ) V prípade neexistencie oznamovacích požiadaviek uvedených v článku 26 ods. 1 by článok 27 ods. 1 nemohol plniť uvedené funkcie. Zo samotnej formulácie článku 27 ods. 1 – „odvolani[e]… alebo… vecn[é] alebo právn[e] preskúmani[e]“ – vyplýva, že toto ustanovenie sa vzťahuje na uplatňovanie lehôt. Taký výklad je v súlade s právom na obhajobu a zásadou účinnej súdnej ochrany, ktoré sú prepojené, ako to Súdny dvor vysvetlil v rozsudku Kadi II. ( 100 )

108.

Pokiaľ v článku 27 ods. 1 nie sú výslovne vylúčené lehoty uvedené v článku 21 ods. 1, domnievam sa, že ak by sa právo na účinný opravný prostriedok a prístup k súdnej ochrane obmedzili navrhovaným spôsobom, bolo by to v rozpore so znením, s cieľmi a so systematikou nariadenia Dublin III.

109.

Je jasné, že utečenecká kríza na konci roka 2015 a na začiatku roka 2016 vyvolala výnimočnú situáciu, v dôsledku ktorej sa členské štáty dostali do zložitej situácie, a vyčerpala dostupné zdroje. ( 101 ) Domnievam sa však, že to nie je dôvod na obmedzenie súdnej ochrany poskytovanej ustanoveniami nariadenia Dublin III.

110.

Preto som dospela k záveru, že článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III sa so zreteľom na odôvodnenie 19 tohto nariadenia má vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu je oprávnený podať odvolanie proti rozhodnutiu o odovzdaní vydanému na základe dožiadania o prevzatie alebo sa domáhať preskúmania tohto rozhodnutia, pokiaľ žiadajúci členský štát pri podávaní takého dožiadania nedodržal lehotu stanovenú v článku 21 ods. 1 tohto nariadenia.

111.

Vnútroštátny súd sa pýta, či žiadateľ o azyl môže napadnúť rozhodnutie o odovzdaní, aj keď dožiadaný členský štát súhlasí s jeho prevzatím a s tým, že sa stane členským štátom zodpovedným za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

112.

V prípade pána Mengesteaba Taliansko neodpovedalo na dožiadanie Nemecka o prevzatie. Taliansko je určené za zodpovedný členský štát na základe článku 22 ods. 7 nariadenia Dublin III, lebo talianske orgány nekonali v dvojmesačnej lehote stanovenej v článku 22 ods. 1 tohto nariadenia.

113.

Domnievam sa, že právo žiadateľa na účinný opravný prostriedok zakotvené v článku 27 ods. 1 nie je podmienené reakciou (alebo nereagovaním) dožiadaného členského štátu. Zo znenia článku 27 ods. 1 vyplýva, že opravný prostriedok, ktorý toto ustanovenie poskytuje, sa týka rozhodnutia o odovzdaní, ktoré vydal žiadajúci členský štát. Jeho účelom je zabezpečiť súdne preskúmanie otázky, či toto rozhodnutie vychádza zo správneho skutkového a právneho základu. Predmetom odvolania alebo preskúmania budú práve tieto okolnosti, a nie konanie dožiadaného členského štátu, ktorý musí do dvoch mesiacov odo dňa doručenia dožiadania o prevzatie vykonať určité kontroly (článok 22 ods. 1).

114.

Ak teda žiadateľ napadne rozhodnutie o odovzdaní založené na nedodržaní lehôt stanovených v článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III, je irelevantné, či dožiadaný členský štát súhlasí s týmto dožiadaním o prevzatie. Platí to aj v prípade, keď sa dožiadaný členský štát stane členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe článku 22 ods. 7.

115.

Vzhľadom na odpovede na prvú a druhú otázku, ktoré navrhujem, nie je potrebné odpovedať na tretiu otázku.

116.

Článok 21 ods. 1 druhý pododsek nariadenia Dublin III stanovuje, že v prípade kladného výsledku porovnávania údajov v systéme Eurodac s údajmi štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého zadržali orgány členského štátu v súvislosti s nezákonným prekročením hraníc v zmysle článku 14 ods. 1 nariadenia Eurodac, sa dožiadanie o prevzatie musí zaslať do dvoch mesiacov od získania uvedeného kladného výsledku.

117.

Štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či táto dvojmesačná lehota začína plynúť po uplynutí trojmesačnej lehoty stanovenej v článku 21 ods. 1 prvom pododseku nariadenia Dublin III, čo znamená, že žiadajúci členský štát má celkovú päťmesačnú lehotu na podanie dožiadania o prevzatie. Subsidiárne, stanovuje článok 21 ods. 1 druhý pododsek kratšiu lehotu v prípadoch kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac? ( 102 )

118.

Maďarsko a Komisia tvrdia, že táto dvojmesačná lehota je samostatná a nezačína plynúť na konci trojmesačnej lehoty stanovenej v článku 21 ods. 1 prvom pododseku nariadenia Dublin III. Spojené kráľovstvo nesúhlasí s týmto názorom. Domnieva sa, že je v súlade so znením tohto nariadenia vykladať článok 21 ods. 1 druhý pododsek v tom zmysle, že dvojmesačná lehota sa pripočítava k trojmesačnej lehote.

119.

Zo znenia článku 21 ods. 1 prvého pododseku nariadenia Dublin III vyplýva, že všeobecná lehota na podanie dožiadania o prevzatie je tri mesiace. Slovné spojenie „bez ohľadu na“ uvedené na začiatku druhého pododseku znamená, že napriek tomuto všeobecnému pravidlu sú osobitne upravené prípady, keď existuje kladný výsledok porovnávania zo systému Eurodac. Toto ustanovenie chápem tak, že dvojmesačná lehota je alternatívnou lehotou, ktorá sa uplatní namiesto všeobecnej trojmesačnej lehoty, a nepripočítava sa k nej, a to z nasledujúcich dôvodov.

120.

Po prvé kladný výsledok porovnávania odtlačkov prstov žiadateľa s odtlačkami prstov odobratými podľa článku 14 ods. 1 nariadenia Eurodac v systéme Eurodac predstavuje dostatočný dôkaz o nelegálnom vstupe cez vonkajšiu hranicu členských štátov EÚ. ( 103 ) Taký dôkaz je formálnym dôkazom, ktorý určuje, či je členský štát skutočne zodpovedným členským štátom na účely nariadenia Dublin III. ( 104 ) Kladný výsledok porovnávania zo systému Eurodac umožňuje uskutočniť tento proces rýchlejšie než v prípadoch, keď neexistuje taký dôkaz. ( 105 ) Žiadajúci štát by teda mal potrebovať menej času na určenie, či má podať dožiadanie o prevzatie.

121.

Po druhé názor, že kladný výsledok porovnávania zo systému Eurodac uľahčuje rýchle určenie postupov upravených v nariadení Dublin III, je vyjadrený aj v ustanoveniach týkajúcich sa dožiadania o prijatie späť. ( 106 ) V takých prípadoch sa musí dožiadanie o prijatie späť v súlade s článkom 23 ods. 2 prvým pododsekom nariadenia Dublin III podať čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac. Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na kladnom výsledku porovnávania zo systému Eurodac, táto lehota je podľa článku 23 ods. 2 druhého pododseku tri mesiace od dátumu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu.

122.

V prípadoch, ktoré patria do pôsobnosti článku 24 nariadenia Dublin III (týkajúcom sa dožiadaní o prijatie späť v súvislosti s osobami, ktoré sa zdržiavajú na území členského štátu bez povolenia na pobyt a ktoré nepodali novú žiadosť o medzinárodnú ochranu), sa rovnako rozlišujú situácie, v ktorých existuje kladný výsledok porovnávania zo systému Eurodac, a okolnosti, keď taký dôkaz nie je dispozícii. Článok 24 ods. 2 prvý pododsek stanovuje dvojmesačnú lehotu, pokiaľ existuje kladný výsledok porovnávania zo systému Eurodac. Druhý pododsek tohto ustanovenia stanovuje trojmesačnú lehotu, ak taký dôkaz nie je k dispozícii. Podľa článku 25 ods. 1 musí dožiadaný členský štát odpovedať na dožiadanie o prijatie späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. V prípadoch, keď sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na kladnom výsledku porovnávania zo systému Eurodac, má však na odpoveď len dva týždne.

123.

Po tretie lehoty stanovené v článku 21 ods. 1 prvom a druhom pododseku začínajú plynúť v rôznych okamihoch. V prípade prvej uvedenej lehoty je relevantné podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu. V prípade druhej uvedenej lehoty je relevantné získanie informácie o kladnom výsledku z centrálneho systému Eurodac. K päťmesačnej lehote by sa dalo dospieť len v prípade, ak by sa vychádzalo z toho, že dvojmesačná lehota spomenutá v článku 21 ods. 1 druhom pododseku nariadenia Dublin III začína plynúť po skončení trojmesačnej lehoty nezávisle od toho, kedy sú k dispozícii informácie o kladnom výsledku. Taký výklad však odporuje výslovnému zneniu tohto nariadenia.

124.

Spojené kráľovstvo vyjadrilo obavu, že členské štáty niekedy majú ťažkosti s uplatňovaním nariadenia Eurodac. Vysvetlilo, že existujú prípady, keď sa jednotlivci úmyselne poranili, aby sťažili príslušným orgánom odobratie odtlačkov prstov. Existujú aj prípady, v ktorých bolo ťažké odobrať odtlačky prstov, lebo končeky prstov jednotlivca boli časom poškodené manuálnou prácou.

125.

Hoci nepochybujem o oprávnenosti obáv Spojeného kráľovstva, nemyslím si, že problémy, na ktoré poukázalo, možno napraviť takým výkladom článku 21 ods. 1 druhého pododseku nariadenia Dublin III, aký navrhuje.

126.

Povinnosť odobrať odtlačky prstov vyplýva z článku 9 ods. 1 nariadenia Eurodac. ( 107 ) Podľa tohto nariadenia sa majú odtlačky prstov odobrať bezodkladne a čo najskôr po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu a v každom prípade najneskôr do 72 hodín od jej podania. ( 108 ) Lehota uvedená v článku 21 ods. 1 druhom pododseku nariadenia Dublin III sa týka len povinností členských štátov súvisiacich s dožiadaniami o prevzatie. Tieto ustanovenia neurčujú lehotu, v ktorej treba odobrať odtlačky prstov štátneho príslušníka tretej krajiny po tom, čo podal žiadosť o medzinárodnú ochranu. Kladný výsledok porovnávania zo systému Eurodac možno logicky získať len za predpokladu, že odtlačky prstov už boli uložené do systému Eurodac [napríklad preto, lebo boli odobraté a zaslané v súvislosti s nezákonným prekročením hraníc do iného členského štátu (podľa článku 14 ods. 1 nariadenia Eurodac)]. Táto fáza postupu predchádza podaniu dožiadania o prevzatie. Preto sa domnievam, že pokiaľ sa Spojené kráľovstvo obáva, že kratšia dvojmesačná lehota podľa druhého pododseku tohto ustanovenia môže poškodiť členské štáty, jeho názor je založený na nesprávnom výklade článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III. Dvojmesačná lehota nemôže začať plynúť v prípadoch, keď neboli odobraté nijaké odtlačky prstov podľa článku 9 nariadenia Eurodac na porovnanie s odtlačkami prstov, ktoré už sú uložené v centrálnej databáze Eurodac alebo (z rôznych dôvodov) sa v danom systéme nenašli totožné odtlačky prstov. V takom prípade by sa uplatnila všeobecná trojmesačná lehota.

127.

Zo znenia tohto ustanovenia (zrejme) jasne nevyplýva, či sa dvojmesačná lehota stanovená v článku 21 ods. 1 druhom pododseku prekrýva so všeobecnou trojmesačnou lehotou, alebo či táto lehota začína plynúť až po skončení všeobecnej trojmesačnej lehoty.

128.

Domnievam sa však, že vzhľadom na to, že základným cieľom dublinského postupu je, aby bol zodpovedný členský štát určený rýchlo, by bolo nezlučiteľné s týmto cieľom, ak by dvojmesačná lehota začala plynúť až po skončení trojmesačnej lehoty stanovenej v článku 21 ods. 1 prvom pododseku (čím by vznikla päťmesačná lehota). ( 109 ) V prípadoch, keď existuje kladný výsledok porovnávania zo systému Eurodac žiadajúci členský štát dostane informácie, ktoré potvrdzujú, že bol zistený kladný výsledok porovnávania údajov o odtlačkoch prstov v tejto databáze. Takýto kladný výsledok zo systému Eurodac slúži ako preukázaný dôkaz o nelegálnom vstupe cez vonkajšiu hranicu členských štátov EÚ. Táto lehota na podania dožiadania o odovzdaní by mala byť za daných okolností kratšia než všeobecná trojmesačná lehota.

129.

Preto som dospela k záveru, že trojmesačná lehota uvedená v článku 21 ods. 1 prvom pododseku nariadenia Dublin III predstavuje všeobecnú lehotu, v ktorej sa musí podať dožiadanie o prevzatie. Kratšia dvojmesačná lehota stanovená v článku 21 ods. 1 druhom pododseku sa uplatní v tých prípadoch, keď sa porovnaním odtlačkov prstov získaných v súlade s článkom 9 ods. 1 nariadenia Eurodac zistí kladný výsledok v zmysle článku 2 písm. d) a článku 14 ods. 1 tohto nariadenia. Táto dvojmesačná lehota sa nepripočítava k všeobecnej trojmesačnej lehote, a preto nemôže začať plynúť až po skončení lehoty stanovenej v článku 21 ods. 1 prvom pododseku nariadenia Dublin III. V prípadoch, keď príslušné orgány získajú kladný výsledok, dvojmesačná lehota začína plynúť týmto okamihom a má za následok skrátenie všeobecnej trojmesačnej lehoty stanovenej v článku 21 ods. 1 prvom pododseku.

130.

Piatou otázkou chce vnútroštátny súd zistiť význam formulácie „žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú, keď je príslušným orgánom dotknutého členského štátu doručené tlačivo podané žiadateľom alebo správa, ktorú vypracovali orgány“, uvedenej v článku 20 ods. 2 nariadenia Dublin III. Vnútroštátny súd uvádza, že podľa nemeckého systému sa osvedčenie, v ktorom je uvedené, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny je žiadateľom o azyl, po prvý raz vydáva na základe prvej neformálnej žiadosti o azyl. Po zaregistrovaní tejto žiadosti štátny príslušník tretej krajiny musí podať formálnu žiadosť o medzinárodnú ochranu na BAMF, ktorý je príslušným orgánom určeným podľa článku 35 ods. 1 nariadenia Dublin III. Predstavuje osvedčenie vydané orgánmi po podaní neformálnej žiadosti „podanie“ žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa nariadenia Dublin III, alebo je žiadosť podaná až vtedy, keď sa formálna žiadosť zaregistruje ako podaná na príslušných orgánoch?

131.

Nemecko, Spojené kráľovstvo a Komisia tvrdia, že žiadosť je podaná až vtedy, keď bola podaná formálna žiadosť, ktorá bola doručená príslušným orgánom. Pán Mengesteab a Maďarsko nesúhlasia s týmto názorom. Pán Mengesteab tvrdí, že podanie neformálnej žiadosti o azyl predstavuje podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu na účely článku 20 ods. 2 nariadenia Dublin III a že týmto okamihom začína plynúť trojmesačná lehota stanovená v článku 21 ods. 1 prvom pododseku. Maďarsko zastáva názor, že osvedčenie vydané po podaní neformálnej žiadosti o azyl predstavuje „správu“ zaslanú orgánmi v zmysle článku 20 ods. 2 nariadenia Dublin III.

132.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú, keď vnútroštátne orgány vydajú žiadateľovi osvedčenie, v ktorom je uvedené, že je oprávnený zdržiavať sa v dotknutom členskom štáte až do skončenia azylového konania a dostávať pomoc, ako je ubytovanie a niektoré dávky sociálneho zabezpečenia.

133.

Nazdávam sa, že názor Nemecka, Spojeného kráľovstva a Komisie vyjadruje vhodnejší výklad článku 20 ods. 2 nariadenia Dublin III.

134.

Podľa ustálenej judikatúry pri výklade ustanovenia práva EÚ je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnymi predpismi, ktorých je súčasťou. ( 110 )

135.

Žiadosť o medzinárodnú ochranu je vymedzená v článku 2 písm. h) smernice o oprávnení tak, že znamená „požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu, a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne“. ( 111 ) Táto formulácia je dostatočne široká na to, aby zahŕňala tak neformálnu žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú na orgánoch členského štátu (napríklad polícia, pohraničná stráž, imigračné úrady a pracovníci prijímacích zariadení), ako aj formálnu žiadosť podanú na príslušných orgánoch určených podľa článku 35 ods. 1 nariadenia Dublin III.

136.

Nariadenie Dublin III ako také nevymedzuje, čo predstavuje „podanie“ žiadosti o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o procesné záležitosti súvisiace s poskytovaním medzinárodnej ochrany, smernica o konaniach je zjavne úzko prepojená s pravidlami stanovenými v nariadení Dublin III. ( 112 )

137.

Článok 6 smernice o konaniach rozlišuje dve fázy, pokiaľ ide o konanie o žiadosti: prvou fázou je, keď osoba požiada o medzinárodnú ochranu, a druhou fázou je, keď táto osoba má možnosť podať takú žiadosť. ( 113 ) V súvislosti s prvou fázou článok 6 ods. 1 stanovuje, že žiadosť sa musí zaregistrovať do troch pracovných dní od podania žiadosti. ( 114 ) Čo sa týka druhej fázy (na ktorú sa nevzťahujú lehoty uvedené v článku 6 ods. 1), článok 6 ods. 2 stanovuje, že osoba, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu, musí mať možnosť podať žiadosť „čo najskôr“. ( 115 ) Článok 6 ods. 4 smernice o konaniach odráža znenie článku 20 ods. 2 nariadenia Dublin III, pričom stanovuje, že „žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú predložením tlačiva žiadateľom, alebo, ak tak vyžaduje vnútroštátne právo, okamihom, keď príslušné orgány dotknutého členského štátu dostanú úradnú správu“. Smernica o konaniach, tak ako nariadenie Dublin III, nevymedzuje, čo predstavuje „podanie“ žiadosti o medzinárodnú ochranu, a neobsahuje nijaké osobitné procesné ustanovenia. Tieto otázky teda naďalej upravujú vnútroštátne predpisy.

138.

Slovo „podan[á]“ uvedené v článku 20 ods. 2 nariadenia Dublin III poukazuje na formálny postup týkajúci sa podania žiadosti o medzinárodnú ochranu. ( 116 ) Táto žiadosť sa podáva buď vyplnením tlačiva, alebo tak, že niekto vypracuje úradnú správu v mene žiadateľa. K smernici o konaniach ani k smernici o oprávnení nie je pripojené vzorové tlačivo žiadosti o medzinárodnú ochranu. Preto prináleží každému členskému štátu, aby určil presný obsah tlačiva a správy. Je možné, že žiadatelia spravidla budú musieť sami vyplniť tlačivá, prípadne s pomocou mimovládnych organizácií alebo príslušných orgánov členského štátu. Niektorí žiadatelia však nemusia byť schopní vyplniť tlačivo, a preto je stanovená možnosť, aby tretia osoba vypracovala správu, ktorú možno použiť namiesto žiadosti na tlačive. Zdá sa, že tento názor podporuje článok 20 ods. 2, v ktorom sa uvádza, že „ak žiadosť nie je podaná písomne, čas, ktorý uplynie medzi vyhlásením úmyslu a prípravou správy, by mal byť čo najkratší“. Domnievam sa, že osvedčenie vydané orgánmi zodpovednými za prijímanie žiadateľov nie je tlačivom ani správou na účely tohto ustanovenia. Účelom tohto osvedčenia je jednoducho potvrdiť, že dotknutá osoba má postavenie žiadateľa počas posudzovania jej žiadosti, a zabezpečiť, aby boli splnené požiadavky smernice o prijímaní. ( 117 ) Jeho účelom nie je zaznamenať také podrobné informácie o žiadateľovi, ktoré by boli potrebné na to, aby príslušné orgány mohli vecne spracovať jeho žiadosť o azyl.

139.

Ďalšou podmienkou stanovenou v článku 20 ods. 2 je, že žiadosť sa považuje za podanú len vtedy, ak tlačivo alebo správa boli doručené príslušným orgánom. V kontexte nariadenia Dublin III musia byť príslušnými orgánmi orgány určené podľa článku 35 ods. 1, a nie vnútroštátny orgán, ktorý má všeobecné povinnosti v systéme členského štátu, pokiaľ ide o prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Je to tak preto, lebo okamihom podania žiadosti o medzinárodnú ochranu nastupujú v systéme dublinského postupu určité následky. Jej podaním: i) sa začína postup určovania členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti (článok 1), ii) vzniká povinnosť poskytnúť žiadateľovi informácie o dublinskom postupe (článok 4 ods. 1), iii) členský štát získava možnosť rozhodnúť sa, či sa na základe vlastného uváženia stane zodpovedným členským štátom v rámci výnimky z určenia zodpovednosti uplatnením kritérií stanovených v kapitole III (článok 17 ods. 1), a iv) začínajú plynúť lehoty týkajúce sa dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť (podľa článku 21 prvého pododseku, resp. článku 23 druhého pododseku). ( 118 )

140.

Ak teda žiadosť o medzinárodnú ochranu má spadať pod článok 20 ods. 2 nariadenia Dublin III, musí byť podaná na tlačive alebo v podobe správy v súlade s vnútroštátnymi procesnými predpismi a musí byť doručená príslušnému orgánu určenému podľa článku 35 ods. 1 nariadenia Dublin III. Tento orgán je zodpovedný okrem iného za prijatie žiadosti. To, či je tiež tým istým orgánom, ktorý pomáha žiadateľom pri vypracovaní žiadosti, je otázkou, ktorú upravuje smernica o konaniach.

141.

Vnútroštátny súd uvádza, že podľa nemeckého systému štátny príslušník tretej krajiny, ktorý podá žiadosť o medzinárodnú ochranu (prvá fáza) na vnútroštátnych orgánoch, ako sú orgány zodpovedné za hraničnú kontrolu, polícia alebo cudzinecké úrady, musí byť presunutý do prijímacieho zariadenia na registráciu. Prijímacie zariadenie musí potom upovedomiť BAMF (príslušný orgán určený podľa článku 35 ods. 1 nariadenia Dublin III) o žiadosti o medzinárodnú ochranu. Dotknutej osobe sa musí vydať osvedčenie. Tieto úkony sa musia vykonať pred podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu na BAMF (druhá fáza).

142.

Zdá sa teda, že dokument, ktorý sa týka neformálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu (prvá fáza), sa nepodáva na BAMF. Navyše nič nenasvedčuje tomu, že neformálna žiadosť je podaná na tlačive v súlade s článkom 20 ods. 2 ( 119 ) Neformálna žiadosť nie je správou na účely tohto ustanovenia, lebo ju nevypracovávajú vnútroštátne orgány. Naopak, podáva ju samotný žiadateľ.

143.

Tiež sa domnievam, že osvedčenie vydané na základe neformálnej žiadosti nie je správou v zmysle článku 20 ods. 2 nariadenia Dublin III. Je to tak preto, lebo osvedčenie nie je žiadosťou o medzinárodnú ochranu podanou štátnym príslušníkom tretej krajiny v zmysle článku 2 písm. h) smernice o oprávnení. Naopak, je to úradná odpoveď na neformálnu žiadosť žiadateľa. Toto osvedčenie preukazuje dočasné postavenie dotknutej osoby, kým sa nerozhodne o jej žiadosti o medzinárodnú ochranu, a potvrdzuje jej nárok na pomoc, ktorá sa musí poskytovať v súlade so smernicou o prijímaní. ( 120 ) Zdá sa pravdepodobné, že v skutočnosti je to doklad podľa vnútroštátneho práva vydaný v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice o prijímaní, ktorý potvrdzuje jej postavenie žiadateľa a skutočnosť, že je oprávnená zdržiavať sa na území dotknutého členského štátu až do rozhodnutia o jej žiadosti o medzinárodnú ochranu.

144.

Opačný výklad článku 20 ods. 2, ktorý presadzuje vnútroštátny súd, vychádza z procesných špecifík nemeckého systému. Tieto špecifiká sa však nemusia vyskytovať v iných členských štátoch Európskej únie. Iné členské štáty nemusia vydávať formálne osvedčenie na základe neformálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu. Preto sa domnievam, že dátum vydania tohto osvedčenia nemôže byť okamihom podania žiadosti.

145.

Maďarsko tvrdí, že ak by sa žiadosť o medzinárodnú ochranu považovala za podanú vtedy, keď je doručená príslušným orgánom, poskytovalo by to členským štátom príliš široký priestor na voľnú úvahu. Konkrétne by im to umožnilo určovať, koľko času uplynie medzi okamihom, keď štátny príslušník tretej krajiny po prvý raz požiada o medzinárodnú ochranu, a okamihom, keď napokon podá svoju žiadosť, s cieľom zabezpečiť, aby žiadosti boli podané až v okamihu, keď vnútroštátne správne orgány môžu zaručiť, že dodržia lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť. To by mohlo spôsobiť svojvoľné posudzovanie jednotlivých prípadov, ktoré by narušilo uplatňovanie dublinských postupov, najmä pokiaľ ide o požiadavku, aby sa zodpovedný členský štát určil rýchlo. Vnútroštátny súd vyjadruje podobné obavy.

146.

Je pravda, že nariadenie Dublin III neobsahuje nijaké ustanovenia upravujúce lehotu medzi neformálnou žiadosťou a podaním formálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu. Žiadne ustanovenie nevyžaduje, aby členské štáty konali v určitej lehote, s výnimkou článku 6 ods. 2 smernice o konaniach, ktorý ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby osoba, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu, mala skutočnú možnosť podať žiadosť čo najskôr. V dôsledku toho členský štát skutočne môže „určovať“, ako rýchlo možno podať žiadosť o azyl.

147.

Prípadné nevýhody pre jednotlivcov vyplývajúce z tejto flexibility treba posúdiť so zreteľom na problémy, ktoré by nastali v dublinskom postupe, ak by sa článok 20 ods. 2 a článok 35 ods. 1 ignorovali a neformálne žiadosti podané na iných vnútroštátnych orgánoch než tých, ktoré boli určené podľa posledného uvedeného ustanovenia, by sa považovali za rovnocenné podaniu formálnej žiadosti. Podľa môjho názoru by tento posledný uvedený výklad pravdepodobne skôr narušil dublinský postup a spôsobil neistotu, pokiaľ ide o to, kedy je žiadosť skutočne podaná. Navyše by znemožnil počítanie lehôt.

148.

Domnievam sa teda, že vhodnejším výkladom článku 20 ods. 2 je výklad, ktorý v plnom rozsahu zohľadňuje znenie tohto ustanovenia vykladaného v spojení s článkom 35 ods. 1.

149.

Nazdávam sa, že normotvorca nechal na vnútroštátne procesné predpisy, aby určili, kedy boli tlačivo alebo správa v zmysle článku 20 ods. 2 doručené príslušným orgánom dotknutého členského štátu. V prípadoch, keď členské štáty uplatnia článok 6 ods. 3 smernice o konaniach, bude menej priestoru na nejasnosti, pokiaľ ide o tento aspekt konania, keďže žiadosť sa musí podať osobne (ako je to v Nemecku) alebo na určenom mieste. ( 121 ) Vtedy je správa „doručená“ príslušným orgánom v zmysle článku 20 ods. 2.

150.

Z toho vyplýva, že podanie neformálnej žiadosti pána Mengesteaba o medzinárodnú ochranu 14. septembra 2015 nepredstavovalo podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 20 ods. 2 nariadenia Dublin III a ani osvedčenie vydané vnútroštátnymi orgánmi 8. októbra 2015 nepredstavovalo správu v zmysle tohto ustanovenia. Lehota, v ktorej boli príslušné orgány povinné podať dožiadanie o prevzatie, teda nezačala plynúť ani jedným z uvedených dátumov. Začala plynúť 22. júla 2016, keď pán Mengesteab podal formálnu žiadosť o medzinárodnú ochranu na BAMF. Dožiadanie o prevzatie, ktoré bolo podané 19. augusta 2016, teda bolo podané v lehote stanovenej v článku 21 ods. 1 druhom pododseku.

151.

Preto som dospela k záveru, že žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú v zmysle článku 20 ods. 2 nariadenia Dublin III, keď sa tlačivo alebo správa doručí príslušným orgánom určeným na účely plnenia záväzkov členského štátu podľa článku 35 ods. 1 tohto nariadenia. V tejto súvislosti: i) osvedčenie o registrácii žiadateľa o azyl nie je tlačivom ani správou, ii) takto určeným príslušným orgánom je orgán, ktorý je zodpovedný za prijatie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej v dotknutom členskom štáte, a iii) žiadosť sa považuje za doručenú príslušnému orgánu v súlade s vnútroštátnymi predpismi, ktorými sa vykonáva smernica o konaniach.

152.

Vzhľadom na svoju odpoveď na piatu otázku, hoci túto problematiku musí v konečnom dôsledku posúdiť vnútroštátny súd, sa domnievam, že dožiadanie o prevzatie v prípade pána Mengesteaba nebolo neúčinné a že zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu preto podľa článku 21 ods. 1 tretieho pododseku nariadenia Dublin III neprejde automaticky späť na Nemecko. Za týchto okolností chce vnútroštátny súd zistiť, či desaťmesačné oneskorenie od 8. októbra 2015 (keď bolo vydané druhé osvedčenie) do 19. augusta 2016 (keď bolo podané dožiadanie o prevzatie) znamená, že Nemecko je povinné posúdiť žiadosť pána Mengesteaba podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III (šiesta otázka). Ak je to skutočne tak, vnútroštátny súd sa pýta, aké obdobie medzi vydaním osvedčenia a podaním dožiadania o prevzatie predstavuje značné oneskorenie pri podaní takej žiadosti (siedma otázka).

153.

Krátkou odpoveďou je, že od členských štátov nemožno vyžadovať, aby uplatnili svoju voľnú úvahu podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III a posúdili žiadosť o medzinárodnú ochranu z humanitárnych dôvodov. Za týchto okolností nie je nevyhnutné zaoberať sa siedmou otázkou. ( 122 )

154.

Výklad článku 17 ods. 1 je jednoznačne problematikou, ktorá patrí do pôsobnosti práva EÚ. ( 123 ) Z jeho znenia vyplýva, že toto ustanovenie je výnimkou zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 3 ods. 1, podľa ktorého sa má členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu určiť na základe kritérií stanovených v kapitole III. Formulácia „… môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu…“, svedčí o tom, že uplatnenie článku 17 ods. 1 závisí od voľnej úvahy členského štátu. Nariadenie Dublin III nezahŕňa nijaký mechanizmus, ktorý by nútil členský štát, aby uplatnil uvedené ustanovenie. Predpoklad, z ktorého vychádza otázka vnútroštátneho súdu, že oneskorenie medzi vydaním osvedčenia a podaním dožiadania o prevzatie by mohlo spôsobiť, že členský štát by bol povinný uplatniť článok 17 ods. 1, je teda nesprávny. ( 124 ) V nariadení Dublin III sa rovnako nenachádza nijaký právny základ pre rozhodnutie, že konkrétna lehota je neprimeraná.

155.

Podľa môjho názoru oneskorenie medzi vydaním osvedčenia o registrácii jednotlivca ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu a podaním dožiadania o prevzatie nemôže viesť k tomu, že žiadajúci členský štát bude povinný uplatniť svoju voľnú úvahu podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III. Vzhľadom na túto odpoveď nie je potrebné odpovedať na siedmu otázku.

156.

Ôsmou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, aké informácie musia byť obsiahnuté v dožiadaní o prevzatie na to, aby také dožiadanie bolo účinné. Konkrétne chce vedieť, či stačí uviesť informácie o dátume vstupu do žiadajúceho členského štátu a dátume, keď žiadateľ podal formálnu žiadosť o medzinárodnú ochranu, alebo či je tiež potrebné uviesť dátum neformálnej žiadosti o ochranu a dátum vydania osvedčenia.

157.

V prílohe I nariadenia, ktorým sa vykonáva nariadenie Dublin III, sa nachádza štandardné tlačivo na určenie členského štátu zodpovedného za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré treba vyplniť pri predložení dožiadania o prevzatie. Toto tlačivo nezahŕňa informácie o prvej neformálnej žiadosti o azyl alebo dátume vydania osvedčenia. Také požiadavky navyše nie sú stanovené ani v článku 21.

158.

Všetkých osem otázok, ktoré položil vnútroštátny súd, je prepojených. S prihliadnutím na túto skutočnosť a vzhľadom na stanoviská, ktoré som vyjadrila, najmä v rámci zodpovedania prvej až piatej otázky, je zrejmé, že podľa môjho názoru sa nevyžaduje, aby dožiadanie o prevzatie obsahovalo informácie o neformálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu a dátume vydania osvedčenia.

159.

Preto som dospela k záveru, že hoci dožiadanie o prevzatie podľa článku 21 ods. 1 nariadenia Dublin III treba podať na tlačive, aké sa nachádza v prílohe I nariadenia, ktorým sa vykonáva nariadenie Dublin, nie je potrebné, aby v ňom členské štáty uviedli dátum prvej neformálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo dátum, keď bolo vydané osvedčenie o registrácii žiadateľa o medzinárodnú ochranu.

160.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Verwaltungsgericht Minden (Správny súd Minden, Nemecko), takto: